Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. marec 2025

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 4C/98/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5624204477
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., LL.M. Zuzana Bajlová

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2025:5624204477.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

4C/98/2024

Okresný súd Liptovský Mikuláš sudkyňou JUDr. Zuzanou Bajlovou, LL.M. v právnej veci žalobkyne: A.
B., C. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom D. XXX/XXX, C., právne zastúpená: JUDr. Dominika Lidayová
Bašaryová, advokátka, so sídlom Riadok 1962/7, Ružomberok, IČO: 53 468 911, proti žalovanému: A.
E. F., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom G. XXXX/XX, C., o určenie vlastníckeho práva, t a k t o

r o z h o d o l :

4C/98/2024
I. Určuje sa, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou (1/1) pozemku parcely registra „E“, parc. č. 1026

o výmere 620 m2, druh pozemku: orná pôda nachádzajúceho sa v katastrálnom území C., obec
Ružomberok, okres Ružomberok evidovaného Okresným úradom Ružomberok, katastrálny odbor na
liste vlastníctva č. XXXXX.
II. Žalobkyni sa voči žalovanému náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

4C/98/2024
1. Žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 25. 11. 2024 sa žalobkyňa domáhala určenia, že je
výlučnou vlastníčkou pozemku parcely registra „E“, parc. č. 1026 o výmere 620 m2, druh pozemku:
orná pôda nachádzajúceho sa v k. ú. C., obec Ružomberok, okres Ružomberok evidovaného Okresným

úradom Ružomberok, katastrálny odbor na liste vlastníctva č. XXXXX. Žalobu odôvodnila tým, že
žalovaný je Okresným úradom, katastrálnym odborom evidovaný ako výlučný vlastník predmetného
pozemku na základe darovacej zmluvy, ktorú žalovaný ako obdarovaný uzavrel so svojou matkou
p. E. F., C. E. a so svojou tetou, p. F. H., C. E. ako darcami, pričom vklad bol Okresným úradom
Ružomberok, katastrálnym odborom povolený dňa 10. 08. 2016. Darkyne boli na LV evidované na
základe uskutočnenia konania ROEP ako právne nástupníčky svojho otca E. E.. Žalovanému, ani
jeho právnym predchodcom vlastnícke právo k predmetnému pozemku nikdy nesvedčalo, predmetný

pozemok nikdy nemali v držbe, neužívali ho, nehospodárili na ňom, ani neuhrádzali náklady viažuce
sa k predmetnému pozemku. Žalobkyňa bola spolu so svojou rodinou viac ako sto rokov vlastníčkou
záhrady, ktorá je tvorená predmetným pozemkom, pozemkom parcely registra „E“, parc. č. 1027/2 o
výmere 326 m2, druh pozemku: orná pôda nachádzajúci sa vo Vlkolínci v k. ú. C., obec Ružomberok,
okres Ružomberok evidovaný Okresným úradom Ružomberok na LV č. XXXXX a čiastočne pozemkom
parcely registra „E“, parc. č. 1027/1, o výmere 126 m2 v k. ú. C., obec Ružomberok, okres Ružomberok
evidovaný Okresným úradom Ružomberok na LV č. XXXXX, ktoré žalobkyňa medzičasom darovala

svojej dcére, A. I., C. B.. Rodina žalobkyne záhradu pozostávajúcu zo špecifikovaných parciel,
vrátane predmetného pozemku v celosti užívala viac ako sto rokov, pričom najmenej od r. 1952 bola
plocha predmetného pozemku a parcely č. 1027/2 ohradená do dnešného dňa čiastočne zachovaným
oplotením. Aj z existencie oplotenia je zrejmé, že parcela č. 1027/2 spolu s predmetným pozemkomtvoria jeden celok a sú v celosti užívané. Posledných najmenej 40 rokov žalobkyňa záhradu užívala
predovšetkým so svojou dcérou p. I.. V súvislosti s uhrádzaním dane z nehnuteľnosti za celú plochu
záhrady vo výmere 946 m2, ktorá výmera zodpovedá výmere časti parcely č. 1027/1, parcele č. 1027/2 a

predmetnéhopozemkudokopy,p.I.vroku2016zistila,žečasťzáhradyžalobkyne,konkrétnepredmetný
pozemok nie je na liste vlastníctva evidovaný na žalobkyňu, ale na iné osoby, a to p. F. a p. H., ktoré
(rovnako ako aj ich otec alebo iní príbuzní) nikdy predmetnú záhradu neužívali a ani si na ňu nerobili
žiadne vlastnícke alebo iné nároky a ako svoju záhradu užívali iný pozemok, a to parcelu č. 1021.
Následne p. I. oslovila p. F.. D. F. p. I. ústne potvrdila, že ide o nedorozumenie a uznala, že nie je

vlastníkom predmetného pozemku a vie, že tento patrí rodine B.. D. I. ako zástupkyňa svojej matky
– žalobkyne s p. F. následne aj osobne navštívili Okresný úrad Ružomberok, katastrálny odbor za
účelom zistenia ďalších informácií smerujúcich k zosúladeniu stavu evidovaného na liste vlastníctva so
skutočným stavom. Keďže zosúladenie stavu evidovaného na liste vlastníctva so skutočným stavom
nebolo možné dosiahnuť na mieste, ponúkla sa p. F., že predmetnú záležitosť pomôže vyriešiť jej syn
– žalovaný. Následne p. I. opakovane komunikovala so žalovaným, ktorý vlastnícky nárok žalobkyne

nepopieral a opakovane p. I. aj žalobkyni sľúbil vyriešenie situácie dohodou. Namiesto toho, aby
uskutočnil kroky potrebné k evidencii žalobkyne ako vlastníčky vo vzťahu k predmetnému pozemku,
p. F. a p. H. predložil na podpis darovaciu zmluvu, ktorou dosiahol povolenie vkladu vlastníckeho
práva na katastri nehnuteľností v svoj prospech, pričom žalobkyni a p. I. naďalej tvrdil, že záležitosť
vyrieši. Keďže ani po opakovaných urgenciách nedošlo k sľubovanému vyriešeniu situácie, rozhodla

sa žalobkyňa využiť právne služby a osloviť žalovaného prostredníctvom advokátky ako posledný
pokus o dosiahnutie mimosúdneho riešenia vzniknutej záležitosti. Následne prebiehali mimosúdne
rokovania, ktoré za žalobkyňu viedla splnomocnená právna zástupkyňa JUDr. Lenka Zábojníková, ktorej
žalovaný takisto ústne potvrdil, že si je vedomý, že pozemok patrí rodine žalobkyne a ide o nesprávnu
evidenciu v katastri nehnuteľností. V nadväznosti na telefonickú komunikáciu JUDr. Lenka Zábojníková

žalovanému zaslala návrh mimosúdnej dohody, na základe ktorej by bolo žalobkyni umožnené, aby bolo
jejvlastníckeprávoevidovanénaLVkpredmetnémupozemku.Vrámcimimosúdnychrokovanížalovaný
odžalobkynepožadoval,abymupomohladosiahnuťzápisvlastníckehoprávavjehoprospechvovzťahu
k parcele č. 1021, ktorú rodina žalovaného v skutočnosti využívala ako svoju záhradu. V tejto veci
mu žalobkyňa aj poskytla maximálnu súčinnosť a na základe jej intervencie rodina žalovaného získala

spoluvlastnícky podiel od p. J. A.. Vzhľadom na to, že žalobkyňa nie je (spolu)vlastníkom parcely č.
1021 nemala možnosť v rámci mimosúdnych rokovaní dosiahnuť, aby bol žalovaný (resp. jeho príbuzný)
evidovaný ako vlastník celej parcely č. 1021. Napriek tomu žalovaný v e-mailovej komunikácii s JUDr.
Zábojníkovu zo dňa 26. 09. 2024 v podstate podmieňuje mimosúdne uspokojenie nárokov žalobkyne
získaním vlastníckeho práva k parcele č. 1021 (čo žalobkyňa nemá možnosť zabezpečiť), s tým, že až

potom jej umožní evidenciu jej vlastníckeho práva k predmetnej parcele aj formálne. Takisto ani v e-
mailovej komunikácii zo dňa 01. 10. 2024 žalovaný nárok žalobkyne nepoprel, ale uvádza, že „súčasný
stav nezavinil“, čím len potvrdzuje, že si je vedomý, že súčasný stav nie je v poriadku a nezodpovedá
skutočným vlastníckym vzťahom. Žalobkyňa svoje vlastnícke právo k predmetnému pozemku odvodzuje
z Darovacej zmluvy zo dňa 06. 07. 1944. Touto darovacou zmluvou starí rodičia žalobkyne K. B. J. a A.

