Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. marec 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6708211312
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6708211312.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej

a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., C. D., nar. XX.
XX. XXXX, bytom E. XXXX/XXX, F. B. G., 2/ H. I., C. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. K. A. XXXX/XX, E.
E. – Fončorda, obaja žalobcovia právne zastúpení B. F. - L. A., I., so sídlom M. XX, XXX XX E. X, IČO:
XX XXX XXX, proti žalovanej I. N., C. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XX, XXX XX J., právne zastúpenej
O. B. G., advokátom, Advokátska kancelária so sídlom K. XX, XXX XX E. E., v konaní o určenie náhrady
za užívanie spoluvlastníckeho podielu, o odvolaní pôvodnej žalobkyne P. D., C. J., nar. XX. XX. XXXX,
zomr. XX. XX. XXXX, naposledy bytom J. K. A. XXXX/XX, E. E. – Fončorda a o odvolaní žalovanej, proti

rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 16C/121/2008-1353 zo dňa 09. decembra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým konanie o nároku za obdobie od 13. 10.
2006 do 22. 11. 2007 zastavil (výrok I.); vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni
5.735,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 13. 12. 2010 do zaplatenia (výrok II.) a vo
výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III.); mení tak, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne sumu 1.509,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne od 30. mája 2009 až do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamieta.

II. Rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie potvrdzuje.

III. Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomokresnýsúdvporadíprvýmvýrokomkonanieonárokužalobkynezaobdobie
od 13. 10. 2006 do 22. 11. 2007 zastavil a súčasne uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni z
titulu bezdôvodného obohatenia sumu 5.735,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z
uvedenej sumy od 13. 12. 2010 až do zaplatenia, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

2. V prejednávanej veci okresný súd rozhodoval o nároku pôvodnej žalobkyne, ktorý jej mal vzniknúť
tým, že žalovaná užívala nehnuteľnosti, a to rodinný dom so súpisným číslom XX, ktorý sa nachádza
v k.ú. G. J., zapísaný na LV č. XXX vedenom I. A. A. ( ďalej v texte „rodinný dom“ ), ako aj pozemky
zapísané na LV č. XXX, vedenom I. A. A. ako parc. registra „C“ : č. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X,XXX/
XX, XXX/XX a na LV č. XXX, vedenom I. A. A. ako parc. registra „E“ č. XXX ( ďalej v texte „pozemky“ )

vo väčšom rozsahu než pripadá na jej spoluvlastnícky podiel. Nárok si pôvodná žalobkyňa uplatnila,
po pripustení rozšírenia žaloby na pojednávaní dňa 12.04.2010, vo výške 9.794,59 Eur s prísl.. Napriek
tomu, že nárok pôvodnej žalobkyne bol jej právnym zástupcom označený ako nárok na náhradu za
užívanie nehnuteľností, a to rodinného domu a pozemkov v podielovom spoluvlastníctve strán sporu(viď prednes právneho zástupcu žalobkyne na pojednávaní dňa 19. 09. 2016), okresný súd svojím v
poradí prvým rozsudkom č. k. 16C/121/2008-1023 zo dňa 19. 09. 2016 vyhodnotil tento nárok ako nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanej v zmysle ust. § 451 Občianskeho zákonníka a o

tomto nároku rozhodol tak, že konanie v časti sumy 406,19 Eur, v časti úroku z omeškania za obdobie
od 30. 05. 2009 do 13. 12. 2010, a v časti 29,20 Eur, ako aj úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo
sumy 406,19 Eur od 13. 12. 2010 až do zaplatenia, zastavil, aplikujúc ust. § 144 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte „CSP“) v spojení s § 145 ods. 2 CSP, nakoľko žaloba bola
čiastočne vzatá späť. Žalovanej súčasne uložil okresný súd povinnosť zaplatiť pôvodnej žalobkyni z

titulu bezdôvodného obohatenia sumu 8.999,61 Eur , kapitalizovaný úrok z omeškania za obdobie od
30. mája 2009 do 12. 12. 2010 vo výške 1.075,68 Eur; ako aj úrok z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 8.999,61 Eur od 13. 12. 2010 do zaplatenia, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

3. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/4/2017-1062 zo dňa 30. novembra 2017 bol

v poradí prvý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 8.999,61 Eur s príslušenstvom a v závislom výroku o náhrade trov konania, zrušený a v tomto
rozsahu bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Výrok, ktorým bolo
konanie v časti sumy 406,19 Eur spolu s príslušenstvom v časti 29,20 Eur, zastavené (výrok I.) a
ktorým bola v prevyšujúcej časti žaloba zamietnutá (výrok III.), neboli odvolaním napadnuté, preto zostali

nedotknuté v zmysle § 367 ods. 2 CSP.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení č. k. 16Co/4/2017-1062 zo dňa 30. 11. 2017 (ďalej v
texte „zrušujúce uznesenie“) skutkovo a právane uzavrel, že v prejednávanej veci nejde o nárok z
bezdôvodného obohatenia ale o nárok, ktorý vyplýva priamo z ust. § 136 ods. 1, § 137 ods. 1 a § 139

ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorého rozsah zodpovedá nájomnému, ktorého výška zostala v konaní
sporná. Krajský súd v Banskej Bystrici v zrušujúcom uznesení okresnému súdu uložil postupovať tak, že
po zrušení a vrátení veci bude rozhodovať o uplatnenom nároku pôvodnej žalobkyne len za obdobie od
23. 11. 2007 do 12. 12. 2010 s odôvodnením, že dňom 13. 12. 2010 nadobudol právoplatnosť rozsudok
Okresného súdu Zvolen č. k. 15C/292/2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. 15Co/217/2010 vo veci zrušenia spoluvlastníctva medzi žalobkyňou a žalovanou. Z rozhodovacej
činnosti odvolaciemu súdu bolo taktiež známe rozhodnutie Okresného súdu Zvolen vo veci sp. zn.
13C/172/2004, a to rozsudok zo dňa 12. 12. 2016 (č. l. 592 spisu), ktorým bola žalovanej uložená
povinnosť zaplatiť pôvodnej žalobkyni sumu 1.813,02 Eur s príslušenstvom (v pôvodne platnej mene
suma 54.619,80 Sk), keď v danom konaní mal súd za preukázané, že v rozhodujúcom čase, t. j.

od 01. 12. 2004 do 13. 10. 2006 boli strany sporu podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, a to
rodinného domu a pozemkov, ako aj to, že predmetné nehnuteľnosti užívala výlučne žalovaná, ktorá
náhradu vo forme peňažného plnenia pôvodnej žalobkyni neposkytla. Okresný súd v uvedenej veci
uzavrel, že pôvodná žalobkyňa má nárok voči žalovanej za to, že neužívala spoločnú vec (rodinný dom)
v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, a to v období od 01. 12. 2004 do 13. 10. 2006, t. j. za

682 dní. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13Co/123/2017-653 zo dňa 18. 07. 2017
bol rozsudok okresného súdu v uvedenej veci v celom rozsahu potvrdený a odvolací súd konštatoval
aj správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkázal (§ 387 ods. 2
CSP). Z dôvodov uvedeného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici (č. k. 13Co/123/2017-653
zo dňa 18. 07. 2017) nepochybne vyplýva, že pôvodnou žalobkyňou uplatnená výška náhrady za

užívanie jej spoluvlastníckeho podielu na spoločnej nehnuteľnosti za uplatnené obdobie voči žalovanej
bola uplatnená dôvodne, čo do výšky 1.813,02 Eur, ktorá ostala predmetom sporu po tom, čo ostalo
právoplatné pôvodné rozhodnutie okresného súdu v časti, v ktorej vo zvyšku žalobu zamietol, ktorý výrok
v odvolacom konaní odvolací súd potvrdil a nebol už teda predmetom konania po zrušujúcom rozhodnutí
dovolacieho súdu. Bolo preto úlohou okresného súdu v tejto prejednávanej veci po zrušujúcom uznesení

rozhodnúť tak, že konanie o nároku žalobkyne za obdobie od 13. 10. 2006 do 22. 11. 2007 zastaví pre
prekážku veci právoplatne rozhodnutej. Súčasne v zrušujúcom uznesení odvolací súd upriamil okresný
súd na doplnenie dokazovania ohľadne určenia výšky finančnej náhrady za užívanie nehnuteľností
žalovanou nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu, teda, či a v akom rozsahu užívala žalovaná i podiel
pôvodnej žalobkyne ohľadne rodinného domu a pozemkov, ktoré boli v ich podielovom spoluvlastníctve

a aby odôvodnil, ako dospel k tomu, že suma ním priznaná zodpovedá sume, ktorú by obvykle
bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie veci (v danom prípade
spoluvlastníckeho podielu na nej).5. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k. 16C/121/2008-1353 zo dňa 09. 12. 2019 ( ďalej v texte
aj „napadnuté rozhodnutie“ ) vo veci rozhodol tak, že konanie o nároku žalobkyne za obdobie od 13.
10. 2006 do 22. 11. 2007 zastavil, žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu bezdôvodného

obohatenia sumu 5.735,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z uvedenej sumy od
13. 12. 2010 až do zaplatenia, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu
zamietol.

6. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd opätovne aj po doplnení dokazovania

konštatoval, že pôvodná žalobkyňa svoj nárok uplatňuje voči žalovanej titulom vydania bezdôvodného
obohatenia aplikujúc ust. § 451 Občianskeho zákonníka. Viazaný právnym záverom odvolacieho súdu v
zrušujúcom uznesení zastavil konanie o nároku žalobkyne za obdobie od 13. 10. 2006 do 22. 11. 2017
pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej s odkazom na odôvodnenie v zrušujúcom uznesení.

7. V ďalšom sa okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zameral na vyhodnotenia

dokazovania týkajúceho sa uplatneného nároku pôvodnej žalobkyne na vydanie bezdôvodného
obohatenia titulom užívania rodinného domu a pozemkov žalovanou. S poukazom na aplikačnú prax
vyšších súdnych autorít (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/184/2010)
skúmal, či žalovaná užívala rodinný dom s pozemkami nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu.
Zdôraznil, že žalobkyňa, ktorá podala žalobu a domáhala sa vydania bezdôvodného obohatenia, bola

povinnávrámcidôkaznejťarchyprávnerelevantnýmapresvedčivýmspôsobomdokázaťto,žežalovaná
(jej setra) užívala rodinný dom a pozemky, ktoré boli v rozhodnom období v režime podielového
spoluvlastníctva, nad rámec podielu na ňu pripadajúceho. Vykonaným dokazovaním mal okresný súd za
to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
vočižalovanej,atovčastitýkajúcejsaužívaniapozemkov.Vkonanítotižpodľanehonebolopreukázané,

že žalovaná užívala pozemky nad rámec vlastného podielu, teda že užívala viac ako 42 % celkovej
výmery. Svedeckou výpoveďou F. O. I. bolo preukázané, že záhrada mohla mať okolo 1700 m2, pričom
žalovaná užívala len časť záhrady, a to v rozsahu maximálne do 300 m2 (17,6 %). Svedok F. O. I. uviedol
aj to, že ako sused strán sporu mal mnohokrát vizuálny kontakt na záhradu, ktorú žalovaná užívala.
Uviedol, že v inkriminovanom období žalovaná sama podnikala, mala nedostatok voľného času, pretože

podnikateľským aktivitám venovala celé dni, a to od skorých ranných hodín do neskorých večerných/
nočných hodín, keď sa domov vracala autom po tom, ako porozvážala svoje zamestnankyne domov.
Svedok podľa okresného súdu potvrdil, že žalovaná v rozhodnom období nechovala žiadne zvieratá,
ktoré by mohli byť kŕmené čerstvou trávou alebo senom. Pokiaľ ide o ovocné stromy nachádzajúce
sa v záhrade, svedok doplnil, že sú v dezolátnom stave, bez dlhodobého ošetrovania a ovocinárskej

starostlivosti, bez hnojenia a pokiaľ išlo o vinič, potvrdil, že žalovaná mala úrodu možno na troch - štyroch
koreňoch. Naviac okresný súd vykonal ohliadku miesta samého, kde zreteľne videl, že časť záhrady je
obhospodarovaná, no väčšia časť ležala dlhodobo „úhorom“ bez obrábania. Už na prvý pohľad, podľa
okresného súdu bolo vidieť, že ovocné stromy neboli dlhodobo ošetrované, mnohé trpeli chorobou, boli
pokrútené s anomálnym tvarom kmeňa, a preto súd žalobu v tejto časti o nároku za užívanie pozemkov

žalovanou, zamietol.

8. Okresný súd však považoval čiastočne nárok žalobkyne za daný, pokiaľ ide o majetkový prospech
získaný žalovanou plnením bez právneho dôvodu tým, že užívala rodinný dom, ako aj garáž ( postavená
na CKN parc. č. XXX/X o výmere 18 m2 - pozn. odvolacieho súdu ) s altánkom ( postavenom na parc.

