Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1722202309
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1722202309.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov

JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: A. B., C. XX, D., zastúpeného
Advokátskou kanceláriou prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., IČO: 54 725 542, Ku Potoku 4, Košice, proti
žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova
2, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Pezinok zo dňa 16.11.2023, č. k. 45C/63/2022-134, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zaväzujúcom výroku I. a v súvisiacom výroku
III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žalobcovi priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.500
eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi
priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 22.12.2022 domáhal voči
žalovanej zaplatenia sumy 5.000 eur ako náhrady škody spôsobenej žalovanou v dôsledku porušenia

práva Európskej únie (ďalej aj ako „EÚ“), keď do právneho poriadku Slovenskej republiky správne
netransponovala smernicu Európskej únie č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej aj ako „smernica“). Žalobca dôvodil, že je príslušníkom Hasičského
a záchranného zboru Slovenskej republiky (ďalej aj ako „hasič“), s miestom výkonu štátnej služby
v Pezinku a okolí; jeho týždenný pracovný čas sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po
ktorých nasleduje 7,5 hodinová pracovná pohotovosť, t. j. pracuje 24 hodinové zmeny tak, že súhrn takto
„naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Zamestnanci majú pritom

úpravu týždenného pracovného času zachytenú v smernici, ktorej základným cieľom je zaručiť lepšiu
ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním minimálneho denného a týždenného času
odpočinku, primeraných prestávok v práci, ako aj stanovením maximálneho týždenného pracovného
času. Článok 6 písm. b) smernice v tomto smere stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé
obdobie siedmich dní, vrátane nadčasov, neprekročí 48 hodín. Napriek tomu, že príloha č. 4 k zákonu
č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon
č. 315/2001 Z. z.“) deklarovala prebratie smernice, z jeho ustanovení táto skutočnosť nevyplývala, keďže

tieto nestanovili, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich
týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. V tomto smere sa zákon č. 315/2001 Z. z.
odchyľuje od ustanovenia § 96 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej aj „Zákonník
práce“), ktorý smernicu a na ňu nadväzujúcu judikatúru Súdneho dvora EÚ zohľadnil, avšak nevzťahujesa na právnu kvalifikáciu pohotovosti príslušníkov hasičského zboru. S poukazom i na judikatúru
Súdneho dvora EÚ zastával žalobca názor o splnení úniových podmienok zodpovednosti Slovenskej
republiky, zastúpenej ministerstvom vnútra SR za porušenie jeho práva garantovaného článkom 6 písm.

b) smernice. Za primeraný odpočinok v zmysle smernice pritom treba považovať taký, ktorý by mal
nasledovať po 48-hodinovej týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej i služobnú pohotovosť na pracovisku.
Dlhodobé nerešpektovanie určeného úniového týždenného pracovného času podľa smernice sa môže
prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb, predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na
zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu. Z dôvodu

absencie osobitnej právnej úpravy konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv
jednotlivcom, vrátane pravidiel stanovujúcich náhradu a jej výšku, vychádzajúc z povahy škody, ktorá
má v danom prípade nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý
by mal žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48-hodinového týždenného pracovného času), ako
aj z podmienok jeho uplatnenia, možno primerane aplikovať ustanovenia o náhrade nemajetkovej ujmy
fyzickej osobe podľa § 11 až § 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj ako „Občiansky

zákonník“) ako ustanovenia upravujúce vzťahy obsahom, aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu
v dôsledku porušenia úniového práva. Žalobca si preto v konaní uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, špecifikujúc konkrétne kalendárne týždne v rozhodnom
období (od 22.12.2019 do 21.12.2022), v rámci ktorých u neho došlo k prekročeniu maximálneho
prípustného týždenného pracovného času.

3. Žalovaná žiadala konanie o žalobe z procesných dôvodov zastaviť, v opačnom prípade túto v celom
rozsahu zamietnuť. Namietala nedostatok právomoci slovenských súdov vec prejednať a rozhodnúť,
keďže do ich kompetencie nepatrí posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne
záväzných právnych predpisov so smernicou EÚ. Pokiaľ išlo o meritum veci podľa žalovanej sa na

služobný pomer žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR smernica nevzťahovala,
nakoľkosaneuplatnilanaodvetvia,ktorézahŕňajúurčitéosobitnéčinnostislužiebcivilnejochrany.Štátna
služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR, v rámci ktorej vykonávajú zásahovú činnosť,
spadá pod negatívne vymedzenie pôsobnosti v článku 2 ods. 2 smernice Rady 89/391/EHS zo dňa
12.06.1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov

pri práci (ďalej len „smernica č. 89/391/EHS“), na ktorú smernica v článku 1 ods. 3 odkazuje, keď tie
úlohy, ktoré hasiči plnia, možno subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“; títo
totiž plnia aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu
záchranárskych činností.

4. Žalovaná namietala nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, keďže žalobca nesmeroval žalobu
voči svojmu zamestnávateľovi, ale voči štátu, v mene ktorého koná ústredný orgán verejnej správy, do
ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor. Žalobcovi pritom určoval
pohotovosť v rozsahu nad smernicou povolený limit jeho nadriadený, preto práve jeho mal upozorniť
a žiadať nápravu z dôvodov opísaných v žalobe. Naviac, žalobcovi za každú hodinu určenej služobnej

pohotovosti boli vyplatené príslušné zložky príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno.

5. Podľa žalovanej bola smernica do slovenského právneho poriadku, resp. do zákona č.
315/2001 Z. z. transponovaná správne, a to z hľadiska maximálneho priemerného počtu odslúžených
hodín týždenne v referenčnom období. Jednotlivé ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z, najmä § 85 ods.

1, § 86 ods. 1 až ods. 3 a § 92 ods. 1 definovali služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného
zboru SR ako časový úsek, v ktorom vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom
umožnili rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne, jasne pritom definujúc služobný deň ako výkon
štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z citovaného zákona vyplýva, že okrem štátnej služby
vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť

nariadená v mieste výkonu štátnej služby a bezprostredne nadväzujúca na realizáciu štátnej služby v
rámci rozvrhnutia služobného času podľa § 91 a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č. 315/2001 Z.
z.; ustanovenia citovaného zákona tak nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom
štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou
a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe. Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej

službe ide o služobnú pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného
času, čo je vyjadrené i vo výške peňažnej náhrady za časť tejto služobnej pohotovosti. Ustanovenie
§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. tak vystihuje časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby aslužobnou pohotovosťou, v oboch prípadoch ju chápajúc ako výkon štátnej služby v rámci služobného
času.

6. Pokiaľ išlo o transponovanie článku 6 písm. b) smernice, v zmysle ktorého priemerný pracovný čas
pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre
každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou,
žalovaná podotkla, že smernica umožňuje ustanoviť referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza
do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 smernice potom na účely

stanovenia maximálneho týždenného pracovného času hovorí o referenčnom období 4 mesiacov, s tým,
že článok 17 ods. 3 smernice poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky, a teda
určiť dlhšie referenčné obdobie; podmienkou uplatnenia iného referenčného obdobia je, že príslušným
pracovníkom sa poskytne rovnocenný pracovný čas odpočinku alebo vo výnimočných prípadoch, kde
to z objektívnych dôvodov nie je možné, sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana.
Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom

čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne (§ 85), pričom podľa § 91 ods. 3 citovaného
zákona možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo
je v priemere 5,7 hodín týždenne. Žalovaná dala do pozornosti, že služobný čas hasičov môže byť
rozvrhnutý aj nerovnomerne, pričom pri takto určenom pracovnom čase nesmie byť dĺžka riadneho
služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín a celková dĺžka vykonávania

štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste výkonu
štátnej služby je limitovaná na 24 hodín v služobnom dni. V zmysle kolektívnej zmluvy hasiči vykonávajú
štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom, výkon štátnej služby majú v rámci
12-hodinového riadneho služobného času alebo majú služobný čas rozvrhnutý na 17/18 hodín a
časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste

vykonávania štátnej služby v trvaní 7/6 hodín v jednej 24 hodinovej zmene; nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov. Na základe uvedeného bola žalovaná toho názoru,
že napriek tomu, že vnútroštátne právo explicitne neupravilo maximálny priemerný týždenný služobný
čas uvedením konkrétneho počtu hodín, zákon č. 315/2001 Z. z. určil v príslušných ustanoveniach a
kolektívnych zmluvách počty hodín služobného času hasičov, a preto bola smernica i z pohľadu článku 6

transponovaná do citovaného zákona správne. Naviac, táto umožnila členským štátom, aby sa odchýlili
od uplatňovania článku 6 za predpokladu, že dodržia všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia
pracovníkov; jedným z dôvodov na jej neuplatňovanie pritom bola situácia, ako i v danom prípade, keď
išlo o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.