A. L. darovali v tom čase maloletej žalobkyni spolu s jej sestrami M. a A. a ich matkou A. B., C. L. všetky
svoje „bárskde a pod bársakým menom sa nachodiace nemovitosti“. Uvedená zmluva zodpovedala
dobovým štandardom a požiadavkám. Starí rodičia žalobkyne vlastnili a obhospodarovali aj záhradu,
vrátane časti tvorenej predmetným pozemkom, v tejto záhrade hospodárili už dlhé obdobie (vzhľadom
na veľký časový odstup už nie je možné presne špecifikovať všetky časové údaje, ale rodina žalobkyne

vlastní a užíva predmetný pozemok viac ako 100 rokov) pred prevodom všetkých nehnuteľností na
svoje vnučky a nevestu. Logicky preto žalobkyňa spolu so svojou matkou a sestrami spolu s ostatnými
nehnuteľnosťami prevzali aj predmetný pozemok a chopili sa držby. Nehnuteľnosti nadobudla žalobkyňa
so svojou matkou a sestrami do podielového spoluvlastníctva, a následne aj ostatné podiely na záhrade
žalobkyňa od svojich príbuzných dostala v roku 1950 ako svadobný dar, pričom v rámci formálneho

usporiadania vlastníckych pomerov medzi žalobkyňou, jej sestrou A. a právnym nástupcom po sestre
M. sa žalobkyňa rozhodla časť záhrady previesť na svoju dcéru p. I., ktorej má po ukončení tohto
súdneho konania v úmysle darovať aj zvyšnú časť záhrady tvorenú predmetným pozemkom. Ak by aj
žalobkyňa nenadobudla vlastnícke právo k predmetnému pozemku na základe zmluvy z r. 1944, ako o
tom bola presvedčená, majú za to, že sú zo strany žalobkyne (ale už aj zo strany jej starých rodičov)

splnené všetky podmienky vydržania. Majú za to, že nie je sporné, že podmienky spôsobilého predmetu
vydržania a spôsobilého subjektu vydržania sú splnené. Keďže žalobkyňa užíva predmetný pozemok
ako vlastníčka už od roku 1944 spolu s rodinou a od r. 1950 v celosti (a jej právni predchodcovia –
starí rodičia ešte o niekoľko desaťročí dlhšie, spolu určite viac ako sto rokov), nie je sporné ani splneniepodmienky vydržacej doby v trvaní aspoň desať rokov. Rovnako majú za to, že je splnená aj podmienka
oprávnenosti a dobromyseľnosti držby, čo dokazujú najmä nasledovné objektívne skutočnosti:
- žalobkyňa užívala celú záhradu vrátane predmetného pozemku ako svoju, starala sa o ňu, spolu s

manželom a neskôr s dcérou p. I., zabezpečovala a do súčasnosti zabezpečuje jej údržbu, kosenie,
sadenie, starostlivosť o ovocné stromy a podobne (ešte v roku 2024 žalobkyňa zabezpečila obstrihanie
ovocných stromov prostredníctvom Slovenského zväzu záhradkárov, o čom žalovaný vedel, ale
neprejavil záujem podieľať sa na nákladoch v tejto súvislosti vzniknutých),
- záhrada tvorila jeden celok, ktorý bol dlhodobo oplotený, súčasným oplotením od r. 1952 (postavené

manželom žalobkyne), pričom oplotenie nik nenamietal ani nespochybňoval,
- žalobkyňa uhrádzala daň z nehnuteľností za celú výmeru záhrady vrátane predmetného pozemku, a to
vrátane úhrady v roku 2024 (v tejto súvislosti zdôrazňujú, že žalovaný, ani jeho právni predchodcovia vo
vzťahukpredmetnémupozemkunepodalidaňovépriznaniekdaniznehnuteľnostíadaňznehnuteľnosti
neuhrádzali, čo len potvrdzuje, že si boli vedomí, že nie sú vlastníkmi predmetného pozemku),
- mapa – príloha geometrického plánu N. D. na zameranie pozemkov a objektov č. 17877334-039/95

vyhotoveného dňa 29. 09. 1995 preukazuje, že záhrada žalobkyne tvorená parcelou č. 1027/2 a
predmetnou parcelou tvorili jeden celok a boli spoločne užívané žalobkyňou (parcela č. 1027/1 je
umiestnená v extraviláne, preto sa na mape nenachádza),
- nikto si voči žalobkyni neuplatňoval žiadne vlastnícke ani iné nároky týkajúce sa záhrady vrátane
predmetného pozemku, nik žalobkyňu viac ako 80 rokov nerušil v držbe a užívaní záhrady vrátane

predmetného pozemku,
- právne predchodkyne žalovaného si na záhradu vrátane predmetného pozemku nerobili žiadne
nároky, nikdy ju neužívali, nepodieľali sa na uhrádzaní nákladov ani na starostlivosti o záhradu vrátane
predmetného pozemku a o tom, že sú evidované ako podielové spoluvlastníčky predmetného pozemku
sa dozvedeli až od p. I.,

- ani po tom, ako sa právne predchodkyne žalovaného dozvedeli o tom, že sú evidované ako vlastníčky
predmetného pozemku žalovanú nikdy nevyzvali k vyprataniu predmetného pozemku alebo upusteniu
od jeho užívania,
- sám žalovaný v doterajšej komunikácii so žalobkyňou a/alebo jej právnou zástupkyňou vlastnícky nárok
žalobkyne nikdy nepoprel, ani nikdy žalobkyňu nevyzval na ukončenie držby predmetného pozemku,

- Vlkolínec je mestská časť s malým počtom obyvateľov, zjednodušene je možné konštatovať, že
všetci sa poznajú a vlastnícke pomery k záhradám a iným pozemkom nachádzajúcim sa bezprostredne
v zastavanom území obce sú všeobecné známe, vo Vlkolínci je všeobecne známe, že vlastníkom
celej záhrady vrátane predmetného pozemku je žalobkyňa, takisto je všeobecne známe, že záhrada
vrátanepredmetnéhopozemkunikdynepatrilarodinežalovaného,rodinažalovanéhojunikdyneužívala,

ani si na ňu nerobila vlastnícke nároky, naopak záhradu vždy vlastnila a užívala rodina žalobkyne.
Vyššie uvedené skutočnosti vo svojom čestnom vyhlásení potvrdzujú aj viaceré osoby, ktoré sú dobre
znalé pomerov. Je teda nepochybné, že žalobkyňa bola o svojom vlastníckom práve k predmetnému
pozemku a oprávnenosti držby predmetného pozemku dobromyseľná a neexistujú žiadne okolnosti,
ktoré by dobromyseľnosť žalobkyne spochybňovali. Bez ohľadu na to, kedy sa dobromyseľnej držby

predmetného pozemku chopili právni predchodcovia (starí rodičia) žalobkyne, by teda vydržanie nastalo
najneskôr po nadobudnutí účinnosti súčasnej právnej úpravy vydržania, teda najneskôr 01. 01. 1992.

2. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe uviedol (č. l. 91 spisu), že žalobkyňou uplatnený nárok
žalovaný popiera v celom rozsahu a podanú žalobu považuje za nedôvodnú. Žalovaný je evidovaný

ako výlučný vlastník spornej nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy, ktorú s ním uzatvorila jeho
matka, p. E. F. s tetou F. H.. Okresný úrad Ružomberok, katastrálny odbor povolil vklad 10. 08. 2016.
Darkyne nadobudli parcelu č. 1026 zapísanú na LV XXXXX ako parcelu EKN č. 4-1026, orná pôda o
výmere 620 m2 titulom dedenia D 1260/83-12 po svojom otcovi E. E., ktorý zomrel XX. XX. XXXX.
E. E. (starý otec žalovaného) nadobudol pozemkovoknižnú parcelu č. 1026 titulom Kúpnej zmluvy č.

d. 495/1932 zo dňa 28. 01. 1932 od E. B. B.. Žalovaný, resp. jeho právny predchodcovia, predmetnú
nehnuteľnosť nadobudli a užívali od roku 1932, kedy túto a aj ďalšie nehnuteľnosti nadobudol v celosti
ešte starý otec žalovaného E. E.. Už v priebehu rokov 2014/15 dcéra žalobkyne začala oslovovať
matku žalovaného, aby uznala, že nie je spoluvlastníčkou pozemku parc. č. 1026 a aby potvrdila, že
tento pozemok patrí rodine B. (žalobkyni). A. I. sa domnievala, že pri zápise do registra obnovenej

evidencie pozemkov (ROEP) pre obec a k. ú. C. došlo k nesprávnej identifikácii parciel a následnému
nesprávnemu zápisu vlastníckeho práva. Žalovaný má vedomosť o tom, že p. A. I. spoločne s p. E. F.
následne viackrát na žiadosť p. A. I. navštívili Okresný úrad Ružomberok, katastrálny odbor za účelom
zistenia informácií k stavu evidovaného vlastníctva na predmetnom pozemku. V roku 2016 sa žalovanýna základe darovacej zmluvy stal výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, ktorú darovaciu zmluvu však
neinicioval sám žalovaný, ako sa to snaží v žalobe navodiť právna zástupkyňa žalobkyne, ale táto
darovacia zmluva bola uzatvorená až po dohode medzi matkou, tetou a bratom žalovaného. Žalobkyňa

a jej dcéra - obidve zastúpené JUDr. Lenkou Zábojníkovou požiadali Okresný úrad Ružomberok,
katastrálny odbor o začatie katastrálneho konania o oprave chyby v katastrálnom operáte, vo veci
opravy/zmeny vlastníckeho práva k parcele registra „E" katastra nehnuteľností (ďalej len EKN) č. 4-1026
orná pôda o výmere 620 m2, k. ú. C., aby ako vlastníčky boli zapísané: 1./ A. B., C. B., nar. XX. XX.
XXXX, bytom D. XXX, C., v spoluvlastníckom podiele 2/3- 1/6 titulom nadobudnutia darovacou zmluvou

č. 1574/1944 a 1 titulom nadobudnutia dedením D 102/1965, 2./ A. E., C. B., nar. XX. XX. XXXX,
bytom O. XXXX/XX, C., v spoluvlastníckom podiele 1/6 titulom nadobudnutia darovacou zmluvou č.
1574/1944 a 3./ M. F., C. B., 29. 02. 1932, zomrela XX. XX. XXXX, v spoluvlastníckom podiele 1/6
titulom nadobudnutia darovacou zmluvou č. 1574/1944. Po vykonanom šetrení následne Okresný úrad
Ružomberok, katastrálny odbor pod č. X 147/2023-VŽ vydal dňa 04. 01. 2024 rozhodnutie, ktorým
návrh na opravu chyby v katastrálnom operáte, vo veci opravy/zmeny vlastníckeho práva zamietol.

Výsledok prešetrenia rozpor s podkladmi na zostavenie ROEP nepotvrdil. Zobrazenie pozemku, parcely
EKN č. 4-1026 vo vektorovej mape určeného operátu (VMUO) pre obec ak. ú. Ružomberok, ktorá
bola prevzatá do katastra nehnuteľností dňa 16. 05. 2015, sa zhoduje so zobrazením parcely EKN
č. 4-1026 v mape určeného operátu odovzdanej v rámci grafickej časti ROEP, ktorá vychádzala z
rastra mapy pôvodného pozemkového katastra (raster č. 28T, 29T) k. ú. C.. Údaje týkajúce sa parcely

EKN č. 4-1026 boli do katastra nehnuteľností zapísané v súlade s verejnou listinou ROEP (písomná
aj grafická časť), ktorý bol schválený rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Ružomberku
č. 1RE 9-2008/00110-2012-13P zo dňa 11. 06. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 26. 07.
2012. Predmetné rozhodnutie Okresného úradu Ružomberok, katastrálny odbor vo veci opravy/zmeny
vlastníckeho práva v odôvodnení rozhodnutia okrem iného konštatuje, že „Listiny - darovacia zmluva č.

d. 1574/1944 a rozhodnutie v dedičskej veci č. D 102/65-11, na podklade ktorých je oprava požadovaná,
nepreukazujú vlastnícke právo k parcele EKN O. X-XXXX v prospech A. B., C. B., A. E., C. B. a zomr.
M. F., C. B.". Po obdržaní predmetného rozhodnutia žalovaného opätovne osobne kontaktovala dcéra
žalobkyne s návrhom uzatvoriť dohodu na vysporiadaní predmetných pozemkov. Žalovaný opätovne
v danej veci verbálne potvrdil ochotu a ústretovosť vec riešiť, nakoľko sa vo Vlkolínci všetci dobre

poznajú a záleží im na vzájomných vzťahoch. Následne žalovaného začiatkom mesiaca apríl 2024
telefonicky kontaktovala advokátka JUDr. Lenka Zábojníková, ktorá sa len verbálne prezentovala ako
právna zástupkyňa p. I.. Počas telefonického rozhovoru JUDr. Zábojníková zisťovala ochotu žalovaného
dohodnúť sa na spôsobe riešenia vlastníctva k predmetnému pozemku. Žalovaný prejavil záujem na
riešení danej situácie, pričom však E. P. upozornil, že v prípade akceptovania jednostrannej požiadavky

p. I. previesť vlastníctvo parcely č. 1026 na žalobkyňu prostredníctvom darovacej zmluvy, mu jeho
právo vlastniť a užívať nehnuteľnosť automaticky zanikne. Žalovaný JUDr. Zábojníkovú informoval, že
si vie predstaviť riešenie problému uzatvorením dvojstrannej dohody, ktorá by umožňovala spoločným
postupom žalovaného a žalobkyne docieliť formou spolupráce a poskytnutia vzájomnej súčinnosti,
vlastníctvo k nehnuteľnosti - parcely č. 1026 pre žalobkyňu a vlastníctvo k nehnuteľnosti - parcely

č. 1022 pre žalovaného. Spolupráca a súčinnosť medzi žalovaným a žalobkyňou mala spočívať
v spoločnej komunikácii s aktuálne podielovými spoluvlastníkmi parcely č. 1022, ktorí by boli po
vysvetlení danej situácie ochotní odstúpiť svoje podielové spoluvlastníctvo žalovanému na základe
darovacej zmluvy, tak isto ako to požadovala žalobkyňa od žalovaného. JUDr. Zábojníková následne e-
mailom na adresu žalovaného zaslala návrh Dohody o urovnaní, ktorá obsahovala práva a povinnosti

účastníkov predmetnej dohody. Žalovaný e-mailom odpovedal, že takýto predložený návrh nemôže
akceptovať, pričom stručne zhrnul svoje výhrady. Následne p. JUDr. Zábojníkovú požiadal o osobné
stretnutie. K stretnutiu však pre nezáujem p. JUDr. Zábojníkovej nedošlo. V rámci podanej žaloby
právna zástupkyňa žalobkyne uvádza, že žalobkyňa poskytla žalovanému maximálnu súčinnosť a na
základe jej intervencie získala rodina žalovaného spoluvlastnícky podiel od p. J. A. na parcele č. 1021

