Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. máj 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/159/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8816201933
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Halušková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8816201933.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Haluškovej a

členov senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. v spore žalobcov 1/ L. Y., narodený
XX. U. XXXX, X. O. Z., F.Í. C. XXX/XX, 2/ W. Y., narodená XX. R. XXXX, X. O. Z., F. C. XXX/XX, obidvaja
zastúpení JUDr. Miloš Kaščák, advokát, Vranov nad Topľou, Kalinčiakova 10, 3a/ L. U., narodený XX. F.
XXXX, E. O. D. XXX, 3b/ U. U., narodený XX. D. XXXX, X. O. Z., F. L. XXXX/X, 3c/ P.. L. U., narodená
XX. Y. XXXX, X. O. Z., F. L. XXXX/X, 4/ U. X., narodený XX. R. XXXX, X. O. Z., F. C. XXX/XX, 5/ P.
X., narodená XX. Y. XXXX, X. O. Z., F. C. XXX/XX, 6a/ C.. X. V., narodený XX. U. XXXX, V., K. X, 6b/
C.. P. V.Í., narodený XX. R. XXXX, V. - M. X., B. U. XXXX/XX, 7/ U.E. V., narodená XX. U. XXXX, X. O.

Z., F. C. XXX/XX, 8/ X. L., narodená XX. D. XXXX, X. O. Z., F. C. XXX/XX, 9/ G. M., narodená XX. R.
XXXX, X. O. Z., F.Y. C. XXX/XX, 10/ C.. L. Š., narodená XX. Y. XXXX, X. O. Z., F. C. XXX/XX, 11/ C..
F. Š., narodený XX. U. XXXX, P., Z. XXXX/XX, 12/ U. M., narodená XX. I. XXXX, X. O. Z., F. C. XXX/
XX, prechodne O.Ý. B. XXX, žalobcovia 3a/ až 12/ zastúpení splnomocneným zástupcom žalobcom 1/,
proti žalovanému Mesto Vranov nad Topľou, Vranov nad Topľou, Dr. C. Daxnera 87, IČO: 00 332 933,
o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 5C/63/2016,
o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 07. septembra 2022 sp. zn.

3Co/26/2022 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanému voči žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne priznáva náhradu trov dovolacieho konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej iba „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom
zo dňa 12. októbra 2021 č. k. 5C/63/2016-310 zamietol žalobu a žalovanému priznal voči žalobcom
v 1. až 12. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého rozhodne súd

prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Z dôvodov rozsudku vyplýva,
že žalobcovia sa ako vlastníci bytov domáhali určenia, že nebytový priestor nachádzajúci sa na
prízemí obytného domu súp. č. XXX, postaveného na parcele číslo 1114, zapísaný na LV č. XXXX
kat. územie X. O. Z. ako vlastníctvo žalovaného pod B9 ako priestor č. XX (miestnosť s bojlerom)
patrí do podielového spoluvlastníctva žalobcov v podieloch špecifikovaných v podaní zo dňa 30. mája
2020. Podiel žalovaného na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky
podiel k pozemku predstavuje 6000/66984. Okresný súd aplikujúc ustanovenia § 126 ods. 1 zákona

č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 7, § 70 zákona č. 162/1995 Z. z, § 2 ods. 3
až 5, § 5 ods. 1 písm. b), § 19 ods. 7, § 22 a nasl. zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov, § 85 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom
poriadku, § 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí žalobu zamietol po zistení, že žalovaný sa stalvlastníkompredmetnéhonebytovéhopriestorunazákladezák.č.138/1991Zb.omajetkuobcí.Nebytový
priestor bol stavebne určený na garáž, zmena účelu na miestnosť s bojlerom nebola preukázaná. Zo
zápisnice dielčej inventarizačnej komisie zo dňa 12. 11. 1997 Mesta Vranov nad Topľou v zastúpení