7. Podľa žalovanej žalobca neosvedčil ani existenciu nároku na náhradu škody; tá mu pritom mala
vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol i odmeňovaný. Počas tejto
služobnej pohotovosti je pritom pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho
a pripravený na výkon práce na požiadanie. Žalovaná poukázala na to, že pokiaľ nedôjde k zásahu,
môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, na účel ktorý má v mieste výkonu štátnej

služby vymedzený priestor na odpočinok, t. j. má vytvorené podmienky na odpočinok. V čase služobnej
pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť a mimo času skutočného výkonu práce môže
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, a teda nemusí byť bdelý a aktívny. Žalobca nijakým
spôsobom neprejavil nevôľu so súčasným stavom, čím by podľa žalovanej mohol obmedziť rozsah
škody, ktorá mu mala vzniknúť; s plánovaným rozvrhom služobného času bol pritom každý mesiac

oboznámenýnajneskôr3dnipredzačiatkomnasledujúcehokalendárnehomesiacaanijakýmspôsobom
ho nenamietal, čo žalovaná vnímala ako prejav konkludentného súhlasu. Príslušníci hasičského
a záchranného zboru sú pritom chránení pred nepriaznivými účinkami spôsobenými nadmerne dlhým
pracovným časom a nedostatočným odpočinkom práve úpravami vyplývajúcimi z osobitného predpisu
o sociálnom zabezpečení a z kolektívnej zmluvy. V tejto súvislosti sa žalovaná venovala i údajom z

plánovacích plachiet, podľa ktorých podľa nej žalobca pracoval v prvom referenčnom období v priemere
45 hodín týždenne, v druhom referenčnom období v priemere 41 hodín týždenne a v treťom referenčnom
období v priemere 42 hodín týždenne. Článok 2 ods. 1 smernice pritom definuje pracovný čas ako
akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou; do maximálneho

času ustanoveného smernicou treba pritom započítavať iba čas, ktorý žalobca pracuje, tzn. je na
pracovisku, služobnej ceste, prípadne na školení, a teda nemožno do neho zarátavať čas, kedy čerpá
náhradné voľno, dovolenku, dodatkovú dovolenku, PN-ku, OČR-ku, lekára, otcovskú dovolenku, aleboje na rekondičnom pobyte., pretože počas tohto času nepracuje podľa pokynov zamestnávateľa ani
nevykonáva žiadne činnosti.

8. A napokon, pokiaľ išlo o výšku žalobcom požadovanej nemajetkovej ujmy, žalovaná ju vnímala
ako zjavne neprimeranú, a to najmä s ohľadom na jej porovnanie s rozsahom náhrad priznávaných
obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia.
Žalobca jej výšku pritom nezdôvodnil a ani nepreukázal zásah do súkromného a rodinného života,
či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania. Podmienkou priznania

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie) je pritom vždy v závislosti na
individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne
preukázať.

9. Súd prvej inštancie sa pred posúdením veci samej zaoberal otázkou splnenia procesných podmienok,
za ktorých môže o veci konať, konkrétne s námietkou žalovanej ohľadne nedostatku jeho právomoci vec

rozhodnúť, ktorú vyhodnotil za nedôvodnú. S poukazom na § 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „C.s.p.“) bol toho názoru, že predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody
z dôvodu porušenia práva Únie, ktorý treba považovať za súkromnoprávny spor, o ktorom sú príslušné
rozhodnúť vnútroštátne súdy. Uvedenému nasvedčuje aj judikatúra Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej
spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať

príslušné vnútroštátne súdy; jedine všeobecný súd je oprávnený a zároveň aj povinný rozhodnúť o tom,
či bola jednotlivcovi spôsobená škoda nesprávnym prebratím práva EÚ, resp. jeho nerešpektovaním a
zároveň aj o tom, v akej výške mu vznikla škoda.

10.Konajúcisúdpovykonanídokazovaniazistil,žežalobcabolpočasrozhodnéhoobdobiapríslušníkom

Hasičského a záchranného zboru SR, a to počnúc od roku 2009, pričom pracoval na pozícii technik/
strojník, s pracoviskom v meste Pezinok. Jeho hlavnou úlohou bolo dopraviť kolegov na miesto zásahu
bezpečne a včas, čo pokladal za pomerne zodpovednú funkciu. Pracoval v rámci nerovnomerne
rozvrhovaných služieb, a to takým spôsobom, že na 16- hodinovú službu nadväzovala určená 8-
hodinová služobná pohotovosť, ktorú trávil na pracovisku; v rámci pracovného času sa staral o techniku,

zariaďoval veci okolo budovy a zdokonaľoval sa v rôznych činnostiach. Po práci nasledovali 2 dni na
regeneráciu, ktoré však žalobca hodnotil ako nedostačujúce, keďže vzhľadom na jeho vek (takmer 50
rokov) pociťoval potrebu zvýšenej regenerácie po práci oproti času, keď do zboru nastúpil; jeho práca sa
teda odzrkadlila na jeho fyzickom zdraví. Rozvrh pracovného času vplýval na jeho rodinný život, vzťahy
s príbuznými, s priateľmi, teda celkovo na súkromný život, keďže pracoval častokrát aj cez víkendy,

kým ostatná rodina pracovala spravidla od pondelka do piatku, a teda sa nevedeli prispôsobiť tak, aby
spolu mohli tráviť voľný čas; žalobca je pritom ženatý, má 14 ročného syna. Po fyzickej stránke hodnotil
žalobca svoj stav ako v poriadku, keď za problém označil skôr psychickú stránku, stresový faktor, keďže
v rámci 8 hodín služobnej pohotovosti je ako keby „na strunkách, v napätí“, kedykoľvek sa môže pustiť
siréna a do minúty musí byť pripravený na výjazd, čo považoval za vyčerpávajúce. V tomto čase pritom

nemôže spať, môže si sadnúť, počúvať hudbu, prípadne čítať, všetko v oddychovej miestnosti.

11. Súd prvej inštancie v ďalšom uviedol, že počet odpracovaných hodín, čo sa týka rozsahu služobného
času a rozsahu služobnej pohotovosti nebol medzi stranami sporný. Z tabuľkového
prehľadu služieb žalobcu mal pritom za preukázané, že žalobcov priemerný týždenný pracovný čas

prekročil rozsah 48 hodín v roku 2020 v mesiacoch január, február, máj až júl, september a október,
v roku 2021 v mesiacoch január, apríl, jún, júl a september a v roku 2022 v mesiacoch január, marec,
apríl, júl a september, keď v ostatných obdobiach tento limit nepresiahol. Berúc do úvahy 4-mesačné
referenčné obdobie, došlo k prekročeniu týždenného maximálneho pracovného času 5 krát (obdobie
od 5/2020 do 8/2020, obdobie od 9/2020 do 12/2020, obdobie od 1/2021 do 4/2021, obdobie od

5/2021 do 8/2021, obdobie od 1/2022 do 4/2022), pričom pri referenčnom období 6 mesiacov bol
maximálny týždenný pracovný čas žalobcu prekročený 3 krát (obdobie od 1/2020 do 6/2020, obdobie
od 1/2021 do 6/2021, obdobie od 1/2022 do 6/2022). Súd prvej inštancie pritom nemohol vychádzať
z výpočtov uskutočnených žalovanou, keďže tieto nerešpektovali znenie článku 6 písm. b), článku
7 a článku 16 písm. b) smernice, nakoľko nezohľadnili tzv. neutrálne obdobia a obdobia, ktoré sa

do maximálneho týždenného pracovného času nezapočítavajú, čo malo zásadný vplyv na správnosť
výpočtov maximálneho týždenného pracovného času.12. Súd prvej inštancie, posúdiac nárok žalobcu po právnej stránke podľa článku 7 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky, článku 1 ods. 1, článku 2 ods. 2 a ods. 3, článku 6 písm. a), b), článku 16
písm. b) smernice, § 85 ods.1, ods. 2, § 86 ods. 1, ods. 2, § 92 ods. 1, ods. 2, § 103 ods. 5, §

122 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. a § 11, § 13 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho
zákonníka, dospel k záveru o jeho dôvodnosti v časti sumy 2.500 eur. Mal za preukázanú aktívnu
vecnú legitimáciu žalobcu, nakoľko článok 6 smernice priznáva jednotlivcovi práva, ktoré môže uplatniť v
konaní pred vnútroštátnymi súdmi, a teda poškodený pracovník má právo sa domáhať náhrady škody v
prípade porušenia práva na dodržiavanie 48- hodinového týždenného pracovného času garantovaného

v písmene b) tohto článku smernice priamo proti členskému štátu. Z uvedeného potom konajúci súd
dovodil i pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej v spore. Ozrejmil, že v súlade s ustálenou judikatúrou
Súdneho dvora EÚ zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcovi porušením práva EÚ,
ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je EÚ založená. Táto povinnosť platí
v prípade každého porušenia práva EÚ členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa
tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského

štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Náhradu škody spôsobenú jednotlivcovi môže zabezpečiť
nielen verejnoprávny subjekt, ale i samotný štát, a preto nie je vylúčené, aby za škodu spôsobenú
jednotlivcovi zodpovedal popri verejnoprávnom subjekte aj členský štát. V danom prípade si žalobca
ako jednotlivec, poškodený porušením práva EÚ, uplatnil náhradu škody voči Slovenskej republike ako
členskému štátu EÚ, z dôvodu nesprávnej transpozície smernice; v takom prípade štát - Slovenská

republika ako zodpovedný subjekt, musí byť v konaní zastúpený tým ústredným orgánom štátnej správy,
ktorý zodpovedá za faktickú implementáciu úniového práva do vnútroštátneho poriadku, do ktorého
daná oblasť patrí; tým je v súlade s § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii
činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, nakoľko
do jeho pôsobnosti patrí správa a riadenie Hasičského a záchranného zboru SR. V dôsledku uvedeného

vyhodnotil súd prvej inštancie námietku žalovanej o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie v spore
za nedôvodnú.