(pravdepodobná chyba v č. parcely; správne č. 1022). Žalovaný k predmetnej skutočnosti uvádza,
že táto informácia je nepravdivá a hrubo zavádzajúca, pravdepodobne s cieľom negatívne ovplyvniť
úsudok súdu vo vzťahu k žalovanému a pozitívne vo vzťahu k žalovanej. Žalovaný má za to, že
žalobkyňa už aj z predloženej formulácie žalobného návrhu má dôvodnú pochybnosť o tom, že jej
predmetný pozemok patrí. Svedčí o tom aj konanie žalobkyne a jej dcéry, ktoré od roku 2015, kedy

zistili, že užívajú nehnuteľnosť parcelu č. 1026, ktorá im nepatrí a aj napriek tomu tvrdia, že spĺňajú
podmienku oprávnenosti a dobromyseľnosti držby. Tvrdenia žalobkyne má dokazovať aj skutočnosť,
že žalobkyňa uhrádzala daň z nehnuteľnosti aj za predmetný pozemok, a to vrátane úhrady v roku
2024. Pravdou však je, že Oddelenie služieb občanom/verejnosti, referát daní a poplatkov na MsÚv Ružomberku opravil v roku 2024 chybu v prípade platení daní z nehnuteľností žalobkyne a vrátil
jej alikvotnú časť vyrubenej dane za predmetnú nehnuteľnosť. Žalovaný naopak po vysvetlení celej
situácie na predmetnom oddelení MsÚ Ružomberok spätne doplatil daň z nehnuteľnosti. Žalovaný

(vrátane jeho predchodkýň ako spoluvlastníčok predmetnej nehnuteľnosti) aj žalobkyňa sa vzájomne
tolerovali čo sa týka držby a užívania predmetného pozemku, nakoľko žalobkyňa prostredníctvom svojej
protistranu verbálne ubezpečovala, že sa jedná len o akúsi administratívnu chybu, ktorú prostredníctvom
katastrálneho odboru vyriešia. Minimálne však od roku 2015 vedela, že jej vlastnícke nároky voči
predmetnej parcele nie je možné považovať za dobromyseľné. Preto žiada žalobu žalobkyne zamietnuť.

3. Žalobkyňa v podanej replike (č. l. 143 spisu) uviedla, že tvrdenie žalovaného, že on, resp. jeho právni
predchodcovianadobudliaužívaliodr.1932spornýpozemok,považujúzazjavnenepravdivé.Žalovaný,
ani jeho právni predchodcovia predmetný pozemok nikdy neužívali, nehospodárili na ňom a ani iným
spôsobom ním nedisponovali. Rodina žalobkyne záhradu pozostávajúcu z oboch špecifikovaných
parciel, vrátane predmetného pozemku v celosti užívala viac ako sto rokov, pričom najmenej od r.

1952 bola táto plocha ohradená do dnešného dňa čiastočne zachovaným oplotením. Aj z existencie
oplotenia je zrejmé, že parcela č. 18214 spolu s predmetným pozemkom tvoria jeden celok a sú v
celosti užívané. Posledných najmenej 40 rokov žalobkyňa záhradu užívala predovšetkým so svojou
dcérou A. I., C. B.. Žalobkyňa vlastní predmetný pozemok a užíva ho viac ako 80 rokov. Počas celého
tohto obdobia si žiadne iné osoby voči žalobkyni neuplatňovali žiadne vlastnícke alebo iné nároky

k predmetnému pozemku, žiadnym spôsobom ju nerušili v držbe a užívaní pozemku, nevyzvali ju
na upustenie od užívania pozemku a podobne. Žalovaný ani jeho právni predchodcovia predmetný
pozemok nikdy neužívali, nepodieľali sa na starostlivosti o pozemok ani na nákladoch viažucich sa k
predmetnému pozemku, ani neuhrádzali daň z nehnuteľnosti za predmetný pozemok a to aj napriek
tomu, že žalovaný viac ako osem rokov vedel, že je na liste vlastníctva evidovaný ako vlastník

predmetného pozemku. Žalovaný od roku 2016 v ústnej komunikácii so žalobkyňou a jej dcérou
p. I. opakovane prejavoval ochotu poskytnúť súčinnosť pri zosúladení skutočného stavu (vlastníctva
žalobkyne k predmetnému pozemku) so stavom evidovaným okresným úradom, katastrálny odbor a ani
v komunikácii (telefonickej a e-mailovej) s právnou zástupkyňou žalobkyne JUDr. Lenkou Zábojníkovou
vlastnícke nároky žalobkyne nepoprel. Žalobkyňa nemala žiadny dôvod domnievať sa, že by vlastníkom

predmetného pozemku mohla byť akákoľvek iná osoba alebo že by akákoľvek iná osoba mohla byť ako
vlastník evidovaná na liste vlastníctva k predmetnému pozemku. Žalobkyňa iba náhodou v r. 2015 zistila,
že vo vzťahu k predmetnému pozemku nie je na liste vlastníctva evidovaná ako vlastník. Hneď po tomto
zistení žalobkyňa začala situáciu spoločne so svojou dcérou aktívne riešiť, pričom osoby evidované
na liste vlastníctva (právne predchodkyne žalovaného) vlastnícky nárok žalobkyne nespochybňovali.

Skutočnosť, že žalobkyňa vzniknutú situáciu riešila už s právnymi predchodkyňami žalovaného žalovaný
potvrdzuje. Žalobkyňa si skutočnosť, že sú vo vzťahu k predmetnému pozemku na liste vlastníctva
evidované iné osoby vysvetľovala tak, že pravdepodobne došlo k chybe pri evidencii, napr. v súvislosti
s konaním ROEP alebo určením hraníc parciel, keďže vedela o viacerých podobných prípadoch, ktoré
sa stali vo Vlkolínci. Z vyjadrenia žalovaného je zrejmé, že takáto situácia mohla nastať. Ak si teda aj

žalovaný (a jeho právni predchodcovia) konali v presvedčení, že mohlo dôjsť z chybe pri uskutočnení
ROEP alebo v evidencii nehnuteľností zo strany okresného úradu, katastrálny odbor, je nepochybné,
že o takejto možnosti bola presvedčená aj žalobkyňa. Žalobkyňa bola presvedčená, že je vlastníkom
predmetnéhopozemku,pretosievidovanieinýchosôbakovlastníkovnalistevlastníctvakpredmetnému
pozemku vysvetľovala ako omyl/pochybenie zo strany príslušných orgánov verejnej moci. Žalovaný však

neuvádza žiadnu konkrétnu skutočnosť alebo okolnosť, ktorá by bola spôsobilá akýmkoľvek spôsobom
narušiť alebo spochybniť dobromyseľnosť žalobkyne. Zároveň tiež zdôrazňujú, že z hľadiska vydržania
je obdobie od r. 2015 irelevantné, keďže ak by žalobkyňa vlastnícke právo nenadobudla na základe
darovacej zmluvy, ako bola presvedčená, ale na základe vydržania, k vydržaniu by došlo najneskôr
ku dňu 01. 01. 1992. Žalobkyňa ako vlastníčka celé desaťročia uhrádzala daň z nehnuteľnosti k

predmetnému pozemku. Právni predchodcovia žalovaného si nesplnili zákonnú povinnosť podať daňové
priznanie k dani z nehnuteľnosti po tom, ako na základe konania ROEP začali byť evidovaní ako vlastníci
na LV k predmetnému pozemku. Uvedené je však pochopiteľné, keďže nevedeli, že sú ako vlastníci k
predmetnému pozemku evidovaní a keďže sa ako vlastníci predmetného pozemku necítili. Rovnako si
však zákonnú povinnosť podať daňové priznanie k dani z nehnuteľnosti nesplnil ani žalovaný, ktorý viac

