Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. marec 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/75/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121302761
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Otília Belavá

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6121302761.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členiek senátu

JUDr.RenátyJanákovejaMgr.JanyJanicsBajánkovej,vprávnejvecižalobcu:T..T.P.,B..XX.XX.XXXX,
O.X.Y.XX,X.,zastúpenýadvokátskoukanceláriouMVLegals.r.o.,sosídlomJedenásta16,Bratislava,
IČO: 36 857 947, proti žalovanému: N.. U. U., B.. XX.XX.XXXX, O. X. D.. U. XXX/XX, I., zastúpený
advokátom Mgr. Michalom Ferčákom, so sídlom Bernolákova 1652/29, Topoľčany, IČO: 50 825 739,
o zaplatenie 30 000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Pezinok sp.zn. 4C/36/2021-167 zo dňa 24.11.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sp.zn. 4C/36/2021-167 zo dňa

24.11.2022, p o t v r d z u j e .
II. Krajský súd v Bratislave žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom zastavil konanie v časti o zaplatenie
úrokov z omeškania vo výške 4% ročne zo sumy 30 000,- eur od 01.04.2015 do zaplatenia; druhým

výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 30 000,- eur, úrok vo výške 2% mesačne
zo sumy 30 000,- eur od 09.12.2014 do 31.03.2015, úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 30
000,- eur od 01.04.2015 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku; tretím výrokom žalobu
vo zvyšku zamietol a štvrtým výrokom priznal žalobcovi 100% nárok na náhradu trov konania, o ktorej
výške rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2.Žalobca sa návrhom v upomínacom konaní, podaným na Okresný súd Banská Bystrica dňa

20.04.2021, domáhal proti pôvodne označeným žalovaným: 1. U. U., 2. FEMAK spol. s. r. o., zaplatenia
istiny 30 000,- eur, úroku vo výške 2% mesačne zo sumy 30 000,- eur od 09.12.2014 do zaplatenia,
úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 30 000,- eur od 01.04.2015 do zaplatenia. Vo vzťahu
k žalovanému 1. bola vec z dôvodu nedoručiteľnosti vydaného platobného rozkazu postúpená na
ďalšie konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Pezinok dňa 24.08.2021. Žalobca svoj nárok uplatnil
titulom nesplateného úveru 30 000,- eur s príslušenstvom, v zmysle písomnej zmluvy o úvere zo dňa
08.12.2014, v spojení s písomným uznaním záväzku zo dňa 18.12.2017.

3.Na preukázanie svojich tvrdení žalobca k žalobe pripojil listinné dôkazy ako zmluvu o úvere zo
dňa 08.12.2014, uznanie záväzku zo dňa 18.12.2017, výpis z účtu žalobcu zo dňa 09.12.2014 a
predžalobnú výzvu zo dňa 05.02.2021. Žalovaný sa k doručenej žalobe dňa 25.01.2022 nevyjadril atak súd vec na pojednávaní dňa 12.04.2022, na návrh žalobcu rozhodol rozsudkom pre zmeškanie
žalovaného tak, že žalobe vyhovel. Žalovaný podal návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie o ktorom
rozhodol súd prvej inštancie uznesením sp.zn. 4C/36/2021-98 zo dňa 07.07.2022 tak, že rozsudok pre

zmeškanie žalovaného sp.zn. 4C/36/2021-59 zo dňa 12.04.2022 zrušil. V návrhu na zrušenie rozsudku
pre zmeškanie žalovaný k veci samej uviedol, že nárok žalobcu zo zmluvy o úvere zo dňa 08.12.2014
považuje za premlčaný.

4.Následne sa žalovaný podaním doručeným súdu dňa 03.09.2022 vyjadril k žalobe, ktorú navrhol

zamietnuť v celom rozsahu, zopakujúc námietku premlčania ako aj skutočnosť, že žalobca síce k
návrhu na vydanie platobného rozkazu doručil aj listinu, označenú ako uznanie záväzku, v ktorom
ale je uvedený záväzkový vzťah zo zmluvy o pôžičke zo dňa 15.12.2014 a zo dňa 08.12.2014,
avšak nie zo zmluvy o úvere zo dňa 08.12.2014. Žalovaný nerozporoval skutočnosť, že žalobca
v minulosti poskytoval žalovanému, resp. obchodným spoločnostiam v ktorých žalovaný figuroval,
peňažné prostriedky opakovane (priložené výzvy žalobcu). V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že

zmluva o pôžičke je iným právnym vzťahom, než zmluva o úvere a spravuje sa inými zákonnými
ustanoveniami.

5.Žalobca vyjadrenie žalovaného označil za účelové s tým, že žalovaný je chronickým dlžníkom, proti
ktorému ako aj proti T. W.Á. vymáha iba na istine sumu 200 000,- eur. Svoje záväzky si žalovaný

neplní, plneniu sa vyhýba, podáva skutkovo nezmyselné a procesne neprípustné námietky, predstiera
nemajetnosť, účelovo previedol majetok (podiel v obchodnej spoločnosti FEMAK spol. s r.o.) na iné
osoby bezodkladne po tom, ako ho žalobca vyzval na vrátenie pôžičiek. Námietku premlčania považuje
žalobca za neopodstatnenú, pohľadávka bola predmetom kvalifikovaného uznania dlhu zo strany
žalovaného, čo má dva právne následky: 1. uznanie dlhu spôsobuje vznik právnej domnienky, že dlh

v čase uznania trval, teda neexistenciu dlhu by v spore musel preukazovať žalovaný, 2. premlčanie
sa prerušuje a dňom uznania dlhu začína plynúť nová 10 ročná premlčacia doba. Námietku neplatnosti
uznania dlhu považuje žalobca taktiež za neopodstatnenú, účelovú, nakoľko neexistuje rozumný dôvod
na jeho spochybňovanie. Vôľa strán bola prejavená a vyjadrená jednoznačne, jasne a zrozumiteľne,
s vylúčením možnosti vzniku akéhokoľvek omylu s ohľadom na jednotlivé skutkové okolnosti a ich

vzájomné súvislosti. Žalobca ani žalovaný nemali žiadnu pochybnosť o tom, ktorú pohľadávku a v akom
rozsahu žalovaný uznal, strany sporu bežne hovorili o pôžičke, bez ohľadu na formálne označenie
konkrétneho dokladu (Zmluva o úvere, Zmluva o pôžičke) vo vzájomnej komunikácii. Žalobca v tejto
súvislosti poukázal na právne názory vyjadrené ÚS SR (napr. uznesenie II.ÚS 289/2014-34 zo dňa
11.06.2014, nález I. ÚS 242/07 zo dňa 03.07.2008). V závere vyjadrenia žalobca upravil petit žaloby

tak, že úrok z omeškania žiadal z istiny 30 000,- eur vo výške 5% ročne, od 01.04.2015 do zaplatenia.

