Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. február 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/11/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111215351
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Brondoš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7111215351.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a členov senátu

JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: Univerzita veterinárskeho
lekárstva a farmácie v Košiciach, Komenského 73, Košice, zastúpený: SÝKORA - advokátska
kancelária, s.r.o., Murgašova 3, Košice, IČO: 47 256 206, proti žalovanej: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. XX, E., zastúpená: JUDr. Martin Fabián, advokát, Štúrova 20, Košice, o náhradu škody, o
odvolaní žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Košice sp. zn. 18C/147/2011-742 z 27. júna 2023

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni 100% trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 18.603,77 eura s úrokmi z omeškania vo výške
5% ročne od 13.7.2011 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobkyni
proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku žalobkyňa domáhala
proti žalovanej povinnosti nahradiť jej vzniknutú škodu v podobe schodku na zverených hodnotách

vo výške 18.603,77 eura s príslušenstvom. Skutkovým základom takto uplatneného nároku bolo v
podstatnom tvrdenie žalobkyne, že medzi ňou a žalovanou vznikol pracovnoprávny vzťah založený
pracovnou zmluvou č. 471/2004 zo dňa 30.4.2004, ktorý bol menený dohodou o zmene pracovných
podmienok č.j. 592/05-pers. zo dňa 12.4.2005, dohodou o zmene pracovných podmienok č.j. 2168/05-
pers. zo dňa 30.9.2005 a dohodou o zmene pracovných podmienok č.j. 785/06-pers. zo dňa 25.4.2006.
Žalovaná vykonávala hotovostný platobný styk (pokladničné práce), rozpočet a financie na rektoráte
univerzity v Košiciach, ktorá pracovná pozícia bola spätá s hmotnou zodpovednosťou, ktorú na seba

žalovaná prevzala na základe dohody o hmotnej zodpovednosti č. 4/2004 zo dňa 30.4.2004. Pracovný
pomer medzi žalobkyňou a žalovanou skončil okamžitým skončením podľa § 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce. Na základe mimoriadnej inventarizácie vykonanej dňa 27.5.2010 bol zistený schodok
v univerzitnej pokladnici vo výške 20.834,87 eura s tým, že škodová komisia zároveň zistila, že žalovaná
porušila svoje pracovné povinnosti.

3. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia ust.

§ 182 ods. 1 až 3, § 184 ods. 1, § 186 ods. 1 a 2, § 189 ods. 1 a 2 a § 191 ods. 1 a 2 zákona
č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej aj iba ako „Zákonník práce“),
§ 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, z ktorých vyvodil záver o dôvodnosti žaloby,keď skonštatoval naplnenie predpokladov vzniku nároku zo zodpovednosti zamestnanca za škodu,
ktorá (škoda) mala byť žalobkyni spôsobená v podobe schodku na zverených hodnotách. Uviedol, že
medzi stranami existoval od 30.4.2004 do 20.7.2010 pracovnoprávny vzťah, počas existencie ktorého

medzi sebou uzatvorili písomnú dohodu o hmotnej zodpovednosti. Za nespornú považoval skutočnosť,
že žalovaná vykonávala pokladničné práce v rozhodnom období, v ktorom bol zistený schodok na
zverených hodnotách. Podľa právneho názoru súdu prvej inštancie zodpovednosť žalovanej za schodok
je daná tým, že v zmysle dohody o hmotnej zodpovednosti zodpovedala za hodnoty, ktoré počas výkonu
svojejfunkciekedykoľvekprevezme,tedaajzastravnélístky,ajkeďichprevzalaneskôr,nakoľkodohoda

o hmotnej zodpovednosti neobmedzuje zodpovednosť zamestnanca len na tie hodnoty, ktoré sú mu
zverené uzavretím dohody o hmotnej zodpovednosti, pričom skutočnosť zmeny pracovného pomeru
podľanehonemalavplyvnaplatnosťatrvaniedohodyohmotnejzodpovednosti.Vtejtosúvislostidoplnil,
že z inventarizačného protokolu o odovzdaní a prevzatí pokladne žalobcu zo dňa 3.5.2004 podpísaného
žalovanou a zo zápisov o vykonaní inventarizácie vyplýva, že od začiatku pracovného pomeru bola
žalovanej odovzdaná finančná hotovosť, šeky NBS, VÚB, SSP ako aj stravné lístky, ktoré bola povinná

vyúčtovať, pričom nepovažoval za dôležité, či stravné lístky boli priamo identifikované v dohode o
hmotnej zodpovednosti, keďže za nich zodpovedala preto, lebo jej boli zamestnávateľom zverené pri
výkone práce rovnako ako finančná hotovosť a jedná sa o hodnotu určenú na obeh alebo obrat, ktorú
bola povinná vyúčtovať. Pri stanovení výšky schodku vyšiel zo zápisu z mimoriadnej inventarizácie zo
dňa 27.5.2010. Skonštatoval, že žalovaná súdu nepreukázala, že vznik schodku nezavinila. Zdôraznil,

že žalovaná počas celej doby výkonu svojej funkcie pokladníčky nikoho neupozornila na nedostatky
jednotlivých prvkov zabezpečenia pokladne, že napriek zodpovednosti za zverené hodnoty pristupovala
k plneniu pracovných úloh ľahkovážne, nepoužívala poskytnuté zabezpečovacie prostriedky, opustila
pokladňuvčasepokladničnýchhodínaponechalaceninyvhodnote20.834,87euravotvorenomtrezore.
Uzavrel, že žalovaná nezabezpečila ochranu zverených peňazí, spôsobila schodok vo výške 20.834,87

eura, nedodržala denný limit pokladne a nesplnila povinnosť o vklade hotovosti denným kontaktom v
banke. Za omeškanie žalovanej so zaplatením náhrady spôsobenej škody súd prvej inštancie priznal
žalobkyni úroky z omeškania s použitím ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vo výške vyplývajúcej
z ust. § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka, v znení neskorších zmien a doplnkov. Napokon rozhodnutie o trovách konania súd prvej

inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP a § 256 ods. 1 CSP plným procesným
úspechom žalobkyne v spore.

4. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil a žalobu
zamietol, eventuálne ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaná v odvolaní

namietala nepreskúmateľnosť rozsudku, nesprávnosti skutkových záverov a následného právneho
posúdenia veci súdom prvej inštancie v otázke platnosti dohody o hmotnej zodpovednosti s ohľadom
na skončenie pracovného pomeru k 30.4.2005, jej uzavretie pred vznikom pracovného pomeru,
jej neurčitosť, v otázke prevzatia hmotnej zodpovednosť za stravné lístky a existencie dôvodov
vylučujúcich zodpovednosť za schodok. V odvolaní zotrvala na svojich tvrdeniach prezentovaných v

konaní, pričom sa nestotožnila s konštatovaním súdu prvej inštancie, ktorý jej pričítal zodpovednosť
za škodu v celkovej výške 18.603,77 eura titulom schodku na zverených hodnotách, a to najmä z
dôvodu absolútnej neplatnosti predmetnej dohody o hmotnej zodpovednosti. Zopakovala, že dohoda
o hmotnej zodpovednosti stratila svoju účinnosť spolu so zánikom jej pôvodného pracovného pomeru
so žalobkyňou ako zamestnávateľom založeného pracovnou zmluvou zo dňa 30.4.2004 účinnou

odo dňa 1.5.2004, na podklade úvahy, že tým, že dohoda o zmene pracovných podmienok zo dňa
12.4.2005 nadobudla účinnosť až dňa 1.5.2005, čo je po zániku pôvodného pracovného pomeru
založeného pracovnou zmluvou zo dňa 30.4.2004, ktorý sa skončil dňa 30.4.2005, nešlo o zmenu
pracovného pomeru, ale o skončenie pôvodného pracovného pomeru a vznik nového pracovného
pomeru. Absolútnu neplatnosť dohody o hmotnej zodpovednosti pre rozpor so zákonom vzhliadla aj

vtom,žejuuzavrelavčase,keďeštenebolavpracovnompomeresožalobkyňouakozamestnávateľom,
ako aj v jej neurčitosti vyplývajúcej z jej neúplného označenia v záhlaví predmetnej dohody iba v rozsahu
mena a priezviska, avšak bez uvedenia ďalších nevyhnutných identifikačných údajov ako je dátum
narodenia, adresa trvalého bydliska, štátna príslušnosť. Poukázaním na znenie dohody o hmotnej
zodpovednosti rozporovala skutočnosť, že na seba prevzala aj zodpovednosť za stravné lístky, a to

na podklade úvahy, že tieto nie sú finančnými prostriedkami, ale ceninou. Podala svoj vlastný výklad
obsahových náležitostí dohody o hmotnej zodpovednosti zamestnanca so zameraním na vymedzenie
hodnôt, za ktoré zamestnanec preberá zodpovednosť. V ďalšom sa zaoberala meritom veci, podielom
zamestnávateľa na vzniku škody na zverených hodnotách, nedostatkami v pracovných podmienkach(napr. prekračovanie denného limitu hotovosti v pokladni, nefunkčnosť kamerového systému, kontrola
rezervných kľúčov a pod.). Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na to, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zistenia a vytýkajúcimi nesprávne právne posúdenie
veci, žalovaná podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1
písm. b), f) a h) CSP. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP
na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch

uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380
ods. 1 CSP viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by
mohli byť v súlade s ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí
o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C.H.Beck, 2016, 1269s).

5. Žalobkyňa sa vo vyjadrení k odvolaniu v zásade stotožnila so skutkovými zisteniami a so spôsobom
právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Zopakovala skutkový stav. Podrobne sa vyjadrila
k otázke platnosti dohody o hmotnej zodpovednosti. Zdôraznila, že dohody o zmene pracovných
podmienok v danom prípade podľa ich obsahu nepredstavovali a ani nemohli predstavovať novú

pracovnú zmluvu, ktorá má založiť nový pracovný pomer, a to jednak preto, že to nebolo úmyslom
zmluvných strán a taktiež preto, že dohody o zmene pracovných podmienok neobsahovali náležitosti
pracovnej zmluvy (a to najmä deň nástupu do práce), a teda, že medzi stranami existoval pracovný
pomer založený pracovnou zmluvou č. 471/2004 zo dňa 30.4.2004 v znení jej neskorších zmien podľa
jednotlivých dohôd o zmene pracovných podmienok, a to kontinuálne a nepretržite odo dňa nástupu do

práce dňa 1.5.2004 až do okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 20.7.2010. Vysvetlila, prečo
považuje žalovanú za dostatočne identifikovanú v dohode o hmotnej zodpovednosti zamestnanca č.
4/2004 zo dňa 30.4.2004 a to aj z dôvodu, že táto odkazuje na pracovnú zmluvu č. j. 471/2004 zo
dňa 30.4.2004, v ktorej sú zrejmé ďalšie identifikačné údaje – sídlo žalobkyne, rodné číslo (z neho
aj dátum narodenia a vek žalovanej nad 18 rokov) a adresa trvalého bydliska žalovanej. K ďalšej

odvolacej námietke žalovanej poukázala na rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6CoPr/10/2016
zo dňa 27.9.2017, podľa ktorého „na platnosť uzavretia dohody o hmotnej zodpovednosti postačí platné
uzavretie pracovnoprávneho vzťahu, pričom pracovný pomer môže vzniknúť aj neskôr. Účinky takejto
dohody nastanú potom odo dňa vzniku pracovného pomeru, teda odo dňa nástupu do práce. Dohoda o
neskoršom dni nástupu do práce, ako je deň uzavretia dohody o hmotnej zodpovednosti nie je prekážkou

platnosti a účinnosti dohody o hmotnej zodpovednosti.“ K namietanej zodpovednosti za stravné lístky
uviedla, že z obsahu dohody je zrejmý prejav vôle zveriť žalovanej nielen finančnú hotovosť, ale aj ceniny
a iné hodnoty, ktoré preberie neskôr. V tejto súvislosti poukázala na komentár k Zákonníku práce C.
H. BECK, 2010. s. 572, ako aj rozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Copr/7/2016 a
Najvyššieho súdu SR 3Sžo/185/2015 zo dňa 25.1.2017. Vo vzťahu k existencii dôvodov vylučujúcich

zodpovednosť žalovanej za schodok poukázala, okrem závažného porušenia pracovných povinností
zo strany žalovanej, aj na to, že ju žalovaná neupozornila písomnou formou na vytýkané nedostatky,
o ktorých mala vedomosť. Doplnila, že žalovaná porušila povinnosť dodržiavať denný limit v pokladni,
povinnosť denných vkladov hotovosti do VÚB podľa pracovnej zmluvy a pracovnej náplne, povinnosť
upozorniť zamestnávateľa na vytýkané nedostatky zabezpečovacích prvkov pokladne a pod.