Byterm s.r.o. vyplynulo, že v bytovom dome č. XXX sa nachádzajú 3 garáže. Prílohou kúpnych zmlúv
uzatváraných pri odpredaji bytov v bytovom dome do vlastníctva občanov v r. 1999 bol situačný nákres
suterénu, v ktorom plocha spoločných priestorov predstavovala 97,19 m2. Výmera garáží do celkovej
plochy spoločných priestorov nebola poňatá. Kúpne zmluvy o prevode vlastníctva bytov obsahovali
kúpnu cenu stanovenú na základe výpočtového listu. Cena nebytových priestorov (73.264,00 Sk) a

plocha nebytových priestorov 60 m2 bola špecifikovaná samostatne a nebola súčasťou vzorca na
stanovenie ceny bytu. V čl. IV. bod 3 Zmlúv č. 2/984/99, č. 1/984/99 a č. 8/984/99 o prevode vlastníctva
bytov uzavretých medzi žalobcom 1/, žalobkyňou 2/, právnou predchodkyňou žalobcov 3a/, 3b/, 3c/,
žalobkyňou 12/ a žalovaným sú uvedené ako spoločné zariadenia hromozvod, vodovodné, kanalizačné,
elektrické, plynové prípojky, kočikárne, spoločný priestor a miestnosť s bojlerom. Rozloha spoločných
priestorov neobsahuje rozlohu garáží. Pomyselná miestnosť s bojlerom, ktorá stavebne nie je oddelená

od priestoru garáže, nemôže byť považovaná za spoločné zariadenie domu, nakoľko neslúži výlučne
tomuto domu, ale aj ďalším dvom bytovým domom (súp. č. XXX a XXX). Okresný súd sa nestotožnil
s tvrdením žalobcov, že priestor č. XX mal byť automaticky považovaný za spoločné zariadenie domu,
nakoľko nebolo preukázané, že vznikol zo spoločných častí alebo zariadení, a preto nemožno aplikovať
§ 16 ods. 7 zák. č. 182/1993 Z. z. Podmienkou úspechu žalobcov bolo, aby preukázali, že nebytový

priestor č. XX vznikol na základe rozhodnutia o zmene užívania stavby zo spoločných častí domu
alebo spoločných zariadení domu. Žaloba nemohla byť úspešná ani z procesného hľadiska, nakoľko
žalobcovia sa domáhali určenia vlastníctva k podielu 6000/66984 na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu na pozemku, ktorý je v uvedenom rozsahu vlastníctvom
žalovaného. V prípade ich úspechu by bol podiel žalovaného na spoločných častiach a spoločných

zariadeniach domu a na pozemku 0/60984, čo by nezodpovedalo reálnemu stavu. Tento podiel nie
je spôsobilý byť samostatným predmetom prevodu práv. Veľkosť podielu žalovaného (6000/66984) je
určená v zmysle § 5 ods. 1 písm. b) zákona č. 182/1993 Z. z. podielom podlahovej plochy bytu alebo
nebytového priestoru k úhrnu podlahových plôch všetkých bytov a nebytových priestorov v dome. Žalobe
nemožno vyhovieť ani z dôvodu priameho porušeniu zákona č. 182/1993 Z. z. v časti, ktorá určuje

spôsob výpočtu veľkosti spoluvlastníckeho podielu vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome na
spoločných častiach domu, spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve, na pozemku zastavanom
domom a na priľahlom pozemku [§ 5 ods. 1 písm. b)]. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa §
255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) v spojení s § 262 ods. 2 CSP tak, že úspešný
žalovaný má voči žalobcom 1/ až 12/ nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

2. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (ďalej tiež „odvolací súd“) rozsudkom zo 07. septembra 2022
sp. zn. 3Co/26/2022 odvolaním žalobcov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a rozhodol,
že žalovaný má voči žalobcom v 1. až 12. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %. Urobil tak stotožniac sa so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie po zistení,

že odvolanie len opakuje dôvody uvádzané žalobcami v priebehu konania na súde prvej inštancie a
odvolatelia neuvádzajú žiadne nové skutočnosti, na ktoré by už nebol reagoval súd prvej inštancie,
ktorý dostatočným spôsobom vysvetlil dôvody vedúce k záveru o nedôvodnosti žaloby. Odvolací súd
doplnil, že vedľajším predmetom vlastníctva bytov a nebytových priestorov sú spoločné časti a spoločné
zariadenia bytového domu, ktoré nie je možné reálne rozdeliť medzi jednotlivých vlastníkov bytov.

