Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. marec 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/21/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119213005
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8119213005.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Mgr. B. C., rod. A., narodenej XX. D. XXXX, bytom
O. XX, zastúpenej Mgr. Ernestom Vokálom, advokátom, so sídlom Prešov, Hlavná 61, IČO: 50660888,
proti žalovanému O. C., narodenému XX. W. XXXX, bytom O. XXX, zastúpenému JUDr. Martinom
Staroňom, advokátom, so sídlom Hlavná 89, 080 01 Prešov, IČO: 42083541, o vyporiadanie BSM,
vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 19C/34/2019, o dovolaní žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/14/2023 z 19. septembra 2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) napadnutým rozsudkom sp. zn. 1Co/14/2023

z 19. septembra 2023 potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“)
č. k. 19C/34/2019-387 z 29. novembra 2022, ktorým tento vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo
sporových strán (ďalej len „BSM“) tak, že žalobkyni do výlučného vlastníctva prikázal hnuteľné veci:
motorové vozidlo F. U., EVČ: Z VIN: S prívesný vozík, sedacia súprava/látka Belize, panelové radiátory
7 ks, strunová kosačka, vysúvací rebrík, detské hračky, plot, tehly, dosky, krytina, porcelán karlovarský,
dymové lampy 3 ks, posteľné obliečky 7 ks, luxusný posteľný set, vybavenie do kuchyne, poháre, kávový

servis, príbory 2 ks, gril, vázy, madona, drevený kríž v zostatkovej hodnote 1 450 eur, ďalej nehnuteľnosti
- rozostavaný rodinný dom postavený na parcele C-KN XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere
215 m2, parcelu C-KN - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 215 m2, a parcelu C-KN XXX/X - orná
pôda o výmere 587 m2, ktoré nehnuteľnosti sú vedené na LV č. XXX okres Z., obec O., katastrálne
územie O. v zostatkovej hodnote 87.000 eur, ako aj zostatok spoločného úveru v SĽSP, a. s. ku dňu
29. 11. 2022 vo výške 20.939,12 eura s prísl. s tým, že žalobkyni uložil povinnosť titulom finančného

vyrovnania zaplatiť žalovanému sumu 28.403,22 eura do 90 dní.

2. Súd prvej inštancie právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 143, § 144, § 145, § 149 ods. 3, §
150 Občianskeho zákonníka. Vychádzal zo zistenia, že strany sporu uzavreli manželstvo dňa XX. XX.
XXX, počas ktorého sa im narodili dve dcéry, a to dňa XX. XX. XXXX dcéra U. a dňa XX. XX. XXXX dcéra
D.. Dňa XX. XX. XXXX uzavreli ako kupujúci s predávajúcimi F. C. a V. C. (rodičmi žalovaného), kúpnu

zmluvu, predmetom ktorej bol pozemok - orná pôda nachádzajúca sa v k. ú. obce O., ako parcela č.
XXX/X o výmere 802 m2 zapísaná na LV č. XXX, a to za kúpnu cenu 3.000 SK. Na žiadosť oboch im obec
O. dňa 27. 08. 2008 vydala stavebné povolenie, ktorým povolila stavbu rodinného domu na pozemku
parc. č. XXX/X. Zo znaleckého posudku Ing. O. U. č. XX/XXXX zo dňa 12. 08. 2010 súd zistil všeobecnú
hodnotu rozostavaného rodinného domu a pozemkov parc. č. XXX/X a XXX/X v celkovej výške 50.700
eur (z tohto hodnota rozostavaného domu predstavovala 46.872,34 eura a hodnota pozemku parc. č.

XXX/X sumu 2.653,24 eura a parc. č. XXX/X sumu 971,80 eura). Ďalej súd zistil, že dňa 17. 09. 2010
strany uzavreli s T., a. s. Zmluvu o poskytnutí úveru č. XXXXXX, na základe ktorej sa banka zaviazalaposkytnúť im úver vo výške 32.000 eur na účel: výstavba/prestavba nehnuteľnosti - rozostavaný rodinný
dom. Z predložených výpisov z bankového účtu na meno B. A. č. účtu XXXXXXXXX, za obdobie od 26.
02. 2008 do 14. 01. 2010 súd zistil, že z tohto účtu bola krátko pred uzavretím manželstva vybratá suma

384.010,10 SK, pričom na účte zostala suma 200.440,70 SK, a následne na účet prichádzali platby a
uskutočňovali sa výbery, pričom ostatný výber bol uskutočnený 31. 12. 2009 vo výške 9.542,39 eura. Z
výpisu z účtu na meno S. A. č. účtu XXXXXXXXX za obdobie od 24. 01. 2008 do 31. 12. 2008 a následne
od 01. 05. 2008 do 21. 07. 2019 súd zistil, že účet bol vedený ako vkladná knižka G. v mene USD číslo
vkladnejknižky:Z.XXXXXXXXXXXXXXXXXXXX,pričomnavkladnejknižkebolaku24.04.2008suma

90.260,78 USD, 10. 10. 2013 bola z účtu č. XXXXXXXXX/XXXX A. S. poukázaná suma 4.514,33 USD.
Z potvrdenia H. N., a. s. zo dňa XX. XX. XXXX súd zistil, že z termínovaného vkladového účtu č. Z XXXX
XXXX XXXX XXXX XXXX žalobkyne bol dňa 24. 08. 2010 zrealizovaný výber vo výške 10.000 eur a dňa
15. 12. 2010 bol zrealizovaný výber vo výške 6.950 eur. Zo žalobkyňou predloženého sumáru výdavkov
súvisiacich s výstavbou rodinného domu súd zistil, že zo svojich výlučných prostriedkov mala vynaložiť
za projektovú dokumentáciu sumu 24.000 SK, v dňoch 06. 08. 2008 a 27. 08. 2008 za stavebný materiál

a zaplatenie prác na základoch sumu 91.000 SK. Zo žalobkyňou predloženého sumáru súm čerpaných
z úveru súd zistil, že úver mal byť použitý na: strešnú krytinu, odkvap. systém a okná - 8.634,69 eura,
vata na dom - 1.270 eur, vata do podkrovia - 1.400 eur, stavebniny O. - 4.219 eur (+ 43,- doprava), okná
a dvere - 5.500 eur, parapety na okná - 500 eur, na kúpu auta - 1.250 eur, omietky poliaci (600 m2 x 9)
- 5.600 eur, (doplatok 200 eur, lebo boli krivé steny), zalievanie deky - 2.000 eur, veniec posledný 630

eur, dvere do garáže - 1.300 eur.

3. Súd prvej inštancie poukázal na to, že medzi stranami došlo k dohode o rozsahu hnuteľných vecí
nadobudnutých za trvania manželstva s tým, že došlo k dohode aj o zostatkových hodnotách týchto
vecí. Na základe tejto dohody predmetné hnuteľné veci v celkovej zostatkovej hodnote 1.450 eur súd

prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyni. Vo vzťahu k vlastníctvu pozemkov pod rozostavaným
rodinným domom, ktoré boli predmetom kúpy na základe kúpnej zmluvy zo dňa 03. 07. 2008, uzavretej
s rodičmi žalovaného (t. j. ohľadne toho, či aj tieto patria do masy BSM), o ktorej žalovaný tvrdil,
že išlo o simulovaný (a tým neplatný) právny úkon, ktorým sa zastieralo ich darovanie žalovanému,
súd prvej inštancie uviedol, že „ak strany sporu boli aktérmi zastieraného právneho úkonu, bolo by v

rozpore s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 3 OZ a princípmi spravodlivosti, aby ich spoločné
nezákonné konanie po rokoch malo byť posudzované v ich prospech ako neplatný právny úkon, pretože
oni sa rozhodli pre tento právny úkon, a preto sú povinní znášať všetky dôsledky z takéhoto právneho
úkonu, a v danom prípade právny dôsledok pre žalovaného, ktorý túto námietku produkoval bol ten, že
predmetná nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom kúpno-predajnej zmluvy uzavretej medzi predávajúcimi

rodičmi žalovaného a kupujúcimi manželmi patrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva a je potrebné
ju vyporiadať“. Keďže žalovaný prehlásil, že v prípade, ak súd jeho námietku ohľadne absolútnej
neplatnosti tejto kúpnej zmluvy neakceptuje, súhlasí s tým, že zostatková hodnota nehnuteľností vrátane
rozostavaného rodinného domu bola stranami sporu dohodnutá na 87.000 eur, zostalo súdu rozhodnúť
iba o tom, komu z manželov predmetné nehnuteľnosti prikáže do výlučného vlastníctva. V tomto smere

potom súd prvej inštancie z kritérií podľa § 150 Občianskeho zákonníka, prihliadol najmä na potreby
maloletých detí, ktoré pochádzali z manželstva sporových strán a boli zverené do osobnej starostlivosti
matky(žalobkyne),sktoroubývajúvtejistejobciustarýchrodičovvstiesnenýchbytovýchpodmienkach.

