Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. marec 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/67/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2324200789
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2324200789.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr.
Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci navrhovateľov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa
C. XXX a 2/ D. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa C. XXX, obaja zastúpení splnomocnencom: Advokátska
kancelária BÁNOS & KOŠÚTOVÁ s.r.o., so sídlom Hlavná 979/23, Galanta, IČO: 47 551 372, za účasti
vlastníka: Slovenská republika, zastúpená správcom: Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdkova

36, Bratislava, IČO: 17 335 345, o návrhu na začatie konania o potvrdení vydržania vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, na odvolanie navrhovateľov 1/ a 2/ proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č. k.
35Vyd/1/2024-36 zo dňa 27. marca 2024, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Navrhovatelia 1/ a 2/ nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

- 8 -
28Co/67/2024
28Co/67/2024-
2324200789
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie návrh na začatie konania o potvrdení vydržania zamietol.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 359e ods. 1 a 2 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný
mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“) a § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 až 4 zákona č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).

3.Vecnesúdprvejinštancieargumentovaltým,žepopreskúmanípredloženýchlistíndospelkzáveru,že

návrhu na začatie konania o potvrdení vydržania nemožno vyhovieť, pretože navrhovatelia neosvedčili
existenciu predpokladu vydržania, a to skutočnosť, že ako držitelia nehnuteľností boli so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľní, že im vec patrí. Oprávnenosť držby sa posudzuje so zreteľom na
ust. § 130 ods. 1 OZ z týchto hľadísk: a) existencia právneho (hoci i domnelého) titulu, o
ktorý sa opiera dobrá viera držiteľa, b) nakladanie s vecou počas celej vydržacej doby ako s
vlastnou, c) dobrá viera držiteľa vzhľadom na okolnosti uvedené pod a) a b), že mu vec podľa práva

patrí. Navrhovatelia špecifikovali, že lehota na vydržanie vlastníckeho práva im mala začať plynúť
dňom 29.11.2003 (povolením vkladu vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy z 07.11.2003), a
vlastnícke právo vydržaním tak mali nadobudnúť dňom 30.11.2013, pričom právnym titulom, na základe
ktorého mali získať dobrú vieru, že im nehnuteľnosti - pozemok vo výmere 402 m2 patrí mala byť kúpna
zmluva spísaná dňa 07.11.2003 uzavretá formou notárskej zápisnice, na základe ktorej mali nadobudnúť
vlastníctvo k susediacim nehnuteľnostiam. Žiadny iný právny titul navrhovatelia neoznačili, uvádzali len,

že po uzavretí a zavkladovaní tejto kúpnej zmluvy vstúpili do držby všetkých nehnuteľností tak, ako boli
ohraničené oplotením. Aj vo vzťahu k právnym predchodcom (predávajúcim) uvádzali len toľko, že bolipresvedčení, že boli vlastníkmi nehnuteľností, nekonkretizovali však, na základe akého právneho titulu
mali vlastníctvo nadobudnúť.

4. Súd prvej inštancie skonštatoval, že medzi základné okolnosti, ktoré svedčia o oprávnenosti držby
veci patrí aj okolnosť, ako vec držiteľ nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený (hoci aj domnelý)
nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie
je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva (rozsudok NS
SR sp. zn. 5Cdo/260/2008 z 10.12.2008). Rozhodujúcim kritériom je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti,

ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne požadovať,
mal, resp. mohol mať alebo nemal, prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu táto vec patrí, že
je jej vlastníkom. Ak by sa právny, resp. domnelý právny úkon nevzťahoval na vec, ktorá je predmetom
vydržania, nemohol by oprávnenej osobe založiť subjektívny pocit, že vec užíva pre seba, a tým ani
dobromyseľnosť, ako nevyhnutný predpoklad vydržania.