6.Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil § 34, § 35 ods. 1, ods.2, ods. 3, § 100 ods.
1, ods. 2, § 101, § 110 ods. 1, § 558, § 511 ods. 1, § 563, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2, § 657, § 658
ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia Občianskeho zákonníka v plat. znení a vecne tým, že listinných dôkazov mal preukázané:
- zo Zmluvy o úvere zo dňa 08.12.2014 uzavretej podľa Obchodného zákonníka (č.l. 6) medzi žalobcom
ako veriteľom a FEMAK spol. s r.o. ako dlžník, FEM Invest ako pristupujúci dlžník 1., žalovaným ako
pristupujúci dlžník 2., O. U. ako pristupujúci dlžník 3., žalobca ako veriteľ prejavil záujem poskytnúť
dlžníkovi a dlžník prejavil záujem prijať ako úver peňažnú sumu 30 000,- eur bezhotovostným prevodom

na v zmluve označený účet dlžníka na nákup dreva a výrobu drevených výrobkov s tým, že ak veriteľ
poskytne pôžičku, dlžník sa zaväzuje vrátiť veriteľovi pôžičku najneskôr do 31.05.2015, platiť veriteľovi
mesačný úrok vo výške 2% z pôžičky, splatný vždy posledný deň v mesiaci, za ktorý sa úrok platí a to
za každý i začatý mesiac, až do dňa úplného vrátenia pôžičky a v prípade nesplatenia pôžičky, alebo
neplatenia úrokov riadne a včas, zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,1% z pôžičky denne a to

od poskytnutia pôžičky do uhradenia celého dlhu. Pristupujúci dlžníci sa pristúpením k záväzku dlžníka
podľa tejto zmluvy stávajú dlžníkmi veriteľa v rovnakom rozsahu ako dlžník. Podľa požiadaviek veriteľa
sa dlžník, ako aj pristupujúci dlžníci, zaviazali poskytnúť zabezpečenie pohľadávky zriadením záložného
práva k ich majetku/zmenkou/notárskou zápisnicou o uznaní dlhu,
- listinným dôkazom o bezhotovostnom prevode zo dňa 09.12.2014 (č.l. 8) realizoval žalobca

bezhotovostný prevod finančných prostriedkov vo výške 30 000,- eur na bankový účet príjemcu: FEMAK
spol. s r.o., s poznámkou „pôžička na nákup suroviny“,
- z e-mailovej komunikácie v mesiaci október 2017 predloženej žalobcom, mal sú preukázané, že medzi
žalobcom a T. W. (konajúcim aj v mene žalovaného) prebiehala komunikácia vo veci splatenia dlhov,v snahe predísť výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam v obciach Báhoň a Limbach, s prísľubom
vyrovnať všetky záväzky do konca roka (č.l. 144, 145),
- z e-mailovej komunikácie v mesiaci november 2017 predloženej žalobcom, mal súd preukázané, že

medzi žalobcom a T. W. (konajúcim aj v mene žalovaného) prebiehala komunikácia vo veci splatenia
dlhov, upozornenie žalobcu na uplynutie premlčacej doby vo vzťahu k pôžičkám poskytnutým v roku
2014, na nevrátenie podpísaného uznania dlhu a odpoveď T. W., že sa neskrývajú, riešia varianty ako
sa so žalobcom čo najskôr vyrovnať, že žalovaný je pripravený podpísať dodatok k pôžičke, aby nedošlo
k premlčaniu na sumy 20 000,- eur a 30 000,- eur s požiadavkou o zaslanie potrebných dokladov ktoré,

keď pôjde na Ukrajinu, dá žalovanému podpísať (č.l. 146-150),
- Uznanie záväzku zo dňa 18.12.2017 podľa § 323 Obchodného zákonníka (č.l. 7), podpísané
žalovaným ako dlžníkom 3. a aj za FEMAK spol. s r.o. ako dlžník 1. a FEM Invest ako dlžník 2.,
ktorým dlžníci uznali, že zo zmluvy o pôžičke zo dňa 08.12.2014, poskytnutej na nákup dreva a výrobu
drevených výrobkov, splatnej dňa 31.03.2015, voči veriteľovi/žalobcovi vo výške 30 000,- eur, vrátane
príslušenstva pohľadávky; ďalej uznali, že zo zmluvy o pôžičke zo dňa 15.12.2014, poskytnutej na

nákupdrevaavýrobudrevenýchvýrobkov,splatnejdňa31.03.2015,vočiveriteľovi/žalobcovivovýške20
000,- eur, vrátane príslušenstva pohľadávky, sa zaväzujú záväzok v celej výške uhradiť do 01.07.2018
prevodom na účet veriteľa,
- zo Žiadosti o vrátenie pôžičky zo dňa 26.01.2018 (č.l. 106) mal súd preukázané, že žalobca opätovne
vyzýval na vrátenie pôžičiek poskytnutých T. W., U. W., žalovanému, FEMAK spol. s r.o. a FEM Invest,

uvedenými v tabuľke obsahujúcej prehľad jednotlivých pôžičiek (celkovo 14) s poznámkou, že T. W. H.
U. W. nie sú dlžníkmi pôžičiek pod poradovým číslom 1. až 3. (pôžička 30 000,- eur zo dňa 08.12.2014,
pôžička 20 000,- eur zo dňa 15.12.2014, obe splatné dňa 31.03.2015 a pôžička 5 000,- eur zo dňa
05.12.2015,splatnádňa24.05.2015).Súčasťouvýzvybolooznámenieozačatívýkonuzáložnéhopráva.
Žiadosť bola adresovaná U. W., ostatným na vedomie.

