Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/224/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7121205796
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Július Tóth

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7121205796.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Júliusa Tótha a sudcov JUDr.

Mareka Kotoru a JUDr. Moniky Šabľovej v spore žalobcu: JUDr. Viera Pohlová, správca úpadcu
NorwisFiber, s. r. o., v konkurze, Zeleninárska 23, 071 01 Michalovce, IČO: 50 145 347, sídlo správcu -
Moldavská cesta 10/B, 040 01 Košice, IČO: 42 326 915, zastúpený: JUDr. Matúš Králik, PhD., advokát,
Moldavská cesta 10/B, 040 11 Košice, proti žalovaným: v 1. rade: DIGSON, s. r. o., Matičná 2, 949 11
Nitra, IČO: 44 059 361, 2. rade: A. B., narodený XX.X.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX D., zastúpený:
SOPKO LEGAL s. r. o., Paulínska 7523/24, 917 01 Trnava, IČO: 47 631 741, 3. rade: E. E., narodený
X.X.XXXX, trvale bytom D. XX, XXX XX F., o zaplatenie 13.000,- eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Mestského súdu Košice č. k. 30Cb/68/2021 - 172 z 12. júla 2023, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice č. k. 30Cb/68/2021-172 z 12. júla
2023 v napadnutom II., IV. a V. výroku.

II. O d m i e t a odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č. k. 30Cb/68/2021-172
z 12. júla 2023 v napadnutom I. a III. výroku.

III. Žalovanému v 2. rade p r i z n á v a proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu.

IV. Žalovanému v 3. rade n e p r i z n á v a proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
I. Žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobcovi v prospech všeobecnej podstaty úpadcu NorwisFiber,
s. r. o. v konkurze, so sídlom Zeleninárska 23, 071 01 Michalovce, IČO: 50 145 347 sumu vo výške
13.000,- eur, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobu voči žalovanému v 2. a v 3. rade zamieta.

III. Žalobcovi priznáva náhradu trov konania v plnej výške 100 % voči žalovanému v 1. rade, ktoré je
povinný nahradiť.

IV. Žalovanému v 2. rade je priznáva náhradu trov konania v plnej výške 100 %, ktoré je žalobca povinný

nahradiť žalovanému v 2. rade.

V. Žalovanému v 3. rade je priznáva náhradu trov konania v plnej výške 100 %, ktoré je žalobca povinný
nahradiť žalovanému v 3. rade.2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa domáhal, aby súd uložil žalovaným
v 1. až 3. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 13.000,- eur do všeobecnej podstaty

úpadcu.
2.1. Svoj nárok odôvodnil tým, že uznesením Okresného súdu Košice I č. k.: 26K/8/2018-180 zo dňa
6. augusta 2018 súd vyhlásil konkurz na majetok dlžníka NorwisFiber, s. r. o., so sídlom Zeleninárska
23, 071 01 Michalovce, IČO: 50 145 347 (ďalej aj len „úpadca“), pričom žalobkyňu ustanovil za správcu
majetku úpadcu.

2.2. Tvrdil, že 20. júla 2017 žalovaný v 1. rade ako veriteľ uzatvoril s terajším úpadcom ako dlžníkom
„Zmluvu o pôžičke“, na základe ktorej žalovaný v 1. rade sa zaviazal, že do 31. augusta 2017 poskytne
úpadcovi sumu vo výške 30.000,- eur, a to bezhotovostným prevodom na účet úpadcu, so splatnosťou
vrátenia peňazí do 31. decembra 2017. Na základe uvedenej zmluvy žalovaný v 1. rade poskytol
úpadcovi bezhotovostným prevodom dňa 16. augusta 2017 peňažné prostriedky vo výške 30.000,- eur.
PoukázalnaDohoduouznanídlhumedziúpadcomakodlžníkomažalovanýmv1.radeakoveriteľomzo

dňa9.februára2018,vktorejúpadca,mimoiného,uznalzáväzokvovýške30.000,-eurvočižalovanému
v 1. rade, z titulu zmluvy o pôžičke poskytnutej úpadcovi dňa 16. augusta 2017. Úpadca následne dňa
19. februára 2018 bezhotovostným prevodom previedol žalovanému v 1. rade sumu vo výške 13.000,-
eur ako splátku vyššie uvedenej pôžičky, na základe vyššie uvedenej zmluvy.
2.3. Žalobca v žalobe zdôraznil, že žalovaný v 1. rade spĺňa podmienky podľa § 67c ods. 2 písm.

d) Obchodného zákonníka, nakoľko jediným spoločníkom a zároveň konateľom žalovaného v 1. rade
je E. E. (žalovaný v 3. rade), ktorý je zároveň spoločníkom a konateľom úpadcu. Skutočnosť, že v
čase poskytnutia plnenia nahrádzajúceho vlastné zdroje, t. j. dňa 16. augusta 2017 bol úpadca v kríze
vyplýva z riadnej účtovnej závierky úpadcu zostavenej k 31.12.2016, podľa ktorej úpadca bol predlžený
s vlastným imaním vo výške - 34.018,- eur. Účtovná závierka úpadcu za zdaňovacie obdobie 2016 bola

zostavená dňa 19.3.2017.
2.4. Tvrdil aj to, že úpadca bol permanentne v kríze, pričom hodnota vlastného imania úpadcu sa
stále znižovala, a preto predmetné vrátenie časti pôžičky vo výške 13.000,- eur dňa 19.02.2018 bolo
uskutočnené v kríze.
2.5. Konštatoval, že plnenie vo výške 30.000,- eur zo dňa 16.8.2017 je v zmysle § 67c ods. 1, ods.

