Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 16. december 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4CdoPr/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714215061
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6714215061.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu W.. G. T., G.., narodeného XX. I. XXXX, X., A.. XX. C.
XXX/XX, zastúpeného advokátskou kanceláriou kohút & partners, s. r. o., Zvolen, Námestie SNP 74/28,
proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Bratislava,
Kutuzovova 8, o zaplatenie primeraného zadosťučinenia, vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp.
zn. 6Cpr/4/2014, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. decembra

2020 sp. zn. 12CoPr/2/2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. decembra 2020 sp. zn. 12CoPr/2/2019 a rozsudok
Okresného súdu Zvolen z 22. októbra 2018 sp. zn. 6Cpr/4/2014 z r u š u j e a v r a c i a Okresnému
súdu Zvolen na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) v poradí druhým rozsudkom

z 22. októbra 2018 č. k. 6Cpr/4/2014-257 žalobu zamietol (I. výrok). O trovách prvoinštančného konania
rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 % (II.
výrok). Ďalej priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100 % (III.
výrok). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 39a ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z. o
štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej aj ,,zákon o štátnej
službe“),§2ods.2,ods.3zákonač.365/2004Z.z.orovnakomzaobchádzanívniektorýchoblastiachao

ochranepreddiskrimináciou(antidiskriminačnýzákon)(ďalejlen„antidiskriminačnýzákon“)avecnetým,
že v intenciách odvolacieho súdu sa dokazovaním zameral na preukázanie esenciálnej zložky tvrdenia
opodstatnenosti podanej antidiskriminačnej žaloby žalobcom, a to otázkou zapožičania hodnosti „major“
iným vojakom v inkriminovanom období, ktorí boli v rovnakom, alebo v porovnateľnom postavení. Z
prehľadu funkcií s číslom vojenskej špecializácie 409 po útvaroch ozbrojených síl Slovenskej republiky
v sledovanom období zistil, aké funkcie danej špecializácie existovali, pričom išlo o funkcie s rôznymi

názvami a plánovanými hodnosťami na funkciu od hodnosti čatár, rotný, rotmajster, poručík, nadporučík,
kapitán, major a podplukovník. Považoval za vylúčené, aby za komparáciu vo vzťahu k žalobcovi bola
považovaná funkcia s číslom vojenskej špecializácie 409, na ktorú bola plánovaná iná hodnosť či už
nižšia alebo vyššia ako mal plánovanú žalobca. V zmysle kategórie porovnateľnosti do úvahy vychádzal
iba z funkcie s číslom vojenskej špecializácie 409, na ktorú bola plánovaná hodnosť „major“ tak, ako to
bolo v prípade žalobcu, pričom okrem funkcie náčelníka zmeny operačného centra vo VÚ 3030 Zvolen,

ktorú zastával aj žalobca, mali v rozhodnom období plánovanú hodnosť „major“ len funkcie: vedúci starší
dôstojník - špecialista vo VÚ 3333 Zvolen, náčelník strediska vo VÚ 3030 Zvolen, náčelník oddelenia
vo VÚ 3030 Zvolen, veliteľ letky vo VÚ 4977 Sliač, t. j. Taktické krídlo Sliač, veliteľ letky vo VÚ 1201
Kuchyňa, t. j. Dopravné krídlo Kuchyňa, veliteľ letky vo VÚ 6335 Prešov, t. j. Vrtuľníkové krídlo Prešov.
V prípade ani jednej z uvedených funkcií, nezistil, že išlo o porovnateľnú situáciu vo vzťahu k žalobcovi,
a to vzhľadom na odlišný opis činnosti od opisu činnosti žalobcu, a preto nemohol konštatovať, že

profesionálny vojak ustanovený do tejto funkcie bol v rozhodnom období v porovnateľnej situácii ako
žalobca. Okrem odlišného opisu činnosti, než akú mal žalobca, išlo o funkciu priameho nadriadenéhov porovnaní so žalobcom, a to u náčelníka strediska vo VÚ 3030 Zvolen a navyše išlo o funkciu s
priamymi podriadenými na rozdiel od funkcie žalobcu, ktorý priamych podriadených nemal. V prípade
funkcie veliteľ letky vo VÚ 4977 Sliač, veliteľ letky VÚ 1201 Kuchyňa a veliteľ letky VÚ 6335 Prešov,

išlo opäť o odlišné opisy činnosti, išlo o funkcie v úplne odlišných vojenských útvaroch ozbrojených
síl SR, a navyše išlo o funkcie s priamymi podriadenými na rozdiel od funkcie žalobcu, preto neboli
v porovnateľnej situácii ako žalobca. Za jediného komparátora vo vzťahu k žalobcovi a porovnávaniu
či nedošlo k antidiskriminačnému konaniu považoval výlučne profesionálneho vojaka ustanoveného
do rovnakej funkcie ako žalobca - funkcie náčelníka zmeny operačného centra ČVO 409, plánovaná