- z predžalobnej výzvy zo dňa 05.02.2021 (č.l. 9) mal súd preukázané, že žalobca vyzval žalovaného
a spoločnosť FEMAK spol. s r.o. na splnenie záväzku - vrátenie pôžičiek s príslušenstvom v celkovej
výške 204 340,- eur, vrátane záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere zo dňa 08.12.2014 vo výške 30
000,- eur, splatnej dňa 31.03.2015.
7.Súd prvej inštancie v odsekoch 16. až 20. a v odsekoch 39. až 35. napadnutého rozhodnutia uviedol

právnu teóriu zmluvy o pôžičke, o uznaní dlhu, výklad vôle zmluvných strán a rozhodovaciu prax súdov
o dôkaznom bremene a následne v odseku 36. napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že žaloba
je čo do istiny dôvodná. Žalovaný, ako jeden z pristupujúcich dlžníkov, uzavretie zmluvy o úvere dňa
08.12.2014 so žalobcom ako veriteľom, nepoprel a rovnako nepoprel, že dňa 09.12.2014 žalobca splnil
záväzok vyplývajúci zo zmluvy, poskytnúť dohodnuté finančné prostriedky vo výške 30 000,- eur. Súd

prvej inštancie tak uzavrel, že strany sporu platne uzavreli dňa 08.12.2014 písomnú zmluvu o úvere/
pôžičke, že žalobca ako veriteľ, si svoj záväzok zo zmluvy splnil a žalovaný netvrdil a ani nepreukázal
splatenie požičanej sumy veriteľovi (ani iným zo spoludlžníkov) v dohodnutej lehote do 31.03.2015
spolu s dohodnutým úrokom riadne a včas, čím sa počnúc dňom 01.04.2015 dostal do omeškania so
plnením peňažného dlhu. Preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 30 000,-

eur, dohodnutého úroku z poskytnutej sumy vo výške 2% mesačne zo sumy 30 000,- eur od 09.12.2014
do 31.03.2015 (za dobu od poskytnutia pôžičky do dňa splatnosti pôžičky) a v tejto časti žalobu vo
zvyšku (za obdobie od 01.04.2015 do zaplatenia) zamietol nakoľko nemá oporu v zákonnom predpise.
A z dôvodu omeškania žalovaného so splnením peňažného záväzku, zaviazal ho aj na zaplatenie
zákonného úroku z omeškania vo výške 5% ročne z istiny 30 000,- eur od 01.04.2015 do zaplatenia.

8.Súd prvej inštancie námietku premlčania vznesenú žalovaným, ktorý písomné uznanie záväzku zo
dňa 18.12.2017 považuje za neplatný právny úkon z dôvodu, že strany sporu uzavreli dňa 08.12.2014
zmluvu o úvere a nie zmluvu o pôžičke (ako je uvedené v texte uznania záväzku) a že finančné
prostriedky boli žalobcom poskytnuté dlžníkovi až dňa 09.12.2014, vyhodnotil súd v celom rozsahu ako
nedôvodnú. Súd prvej inštancie dôvodil, že podstatou úveru ako aj pôžičky, je dočasné poskytnutie

finančných prostriedkov veriteľom dlžníkovi, pričom za toto poskytnutie možno dojednať odplatu (úroky).
Právny inštitút úveru upravuje Obchodný zákonník v § 501 a nasl. a právny inštitút pôžičky upravuje
Občiansky zákonník v § 657 a nasl.. Hoci zmluva o úvere zo dňa 08.12.2014 má v záhlaví odkaz
na Obchodný zákonník, text tejto zmluvy neobsahuje výslovnú dohodu zmluvných strán v zmysle §
262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v §

261 Obchodného zákonníka, sa bude spravovať Obchodným zákonníkom. V zmluve o úvere zo dňa
08.12.2014 je veriteľ/žalobca identifikovaný ako fyzická osoba - nepodnikateľ s dátumom narodenia
a bydliskom, a rovnako sú identifikovaní ako fyzická osoba pristupujúci dlžníci/žalovaný a O. U.,
pričom skutočnosť, na aké účely bolo dočasné poskytnutie finančných prostriedkov dohodnuté, je bezprávneho významu. Súd prvej inštancie tiež ustálil, že zmluvné strany sa dohodli, že veriteľ poskytne
dohodnutú sumu bezhotovostným prevodom na účet dlžníka, ktorý sa zaviazal vrátiť požičané finančné
prostriedky do 31.03.2015 a zaplatiť veriteľovi dohodnutú odplatu. K vzniku reálneho kontraktu došlo

dňa 09.12.2014, kedy žalobca ako veriteľ poskytol dohodnutým spôsobom finančné prostriedky.
Súd prvej inštancie mal z predložených listín ale aj z vyjadrení žalobcu nad všetku pochybnosť zrejmé,
že zmluvné strany vo vzájomnej komunikácii nerozlišovali, či sa jednalo o úver alebo o pôžičku,
pričom zmluvy o pôžičkách medzi sebou uzatvárali opakovane (dňa 15.12.2014, 15.02.2015, atď.).
Písomné uznanie záväzku zo dňa 18.12.2017 z hľadiska jeho platnosti (predpísanej formy, určitosti a

zrozumiteľnosti) podľa názoru súdu prvej inštancie, spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti, je v
písomnej forme, dostatočne určito identifikuje veriteľa/ žalobcu ako fyzickú osobu, ktorému je uznanie
záväzku určené, dostatočne identifikuje dlžníkov ako dve obchodné spoločnosti za ktoré konal žalovaný
ažalovanéhoakofyzickúosobu,ktorízáväzokvočiveriteľoviuznávajú, dostatočnájeidentifikáciadvoch
záväzkov, ktoré dlžníci uznávajú (istina 30 000,- eur s príslušenstvom s doplňujúcim údajom o zmluve zo
dňa08.12.2014aistina20000,-eurspríslušenstvomsdoplňujúcimúdajomozmluvezodňa15.12.2014

ako aj účel na aký boli poskytnuté). Výslovný je aj prejav vôle dlžníkov uznania týchto záväzkov s
podpisom konajúcich osôb/dlžníkov. Na podporu svojho právneho názoru súd prvej inštancie poukázal
na miesto a dátum podpísania uznania záväzku v spojení s obsahom e-mailovej korešpondencie strán.
Obranu žalovaného o existencii iného záväzku zo zmluvy zo dňa 08.12.2014, než bol predmetom
konania, súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže v svojom tvrdení dôkazné bremeno v

tomto smere neuniesol.
Námietku premlčania vznesenú žalovaným súd prvej inštancie posúdil ako nedôvodnú, pretože platný
právny úkon písomného uznania záväzku dlžníkom má právny následok, že odo dňa lehoty na plnenie,
uvedenej v písomnom uznaní záväzku ako deň 01.07.2018, plynie nová 10 ročná premlčacia doba.
Premlčacia doba tak žalobcovi začala plynúť od 01.07.2018 a uplynie dňa 01.07.2028, pričom žaloba