XXX/X o výmere 14,71 m2 - pozn. odvolacieho súdu ), a to v celom rozsahu. Mal za preukázané,
že žalovaná odmietala pustiť do rodinného domu žalobkyňu príp. tretie osoby, ktoré s ňou v čase
konkrétnych návštev boli. V tomto rozsahu preto považoval nárok žalobkyne za opodstatnený, ak
žalovaná užívala rodinný dom s garážou a altánkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu X/
XX-XX a pri výpočte výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal z nasledovného: Rozhodné obdobie

výpočtu ustálil od 23. 11. 2007 do 12. 12. 2010, ktorým dňom bolo právoplatným rozhodnutím súdu
zrušené podielové spoluvlastníctvo strán sporu a vec ( rodinný dom - pozn. odvolacieho súdu )
bola prisúdená do výlučného vlastníctva žalovanej. Okresný súd pri určení výšky bezdôvodného
obohatenia žalovanou vychádzal zo znaleckého posudku I. J. Q. H. E. - I. R. S. I. M. (ďalej v texte
aj „STU“), ktorý bol podaný pod znaleckým úkonom č. 21/2013 a následne doplnený doplnkom č. 1

znaleckého úkonu č. 18/2014 k pôvodne podanému znaleckému posudku. Okresný súd uviedol, že
z tohto posudku, na rozdiel od ostatných vykonaných dôkazov - znaleckých posudkov, vychádzal z
dôvodu, že ho považoval za obsahovo odborne najrozsiahlejšie spracovaný; s podrobným rozpisom
jednotlivých položiek konkrétnych výpočtov indexácie a finálnych súm. Ani jeden z ďalších znaleckýchposudkov, ktoré boli v rámci konania vypracované a súdu predložené, neboli tak rozsiahlo vypracované
ako tomu bolo práve v znaleckom posudku vypracovanom STU. Konkrétne okresný súd uviedol, že
za obdobie od 23. 11. 2007 do 31. 12. 2007 bola ustálená znaleckým posudkom STU všeobecná

hodnota nájmu stavby (rodinného domu, garáže a altánku) za rok 2007 vo výške 4.294,99 Eur ročne, z
čoho na žalobkyňu pripadala suma (58 %), t.j. suma 2.491,- Eur ročne. Za jeden mesiac a 8 dní ( od
23.11.2007 do 31.12.2007 ) potom bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej predstavovalo sumu
vo výške 263,- Eur (208,- Eur + 55,- Eur). Pre rok 2008 bola znaleckým posudkom STU ustálená
všeobecná hodnota nájmu stavby ( rodinného domu, garáže a altánku ) vo výške 4.294,89 Eur, z čoho

podiel na žalobkyňu pripadajúci bol podľa okresného súdu vo výške 2.491,- Eur. Všeobecná hodnota
nájmu stavby ( rodinného domu, garáže a altánku ) pre rok 2009 bola ustálená na sumu 2.722,45 Eur,
z čoho na žalobkyňu pripadla podľa výšky jej podielu suma 1.579,- Eur a pre rok 2009 bola všeobecná
hodnota nájmu ustálená vo výške 2.547,48 Eur, z čoho na žalobkyňu pripadá suma 1.478,- Eur, kedy
mesačná výška bezdôvodného obohatenia predstavovala sumu 123,12 Eur x 11 mesiacov + 12 dní z
mesiaca december (47,66 Eur) = suma vo výške 1.402,- Eur. Celková výška bezdôvodného obohatenia

potom podľa okresného súdu spolu predstavovala sumu 5.735,- Eur, na ktorú súd zaviazal žalovanú k
povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie v tejto výške žalobkyni v napadnutom rozhodnutí a vo zvyšku
uplatneného nároku žalobu zamietol.

9. Okresný súd priznal žalobkyni k vyššie uvedenej priznanej sume 5.735,- Eur aj príslušný úrok z

omeškania aplikujúc ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonník a v spojení s § 3 nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z. z. v platnom znení, a to vo výške 9 % ročne od 13.12.2010 do zaplatenia.

10. O trovách konania rozhodol okresný súd aplikujúc ustanovenie §-u 255 CSP a rozhodol, že žiadna
zo strán nemá právo na náhradu trov konania, keďže žalobkyňa mala úspech vo veci sčasti a rovnako

mala sčasti úspech i žalovaná.

11. Proti v poradí druhému rozsudku okresného súdu zo dňa 09. 12. 2019 podali odvolanie v zákonnej
lehote žalobkyňa aj žalovaná, o ktorých odvolaniach rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom
č. k. 16Co/22/2020-1452, a to dňa 10. decembra 2020. Týmto rozsudkom krajský súd rozsudok

okresného súdu vo výroku, ktorým konanie o nároku za obdobie od 13. 10.2 006 do 22. 11. 2007 zastavil,
potvrdil ako vecne správny, a pokiaľ ide o výrok rozsudku okresného súdu, ktorým uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobkyni 5.735,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 13. 12. 2010 do
zaplatenia (výrok II.) a vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III.), v tomto rozsahu
rozsudok okresného súdu zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni

sumu 5.518,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 30. mája 2009 až do zaplatenia
a vo zvyšku žalobu súd zamietol (viď aj opravné uznesenie krajského súdu č. k. 16Co/22/2020 - 1478
zo dňa 04. januára 2021).

12. Proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10. decembra 2020 sp. zn. 16Co/22/2020

v spojení s opravným uznesením zo dňa 04. januára 2021, podala pôvodná žalobkyňa dovolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 7Cdo 349/2021 zo dňa 24. januára 2024 rozsudok
KrajskéhosúduvBanskejBystricič.k.16Co/22/2020-1452,atodňa10.decembra2020vcelomrozsahu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej v texte len „Najvyšší
súd“) z dôvodov uvedených v dovolaní po preskúmaní rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že

dovolanie bolo procesne prípustné, ako aj dôvodné, a to v časti výroku okresného súdu o zastavení
konania vo vzťahu k obdobiu od 13. 10. 2006 do 22. 11. 2007, v ktorom rozsahu krajský súd rozsudok
okresného súdu potvrdil. Pôvodná žalobkyňa sa v dovolaní bránila tým, že vo vzťahu k obdobiu od 13.
10. 2006 do 22. 11. 2007, si nárok na bezdôvodné obohatenie, ani náhradu za užívanie neuplatnila, a
pokiaľ ide o výrok v rozhodnutí krajského súdu sp. zn. 14Co /69/2008 zo dňa 16. 09. 2008, tento bolo

potrebné vykladať v súlade s jeho odôvodnením. Dovolací súd vo vzťahu k výroku okresného súdu,
ktorým konanie vo vyššie uvedenom období zastavil z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci
(rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/69/2008 zo dňa 16. 09. 2008), zastáva názor,
že v časti, v ktorej rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16. septembra 2008 (sp. zn.
14Co/69/2008) nebol napadnutý, ostal právoplatný, s tým, že jeho výroky bolo nevyhnutné vykladať

v zmysle odôvodnenia samotného rozsudku, v ktorom krajský súd výslovne uviedol, že pokiaľ ide o
bezdôvodné obohatenie, okresný súd rozhodol o nároku, ktorý v konaní nebol uplatnený. Dovolací
súd preto nesúhlasil s právnym posúdením súdov nižšej inštancie, že tu bola prekážka právoplatne
rozhodnutej veci a uzavrel, že rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/69/2008 zodňa 16. 09. 2008 nie je takým rozhodnutím o veci, ktoré by bránilo prejednaniu novej žalobe o nároku
na náhradu za užívanie spoločnej veci žalovanou nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu. Ostatné
dovolacie dôvody pôvodnej žalobkyne nepovažoval za dané.

13. Po zrušení rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/22/2020 - 1452 zo dňa 10.
decembra 2020 v spojení s opravným uznesením zo dňa 04. januára 2021 dovolacím súdom, na základe
písomného vyjadrenia právneho zástupcu pôvodnej žalobkyne, krajský súd zistil, že pôvodná žalobkyňa
dňa XX. XXXX XXXX zomrela.

14. Uznesením č. k. 16Co/14/2024 zo dňa 30. januára 2025 Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol, že
pokračuje v konaní so žalobkyňou X/XXXXXXXXX B., C. D., ktorá je dcérou poručiteľky v podiele 1-ice
a žalobcom X/XXXXXXXX I., vnukom poručiteľky pôvodnej žalobkyne v podiele 1-ice.

15. Žalobcovia 1/ a 2/ zotrvali na podanej žalobe, ako aj na odvolaní, na ktorom zotrvala i žalovaná.

16. Pôvodná žalobkyňa odvolanie proti v poradí druhému rozsudku okresného súdu odôvodnila tým,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Prioritne pôvodná žalobkyňa namietala, že výrok okresného
súdu o zastavení konania je zrejme nesprávny, a to z dôvodu, že v odôvodnení rozhodnutia Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo 16. 09. 2008 sp. zn. 14Co/69/2008 (v jeho právoplatnej časti) sa výslovne
uvádza, že pokiaľ Okresný súd Zvolen priznal žalobkyni nárok na bezdôvodné obohatenie do minulosti,
tak rozhodol nad rámec návrhu, nakoľko si žalobkyňa nárok na bezdôvodné obohatenie, resp. náhradu

za užívanie vôbec neuplatnila. Zdôraznila, že rozhodnutie nemožno vykladať inak ako v súlade s jeho
odôvodnením. Vzhľadom na uvedené bolo podľa pôvodnej žalobkyne zrejmé, že námietka res iudicata
neobstojí a ide len o účelové tvrdenie žalovanej. Okresný súd podľa nej nesprávne právne posúdil
námietkuužrozhodnutejvecianesprávnevyhodnotilnásledkyvyplývajúcezrozsudkuodvolaciehosúdu
zo dňa 16. 09. 2008 pod sp. zn. 14Co/69/2008, ktorý postup predstavuje vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

17. Ďalším odvolacím dôvodom pôvodnej žalobkyne bola skutočnosť, že okresný súd vôbec
nerešpektoval odvolacím súdom opakovane zdôraznenú právnu kvalifikáciu jej nároku, teda že nejde o
nárok na bezdôvodné obohatenie, ale o nárok na náhradu za užívanie spoločnej veci spoluvlastníkom v

rozsahu presahujúcom spoluvlastnícky podiel. Ak by okresný súd uviedol vo výroku správnu kvalifikáciu
(vo výroku II.), v takom prípade by zmenu v tomto výroku nenavrhovala, avšak vzhľadom na nesprávnu
kvalifikáciu, ktorá by mala byť rovnaká tak pri nadužívaní spoločných stavieb i spoločných pozemkov
napadla všetky výroky, teda aj výrok, ktorým jej bola priznaná suma 5.735,- Eur s príslušenstvom,
nakoľko v prípade práva podielového spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v

rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, nie je splnená ani jedna zo skutkových
podstát vzniku bezdôvodného obohatenia.

18. Pôvodná žalobkyňa v odvolaní namietala i výšku jej priznanej náhrady za to, že neužívala spoločnú
vec v rozsahu zodpovedajúcom jej spoluvlastníckemu podielu, keď v prvom rade namietala nesprávnu

aplikáciu rozhodnutia Najvyššieho súdu, sp. zn. 6Cdo/184/2010, ktoré podľa nej riešilo inú skutkovú
situáciu, než tú, ktorá bola predmetom tohto súdneho konania. Argumentácia použitá z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/184/2010 je podľa nej vytrhnutá z kontextu, keďže predmetné
rozhodnutie rieši iný skutkový stav, a to skutkový stav, kde okrem spoluvlastníkov užívala spoločnú vec
z ich rozhodnutia aj iná tretia osoba. Naviac pôvodná žalobkyňa spochybnila právne závery okresného

súdu s ohľadom na doplnenie dokazovania, v dôsledku ktorého okresný súd zásadne zmenil svoje
závery, keď vykonané dokazovanie, či už ohliadka ako aj výsluchy svedkov jednoznačne potvrdilo jej
tvrdenia o reálnom užívaní spoločných pozemkov výlučne žalovanou. Pred vykonaním ohliadky pri
prvom rozhodnutí okresného súdu, tento na základe vykonaného dokazovania a charakteru pozemkov
(zastavané pozemky a priľahlé pozemky slúžiace užívateľovi domu na okrasu - trávniky, tuje alebo ako

zeleninová záhrada a ovocný sad) mal za preukázané, že žalovaná pozemky spolu s rodinným domom
užívala a že vzhľadom na zlé vzťahy a konflikty žalobkyne a žalovanej, nemožno od nej čakať, že
bude na spoločné pozemky chodiť a riskovať ďalší konflikt. Následne po tom, čo sa súd po vykonaní
ohliadky musel presvedčiť, že na pozemky nie je iný normálny prístup, než cez vstupnú bránu a ževeľká časť pozemku je zastavaná stavbami a potom, čo z výsluchov svedkov mohol zistiť, že žalovaná
pozemky skutočne užívala, okresný súd prekvapivo zásadne zmenil svoj postoj a predchádzajúce
závery a v napadnutom rozhodnutí vyslovil, že neuniesla dôkazné bremeno, hoci dodatočne vykonané

dokazovanie správnosť jej tvrdení potvrdilo. Navrhla preto, aby sa odvolací súd v rámci vykonávania
dokazovania neoboznámil iba so zápismi z posledného pojednávania, na ktorom súd vydal napadnutý
rozsudok, ale vypočul si aj celý zvukový záznam z posledného pojednávania, ktorý by mal byť súčasťou
súdneho spisu, resp. aby si takýto záznam od súdu prvej inštancie vyžiadal. Opakovane v odvolaní
zdôraznila, že do rodinného domu prestala chodiť až po tom, čo ju žalovaná v prítomnosti svedkov

urážlivo verbálne napadla, vyhodila ju zo spoločných nehnuteľností a fakticky jej ich zakázala užívať
so slovami, že tam už nikdy nevstúpi, a to napriek tomu, že na to žalovaná nemala žiadne právo. Je
preto pochopiteľné, že si namiesto riskovania fyzického konfliktu uplatnila svoje právo na súde, pričom
žalovaná jej nikdy nenavrhla, aby prišla a užívala spoločne s ňou pozemky. Má za to, že ak ju žalovaná
vylúčila z užívania tým, že jej zabránila v prístupe k spoločnej veci, nemôže byť potom relevantné, či
spoločnú vec aj skutočne žalovaná užívala alebo či ju z vlastného rozhodnutia neužívala. Spochybnila

preto závery okresného súdu o rozsahu užívania pozemkov žalovanou, pretože žalovaná užívala celú
plochu pozemkov o rozsahu 2774 m2, pričom z výpovede svedka I. jednoznačne vyplynulo, že žalovaná
záhrady užívala. Navrhla, aby si odvolací súd vypočul výsluch svedka I. zo záznamu z posledného
pojednávania, ktorý by mal byť súčasťou súdneho spisu. Okresný súd podľa nej dospel na základe
vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. Aj keby žalovaná užívala záhradu len v

rozsahu 42 %, tak vzhľadom na výlučné užívanie zastavaných plôch a nádvorí je povinná za toto výlučné
užívanie zastavaných pozemkov platiť náhradu.