hodnosť 55 - „major“, pričom v čase ustanovenia do funkcie tento vojak dosiahol hodnosť kapitán. Z
predložených listinných dôkazov, ktoré nemal k dispozícii odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní proti
prvému rozsudku okresného súdu, a to zo zoznamu profesionálnych vojakov na funkciách náčelník
zmeny operačného centra s plánovanou hodnosťou major v sledovanom období, t. j. v čase od 01.
januára 2012 do 31. decembra 2015 zistil, že v danom období bolo ustanovených na rovnakú funkciu
ako žalobca spolu desať profesionálnych vojakov (vrátane žalobcu), z čoho štyria boli do uvedenej

funkcie ustanovení s dosiahnutou hodnosťou „kapitán“ (vrátane žalobcu), pričom ani jednému z daných
vojakov nebola zo strany ministra obrany Slovenskej republiky zapožičaná hodnosť „major“. Okresný
súd dokazovaním vyriešil otázku zapožičania hodnosti „major“ v rozhodnom období iným vojakom v
rovnakom postavení a zaradení ako žalobca. Nakoľko nezistil preukázanie vyžadovanej podmienky,
nemal dôvod zaoberať sa otázkou, či došlo alebo nedošlo k niektorej z foriem diskriminácie podľa §

2a ods. 1, 2 antidiskriminačného zákona. Zároveň zdôraznil, že podľa § 39a ods. 1 zákona o štátnej
službe išlo o fakultatívnu možnosť ministra obrany SR zapožičať vyššiu hodnosť profesionálnemu
vojakovi ustanovenému do funkcie, na ktorú je plánovaná vyššia hodnosť, teda nešlo o obligatórnu
povinnosť ministra, kedy by dotknutý profesionálny vojak mal zákonný nárok na zapožičanie vyššej
hodnosti v zákonom definovanej funkcii. Bol to výlučne minister obrany Slovenskej republiky, ktorý bol

oprávnený rozhodnúť, komu zapožičia vyššiu hodnosť a komu nie. Preto nebol oprávnený zasahovať
do daných kompetencií, ako aj právomoci ústredného orgánu štátnej správy v oblasti obrany Slovenskej
republiky. Poukázal na dôvody zamietnutia žaloby s poukazom na dôkazy, ktorými odvolací súd v rámci
predchádzajúceho odvolacieho konania nedisponoval. O trovách prvoinštančného konania rozhodol
podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 396 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

(ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom z 10.
decembra 2020 sp. zn. 12CoPr/2/2019 potvrdil rozsudok okresného súdu a žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, že pre podrobenie testu diskriminácie treba vychádzať z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorý pozostáva zo 1/ zistenia, či ide o porovnateľných
jednotlivcov alebo skupinu osôb, 2/ zistenia, či je s nimi zaobchádzané odlišne na základe niektorého zo
zakázaných dôvodov, 3/ zistenia, či odlišné zaobchádzanie spôsobilo dotknutej osobe ujmu (uložením
povinnosti alebo odopretím práva), 4/ zistenia, či je toto odlišné zaobchádzanie ospravedlniteľné tým,

že a/ sleduje legitímny záujem a b/ je primerané; ospravedlniteľnosť odlišného zaobchádzania sa
odvíja aj od jeho dôvodu a 5/ zistenia miery závažnosti dôvodu odlišného zaobchádzania, od ktorej
sa odvíja aj intenzita prieskumu zo strany súdu. Súd prvej inštancie vysvetlil, že v rozhodnom období
nemal preukázanú jednu z daných podmienok pre posúdenie diskriminácie a to zistenie porovnateľných
jednotlivcov, preto nebol zistený základ nároku. Ani ďalší argument žalobcu, že nebolo správne brať do

úvahyibavojakovvykonávajúcichfunkciunáčelníkazmenyoperačnéhocentra,alemalbyťporovnávaný
s každým vojakom ČVO 409, ktorému bola zapožičaná vyššia hodnosť, nevzhliadol odvolací súd za
dôvodný, pretože nemožno akceptovať aby bol žalobca posudzovaný s vojakmi, ktorí mali inú hodnosť,
iný opis činnosti, teda boli zaradení na inú pozíciu s iným výkonom činnosti. Správne preto súd prvej
inštancie konštatoval, že pre porovnanie bolo vziať iba vojakov ustanovených do funkcie ako bol žalobca

s dosiahnutou hodnosťou kapitán, pričom dokazovaním bolo preukázané, že ani jednému z nich nebola
zapožičaná hodnosť major. Odvolací súd si plne osvojil závery súdu prvej inštancie, ktorý správne
skúmal okruh komparátorov vo vzťahu k žalobcovi, a nakoľko ich nezistil, nemal naplnenú jednu z
podmienok pre posudzovanie niektorej z foriem diskriminácie. Vychádzajúc zo zásady preneseného
dôkazného bremena na žalovaného, tento predložil v spore také relevantné dôkazy, z ktorých vyplývalo