bola podaná na súd dňa 20.04.2021.
Úroky z omeškania v zákonom stanovenej výške 5% ročne od 01.04.2015 (v súlade so žalobným
petitom) súd prvej inštancie priznal s poukazom na § 563 Občianskeho zákonníka, keďže čas splatnosti
boldohodnutýdo31.03.2015,potomzačiatokomeškanianastaldňomnasledujúcimpomárnomuplynutí
dohodnutej doby vrátenia požičaných finančných prostriedkov. Pokiaľ však písomné uznanie záväzku zo

dňa 18.12.2017 obsahuje záväzok dlžníkov uhradiť uznaný záväzok do 01.07.2018, ide o jednostranný
úkon dlžníka/dlžníkov voči veriteľovi, obsahujúci zmenu čo do splatnosti poskytnutých finančných
prostriedkov. A keďže žalovaný nepredložil súdu akceptáciu návrhu na zmenu v obsahu záväzku zo
strany veriteľa, tento jednostranný právny úkon dlžníka/dlžníkov nemá vplyv na dvojstranne písomne
dohodnutý dátum splatnosti požičaných finančných prostriedkov v písomnej zmluve o úvere zo dňa

08.12.2014.

9.O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %
(vzhľadom na plný úspech žalobcu čo do žalovanej istiny) aplikujúc, vo vzťahu k čiastočnému späťvzatiu

a čiastočnému zamietnutiu žaloby, právny názor vyslovený NS SR v uznesení sp. zn. 6Obo/243/2007 zo
dňa 27.11.2008 „... Pre pomerné rozdelenie trov konania je rozhodujúci pomer úspechu a neúspechu v
uplatnenej istine bez príslušenstva, ak príslušenstvo (úrok z omeškania) navrhovateľ nevyčíslil vo svojej
žalobe. ...“.
10. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), f), h)

CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s § 388 CSP zmenil
tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná voči žalobcovi náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie a odvolacieho konania v rozsahu 100 % alebo aby odvolaním napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
11. V podanom odvolaní žalovaný zdôraznil, že podstata jeho obrany v predmetnom súdnom konaní

spočívala vo vznesenej námietke premlčania, pričom vysporiadanie súdom prvej inštancie s touto
procesnou obranou podľa názoru žalovaného je nedostatočné. Absencia riadneho odôvodnenia
rozhodnutia je jednou z vád spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom (napr. uznesenie NS SR
sp.zn. 5 Obdo 32/2013 zo dňa 10.02.2014). Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane
a povinnosti súdu na strane druhej, odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti

rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
12. Žalovaný uviedol, že zo žalobcom predloženej zmluvy zo dňa 08.12.2014 vyplýva, že sa má jednať o
zmluvu o úvere uzavretú podľa Obchodného zákonníka. Zároveň žalobca predložil doklad o bankovom
prevode zo dňa 09.12.2014 a súčasne uviedol, že dňa 08.12.2014 bola poskytnutá iba jedna pôžičkana sumu 30 000,- eur. Žalobca tiež predložil uznanie záväzku zo dňa 18.12.2017, opäť sa spravujúce
ust. § 323 Obchodného zákonníka. V uznaní záväzku sa uvádzajú dva záväzky, zmluva o pôžičke zo
dňa 08.12.2014 a zmluva o pôžičke zo dňa 15.12.2014. Súčasne z doložených listín vyplýva (čo nebolo

sporné), že medzi sporovými stranami dochádzalo k opakovanému poskytovaniu viacerých pôžičiek/
úverov.
13. Žalovaný namieta odôvodnenie súdu prvej inštancie v odsekoch 29. a 30. napadnutého rozsudku,
čo by prichádzalo do úvahy v prípade, ak by medzi zmluvnými stranami došlo k úhrade len jednej platby
(pôžičky, či úveru), čo ale nie je prípad sporových strán, keďže došlo k vzniku viacerých peňažných

záväzkov, vznikali opakovane v priebehu troch rokov. Všeobecne platí, že ak ide o právny úkon,
pre ktorý je stanovená písomná forma, musí určitosť obsahu prejavu vôle vyplývať z textu listiny, na
ktorej je tento prejav vôle zaznamenaný a nie je postačujú stav, kedy je zmluvným stranám jasné, čo
je predmetom právneho úkonu, ak to nie je inak z právneho úkonu objektívne poznateľné. Uznanie
záväzku je jednostranným právnym úkonom, pre ktorý Obchodný zákonník predpisuje obligatórne
písomnú formu, pričom ustanovenie § 323 ods. 1 ďalej vymedzuje ako podmienku uznania záväzku, že

musí ísť o záväzok určitý t. j., že musí byť jednoznačne identifikovaný. Určitosť uznávaného záväzku
musí pritom vyplývať z písomného prejavu dlžníka a nemožno ju vyvodzovať z toho, že účastníkom
muselo byť známe, aký záväzok dlžník uznáva (napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn.
3Cob/203/2016 zo dňa 14.03.2018 alebo rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 5Cob/58/2012
zo dňa 21.05.2013). K zmluve o úvere zo dňa 08.12.2014 a k dokladu o bankovom prevode zo dňa

09.12.2014 žalovaný uviedol, že ak by sa v prípade danej úhrady jednalo o pôžičku, ktorá je reálny
kontrakt, ku vzniku zmluvy o pôžičke by došlo dňa 09.12.2014 a nie dňa 08.12.2014. V predloženom
uznaní záväzku zo dňa 18.12.2017 však žiaden z týchto záväzkov uvedený nie je, zmluva o úvere zo dňa
08.12.2014 ani zmluva o pôžičke zo dňa 09.12.2014. Podľa názoru žalovaného, vykonané dokazovanie
preukázalo, že uplatnený nárok je v skutočnosti odlišný od záväzkov, ktoré mali byť predmetom uznania

zo dňa 18.12.2017. Žalobca je osobou s vysokoškolským právnickým vzdelaním vykonávajúcou činnosť
advokáta a tak z pohľadu žalovaného je potom málo pravdepodobné, že by žalobca nerozlišoval medzi
zmluvou o pôžičke a zmluvou o úvere (čo sú rôzne právne inštitúty spravujúce sa rôznymi právnymi
predpismi), resp. že by si tieto pojmy zamieňal. Ak by žalobca chcel do uznania záväzku zakomponovať
zmluvu o úvere zo dňa 08.12.2014, podľa názoru žalovaného by v uznaní záväzku výslovne uvedená