4. V rámci tzv. širšieho vyporiadania BSM súd vyporiadal aj dlh strán z úveru poskytnutého ČSOB, a.

s. (ktorý bol následne prefinancovaný úverom poskytnutým Slovenskou sporiteľňou, a. s. dňa 11. 09.
2013),ktoréhozostatokkudňuprávoplatnostirozvodovéhorozsudkupredstavovalsumu26.849,59eura
a ku dňu rozhodnutia súdu 20.939,12 eura, pričom bolo nesporné, že sumu predstavujúcu rozdiel uhradil
žalovaný. Pokiaľ išlo o úvery uzavreté v priebehu manželstva len jedným z manželov (v danom prípade
žalovaným), tieto súd prvej inštancie s odkazom na ustálenú súdnu prax nepovažoval za spoločné úvery

apretoichvtomtokonanínevyporiadal.Pokiaľžalovanýtvrdil,žesumu6.000eurzúveruuzavretého30.
12. 2016 použil na financovanie stavby, a navrhol ju vyporiadať ako vnos, túto súd nevyporiadal, keďže
sám žalovaný neskôr potvrdil, že túto skutočnosť preukázať nevie. Pokiaľ išlo o vnosy žalobkyne do
BSM,súdprivyporiadanízohľadnillenjejvýdavkyuskutočnenévobdobíodzačiatkuvýstavbyrodinného
domu do decembra 2018, a to za stavebný materiál, dodávku kameniva, poplatok za pripojenie na

plyn a tehly v súhrnnej sume 310.097,81 SK/10.293,36 eura ako aj svedkami preukázané výdavky na
montáž krovu a vybavenie kúpeľne v celkovej sume 6.317,54 eura, teda za dôvodné súd považoval
vnosy žalobkyne vo výške 16.610,90 eura.5. Následne súd s poukazom na ustálenú súdnu prax dospel k výške finančného vyrovnania nasledovne:
Hodnota aktív nadobudnutých počas trvania manželstva predstavovala hodnotu rozostavaného
rodinného domu a nehnuteľností vo výške 87.000 eur a hodnotu hnuteľných vecí vo výške 1.450 eur,

teda celkom 88.450 eur. Od tejto sumy súd odrátal vnosy žalobkyne vo výške 16.610,90 eura, čo
predstavovalo sumu 71.839,10 eura. Túto sumu bolo potom potrebné vydeliť dvomi, čím súd dospel k
sume pripadajúcej na každého z manželov vo výške 35.919,55 eura. Keďže žalobkyni mal pripadnúť
celý majetok nadobudnutý počas trvania bezpodielového spoluvlastníctva strán, bola povinná uhradiť
žalovanému jeho zákonný podiel vo výške 35.919,55 eura. Pokiaľ išlo o spoločný dlh manželov, ktorého

zostatok k zániku bezpodielového spoluvlastníctva predstavoval 26.849,59 eura, každý z manželov mal
povinnosť tomu z manželov, ktorý preberie spoločný dlh, uhradiť na vyrovnanie polovicu tejto sumy. V
danom prípade nebolo sporným, že tento spoločný dlh ku dňu rozhodnutia súdu predstavoval sumu
20.941,12eura,pretoaktentodlhpreberalažalobkyňa,bolžalovanýpovinnýjejpolovicutejtosumy,teda
10.470,56 eura, uhradiť, ale keďže za ňu uhradil sumu predstavujúcu rozdiel medzi sumou 26.849,59
eura a sumou 20.941,12 eura, delené dvomi, teda sumu 2.954,23 eura, bolo potrebné túto sumu odrátať

od jeho záväzku, a teda jeho záväzok potom predstavoval 10.470,56 eura mínus 2.954,23 eura, čo
činilo 7.516,33 eura. Ak potom žalobkyňa mala voči žalovanému záväzok vo výške 35.919,55 eura a
žalovaný voči žalobkyni záväzok vo výške 7.516,33 eura, žalobkyňa bola povinná zaplatiť žalovanému
titulom úplného finančného vyrovnania sumu 28.403,22 eura. O trovách konania súd prvej inštancie
rozhodol podľa § 257 CSP.

6. Odvolací súd považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne. Poukázal na to, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191
ods. 1 CSP, rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má
náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ako aj s jeho

dôvodmi,vcelomrozsahustotožnilavďalšomnatietoodkázal.Nadrámecdôvodovsúduprvejinštancie
a v nadväznosti na jednotlivé odvolacie námietky, odvolací súd uviedol, že strany sporu počas trvania ich
manželstva nadobudli hnuteľné a nehnuteľné veci tak, ako boli špecifikované vo výroku napadnutého
rozsudku, teda jednak hnuteľné veci spotrebné charakteru a nehnuteľnosti, t. j. rozostavaný rodinný dom
postavený na parcele CKN XXX/X, zastavaná plocha a nádvoria, ako aj súvisiace parcely zapísané na

LV XXX, k. ú. O., okres Z.. Súd prvej inštancie potom správne zistil hodnotu týchto hnuteľných vecí vo
výške 1.450 eur a so zreteľom na postoj sporových strán v tomto konaní aj hodnotu nehnuteľností vo
výške 87.000 eur. Správne bolo aj jeho zistenie ohľadom úveru v Z. Z., a. s. pod č. XXXXXXXXXX, ktorý
predstavoval ku dňu zániku BSM sporových strán (právoplatnosti rozsudku o rozvode ich manželstva)
sumu 26.849,59 eura, s tým, že tento úver bol splácaný aj po zániku BSM a preto pri zohľadnení

celkového vyporiadania správne súd prvej inštancie zohľadnil jeho zostatok ku dňu rozhodnutia súdu vo
výške 20.939,12 eura. Okolnosť, že po rozvode manželstva tento úver splácal žalovaný, a takto zaplatil
rozdiel medzi pôvodnou sumou 26.849,59 eura a 20.939,12 eura, súd prvej inštancie pri vyporiadaní
BSM aj zohľadnil a podrobne svoje úvahy v tomto smere aj vysvetlil, vrátane záveru o povinnosti
žalobkyne za týchto okolností zaplatiť žalovanému na úplné vyrovnanie sumu 28.403,22 eura. Tieto

úvahy súdu prvej inštancie považoval odvolací súd za správne a zohľadňujúce cenu okruhu vecí, ktoré
bolipredmetomvyporiadania,akoajokolnosť,žežalovanýsplácalúver,ktoréhosplatenieboloprikázané
dopovinnostižalobkyne,čosaprikonečnomvyporiadanípremietlodojejpovinnostizaplatiťžalovanému
sumu 28.403,22 eura. V tomto kontexte správne súd prvej inštancie zohľadnil aj okolnosť, že žalobkyňa
disponovala finančnými prostriedkami aj pred uzavretím manželstva, ktoré boli následne použité pre

stavbu predmetného rodinného domu v celkovej preukázanej výške 16.610,90 eura. Podľa názoru
odvolacieho súdu, súd prvej inštancie nepochybil ani v tom, že prikázal hnuteľné a nehnuteľné veci do
výlučného vlastníctva žalobkyne. V danej veci bolo nesporné, že sa žalovaný v rámci rozvodového
konania (konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 28P/56/2017) vyjadril v tom smere,
že chce rodinný dom získať, dokončiť ho a následne predať. Tieto skutočnosti súd prvej inštancie zistil

z pripojeného rozvodového spisu. Za podstatnú okolnosť pre rozhodnutie ktorej zo strán mali byť veci
prikázané do vlastníctva (vrátane úveru), považoval i odvolací súd (zhodne so súdom prvej inštancie) to,
že žalobkyni boli zverené v rozvodovom konaní vedenom pod sp. zn. 28P/56/2017 do výchovy maloleté
deti, ktoré boli so zreteľom na svoj vek (U., nar. XX. XX. XXXX a D., nar. XX. XX. XXXX) naďalej maloleté
a bolo potrebné týmto zabezpečiť ich bytovú potrebu. V tomto smere nebola vyvrátená argumentácia