13. Neoprávnenou súd prvej inštancie vzhliadol i argumentáciu žalovanej založenú na tom, že smernicu
nemožno aplikovať na služobný čas hasičov, keďže títo spadajú pod civilnú ochranu. Vychádzajúc z

judikatúry Súdneho dvora EÚ mal za to, že z rozsahu úpravy smernice nie sú vyňatí hasiči, nakoľko
Súdny dvor EÚ konštatoval, že článok 6 písm. b) smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva EÚ
s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže sa jedná o minimálnu
požiadavku určenú na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, zahŕňajúci i nadčasy; od

tejto sa v prípade jej neprebratia podľa článku 22 ods. 1 smernice nemožno v žiadnom prípade odchýliť,
a to ani pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom
súhlasu dotknutého pracovníka. Na uvedenom základe preto konajúci súd uzavrel, že smernicu možno
aplikovať aj na skutkový stav v predmetnom spore.

14. Žalobca namietal, že Slovenská republika do právneho poriadku netransponovala článok 2 a článok
6 písm. b) smernice, resp. že smernicu netransponovala správne, ktorá okolnosť bola medzi stranami
sporná. Ustanovenia smernice, ako právneho aktu sekundárneho práva určeného členským štátom,
pritom musia byť prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby bola zachovaná ich
konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa dosiahol stav súladný s účelom sledovaným smernicou a

zaručil jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Príloha č. 4 k zákonu č. 315/2001 Z. z. síce deklarovala
prebratie dotknutej smernice, avšak súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania a
porovnania článku 2 a článku 6 písm. b) smernice s relevantnými ustanoveniami citovaného zákona k
záveru, že smernica nebola do slovenského právneho poriadku transponovaná správne, keď sa do neho
nepremietli ustanovenia definujúce pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje

podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi a/alebo praxou a tiež definujúce čas odpočinku ako akýkoľvek čas, ktorý nie je
pracovným časom. Zákon č. 315/2001 Z. z. tiež priamo nedefinoval, že priemerný týždenný pracovný
čas, vrátane nadčasov, nesmie prekročiť 48 hodín, keďže ani nepovažoval služobnú pohotovosť za
súčasť týždenného pracovného času príslušníkov hasičského zboru, v dôsledku čoho prichádzalo

pravidelne k jeho prekračovaniu. Takúto právnu úpravu potom nemožno považovať za súladnú s
článkom 2 a článkom 6 písm. b) smernice. Súd prvej inštancie doplnil, že smernica síce upravuje
v kapitole 5 odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú povahu
príslušných činností, avšak len za súčasného zachovania náležitého zreteľa na všeobecné zásadyochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. I v prípade protipožiarnych služieb sa pritom odchýlky
nesmú týkať maximálne stanoveného týždenného 48-hodinového pracovného času; štátna služba
žalobcu pritom nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci plnenia

úloh zboru podľa zákona č. 315/2001 Z. z. mali zakladať výnimku z pôsobnosti smernice. Konajúci súd
pokladal za jednoznačné, že bez ohľadu na to, akým spôsobom bola smernica do slovenského právneho
poriadku transponovaná, žalobca preukázal, že v jeho prípade dochádzalo k prekračovaniu smernicou
určeného maximálneho limitu týždenného pracovného času. V takej situácii potom nemožno tvrdiť, že
smernica bola do slovenského právneho poriadku transponovaná správne, keďže jej uplatňovaním sa

nedosiahol stav ňou požadovaný, a tým je zabezpečiť pre zamestnancov zvýšenú ochranu a zlepšenie
bezpečnosti, hygieny a ochrany ich zdravia pri práci, ktoré by sa nemali podriaďovať čisto ekonomickým
úvahám.

15. Pokiaľ išlo o vecnú stránku nároku žalobcu, konajúci súd skúmal splnenie predpokladov
zodpovednostičlenskéhoštátuzaujmuspôsobenújednotlivcovizaporušenieprávnejnormyEÚ,ktorými

sú : 1. cieľom porušenej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie takejto normy muselo
byťdostatočnezávažnéa3.medziporušenímaškodouspôsobenoujednotlivcommusíexistovaťpriama
príčinná súvislosť (viď rozsudok Súdneho dvora EÚ C 429/09 vo veci Fuß c/a Stadtt Halle, C 118/08
Transportes Urbanos y Servicious Generales). Zodpovednosť štátu v prípade porušenia práva EÚ je
absolútna a objektívna a členský štát nemá k dispozícii žiadne exkulpačné, ani liberačné dôvody, a to

opäť bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.

16. Zo znenia článku 6 písm. b) smernice konajúci súd vyvodil, že jeho účelom bolo priznať jednotlivcovi
práva, konkrétne právo zamestnanca v EÚ, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračoval
hranicu 48 hodín. Žalobca mal právo dovolávať sa porušenia článku 6 písm. b) smernice voči žalovanej

v dôsledku toho, že jeho pracovná pohotovosť sa nezapočítavala do týždenného pracovného času,
a preto v niektorých obdobiach pracoval dlhšie ako 48 hodín týždenne. Keďže čas, ktorý žalobca trávil
na pracovisku spĺňal charakteristiku pracovného času tak ako ho zadefinoval Súdny dvor EÚ, nakoľko
bol povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť k dispozícii poskytnúť
mu primerané služby, žalobca počas pracovnej pohotovosti trávil na pracovisku čas aj nad rozsah

určených pracovných zmien, ktorý treba považovať za pracovný čas. Pritom akákoľvek právna úprava
umožňujúca, aby bol týždenný pracovný čas, vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku, dlhší ako
48 hodín, je v rozpore s požiadavkami článku 6 písm. b) smernice. Trávením pracovnej pohotovosti
na pracovisku po skončení riadnej služby v trvaní 16 hodín, ktorú treba považovať za pracovný čas, je
porušované právo žalobcu v zmysle článku 2 a článku 6 písm. b) smernice. Na uvedenom nič nemení

ani poskytnutie náhrady za čas pracovnej pohotovosti žalobcovi v súlade s ustanovením § 122 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z., ani to, že žalobca mal možnosť si počas pracovnej pohotovosti oddýchnuť,
resp. že o rozvrhnutí pracovného času už v čase nástupu do služobného pomeru vedel, prípadne, či
na porušovanie jeho práv svojho nadriadeného upozorňoval. K porušeniu článku 6 písm. b) smernice
pritom u žalobcu dochádzalo opakovane, ktorá okolnosť zakladala jeho právo domáhať sa vyvodenia

zodpovednosti orgánov Slovenskej republiky s cieľom získať náhradu škody vzniknutú v dôsledku tohto
porušenia. Porušenie práv žalobcu pritom konajúci súd vyhodnotil za dostatočne závažné, so zreteľom
nielen na základný účel smernice, ktorým je zabezpečiť ochranu zdravia a bezpečnosti pri organizácii
pracovného času, ale i na skutočnosť, že ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie stanovujúcej
hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času, a v tomto smere neponecháva členským

štátom priestor na voľnú úvahu. Zároveň ide o také porušenie práva Európskej únie, ktoré je v zjavnom
rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

17. V súvislosti s uplatnením práva na náhradu škody a jej výpočtom konajúci súd ozrejmil, že i keď
smernica neobsahuje ustanovenia týkajúce sa procesu jej náhrady, z judikatúry Súdneho dvora EÚ

vyplýva požiadavka na primeranosť náhrady k vzniknutej škode tak, aby mohla zabezpečiť skutočnú
ochranu práv poškodených. Vnútroštátnym súdom sa pritom kladie zabezpečiť, aby zvolený spôsob
náhrady škody bol súladný so zásadou rovnocennosti a efektivity. Zohľadniac, že právny poriadok
Slovenskej republiky neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posudzovanie a určenie výšky
náhrady škody v dôsledku porušenia práva EÚ, konajúci súd vyhodnotil, že povaha konania o náhradu

nemajetkovej ujmy uplatňovanej žalobcom v dôsledku zásahu do jeho osobnostných práv, najmä práva
na zdravie, na fyzickú a morálnu integritu a práva na odpočinok, ku ktorej došlo výkonom práce
nad maximálny týždenný pracovný čas, spĺňala požiadavky zásad úniového práva na rovnocennosť,
a to s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátnym súdom, ako aj zásady efektivity. Vnadväznosti na to dospel k záveru o potrebe náhrady vzniknutej ujmy v peniazoch, keď iný spôsob
predpokladaný zákonom nepovažoval za účelný, a to prihliadajúc na povahu porušených práv, okolnosti,
za ktorých k nemu došlo, ako i skutočnosť, že žalovaná neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie

požiadavky neprekročenia maximálnej hranice priemerného týždenného pracovného času podľa článku
6 písm. b) smernice.

18. Pri stanovení konkrétnej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal súd prvej inštancie z výsluchu
žalobcu, ako i ním poskytnutého prehľadu služieb. Z nich vyplynulo, že v dôsledku opakovaného

prekročenia maximálneho limitu 48-hodinového priemerného týždenného pracovného času v
rozhodnom období, žalobca prišiel o hodiny voľného času, ktoré by inak mohol venovať rozvíjaniu
svojich osobných, rodinných a priateľských vzťahov, či aktivít, ktoré mohol venovať psychickej relaxácii a
odpočinku. Žalobca totiž počas hodín pracovnej pohotovosti musel byť prítomný na svojom pracovisku,
a teda oddelený od svojho súkromného prostredia, naviac v prípade poplachu pripravený do minúty
vyraziť na zásah, čo významne znižovalo možnosť dostatočného a kvalitného odpočinku žalobcu.

