Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. marec 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/30/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6722203098
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6722203098.3

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej
a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobkyne A. B., narodenej XX.
XXXX XXXX, C. XXX, zastúpenej advokátom JUDr. Ľubomírom Ivanom, Zvolen, Námestie SNP 41,
proti žalovanému D. B., narodenému XX. XXXXXX XXXX, C., E. F. XXX/X, zastúpenému Brázdil &
Brázdilová advokátska kancelária s.r.o., Zvolen, Trhová 992/1, IČO: 50 492 934, o zaplatenie 36.250,-

Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen z 25. septembra
2023 č. k. 7C/47/2022-291, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Zvolen z 25. septembra 2023 č. k. 7C/47/2022-291 v časti výroku, ktorým
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 23.950,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 36.250,- Eur od 2. augusta 2022 do zaplatenia (časť I. výroku) a v závislom výroku
o trovách konania (II. výrok) z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. OkresnýsúdZvolen(ďalejlen„súdprvejinštancie“alebo„prvoinštančnýsúd“)odvolanímnapadnutým
rozsudkom z 25. septembra 2023 č. k. 7C/47/2022-291 (ďalej len ,,rozsudok súdu prvej inštancie“)
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 36.250,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5%ročnezosumy36.250,-Eurod2.augusta2022dozaplatenia,všetkovlehote3dníodprávoplatnosti

rozsudku (I. výrok). O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný je
povinný nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu
prvej inštancie o výške náhrady trov konania (II. výrok).
1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou proti žalovanému
domáhala zaplatenia sumy 36.250,- Eur s príslušenstvom na základe zmlúv o pôžičkách, resp. titulom
vydania bezdôvodného obohatenia.

1.2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poprel, že by mu žalobkyňa finančné prostriedky požičala, pričom
sa nevedel vyjadriť, na základe akého právneho a skutkového dôvodu by si žalobkyňa mohla uplatňovať
zaplatenie žalovanej sumy. Zároveň žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku.
Poukázal na to, že v máji 2022 prevzal splácanie spotrebného úveru, ktorý si pôvodne zobrala
žalobkyňa v zostatkovej výške 16.472,74 Eur.
1.3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods. 1, § 100 ods. 1 , 2, §

107 ods. 1, 2, § 122 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Občiansky
zákonník“ alebo ,,OZ“).
1.4. Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobkyňa zo svojho
bankového účtu previedla na bankový účet žalovaného dňa 10. februára 2018 sumu 17.600,- Eur, dňa
12. decembra 2017 sumu 12.300,- Eur, dňa 16. januára 2018 sumu 5.000,- Eur a dňa 7. decembra 2017
sumu 1.350,- Eur.

1.4.1. Žalobkyňa tvrdila, že prevedené finančné prostriedky boli jej výlučným vlastníctvom, pričom
žalovaný túto skutočnosť účinne nepoprel a ani z vykonaného dokazovania nevyplynuli skutočnostispôsobilé spochybniť tvrdenie žalobkyne o tom, že finančné prostriedky, ktoré previedla na účet
žalovaného, boli iba jej financie.
1.5. Strany sporu tvorili pár od roku 2003 a v období od 9. februára 2018 do 26. apríla 2021 boli manželia.

Manželstvo strán sporu bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 13P/43/2020, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňom 3. mája 2021. Motiváciou žalobkyne poskytnúť svoje výlučné finančné
prostriedky žalovanému bolo partnerské spolužitie strán sporu, keďže po narodení dcéry žalobkyňa
trvala na kúpe väčšieho štvorizbového bytu. Úver na štvorizbový byt jej banky neposkytli, nakoľko ešte
splácala hypotéku na pôvodný trojizbový byt, preto situáciu strany sporu riešili tak, že nový štvorizbový

byt zakúpil do osobného vlastníctva žalovaný. Žalovaný musel kúpiť štvorizbový byt rýchlo, pričom
pôvodní vlastníci mali dlžoby, a to na poplatkoch za užívanie bytu.
1.5.1. Žalobkyňa vypovedala, že predala svoj trojizbový byt, sumu 12.300,- Eur poukázala na účet
žalovaného dňa 12. decembra 2017, tieto finančné prostriedky patrili výlučne žalobkyni, ktoré získala
za predaj svojho trojizbového bytu. Žalovaný sumu použil na vyplatenie kúpnej ceny bytu z dôvodu, že
hypotekárny úver nebol bankou poskytnutý vo výške, ktorá by kryla celú kúpnu cenu bytu. Žalovaný v

konaní uznal nárok žalobkyne čo do zaplatenia sumy 12.300,- Eur s tým, že financie použil na zakúpenie
bytu do jeho výlučného vlastníctva.
1.6. Medzi stranami nebolo sporné ani to, že žalovaný sumu 5.000,- Eur a 1.350,- Eur poskytol
pôvodným vlastníkom štvorizbového bytu za účelom úhrady ich dlžôb na platbách spojených s užívaním
bytu, pretože v prípade nevyrovnania záväzkov pôvodných vlastníkov nebolo možné predaj bytu

zrealizovať.
1.7. Žalobkyňa na pojednávaní vypovedala, že žalovaný si bral spotrebný úver a v čase, keď žiadal o
hypotéku na kúpu štvorizbového bytu, nemohol byť zadlžený, preto bolo nutné, aby vyporiadal svoje
finančné záväzky. Z uvedeného dôvodu mu matka požičala sumu 18.000,- Eur. Následne strany sporu
riešili situáciu spôsobom, že žalobkyňa si sama zobrala úver, aby získala finančné prostriedky. Financie