6. Žalovaná v odvolacej replike zopakovala svoju odvolaciu argumentáciu.

7. Žalobkyňa v odvolacej duplike zopakovala svoju argumentáciu v odvolacom konaní.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas
(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§
355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom z
ust.§379CSPazhľadiskauplatnenýchodvolacíchdôvodovpodľaust.§365ods.1písm. b),f)ah)CSP
a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné. Tento rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom

súde v Košiciach dňa 11.2.2025 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu
naúradnejtabulianawebovejstránketunajšiehosúdu,prizachovanílehotypodľaust.§219ods.3CSP.9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v
súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa
odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne

správne(§387ods.1a2CSP)atiežúplnézhľadiskavšetkýchkľúčovýchotázoknastolenýchvpriebehu
konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá CSP). Len
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty
žalovanej v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP), odvolací súd dodáva:

10. Žalovaná v danom prípade uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého
odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.Podstatouprávanaspravodlivýsúdnyprocesjemožnosťfyzickýchaprávnickýchosôbdomáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov (aj iných orgánov). Pod pojmom „procesný postup“ súdu sa rozumie
len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama
procedúraprejednaniaveci(toakosúdviedolspor)znemožňujúcastranesporurealizáciujejprocesných
oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo
38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).

11. V zmysle tohto ustanovenia pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká zákonnému ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej

ochrany práva. Ide napr. o právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne
uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

12. Pre procesnú stranu z práva na spravodlivý súdny proces nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť odvolania podľa § 365

ods.1písm.b)CSPniejenedostatočnézistenieskutkovéhostavu,nevykonanievšetkýchnavrhovaných
dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.

13. Pri posudzovaní nesprávneho procesného postupu, ktorý spočíva v tom, že strane bolo znemožnené
uskutočňovať jej patriace procesné práva, je nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na

spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv bude potrebné hodnotiť v kontexte
celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany
namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu. V tomto zmysle musí konanie ako celok vykazovať znaky
nespravodlivosti. Jedna izolovaná vada na uplatnenie odvolania nestačí.

14. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia, odvolací súd konštatuje, že
nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu
možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP len v celkom
ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003 a Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok

z roku 2009); o taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“, prípadne
ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“. Za procesnú vadu konania
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (porov. uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo /84/2017 zo dňa

25.10.2017). Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné (len) tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchýlne od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na
preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/2003, I. ÚS 301/2006). V otázke, za akých
okolností je možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné, sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súdČR vo svojom rozsudku sp. zn. 29Cdo/2543/2011 z 25. júna 2013 publikovanom v Zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk pod č. 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie
súdu prvej inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti

odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli
v odvolaní náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej
inštancie nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné,
pokiaľ prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv
odvolateľa. Dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je v demokratickom právnom štáte

základnou podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach
stabilne uvádza: „Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné
dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí
týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06)“. (napr.
III. ÚS 107/07). Ústavný súd SR tiež uvádza: „Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl.46 ods.1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné“ (IV. ÚS 14/07).

15. V preskúmavanej veci nedošlo podľa názoru odvolacieho súdu k naplneniu vady podľa § 365 ods.
1 písm. b) CSP spočívajúcej v porušení práva na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie riadne

neodôvodnil svoj rozsudok, keďže sa vzhľadom na svoje právne posúdenie veci, ktoré vychádzalo
zo záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím súdom (§ 391 ods. 2 CSP), vysporiadal
v podstatnom s tvrdeniami strán konania, ktoré sa týkali otázky zodpovednosti žalovanej za vzniknutú
škodu vo forme schodku a jej výšky.

16. Navyše z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka (strany) na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nie je súd povinný dať podrobnú
odpoveď na všetky otázky, ktoré vyšli v priebehu sporu najavo. Povinnosťou súdu je vyhodnotiť iba tie
sporné tvrdenia a skutočnosti, ktoré sú pre meritórne rozhodnutie súdu postačujúce. Ostatné sporné
skutočnosti nie sú takého charakteru, ktoré by mali vplyv na meritórne rozhodnutie súdu a jeho

odôvodnenie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 25.9.2012 - sťažnosť č. 59102/08, nález
Ústavného súdu SR zo 14.9.2011, sp. zn. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
16.09.2009 sp. zn. 5MCdo 8/2008).

17. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového

stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej
inštancie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého

zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.
§ 191 CSP, a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne

sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo,
keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
ust. § 191 CSP.

18. Rozsudku súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani
to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových
strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho

hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, §
193, § 194,§ 205 CSP, alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne
zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súdu prvej inštanciev tomto smere nie je možné vytknúť žiadne pochybenie, a preto nie je ani dôvod na polemizovanie s
jeho skutkovými závermi.

19. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú
strany podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnym predpisov
ide vtedy, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis,

ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán
sporu).

20. Súd prvej inštancie na zistený a daný skutkový stav použil správny predpis, správne ho aj vyložil
a aplikoval, to znamená, z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o

právach a povinnostiach strán sporu, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalovanej.
Odvolací súd na skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje, rovnako
ako i na správne a zákonu zodpovedajúce dôvody napadnutého rozsudku vo veci samej, s ktorými sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP).

