Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. marec 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/26/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4123203172
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Halmešová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4123203172.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Halmešovej a členiek senátu

JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Marty Polyákovej, v spore žalobcov : 1.) A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. XX, 2.) D. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. F. XXX, G., toho času C. XX, obaja
zastúpení : Advokátska kancelária Humenská & Panasiuková, so sídlom Damborského 3, Nitra, IČO:
42 332 711, proti žalovanému : H. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, toho času C. XX, v konaní o
žalobe o zrušenie vecného bremena doživotného užívania nehnuteľností, o odvolaní žalobcov v 1. a 2.
rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 16C/32/2023- 118 zo dňa 19. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. v časti, ktorou bola

zamietnutá žaloba žalobcu v 2.rade p o t v r d z u j e.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. v časti, ktorou bola
zamietnutá žaloba žalobkyne v 1.rade, ako aj vo výroku I. a III. z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. zrušil uznesenie Okresného súdu Nitra sp.
zn. 17C/16/2023 zo dňa 21.02.2023 a to v časti výroku I., ktorým bolo žalovanému uložené, aby dočasne
nevstupoval na nehnuteľnosti nachádzajúce sa v obci C., katastrálne územie C., zapísané na LV č.

XX, ako aj v časti výroku II., ktorým bol žalovanému uložený zákaz približovať sa k žalobcom a k ich
maloletým deťom na vzdialenosť kratšiu ako 10 metrov. Výrokom II. žalobu v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania rozhodol výrokom III. tak, že žalovanému sa proti žalobcom nárok na náhradu trov
konania nepriznáva. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 151n, § 151o ods. 1,
§ 151p ods. 1, 3, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 335 ods. 1 CSP. Poukázal na obsah žaloby,
ktorousažalobcoviav1.a2.radedomáhalizrušeniavecnéhobremenoviaznucehonanehnuteľnostiach
nachádzajúcich sa v obci C., katastrálne územie C., zapísaných na liste vlastníctva č. XX pre katastrálne

územie C., a to na pozemku parcele registra „C“ č. 30/2 záhrada o výmere 714 m2, na pozemku parcele
registra „C“ č. 30/3 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 589 m2, na pozemku parcele registra „C“
č. 30/4 vinica o výmere 609 m2 a na dome so súpisným číslom 55 postavenom na parcele č. 30/3,
zodpovedajúce právu bezplatného doživotného užívania všetkých uvedených nehnuteľností, zriadené
na základe darovacej zmluvy spojenej so zriadením vecného bremena, ktorej vklad bol povolený
Okresným úradom Nitra pod č. V pod č. V 6711/15-105/15, a to bez primeranej náhrady. Žalobu
odôvodnili tým, že žalobkyňa v 1.) rade je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností a spoločne so žalobcami

využíva nehnuteľnosti na bývanie aj žalovaný, ktorý je otcom žalobkyne v 1.) rade a zároveň svokrom
žalobcu v 2.) rade. Oprávnenie žalovaného užívať nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne v 1.) rade
vzniklo žalovanému na základe zmluvného dojednania o zriadení vecného bremena spočívajúceho v
práve bezplatného doživotného užívania nehnuteľností dohodnutého medzi žalobkyňou v 1.) rade ažalovaným v Darovacej zmluve spojenej so zriadením vecného bremena zo dňa 04.08.2015, ktorou
žalovanýpredmetnénehnuteľnostidarovalžalobkyniv1.rade.Zásadnázmenavovzájomnýchvzťahoch
nastala dňa 14.02.2023 po tom, čo sa žalovaný v priestoroch nehnuteľností s nožom v ruke opakovane

vyhrážal žalobcovi v 2. rade rozrezaním krku a prepichnutím vidlicami. V dôsledku tohto správania bol
žalovaný ešte v ten istý deň podľa privolanou hliadkou policajného zboru vykázaný zo
spoločného obydlia. Uznesením vydaným Okresným súdom Nitra dňa 21.02.2023, sp. zn. 17C/16/2023
- 20, nariadil súd na základe návrhu žalobcov neodkladné opatrenie, ktorým v bode I. uložil žalovanému,
aby dočasne nevstupoval na nehnuteľnosti a súčasne v bode II. žalovanému zakázal priblížiť sa k

žalobcom a ich maloletým deťom na vzdialenosť kratšiu ako 10 metrov s tým, že priblíženie žalovaného
k žalobcom na vzdialenosť menšiu ako 10 metrov súd žalovanému umožnil len počas úkonov trestného
konania, priestupkového konania alebo civilného súdneho konania, a to len v rozsahu nevyhnutnom
pre riadnu účasť žalovaného na týchto úkonoch. Hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou
žalovaného vzhliadli žalobcovia v okolnostiach predmetnej veci prejavujúcich sa prioritne na užívaní
nehnuteľností zaťažených vecným bremenom, lebo pokiaľ by žalovanému nebolo (už dňa 14.02.2023)

zakázané vstupovať na nehnuteľnosti, existovalo by dôvodné riziko, že v dôsledku jeho nebezpečného
správania by žalobcom mohla vzniknúť v lepšom prípade ujma na fyzickom a psychickom zdraví; v
horšom prípade by žalobcovia mohli byť ohrození priamo na svojich životoch.