5. Vychádzajúc z uvedených záverov súd prvej inštancie uzavrel, že na základe kúpnej zmluvy z
07.11.2003 navrhovatelia nemohli nadobudnúť dobrú vieru, že im patrí vlastnícke právo k pozemku
označenému v návrhu, keďže tento majetok nebol predmetom prevodu vlastníctva v danej kúpnej
zmluve.Predmetomprevodubolilennehnuteľnostivkúpnejzmluveriadnešpecifikovanéúplnýmiúdajmi
z katastra nehnuteľností (LV č. XXX) v celkovej výmere 597 m2, ktoré sú v prospech navrhovateľov

v katastri nehnuteľností už zapísané. Vzhľadom na nezanedbateľný rozdiel vo výmere pozemkov
v kúpnej zmluve (597 m2) a pozemkov, do užívania ktorých navrhovatelia reálne vstúpili (597 +
402 = 999 m2), im muselo byť nad všetku pochybnosť jasné, že v návrhu uvedené nehnuteľnosti
neboli predmetom kúpnej zmluvy. Ak navrhovatelia vstúpili do držby pozemkov v takmer dvojnásobnej
výmere než mali nadobudnúť kúpou, je možné rozumne vylúčiť akúkoľvek pochybnosť o tom, že

nemohli byť dobromyseľní v tom, že nadobúdajú aj pozemkové nehnuteľnosti, ktoré neboli zahrnuté
do kúpnej zmluvy. Samotná skutočnosť, že navrhovatelia okrem zakúpených pozemkov vstúpili aj do
užívania pozemkov susediacich, ktoré predtým užívali aj ich právni predchodcovia, neosvedčuje ich
dobromyseľnosť, nakoľko vo vzťahu k pozemkom uvedeným v návrhu navrhovatelia neidentifikovali
žiadny domnelý právny titul, ktorý by sa na pozemky vzťahoval. Detencia sama osebe na vydržanie

nestačí. Z uvedených dôvodov súd návrh zamietol.

6. Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie podali navrhovatelia 1/ a 2/ odvolanie a žiadali, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného

sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Navrhovatelia považovali za právny titul nadobudnutia sporných
nehnuteľností práve kúpnu zmluvu zo dňa 07.11.2003, pričom na základe tohto právneho titulu
sa stali skutočnými vlastníkmi nehnuteľností, rodinného domu a k nemu prislúchajúcich pozemkov,
ktoré boli od ostatných pozemkov oddelené už v čase kúpy oplotením. Uviedli, že je skutočne
nepravdepodobné, že by „bežný človek“ bol schopný na základe pohľadu voľným okom zistiť, že

výmera oploteného pozemku nezodpovedá zápisu výmery v katastri nehnuteľností. S poukazom na
uvedené preto nepochybne boli v dobrej viere, že nadobudli vlastnícke právo aj k spornému pozemku,
a to počas celej doby nerušenej držby. Súd sa nesprávne vyjadruje aj o výmere pozemku, ktorý mali
nadobudnúť vydržaním. Nie je pravdou, že by táto časť mala predstavovať takmer o dvojnásobok viac
než mali nadobudnúť na základe kúpnej zmluvy, keďže výmera sporného pozemku predstavuje vo

vzťahu k reálne nadobudnutému pozemku len 68 %. Namietli, že bez riadneho zamerania pozemku
geodetom nie je možné nadobudnúť presvedčenie, že veľkosť oploteného pozemku nezodpovedá
údajom zapísaným v katastri nehnuteľností. Okrem kúpnej zmluvy navrhovatelia na preukázanie svojich
tvrdení predložili aj ďalšie dôkazy, a to najmä čestné vyhlásenia susedov a potvrdenie obce, z ktorých
je zrejmé, že obyvatelia obce, ako aj obec sama, mali za to, že nehnuteľnosti navrhovateľom v

dobrej viere patria. Navrhovatelia považujú napadnuté uznesenie nielen za nesprávne, ale aj za
predčasné, pretože ich súd nevyzval na doplnenie ďalších dôkazov k nezodpovedaným otázkam
potrebným na objasnenie skutkového stavu. Navyše súd sa vôbec nevysporiadal s predloženými
čestnými vyhláseniami a potvrdením obce a ani s judikatúrou svedčiacou v ich prospech. Konkrétne
poukázali na nález Ústavného súdu SR z 11.05.2016, sp. zn. ÚS 288/2016, podľa ktorého predpokladom