21. Žalovaná svojimi odvolacími námietkami ťažiskovo nastolila predmetom odvolacieho prieskumu
správnosť posúdenia otázky existencie platnej dohody o hmotnej zodpovednosti za schodok na
zverených hodnotách v čase vzniku schodku, s ktorou sa súd prvej inštancie vysporiadal v jej
neprospech, riadiac sa pritom záväzným právnym názorom odvolacieho vysloveným v skoršom
zrušovacom uznesení. Jej odlišné nazeranie na vyššie uvedenú otázku je vystavané na presvedčení, že

dohoda o hmotnej zodpovednosti stratila svoju účinnosť spolu so zánikom jej pôvodného pracovného
pomeru so žalobkyňou, keďže jednotlivými dohodami o zmene pracovných podmienok sa podľa nej
nemenil pracovný pomer, ale išlo o vznik nového pracovného pomeru, pričom absolútnu neplatnosť
dohody o hmotnej zodpovednosti pre rozpor so zákonom vzhliadla aj v tom, že ju uzavrela v čase,
keď ešte nebola v pracovnom pomere so žalobkyňou ako zamestnávateľom, ako aj v jej neurčitosti

vyplývajúcej z jej neúplného označenia v záhlaví predmetnej dohody iba v rozsahu mena a priezviska,
avšak bez uvedenia ďalších nevyhnutných identifikačných údajov ako je dátum narodenia, adresa
trvalého bydliska, štátna príslušnosť. Táto jej predstava, ale nie je správna.

22. Podľa § 182 ods. 1 až 4 Zákonníka práce, ak zamestnanec prevzal na základe dohody o hmotnej

zodpovednosti zodpovednosť za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty
určené na obeh alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok. V dohodách
sa môže so zamestnancami súčasne dohodnúť, že ak budú pracovať na pracovisku s viacerými
zamestnancami, ktorí uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti, zodpovedajú s nimi za schodok
spoločne (spoločná hmotná zodpovednosť). Dohoda o hmotnej zodpovednosti sa musí uzatvoriť

písomne, inak je neplatná. Zamestnanec sa zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže,
že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia. Ak nedostatky vzniknú v pracovných
podmienkach zamestnancov so spoločnou hmotnou zodpovednosťou v súvislosti s tým, že bol na ich
pracovisko zaradený iný zamestnanec alebo iný vedúci, prípadne zástupca vedúceho, alebo s tým,
že niektorý zo zamestnancov od dohody o hmotnej zodpovednosti odstúpil, zamestnávateľ je povinný

nedostatky odstrániť bez zbytočného odkladu.

23. Podľa § 183 ods. 1 a 2 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý uzatvoril dohodu o hmotnej
zodpovednosti, môže od nej odstúpiť, ak sa preraďuje na inú prácu, zaraďuje na iné pracovisko,
prekladá alebo ak zamestnávateľ v čase do jedného mesiaca po tom, čo dostal jeho písomné

upozornenie, neodstráni nedostatky v pracovných podmienkach, ktoré bránia riadnemu hospodáreniu
so zverenými hodnotami. Pri spoločnej hmotnej zodpovednosti môže zamestnanec od dohody odstúpiť,
ak je na pracovisko zaradený iný zamestnanec alebo ustanovený iný vedúci, prípadne jeho zástupca.
Odstúpeniesamusíoznámiťzamestnávateľovipísomne.Dohodaohmotnejzodpovednostizanikádňom
skončenia pracovného pomeru alebo dňom odstúpenia od tejto dohody.

24. Podľa § 184 ods. 1 až 4 Zákonníka práce, inventarizácia sa musí vykonať pri uzatvorení dohody o
hmotnej zodpovednosti, pri jej zániku, pri preradení zamestnanca na inú prácu alebo na iné pracovisko,
pri jeho preložení a pri skončení pracovného pomeru. Na pracoviskách, kde pracujú zamestnanci sospoločnou hmotnou zodpovednosťou, musí sa inventarizácia vykonať pri uzatvorení dohôd o hmotnej
zodpovednosti so všetkými spoločne zodpovednými zamestnancami a) pri skončení všetkých týchto
dohôd, b) pri preradení na inú prácu alebo preložení všetkých spoločne zodpovedných zamestnancov,

c) pri zmene vo funkcii vedúceho alebo jeho zástupcu, d) na žiadosť ktoréhokoľvek zo spoločne
zodpovedných zamestnancov pri zmene v ich kolektíve, e) pri odstúpení niektorého z nich od dohody
o hmotnej zodpovednosti. Ak zamestnanec so spoločnou hmotnou zodpovednosťou, ktorého pracovný
pomer sa skončil alebo ktorý bol preradený na inú prácu alebo iné pracovisko, alebo bol preložený,
zároveň nepožiada o vykonanie inventarizácie, zodpovedá za prípadný schodok zistený najbližšou

inventarizáciounajehopredchádzajúcompracovisku.Akzamestnanec,ktorýsazaraďujenapracovisko,
kde pracujú zamestnanci so spoločnou hmotnou zodpovednosťou, zároveň nepožiada o vykonanie
inventarizácie, zodpovedá, ak od dohody o hmotnej zodpovednosti neodstúpil, za prípadný schodok
zistený najbližšou inventarizáciou.

25. Podľa § 186 ods. 2 a 3 Zákonníka práce náhrada škody spôsobená z nedbanlivosti, ktorú

zamestnávateľ požaduje od zamestnanca, nesmie u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu
rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým
spôsobil škodu. Toto obmedzenie neplatí, ak ide o osobitnú zodpovednosť zamestnanca podľa § 182
až 185 alebo ak bola škoda spôsobená pod vplyvom alkoholu alebo po požití omamných látok alebo
psychotropných látok. Ak bola škoda spôsobená úmyselne, môže zamestnávateľ okrem skutočnej škody

požadovať aj náhradu ušlého zisku, ak by jej neuhradenie odporovalo dobrým mravom.