1.2 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v 2. rade nie je aktívne vecne

legitimovaný na podanie žaloby o zrušenie vecného bremena, pretože nie je ani osobou oprávnenou,
ani osobou povinnou z vecného bremena. Zmluva o zriadení vecného bremena bola uzavretá len medzi
žalobkyňou v 1. rade a žalovaným (spolu s J. I., ktorý zomrel), preto žalobca v 2. rade, ako osoba, ktorá
nemá k nehnuteľnosti žiaden právny vzťah (tento odvodzuje len od rodinného vzťahu so žalobkyňou v
1. rade), nemá žiadne právo navrhovať voči žalovanému zrušenie vecného bremena. Aj keď žalobcovia

odvodzovali svoju aktívnu vecnú legitimáciu od uznesenia Okresného súdu Nitra, sp. zn. 17C/16/2023
zo dňa 21.02.2023 (na základe uloženej povinnosti podať žalobu do 30 dní, ktorá povinnosť bola uložená
obom), podľa názoru súdu pod vecnou legitimáciou vždy treba rozumieť stav vyplývajúci z hmotného
práva, ktorý odpovedá na otázku, či žalobca je nositeľom tvrdeného subjektívneho práva a či žalovaný
je nositeľom tvrdenej subjektívnej povinnosti. V predmetnom prípade však žalobca v 2. rade nie je

preukázateľne nositeľom tvrdeného subjektívneho práva, preto súd žalobu voči nemu zamietol pre
absenciu aktívnej vecnej legitimácie.

1.3 Vzhľadom k tomu, že žalobkyni v 1. rade v konaní svedčí aktívna vecná legitimácia, domáhať sa
voči žalovanému ako pasívne vecne legitimovanému zrušenia vecného bremena, súd prvej inštancie

sa zaoberal v zmysle § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka, či nastala zmena pomerov s dôsledkom
hrubého nepomeru medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného. V prejednávanom spore došlo
k určitej zmene pomerov spočívajúcej v tom, že v porovnaní so vzťahom medzi žalobkyňou v 1.
rade a žalovaným v čase zriadenia vecného bremena sú súčasné vzťahy strán sporu konfliktnejšie,
alebo skôr oveľa napätejšie. V čase zriadenia vecného bremena žalobcovia a žalovaný užívali tú istú

nehnuteľnosť, s tým, že žalovaný užíval letnú kuchynku, z ktorej bol prístup do nehnuteľnosti, ktorú
nadobudla žalobkyňa v 1. rade darom. Zároveň strany sporu užívali aj priľahlé pozemky. Vzťahy medzi
nimi boli normálne. Súd však v konaní posudzoval, či v dôsledku zmeny pomerov došlo k hrubému
nepomeru medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného. Z vykonaného dokazovania súd prvej
inštancie predovšetkým zistil, že vzťahy medzi žalobkyňou v 1. rade a žalovaným sú napäté, a vzťahy

medzi žalobcom v 2. rade a žalovaným majú skôr konfliktnú povahu.

1.4 Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že vzájomné vzťahy medzi
stranami sporu sú toho času skôr napäté. Svedkovia K. B., ako aj C. L. vo svojich výpovediach opísali
správanie žalovaného ako ignoráciu. Osoba žalovaného bola vykreslená ako nezodpovedná, ktorá žije

príživníckym spôsobom života, pričom svedok C. L. označil žalovaného za profesionálneho klamára.
Z vykonaného dokazovania súd zistil, že v čase vzniku a zriadenia vecného bremena boli vzájomné
vzťahy žalobkyne v 1. rade (rovnako aj v prípade žalobcu v 2. rade) so žalovaným normálne, čo
zhodne potvrdili strany sporu. Zlom nastal po incidente, ktorého sa dopustil žalovaný voči žalobcovi v
2. rade dňa 14.02.2023. Súd dôvodil, že je potrebné hodnotiť najmä zmenu pomerov medzi stranami -