získané z úverového záväzku, z ktorého bola dlžníčka iba žalobkyňa, dňa 10. februára 2018 poukázala
na účet žalovanému. Žalovaný peniaze vo výške 17.600,- Eur použil na splatenie pôžičky svojej matke.
1.7.1. Existenciu pôžičky preukázal sám žalovaný výpismi z bankového účtu G. B. (matky žalovaného),
z ktorých mal súd prvej inštancie preukázané, že matka žalovaného previedla na účet žalovaného dňa
4. decembra 2017 sumu 15.000,- Eur, dňa 22. novembra 2017 sumu 3.000,- Eur. Dňa 12. februára 2018

previedol žalovaný zo svojho účtu na účet matky sumu 17.600,- Eur. Podľa tvrdenia žalovaného zvyšnú
sumu pôžičky 400,- Eur matke zaplatil v hotovosti. Žalovaný uvádzal, že matka poskytla pôžičku obom
stranám sporu ako partnerom, dokonca matka žalovaného vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že
pôžičku 18.000,- Eur poskytla iba žalobkyni na vyplatenie jej hypotekárneho úveru, ktorý si žalobkyňa
brala na kúpu trojizbového bytu, pričom finančné prostriedky posielala cez synov (žalobcov) účet.

Tvrdenie svedkyne vyvrátila žalobkyňa predložením zmluvy o prevode vlastníctva jej trojizbového bytu
zo 7. decembra 2017, z ktorej čl. II. ods. 1 písm. c) vyplýva, že zostatok úveru, ktorý žalobkyňa mala
v D. D., E., bol vyplatený zaslaním časti kúpnej ceny zo strany financujúcej banky kupujúcej priamo
na účet banky.
1.8. Pre uzatvorenie dohody o pôžičke sa nevyžaduje iba písomná forma, dohodu možno uzavrieť

aj ústne. Ide však o reálny kontrakt, teda zákon vyžaduje i skutočne odovzdanie predmetu pôžičky
veriteľom dlžníkovi. Medzi stranami nebola sporná skutočnosť, že matka žalovaného sumu 18.000,- Eur
previedla na účet žalovaného z dôvodu poskytnutia pôžičky. Rovnako nebolo sporné, že žalovaný jej
peniaze vrátil dňa 12. februára 2018 prevodom zo svojho účtu na účet matky sumu 17.600,- Eur a sumu
400,- Eur doplatil v hotovosti. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázanú existenciu

záväzku iba medzi žalovaným a matkou žalovaného. Žalovaný poskytnuté financie z výlučného
vlastníctva žalobkyne použil na splatenie jeho samostatného záväzku, ktorý vznikol pred uzatvorením
manželstva. Skutočnosť, že zo zmluvy o pôžičke bola zaviazaná aj žalobkyňa, v konaní preukázaná
nebola.
1.8.1. Medzi stranami nebolo sporné, že financie na vrátenie pôžičky poskytla žalovanému žalobkyňa,

pričom finančné prostriedky získala ešte pred uzatvorením manželstva z úverového záväzku voči
OTP banke ako samostatný dlžník. Po uzatvorení manželstva strany sporu ako dlžníci so Slovenskou
sporiteľňou, a.s. uzatvorili dňa 14. septembra 2020 Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, ktorou
refinancovali úvery, pričom bol vyplatený aj záväzok zo spotrebného úveru žalobkyne voči H. G. so
zostatkom úveru ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy v sume 19.081,- Eur.

1.8.2. Následne po rozvode manželstva žalovaný dňa 19. mája 2022 uzatvoril s veriteľom Slovenská
sporiteľňa, a.s. Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX s tým, že touto zmluvou došlo k zlúčeniu
úverov spotrebného č. XXXXXXXXXX s výškou nesplateného záväzku ku dňu poskytnutia úveru v sume
16.459,27Eurahypotekárnehoúveružalovanéhonakúpubytuč.XXXXXXXXXXvsume65.094,01Eur.1.8.3. Žalovaný tvrdil, že pokiaľ by súd prvej inštancie rozhodol, že je povinný zaplatiť žalobkyni sumu
sčasti 17.600,- Eur, fakticky by ju splácal dvakrát, raz na základe rozhodnutia súdu a druhýkrát na
základe skutočnosti, že úver prevzal a spláca.

1.9. Súd prvej inštancie konštatoval, že po uzatvorení manželstva došlo k vyplateniu samostatného
záväzku žalobkyne (a teda k jeho zániku) voči OTP banke z prostriedkov úveru nadobudnutého stranami
sporu spoločne počas trvania manželstva. Následne spoločný uver manželov, ktorý záväzok voči banke
zostal v nesplatenej časti po zániku manželstva, vyplatil zo svojich vlastných prostriedkov žalovaný.
1.9.1. Na základe uvedeného žalovaný mal a mohol v súdnom konaní o vyporiadanie BSM

strán sporu uplatniť nárok na vyporiadanie vlastného záväzku žalobkyne, ktorý zanikol použitím
finančných prostriedkov z BSM počas trvania manželstva. Žalovaný v konaní o vyporiadanie BSM
však nepožadoval nárok vyporiadať. Konanie skončilo dohodou strán sporu, podľa ktorej z vecí
patriacich do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu sa do výlučného vlastníctva
žalovaného prikázalo motorové vozidlo Volkswagen Jetta 2,0 TDI rok výroby 2011 EČV C. XXX G. s
hodnotou 7.000,- Eur, žalovaný sa zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 2.000,- Eur na vyrovnanie podielov

zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov strán sporu, strany sporu zároveň prehlásili,
že takto vykonaným vyporiadaním boli vyporiadané všetky hnuteľné a nehnuteľné veci, ktoré tvorili ich
bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, boli vyrovnané všetky ich vzájomné záväzky a pohľadávky,
žiadne ďalšie nároky voči sebe z už vykonaného vyporiadania vo vzťahu k BSM nemajú a všetkých
prípadných vzájomných nárokov sa z takto vykonaného vyporiadania vzdávajú. Vzhľadom na znenie

dohody strán sporu o vyrovnaní vzájomných záväzkov a pohľadávok vo vzťahu k vyporiadaniu BSM
nie je možné už započítať splatenie pôvodného samostatného záväzku žalobkyne voči H. G. stranami
sporu počas trvania ich manželstva so splatením záväzku žalovaným po zániku manželstva sčasti
sumy 17.600,- Eur.
1.10. Žalobkyňa realizovala finančné transakcie z dôvodu, aby žalovanému pomohla nadobudnúť byt

do jeho výlučného vlastníctva, pričom jej motiváciou bolo spolužitie strán sporu, upevnenie partnerského
vzťahu do budúcna a zabezpečenie plánovaného spoločného bývania. O uvedenom svedčí aj
skutočnosť, že o spôsoboch ďalšieho nakladania s financiami žalovaným mala žalobkyňa vedomosť.
Právnym dôvodom poskytnutia finančných prostriedkov žalobkyňou žalovanému bol partnerský vzťah
strán sporu s úmyslom rodine zabezpečiť právo bývania v byte. Existenciu iných možných dohôd medzi

stranami sporu súd prvej inštancie nezistil. Žalovaný všetky poskytnuté finančné prostriedky, ktoré boli
predmetom v konaní uplatneného nároku, použil účelovo takými spôsobmi, ktoré v konečnom dôsledku
viedli k nadobudnutiu nehnuteľnosti do jeho výlučného vlastníctva.
1.10.1. V čase plnenia žalobkyne žalovanému žili strany sporu ako druh a družka s výnimkou času
prevodu 17.600,- Eur, ktoré žalobkyňa previedla na účet žalovaného deň po uzatvorení manželstva.

Nebolo však sporné, že išlo o financie, ktoré boli jej výlučným vlastníctvom a boli žalovaným použité na
splatenie jeho výlučného finančného záväzku.
1.10.2. Keď jedna osoba investuje do majetku inej osoby z dôvodu spoločného spolužitia, nejde o
bezdôvodné obohatenie až do momentu zániku spolužitia. Po zániku spolužitia má investujúci druh
právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol

[uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) z 10. novembra 2017 č. k.
II. ÚS 684/2017-11, uznesenie Krajského súdu Trnava zo 17. septembra 2020 sp. zn. 26Co/74/2020].
1.11. Právny dôvod poskytnutia finančných prostriedkov odpadol potom, ako došlo k ukončeniu
partnerského vzťahu, v čase od 9. februára 2018 manželského vzťahu žalobkyne a žalovaného, t. j.
právoplatnosťou rozhodnutia súdu o rozvode manželstva dňom 3. mája 2021. Právoplatnosťou rozvodu

manželstva sa poskytnuté finančné prostriedky stali bezdôvodným obohatením. Právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, a preto sa premlčuje.
1.11.1. Žalovaný vzniesol v konaní námietku premlčania uplatneného nároku. Právo na vydanie
získaného bezdôvodného obohatenia sa môže premlčať tak v subjektívnej dvojročnej, ako aj v
objektívnej trojročnej dobe. Vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej premlčacej doby je taký, že ak sa

skončí trvanie jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. Dňom nasledujúcim
po právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva strán sporu (t. j. dňom 4. mája 2021) začala plynúť
objektívna aj subjektívna premlčacia doba v konaní uplatneného nároku.
1.11.2. Vo vzťahu ku začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby súd prvej inštancie uviedol, že
obaja partneri pri zachovaní elementárnej prozreteľnosti museli vedieť, že ak sa rozídu, tak poskytnuté

financie sa stanú bezdôvodným obohatením.
1.11.3. Pretože žaloba bola súdu prvej inštancie doručená dňa 2. augusta 2022, nárok žalobkyne
premlčaný nie je. Žalovaný nárok by nebol premlčaný ani v prípade, ak by právny dôvod poskytnutiafinančných prostriedkov odpadol momentom opustenia spoločnej domácnosti strán sporu žalobkyňou,
ktorá od žalovaného fakticky odišla v prvý januárový týždeň 2021.
1.12. Pretože žalobkyňa v konaní preukázala uplatnený nárok čo do dôvodu a výšky, súd prvej inštancie

žalobe vyhovel v celom rozsahu.
1.13. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Civilný sporový
poriadok“ alebo ,,CSP“) v spojení s § 262 ods. 1 CSP a žalovanému (neúspešnej strane sporu) uložil
povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd

prvej inštancie rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, konkrétne do časti výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 23.950,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 36.250,- Eur od 2. augusta 2022 do zaplatenia (časť I. výroku) a do závislého výroku
o trovách konania (II. výrok), žalovaný podal včas odvolanie.