2 písm. d) OBZ v spojení s § 67d písm. a) OBZ plnením nahradzujúcim vlastné zdroje a jeho vrátenie v
časti vo výške 13.000 eur dňa 19.2.2018 bolo vykonané v rozpore s § 67f ods. 1 Obchodného zákonníka.

3. K žalobe sa vyjadril iba žalovaný v 2. rade a uviedol, že predmetný nárok žalobcu neuznáva v celom
rozsahu.

3.1. Žalovaný v 2. rade tvrdil, že pre účel ustanovení o kríze podľa Obchodného zákonníka nemožno
považovať za osobu blízku žiadnu právnickú osobu, pričom akýkoľvek extenzívny výklad extra legem nie
je prípustný a nie je ústavne konformný. Žalovaný v 1. rade ako právnická osoba „ex lege“ nemôže byť
osobou blízkou úpadcovi ako právnickej osobe, ani osobou blízkou žalovanému v 3. rade ako konateľovi
úpadcu a žalovaného v 3. rade. Preto akékoľvek plnenie, ktoré poskytol žalovaný v 1. rade úpadcovi

a ktoré následne úpadca žalovanému v 1. rade čiastočne vrátil, nespĺňa zákonnú definíciu plnenia
nahrádzajúceho vlastné zdroje a nadväzne, nespĺňa zákonnú definíciu vrátenia plnenia nahradzujúceho
vlastné zdroje.
3.2. Poukázal na tvrdenie žalobcu, že plnenie, ktoré bolo dňa 16.8.2017 poskytnuté úpadcovi, malo byť
plnením žalovaného v 1. rade a titulom pre toto plnenie mala byť Zmluva o pôžičke zo dňa 20.7.2017.

Spochybnilplatnosťžalobcompredloženejzmluvyopôžičke,pretožepredmetnúzmluvu malpodpisovať
akýsi G. H. D., ktorý však podľa výpisu z obchodného registra, nikdy nebol konateľom žalovaného v 1.
rade a zo zmluvy o pôžičke nie je zrejmý ani titul, z ktorého možno odvodiť oprávnenie tejto osoby
konať v mene žalovaného v 1. rade. Konštatoval, že vzhľadom na absolútne neplatnú zmluvu o pôžičke
plnenie, ktoré bolo úpadcom prijaté v sume 30.000,- eur, nie je plnením na základe zmluvy o pôžičke,

ale plnením z neplatného právneho úkonu, príp. plnením bez právneho dôvodu, a teda jeho prijatím
nevznikol „veriteľovi“ nárok na vrátenie pôžičky, ale nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, pri
ktoromsaneuplatňujeručeniepodľa§67ods.2Obchodnéhozákonníka.Plneniezneplatnéhoprávneho
úkonu, resp. plnenia bez právneho dôvodu, pritom nie je spôsobilé subsumovať pod zákonnú definíciu
zmluvy o úvere alebo iného plnenia, ktoré by mu hospodársky zodpovedalo. Ak toto plnenie nie je

spôsobilé nadobudnúť charakter plnenia nahrádzajúce vlastné zdroje, nemôže ani vzniknúť zákonné
solidárne ručenie konateľov úpadcu, teda ani žalovaného v 2. rade.
3.3. Žalovaný v 2. rade poprel existenciu Dohody o uznaní dlhu (lebo nebola predložená spolu so
žalobou) a zároveň dodal, že aj v prípade jej existencie, „uznanie“ dlhu by zakladalo len vyvrátiteľnúdomnienku o existencii právneho dôvodu a výšky uznaného dlhu, pričom súd je povinný na námietku
žalovaného v 2. rade existenciu dlhu a nadväzne platnosť jeho uznania skúmať, a to najmä s osobitným
zreteľom na (ne)existenciu uznaného právneho titulu dlhu, od ktorého je následne závislé, či toto plnenie

má povahu úveru/obdobného plnenia alebo povahu záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Dohoda o uznaní dlhu by zakladala vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii právneho dôvodu a výšky
uznanéhodlhunavyšelenvtedy,akbydohoduouznanídlhupodpisovalaosobanatooprávnená,ktorým
G. H. D. podľa žalovaného v 2. rade nie je.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 67a ods. 1 zákona č. 513/1991
Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len Obchodný zákonník) upravujúceho spoločnosť v kríze, podľa
ustanovenia § 67c ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka upravujúceho plnenie nahradzujúce vlastné
zdroje, podľa ustanovenia § 57f ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka upravujúceho zákaz vrátenia plnenia
nahradzujúceho vlastné zdroje, podľa ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka upravujúceho bezdôvodné obohatenie, podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a 2 Obchodného

zákonníka upravujúceho konanie za podnikateľa osobne a v zastúpení, podľa ustanovenia § 20 ods. 1
Občianskeho zákonníka upravujúceho konanie za právnickú osobu.

