Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. marec 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: NR-15S/41/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4019200124

Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Jelinková Dudzíková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:4019200124.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

16 NR-15S/41/2019

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej,
LLM., a z členky a člena senátu JUDr. Ingridy Hudecovej a JUDr. Lukáša Galla (sudca spravodajca), vo
veci žalobcu: EDYMAX Facility Management SE, so sídlom Bajkalská 22, 821 09 Bratislava, IČO: 46
812 903, zastúpeného: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Prievozská 4, 821
09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 51003848, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce,
Masarykova 10, 040 01 Košice, IČO: 00166405, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.

PO/BEZ/2018/6371, O-654/2018, zo dňa 09. 01. 2019, takto

r o z h o d o l :

16 NR-15S/41/2019

I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta.

II. Súd žalovanému voči žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Inšpektorát práce Nitra, Jelenecká 49, 950 38 Nitra (ďalej len „prvostupňový orgán“) na základe
vykonanej inšpekcie práce u žalobcu ako zamestnávateľa v dňoch 18.05.2017 a v dňoch 11.07.2017
a14.07.2017,zameranejnakontroludodržiavaniapracovnoprávnychamzdovýchpredpisov,nakontrolu
dodržiavania predpisov v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (ďalej len „inšpekcia práce“),
vyhotovil dňa 14. 07. 2017 Protokol o výsledku inšpekcie práce č. INA-30-55-2.3/P-E24,A22,A25-17 zo
dňa 14.07.2017 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 07.08.2017, Dodatku č. 2 zo dňa 18.09.2017 a Dodatku

č. 3 zo dňa 18.01.2018 (ďalej len „protokol“) podľa § 7 ods. 3 písm. a) v spojení s § 13 ods. 2 a § 14
ods. 1, ods. 2 a 4 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005
Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon o inšpekcii práce“).2. Prvostupňový orgán začal dňa 03.10.2018 správne konanie voči žalobcovi vo veci uloženia pokuty
podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce na podklade zistení uvedených v protokole.

3. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. IPNR_KHIP/ROZ/2018/2946 zo dňa 29.10.2018, bola
žalobcovi podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce uložená pokuta vo výške 4000,- Eur (ďalej
len „pokuta“) za

1) porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) v prvom bode zákona

o inšpekcii práce, konkrétne z ust. § 99 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších
predpisov(ďalejlen„Zákonníkpráce“)tým,že zamestnávateľneviedolevidenciuprácenadčasanočnej
práce zamestnancov: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. C. XX/X, XXX XX D., pracovná zmluva zo dňa
27.10.2016 (evidenciu nočnej práce v období január až apríl 2017, práce nadčas v období marec, apríl
2017), E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. G. XXX, XXX XX G. G., pracovná zmluva zo dňa 04.11.2016
(evidenciu nočnej práce v období január až apríl 2017, práce nadčas v období marec a apríl 2017), B.

H., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX G. I. XXX, pracovná zmluva zo dňa 30. 12. 2016 (evidenciu
nočnej práce v období január až marec 2017, práce nadčas v období február až apríl 2017), J. K., nar.
XX.XX.XXXX bytom XXX XX L. A., I. XXX, pracovná zmluva zo dňa 30. 12. 2016 (evidenciu nočnej
práce v období január až apríl 2017, práce nadčas v mesiaci marec 2017) (ďalej len „skutok 1“), a

2) za porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona o inšpekcii práce a to ust. § 16 ods. 2 písm. a)
zákona oinšpekciiprácetým,žezamestnávateľnapriekpožiadaniulistomzodňa25.05.2017-„Žiadosť
na predloženie dokumentácie, záznamov a iných dokladov potrebných na výkon inšpekcie práce“, ktorý
prevzal dňa 02. 06. 2017 v stanovenej lehote do 22. 6. 2017 v zmysle listu Odpoveď na Žiadosť o
predĺženie lehoty zo dňa 13. 6. 2017, nepredložil inšpektorátu práce alebo inšpektorom práce žiadané

doklady potrebné na výkon inšpekcie práce a to: pracovné zmluvy, dodatky k pracovným zmluvám,
dohody o dočasnom pridelení k užívateľskému zamestnávateľovi za zamestnancov B. M., I. I., B. B.,
evidenciu pracovného času zamestnancov B. M. za obdobie január až september 2016, N. O.
za obdobie február až september 2016, I. I. za obdobie január až september 2016, B. B. za obdobie
január až september 2016, E. F. za obdobie august až október 2016, mzdový list zamestnanca N.

O. za rok 2016, výplatnú pásku zamestnanca B. M. za mesiac jún 2016, doklad o vyplatení miezd
zamestnancovi B. B. za mesiace január až október 2016, zabezpečenie stravovania v mesiacoch jún
až október 2016 zamestnancom N. O., I. I., B. B., v mesiacoch jún až november 2016 zamestnancovi
B. M., v mesiacoch august až december 2016 a január až apríl 2017 zamestnancovi E. F., v mesiacoch
október až december 2016 a január až apríl 2017 zamestnancovi A. B., v mesiacoch január až apríl

2017 zamestnancom J. K. a B. H., ktoré boli zistené pri výkone inšpekcie práce (ďalej len „skutok 2“).

4. Prvostupňový orgán v odôvodnení ku skutku 1) skonštatoval, že žalobca pri uvedených
zamestnancoch neviedol evidenciu nočnej práce a práce nadčas v súlade s § 99 Zákonníka práce,
ktorý podľa neho ustanovuje, že zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce

nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak,
aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu.
Z predloženej evidencie pracovného času žalobcom preto vyplývalo, že nie je vedená v súlade s dikciou
Zákonníka práce, ktorý nekonkretizuje, akou formou, resp. spôsobom má zamestnávateľ uskutočňovať
evidenciu pracovného času (elektronicky čipovými kartami, príp. osobným zápisom). Táto forma závisí

od samotného zamestnávateľa, pričom je samozrejmé, že táto musí zodpovedať skutočnosti, reálnemu
času uvedenému začiatkom a koncom, v ktorom bola práca zamestnancami vykonávaná.