(bez dôvodných pochybností), že žiadnej osobe, správne zistenej na účely porovnania v rovnakej
či porovnateľnej situácii, nebola v rozhodnom období zapožičaná hodnosť major. O náhrade trov
odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením
§ 262 ods. 1 CSP.3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie s tým, že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP). Za právnu otázku považoval otázku, ktorý
profesionálny vojak je vo vzťahu k inému vojakovi v postavení osoby v porovnateľnej situácii pri
zapožičaní hodnosti ministrom obrany Slovenskej republiky podľa § 39a zákona o štátnej službe, na
účely dodržania zásady rovnakého zaobchádzania pri zapožičaní hodností. Dovolacím dôvodom bolo
nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Právny názor odvolacieho súdu považoval za

nesprávny, nakoľko tento na vzniknutú situáciu prijal neprijateľne reštriktívny výklad komparátora vo
vzťahu k žalobcovi. Za komparátora súd označil výlučne osoby v rovnakom postavení ako žalobca.
Postavenie žalobcu mal súd porovnávať s tými dôstojníkmi s hodnosťou kapitána v rámci ČVO 409,
ktorým bola zapožičaná hodnosť major a stanoviť, prečo sa tak udialo vo vzťahu k nim a vo vzťahu k
žalobcovi nie. Bolo nesprávne tvrdenie súdu, že vo vzťahu k žalobcovi možno prípadnú diskrimináciu
skúmať výlučne k tým vojakom, ktorí sú zaradení na rovnakú funkciu ako žalobca, teda vo vzťahu k

vojakom, ktorí sú v identickom postavení ako žalobca. Dovolateľ bol názoru, že zaradenie do ČVO 409,
dôstojnícka hodnosť, zaradenie do funkcie s vyššou plánovanou hodnosťou než akú vojak dosiahol,
podanie žiadosti o zapožičanie vyššej hodnosti sú okolnosťami, na základe ktorých sú iní vojaci
vo vzťahu k žalobcovi osobami v porovnateľnom postavení. Aj napriek uvedenému súd tieto osoby
nepovažoval za komparátorov vo vzťahu k žalobcovi, nakoľko za komparátora v rozpore s § 2a ods.

2 antidiskriminačného zákona považoval výlučne osoby v identickom postavení ako žalobca, čiže súd
prijal najreštriktívnejší možný výklad vo vzťahu k pojmu „osoba v porovnateľnej situácii“, kedy za takúto
osobu v podstate označil výlučne osobu v identickom postavení. Uviedol, že takýto výklad bol v rozpore
s účelom antidiskriminačného zákona, ale aj so všeobecným princípom spravodlivosti, osobitne, keď
v aktuálnom období dochádza k podstatnej tendencii rozširovať ochranu pred diskrimináciou a nie ju

zužovať. Súd sa nezaoberal dokazovaním vo vzťahu k diskriminácii. Nebola vyriešená otázka, prečo
niektorým vojakom v porovnateľnom postavení ako žalobca funkcia zapožičaná bola a žalobcovi nie.
Nespochybnil fakultatívnosť možnosti ministra obrany zapožičať vojakovi hodnosť, avšak táto právomoc
nesmie byť využívaná diskriminačne, nakoľko fakultatívnosť neznamená svojvoľnosť. Vzhľadom na
uvedené bolo zrejmé, že rozhodnutie záviselo od posúdenia právnej otázky, ktorý profesionálny vojak je

vo vzťahu k inému vojakovi v postavení osoby v porovnateľnej situácii pri zapožičaní hodnosti ministrom
obrany Slovenskej republiky podľa § 39a zákona o štátnej službe. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý
rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolateľ postavil dovolanie na otázke, ktorá bola do

značnej miery otázkou skutkovou, nie relevantnou právnou otázkou v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vo vzťahu k argumentom, ktoré boli podstatné a rozhodujúce
pre rozhodnutie predmetnej právnej veci dostatočné a zrozumiteľné a nebolo možné považovať za
arbitrárne, svojvoľné, resp. nepreskúmateľné. Rozhodnutie odvolacieho súdu tvorilo logický celok,
obsahovalo dostatočnú argumentáciu k odvolacím námietkam žalobcu. Navrhol, aby dovolanie žalobcu

dovolací súd odmietol ako procesne neprípustné v zmysle § 447 CSP, alternatívne podľa § 448 CSP
ako nedôvodné.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo ,,dovolací súd“) uznesením z 29.
septembra 2022 sp. zn. 4Cdo/263/2021 podané dovolanie odmietol a rozhodol, že žalovaný nemá

nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Uviedol, že dovolateľ v dovolaní vo vzťahu k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci s poukazom na § 421 ods. 1 písm. b) CSP položil otázku, ktorý profesionálny
vojak je vo vzťahu k inému vojakovi v postavení osoby v porovnateľnej situácii pri zapožičiavaní
hodnosti ministrom obrany Slovenskej republiky podľa § 39a zákona o štátnej službe profesionálnych
vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky, na účely dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania

pri zapožičiavaní hodností. Dovolací súd k žalobcovej nastolenej dovolacej otázke o aplikovateľnosti
§ 39a zákona o štátnej službe uviedol, že v danej veci je reálna pochybnosť o tom, či ide o otázku
právnu. Bol názoru, že predložená otázka žalobcom je otázka skutková, keďže jej zodpovedanie
nižšími súdmi sa viazalo v prevažujúcom rozsahu na proces zisťovania skutočného stavu a samotné
dokazovanie (napr. listinné dôkazy). Takto zisteným dokazovaním ustálený skutkový základ sporu (resp.

takto vyriešená otázka skutkovej povahy) nemožno v dovolacom konaní úspešne spochybňovať v rámci
podaného dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Dovolateľ v dovolaní vyjadril svoj zásadný nesúhlas s
názorom odvolacieho súdu (ako aj súdu prvej inštancie) ohľadom výkladu komparátora, pretože za
komparátora označil výlučne osoby v rovnakom postavení ako bol on, teda vojakov ustanovených dofunkcie náčelníka zmeny operačného centra, číslo vojenskej odbornosti 409 s plánovacou hodnosťou
major, ktorí mali v čase ustanovenia do uvedenej funkcie hodnosť kapitán. Uvedený záver súdov
nižších inštancií bol výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej

veci, ktoré v konaní vyšli najavo, a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli k
právnemu záveru a prijatiu ich rozhodnutia o zamietnutí žaloby o poskytnutie peňažnej satisfakcie. Čiže
žalobca postavil dovolanie na otázke, ktorá je otázkou skutkovou, nie relevantnou právnou otázkou v
zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Predložením svojho názoru na skutkový stav, ktorý
považoval za dôležitý pre rozhodnutie, dovolateľ nesmeruje proti právnemu posúdeniu veci, ale proti

skutkovým zisteniam. Dovolací súd uzatvoril, že dovolateľom formulovaná dovolacia námietka má
charakter námietky nesprávneho hodnotenia dôkazov a následne nesprávneho právneho posúdenia
veci a preto takto formulovaná otázka nepredstavuje vymedzenie právnej otázky tak, ako to predpokladá
§ 421 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP. Dovolanie žalobcu ako neprípustné s poukazom
na § 447 písm. f) CSP odmietol a o trovách dovolacieho konania rozhodol tak, že žalovaný nemá nárok
na náhradu trov dovolacieho konania.

6. Na základe ústavnej sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj ,,ústavný súd“)
nálezom z 08. februára 2024 sp. zn. III. ÚS 612/2023 (ďalej aj ,,kasačný nález ústavného súdu)
rozhodol, že základné právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/263/2021 z 29. septembra 2022 bolo

porušené. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/263/2021 z 29. septembra
2022 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení ústavný súd uviedol, že nosný
záver najvyššieho súdu o skutkovej povahe dovolaním vymedzenej otázky nie je správny. Sťažovateľ v
dovolaní formuloval otázku „ktorý profesionálny vojak je vo vzťahu k inému vojakovi v postavení osoby
v porovnateľnej situácii pri zapožičiavaní hodnosti ministrom obrany SR podľa § 39a zákona o štátnej

službe na účely dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania pri zapožičiavaní hodnosti“. Najvyšší
súd vyhodnotil dovolaním nastolenú otázku ako otázku skutkovú, ale záver, čo je komparátorom v
diskriminačnom teste, nebol v okolnostiach sťažovateľovej veci záverom skutkovým, ale právnym. V
spore totiž neboli problematickými závery o tom, aké boli v rozhodnom čase jednotlivé funkcie s číslom
vojenskej špecializácie 409, ani o tom, že opis činností prislúchajúci týmto funkciám nebol identický. Toto

sú otázky skutkové, ktoré však sťažovateľ v dovolaní (ani v konaní pred okresným a krajským súdom)
nespochybňoval. Sťažovateľ podrobil kritike, že na základe týchto ním nespochybňovaných skutkových
záverov okresný súd aj krajský súd uzavreli, že medzi sťažovateľom zastávajúcim funkciu náčelníka
zmeny operačného centra (jedna z funkcií zaradená do ČVO 409) s dosiahnutou hodnosťou kapitán
na strane jednej a vojakmi s inými funkciami v rámci ČVO 409 a inou hodnosťou na strane druhej

nie je vzťah komparátora a komparovaného na účel jedného z krokov diskriminačného testu. Uvedené
už predstavuje otázku právnu, keďže na ustálený skutkový stav je nutné na účel vymedzenia „osoby
v porovnateľnej situácii“ použiť právnu úvahu. Sťažovateľ sa v zmysle antidiskriminačného zákona
žalobou domáhal určenia, že pri výkone štátnej služby profesionálneho vojaka bol diskriminovaný na
tom základe, že na rozdiel od niektorých profesionálnych vojakov, ktorí boli v rámci výkonu štátnej služby