Naviac, oddychovú miestnosť s viacerými posteľami a monitormi s výpočtovou technikou nemožno
porovnávať s domácim prostredím. Súd prvej inštancie tiež zohľadnil, že žalobca je ženatý, má maloleté
dieťa, ktorému sa nemá možnosť v dostatočnej miere venovať, pričom medzi ním a jeho manželkou
dochádzalo kvôli organizácii voľného času často k nezhodám. Samotný žalobca pritom nepovažoval
poskytnutý odpočinok za dostatočný; pritom práve právo na odpočinok je potrebné v prípade žalobcu

považovať za významné, a to najmä s ohľadom na charakter úloh, ktorý plní v spoločnosti ako hasič.
Podľa mienky konajúceho súdu v dôsledku požiadavky nepretržitej dostupnosti žalobcu došlo u neho
k zásahu do jeho práva na súkromie, súčasťou ktorého je aj jeho právo na rodinný život. Tým, že
žalobca netrpel v dôsledku porušenia jeho práva žiadnym vážnym ochorením, považoval konajúci
súd za primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.500 eur; táto bola porovnateľná

s tou priznávanou slovenskými súdmi v obdobných súdnych sporoch. Pokiaľ žalovaná namietala
neprimeranosť náhrady nemajetkovej ujmy s odkazom na odškodňovanie priznávané obetiam trestných
činov toto porovnanie podľa mienky konajúceho súdu nebolo dobre možné pre rozdielne skutkové
okolnosti.

19. Napokon mal súd prvej inštancie za preukázané i splnenie v poradí tretej podmienky zodpovednosti
za náhradu škody, a to existenciu príčinnej súvislosti medzi dlhodobým porušovaním článku 2 a článku 6
písm. b) smernice a osobnostných práv žalobcu, najmä práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci, ako aj
práva na súkromný a rodinný život.

20. Sumarizujúc, že napriek deklarácii v Prílohe č. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., že do právneho poriadku
Slovenskej republiky bola transponovaná smernica, táto v skutočnosti nebola prebratá úplne, a to bez
článku 6 písm. b) smernice upravujúceho maximálny týždenný rozsah pracovného času zamestnanca
pracujúceho na území Európskej únie, čím žalobcovi vznikla ujma, ktorú je za splnenia stanovených

podmienok povinná nahradiť žalovaná, dospel súd prvej inštancie k záveru o primeranosti poskytnutia
náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v rozsahu 2.500 eur, na ktorej zaplatenie zaviazal žalovanú; v
rozsahu prevyšujúcom priznanú sumu konajúci súd žalobu žalobcu ako neodôvodnenú zamietol.

21. Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania podľa § 255 C.s.p. a žalobcovi priznal nárok

na náhradu trov konania vo výške 100 % z priznanej sumy 2.500 eur, keďže výška priznanej relutárnej
náhrady závisela od jeho voľnej úvahy. Žalobcu nebolo možné zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
predvídanie výsledku sporu, odvíjajúceho sa od úvahy súdu, v ktorom prípade je potrebné procesný
úspech posudzovať len vo vzťahu k výsledku sporu ohľadne základu nároku.

22. Proti zaväzujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie (výrok I.) a súvisiacemu výroku o náhrade
trov konania (výrok III.) podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p. a žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná jej nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu. Žalovaná mala za to, že konajúci súd sa pri posudzovaní toho, či obsah smernice

bol do zákona č. 315/2001 Z. z. transponovaný (ne)správne zaoberal otázkou nepatriacou do jeho
kompetencie, resp. do kompetencie všeobecného súdu členského štátu EÚ; nemal tak právomoc
na porovnanie súladu, resp. na právne záväzné vyslovenie nesúladu zákona č. 315/2001 Z. z. so
smernicou, a to ani v rámci predbežného právneho posúdenia veci.23. Žalovaná v ďalšom zotrvala na námietke nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie, ktorej
nesprávne právne posúdenie zakladá existenciu odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm.

h) C.s.p. Zdôraznila potrebu rozlišovať medzi Slovenskou republikou a ministerstvom vnútra SR
ako dvoma samostatnými subjektami, ako aj medzi prebratím smernice a jej aplikáciou. V dôsledku
nesprávneho právneho posúdenia konajúci súd nevzal tieto rozdiely do úvahy. Žalovaná zdôraznila,
že v prvom prípade ide o transponovanie, t. j. prebratie konkrétneho znenia alebo obsahu smernice
do vnútroštátneho poriadku štátu; toto sa pritom premietne do podoby a textu právneho predpisu,

ktoré musia byť s obsahom alebo znením smernice v súlade. Ak sa teda žalobca domnieval, že
Slovenská republika, v pôsobnosti ministerstva vnútra SR, nesprávne prebrala smernicu do zákona č.
315/2001 Z. z., musel preukázať, v čom spočívalo zásadné pochybenie, pre ktoré mu mala vzniknúť
škoda. Konštatovaniu nesprávneho prevzatia smernice muselo nevyhnutne predchádzať porovnanie
zákona č. 315/2001 Z. z. v jeho znení pred účinnosťou, ako aj po účinnosti (t. j. po prebratí) smernice.
Pritom len samotné tvrdenie žalobcu, že zákon č. 315/2001 Z. z. výslovne nestanovil, že služobná

pohotovosť hasičov v miestne výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, pričom
neobsahoval ani ustanovenie ohľadne maximálnej dĺžky týždenného pracovného času v trvaní 48
hodín, ešte neznamenalo, že smernica bola do uvedeného zákona transponovaná nesprávne. V tomto
smere pritom nebolo jej povinnosťou skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia smernice do
textu zákona č. 315/2001 Z. z., a to i vzhľadom na priamy účinok smerníc; inak povedané, žiadne

ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nemožno považovať za rozporné so smernicou. Na druhej strane
žalovaná poukázala na prípad porušenia smernice pri jej aplikácii, t. j. použití konkrétnych článkov
smernice na konkrétny prípad. Smernica môže byť do vnútroštátneho poriadku prebratá správne, avšak
jej konkrétne použitie môže byť v rozpore s jej cieľom a obsahom; až nesprávna aplikácia smernice by
mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. Súd prvej inštancie opomenul,

že pri preberaní smernice neporušila de facto žiadne predpisy, a preto pri absencii protiprávneho
konania nemohla žalobcovi vzniknúť žiadna škoda, a tým ani zodpovednosť štátu za nároky uplatňované
v prebiehajúcom konaní, ktoré naviac majú povahu nárokov vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu.
Pokiaľ teda žalobca namietal nesprávne prebratie smernice, avšak nie jej aplikáciu v individuálnom
prípade, za túto nemôže niesť žalovaná zodpovednosť. Žalovaná totiž nie je zamestnávateľom žalobcu,

ani orgánom podieľajúcim sa na aplikácii smernice; mieru zodpovednosti za prípadný vznik škody medzi
dvoma samostatnými subjektmi pritom treba rozlišovať. Preto, aj keby súd prvej inštancie konštatoval,
že aplikácia smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so
zodpovednosťou žalovanej za správnosť prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky.

24. Podľa žalovanej súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil i pôsobnosť smernice, ktorá sa
na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR nevzťahuje v plnom rozsahu.
Ozrejmila, že článok 1 ods. 2 smernice vymedzuje vecnú pôsobnosť, a teda okruh vzťahov, na
ktoré sa smernica aplikuje. Jej osobná pôsobnosť je upravená v článku 1 ods. 3. Smernica sa
neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré nezahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.

Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa smernica
na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto
jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdil žalobca. Štátnu službu príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru SR vykonávajúcich zásahovú činnosť, možno jednoznačne subsumovať
pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom

štátna služba hasičov vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru, ako aj
profesionálnych vojakov, pričom i úlohy, ktoré títo príslušníci plnia, možno podľa súvisiacich právnych
predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systém, ako aj právnej úpravy
samotného Hasičského a záchranného zboru SR, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem
osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Hasičský a záchranný zbor vykonáva zásahovú činnosť, jeho

príslušníci plnia i úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu
záchranárskych činností. Článok 2 smernice pritom len príkladom vymenúva určité osobitné činnosti
verejných služieb, preto ak príslušníci hasičského a záchranného zboru v ich rámci nie sú taxatívne
vymenovaní, neznamená to, že sa na nich automaticky vzťahujú ustanovenia smernice. V tomto smere
nebolo podľa žalovanej smerodajné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C 429/09, nakoľko sa týkalo

mestského hasiča, zamestnanca Stadt Halle, ktorého režim výkonu hasičských činností je absolútne
odlišný od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru SR zriadeného štátom
a sú im poskytnuté rôzne osobitné výhody. Vzhľadom na to, že smernica sa na príslušníkov Hasičskéhoa záchranného zboru SR v prípade služobného času, ako aj ich odmeňovania, nevzťahuje, spadá táto
oblasť v plnej miere do pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy.