5. Ku skutku 2) prvostupňový orgán uviedol, že žalobca po tom, čo mu bola dňa 02. 06. 2017
doručená výzva, aby v lehote 3 dní predložil dokumentáciu, záznamy a iné doklady potrebné na výkon

inšpekcie práce, pričom lehota na predloženie mu bola predĺžená ku dňu 22. 06. 2017, si túto zákonnú
povinnosť nesplnil, čím došlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu podľa $ 16 ods.
2 písm. a) zákona o inšpekcii práce. Ohľadne tvrdení žalobcu týkajúcich sa príčiny nepredloženia
predmetných dokladov kvôli napadnutiu servera počítačovým vírusom a odcudzeniu technického
vybavenia spoločnosti zabezpečujúcej pre žalobcu digitalizáciu fyzických archívov prvostupňový orgán

uviedol, že jeho povinnosťou bolo archivovať požadované doklady v listinnej forme, zároveň poukázal na
objektívnu zodpovednosť za delikty na úseku inšpekcie práce a ďalšie tvrdenia žalobcu o jeho vyvinení
považoval za účelové.6. V súvislosti s uloženou pokutou prvostupňový orgán uviedol, že z dôvodu súbehu viacerých deliktov
bolo potrebné aplikovať pravidlá ukladania úhrnného trestu podľa ustanovení Trestného zákona, kedy
správny orgán uloží za viaceré delikty sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt

najprísnejšie postihnuteľný. Uloženú sankciu prvostupňový orgán uložil za porušenie ustanovenia § 99
Zákonníkaprácepodľaskutku1),ktoréhoúčelomjezabezpečenieochranyzamestnancov.Prijejuložení
zohľadnil skutočnosť, že sa jedná o veľkého zamestnávateľa zamestnávajúceho 2200 zamestnancov,
s počtom dočasne pridelených zamestnancov k hostiteľskému zamestnávateľovi 69, prihliadol tiež
na počet celkových nedostatkov zistených v rámci inšpekcie práce (4), na preventívnu, výchovnú

a represívnu funkciu pokuty, ktorá musí byť citeľná v majetkovej sfére žalobcu.

7. Na základe podaného odvolania žalovaný rozhodnutím č. PO/BEZ/2018/6371, O-654/2018, zo dňa
09.01.2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové
rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že zo žalobcom predložených pracovných výkazov
(dochádzkových listov) vyplýva, že evidenciu pracovného času žalobca viedol spôsobom, kedy v nej

zaznamenal len začiatok a koniec celkového časového úseku, v ktorom uvedení zamestnanci
vykonávali prácu v rámci jednej pracovnej zmeny, avšak nezaznamenal začiatok a koniec časového
úseku, v ktorom títo uvedení zamestnanci vykonávali nočnú prácu a prácu nadčas. Vedenú evidenciu
žalovaný označil za nesúladnú so zákonnou dikciou § 99 Zákonníka práce. Označenie týchto časových
údajov vo vedenej evidencii pracovného času je podľa žalovaného nevyhnutne potrebné z dôvodu

relevantného posúdenia a uplatnenia pracovnoprávnych nárokov jednotlivých zamestnancov ako aj
dokladompreďalšiepracovnoprávnenárokysúvisiacesnepretržitýmdennýmodpočinkom,nepretržitým
týždenným odpočinkom, s pracovnou pohotovosťou, s prácou nadčas, s nočnou prácou, s čerpaním
dovolenky, s prestávkami v práci a podobne. Evidenciou je potrebné podľa žalovaného rozumieť jednak
evidenciu pracovného času všeobecne a jednak osobitne evidenciu rozvrhnutia a celkového rozsahu

práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak,
aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo
mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť, prácu nadčas, prípadne bol zaradený na nočnú
prácu. Žalovaný obdobne ako prvostupňový orgán zdôraznil, že forma vedenia evidencie pracovného
času nie je osobitne daná, zamestnávateľ je ju povinný viesť takým spôsobom, aby z nej bol evidentne

zrejmý konkrétny začiatok a konkrétny koniec výkonu práce nadčas. Žalobca preto podľa žalovaného
zaznamenal len začiatok a koniec celkového časového úseku, v ktorom zamestnanci vykonávali prácu
vrámcijednejpracovnejzmeny,alebezbližšiehorozlíšeniakonkrétnehozačiatkuakoncavýkonunočnej
práce a práce nadčas.

8. V súvislosti so skutkom 2 žalovaný uviedol, že zo strany žalobcu došlo ku protiprávnemu konaniu,
kedy na základe výzvy a v určenej lehote nepredložil inšpektorátu (inšpektorom) požadované doklady
týkajúce sa zamestnancov uvedených v skutku 2. Z ustanovenia § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii
práce preto podľa žalovaného vyplýva pre zamestnávateľa predložiť všetky podklady alebo informácie
potrebné na výkon inšpekcie práce vrátane prvopisov, dokladov a technických nosičov dokladov.

Žalovaný dodal, že kontrolovanému subjektu vzniká zodpovednosť za správne delikty samotným
porušením právneho predpisu, a to bez ohľadu na to, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie,
príp. opomenutie. Žalobca by sa mohol podľa žalovaného zo spáchaného správneho deliktu vyviniť za
predpokladu, ak by predložil dôkazy o tom, že zistený správny delikt nespáchal, čo v konaní preukázané
nebolo. Uloženú pokutu považoval žalovaný za primeranú, ktorá bola vzhľadom na hornú hranicu

zákonnej sankčnej sadzby vo výške 100 000,- Eur, určená za aplikácie absorbčnej zásady na jej spodnej
hranici. Sankcia má podľa žalovaného plniť preventívnu a výchovnú funkciu , s následkom odradiť
účastníka konania od jeho prípadne ďalšieho protiprávneho konania v budúcnosti. Žalovaný sa následne
stotožnil s ďalšími dôvodmi prvostupňového orgánu týkajúcimi sa výšky uloženej pokuty.