ako osem rokov vedel, že je na LV evidovaný ako vlastník predmetného pozemku. Celé toto obdobie
daň z nehnuteľnosti (ako aj ďalšie náklady týkajúce sa predmetného pozemku) uhrádzala žalobkyňa.
Žalovaný navštívil MsÚ Ružomberok v súvislosti so správou dane z nehnuteľností až po tom, ako mu
bola doručená žaloba. Žalobkyňa uhradila daň z nehnuteľnosti za predmetný pozemok aj za rok 2024.Žalobkyni do podania tohto vyjadrenia nebola žiadna časť uhradenej dane z nehnuteľnosti vrátená.
Tvrdenie žalovaného, že MsÚ v Ružomberku jej vrátil alikvotnú časť vyrubenej dane za predmetnú
nehnuteľnosť, je teda nepravdivé. Žalobkyňa ako vlastníčka predmetného pozemku sa k predmetnému

pozemku hlásila a riadne si plnila svoje povinnosti, o. i. uhrádzala daň z nehnuteľnosti. Žalobkyňa aj
prostredníctvom svojej dcéry žalovanému súčinnosť pri uzatvorení mimosúdnej dohody poskytovala,
napriek tomu žalovaný predložený návrh dohody odmietol z dôvodu, že by prišiel o vlastnícke právo k
predmetnému pozemku, čím prakticky poprel zmysle ďalšieho rokovania o uzavretí dohody o urovnaní,
keďže z pohľadu žalobkyne je jediným zmyslom dosiahnutia takejto dohody uznanie jej vlastníckeho

práva. Žalobkyňa je stále ochotná pristúpiť k zmierlivému riešeniu vzniknutej situácie, ale iba v prípade
uznania jej vlastníckeho práva k predmetnému pozemku. V takomto prípade je aj naďalej žalovanému
ochotnáposkytovaťsúčinnosťpriusporiadanívlastníckehoprávakpozemku,ktorýbolhistorickyužívaný
ako záhrada rodiny žalovaného.

4. Žalovaný v podanej duplike uviedol (č. l. 151 spisu), že nespochybniteľné vlastníctvo k predmetnému

pozemku „de iure" podľa práva a z právnych dôvodov ako aj „de facto" v skutočnosti nadobudli ešte
predošlí rodinní príslušníci žalovaného, t. j. E. E. (starý otec žalovaného z maminej strany) nadobudol
pozemkovoknižnú parcelu č. 1026 titulom Kúpnej zmluvy č. d. 495/1932 zo dňa 28. 01. 1932 od E.
B. B.. Predmetná nezhoda medzi žalobkyňou a žalobcom vznikla a spočíva v tom, že za doposiaľ
nezistených okolností a v presne nezistenom období (počas realizácie ROEP) došlo pravdepodobne k

zmene, resp. prečíslovaniu predmetných parciel v katastrálnej mape pre k. ú. C.. Žalobkyňa aj žalobca
a pravdepodobne aj ďalšie osoby sa ocitli v situácii, kedy ich pôvodné nehnuteľnosti (pozemky) boli,
resp. mali byť (domnienka) na príslušnom katastrálnom úrade prečíslované a „de facto" reálne posunuté,
pričom však platí, že tak ako žalobkyňa (parcela č. 1027/1, parcela č. 1027/2), tak aj žalobca (parcela
č. 1026) vlastnia „de iure" každý svoje nehnuteľnosti. Žalobkyňa prostredníctvom svojej dcéry verbálne

ubezpečovala žalovaného vrátane jeho predchodkýň, že sa jedná len o administratívnu chybu, ktorú
sa prostredníctvom právnej zástupkyne E. Q. P. a katastrálneho odboru pokúsia vyriešiť. Okresný
úrad Ružomberok, katastrálny odbor rozpor s podkladmi na zostavenie ROEP nepotvrdil. V prípade
dobromyseľnosti žalobkyne a jej právnej zástupkyne je možné v kontexte navrhovaného odvodiť záver,
že žalobkyňa sa uplatnením práva vydržaním, môže stať vlastníčkou namiesto dvoch nehnuteľností -

pozemkov (parcelné číslo 1027/1, zapísaný na LV č. XXXXX a parcelné číslo 1027/2, zapísaný na LV č.
XXXXX), vlastníčkou celkom troch nehnuteľností - pozemkov, vrátane pozemku žalovaného (parcelné
číslo XXXX, zapísaný na LV č. XXXXX). Naproti tomu žalovaný príde o vlastníctvo k nehnuteľnosti, ktorú
nadobudli jeho právni predchodcovia do vlastníctva právnou a zákonnou cestou. Žalovaný má za to, že
žalobkyňa má zákonné právo domáhať sa vlastníckeho práva k nehnuteľnosti formou vydržania, avšak

žalovaný má rovnako právo na to, aby o tomto práve spravodlivo rozhodol nezávislý a nestranný súd,
ktorý posúdi všetky prípadné skutkové a právne osobitosti tohto prípadu.

5. Súd podľa § 180 CSP konal a rozhodol v neprítomnosti žalobkyne, ktorej neúčasť na pojednávaní
ospravedlnila jej právna zástupkyňa.

6. Právna zástupkyňa žalobkyne trvala na podanej žalobe. Uviedla, že v prípade, ak žalovaný nebude
rozporovať skutkové tvrdenia ohľadom vydržania vlastníckeho práva žalobkyňou, náhradu trov konania
si nebudú uplatňovať. Vzhľadom na značný časový odstup nevedia presne zreprodukovať okolnosti,
ktoré svedčia v prospech vydržania prípadne aj zo strany právnych predchodcov žalobkyne. Sestry

žalobkyne a jej matka, prípadne dedičia po nich, si nerobili vlastnícky nárok na predmetný pozemok
a v plnom rozsahu uznávajú vlastnícke právo žalobkyne. Jedna zo sestier p. E. súdu predložila čestné
vyhlásenie, že uznáva vlastnícke právo žalobkyne. Žalobkyňa nadobudla spoluvlastnícky podiel v roku
1944 a následne s ostatnými podielovými spoluvlastníčkami sa dohodli, ktorá bude čo užívať. Žalobkyňa
sa vydávala v roku 1950.

7. Žalovaný so žalobou súhlasil. Uviedol, že nebude namietať, že žalobkyňa nadobudla vlastnícke
právo vydržaním. Parcela č. 1026 tak, ako je teraz evidovaná v katastri nehnuteľnosti, túto reálne
užíva žalobkyňa. Parcela č. 1022 bola pôvodne parcela 1026 a parcelu č. 1022 tak, ako je teraz
zapísaná v katastri nehnuteľnosti, je zapísaná na iné osoby, hoci vlastníkom je on. Obe strany sporu sa

domnievajú, že došlo ku chybe v prečíslovaní, ktorá nastala v priebehu ROEP v roku 2012.8. Svedok D. F., brat žalovaného uviedol, že žalovaný mal snahu sa mimosúdne dohodnúť. Reálne
užívajú parcelu č. 1022, ktorá bola do roku, keď bola vykonaná ROEP, vedená pod pôvodným číslom
1026.

9. Svedkyňa A. I., dcéra žalobkyne uviedla, že parcelu, ktorá je aktuálne vedená na LV ako parcela č.
1026, túto reálne užíva ich rodina odjakživa. V roku 1944 darovali túto parcelu starí rodičia všetkým
trom sestrám a neveste. Dohoda medzi mamou a sestrami bola taká, že ju bude užívať mama ako sa
vydala. Mama sa vydala v roku 1951. Dedičia po tetách si nikdy nerobili záujem o predmetnú parcelu,
nikdy ju reálne neužívali, vždy ju užívala len mama. Je pravdou, že kontaktovala p. A., táto jej sľúbila,

že ako pomôže jej, že túto parcelu užívajú oni, tak že tú druhú parcelu užívajú F.. Parcelu č. 1022 užíva
žalovaný. Pripúšťa, že ROEP vo Vlkolínci prebiehal v roku 2012. Je pravdou, že žalovaný jej navrhol,
že pôjdu za p. A. a p. H.. Spoločne nešli, lebo on za ňou neprišiel. Ona bola ochotná mu poskytnúť
súčinnosť.