bola. Súd prvej inštancie síce dospel k záveru, že uznanie záväzku zo dňa 18.12.2017 sa vzťahuje aj
na zmluvu o pôžičke zo dňa 08.12.2014 (za ktorú súd považoval zmluvu o úvere zo dňa 08.12.2014), ku
ktorej má prináležať doklad o prevode finančných prostriedkov zo dňa 09.12.2014, avšak nevysvetlil, ako
môže byť takáto skutočnosť z obsahu uznania záväzku zo dňa 18.12.2017 poznateľná objektívne. Ide
pritom o podstatnú otázku, ktorá má vplyv na posúdenie relevantnosti námietky premlčania. Z obsahu

listín tak podľa názoru žalovaného vyplýva :
-že zmluva o úvere zo dňa 08.12.2014 na sumu 30 000,- eur, splatná dňa 31.03.2015, ktorá sa spravuje
Obchodným zákonníkom, ktorý upravuje premlčaciu dobu na 4 roky a uplynula by dňa 31.03.2019,
- doklad o bezhotovostnom prevode sumy 30 000,- eur je zo dňa 09.12.2014,
- v uznaní záväzku zo dňa 18.12.2017 sú uvedené záväzky zo zmlúv o pôžičke zo dňa 08.12.2014 a

zo dňa 15.12.2014,
-v uznaní záväzku zo dňa 18.12.2017 nie je výslovne uvedený záväzok zo zmluvy o úvere zo dňa
08.12.2014 ani záväzok zo zmluvy o pôžičke zo dňa 09.12.2014.
V zmysle uvedeného tak žalovaný namieta záver súdu prvej inštancie o tom, že premlčacia doba začala
plynúť od 01.07.2018 a uplynie dňa 01.07.2028, čo odporuje vykonanému dokazovaniu. Žalovaný trvá

na vznesenej námietke premlčania s tým, že uplatnený nárok zo zmluvy zo dňa 08.12.2014, prípadne z
úhrady zo dňa 09.12.2014, nemá oporu v listinnom dôkaze o uznaní záväzku zo dňa 18.12.2017.
Pokiaľ súd prvej inštancie v odseku 36. napadnutého rozsudku konštatuje, že žalovaný „nepoprel, že
dňa 9.12.2014 si žalobca splnil záväzok zo zmluvy o pôžičke poskytnúť dohodnuté finančné prostriedky
vo výške 30 000,- eur“, žalovaný výslovne popiera, že úhrada zo dňa 09.12.2014 sa týka niektorých

zo záväzkov uvedených v uznaní záväzku zo dňa 18.12.2017. Samotná skutočnosť, že k prevodu
finančných prostriedkov došlo dňa 09.12.2014 a že žalovaný túto úhradu nepoprel, ešte neznamená, že
nárok na vrátenie tejto sumy nie je premlčaný a že záväzok vrátiť uvedenú sumu, je súčasťou uznania
záväzku zo dňa 18.12.2017.
14. Žalovaný namieta rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, keďže z výroku

odvolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca nemal úplný úspech v spore, keďže súd žalobu
čiastočne zamietol a čiastočne konanie z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby zastavil. Podľa názoru
žalovaného, nie je splnená zákonná podmienka na to, aby bol žalobcovi priznaný nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. Odkaz súdu na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Obo 243/2007zo dňa 27.11.2008 nie je dôvodný, nakoľko vychádza z inej právnej úpravy rozhodovania o nároku na
náhradu trov konania, nie z ust. § 255 CSP podľa ktorého rozhodol súd prvej inštancie.
15. Žalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril s tým, že odvolanie považuje za nedôvodné a navrhol,

aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako správne v celom rozsahu a aby zaviazal
žalovaného na náhradu trov konania v prospech žalobcu.
16. S námietkou absencie riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku žalobca nesúhlasí. Súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dal dostatočne obsiahlu, jasnú a zrozumiteľnú odpoveď
na všetky skutkové a právne otázky, od ktorých záviselo posúdenie veci a rozhodnutie o žalobnom

návrhu. Súd správne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.
17. Osobitne dal žalobca do pozornosti odseky 36. a 37. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a
z týchto uviedol priamu citáciu. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný iba tvrdí, avšak ničím nepodložil
svoje tvrdenia o možnej zameniteľnosti pohľadávky. Medzi stranami sporu nebola v danom čase
uzavretá nielen žiadna iná zameniteľná zmluva o pôžičke, ale ani iná zmluva alebo dohoda, ktorá by
mohla takéto pochybnosti vzbudiť. V konečnom dôsledku žalovaný takú zmluvu nepredložil, ani inak

nepreukázal jej existenciu, prípadne existenciu iného vzájomného právneho vzťahu v tomto smere.
18.Rovnakoknámietke,vktorejžalovanýpopiera,žeprevodfinančnýchprostriedkovzodňa09.12.2014
sa týka niektorých zo záväzkov uvedených v uznaní záväzku zo dňa 18.12.2017, žalobca poukázal na
samotnúzmluvuopôžičkezodňa08.12.2014,vktorejjeuvedené,žefinančnéprostriedkyvdohodnutom
objeme boli bezodkladne prevedené na účet žalovaného dňa 09.12.2014, čím došlo k platnému vzniku

pôžičky. Uzavretie písomnej zmluvy a prevod finančných prostriedkov v zmysle zmluvy, sú vzájomne
previazané úkony spolu kreujúce pôžičku. Bezdôvodné popieranie skutočnosti, že úhrada sa týkala
predmetnej pôžičky, dokonca bez toho, aby žalovaný vôbec uviedol, čoho sa finančný prevod mal týkať,
je iba svojvoľným účelovým tvrdením žalovaného bez právneho významu.
19. Žalobca spresnil zavádzajúce tvrdenie žalovaného o iných pôžičkách poskytnutých v priebehu

troch rokov a to, že zo strany žalobcu boli poskytnuté pôžičky v inom, nesúvisiacom čase (v rokoch
2015-2017), v odlišných sumách, iným dlžníkom, resp. dlžníkmi týchto neskorších pôžičiek boli okrem
žalovaného aj manželia T. H. U. W..
20. Námietku premlčania pohľadávky považuje žalobca za neopodstatnenú. Pohľadávka bola
predmetom kvalifikovaného uznania zo strany žalovaného, čo má za následok vznik právnej domnienky,