2.1. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP.
2.2. Poukázal na to, že uplatnená istina pozostáva zo sumy: 1/ 1.350 Eur - splátka predávajúcim bytu
na úhradu ich nedoplatkov - poplatkov spojených s užívaním bytu, 2/ 5.000,- Eur, ktorá nebola použitá
na rekonštrukciu bytu, ale na vyplatenie dlžôb pôvodných vlastníkov bytu u správcu, 3/ 17.600 Eur -
spotrebný úver, ktorý si zobrala žalobkyňa za účelom splácania rôznych záväzkov, pričom dňa 10.

februára 2018 (deň po uzavretí manželstva) sumu 17.600,- Eur poukázala žalobkyňa na jeho účet
za účelom zaplatenia dlhu voči jeho matke. Úver bol spoločne platený (viď úverová zmluva Slovenskej
sporiteľne, a.s. č. XXXXXXXXXX zo 14. septembra 2020 v sume 20.000,- Eur), ktorý následne v rámci
vysporiadania BSM dňa 19. mája 2022 na základe úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX od Slovenskej
sporiteľne, a.s. prevzal ako samostatný záväzok zlúčený s hypotekárnym úverom. Pokiaľ súd prvej

inštancie rozhodol, že je povinný túto pohľadávku žalobkyni zaplatiť, išlo o duplicitnú jeho povinnosť,
keďže úver spláca on, fakticky by ju zaplatil dvakrát. 4/ 12.300,- Eur, ktorá bola poukázaná dňa 12.
decembra 2017 na jeho účet zo strany žalobkyne, použitej na zaplatenie kúpnej cenu bytu, ktorú je
ochotný žalobkyni vrátiť, hoci sa o vrátení tejto čiastky pôvodne nedohodli.
2.3. Čo sa týka zaplatenia sumy 1.350,- Eur a 5.000,- Eur v prospech predávajúcich bytu na Ul. A.

Hlinku, nemôže ísť o jeho bezdôvodné obohatenie, keďže k obohateniu došlo u pôvodných vlastníkov
bytu s tým, že žalovaná vedela, na aký účel budú jej finančné prostriedky použité. Keďže v tom čase
viedli spoločnú domácnosť, navzájom disponovali svojimi účtami, preto suma 1.350,- Eur a 5.000,- Eur
vynaložená na úhradu záväzkov predávajúcich je fakticky spotrebovaná v právnom režime spoločnej
domácnosti (§ 115 OZ), čo žalobkyňa aj potvrdila.

2.4. K splácaniu sumy 17.600,- Eur sa vyjadrila žalobkyňa na pojednávaní dňa 20. februára 2023 a jej
tvrdenia sú zhodné s jeho tvrdením, t. j. že splácanie úveru vo výške 17.600,- Eur prevzal on na seba.
2.4.1. Táto skutočnosť vyplýva i zo spisu vedeného na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 7C/42/2021,
keď žalobkyňa spotrebný úver č. XXXXXXXXXX so zostatkom ku dňu rozvodu manželstva v sume
18.550,- Eur považoval za úver spoločný, a to i s poukazom na podanie žalobkyne z 22. júla 2022.

Žalobkyňa uviedla, že úver splácali rovným dielom až do dňa 23. mája 2022, kedy tento úver on uhradil.
2.5. Uviedol, že zákonným znakom bezdôvodného obohatenia je vznik majetkovej výhody či prospechu
merateľného a vyjadriteľného všeobecným peňažným ekvivalentom. Predpokladom tohto faktického
stavu musí byť absencia relevantného právneho dôvodu vzniku obohatenia, čo zo skutkových tvrdení
žalovanej (správne má byť žalobkyne – poznámka odvolacieho súdu) nevyplýva. Majetkový prírastok

jedného subjektu sa musí v určitej peniazmi vyjadriteľnej miere prejaviť v majetkovej sfére iného
subjektu.
2.6. Podotkol, že v čase schválenia súdneho zmieru o vyporiadaní BSM dňa 22. augusta 2022 už žiadne
spoločné úvery nemali, preto nebol dôvod BSM vysporiadavať podľa § 149 ods. 4 OZ.
2.7. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že generálnou klauzulou o vyporiadaní BSM v súdom

schválenej dohode z 22. augusta 2022 boli aj tieto nároky vyrovnané a nemôže sa domáhať on ich
zaplatenia, poukázal na to, že zaplatenia tejto pohľadávky voči nemu sa domáha žalobkyňa a nie on
voči nej.
2.7.1. Sumu 17.600,- Eur mu žalobkyňa poukázala v čase, keď boli manželmi (10. februára 2018)
a z dohody o vyporiadaní BSM vyplýva prehlásenie, že medzi nimi boli vyporiadané všetky vzájomné

záväzky a pohľadávky a žiadne ďalšie nároky voči sebe už z vykonaného vyporiadania vo vzťahu k BSM
nemajú a všetkých prípadných vzájomných nárokov z vyporiadania BSM sa vzdávajú.
2.8. Pohľadávka žalobkyne voči nemu zanikla z dôvodov, že prevzal záväzok žalobkyne voči H. G.
a spláca ho na základe úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX z 20. mája 2022, čo žalobkyňa uznala.Žalobkyňa sa domáha zaplatenia záväzku, ktorý zanikol prevzatím dlhu podľa § 531 ods.1 OZ, a preto
by priznaním žalovanej sumy 17.500,- Eur získala žalobkyňa bezdôvodné obohatenie na jeho úkor.
2.8.1. Čo sa týka súm 1.230,- Eur a 5.000,- Eur, súd prvej inštancie ich priznanie žalobkyni titulom

bezdôvodného obohatenia nezdôvodnil, preto je ťažké posúdiť, na základe akej skutočnosti a akého
právneho dôvodu ich súd prvej inštancie priznal, keď je evidentné, že neboli použité na zhodnotenie
majetku, a teda nemajú investičný charakter.
2.9. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie považoval za zmätočný a arbitrárny, čím došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

2.9.1. Aj ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) uvádza, že súdy
musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutie a musia
sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie
alebo odmietnutie týchto argumentov, pričom nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou
práva na spravodlivý proces (viď napr. Garica Ruiz v. Španielsko alebo Vetrenko v. Moldavsko, Kraska
v. Švajčiarsko).