II.
Žaloba

9. Žalobou pôvodne doručenou na Krajský súd v Nitre dňa 14.03.2019 sa žalobca domáhal zrušenia
rozhodnutia žalovaného a prvostupňového orgánu a vrátenia veci na ďalšie konanie z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), súčasne z dôvodu nepreskúmateľnosti
podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP a z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci podľa
§ 191 ods. 1 písm. e) SSP. V žalobných bodoch žalobca uviedol, že dochádzku predmetnýchzamestnancov viedol spôsobom, kedy zaznamenával začiatok a koniec časového úseku, v ktorom
jednotliví zamestnanci vykonávali prácu, pričom v rámci dochádzky zároveň evidoval počet hodín, počas
ktorýchtítozamestnancivykonávalinočnúprácu,akoajprácunadčas.Žalobcomvyhotovenédochádzky

dotknutých zamestnancov obsahujú podľa jeho tvrdení údaj o začiatku a konci časového úseku, v rámci
ktorého zamestnanci vykonávali prácu, ktorý je podľa neho prácou nadčas podľa § 97 ods. 1 Zákonníka
práce a nočnou prácou podľa § 98 ods. 1 Zákonníka práce. Súčasne podľa žalobcu nie je možné takéto
vedenie dochádzky považovať za porušenie § 99 Zákonníka práce a sankcionovanie konštatovaného
nedostatku je prejavom prílišného formalizmu.

10. Žalobca spochybnil odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia ako aj rozhodnutia žalovaného,
z ktorých nevyplývajú úvahy o nedostatočnosti uznania celkovej evidencie dochádzky dotknutých
zamestnancov. Pokiaľ zaznamenaný časový úsek výkonu práce dotknutého zamestnanca spadá do
zákonného vymedzenia nočnej práce, ide podľa žalobcu bezpochyby o nočnú prácu. Rovnako je
podľa žalobcu možné získať údaj o časovom úseku práce nadčas konfrontáciou zaznamenaného

časového úseku výkonu práce dotknutého zamestnanca a jeho určeného týždenného pracovného
času vyplývajúceho z vopred učeného rozvrhnutia pracovného času a rámca rozvrhu pracovných
zmien. V záujme ochrany celej škály nárokov zamestnanca je možné tieto záujmy presadzovať
z údajov poskytnutých v rámci celkovej evidencie dochádzky dotknutého zamestnanca, a to s ohľadom
na zahrnutie smerodajného údaja o počte hodín práce a práce nadčas. Zamestnancom boli podľa

žalobcu poskytnuté mzdové zvýhodnenia za prácu nadčas ako aj za nočnú prácu, čo zo strany
žalovaného nebolo podľa neho spochybnené. Rozhodnutie žalovaného podľa žalobcu nedostatočne
a nezrozumiteľne odôvodňuje poručenie § 99 Zákonníka práce, pričom tieto závery boli založené len
na konštatovaní znenia tohto ustanovenia. Žalobca dodal, že rozhodnutie žalovaného nevychádza zo
spoľahlivo zisteného stavu veci, jeho závery za skutkovo a práve nesprávne, v dôsledku čoho trpí vadou

nepreskúmateľnosti.

11. K porušeniu povinnosti vyplývajúcej z § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce žalobca poukázal
na to, že z objektívnych príčin nebolo možné zistené nedostatky odstrániť z dôvodu napadnutia servera
žalobcu počítačovým vírusom Odin, ako aj na odcudzenie technického vybavenia žalobcu a dokumentov

prepracovaných za účelom ich digitalizácie. Tieto skutočnosti žalobca podľa svojich tvrdení preukázal
v rámci inšpekcie práce prostredníctvom dôkazu – písomného stanoviska spoločnosti ESET spol. s r.
o. - spravujúcou antivírusový program využívaný žalobcom a o nemožnosti dešifrovania napadnutých
súborov a dát ako aj dôkazu – uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Brezne, obvodného
oddelenia PZ Podbrezová zo dňa 09.11.2016 o začatí trestného stíhania za prečin krádeže podľa §

212 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Týmto je podľa žalobcu preukázané, že z jeho strany
nedošlo k porušeniu povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii
práce. Podľa žalobcu je preto oprávnené zvážiť danosť liberačných dôvodov, ktoré by ho mohli zbaviť,
resp. zmierniť jeho objektívnu zodpovednosť za porušenie uvádzaných zákonných predpisov. Žalobca
namietal, že s uvádzanými liberačnými dôvodmi sa prvostupňový orgán a ani žalovaný nevysporiadali,

čo danosť zákonných dôvodov pre mieru sankčného postihu spochybňuje a tým rozhodnutie žalovaného
je možné považovať za nezákonné. Poukazovanie žalovaným a prvostupňovým orgánom na objektívny
charakter zodpovednosti za správne delikty znamená podľa žalobcu účelový výklad zistených informácií
v rámci procesu dokazovania a so zásadami hodnotenia dôkazov a úplnosti zistenia skutkového stavu
veci. Správny orgán je podľa žalobcu vo veciach správneho trestania povinný rozhodovať tak, aby boli

dodržiavané zásady trestného konania a účastníkom konania poskytovať záruky, aké sú poskytované
obvinenému z trestného činu. V tejto súvislosti žalobca odkázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8 Sžo 147/2008 zo dňa 12.03.2009, a tiež upriamil pozornosť na
porušenie zásady prezumpcie neviny a zásady „in dubio pro reo“. Časť argumentácie ohľadne skutku 2)
uzavrel, že nedošlo ku jednoznačnému preukázaniu porušenia povinnosti podľa ustanovenia § 16 ods.

2 písm. a) zákona o inšpekcii práce.

