Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. február 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: TT-47Sa/8/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201266
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Pavel Ištók

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1019201266.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave samosudcom Mgr. Pavlom Ištókom, v právnej veci žalobkyne: žalobkyne:

Angels Solution & Services, s.r.o., id. č.: 046 71 171, Pod pekárnami 161/7, Praha-Vysočany, Česká
republika, zastúpenej: Mgr. Matej Krajči, PhD., advokát, Záhradnícka 51, Bratislava, proti žalovanej:
Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšej účastníčky: A. B., nar.
XX. XXXX XXXX, C. XXXX/XX, D., o preskúmanie rozhodnutia žalovanej z 11. júla 2019, č. XXXXX-
X/XXXX-XX, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd návrh žalobkyne na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie z a m i e t a.

II. Správny súd žalobu z a m i e t a .

III. Žalovanej nárok na náhradu trov konania pred správnym súdom a kasačným súdom
n e p r i z n á v a.

IV. Ďalšej účastníčke právo na náhradu trov konania pred správnym súdom a kasačným súdom n e p

r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Ďalšia účastníčka je minimálne od roku 2015 štátna občianka Slovenskej republiky s bydliskom na jej
území. Najneskôr od 1. 6. 2015 bola zamestnankyňou spoločnosti Securitas, a.s., v pracovnom pomere
na ustanovený týždenný pracovný čas 37,5 hod a miestom výkonu práce v Novom Meste nad Váhom.
Zároveň ďalšia účastníčka od 1. 9. 2015 prevádzkovala živnosť – prevádzku rýchleho občerstvenia
v Piešťanoch, kde pracovala približne 8 hodín mesačne. Dňa 1. 1. 2016 ďalšia účastníčka ako
zamestnanec uzavrela so žalobkyňou, ktorá je obchodná spoločnosť (korporácia) podľa práva Českej

republiky, dohodu o vykonaní práce (česky Dohoda o provedení práce) podľa českého Zákonníka práce.
Na jej základe mala ďalšia účastníčka vykonať pre žalobkyňu práce ako usporiadateľ, administratívne
práce a poskytnúť služby v rozsahu max. 300 hod ročne za odmenu 250 českých korún (Kč) za hodinu.
Dohoda neurčovala miesto výkonu práce a bola ukončená k 31. 12. 2016. Nebolo zistené, že by z nej
ďalšia účastníčka mala príjem, ktorý by presiahol 10.000 Kč.

2. Ďalšia účastníčka potom, čo ju na to usmernili zamestnanci žalovanej, žiadosťou z 29. 5. 2018

požiadala pobočku Sociálnej poisťovne v Trnave o vystavenie potvrdenia A1 podľa čl. 19 ods. 2
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania
nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie).
Pobočkatejtožiadostivyhovelaa31.10.2018vystavilapotvrdenieč.18-00111463-010-000-A-2363973,v ktorom uviedla, že počas celého roka 2016, kedy vykonávala zárobkovú činnosť v rôznych členských
štátoch, sa na ďalšiu účastníčku vzťahovali právne predpisy Slovenskej republiky. Z administratívneho
spisu nevyplýva, kedy pobočka s týmto potvrdením oboznámila žalobkyňu. Prípisom z 2. 1. 2019 ju

však vyzvala, aby za uvedené obdobie prihlásila ďalšiu účastníčku na povinné poistenie v Slovenskej
republike. Žalobkyňa v odpovedi namietla, že nie je zrejmé, na základe čoho boli určené rozhodujúce
právne predpisy.

3. Nato pobočka v Trnave rozhodnutím z 8. 2. 2019, č. 700-20-GC09/2019-16, vyslovila, že povinné

dôchodkové poistenie ďalšej účastníčky ako zamestnanca žalobkyne vzniklo 1. 1. 2016 a zaniklo 31. 12.
2016. S odkazom na čl. 11 ods. 1 a 3 a čl. 13 ods. 1 a 3 nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie), ktoré upravujú súbeh zárobkových činností
v rôznych členských štátoch, uzavrela, že ďalšia účastníčka v roku 2016 podliehala právnym predpisom
Slovenskej republiky, čo potvrdzuje aj potvrdenie A1 z 31. 10. 2018. Dohoda o vykonaní práce zakladala
ďalšej účastníčke len nepravidelný príjem, čo zasa zakladalo jej účasť na povinnom dôchodkovom

poistení podľa § 14 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.

4. Na odvolanie žalobkyne žalovaná potvrdila toto rozhodnutie preskúmavaným rozhodnutím z 11. 7.
2019, č. XXXXX-X/XXXX-XX. Zdôraznila, že základné nariadenie a vykonávacie nariadenie sa uplatňujú
priamovovšetkýchčlenskýchštátochaichúlohoujeurčiťuplatniteľnéprávnepredpisy,ktorésavzťahujú

na osoby počas výkonu činnosti v rámci Európskej únie. Žalovaná vystavila ďalšej účastníčke potvrdenie
A1 práve na účely čl. 13 základného nariadenia, v dôsledku čoho podliehala právnym predpisom
Slovenskej republiky. Kvôli tomu bola aj žalobkyňa povinná plniť všetky povinnosti zamestnávateľa v
zmysle zákona č. 461/2003 Z. z., teda aj prihlásiť ďalšiu účastníčku na poistenie a odhlásiť ju z neho.
Pretože to neurobila, považovala žalovaná prípad za sporný a podľa § 17 ods. 1 písm. a) cit. zák. vydala

rozhodnutie o vzniku a zániku poistenia. Žalobkyňa odvolaním nevyvrátila správnosť týchto záverov

II. Žaloba, vyjadrenie žalovanej, replika, duplika, vyjadrenie ďalšej účastníčky konania.

5. Žalobkyňa podala proti napadnutému rozhodnutiu žalovanej správnu žalobu a žiadala súd aby ho
zrušil. Žalobkyňa považovala napadnuté rozhodnutie za nesprávne a nezákonné, nakoľko vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, že zistenie skutkového stavu bolo pre riadne posúdenie veci
nedostatočné a tiež z dôvodu, že výrok rozhodnutia neobsahuje náležitosti výroku podľa § 209 zákona
o sociálnom poistení (konkrétne uvedenie ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo,

ale ani titul vyjadrujúci dôvod vzniku povinného dôchodkového poistenia a určenia uplatnenia práva), čo
spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť.

6. Poukázala na to, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava mu podaním zo dňa 31.10.2018 oznámila,
že v zmysle koordinačných právnych predpisov ES v oblasti sociálneho zabezpečenia bolo „určené“, že

na pani A. B. (zamestnanec pracujúci na základe dohody) sa v období od 01.01.2016 do 31.12.2016
vzťahujú právne predpisy Slovenskej republiky, pričom tieto právne predpisy nijako nekonkretizoval a
že ako jej zamestnávateľ si mal v tomto období za seba a aj za zamestnanca plniť oznamovacie a
odvodové povinnosti podľa právnych predpisov sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky dodajúc,
že následne podaním zo dňa 02.01.2019 bol s poukazom na nariadenia Európskeho parlamentu a

Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva
nariadenie č. 883/2004, podľa ktorých sa na zamestnanca - A. B. od 01.01.2016 do 31.12.2016 vzťahujú
právne predpisy sociálneho zabezpečenia SR požiadaný, aby v lehote 15 dní odo dňa doručenia
podania, predložil Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava Registračný list zamestnávateľa - prihláška ku

dňu 01.01.2016, Registračný list fyzickej osoby - prihláška pre A. B. s uvedením dátumu vzniku poistenia
01.01.2016, Registračný list fyzickej osoby - odhláška pre A. B. s uvedením dátumu zániku poistenia
31.12.2016, Registračný list zamestnávateľa - odhláška ku dňu 31.12.2016, Mesačné výkazy poistného
za obdobie od 01/2016 do 12/2016 a prílohu mesačného výkazu poistného.