že dlh v čase uznania trval a veriteľ v prípade súdneho sporu nemusí dokazovať, že dlh v čase uznania
existoval a všeobecné popretie záväzku dlžníkom nie je dôvodom na preskúmanie uznania nároku
súdom. Uznanie dlhu má za následok prerušenia premlčania a dochádza k začiatku plynutia novej
desaťročnej premlčacej doby, ktorá začína plynúť dňom uznania dlhu.
21. Námietku neplatnosti uznania záväzku považuje žalobca taktiež za neopodstatnenú, ide opäť

o účelovú obranu žalovaného. Uznanie záväzku zo dňa 18.12.2017 považuje žalobca za platný
právny úkon, nakoľko neexistuje rozumný dôvod na jeho spochybňovanie, vôľa strán bola vyjadrená
jednoznačne, jasne a zrozumiteľne, s vylúčením možnosti vzniku akéhokoľvek omylu s ohľadom na
jednotlivé skutkové okolnosti i ich vzájomné súvislosti. Žalobca ani žalovaný nemali žiadnu pochybnosť
o tom, ktorú pohľadávku a v akom rozsahu žalovaný uznal a v tejto súvislosti žalobca upriamil pozornosť

súdu na vzájomnú komunikáciu sporových strán, ktorú vo vyjadrení špecifikoval a odkázal na už
doložené dôkazy.
Žalobcazdôraznil,ženámietkuneplatnostiuznaniazáväzkužalovanýzaložilnaformalizmedotiahnutom
ad absurdum. Takýto extrémny formalistický exces nepredstavuje podľa názoru žalobcu legitímnu
právnu ochranu, ale pokus o zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu a na tom nič nemení

ani obsah rozsudkov, na ktoré poukázal žalovaný v podanom odvolaní (rozsudok Krajského súdu v
Bratislave sp.zn. 3Cob/203/2016, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 5Cob/58/2012). Následne
žalobca venoval pozornosť právnej teórii a rozhodovacej súdnej praxe k otázke právnych úkonov,
uznania dlhu a premlčania.
22. Žalobca v závere svojho vyjadrenia poukázal na skutočnosť, že pri podaní žaloby boli na strane

žalovaných dva subjekty, okrem žalovaného aj jeho spoločnosť FEMAK spol. s r.o.. Aktuálne sa vedie
konanie iba proti žalovanému U. U.. Proti žalovanému spoločnosti FEMAK spol. s r.o., už v tejto veci
nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
32Up/386/2021 zo dňa 03.05.2021, ktorý je už predmetom exekúcie 324Ex 35/23 (Y.. W. I., exekútor)
na základe poverenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 33Ek/170/2023 zo dňa 30.01.2023.

23. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP) oprávnenou stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je

vecne správny a odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

24. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na obsah preskúmavaného rozhodnutia
súdu prvej inštancie a argumenty žalovaného uvedené v odvolaní, bolo posúdiť obsah zmluvy o úvere,
platnosť právneho úkonu uznania záväzku a dôvodnosť žalovaným vznesenej námietky premlčania.

25. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na
základe toho dospel k správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý

proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť. Naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu
a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej inštancie sa dôsledne
zaoberal posúdením dôvodnosti podanej žaloby a to z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov
procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej

obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku, správne zameral svoje dokazovanie
na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho
posúdenia danej veci, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy
všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu
spisu vyšli najavo, následne tieto, v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 v spojení s §

191 CSP) vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne
závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré správne vyložil
a svoje závery premietol do rozhodnutia tak, ako je uvedené v odseku 1. tohto rozhodnutia. Odvolací
súd tak využíva možnosť danú mu § 387 ods.2 CSP v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje

len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na námietky žalovaného v podanom odvolaní.

26.Preúplnosťposúdeniapredmetnejvecijepotrebnéuviesť,žeZmluvaoúverezodňa08.12.2014bola
uzavretá medzi žalobcom/fyzickou osobou ako veriteľom a na druhej strane so spoločnosťou FEMAK
spol. s r.o./právnickou osobou ako dlžníkom a ďalej so spoločnosťou FEM Invest/právnickou osobou

ako pristupujúci dlžník 1., žalovaným/fyzickou osobou ako pristupujúci dlžník 2., O. U./fyzickou osobou
ako pristupujúci dlžník 3.. Účastníci tejto zmluvy sa dohodli, pravdepodobne s poukazom na osobu
dlžníka/právnická osoba a účelu/povahy poskytnutých peňažných prostriedkov (nákup dreva a výrobu
drevených výrobkov), že predmetná zmluva sa bude riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka, a
uzavreli zmluvu o úvere.

Podľa § 261 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje
záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti,
že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
Podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, strany si môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý
nespadá pod vzťahy uvedené v § 261, sa spravuje týmto zákonom.

Podľa § 262 ods. 2 Obchodného zákonníka, dohoda podľa odseku 1 vyžaduje písomnú formu.
Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ

dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej
doby veci rovnakého druhu.
Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.
Z ustanovenia § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že účastníkmi takéhoto zmluvného
vzťahu môžu byť aj iné subjekty ako právnické osoby/banky a tak nie je dôvod, aby podnikatelia

uzatvárali zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.
4 Obo/86/99 zo dňa 01.05.2001). Predmetom zmluvy o úvere môžu byť len peniaze, nie iné veci (ako
je to pri zmluve o pôžičke). Zmluvné strany si môžu podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka vybrať,
t.j., že ich právny vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261 Obchodného zákonníka sa buderiadiť Obchodným zákonníkom, čo je tento prípad, avšak to musí byť explicitne dohodnuté v písomnej
forme. Nakoľko z obsahu zmluvy o úvere zo dňa 08.12.2014 nevyplýva, že by sa zmluvné strany
explicitne dohodli v súlade s § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, predmetný záväzkový vzťah súd

prvej inštancie správne posudzoval podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich
zmluvu o pôžičke, právny úkon, uznanie dlhu, premlčaciu dobu a aj úroky z omeškania.