19. Pokiaľ ide o určenie výšky bezdôvodného obohatenia resp. skôr náhrady za užívanie spoločných
nehnuteľností žalovanou nad rámec jej spoluvlastníckeho podielu, pôvodná žalobkyňa v odvolaní

konštatovala, že za správne považuje vyčíslenie náhrady v predchádzajúcom rozhodnutí okresného
súdu ( v poradí prvý - pozn. odvolacieho súdu ), ktorý pri určení výšky vychádzal zo znaleckého posudku
znaleckého úkonu č. 21/2013, ktorý vypracovala STU.

20. V závere odvolania pôvodná žalobkyňa vo vzťahu k úroku z omeškania namietala, že považuje

za správne jeho vyčíslenie v predchádzajúcom rozhodnutí okresného súdu ( v poradí prvom - pozn.
odvolacieho súdu ), v zmysle ktorého má za obdobie od 30. 05. 2009 do 12. 12. 2010 nárok na úrok
z omeškania vo výške 1.075,68 Eur, ako aj úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 8.999,61
Eur od 13. 12. 2010 až do zaplatenia. Nie je preto zrejmé, na základe čoho okresný súd v jeho druhom
rozhodnutí zamietol jej nárok na úrok z omeškania za obdobie od 30. 05. 2009 do 12. 12. 2010, ktorý ňou

bol riadne uplatnený. Mechanizmus výpočtu predmetného úroku z omeškania je zrejmý z jej vyjadrenia
zo dňa 02. 11. 2009 s tým, že sa v zmysle znaleckých posudkov postupne znížil základ pre výpočet
tohto úroku.

21. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhla, aby odvolací súd v odvolacom konaní nariadil

pojednávanie a opätovne vykonal dokazovanie ohľadne užívania spoločných pozemkov, oboznámil sa s
výsluchom svedkov H. I. a F. O. I. a oboznámil sa i s listinami obsahujúcimi skoršie vyjadrenia žalovanej
v konaniach vedených na T. I. M. pod sp. zn. 13C/172/2004 a sp. zn. 15C/262/2004. Opätovne navrhla
posúdiť námietku res iudicata a vyhodnotiť účinky čiastočne právoplatného rozhodnutia odvolacieho
súdu zo dňa 16. 09. 2008 sp. zn. 14Co/69/2008 na konanie vedené pod sp. zn. 16C/121/2008 a na

nároky žalobkyne v ňom uplatnené, oboznámil sa s odôvodnením uvedeného rozhodnutia a súčasne,
aby prehodnotil právnu kvalifikáciu v zmysle aktuálnej judikatúry, teda aby zmenil jej právne posúdenie
uplatneného nároku z bezdôvodného obohatenia na náhradu za užívanie spoločných vecí žalovanou v
rozsahu nad rámec jej spoluvlastníckeho podielu.

22.Protirozsudkuokresnéhosúdupodalavzákonnejlehoteodvolanieižalovaná.Prioritnenamietala,že
okresný súd napriek zrušujúcemu uzneseniu nesprávne kvalifikoval nárok žalobkyne ako nárok z titulu
bezdôvodného obohatenia, preto jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

23. Žalovaná k nároku žalobkyne ohľadne uplatneného nároku za užívanie rodinného domu poukázala

nato,žetotosúdnekonaniesvojímspôsobomnadväzujenapredchádzajúcekonanie,ktorébolovedené
pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 13C/172/2004. Už v tom konaní sa žalobkyňa domáhala voči
nej úpravy užívania spoločných nehnuteľných vecí a určenia náhrady za užívanie spoluvlastníckeho
podielu. Už v tom konaní žiadala, aby súd rozhodol tak, že je oprávnená užívať tieto nehnuteľnosti dozrušeniaspoluvlastníctvaasúdvtomtokonaníajrozhodol,atotak,žejeoprávnenáužívaťnehnuteľnosti
k.ú.G.J.zapísanénaLVč.XXX,atorodinnýdomvcelosti.Tentorozsudoknapadlaodvolaním,oktorom
rozhodoval A. I. H. E. E. a rozsudkom zo dňa 16. 09. 2008 pod č. k. 14Co/69/2008 a ktorý rozhodol tak,

že v tejto časti žalobu zamietol. Nebolo jej teda určené ani právo a ani povinnosť užívať rodinný dom,
nakoľko v dôsledku zmeny rozsudku odvolacieho súdu takémuto návrhu žalobkyne nebolo vyhovené.
Ak žalovaná poukazovala na rozhodnutie odvolacieho súdu sp. zn. 14Co/69/2008, uviedla, že z neho
jednoznačne vyplýva, že nemala povinnosť uloženú súdom užívať rodinný dom, a teda nemožno sa v
tomto smere odvolávať len na rozhodnutie súdu prvej inštancie. Z tohto dôvodu preto nemôže byť na

základetohtotituludanýanizákladnárokužalobkynevprejednávanejveci.Žalobkyňatotižnikdynemala
vôľu rodinný dom užívať, ale vždy mala záujem len na peňažnej náhrade. Žalobkyni ako majoritnej
spoluvlastníčke rodinného domu v podiele X/XX-XX nič nebránilo v tom, aby rozhodla o hospodárení so
spoločnou vecou v zmysle § 139 Občianskeho zákonníka tak, že tento bude užívať len ona. Odvolávať
sa len na tú skutočnosť, že v dávnej minulosti sa pohádali a z tohto dôvodu už do rodinného domu
nechodila, nenavštevovala ju, je pre účely tohto konania podľa nej a ňou uplatneného nároku za obdobie

od 23. 11. 2007 do 12. 12. 2010 právne bezvýznamné. Žalobkyňa totiž ničím nepreukázala, že by jej
v užívaní rodinného domu bránila, žiadne takéto súdne konanie proti nej neviedla, ale naopak vždy
chcela len peniaze, a nie užívanie rodinného domu. Uvedené vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia
Okresného súdu Zvolen sp. zn. 15C/262/2004, a to zo dňa 10. 06. 2020 vo veci zrušenia a vyporiadania
ich podielového spoluvlastníctva.

24. S poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalovaná v odvolaní namietala, že nárok
žalobkyne je vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti uplatňovaný v rozpore s dobrými mravmi, preto
okresný súd sa mal zaoberať aj týmito dôvodmi a žalobu zamietnuť. Touto právnou problematikou sa
však okresný súd nezaoberal, v dôsledku čoho považuje jeho rozhodnutie za arbitrárne a nedostatočne

odôvodnené. Doplnila, že každému je zrejmé, že pokiaľ sa v dome nebýva, tento sa neužíva, pravidelne
sa nevykuruje a nevetrá, potom chátra a teda sa znehodnocuje. Ona naopak pokiaľ v dome bývala,
starala sa oň, realizovala opravy a údržbu, uchovávala jeho reálnu hodnotu, ktorá bola nakoniec
zohľadnená aj pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva strán sporu. Keďže žalobkyňa ani po zrušení
veci nenavrhla dôkazy ani žiadnym dôkazom nepreukázala, že by jej z jej strany bolo bránené v užívaní

rodinného domu v období od 23. 11. 2007 do 12. 12. 2010 a poukazovala len na predchádzajúce
pojednávania o tom, že ju nevpustila do domu, ide o okolnosti z obdobia 90. rokov minulého storočia,
ktoré s touto vecou nemajú žiadny súvis. V konaní bolo naopak preukázané, že v rodinnom dome po
smrti svojho manžela v rozhodnom období bývala sama, jej dve dcéry v tomto období pracovali a bývali
v Bratislave, teda nebola odkázaná pre potreby jej bývania užívať celý dom. Pokiaľ by žalobkyňa mala

vôľu v tomto rodinnom dome bývať, nič jej v tom nebránilo.

25. Žalovaná ďalej v odvolaní namietala, že okresný súd opätovne pri určení výšky náhrady neuviedol
žiadnemyšlienkovépostupyaniúvahy,nazákladektorýchdospelktomu,žesumauvedenávznaleckom
posudku I. zodpovedá sume, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za

porovnateľné užívanie veci. Podľa nej nie je možné riešiť výšku náhrady len s poukazom na znalecké
dokazovanie, ktorú výšku považuje za nereálnu a nelogickú, ale zohľadniť aj bežné nájomné za byty v
danej lokalite. Okresný súd sa však s touto problematikou nevysporiadal a aj v tomto rozsahu považuje
rozhodnutie okresného súdu za arbitrárne. Neprihliadal tak na všetky dôkazy a skutočnosti, ktoré v
konaní vyšli najavo. Naďalej zotrváva na tom, že pri určení výšky náhrady je potrebné vychádzať z

obvyklého nájmu, za aký sa v danom mieste a čase obdobné nehnuteľnosti prenajímajú, a ak sa
neprenajímajú, je potrebné vychádzať z nájomného, ktoré sa v danom mieste a v danom čase uhrádza
za obecné a komunálne byty. Okresný súd mal preto použiť porovnávaciu metódu pri stanovení výšky
nájomného, ktorá je nakoniec aj doporučená zo strany znaleckého ústavu v Žiline. Poukázala na
potvrdenie z Obce Terany, ktorou porovnávacou metódou sa okresný súd taktiež nezaoberal. Navrhla,

abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokzmenilvčasti,vktorejjejbolauloženápovinnosťzaplatiťžalobkyni
sumu 5.735,- Eur s príslušenstvom tak, že v tejto časti žalobu zamieta a priznal jej náhradu trov konania.

26. Pôvodná žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že zotrváva na svojich
skutkových a právnych záveroch uvedených v odvolaní a súčasne zdôraznila, že odvolací súd v

zrušujúcom uznesení výslovne uzavrel, že nárok žalobkyne na náhradu za neužívanie spoločnej veci -
rodinného domu v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu vyplývajúci z ust. § 137 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je daný. K tvrdeniu žalovanej, že nemala záujem dom užívať a nič jej nebránilo, aby
ako majoritná spoluvlastníčka rozhodla o hospodárení so spoločnou vecou tak, že tento dom budeužívať len ona, uviedla, že práve žalovaná odmietala akýkoľvek spôsob vysporiadania. Keďže žalovaná
spoločné nehnuteľnosti - rodinný dom a pozemky sama užívala, práve ona najprv ústretovo navrhla,
aby spoločné nehnuteľnosti aj naďalej užívala sama žalovaná, avšak za náhradu, čo žalovaná odmietla.

Naopak, žalovaná vôbec nerešpektovala jej práva k spoločným nehnuteľnostiam, keď v určitom čase
dokonca žalovaná dosiahla svoj zápis ako výlučnej vlastníčky spoločného rodinného domu do katastra
nehnuteľností, a to na základe rozhodnutia obce o pridelení súpisného čísla, čo musela zvrátiť na
základe určovacej žaloby a následne ju agresívnym spôsobom vyhodila zo spoločných nehnuteľností,
čím ju z ich užívania úplne vylúčila. Nemožno od nej žiadať, aby sa vystavovala agresívnemu správaniu

žalovanej, ktorá nikdy neuviedla, že by súhlasila s tým, aby spoločné nehnuteľnosti užívala. Súčasné
tvrdenia žalovanej, že jej nebránila v užívaní spoločných nehnuteľností považuje za účelové a v rozpore
s dokazovaním vykonaným v tomto konaní, ako aj v ostatných konaniach vedených pred T. I. M. pod
sp. zn. 13C/172/2004 a 15C/262/2004. Výslovne odmietla, že by svoj nárok uplatňovala v rozpore s
dobrými mravmi, pretože žalovaná ju sama vylúčila z užívania spoločných nehnuteľností, a to po celý
čas od smrti ich otca v roku 1992 a svoje nároky si voči žalovanej v dedičskom konaní uplatnila len od

roku 2004, a to v konaní vedenom pred T. I. M. sp. zn. 13C/172/2004 a následne až v tomto konaní.
Za obdobie od roku 1992 až do roku 2004 žalovaná neplatila žiadnu náhradu za užívanie spoločných
nehnuteľností nad rámec svojho podielu. Okrem uvedeného sa okresný súd s danosťou nároku pokiaľ
ide o rodinný dom vysporiadal. Práve ušetrené náklady žalovanej za obdobie od roku 1992 do roku 2004
ďaleko presahujú jej náklady na údržbu spoločných nehnuteľností, ktoré výlučne sama užívala a brala

z nich tiež úrodu, o ktorú sa nikdy nedelila.