26. Podľa § 189 ods. 1 a 4 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý zodpovedá za schodok alebo za stratu
predmetov,jepovinnýnahradiťschodokalebostratuvplnejsume.Aksazistí,žeschodokalebojehočasť
zavinil niektorý zo spoločne zodpovedných zamestnancov, uhradí schodok tento zamestnanec podľa

miery svojho zavinenia. Zvyšnú časť schodku uhradia všetci spoločne zodpovední zamestnanci podielmi
určenými podľa odsekov 2 a 3.

27. Osobitosťou tohto druhu zodpovednosti zamestnanca okrem iných špecifických charakteristík
na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti zamestnanca je, že pri tejto zodpovednosti sa vychádza

z prezumpcie viny zamestnanca a uhrádza sa celá skutočná škoda. Za predpokladu, že je
naplnená skutková podstata tohto druhu zodpovednosti, jej uplatnenie má prednosť pred uplatnením
všeobecnej zodpovednosti. Na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti zamestnanca pri zodpovednosti
za hodnoty zverené na vyúčtovanie zavinenie zamestnanca nie je zamestnávateľ povinný dokazovať.
Zamestnávateľ preukazuje len platné uzavretie dohody o hmotnej zodpovednosti, existenciu schodku

na hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, a nevyúčtovanie hodnôt zverených mu
zamestnávateľom. Predpokladom tejto zodpovednosti je: škoda vo forme schodku na zverených
hodnotách, platná dohoda o hmotnej zodpovednosti, zavinenie zamestnanca, ktoré sa predpokladá,
existencia pracovného pomeru, a ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej
súvislosti s týmto plnením. Zamestnanec preukazuje vlastnú nevinu (exkulpácia), t.j. zbaví sa

zodpovednosti, ak preukáže, že schodok vznikol sčasti alebo celkom bez jeho zavinenia.

28. Dohoda o hmotnej zodpovednosti je hmotnoprávnou podmienkou založenia tohto druhu
zodpovednosti. Uzavretie dohody je pri niektorých funkciách nevyhnutné. Predmetom dohody o hmotnej
zodpovednosti môžu byť len predmety určené na obeh a obrat. Ide o hotovosti, ceniny, tovar, zásoby

tovaru a iné hodnoty. Pojem „zverenie“ neznamená len odovzdanie týchto hodnôt zamestnancovi, ale
súčasne možnosť výlučnej dispozície zamestnanca týmito hodnotami. Dohoda o hmotnej zodpovednosti
neobmedzuje zodpovednosť zamestnanca len na tie hodnoty, ktoré sú mu zverené v čase uzavretia
dohody o hmotnej zodpovednosti. Dohodou o hmotnej zodpovednosti berie na seba zamestnanec
zodpovednosť za schodok na akýchkoľvek ďalších hodnotách, ktoré budú zamestnancovi zverené

kedykoľvek po uzavretí dohody, ak pôjde o predmety, ktoré môžu byť predmetom dohody o hmotnej
zodpovednosti. Skutočnosť, že hodnoty zverené zamestnancovi nie sú vymedzené priamo v dohode
o hmotnej zodpovednosti, nie sú na ujmu platnosti takejto dohody. Nie je nevyhnutné, aby zamestnanec
mal tieto predmety stále u seba v osobnej opatere, stačí, ak ich má zabezpečené proti zásahu inej osoby.
Dohoda o hmotnej zodpovednosti je platná aj v prípade, ak nebola uskutočnená inventúra. Dohoda

o hmotnej zodpovednosti nezaniká preradením na inú prácu. Preto pri preradení zamestnanca na inú
prácu netreba uzatvárať novú dohodu o hmotnej zodpovednosti, aj keď na druhej strane preradenie
na inú prácu alebo na iné pracovisko je jedným z dôvodov, ktorý umožňuje zamestnancovi odstúpiť oddohody o hmotnej zodpovednosti. V prípade neplatnej dohody o hmotnej zodpovednosti zamestnanec
zodpovedá len podľa všeobecnej zodpovednosti.

29. Schodkom je rozdiel medzi skutočným stavom zverených hodnôt, ktoré je zamestnanec povinný
vyúčtovať a medzi údajmi účtovnej evidencie, o ktorý je skutočný stav nižší ako účtovný stav. Schodok
sa obvykle zisťuje na základe inventarizácie. Inventarizácia však nie je jediným spôsobom zistenia
schodku. Ak nie je schodok zistený (preukázaný) inventarizáciou, bez ďalšieho to neznamená, že
by zamestnávateľ nemal proti zamestnancovi s hmotnou zodpovednosťou nárok na náhradu škody

podľa osobitnej zodpovednosti zamestnanca za schodok. Zamestnávateľ však musí inými dôkaznými
prostriedkami preukázať stav hodnôt, ktoré zamestnanec prevzal k vyúčtovaniu, a skutočnosť, že
došlo ku škode na zverených hodnotách (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5
Cdo 244/2007 z 25. septembra 2008). Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že by hmotne
zodpovedný zamestnanec musel byť prítomný pri uskutočnení inventarizácie. Ak však inventúrne súpisy
neboli podpísané osobou zodpovednou za inventarizáciu, preukázanie inventarizácie môže byť sporné.

V každom jednotlivom zúčtovacom období je schodok samostatnou škodou a za každú túto škodu
existuje osobitná zodpovednosť. (por. H. Barancová Zákonník práce, 2. vydanie, 2019, s. 1298 – 1308).
Z celkovej sumy škody, ktorej náhrada má byť rozdelená medzi kolektívne hmotne zodpovedajúcich
zamestnancov, treba vylúčiť sumu zodpovedajúcu škode, o ktorej bolo zistené, že bola zavinená jedným
alebo viacerými kolektívne hmotne zodpovednými zamestnancami (R 64/1961, s. 181).