27. Odvolací súd s poukazom na odvolacie dôvody žalovaného, upriamuje pozornosť a kladie dôraz na
preukázanie tvrdení v tom kontexte, že v sporovom konaní platí prejednacia zásada, v zmysle ktorej

tvrdiť skutočnosti a navrhovať o nich dôkazy je zásadne vecou strán konania. Keďže strany v takomto
konaní stoja proti sebe, povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažuje každú stranu sporu. Hmotné
právo určuje, kto má dôkazné bremeno (dôkazné bremeno nesie strana v záujme ktorej je, aby určitá
skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a stranou konania tvrdená, bola v konaní preukázaná tak,
aby ju súd uznal za pravdivú). Strana sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení,
avšak pravdivosť skutkových tvrdení dokazovanie nepotvrdilo, znáša nepriaznivé následky v podobe

súdneho rozhodnutia v jej neprospech. Z hypotézy ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, ktoré
vymedzuje obsah povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti veriteľa vyplýva, že v spore o vrátenie
peňažných prostriedkov má žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným ako dlžníkom
uzavrel zmluvu o pôžičke, že peňažné prostriedky mu odovzdal a dlžník peňažné prostriedky riadne
a včas nevrátil. Dôkazné bremeno v takom prípade zaťažuje veriteľa v tom smere, že ak chce byť

úspešný v sporovom konaní, musí uniesť dôkazné bremeno (pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia), že
došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke s konkrétnym obsahom, že skutočne odovzdal peňažné prostriedky
žalovanému a že žalovanému vznikol záväzok vrátiť tieto peňažné prostriedky žalobcovi. Dôkazné
bremeno rovnako zaťažuje žalovaného vo vzťahu k tvrdeniam svojej procesnej obrany.

28. S prihliadnutím na žalobcom tvrdenú skutočnosť uzavretia Zmluvy o úvere v písomnej forme zo
dňa 08.12.2014, ktorú súdu predložil, odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru,
že žalobca uniesol dôkazné bremeno, čím preukázal obsah práv a povinností zmluvných strán, ako aj
vznik záväzku žalovaného ako pristupujúceho dlžníka 2. vrátiť peňažné prostriedky žalobcovi. Súd prvej
inštancie tak správne vychádzal z obsahu predmetnej zmluvy o úvere v spojení s dokladom bankového

výpisu zo dňa 09.12.2014, ktorým žalobca preukázal bezhotovostný prevod peňažnej sumy 30 000,- eur
na účet dlžníka, v súlade s obsahom uzavretej zmluvy, čím potvrdil pravdivosť svojich tvrdení.

29. Námietku žalovaného uvedenú v odseku 13. tohto rozhodnutia, v ktorej namieta uznanie záväzku zo
dňa 18.12.2017, ktorý s poukazom na vznik viacerých peňažných záväzkov medzi sporovými stranami,

nie je dostatočne určitý, jednoznačne identifikovaný v súlade s podmienkami ustanovenými v § 323 ods.
1 Obchodného zákonníka, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú, a ako už uviedol vyššie, súd prvej
inštancie vec správne posudzoval podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.
Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu
aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny

následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že uznanie dlhu je jednostranný právny úkon urobený dlžníkom,
adresovaný veriteľovi. Zákon vymedzuje formálne aj obsahové náležitosti tohto jednostranného
právneho úkonu. Podstatou tohto inštitútu je, že uznanie dlhu urobené spôsobom požadovaný zákonom,
zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že dlh v uznanom rozsahu v čase uznania trvá. Takže uznanie

musí dlžník urobiť (adresovať) voči veriteľovi, uznanie vyžaduje určenie dlhu čo do dôvodu aj výšky,
jednoznačné určenie uznaného záväzku bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť pri rešpektovaní
všetkých všeobecných požiadaviek kladených na právne úkony. Ide teda o jednoznačnosť spôsobu
vymedzenia dlhu (identifikácia/vymedzenie dlhu s odkazom na dôvod, jeho výška a prísľub dlžníka dlh
zaplatiť). Následne uznanie dlhu má za následok vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že dlh v

čase uznania v uznanom rozsahu trvá (dlžník má možnosť preukázať, že dlh nevznikol, prípadne že v
čase uznania už netrval), čím dôkazné bremeno prechádza na dlžníka. Občiansky zákonník umožňuje
uznanie aj premlčaného dlhu. Druhým dôsledkom uznania dlhu je skutočnosť, že od okamihu uznania
dlhu začne plynúť nová desaťročná premlčacia doba.

30. Odvolací súd je názoru, s poukazom na obsah uznania záväzku zo dňa 18.12.2017, že tento
jednostranný právny úkon žalovaného spĺňa formálnu stránku t.j., že je vyhotovený v písomnej forme a
tiež spĺňa materiálne náležitosti a to, že je adresovaný žalobcovi ako veriteľovi, žalovaný ako dlžník 2.
nepochybne v ňom prejavil vôľu uznania označeného dlhu, dôvod dlhu a jeho výšku, všetko v bode 1.,že „zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.12.2014, poskytnutej na nákup dreva a výrobu drevených výrobkov,
splatnej 31.3.2015, má voči veriteľovi T. P., X. Y. XX, XXX XX X., B.. XX.X.XXXX, peňažný záväzok vo
výške 30 000,-eur (ďalej len ako „Zmluva o pôžičke č. 1“), vrátane príslušenstva pohľadávky a zaväzujú

sa Záväzok v celej výške uhradiť do 1. júla 2018 prevodom na účet veriteľa.“. Z takejto formulácie
uznania nepochybne vyplýva identifikácia/objektívne určenie dlhu, uvedomenie si žalovaného povinnosť
dlh vrátiť, nezameniteľnosť s iným záväzkom žalovaného. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd námietku
žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú, pričom svoju procesnú obranu žiadnym spôsobom nepreukázal
(nedoložil existenciu iných zmlúv uzavretých so žalobcom, uzavretie ktorých sám žalovaný tvrdil, z

ktorých by bolo možné preukázať zámenu záväzkov/dlhov označených v predmetnom uznaní záväzku,
s týmito zmluvami).

31. Námietku žalovaného, ktorá sa týka zmluvy o úvere zo dňa 08.12.2014, obsah ktorej má byť údajne
súčasťou uznania záväzku zo dňa 18.12.2017, v ktorom je táto označená ako zmluva o pôžičke zo dňa
08.12.2014,je takuplatnenýnárokvskutočnostiodlišnýodzáväzkov,ktorémalibyťpredmetomuznania

zo dňa 18.12.2017, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
Odvolací súd v tejto súvislosti má za nepochybné, že dôvodom vzniku pohľadávky bolo zabezpečenie
finančných prostriedkov za účelom nákupu dreva a výroby drevených výrobkov vo výške 30 000,-
eur. Pri uzatvorení zmluvy mali jej účastníci možnosť voľby právneho titulu a to buď príslušnými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. V konečnom dôsledku sa

účastníci zmluvy dohodli na uzatvorení zmluvy o úvere podľa ustanovení Obchodného zákonníka a
v tomto kontexte zmluvu aj formulovali. Následne, pri vzájomnej komunikácii, čo žalobca preukázal
listinnými dôkazmi e-mailovou komunikáciou z obdobia pred uznaním záväzku, mal odvolací súd
preukázané a z obsahu komunikácie je nepochybné, že sporové strany vedeli, že komunikujú zmluvu o
úvere, napriek tomu túto označovali ako zmluvu o pôžičke. V zmysle uvedeného, prejav vôle sporových

strán bol zjavný (spočívajúci v jednote vôle a jej prejavu), a preto podľa názoru odvolacieho súdu
nemožno do posudzovania listiny uznania záväzku zo dňa 18.12.2017 vnášať prílišný formalizmus.
Samotná existencia vôle a jej prejav sa usudzuje z objektívnych skutočností, t.j. okolností, za ktorých
bola vôľa prejavená, pričom osobitný zreteľ sa kladie na dobromyseľnosť osoby tohto právneho úkonu.