5. Súd prvej inštancie vyhodnotil skutkový stav tak, že žalobca uniesol proti žalovanému v 1. rade
dôkazné bremeno, a to s poukazom na nespornú skutočnosť, že 19.2.2018 bola platba vo výške 13.000,-

eur vyplatená z účtu úpadcu v prospech žalovaného, a to v období, kedy sa úpadca nachádzal v kríze.
Z tohto dôvodu súd prvej inštancie vyhodnotil stav tak, že žalovaný v 1. rade mal nárok na vrátenie
platby vo výške 13.000,- eur vykonanej dňa 19.2.2018 bez právneho dôvodu. Uvedený záver súd prvej
inštancie odôvodnil tým, že došlá platba zo 16.8.2017 vo výške 30.000,- eur na účet úpadcu – dlžníka
prišla od G. E. E., z účtu odlišného od čísla účtu žalovaného v 1. rade uvedeného v zmluve o pôžičke.

Predmetná suma 30.000,- eur teda nebola poukázaná z účtu žalovaného v 1. rade.
5.1. Vzhľadom na to, že zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom a k žiadnemu reálnemu poskytnutiu
sumy 30.000,- eur zo strany žalovaného v 1. rade v prospech žalobcu nedošlo súd prvej inštancie dospel
k záveru, že žiadna zmluva o pôžičke medzi úpadcom a žalovaným v 1. rade nevznikla a preto platbu
od úpadcu z 19.2.2018 ako údajné čiastočné vrátenie pôžičky považoval ako nedôvodnú platbu v čase

krízy spriaznenej osobe úpadcu, ktorou je žalovaný v 1. rade.

6. Súd prvej inštancie konštatoval, že nedošlo k reálnemu uzavretiu pôžičky medzi úpadcom ako
dlžníkom a žalovaným v 1. rade ako veriteľom a preto súd prvej inštancie žalobu proti žalovanému v 2.
rade a žalovanému v 3. rade zamietol, nakoľko nedošlo k naplneniu § 67f ods. 2 Obchodného zákonníka,

a to, že hodnotu plnenia poskytnutého v rozpore so zákazom podľa odseku 1 sa musí spoločnosti vrátiť.

7. Súd zároveň uviedol, že nepovažoval za potrebné vypočuť v spore žalovaného v 3. rade G. E.,
nakoľko ohľadne došlej platby vo výške 30.000,- eur zo dňa 16.8.2017 je explicitne vyjadrené, od
koho platba prišla, z akého účtu a aj s popisom účelu platby, a to vklad majiteľa do firmy. Žalobcom

poukazovanie, podporne aj na uzavretú Dohodu o uznaní dlhu zo dňa 9.2.2018 medzi veriteľom -
žalovaným v 1. rade a dlžníkom - úpadcom, v ktorej je odkaz na platbu zo dňa 16.8.2017 vo výške
30.000,- eur - poznámka, pôžička, súd prvej inštancie uviedol, že nebola pôžičkou žalovaného v 1. rade,
ale vkladom do spoločnosti - úpadcu od spoločníka - žalovaného v 3. rade, ktorú podpisoval na jednej
strane samotný E. E., a za veriteľa G. H. D., ktorý mal konať na základe Generálneho plnomocenstva

z 9.1.2017 (čl. v spise 77) udeleného od samotného konateľa žalovaného v 1. rade E. E..

8. Súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že Dohoda o uznaní dlhu z 9.2.2018 a Zmluva o pôžičke
z 20.7.2017 nemohla byť platne a účinne uzatvorená za žalovaného v 1. rade G. H. D. na základe
Generálneho plnomocenstva z 9.1.2017. Poukázal pritom na nález Ústavného súdu SR III. ÚS/353/2011

z 1.8.2012 podľa ktorého „V prípade zastúpenia právnickej osoby na základe plnej moci môže konanie
zástupcu priamo zaväzovať právnickú osobu, ale len v rozsahu udelenej plnej moci. Predmetné
splnomocnenie malo interpretovať tak, že je udelené spoločnosťou a v rozsahu oprávnenia robiť právne
úkony spoločnosti vo všetkých veciach, ústavný súd považuje za potrebné ako obiter dictum vysloviť
názor, že by išlo o právny úkon absolútne neplatný podľa (§ 39 Občianskeho zákonníka), pretože zo

zákona (§ 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka) patrí tento rozsah právomoci výlučne iba konateľom“.

9. Súd prvej inštancie preto žalobe vyhovel iba proti žalovanému v 1. rade a žalobu proti žalovanému
v 2. rade a 3. rade zamietol a o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa §262 ods. 2 C. s. p. a § 255 ods. 1 a 2 C. s. p. tak, že plne úspešnému žalobcovi proti neúspešnému
žalovanému v 1. rade priznal náhradu trov konania v celom rozsahu a plne úspešnému žalovanému
v 2. rade a plne úspešnému žalovanému v 3. rade proti neúspešnému žalobcovi priznal náhradu trov

konania v celom rozsahu.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu,
že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§
365 ods. 1 písm. e) C. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písmena f) C. s. p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písmena h) C. s. p.).
10.1. Žalobca za nesprávny označil záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého: „keďže nedošlo
k reálnemu uzavretiu pôžičky medzi úpadcom ako dlžníkom a žalovaným v 1. rade ako veriteľom, súd
prvej inštancie žalobu voči žalovaným v 2. a 3. rade zamietol, nakoľko nedošlo k naplneniu ustanovenia
§ 67f ods. 2 Obchodného zákonníka a to, že hodnotu plnenia poskytnutého v rozpore so zákazom podľa

odseku 1 sa musí spoločnosti vrátiť“.
10.1.1. Súhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný v 1. rade spĺňa podmienky podľa § 67c
ods. 2 písm. d) Obchodného zákonníka, nakoľko jediným spoločníkom a konateľom žalovaného v 1.
rade je žalovaný v 3. rade, ktorý je zároveň konateľom a spoločníkom úpadcu, zároveň mal súd prvej
inštancie za preukázané, že úpadca sa v rokoch 2017 a 2018 nachádzal v kríze a teda bol splnený