vydržania je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje, pričom tento
psychický stav je vo väčšine prípadov podporený investíciami a zveľaďovaním nehnuteľností, ako je
tomu aj v tomto prípade. Podľa ich názoru tým nepochybne a dostatočným spôsobom osvedčili svoju
dobromyseľnosť. Navrhovatelia naďalej trvajú na tom, že v otázke vlastníctva k spornej nehnuteľnostiboli nepochybne dobromyseľní. Tvrdia, že k uplynutiu 10 ročnej vydržacej doby došlo, čo preukazujú
čestné vyhlásenia susedov A. a E. C., ktorí potvrdzujú, že nehnuteľnosti a sporný pozemok využívali
a starali sa oň iba navrhovatelia, pričom tieto nehnuteľnosti boli ako celok vždy oplotené. Uvedené

dosvedčuje aj potvrdenie Obce C., v ktorom sa potvrdzuje ako všeobecne známa skutočnosť, že
predmet vydržania užívajú od 08.01.2004, odkedy majú v Obci C. uvedený trvalý pobyt. Navrhovatelia
do nadobudnutých nehnuteľností (i do predmetu vydržania) investovali finančné prostriedky na ich
zveľadenie. Z uvedeného je zrejmé, že predmet vydržania užívajú pokojne a dobromyseľne, nepretržite
po dobu viac ako 10 rokov (doposiaľ už viac ako 20 rokov), pričom o nesúladnom zápise v katastri

nehnuteľností sa dozvedeli v roku 2021, a roky ho zveľaďujú, z čoho je zrejmé, že znak nepretržitého
dobromyseľného užívania nehnuteľností je v danom prípade nepochybne splnený. Navrhovatelia
ďalej namietajú nedostatočné a nepreskúmateľné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré podľa
nich viedlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tvrdia, že v odôvodnení uznesenia absentujú
úvahy súdu ohľadom nedobromyseľnosti navrhovateľov. Otázka dobromyseľnosti navrhovateľov nebola
posúdená dostatočne. Ak v čase nadobudnutia nehnuteľností boli tieto spolu oplotené ako jeden

celok, bolo nemožné posúdiť voľným vzhliadnutím skutočnú veľkosť pozemkov zapísaných na liste
vlastníctva. Navrhovatelia boli teda pri nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nepochybne
dobromyseľní a súd túto otázku nesprávne vyhodnotil a nedostatočne zdôvodnil jej vylúčenie.
Podľa navrhovateľov je potrebné rešpektovať prezumpciu dobromyseľnosti na ich strane, kým nie je
jednoznačne preukázaný opak. Súd podľa nich nevykonal všetko dokazovanie potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podaného návrhu. Odôvodnenie
rozhodnutia je nepresvedčivé. V dôsledku uvedeného im súd znemožnil plné uplatnenie procesných
práv, čím došlo k zásahu do ich práva na spravodlivý proces.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej

len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom –
účastníkmi konania o potvrdení vydržania, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359c ods.
2 CMP a § 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 59 ods.
1 CMP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že
odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 62 ods. 1 CMP, § 365 ods. 1 písm. b/, f/

a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania (§ 65 CMP, §
379 CSP), bez viazanosti odvolacími dôvodmi (§ 66 CMP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady
konania, len ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP),
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP á contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľov 1/ a 2/ nie je možné

priznať úspech, pretože uznesenie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne, v dôsledku čoho
boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na obsah preskúmavaného uznesenia a
argumenty navrhovateľov 1/ a 2/ predostreté v odvolaní bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol

vecne správne, pokiaľ návrh navrhovateľov na začatie konania o potvrdení vydržania zamietol, keď
dospel k záveru, že navrhovatelia neosvedčili základný predpoklad vydržania, a to dobromyseľnosť
svojej držby, pretože na základe kúpnej zmluvy zo dňa 07.11.2003 nemohli nadobudnúť dobrú vieru,
že im patrí vlastnícke právo aj k pozemku vo výmere 402 m2, keďže tento nebol predmetom kúpnej
zmluvy, pričom v kúpnej zmluve boli prevádzané nehnuteľnosti riadne špecifikované údajmi z katastra

nehnuteľností podľa LV č. XXX, a to v celkovej výmere 597 m2; vzhľadom na nezanedbateľný rozdiel
vo výmere pozemkov v kúpnej zmluve 597 m2 a pozemkov, do užívania ktorých navrhovatelia reálne
vstúpili 999 m2 (597 m2 + 402 m2) im muselo byť nad všetku pochybnosť jasné, že v návrhu uvedené
nehnuteľnosti neboli predmetom kúpnej zmluvy, preto ak navrhovatelia vstúpili do držby pozemkov
vtakmerdvojnásobnejvýmerenežmalinadobudnúťkúpou,nemohlibyťdobromyseľní,leboibasamotná

skutočnosť, že okrem zakúpených pozemkov vstúpili aj do užívania pozemkov susediacich, ktoré síce
predtým užívali aj ich právni predchodcovia, neosvedčuje ich dobromyseľnosť.