2.9.2. I podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) a ústavného súdu medzi
práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených
záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces. Porušenie tohto práva treba považovať aj
nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
2.10. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,krajský súd“

alebo,,odvolacísúd“)zmenilrozsudoksúduprvejinštancie tak,žežalovanýjepovinnýzaplatiťžalobkyni
sumu 12.300,- Eur a vo zvyšku žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania navrhol rozhodnúť
podľa § 255 ods. 1 CSP.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje v

celom rozsahu za správny a vydaný v súlade s prejednávaným skutkovým stavom.
3.1. Pokiaľ žalovaný v odvolaní, ale aj vo vyjadrení z 11. apríla 2023 poukázal na zmluvy o splátkových
úveroch,ztýchto zmlúv jasnenevyplýva to,žebyžalovanýprevzalnasebapôžičky,ktorévzalanasvoju
osobu a prostredníctvom ktorých mu poskytla finančné prostriedky na nadobudnutie jeho bytu. Takisto
z týchto zmlúv nevyplýva, že by jeho finančné prostriedky musel splácať sám, a tým by uspokojoval jej

pohľadávku.
3.2. Zotrvala na tom, že finančné prostriedky, ktoré jej boli poskytnuté na základe úverov evidovaných
na jej meno, išli iba na byt žalovaného, ktorý užíva žalovaný. Keďže žalovaný nepreviedol byt na ňu,
preto sa domáhala voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia.
3.3. Ona voči matke žalovaného nemala žiadny dlh, a preto nemala dôvod jej ho vracať.

3.4.Suma17.600,-EurnepatriladomasyBSM,keďžeúverjejbolposkytnutýpreduzavretímmanželstva
a príkaz na poukázanie finančných prostriedkov z neho zadala ešte pred uzavretím manželstva.
3.5. Sumu 5.000,- Eur žalovaný uznal, že mu bola poskytnutá na účet a bola použitá na vyplatenie
dlhov pôvodných vlastníkov bytu. I v prípade, ak suma 5.000,- Eur nebola použitá na rekonštrukciu bytu,
ale na dlhy pôvodných vlastníkov, stále táto suma bola použitá na nadobudnutie bytu, ktorého jediným

vlastníkom je žalovaný, preto išlo o vec súvisiacu s bytom.
3.6. Ďalej poukázala na to, že Okresný súd Zvolen uznesením sp. zn. 7C/47/2022 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/67/2023 nariadil zabezpečovacie opatrenie, ktorým
zriadil záložné právo k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalovaného zapísaných na liste vlastníctva č.
XXXX vedených katastrálnym odborom Okresného úradu Detva, nachádzajúcich sa v katastrálnom

území C., obci C., okrese C., a to k bytu č. X, nachádzajúcemu sa na 1. p. vo vchode č. X obytného
domu v C. so súpisným č. XXX, bytový dom je postavený na pozemku – parcele registra ,,C“ parc.
č. XXXX/X; spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 9768/358784 na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach obytného domu; spoluvlastníckemu podielu o veľkosti 9768/358784 na pozemku – parcele
registra ,,C“ parc. č. XXXX/X o výmere 465 m2, zastavaná plocha a nádvorie; ktorým sa má zabezpečiť

pohľadávka vo výške 36.250,- Eur voči žalovanému, čo preukazuje vznik bezdôvodného obohatenia
na strane žalovaného (v opačnom prípade by zabezpečovacie opatrenie nebolo vydané). Z uvedených
skutočností vychádzal aj súd prvej inštancie.
3.7. Podľa jej názoru došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného v zmysle § 451 ods. 1, 2
OZ, a to i s poukazom na Komentár KRAJČO J., Občiansky zákonník pre prax (komentár) II., Bratislava:

EUROUNION, 2015, s. 1915, podľa ktorého: ,,Ide predovšetkým o stav, keď sa doterajší majetok
obohateného rozmnoží... Za majetkový prospech sa považuje aj prospech spočívajúci vo výkonoch
bez právneho dôvodu (ktoré je možné finančne vyjadriť) realizovaných v prospech obohateného, ako
aj v peniazoch vyjadriteľný akýkoľvek vzťah, ktorý je na prospech obohateného, ak sa tak stalo zapodmienok uvedených v ustanoveniach § 451 ods. 2 resp. § 454 OZ, alebo za podmienok uvedených v
osobitných právnych úpravách. Za majetkový prospech sa preto napr. považuje aj užívanie veci iného,
ak sa tak uskutočňuje bez právneho dôvodu. Treba zdôrazniť, že preto, aby sa ten, kto získal majetkový

prospech, bol povinný tento vydať, nie je rozhodujúce, či je naplnená subjektívna stránka obohateného,
teda či tento vznikol zavinením obohateného. Stačí, že došlo k jeho obohateniu (pozri napr. vec pod
R 25/1986).“
3.8. Sumu 17.600,- Eur poskytla žalovanému za trvania manželstva, avšak z prostriedkov
nadobudnutých z úveru poskytnutého výlučne jej pred uzavretím manželstva.