12. V záverečnej argumentácii žalobca namietal samotné odôvodnenie rozhodnutia, ktoré považoval
uskutočnené v rozpore s § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), a tiež otázku samotného sankčného

postihu. Podľa žalobcu žalovaný sa ani teoreticky nezaoberal možnosťou neuloženia sankcie, ktorú
zákon pripúšťa rovnako, ako možnosť jej uloženia. Rovnako podľa žalobcu nie je správny orgán povinný
prihliadať v rámci ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce na počet nelegálne
zamestnaných osôb. Ďalej žalobca namietal, že pre prípad, že by sa aj tvrdených porušení zákonao inšpekcii práce dopustil, tieto porušenia nie sú značné, resp. zrejmé a hodnotené v prospech
uloženia vyššej sankcie, keďže ako už sám žalobca uviedol, došlo z jeho strany k vyplateniu mzdových
zvýhodnení za celé špecifikované obdobie a teda sám namieta, že nemohlo dôjsť ku poškodeniu

práv zamestnancov. Žalobca súčasne poukázal v súvislosti s uložením pokuty na nevysporiadanie
sa so závažnosťami následkov spáchaných deliktov, namietal aplikáciu neodôvodnených domnienok
žalovaného, namietal odôvodnenie výšky uloženej sankcie vo vzťahu na počet zamestnávaných
osôb žalobcom so zaradením žalobcu do kategórie „veľkého zamestnávateľa“, ktoré nemá oporu
v zákonnom texte. Zároveň žalobca namietol odôvodnenie výšky pokuty vo vzťahu na celkový počet

štyroch zistených porušení inšpektormi práce, pričom konanie sa vedie len voči dvom porušeniam.
Žalobca taktiež namietal nezohľadnenie poľahčujúcej okolnosti, a to že ide v jeho prípade o prvé
zistenie porušenia pracovnoprávnych predpisov, pričom poukaz žalovaného na opakované porušenia
spočívajúce v nepredložení dokladov potrebných na výkon inšpekcie práce považoval žalobca za
uskutočnené za v rozpore s absorpčnou zásadou. Záverom žalobca dodal, že napadnuté rozhodnutie
neobsahuje žiadne odôvodnenie výpočtu výšky uloženej pokuty.

III.
Vyjadrenie k žalobe

13. K žalobe sa podaním doručeným súdu dňa 27.05.2019 vyjadril žalovaný (ďalej len „vyjadrenie“).

Uviedol, že prvostupňové rozhodnutie ako aj rozhodnutie žalovaného vychádza z dostatočne zisteného
skutkového stavu veci, zo správneho právneho posúdenia a bolo vydané za riadnej akceptácie
zásady materiálnej pravdy. Ohľadne skutku 1) zotrval na svojej argumentácii uvedenej v napadnutom
rozhodnutí, že žalobca pri evidencii pracovného času zaznamenal len začiatok a koniec celkového
časového úseku (príchod a odchod do práce), avšak nezaznamenal presný začiatok a presný koniec

časového úseku, v ktorom zamestnanci vykonávali nočnú prácu a prácu nadčas. Takéto vedenie
evidencie nepovažoval za súladné s ustanovením § 99 Zákonníka práce, pretože nie je možné následne
relevantneposúdiťpracovnoprávnenárokysúvisiacesprácounadčasasnočnouprácou.Svojetvrdenia
podporil s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Asan/3/2018 zo dňa
24. 10. 2018.

14. S námietkami žalobcu ohľadne porušenia § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce sa
nestotožnil, pretože konanie žalobcu uvedené podľa skutku 2) považoval za protiprávne. Tvrdená
objektívna nemožnosť plnenia predmetnej zákonnej povinnosti z dôvodu napadnutia servera žalobcu
vírusom a odcudzenia prepravovaných dokumentov za účelom ich digitalizácie nezakladajú žiadny

liberačný dôvod, pretože porušenia povinností podľa zákona o inšpekcii práce patria do kategórie
správnych deliktov bez ohľadu na zavinenie. Pre úplnosť dodal, že povinnosť fyzickej registrácie
dokumentov vyplývala žalobcovi z príslušného zákona o archívoch a registratúrach a preto ho
neoslobodzuje plánovaná digitalizácia údajov. V súvislosti s tvrdeniami žalobcu ohľadne použitia
analógie legis odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/28/2014

zo dňa 15.04.2015, podľa ktorého má teória správneho práva voči analógii negatívny prístup.
Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného disponuje všetkými obsahovými náležitosťami ustanovenými v §
47 ods. 3 Správneho poriadku. Námietky žalobcu ohľadne nenáležitého zdôvodnenia výšky ukladaného
sankčného postihu nepovažoval žalovaný za relevantné, pretože prvostupňový orgán postupoval pri
ukladaní sankcie postupoval legitímnym spôsobom a v súlade so zákonnými kritériami vyplývajúcimi z

§ 19 ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 6 písm. a) až e) zákona o inšpekcii práce. Záverom žalovaný dodal,
že žalobca ani v konaní vedenom na druhom stupni neuviedol také relevantné skutočnosti a nedoplnil
také relevantné dôkazy, s ktorými by sa nebol vysporiadal a ktorými by žalobca preukázal konkrétne
porušenie alebo ohrozenie jeho subjektívnych práv.

IV.
Replika žalobcu

15. K vyjadreniu žalovaného sa podaním doručeným na súd dňa 22.08.2019 vyjadril žalobca. Uviedol,
že vyjadrenie nie je tvorené a podporené žiadnymi novými skutočnosťami a odkazuje na prvostupňové

rozhodnutie a rozhodnutie žalovaného. Ku konštatovanému porušeniu § 99 Zákonníka práce uviedol,
že z jeho znenia nevyplýva, že evidovanie len počtu hodín výkonu nočnej práce a práce nadčas v rámci
evidencie zaznamenávajúcej začiatok a koniec časového úseku výkonu práce zamestnancom nie je na
účely splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa dostatočným, keďže to nie je v zákonnom ustanovenívýslovne uvedené. K rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Asan/3/2018 zo dňa
24. 10. 2018 uviedol, že výklad predmetného ustanovenia Zákonníka práce považuje za extenzívny,
pričom žiadny právny predpis explicitne neukladá všeobecnému súdu byť ním viazaný. K tvrdeniam

žalobcu ohľadne negatívneho prístupu právnej teórie správneho práva k aplikácii analógie poukázal
na ustanovenie § 195 SSP, ktoré jednoznačne zakotvil aplikáciu trestnoprávnych zásad na správne
trestanie. V ďalších častiach repliky sa žalobca pridŕžal skutočností uvedených v žalobe.