Určenie a popis spoločných častí a spoločných zariadení domu je obligatórnou náležitosťou zmluvy o
prevode vlastníctva bytu a nebytového priestoru v zmysle § 5 ods. 1 písm. c) zákona č. 182/1993 Z. z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, ktorý v § 2 ods. 4 uvádza,
že spoločnými časťami domu sa rozumejú tie jeho časti, ktoré sú nevyhnutné pre jeho podstatu a
bezpečnosť, pričom nemusia byť určené na spoločné užívanie všetkých vlastníkov bytov a nebytových

priestorov. Uvedené zahŕňa najmä základy domu, strechu, chodby, obvodové múry, priečelia, vchody,
schodištia, spoločné terasy, podkrovia, povaly, vodorovné, nosné a izolačné konštrukcie a zvislé nosné
konštrukcie.Vsúlades§19zákonaovlastníctvebytovanebytovýchpriestorovmôžubyťspoločnéčasti,
resp. niektoré z nich rozhodnutím vlastníkov vyňaté zo spoluvlastníctva všetkých vlastníkov v dome.
Zákonodarca teda ponechal na zmluvnej úprave, ktoré časti domu sa budú považovať za spoločné časti

domu. Vymedzenie spoločných častí určuje jednostranne vlastník domu pri prvom prevode vlastníctva
bytu alebo nebytového priestoru. Spoločné zariadenia domu vymedzuje § 2 ods. 5 zákona o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov ako zariadenia určené na spoločné užívanie slúžiace výlučne tomuto
domu. Ide najmä o výťahy, práčovne a kotolne, vrátane technologického zariadenia, hromozvody,komíny, vodovodné, teplonosné, kanalizačné, elektrické, telefónne a plynové prípojky. Od spoločných
častí sa spoločné zariadenia odlišujú účelovým určením a tým, že nie sú nevyhnutné pre podstatu a
bezpečnosť domu, hoci to neplatí bez výnimky. Zo zmlúv o prevode vlastníctva bytov v obytnom dome

č. 1/984/99, č. 2/984/99, č. 8/984/99/ zo dňa 21. 01. 1999 predložených žalobcami v konaní vyplynulo,
že spoločnými zariadeniami domu bola okrem iného aj miestnosť s bojlerom. Podľa situačného nákresu
tvoriaceho súčasť zmluvy o prevode vlastníctva bytov v obytnom dome je plocha spoločných priestorov
97,19 m2, plocha pivničných priestorov 113,34 m2, pričom sčítaním jednotlivých údajov uvedených
v situačnom nákrese suterénu je zrejmé, že do plochy spoločných priestorov a plochy pivničných

priestorov nebola rozloha miestnosti uvedenej v prílohe situačného nákresu suterénu ako bojler a garáže
započítaná, a preto predmetom prevodu na základe zmlúv o prevode vlastníctva bytov a nebytových
priestorov sporný nebytový priestor nebol. Kúpna cena bola kalkulovaná z podlahovej plochy bytov
(496,50 m2) a pivníc (113,34 m2- rovnaký údaj je uvedený aj v prílohe ku kúpnym zmluvám), spolu
609,84 m2, cena bytu za m2 určená výpočtom bola 244,21 Sk. Teda ani na základe výšky kúpnej
ceny nemožno dospieť k záveru, že by žalobcovia kúpou nadobudli vlastnícke právo aj k spornému