7. Žalobkyňa ďalej uviedla, že podľa právnej úpravy sociálneho poistenia v Českej republike vykonanej
zákonom č. 155/1995 Sb. o důchodovém pojištění (ďalej len ako „zákon č. 155/1995 Sb.“) a zákonom
č. 187/2006 Sb. o nemocenském pojištění (ďalej aj ako len „zákon č. 187/2006 Sb.“), sú zamestnanci
vykonávajúci prácu na základe dohody o vykonaní práce účastní na poistení len, ak spĺňajú podmienkuvýkonu zamestnania na území Českej republiky, pričom za výkon zamestnania na území Českej
republiky sa považuje aj prechodný výkon práce mimo územie ČR, ak je miesto výkonu trvalej práce
v ČR a bol im zúčtovaný príjem v čiastke vyššej ako 10 000 Kč a iba v tých kalendárnych mesiacoch

trvaniatejtodohody,vktorýchimboltentozapočítateľnýpríjemvdanejvýškezúčtovaný.Vtejtosúvislosti
poukázala na to, že žalovanej vo veci podania zo dňa 02.01.2019 zaslal písomnú odpoveď zo dňa
30.01.2019, v ktorej uviedol, že mu z podania nie je zrejmé na základe akých právnych skutočností sa
odvodzuje, že pani A. B., ako jeho zamestnanec pracujúci na dohodu, patrí v rámci aplikácie právnych
predpisov o sociálnom poistení pod zákony platné v SR a tiež, že požiadala o uvedenie právnych

skutočností, na základe ktorých boli založené právne závery prijaté žalovanou.

8. Namietala, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava napriek jej požiadavke o poskytnutí informácii
vo veci aplikácie právnych predpisov o sociálnom poistení, vydala dňa 6 08.02.2019 rozhodnutie,
ktorého výrok znel : „Pani A. B. ako zamestnancovi zamestnávateľa Angels Solution & Services,
s.r.o., Náměstí 14. října 1307/2, 150 00 Praha, vzniklo povinné dôchodkové poistenie dňa 1. januára

2016 a zaniklo povinné dôchodkové poistenie dňa 31. decembra 2016.“ Poukázal na to, že Sociálna
poisťovňa,pobočkaTrnavavodôvodneníokreminéhouviedla,žejej zaslaladňa31.10.2018oznámenie
o príslušnosti k právnym predpisom SR (predmetné oznámenie neobsahovalo žiadnu konkretizáciu
právnych predpisov upravujúcich danú problematiku a ani dôvod, na základe ktorého malo dôjsť k
určeniu právneho poriadku), avšak „žalobkyňa na túto výzvu nereagovala a oznamovaciu povinnosť si

nesplnila.“ Vo vzťahu k predmetnej výzve zo dňa 31.10.2018 uviedla, že Sociálna poisťovňa, pobočka
Trnava jej síce v jej obsahu uviedla, že ako zamestnávateľ je povinný od 01.01.2016 do 31.12.2016
plniť oznamovacie povinnosti za seba aj za zamestnanca podľa právnych predpisov SR, avšak urobila
tak až dva roky po údajnom vzniku povinného dôchodkového poistenia zamestnanca, pričom aj k
určeniuuplatniteľnostilegislatívypodľauvedenýchnariadeníEÚdošloažnazákladežiadostidotknutého

zamestnanca zo dňa 16.08.2018, teda tiež viac ako 1,5 roka odo dňa skončenia právneho vzťahu
založeného dohodou uzavretou podľa právnej úpravy Zákonníka práce v ČR. Taktiež argumentovala, že
ako zamestnávateľ nemôže niesť zodpovednosť za to, že zamestnanec mal podľa právneho poriadku
SR pred uzavretím dohody a vznikom právneho vzťahu, požiadať príslušný orgán o určenie uplatniteľnej
legislatívy, čo však v danom čase neurobila a urobila tak až 1,5 roka po ukončení tohto právneho vzťahu

dodajúc, že A. B. ju mala informovať ako zamestnávateľa o existencii hlavného pracovného pomeru.
Vo vzťahu k výzve na predloženie požadovaných dokumentov v súvislosti so vznikom povinného
dôchodkovéhopoisteniapoukázalanato,žeSociálnapoisťovňa,pobočkaTrnavaju vyzvalaažpodaním
zo dňa 02.01.2019, pričom na túto reagovala dňa 30.01.2019 písomnou odpoveďou, v ktorej požiadal
o uvedenie právnych skutočností, na ktorých je založený záver o vzniku povinného dôchodkového

poistenia dodajúc, že na túto požiadavku zo dňa 30.01.2019 Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava
reagovala až po rozhodnutí, t.j. po vydaní a doručení prvostupňového rozhodnutia, čím jej de facto
znemožnila akékoľvek ďalšie vyjadrenie vo veci a objasnenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie
vo veci, ako aj prípadné predkladanie dôkazov, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej práv. Ďalej
zdôraznila, že až z podania zo dňa 14.02.2019, ktoré jej bolo doručené dňa 20.02.2019 sa dozvedela,

že pani A. B. bol dňa 31.10.2018 vystavený formulár A1 SK č. 18-00111463-010-000-A-2363973 a
že z dôvodu neprihlásenia pani A. B. do poistenia na základe výzvy zo dňa 02.01.2019 a nesplnenia
povinností zamestnávateľa, Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava vydala dňa 08.02.2019 rozhodnutie o
vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia
v nezamestnanosti dňa 01.01.2016 a zániku povinného sociálneho poistenia dňom 31.12.2016 pani

A. B., čo však nie je pravda, pretože rozhodnutie zo dňa 08.02.2019 sa vzťahovalo výlučne na vznik
a zánik povinného dôchodkového poistenia pani A. B. a teda nie na vznik povinného nemocenského
poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti, tak ako to v
podaní uviedla Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava. Napadnuté rozhodnutie považovala za nesprávne,
diskriminačné a v rozpore s právnom EÚ zakladajúce nerovnosť nielen medzi zamestnancami, ale

aj zamestnávateľmi, ktorých naviac nedôvodne zaťažuje povinnosťou byť znalý všetkých právnych
poriadkov jednotlivých členských štátov EÚ, čo zároveň považuje za prekážku v podnikaní a vzhľadom
na vznik údajnej povinnosti dôchodkového poistenia u dotknutého zamestnanca, ktorý mal nastať
dňom 01.01.2016 aj za nesplniteľnú povinnosť. Zároveň poukázal na to, že podľa formuláru A1 český
zamestnávateľ zasiela odvody a zrážky za zamestnanca na účely sociálneho poistenia na účet žalovanej

až od prekročenia hranice zakladajúcej účasť zamestnanca na sociálnom poistení podľa zákona č.
187/2006 Sb. v spojení so zákonom č. 155/1995 Sb., t.j. v prípade, ak zamestnanec pracujúci na základe
dohody v danom mesiaci dosiahne príjem určený vyššie uvedenými právnymi predpismi platnými
v ČR dodajúc, že odvody za zamestnanca totiž nie je možné oddeľovať od definície „podmienkyodmeňovania“, pretože pre zamestnanca je základom to, aký čistý príjem dosiahne, lebo z tohto príjmu
si zabezpečuje svoje životné potreby/živobytie. Ďalej tvrdila, že v práve EÚ platia základné zásady, v
zmysle ktorých predpis nižšej právnej sily (sekundárne právo EÚ) nesmie porušovať právo vyplývajúce

z predpisu vyššej právnej sily, t.j. základného práva EÚ, v zmysle ktorého je zabezpečené odstránenie
akejkoľvek diskriminácie zamestnancov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o
zamestnávanie a s tým súvisiace podmienky dodajúc, že uvedené korešponduje aj s článkom 7 ods. 2
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 o voľnom pohybe zamestnancov vo vnútri
únie, v zmysle ktorého pracovník z iného členského štátu požíva sociálne a daňové výhody ako tuzemskí

pracovníci.