medzi žalobkyňou v 1.) rade a žalovaným, na čo však nemá zásadný vplyv spáchanie priestupku proti
občianskemu spolunažívaniu zo strany žalovaného voči žalobcovi v 2.) rade. Žalovaný sa voči žalobkyni
v 1.) rade nedopustil žiadneho protiprávneho konania, toho času žalobkyňa v 1.) rade prezentovala
obavu z možného nežiaduceho správania sa žalovaného v budúcnosti, ktoré je však hypotetické. Zvykonaného dokazovania súd prvej inštancie ďalej zistil, že svedkovia K. B., ako aj C. L., opisovali
veľmi zlé povahové črty žalovaného, jeho nezodpovedný prístup k plneniu si povinností zo zmluvy
o zriadení vecného bremena (absencia úhrad spojených s užívaním jeho časti), ako aj nepríjemné

vystupovanie a záľubu spočívajúcu v streľbe zo vzduchovky. Zlé povahové črty žalovaného, rovnako
ani jeho nevďačnosť za vykonanie rekonštrukcie domu, ktorým žalobcovia nehnuteľnosť zveľadili,
nemôžu byť dôvodom na zrušenie vecného bremena doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti. V
širšom kontexte, pokiaľ právny zástupca žalobcov poukazoval na to, že žalobkyňa v 1. rade vnímala
ujmu žalobcu v 2. rade ako jej manžela ako svoju vlastnú, v tomto smere, súd uviedol, že primárne

je potrebné zisťovať hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného. Protiprávne
konanie žalovaného voči žalobcovi v 2. rade, súd zohľadnil komplexne (nie však primárne ako žiadali
žalobcovia), ale ani toto samé o sebe neodôvodňuje zrušenie vecného bremena.

1.5 Súd prvej inštancie prijal záver, že z dôvodu napätých vzťahov, zlých povahových čŕt žalovaného,
jeho zistené protiprávne konanie voči žalobcovi v 2. rade (ako osobe, ktorá nemá žiaden právny vzťah

k nehnuteľnosti), nevďačný prístup k žalobcom, nemohol vzniknúť hrubý nepomer medzi vecným
bremenom a výhodou oprávneného. Ak aj v danej veci vznikol nepomer v dôsledku zmeny pomerov,
tento nemožno označiť za hrubý, pretože správanie žalovaného označili svedkovia K. B., ako aj C.
L., ako ignoráciu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že žalobkyňa v 1. rade
nepreukázala natoľko výraznú zmenu vzájomných vzťahov v období od zriadenia vecného bremena do

vydania rozhodnutia súdu, ktorá by odôvodňovala zrušenie vecného bremena. V tomto kontexte súd
dodal, že žalovaný nemôže byť sankcionovaný zrušením vecného bremena práva doživotného bývania
a užívania nehnuteľnosti, len preto, že má zlé povahové črty, z čoho pramenia nedorozumenia medzi
žalobcami a žalovaným. Samotné konštatovanie, že spolunažívanie so žalovaným by pre žalobcov
predstavovalo reálne nebezpečenstvo, považoval súd za teoretické a hypotetické, pretože k takému

konaniu by ani prísť zo strany žalovaného nemuselo. Súd prvej inštancie považoval za evidentné,
že zistené protiprávne konanie (v podobe spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu)
žalovaného proti žalobcovi v 2. rade je možné považovať za ľudské zlyhanie žalovaného, ktoré však
samé o sebe nepotvrdzuje, že žalovaný je nebezpečný, tak ako o ňom vypovedal svedok Visolajský.
Z výsluchu svedkov C. L., ako aj svedka K. B., z výsluchu žalobcov, boli zistené skutočnosti, ktoré

nasvedčujúskôrprezáver,žežalovanýniejevyslovenenebezpečnýaleboagresívny,alevjehosprávaní
sa prejavujú prvky neslušného správania, ktoré vyúsťujú do konfliktov s jeho rodinnými príslušníkmi. Čo
sa týka záľuby žalovaného, konkrétne streľby zo vzduchovky, v konaní nebolo zistené, žeby žalovaný
ohrozoval strany konania streľbou zo vzduchovky.

1.6 Poznamenal, že pokiaľ by súd prvej inštancie žalobe vyhovel, žalovanému by vznikla výrazná ujma
na jeho právach, pretože by už nemal žiaden právny titul užívať nehnuteľnosť. Poukázal na to, že
žalovaný daroval nehnuteľnosť žalobkyni v 1. rade, pretože jej chcel pomôcť s bývaním. Obe strany
konania to brali ako vzájomnú výpomoc, pričom žalobcovia začali rekonštruovať nehnuteľnosť, t. j. aj
časť žalovaného, čím prejavili tiež dobrú vôľu. Ďalej, žalobcovia investovali do nehnuteľnosti, ktorá

však patrí do výlučného vlastníctva žalobkyne v 1. rade, teda vykonávali rekonštrukciu nehnuteľnosti
predovšetkým vo svojom záujme, v dobrej vôli však aj v záujme žalovaného, ktorú túto skutočnosť
neocenil, pretože s vykonaním rekonštrukcie nesúhlasil. Pokiaľ išlo o to, že žalovaný preukázateľne
neprispieval na náhrady spojené s užívaním nehnuteľnosti (jeho časti), súd uviedol, že táto skutočnosť
nezakladá vznik hrubého nepomeru, ktorý by vznikol v dôsledku zmeny pomerov, ale zakladá možný