nebytovému priestoru. Z protokolu o odovzdaní a prevzatí nehnuteľnosti - obytného domu zo dňa 06.
04. 1999, v ktorom je odovzdávajúcim žalovaný a preberajúcim žalobca 1/ ako predseda Spoločenstva
vlastníkov - F. C.. XXX vyplýva, že nebytový priestor garáže o podlahovej ploche 60 m2, do rozlohy
ktorej má patriť aj pomyselná miestnosť s bojlerom, zostáva vo vlastníctve žalovaného. Odvolacia
námietka žalobcov týkajúca sa ust. § 16 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. je bez právneho významu,

keďže žalobcovia nepredložili dôkaz o tom, že by malo dôjsť k rozhodnutiu o zmene užívania stavby
zo spoločných častí a spoločných zariadení domu. Na základe definície uvedenej v § 2 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Z. z. nemožno miestnosť s bojlerom považovať za spoločné zariadenie domu, lebo bojler
neslúžil výlučne tomuto bytovému domu, ale aj ďalším dvom bytovým domom, ktoré s ním susedia.
Naviac ako vyplýva zo situačného nákresu suterénu tvoriaceho prílohu kúpnych zmlúv o prevode

vlastníctva bytov v obytnom dome zo dňa 21.01.1999, sú v ňom zakreslené okrem iného aj tri garáže,
pričom v tomto nebytovom priestore nie je samostatne vyznačená miestnosť s bojlerom, ale len bojler,
ktorý sa nachádza v pomyselnej miestnosti, ktorá nie je stavebne priečkou ani vchodovými dverami
oddelená od garáží. Nemožno preto mať za to, že by miestnosť s bojlerom uvedená v kúpnych zmluvách,
v ktorých nie je rozloha tejto pomyselnej miestnosti ani zahrnutá, bola samostatnou miestnosťou. Preto

správne uzavrel súd prvej inštancie, že sporný nebytový priestor je súčasťou garáže o rozlohe 60 m2,
ktoré sú vo vlastníctve žalovaného a sporný nebytový priestor nikdy neprešiel do vlastníctva žalobcov. O
trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak,
že úspešnému žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu
voči neúspešným žalobcom.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 1/ a 2/ (ďalej tiež „dovolatelia“) z
dôvodu uvedeného v § 420 písm. f) CSP. Porušenie svojho práva na spravodlivý proces videli v
nedostatočnom odôvodnení, arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu, vo vadách
v procese dokazovania a v hodnotení dôkazov. Uviedli, že výklad §-u 16 ods. 7 zák. č. 182/1993 Z. z.

okresným i odvolacím súdom odporuje spravodlivej ochrane práv a oprávnených záujmov strán sporu.
Z dôvodu odpredaja bytov žalovaný nemôže byť vlastníkom sporného nebytového priestoru, ktorý mal
byť odovzdaný žalobcom, pretože patrí do podielového spoluvlastníctva vlastníkov bytov združených
v Spoločenstve vlastníkov bytov F. C. XXX. Žalobcovia nemôžu preukázať, že nebytový priestor č. XX
vznikol na základe rozhodnutia o zmene užívania stavby zo spoločných častí domu alebo zo spoločných

zariadení domu, pretože ide o fiktívny priestor vytvorený žalovaným bez akéhokoľvek právneho základu
a bez rozhodnutia príslušného orgánu, stále to bola miestnosť s bojlerom. Ide o spoločnú časť
alebo spoločné zariadenie bytového domu, pretože priestor je vybavený elektroinštaláciou, svetlom a
zásuvkami napojenými na elektromer spoločných priestorov. Mesto Vranov nad Topľou v roku 1999
odpredalo nájomníkom spolu s bytmi aj spoločné časti domu a spoločné zariadenia, vrátane miestnosti