9. Ďalej mala za to, že napadnuté rozhodnutie, resp. dôvod jeho vydania zakladá jednak diskrimináciu
medzi zamestnancami členských štátov EÚ titulom ich štátnej príslušnosti a v tej súvislosti aj
zamestnávateľov, pre ktorých by postup pre nich vyplývajúci z rozhodnutia znamenal nárast byrokracie,
a to tým väčší, čím viac zamestnancov pracujúcich v pracovnom vzťahu na základe dohody by

zamestnával, keďže by musel zisťovať a poznať aktuálnosť právnych poriadkov jednotlivých členských
štátov EÚ, nehovoriac o výpočet odvodov a ich zrazenia zo mzdy, dôsledkom čoho by súčasne došlo
k reálnemu zníženiu dosahovanej mzdy zamestnancov z iných členských štátov, čo by mohlo mať
za následok obmedzenie voľného pohybu osôb za účelom získania a výkonu práce a jednak by sa
zamestnanec stal de facto nevoľníkom svojho štátu, viazaný iba a len na jeho právny poriadok a nemohol

by ako slobodný občan EÚ využívať podľa svojho uváženia rovnaké pracovné, daňové a sociálne práva
patriace zamestnancom štátu, kde by bol zamestnaný a kde by prácu vykonával. Tiež dôvodila, že
zamestnávateľ zamestnanca pochádzajúceho z iného členského štátu EÚ by sa dostal do situácie,
kedy by nemohol splniť podmienku rovnakého zaobchádzania a odmeňovania svojich zamestnancov,
keďže zamestnanci pochádzajúci z iného členského štátu by za rovnakú prácu dosiahli rozdielnu mzdu,

ako zamestnanci členského štátu, v ktorom je práca realizovaná. Žalobkyňa poukázala na to, že ak by
súd rozhodnutie žalovaného ako vecne správne potvrdil, potom by mu ako zamestnávateľovi vznikla
len formálna oznamovacia povinnosť bez realizácie odvodovej povinnosti spravujúcej sa právnym
poriadkom členského štátu SR, pretože inak by dochádzalo k dvojitému zdaneniu, čo je neprijateľné
a v rozpore s právom EÚ. Dôvodil tiež, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť aj z dôvodu,

že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo
mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia a to najmä tým, že Sociálna poisťovňa, pobočka
Trnava napriek žiadosti (podanie zo dňa 30.01.2019) jednak neozrejmila a neoznačila právny predpis,
resp. konkrétnu právnu normu na základe ktorej sa domnieva, že mu vznikla povinnosť spočívajúca v
registrácii zamestnávateľa a zamestnanca do Sociálnej poisťovne, ďalej jej nebolo oznámené začatie

konania podľa osobitného predpisu, ako nedávkové konanie podľa § 184 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z.
z. a tiež nebola ako účastník konania poučený o jeho právach, najmä práva nahliadnuť do spisu, ďalej
práva vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sú predmetom konania (podkladom rozhodnutia), ako
aj práva navrhovať a predkladať dôkazy v konaní podľa § 196 zákona č. 461/2003 Z. z. a práva zúčastniť
sa ústneho pojednávania podľa § 188 citovaného zákona.

10. Žalovaná v písomnom vyjadrení k správnej žalobe navrhla túto ako nedôvodnú zamietnuť. Po
citácii príslušných článkov základného nariadenia poukázala na to, že Sociálna poisťovňa, ako príslušná
inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy, na základe žiadosti zamestnanca o určenie uplatniteľnej
legislatívy zo dňa 29. mája 2018, vydala dňa 31. októbra 2018 Potvrdenie o právnych predpisoch

sociálnehozabezpečenia,ktorésavzťahujúnadržiteľa,tzv.formulárPDA1,č.18-00111463-A-2363973,
podľa ktorého zamestnanec v období od 1. januára 2016 do 31. decembra 2016 podliehal v oblasti
sociálneho zabezpečenia právnym predpisom SR, keď zamestnanec (A. B.) v predmetnom období
vykonával činnosť ako zamestnanec s pravidelným príjmom (v spoločnosti SECURITAS SK, s.r.o. od
1. júna 2015) a ďalej ako SZČO (vznik živnostenského oprávnenia 1. septembra 2015) na území

Slovenskej republiky a ako zamestnanec - dohodár na území Českej republiky a keďže zamestnanec
vykonával podstatnú časť svojej činnosti na území Slovenskej republiky, bola v zmysle článku 13 (1)
základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov určená slovenská uplatniteľná legislatíva.
Poukázala ďalej na to, že nemala pred podaním žiadosti o určenie uplatniteľnej legislatívy vedomosť, že
u predmetného zamestnanca dochádza k súbehu poistení, a preto nemohla určiť príslušnú legislatívu

a ani rozhodnúť o vzniku a zániku povinného dôchodkového poistenia zamestnanca skôr doplniac,
že koordinačné nariadenia príslušným inštitúciám neustanovujú lehotu, v ktorej je potrebné vystaviť
formulár PD A1 a rovnako jej neplynie žiadna lehota, v ktorej je povinná vydať rozhodnutie o vzniku/
prerušení/zániku povinného sociálneho poistenia. K námietke žalobkyne, že Oznámenie o určenípríslušnosti k právnym predpisom z 31. októbra 2018 neobsahovalo žiadnu konkretizáciu právnych
predpisov upravujúcich danú problematiku žalovaná uviedla, že na zamestnávateľa sa vo vzťahu k
zamestnancovi, ktorému bola určená uplatniteľná legislatíva v súlade s koordinačnými nariadeniami

vždy vzťahujú všetky právne predpisy upravujúce oblasť sociálneho zabezpečenia v danom štáte a
je na vlastnej zodpovednosti zamestnávateľa, aby sa s nimi oboznámil dodajúc, že neznalosť zákona
neospravedlňuje a nevyviňuje z právnej zodpovednosti za jeho porušenie. Ďalej žalovaná poukázala
na to, že obstaranie podkladov potrebných na vydanie rozhodnutia je vecou organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z

vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu
veci. Tiež argumentovala, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré
dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, alebo
či treba vykonať ďalšie dôkazy alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. 2Ďalej

dôvodila tým, že v zmysle ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení
Sociálna poisťovňa vydá rozhodnutie o vzniku, prerušení a zániku povinného sociálneho poistenia v
sporných prípadoch, t.j. keď odvádzateľ poistného nepodá Registračný list FO alebo keď sa dátum
vzniku resp. zániku povinného sociálneho poistenia uvedený v Registračnom liste FO nezhoduje so
skutočným stavom veci. V tejto súvislosti poukázala na to, že keďže si žalobkyňa nesplnil svoju

povinnosť prihlásiť zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia
a odhlásiť zamestnanca z tohto registra, bola Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava v zmysle vyššie
citovaného ustanovenia zákona o sociálnom poistení povinná rozhodnúť vo veci vzniku a zániku
povinného dôchodkového poistenia zamestnanca. Argumentovala, že konanie, ktoré sa začína na
podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka

urobila voči účastníkovi konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení), avšak zákon
o sociálnom poistení nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj
doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi
pre rozhodnutie. Rovnako Sociálna poisťovňa nemá v danej veci v zmysle zákona o sociálnom poistení
ani povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych účastníkov konania, ako to ukladá

zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len
ako „správny poriadok“) a taktiež zákon o sociálnom poistení neukladá povinnosť Sociálnej poisťovni
pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho
zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky/20/2010
sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.02.2011). 3Dôvodila, že žalobkyňa mal možnosť uplatniť v konaní

vo veci vzniku a zániku povinného dôchodkového poistenia zamestnanca všetky svoje procesné
práva vyplývajúce z príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení dodajúc, že k podkladom
rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava sa mal možnosť vyjadriť v rámci odvolacieho konania,
ktoré právo žalobkyňa aj uplatnil s tým, že námietky voči prvostupňovému rozhodnutiu boli v celom
rozsahu preskúmané v rámci odvolacieho konania. Žalovaná mala rovnako za to, že prvostupňové

rozhodnutie obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, t.j. výrok, odôvodnenie a poučenie o
odvolaní dodajúc, že odôvodnenia napadnutých rozhodnutí spĺňa náležitosti ustanovené v § 209 ods.
4 zákona o sociálnom poistení. 3Záverom zopakovala, že keďže bolo v súlade s koordinačnými
nariadeniami určené, že na zamestnanca žalobkyňu sa v období od 1. januára 2016 do 31. decembra
2016vzťahovalav48Sa/23/201910oblastisociálnehozabezpečeniaslovenskálegislatíva,priposúdení

odvodovej povinnosti zamestnávateľa vo vzťahu k predmetnému zamestnancovi sa postupuje podľa
ustanovení zákona o sociálnom poistení, a nie podľa právnych predpisov Českej republiky, tak ako
uvádza žalobkyňa.

11. Žalobkyňa v replike uviedla, že v celom rozsahu zotrváva na dôvodoch správnej žaloby, pričom sa

venoval argumentácii ohľadom formulácie výroku prvostupňového rozhodnutia (rozpor s ustanovením
§ 209 ods. 3 zákona o sociálnom poistení). Tiež poukázala na to, že v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia nebolo zrozumiteľne zdôvodnené, prečo jej mala vzniknúť povinnosť „spätne“ prihlásiť a
odhlásiťzamestnancadoazregistrapoistencovpovinnéhodôchodkovéhopoisteniaaprípadne„spätne“
zaplatiť aj poistné za určené obdobie. Spýtala sa správneho súdu, že ako a akým spôsobom má ako

zamestnávateľ vykonať zrážky zo mzdy u zamestnanca, po skončení pracovnoprávneho vzťahu, pokiaľ
si ako zamestnávateľ už splnil svoju povinnosť voči zamestnancovi a vyplatil mu mzdu riadne a včas.
V replike žalobkyňa z dôvodu, že posúdenie spornej aplikácie sekundárneho práva EÚ neprináleží
vnútroštátnemu súdu navrhol správnemu súdu s poukazom na ustanovenie § 100 ods. 1 písm. c)SSP prerušiť konanie a podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť SDEÚ ňou
naformulované prejudiciálne otázky.

12. Žalovaná v duplike uviedla, že výrok prvostupňového rozhodnutia nemožno, vzhľadom na uvedenie
ustanovenia zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého sa rozhodlo a rozhodnutia vo veci, v žiadnom
prípade považovať za nezrozumiteľný, a teda rozhodnutie nemôže byť z tohto dôvodu nepreskúmateľné
a nezákonné. Mala za to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia členského štátu bydliska zamestnanca
bola v zmysle koordinačných nariadení oprávnená na určenie príslušnosti právnych predpisov, a teda

osvedčila situáciu osoby na účely uplatnenia koordinačných nariadení tým, že vystavila formulár PD
A1. V tejto súvislosti uviedla, že proces určovania uplatniteľnej legislatívy patrí v zmysle koordinačných
nariadení do výlučnej právomoci inštitúcií sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov, čím
je vylúčená právomoc akýchkoľvek iných inštitúcií, vrátane súdov, zasahovať do uvedeného procesu
dodajúc, že súdne konania prebiehajúce na vnútroštátnej úrovni nemajú žiadny vplyv na určenie
uplatniteľných právnych predpisov v súlade s postupmi uvedenými v koordinačných nariadeniach,

pretože koordinačné nariadenia majú vyššiu právnu silu ako vnútroštátne právne predpisy. Preto
uzavrela, že vzhľadom na definitívne určenie, že na zamestnanca žalobkyňu sa v období od 1. januára
2016 do 31. decembra 2016 v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahujú slovenské právne predpisy,
posúdenie vzniku a zániku sociálneho poistenia zamestnanca a odvodovej povinnosti žalobkyňu ako
zamestnávateľa zamestnanca sa spravuje výlučne zákonom o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov, a preto je irelevantné, ako vznik a zánik sociálneho poistenia zamestnanca a odvodovú
povinnosť žalobkyňu ako zamestnávateľa upravujú české právne predpisy. Poukázala tiež na to, že
požiadavka, aby osoba, ktorá sa chystá vykonávať prácu v zahraničí podala žiadosť o vystavenie
formulára PD A1 v dostatočnom časovom predstihu pred začiatkom vykonávania činnosti, slúži práve na
predchádzanie situácie, ktorá nastala v posudzovanom prípade, t.j. zamestnávateľ sa mylne domnieval,

že na zamestnanca sa vzťahuje česká legislatíva dodajúc však, že o vydanie formulára PD A1 je
možné požiadať aj spätne, nakoľko túto možnosť koordinačné nariadenia ani zákon o sociálnom poistení
nevylučujú. Záverom uviedla, že v posudzovanom prípade neexistuje spornosť v otázke aplikácie
sekundárneho práva EÚ, a preto považovala žiadosť žalobkyňu o prerušenie konania a predloženie
prejudiciálnych otázok SD EÚ za nedôvodnú. 35. Žalobkyňa ďalším podaním reagoval na dupliku

žalovanej, pričom zotrval na dôvodoch správnej žaloby, ako aj na svojom návrhu na predloženie
prejudiciálnych otázok SD EÚ. 36. Ďalšia účastníčka konania doručila správnemu súdu svoje vyjadrenie,
v ktorom uviedla, že výzve nerozumie, že je pravda, že od 01.01.2016 do 31.12.2016 bolo zamestnaná
na dohodu u žalobkyňu a jej mesačný príjem nepresiahol 10 000 Kč.

13. Podaním zo dňa 20.02.2025 žalobkyňa podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP navrhla aby súd
prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky ohľadom výkladu čl. 21, 45, 46 a
151 ZFEÚ, základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, vo vzťahu k situácii keď dohoda podľa
práva iného členského štátu v rozsahu realizovanom zamestnankyňou zakladá pôsobnosť nariadenia
a vykonávacieho nariadenia, ako aj vo vzťahu k zachovaniu rovnosti podmienok pre zamestnancov

a kladenia neprimeraných zložitých administratívnych prekážok zamestnávateľom ako aj vo vzťahu k
situácii, kedy zamestnanec nepožiadal o určenie rozhodného práva pred vznikom pracovného alebo
podobného pomeru.