16. Žalovaný sa následne k replike žalobcu nevyjadril.

V.
Relevantná právna úprava

17. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona o inšpekcii práce inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním
pracovnoprávnych predpisov,2) ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a

skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok
žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili
15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie.

18. Podľa § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce zamestnávateľ je na požiadanie povinný

poskytnúť inšpektorátu práce alebo inšpektorovi práce všetky podklady a informácie potrebné na výkon
inšpekcie práce vrátane prvopisov dokladov a technických nosičov údajov.

19. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak
tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona,

z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a ôsmom bode
alebozaporušeniezáväzkovvyplývajúcichzkolektívnychzmlúvaždo100000eur,aakvdôsledkutohto
porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej
33 000 eur.

20. Podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1
a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť
zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a
riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb,
ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie

povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o
ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku.

21. Podľa § 21 ods. 3 zákona o inšpekcii práce na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1 písm. b),
d) a e), § 7 ods. 3 písm. písm. d), e), i) a s), ods. 8 písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d) až f), §

19 a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní,26) ak tento zákon neustanovuje inak. Pri
vydaní oprávnenia, osvedčenia, dokladu o uznaní odbornej spôsobilosti, preukazu a povolenia podľa
tohto zákona sa rozhodnutie len vyznačí v spise a namiesto písomného vyhotovenia rozhodnutia sa
účastníkovi konania vydá príslušný doklad.

22. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

23. Podľa § 47 ods. 1 Správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie

o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v
plnom rozsahu.

24. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil

správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.25. Podľa § 99 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce
nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol
zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal

nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Počas dočasného pridelenia zamestnávateľ vedie
evidenciu podľa prvej vety v mieste výkonu práce dočasne prideleného zamestnanca.
VI.
Posúdenie veci správnym súdom

26. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 1. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd
v Bratislave, na ktorý prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende vo všetkých veciach z
Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym súdom v
Bratislave (ďalej len „správny súd“) je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. NR-15S/41/2019, ktorá bola
pôvodne vedená pred Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 15S/41/2019. V súlade s platným a účinným

rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových
prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S
správneho súdu.

27. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP a
podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení
niektorýchzákonovpreskúmalnapadnutérozhodnutiežalovaného,vrátanekonania,ktorépredchádzalo
jeho vydaniu, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

28. Podstata žalobnej argumentácie v súvislosti so skutkom 1) spočívala v tvrdeniach o prejave
prílišného formalizmu správnych orgánov, kedy nedošlo k porušeniu povinnosti podľa § 99 Zákonníka
práce, o nedostatkoch a nezrozumiteľnosti odôvodnenia porušenia povinnosti a nesprávnosti zisteného
skutkovéhostavuveci.Vsúvislostisoskutkom2)podstatažalobnejargumentáciespočívalavtvrdeniach
o nedopustení sa zavineného porušenia zákonnej povinnosti z dôvodu nastolenia objektívnych

skutočností zbavujúcich žalobcu celkovej zodpovednosti za spáchaný delikt, resp. nutnosti zníženia
uloženej sankcie, ktorá nebola dostatočne odôvodnená a o neuplatnení zásady in dubio pro reo, keďže
porušenie nebolo jednoznačne preukázané.

29. Za účelom prejednania žaloby správny súd nariadil na deň 06. 03. 2025 pojednávanie, na ktoré

sa nedostavil žiaden účastník konania. Správny súd preto po vykonanom pojednávaní v neprítomnosti
účastníkov konania rozhodol o žalobe rozsudkom, ktorý bol v rovnaký deň podľa § 137 ods. 3 druhá
veta SSP vyhlásený vyvesením skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli
súdu od 06. 03. 2025 do 21. 03. 2025.

30. Z ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok pod sp.
zn. 3Asan/3/2018, zo dňa 24.10.2018 ) ako aj Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (sp.
zn. 8Asan/12/2021, zo dňa 15.11.2022) vyplýva, že

31. „17. Kasačný súd uvádza, že evidencia dochádzky a evidencia pracovného času nie je to isté.

Evidencia dochádzky je evidencia príchodov a odchodov do/zo zamestnania. Evidenciu dochádzky
u žalobcu možno zistiť z „Knihy príchodov a odchodov“, ktorú predložil v administratívnom konaní,
pričom z nej nie je zrejmé, či ide aj o evidenciu pracovného času a nie je z nej zrejmá ani evidencia
práce nadčas a nočnej práce. Evidencia pracovného času predstavuje evidenciu pracovnej doby. Ide o
časovo a obsahovo odlišné pojmy, v mnohých prípadoch to však zamestnávatelia spájajú. Je potrebné

poznamenať, že je aj rozdiel medzi príchodom na pracovisko a začiatkom vykonávania práce, aj keď to
tiež už mnohí zamestnávatelia spájajú. Treba podotknúť, že takéto spájanie nie je v rozpore so zákonom.
Zamestnávateľ má zákonnú povinnosť sledovať len pracovný čas zamestnancov. Evidenciu dochádzky
nie je zamestnávateľ povinný evidovať, sú však aj prípady, kedy je vhodné zaznamenávať aj dochádzku.
Evidencia dochádzky slúži najmä pre potreby zamestnávateľa, najmä ak je u niektorého zamestnávateľa

zvýšené riziko úrazov, krádeží, či poškodenia majetku zamestnávateľa. V takých prípadoch je pre
zamestnávateľa vhodné vedieť, kto bol v rozhodujúcom čase prítomný na pracovisku. Ak zamestnávateľ
rozlišuje medzi dochádzkou a pracovným časom, pracovný čas zvyčajne predstavuje kratší pracovný
úsek ako dochádzka.32. 18. Evidencia dochádzky zaznamenáva dobu, počas ktorej sa zamestnanec zdržiava na svojom
pracovisku v budove zamestnávateľa. Nie je to doba, počas ktorej vykonáva prácu.