s bojlerom, čo vyplýva z kúpnych zmlúv. Z protokolu o odovzdaní a prevzatí nehnuteľnosti zo 06. apríla
1999 je zrejmé, že okrem dvoch bytov ostáva vo vlastníctve žalovaného nebytový priestor - garáže o
podlahovej ploche 60 m2, neuvádza sa priestor s bojlerom. Stavebný úrad patriaci pod odbor životného
prostredia Okresného úradu vo Vranove nad Topľou listom zo dňa 14. 03. 2000 žalobcom oznámil, že
miestnosť, v ktorej je umiestnený bojler, má byť využívaná iba ako miestnosť pre bojler. Nemôže byť

súčasne využívaná ako garáž.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu poukázal na to, že žalobcovia 1/ a 2/ považujú dovolanie za
ďalšie odvolanie. Odvolací súd, ktorý postupoval podľa § 387 CSP, v zmysle judikatúry v odôvodnenínapádaného rozsudku nemusel dať odpoveď na každú jednu poznámku, resp. nepreukázané tvrdenia
žalobcov. Hlavný kontrolór mesta v liste 29. 05. 2000 uviedol, že sporný priestor je podľa účelu garážou o
podlahovej ploche 17,22 m2. Miestnosť s bojlerom bola vytvorená a bojler osadený v rokoch 1970-1971,

teda nebytový priestor bol stavebne určený na garáž. Z dôvodu, že vytypovaná miestnosť pre bojler
nepostačovala, ako manipulačný priestor sa využívala časť garáže. Zmena účelu z garáže na miestnosť
s bojlerom nebola doložená, pôvodný účel sporného priestoru garáže je zachovaný. Nebytové priestory
- garáže nie sú predmetom kúpno-predajnej zmluvy pri odpredaji obytného domu. K tomu žalovaný
doplnil, že list zo 14. 03. 2000 Okresného úradu vo Vranove nad Topľou, odboru životného prostredia

nemá povahu rozhodnutia vydaného v správnom konaní. Poukázal aj na to, že žalobca Spoločenstvo
vlastníkov bytov F. C. XXX, X. O. Z. sa proti žalovanému Mesto Vranov nad Topľou domáhal určenia, že
žalovaný nie je vlastníkom nebytového priestoru č. XX nachádzajúceho sa na prízemí obytného domu
súp. číslo XXX, postaveného na parc. č. 1114 a zapísaného na LV č. XXXX k. ú. X. O. Z., ako aj podielu
6000/66984 k pozemku a je povinný strpieť, aby v katastri nehnuteľnosti na uvedenom LV bol vykonaný
výmazpodB9jehozapísanéhovlastníctva.Rozsudkomokresnéhosúduč.k.5C/246/2011-62zodňa07.

08. 2012, právoplatným 19. 07. 2013, bola žaloba zamietnutá. Skutková podstata § 16 ods. 8 (správne
má byť ods. 7, pozn. dovolacieho súdu) zákona o vlastníctve bytov výslovne stanovuje podmienku, že
nebytový priestor vznikol na základe rozhodnutia o zmene užívania stavby. Bytový dom bol postavený
a daný do užívania v r. 1959, bojlerom bol do garáže namontovaný v r. 1970. Žalovaný podotkol, že
žalobcovia 1/ a 2/ ani nerozlišujú, či miestnosť s bojlerom má byť špecifikovaná ako spoločná časť alebo

spoločné zariadenie. Navrhol zamietnutie dovolania a uplatnil si náhradu trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP; ďalej tiež „dovolací súd“) po
zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP) skúmal, či sú

splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania. Bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP je prípustné, preto
pristúpil k skúmaniu jeho dôvodnosti.

6. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v miere porušujúcej jej právo na spravodlivý proces.

7. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne

inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu
za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie
zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie a na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so
zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

8. Dovolatelia namietali arbitrárnosť a nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu,
ako aj vady v dokazovaní a v hodnotení dôkazov.