III. Rozsudky Krajského súdu v Trnave a kasačného súdu.

14. Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 48 Sa 23/2019-133 zrušil preskúmavané rozhodnutie, ako aj
rozhodnutie pobočky z 8. februára 2019 podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP (výrok I), rozhodol o trovách
konania (výroky II a III) a zamietol návrh žalobkyne na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
Európskej únie (výrok IV).

15. Najvyšší správny súd SR na základe kasačnej sťažnosti podanej žalovanou rozsudkom sp. zn. 7Ssk
101/2021 zo dňa 29.3.2023 rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 48 Sa 23/2019-133 z 21. 6. 2021
zrušil vo výrokoch I, II a III a vec v tomto rozsahu vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.

16. V odôvodnení rozhodnutia poukázal predovšetkým na skutočnosť, že žalovaná bola oprávnená

ustáliť právne predpisy, ktorým podliehala ďalšia účastníčka od 1. 1. do 31. 12. 2016, aj po tomto
dátume, a to len čo sa dozvedela, že ďalšia účastníčka v tomto období vykonávala činnosť zamestnanca
pre žalobkyňu (v Českej republike). Použiteľné právne predpisy vyplývajú priamo z čl. 13 ods. 1 a
3 základného nariadenia, a tak ich ustálenie je len deklaratórne. Predbežné určenie použiteľnýchpredpisov podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia treba považovať za „určenie použiteľných
predpisov“ s tým dôsledkom, že na osobu sa tieto predpisy skutočne vzťahujú. Ustanovenie čl. 16 ods.
3 cit. nar. navyše priznáva právo odporovať tomuto určeniu len príslušnej inštitúcii členského štátu,

kde sa príslušná činnosť vykonáva, nie však zamestnávateľovi alebo zamestnancovi. Podľa čl. 13 ods.
4 základného ďalšia účastníčka sa na účely slovenských právnych predpisov považovala za osobu,
ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanci alebo samostatne zárobkovo činné osoby a ktoré
získavajú celý svoj príjem v Slovenskej republike. Na základe toho sa tak aj jej právny vzťah z dohody
o vykonaní práce v Českej republike posudzoval tak, ako keby tento vzťah vykonávala v Slovenskej

republike, a preto žalovaná správne posudzovala, či napĺňa charakteristiku právneho pomeru, ktorý
zakladá postavenie zamestnanca v zmysle § 4 zákona č. 461/2003 Z. z. a ktorý vedie k vzniku povinného
dôchodkového poistenia podľa § 15 ods. 1 písm. a) cit. zák. Žalobkyňa ako zamestnávateľ z iného
členského štátu bola podľa čl. 21 ods. 1 vykonávacieho nariadenia povinná plniť všetky povinnosti,
ktoré jej ukladajú právne predpisy uplatniteľné na jeho zamestnankyňu (ďalšiu účastníčku), teda podľa
slovenských právnych predpisov. Pobočka žalovanej ju teda dôvodne vyzvala na splnenie registračnej

povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. Pretože žalobkyňa reagovala tak,
že popierala aplikovateľnosť slovenských právnych predpisov, žalovaná opodstatnene považovala
prípad za sporný a o vzniku a zániku dôchodkového poistenia správne rozhodla preskúmavanými
rozhodnutiami.

I. Pojednávanie, relevantná práva úprava a právne posúdenie veci správnym súdom

17. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 3 ods. 3 písm. b)
zákona č. 151/2022 Z.z. v spojení s § 10 a § 13 zákona č. 162/2015 Správny súdny poriadok

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“) Správny súd rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý
verejne vyhlásil na pojednávaní dňa 28.02.2025, za neprítomnosti ďalšej účastníčky konania, PZ
žalobkyne ako aj žalovanej. Žalovaná svoju neúčasť ospravedlnila o odročenie pojednávania nežiadala.
Ďalšia účastníčka konania svoju neúčasť neospravedlnila o odročenie pojednávania nežiadala. Právny
zástupca žalobkyne požiadal o odročenie pojednávania podaním doručeným súdu dňa 21.02.2025, čo

odôvodnil dlhodobo plánovanou dovolenkou počas jarných prázdnin ako aj nemožnosťou konateľky
žalobkynezúčastniťsapojednávania.UPZžalobkyne,žalovanejaďalšejúčastníčkykonaniabolalehota
na prípravu na pojednávanie zachovaná. Súd preto pojednával v neprítomnosti PZ žalobkyňu a žalovane
a ďalšej účastníčky.

18. Súd žiadosti Právneho zástupcu žalobkyne o odročenie pojednávania nevyhovel, čo mu dal
dňa 24.02.2025 oznámením do e-mailovej a elektronickej schránky na vedomie, s tým že dôvody ním
uvádzané nepovažoval za dôležité dôvody na odročenie pojednávania podľa § 115 SSP. V prípade
právneho zástupcu žalobkyne je možné skonštatovať že ním tvrdené skutočnosti neboli súdu ani len
preukázané ( dlhodobo plánovaná dovolenka). V rámci takto vymedzeného dôvodu však súd konštatuje

že nie je možné ani jednoznačne vylúčiť že od právneho zástupcu žalobkyne bolo možné spravodlivo
žiadať aby sa dal na pojednávaní zastúpiť, predovšetkým vzhľadom na tvrdenie že dovolenku mal
plánovať dlhodobo. Dôvod nemožnosti zúčastniť sa pojednávaní konateľkou žalobkyne nebol dokonca
ani len tvrdený. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že dôvody uvádzané právnym
zástupcom žalobkyne v žiadosti o odročenie pojednávania nie sú dôležitými dôvodmi pre jeho odročenie

a preto jeho žiadosti nevyhovel.

19. K návrhu žalobkyne na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru
Európskej únie správny súd uvádza, že vo vzťahu k situácii keď dohoda podľa práva iného členského
štátu v rozsahu realizovanom zamestnankyňou zakladá pôsobnosť nariadenia a vykonávacieho

nariadenia, ako aj vo vzťahu k zachovaniu rovnosti podmienok pre zamestnancov a kladenia
neprimeraných zložitých administratívnych prekážok zamestnávateľom

20. Prejudiciálnymi otázkami sa žalobkyňa domáhala zistiť či je v súlade s čl. 21, 45, 46 a
151 ZFEÚ situácia keď dohoda podľa práva iného členského štátu v rozsahu realizovanom

zamestnankyňou zakladá pôsobnosť nariadenia a vykonávacieho nariadenia, či dochádza v danej
veci vzťahu k zachovaniu rovnosti podmienok pre zamestnancov a kladenia neprimeraných zložitých
administratívnych prekážok zamestnávateľom, súčasne žiadala (opätovne) zistiť, či konanie podľa § 178
ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. je v súlade s čl. 21, 45 a 151 ZFEÚ, ak zamestnanec nepožiadao určenie práva pred začatím výkonu činnosti v inom členskom štáte. Ako už konštatoval kasačný súd
tieto otázky sú vyriešené jasným znením čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia, z ktorého vyplýva, že
príslušná inštitúcia členského štátu bydliska začne proces predpokladaný v ods. 1 až 5 (teda predbežné

určenie použiteľných právnych predpisov atď.) kedykoľvek, len čo sa dozvie, že príslušná osoba už
svoju činnosť v inom členskom štáte vykonáva. Citované ustanovenie pritom nijako neobmedzuje tento
okamih.OkremtohovšakajcitovanájudikatúraSúdnehodvora,ktorásatýkavystaveniapotvrdenípodľa
čl. 19 vykonávacieho nariadenia, zreteľne vychádza z toho, že členský štát zodpovedný za použiteľné
právne predpisy môže vydať potvrdenie A1 až po uplynutí dotknutého obdobia práve preto, lebo až po

jeho uplynutí dospeje k záveru o tom, že tieto právne predpisy sú použiteľné.