27. Pôvodná žalobkyňa ďalej v písomnom vyjadrení doplnila, že argumentácia odvolacieho súdu v
zrušujúcom uznesení ohľadne jej nároku vo vzťahu k rodinnému domu sa v celom rozsahu vzťahuje
aj pre užívanie pozemkov. Žalovaná sa sama v konaniach vyjadrila, že pozemky v rozhodnom

období užívala výlučne sama, udržiavala ich a zveľaďovala ich a jej užívanie potvrdil aj svedok I..
Pokiaľ ide o čas, kedy ju žalovaná vylúčila z užívania, uviedla, že tento stav kontinuálne trval až do
vyporiadania spoluvlastníctva. Žalovaná neurobila nič, čím by tento stav zmenila a nikdy do momentu
vyporiadania podielového spoluvlastníctva neuviedla, že by mohla spoločné nehnuteľnosti užívať aj ona.
Práve naopak, ešte aj vo vyjadrení k odvolaniu voči rozsudku v konaní o vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva žalovaná uviedla, že vždy sama spoločné nehnuteľnosti užívala a navrhla, aby boli
prikázané do jej výlučného vlastníctva.

28. Na záver v písomnom vyjadrení pôvodná žalobkyňa doplnila, že sa sústavne snažila o získanie
prospechu z užívania a navrhovala rôzne modely s tým, že výlučné užívanie žalovanou za náhradu

bola jedna alternatíva. Druhou však bolo rozdelenie užívania rodinného domu podľa poschodí s tým,
že žalovaná by užívala spodnú časť, avšak práve vtedy na ňu žalovaná zaútočila a vyhodila ju z domu,
čo potvrdila svedkyňa I. ako i svedok I.. K znaleckému dokazovaniu doplnila, že znalecké dokazovanie
potvrdené dvomi znaleckými ústavmi považuje za správne, pričom znalci vychádzali pri znaleckom
dokazovaní zo súdneho spisu a postupovali obvyklou metódou. Výsledky znaleckého dokazovania

potvrdené dvomi znaleckými ústavmi je nutné rešpektovať a neexistuje žiadny dôvod na to, aby súd
tieto výsledky nerešpektoval.

29. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že v časti nároku od 13. 10. 2006 do
22. 11. 2007 ide o obdobie, o ktorom už bolo právoplatne súdom rozhodnuté, a preto je potrebné v tejto

časti konanie zastaviť pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej. Zdôraznila, že súd v prejednávanej
veci koná o nároku žalobkyne za obdobie od 23. 11. 2008 do 12. 12. 2010, preto je bez právneho
významu tvrdenie žalobkyne o tom, že spoločné nehnuteľnosti nemohla užívať už od roku 1993 a pod.
Toto obdobie spätne pred 23. 11. 2007 dozadu sa v tomto konaní nerieši, a preto bolo na žalobkyni, aby v
tomto smere navrhla dôkazy, ktoré by potvrdili, že v tomto období užívala všetky spoločné nehnuteľnosti

a že jej bránila v tom, aby ona mohla tiež tieto nehnuteľnosti užívať. Keďže žalobkyňa žiaden takýto
dôkaz nepredložila, nepreukázala základ nároku, a preto považuje rozhodnutie okresného súdu v časti,
v ktorej žalobu zamietol, za vecne správne.

30.Žalovanávpísomnomvyjadrenízároveňuviedla,ženepochopilaúvahupôvodnejžalobkyneohľadne

prepočtu pozemkov a ich užívania, keď sa dopracovala k celkovej výmere 2774 m2, ktorú mala celú
užívať, ktorá úvaha nie je ničím podložená a preukázaná a realita je taká, že neužívala pozemky v takej
výmere, ktoré by boli zodpovedali výmere, ktorá pripadá na jej ideálny podiel. Doplnila, že pozemky po
tom, ako ich nadobudla do výlučného vlastníctva, začala užívať ako dôchodkyňa, a to po roku 2011. Tiežpovažuje za vecne správne rozhodnutie okresného súdu vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania
za obdobie od 30. mája 2009 do 12. 12. 2010 vo výške 1.075,68 Eur.

31. Pôvodná žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k jej odvolaniu zotrvala na svojich
doterajších vyjadreniach.

32. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie pôvodnej žalobkyne ako aj žalovanej,
preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle § 379

CSP, z dôvodov vymedzených v odvolaní pôvodnej žalobkyne a žalovanej podľa § 380 ods. 1 CSP
a na pojednáva ani dňa 13. marca 2025, viazaný právnym záverom Najvyššieho súdu vyjadreným v
uznesení č. k. 7Cdo/349/2021 zo dňa 24. januára 2024, a rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým
konanie o nároku za obdobie od 13. 10. 2006 do 22. 11. 2007 zastavil (výrok I.); vo výroku, ktorým uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 5.735,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 13.
12. 2010 do zaplatenia do (výrok II.) a vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok

III.); podľa § 388 CSP zmenil, pretože v tomto rozsahu neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie
ani na jeho zrušenie, a zmenil ho tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne
a nerozdielne sumu 1.509,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 30. mája 2009 až
do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol.

33. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

34. Odvolací súd v prejednávanej veci nariadil pojednávanie v zmysle § 385 ods. 1 CSP, keďže
odvolací súd preskúmava správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie nielen po stránke právnej, ale aj

po stránke skutkovej. Zároveň je odvolací súd viazaný právnym záverom dovolacieho súdu vysloveným
v uznesení Najvyššieho súdu zo dňa 24. januára 2024, v zmysle ktorého sa dovolací súd nestotožnil
s právnym posúdením súdov nižšej inštancie, že tu bola prekážka právoplatne rozhodnutej veci, a to
v časti nároku pôvodnej žalobkyne v období od 13. 10. 2006 do 22. 11. 2007. Dovolací súd v tomto
rozsahu konštatoval, že v časti, v ktorej rozsudok Krajského súdu Banskej Bystrici zo dňa 16. septembra

2008 sp. zn. 14Co/69/2008 nebol napadnutý, ostal právoplatný, s tým, že jeho výroky bolo nevyhnutné
vykladať v zmysle odôvodnenia samotného rozsudku, v ktorom krajský súd výslovne uviedol, že pokiaľ
ide o bezdôvodné obohatenie, bol toho názoru, že okresný súd rozhodol o nároku, ktorý v konaní
nebol uplatnený. Rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16. septembra 2008 sp. zn.
14Co/69/2008 podľa Najvyššieho súdu nebolo rozhodnuté o tom, že pôvodnej žalobkyni neprislúcha

nárok na náhradu za užívanie spoločnej veci žalovanou nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu.
Najvyšší súd uzavrel: „Nemožno preto vyvodiť, že označený rozsudok je takým rozhodnutím o veci,
ktoré by bránilo prejednaniu novej žalobe o nároku na náhradu za užívanie spoločnej veci žalovanou
nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu. Na základe uvedeného možno konštatovať, že dovolateľkou
tvrdené vady konania sú dané“.

35. Na pojednávaní dňa 13. 03. 2025 preto právny zástupca žalobcov 1/ a 2/ zotrval na žalobe ( ako aj
odvolaní ) a navrhol, aby odvolací súd rozhodol o nároku žalobcov 1/ a 2/ aj za obdobie v roku 2006
a 2007, teda v rozsahu, v ktorom bolo konanie o nároku zastavené. V zmysle znaleckého dokazovania
ustálil, že výška tejto náhrady za uvedené obdobie predstavuje sumu 2.820,26 Eur spolu s príslušným

úrokom z omeškania.

36. Právny zástupca žalovanej na pojednávaní dňa 13. 03. 2025 predložil súdu poštové poukážky
preukazujúce úhradu zo strany žalovanej adresovanú pôvodnej žalobkyni, a to platbu vo výške 5.518,-
Eur zo dňa 21. 01. 2021 a platbu vo výške 5.782,56 Eur zo dňa 05. 02. 2021. Z tohto dôvodu mal za to,

že dlh je uhradený, žalobu nepovažoval za dôvodnú.

37. Po oboznámení sa s predloženými poštovými poukážkami právnym zástupcom žalobcov 1/ a 2/
s úhradou sumy zo strany žalovanej pôvodnej žalobkyni spolu vo výške 11.300,56 Eur, právny
zástupca žalobcov tieto platby nerozporoval. Vyslovil, že berie žalobu späť v rozsahu sumy 5.518,-

Eur s príslušenstvom, teda spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 30. mája 2009 až do
zaplatenia. Naďalej však zotrval na tom, aby bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/
spoločne a nerozdielne sumu 2.820,26 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 30.
mája 2009 až do zaplatenia.38. Právny zástupca žalovanej s čiastočným späťvzatím žaloby nesúhlasil, nakoľko nemal za to, že by
bol daný dôvod na zastavenie konania a v tejto súvislosti poukázal aj na tú skutočnosť, že žalovaná v

časeúhradysumy5.518,-Eura5.782,56Eurnešpecifikovala,čobymalobyťzuvedenejsumyuhradené
na istinu a čo na úroky, na ktorú skutočnosť by mal súd prihliadať.

39. Podľa § 144 CSP žalobca môže vziať žalobu späť.

40. Podľa § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

41. Podľa § 146 ods. 1 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych
dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu
žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

42. I keď sporovému konaniu dominuje dispozičný princíp, nie je prípadný záujem žalovanej na
prejednaní a meritórnom rozhodnutí veci bez právneho významu. Práve žalovaná prostredníctvom
právneho zástupcu negovala účinky späťvzatia žaloby, respektíve jej časti tým, že vyjadrila
prostredníctvom právneho zástupcu svoj nesúhlas s daným úkonom. Dôvody, na ktoré poukázal právny
zástupca žalovanej považuje odvolací súd za relevantné pre tú skutočnosť, aby bolo vo veci samej

rozhodnuté v celom rozsahu o žalobe meritórnym spôsobom, a to aj s poukazom na okolnosti súvisiace
s priebežným hradením pohľadávky pôvodnej žalobkyne a okolnosti súvisiace s tým, že rozhodnutie
krajského súdu, v poradí druhé zo dňa 10. decembra 2020 v spojení s opravným uznesením, bolo
zrušené v dovolacom konaní. Žalovaná pristúpila k úhrade sumy spolu vo výške 11.300,56 Eur v čase,
kedy bolo rozhodnutie krajského súdu právoplatné, a až po zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu

sa stala opäť náhrada za užívanie spoluvlastníckeho podielu, spornou. Odvolací súd tak pristúpil k
argumentácii žalovanej a uznal, že nesúhlas žalovanej je relevantný, preto čiastočné späťvzatie žaloby
nepripustil.

43. Podľa § 136 ods. 1 Občianskeho zákonníka vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.

44. Podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú
na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

45. Krajský súd na pojednávaní dňa 13. 03.2025 po zopakovaní dokazovania a viazaný právnym

záverom Najvyššieho súdu v jeho zrušujúcom uznesení, preskúmal v poradí druhý rozsudok okresného
súdu. Okresný súd založil svoje rozhodnutie, na základe ktorého uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 5.735,- Eur s príslušenstvom na tom skutkovom a právnom základe, že ide o nárok
pôvodnej žalobkyne titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd už vo svojom zrušujúcom
uznesení (bod 22) výslovne konštatoval, že v prejednávanej veci nejde o nárok z bezdôvodného

obohatenia, ale o nárok, ktorý vyplýva priamo z ust. § 136 ods. 1, § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktorého rozsah sa rovná nájomnému, ktorého výška zostala v konaní sporná. V konaní totiž nebolo
sporné, že určité časové obdobie, a to konkrétne obdobie, za ktoré si pôvodná žalobkyňa voči žalovanej
uplatnila zaplatenie sumy 168.943,05 Sk v pôvodne platnej mene, neskôr rozšírený o 4 186,71 Eur
( č.l. 95 spisu ) bola pôvodná žalobkyňa so žalovanou subjektmi v právnom režime spoluvlastníkov,

a to tak k rodinnému domu, ako aj k pozemkom. Pokiaľ niektorý z podielových spoluvlastníkov užíva
spoločnú vec nad mieru prislúchajúcu veľkosti jeho spoluvlastníckeho podielu, v dôsledku čoho ostatní
spoluvlastníci vec nemôžu užívať v plnom rozsahu, aký im prináleží, vzniká im nárok na náhradu za
neužívanie spoločnej veci. Predmetným nárokom sa zaoberal Najvyšší súd, napr. aj v rozhodnutí sp.
zn. 4Cdo/277/2009 zo dňa 24. 11. 2009, v ktorom podrobne odôvodnil, na základe akých právnych

dôvodov uvedený nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Výslovne
je v ňom konštatované, že: „Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu a ich
použitienemožnopretorozširovaťnapráva,ktorésaopierajúoosobitnézákonnéustanovenia.Napokon
v prípade práva podielového spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu
zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, nie je splnená ani jedna zo skutkových podstát vzniku

bezdôvodného obohatenia. Nejde totiž a to ani vtedy, ak spoluvlastník vec v celosti užíva bez dohody
s ostatnými spoluvlastníkmi, o užívanie veci bez právneho dôvodu, a teda o majetkový prospech
získanýbezprávnehodôvodu,aniomajetkovýprospechzískanýplnenímzneplatnéhoprávnehoúkonu,
plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, príp. získaný z nestatočných zdrojov (porov.rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/141/99 zo dňa 30. mája 2000).“ Rovnaký
právny záver zaujal Najvyšší súd aj v konaní vedenom pod sp. zn. 6Cdo/184/2010 zo dňa 27. 10.
2010, podľa ktorého nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho

spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka a jeho nevyhnutným
predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu.