9.1. K tvrdeniu o arbitrárnosti a nedostatočnom odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku považuje

dovolací súd za potrebné uviesť, že (aj) z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV. ÚS 245/2022 zo dňa 20. septembra 2022 vyplýva, že „arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť
rozhodnutí všeobecných súdov sú najčastejšie dané rozporom súvislostí ich právnych argumentov a
skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS
209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita
musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 336/2019).“
Svojvôľa (arbitrárnosť) sa v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách: ako procesná svojvôľa,
teda hrubé alebo opakované porušenie zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup

orgánu verejnej moci, alebo ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, teda extrémny nesúlad medzi
právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto
právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012).
O arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normyzo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,
na ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá
formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s

princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
9.2.ZjudikatúryEurópskehosúdupreľudsképrávaajzrozhodnutíÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II.
ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav

a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú
prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 CSP a § 393
CSP,I.ÚS243/2007)musívyplývaťvzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby

premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na
spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a
návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a

Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra
1994, Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

10.1. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné
na rozhodnutie vo veci. V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov
(poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok). Posúdenie

návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané je
vždy vecou súdu (viď § 185 ods. 1 CSP), nie strán sporu.
10.2. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti
adôležitostiprerozhodnutie.Aktuálnaprocesnáprávnaúpravavychádzazozásadyvoľnéhohodnotenia
dôkazov, majúcej základ v ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada, vyplývajúca z čl. 15

základných princípov Civilného sporového poriadku, normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená,
že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho
logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými
princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí
vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (v podrobnostiach pozri Števček,

M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729).
10.3. O vadách v procese dokazovania možno hovoriť vtedy, ak súd vychádzal pri rozhodnutí zo
skutočnosti, pre ktorú nie je z vykonaných dôkazov podklad, alebo ak považoval určitú skutočnosť za
základsvojhorozhodnutiaúplneinak,akovyplývazvykonanéhodokazovania,prípadneaknezistilurčitú

podstatnú skutočnosť, ktorá bez ďalšieho z vykonaného dokazovania vyplýva.

11.1. Súdy nižších inštancií založili svoje rozhodnutia na závere o neunesení dôkazného bremena
žalobcami pri preukazovaní ich tvrdenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi nebytového tzv. priestoru
č. XX, nachádzajúceho sa na prízemí obytného domu súp. č. XXX, postaveného na pozemku parc. č.

1114, zapísaného na LV č. XXXX pre kat. úz. X. O. Z. ako výlučné vlastníctvo žalovaného s podielom
priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastníckym
podielom k pozemku o veľkosti 6000/66984. Žalobcovia v konaní pred súdmi nižších inštancií vo vzťahu
k žalobcom 1/, 2/, právnej predchodkyni žalobcov 3a/, 3b/, 3c/ a žalobkyni 12/ argumentovali tým, že v
zmluvách č. 2/984/99, č. 1/984/99 a č. 8/984/99 o prevode vlastníctva bytov uzavretých 21. 01. 1999

medzi nimi a žalovaným je výslovne uvedené, že sa za „spoločné priestory“ považuje aj miestnosť s
bojlerom. Okresný a v zhode s ním aj krajský súd vychádzajúc z § 2 ods. 4, 5 zákona o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov vysvetlili, čo je potrebné rozumieť pod spoločnými časťami bytového domu
(jeho časti, ktoré sú nevyhnutné pre jeho podstatu a bezpečnosť, ktoré nemusia byť zároveň určené naspoločné užívanie všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov) a pod spoločnými zariadeniami
bytového domu (zariadenia, ktoré sú určené na spoločné užívanie a slúžia výlučne tomuto domu). Ich
záver, že priestor č. XX nachádzajúci sa v garáži pod žiadnu z týchto definícií nespadá je aj podľa

dovolacieho súdu správny. Ak by išlo o spoločnú časť, alebo o spoločné zariadenie bytového domu, táto
by nebola samostatne zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. X. O. Z. (tak, ako sa do katastra
nehnuteľností nezapisujú napr. obvodové múry, strecha, výťahy, bleskozvody a pod.). Žalobcovia pritom
sami na jednej strane poukazovali na to, že miestnosť s bojlerom je podľa výpisu z listu vlastníctva č.
XXXX pre kat. úz. X. O. Z. zapísaná ako výlučné vlastníctvo žalovaného, na druhej strane vec, ku ktorej