21. Ustanovenie čl. 21 ZFEÚ zaručuje každému občanovi Únie slobodný pohyb, čl. 45 a 46 ZFEÚ
slobodu voľného pohybu pracovníkov a čl. 151 ZFEÚ sa týka všeobecných cieľov sociálnej politiky. Ako v
vyplýva z preambuly základného nariadenia, je založené na čl. 42 a 308 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva (dnes čl. 48 a 352 ZFEÚ). Čl. 48 ZFEÚ výslovne oprávňuje Radu a Európsky parlament

prijať na účely voľného pohybu pracovníkov opatrenia v oblasti sociálneho zabezpečenia. Citované
ustanovenie, ktoré má rovnakú právnu silu ako žalobkyňou citované čl. 21, 45, 46 a 151 ZFEÚ, tak
výslovne predpokladá osobitný právny akt, ktorý upraví aspekty sociálneho zabezpečenia. Súdny dvor
vo svojej judikatúre k základnému nariadeniu a vykonávaciemu nariadeniu doteraz nikdy nespochybnil
ich platnosť, hoci už o ich výklade opakovane rozhodoval a rozhoduje. Potom však postup príslušnej

inštitúcie v súlade s týmito nariadeniami tak, ako ich vyložil Súdny dvor vo svojej judikatúre, nemôže
zároveň odporovať ustanoveniam ZFEÚ, ktoré žalobkyňa citovala. Odpovede na otázky práva Únie,
ktoré chcela žalobkyňa vyriešiť navrhovanými prejudiciálnymi otázkami, tak už dostatočne vyplývajú z
doterajšej judikatúry Súdneho dvora.

22. Podstatou prerokúvanej veci je otázka, či a za akých podmienok bola žalovaná oprávnená rozhodnúť
o tom, aké právne predpisy sa vzťahovali na žalobkyňu v období od 1. januára až do 31. decembra 2016,
kedy vykonávala tak činnosť pre žalobkyňu v Českej republike, ako aj iné činnosti v Slovenskej republike.

23. Podľa čl. 2 ods. 1 základného nariadenia sa toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov

členského štátu, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom
[teda predpisom, ktoré sa týkajú aj systému dávok v starobe a dávok v invalidite, porov. čl. 1 písm. l) a
čl. 3 ods. 1 písm. c) a d) základného nariadenia] jedného alebo viacerých členských štátov.

24. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že ďalšia účastníčka je štátnou

občiankou Slovenskej republiky a má tu svoje bydlisko a zároveň bola v spornom období kalendárneho
roka 2016 zamestnankyňou spoločnosti Securitas, a.s. V dôsledku toho podľa § 15 ods. 1 písm. a)
zákona č. 461/2003 Z. z. z tohto dôvodu podliehala povinnému dôchodkovému poisteniu, teda právnym
predpisom jedného členského štátu – Slovenskej republiky. Okolnosť, že ďalšia účastníčka bola takto
zamestnaná a podliehala z tohto dôvodu povinnému dôchodkovému poisteniu podľa zákona č. 461/2003

Z. z., nespochybňovala počas celého konania ani žalobkyňa. Ďalšia účastníčka tak podľa cit. čl. 2 ods.
1 základného nariadenia podliehala tomuto nariadeniu.

25. Podľa čl. 11 ods. 1 cit. nar. potom osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym
predpisom len jedného členského štátu. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) cit. nar. potom platí, že ak čl. 12 až

16 neustanovujú inak, osoba vykonávajúca činnosť zamestnanca v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

26. Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) základného nariadenia osoba, ktorá ako zamestnanec zvyčajne
vykonáva činnosť v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch (v zmysle čl. 14 ods. 5 vykonávacieho

nariadenia), podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti
vykonáva v tomto členskom štáte. Na to nadväzuje čl. 13 ods. 3 cit. nar., podľa ktorého osoba, ktorá
zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v
odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť
ako zamestnanec; ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym

predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

27. Zo skutkového stavu prejednávanej veci vyplýva, že ďalšia účastníčka vykonávala činnosť
zamestnanca spoločnosti Securitas, a.s., v zmysle čl. 1 písm. a) základného nariadenia v Slovenskejrepublike v rozsahu 37,5 hod týždenne, kde zároveň vykonávala aj činnosť ako samostatne zárobkovo
činná osoba (prevádzka živnosti približne osem hodín týždenne). Dohoda o vykonaní práce v rozsahu
300 hodín ročne (t. j. približne 6 hodín týždenne) medzi žalobkyňou a ďalšou účastníčkou je činnosťou

zamestnanca v zmysle čl. 1 písm. a) základného nariadenia. Z toho je zrejmé, že činnosti ďalšej
účastníčky spadali pod cit. čl. 13 ods. 3 v spojení s ods. 1 tohto nariadenia, z ktorého vyplýva, že
takáto osoba zásadne podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva podstatnú
časť svojej činnosti zamestnanca. Zo skutkových zistení je potom zrejmé, že podstatnú časť činnosti
zamestnanca vykonávala ďalšia účastníčka v Slovenskej republike (37,5 hod týždenne), nie v Českej

republike (priemerne 6 hod týždenne).

28. Princíp, že osoba pri výkone činnosti v rôznych členských štátoch podlieha len predpisom
jedného členského štátu, je kľúčovým cieľom základného nariadenia, aby sa tak predišlo prekrývaniu
uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli
vzniknúť (porov. ods. 15 preambuly základného nariadenia). Zo znenia čl. 13 citovaného nariadenia

je zrejmé, že toto nariadenie potom priamo upravuje použiteľné právne predpisy. Len čo sa teda na
určitá osoba ocitne v situácii, ktorú predpokladá toto nariadenie, uplatňuje sa na ňu bez ďalšieho, čo
znamená, že sa na ňu podľa pravidiel ustanovených v tomto nariadení vzťahujú len právne predpisy
jedného členského štátu. Neobstojí teda argumentácia žalobkyne, že tieto ustanovenia základného
nariadenia sa nevzťahujú na osobu, ktorej zo systému sociálneho zabezpečenia nevznikli žiadne nároky

v rámci čl. 3 ods. 1. Naopak, z cit. čl. 2 ods. 1 základného nariadenia vyplýva, že stačí, aby osoba
v niektorom členskom štáte podliehala právnym predpisom upravujúcim dávky v starobe (teda napr.
dôchodkovému poisteniu v Slovenskej republike), a spadá do osobnej pôsobnosti nariadenia. Na účely
čl. 13 základného nariadenia je potom zasa podstatné, či osoba vykonáva v inom členskom štáte určitú
činnosť (napr. ďalšia účastníčka v Českej republike činnosť zamestnanca), ale nie to, či by táto činnosť

v tomto členskom zakladala účasť na sociálnom poistení.