10. Okrem výsluchu žalovaného a svedkov súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa

s obsahom listín založených v spise, a to s výpisom z LV č. XXXXX, k. ú. C. (č. l. 8 spisu), s výpisom
z LV č. XXXXX, k. ú. C. (č. l. 9 spisu), s výpisom z LV č. XXXXX, k. ú. C. (č. l. 10 spisu), s e-mailovou
komunikáciou medzi stranami sporu (č. l. 11 spisu), s Darovacou zmluvou č. d. 1574/44 (č. l. 12 spisu),
s čestnými vyhláseniami osôb znalých pomerov, a to A. K., E. L., E. F., A. E. (sestra žalobkyne), D.
B., J. A., M. C., J. H., M. A. (č. l. 46 a nasl. spisu), s fotodokumentáciou (č. l. 40 a nasl. spisu),

s Darovacou zmluvou uzatvorenou dňa 18. 07. 2016 (č. l. 97 spisu), vrátane rozhodnutia o povolení
vkladu vlastníckeho práva zo dňa 10. 08. 2016 (č. l. 103 spisu), s rozhodnutím Štátneho notárstva
Liptovský Mikuláš sp. zn. 1260/83 (č. l. 105 spisu), s Kúpnopredajnou zmluvou č. d. 0495/32 (č. l.
107 spisu), s rozhodnutím Okresného úradu Ružomberok, katastrálny odbor vo veci opravy/zmeny
vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti zo dňa 04. 01. 2024 (č. l. 114 spisu), s dokladmi o úhrade

dane z nehnuteľností (č. l. 14 a nasl. spisu), vrátane správy Mestského úradu Ružomberok, oddelenie
služiebobčanom/verejnosti(č.l.180spisu),svýpisomzLVč.XXXXX,k.ú.C.(č.l.162spisu),sobsahom
ostatných listín založených v spise.

11. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou

alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností
ustanovených zákonom.

12. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou
alebo kto vykonáva právo pre seba.

13. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.

14. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť.

15. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k nasledovným skutkovým a právnym záverom:

16. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala určenia vlastníckeho práva k pozemku parcely registra
„E“ parcela č. 1026 o výmere 620 m2 zapísané na LV č. XXXXX titulom vydržania vlastníckeho práva.
Z výpisu z LV č. XXXXX, k. ú. C. bolo zistené, že aktuálne je ako vlastník predmetného pozemku
evidovaný žalovaný, ktorý nehnuteľnosť – pozemok KNE parc. č. 1026 nadobudol darovacou zmluvou,
ktorej vklad bol povolený dňa 10. 08. 2016 pod V 1834/2016 od matky E. F. a tety F. H., ktoré darovacie

zmluvy boli uzatvorené dňa 18. 07. 2016. Darkyne sú právne nástupníčky po neb. E. E., ktorý zomrel
dňa XX. XX. XXXX. Štátne notárstvo v Liptovskom Mikuláši rozhodnutím č. k. D/1260/83-12 zo dňa 28.
10. 2083 schválilo dohodu dedičiek – dcér poručiteľa E. F. (matky žalovaného) a F. H., ktorou dedičky
nadobudli okrem iného v polovici nehnuteľnosť zapísanú na pozemnoknižnej vložke, a to zápisnici č.
613 ako parcela č. 1026, k. ú. G.. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že predmetný pozemok

ich otec - poručiteľ E. E. nadobudol od E. B. B., obyvateľa v Ružomberku Kúpnopredajnou zmluvou č.
d. 0439/32 zo dňa 29. 01. 1932.17. Súd v prvom rade považoval za potrebné vysporiadať sa s procesnou prípustnosťou žaloby o určenie
vlastníckeho práva, pričom podľa § 137 písm. c) CSP takúto žalobu považoval za procesne prípustnú.
Podľa§137písm.c)CSPžaloboumožnopožadovať,abysarozhodlonajmäourčení,čituprávojealebo

nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať,
ak vyplýva z osobitného predpisu. Základnou podmienkou prípustnosti určovacej žaloby v zmysle §
137 písm. c) CSP je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom právnom určení. Tento
právny záujem musí byť kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho
záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj

ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti vzťahu účastníkov konania, či
sa vytvára pevný základ právneho vzťahu medzi nimi, prípadne či predchádza vzniku ďalších sporov.
Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobkyňa osvedčila, že na požadovanom určení má
naliehavý právny záujem, pretože rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre uskutočnenie zmeny
zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností.

18. Súd sa ďalej zaoberal otázkou vecnej legitimácie, ktorou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného
práva, v rámci ktorého je jedna zo strán sporu nositeľkou určitého hmotnoprávneho oprávnenia (je
aktívne legitimovaná) a na druhej strane sporu spočíva určitá hmotnoprávna povinnosť (je pasívne
legitimovaná). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu žaloby
meritórnym rozhodnutím. Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existencie tvrdeného práva

na strane žalobcu alebo pasívnej existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného je imanentnou
súčasťou súdneho konania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/205/2009).
19.Právnazástupkyňažalobkynenapojednávanípovyslovenípredbežnéhoprávnehonázorusudkyňou
doplnila svoje skutkové tvrdenia v tom smere, že žalobkyňa neodvodzuje svoje vlastnícke právo výlučne
od Darovacej zmluvy zo dňa 06. 07. 1944, ktorou starí rodičia žalobkyni, jej dvom sestrám a matke

darovali sporný pozemok, ale aj od ústne uzatvorenej darovacej zmluvy, ktorou sestry a matka žalobkyne
následne v roku 1950 sporný pozemok darovali žalobkyni v súvislosti s jej vydajom. Ďalej uviedla, že
nikdy si žiadna z nich, resp. ich právni nástupcovia nerobili vlastnícke nároky k spornej nehnuteľnosti.
O uvedenom svedčí skutočnosť, že ostatné dve parcely, ktoré so spornou parcelou tvoria jeden funkčný
celok, žalobkyňa darovala svojej dcére A. I., C. B.. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení ďalej

poukázala na čestné prehlásenie sestry žalobkyne p. A. E. (č. l. 52 spisu), ktorá skutkové tvrdenia
žalobkyne v celom rozsahu potvrdila. Táto skutočnosť nebola zo strany žalovaného žiadnym spôsobom
namietaná.

20. Podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31. 12. 1950 vlastnícke právo

k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy nadobudol ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32
rokov mal ako svoju v pokojnej držbe. Nadobudnutím účinnosti Občianskeho zákonníka zákonom
č. 141/1950 Zb. sa upravila vydržacia doba, ktorá sa v prípade nehnuteľnosti znížila na 10 rokov.
Vydržacia doba, ktorá začala plynúť pred 01. 01. 1951 podľa predtým platného uhorského práva,
skončila najneskôr ukončením vydržacej doby platnej pre vydržanie nehnuteľnosti, t. j. k 01. 01. 1961.

Podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval Občiansky zákonník č. 141/1950
Zb. v ustanoveniach § 115 a 116 ods. 1 v spojení s § 145. Vlastnícke právo vydržaním mohol nadobudnúť
ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydržanie bolo vylúčené iba medzi manželmi
a u nescudziteľných vecí, ktoré boli v tzv. socialistickom vlastníctve a boli určené na to, aby ich tieto
organizácie trvale užívali. Oprávneným držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný, že mu vec patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Ak boli
splnené všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním podľa
Občianskeho zákonníka z roku 1950, nemožno už splnenie predpokladov pre vydržanie posudzovať
podľa neskoršie platných právnych predpisov (R 112/2000).