časový test podľa § 67c Obchodného zákonníka.
10.1.2. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že nemal za preukázané, že by úpadcovi bolo
poskytnuté plnenie od žalovaného v 1. rade, ktoré by malo vecný charakter plnenia nahrádzajúceho
vlastné zdroje, pretože súd prvej inštancie (podľa žalobcu) dospel k nesprávnemu záveru, že žiadna
zmluva o pôžičke medzi žalovaným v 1. rade a úpadcom nevznikla a neprebehlo reálne plnenie, ktoré

by malo za následok vznik zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade.
10.2. So záverom súdu prvej inštancie o tom, že by úpadcovi nebolo zo strany žalovaného poskytnuté
plnenie, ktoré by malo vecný charakter plnenia nahradzujúceho vlastné zdroje sa žalobca nestotožnil,
nakoľko úpadca v čase krízy prijal od žalovaného viaceré plnenia nahrádzajúce vlastné zdroje,
v dôsledku čoho potom vo vzťahu k platbe 13.000,- eur uskutočnenej 19.2.2018 bezhotovostným

prevodom z účtu úpadcu v prospech žalovaného v 1. rade podľa žalobcu došlo k naplneniu § 67f ods.
1 Obchodného zákonníka.
10.2.1. Dôvodil, že napriek konštatovaniu súdu prvej inštancie, že Dohodu o uznaní dlhu z 9.2.2018
nemohol platne uzavrieť G. H. D. za žalovaného v 1. rade na základe Generálnej plnej moci z 9.1.2017,
z obsahu predmetnej listiny vyplýva, že v čase, kedy bol žalovaný v 1. rade v kríze, úpadca prijal od

žalovaného v 1. rade určité plnenia nahrádzajúce vlastné zdroje v celkovej výške 88.104,26 eura.
10.2.2. Dodal, že ak by bol záver súdu prvej inštancie, že žiadna zmluva o pôžičke medzi žalovaným
v 1. rade a úpadcom nevznikla, mimo spornej sumy 30.000,- eur, úpadca prijal od žalovaného v 1. rade
v čase, keď sa nachádzal v kríze, plnenia nahrádzajúce vlastné zdroje v celkovej výške 58.104,26 eura.
10.3. Žalobca zdôraznil, že práve z vyššie uvedených dôvodov má za to, že výsluch žalovaného v 3.

rade bolo nevyhnutné vykonať, a to nielen pre posúdenie charakteru plnenia vo výške 30.000,- eur
inkasovaného úpadcom 16.8.2018, ale aj vzhľadom na to, že žalovaný v 3. rade ako jediný spoločník
akonateľžalovanéhov1.radesavedelvyjadriťkďalšímplneniamžalovanéhov1.rade(špecifikovaným
v Dohode o uznaní dlhu) nahrádzajúcim vlastné zdroje nad rámec spornej zmluvy o pôžičke úpadcovi
v čase krízy v rokoch 2017 a 2018.

10.4. Žalovaný poukázal na to, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, že úpadca evidoval voči
žalovanému v 1. rade záväzky nielen z titulu spornej zmluvy o pôžičke, ale aj na základe iných
plnení spĺňajúcich parametre v zmysle § 67c ObZ (a to v sume prevyšujúcej sumu 13.000,- eur, ako sumy
ktorej sa žalobca v konaní domáha titulom vrátenia plnenia nahrádzajúceho vlastné zdroje v zmysle
§ 67f ObZ). Aj z odôvodnenia uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, ČVS:

ORP-476/4-VYS-KE-2018 zo dňa 18.11.2020 vyplýva, že znalec z predložených účtovných dokladov
zistil, že žalovaný v 1. rade aj po čiastkovej úhrade pôžičky, eviduje vo svojom účtovníctve pohľadávky
voči úpadcovi a úpadca eviduje vo svojom účtovníctve aj po čiastočnej úhrade pôžičky nezaplatené
záväzky voči žalovanému v 1. rade, ktorých zostatok je vyšší ako nesplatená výška pôžičky (v sume
17.000,- eur).

10.4.1.Podľažalobcubolopretopreukázané,žeúpadcoviboloposkytnutéplnenienahrádzajúcevlastné
zdroje v zmysle § 67c ods. 1 a 2 písm. d) Obchodného zákonníka v spojení s § 67d písm. a) Obchodného
zákonníka, pričom jeho vrátenie v časti 13.000,- eur uskutočnené 19.2.2018 bolo vykonané v rozpore s§ 67f ods. 1 Obchodného zákonníka, čím vznikla povinnosť vrátiť plnenie nahrádzajúce vlastné zdroje,
a preto bolo zamietnutie žaloby voči žalovanému v 2. a 3. rade nedôvodné.
10.5. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo aby napadnuté rozhodnutie zmenil tak,
že žalovaní v 2. a 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne so žalovaným v 1. rade zaplatiť v prospech
všeobecnej podstaty úpadcu NorwisFiber, s. r. o. v konkurze, sumu 13.000,- eur, do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.

11. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že predmetné odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
11.1. Konštatoval, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že platba sumy 13.000,- eur dňa
19.2.2018 bola vrátením plnenia nahradzujúceho vlastné zdroje, teda že by išlo o vrátenie pôžičky, úveru
alebo obdobného plnenia. Žalovaný v 2. rade sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku.
11.2. Tvrdil, že dňa 20.7.2017 bola medzi úpadcom ako dlžníkom a žalovaným v 1. rade

ako veriteľom spísaná listina s označením zmluva o pôžičke, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal
v lehote do 31.8.2017 poskytnúť úpadcovi pôžičku vo výške 30.000,- eur. Z vykonaného dokazovania
nevyplynulo, že by žalovaný v 1. rade takúto pôžičku vo výške 30.000,- eur úpadcovi poskytol, a
nadväzne nevyplynulo, že platba vo výške 13.000,- eur dňa 19.2.2018 v prospech bankového účtu
žalovaného v 1. rade, bola práve vrátením pôžičky z tejto údajnej zmluvy o pôžičke.

11.2.1. Zdôraznil, že bolo povinnosťou žalobcu pred súdom prvej inštancie uviesť skutkové tvrdenia a
nezameniteľným spôsobom definovať, aký konkrétny záväzok mal úpadca voči žalovanému v 1. rade
plniť (resp. vrátiť), a to čo do právneho dôvodu ako i datovania vzniku tohto záväzku, teda čo do popisu
údajnej pôžičky (aby ju bolo možné odlíšiť od iných pôžičiek) a bolo jeho povinnosťou svoje tvrdenia
podložiť relevantnými dôkazmi. To však žalobca neurobil.

11.2.2. Dodal, že na to, aby súd mohol žalobcovi vo vzťahu k žalovaným v 2. rade a 3.
rade vyhovieť, by žalobca musel preukázať, že platba vo výške 13.000,- eur dňa 19.2.2018 bola
vrátením plnenia nahradzujúceho vlastné zdroje (a ktorého konkrétneho, keďže žalobca bez bližšej
konkretizácie konštatuje existenciu viacerých údajných nešpecifikovaných pôžičiek žalovaného v 1. rade
voči úpadcovi).

11.2.3. Za správny označil záver súdu prvej inštancie, že nebolo preukázané, že by zmluva o pôžičke
spísaná dňa 20.7.2017 aj vznikla, pretože nebolo preukázané, že by žalovaný v 1. rade pôžičku vo
výške 30.000,- eur úpadcovi poskytol tak, ako ho mala zaväzovať listina spísaná dňa 20.7.2017.
Naopak, z vykonaného dokazovania celkom jednoznačne vyplynulo, že platba vo výške 30.000,- eur
poukázaná úpadcovi dňa 16.8.2017 nebola plnením z uvedenej zmluvy o pôžičke, pretože platbu

nevykonal žalovaný v 1. rade, ale žalovaný v 3. rade. Ak by tu teda nejaký záväzok na vrátenie pôžičky
mal vzniknúť, mohol by to potenciálne byť len záväzok úpadcu voči žalovanému v 3. rade, pretože práve
on úpadcovi poukázal platbu v sume 30.000,- eur.
11.2.4. Ďalej dodal, že ani platba žalovaného v 3. rade vo výške 30.000,- eur v prospech
úpadcu dňa 16.8.2017 však nebola poskytnutím pôžičky žalovaným v 3. rade úpadcovi,

pretože účel tejto platby definoval sám žalovaný v 3. rade, ktorý k platbe uviedol poznámku
„vklad“ majiteľa – teda žalovaný v 3. rade na jednej strane definoval v mene koho platbu urobil (ako
majiteľ – spoločník úpadcu › žalovaný v 3. rade, keďže žalovaný v 1. rade nie je spoločníkom
úpadcu) a na druhej strane žalovaný v 3. rade definoval právny dôvod platby – vklad majiteľa, z ktorého
nemožno bez dôvodných pochybností vyvodiť, že by išlo o vklad vratný (pôžičku) a nie o vklad bez

povinnosti jeho vrátenia (dar alebo iný dôvod). Tieto prejavy vôle uskutočnené žalovaným v 3. rade sú
preto dostatočným dôvodom na to, aby súd prvej inštancie žalovaného v 3. rade nevypočul, pretože
všetky okolnosti a súvislosti s platbou vo výške 30.000,- eur v prospech úpadcu dňa 16.8.2017 sú z
jeho konania zrejmé.
11.3. Žalovaný konštatoval, že nepovažuje za preukázané skutkové tvrdenie žalobcu, že peňažné

prostriedky vo výške 30.000,- eur poskytol úpadcovi žalovaný v 1. rade a za preukázané
nepovažoval ani skutkové tvrdenie žalobcu, že by toto plnenie bolo poskytnuté práve na základe zmluvy
o pôžičke zo dňa 20.7.2017 (uzavretej s inou osobou – žalovaným v 1. rade a nie s osobou, ktorá platbu
30.000,- eur vykonala – žalovaným v 3. rade). Nebolo teda preukázané, že platba 13.000,- eur dňa
19.2.2018 bola „splátkou“ z tejto údajnej (avšak nevzniknutej) zmluvy o pôžičke.