3.9.Vzhľadom na uvedené navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.

4. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného žalovaný poukázal na to, že právny
zástupca žalobkyne v záverečnom vyjadrení na pojednávaní uznal, že došlo k prevzatiu záväzkov z
úverov, pričom k prevzatiu došlo ešte pred schválením súdneho zmieru, a teda nemohli byť predmetom
vyporiadania, pretože už boli ku dňu schválenia zmieru vopred vyporiadané.

4.1. V tejto súvislosti poukázal na výpoveď žalobkyne na pojednávaní dňa 20. februára 2023.
4.2. K záväznosti zabezpečovacieho opatrenia poukázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 24. mája 2023 sp. zn. 15Co/61/2023.
4.3. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobkyni sumu 12.300,- Eur a vo zvyšku žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania navrhol

rozhodnúť podľa § 255 ods. 1 CSP.

5.Žalobkyňavovyjadreníkvyjadreniužalovanéhopoukázalanato,žev konaní siuplatňujenárok,ktorý
v celom rozsahu nepatrí do masy BSM, pretože sa jedná o finančné prostriedky, ktoré patrili výlučne
jej pred uzavretím manželstva so žalovaným.

5.1. Zmier uzavretý v rámci vyporiadania BSM sa týkal len nárokov, ktoré patrili do masy BSM, avšak
nie nárokov, ktoré vznikli skôr, a teda netýka sa ani nároku, ktorý si v konaní uplatňovala.
5.2. Opätovne sa vyjadrila k záväznosti zabezpečovacieho opatrenia nariadeného v konaní.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a

§ 380 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie
v časti výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 23.950,- Eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 36.250,- Eur od 2. augusta 2022 do zaplatenia (časť I.
výroku) a v závislom výroku o trovách konania (II. výrok) podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP
zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

7. Podstatou práva na spravodlivý proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa
svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty
a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej

právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a
dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď rozhodnutia ústavného
súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 251/03). Porušením práva na spravodlivý

proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona teda treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň znamená aj porušenie ústavou
zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.
7.1. Z práva na spravodlivý proces vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS
330/2013,či4Cdo/3/2019,8Cdo/152/2018,5Cdo/57/2019)aleboprekvapivosťourozhodnutiavtedy,keď
súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím

bola strane odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).8. Z judikatúry ESĽP aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že základné právo podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) v sebe zahŕňajú aj právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné
súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich
skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia

musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a
právnymi závermi na strane druhej.

9. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd
jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi

skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).
Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej
stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových
zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto

rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súd by mal
byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť
konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú
presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku
ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné,

racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS
402/08).

10. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie

spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami

strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

11. I v konaní na súde prvej inštancie treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia.
11.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa súd prvej inštancie musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na

právne závery, ktoré prijal. Právne závery súdu prvej inštancie môžu byť dostatočne preskúmateľné len
vtedy, ak súd prvej inštancie po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný
výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a
prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.

12. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala voči žalovanému zaplatenia
sumy 36.250,- Eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia.

13. Preskúmaním veci odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je
nepreskúmateľné vovzťahuk povinnostiuloženejžalovanémuvydaťbezdôvodnéobohateniežalobkyni

vo výške 23.250,- Eur s príslušenstvom (keďže žalovaný sa neodvolal voči časti výroku o zaplatenie
sumy 12.300,- Eur), nakoľko súd prvej inštancie nešpecifikoval, o akú konkrétnu formu bezdôvodného
obohatenia na strane žalovaného sa jedná a na základe aplikácie ktorých právnych noriem k nemu
dospel.14. Odvolací súd konštatuje, že hoci právny poriadok existenciu neformálneho životného spoločenstva
druha a družky reflektuje (viď napr. definícia blízkych osôb podľa § 116 druhá veta OZ, tzv. spolužijúce

osoby podľa § 474 ods. 1 OZ, právo druha odoprieť výpoveď podľa § 130 ods. 1 Trestného poriadku,
atď.), právne predpisy neobsahujú komplexnú reguláciu takéhoto vzťahu. A to ani pokiaľ ide o jeho
majetkový aspekt, na rozdiel od manželstva, ktorého uzavretie spôsobuje vznik bezpodielového
spoluvlastníctva manželov podľa § 143 a nasl. OZ.

15. Absencia právnej úpravy preto podľa odvolacieho súdu spôsobuje, že životné spoločenstvo druha
a družky samo osebe nepredstavuje právny dôvod vzniku určitých majetkových (či záväzkových)
vzťahov. Životné spoločenstvo druha a družky je totiž (vonkajšou) formou a ako také je späté so
spolužitím a spoločnou starostlivosťou o uspokojovanie potrieb rodiny. Podstatný tu je ale obsah, a preto
za právny dôvod treba v takýchto prípadoch považovať hoci aj konkludentne uzavretú dohodu partnerov
o prípadnom spoločnom hospodárení, jeho spôsobe, úhrade spoločných výdavkov, či výdavkov len

jedného z nich, právnom režime nadobúdaných vecí, finančných nárokoch voči sebe, atď., čo treba
v závislosti od príslušných skutkových tvrdení a následných zistení posúdiť po právnej stránke podľa
zodpovedajúcich ustanovení Občianskeho zákonníka o záväzkoch a až v nadväznosti na to prípadne
posúdiť možnosť aplikácie § 451 a nasl. OZ o bezdôvodnom obohatení.
15.1. Poznanie odpovedí na celý komplex otázok tohto druhu pritom nie je možné redukovať na záver,