29. Na čl. 13 základného nariadenia nadväzuje čl. 16 vykonávacieho nariadenia. Zo znenia čl. 16 ods. 1
a 6 vyplýva, že osoba má informovať príslušnú inštitúciu členského štátu bydliska o tom, že vykonáva
činnosť v rôznych štátoch, a ak tak neurobí, môže táto inštitúcia postupovať podľa čl. 16 aj z vlastného

podnetu, len čo sa dozvie o takejto činnosti. Táto inštitúcia sa môže o činnosti v inom členskom štáte
dozvedieť až potom, čo sa táto činnosť začala vykonávať, a dokonca miestami až potom, čo už sa jej
výkon skončil. Napriek tomu čl. 16 neobmedzuje túto inštitúciu žiadnym časom, dokedy môže uplatniť
postup podľa tohto článku. Inak povedané, keďže ustanovenie čl. 13 základného nariadenia sa na
dotknutú osobu vzťahuje okamihom, kedy začala vykonávať tam uvedené činnosti v rôznych štátoch, no

príslušná inštitúcia sa o tom môže dozvedieť až po skončení tejto činnosti, môže táto inštitúcia aj spätne
ustáliť, aké právne predpisy sa na dotknutú osobu podľa čl. 13 vzťahovali v čase, kedy vykonávala tam
uvedené činnosti.

30. Tento výklad podporuje aj judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, na ktorú poukázala žalovaná

v kasačnej sťažnosti. Spôsob, akým príslušná inštitúcia navonok osvedčuje (potvrdzuje) svoje závery,
ku ktorým dospela pri určovaní použiteľných právnych predpisov, upravuje čl. 19 ods. 2 vykonávacieho
nariadenia. Podľa neho príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné,
poskytne osvedčenie, že tieto právne predpisy sú uplatniteľné, prípadne uvedie, dokedy a za akých
podmienoksúuplatniteľné.Totoosvedčeniepodľačl.5ods.1cit.nar.uznávajúinštitúcieinýchčlenských

štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné. Súdny dvor
už v rozsudku z 30. marca 2000, C-178/97, Banks a i., dospel k záveru, že osvedčenie E-101 podľa
vtedy účinného nariadenia č. 574/72 (účinného do 30. apríla 2010) je možné vydať aj po uplynutí
obdobia, na ktoré sa vzťahuje, a preto nič neprekáža, aby toto osvedčenie malo aj spätné účinky (ods.
53 a 54 cit. rozsudku). Tieto závery potvrdil Súdny dvor v rozsudku zo 6. septembra 2018, C-517/16,

Alpenrind, pričom výslovne odkázal na závery rozsudku vo veci Banks. Uvedené rozsudky aj podľa
názoru kasačného súdu potvrdzujú, že v prípadoch upravených v čl. 13 základného nariadenia môže
príslušnáinštitúciačlenskéhoštátubydliskaustáliť,žeprávnepredpisytohtočlenskéhoštátusavzťahujú
na osobu, ktorá vykonáva činnosť v inom členskom štáte.

31. Uvedené rozsudky je možné aplikovať na prerokúvanú vec. Predovšetkým neprekáža, že rozsudok
vo veci Banks sa týkal osvedčenia E101 podľa nariadenia č. 574/72. Súdny dvor totiž vo svojej judikatúre
(porov. cit. rozsudok E., ods. 43) uviedol, že potvrdenie A1 nadväzuje na skoršie potvrdenie E-101 a
nové vykonávacie nariadenie nadviazalo na skúsenosti s aplikáciou nariadenia č. 574/72 a kodifikovalodovtedajšiu judikatúru Súdneho dvora. Napokon, sám Súdny dvor v rozsudku Alpenrind, ktorý sa
týkal účinkov potvrdenia A1 podľa vykonávacieho nariadenia, odkazoval na rozsudok Banks ako na
ustálenú judikatúru. To samo osebe svedčí o tom, že orgán zodpovedný v zmysle čl. 267 ods. 1

ZFEÚ za výklad práva Európskej únie považoval jeho závery aplikovateľné aj na potvrdenie A1. Vo
veci Alpenrind síce išlo o situáciu vyslania pracovníkov podľa čl. 12 základného nariadenia, to však
na veci nič nemení. Z čl. 15 ods. 1 vykonávacieho nariadenia totiž vyplýva, že inštitúciou, ktorá je v
tomto prípade oprávnená ustáliť použiteľné právne predpisy, je inštitúcia členského štátu, v ktorom má
sídlo (vysielajúci) zamestnávateľ. Určenie použiteľných právnych predpisov inou inštitúciou tak zásadne

nemá vplyv na oprávnenie tejto inštitúcie vydať potvrdenie A1. Z toto vyplýva, že Súdny dvor v oboch
rozsudkoch pripúšťa, že inštitúcia, ktorá je oprávnená ustáliť použiteľné právo, vydá tieto potvrdenia až
po jeho ustálení, ku ktorému takisto dôjde až po skončení obdobia, ktorého sa toto potvrdenie týka.

32. Zo všetkých uvedených dôvodov tak podľa správneho súdu možno uzavrieť, že žalovaná bola
oprávnená ustáliť právne predpisy, ktorým podliehala ďalšia účastníčka od 1. januára do 31. decembra

2016, aj po tomto dátume, a to len čo sa dozvedela, že ďalšia účastníčka v tomto období vykonávala
činnosť zamestnanca pre žalobkyňu (v Českej republike). Administratívny spis neposkytuje oporu pre
záver, či žalovaná dodržala postup podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, teda či o určení
informovala príslušnú inštitúciu členského štátu, kde sa činnosť vykonávala (Českú správu sociálneho
zabezpečenia). To však samo osebe nič nemení na určení použiteľných právnych predpisov: ako už

bolo uvedené, použiteľné právne predpisy vyplývajú priamo z čl. 13 ods. 1 a 3 základného nariadenia,
a tak ich ustálenie je len deklaratórne. Navyše, už z citovanej základnej zásady, že osoba má podliehať
len právnym predpisom jedného členského štátu, vyplýva, že nie je prípustné akési obdobie „neistoty“,
kedy nebude jasné, aké predpisy sa na pracovníka majú použiť (rozsudok z 2. marca 2023, C-410/21 a
C-661/21, DRV Intertrans de Verbraeken J. en Zonen BV, ods. 53 a nasl.). Preto aj predbežné určenie

použiteľných predpisov podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia treba považovať za „určenie
použiteľných predpisov“ s tým dôsledkom, že na osobu sa tieto predpisy skutočne vzťahujú. Ak teda
príslušná inštitúcia bydliska tejto osoby čo aj len predbežne podľa čl. 16 ods. 2 určila, že sa na osobu
vzťahujú jej právne predpisy, je oprávnená od tohto okamihu vychádzať z použiteľnosti týchto predpisov.
Ustanoveniečl.16ods.3cit.nar.navyšepriznávaprávoodporovaťtomutourčeniulenpríslušnejinštitúcii

členského štátu, kde sa príslušná činnosť vykonáva, nie však zamestnávateľovi alebo zamestnancovi.
Preto je z hľadiska zamestnávateľa a zamestnanca nepodstatné, či žalovaná dodržala svoje povinnosti
z citovaných ustanovení. Žalobkyňa navyše vždy mala možnosť žiadať príslušnú českú inštitúciu, aby
vyvolala spor o určenie použiteľných právnych predpisov, alebo aby žiadala o zrušenie alebo stiahnutie
potvrdenia A1. Nebolo však zistené, že by sa či už žalobkyňa, alebo česká inštitúcia o niečo také snažili.