33. 19. Zamestnávateľ je povinný viesť:

- evidenciu pracovného času - je to časový úsek, v ktorom zamestnanec konáva prácu, teda kedy

je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou (napr.
8:00-12:00; 12:30-16:00).

- evidenciu práce nadčas - samostatne sa zaeviduje začiatok a koniec vykonávania práce nadčas. Je to
potrebné z dôvodu, aby sa odlíšila od pracovného času, ktorý je rozvrhovaný. Je to práca nad určený
týždenný pracovný čas, vykonáva sa mimo rámca rozvrhu pracovných zmien

- evidenciu nočnej práce - samostatne sa eviduje, že daný časový úsek je aj nočnou prácou. Eviduje sa
začiatokakoniecnočnejpráce.Nočnáprácasavykonávavčasemedzi22:00-6:00.Sťažovateľsprávne
poukázal, že vymedzenie nočnej práce vyplýva priamo zo zákona, to však nemení nič na povinnosti
zamestnávateľa evidovať samostatne aj nočnú prácu.

- evidenciu aktívnej časti pracovnej pohotovosti - uvedená evidencia nie je predmetom tohto súdneho
konania, preto sa ňou kasačný súd nebude zaoberať

- evidenciu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti - uvedená evidencia nie je predmetom tohto súdneho

konania, preto sa ňou kasačný súd nebude zaoberať.

34. 20. Ustanovenie § 99 Zákonníka práce nie je možné vykladať tak, najmä jeho druhú časť prvej
vety „...tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával
prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť.“, že postačuje evidovať len príchod/

odchod do/z práce, tak ako to evidoval žalobca v „Knihe príchodov a odchodov“. Začiatok a koniec
časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonáva prácu znamená osobitný časový úsek pracovného
času, osobitný časový úsek práce nadčas, osobitný časový úsek nočnej práce atď., keďže evidenciu
týchto je zamestnávateľ v zmysle § 99 Zákonníka práce povinný viesť.

35. 21. Ako príklad evidencie pracovného času, práce nadčas a práce v noci možno uviesť príklad
zamestnanca, ktorého pracovná zmena štandardne trvá od 22:00 do 6:00. Zamestnanec má v zmysle
§ 91 Zákonníka práce nárok na jednu prestávku v trvaní 30 minút. Zamestnanec však ostal v práci do
9:00 z dôvodu naliehavej zvýšenej potreby práce. V evidencie teda bude zaznamenaný pracovný čas
od 22:00 do 4:00, (prestávka v práci od 4:00 do 4:30) a od 4:30 do 9:00, práca v noci od 22:00 do 4:00

a od 4:30 do 6:00 a práca nadčas od 6:00 do 9:00.

36. 22. Zákonník práce nedefinuje výslovne pojem „evidencia“, taktiež ani spôsob alebo formu vedenia
evidencie. Je teda na rozhodnutí zamestnávateľa, aký spôsob evidencie zvolí. V evidencii však musí byť
zohľadnený zákonom stanovený minimálny rozsah, správnosť uvedených dát, ako aj ich prehľadnosť

a preukázateľnosť. Preukázateľnosť je nevyhnutná nielen z dôvodu možnej kontroly, ale aj kvôli
personálnym a mzdovým potrebám zamestnanca a zamestnávateľa. Zamestnávateľ si môže zvoliť
písomnú podobu, elektronickú podobu, alebo kombináciu oboch. Je však dôležité, aby v evidencii
pracovného času nebolo dodatočne možné robiť zmeny. Evidencia pracovného času je povinnosťou
zamestnávateľa a zodpovedá za ňu aj v prípade kontroly. Pri plnení tejto povinnosti môže zamestnávateľ

vyžadovať aj súčinnosť zamestnancov, ktorí si napríklad zaevidujú začiatok a koniec pracovného času,
prerušenie pracovného času a pod.“

37. V kontexte citovanej judikatúry to pre samotné posúdenie veci znamená, že ak žalobca viedol
evidenciu pracovného času vo forme dochádzkových listov, kde je zaznamenaný príchod a odchod

zamestnancov, počet odpracovaných hodín za deň a súčet odpracovaných hodín za mesiac, nejde
o preukázateľnú evidenciu pracovného času, nočnej práce a práce nadčas. Zároveň je potrebné zo
strany správneho súdu upriamiť pozornosť na fakt, že predložené pracovné výkazy nemali vyplnené
formulárovo predtlačené kolónky umiestnené v spodnej časti tohto pracovného výkazu (dochádzkovéholistu) s názvami „Nadčas“, „Nočná“, „Sviatok“, „Víkendy“, „Dovolenka“, „PN“ a „NV“, ktoré mali obsahovať
celkové hodnoty týchto kategórií za daný mesiac a boli pre evidenciu skutočností podľa § 99
Zákonníka práce zásadné. Tvrdenie žalobcu, že v rámci dochádzky zároveň evidoval počet hodín, počas

ktorých dotknutí zamestnanci vykonávali nočnú prácu a prácu nadčas, je preto v rozpore s obsahom
zadovážených dôkazov. Súčasne nie je možné prijať argument žalobcu, že z údajov poskytnutých
v rámci celkovej evidencie dochádzky dotknutého zamestnanca je možné presadzovať záujem na
ochrane nárokov zamestnancov, keďže takéto sumárne údaje za odpracovaný mesiac sám žalobca
v pracovných výkazoch (dochádzkových listoch) neuviedol .

38. Z obsahového znenia predložených listín podľa správneho súdu ďalej vyplýva, že pracovnými
výkazmi dochádzalo skôr k evidencii dochádzky do zamestnania, a nie k evidencii jednotlivých zložiek
pracovného času. Za pravdu tomu dáva aj samotný názov predložených dokumentov, ktorý žalobca
ako zamestnávateľ označil ako „dochádzkový list“. Z takto vyhotovenej evidencie nie je následne
možné zistiť, či suma vyplateného mzdového zvýhodnenia za prácu načas alebo nočnú prácu,

zodpovedá skutočne odpracovanému pracovnému času zamestnanca ako časového úseku, v ktorom
bol zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonával prácu a plnil si povinnosti v súlade s
pracovnou zmluvou (§ 85 ods. 1 Zákonníka práce).