30. V týchto súvislostiach sú odvolacie námietky žalovanej bezpredmetné. V konaní bolo jednoznačne
preukázané, že medzi stranami konania vznikol pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy č.
471/2004 zo dňa 30.4.2004 s dňom nástupu do práce 1.5.2004, ktorý skončil okamžitým skončením
dňa 20.7.2010. Ako už uviedol odvolací súd vo svojom skoršom rozhodnutí v tejto veci, zmena

pracovnej zmluvy je možná len na základe dohody oboch zmluvných strán. Ide o jeden zo základných
princípov záväzkovo-právnych vzťahov a civilného práva. Pracovný pomer je dvojstranný záväzkovo-
právny vzťah, ktorého obsah je daný dohodou účastníkov tohto právneho vzťahu, zamestnávateľa
a zamestnanca. Preto zmena obsahu tohto dvojstranného záväzkovo-právneho vzťahu si vyžaduje
participáciu oboch účastníkov. Zamestnávateľ a zamestnanec môžu dohodou zmeniť len tie pracovné

podmienky, ktoré si dohodli v pracovnej zmluve alebo inej dohode, ktorú uzatvorili počas trvania
pracovného pomeru, alebo ktoré vyplývajú z dispozitívnych ustanovení Zákonníka práce alebo
pracovnoprávnych predpisov. Dohodou o zmene pracovných podmienok nie je možné meniť tie práva
a povinnosti, ktoré vyplývajú z kogentných ustanovení Zákonníka práce alebo iných pracovnoprávnych
predpisov. Dohodou o zmene pracovných podmienok sa môžu meniť všetky pracovné podmienky alebo

len niektoré z pracovných podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve. Zamestnávateľ a zamestnanec
sa môžu dohodnúť na zmene pracovných podmienok určených pracovnou zmluvou kedykoľvek počas
platnosti pracovnej zmluvy. Dohoda o zmene pracovných podmienok by mala byť písomná, pričom
Zákonník práce ukladá zamestnávateľovi povinnosť vyhotoviť dohodu o zmene pracovných podmienok
v písomnej podobe. Zamestnávateľ má túto povinnosť aj v prípade, že iniciatíva na zmenu pracovných

podmienok vyjde od zamestnanca. Nedostatok písomnej formy dohody o zmene pracovných podmienok
nemá za následok jej neplatnosť. Zákonník práce nevylučuje, aby sa zamestnávateľ a zamestnanec
dohodli na zmene pracovných podmienok ústne alebo aj konkludentne tak, že zamestnanec začne so
súhlasom zamestnávateľa pracovať podľa zmenených pracovných podmienok (napr. začne chodiť do
práce na neskorší čas a pod.).

31. Odvolací súd po opätovnom preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku konštatuje, že
dohodaozmenepracovnýchpodmienokbolauzavretádňa12.4.2005,tedapredskončenímpracovného
pomeru uplynutím doby trvania dohodnutej v pracovnej zmluve zo dňa 30.4.2004, pričom z jej obsahu
nepochybne vyplýva, že sa ňou menil jediný parameter pôvodnej pracovnej zmluvy, a to doba trvania

pracovného pomeru tak, že pracovný pomer účastníkov sa mal predĺžiť do 30.4.2006. V kontexte
okamžiku a so zreteľom na okolnosti, za ktorých bol tento úkon učinený, vrátane jeho obsahových
náležitostí, nemohla dohoda o zmene pracovných podmienok zo dňa 12.4.2005 predstavovať (aj napriek
nešťastne zvolenej formulácii, pokiaľ ide o odloženie jej účinnosti) pracovnú zmluvu, na základe ktorej
by vznikol medzi účastníkmi opätovne nový pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu, ale nepochybne

predstavovala jeho ďalšie predĺženie na určitú dobu do 30.4.2006. Z týchto dôvodov nie je správna
obrana žalovanej založená na názore, podľa ktorého dohoda o hmotnej zodpovednosti zo dňa 30.4.2004
zanikla spolu so zánikom pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 30.4.2004, t.j.
dňom 30.4.2005. Odvolací súd dopĺňa, že zodpovednosť za schodok na zverených hodnotách nazáklade dohody o hmotnej zodpovednosti nesie zamestnanec pri každej zmene pracovného pomeru so
sebou, pričom táto zodpovednosť zásadne trvá od uzavretia takejto dohody až do skončenia pracovného
pomeru (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 121/2000).

32. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalovanej kladúcu dôraz na skutočnosť, že dohoda o hmotnej
zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách bola uzatvorená v čase, keď žalovaná ešte nebola
zamestnancom žalobkyne (nebola v pracovnom pomere, ktorý medzi stranami vznikol až nasledujúcim
dňom), odvolací súd opätovne konštatuje, že podmienkou platnosti dohody o hmotnej zodpovednosti je

existencia pracovnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi dohody (porov. Zhodnotenie Najvyššieho súdu
SSR zo dňa 6.11.1975, sp. zn. Cpj 50/75, uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, roč.
1976, pod č. 12, str. 62 – 63, tiež rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo 7.5.2003, sp. zn. 21 Cdo 2287/2002).

33. Závislá práca sa môže vykonávať výlučne v základnom pracovnoprávnom vzťahu, ak nie je upravená
osobitnými právnymi predpismi. Základnými pracovnoprávnymi vzťahmi sú pracovný pomer a právne

vzťahy založené dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Pracovný pomer sa
zakladá pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ak nie je v Zákonníku práce
ďalej ustanovené inak (§ 42 ods. 1 Zák. práce). Pracovný pomer vzniká dňom, ktorý bol dojednaný
v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce alebo dňom, ktorý bol uvedený ako deň vymenovania
na pracovné miesto vedúceho zamestnanca (§ 46 Zák. práce). Ak zamestnanec nenastúpi do práce v

dohodnutý deň nástupu do práce bez toho, aby mu v tom bránila prekážka v práci, môže zamestnávateľ
od pracovnej zmluvy odstúpiť (§ 19 ods. 2 Zák. práce).