žalobkyne, že táto v súčasnosti býva v stiesnených pomeroch u svojej matky spolu s maloletými deťmi.
Za týchto okolností mal i odvolací súd za to, že jej argumentácia bola silnejšia než argumentácia
žalovaného spočívajúca v tom, že si chce založiť novú rodinu a v tomto kontexte sa starať aj o maloleté
deti novej partnerky. Bolo potom prirodzené, že súd prvej inštancie zohľadnil záujmy maloletých detí,ktoré pochádzajú práve z manželstva sporových strán a nie iné okolnosti, ktoré prezentoval žalovaný.
Z týchto dôvodov odvolací súd rovnako neprihliadol na návrh žalovaného, spočívajúci vo výhodnejšom
finančnom vysporiadaní pre žalobkyňu, pokiaľ by mu boli nehnuteľnosti prikázané do jeho výlučného

vlastníctva ani k tomu, že v tejto súvislosti by mal zaplatiť na základe dohodnutého úveru žalobkyni
sumu 30.800,21 eura, pretože v tomto kontexte prevažoval záujem riešenia bytovej potreby maloletých
detí. Okolnosti tvrdené žalovaným, že žalobkyňa chce postaviť rodinný dom v obci T. pri Z. a spoločný
rodinný dom strán sporu chce následne predať, nemal ani odvolací súd za preukázané. Podľa názoru
odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval správne aj v tom, že pri vyporiadaní neprihliadol na dlh

žalovaného, ktorý tento mal v Slovenskej sporiteľni, a. s. vo výške 12.000 eur v mesiaci december 2016,
pretože v tom čase už sporové strany spolu nežili manželským životom. Tento úver si žalovaný zobral
bez preukázanej vedomosti žalobkyne, pričom nepreukázal, že finančné prostriedky týmto úverom
získané, zároveň použil na výstavbu spoločného rodinného domu (sp. zn. 4Cdo/123/2008). O trovách
odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.

7. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktorého prípustnosť
vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a), b) CSP. Za procesnú vadu podľa §
420 písm. f) CSP žalovaný označil arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, ktorý
sa nevysporiadal s tým, že manželstvo strán a rovnako BSM vzniklo XX. XX. XXXX, ihneď po uzavretí
manželstva dňa 03. 07. 2008 strany uzavreli kúpnu zmluvu s rodičmi žalovaného, predmetom ktorej

bola kúpa pozemku parc. č. XXX/X, kat. úz. O., ktorý sa nachádzal v susedstve rodičov žalovaného za
kúpnu cenu 3.000 Sk/100 eur, pričom z kúpnej ceny bolo zrejmé, že sa jednalo o simulovaný právny
úkon, kde zastretým úkonom mala byť darovacia zmluva, že dňa 27. 08. 2008 obec O. vydala stavebné
povolenie na výstavbu rodinného domu na uvedenom pozemku, krátko pred uzavretím manželstva
vybrala žalobkyňa peňažné prostriedky zo svojho účtu v sume 384.010,10 Sk a dňa 26. 05. 2008 na jej

účte ostala suma 200.440,70 Sk/6.653,41 eura, a teda pokiaľ bola na tomto účte posledná transakcia
- výber zo dňa 31. 12. 2009 vo výške 9.542,39 eura, pričom medzičasom na účet prichádzali platby a
uskutočňovali sa výbery, je jednoznačné, že súdy tu mali uplatniť zásadu surogácie príjmov, keďže došlo
k zmiešaniu peňažných prostriedkov spred uzavretia manželstva s príjmom žalobkyne počas trvania
manželstva, súdy nemali žalobkyni priznať (zohľadniť) vnosy do BSM v celkovej sume 310.097,81 Sk

len z dôvodu, že to tvrdila žalobkyňa, ďalej že nebolo možné uznať vnosy žalobkyne ani za montáž
krovu a vybavenie kúpeľne, nakoľko faktúra za tieto práce bola vystavená až dňa 27. 08. 2010, teda 2
roky po uzavretí manželstva (surogácia príjmov) a ďalšia faktúra bola vystavená až 01. 10. 2015, teda 7
rokov po uzavretí manželstva a teda v žiadnom prípade nemohlo ísť o platby z výlučných prostriedkov
žalobkyne, že s výstavbou rodinného domu začali strany v auguste 2008, pričom od XX. XX. XXXX

do začatia výstavby (august 2008) ubehli 3 mesiace, za ktoré mal príjem zo zárobkovej činnosti tak
žalovaný ako aj žalobkyňa a preto aj tu platí zásada surogácie príjmov, že žalovaný už v rozvodovom
konaní konzistentne tvrdil, že rodinný dom chce pre seba, že ho plánuje dokončiť, že v ňom chce bývať,
pričom došlo len k vytrhnutiu jednej vety z kontextu jeho vyjadrenia v rozvodovom konaní, ktoré sa
zneužilo v jeho neprospech, maloleté deti, aj keď boli zverené do osobnej starostlivosti žalobkyne, sa

netlačia v rodičovskom dome žalobkyne, nakoľko sa jedná o dvojgeneračný rodinný dom, kde majú
svojej izby, pričom žalobkyňa zakúpila pozemok v T. pri Z., kde si chce postaviť vlastný rodinný dom. S
týmito skutočnosťami sa súdy nevysporiadali a preto sú ich rozhodnutia nepreskúmateľné a arbitrárne.
7.1. Pokiaľ išlo o dovolací dôvod podľa § 420 ods. 1 písm. a) CSP, žalovaný mal za to, že súdy
nižších inštancií vec nesprávne právne posúdili, keď prikázali nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva

žalobkyni z dôvodu, že jej boli v rozvodovom konaní zverené maloleté deti do starostlivosti a je potrebné
zabezpečiť ich bytovú potrebu. Odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu má spočívať v tom, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia otázky, pri ktorej sa
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v tom že „neaplikoval § 40a
Občianskeho zákonníka o simulovanom právnom úkone na pozemok, čím by vznikol stav, že výlučným

vlastníkompozemkupodstavbourozostavanéhorodinnéhodomuježalovanýapretobyvzmysle§135c
Občianskeho zákonníka nemal vzniknúť stav, že vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku pod stavbou
sú odlišné osoby a z toho dôvodu mal byť rozostavaný rodinný dom prikázaný do výlučného vlastníctva
žalovaného“. Odvolací súd sa týmto odklonil od záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Cdo/12/2012 v zmysle ktorého, „v situácii, kedy simulované konanie vo svojej príčine

slúži k zastreleniu iného právneho úkonu, hovoríme o disimulovanom konaní. Ak právnym úkonom
má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, podmienkou však je, že zastieraný právny úkon
zodpovedá vôli subjektov, a ďalej, že sú u neho splnené i ostatné náležitosti požadované zákonom pre
jehoplatnosť,napríklad,ževyhovujezákonu,žehoneobchádza,respektívenepriečisadobrýmmravom.Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený, bol by rovnako neplatný (§ 39 Občianskeho
zákonníka)“.
7.2. V danej veci je kúpna zmluva zo dňa 03. 07. 2008, predmetom ktorej bol prevod pozemku - parc.

č. XXX/X, orná pôda vo výmere 802 m2, kat. úz. O., evidovaná na LV č. XXX za dohodnutú kúpnu cenu
3.000 Sk simulovaným právnym úkonom a platným právnym úkonom je ňou zastretý (disimulovaný)
právny úkon darovacej zmluvy.
7.3. Odvolací súd sa odklonil aj od záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3Cdo/43/2019, zmysle ktorých „predpokladom platnosti zastretej (disimulovanej) zmluvy o prevode

vlastníctva nehnuteľnosti (§ 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka) je okrem iného jej uzatvorenie v
písomnej forme a tými istými účastníkmi ako zastierajúca (simulovaná) zmluva .“
7.4. V danej veci bolo potom preukázané, že kúpna zmluva zo dňa 03. 07. 2008 bola uzavretá v písomnej
forme a medzi tými istými účastníkmi právneho úkonu ako mala byť uzavretá zastretá darovacia zmluva,
pričom kúpna cena 3.000 Sk bola len symbolická a nezodpovedala zákonu o cenách v roku 2008, ani
všeobecnej trhovej hodnote pozemku.