že rozchodom partnerov automaticky odpadá aj právny dôvod určitých majetkových vzťahov medzi nimi
a nastupuje režim bezdôvodného obohatenia, ako v prejednávanej veci nesprávne pristúpil súd prvej
inštancie.
15.2. Inými slovami, právne významné pre rozhodnutie v prejednávanej veci nie je iba zistenie formy
(odkedy – dokedy trval partnerský vzťah), ale zistenie materiálneho obsahu spolužitia žalobkyne

a žalovaného, t. j. ako si počas spoločného života vymedzili svoje vzájomné práva a povinnosti
v majetkovej sfére.
15.3. Súd prvej inštancie sa preto v ďalšom konaní (i prostredníctvom aplikácie § 150 ods. 2 CSP)
musí sústrediť na zistenie toho, či a aké dohody v už uvedenom zmysle medzi žalobkyňou a žalovaným
existovali, lebo len po vyriešení toho je možné dospieť k záveru o prípadnom vzniku bezdôvodného

obohatenia sa na strane žalovaného (a v akom rozsahu).

16.Akoužbolouvedené,súdprvejinštanciesvojerozhodnutie(nielen)vtejtočastipatričnenezdôvodnil,
a preto sa odvolací súd domnieva, že zrejme rozhodol i pod vplyvom rozhodnutia Krajského súdu
v Trnave zo 17. septembra 2020 sp. zn. 26Co/74/2020 (a v ňom sa nachádzajúceho odkazu na

komentár z roku 2015 k § 451 Občianskeho zákonníka od autora I. Feketeho), ktoré si však vyložil
nesprávne. Krajský súd v Trnave totiž riešil iba otázku investície do majetku – nehnuteľnosti patriacej
druhovi (teda nie aj vrátenie peňažných prostriedkov, ktoré počas spolužitia poskytovala družka svojmu
druhovi, ako je tomu v prejednávanej veci), kedy tiež poukázal na potrebu zistenia obsahu vzájomnej
dohody medzi oboma partnermi ohľadne tohto majetku.

16.1.Vzhľadom na to a na skutočnosti už uvedené v odseku 15. odôvodnenia tohto rozhodnutia
nepovažuje odvolací súd za všeobecne uplatniteľný názor obsiahnutý na str. 845 spomínaného
komentára, že „ ..keď jedna osoba investuje do majetku inej osoby z dôvodu spoločného spolužitia
(bez toho, aby išlo o manželstvo). V takom prípade nejde podľa názoru súdnej praxe o bezdôvodné
obohatenie, a to až do momentu zániku spolužitia. Po zániku spolužitia má investujúci druh právo na

vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol.“ Odvolaciemu
súdu nie je zrejmé, ktoré súdne rozhodnutia majú predstavovať spomínanú súdnu prax, pričom odvolací
súd aj tu pripomína, že tento názor sa týka len investícií do majetku druhého z partnerov a nie takých
peňažných prostriedkov, ktoré počas spoločného spolužitia poskytol jeden z partnerov druhému, resp.
v jeho prospech na kúpu určitej veci, či na úhradu potrieb rodiny alebo niektorého z jej členov.

16.2. Odvolaciemu súdu je známe aj uznesenie ústavného súdu z 10. novembra 2017 sp. zn. II.
ÚS 684/2017 (na ktoré poukázal aj súd prvej inštancie), ale ani z tohto rozhodnutia nemožno dospieť
k záveru, že rozchod partnerov má bez ďalšieho za následok vznik bezdôvodného obohatenia pre
odpadnutie právneho dôvodu prv poskytnutého plnenia. Ústavný súd sa totiž v rozhodnutí zaoberal len
ústavnou udržateľnosťou záveru o plynutí subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 OZ a v tej

súvislosti označil za akceptovateľné považovať za začiatok jej plynutia moment rozchodu partnerov ako
odpadnutie právneho dôvodu investície do majetku.17. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie v prevažnej miere len
na žalobkyňou predložených výpisoch z účtov, ktoré potvrdzujú prevody peňažných prostriedkov
žalobkyňou žalovanému, resp. v jeho prospech, avšak prevod, resp. výber peňazí sám o sebe

nepreukazuje, čo bolo dôvodom takejto finančnej operácie. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo
povinnosťou žalobkyne preukázať dôvod, pre ktorý by jej žalovaný mal konkrétnu čiastku vrátiť, pretože
ako už bolo uvedené, takým dôvodom nie je samotné ukončenie ich vzájomného vzťahu druha a družky.
Nie je pritom rozhodujúce, na aký účel boli žalovanému konkrétne peňažné prostriedky zaslané, resp.
ním použité, ale podstatné je na akom právnom základe a za akých podmienok k poskytnutiu peňazí

došlo, lebo len to je rozhodujúce pre zodpovedanie otázky, či je povinnosťou žalovaného určité peňažné
prostriedky vrátiť žalobkyni z titulu bezdôvodného obohatenia, prípade z iného právneho titulu.

18. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie nezaujal žiadne
stanovisko k zaplateniu sumy 5.000,- Eur a 1.350,- Eur tretím osobám, neskúmal, k akej forme
bezdôvodného obohatenia a na strane akého subjektu vzniklo, pričom nevyzval strany na doplnenie

skutkových okolností ohľadne poskytnutia sumy 5.000,- Eur a 1.350,- Eur tretím osobám v zmysle § 150
ods. 2 CSP a či došlo zo strany tretích osôb k vráteniu tejto sumy a ktorej strane.
18.1. Skutočnosť, že žalobkyňa poslala finančné prostriedky na účet žalovaného, ktorý so súhlasom
žalobkyne ich poskytol tretím osobám, je nepostačujúce pre ustálenie, že žalovaný sa na úkor žalobkyne
bezdôvodne obohatil.

19. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že matka žalovanému síce počas obdobia spolužitia
žalobkyne a žalovaného v partnerskom vzťahu druh a družka požičala peniaze vo výške 18.000,-
Eur na zaplatenie spotrebného úveru, avšak súd prvej inštancie neskúmal, kedy, z akého dôvodu bol
žalovanému spotrebný úver poskytnutý a na aký účel boli finančné prostriedky z úveru použité, čo má

následne súvis s poskytnutím pôžičky zo strany matky žalovaného žalovanému. Vzhľadom na uvedené
súd prvej inštancie postupom podľa § 150 ods. 2 CSP požiada strany o ďalšie skutkové tvrdenia.
19.1. V súvislosti s poskytnutím sumy 17.600,- Eur zo strany žalobkyne žalovanému po uzatvorení
manželstva z prostriedkov úverov získaných žalobkyňou pred uzatvorením manželstva (počas
partnerského vzťahu druh a družka), odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri posudzovaní

žalobného nároku žalobkyne titulom bezdôvodného obohatenia nepostupoval správne, keď
s prihliadnutím na znenie dohody strán sporu o vyrovnaní vzájomných záväzkov a pohľadávok vo
vzťahu k vyporiadaniu BSM nevzal do úvahy to, že úver, na základe ktorého žalobkyňa získala finančné
prostriedkyvovýške17.600,-Eur,bolsplácanýpočastrvaniabezpodielovéhospoluvlastníctvamanželov
(žalobkyne a žalobcu) z prostriedkov BSM a následne na základe dohody medzi stranami úver po zániku

bezpodielového spoluvlastníctva manželov bol splácaný žalovaným.
19.2.Odvolací súd podotýka, že pokiaľ žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného namietala, že
úver,nazákladektoréhožalovanému poskytlasumu17.600,-Eur,nebolsplácanýpočasBSMaprevzatý
žalovaným, bude na žalobkyni preukázať, že úver splatila pred uzavretím manželstva v celej výške.
19.3. Odvolací súd zdôrazňuje, že predpokladom bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 a nasl.

OZ je, že jeden z účastníkov dostal majetkovú hodnotu (že došlo k zvýšeniu aktív jeho majetkového
stavu), a to na úkor toho, koho majetkový stav sa tým znížil. Vznik bezdôvodného obohatenia sa spája
so súčasným vznikom záväzku, na základe ktorého je ten, kto sa obohatil, povinný vydať predmet
obohatenia a zároveň ten, na úkor koho sa tak stalo, je oprávnený požadovať vydanie všetkého, o čo
sa povinný obohatil.

20. ,,Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku
porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom
definovaného pojmu bezdôvodné obohatenie). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia
však vznikne len za splnenia určitých zákonných predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného

obohatenia na strane určitej osoby, protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma,
ktorá postihuje inú určitú osobu, a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného
obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby, a napokon, že nejde o prípad,
keď Občiansky zákonník napriek majetkovému prospechu bezdôvodné obohatenie výslovne vylučuje.
Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné

obohatenie.“(uznesenie najvyššieho súdu z 19. januára 2012 sp. zn. 2Cdo 92/2010).

21. Vzhľadom na uvedené, keďže súd prvej inštancie odôvodnením rozsudku znemožnil žalovanému
uskutočňovaťjehoprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces(tentonedostatok nebolo možné odstrániť odvolacím súdom), odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako
rozsudok súdu prvej inštancie v časti odvolaním napadnutého výroku o zaplatenie sumy 23.250,- Eur
s príslušenstvom (časť I. výroku) a v závislom výroku o trovách konania (II. výrok) podľa § 389 ods. 1

písm. b) CSP zrušiť a v zmysle § 391 ods. 1 CSP mu vec v tomto rozsahu vrátiť na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

22. Úlohou súdu prvej inštancie bude zistiť, či (ne)došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému
obohateniu, k akej forme bezdôvodného obohatenia a následne ustáliť výšku bezdôvodného obohatenia

(v zmysle hore uvedených záverov odvolacieho súdu) vrátane príslušenstva pohľadávky, ak žalobkyni
vznikol nárok na príslušenstvo pohľadávky z titulu omeškania s plnením peňažného dlhu na strane
žalovaného.
22.1. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie náležite zdôvodní tak, aby bolo konkrétne, jednoznačné
a zrozumiteľné, teda preskúmateľné, t.j. aby spĺňalo zákonné kritéria uvedené v ustanovení § 220 ods.
2 CSP.

23. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd
prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

24. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania

(§ 396 ods. 3 CSP).

25. Odvolaním nenapadnutá časť výroku rozsudku prvej inštancie (časť I. výroku) zostala nedotknutá
(§ 367 ods. 2 CSP).

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Podľa ustanovenia § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo
podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,
d) nemá náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným

v § 431 až 435.

Odvolací súd poučuje strany v zmysle ustanovenia § 160 CSP o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej
pomoci so žiadosťou a o možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o predbežné poskytnutie právnej
pomoci v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej

núdzi a o zmene a doplnení ďalších zákonov.