v obdobnom postavení ako sťažovateľ, bola týmto subjektom zapožičaná vyššia hodnosť podľa § 39a
zákona o štátnej službe. Tým, že otázku vymedzenia komparátora v kontexte § 39a zákona o štátnej
službe na účel uskutočnenia diskriminačného testu najvyšší súd označil za otázku skutkovú, nesprávne
aplikoval § 421 ods. 1 CSP, keď dospel k tomu, že dovolanie sťažovateľa je neprípustné. Odmietnutie
dovolania sťažovateľa je výsledkom zjavnej chyby právneho posúdenia otázky prípustnosti dovolania.

Súdna ochrana nebola sťažovateľovi najvyšším súdom poskytnutá, preto bolo vyslovené porušenie
ústavného práva sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu (bod 1 výroku nálezu), ktoré bolo následne
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len ,,zákon o ústavnom súde“) zrušené s tým, že vec sa vracia najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod

2 výroku nálezu), v ktorom bude nevyhnutné posúdiť sťažovateľom nastolenú právnu otázku týkajúcu
sa vymedzenia komparátora v rámci zapožičiavania hodnosti podľa § 39a zákona o štátnej službe na
účel dodržania zásady rovnakého zaobchádzania.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že dovolanie podala strana sporu zastúpená advokátom

(§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), v zákonnej
lehote (§ 427 ods. 1 CSP), viazaný právnym názorom ústavného súdu ktorý vyslovil v náleze (§ 134
ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.8. V danom prípade žalobca vyvodil prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP,
podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

9. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.

Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková), ktorá
musí mať zreteľné charakteristické znaky. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia
vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa
odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce,
Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných
ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie

napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu
(vyriešenie, ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne
v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto
ustanovenia. V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP ide, teda

z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad sp. zn. 1Cdo/126/2017, 2Cdo/225/2016,
3Cdo/235/2016, 4Cdo/89/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/73/2017).

10. Ak dovolací súd má riešiť právnu otázku, ktorou sa dovolací súd ešte nezaoberal (§ 421 ods. 1 písm.
b) CSP), tak v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení je povinnosťou dovolateľa ako procesnej

strany a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom, uviesť ako ju riešil odvolací súd a b/
uviesť ako mala byť táto otázka správne riešená (viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/146/2017
z 22. februára 2018).

10.1. Pred posúdením samotného ,,vyriešenia právnej otázky“ (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) dovolací súd

opakovane uvádza, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní
podrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z
hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná.

10.2. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP musí byť procesnou stranou vymedzená
v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj
dôvodnosť) dovolania. V prípade absencie náležitého vymedzenia právnej otázky najvyšší súd nemôže
pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili
prvoinštančný a odvolací súd.

10.3. Dovolateľ v dovolaní vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci s poukazom na § 421
ods. 1 písm. b) CSP položil otázku, ktorý profesionálny vojak je vo vzťahu k inému vojakovi v postavení
osoby v porovnateľnej situácii pri zapožičiavaní hodnosti ministrom obrany Slovenskej republiky podľa
§ 39a zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky, na účely

dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania pri zapožičiavaní hodností, pričom dovolateľ bol toho
názoru, že pri výkone štátnej služby profesionálneho vojaka bol diskriminovaný na tom základe, že
na rozdiel od niektorých profesionálnych vojakov, ktorí boli v rámci výkonu štátnej služby v obdobnom
postavení ako on, bola týmto subjektom zapožičaná vyššia hodnosť podľa § 39a zákona o štátnej službe,
zatiaľčojemunie.Nesúhlasilsreštriktívnymvýkladomosobykomparátoravovzťahuknemu.Uviedol,že

za komparátora súd označil výlučne osoby v rovnakom postavení ako žalobca, hoci zákon predpokladá,
že komparátorom vo vzťahu k osobe, ktorá tvrdí, že bola diskriminovaná, môže byť aj osoba v obdobnom
postavení. Podľa názoru žalobcu mal súd jeho postavenie porovnávať s tými dôstojníkmi s hodnosťou
kapitána v rámci ČVO 409, ktorým bola zapožičaná hodnosť major, nielen s tými, ktorým hodnosť
zapožičaná nebola. Žalobca považuje za nepochybné, že ak aj komparátorom vo vzťahu k nemu nie

sú všetci vojaci v ČVO 409, tak sú nimi aspoň vojaci v ČVO 409, ktorým bola zapožičaná dôstojnícka
hodnosť, prípadne aspoň vojaci v ČVO 409, ktorým bola zapožičaná hodnosť major z dôvodu, že boli
zaradenídofunkcie,naktorúbolatakátohodnosťplánovaná.Jenázoru,žetakítovojaciexistujú,existujú
teda osoby s obdobným postavením ako žalobca, ktoré boli oproti žalobcovi bezdôvodne zvýhodnené.10.4. V danom prípade dovolateľ vyvodil prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1
písm. b) CSP s tým, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho

posúdenia právnej otázky (uvedenej v bode 10.3.), ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte
nebola vyriešená. Pretože dovolateľ uplatnený dovolací dôvod vymedzil v zákonných mantineloch
ustanovenia § 432 ods. 2 CSP, bol splnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 421 ods.
1 písm. b) CSP a dovolací súd mohol podrobiť rozsudok odvolacieho súdu meritórnemu dovolaciemu
prieskumu a pristúpiť k posúdeniu dôvodnosti dovolania z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, t.

j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom vo vymedzenej právnej otázke.

11. Podľa § 39a zákona o štátnej službe, profesionálnemu vojakovi ustanovenému do funkcie, na ktorú
je plánovaná vyššia hodnosť, než akú dosiahol, minister môže na dobu výkonu funkcie zapožičať vyššiu
hodnosť. Podľa § 3 citovaného ustanovenia, zapožičanie hodnosti sa uvedie v personálnom rozkaze.
Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia, profesionálny vojak má počas zapožičania hodnosti práva a

povinnosti spojené s touto hodnosťou.

12. Podľa § 2 ods. 2 antidiskriminačného zákona, pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je
potrebné prihliadnuť aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.

13. Podľa § 2 ods. 3 antidiskriminačného zákona, dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania
spočíva aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou.

14. Odvolací súd, ale i súd prvej inštancie (jeho právne závery majú pre dovolacie konanie tiež svoj
význam - pozri § 387 ods. 1 a 2 CSP, pozn.) v posudzovanej veci založili svoje právne závery na

skutočnosti, že vykonaným dokazovaním vyriešili otázku zapožičania hodnosti „major“ v dotknutom
období iným vojakom, ktorí boli v rovnakom postavení a zaradení ako žalobca a že ustanovenie §
39a ods. 1 zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov jednoznačne jasne a zrozumiteľne uvádza
fakultatívnu možnosť ministra obrany zapožičať profesionálnemu vojakovi ustanovenému do funkcie, na
ktorú je plánovaná vyššia hodnosť aj vyššiu hodnosť. V žiadnom prípade nejde o obligatórnu povinnosť

ministra, kedy by dotknutý profesionálny vojak mal zákonný nárok na zapožičanie vyššej hodnosti
v zákonom definovanej funkcii. Výlučne minister rozhodne, komu zapožičia vyššiu hodnosť a komu
nezapožičia vyššiu hodnosť. Prvoinštančný súd v rozsudku z 22. októbra 2018 konštatoval, že jediným
objektívnymkomparátoromvovzťahuknárokusťažovateľaaporovnávaniu,čibolosnímzaobchádzané
antidiskriminačne, môže byť výlučne profesionálny vojak, ktorý bol ustanovený do rovnakej funkcie

ako sťažovateľ - funkcie náčelníka zmeny operačného centra ČVO 409, plánovaná hodnosť 55 -
„major“, pričom v čase ustanovenia do funkcie tento vojak dosiahol hodnosť kapitán. Krajský súd sa pri
rozhodovaní o odvolaní žalobcu s uvedeným záverom okresného súdu stotožnil a uviedol, že nemožno
akceptovať, aby bol žalobca posudzovaný s vojakmi, ktorí mali inú hodnosť, iný opis činnosti, teda boli
zaradení na inú pozíciu s iným výkonom činnosti. Uzavrel, že okresný súd správne konštatoval, že

pre porovnanie bolo potrebné brat zreteľ iba na vojakov ustanovených do funkcie ako bol žalobca s
dosiahnutou hodnosťou kapitán. Dovolateľ podrobil kritike závery prvoinštančného ako aj odvolacieho
súdu, ktoré uzavreli, že medzi žalobcom zastávajúcim funkciu náčelníka zmeny operačného centra
(jedna z funkcií zaradená do ČVO 409 a inou hodnosťou na strane druhej) nie je vzťah komparátora a
komparovaného na účel jedného z krokov diskriminačného testu. Jediným objektívnym komparátorom

vo vzťahu k nároku žalobcu a porovnávaniu, či bolo s ním zaobchádzané antidisrimanačne, môže byť
výlučne profesionálny vojak, ktorý bol ustanovený do rovnakej funkcie ako žalobca - funkcie náčelníka
zmeny operačného centra ČVO 409, plánovaná hodnosť 55 - ,,major“, pričom v čase ustanovenia do
funkcie tento vojak dosiahol hodnosť kapitán.