malo byť určené ich spoluvlastníctvo, v dovolaní označili za fiktívny priestor (čo vyvoláva otázku, čo
malo byť predmetom žalobcami tvrdeného zmluvného prevodu v r. 1999). Žiada sa dodať, že na liste
vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. X. O. Z. je v časti obsahujúcej údaje o nebytových priestoroch zapísaný
nebytovýpriestor(niemiestnosťsbojlerom)bezuvedenéhočísla(čísloXXjekódomdruhunehnuteľnosti
- ide o iný nebytový priestor), nachádzajúci sa na prízemí stavby súp. č. XXX. Zákon o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov definuje v § 2 ods. 3 na účely tohto zákona nebytový priestor ako miestnosť

alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu určené na iné účely ako na bývanie;
nebytovým priestorom nie je príslušenstvo bytu ani spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu.
11.2. Riešiac otázku, či žalobcami označenými zmluvami o prevode vlastníctva bytov došlo aj k prevodu
sporného nebytového priestoru sa súdy zaoberali aj výmerou plochy spoločných priestorov uvedenej
v situačnom nákrese tvoriacom súčasť zmluvy o prevode vlastníctva bytov (97,19 m2) a plochou

pivničných priestorov (113,34 m2). Sčítaním údajov uvedených v situačnom nákrese suterénu dospeli
k záveru, že do plochy prevádzaných spoločných priestorov a pivničných priestorov nebola rozloha
miestnosti uvedenej v prílohe situačného nákresu suterénu ako „bojler a garáže“ započítaná, nebola
preto predmetom prevodu. Tento záver rovnako ako záver, že v kalkulácii kúpnej ceny prevádzaných
bytov nebola zahrnutá odplata za prevod sporného nebytového priestoru, dovolatelia nespochybnili.

11.3. Okresný aj odvolací súd pri hodnotení, že predmetom prevodu na základe zmlúv o prevode
vlastníctva bytov z 21. 01. 1999 nemohol byť sporný nebytový priestor, vychádzali aj z protokolu o
odovzdaní a prevzatí obytného domu zo 06. 04. 1999, z ktorého vyplynulo, že nebytový priestor garáže
o podlahovej ploche 60 m2, do rozlohy ktorého má patriť aj pomyselná miestnosť s bojlerom, zostáva
vo vlastníctve žalovaného. Protokol okrem žalovaného podpísal žalobca 1/ ako predseda Spoločenstva

vlastníkov - F. C.. XXX.

12. Súdy vychádzali zo skutočnosti, že žalobcovia odvodzovali svoje spoluvlastníctvo k veci, ktorú
označovali ako priestor č. XX, z ustanovenia § 16 ods. 7 prvej vety zákona o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov (v znení účinnom do 31. 10. 2018, nakoľko nasledujúca právna úprava ods. 7

neobsahuje), v zmysle ktorého ak je v dome vo vlastníctve bytového družstva alebo obce nebytový
priestor, ktorý vznikol na základe rozhodnutia o zmene užívania stavby zo spoločných častí domu alebo
spoločných zariadení domu a nejde o prístavbu nebytového priestoru, prechádza tento nebytový priestor
pri prevode bytov do podielového spoluvlastníctva vlastníkov bytov. Dospeli k záveru, že žalobcovia
naplnenie tejto hypotézy právnej normy nepreukázali. Dovolatelia v dovolaní s týmto záverom nesúhlasili

tvrdiac, že nemôžu preukázať, že nebytový priestor č. XX vznikol na základe rozhodnutia o zmene
užívania stavby zo spoločných častí domu alebo zo spoločných zariadení domu, pretože ide o fiktívny
priestor, stále to bola miestnosť s bojlerom a ide o spoločnú časť alebo spoločné zariadenie bytového
domu. Ani v tejto časti dovolací súd nezistil nesprávnosť hodnotenia dôkazov súdmi nižších inštancií,
najmä ak dovolatelia zotrvali na stanovisku, že ide o spoločnú časť alebo spoločné zariadenie bytového

domu (teda nie nebytový priestor, ktorý vznikol na základe rozhodnutia o zmene užívania stavby zo
spoločných častí domu alebo spoločných zariadení domu a nejde o prístavbu nebytového priestoru).