21. Vydržanie je osobitný originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva ex lege. Predpokladom
vzniku vlastníckeho práva vydržaním je tak existencia spôsobilého subjektu vydržania, existencia
spôsobilého predmetu držby, držba musí byť oprávnená a nepretržitá počas celej zákonom stanovenej
doby, ktorá je v prípade nehnuteľnosti zákonom stanovená na desať rokov. Subjektom vydržania môže
byť fyzická, právnická osoba, prípadne štát. Predmetom vydržania môžu byť hnuteľné a nehnuteľné

veci, práva a iné majetkové hodnoty. Predmetom vydržania ako špecifického spôsobu nadobúdania
vlastníckeho práva môže byť zásadne celá vec, nie iba jej časť. Základnou podmienkou vydržania je
oprávnenosť držby, ktorá musí mať charakter držania veci s úmyslom mať ju pre seba; za oprávnenúdržbu sa považuje nakladanie s vecou ako so svojou, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako vlastníkovi.

22. Vydržanie predpokladá oprávnenosť držby, v ktorom ide o presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré
svedčia záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia
(titulu), teda okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Oprávnená držba je faktické
ovládanie veci alebo vykonávanie práva späté s vôľou nakladať s nimi ako so svojimi v dobrej viere,

že držiteľovi tieto práva patria. Skutočnosť, či je držiteľ veci dobromyseľný alebo nedobromyseľný, je
potrebné hodnotiť objektívne, nielen zo subjektívneho hľadiska, teda z hľadiska osobného presvedčenia
samotného držiteľa veci. Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe
putatívneho právneho titulu (predstieraného alebo neplatného). Oprávnenosť držby sa tak posudzuje so
zreteľom na ustanovenie § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka z týchto hľadísk: a) existencia právneho
(hoci i domnelého) titulu, o ktoré sa opiera dobrá viera držiteľa, b) nakladanie s vecou celej vydržacej

doby ako s vlastnou, c) dobrá viera držiteľa vzhľadom na všetky okolnosti, že mu vec podľa práva patrí.
O oprávnenú držbu ide vtedy, ak má držiteľ po celú vydržaciu dobu vec vo svojej faktickej moci a chopí
sa jej užívania.

23. Pre vznik držby je teda potrebné súčasné naplnenie dvoch predpokladov, a to: a) vôľa s vecou

nakladať ako vlastnou – držobná vôľa (animus possidendi) a b) faktické ovládanie veci (corpus
possessionis). Fakticky vec ovláda ten, kto podľa všeobecných názorov a skúseností vykonáva tzv.
panstvo na vecou, čo predstavuje vykonávanie obsahu vlastníckeho práva. Faktickým ovládaním sa
rozumie nielen faktické ovládanie veci, ale ide o taký vzťah k veci, ktorý sa podľa všeobecných názorov
v skúsenosti javí ako panstvo nad vecou.

24. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto
presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny
dôvod,postačí,abyboldomnelýprávnydôvod(titulusputativus),tedaideoto,abydržiteľbolsozreteľom
ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí. Doterajšia judikatúra, v zmysle
ktorej,aksadržiteľchopildržbynehnuteľnostinazákladezmluvyojejprevode,ktoránebolaregistrovaná

štátnym notárstvom v dobe, kedy zákon takú registráciu vyžadoval, nemohol byť so zreteľom na všetky
okolnosti dobrej viere, že vlastníkom tejto nehnuteľnosti (rozsudok NS ČR z 10. 10. 2002, sp. zn.
22Cdo/490/2001) bola prekonaná rozhodnutím Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR zo
dňa 13. 05. 2024, sp. zn. 1VCdo/1/2024, ktorý sa priklonil k ostatným súdnym rozhodnutiam, ktoré
reflektujú staršiu judikatúru vychádzajúc z interpretácie ust. § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1

Občianskeho zákonníka, z ktorých ustanovení platný právny titul ako predpoklad pre dobromyseľnosť
držiteľa, resp. oprávnenosť držby nevyplýva. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozhodnutia veľký senát
najvyššieho súdu pri interpretácii vyššie uvedených hmotnoprávnych ustanovení a v rozsahu dovolaním
nastolenej právnej otázky považuje za potrebné uviesť, že držba je historicky chápaná ako faktický
stav, ktorý spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej moci nad vecou s úmyslom mať vec pre seba.

Držba preto predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus possesionis, ako faktická moc nad
vecou, ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorý vyjadruje vôľu držiteľa mať vec (právo) pre
seba a nakladať s ňou ako s vlastnou. Vznik držby sa však na rozdiel od vzniku vlastníctva nemusí de
lege lata nutne opierať o existujúci právny dôvod. Inak povedané na vznik oprávnenej držby postačí
naplnenie zákonných predpokladov držby, medzi ktorými sa existencia právneho dôvodu nenachádza. V

súčasnom Občianskom zákonníku rozlišujeme len medzi oprávnenou držbou a neoprávnenou držbou.
Náš právny poriadok z tohto pohľadu nerozlišuje medzi držbou titulárnou a držbou vzniknutou na základe
tzv. domnelého titulu, tak ako to robí napr. § 991 Českého občianskeho zákonníka. Oprávnená držba
je založená na objektívne posudzovanej dobromyseľnosti držiteľa, že mu vec alebo právo patrí. Právne
predpisy výraz „dobromyseľný“ nevymedzujú, preto východiskom ďalších úvah musí byť jeho význam

v bežnej reči. V Slovníku slovenského jazyka sa tomuto výrazu prisudzuje význam „dobrosrdečný,
dobrácky“ a jeho synonymom je „statočný, poctivý, čestný“; opakom je zas výraz „zlomyseľný“ vo
význame osoby, ktorá si „želá, robí niekomu zle“. Držiteľ je teda dobromyseľný o tom, že mu vec
patrí vtedy, keď je poctivý, čestný o tom, že svojou držbou vykonáva vlastné právo, a teda že svojou
držbou nerobí inému zle, že nezasahuje do práva iného, že nekoná bezprávne. Pri vydržaní nejde o

to, či je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na právny poriadok ako taký, ale či ho môžeme považovať za
nedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý má stratiť svoje vlastníctvo, teda či na jeho správaní
k vlastníkovi je niečo odsúdeniahodného, čo spôsobuje, že spoločnosť nechce poskytnúť ochranu jeho
dlhodobej a vlastníkom nerušenej držbe. Súd sa v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti zameriavana skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie
právneho titulu. Ako je už uvedené vyššie, je to dané tým, že na vznik držby nie je nevyhnutná existencia
právneho dôvodu jej uchopenia a právny dôvod jej uchopenia je/môže byť len jedným z dôkazných

prostriedkov, osvedčujúcich oprávnenosť držby. Pokiaľ platnosť právneho dôvodu uchopenia držby nie
je rozhodujúcim kritériom pre skúmanie dobromyseľnosti držiteľa o oprávnenosti jeho držby potom ani
právny omyl nie je - z hľadiska platnosti a existencie právneho dôvodu uchopenia držby - rozhodujúci
bez ohľadu na to, či je ospravedlniteľný alebo neospravedlniteľný. Neexistencia alebo neplatnosť
právneho titulu teda sama o sebe nevylučuje poctivosť konania konajúceho a jeho dobromyseľnosť v

tom, že mu vec alebo právo patrí, a teda že vzhľadom na jeho presvedčenie objektívne vzaté koná
v dobrej viere t.j. v ospravedlniteľnom omyle o poctivosti nadobudnutia držby. Na základe uvedeného
je možné aj naďalej zotrvávať na názore, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba,
aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len
okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva
a ochranou držby (R 45/1986). Poctivosť konajúceho účastníka občianskoprávneho vzťahu ma pri

skúmaní dobromyseľnosti držiteľa nepochybne zásadnejší význam, ako (ne)existencia právneho titulu,
ktorý právny predpoklad vydržania zákon de lege lata nestanovuje. Veľký senát najvyššieho súdu pri
svojom rozhodovaní o nastolenej otázke [(bod 11), ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne]
z vyššie uvedených dôvodov nepovažuje za správny v podstate jediný argument, o ktorý sa novšia
judikatúra (R 73/2015 a R 74/2015) opiera, a to, že „[n]eznalosť jasného, zrozumiteľného a nesporného

ustanovenia zákona neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že
každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť“. Judikatórna
línia reprezentovaná rozhodnutiami R 73/2015 a R 74/2015 je nielen explicitne zákonom de lege lata
nepotvrdzujúca, ale je tiež v rozpore so zámerom, ktorý mal zákonodarca pri reforme právnej úpravy
vydržania v roku 1950 (spružniť a uľahčiť vydržanie) a pri znovuzavedení inštitútu vydržania v roku 1982