(žalobný) nárok pre vlastníka predmetnej nehnuteľnosti na vydanie tohto plnenia. Ďalej súd poukázal na
skutočnosť, že žalovaný nebýva priamo so žalobcami v jednej bytovej jednotke, ale býva v samostatnej
bytovej jednotke. Úplne oddelené užívanie dvoch bytových jednotiek teda nie je úplne vylúčené, čo by
prispelo opätovne k separátnemu užívaniu nehnuteľnosti. Pokiaľ bude žalovaný bývať vo svojej časti a
žalobcovia budú užívať svoju časť domu, nemalo by prichádzať k zásahom do súkromia žalobcov, ani

k zásahom do ich rodinného života. Súd zohľadňoval komplexne všetky skutočnosti, pričom zároveň
zrušením vecného bremena by žalovanému vznikla neprimerane veľká ujma na jeho právach, keďže
by stratil titul na bývanie v predmetnej nehnuteľnosti. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti súd
žalobu zamietol ako nedôvodnú. Keďže žalovaný bol v konaní úspešný, žalovanému by patril nárok na
náhradu trov konania. Keďže si nárok na náhradu trov konania neuplatnil, súd mu tento nepriznal.

2.1 Rozsudok súdu prvej inštancie napadli v zákonnej lehote odvolaním žalobcovia, ktorí žiadali
rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, prípadne ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Odvolanie odôvodnili s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h). Žalobcom nebol zrejmýzáver súdu prvej inštancie, z akých dôvodov bolo pre súd podstatné to, že nežiaduce vystupovanie
žalovaného napĺňajúce znaky skutkovej podstaty priestupku smerovalo proti žalobcovi v 2. rade, ktorý
nie je osobou povinnou z vecného bremena, a prečo táto okolnosť mala znamenať automatické

prezumovanie záveru, že voči žalobkyni v 1. rade sa žalovaný nedopustil žiadneho protiprávneho
konania. Žalobcovia zastali názor, že pokiaľ súd vo svojom rozhodnutí rigorózne vylúčil, aby so zreteľom
na všetky okolnosti daného prípadu bolo prihliadnuté na hrubé správanie žalovaného proti žalobcovi
v 2. rade, ktorý má postavenie blízkej osoby žalobkyne v 1. rade a zároveň postavenie užívateľa
nehnuteľností, potom jeho záver vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcovia

namietali záver súdu , že žalovaný sa voči „žalobkyni v 1. rade nedopustil žiadneho protiprávneho
konania“, pretože už samotné vystupovanie žalovaného spôsobom vymykajúcim sa morálnym a
hodnotovým kritériám, aké sú objektívne kladené na osobu vykonávajúcu právo doživotného užívania
nehnuteľnosti, predstavuje zásah do práv žalobkyne v 1. rade, a to minimálne do práva na pokojný a
bezpečný rodinný život, z ktorého dôvodu je vylúčené posudzovať takéto konanie ako súladné s právnou
normou.

2.2 Žalobcovia tiež zdôraznili, že ani ustanovenie samotného § 151p odsek 3 Občianskeho zákonníka na
žiadnom mieste nepredpisuje, aby vznik hrubého nepomeru v rámci zmluvného vzťahu vyplývajúceho zo
zriadeného vecného bremena bol následkom okolností resp. situácií, ktorých priamym (bezprostredným)
účastníkom bude subjekt povinný z vecného bremena. V tomto ohľade žalobcovia poukázali na obsah

rozhodnutia odboru všeobecnej vnútornej správy Okresného úradu Nitra zo dňa 03.08.2023, číslo
OVVS2-2023/037724-009, ktoré jednoznačne preukazuje, že žalovaný bol uznaný za vinného zo
spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona SNR č.
372/1990 Zb. o priestupkoch, vyhrážaním sa ujmou na zdraví a iným hrubým správaním, ktorého
sa dopustil dňa 14.02.2023, keď sa opakovane vyhrážal žalobcovi v 2. rade. Popísané počínanie

žalovaného rozhodne nevykazuje znaky ignorovania, a pokiaľ súd prvej inštancie napriek existujúcim
záverom rozhodnutia o priestupku, považoval vystupovanie žalovaného za prejav ignorovania žalobcov,
potom sú žalobcovia presvedčení, že súd v tomto smere na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Ak aj v napadnutom rozsudku súd poukázal na výpovede žalobcov
a svedkov, pričom uviedol, že dané dôkazy nasvedčujú skôr pre záver, že žalovaný nie je vyslovene

nebezpečný alebo agresívny, ale sa v ňom prejavujú prvky neslušného správania vyúsťujúce do
konfliktov, potom podľa presvedčenia žalobcov takýto úsudok nielenže nekorešponduje s obsahom
a závermi, ku ktorým dospel správny orgán prejednávajúci žalovaného priestupkovú vec, ale je s
nimi dokonca v priamom rozpore. Tvrdenia žalobcov o reálnom nebezpečenstve hroziacom zo strany
žalovaného preto nie sú a ani nemôžu byť „teoretické“, keďže majú základ v preukázanom protiprávnom

konaní žalovaného.