25. Pokiaľ išlo o samotný nárok na náhradu škody žalovaná súhlasila, že na jeho dôvodné uplatnenie je
potrebné kumulatívne splnenie podmienok definovaných judikatúrou Súdneho dvora EÚ; tieto žalobca
neosvedčil, keďže nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Žalovaná dôvodila, že
počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho
a na požiadanie pripravený na výkon práce. Ak nie je nariadený služobný zásah, žalobca môže

odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, za ktorým účelom má v mieste vykonávania štátnej služby
vymedzený i priestor na odpočinok, čo znamená, že mu zamestnávateľ vytváral podmienky na oddych.
Zároveň, i napriek tomu, že v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžadovala aktívna činnosť,
zamestnávateľ mu vyplácal dohodnutú odmenu, t. j. nielen odmenu za vykonanú prácu, ale aj za
neaktívnu časť práce a tak kompenzoval to, že v prípade zásahu musel byť žalobca k dispozícii. Podľa
žalovanej len samotná skutočnosť, že žalobca vykonával služobnú pohotovosť a za túto bol riadne

odmeňovaný, pričom táto predstavovala pracovný čas zarátavaný do pracovného fondu, samo osebe
nepredstavovalo relevantný dôvod na priznanie nároku na náhradu škody. Poškodená osoba je pritom
pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, povinná vyvinúť primerané úsilie na obmedzenie
rozsahu škody.

26. Pokiaľ išlo o mieru porušenia práva žalobcu na maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas,
bolo na žalobcovi preukázať, či v rozhodnom období skutočne pracoval nad uvedený limit. Žalobca
pritom v žalobe nezohľadnil reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy, dovolenku
a práceneschopnosť, počas ktorých reálne nebol zamestnávateľovi k dispozícii; v týchto prípadoch
potom nemožno hovoriť o vzniku škody. Zároveň žalovaná podotkla, že nie všetky hodiny odpracovanej

pohotovosti boli hodinami nad maximálny limit pracovného času, naviac v rámci nerovnomerného
rozvrhnutia služobného času v rámci referenčného obdobia 6 mesiacov. Žalobca tak nepreukázal
ujmu, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnou transpozíciou smernice, ani jej výšku. Za dôkaz
preukazujúci výšku požadovanej nemajetkovej ujmy pritom podľa žalovanej nebolo možné považovať
tabuľky priložené k žalobe.

27. Žalovaná ozrejmila, že súd prvej inštancie žalobcom uplatnený nárok subsumoval pod ustanovenia
§ 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, v ktorom prípade závisí konkrétna výška priznanej nemajetkovej
ujmy od jeho úvahy; priznanú náhradu pritom hodnotila ako neprimerane vysokú v porovnaní s výškami
náhrad priznávaných obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu

podstatnevyššia.Žalobcanepreukázalzásahdosúkromnéhoarodinnéhoživota,čineoprávnenýzásah,
ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej
súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy.
Žalovanápodotkla,ževzmyslejudikatúryEurópskehosúdupreľudsképráva(ďalejlen„ESĽP“)náhrada
nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní jej výšky

treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich jej rozsah. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
4Cdo 19/2020, pritom určenie relutárnej náhrady nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha
žiadnemu hodnoteniu; naopak jej základom je zistenie skutkových okolností umožňujúci úvahu na
určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi
upravujúcimi obdobnú problematiku.

28. Žalovaná v ďalšom argumentovala, že žalobca sa nedomáhal, aby sa upustilo od neoprávneného
zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti, ani, aby sa následky takého zásahu odstránili. Náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch pritom predstavuje len sekundárnu kompenzáciu v situácii, ak iná
náprava nebola možná, resp. ak by sa taká satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy za predpokladu,

že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti; uvedené
v prípade žalobcu nebolo preukázané. Nerozhodujúce sú pritom subjektívne pocity adresáta zásahu,
ale objektívne hľadisko, t. j. či by rovnakú ujmu za rovnakej situácie vnímala aj každá iná fyzická osoba.
Žalobca sa nedomáhal upustenia od neoprávneného zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti, ani
aby sa odstránili následky takého zásahu, preto jeho žaloba nerieši protiprávny stav do budúcnosti,

ale práve naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Žalobca bol pritom povinný v konaní
preukázať nielen to, že zásah do jeho práv mohol, ale i skutočne vyvolal reakciu v jeho súkromnom
živote, rodinnom prostredí, či profesionálnej alebo inej sfére, čo nepreukázal. Podľa žalovanej naviac,
z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca považoval za problém svoje (nedostatočné) finančné ohodnoteniepočas služobnej pohotovosti, nakoľko sa domáhal len sekundárneho finančného plnenia. Otáznym
pritom ostáva, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť
prítomný na pracovisku; pritom každá fyzická osoba využíva tento čas, pripadajúci na nočné hodiny,

na spanie, čím je objektívne vylúčené, aby žalobca mohol uvedený čas využívať na inú, zmysluplnú
činnosť. Žalobca tak podľa mienky žalovanej podanou žalobou nemienil dosiahnuť zlepšenie, či úpravu
svojej pracovnej pozície u zamestnávateľa.

29. A napokon žalovaná nesúhlasila ani s rozhodnutím konajúceho súdu o trovách konania, majúc za

to, že žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nesprávne, preto mu nedôvodne priznal
nárok na plnú náhradu trov konania.

30. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej zdôraznil, že predmetom konania je nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy za porušenie práva EÚ zo strany Slovenskej republiky, spočívajúce v tom, že v
dôsledku nesprávneho prebratia smernice sa do zákona č. 315/2001 Z. z. nepremietlo ustanovenie

článku 6 písm. b) o 48-hodinovej týždennej pracovnej dobe pre hasičov. Keďže ide o nárok, resp.
spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie, tento možno zaradiť medzi
súkromnoprávne spory. Napokon i z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že spory o náhradu škody
spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Európskej únie majú rozhodovať vnútroštátne súdy. Každý
všeobecný súd členského štátu je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva

vnútroštátne právo, povinný vykladať jeho ustanovenia čo naviac v súlade s právom Únie; ak takáto
interpretácia nie je možná, je povinný neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby
požiadal alebo vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna
právna norma do súladu s úniovým právom (viď rozhodnutie vo veci C 231-233/06, C128-131/07).

31. Žalobca sa nestotožnil s námietkou žalovanej o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie. Dôvodil,
že žalovaná je Slovenská republika, ktorá v zmysle § 21 Občianskeho zákonníka môže byť účastníkom
občianskoprávnych vzťahov. Žalovaná ako členský štát a adresát smernice je po vstupe Slovenskej
republiky do Európskej únie zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy
s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Smernica je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu

transpozíciu, preto v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice do právneho
poriadku ju treba považovať Slovenskú republiku za pasívne vecne legitimovanú. Za žalovanú pritom
koná ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor v zmysle
§ 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy.
Žalobca napokon podotkol, že súdna prax vyriešila i túto žalovanou nastolenú otázku (rozhodnutie

Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11Co/90/2022).

32. Pokiaľ išlo o pôsobnosť smernice, žalobca uviedol, že významom, ako i výkladom jej článku 2 ods.
2 sa zaoberali viaceré rozsudky Súdneho dvora EÚ; tento výklad, s ktorým nie sú tvrdenia žalovanej
v súlade, je pritom všeobecne záväzný. Zo záverov rozhodnutí Súdneho dvora EÚ pritom vyplynulo,

že smernica sa má uplatniť i na činnosti hasičského zboru, a to i vtedy, ak ich vykonávajú zásahové
sily v teréne; nezáleží pritom na tom, že tieto sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie
pomoci iným spôsobom. Nemožno potom súhlasiť s tvrdením žalovanej, že smernica sa nevzťahuje na
protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom SR.

33. Vo vzťahu k argumentácii žalovanej ohľadom odpočinku počas pracovnej pohotovosti, žalobca
uviedol, že Súdny dvor EÚ konštatoval, že i keď v rámci neho pracovník nevykonáva žiadnu činnosť
v prospech svojho zamestnávateľa, nejde nevyhnutne o „čas odpočinku“ na účely uplatnenia smernice
(viď rozhodnutie C 514/20). V rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný
byť prítomný na svojom pracovisku a byť k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať mimo

svojho rodinného a sociálneho prostredia, pričom má len malý priestor organizovať si čas, v rámci
ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje; celú túto dobu treba preto kvalifikovať ako „pracovný čas“
v zmysle smernice, a to bez ohľadu, či počas danej doby skutočne vykonáva pracovnú činnosť. Pod
pojem pracovný čas v zmysle smernice teda spadajú všetky časy pracovnej pohotovosti, vrátane tých,
ktoré boli zabezpečované formou nepretržitej dostupnosti, v rámci ktorých majú obmedzenia uložené

pracovníkovi takú povahu, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka
slobodne nakladať s časom, v ktorom sa od neho výkon práce nepožaduje. Pritom požiadavky, ktoré
smernica uvádza v oblasti maximálneho pracovného času a minimálnej doby odpočinku, predstavujú
pravidlá sociálneho práva Únie osobitného významu, ktoré sa majú vzťahovať na každého pracovníka.Stanovením práva každého pracovníka na obmedzenie maximálneho pracovného času a na doby
denného a týždenného odpočinku, smernica spresňuje základné právo výslovne zakotvené v článku
31 ods. 2 Charty základných práv EU. Z toho vyplýva, že ustanovenie smernice nemožno vykladať

reštriktívne v neprospech práv, ktoré pracovníkovi vyplývajú z tejto smernice. Žalobca v tomto smere
poukázal na rozsudky Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11Co/90/2022 a sp. zn. 2Co/20/2023.