9. Navrhovatelia 1/ a 2/ v odvolaní so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie nesúhlasili
a dôvodili najmä tým, že neobstojí argumentácia súdu, že ak vstúpili do držby pozemkov v takmer

dvojnásobnejvýmerenežmalinadobudnúťkúpou,jevylúčenáichdobromyseľnosťvtom,ženadobúdajú
aj nehnuteľnosti – pozemky nezahrnuté v kúpnej zmluve, pričom výmera sporného pozemku predstavuje
vo vzťahu k reálne nadobudnutému pozemku len pomer 68 %, teda nejde o dvojnásobok. Poukazovali
na to, že nehnuteľnosti užívali takto nerušene po celú vydržaciu dobu, dokonca v súčasnosti už viacako 20 rokov, tieto v čase ich nadobudnutia boli oplotené ako jeden celok a voľným okom nebolo možné
zistiť, že výmera oploteného pozemku nezodpovedá zápisu výmery v katastri nehnuteľností. Mali tiež za
to, že súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, nevykonal vo veci dostatočné dokazovanie a ani

ich nevyzval na predloženie ďalších dôkazov.

10. Podľa § 359d ods. 2 CMP, návrh na začatie konania o potvrdení vydržania musí obsahovať
okrem všeobecných náležitostí podania opísanie skutočností, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ splnil
predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho

vecnému bremenu vydržaním, označenie nehnuteľnosti podľa údajov z katastra nehnuteľností a
označeniedňa,keďnavrhovateľnadobudolvlastníckeprávoknehnuteľnostialeboprávozodpovedajúce
vecnému bremenu vydržaním. Skutočnosti podľa prvej vety musí navrhovateľ osvedčiť.

11. Podľa § 359e ods. 1, 2 CMP, ak sa návrh na začatie konania o potvrdení vydržania neodmietne
podľa § 8 ods. 1, súd preskúma, či navrhovateľ osvedčil, že nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti

alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním. Súd môže sám vykonať potrebné šetrenia
na overenie správnosti tvrdení navrhovateľa alebo môže vyzvať navrhovateľa, aby označil ďalšie dôkazy
na preukázanie skutočností, z ktorých vyplýva, že splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním (ods. 1). Súd návrh
na začatie konania o potvrdení vydržania uznesením zamietne, ak zistí, že nie sú splnené podmienky

na vydanie vyzývacieho uznesenia podľa § 359f ods. 1 (ods. 2).

12. Podľa § 134 ods. 1 OZ, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po
dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

13. Podľa § 130 ods. 1 OZ, Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

14. Predpokladmi vydržania v zmysle § 134 OZ teda sú a) oprávnenosť držby, b) spôsobilý predmet
vydržania, c) nepretržitosť držby a d) dĺžka doby držby (10 rokov pri nehnuteľnostiach). Ich súčasným

splnením dôjde k originárnemu nadobudnutiu vlastníckeho práva priamo zo zákona (ex lege), teda
rozhodnutie súdu má iba deklaratórny (nie konštitutívny) charakter.

15. Pokiaľ ide o predpoklad vydržania, ktorým je oprávnená držba, musí navrhovateľ v konaní podľa
§ 359a a nasl. OZ uviesť skutočnosti, od ktorých odvodzuje svoju dobromyseľnosť. Dobromyseľnosť

spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, teda že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje
určitú vec. Nestačí však subjektívne presvedčenie držiteľa, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť sa hodnotí
objektívne. Rozhodujúce je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti
konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne požadovať, mal, resp. mohol mať alebo nemal, príp.
nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí (že je jej vlastníkom). Nastúpenie dobromyseľnosti

je potrebné posudzovať predovšetkým podľa okolností, ktoré sprevádzali vznik držby. Tieto musia
vždy súvisieť s nejakým omylom, s ktorým je spojené presvedčenie držiteľa, že nadobudol vlastníctvo
k danej veci. Oprávnená držba sa môže zakladať na domnelom (putatívnom) právnom dôvode, alebo
na neplatnom právnom dôvode.