2.3 V nadväznosti na uvedené žalobcovia doložili k odvolaniu listinný dôkaz, ktorým je lekárska
správa psychiatričky D. M. E. zo dňa 26.02.2024. Predložený listinný dôkaz preukazuje skutočnosť, že
žalobkyňa v 1. rade prežíva od roku 2023 silnú úzkosť a strach z osoby žalovaného, ktorý sa vyhrážal

manželovi a deťom žalobkyne v 1. rade. Podľa lekárskej správy zistila lekárka u žalobkyne v 1. rade
náladu na úrovni stredne ťažkej až ťažkej depresie, úzkostné stavy, nepokoj v tele, nervozitu, bolesti
hlavy a pocity nauzei už ráno po prebudení. Reálne podmienené obavné koncepcie do budúcnosti
navodzuje u žalobkyne v 1. rade podľa lekárskej správy aktuálna rodinná situácia.

2.4 Žalobcovia ďalej zdôraznili, že strata titulu na bývanie je za splnenia podmienok upravených v
ustanovení § 151p odsek 3 Občianskeho zákonníka predpokladaným právnym následkom zrušenia
vecného bremena, preto úvahy o výraznej ujme v podobe straty titulu na bývanie na strane žalovaného
vnímajúžalobcoviaakoneadekvátneazároveňrozpornésvykonanýmdokazovaním.Samotnýžalovaný
na pojednávaní dňa 15.01.2024 pred súdom prvého stupňa potvrdil, že od incidentu zo dňa 14.02.2023

býva v susednej nehnuteľnosti patriacej jeho krstnej matke. V konaní nebolo tvrdené a už vôbec nebolo
preukázané, že užívanie predmetnej nehnuteľnosti by do budúcna nemalo byť žalovanému umožnené.
Žalobcovia v konaní poukazovali na skutočnosť, že incident zo dňa 14.02.2023 sa neudial v interiéri
rodinného domu, ale došlo k nemu mimo priestorov domu na dvore. V tomto kontexte žalobcovia
namietalitvrdeniesúduprvéhostupňaotom,ževkonanínebolozistené,žebyžalovanýohrozovalstrany

konania streľbou zo vzduchovky (bod 38. rozsudku). Už len samotný fakt, že žalovaný zo vzduchovky
pravidelne vystreľuje v blízkosti rodinného domu žalobkyne v 1. rade (ktorú skutočnosť potvrdil aj
samotný žalovaný), ktorý je obývaný nielen žalobcami, ale aj ich deťmi, hrozbu nepochybne predstavuje
a takéto riziko žalobcovia nie sú povinní znášať. Bez ohľadu na to však žalobcovia zdôrazňujú, žeuž samotná existencia strachu zažívaného dennodenne žalobcami pri predstave realizácie výkonu
práv z vecného bremena zo strany žalovaného prejavujúca sa napr. zamykaním všetkých dverí v
interiéri aj v exteriéri, predstavuje zásah do práva žalobcov na nerušené užívanie nehnuteľnosti, ktorého

následkom je vznik hrubého nepomeru medzi vecným bremenom a oprávneniami žalovaného. Záver
súdu o tom, že pokiaľ bude žalovaný bývať vo svojej časti domu a žalobcovia budú užívať svoju časť,
„nemalo by“ prichádzať k zásahom do súkromia žalobcov, preto nie je možné hodnotiť inak len ako
nesúladný s vykonaným dokazovaním.
2.5 Tvrdenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého protiprávne konanie voči žalobcovi v 2. rade samé o

sebe neodôvodňuje zrušenie vecného bremena je síce na mieste, faktom však zostáva, že protiprávnosť
konania žalovaného voči žalobcovi v 2. rade je iba jednou z mnohých okolností bezprostredne
ovplyvňujúcich spôsob užívania zaťaženej nehnuteľnosti. Popri nej majú na daný spor vplyv aj ďalšie
skutočnostipreukázanévrámcikonaniapredsúdom,ato,žeobjektomhanlivéhovyjadrovaniaainvektív
zo strany žalovaného nebol počas spolunažívania strán sporu len žalobca v 2. rade, ale bola ním aj
samotná žalobkyňa v 1. rade.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“) vec prejednal v medziach daných odvolaním, v rozsahu určenom ustanovením § 379 CSP,

bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1
písm. b), c) CSP v napadnutom zamietajúcom výroku II. v časti, ktorou bola zamietnutá žaloba žalobkyne
v 1.rade, ako aj vo výroku I. a III. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 CSP).
Odvolací súd tiež rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. v časti, ktorou
bola zamietnutá žaloba žalobcu v 2.rade potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní podanom žalobkyňou v 1. rade, preskúmal napadnutý rozsudok,
konanie, ktoré mu predchádzalo, ako aj dôvody odvolania a skonštatoval, že súd prvej inštancie
vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil a jeho závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu v 2.rade a zamietnutie jeho žaloby z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej

legitimácie, v tejto časti zamietnutia žaloby sa s právnym záverom súdu prvej inštancie odvolací súd
stotožnil, preto považoval odvolanie žalobcu v 2.rade za nedôvodné a rozsudok v tejto napadnutej časti
potvrdil a zároveň poukazuje na dôvody uvedené v bode 30 odôvodnenia rozsudku. Je nesporné, že
žalobkyňa v 1.rade je v konaní aktívne vecne legitimovaná, pretože návrh na zrušenie vecného bremena
môžepodaťosobapovinná,ktorájevlastníčkouvecnýmbremenomzaťaženýchnehnuteľností,apretoje

povinná strpieť užívanie nehnuteľností žalovaným. Je splnená aj podmienka pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného, ktorý je oprávneným z vecného bremena v zmysle zmluvy o zriadení vecného bremena,
ktorá je súčasťou darovacej zmluvy. Keďže odvolací súd plne súhlasí, nepovažuje za potrebné ich znovu
opakovať a iba na tieto dôvody odkazuje.

6. Ustanovenie § 151p ods. 3 veta prvá Občianskeho zákonníka umožňuje zrušiť vecné bremeno
rozhodnutím súdu za splnenia troch podmienok, ktorými sú: 1/ zmena pomerov, 2/ hrubý nepomer medzi
vecným bremenom a výhodou oprávneného, 3/ príčinná súvislosť medzi zmenou pomerov a hrubým
nepomerom. Občiansky zákonník v ust. § 151p ods. 3 ani v iných ustanoveniach bližšie nerozvádza, v
čom má spočívať zmena pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu úpravy rozsahu a obsahu vecného

bremena. Nepochybne sa ňou mieni zmena nielen v objektívnych okolnostiach, ale aj v osobných
pomeroch účastníkov, pokiaľ sa výrazným spôsobom dotýka ďalšieho obsahu či trvania vecného
bremena. Za určitých okolností hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného môže
vzniknúť aj zmenou v správaní sa subjektov tohto právneho vzťahu. Ak niektorý zo subjektov právneho
vzťahuzaloženéhovecnýmbremenomhrubozneužívasvojeprávaasprávasaspoločenskyneprijateľne

(v rozpore s dobrými mravmi), môže to mať vplyv na zmenu obsahu vecného bremena, prípadne na jeho
zrušenie. Súdna prax pripúšťa možnosť zrušenia vecného bremena pre zmenu pomerov aj v prípade
mimoriadne konfliktných vzťahov medzi účastníkmi.

7. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na tom závere, že žalobkyňa v 1. rade a žalovaný majú

toho času napäté vzťahy, pričom voči žalobkyni v 1.rade sa žalovaný nedopustil žiadneho protiprávneho
konania , tohto sa žalovaný dopustil iba voči žalobcovi v 2.rade ( manželovi žalobkyne v 1.rade ) a teda
nemožno ho primárne hodnotiť ako konanie , ktoré má byť dôvodom na zrušenie vecného bremena.8. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že v prejednávanom spore došlo k zmene pomerov
spočívajúcej v tom, že v porovnaní so vzťahom strán sporu v čase zriadenia vecného bremena sú
súčasné vzťahy strán sporu mimoriadne konfliktné. Podľa zhodných tvrdení strán v čase zriadenia

vecného bremena boli vzťahy medzi žalobkyňou v 1.rade a žalovaným dobré, a preto spoločné užívanie
nehnuteľností bolo možné. Z dokazovania nepochybne vyplynulo, že od zriadenia vecného bremena
došlo k zmene vzťahov, pretože najskôr vznikali drobnejšie konflikty medzi stranami sporu v spojitosti
s užívaním predmetných nehnuteľností (v súvislosti s rekonštrukciou, záhradou atď.) a tieto vyústili do
protiprávneho konania žalovaného voči žalobcovi v 2.rade, ktorého vulgárne napadol a vyhrážal sa mu

s nožom v ruke, teda bol uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu
podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, vyhrážaním sa ujmou na zdraví
a iným hrubým správaním. V súčasnosti má žalobkyňa v 1.rade ( ako aj celá rodina ) zo žalovaného
strach, zamykajú sa a nevedia si s ním predstaviť spolužitie v jednej nehnuteľnosti, keďže žalovaný
sa vo vzťahu k žalobcovi v 2.rade dopustil skutku, ktorý v nich vzbudzuje vážne obavy zo spoločného
užívania nehnuteľnosti.

9. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie sa dôsledne nezaoberal
obsahom protiprávneho konania žalovaného a závažnosťou skutku, ktorého sa dopustil vo vzťahu
k žalobcovi v 2.rade a tento vyhodnotil len ako konflikt medzi zúčastnenými stranami. V prípade
obyčajného konfliktu by však žalovaný nebol políciou vykázaný z bydliska a nebolo by vydané

neodkladné opatrenie, ktorým súd nariadil žalovanému, aby dočasne nevstupoval na nehnuteľnosti
a súčasne žalovanému zakázal priblížiť sa k žalobcom a ich maloletým deťom na vzdialenosť kratšiu
ako 10 metrov. Odvolací súd preto nesúhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že je potrebné
hodnotiť najmä zmenu pomerov medzi žalobkyňou v 1. rade a žalovaným, na čo nemá zásadný
vplyv spáchanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu zo strany žalovaného voči žalobcovi v

2. rade. Keďže žalobca v 2.rade je manželom žalobkyne v 1.rade je logické, že žalobkyňa v 1.rade
pociťuje ujmu jej manžela ako ujmu vlastnú a je tiež zrejmé, že keď žalovaný ohrozuje žalobcu v 2.rade
nožom a vyhráža sa mu, tak žalobkyňa v 1. rade môže mať prirodzene obavu z možného nežiaduceho
správania sa žalovaného v budúcnosti, aj napriek tomu, že žalovaný sa priamo voči žalobkyni v 1.
rade nedopustil protiprávneho konania. Nepochybne však z výsluchov žalobcov vyplynulo, že aj voči

žalobkyni v 1.rade sa žalovaný dopúšťal slovných útokov a nadávok. Súd prvej inštancie sa nemôže
stavať do role psychológa, ktorý žalobkyni nariadi, či z konania žalovaného môže mať strach alebo nie.
Naopak súd prvej inštancie musí zhodnotiť doterajšie konanie žalovaného v celkových súvislostiach, keď
je nesporné, že z menších konfliktov a vzájomného ignorovania sa, došlo až k protiprávnemu konaniu zo
strany žalovaného. Z napadnutého rozsudku však nie je zrejmé ako súd prvej inštancie vyhodnotil toto

konanie žalovaného vzhľadom na priebeh skutku ( priestupku), ktorý je detailne opísaný v žalobe ako
i v rozhodnutí o priestupku, a je nepochybne kvalifikovaný ako vyhrážanie sa ujmou na zdraví a iným
hrubýmsprávaním.Odvolacísúddodáva,žeabsentujúcasebareflexiazostranyžalovanéhovyplynulaaj
z jeho tvrdenia, že on sa nemá za čo ospravedlniť žalobcovi v 2.rade, a naopak práve žalovaný očakáva
ospravedlnenie od žalobcu v 2.rade.

10. Výpovede svedkov K. B. a C. L., ktorí podľa súdu prvej inštancie opisovali povahové črty žalovaného
a jeho nevďačnosť, vyhodnotil súd tak, že tieto nemôžu byť dôvodom na zrušenie vecného bremena
doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie však
musí zohľadniť, že uvedené svedecké výpovede sú len jedným z dôkazov, ktoré dokresľujú správanie

žalovaného v kontexte s výpoveďami žalobcov a ďalšími listinnými dôkazmi. Nie je možné potom
súhlasiť ani so záverom súdu prvej inštancie, že z dokazovania vyplynulo, že žalovaný nie je vyslovene
nebezpečný alebo agresívny, ale v jeho správaní sa prejavujú prvky neslušného správania, ktoré
vyúsťujú do konfliktov s jeho rodinnými príslušníkmi. Ak by v skutočnosti zo strany žalovaného išlo
len o neslušné alebo ojedinele konfliktné správanie, tak by zrejme nevyústilo do ohrozovania žalobcu

v 2.rade nožom a vyhrážania sa mu smrťou. Z výsluchu žalobcov pritom vyplynulo, že práve v dôsledku
konfliktnej povahy žalovaného a jeho slovných urážok, títo sa rozhodli ho ignorovať a vyhýbať sa
mu. Napriek tomu však ani táto „stratégia“ žalobcov nebola postačujúca, keďže žalovaný sa dopustil
uvedeného skutku. Je teda zrejmé, že žalovaný sa voči žalobkyni v 1.rade a žalobcovi v 2.rade správal
spoločensky neprijateľne, keď bol voči nim vulgárny, vyvolával konflikty, zneužíval svoje oprávnenie