46. V posudzovanej veci je nesporné, že strany sporu ( sestry ) v rozhodnom období boli podielovými
spoluvlastníkmi rodinného domu ( pôvodná žalobkyňa v podiele X/XX-XX a žalovaná v podiele X/XX-

XX ), že predmetný rodinný dom užívala v celosti žalovaná, ktorá pôvodnej žalobkyni náhradu vo
forme peňažného plnenia neposkytla, keď sa nevedeli dohodnúť o jej výške. Pôvodná žalobkyňa sa
bezpochyby domáhala peňažného plnenia voči žalovanej za to, že neužívala spoločnú nehnuteľnosť
- rodinný dom v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, uplatnila teda právo, ktoré vyplýva z
podielového spoluvlastníctva a ktoré sa opiera o ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pôvodná
žalobkyňa si na rovnakom skutkovom základe uplatnila nárok na náhradu aj vo vzťahu k pozemkom,

ktoré boli v podielovom spoluvlastníctve strán sporu, a to u pôvodnej žalobkyne v podiele X/XX-XX a u
žalovanej v podiele X/XX-XX. Podiel X/XX-XXX k celku pripadal na K. J., nar. XX.XX.XX, ktorá nie je
stranou sporu a pôvodne podanú žalobu vzala späť ( uznesenie Okresného súdu Zvolen, č.k. XXX/XXX/
XXXX - XXX zo dňa 09.06.2011).

47. Žalovaná v priebehu celého konania pred okresným súdom namietala dôvodnosť nároku, nakoľko
tvrdila, že pôvodná žalobkyňa nikdy nemala vôľu rodinný dom užívať a nič jej nebránilo v tom, aby
ako majoritná spoluvlastníčka X/XX-XX rozhodla o hospodárení so spoločnou vecou v zmysle § 139
Občianskeho zákonníka tak, že tento bude užívať len ona. Okresný súd opakovane dôvodne poukázal
nakonanievedenépredT.I.M.podsp.zn.13C/172/2004,ktorýmbolorozhodnutéooprávnenížalovanej

užívať rodinný dom v celosti, a to až do doby zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k
predmetným nehnuteľnostiam. Vo vzťahu k užívaniu rodinného domu výlučne žalovanou okresný súd
správne uzavrel, že nárok žalobkyne je v tomto rozsahu čo do základu daný aj s odkazom na výpovede
svedkov, a to H. I., O. G. N. a R. I., ktoré svedecké výpovede preukazujú, aj podľa odvolacieho súdu,
že rodinný dom v rozhodnom období užívala výlučne žalovaná. Neužívanie spoločnej veci v rozsahu

spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom, teda pôvodnou žalobkyňou, bolo dôsledkom užívania
spoločnej veci druhým spoluvlastníkom, teda žalovanou, a to nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu.
Žalovanátakvrozhodnomobdobíužívalaspoločnúvec,atorodinnýdomvýlučnesamavcelomrozsahu
akocelok,tedanadrozsahsvojhospoluvlastníckehopodielu(5/12-in), podieľalasataknaprisvojovanísi
úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedala jej podielu a nie je pritom rozhodujúce, či tento

stav vyplýval z dohody vlastníkov alebo by prípadne vyplýval z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka,
ako na to poukazovala žalovaná v odvolaní, alebo či ide o faktický stav (viď rozsudok Najvyššieho
súdu, sp. zn. 6Cdo/184/2010). Z uvedeného je teda zrejmé, že dôvod, pre ktorý pôvodná žalobkyňa
spoločnú vec, a to rodinný dom neužívala, nie je právne významný (viď taktiež rozsudok Najvyššieho
súdu, sp. zn. 6Cdo/184/2010, v ktorom sa uvádza : „...Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola

spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako
takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom
jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež
podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci.
Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako

tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou.“...). Napriek uvedenému odvolací
súd k námietke žalovanej, že pôvodnej žalobkyni žiadnym spôsobom nebránila rodinný dom užívať,
poznamenáva, že medzi stranami sporu nebola sporná skutočnosť, že pôvodná žalobkyňa a žalovaná
sú podielovými spoluvlastníčkami rodinného domu a ani to, že žalovaná fakticky užívala celý rodinný
dom, teda aj v tej časti (ideálny podiel), ktorá patrila do spoluvlastníckeho podielu pôvodnej žalobkyne.

Vzhľadom na túto skutočnosť je preto dôvodné, aby za toto užívanie poskytla spoluvlastníčke finančnú
náhradu napriek tomu, že z dokazovania vyplynulo, že pôvodná žalobkyňa sa skutočne nedomáhala
užívaniarodinnéhodomu,naopaksamanavrhla,abytentoužívalažalovaná,avšakzafinančnúnáhradu.
Je teda nepochybné, že žalovaná užívala rodinný dom aj nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu a
medzi spoluvlastníkmi nedošlo k dohode o tom, že toto užívanie bude bezplatné. Je preto dôvodné a v

súlade so súdnou praxou, aby sa takéto nadužívanie žalovaná druhej spoluvlastníčke poskytla finančnú
náhradu. Ak naviac žalovaná namietala, že pôvodná žalobkyňa sa žiadnym spôsobom nepodieľala na
nákladoch spojených s nehnuteľnosťami, v tejto súvislosti je nevyhnutné poukázať na to, že predmetné
náklady a s tým súvisiace vynaložené finančné prostriedky žalovanou, mali byť uplatnené a zohľadnenépri rozhodovaní o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, nemohli byť preto zohľadňované
v tomto konaní o zaplatení finančnej náhrady za užívanie podielu pôvodnej žalobkyne na spoločných
nehnuteľnostiach. Takýto nárok preto nemôže byť vnímaný ako nárok, ktorý by si pôvodná žalobkyňa

uplatňovala voči žalovanej v rozpore s dobrými mravmi. V konaní totiž nebolo sporné, že žalovaná
užívala rodinný dom aj nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu a keďže medzi spoluvlastníkmi nedošlo
k dohode o tom, že toto užívanie bude bezplatné, nemožno mať za to, že ak za takéto „nadužívanie“
má žalovaná poskytnúť druhej spoluvlastníčke, teda žalobkyni, finančnú náhradu, ide o nárok v rozpore
s dobrými mravmi.

48. Odvolací súd nemohol opomenúť konanie, vedené pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn.
13C/172/2004, v ktorom sa pôvodná žalobkyňa tiež v postavení navrhovateľky domáhala voči žalovanej
v postavení odporkyne úpravy užívania spoločných nehnuteľností a určenia náhrady za užívanie
spoluvlastníckeho podielu. V návrhu zo dňa 02. 12. 2014 je uvedené, že jeho účelom je dohodnúť sa
o spôsobe hospodárenia so spoločnými nehnuteľnosťami, práve z dôvodu, že ich užívala žalovaná

bez toho, aby nejakým spôsobom poskytla navrhovateľom - teda aj pôvodnej žalobkyni v tomto
konaní, náhradu za užívanie ich spoluvlastníckych podielov. Nebolo sporné, že medzi spoluvlastníkmi
nebola v tom čase uzavretá dohoda o hospodárení so spoločnou vecou. Z tohto konania (sp. zn.
13C/172/2004 ) vyplýva, že už v júli roku 2004 pôvodná žalobkyňa navrhovala uzavretie zmluvy o nájme
spoluvlastníckeho podielu rodinného domu, kde ako nájomca mala vystupovať žalovaná, k uzavretiu

ktorej nedošlo, a nezhody medzi stranami sporu pretrvávali. V rozsudku Okresného súdu Zvolen č.
k. 13C/172/2004-592 zo dňa 12. 12. 2016, okresný súd v bode 70. uzavrel, že bolo preukázané, že
súrodenecké vzťahy medzi stranami sporu boli a sú tak narušené, že nie sú schopné sa mimosúdne
dohodnúť a všetko sa rieši súdnymi žalobami. Z tohto dôvodu už v uvedenom konaní neprihliadol na
poukazovaný rozpor s dobrými mravmi zo strany žalovanej, keď žalovaná tvrdila, že konanie pôvodnej

žalobkyne je šikanózne a má za to, že takéto konanie nemôže požívať súdnu ochranu. Tento stav
nezhôd medzi stranami konania kontinuálne trval až do zrušenia a vyporiadania ich podielového
spoluvlastníctva, ku ktorému došlo až v konaní vedenom pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn.
15C/262/2004, a to rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 15C/262/04-502 zo dňa 10. 06. 2010 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/217/2010-533 zo dňa 24. 11. 2010.

49. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že pri nároku na náhradu uplatnenú podielovým
spoluvlastníkom za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, zásadne
nie sú rozhodujúce dôvody, pre ktoré je spoluvlastník vylúčený z užívania spoločnej veci ale to, že
spoluvlastník vec užíva nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu a za toto užívanie náhradu vo

forme peňažného plnenia z užívania vylúčeného spoluvlastníka neposkytuje - čo by neplatilo len vtedy,
ak by sa spoluvlastníci dohodli, že náhrada sa neposkytuje.

50. Keďže nebolo sporné, že žalovaná užívala rodinný dom výlučne sama nad rozsah svojho
spoluvlastníckeho podielu (5/12-in), v celom rozsahu a za toto užívanie náhradu vo forme peňažného

plnenia z užívania vylúčenému spoluvlastníkovi (v podiele X/XX-XX ) neposkytla, považuje odvolací súd
uplatnený nárok žalobkyne na zaplatenie finančnej náhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu
rodinného domu čo do základu za dôvodný. Vo vzťahu k určeniu výšky finančnej náhrady za užívanie
rodinného domu, okresný súd pri výpočte výšky náhrady požadovanej pôvodnou žalobkyňou vychádzal
zo znaleckého posudku I. J. Q. H. E., I. R. S. I. M., ktorý bol podaný pod znaleckým úkonom č. 21/2013

a následne doplnený doplnkom č. 1 znaleckého úkonu č. 18/2014 k pôvodne podanému znaleckému
posudku. Okresný súd ho považoval za znalecký posudok za obsahovo - odborne najrozsiahlejšie
spracovaný; s podrobným rozpisom jednotlivých položiek konkrétnych výpočtov, indexácie a finálnych
súm. Zdôraznil, že ani jeden zo znaleckých posudkov, ktoré boli v rámci konania vypracované a súdu
predložené, neboli tak rozsiahlo vypracované, pričom o odbornosti súd nemal vôbec dôvod pochybovať.

Odvolací súd sa s vyššie uvedeným záverom okresného súdu stotožňuje a dopĺňa, že v zrušujúcom
uznesení okresnému súdu vytýkal nie to, že vychádzal pri určení náhrady z tohto posudku, ale to,
že nevyhodnotil dôkazy vo vzájomnej súvislosti a neuviedol myšlienkové postupy a úvahy, prečo
nezohľadnil aj iné posudky v konaní vypracované, prípadne dôkazy predkladané žalovanou, najmä
potvrdenia z okolitých obcí. Tento nedostatok súvisiaci s nedostatočným odôvodnením v poradí prvého

rozhodnutia okresný súd odstránil vyššie uvedeným spôsobom, a na doplnenie odvolací súd po tom ako
zopakoval dokazovanie uvádza, že výpočtom všeobecnej hodnoty nájmu porovnávaním sa zaoberal
aj znalecký posudok I. v jeho Doplnku č.1, v ktorom výslovne uviedol, že tento výpočet nie je možné
porovnávaním vykonať, pretože pre daný typ nehnuteľnosti nemal znalec k dispozícii podklady preporovnávanie. Potvrdenia z Obce Terany a okolitých obcí, uvádzali výšku nájomného za rodinný dom vo
vlastníctve obce, prípadne za byty vo vlastníctve obce, teda v prípade, keď rodinný dom neprenajímala
fyzickáosoba,anebolotakmožnéustáliťtzv.obvyklýnájom,zaakýsavdanommiesteavčaseobdobné

nehnuteľnosti prenajímali. Z potvrdenia Obce Terany zo dňa 04. 04. 2014 (č. l. 748 spisu) výslovne
vyplýva, že v tom čase starostka obce vydala potvrdenie, na základe ktorého potvrdila, že žiadna fyzická
osobavobciTeranyrodinnýdomneprenajíma.AjzpotvrdeniaT.K.J.zodňa04.04.2014(č.l.749spisu)
vyplýva, že T. K. J. neprenajíma žiadne priestory určené na bývanie a z potvrdenia od Obce Domaníky
zo dňa 10. 04. 2014 (č. l. 750 spisu) vyplynulo len toľko, že v obci Domaníky boli v uvedenom období na

predaj štyri rodinné domy. Tieto potvrdenia preto nespochybnili závery znaleckého posudku, ktorý ustálil
všeobecnú hodnotu nájmu rodinného domu, ktorý je predmetom posúdenia v tomto konaní. I. J. Q. H. E.
privypracovávaníDoplnkuč.1znaleckéhoúkonuč.18/2014kznaleckémuposudku-znaleckémuúkonu
č. 21/2013 zo dňa 10. 07. 2014, na otázku položenú súdom, aby určil výšku nájomného za užívanie
predmetných nehnuteľností na základe ustálenia všeobecnej ceny nehnuteľností a zistenia trhového
nájomného v obci v danom čase a mieste, zodpovedal v jeho tretej časti. STU v znaleckom posudku

stanovila všeobecnú hodnotu nájmu za pozemky a stavby za jednotlivé roky v rozhodnom období. U. I.
I. po zadovážení si odborného stanoviska č. 14/2015 J. Q. H. A. - I. R. - M. S. v odbore 37000 týmto
odborným stanoviskom potvrdilo správnosť výpočtu výšky nájmu tak, ako boli tieto ustálené Doplnkom
č. 1 znaleckého úkonu č. 18/2014 k znaleckému posudku - znaleckému úkonu č. 21/2013 zo dňa 01.
07. 2014.