16. Pri domnelom (putatívnom) dôvode, ako bolo tvrdené v predmetnej veci, ide o skutkový omyl, to
znamená, že oprávnený držiteľ sa domnieva, že bol urobený právny úkon, hoci tomu tak nebolo. Takým
dôvodom môže byť aj zmluva o nadobudnutí vlastníctva k pozemku susediacemu s pozemkom, ku
ktorému má byť právo vydržané (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 28.02.2001, sp. zn. 22
Cdo 2077/1999). Napríklad ak sa kupujúci ujme držby nielen svojho pozemku, ale aj časti susedného

pozemku, ktorú nenadobudol, pričom dôvodom jeho omylu môže byť nepravidelný tvar pozemku v
neprehľadnom teréne alebo uvedenie do omylu znalcom pri vytýčení hranice pozemku a pod. V ust.
§ 130 ods. 1 veta druhá OZ je ustanovená vyvrátiteľná právna domnienka, že v pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená. Judikatúra však pristupuje k posudzovaniu dobromyseľnosti,
resp. oprávnenosti držby pomerne prísne. Posúdenie otázky dobrej viery držiteľa veci nie je otázkou

skutkovou, ale otázkou právnou (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 20.03.2003, sp. zn. 22
Cdo 1426/2002). Predmetom dokazovania nemôže byť dobromyseľnosť ako vnútorné presvedčenie
subjektu, ale len skutočnosti vonkajšieho sveta, z ktorých možno dôvodiť presvedčenie nadobúdateľa
o dobromyseľnosti, že mu vec alebo právo patrí.17. Jedným z hľadísk pri posudzovaní ospravedlniteľného omylu držiteľa v prípade, ak sa nadobúdateľ
nehnuteľnosti chopí držby parcely, ktorú nekúpil, t. j. jeho držba sa opiera o domnelý (putatívny) titul,

je i pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 22 Cdo 2724/2009). Týmto domnelým titulom je právna skutočnosť, ktorá má za následok
nadobudnutie vlastníckeho práva k skutočne nadobudnutému pozemku. Teda ak niekto nadobudne
pozemok, a pritom sa v dôsledku ospravedlniteľného omylu (vyvolaného napr. tým, že mu predávajúci
odovzdá pozemok v hraniciach ako ho sám užíval) uchopí i držby časti susedného pozemku, môže byť

vzhľadom na okolnosti prípadu oprávneným držiteľom.

18. Ide tu potom o otázku, ako veľkého pozemku (príp. časti pozemku) sa môže držiteľ chopiť, aby
jeho omyl ohľadom rozporu medzi tým, čo skutočne na základe zmluvy nadobudol a čoho sa chopil,
bol ospravedlniteľný a jeho držba tak bola oprávnená. Tu je potrebné zdôrazniť, že ospravedlniteľný je
taký omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že držiteľ postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú

možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na každom požadovať (rozsudok Najvyššieho
súduČR,sp.zn.22Cdo2190/2000).Jepretootázkou,aképrekročenievýmeryjepotrebnéprizachovaní
obvyklej opatrnosti poznať (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 954/2005). Podľa
judikatúry záleží aj na ďalších kritériách, ako je tvar pozemku a jeho umiestnenie v teréne, rozsah
užívania pozemkov právnym predchodcom, či spoločné oplotenie pozemkov. Vždy pôjde o posúdenie

konkrétnej veci a dôkladné zváženie všetkých okolností prípadu. Judikatúra podľa okolností konkrétneho
prípadu tolerovala i prekročenie vo výške 50 % výmery nadobudnutého pozemku. Pri posudzovaní
pomeru nadobudnutej a skutočne držanej plochy pozemkov je tiež podľa judikatúry potrebné vychádzať
nie z parcelnej výmery nadobudnutého pozemku, ale z celkovej výmery pozemku, ktorý tvorí prirodzený
funkčný celok.