7.5. S poukazom na uvedené je zrejmé, že súd prvej inštancie ako aj odvolací súd nemal pozemok parc.
č. XXX/X o výmere 802 m2, evidovaný na LV č. XXX poňať do masy BSM, ale tento mal vyhodnotiť
ako výlučné vlastníctvo žalovaného titulom darovania a následne prikázať rozostavaný rodinný dom do
výlučného vlastníctva žalovaného ako výlučného vlastníka pozemku.
7.6. Za otázku doposiaľ v praxi dovolacieho súdu neriešenú, žalovaný označil to, či „je rukou písaný

záznam alebo poznámky o tom, ktorý z manželov vynaložil peňažné prostriedky na výstavbu rodinného
domu, dôkazom toho, či peňažné prostriedky vynaložil tento manžel z vlastného majetku, respektíve
vlastných peňažných prostriedkov, nepatriacich do BSM ?“ Podľa žalovaného potom rukou písaný
záznam alebo poznámky o tom, ktorý z manželov vynaložil peňažné prostriedky na výstavbu rodinného
domu, nie je dôkazom toho, či peňažné prostriedky vynaložil tento manžel z vlastného majetku,

respektíve vlastných peňažných prostriedkov, nepatriacich do BSM, ale len dôkazom toho, kto bol
platiteľom jednotlivých položiek. Žalovaný v tomto smere poukázal na to, že súd prvej inštancie
vychádzal pri hodnotení vykonaného dokazovania z listinného dôkazu, a to rukou písaných poznámok
žalobkyne o výdavkoch na výstavbu rodinného domu. Odvolací súd potom nevyriešil to, že skutočnosť,
že jeden z bývalých manželov vedie rukou písaný zošit ohľadne výdavkov na výstavbu rodinného domu

ešte neznamená, že tieto peňažné prostriedky poznačené pri mene jedného z manželov, vynaložil tento
bývalý manžel zo svojho výlučného majetku, respektíve výlučných prostriedkov. Z tohto dôvodu je podľa
žalovaného potrebné vyriešiť základnú právnu otázku, ktorá v praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená,
keďže sa v súdnych konaniach o vyporiadanie BSM, často vyskytujú rôzne čestné prehlásenia rodinných
príslušníkov ohľadne darovania peňažných prostriedkov alebo rukou písané poznámky jedného z

účastníkov konania, ktoré možno vyhotoviť aj dodatočne.

8. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie ako nedôvodné zamietnuť. Poukázala na body
55 až 60 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktoré považuje za dostatočné a preto napadnutý
rozsudok nemožno označiť za arbitrárny alebo nepreskúmateľný. Uviedla, že súd vykonal rozsiahle

dokazovanie, v ktorom mal žalovaný dostatok času a priestoru na preukázanie svojich tvrdení. Počas
prvoinštančného konania súd vykonal 10 pojednávaní s ohliadkou na mieste samom, kde sa dostatočne
oboznámil so skutkovým stavom. Žalobkyňa na rozdiel od žalovaného od začiatku konania nemenila
svoje tvrdenia a tieto potvrdila listinnými dôkazmi, ako aj výsluchmi osôb, ktoré nie sú rodinnými
príbuznými k stranám sporu. Žalovaný upravoval svoje tvrdenia podľa toho, ako mu to vyhovovalo,

pričom do dnešného dňa nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by potvrdzovali pravdivosť jeho
tvrdení. V ďalšom žalobkyňa poukázala na podstatné skutočnosti vyplývajúce z konania, a to najmä,
že žalovaný dáva prednosť potrebe spoločného bývania s jeho partnerkou a jej maloletými deťmi
(pričom jeho partnerka vlastní rodinný dom), pred potrebami ich spoločných dcér na vlastné bývanie,
že žalovaný má k dispozícii byť v Z., ktorý vlastnia jeho rodičia, že žalovanému nič nebránilo, aby

od začiatku tvrdil, že stavba rodinného domu bola financovaná z jeho úspor, namiesto toho žalovaný
najprv tvrdil, že stavba sa financovala až po čerpaní úveru a až následne prišiel s tvrdením o dovoze
vozidiel zo zahraničia, hoci z jeho vyjadrenia vyplýva, že sa jednalo o občasnú príležitostnú formu
privyrobenia si, žalovaný niekoľko krát menil svoju argumentáciu, keď tvrdil, že zabudol na to, že pred
čerpaním úveru financoval výstavbu rodinného domu zo svojich finančných zdrojov a zdrojov jeho

rodičov, hoci aj samotný otec žalovaného potvrdil, že mu dali približne len asi 2000 eur, žalovaný pritom
potvrdil stratu zamestnania, ako aj skutočnosť, že nemá vlastné finančné prostriedky na dokončenie
rodinného domu a preto je vysoko pravdepodobné, že by v tomto čase nezískal potrebný úver na
dokončenie rodinného domu, naopak žalobkyňa preukázala, že má k dispozícii finančné prostriedky navyplatenie žalovaného z titulu vyporiadania BSM a taktiež prostriedky na dokončenie rodinného domu,
žalobkyňa jednoznačne preukázala nadobudnutie finančných prostriedkov v značnom rozsahu získané
prácou v USA, z vyjadrení žalovaného nepochybne vyplýva, že v čase začatia výstavby nedisponoval

žiadnymi relevantnými finančnými zdrojmi, dokonca v tom čase splácal niekoľko úverov, pričom aj
svedkovia potvrdili, že drvivú väčšinu nákladov uhrádzala žalobkyňa zo svojich financií, žalovaný nikdy
nedisponoval väčším obnosom peňazí, čo vyplývalo aj z pripojeného rozvodového spisu.
8.1. Žalobkyňa potom zásadne odmietla tvrdenia žalovaného, že by sa súdy nevysporiadali so všetkými
podstatnými skutočnosťami. Za účelové označila tvrdenia žalovaného týkajúce sa vlastníckeho práva

k pozemku, kedy žalovaný nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval, že kúpna cena v čase
podpisu kúpnej zmluvy nezodpovedala bežnej cene. Žalovaný mal niekoľko rokov, aby v konaní namietal
túto skutočnosť a doložil súdu patričné dôkazy, čo neurobil. Kúpna zmluva spĺňala všetky zákonné
požiadavky, bola riadne podpísaná, dobrovoľne bez akéhokoľvek nátlaku. Predmetom kúpnej zmluvy
bola orná pôda, nie stavebný pozemok. K otázke, ktorá nemala byť doposiaľ v praxi dovolacieho
súdu riešená uviedla, že sa nejedná o právnu otázku, ale o spôsob vyhodnocovania predložených

dôkazov, ktoré žalobkyňa predložila súdu s riadnym vysvetlením. Na rozdiel od žalovaného, žalobkyňa
jednoznačne a preukázateľne dokázala, že v minulosti zarobila vysoký obnos finančných prostriedkov,
a že tieto hneď po manželstve vložila do výstavby základov rodinného domu a až následne čerpali
spoločnehypotekárnyúvernarozostavanýrodinnýdom,zktoréhopotomuhrádzalijehoďalšiuvýstavbu.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v
neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú
splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie

je potrebné odmietnuť.

10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaníarozhodovanísúdunižšiehostupňa,

sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania, vrátane
dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť
vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania
ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú,

alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).

11. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

12. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie
je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne
napadnúť dovolaním.

13. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

14. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k

vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

15. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.16. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu
do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci

procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v
dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

17.stanovenie§420písm.f)CSP zakladáprípustnosťazároveňdôvodnosťdovolaniavtýchprípadoch,
vktorýchmieraporušeniaprocesnýchprávstranynadobudlaintenzituporušeniajejprávanaspravodlivý
proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká

nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou
zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán
v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom

svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

18. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom

- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).

19. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm. f) CSP žalovaný namietal
nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý sa podľa jej názoru nevysporiadal s rozhodujúcimi

skutočnosťami, v dôsledku čoho považoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za arbitrárne a
nepreskúmateľné.

20. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že súdy vyporiadali BSM strán prikázaním všetkého
spoločného hnuteľného a nehnuteľného majetku (ako aj záväzku v podobe úveru) žalobkyni za

súčasného uloženia povinnosti zaplatiť žalovanému titulom vyrovnania sumu 28.403,22 eura. Pokiaľ
išlo o hnuteľné veci, ich rozsah ako i ocenenie sporným nebolo, pričom sporná nebola ani dohoda, že
tieto majú prikázané do výlučného vlastníctva žalobkyne. Ohľadne nehnuteľného majetku súdy zistili,
že strany na základe kúpnej zmluvy z 03. 07. 2008, uzavretej s rodičmi žalovaného, nadobudli do
BSM pozemok (v tom čase ornú pôdu parc. č. XXX/X o výmere 802 m2, kat. úz. O., LV č. XXX) za

kúpnu cenu 3.000 SK. Žalovaný v konaní vzniesol námietku, že išlo o simulovaný (a tým neplatný)
právny úkon, ktorým sa zastieralo darovanie tohto pozemku žalovanému. Súd prvej inštancie túto
obranu vyhodnotil ako nedôvodnú s odôvodnením, že „ak obe strany sporu boli aktérmi zastieraného
právneho úkonu, bolo by v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 OZ) a princípmi spravodlivosti, aby ich
spoločné nezákonné konanie malo byť po rokoch posudzované v ich prospech ako neplatný právny