34. Za neopodstatnenú označil žalobca námietku žalovanej spochybňujúcu tabuľku tvoriacu prílohu
žaloby, keďže táto predstavuje výpis z dochádzkového systému SAP a jej obsahom sú plánované, ako aj

skutočne odpracované hodiny žalobcu. Predložený výpis prestal byť plánovaným rozvrhom služobného
času hneď po ukončení daného kalendárneho mesiaca, keď jeho nadriadený potvrdil do evidencie
softvéru žalobcom skutočne odpracované hodiny za daný mesiac (bez času služobnej pohotovosti).
Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom žalobcu za každý mesiac potom
potvrdzuje jeho reálne odpracované hodiny, a tým neopodstatnenosť námietky žalovanej. Žalobca
podotkol, že práve na základe týchto údajov zo softvéru SAP sa vypočítaval každý mesiac jeho služobný

príjem.

35. Žalobca nesúhlasil ani s námietkou žalovanej o nesplnení podmienok na uplatnenie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorú mohol žiadať
len vtedy, ak nebolo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. So zreteľom

na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené a jeho okolnosti, nemožno
podľa žalobcu podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je
zníženie jeho dôstojnosti, resp. vážnosti v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti
sú pritom v zákone uvedené len príkladmo. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností,
za ktorých k porušeniu došlo, je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu,

ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov by nebola vzhľadom na subjekt zodpovednosti za
neoprávnený zásah, ktorým je štát, na mieste. Rovnako neprichádzala do úvahy ani morálna satisfakcia,
ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Aj
z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej
osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch.

36. Žalobca považoval za rozpornú s judikatúrou Súdneho dvora EÚ i odvolaciu argumentáciu žalovanej
o absencii príčinnej súvislosti medzi porušením práva Únie a vznikom škody na jeho strane; túto pritom
žalovaná viazala na skutočnosť, že neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a

nepožiadal ho o náhradu škody. Na jeho postavenie ako príslušníka hasičského a záchranného zboru
sa vzťahuje judikatúra Súdneho dvora EÚ (rozhodnutia C 429/09 a C 445/06). Z nej vyplýva, že by
bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať
všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by bol výkon práv priznaných jednotlivcom
priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od

žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva
voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v
právnomporiadkuÚnieapovinnostičlenskýchštátovzabezpečiťjehododržiavanie.Napokon,aničlánok
6písm.b)smernicenevyžaduje,abydotknutípracovnícipožiadalisvojhozamestnávateľaododržiavanie
minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením; za tohto stavu na strane žalovanej došlo

k splneniu všetkých predpokladov zodpovednosti za škodu, resp. nemajetkovú ujmu. Jej výšku pritom
žalobca považoval za primeranú, a to i s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax odvolacieho
súdu (konkrétne rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. 17Co/71/2022, sp.
zn. 17Co/78/2022, sp. zn. 17Co/77/2022). Na uvedenom základe žalobca navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho

konania.

37. Žalovaná sa v odvolacej replike argumentačne pridržala svojich doterajších písomných vyjadrení
a ústnych prednesov.

38. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvejinštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovanej dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok
verejne vyhlásil dňa 30.01.2025 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

39. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku vo väzbe na rozsah podaného odvolania
smerujúceholendozaväzujúcehovýrokurozsudkusúduprvejinštancieavýrokuonáhradetrovkonania,
odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie v ňom v primeranom rozsahu rozviedol rozhodujúci skutkový
stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky
vykonaného dokazovania, citujúc pritom ním aplikované právne predpisy, z ktorých vyvodil právne

závery a tieto i patrične vysvetlil. Konajúci súd podrobne objasnil dôvody, pre ktoré vyhodnotil žalobu
žalobcu, čo do základu a výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 2.500 eur za dôvodnú;
ním prijaté skutkové a právne závery nemožno považovať za zjavne neodôvodnené.

40. Odvolací súd nemohol priznať úspech odvolacej argumentácii žalovanej, ktorou namietala
nesplnenie procesných podmienok, za ktorých môže súd v predmetnej veci konať, konkrétne nedostatok

právomoci konajúceho súdu. Udáva, že ustanovenie § 3 C.s.p. vymedzuje právomoc civilných súdov
metódou konkrétneho výpočtu právnych vzťahov, o ktorých súdy konajú a rozhodujú. Súkromnoprávne
vzťahy, z ktorých vychádzajú súkromnoprávne spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou
rovnosťou a vôľovou autonómiou ich účastníkov. Ich postavenie je rovnocenné, čo znamená, že jeden
z účastníkov súkromnoprávneho vzťahu nie je oprávnený jednostranne ukladať povinnosti druhému a

ani sám autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého účastníka.

41. Zohľadňujúc ustanovenie § 3 C.s.p. je odvolací súd toho názoru, že súd prvej inštancie mal
právomoc prejednať a rozhodnúť spor o náhradu škody (tu vo forme nemajetkovej ujmy) spôsobenej
jednotlivcovi (tu žalobcovi) porušením práva Európskej únie v dôsledku nesprávneho prebratia -

transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku (zákona č. 315/2001 Z. z.) zo strany
žalovanej (štátu), keďže nepochybne ide o súkromnoprávny spor. V jeho rámci bol pritom povinný
posudzovať zodpovednosť žalovanej za vznik nemajetkovej ujmy žalobcu, ktorá mu bola spôsobená
porušením práva Európskej únie, a teda skúmať, či na strane žalovanej došlo k tvrdenému porušeniu
práva EÚ pri transpozícii smernice do zákona č. 315/2001 Z. z.; uvedené pritom predpokladalo skúmať,

či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedal cieľom smernice, a to konkrétne vo väzbe na jej článok 6
písm. b) v spojení i s článkom 2. Na uvedenom základe žalovaná nedôvodne namietala nedostatok
právomoci konajúceho súdu, ako i jeho oprávnenie posudzovať, či ciele smernice našli svoje vyjadrenie
v ustanoveniach zákona č. 315/2001 Z. z. Hodno podotknúť, že súd je povinný vykladať vnútroštátne
právnepredpisyvsúladesprávomEÚ,čímjedanáijehokompetenciaposúdiťsúladnosťvnútroštátneho

predpisu s právom EÚ a v prípade zistenia tohto nesúladu neaplikovať právnu normu odporujúcu právu
Únie.

42. Nemožno pritom prehliadnuť, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej
únie v dôsledku nesprávneho prebratia smernice do vnútroštátneho právneho poriadku sú práve tie typy

sporov, ktoré i v zmysle záverov judikatúry Súdneho dvora EÚ majú povinnosť prejednávať a rozhodovať
vnútroštátne súdy. Členský štát, ktorý neprijal v stanovenej lehote vykonávacie opatrenia uložené
smernicou, nemôže namietať proti jednotlivcom nesplnenie svojich povinností, ktoré smernica obsahuje.
Takto sa vo všetkých prípadoch, keď sa ustanovenia smernice javia z hľadiska svojho obsahu ako
nepodmienené a dostatočne presné, možno na nich odvolávať, pokiaľ nejestvujú vykonávacie opatrenia

prijaté v stanovených lehotách, proti akémukoľvek vnútroštátnemu ustanoveniu nezlučiteľnému so
smernicou alebo aj v prípadoch, keď ako také stanovujú práva, ktoré si jednotlivci môžu uplatniť voči
štátu. Zmluva (zakladajúca ES, neskôr EÚ) vytvorila vlastný právny poriadok, ktorý je začlenený do
právnych systémov členských štátov a ktorý sú vnútroštátne súdy povinné uplatňovať, pričom jeho
subjektmi sú nielen členské štáty, ale aj ich štátni príslušníci; právo EÚ pritom ukladá jednotlivcom

nielen povinnosti, ale priznáva im aj práva, ktoré sa stávajú súčasťou ich právneho dedičstva; tieto
práva vznikajú nielen vtedy, ak sú výslovne priznané zmluvou, ale aj v súvislosti s povinnosťami, ktoré
táto ukladá jasne definovaným spôsobom tak jednotlivcom, ako aj členským štátom a inštitúciám EÚ.
Vnútroštátnym súdom, ktorých úlohou je uplatňovať ustanovenia práva Únie, v rámci ich právomocí
potom prináleží, aby zabezpečili plný účinok týchto noriem a chránili práva, ktoré tieto normy priznávajú

jednotlivcom. Keby totiž jednotlivci nemali možnosť dosiahnuť nápravu v prípade poškodenia ich práv
v dôsledku porušenia práva EÚ, ktoré možno pripísať členskému štátu, ohrozila by sa plná účinnosť
noriem Únie a oslabila by sa ochrana práv, ktoré priznávajú. Možnosť získať nápravu od členského
štátu je zvlášť nevyhnutná, pokiaľ je plný účinok únijných noriem podmienený konaním štátu a ak sajednotlivci v prípade nekonania štátu nemôžu domáhať na vnútroštátnych súdoch práv, ktoré im priznáva
právo EÚ. Z toho potom vyplýva, že zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom
porušenímprávaÚnie,ktorémumožnopripísať,jevsystémezmluvyobsiahnutá.Členskýštátjepovinný

prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie plnenia záväzkov
vyplývajúcich z práva EÚ, medzi ktoré patrí i povinnosť odstrániť nezákonné následky porušenia
tohto práva. Členské štáty sú teda povinné nahradiť škody spôsobené jednotlivcovi porušením práva
Únie, ktoré im možno pripísať (viď rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C 6/90 a C 9/90). Zásada
zodpovednosti členského štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré mu

možno pripísať, pritom platí bez ohľadu na to, či je pôvod škody pripísateľný zákonodarnej, súdnej alebo
výkonnej moci.