19. V predmetnej veci navrhovatelia kúpnou zmluvou zo dňa 07.11.2003 nadobudli nehnuteľnosti
zapísané na LV č. XXX pre kat. úz. C., a to rodinný dom s. č. XXX na parc. reg. „C“ č. 265, ďalej
pozemky – parc. reg. „C“ č. 262/16 – záhrada o výmere 194 m2, parc. reg. „C“ č. 265 – zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 336 m2, parc. reg. „C“ č. 266 – záhrada o výmere 67 m2, t. j. okrem

rodinného domu aj pozemky spolu v celkovej výmere 597 m2. Podľa tvrdení navrhovateľov (ako aj
predložených čestných prehlásení), boli pri predaji parcely prislúchajúce k rodinnému domu ohradené
ako celok oplotením, pričom toto oplotenie siahalo až za predmet vydržania, ktorým má byť pozemok
– parc. reg. „C“ č. 262/22 o výmere 402 m2, ktorého právny vzťah nie je evidovaný na liste vlastníctva,
avšak ktorý tvorí časť pozemku evidovaného na LV č. XXXX ako parc. reg. „E“ č. 270/104 – trvalý trávny

porast o výmere 2.927 m2, vo vlastníctve Slovenskej republiky. Navrhovatelia predmet vydržania od
kúpy nepretržite pokojne užívali v domnení, že im patrí, pričom na predmete vydržania sa nachádzal
hroznový sad, o ktorý sa riadne starali. Až v roku 2021, keď chceli pozemok darovať synovi zistili, že nie
sú jeho vlastníkmi. Navrhovatelia predložili tiež čestné prehlásenia svedkov, ako aj potvrdenie obce C.
o dlhodobom nerušenom užívaní predmetných nehnuteľností navrhovateľmi.

20. Preskúmaním návrhu navrhovateľov na začatie konania o potvrdení vydržania vlastníckeho práva
a predložených listinných dôkazov dospel odvolací súd k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že
ich návrh nie je dôvodný.

21. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, ako už bolo uvedené, dobrá viera držiteľa musí byť
posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na
okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu práva vyžadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti
o existencii svojho práva. K naplneniu dobrej viery nestačí, keď tvrdené právo k nehnuteľnosti bolo
dlhodobo vykonávané bez toho, aby sa vlastník nehnuteľnosti v jeho výkone bránil, prípadne, že bolo

vykonávané od nepamäti. Aj keď je držiteľ subjektívne presvedčený o svojom práve, nebude so zreteľom
na všetky okolnosti v dobrej viere, pokiaľ mu sú alebo musia byť známe skutočnosti, z ktorých by pri
zachovaní obvyklej opatrnosti musel poznať, že nie je subjektom práva, o ktorého vydržanie ide.

22. V danom prípade sa navrhovatelia na základe právnej skutočnosti, ktorou bola kúpna zmluva zo

dňa 07.11.2003, chopili i držby pozemku, na ktorý sa táto kúpna zmluva nevzťahovala. Držbu sporného
pozemku teda odvodzovali od domnelého (putatívneho) právneho titulu, pričom o ich dobromyseľnosti
malo svedčať to, že sa na základe danej kúpnej zmluvy ujali držby všetkých pozemkov tvoriacich
jeden funkčný a oplotený celok, ktorý takto užívali aj ich právni predchodcovia. V predmetnej veci jevšak podstatná tá skutočnosť, že v uzavretej kúpnej zmluve je jednoznačne uvedená skutočnosť, že
predmetom prevodu okrem rodinného domu sú pozemky o celkovej výmere 597 m2. Ako správne
uviedol súd prvej inštancie, v skutočnosti však navrhovatelia vstúpili do užívania výmery celkovo až

999 m2, teda o 402 m2 väčšej, ako podľa zmluvy kúpili, ktorá skutočnosť, však pri vynaložení bežnej
opatrnosti, minimálne porovnaním kúpnej zmluvy so vzhliadnutým stavom nehnuteľnosti, musela byť
navrhovateľom ako kupujúcim evidentne zrejmá, pretože ide o nezanedbateľný a zrejmý nepomer
nadobudnutej výmery pozemku a celkovej výmery pozemkov, do užívania ktorej vstúpili.