39. Rovnako je potrebné prihliadnuť aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, napr. rozsudok vo

veci Federación de Servicios de Comisiones Obreras (CCOO) proti Deutsche Bank SAE, zn. C-55/18
zo dňa 14. mája 2019, ktorého výroková časť spočívala v konštatovaní, že články 3, 5 a 6 smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času, v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, ako aj článkom
4ods.1,článkom11ods.3ačlánkom16ods.3 smerniceRady89/391/EHSz12.júna1989ozavádzaní

opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, sa majú vykladať v
tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, ktorá podľa výkladu, ktorý jej dala vnútroštátna
judikatúra, neukladá zamestnávateľom povinnosť zaviesť systém, ktorý umožní merať dĺžku denného
pracovného času odpracovaného každým pracovníkom. Konkrétne z bodu 49 tohto rozsudku vyplýva,
že „objektívne a hodnoverné určenie počtu hodín odpracovaných za deň a za týždeň je totiž nevyhnutné

na to, aby bolo možné jednak zistiť, či bol v referenčnom období stanovenom v článku 16 písm. b) alebo
v článku 19 smernice 2003/88 dodržaný maximálny týždenný pracovný čas definovaný v článku 6 tejto
smernice a v súlade s týmto ustanovením, vrátane nadčasov, a jednak, či boli dodržané minimálne doby
denného a týždenného odpočinku definované v článkoch 3 a 5 uvedenej smernice, pokiaľ ide o denný
odpočinok v priebehu 24 hodín, alebo pokiaľ ide o týždenný odpočinok, v referenčnom období uvedenom

v článku 16 písm. a) tej istej smernice.“

40. Zhrnutím uvedenej argumentácie je preto nutné dospieť k záveru, že konštatovanie nedostatkov
uvedených v skutku 1), ktoré žalovaný ako aj prvostupňový orgán kvalifikovali ako porušenie povinností
vyplývajúcich zo Zákonníka práce a za ktoré bola uložená pokuta, nie je možné považovať za

prejav prílišného formalizmu. Žalovaný preto postupoval v súlade so zákonom, keď posúdil porušenie
pracovnoprávnych predpisov podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce v spojení s § 99
Zákonníka práce, čím nie je možné konštatovať naplnenie žalobnej námietky ohľadne nesprávneho
právneho posúdenia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. Rovnako správny súd uvádza, že žalobca na
základe vyžiadaných listín od žalobcu (dochádzkových listov) zistil dostatočne skutkový stav veci, kedy

na základe oboznámenia sa s ich obsahom dospel k správnym skutkovým ako aj právnym záverom.

41. Námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatku odôvodnenia (nezrozumiteľnosti) konštatovaného
porušenia povinnosti správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je
zrejmé, že za základ svojich úvah žalovaný označil zistenia o založení pracovnoprávnych vzťahov

s dotknutými zamestnancami, ktorí vykonávali prácu pre užívateľského zamestnávateľa. V ďalšom
slede argumentácie žalovaný poukázal na predložené mzdové listy a výplatné pásky dotknutých
zamestnancov, z ktorých vyplynulo vyplatenie mzdových zvýhodnení týmto zamestnancom za nočnú
prácu a prácu nadčas. Z vyhodnotenia uvedených zistení žalovaný následne prijal skutkový záver,
že títo zamestnanci vykonávali nočnú prácu a prácu nadčas. Zavŕšením argumentácie bolo zistenie

žalovaného, že z predložených dochádzkových listov nebolo možné zistiť začiatok a koniec časových
úsekov práce nadčas a nočnej práce. Z takto prezentovaného logického sledu na seba nadväzujúcich
skutočností preto neexistuje dôvod domnievať sa, že závery žalovaného by boli nezrozumiteľné príp.
stojace na nedostatku dôvodov, ktoré viedli žalovaného k právnemu posúdeniu zisteného skutku 1).42. V ďalšej časti žalobných bodov žalobca namietal, že sa nedopustil porušenia povinnosti vyplývajúcej
z § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce, ktoré sa malo týkať skutku 2) úmyselným alebo

nedbanlivostným konaním. V súvislosti s touto námietkou správny súd uvádza, že skutkové podstaty
správnych deliktov na úseku inšpekcie práce sú založené na uplatnení právnej zodpovednosti bez
ohľadu na zavinenie, resp. príčiny vzniku protiprávneho stavu (nesplnenia zákonných povinností) –
t. j. na objektívnej zodpovednosti. Objektívny charakter zodpovednosti znamená, že zamestnávateľ
sa stáva zodpovedným za porušenie povinnosti už tým, že k porušeniu došlo, a to bez ohľadu na

to, či ide o zavinené alebo nezavinené konanie či opomenutie. Pre správny orgán je relevantná len
existencia protiprávneho stavu (obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Asan/24/2018 zo dňa 5. 3. 2019, bod 29).

43. Z uvedených záverov pre posudzovaný prípad preto vyplýva, že pri posudzovaní porušenia
povinnosti žalobcom podľa skutku 2) nie je relevantné, či k takémuto porušeniu povinnosti došlo

úmyselným alebo nedbanlivostným konaním. Nie je preto možné zobrať na zreteľ námietku žalobcu
o tom, že v čase doručenia požiadavky na predloženie dokladov už týmito dokladmi bez vlastného
zavinenia nedisponoval, pretože objektívne nimi disponovať mal.

44. V súvislosti so žalobnou námietkou ohľadne nutnosti zvážiť prítomnosť liberačných dôvodov súd

poukazuje na skutočnosť, že zákon o inšpekcii práce neustanovuje žiadne liberačné dôvody, na základe
ktorých by mohlo dôjsť k zániku, resp. k redukcii zodpovednosti za jeho spáchanie. Judikatúrou
najvyššieho súdu bolo ustálené, že pokiaľ daný zákon takéto liberačné dôvody pri úprave zodpovednosti
za správne delikty neobsahuje, nie je možné, aby orgány verejnej správy na ich prípadnú existenciu
prihliadli (obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/71/2015, zo dňa 1.