13. Dovolací súd uzatvára, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu,
akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr.

že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli
v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. Pokiaľ nebol zistený
extrémny rozpor abstrakcie skutkových záverov hodnotenia dokazovania s pravidlami logiky a právnej
argumentácie nemožno hovoriť v tomto smere o tzv. vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

Všetky skutkové závery okresného aj odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania vyplývajú, že žiaden
z nich si odvolací súd „nevymyslel“, ani neprekrútil jeho zmysel.14. Vychádzajúc z uvedených záverov dovolací súd konštatuje, že rozsudok odvolacieho súdu
v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie spĺňajú vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie
rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP resp. § 220 ods. 2 CSP, preto ich nemožno považovať za

nepreskúmateľné,neodôvodnenéčizjavnearbitrárne(svojvoľné).Odôvodneniarozsudkovzodpovedajú
základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a
ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Z odôvodnení rozsudkov vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových

zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, odvolací súd aj súd prvej inštancie ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdili a náležite vyhodnotili. Argumentácia súdov je koherentná a
ich rozhodnutia konzistentné, logické a presvedčivé, zvolené premisy aj závery, ku ktorým na ich základe
súdy dospeli sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Žalobcovia 1/ a 2/ v dovolaní neuvádzajú
relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené v konaní pred súdmi nižších inštancií.

15. Dovolatelia ako dovolací dôvod uplatnili výslovne vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, hoci
v úvode dovolania citovali aj § 421 ods. 1 CSP a uviedli, že výklad §-u 16 ods. 7 zák. č. 182/1993 Z. z.
okresným i odvolacím súdom odporuje spravodlivej ochrane práv a oprávnených záujmov strán sporu.
Aby sa dovolací súd mohol zaoberať nesprávnym právnym posúdením veci (t. j. skúmať, či nedošlo k
chybnej aplikácii práva na zistený skutkový stav), dovolateľ musí podať dovolanie podľa § 421 ods. 1

CSP, ktoré môže odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§
432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré
pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.
2 CSP). Ďalšie náležitosti takto podaného dovolania (napr. uvedenie relevantnej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu) závisia od toho, či dovolateľ namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu [§ 421 ods. 1 písm. a) CSP], alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte
nebola vyriešená [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP], alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne [§
421 ods. 1 písm. c) CSP]. Dovolací súd napriek aplikácii ustanovenia § 124 CSP, posudzujúc dovolanie
podľa jeho obsahu v snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (viď nálezy Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 15/2021 alebo sp. zn. I. ÚS 336/2019) konštatuje, že dovolatelia
otázku zásadného právneho významu (otázku právnu, nie otázku skutkovú), od vyriešenia ktorej malo
závisieť rozhodnutie odvolacieho súdu, spôsobom umožňujúcim dovolací prieskum nevymedzili.

16. Dovolací súd uzatvára, že na základe dôvodov uvedených dovolateľmi dospel k záveru, že je daná

prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, ale dovolanie nie je dôvodné. Dovolací súd dovolateľmi
tvrdenú existenciu vady zmätočnosti, ktorá by bola porušením ich práva na spravodlivý proces nezistil,
preto dovolanie po prejednaní bez pojednávania (§ 443 CSP časť vety pred bodkočiarkou) podľa § 448
CSP zamietol.

17. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP) dovolací
súd prisúdil voči neúspešným žalobcom 1/ a 2/ (ktorých spoločenstvo v procese je nerozlučné) náhradu
trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

18. Tento rozsudok prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.