23. Podľa predloženej katastrálnej mapy pozemkov (č. l. 23 spisu) je zrejmé, že sporný pozemok parc.
č. 262/22 (402 m2) v teréne súvisle nadväzuje na pozemky podľa kúpnej zmluvy parc. č. 262/16, parc. č.
265 a parc. č. 266 (spolu o výmere 597 m2), pričom tvorí súčasť parcely č. 270/104. Ide teda o susedný
pozemok s kúpeným, pravidelného obdĺžnikového tvaru, zbežným pohľadom takmer rovnako veľký,
ako pozemky podľa kúpnej zmluvy. Odvolací súd má na základe uvedeného rovnako ako súd prvej
inštancie za to, že v danom prípade, napriek spoločnému oploteniu pozemkov, ide o nezanedbateľný

rozdiel v pomere plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku, a teda prípadný omyl navrhovateľov
je nie je ospravedlniteľný.

24. Ak niekto kupuje pozemok, patrí k bežným a zachovávaným zvyklostiam, že sa oboznámi s jeho
výmerou. Prípad, keď niekto kupuje pozemok bez toho, aby poznal jeho skutočnú výmeru, je v takomto

rozsahu (o 402 m2 viac ako kupovaný pozemok 597 m2) skutočne výnimočný a tvrdenie navrhovateľov
že bežný človek nebol schopný voľným okom zistiť, že výmera oploteného pozemku nezodpovedá
zápisu výmery v katastri nehnuteľností, rozhodne nepredstavuje zachovanie obvyklej opatrnosti, ktorú
možno požadovať od každého, keď v kúpnej zmluve uvádzaná výmera 597 m2 objektívne nie je
porovnateľná s celkovou výmerou 999 m2, čo je aj pre laika – bežného človeka zrejmý rozdiel. Preto ak

sakupujúcivtomtoprípadechopiliajdržbypozemku,ktoréhovýmerabolaskorodvojnásobnevyššiaako
výmera pozemku ktorú podľa zmluvy kúpili, pretože sa neoboznámili s výmerou kupovaného pozemku,
mohli byť síce subjektívne v dobrej viere, že sú vlastníkmi celého pozemku, táto dobrá viera však nebola
daná s prihliadnutím na všetky okolnosti (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22 Cdo
496/2004, rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 30.8.2007 sp. zn. 22 Cdo 1835/2006, rozsudok Najvyššieho

súdu SR z 28.09.2010, sp. zn. 5 Cdo 234/2009). Dobrá viera je totiž vylúčená tam, kde by aj laik zistil,
že užíva násobne vyššiu výmeru, ako podľa zmluvy kúpenú.

25. Neobstojí argumentácia navrhovateľov, že je nesprávna argumentácia súdu, že malo ísť
o dvojnásobok výmery, lebo výmera sporného pozemku k reálne nadobudnutému pozemku predstavuje

percentuálne len pomer 68 %, pretože tu ide o hodnotenie okolnosti, do akej miery mohli navrhovatelia
vzhľadom na miestne pomery a pomer výmery nadobudnutej a skutočne držanej výmery pozemkov
reálne rozpoznať tento podstatný rozdiel vo výmerách aj voľným okom, v rámci obhliadky nehnuteľnosti
pri jej kúpe. Na posúdenie tejto okolnosti odvolací súd nepovažuje za potrebné, aby súd prvej inštancie
vykonával akékoľvek ďalšie dokazovanie, či navrhovateľov vyzýval na predloženie ďalších dôkazov.

26. Rovnako odvolací súd nepovažuje za dôvodný odvolací argument navrhovateľov, že napadnuté
rozhodnutie nie je dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Takýto nedostatok napadnutého uznesenia
súdu prvej inštancie odvolací súd nezistil, naopak dospel k záveru, že súd prvej inštancie výsledky
vykonaného dokazovania správne vyhodnotil a na ich základe správne právne odôvodnil svoje

rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne
zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné.

27. Ďalšie odvolacie argumenty navrhovateľov považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej
už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania

(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a
podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu navrhovateľov zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami
prejednávanej veci (napr. plynutím vydržacej doby), no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie vo veci
samej, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.28. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie rozhodol správne, keď návrh navrhovateľov 1/ a 2/
z dôvodu nepreukázania oprávnenej držby zamietol. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu

prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 58 ods. 1 CMP a § 52 CMP a pretože v štádiu pred vydaním vyzývacieho uznesenia je
účastníkom tohto konania len navrhovateľ, súd v konaní neúspešným navrhovateľom nárok na náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal.

30. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

- 2 -
28Co/67/2024

28Co/67/2024-
2324200789
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).