11.3.1. Keďže žalobca v konaní nepreukázal právny dôvod platby vo výške 13.000,- eur dňa 9.2.2018
ako vrátenie plnenia nahradzujúceho vlastné zdroje (pôžičky), súd prvej inštancie rozhodol správne, ak
ustálil, že pre túto platbu neexistoval žiadny konkrétny preukázaný právny dôvod, a preto ide len o nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia a len voči žalovanému v 1. rade.11.4. Žalovaný zdôraznil, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žiadna žalobcom tvrdená
existencia zmluvy o pôžičke medzi žalovaným v 1. rade a úpadcom vo výške 30.000,- eur nevznikla
a zároveň žalobca v prejednávanom spore existenciu iných konkrétnych pôžičiek, na ktoré by viazal

platbu 13.000,- eur z 19.2.2018 skutkovo ani netvrdil, teda nemohlo ísť o iné pôžičky. Poukázal pritom
na viazanosť súdu prvej inštancie žalobným návrhom a skutkovými tvrdeniami žalobcu, ktoré súd prvej
inštancie nemohol prekročiť, ani ich svojvoľne dotvoriť.
11.4.1. Dodal, že ak by bolo aj pravdou, že úpadca od žalovaného v 1. rade prijal viaceré plnenia
nahradzujúce vlastné zdroje, a teda že (potenciálne) platba v sume 13.000,- eur dňa 19.2.2018

mohla byť vrátením niektorého z týchto plnení - či platba bola vrátením niektorého z týchto plnení a
ktorého tohto plnenia sa platba týkala, bol povinný skutkovo tvrdiť a preukazovať žalobca. Ak uvedené
žalobca nepreukázal, potom jeho tvrdenie, že platba v sume 13.000,- eur dňa 19.2.2018 bola vrátením
plnenia nahradzujúceho vlastné zdroje, je len fabuláciou. Súd pritom nemôže rozhodovať len na
základe domnienok a ustáliť, že išlo o vrátenie plnenia nahradzujúceho vlastné zdroje len preto, že
(aj) takéto plnenia mohli byť žalovaným v 1. rade úpadcovi v minulosti poskytnuté, teda že úpadca

mohol byť (potenciálne) viazaný záväzkom na vrátenie plnení nahradzujúcich vlastné zdroje. Ak nebolo
preukázané, že účelom platby 13.000,- eur bolo práve vrátenie plnenia nahradzujúceho vlastné zdroje
a ak nebolo preukázané, ktorého konkrétneho plnenia nahradzujúceho vlastné zdroje sa platba týkala,
potom je nevyhnutné dospieť k záveru, že právny dôvod platby 13.000,- eur zostal medzi stranami
sporný, nebol v prejednávanom spore preukázaný, a teda môže ísť o nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia.
11.5. K dôkazu predloženého zo strany žalobcu v odvolacom konaní – uznesenie ORPZ v Košiciach,
ČVS:ORP-476/4-VYS-KE-2018 z 18.11.2020, ktorého vybrané vety žalobca citoval v odvolaní žalovaný
v 2. rade uviedol, že namieta jeho neprípustnosť ako novotu v odvolacom konaní.
11.5.1.Napriekuvedenémudodal,žeakovyplývazostrany4rozsudku,nastraneúpadcužiadnapôžička

vo výške 30.000,- eur zo dňa 16.8.2017 od žalovaného v 1. rade ani nebola zaúčtovaná. Prijatie platby
30.000,- eur dňa 16.8.2017 bolo zaúčtované ako vklad majiteľa – žalovaného v 3. rade, a nie ako pôžička
žalovaného v 1. rade (v súlade s výpisom z bankového účtu). Úpadca neskorší prevod sumy 13.000,-
eur dňa 19.2.2018 nezaúčtoval ako vrátenie pôžičky žalovanému v 1. rade, ale ako mylnú platbu, teda
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z uvedeného dôvodu mal žalovaný v 2. rade za to, že súd

prvej inštancie rozhodol správne.
11.6. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.

12. Žalovaný v 3. rade sa nevyjadril k odvolaniu žalobcu.

13. Žalobca v odvolacej replike zopakoval tvrdenia uvedené v odvolaní, že súd prvej inštancie nesprávne
nevykonal dokazovanie výsluchom žalovaného v 3. rade. Žalobca zdôraznil, že jednoznačný záver
o charaktere platby 30.000,- eur inkasovanej úpadcom dňa 16.8.2017 bez vykonania navrhovaného
dôkazu - výsluchu žalovaného v 3. rade v žiadnom prípade možný nie je a všetky tvrdenia žalovaného
v 2. rade špecifikované v odseku 11.5.1. odôvodnenia tohto rozhodnutia bez výsluchu žalovaného v 3.

rade sú iba domnienkami.
13.1. Poukázal na predmetné uznesenie OR PZ, z ktorého zistil, že úpadca platbu 13.000,- eur zaúčtoval
v účtovníctve ako zníženie tzv. ostatného záväzku voči žalovanému v 1. rade a zároveň po zaúčtovaní
sumy 13.000,- eur úpadca stále evidoval v účtovníctve záväzky voči žalovanému v 1. rade vo výške
presahujúcej 17.000,- eur.

13.2. Zároveň zotrval na svojich tvrdeniach o dôvodnosti žaloby v celom rozsahu.

14. Žalovaný v 2. rade odvolaciu dupliku nepodal, výzva súdu prvej inštancie bola žalovanému riadne
a včas doručená.