12. 2016).

45. S poukazom na uvedené skutočnosti preto vyplýva, že tvrdenia žalobcu týkajúce sa napadnutia jeho
serveru počítačovým vírusom Odin a odcudzenie dokumentov pri ich preprave nie sú svojou povahou
relevantnými dôvodmi predpokladanými zákonom o inšpekcii práce, na základe ktorých by mohlo

dôjsť ku zmierneniu (moderácii) uloženej pokuty alebo prípadne ku zániku deliktuálnej zodpovednosti.
Rozhodnutie žalovaného preto nemôže trpieť vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu veci,
ak nebolo prihliadnuté na žalobcom predložené dôkazy týkajúce sa žalobcom označených liberačných
dôvodov (uznesenie OR PZ v Brezne o začatí trestného stíhania, písomné stanovisko spoločnosti
spravujúca antivírusový program), keďže tieto nie sú spôsobilé privodiť zníženie uloženej pokuty

a ani uplatniť inštitút trestného práva upustenie od potrestania. Žalovaný preto nemal žiadnu zákonnú
povinnosť sa zaoberať liberačnými dôvodmi.

46. Zákon o inšpekcii práce vo svojich ustanoveniach § 19 ods. 6 zakotvuje pre orgány verejnej správy
povinnosť pri ukladaní pokuty zobrať na zreteľ 5 základných kritérií, ktorými sú závažnosť porušenia

a závažnosť následkov, počet zamestnancov a potencionálne riziká u zamestnávateľa, systém riadenia
ochrany práce, predchádzajúca recidíva, a pre prípad uloženia pokuty podľa § 19 ods. 2 písm. a)
inšpekciepráceajpočetnelegálnezamestnanýchfyzickýchosôb.Žalovanýsavnapadnutomrozhodnutí
stotožnil s argumentáciou prvostupňového orgánu, ktorý uloženú sankciu odôvodnil s poukazom na
porušenie základných povinností žalobcu ako zamestnávateľa viesť vybrané druhy evidencií, ktorej

forma je inak ponechaná na zamestnávateľa, pričom ale táto evidencia musí zodpovedať skutočnosti.
Zároveň zobral na zreteľ počet zamestnancov žalobcu ako veľkého zamestnávateľa, ktorý súčasne
vystupuje ako agentúra dočasného zamestnávania, poukázal na v minulosti konštatované porušenia
zákona o inšpekcii práce obdobného druhu ako v skutku 2) a zároveň odkázal na výchovnú funkciu
pokuty, ktorá musí byť pre žalobcu ako veľkého zamestnávateľa citeľná a schopná odradiť od

protiprávneho konania do budúcnosti. Pokiaľ ide o námietku žalobcu o konštatovaní prvostupňového
orgánu, že v prípade žalobcu ide o „veľkého zamestnávateľa“, tak toto konštatovanie práve vyplýva
práve z aplikácie § 19 ods. 6 písm. b) zákona o inšpekcii práce. Správny orgán tým osobitne zdôraznil
postavenie zamestnávateľa na pracovnom trhu, ktorý zamestnáva taký počet zamestnancov, ktorý nie
je možné označiť ako zanedbateľný. Takéto konštatovanie preto nie je možné považovať za nedovolenú

tvorbu práva.

47. Orgány verejnej správy preto podľa názoru správneho súdu odôvodnili výšku uloženej sankcie
pridŕžaním sa uvedených základných zákonných kritérií podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce.Súčasne nie je možné súhlasiť s námietkou žalobcu, že by orgány verejnej správy pri ukladaní pokuty
v rámci ustanovenej sankčnej sadzby vybočili z medzí zákonom povolenej voľnej úvahy. Správny súd
sa stotožňuje so závermi žalovaného a prvostupňového orgánu, že uloženie pokuty bolo uskutočnené

na spodnej hranici zákonnom stanovenej sankčnej sadzby, kedy pokuta nedosiahla ani jednu desatinu
hornej hranice sadzby 100 000,- Eur. Správny súd považoval za potrebné ďalej doplniť, že od
žalobcu, ktorý na pracovnom trhu vystupuje ako agentúra zamestnávania, kedy zamestnáva 2200
zamestnancov a koná aj ako poskytovateľ pracovnej sily pre iných zamestnávateľov na pracovnom trhu,
je odôvodnené vyžadovať, aby mal vytvorený systém evidencie pracovného času na zodpovedajúcej

úrovni a v súlade so skutočným stavom. Rovnako platí, že ako zamestnávateľ v uvedenom postavení
by nemal mať problém na vyzvanie inšpektorov práce predložiť základné pracovnoprávne dokumenty,
ako pracovné zmluvy, ich dodatky, mzdové listy alebo dohody o dočasnom pridelení k užívateľskému
zamestnávateľovi.

48. Vzhľadom na uvádzané závery správny súd tiež dodáva, že neexistoval dôvod na to, aby sa orgány

verejnej správy zaoberali teoretickou možnosťou neuložiť pokutu za konštatované porušenia zákonných
povinností uvedených v skutku 1) a v skutku 2). Uloženú sankciu správny súd považoval za dostatočne
odôvodnenú, primeranú a zodpovedajúcu povahe, závažnosti a okolnostiam spáchaného správneho
deliktu pri súčasnom zohľadnení základných zákonných kritérií, tzv. zásad ukladania sankcií podľa § 19
ods. 6 zákona o inšpekcii práce.

49. Správny súd neprisvedčil žalobnej námietke ohľadne nedostatku odôvodnenia uloženej pokuty za
spáchaný skutok č. 2.

50. Na základe uvedených skutočností a právnych záverov správny súd rozhodol podľa § 190 SSP tak,

že žalobu ako nedôvodnú zamietol.

51. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, kedy úspešnému žalovanému právo
na náhradu trov konania nepriznal, keďže nezistil dôvody na to, aby bolo možné náhradu trov konania
od žalobcu požadovať

52. Rozsudok prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442 SSP),
a to v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť

(§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa

podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu
(§ 439 ods. 3 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za

neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.