33. V prejednávanej veci žalovaná 31. októbra 2018 (okamihom vydania potvrdenia A1) ustálila, že
na ďalšiu účastníčku sa v období od 1. januára do 31. decembra 2016 vzťahovali právne predpisy
Slovenskej republiky. Podľa čl. 13 ods. 4 základného nariadenia to znamenalo, že ďalšia účastníčka
sa na účely slovenských právnych predpisov považovala za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje

činnosti ako zamestnanci alebo samostatne zárobkovo činné osoby a ktoré získavajú celý svoj príjem
v Slovenskej republike. Na základe toho sa tak aj jej právny vzťah z dohody o vykonaní práce v
Českej republike posudzoval tak, ako keby tento vzťah vykonávala v Slovenskej republike, a preto
žalovaná správne posudzovala, či napĺňa charakteristiku právneho pomeru, ktorý zakladá postavenie
zamestnanca v zmysle § 4 zákona č. 461/2003 Z. z. a ktorý vedie k vzniku povinného dôchodkového

poistenia poľa § 15 ods. 1 písm. a) cit. zák. Žalobkyňa ako zamestnávateľ z iného členského štátu bola
podľa čl. 21 ods. 1 vykonávacieho nariadenia povinná plniť všetky povinnosti, ktoré jej ukladajú právne
predpisy uplatniteľné na jeho zamestnankyňu (ďalšiu účastníčku), teda podľa slovenských právnych
predpisov. Pobočka žalovanej ju teda dôvodne vyzvala na splnenie registračnej povinnosti podľa § 231
ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. Pretože žalobkyňa reagovala tak, že popierala aplikovateľnosť

slovenských právnych predpisov, žalovaná opodstatnene považovala prípad za sporný a o vzniku a
zániku dôchodkového poistenia správne rozhodla tu preskúmavanými rozhodnutiami.

34. Ďalšou spornou skutočnosťou medzi účastníkmi konania bolo, či Sociálna poisťovňa, pobočka
Trnava vydaním prvostupňového rozhodnutia, bez toho, aby sa žalobkyňa oboznámila s podkladmi

rozhodnutia a tiež bez toho, aby jej umožnila predkladať dôkazy a argumentovať v danom konaní,
porušila zásadu súčinnosti. Žalovaná na svoju obranu dôvodila rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 7Sžso/20/2010 z 24. februára 2011, v zmysle ktorého je možné za prvý úkon voči účastníkovi
konania, ktorým sa začína konanie z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, považovať ajdoručenie rozhodnutia. Správny súd v tejto súvislosti opakovane poukazuje na uznesenie veľkého
senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30. apríla 2019
v spojení s rozsudkom veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020, v zmysle ktorého (bod 55) : „Konanie podľa § 178 ods. 1 písm. a/
bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov začaté z podnetu
organizačnej zložky Sociálnej poisťovne v zmysle § 184 ods. 8 v spojení s § 185 ods. 4 zákona č.
461/2003 Z. z. nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho
oprávnení,ktorésúkonkretizáciouzákladnéhoprávanainúprávnuochranuvzmyslečl.46ods.1Ústavy

Slovenskej republiky, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ktoré mu priznávajú aj medzinárodné zmluvy, ktorými je
Slovenská republika viazaná v zmysle č. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.“

35. V danom prípade správny súd žalovaná oznámila žalobkyni - oznámením o určení príslušnosti k
právnym predpisom zo dňa 31.10.2018, že v zmysle koordinačných právnych predpisov ES v oblasti

sociálneho zabezpečenia bolo určené, bez ďalšieho, že sa na pani A. B. v období od 01.01.2016 do
31.12.2016 vzťahujú právne predpisy Slovenskej republiky s tým, že týmto oznámením nebol vyzvaný,
aby si splnil povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. a) a b) zákona o sociálnom poistení. Na uvedené
oznámenie žalobkyňa nereagovala. Následne Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava zaslala žalobkyni list
- vyžiadanie registrácie zo dňa 02.01.2019, ktorým vyzvala žalobkyňu, aby v lehote 15 dní od doručenia

listu predložil registračné listy a mesačné výkazy poistného za obdobie od 01/2016 do 12/2016. Tento
list prevzala žalobkyňa dňa 07.01.2019, avšak reagovala až podaním zo dňa 30.01.2019, ktoré bolo
doručené Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava až dňa 12.02.2019, teda po vydaní prvostupňového
rozhodnutia. S poukazom na uvedené má správny súd za to, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava
so žalobkyňou pred vydaním prvostupňového rozhodnutia písomne komunikovala, pričom to bol práve

žalobkyňa, ktorý nereagovala na písomnosti (oznámenie o určení príslušnosti k právnym predpisom)
resp. reagoval až po uplynutí stanovenej lehoty. Pri posúdení dôvodnosti tejto námietky, správny súd
prihliadol na pasivitu žalobkyne a preto dôvodnosť danej námietky nevzhliadol.

36. Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobkyňa poukazovala na neurčitosť výroku prvostupňového

rozhodnutia, keď tento neobsahuje ustanovenie právneho predpisu, na základe ktorého sa rozhodlo
správny súd uvádza, že ustanovenie, na základe ktorého Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodla
sa nachádza pred výrokovou časťou prvostupňového rozhodnutia, konkrétne ide o ustanovenie § 178
ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení, a preto už nebolo potrebné toto ustanovenie
opakovať. Správny súd preto danú námietku pri svojom rozhodovaní rovnako nezohľadnil.

37. Žalobkyňa v podaní zo dňa 20.02. 2025 navrhla v konaní pre správnym súdom vypočuť žalobkyňu
(pravdepodobne konateľku), žalovanú(bez bližšej špecifikácie) a ďalšiu účastníčku. Dôvodil pritom
názorom vyplývajúcim zo zrušujúceho rozsudku kasačného súdu. Vôbec však neoznačil aké konkrétne
skutkové okolnosti by sa výsluchom účastníkov (nie je vôbec ani zrejmé kto by mal byť vypočúvaný

za žalovaného) mali preukázať. Z uvedeného dôvodu, súd vyhodnotil návrh žalobkyne na vykonanie
dokazovania výsluchmi účastníkov za nedôvodný. Vo vzťahu k návrhu žalobkyne na vykonanie
dokazovania súčasne platí, že správny súd nie je súdom skutkovým a pri preskúmaní napadnutých
rozhodnutí vychádza primárne z administratívneho spisu. V správnom súdnictve nie je úlohou súdu
nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí. Taktiež

je potrebné poznamenať, že právo účastníka zúčastniť sa pojednávania a vyjadriť sa k skutkovým
a právnym otázkam týkajúcim sa veci, nie je možné považovať resp. zamieňať z vykonaním dôkazného
prostriedku jeho výsluchu a uplatnenie predmetného práva účasti a argumentácie súd od účastníka
konania (ak sa ho sám nerozhodne uplatniť) nemôže vynucovať a žiadnym spôsobom mu jeho využitie
nariaďovať.

38. Sumarizujúc správny súd uvádza, že napadnuté rozhodnutia obsahujú všetky zákonom požadované
náležitosti a sú riadne odôvodnené. Žalovaná sa v rozhodnutí vyrovnala so všetkými relevantnými
námietkami uvedenými v odvolaní žalobkyňou, podrobne rozobrala skutkový stav, ktorý správne právne
vyhodnotila. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel správny súd k záveru, že napadnuté

rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu, je vecne správne, a preto žalobu ako
nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. .39. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP v spojení s § 467 ods. 3 SSSP a úspešnému
žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania pred správnym súdom a kasačným súdom ,
pretože nezistil dôvody, na základe ktorých by bolo možné od žalobkyne spravodlivo požadovať ich

náhradu.

40. Ďalšej účastníčke konania súd náhradu trov konania pred správnym súdom podľa 169 SSP v spojení
s § 467 ods. 3 SSP nepriznal, keďže v konaní pred správnym súdom a kasačným súdom jej nevznikli
žiadne trovy, ktoré by súviseli s plnením povinnosti uloženej správnym súdom prípadne kasačným

súdom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jeden mesiac od jeho doručenia na
Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť

označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449

ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným

Centrum právnej pomoci (písm. c/).