32. Námietku žalovaného o závere súdu prvej inštancie o tom, že premlčacia doba začala plynúť od
01.07.2018 a uplynie dňa 01.07.2028, čo odporuje vykonanému dokazovaniu, odvolací súd vyhodnotil
ako nedôvodnú. Žalovaný na vznesenej námietke premlčania trvá s tým, že uplatnený nárok zo zmluvy
zo dňa 08.12.2014, prípadne z úhrady peňažných prostriedkov dňa 09.12.2014, nemá oporu v listinnom
dôkaze o uznaní záväzku zo dňa 18.12.2017.

Súd prvej inštancie v odseku 37. napadnutého rozhodnutia detailne, v logických súvislostiach o.i.
odôvodnil neodôvodnenosť vznesenej námietky premlčania žalovaným a odvolací súd naň odkazuje.
Odvolací súd tak už len akcentuje na odsek 28. tohto rozhodnutia v ktorom odôvodnil svoj právny názor,
v súlade s rozhodnutím súdu prvej inštancie, že uznávací prejav žalovaného, právny úkon uznanie
záväzku zo dňa 18.12.2017, je platný a účinný, čo má za následok, že dochádza k začiatku plynutia

novej premlčacej doby. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie týkajúceho sa
určenia začiatku premlčacej doby pre danú ustálenú skutkovú a právnu situáciu, a to platný právny
úkon uznania záväzku zo dňa 18.12.2017 v ktorom bola uvedená lehota na plnenie do 01.07.2018,
v dôsledku čoho podľa § 110 ods. 1 vety druhej Občianskeho zákonníka, lehota desať rokov začne
plynúť od uplynutia tejto lehoty, t.j. od 01.07.2018 a uplynie dňa 01.07.2028. Tým, že žaloba bola podaná

na súd dňa 20.04.2021, bola podaná včas a uplatnený nárok premlčaný nie je. Pre úplnosť odvolací
súd dodáva, že ani v čase uznania záväzku dňa 18.12.2017, pohľadávka premlčaná nebola, keďže
splatnosť pohľadávky v zmysle zmluvy o úvere bola dohodnutá najneskôr do 31.03.2015, premlčacia
doba v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať
po prvý raz. Trojročná premlčacia doba tak začala plynúť od 01.04.2015 a uplynula by dňa 01.04.2018,

ak by nedošlo k uznaniu záväzku dňa 18.12.2017.

33. Námietku žalovaného k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, uvedenú v
odseku 14. tohto rozhodnutia, keď žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %
napriek tomu, že žalobu čiastočne zamietol a konanie z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby zastavil,

vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.
Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o náhrade trov konania oprel o právny názor Najvyššieho súdu SR
vyslovený v rozhodnutí pod sp, zn. 6Obo/243/2007 zo dňa 27.11.2008, a odvolací súd sa s aplikáciou
tohto rozhodnutia pre toto sporové konanie stotožňuje. Odvolací súd v tejto súvislosti k uvedenémudopĺňa svoj právny názor, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné v sporovom konaní
rozlíšiť čo je základný a čo sprevádzajúci uplatnený nárok. Za základný nárok sa považuje rozhodnutie
čo do základného práva žalobcu (v danom prípade je to istina), v čom mal žalobca v konaní úspech

100 %. Pričom uplatnené príslušenstvo má druhotný význam/charakter sprevádzajúceho nároku, čo
potvrdzuje skutočnosť, že príslušenstvo nebolo kapitalizované, ale bolo uplatnené výškou úrokovej
sadzby a príslušného časového úseku. Iba v prípade, že by uplatnené príslušenstvo bolo uplatnené v
kapitalizovanej forme (vyčíslené konkrétnou sumou), v takom prípade by bolo možné konštatovať, že
má charakter základného práva, čo by malo vplyv na pomer úspechu a neúspechu sporových strán v

konaní. Keďže úspech vo veci sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do uplatneného príslušenstva,
aj odvolací súd dospel k názoru, že žalobca mal vo veci plný úspech. Súd prvej inštancie konanie zastavil
v časti uplatneného príslušenstva (ako sprevádzajúci nárok) z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby
a žalobu čiastočne zamietol tiež čo do uplatneného príslušenstva (ako sprevádzajúci nárok). V tomto
prípade však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak bol úspešný čo do základu nároku, a preto
nemožno ho ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou o náhrade trov konania. Odvolací súd

opäť apeluje dôraz na potrebu rozlišovať čo je základný nárok a čo je sprevádzajúci nárok.

34. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva
patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním

využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý
súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Pokiaľžalovanývodvolanínamietalnesprávneprávneposúdenieveci,odvolacísúduvádza,žeprávnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s
odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, považuje odvolací súd skutkové zistenia súdu
prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne. Odvolacie námietky uplatnené žalovaným

v podanom odvolaní vo vzťahu k nesprávnemu vyhodnoteniu dokazovania a nesprávnom právnom
posúdení veci nie sú dôvodné, nevyplývajú z obsahu spisu, o takýchto okolnostiach nepredložil žalovaný
žiadne dôkazy a tak takéto námietky nie sú spôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie odvolaním
napadnutého rozhodnutia. Skutkové zistenia súdom prvej inštancie nie sú založené na chybnom
hodnotení dôkazov, a preto sa v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP odvolací súd s napadnutým

rozhodnutím v celom rozsahu stotožňuje.
35. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý
proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
36. Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že obsah odvolania podaného žalovaným nebol spôsobilý
spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích
dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce

skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali
správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Na základe
uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387
ods. 1 CSP).37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania

rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu

zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a)napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b)napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej
strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c)je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva
v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona
zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na

zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou aleboodborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)