51. Okresný súd vzhľadom na vyššie uvedené správne vychádzal pri určení náhrady za užívanie
rodinného domu žalovanou, nad rámec spoluvlastníckeho podielu na ňu pripadajúceho, zo záverov
znaleckého posudku vypracovaného STU, avšak nedôvodne započítal aj náhradu za užívanie garáže
a altánku žalovanou. Okresný súd už v poradí prvom rozhodnutí odpočítal hodnotu altánku a garáže z

hodnoty nájmu za stavby s tým, že altánok a garáž vybudovala výlučne žalovaná a v tomto rozsahu -
v tejto časti náhrady aj konanie zastavil. Už na pojednávaní dňa 19. 09. 2016 v súlade so zákonným
ustanovením § 181 ods. 1 CSP pôvodná žalobkyňa navrhla, aby súd vydal rozsudok, že žalovaná je
jej povinná zaplatiť náhradu za užívanie nehnuteľností s tým, že čiastočne zobrala návrh späť, pretože
zistila, že v znaleckom posudku je nesprávnosť, keď znalec do nehnuteľností, z ktorých počítal nájomné,

zahrnul aj altánok a garáž. V tomto rozsahu došlo k späťvzatiu žaloby v dotknutej časti, namiesto
pôvodne žalovanej istiny preto žiadala, aby súd zaviazal žalovanú o zaplatenie sumy 9.145,35 Eur s
príslušenstvom a v tomto rozsahu došlo i k späťvzatiu žaloby, na základe čoho došlo k čiastočnému
zastaveniu konania aplikujúc ust. § 145 ods. 2 CSP okresným súdom, a v tomto rozsahu je rozhodnutie
okresného súdu právoplatné. Rozporuplne preto vyznieva rozhodnutie okresného súdu v napadnutom

rozhodnutí, pokiaľ ním priznal pôvodnej žalobkyni náhradu aj za užívanie rodinného domu spolu s
garážou a altánkom, a to napriek tomu, že sa jej žalobkyňa po zastavení konania v tomto rozsahu
nedomáha. Vzhľadom na uvedenú zmätočnosť rozhodnutia okresného súdu preto odvolací súd pristúpil
do zopakovaní a doplnení dokazovania k výpočtu náhrady za užívanie rodinného domu žalovanou nad
rozsah jej spoluvlastníckeho pomeru v období od 13. 10. 2006 do 12. 12. 2010, a to nasledovne:

52. V súlade so znaleckým posudkom STU bola východisková hodnota stavby - garáže, ako aj altánku
pre nájom stanovená na začiatku rozhodného obdobia, teda už od 13. 10. 2006 (za rok 2006) vo výške
9.129, 21 Eur ( 6 299,33 Eur + 2 829,88 Eur) , čo predstavuje cca 7,7 % z tejto hodnoty rodinného domu
(118.251,31 Eur). Keďže za užívanie garáže a altánku pôvodnej žalobkyni náhrada neprináleží a v tomto

rozsahu vzala žalobu späť, odvolací súd od výšky nájmu stanoveného posudkom STU pripadajúceho
na rodinný dom spolu s garážou a altánkom, odpočítal primerane podiel pripadajúci na garáž a altánok.
Nadväzujúc na uvedené potom odvolací súd, vychádzajúc zo znaleckého posudku STU v znení jeho
Doplnku č. 1, určil náhradu za užívanie rodinného domu za rok 2006 vo výške 302,30 Eur. K uvedenej
sume dospel odvolací súd na základe toho, že nájomné za stavbu - rodinný dom v zmysle znaleckého

posudku predstavuje všeobecná hodnota nájomného vo výške 2.395,95 Eur, pričom náhrada je za
uvedený rok priznávaná iba za obdobie od 13. 10. 2006 do 31. 12. 2006. Za 79 dní ide o sumu 518,24
Eur. Suma 302,30 Eur predstavuje podiel X/XX-XX (7/12 zo sumy 518,24 Eur). Za rok 2007 bola
všeobecná hodnota nájmu rodinného domu určená sumou 4.367,49 Eur. Náhrada za užívanie rodinného
domu žalovanou predstavuje v súlade so znaleckým posudkom STU sumu 1.374,60 Eur, čo zodpovedá

všeobecnej hodnote nájmu rodinného domu po odpočítaní 7,7 % za garáž a altánok (4.367,49 - 336,26).
Podiel pripadajúci na pôvodnú žalobkyňu X/XX-XX potom predstavuje sumu 1.374,60 Eur. Za rok 2008
bola všeobecná hodnota nájmu rodinného domu určená sumou 4.294,99 Eur. Náhrada za užívanie
rodinného domu žalovanou predstavuje v súlade so znaleckým posudkom STU sumu 3.964,29 Eur,čo zodpovedá všeobecnej hodnote nájmu rodinného domu po odpočítaní 7,7 % za garáž a altánok
(4.294,99 - 330,70). Podiel pripadajúci na pôvodnú žalobkyňu X/XX-XX zo sumy 3.964,29 Eur potom
predstavuje sumu 2.312,50 Eur. Za rok 2009 predstavuje náhrada za užívanie rodinného domu v zmysle

znaleckého posudku som 2.722,45 Eur, preto výška všeobecného nájomného - náhrady vo výške X/XX-
XXzosumy2.722,45Eurpoodpočítanínáhradyzaaltánokagarážvovýške210Eur(7,7%)predstavuje
sumu 1.465,60 Eur. Za rok 2010 predstavuje náhrada za užívanie X/XX-XX rodinného domu som
1.300,40 Eur. Uvedená suma je výsledkom odpočítania zo všeobecnej hodnoty nájomného za rodinný
dom určenej znaleckým posudkom vo výške 2.547,48 Eur po odpočítaní 19 dní v mesiaci december v

roku 2010 (- 71,25 Eur) a po odpočítaní 7,7 % , t. j. 196,20 Eur, ktorá suma predstavuje náhradu za garáž
a altánok (7/12-in z 2.351,30 = 1.371,60 - 71,25 = 1.300,40). Spolu tak náhrada za užívanie rodinného
domu žalovanou nad rámec na ňu pripadajúceho spoluvlastníckeho podielu, ktorú je povinná poskytnúť
žalobcom ako právnym nástupcom pôvodnej žalobkyne ako podielovej spoluvlastníčke v podiele X/XX-
XX k celku, predstavuje sumu 6.755,40 Eur (ako súčet náhrady za rok 2006 - 302,30 Eur, za rok 2007
– 1.374,60 Eur, za rok 2008 – 2.312,50 Eur, za rok 2009 – 1.465,60 Eur, za rok 2010 – 1.300,40 Eur),

a to za obdobie od 13. 10. 2006 do 12. 12. 2010.

53. Pokiaľ ide o užívanie spoločných pozemkov žalovanou, ktoré sú vedené na liste vlastníctva č.
XXX pre k. ú. G. J., ide o pozemky registra „C“: parcelu č. XXX/X o výmere 176 m2, zastavaná
plocha a nádvorie, na ktorej je postavený rodinný dom, parcelu č. XXX/X o výmere 18 m2, zastavaná

plocha a nádvorie, na ktorej je postavená garáž, parcelu č. XXX/X o výmere 1 376 m2 vedenú ako
záhrada, parcelu č. XXX/X o výmere 458 m2 vedenú ako záhrada, parcelu č. XXX/XX o výmere 13
m2 vedenú ako vodná plocha, kde ústi žľab na odvod zrážkovej vody, parcelu č. XXX/XX o výmere
566 m2 vedenú ako zastavaná plocha a nádvorie, kde v tejto časti ide o tzv. spoločný dvor, na ktorom
je postavený altánok. V podielovom spoluvlastníctve bol až do zrušenia a vyporiadania podielového

spoluvlastníctva aj pozemok vedený na LV č. XXX pre k. ú. G. J., a to parcela EKN č. XXX o výmere
167 m2 - vedená ako orná pôda. V prípade týchto pozemkov žalovaná vystupovala až do zrušenia
a vyporiadania nehnuteľností ako podielová spoluvlastníčka v podiele X/XX-XX a pôvodná žalobkyňa
v podiele X/XX-XX. Okresný súd vo vzťahu k pozemkom, ktoré sa nenachádzajú pod stavbami vo
výlučnom užívaní žalovanou v rozhodnom období (parc. CKN č. XXX/X, XXX/X, a parc. EKN 399) dospel

k správnemu skutkovému a právnemu záveru, že pôvodná žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v
tomto rozsahu o nároku na zaplatenie náhrady za „nadužívanie“ pozemkov žalovanou, v časti týkajúcej
sa užívania záhrad a priľahlých pozemkov nachádzajúcich sa okolo stavieb. Odvolací súd aj vzhľadom
na dokazovanie vykonané okresným súdom a po jeho doplnení a zopakovaní na pojednávaní dňa 10.
12. 2020 (závery z ohliadky na mieste samom, ako aj výpovede svedkov, najmä svedka F. O. I., ktorú

spochybňovala v odvolacom konaní žalobkyňa), a aj 13. 03.2025, dospel k záveru, že žalobcovia ako
právny nástupcovia pôvodnej žalobkyne, v konaní nepreukázali, že pozemky a to konkrétne parcelu
CKN č. XXX/X a parcelu CKN č. XXX/X vedené ako záhrady (spolu o výmere 1 834 m2), užívala
žalovaná nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu X/XX-XX. Zo svedeckých výpovedí ako i ohliadky
samej vyplýva, že žalovaná užívala len časť tejto záhrady, a na tomto skutkovom a právnom závere

nemení nič ani skutočnosť, že k ohliadke vykonanej súdom na mieste samom došlo až potom, ako bolo
podielové spoluvlastníctvo strán sporu zrušené a vyporiadané. Naopak, je možné predpokladať, že ak
žalovaná aj po zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva pozemky v rozsahu pripadajúcom
na záhrady neužíva nad rozsah svojho pôvodne určeného spoluvlastnícke podielu, potom ani pred
týmto zrušením záhrady vo väčšom rozsahu neužívala. V tejto súvislosti totiž odvolací súd poukazuje

i na svoje skoršie zrušujúce uznesenie, v ktorom výslovne uviedol, že nárok na finančnú náhradu
nevzniká v prípade, ak spoluvlastník (žalovaná) užíva len časť veci (parcely) v rozsahu neprevyšujúcom
jeho spoluvlastnícky podiel, preto v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa
tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu. Aj z rozhodnutia Najvyššieho
súdu, sp. zn. 6 Cdo/184/2010 vyplýva, že dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec

neužíva, nie je právne významný. Len v takomto prípade sa totiž spoluvlastník užívajúci spoločnú vec
nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere,
než zodpovedá jeho podielu. To, že by žalovaná užívala záhrady o výmere viac ako 1800 m2 nad rozsah
svojho spoluvlastníckeho podielu (cca 764 m2) však v konaní nebolo preukázané a v tomto rozsahu
odkazujeodvolacísúdnaodôvodnenienapadnutéhorozhodnutiavbode14.Jenutnézdôrazniť,ženieje

rozhodujúce, či tento stav vyplýval z dohody spoluvlastníkov, z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka,
alebo či išlo len o stav faktický. Pri nároku na náhradu uplatnenú podielovým spoluvlastníkom za to,
že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, zásadne nie sú rozhodujúce
totiž dôvody, pre ktoré je spoluvlastník vylúčený z užívania spoločnej veci ale to, že spoluvlastník vecužíva nad rozsah a za toto užívanie náhradu vo forme peňažného plnenia z užívania vylúčenému
spoluvlastníkovi neposkytuje, čo by však neplatilo len v tom prípade, ak by sa spoluvlastníci dohodli,
že náhrada sa poskytovať nemá.