15. Dovolací súd je názoru, že podľa § 39a zákona o štátnej službe na účely dodržiavania zásady
rovnakého zaobchádzania pri zapožičaní vojenskej hodnosti je ,,osobou v porovnateľnej situácii“
profesionálnyvojak,ktorýmápodobnékvalifikačnépredpoklady,odbornéskúsenosti,obdobnýcharakter
služobných úloh a je vo vzťahu k rovnakým hodnotiacim kritériám, ktoré sa zohľadňujú pri zapožičiavaní
hodnosti. Pri posudzovaní, či ide o porovnateľnú situáciu, sa zohľadňuje najmä: 1. doterajšia služobná

kariéra - zaradenie vo funkciách, hodnotenie výkonu služby a splnenie požiadaviek na služobný
postup, 2. kvalifikácia a vzdelanie - odborné kurzy, školenia a vojenské vzdelanie, 3. charakter funkcie
- náročnosť úloh a zodpovednosť spojenej s výkonom funkcie. Zásada rovnakého zaobchádzaniaznamená, že zapožičanie hodnosti nesmie byť diskriminačné, a preto sa porovnáva s vojakmi v
obdobných funkciách alebo postavení, pričom sa musia brať do úvahy objektívne kritériá a okolnosti.

16. V prípade, ak žalobca podal žalobu podľa antidiskriminačného zákona a tvrdí, že bol diskriminovaný
v rámci výkonu štátnej služby profesionálneho vojaka, pretože mu nebola zapožičaná vyššia hodnosť
na rozdiel od iných vojakov v obdobnom postavení, súd má posudzovať nasledovné aspekty:
1. porovnateľné postavenie - súd preskúma, či žalobca a iní profesionálni vojaci, ktorým bola zapožičaná
vyššia hodnosť, boli skutočne v obdobnom postavení. To zahŕňa - rovnaké alebo obdobné kvalifikačné

predpoklady (vzdelanie, odborné kurzy, skúsenosti), rovnaký rozsah a náročnosť služobných úloh,
podobnú dĺžku služby a služobné hodnotenie.
2. rozdielne zaobchádzanie - žalobca musí preukázať, že existovalo rozdielne zaobchádzanie, t. j. že iní
vojaci v obdobnom postavení získali zapožičanie hodnosti, zatiaľ čo žalobcovi bolo toto právo odopreté.
3. dôvod rozdielneho zaobchádzania - súd musí skúmať, či rozdielne zaobchádzanie bolo založené na
diskriminačných dôvodoch, ako sú napríklad pohlavie, vek, politické presvedčenie, sociálny pôvod alebo

iné chránené charakteristiky podľa § 2 antidiskriminačného zákona.
4. odôvodnenie rozhodnutia - Ministerstvo obrany alebo iná príslušný orgán štátnej služby musí predložiť
dôvody, prečo bola niektorým profesionálnym vojakom zapožičaná vyššia hodnosť, a či toto rozhodnutie
bolo založené na objektívnych a legitímnych kritériách.
5. dôkazné bremeno - podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona sa dôkazné bremeno prenáša

na odporcu (v tomto prípade orgán štátnej služby), ak sťažovateľ preukáže skutočnosti, ktoré
nasvedčujú, že k diskriminácii mohlo dôjsť. Orgán štátnej služby musí následne preukázať, že rozdielne
zaobchádzanie bolo odôvodnené a nebolo diskriminačné. Dovolací súd uvádza, že ak sa preukáže,
že žalobca bol diskriminovaný, súd mu prizná nápravu (napr. finančnú nápravu). Ak sa preukáže, že
rozdielne zaobchádzanie bolo založené na objektívnych kritériách, ktoré sa nevzťahujú na diskriminačné

dôvody, žalobu súd zamietne.

17. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca nesúhlasí s názorom prvoinštančného a
odvolacieho súdu a reštriktívnym výkladom osoby komparátora vo vzťahu k nemu. Uviedol, že za
komparátora súd označil výlučne osoby v rovnakom postavení ako žalobca, hoci zákon prepakladá, že

komparátorom vo vzťahu k osobe, ktorá tvrdí, že bola diskrminovaná, môže byť aj osoba v obdobnom
postavení. Podľa názoru žalobcu mal súd jeho postavenie porovnávať s tými dôstojníkmi s hodnosťou
kapitána v rámci ČVO 409, ktorým bola zapožičaná hodnosť major, nielen s tými, ktorým hodnosť
zapožičaná nebola. Považuje za nepochybné, že ak aj komparátorom vo vzťahu k nemu nie sú všetci
vojaci v ČVO 409, tak sú nimi aspoň vojaci v ČVO 409, ktorým bola zapožičaná dôstojnícka hodnosť,

prípadne aspoň vojaci v ČVO 409, ktorým bola zapožičaná hodnosť major z dôvodu, že boli zaradení do
funkcie, na ktorú bola táto hodnosť plánovaná. Je názoru, že takýto vojaci existujú, existujú teda osoby
s obdobným postavením ako žalobca, ktoré boli oproti žalobcovi zvýhodnené. Dovolací súd na túto
argumentáciu žalobcu uvádza, že je právne obhájiteľná najmä z pohľadu širšieho výkladu pojmu ,,osoba
v obdobnom postavení“ v súlade s § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona. Podľa tohto zákona je