43. Vzhľadom na to, že smernica je adresovaná primárne členským štátom, ktoré sú potom zodpovedné
za prijatie všetkých opatrení legislatívnej, aj faktickej povahy na dosiahnutie súladu vnútroštátneho
právnehoporiadkusjejcieľomapožiadavkamivstanovenejlehote,vprípadenesplneniatejtopovinnosti

je potom konkrétny členský štát, teda v danom prípade žalovaná, zodpovedná za také porušenie. Na
uvedené pritom nemá vplyv poukaz žalovanej na potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“
a „aplikáciou smernice“, na ktorej sa podľa jej tvrdení nijako nepodieľala. Vychádzajúc z povinnosti
žalovanej,akoadresátasmernice(viďičlánok29smernice),zabezpečiťjejtranspozíciu,jebezprávneho
významu, či sa podieľala alebo nie na aplikácii smernice. Ak si totiž žalovaná nesplní transpozičnú

povinnosť, nesie zodpovednosť aj za nesprávne použitie smernice, pokiaľ k nemu došlo v dôsledku jej
nesprávneho prebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalovaná Slovenská republika, v
mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, a to ministerstvo vnútra SR, do ktorého pôsobnosti
patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR, potom disponuje pasívnou vecnou
legitimáciou v spore.

44.Zaprávnenedôvodnúvyhodnotilodvolacísúdajnámietkužalovanejohľadnenesprávnehoprávneho
posúdenia pôsobnosti smernice na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného zboru,
vrátanežalobcu,atosozreteľomnacharaktervykonávanýchčinnostíastýmspojenýrozvrhslužobného
času.

45. V prvom rade hodno uviesť, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ (viď rozhodnutie C 261/21)
je súd povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý tento podal. Súdny dvor pritom rozhodol, že
článok 6 písm. b) smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť
priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Rozhodol tiež, že smernica sa má uplatniť na činnosti

hasičského a záchranného zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na
tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané
za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým
môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým
rizikám. Na účely smernice pojem pracovník nemôže byť vykladaný rôzne v závislosti od právnych

predpisov toho ktorého členského štátu, ale má autonómny význam vlastný právu Európskej únie, keď
za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa;
právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah
na postavenie pracovníka v zmysle práva EÚ. Potom skutočnosť, či niekto je podľa vnútroštátneho práva
dobrovoľným hasičom alebo hasičom profesionálnym, nie je vo vzťahu k posudzovaniu charakteristiky

pracovníka relevantná; na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia smernice (viď rozsudky vo
veci C 397/01 až C 403/01, C 429/09, C 518/15). Vzhľadom na uvedené vyhodnotil
odvolací súd odvolaciu námietku žalovanej spochybňujúcu, že sa smernica vzťahuje na žalobcu ako
hasiča, ako nedôvodnú. Článok 6 písm. b) smernice pritom v rozsahu, v akom ukladá členským štátom
Európskej únie maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako

minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, predstavuje dôležité pravidlo sociálneho práva
EÚ, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva
práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Zároveň, členské štáty Európskej
únie nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak, aby uplatnenie z
neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzovali (k tomu

rozhodnutie vo veci C 397/01, C 429/09). Súdny dvor EÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej
pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného
alebo týždenného pracovného času (k tomu rozhodnutie vo veci C 397/01) a konštatoval, že pracovná
pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sapovažuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (k tomu
rozsudok vo veci C 437/08). Osobitne, v prípade hasičov pritom Súdny dvor EÚ tiež potvrdil, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník

fyzickyprítomnýnapracovisku,jesúčasťoupojmupracovnýčasanesmieprekročiťmaximálnytýždenný
pracovný čas ustanovený smernicou (k tomu rozsudok vo veci C 429/09). Keďže žalobca musel
byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas jeho
služobnej pohotovosti bolo nevyhnutne potrebné započítať do jeho pracovného času, a to bez ohľadu
na to, či za takto odpracovanú pracovnú pohotovosť obdržal náhradu v zmysle § 122 ods. 1 zákona

č. 315/2001 Z. z.

46. Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času vyplýva
napokon i z aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej v prípade, ak povaha a rozsah
povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka, vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na
mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené

tomuto pracovníkovi počas pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej
pohotovosti pracovný čas pracovníka (viď rozsudky vo veci C 214/20, C 107/19, C 580/19, C 344/19).

47. Pokiaľ v tejto súvislosti žalovaná s poukazom na článok 17 ods. 1 smernice namietala i možnosť
prípadného odklonu od článku 6 písm. b) smernice, odvolací súd udáva, že tento článok na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru SR nemožno aplikovať. Vychádzajúc z predmetného článku 17
ods. 1 smernice, tento sa vzťahuje len na a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb
s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo c) pracovníkov slúžiacich

náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách; pracovníkov protipožiarnej služby a
služby civilnej ochrany, na ktorých poukazovala žalovaná, sa dotýka článok 17 ods. 3 smernice, ktorý
však na druhej strane neumožňuje odklon od článku 6 smernice.

48. Správny bol i záver súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú žalobcovi

porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem Únie. Predpoklady zodpovednosti pritom stanovil Súdny
dvor EÚ vo viacerých rozhodnutiach, ktoré konajúci súd citoval v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Správne uviedol, že štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva Únie, ak (a)
porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá
povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c) medzi porušením

práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o
výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Aj podľa odvolacieho súdu boli predpoklady
zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva Únie splnené.
Na vyslovenie uvedeného záveru bolo pritom potrebné posúdiť, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedal
cieľom smernice, resp. článku 6 písm. b) v spojení s článkom 2 smernice, ktorý priznáva pracovníkom

právo na priemerný týždenný pracovný čas, ktorý súčasne definuje, vrátane nadčasov, v rozsahu 48
hodín. Hodno pritom doplniť, že smernica ako špecifický prameň práva Únie vyžaduje od členských
štátov, aby dosiahli cieľ ňou sledovaný prijatím transpozičných opatrení v právnom poriadku. Na tento
účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby
sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho

práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom smernice a zaručil jej úplnú účinnosť. Konajúci súd
v danej veci správne zhodnotil, že cieľ smernice, pokiaľ ide o pracovný čas žalobcu a jeho maximálny
týždenný rozsah, nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený), nakoľko žalovaná
vrámcipreberaniasmernicenezohľadnila,žepracovnápohotovosťpredstavujepracovný(služobný)čas
pracovníka (žalobcu) a nedefinovala, že priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov, nesmie

prekročiť 48 hodín. Žalovaná teda nepreukázala správne prebratie smernice do ustanovení zákona
č. 315/2001 Z. z., ktorý záver napokon v odvolaní ani nijako nespochybnila. Porušenie dotknutého
článku smernice je pritom vo vzťahu k žalobcovi dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej
a konkrétnej normy Únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času,
neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je

v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (viď aj rozhodnutie vo veci C 429/09).

49. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy),
a to v dôsledku 1/ zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky),keďže účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo zabezpečiť pre pracovníkov
odpočinok, aby v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobili úraz
sebe,anispolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilizdravie,

ako aj v dôsledku 2/ zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy
Slovenskejrepubliky),pretožemuselreálneodpracovaťviacakobolpovinnývzmyslesmernice;žalobca
trávením času v práci, prichádzal o ten čas, ktorý mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom,
záľubám, resp. iným aktivitám nesúvisiacim s jeho pracovným zaradením. Jeho povinnosťou pritom
nebolo upozorňovať svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv, resp. žiadať ho o nápravu, ako

nedôvodne argumentovala žalovaná. Odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora
EÚ by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať
všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to
od nich nebolo možné rozumne vyžadovať; výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými
ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcu ako slabšej
strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi.

Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Únie a
povinnostičlenskýchštátovzabezpečiťjehododržiavanie(ktomurozhodnutieC429/09).Článok6písm.
b) smernice teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie
minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením.

50. Odvolací súd ďalej uvádza, že smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody
v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva Európskej únie
musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom
na vnútroštátnom práve členských štátov Európskej únie zabezpečiť, aby za predpokladu, že budú
dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady škody

(k tomu rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C 429/09). Je zrejmé, že právny poriadok Slovenskej
republiky neobsahuje výslovnú úpravu práva jednotlivca na náhradu škody spôsobenej porušením
práva Európskej únie, avšak so zreteľom i na ustálený skutkový stav táto má najbližšie k zásahu do
osobnostných práv, a preto konajúci súd nepochybil, keď využijúc analógiu aplikoval na vec ustanovenia
§ 11 až § 13 Občianskeho zákonníka.