54. Nedôvodnou je námietka pôvodnej žalobkyne, že v prejednávanom prípade je rozhodnutie
Najvyššieho súdu, sp. zn. 6Cdo/184/2010 neaplikovateľné. To, že v tam uvedenom prípade bola
časť spoločnej veci užívaná aj treťou osobou nič nemení na jeho právnych záveroch vo vzťahu
spoluvlastníkov spoločnej veci navzájom. Rozhodnutie vychádzalo z právneho záveru dovolacieho

súdu, ktorý sa zaoberal aj vzťahom spoluvlastníkov navzájom, teda nie vo vzťahu k tretej osobe,
a výslovne uviedol, že: „Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu
svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zákonníka. Jeho
nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi)
nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho
podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho

spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah
spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než
zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov
(okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z
rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná

vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi
nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v
rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému
spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu a to
užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva,

nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou.
Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej
časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej
časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna.“

55. Okresný súd však nedôsledne nerozlíšil, že pozemky nachádzajúce sa pod stavbami, ktoré žalovaná
užívala v celom rozsahu, teda nad rámec na ňu pripadajúceho spoluvlastníckeho podielu, bez pochýb
užívala tiež v celom rozsahu. Je v rozpore s princípmi formálnej logiky, aby žalovaná neužívala pozemky
podstavbamiaspoločnýdvorsprístupňujúcivchoddorodinnéhodomu,garážeajaltánku,aktietostavby
užívala výlučne ona a ako už vyššie ustálil okresný aj odvolací súd tieto stavby: rodinný dom, garáž aj

altánok užívala žalovaná v celom rozsahu. Odvolací súd uvedený nesprávny skutkový a právny záver
okresného súdu vo vzťahu k pozemkom nachádzajúcim sa pod stavbami a spoločný dvor posúdil ako
pozemky, ktoré žalovaná užívala v celom rozsahu, nad rámec jej spoluvlastníckeho podielu k nim (5/12-
in), odstránil a vzhľadom na záver o čiastočnom nároku žalobkyne vo vzťahu k pozemkom pod stavbami
a spoločný dvor priznal žalobkyni náhradu za ich užívanie v období od 13. 10. 2006 do 12. 12. 2010 v

súlade so závermi znaleckého posudku STU vo vzťahu k týmto pozemkom (parcely registra „C“: č. XXX/
X - pozemok pod rodinným domom, č. XXX/X - parcela pod garážou, č. XXX/XX ako parcela, na ktorej je
žľab vyúsťujúci z rodinného domu a D. XXX/XX - spoločný dvor, na ktorej je postavený altánok) spolu
vo výške 271,60- Eur. Celková suma predstavuje súčet súm za jednotlivé roky nasledovne:
- rok 2006 – 18,20 Eur; ako podiel X/XX-XX zo sumy 204,85 Eur, nájomné za rok, čo predstavuje denne

0,23 Eur. Za obdobie od 13. 10. 2006 do 31. 12. 2006 (79 dní užívania v roku 2006) ide o sumu 0,23
x 79 = 18,20 Eur;
- rok 2007 - 81,20 Eur; ako podiel X/XX-XX zo sumy 194,80 nájomné za rok,
- rok 2008 - 77,30 Eur; ako podiel X/XX-XX zo sumy 185,50 nájomné za rok,
- rok 2009 - 48,60 Eur; ako podiel X/XX-XX zo sumy 116,73 Eur nájomné za rok,

- rok 2010 - 46,30 Eur; ako podiel X/XX-XX zo sumy 121,30 Eur nájomné za rok (50,54), po odpočítaní
obdobia po zrušení podielového spoluvlastníctva dňa 12. 12. 2010 vo výške 4,24 Eur.

56. Odvolací súd tak považoval nárok žalobkyne za daný čo do rozsahu sumy 7.027,- Eur, ktorá suma
zodpovedá náhrade za užívanie rodinného domu, a to vo výške 6.755,40 Eur (ako súčet náhrady za roky

2006 až 2010: 302,30 Eur + 1.374,60 Eur + 2.312,50 Eur + 1.465,60 Eur, + 1.300,40 Eur) a z náhrady
za užívanie pozemkov spolu vo výške 271,60 Eur.57. Na pojednávaní dňa 13. 03. 2025 právny zástupca žalovanej predložil listinný dôkaz, a to poštový
poukaz, preukazujúci, že žalovaná uhradila pôvodnej žalobkyni dňa 21. 01. 2021 sumu 5.518,- Eur
a následne dňa 05. 02. 2021 sumu 5.782,56 Eur. Právny zástupca žalobcov 1/ a 2/ uhradenie sumy

spolu vo výške 11.300,56 Eur nerozporoval, preto súd vychádzal z toho, že uhradenie uvedenej sumy
pôvodnou žalobkyňou žalovanej je nesporné.

58. Vzhľadom na tú skutočnosť, že v priebehu odvolacieho konania bolo na pojednávaní dňa 13.
03. 2028 preukázané, že žalovaná časť nároku uplatňovaného pôvodnou žalobkyňou v tomto konaní

uhradila, a to v rozsahu sumy 11.300,56 Eur, ktorá skutočnosť zároveň nebola v konaní spornou,
odvolací súd uzatvára, že v tomto rozsahu bol nárok pôvodnej žalobkyne žalovanou splatený ( splnený ).
Spornou medzi stranami sporu však zostala skutočnosť, či konkrétne platby vo výške 5.518 Eur a vo
výške 5.782,56 Eur uhradené dňa 21. 01. 2001 a dňa 05. 02. 2021 je súd povinný započítať na istinu
alebo príslušenstvo. Odvolací súd akcentuje, že je potrebné, aby súd pri každom čiastočnom plnení,
posudzoval plnenie osobitne a následne ho vyhodnotil vo vzájomnej súvislosti s ďalšími vykonanými

dôkazmi a skutočnosťami, ktoré v konaní vyšli najavo. Je zrejmé, že právny zástupca žalovanej na
pojednávaní dňa 13. 03. 2025 výslovne uviedol, že platby žalovanej adresované pôvodnej žalobkyni dňa
21. 01. 2021 a dňa 05. 02. 2021 neobsahujú určenie, respektíve špecifikáciu, či ide o úhradu istiny alebo
príslušenstva, teda, že nebola prejavená vôľa žalovanej konkrétne započítať (priradiť) ňou zaplatené
sumy na istinu alebo príslušenstvo, resp. na nárok uplatnený pôvodnou žalobkyňou.

59. Z obsahu spisu však nepochybne vyplýva, že k úhrade sumy 5.518,- Eur dňa 21. 01. 2021 došlo
po tom ako odvolací súd svojím v poradí druhým rozsudkom č. k. 16Co/22/2020 zo dňa 10. 12. 2020
v spojení s opravným uznesením rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť pôvodnej žalobkyni sumu
5.518,-Eurspolusúrokomzomeškaniavovýške9%ročneod30.05.2009aždozaplateniaavozvyšku

súd žalobu zamietol. V čase úhrady dňa 21.01.2021 bolo rozhodnutie odvolacieho súdu právoplatné,
a je nesporné, že ide o rovnakú sumu, aká bola týmto rozhodnutím uložená ako povinnosť na zaplatenie
pôvodnej žalobkyni v časti istiny.

60. Pokiaľ ide o sumu 5.782,56 Eur uhradenej dňa 05. 02. 2021, vo vzťahu ku ktorej právny zástupca

žalovanej namietal, že nebola prejavená jej vôľa uhradiť túto sumu ani na istinu ani na úroky, a teda je
nevyhnutné, aby na to odvolací súd prihliadal, je nutné uviesť, že uvedenú sumu vo výške 5.782,56 Eur
nemožno započítať, respektíve priradiť na úhradu vo vzťahu k nároku pôvodnej žalobkyne, čo do výšky
istiny, nakoľko v čase, kedy došlo k úhrade tejto sumy nebolo možné s istotou predpokladať, že dovolací
súd rozhodnutie odvolacieho súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie, a že by mala suma uhradená

žalovanou dňa 05.02.2021 predstavovať istinu vopred neznámej výšky, ktorá by mala byť žalovanou
dobrovoľne uhradená. Vychádzajúc z princípov formálnej logiky preto suma uhradená dňa 05. 02. 2021
vo výške 5.782,56 Eur nemôže predstavovať nič iné ako kvantifikované úroky z omeškania priliehajúce k
istine uloženej rozhodnutím súdu, ktorú žalovaná uhradila dňa 21.01.2021. Až rozhodnutím Najvyššieho
súdu, č. k. 7Cdo/349/2021 zo dňa 24. 01. 2024 došlo k zrušeniu rozsudku odvolacieho súdu v poradí

druhého zo dňa 10. 12. 2020 v spojení s opravným uznesením, kedy bolo uvedené rozhodnutie zrušené
a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové prejednanie veci. K zrušeniu rozhodnutia odvolacieho
súdu došlo len v rozsahu nároku, ktorý uplatňovala pôvodná žalobkyňa voči žalovanej v období od 13.
10. 2006 do 22. 11. 2007 s tým, že až do 13. 03. 2025 nebolo meritórne rozhodnuté o tom, v akej
výške je nárok pôvodnej žalobkyne daný a priznaný súdom. Nemožno preto z uvedeného správania

sa žalovanej (čiastočnej úhrady nároku pôvodnej žalobkyni) vyvodiť, že by platby zo dňa 21. 01. 2021
a 05. 02. 2021 mali predstavovať zaplatenie pôvodne uplatneného nároku v celkovej výške 9.794,59
Eur. Naviac, žalovaná od počiatku nárok pôvodnej žalobkyne namietala v celom rozsahu. Vzhľadom
na tieto skutočnosti preto odvolací súd nezapočítal čiastkové platby z januára a februára roku 2021
na pôvodne uplatnený nárok pôvodnej žalobkyne najskôr na istinu a až následne na úroky. Nejde totiž

o povinnosť, ktorá by vyplývala akýmkoľvek spôsobom z dohody medzi stranami sporu, ale o nárok
uplatnený pôvodnou žalobkyňou v súdnom konaní na náhradu za užívanie spoluvlastníckeho podielu,
ktorá výška náhrady bola od začiatku konania medzi stranami sporu spornou. Nešlo teda o pohľadávku
pôvodnej žalobkyne voči žalovanej titulom záväzku, ktorého výška by bola medzi stranami sporu určená
dohodou, prípadne vyplývala z osobitného právneho predpisu, preto odvolací súd konštatuje, že platba

zo dňa 21. 01. 2021 bola úhradou istiny, a to sumy, ktorá bola uložená žalovanej ako povinnosť úhrady
pôvodnej žalobkyni a suma 5.782,56 Eur predstavovala kvantifikované príslušenstvo k uvedenej istine,
akoúrokyzomeškaniazosumy5.518Eurvovýške9%ročneod30.05.2009aždozaplatenia.Uvedenézodpovedá aj kvantifikácii tohto úroku vo výške 9 % ročne zo sumy 5.518,- Eur od 30. 05. 2009 až do
zaplatenia, teda do 21. 01. 2021 vo výške 5.787,99 Eur.

61. Z vyššie uvedeného následne vyplýva, že pokiaľ bola žalovanou uhradená suma 11.300,56 Eur, v
tomto rozsahu došlo k zaplateniu jej uloženej povinnosti v poradí druhým rozsudkom odvolacieho súdu
vo výške 5.518 Eur, a to spolu s príslušenstvom.

62. Keďže odvolací súd dospel na základe vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu k záveru,

že žalovaná má povinnosť uhradiť pôvodnej žalobkyni, respektíve tohto času jej právnym nástupcom
- žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne sumu 7.027,- Eur s príslušenstvom, po odpočítaní už
uhradenej sumy 5.518,- Eur s príslušenstvom, je povinnosťou žalovanej uhradiť žalobcom 1/ a 2/
rozdiel týchto súm ( 7.027 – 5518 ), a to sumu 1.509,- Eur s príslušenstvom, ktorá suma zodpovedá
nároku pôvodnej žalobkyne na náhradu za užívanie spoluvlastníckeho podielu žalovanou nad rozsah jej
spoluvlastníckeho podielu za obdobie od 13. 10. 2006 do 22. 11. 2007. Túto sumu 1.509,- Eur priznal

odvolací súd aj spolu s príslušenstvom, a to úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 30. 05. 2019 z
priznanej sumy, od ktorého času si pôvodná žalobkyňa úrok z omeškania uplatnila, a to až do zaplatenia
v súlade s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaná sa dostala do omeškania s plnením
peňažného dlhu, preto si pôvodná žalobkyňa dôvodne v konaní uplatnila aj úrok z omeškania za obdobie
od 30. 05. 2009, ktorý bol súdom vyčíslený v súlade s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky

č. 87/1995 Z. z., účinného v čase, kedy sa žalovaná dostala do omeškania, teda výška predstavovala v
dotknutom období 9 % . Ak okresný súd v tomto rozsahu úrok z omeškania od 30. 05. 2009 nepriznal,
jeho rozhodnutie bolo v tomto rozsahu zmätočné, keďže pôvodná žalobkyňa svoj nárok na príslušenstvo
riadne uplatnila, domáhala sa ho vo výške 9 % ročne, a to v súlade s platnou právnou úpravou, nebol
preto dôvod ho nepriznať. Pokiaľ bolo konanie o úroku z omeškania v časti 29,20 Eur za obdobie od

30. 05. 2009 do 13. 12. 2010 zastavené rozsudkom okresného súdu v poradí prvom, a v tomto rozsahu
nadobudlo právoplatnosť, išlo o zastavenie konania o úroku z omeškania len vo vzťahu k istine 406,19
Eur, v ktorom rozsahu vzala žalobkyňa žalobu čiastočne späť.