diskriminácia zakázaná, ak dochádza k znevýhodňujúcemu zaobchádzaniu voči osobe vo vzťahu k
iným osobám, ktoré sú v porovnateľnej alebo obdobnej situácii. Dovolací súd je názoru, že osoby
v ,,obdobnom postavení“ nemusia byť výlučne osoby v identickom (rovnakom) postavení ako žalobca,
alemôžubyťosoby,ktorévykonávajúpodobnéúlohy,alebomajúpodobnékritériáhodnotenia.Vprípade
žalobcu ide o dôstojníkov s hodnosťou kapitána v rámci ČVO 409, ktorým bola zapožičaná hodnosť

major. Porovnávanie iba s osobami, ktorým hodnosť zapožičaná nebola, môže byť príliš reštriktívne a
nezohľadňuje širšie okolnosti.

18. Dovolací súd je názoru, že prvoinštančný súd sa bude musieť zaoberať otázkou, či vojaci
s obdobným postavením (kapitáni v ČVO 409), ktorým bola hodnosť major zapožičaná z dôvodu

plánovaného zaradenia, mohli byť zvýhodnení oproti žalobcovi bez objektívneho dôvodu, samozrejme,
ak takíto vojaci existujú, v takom prípade pôjde o relevantných komparátorov, ktorých postavenie musí
súd zohľadniť.

19. Dovolací súd je názoru, že tvrdenie žalobcu, že komparátorom môžu byť aj vojaci v obdobnom

postavení (napr. kapitáni v ČVO 409, ktorým bola zapožičaná hodnosť major), je právne opodstatnené.
Antidiskriminačný zákon nevyžaduje striktne rovnaké postavenie, ale obdobnú situáciu. Ak súd
posudzoval len osoby, ktorým hodnosť zapožičaná nebola, postupoval príliš reštriktívne. Dôležité je
posúdenie objektívnych kritérií a dôvodov, na základe ktorých bola vyššia hodnosť iným vojakomzapožičaná. Ak tieto dôvody absentujú alebo sú nejednoznačné, žalobcovo tvrdenie o diskriminácii
má silnú právnu váhu. Dovolací súd je takisto názoru, že ak existujú vojaci v ČVO 409, ktorí boli
v obdobnom postavení ako žalobca a ktorým bola zapožičaná hodnosť major na základe okolností,

ktoré sa vzťahujú aj na žalobcu (napr. plánované zaradenie alebo výkon obdobných funkcií), jeho
tvrdenie je správne. Obmedzenie porovnania iba na náčelníkov zmeny operačného centra ja príliš
reštriktívne. Dovolací súd dopĺňa, že ak boli kritériá pre zapožičanie vyššej hodnosti jasne definované
a spojené výlučne s funkciou náčelníka operačného centra (napr. špecifiká zodpovednosť, požiadavky
na výkon služby), komparátorom by boli len vojaci v tejto funkcii. V takom prípade by širší okruh

porovnania (všetci vojaci ČVO 409) nebol relevantný, pretože okolnosti týchto osôb by neboli dostatočne
obdobné. Ministerstvo obrany môže mať zákonné oprávnenie na výber kritérií pre zapožičanie hodnosti,
pričom tieto kritériá nemusia nevyhnutne zahŕňať všetkých vojakov v ČVO 409. Ak tieto kritériá boli
uplatnené konzistentne a neboli diskriminačné, úzka definícia komparátorov (len náčelníci zmeny) môže
byť oprávnená. Na presné posúdenie je kľúčové preskúmať pravidlá a kritériá, na základe ktorých sa
rozhodovalo o zapožičaní hodnosti. Nakoľko súdy nižších inštancií nezistili preukázanie zapožičania

hodnosti,,major“,nezaoberalisadokazovaním,čidošlokniektorejzforiemdiskrimináciepodľa§2aods.
1, 2 antidiskriminačného zákona, čo v novom konaní bude nevyhnutné. Tiež nebola vyriešená otázka,
prečo niektorým vojakom v porovnateľnom postavení ako žalobca funkcia zapožičaná bola a žalobcovi
nie.Dovolacísúdpoukazuje,ženespochybňujefakultatívnumožnosťministraobranyzapožičaťvojakovi
hodnosť, avšak táto právomoc nesmie byť využívaná diskriminačne, nakoľko fakultatívnosť neznamená

svojvoľnosť.

20. Dovolací súd uzatvára, že ak odvolací súd založil svoje rozhodnutie na inom právnom názore,
treba mať za to, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd na
uvedenom základe dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a zároveň dôvodné, a teda je potrebné

rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP). Keďže nápravu nemožno
dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd zrušil aj rozhodnutie súdu prvej
inštancie (§ 449 ods. 2 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

21. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej

inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

22. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.