51. V konaní bolo preukázané, že žalobca ako hasič v rámci zásahovej služby preukázal, že odpracoval
priemerný týždenný pracovný čas v žalovanom období (12/2019 až 12/2022) presahujúci maximálny
priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) smernice. Z predloženého výpisu
z dochádzkového systému, na ktorý poukazoval v odôvodnení napadnutého rozsudku i súd prvej

inštancie, vyplýva, že u žalobcu došlo k prekročeniu maximálnych limitov pracovného času opakovane.
Pokiaľ v tejto súvislosti žalovaná argumentovala, že žalobca nezohľadnil reálne odpracované hodiny
vzhľadom na pohotovosť a nadčasy, dovolenky a práceneschopnosť, počas ktorých reálne nebol
kdispozíciizamestnávateľovi,jejtvrdeniunemožnopriznaťúspech.Odvolacísúdpoukazujenaskutkové
tvrdenia žalobcu v podaní zo dňa 17.07.2023 a na nich nadväzujúci výpočet priemerného týždenného

pracovného času vychádzajúci z dochádzkového systému žalobcu, ktorý žalovaná nesporovala (č.l.
116 a nasl.). Žalobca v ňom pritom evidentne zohľadnil tzv. neutrálne obdobia a obdobia, ktoré
sa do maximálneho týždenného pracovného času nezarátavali. Pokiaľ v tomto smere žalovaná
predostrela i námietku zohľadnenia nerovnomerného rozvrhnutia služobného času v referenčnom
období 6 mesiacov, odvolací súd udáva, že smernica umožnila členským štátom stanoviť pre uplatnenie

článku 6 referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace (článok 16 písm. b)). Je však nutné si
uvedomiť, že na to, aby sa takého ustanovenie mohlo uplatniť, bolo nevyhnutné ho prevziať do
právneho poriadku Slovenskej republiky, čo sa však nestalo a žalovaná to v odvolaní použitou
argumentáciou nespochybnila. Keďže Slovenská republika neprevzala do zákona č. 315/2001 Z. z.
články smernice ohľadne maximálneho týždenného pracovného času (článok 6 písm. b)), nemohla

potom ani transponovať ustanovenia o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa
maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Túto námietku preto odvolací súd vyhodnotil za
nedôvodnú.

52. Podľa mienky odvolacieho súdu žalobca preukázal, že v rozhodnom období pracoval priemerne

viac ako 48 hodín týždenne, čo je v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice; odpracované hodiny
určenej služobnej pohotovosti mu pritom neboli započítané do odpracovaného (pracovného) času.
Žalobca predložil súdu prvej inštancie výkaz o jeho služobnej (pracovnej) činnosti za obdobie od
12/2019 do 12/2022 s podrobným rozpisom vykonaných služieb, odpracovaných hodín služobnejpohotovosti, práce nadčas, čerpania dovolenky a náhradného voľna, práceneschopnosti, z ktorého
vyplýva, že priemerný týždenný pracovný čas určený smernicou na 48 hodín týždenne, bol u neho
v príslušných mesiacoch prekročený. Ide pritom o záznamy z dochádzkového systému používaného

zamestnávateľom žalobcu, ktorých hodnovernosť žalovaná účinným spôsobom nespochybnila. A práve
vo väzbe na prekročenie maximálneho limitu týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm.
b) smernice vo vykazovanom období si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej
základ a priznanú výšku vyhodnotil odvolací súd ako konajúcim súdom správne ustálenú.

53. Neobstojí argumentácia žalovanej, že v prípade nenariadenia služobného zásahu v rámci pracovnej
pohotovosti mohol žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, pričom mal vymedzený i priestor
na odpočinok (spánok) a zamestnávateľ od neho nevyžadoval aktívnu činnosť. Žalobca totiž vykonával
službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), na ktorom musel byť i fyzicky prítomný,
a to bez ohľadu na konkrétnu „aktivitu“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti; žalobca tak
musel byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje služobné povinnosti; v danom čase však

nepochybne bol oddelený od svojho vlastného súkromného prostredia, rodinných a spoločenských
väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a venovať sa svojim vlastným potrebám bola
prakticky vylúčená. Právo na odpočinok žalobcu tak bolo dlhodobo niekoľko rokov porušované, napriek
tomu, že žalobca plnil v spoločnosti zodpovedné úlohy, a preto bolo potrebné, aby mal možnosť si po
práci odpočinúť. Súd prvej inštancie so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom

prípade porušené, a to právo na ochranu zdravia a právo na súkromie, ako i okolnosti porušovania práva
žalobcu, správne dospel k záveru o splnení podmienok na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
t. j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. V tomto smere pritom nebolo potrebné, aby žalobca využil
prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V okolnostiach danej
veci, keď žalovaná ako členský štát Európskej únie neprijala opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie

požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času
podľa článku 6 písm. b) smernice, a v situácii, keď sa do pracovného času nezarátavali časy služobnej
pohotovosti, by žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich
následkov nebola, a to i so zreteľom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát,
namieste. Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie

predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Napokon, z formulácie ustanovenia § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že dôvody pre priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy
sú uvedené len demonštratívne, čím nie je vylúčené, aby fyzická osoba žiadala o jej priznanie i v iných
prípadoch obdobnej závažnosti ako je zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti
v značnej miere, najmä ak došlo k zásahu do inej hodnoty osobnosti fyzickej osoby.

54. V predmetnej veci došlo porušením maximálneho limitu týždenného pracovného času žalobcu
k zásahu do jeho osobnostných práv, ako správne konštatoval i súd prvej inštancie. Pokiaľ ide o výšku
priznanej náhrady konajúci súd túto riadne odôvodnil, uvádzajúc i myšlienkovú úvahu a dôvody, pre ktoré
žalobcom žiadanú náhradu znížil o jednu polovicu. Prihliadal pritom na skutočnosť, že žalobca bol síce

ukrátenýočasnaodpočinok,akoičasstrávenýsrodinouanemoholsavenovaťvlastnýmkoníčkom,čím
bolo zasiahnuté do jeho práv, avšak na druhej strane nepreukázal, že by sa mu z dôvodu prekročenia
limitov pracovného času zhoršilo zdravie alebo vznikli problémy v rodine, manželstve, resp. iné ťažkosti
v jeho osobnom živote. Za tejto situácie dospel súd prvej inštancie správnou úvahou k ustáleniu
výšky priznanej relutárnej náhrady v sume 2.500 eur, ktorú i odvolací súd považuje za primeranú

okolnostiamanásledkom(intenzite)nezákonnéhozásahudosféryžalobcuakopoškodenejosoby.Takto
prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy je pritom primeraná i v porovnaní s náhradami priznávanými
súdmi v porovnateľných veciach. Z rozhodovacej činnosti je pritom odvolaciemu súdu známe množstvo
rozhodnutí odvolacích súdov, ktoré priznali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej
transpozície smernice ohľadom maximálne prípustnej dĺžky priemerného týždenného pracovného času,

vrátane nadčasov, v rozsahu 48 hodín v rovnakej výške (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave,
sp. zn. 9Co/40/2024, sp. zn. 2Co/33/2024, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/11/2022, sp.
zn. 17Co/58/2024, Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 13Co/43/2024, sp. zn. 1Co/22/2024, Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/203/2022, sp. zn. 9Co/66/2022).

55. Odvolací súd pritom podotýka, že tým, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy určuje súd vlastnou
úvahou tak, aby táto splnila požiadavku primeranosti, z pojmu primeranosti zadosťučinenia možno
vyvodiť,žesúdujedanámožnosťpostupovaťindividuálne,hodnotiťaposudzovaťokolnostikonkrétneho
zásahu, prípadne stanoviť i ďalšie kritériá. Z relevantného ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníkanevyplýva pritom povinnosť posudzovať výšku priznanej relutárnej náhrady podľa zákonnej úpravy
odškodňovaní obetí trestných činov, pričom táto povinnosť nevyplýva ani z ustálenej praxe Najvyššieho
súdu SR (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo 103/2023).

56. A napokon, pokiaľ ide o odvolanie žalovanej do výroku o náhrade trov konania, odvolací súd jej
námietky nepovažoval za dôvodné.

57. Zdôrazňuje, že konanie o náhradu nemajetkovej ujmy, je konaním, kde je konečný výsledok daný na

úvahe súdu. I keď Civilný sporový poriadok neobsahuje zákonné ustanovenie, ktoré by bolo obdobou §
142ods.3zákonač.99/1963Zb.Občianskysúdnyporiadok(ďalejlen„O.s.p.“)avýslovnebyupravovalo
spôsob rozhodovania o náhrade trov konania v situácií, keď rozhodnutie o výške plnenia záviselo
od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, avšak jeho právna úprava nevylučuje osobitný režim
posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela
od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako bolo podľa

dovtedajšej úpravy (k tomu aj rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 225/2020, sp. zn. II. ÚS
399/2019, sp. zn. I. ÚS 56/2017, sp. zn. IV. ÚS 652/2018, sp. zn. I. ÚS 24/2021, sp. zn. II. ÚS 225/2020).

58. Konajúci súd konštatoval dôvodnosť žaloby a priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy, pričom využijúc vlastnú úvahu, nepriznal mu celú ním žalovanú sumu. I napriek tomu nebolo

možné žalobcu považovať za procesne neúspešného, keďže ho nebolo možné zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu. V takom prípade, pri
rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za
základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté; výška ujmy je potom
druhotná a nadväzujúca. Vychádzajúc z tejto premisy, konajúci súd nepochybil, pokiaľ pri úspechu

žalobcu čo do základu jeho práva, priznal mu plnú náhradu trov konania, i keď výška priznanej náhrady
nekorešpondovala s tou, požadovanou žalobcom; tá totiž závisela od úvahy súdu. Žalobcovi potom patrí
plný nárok na náhradu trov konania voči žalovanej.

59. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a ich sumarizáciou je odvolací súd toho názoru, že

obsah odvolania žalovanej nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie
v napadnutých výrokoch z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v
odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za
následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd
prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Na uvedenom základe preto odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutom zaväzujúcom výroku I. a v súvisiacom výroku III. o náhrade trov konania podľa
§ 387 ods.1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

60. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 262
ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej plný nárok

na náhradu trov odvolacieho konania.

61. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).