34.Zákonníkpráceteda-akojezuvedenéhoprehľaduzrejmé-rozlišujemedzipojmompracovnoprávny
vzťah a pojmom pracovný pomer; pracovnoprávny vzťah je pojem obsahovo širší ako pojem pracovný

pomer. Každý pracovný pomer je teda zároveň aj pracovnoprávnym vzťahom, avšak nie každý
pracovnoprávny vzťah v sebe subsumuje pracovný pomer. Ak teda Zákonník práce rozlišuje „založenie
pracovného pomeru“ (§ 42 ods. 1 Zák. práce) a „vznik pracovného pomeru“ (§ 46 Zák. práce), má to
svoj význam v tom, že založením pracovného pomeru sa už medzi účastníkmi zakladá pracovnoprávny
vzťah, pretože, ako už bolo uvedené, pracovný pomer nemôže bez existencie pracovnoprávneho

vzťahu samostatne existovať, a to bez ohľadu na to, či pracovný pomer zároveň aj „vzniká“ alebo nie.
Inak povedané, okamihom uzavretia pracovnej zmluvy, či iného právneho konania, s ktorým zákon
spája založenie pracovného pomeru, sa vzťahy medzi „zamestnancom“ a „zamestnávateľom“ riadia
Zákonníkom práce (porov. § 1 Zák. práce). Uvedené zreteľne vyplýva taktiež z ustanovenia § 19
ods. 2 Zák. práce, keď prekážka v práci na strane zamestnanca nastane práve v medziobdobí medzi

uzavretím pracovnej zmluvy a dohodnutým dňom nástupu do práce; napriek tomu sa aj na toto obdobie
vzťahujú ustanovenia Zákonníka práce a je teda zrejmé, že aj pre toto obdobie Zákonník práce počíta
s tým, že medzi zamestnancom a zamestnávateľom pracovnoprávny vzťah už existuje (je pracovnou
zmluvou založený). Z uvedeného je tiež zrejmé, že nič nebráni uzavretiu dohody o zodpovednosti k
ochrane hodnôt zverených zamestnancovi na vyúčtovanie už v pracovnej zmluve bez ohľadu na to,

ako je dohodnutý deň nástupu do práce; napokon s týmto variantom výslovne počítajú aj závery už
spomínaného Zhodnotenia Najvyššieho súdu SSR zo dňa 6.11.1975, sp. zn. Cpj 50/75 (porov. bod A.
1. Zhodnotenia; pozri tiež rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 23.7.2019, sp. zn. 21Cdo 2167/2019). Na
platnosť uzavretia dohody o hmotnej zodpovednosti teda postačí platné uzavretie pracovnoprávneho
vzťahu, pričom pracovný pomer môže vzniknúť aj neskôr. Účinky takejto dohody nastanú potom odo dňa

vzniku pracovného pomeru, teda odo dňa nástupu do práce. Dohoda o neskoršom dni nástupu do práce,
ako je deň uzavretia dohody o hmotnej zodpovednosti nie je v žiadnom prípade prekážkou platnosti a
účinnosti dohody o hmotnej zodpovednosti.

35. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej vytýkajúcu neurčitosť dohody o hmotnej zodpovednosti,

odvolací súd konštatuje, že táto je takisto bezpredmetná, keďže v nej bola žalovaná ako zamestnankyňa
identifikovaná dostatočne a nezameniteľne, aj v kontexte toho, že obsahovo nadväzovala a v samotnom
texte odkazovala na pracovnú zmluvu uzatvorenú medzi stranami. Bolo totiž potrebné prihliadnutím
aj na okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu dohody o hmotnej zodpovednosti (medzi stranami bolo
nesporné, že žalovaná bola zamestnaná v pracovnom pomere u žalobkyne), ako aj zo správania

žalovanej v nasledujúcom období (kedy ako pokladníčka plnila voči svojmu zamestnávateľovi povinnosti
vyplývajúce pre ňu z predmetnej dohody), teda po skutkovej stránke nie je pochybnosť o tom, medzi
kým (medzi ktorými konkrétnymi subjektmi zamestnávateľom a zamestnancom) bol založený právny
vzťah z tejto dohody vyplývajúci. Pretože v listine obsahujúcej dohodu o hmotnej zodpovednosti bolažalovaná ako zamestnankyňa označená nezameniteľným spôsobom (hoci neúplne), nemožno zdieľať
názor odvolateľky, že dohoda o hmotnej zodpovednosti je pre neurčitosť neplatná.

36. Z hľadiska skutkového stavu bolo v posudzovanej veci ustálené, že žalovaná uzavrela so žalobkyňou
dňa 30.4.2004 pracovnú zmluvu č. 471/2004, v ktorej sa zaviazala vykonávať „pokladničné práce“
a zároveň toho istého dňa uzavrela dohodu o hmotnej zodpovednosti č. 4/2004 zo dňa 30.4.2004,
z obsahu ktorej je s určitosťou zrejmé to (aj v súvislosti s tým, že obsahovo nadväzuje na pracovnú
zmluvu č. 471/2004 zo dňa 30.4.2004) medzi kým bola uzatvorená (žalovaná je identifikovaná menom

a priezviskom, pracovným zaradením, miestom výkonu práce, pričom v samotnej pracovnej zmluve sú
uvedené ďalšie identifikačné údaje žalovanej rodné číslo a adresa jej trvalého pobytu), že zverenými
hodnotami, za ktoré nesie zodpovednosť sú finančné prostriedky (materiál na sklade, finančná hotovosť,
ceniny, tovar, hodnoty určené na obeh alebo obrat, a pod., ako i za hodnoty, ktoré počas výkonu
svojej funkcie kedykoľvek neskôr prevezme), ako aj jej záväzok o prevzatí zodpovednosti za schodok,
ktorý sa zistí inventarizáciou. Z tohto pohľadu považuje odvolací súd predmetnú dohodu o hmotnej

zodpovednosti za určitú a teda platnú a splňujúcu všetky zákonom predpísané náležitosti; bola uzavretá
(urobená) v zákonom predpísanej písomnej forme a zároveň obsahuje záväzok zamestnanca prevziať
zodpovednosť za hodnoty, ktoré mu zamestnávateľ zverí, a ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať.
Odvolací súd dopĺňa, že podmienkou platnosti dohody o hmotnej zodpovednosti naproti tomu nie je
ani uvedenie funkcie a pracoviska zamestnanca, s ktorými je jeho hmotná zodpovednosť spojená, ani

presné vymedzenie hodnôt, za ktoré zamestnanec prevzal hmotnú zodpovednosť.