úkon, pretože oni sa rozhodli pre tento právny úkon, a preto sú povinní znášať všetky dôsledky z
takéhoto právneho úkonu“. Z týchto dôvodov mal súd prvej inštancie za to, že aj tento pozemok patrí
do BSM a je potrebné ho vyporiadať. V ďalšom súdy akceptovali ocenenie spoločných nehnuteľností
(pozemkov vrátane rozostavaného rodinného domu) v hodnote 87.000 eur s tým, že tieto tiež v celosti
prikázali do vlastníctva žalobkyne s poukazom na potreby ich maloletých detí, ktoré boli zverené

do osobnej starostlivosti matky (žalobkyne), s ktorou bývali v tej istej obci u rodičov žalobkyne v
stiesnených bytových podmienkach. Súdy vykonali vyporiadanie BSM v tzv. širšom rozsahu, t. j. prihliadli
aj na doposiaľ nesplatený úver v Z., a. s., ktorého výška ku dňu rozhodovania súdu bola 20.941,12
eura, pričom zohľadnili aj skutočnosť, že rozdiel zostatku tohto úveru, ktorý ku dňu právoplatnosti
rozvodového rozsudku predstavoval sumu 26.849,59 eura a ku dňu rozhodnutia súdu sumu 20.939,12

eura,uhradilvýlučnežalovaný.SúdyprivyporiadaníBSMpotomzohľadniliajvnosyžalobkynevcelkovej
výške 16.610,90 eura, ktoré táto vynaložila zo svojich prostriedkov na majetok v BSM, s tým, že tieto
predstavovali jej výdavky uskutočnené v období od začiatku výstavby rodinného domu do decembra
2018, a to za stavebný materiál, dodávku kameniva, poplatok za pripojenie na plyn a tehly v súhrnnejsume 310.097,81 SK/10.293,36 eur, ako aj svedkami preukázané výdavky na montáž krovu a vybavenie
kúpeľnevcelkovejsume6.317,54eura(spolucelkom16.610,90eura).Následnésúdypristúpilikurčeniu
výšky finančného vyrovnania s tým, že za hodnotu aktív nadobudnutých počas trvania manželstva

považovali sumu 88.450 eur (z tohto hodnota rozostavaného rodinného domu a pozemkov bola vo výške
87.000 eur a hodnota hnuteľných vecí vo výške 1.450 eur), od tejto sumy súdy odrátali vnosy žalobkyne
vo výške 16.610,90 eura, čo potom predstavovalo sumu 71.839,10 eura, ktorej vydelením na polovicu,
súdy dospeli k sume pripadajúcej na každého z manželov vo výške 35.919,55 eura. S poukazom na
rozhodnutie súdov prikázať celý majetok patriaci do BSM do výlučného vlastníctva žalobkyne, vznikla

potom žalobkyni povinnosť vyplatiť žalovanému jeho zákonný podiel vo výške 35.919,55 eura. Súdy
zároveňzohľadniliajvýškuichspoločnéhodlhu,ktoréhozostatokkudňuzánikuBSMpredstavovalsumu
26.849,59 eura (na každého tak pripadala polovica tejto sumy), ktorého výška v čase rozhodovania súdu
predstavovala už len sumu 20.941,12 eura v dôsledku časti jeho úhrady žalovaným. Ak potom dlh v tejto
výške prebrala žalobkyňa, žalovaný jej bol povinný uhradiť z neho polovicu, teda sumu 10.470,56 eura.
Nakoľko avšak žalovaný za žalobkyňu už uhradil sumu predstavujúcu rozdiel medzi sumou 26.849,59

eura (výškou dlhu v čase zániku BSM) a sumou 20.941,12 eura (výškou dlhu v čase rozhodovania súdu),
po vydelení dvomi teda sumu 2.954,23 eura, bolo potrebné túto sumu odrátať od jeho záväzku, a preto
jeho záväzok potom predstavoval iba sumu 7.516,33 eura (10.470,56 eura -2.954,23 eura). Ak teda
žalobkyňa mala voči žalovanému záväzok vo výške 35.919,55 eura a žalovaný voči žalobkyni záväzok
vo výške 7.516,33 eura, súdy uzavreli, že žalobkyňa bola povinná zaplatiť žalovanému titulom úplného

finančného vyrovnania sumu 28.403,22 eura.

21. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že súdy oboch inštancií sa správne zamerali na zisťovanie
rozhodujúcich skutočností, ktorými bola preukázaná masa BSM, ich ocenenie, vykonali vyporiadanie
BSM v širšom rozsahu (t. j. vrátane spoločných dlhov), pričom prihliadli aj na vnosy žalobkyne, ktoré

vynaložila zo svojich výlučných prostriedkov na majetok v BSM, ktoré mali predloženými dôkazmi aj
riadne preukázané. Pri rozhodovaní o tom, ktorej zo strán budú veci prikázané do výlučného vlastníctva
prihliadli predovšetkým na záujem spoločných maloletých detí a na potrebu ich bývania. Nestotožnili
sa s tvrdením žalovaného o absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým im rodičia žalovaného
previedli pozemok, z dôvodu jeho simulácie. Vyporiadanie vykonali s odkazom na výšku aktív BSM, a

po odpočítaní vnosov žalobkyne, riadne ustálili podiel každého z manželov na tomto majetku v sume
35.919,55 eura. Pri uložení povinnosti žalobkyni (keďže jej bol prikázaný celý majetok do výlučného
vlastníctva) vyplatiť žalovaného, súdy zohľadnili aj spoločný dlh (ku dňu rozhodovania súdu) vo výške
20.941,12 eura, ako aj skutočnosť, že medzičasom (od zániku BSM do rozhodnutia súdu) časť tohto
dlhu uhradil výlučne žalovaný a preto sa na ňom podieľal iba sumou 7.516,33 eura (dlh bol takisto

prikázaný žalobkyni). Preto titulom úplného vyrovnania zaviazali žalobkyňu uhradením žalovanému
sumy 28.403,22 eura.
21.1. Z odôvodnenia jednotlivých rozhodnutí (body 6 až 31 rozsudku súdu prvej inštancie, body 54
až 60 rozsudku odvolacieho súdu) jasne vyplýva, ktoré dôkazy boli vo veci vykonané, aké závery z
vykonaných dôkazov vyplynuli (pritom vykonané dôkazy súdy vyhodnocovali jednotlivo a vo vzájomných

súvislostiach) s tým, že súdy oboch inštancií aj zrozumiteľne, a jasne, hoc stručne, uviedli aj právne
úvahy, ktorými sa riadili. Súdy sa pritom vo svojich rozhodnutiach vysporiadali aj so skutočnosťami, na
ktoréžalovanýpoukazovalvdovolaní. Nadväzujúcnauvedenédovolacísúdkonštatuje,žeodôvodnenie
odvolaciehosúduuvedenévbodoch54až60vspojenísodôvodnenímuvedenýmsúdomprvejinštancie
v celom jeho kontexte (najmä v bodoch 6 až 31 a 40 až 54), chápaných ako celok v organickej jednote

(II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), spĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z ustanovení §
220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP, lebo zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú
súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva
vzťah medzi skutkovými zisteniami, aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi

závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické
a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre
právnickú aj laickú verejnosť. Vysporiadanie sa s uplatnenými podstatnými odvolacími námietkami,
odvolacím súdom možno považovať za dostatočné aj v zmysle § 387 ods. 3 CSP.

22. Súdna prax najvyššieho súdu je potom jednotná v názore, podľa ktorého aj prípadné
nedostatočnézistenieskutkovéhostavu,nevykonanievšetkýchnavrhovanýchdôkazovalebonesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (porovnajsp. zn. 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017,
8Cdo/187/2017, 9CdoPr/8/2023). Súlad tohto právneho názoru s ústavou posudzoval Ústavný súd SR,
nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).

23. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti
a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza (rovnako ako právna
úprava Občianskeho súdneho poriadku účinná do 30. júna 2016) zo zásady voľného hodnotenia
dôkazov, vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z článku 15

základných princípov CSP a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca
z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti
a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a
teleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540

s., str. 729). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov však nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Porušením práva na spravodlivý proces nie je iné hodnotenie
vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany, resp. strán sporu.

24. Hodnotiaca úvaha súdu (t. j. hodnotenie dôkazov úvahou súdu) musí vždy zodpovedať zásadám

formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú
zhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v
ktorom súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a pod. Pri hodnotení dôkazov je súd viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie

je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada
voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami
súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi
závermi (I. ÚS 114/2008).

25. Dovolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemôže v dovolacom konaní
formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť
skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože
v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Má však možnosť vyhodnotiť
a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,

deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté
skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle
§ 420 písm. f) CSP.