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť
odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 Zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilného sporového poriadku
(ďalej len „C. s. p.“). Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 C. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu v napadnutom II., IV. a V. výroku nie je dôvodné a odvolanie žalobcu v napadnutom I. a III.
výroku je potrebné odmietnuť.16. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C. s. p. odvolacím súdom
verejnevyhlásený,čobolopodľa§219ods.3C.s.p.oznámené naúradnejtabulikrajskéhosúdu.

17. Predmetom odvolacieho konania je prejednanie odvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvej
inštancie v napadnutom II., IV. a V. výroku. Súd prvej inštancie v napadnutom II. výroku žalobu proti
žalovanému v 2. rade a žalovanému v 3. rade zamietol. Žalobca v odvolaní tvrdil, že súd prvej inštancie:
17.1. nesprávne dospel k záveru o tom, že nedošlo k reálnemu uzavretiu pôžičky, ktorou žalovaný v 1.
rade poskytol úpadcovi sumu 30.000,- eur, pretože nesprávne vyhodnotil, že platba 30.000,- eur došlá

na účet úpadcu 16.8.2017 bola poukázaná žalovaným v 3. rade a nie žalovaným v 1. rade,
17.1.1. za účelom zistenia, kto a za akým účelom poskytol úpadcovi sumu 30.000,- eur súd prvej
inštancie nevykonal výsluch žalovaného v 3. rade, čím nesprávne dospel k predmetnému skutkovému
záveru,
17.2. nesprávne posúdil, že plnením úpadcu vo výške 13.000,- eur v čase jeho krízy žalovanému v 1.
rade nedošlo k naplneniu § 67f ods. 2 Obchodného zákonníka a tým nesprávne zamietol žalobu proti

žalovaným v 2. rade a 3. rade ako ručiteľom úpadcu za vrátenie tohto plnenia 13.000,- eur,
17.3. žalobcavodvolanítvrdilajto,žesúdprvejinštancienesprávnezistilskutkovýstav,keďneprihliadol
(okrem plnenia 30.000,- eur) na ďalšie plnenia žalovaného v 1. rade v prospech úpadcu v čase krízy
úpadcu vyplývajúce z Dohody o uznaní dlhu z 9.2.2018 ako plnenia nahrádzajúce vlastné zdroje
v celkovej výške 58.104,26 eura a tým opäť nesprávne dospel k záveru, že plnením sumy 13.000,- eur

úpadcom v čase krízy úpadcu žalovanému v 1. rade nedošlo k naplneniu § 67f ods. 2 Obchodného
zákonníka a tým nesprávne zamietol žalobu proti žalovaným v 2. rade a 3. rade ako ručiteľom úpadcu
za vrátenie tohto plnenia 13.000,- eur.

18. Žalobca odvolanie odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písmen e), f) a h) C. s. p.

Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

19. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ C. s. p.) je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej
inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť

(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci
vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý -
hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené,
súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy

musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písmena f) C. s. p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke,
a ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C. s. p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde

logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z Civilného sporového poriadku o vykonávaní dokazovania.

21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písmena h) C. s. p. je daný vtedy, ak súd vec nesprávne
právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a
povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením
veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu

právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval
správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne
aplikoval(zpodriadeniaskutkovéhostavupodprávnunormuvyvodilnesprávneprávnezáveryoprávach
a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie,ale jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po
právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

22. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym skutkovým a právnym posúdením, posúdil, či súd prvej inštancie na zistený
skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to
všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku

alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

23. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo
zistených skutočností dospel k správnemu právnemu záveru. Na doplnenie zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia, k predmetnému odvolaniu žalobcu a k podstatným tvrdeniam strán sporu v
tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:

24. Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru o tom, že

nedošlo k reálnemu uzavretiu pôžičky, ktorou žalovaný v 1. rade poskytol úpadcovi sumu 30.000,- eur,
pretože nesprávne vyhodnotil, že platba 30.000,- eur došlá na účet úpadcu 16.8.2017 bola poukázaná
žalovaným v 3. rade a nesprávne posúdil, že plnením úpadcu vo výške 13.000,- eur v čase jeho krízy
žalovanémuv1.radenedošloknaplneniu§67fods.2Obchodnéhozákonníkaatýmnesprávnezamietol
žalobu proti žalovaným v 2. rade a 3. rade ako ručiteľom úpadcu za vrátenie tohto plnenia 13.000,- eur,

nie žalovaným v 1. rade udáva, že tieto tvrdenia žalobcu nie sú dôvodné.

25. Podľa § 67c ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, (1) Úver alebo obdobné plnenie, ktoré mu
hospodársky zodpovedá, poskytnuté spoločnosti v kríze, sa považuje za plnenie nahradzujúce vlastné

zdroje jej financovania podľa osobitného predpisu. To platí rovnako pre plnenie poskytnuté spoločnosti
pred krízou, ktorého splatnosť bola počas krízy odložená, alebo predĺžená. (2) Za plnenie nahradzujúce
vlastné zdroje sa považuje plnenie, ktoré poskytne: a) člen štatutárneho orgánu, zamestnanec v priamej
riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu, prokurista, vedúci organizačnej zložky podniku, člen dozornej
rady, b) ten, kto má priamy alebo nepriamy podiel predstavujúci aspoň 5 % na základnom imaní

spoločnosti alebo hlasovacích právach v spoločnosti alebo má možnosť uplatňovať vplyv na riadenie
spoločnosti, ktorý je porovnateľný s vplyvom zodpovedajúcim tomuto podielu, c) tichý spoločník, d)
osoba blízka osobám podľa písmen a), b) alebo c); e) osoba konajúca na účet osôb podľa písmen a),
b) alebo c).