63. S poukazom na zhora uvedené skutkové a právne závery, odvolací súd v prevyšujúcej časti žalobu

zamietol ako nedôvodnú a to v rozsahu nad sumu 7.027,- Eur s príslušenstvom. Nemohol prihliadať na
námietku pôvodnej žalobkyne, aby súd prihliadal na výpovede žalovanej a celkovo na konanie vedené
na T. I. M. sp. zn. 15C/262/04 o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, či na konanie
vedené pred T. I. M. sp. zn. 13C/172/2004, ak namietala, že sa okresný súd s obsahom uvedených
konaní neoboznámil. Aj po doplnení a zopakovaní dokazovania je nutné uviesť, že výpovede žalovanej

v iných konaniach (sp. zn. 13C/172/2004, 15C/262/2004) je nutné ponímať aj s jej snahou upraviť práva
a povinnosti strán sporu ako spoluvlastníčok do budúcna, a jej vôľu nehnuteľnosti ich v podielovom
spoluvlastníctve užívať do budúcna tak, aby nezhody medzi nimi nevznikali a vzťahy boli do budúcna
upravené. Iné predpoklady uplatnenia nároku sú v konaní o určenie a zaplatenie náhrady za užívanie
spoluvlastníckeho podielu a iné v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, kde

ide o úpravu vzťahov do budúcna, a účelom tohto vyporiadania bolo účelné užívanie nehnuteľností
len jednou zo strán sporu. Na rozdiel pri určení náhrady, čo je predmetom tohto konania, sa skúma,
či žalovaná fakticky užívala rodinný dom a pozemky, avšak len nad rozsah na ňu pripadajúceho
podielu. Účel žalobkyňou označených konaní a v nich učinených výpovediach žalovanou, nemožno bez
posúdenia predmetu každého konania zvlášť prelínať a vytrhnúť z kontextu jej prejavenej vôle.

64. Odvolaciemu súdu, s prihliadnutím na viazanosť závermi súdu dovolacieho, preto neostávalo iné,
ako rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým konanie o nároku za obdobie od 13. 10. 2006 do 22.
11. 2007 zastavil ; vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 5.735,- Eur s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne od 13. 12. 2010 do zaplatenia, a vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti

žalobu zamietol, zmeniť podľa § 388 CSP tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne
a nerozdielne sumu 1.509,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 30. 05. 2009 až
do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol.

65. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na

náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na výsledok sporu, kedy mala podľa
pôvodného rozhodnutia okresného súdu úspech vo veci sčasti žalobkyňa a sčasti žalovaná, preto
okresný súd vyslovil, že žiadna strana nemá právo na náhradu trov konania, z čoho vyplýva, že každá
sporovástranabymalaznášaťvzniknutétrovyzvlastnýchfinančnýchprostriedkov.Suvedenýmvecnýmrozhodnutím okresného súdu, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej
inštancie, sa odvolací súd stotožňuje, avšak na základe iných dôvodov, inej arumentácie, ak žalovaná
na pojednávaní dňa 13.03.2025 navrhla, aby odvolací súd zvážil aplikáciu ust. §-u 257 CSP.

66. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

67. Predmetom konania bolo určenie náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu žalovanou nad

rozsah jej spoluvlastníckeho podielu. Pôvodná žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 9.794,59 Eur
s príslušenstvom ako náhrady za obdobie od 13. 10. 2006 až do 13. 12. 2010. Nakoľko odvolací súd
vo vyššie uvedených skutkových a právnych záveroch ustálil, že pôvodnej žalobkyni a tohto času
jej právnym nástupcom - žalobcom 1/ a 2/, prináleží nárok v rozsahu 7.027,- Eur s príslušenstvom,
predstavuje úspech žalobcov 44 %. Aj keď žalovaná v roku 2021 uhradila sumu 5 518 Eur spolu s prísl.,
žaloba bola podaná dôvodne. K zamietnutiu žaloby v rozsahu nad 1509,- Eur s prísl. došlo v dôsledku

správania sa žalovanej, ktorá až po podaní žaloby v roku 2021 uhradila sumu, na ktorú ju zaviazal
odvolací súd rozsudkom zo dňa 10.12.2020. Vo zvyšku nebola žaloba dôvodná, úspešnou bola žalovaná
ako aj v časti, v ktorej bolo konanie právoplatne zastavené pre späťvzatie žaloby pôvodnou žalobkyňou
v poradí prvým rozsudkom okresného súdu, nakoľko k zastaveniu konania došlo zavinením pôvodnej
žalobkyne. Pôvodná žalobkyňa uznala, že svoj nárok vo vzťahu k užívaniu garaže a altánku neuplatnila

dôvodne,vdôsledkučohosadomáhalaužlen sumy9129,21Eursprísl..Vprípade,akbysúdrozhodval
o nároku na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu strán v konaní, vznikol by tak nárok na ich
náhradu žalobcom v rozsahu 44 %, ako rozdiel úspechu na strane žalobcov 72% a ich neúspechu
v rozsahu 28 %. Napriek uvedenému, odvolací súd žalobcom náhradu trov konania nepriznal, a to
z dôvodu, že mal za to, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre ich nepriuznanie. Odvolací

súd uznal argumenty žalovanej prednesené na pojednávaní dňa 13.03.2025 v súvislosti s aplikáciou
ustanovenia § 257 CSP.

68. Podstatným v predloženej prejednávanej veci je skutočnosť, že toto súdne konanie svojim spôsobom
nadväzuje na predchádzajúce konanie vedené pred T. I. M. sp. zn. 13C/172/2004, keď už v uvedenom

konaní pôvodná žalobkyňa sa domáhala voči žalovanej úpravy užívania spoločných nehnuteľných vecí
a určenia náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu. Už v uvedenom konaní z roku 2004 žiadala,
aby súd rozhodol tak, že je oprávnená užívať tieto nehnuteľnosti do zrušenia spoluvlastníctva a súd
v uvedenom konaní aj rozhodol tak, že je oprávnená užívať sporné nehnuteľnosti, a to rodinný dom
v celosti. Následne na to A. I. H. E. E. rozsudkom zo dňa 16. 09. 2008 pod č. k. 14Co/69/2008

rozhodol tak, že v tejto časti žalobu zamietol. Nebolo preto žalovanej určené ani právo, ale ani povinnosť
užívať rodinný dom, nakoľko v dôsledku zmeny rozsudku odvolacieho súdu takémuto návrhu pôvodnej
žalobkyni nebolo vyhovené. Žalovaná sa totiž nestotožnila s tým, že by bolo pôvodnej žalobkyni v
užívaní rodinného domu bránené, naopak tvrdila, že pôvodná žalobkyňa nikdy nemala vôľu rodinný
dom užívať, ale vždy mala záujem len na peňažnej náhrade. Pokiaľ aj išlo o nezhody, ktoré boli v

prejednávanej veci preukázané, a to nezhody medzi sestrami navzájom, k uvedeným okolnostiam
došlo ešte pred rokom 2008, teda dávno pred podaním žaloby. Naopak, práve pôvodná žalobkyňa sa
bránila tým, že práve žalovaná odmietala akýkoľvek spôsob vysporiadania. Všetky tieto skutočnosti
preto potvrdzujú úvahy odvolacieho súdu o tom, že vzájomné rozpory medzi sestrami v súvislosti s
užívaním spoločnej veci boli rozhodujúcimi pre vznik sporu. Aj z vyjadrenia pôvodnej žalobkyne, ktorá

tvrdila, že bola vylúčená z užívania spoločných nehnuteľnosti už od smrti ich otca v roku 1992 vyplýva,
že ku vzniku sporu došlo v dôsledku dlhodobo neriešených vzájomných rodinných vzťahov súvisiacich
s dedičstvom po rodičoch. Odvolací súd aj v záveroch svojho rozhodnutia výslovne konštatoval, že
medzi stranami sporu nebola sporná skutočnosť, že pôvodná žalobkyňa a žalovaná sú podielovými
spoluvlastníčkami rodinného domu a ani to, že žalovaná fakticky užívala cez celý rodinný dom, teda

aj v tej časti ( ideálny podiel), ktorá patrila do spoluvlastníckeho podielu žalobkyne. Vzhľadom na túto
skutočnosť bolo preto aj pre odvolací súd dôvodné, aby za toto užívanie poskytla spoluvlastníčka
finančnú náhradu napriek tomu, že z dokazovania vyplynulo, že pôvodná žalobkyňa sa skutočne
nedomáhala užívania rodinného domu, naopak sama navrhla, aby tento užívala žalovaná, avšak za
finančnú náhradu. Nemožno preto opomenúť ani predchádzajúce súdne konanie vedené pred T. I. M. sp.

zn. 13C/172/2004, z ktorého vyplynulo, že už v júli roku 2004 pôvodná žalobkyňa navrhovala uzavretie
zmluvy o nájme spoluvlastníckeho podielu rodinného domu, kde ako nájomca by mala vystupovať
žalovaná, avšak k uzavretiu takejto zmluvy nedošlo a nezhody medzi stranami sporu pretrvávali. Aj v
rozsudku T. I. M. č. k. 13C/172/2004 - 592 zo dňa 12. 12. 2016 okresný súd v bode 70 uzavrel, že bolopreukázané, že súrodenecké vzťahy medzi pôvodnou žalobkyňou a žalovanou boli a sú tak narušené,
že nie sú schopné sa mimosúdne dohodnúť a všetko sa rieši súdnymi žalobami. Tento stav nezhôd
medzi stranami sporu kontinuálne trval až do zrušenia a vyporiadania ich podielového spoluvlastníctva,

ku ktorému došlo a v konaní vedenom pred T. I. M. pod sp. zn. 15C/262/2004.

69. Žalovaná v tomto smere prostredníctvom právneho zástupcu poukázala na skutočnosť, že ide o
dlhotrvajúci spor, pričom tak stranám sporu, ako aj senátu odvolacieho súdu sú známe okolnosti daného
prípadu a to, že išlo o vzťah medzi sestrami, medzi ktorými dohoda nebola počas celého konania možná

s tým, že ani v čase podania žaloby nebola problematika danej veci jednoznačne riešená, najmä pokiaľ
ide o predmet konania. Právny zástupca akcentoval, že v prípade žalovanej ide o osobu, ktorá je už
tohto času vo vysokom veku, je dôchodkyňou a ide o osobu s nízkym príjmom. Naviac, dlhotrvajúci spor
v súvislosti vyplývajúci z rodinných vzťahov znášala ťažko, tohto času je pod liekmi a v psychiatrickej
liečbe.

70. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok ako aj
od zásady zodpovednosti za zavinenie. Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu
dané dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré sú generálnym dôvodom pre nepriznanie náhrady trov
konania. Odvolací súd uznáva, že dôvody hodné osobitného zreteľa a ani výnimočné okolnosti zákon
(CSP) bližšie nešpecifikuje, v prejednávanej veci ide o konanie, ktorej predmetom je určenie náhrady

za užívanie spoluvlastníckeho podielu nad rozsah pripadajúci na spoluvlastníka. Stranami sporu od
začiatku v prejednávanej veci, t. j. od roku 2008 a v iných konaniach i skôr (prebiehalo viacero súdnych
sporov), išlo o spor medzi sestrami v súvislosti s užívaním ich spoločných nehnuteľností. Ich vzájomné
vzťahy vyústili až do súdnych sporov v dôsledku vylúčenia užívania spoločných nehnuteľností pôvodnou
žalobkyňou. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že pri rozhodovaní o určení

výšky tejto náhrady vychádzal z premisy, že pri takomto nároku na náhradu uplatnenú podielovým
spoluvlastníkom za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, zásadne
nie sú rozhodujúce dôvody, pre ktoré je spoluvlastník vylúčený z užívania spoločnej veci, ale to,
že spoluvlastník vec užíva nad rozsah a za toto užívanie náhradu vo forme peňažného plnenia z
užívania výlučenému spoluvlastníkovi neposkytuje. Uvedené by však neplatilo v tom prípade, ak by

sa spoluvlastníci dohodli, že náhrada sa poskytovať nemá. K dohode ale musí dôjsť medzi oboma
spoluvlastníkmi. Nemožno preto opomenúť tento aspekt a okolnosti, v dôsledku ktorého k vzniku sporu
došlo, a to vzájomné nezhody medzi sestrami, ktoré nemožno pričítať len jednej z nich. Na to, aby
k dohode, a to aj dohode o užívaní spoločnej veci došlo, je potrebný vzájomný konsenzus oboch strán,
ku ktorému však v prejednávanej veci nedošlo. Všetky tieto okolnosti možno vnímať ako dôvody hodné

osobitného zreteľa, na základe ktorých nepriznanie nároku na náhradu trov konania len úspešnej strane
sporu predstavuje odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda inými slovami, dosiahnutie spravodlivosti
pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. Možno teda ustáliť, že medzi
dôvody hodné osobitného zreteľa možno zahrnúť v tejto veci podiel oboch strán na vzniku a priebehu
sporu, ako aj povahu a okolnosti sporu. Odvolací súd zároveň prihliadal i na tú skutočnosť, že na strane

žalobcov už tohto času vystupujú právni nástupcovia pôvodnej žalobkyne, ktorá zomrela v priebehu
dlhotrvajúceho konania, a na strane žalovanej ide o osobu vo vyššom veku, dôchodkyňu s nízkym
príjmom.

71. V dôsledku vyššie uvedeného preto odvolací súd výrok okresného súdu o náhrade trov konania,

ktorým rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, ako vecne správny potvrdil.

72. Uvedené dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré odvolací súd nepriznal náhradu trov konania
pred okresným súdom, sa z totožných dôvodov vzťahujú aj na odvolacie a dovolacie konanie. V prípade
náhrady trov konania pred odvolacím súdom, je nutné doplniť, že ani jedna zo strán sporu nebola

úspešnou. Pokiaľ však ide o náhradu trov dovolacieho konania, v tomto smere bola v celom rozsahu
úspešná pôvodná žalobkyňa, nakoľko došlo k zrušeniu a navráteniu veci na ďalšie konanie, na základe
ňou podaného dovolania. Odvolací súd však, ako je uvedené vyššie, aplikoval dôvody nepriznania
náhrady trov konania úspešnej dovolateľke.

73. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).