26. V preskúmavanej veci dovolací súd takúto existenciu vady zmätočnosti nezistil. Preskúmaním
obsahu spisu podľa názoru dovolacieho súdu súdy nižších inštancií správne, v súlade so zásadou
voľného hodnotenia dôkazov, vykonané dôkazy vyhodnotili jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti (§ 191
ods. 1 CSP), ako aj náležite rozhodnutie odôvodnili v súlade s náležitosťami vyplývajúcimi z § 393 ods.
2 CSP. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom strany sporu, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu
vrátane ich dôvodov a námietok (porovnaj II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).

27. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že sa súdy nevysporiadali so skutočnosťami, ktoré označil v dovolaní
(odhliadnuc od toho, že sa súdy s nimi riadne vysporiadali), dovolací súd uvádza, že dôvodom

zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nie je nedostatočné zistenie skutkového
stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu
(3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017).
28. Napriek uvedenému, dovolací súd poukazuje na to, že skutkové závery oboch súdov nižších
inštancií nemožno označiť za svojvoľné, zmätočné, ani vybočujúce z medzí voľného hodnotenia

dôkazov len preto, že (v závere) neboli vyhodnotené spôsobom (a podľa predstáv) žalovaného. Ako
už bolo uvedené súdy zohľadnili a vysporiadali sa tak s kúpnou zmluvou uzavretou 03. 07. 2008,
ako aj jej namietanou simuláciou, ďalej tiež s výbermi peňažných prostriedkov žalobkyňou zo svojho
účtu, rovnako i s vnosmi žalobkyne do BSM, s nákladmi na výstavbu rodinného domu a napokon ajso skutočnosťami, pre ktoré nehnuteľnosti súdy prikázali do výlučného vlastníctva žalobkyne. Pokiaľ
potom žalovaný označil za procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP aj (podľa neho) nesprávny
právny záver súdov nižších inštancií o tom, že v danej veci kúpna zmluva nepredstavovala simulovaný

právny úkon, ďalej že súdy neuplatnili zásadu surogácie príjmov z dôvodu zmiešania peňažných
prostriedkov spred uzavretia manželstva s príjmom žalobkyne počas trvania manželstva, a preto
nesprávne prihliadli na vnosy žalobkyne do BSM, dovolací súd uvádza, že realizácia procesných
oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením veci. Na tom, že nesprávne právne
posúdenievecinezakladážalovanýmtvrdenúvaduzmätočnosti(§420CSP),zotrvalajjudikátR24/2017

a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017,
4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018).

29. Sumarizujúc vyššie uvedené, dovolací súd v posudzovanom spore nezistil v postupe súdov nižšej
inštancie pochybenia alebo vady v procese dokazovania a jeho hodnotenia, predstavujúce porušenie
práva žalovaného na spravodlivé súdne konanie (t. j. závažné deficity v dokazovaní v intenzite

odôvodňujúcej porušenie uvedeného práva žalovaného). Podľa názoru dovolacieho súdu doposiaľ
vykonané dokazovanie dostatočne odôvodňuje skutkové a právne závery prijaté súdmi nižšej inštancie
a obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. Za
procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS

4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a námietok. Preto skutočnosť, že
sa žalovaný s názormi súdov oboch inštancií nestotožňuje, sama osebe nepostačuje na prijatie záveru
o zjavnej neodôvodnenosti súdnych rozhodnutí. Je potrebné dodať, že ani prípadné nesprávne právne

posúdenie veci vadu zmätočnosti (v zmysle § 420 písm. f) CSP) nezakladá (R 24/2017), ktorý záver
považuje za ústavnoprávne akceptovateľný i ústavný súd (I. ÚS 61/2019).

30. Na podklade uvedeného dovolací súd uzatvára, že prípustnosť dovolania žalovaného z § 420 písm.
f) CSP nevyplýva.

31. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolací súd skúmal, či žalovaný
v dovolaní identifikoval takú právnu otázku, na vyriešení ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu
(riešenie, ktorej viedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), či vymedzil jej podstatu
a uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré žiada nesprávnosť právneho riešenia

odvolacieho súdu. Len s obsahom rozhodnutia odvolacieho súdu korešpondujúce označenie právnej
otázky, ktorú podľa dovolateľa odvolací súd riešil nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či
ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací
súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), alebo či
táto otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP)

alebo či je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c) CSP).

32. Meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia odvolacieho súdu, z hľadiska namietaného
nesprávneho právneho posúdenia veci, predchádza preskúmanie predpokladov prípustnosti dovolania,
zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tejto právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo

rozhodnutie odvolacieho súdu, a tiež podmienok dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného
patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustným dovolacím dôvodom a spôsobom vymedzeným v
ustanoveniach § 431 až 435 CSP. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1
Civilného sporového poriadku, musí mať zreteľne charakteristické znaky.

33. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní
jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Relevanciu podľa citovaného ustanovenia má teda len
právna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú
právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 433 a §
432 ods. 2 CSP) a pri ktorej s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu súčasne platí, že ak by

bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.

34. V posudzovanej veci žalovaný síce poukázal na rozhodnutia dovolacieho súdu týkajúce sa
neplatnosti právneho úkonu z dôvodu jeho simulácie (išlo o všeobecné závery), avšak už neformulovalsamotnú právnu otázku, pri riešení ktorej sa mal odvolací súd v danej veci od tejto praxe odkloniť.
Žalovaný potom v podstate namietal záver súdov, že tieto prikázali nehnuteľnosti do výlučného
vlastníctva žalobkyni z dôvodu, že jej boli v rozvodovom konaní zverené maloleté deti do starostlivosti a

je potrebné zabezpečiť ich bytovú potrebu. Za odklon od ustálenej súdnej praxe označil skutočnosť, že
odvolací súd „neaplikoval § 40a Občianskeho zákonníka o simulovanom právnom úkone na pozemok,
čím by vznikol stav, že výlučným vlastníkom pozemku pod stavbou rozostavaného rodinného domu je
žalovaný a preto by v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka nemal vzniknúť stav, že vlastníkom stavby
a vlastníkom pozemku pod stavbou sú odlišné osoby a z toho dôvodu mal byť rozostavaný rodinný

dom prikázaný do výlučného vlastníctva žalovaného“. Mal za to, že kúpna zmluva zo dňa 03. 07. 2008,
predmetom ktorej bol prevod pozemku - parc. č. XXX/X, orná pôda vo výmere 802 m2, kat. úz. O.,
evidovaná na LV č. XXX za dohodnutú kúpnu cenu 3.000 Sk bola simulovaným (neplatným) právnym
úkonom a platným právnym úkonom bol ňou zastretý (disimulovaný) právny úkon darovania. Uvedené
mala dokazovať kúpna cena 3.000 Sk, ktorá bola len symbolická a nezodpovedala zákonu o cenách v
roku 2008, ani všeobecnej trhovej hodnote pozemku. Z týchto dôvodov nemal potom súd prvej inštancie,

ani odvolací súd pozemok parc. č. XXX/X o výmere 802 m2, evidovaný na LV č. XXX poňať do masy
BSM, ale tento mal vyhodnotiť ako výlučné vlastníctvo žalovaného titulom darovania a následne prikázať
rozostavaný rodinný dom do výlučného vlastníctva žalovaného ako výlučného vlastníka pozemku.

35. V prvom rade dovolací súd poukazuje na to, že žalovaný v samotnom odvolaní proti rozsudku súdu

prvej inštancie nikde nenamietal skutočnosť, že pozemok - parc. č. XXX/X, orná pôda vo výmere 802 m2,
kat. úz. O., evidovaná na LV č. XXX z dôvodu simulovanej kúpnej zmluvy, nepatrí do masy BSM (ale má
byť vo výlučnom vlastníctve žalovaného). V žiadnom smere nerozporoval závery súdu prvej inštancie,
ktorý jeho argumentáciu v tomto smere neuznal a do masy BSM zahrnul aj predmetnú nehnuteľnosť,
ktorú následne aj vyporiadal. Z týchto dôvodov sa odvolací súd, ktorý bol odvolacími dôvodmi viazaný

(§ 380 ods. 1 CSP), správnosťou záveru súdu prvej inštancie v tomto smere nezaoberal. Naopak
hlavnou odvolacou argumentáciou žalovaného bolo iba to, že chce dokončiť výstavbu spoločného
rodinného domu, tento chce využívať pre svoje potreby a potreby svojej partnerky a jej maloletých detí,
že priamym susedom sú jeho rodičia, ktorí mu predali pozemky, že má dostatok peňažných prostriedkov
na dokončenie rodinného domu, nakoľko mu bol predbežne schválený úver, že jeho deti pochádzajúce

z manželstva strán sporu sa jeho rodičom nezdravia, že žalobkyňa zakúpila pozemok v T. a ich spoločný
rodinný dom chce predať. V ďalšom v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o
prikázaní rodinného domu do výlučného vlastníctva žalobkyne zohľadnil len potreby ich maloletých detí,
ktoré boli zverené do starostlivosti žalobkyne, že sa nikdy nevyjadril v tom smere, ako súd uviedol, že
vyplývalo z rozvodového spisu a teda že naďalej trvá na prikázaní nehnuteľnosti do svojho výlučného

vlastníctva. V ďalšom v odvolaní poukázal na to, že sa nebude vyjadrovať k výpočtom súdu ohľadne
vnosov žalobkyne do BSM, že je ochotný prevziať aj spoločný úver, ako aj hnuteľné veci tvoriace
zariadenie a vybavenie rodinného domu.

36. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu opravnému

prostriedku subsidiárny nielen z procesného hľadiska - teda, že dovolanie možno podať len
proti rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní (čo znamená, že odvolacie konanie predchádza
dovolaciemu konaniu), ale aj z hmotnoprávneho hľadiska, ktoré zohľadňuje skutočnosť, že dovolateľ
môže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré
namietol už v rámci riadneho opravného prostriedku, a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím

súdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal, tieto
námietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť prípustnosť dovolania. Všeobecne princíp subsidiarity
vychádza z toho, že najlepšie postaveným k plneniu úloh sú najnižšie články hierarchie súdov; vyššie
články systému zasahujú len vtedy, kedy už prípad nemôže byť riešený na úrovni článku nižšieho.

37. Z uvedeného teda vyplýva, že dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia je pre prípustnosť
dovolania relevantný len vtedy, ak vec nesprávne právne posúdil odvolací súd alebo ak v odvolaní
namietané nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie odvolací súd svojím procesným
postupom nenapravil. Avšak nemôže tomu byť v prípade, ak samotná strana sporu nevyužila svoje
právo namietať konkrétnu nesprávnosť v rámci podaného odvolania; v takom prípade strana sporu mala

možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania vo vzťahu ku konkrétnej otázke, ale keď tak neurobila,
hoci tak urobiť mohla a mala, predmetná otázka sa nestala predmetom prieskumu odvolacieho súdu,
ktorýnemalmožnosťvrámciopravnéhokonaniavyhodnotiťjejopodstatnenosťajvovzťahukexistujúcej
judikatúre najvyššieho súdu. V tomto prípade rozhodnutie odvolacieho súdu na vyriešení danej právnejotázky však nezáviselo pre jej neuplatnenie žalovaným, preto sa jej opätovného preskúmania nemôže
úspešne domáhať v dovolacom konaní.

38. Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že
dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie
návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy
odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver.

39. V tomto prípade ide totiž o kontradiktórne sporové konanie, v ktorom platí zásada, že práva patria
bdelým (vigilantibus iura scripta sunt). Ak potom žalovaný uvedenú námietku (nesprávneho právneho
posúdenia simulácie kúpnej zmluvy), zakladajúcu prípustnosť a dôvodnosť dovolania, neuplatnil v
odvolacom konaní v rámci ochrany svojich práv, nemôže ju dovolací súd posudzovať pre nedostatok
svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario), lebo inak by fakticky preskúmaval rozsudok súdu prvej
inštancie namiesto odvolacieho súdu, ktorý však na to nedostal príležitosť. Z uvedeného možno urobiť

záver, že dovolateľ môže urobiť spôsobilým predmetom dovolacieho konania len také námietky, ktoré
už uplatnil v odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu urobiť mohol, a
tak poskytol príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť.

40. Z uvedeného dôvodu žalovaný potom ani nemohol konkretizovať právnu otázku, od vyriešenia ktorej

záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (keďže ju nenamietol v odvolacom konaní, nemohol sa odvolací
súd ňou ani zaoberať, a ani založiť na jej riešení svoje rozhodnutie). V kontexte uvedeného preto
namietanie nesprávneho právneho posúdenia absolútnej neplatnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy
z 03. 07. 2008 z titulu jej simulácie, nebolo predmetom riešenia právnej otázky od vyriešenia, ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej.

41. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP je pritom
charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu. Ide o situáciu, v ktorej dovolací súd už určitú právnu otázku vyriešil, rozhodovanie
jeho senátov sa ustálilo na zvolenom riešení tejto otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím

odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Najvyšší súd k tomu v rozhodnutí sp.
zn. 3Cdo/6/2017 (podobne tiež napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016,
4Cdo/95/2017 a 7Cdo/140/2017) uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421
ods. 1 písm. a/ CSP by mal dovolateľ: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a
uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo

rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená“.
Ako už bolo uvedené vyššie, žalovaným formulovaná otázka v podobe „...neaplikácie ustanovenia §
40a Občianskeho zákonníka o simulovanom právnom úkone odvolacím súdom vo vzťahu k pozemku
- parc. č. 321/1, čím by v prípade jeho aplikácie vznikol stav, že výlučným vlastníkom pozemku pod

stavbou rozostavaného rodinného domu je žalovaný a preto by v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka
nemal vzniknúť stav, že vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku pod stavbou sú odlišné osoby a z toho
dôvodu mal byť rozostavaný rodinný dom prikázaný do výlučného vlastníctva žalovaného“, nielenže
nebola otázkou, ktorú by riešil (odlišne od ustálenej praxe dovolacieho súdu) odvolací súd (keďže v
odvolaní nebola žalovaným namietaná), ale vo svojej podstate o právnu otázku ani nejde. Žalovaný tu

v podstate iba nesúhlasí s rozhodnutím (naviac len súdu prvej inštancie) ohľadne posúdenia platnosti/
neplatnosti kúpnej zmluvy z 03. 07. 2008, považuje ho za nesprávne a polemizuje s dôvodmi, ktoré súd
prvej inštancie uviedol v napadnutom rozhodnutí.

42. Dovolací súd potom považuje za potrebné zdôrazniť, že len samotné spochybňovanie správnosti

skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, či sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu
alebo prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, prípadne kritika jeho prístupu zvoleného pri
právnomposudzovanínárokovvyplývajúcichzožalobnéhonávrhu,významovonezodpovedajúkritériám
uvedeným v § 421 ods. 1 a § 432 ods. 2 CSP.

43. Pokiaľ by dovolací súd absenciu konkrétne vymedzenej právnej otázky nezohľadnil a napriek
tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný
bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (porovnaj
1Cdo/23/2017, 2Cdo/117/2017, 3Cdo/6/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017). Ak bybez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu [a na tom základe ho (dokonca) prípadne zrušil], porušil by základné právo na súdnu ochranu toho,
kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).

44. I napriek snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku, jeho posúdením podľa obsahu v
súlade s § 124 CSP (sp. zn. IV. ÚS 15/2021 alebo sp. zn. I. ÚS 336/2019), dovolací súd dospel k záveru,
že žalovaným formulovaná otázka, nebola takou od riešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho
súdu vo veci samej, a pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej súdnej praxe dovolacieho

súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP).

45. Záverom dovolací súd len podotýka, že samotná dohodnutá nízka kúpna cena za prevod
nehnuteľností, nie je sama o sebe dôkazom o simulovanom právnom úkone. Aj Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojom uznesení z 21. júna 2016, sp. zn. III. ÚS 412/2016-10 konštatoval, že „Všeobecný
súd konal v medziach svojej právomoci a postupoval správne, keď kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol

prevod nehnuteľnosti, len vzhľadom na nízku dojednanú kúpnu cenu 1 Sk nepovažoval za simulovaný
právnyúkon,ktorýmmalobyťzastretédarovanie.Uzavretákúpnazmluvaobsahujepodstatnénáležitosti
(dohoda o predmete kúpy a dohoda o kúpnej cene) a, naopak, nemá náležitosti darovacej zmluvy, keďže
v nej bola dohodnutá kúpna cena (aj keď nízka), keď podstatnou náležitosťou darovacej zmluvy je,
naopak, bezodplatnosť. Ústavný súd sa stotožnil so záverom, že v symbolickej dohodnutej kúpnej cene

za prevádzanú nehnuteľnosť bola rodičmi účastníkov zohľadnená dlhoročná a obetavá starostlivosť
jedného z účastníkov konania o rodičov, čo je v súlade s dobrými mravmi a predmetnú kúpnu zmluvu,
preto nie je možné považovať za bezodplatný právny úkon“.