37. Pokiaľ ide o námietku žalovanej, že v zmysle dohody o hmotnej zodpovednosti na seba
nikdy neprevzala hmotnú zodpovednosť za stravné lístky, ktoré sú nepochybne ceninou (druhom
krátkodobého finančného majetku), odvolací súd konštatuje, že táto je bezpredmetná, keďže z obsahu

predmetnej dohody o hmotnej zodpovednosti vyplýva, že žalovaná prevzala zodpovednosť za „zverené
hodnoty-finančnéprostriedky,napr.materiálnasklade,finančnúhotovosť,ceniny,tovar,hodnotyurčené
na obeh alebo obrat, a pod., ako i za hodnoty, ktoré počas výkonu svojej funkcie kedykoľvek neskôr
prevezme...“, čo je plne v súlade s vyššie uvedenými teoreticko-právnymi východiskami, podľa ktorých
dohoda o hmotnej zodpovednosti neobmedzuje zodpovednosť zamestnanca len na tie hodnoty, ktoré sú

mu zverené v čase uzavretia dohody o hmotnej zodpovednosti, ale dohodou o hmotnej zodpovednosti
berie na seba zamestnanec zodpovednosť za schodok na akýchkoľvek ďalších hodnotách, ktoré
budú zamestnancovi zverené kedykoľvek po uzavretí dohody, ak pôjde o predmety, ktoré môžu byť
predmetom dohody o hmotnej zodpovednosti. Takisto skutočnosť, že hodnoty zverené zamestnancovi
nie sú vymedzené priamo v dohode o hmotnej zodpovednosti, nie sú na ujmu platnosti takejto dohody.

Zároveň z predložených zápisov o vykonaní inventarizácie, ktoré sú podpísané samotnou žalovanou je
zrejmé, že žalovaná od zamestnávateľa prevzala aj stravné lístky, ktoré bola povinná vyúčtovať.

38. Pokiaľ ide o žalovanou tvrdené dôvody vylučujúce zodpovednosť za schodok, žalovaná správne
poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR publikované pod R64/61, R12/76, R 28/75 a sp. zn. 3M

Cdo 24/2008, podľa ktorých je dôvodom pre zbavenie sa zodpovednosti zamestnanca vždy skutočnosť,
že zamestnávateľ, napriek tomu, že vedel, prípadne bol upozornený zamestnancom na vzniknuté
nedostatky v pracovných podmienkach, ich bez zbytočného odkladu neodstránil a neurobil potrebné
opatrenia na zamedzenie vzniku schodku. Žalovaná v konaní jednoznačným a nespochybniteľným
spôsobom nepreukázala, že počas výkonu svojej funkcie pokladníčky upozornila zamestnávateľa na

nedostatky jednotlivých prvkov zabezpečenia pokladne.

39. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 22.07.2020, sp. zn. 8 Cdo 206/2019, podľa ktorého „Ak tretia osoba odcudzí zamestnancovi
zverené hodnoty, ktoré je povinný vyúčtovať, zavinenie tretej osoby samo osebe nemá za následok

zánikhmotnejzodpovednostizamestnanca(porovnajnapr.zhodnotenierozhodovaniasúdovSlovenskej
socialistickej republiky vo veciach týkajúcich sa zodpovednosti podľa ustanovenia § 176 Zákonníka
práce, zákona č. 65/1965 Zb., prerokovaného a schváleného občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho
súdu SSR 6.11.1975, Cpj 50/75, uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1976, pod
č. 12), ibaže by zamestnanec preukázal, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia.

V prípade stretu zodpovedností neznámeho páchateľa za protiprávny zásah do majetkových práv
zamestnávateľa a zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách treba skúmať
najmä to, či zamestnanec konanie páchateľa neumožnil (neuľahčil) porušením svojej pracovnej
povinnosti napr. tým, že zverené hodnoty riadne nezabezpečil, či sa o ne riadne nestaral. Zamestnanecsa nemôže zbaviť zodpovednosti, ak nesplnením svojich povinností riadne hospodáriť s jemu zverenými
prostriedkami a počínať si tak, aby nedochádzalo k poškodeniu majetku zamestnávateľa alebo k jeho
zničeniu (§ 178 ods. 1 Zákonníka práce) vznik schodku umožnil. Ak je nedbanlivostné porušenie

povinnosti hmotne zodpovedným zamestnancom takého rozsahu, že bez neho by k vzniku schodku
úmyselným konaním tretej osoby vôbec nemohlo dôjsť, neprichádza do úvahy ani čiastočné zbavenie
sa zodpovednosti podľa § 182 ods. 3 Zákonníka práce.“

40. V konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dospel súd k záveru, že žalovaná

pristupovala k plneniu pracovných úloh ľahkovážne, nepoužívala poskytnuté zabezpečovacie
prostriedky, neupozorňovala na prípadné nedostatky zabezpečovacích prostriedkov, opustila pokladňu
v čase pokladničných hodín a ponechala zverené hodnoty v hodnote 20.834,87 eura otvorenom trezore,
teda nezabezpečila bezpečnú ochranu zverených hodnôt, nedodržala denný limit pokladne a nesplnila
povinnosť o vklade hotovosti denným kontaktom v banke, čím spôsobila schodok vo výške 20.834,87
eura. Z uvedeného možno vyvodiť, že žalovaná nesplnením svojich povinností riadne hospodáriť s jej

zverenými prostriedkami umožnila vznik schodku.

41. Odvolací súd námietky žalovanej z vyššie uvedených dôvodov nepovažuje za opodstatnené, súd
prvej inštancie vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu nárok na náhradu škody v podobe schodku na
zverených hodnotách správne posúdil, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 378 ods.

1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

42. Podľa ust. § 396 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.

43. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

44. V odvolacom konaní mala žalobkyňa plný procesný úspech, a preto jej v súlade s citovaným ust. §
255 ods. 1 CSP vzniklo právo na 100% náhradu trov odvolacieho konania.

45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 CSP).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421

ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšujesumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v

ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach

podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).