užívať nehnuteľnosti, keď za tieto nehradil náklady za plnenia poskytované s ich užívaním a nakoniec
sa správal spôsobom, ktorý možno považovať za ohrozujúci bezpečnosť žalobkyne v 1.rade a jej rodiny.
Je potom potrebné, aby sa súd prvej inštancie zaoberal aj tým, či za týchto okolností nie je možné zazmenu pomerov považovať porušovanie práva na ochranu rodinného života žalobkyne v 1.rade ako
povinnej z vecného bremena chovaním žalovaného.

11. Odvolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonané dôkazy
nesprávne vyhodnotil a jeho závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď konanie žalovaného
hodnotil len ako neslušné a vyplývajúce z jeho negatívnych povahových vlastností, pričom nezohľadnil
závažnosť protiprávneho konania žalovaného voči žalobcovi v 2.rade a dôsledky tohto jeho konania vo
vzťahu k žalobkyni v 1.rade a jej členom rodiny. V odôvodnení rozhodnutia neuviedol na základe akých

dôkazov prijal záver, že správanie žalovaného je iba neslušné a žalobkyňu a jej rodinných príslušníkov
reálne svojím konaním neohrozuje.

12. Odvolací súd dodáva, že v prípade, ak súd prvej inštancie v ďalšom konaní dospeje k záveru, že
je dôvodné zrušiť vecné bremeno zriadené v prospech žalovaného, tak v danom prípade patrí osobe
oprávnenej z vecného bremena ( žalovanému) podľa § 151p ods. 3 veta prvá Občianskeho zákonníka,

primeraná náhrada. V danom prípade by nebolo dôvodné zrušenie vecného bremena bez povinnosti
žalobkyne v 1.rade zaplatiť žalovanému primeranú náhradu pre správanie sa žalovaného, ktoré bolo
v rozpore s dobrými mravmi. Samotné správanie sa osoby oprávnenej z vecného bremena, ktoré je
v rozpore s dobrými mravmi, nemôže automaticky znamenať zánik nároku tejto osoby na primeranú
náhradu, čo vyplýva aj z rozhodnutí súdov, ktoré aj pri takomto spoločensky neprijateľnom správaní

sa osoby oprávnenej z vecného bremena voči osobe povinnej priznali osobe oprávnenej primeranú
náhradu (napr. rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co 359/2014 zo dňa 25.06.2015). Konanie
osoby oprávnenej z vecného bremena v rozpore s dobrými mravmi je zvyčajne príčinou zmeny pomerov
odôvodňujúcich zrušenie vecného bremena. Pri úvahe o výške primeranej náhrady za zrušenie vecného
bremena súd viazaný návrhom nie je (viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo 192/2006 ). Primeraná

náhrada nemusí pozostávať z peňažného plnenia, ale z vytvorenia stavu, ktorý zabezpečí plnohodnotné
uspokojenie potrieb žalovaného iným spôsobom než je doterajší výkon oprávnení vyplývajúcich z
vecného bremena (R 65/1972). Primeranou náhradou za zrušené vecné bremeno môže byť napr.
suma, ktorú by oprávnený z uvedeného bremena musel platiť za užívanie prípadného náhradného bytu.
Ako uvádza Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo 192/2006, významné z hľadiska správneho

rozhodnutia o tejto náhrade je zistenie, aký je majetkový prospech vlastníka zaťaženej nehnuteľnosti
a majetkový dôsledok u oprávneného vychádzajúc z toho, že právo z vecného bremena spočíva v
bezplatnom doživotnom bývaní.

13. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom

zamietajúcom výroku II. v časti, ktorou bola zamietnutá žaloba žalobcu v 2.rade ( z dôvodu absencie
aktívnej vecnej legitimácie) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. V napadnutom
zamietajúcom výroku II. v časti, ktorou bola zamietnutá žaloba žalobkyne v 1.rade, ako aj vo výroku
I. a III. rozsudok zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie (§ 391 CSP). V ďalšom konaní súd prvej inštancie bude postupovať v zmysle

vyššie uvedených záverov, prípadne doplní dokazovanie podľa návrhov strán sporu za účelom riadneho
zistenia skutkového stavu. Následne opätovne v danej veci rozhodne a svoje rozhodnutie dôsledne
odôvodní tak, aby spĺňalo náležitosti vyžadované ust. § 220 CSP. Právnym názorom odvolacieho súdu
je súd prvej inštancii v ďalšom konaní viazaný (§ 391 ods. 2 CSP).

14. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).