46.Žalovanýprípustnosťsvojhodovolaniavyvodzovalajz§421ods.1písm.b)CSP.Zaotázkudoposiaľ

v praxi dovolacieho súdu neriešenú, označil v podstate to, či „možno (v konaniach o vyporiadanie BSM)
za dôkaz o tom, ktorý z manželov vynaložil vlastné peňažné prostriedky na majetok patriaci do BSM,
považovať aj (iba) rukou písaný záznam alebo poznámky jedného z manželov o ich vynaložení?“. Inak
povedané, žalovaný sa touto otázkou snaží dostať odpoveď na to, či môže, za dôkaz o vynaložení
výlučných peňažných prostriedkov na majetok patriaci do BSM len jedným z manželov, slúžiť aj (len)

rukou písaný záznam (poznámka) tohto manžela o ich vynaložení? Podľa žalovaného potom takýto (iba)
rukou písaný záznam alebo poznámky, nie je dôkazom toho, že peňažné prostriedky vynaložil práve
tentomanželzvlastnéhomajetku,resp.ževynaložilvlastnépeňažnéprostriedky,nepatriacedoBSM,ale
je len dôkazom toho, kto bol platiteľom týchto jednotlivých položiek. V danom prípade išlo o rukou písané
poznámky žalobkyne o výdavkoch na výstavbu spoločného rodinného domu, o ktorých táto tvrdila, že

ich vynaložila (boli vynaložené) zo svojich výlučných prostriedkov (z výlučných prostriedkov žalobkyne).

47. Dovolací súd poukazuje na to, že v danom prípade nešlo o právnu otázku v zmysle § 421 CSP,
ale o vyhodnotenie (charakteru a najmä kvality) takéhoto listinného dôkazu. Úvodom dovolací súd
uvádza, že aj v tomto prípade platia závery uvedené v bodoch 35 až 40 tohto uznesenia, a teda, že

ide o otázku (námietku), ktorú žalovaný v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal, a
preto táto námietka ex post nemôže byť spôsobilá založiť prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP (sám
žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že „.....sa nebude vyjadrovať k výpočtom súdu prvej inštancie
ohľadne vnosov žalobkyne do BSM a na výstavbu rodinného domu...... str. 4 tretí odsek odvolania“).
Žalovaný v podanom odvolaní v ďalšom síce potom uviedol (len vo všeobecnosti) aj to, že „....neuznáva

žiadne vnosy žalobkyne do BSM a preto skutkové tvrdenia súdu prvej inštancie v bodoch 50 a 51
považuje za nesprávne“, avšak samotný proces dokazovania (porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov, existenciu opomenutého dôkazu, deformovaného dôkazu a pod.) už nenamietal. Žalovaný
tedavpodanomodvolanínenamietalkonkrétneskutočnosť(vadnýpostupsúduprvejinštancievprocese
dokazovania), že súd prvej inštancie svoj skutkový záver o existencii vnosov žalobkyne do majetku BSM,

a ich výške, vyvodil len z rukou písaných poznámok žalobkyne. Preto sa ani odvolací súd touto námietku
bližšie nezaoberal. Ako už bolo uvedené, z dôvodu neuplatnenia tejto námietky v odvolacom konaní,
nebol ani dovolací súd oprávnený túto na základe dovolania podaného podľa § 421 CSP, posudzovať,
keďže na jej riešení odvolací súd napadnuté rozhodnutie nezaložil.

48. Dovolací súd iba poznamenáva, že podľa 187 ods. 1 CSP, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže
prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.
Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké
dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd (§ 187 ods.2 CSP). Podľa čl. 16 ods. 2 Základných princípov CSP súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci
nezohľadňuje skutočnosti a dôkazy, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, ibaže vykonanie
dôkazu získaného v rozpore so zákonom je odôvodnené uplatnením čl. 3 ods. 1 CSP. Žalovaný

formulovaním predmetnej dovolacej otázky potom nenamietal procesný postup súdov nižších inštancií,
t. j. že by sa tieto v procese dokazovania dopustili porušenia procesných práv (napr. pri voľnom
hodnotení dôkazov, príp. nevykonaním dôkazov procesne upraveným postupom), čo by mohlo zakladať
prípustnosťdovolaniapodľa§420písm.f)CSP,alenamietaldôkaznúsilulistinnéhodôkazu-žalobkyňou
rukou písaného zoznamu o vynaložených vlastných finančných prostriedkov na majetok BSM (výstavbu

spoločného rodinného domu). Dovolací súd potom poukazuje na to, že samotná kvalita dôkazu (jej
výpovedná dôkazná hodnota) nie je potom právnou otázkou, ale môže nanajvýš zakladať (ak súd
z takéhoto dôkazu vyvodil zásadné skutkové závery, príp. z neho vyvodil skutkový záver, ktorý z
tohto dôkazu nevyplýval) len nesprávny procesný postup súdu a teda prípustnosť dovolania podľa
§ 420 písm. f) CSP (nie podľa § 421 CSP). Žalovaný teda mohol namietať, že súdy založili svoje
rozhodnutia na takom skutkovom zistení (závere), ktoré nemalo oporu vo vykonanom dokazovaní,

nakoľkovzalidoúvahydôkaz,zktoréhoskutkovýzáver,naktoromzaložilisvojerozhodnutia,nevyplýval.
V tomto prípade by však išlo o vadu v procesnom postupe súdov, zakladajúcu prípustnosť dovolania
podľa § 420 CSP, nie však o riešenie právnej otázky v zmysle § 421 CSP. O otázku relevantnú z
hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 CSP sa nejedná pri riešení otázky, či strana sporu (ne)uniesla
dôkazné bremeno, bremeno procesnej zodpovednosti za výsledok v spore, pretože záver súdu o tom,

či strana sporu (ne)uniesla dôkazné bremeno, ktoré ju v tom-ktorom spore zaťažovalo, spočíva v
každom jednotlivom prípade (v každom jednotlivom civilnom sporovom konaní) na posúdení vysoko
individuálnych, konkrétnych skutkových okolnostiach, ktoré súd posudzuje v rámci zásady voľného
hodnotenia dôkazov. Pri hodnotení dôkazov nemožno odvolaciemu súdu vyčítať pochybenia, a preto
ani nemožno polemizovať s jeho závermi, ktoré dovolateľ namieta. Dovolací súd totiž nie je v rámci

dovolacieho konania oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, keďže je viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

49. Najvyšší súd konštantne uvádza vo svojich rozhodnutiach, že právnym posúdením veci je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Z uvedeného vyplýva rozsah, ale aj
obsah dôvodov, ktoré musí dovolateľ uplatniť. Dovolací dôvod preto dovolateľ musí vymedziť tak, že

uvedie, ktoré právne posúdenie veci pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť práve
tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

50. V nadväznosti na uvedené nemôže byť v tomto smere postačujúce (keďže dovolací súd je viazaný
obsahovým vymedzením dovolacieho dôvodu), aby namietané nesprávne právne posúdenie veci bolo

uvedené len odkazom na zákonné ustanovenie, ale je potrebné, aby dovolateľ vysvetlil
prečo z jeho pohľadu zaujal odvolací súd nesprávny právny názor na riešenie právnej otázky, čo tiež v
posudzovanom dovolaní absentovalo.

51. Dovolací súd tiež pripomína, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť

na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom
konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť
skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože
(na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať
dokazovanie, je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním

sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení, urobených súdmi nižšej inštancie, ani
prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

52. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a
druhej inštancie ako skutkové súdy, nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v

prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj
I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie
je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové záverynie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)
CSP, avšak nie na podklade dovolania podaného podľa § 421 CSP.

53. Napriek vyššie uvedenému, dovolací súd záverom konštatuje, že v posudzovanom spore nezistil
v postupe súdov nižšej inštancie pochybenia alebo vady v procese dokazovania a jeho hodnotenia,
predstavujúce porušenie práva žalovaného na spravodlivé súdne konanie (t. j. závažné deficity
v dokazovaní v intenzite odôvodňujúcej porušenie uvedeného práva žalovaného). Podľa názoru

dovolacieho súdu doposiaľ vykonané dokazovanie dostatočne odôvodňuje skutkové a právne závery
prijaté súdmi nižšej inštancie a obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
náležite neodôvodnil.

54.Vzhľadomnauvedenédôvodydovolacísúddovolaniežalovanéhoodmietolakoneprípustnévsúlade
s § 447 písm. c) CSP vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa § 420 písm. f) CSP. Z dôvodu

nevymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 431 až 435 CSP, dovolací súd dovolanie žalovaného vo
vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa § 421 ods. 1 CSP odmietol v súlade s § 447 písm.
f) CSP.

55. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v

spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalobkyne v dovolacom konaní, ktorej priznal nárok na
ich náhradu proti žalovanému v plnom rozsahu v súlade s § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrade rozhodne
súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 CSP.

56. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.