(ochrániť tzv. nedoložené právne vzťahy k nehnuteľnostiam), rovnako tak značne obmedzuje dosah
vydržania a je neprimerane rigidná. Preto sa veľký senát priklonil k ostatným súdnym rozhodnutiam
(bod 12.3 až 12.3.3.), ktoré fundamentálne reflektujú staršiu judikatúru (bod 12.1.), vychádzajúc pritom
z interpretácie ustanovenia § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 OZ, z ktorých ustanovení platný právny
titul ako predpoklad pre dobromyseľnosť držiteľa, resp. oprávnenosť držby nevyplýva. Zároveň pritom

rešpektoval účel vydržania, ktorým je uvedenie do súladu dlhodobého faktického stavu nepretržitej
držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom
vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. Na historickom pozadí nie nepodstatnou je tiež okolnosť, že
ani v minulosti (podľa slovenského, resp. uhorského práva, pozn.) právny titul nebol podmienkou držby.
Nedostatok právneho titulu (napr. ústna kúpna zmluva nehnuteľnosti) preto pre účely vydržania nemôže

zapríčiniť neoprávnenosť držby, resp. nedobromyseľnosť držiteľa; keď tak, môže byť (iba) jedným
z dôkazov preukazujúcich oprávnenosť držby, resp. dobromyseľnosť držiteľa. V zhode s názorom
ústavného súdu (bod 12.3.2.) pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či
držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže
byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci

treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce,
že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo
preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. 16. Pokiaľ potom v okolnostiach posudzovanej veci
odvolací súd skutkovo ustálil (§ 442 CSP), že právni predchodcovia žalobcov nadobudli nehnuteľnosti v
dobrej viere ako kúpu, uhradili za ne sumu 12.000 Kčs, držba bola nerušená a trvala viac ako 10 rokov, a

na uvedenom skutkovom základe vyslovil, že ich držba bola oprávnená a dobromyseľná, vo viere, že im
nehnuteľnosti patria, vyslovený právny záver nemožno považovať za právne nekonformný. Skutočnosť,
že nedošlo k perfektnej, teda k platnej kúpnej zmluve, na posudzovanie oprávnenosti tejto držby to
nemalo podstatný vplyv. Z uvedených dôvodov veľký senát najvyššieho súdu zotrváva na závere, že
dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu nastolenej dovolacej otázky spočíva na

správnom právnom posúdení veci a podané dovolanie je potrebné zamietnuť zdôrazňujúc prijatý právny
záver, že (iba) nedostatok právneho titulu nemôže pre účely vydržania zapríčiniť neoprávnenosť držby
resp. nedobromyseľnosť držiteľa. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za
držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo
o dar ako bezodplatné plnenie.

25. Možno skonštatovať, že žalobkyňa predmetnú nehnuteľnosť nadobudla postupne darovacími
zmluvami a v dobrej viere za účelom využívania ako záhrady. Fakticky sa chopila predmetu držby, keď
preukázateľne pozemok ohradila oplotením, pričom čiastočné oplotenie sa zachovalo do dnešných dní,predmetný pozemok roky užívala ako záhradu, na ktorej pestovala ovocné stromy, záhradu udržiavala,
užívala, starala sa o ňu, riadne platila daň z nehnuteľnosti a to až do roku 2024. Jej držba bola
nikým nerušená, nikto si voči nej neuplatňoval žiadne nároky a držba preukázateľne trvala viac ako 10

rokov. Žalobkyňa bola dobromyseľná v tom, že jej predmetný pozemok patrí a o jej dobromyseľnosti
svedčí domnelý právny titul - darovacia zmluva, pretože dobrá viera sa môže opierať aj o domnelý
(putatívny)právnytituldržby.Vsúdenejveciideajospôsobilýpredmetvydržania–pozemok.Výsledkom
splnenia všetkých týchto predpokladov vydržania je nadobudnutie vlastníckeho práva k veci vydržiteľom
okamihom uplynutia vydržacej doby, t. j. ku dňu 01. 01. 1961.

26. Aktuálne je na liste vlastníctva č. XXXXX, k. ú. C. zapísaný žalovaný, a to ako právny nástupca
po svojom neb. starom otcom zomrelom 18. 09. 1983, ktorý parcelu EKN č. 1026 nadobudol
Kúpnopredajnou zmluvou z 29. 01. 1932. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný sa nikdy
nechopil faktického užívania a držby parcely aktuálne vedenej ako EKN č. 1026. Výsluchom strán
sporu a čestnými prehláseniami osôb znalých miestnych pomerov bolo preukázané, že parcelu aktuálne

vedenúnaLVč.XXXXXžalovaný,resp.jehoprávnipredchodcovianikdyneužívali,čožalovanýnapokon
sám potvrdil. Nebolo sporné, že túto parcelu odjakživa užívali právni predchodcovia žalobkyne K. B. J.
s manželkou A. A. L., ktorí ju Darovacou zmluvou zo dňa 06. 07. 1944 pod č. d. 1574/44 previedli trom
vnučkám – žalobkyni, M. F., C. B., A. E., C. B. a ich matke A. B., C. L. a následne matka žalobkyne a jej
dve sestry ju darovali žalobkyni. Predmetná sporná parcela spolu s parcelami č. 1027/2 a 1027/1 tvorí

jeden funkčný celok a je dlhé roky nerušene užívaná žalobkyňou ako záhrada.

27. Žalobkyňa zároveň akceptovala, že žalovaný, resp. jeho právni predchodcovia fakticky nakladajú so
susediacim pozemkom, ktorý historicky tvorí súčasť ich záhrady s vôľou nakladať s vecou ako vlastnou
a jedná sa o parcelu, ktorá je aktuálne vedená ako parcela EKN č. 1022. Strany sporu sa zhodne

domnievajú, že zrejme v rámci ROEP-u vo Vlkolínci došlo k zmene, resp. prečíslovaniu parciel, preto
faktickýstavuobochstránsporunezodpovedáaktuálnemuprávnemustavu.Pretosúdžalobežalobkyne
vyhovel v celom rozsahu, keď dospel k záveru, že uniesla dôkazné bremeno o vydržaní vlastníckeho
práva k spornej nehnuteľnosti.

28. O trovách konania rozhodol súd tak, že žalobkyni voči žalovanému náhradu trov konania nepriznal,
keďže si žalobkyňa náhradu trov konania neuplatnila. Súd zároveň konštatuje, že žalovaný daný právny
stav nezavinil a mal vôľu dohodnúť sa žalobkyňou na mimosúdnom vyriešení sporu.

Poučenie:

4C/98/2024

Proti tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní od jeho doručenia odvolanie na Okresnom
súde Liptovský Mikuláš. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
O odvolaní rozhodne Krajský súd v Žiline.
Podľa § 363 CSP, sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.