26. Podľa § 67f ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, (1) Plnenie nahradzujúce vlastné zdroje spolu
s príslušenstvom a zmluvnou pokutou nemožno vrátiť, ak je spoločnosť v kríze, alebo ak by sa v
dôsledku toho do krízy dostala. Lehoty na vrátenie plnenia nahradzujúceho vlastné zdroje počas tohto
obdobia neplynú. V konkurze alebo v reštrukturalizácii možno nárok na vrátenie plnenia nahradzujúceho

vlastné zdroje uplatniť ako pohľadávku. (2) Hodnota plnenia poskytnutého v rozpore so zákazom
podľa odseku 1 sa musí spoločnosti vrátiť. To platí rovnako aj vtedy, ak k takému poskytnutiu
došlo započítaním, speňažením zálohu, exekúciou alebo obdobným spôsobom. Členovia štatutárneho
orgánu, ktorí vykonávali funkciu v čase poskytnutia plnenia v rozpore so zákazom podľa odseku 1, ručia
spoločne a nerozdielne za jeho vrátenie. Spolu s nimi ručia tí, ktorí vykonávali funkciu člena štatutárneho

orgánu v období, v ktorom spoločnosť nárok na vrátenie plnenia neuplatňovala, a o tejto povinnosti s
prihliadnutím na všetky okolnosti vedeli alebo mohli vedieť.

27. Odvolací súd udáva, že plnenie nahradzujúce vlastné zdroje definované v § 67c Obchodného

zákonníka je plnením subjektov definovaných v odseku 2 citovaného ustanovenia, ktorí poskytnú úver,
alebo obdobné plnenie spoločnosti, ktorá je v kríze. Obdobným plnením je pritom plnenie, pri ktorom
subjekt poskytujúci finančné prostriedky očakáva vrátenie peňazí, alebo iné plnenie. Najčastejším
obdobným plnením je pôžička, ktorá je ale reálnym kontraktom, teda veriteľ musí preukázať reálneposkytnutie finančných prostriedkov dlžníkovi. Odvolací súd dodáva, že z povahy veci nemôže byť vklad
spoločníka do spoločnosti obdobným plnením.

28. Odvolací súd konštatuje, že základnou procesnou povinnosťou sporových strán je povinnosť
uviesť skutkové tvrdenia podstatné pre rozhodnutie vo veci a povinnosť označiť a doložiť dôkazy na
preukázanie týchto tvrdení. Žalobca je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú
jeho porušené alebo ohrozené právo alebo právom chránený záujem a žalovaný je povinný tvrdiť a

preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo
tvrdí.

29. Podľa § 151 ods. 1 a 2 C. s. p., skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,

uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

30. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že skutkové tvrdenie sa považuje za nesporné,
ak protistrana vyhlási, že je pravdivé, alebo ak sa aplikuje právna domnienka uvedená v uvedenom

ustanovení, podľa ktorej platí, že skutkové tvrdenie je nesporné, ak ho protistrana nepoprela vôbec
alebo ak ho síce poprela, ale neúčinne. Pre popretie skutkových tvrdení platia rovnaké požiadavky ako
pre predkladanie skutkových tvrdení, to znamená, že strana musí nielen popierať tvrdenia protistrany,
ale musí uviesť vlastné tvrdenia a tieto musí preukázať, resp. predložiť alebo navrhnúť dôkazy na
preukázanie týchto svojich tvrdení, inak sa takéto popretie považuje za neúčinné.

31.Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že žalobca odôvodnenosť nároku uplatneného žalobou
odvodzoval od skutkového tvrdenia, že žalovaný v 1. rade, ktorý je personálne prepojený s úpadcom
uzavrel s úpadcom zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalovaný v 1. rade poskytol úpadcovi pôžičku

30.000,- eur, ktorú poukázal na účet úpadcu. Predmetné tvrdenie o poskytnutí sumy 30.000,- eur
preukazoval listinou označenou ako Dohoda o uznaní dlhu z 9.2.2018. Podľa žalobcu bolo preto plnenie
žalovaného v 1. rade plnením nahradzujúcim vlastné zdroje. Žalobca následne tvrdil, že úpadca, v čase
krízy, 19.2.2018 bezhotovostným prevodom previedol na žalovaného v 1. rade sumu 13.000,- eur,
ako splátku predmetnej pôžičky a preto sumu 13.000,- eur nemohol žalovanému v 1. rade vrátiť, a to

s poukazom na § 67f ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobu podal aj proti žalovanému v 2. rade a 3.
rade, ktorí podľa § 67f ods. 2 Obchodného zákonníka ručia spoločne a nerozdielne za vrátenie plnenia
13.000,- eur poskytnutého v rozpore so zákazom podľa odseku § 67 odseku 1 Obchodného zákonníka.

32. Odvolací súd zistil z obsahu spisu aj to, že žalovaný v 1. rade bol v prejednávanom spore nečinný,
nevyjadril sa k žalobe a ani nerozporoval tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe.

33. Súd prvej inštancie žalobe proti žalovanému v 1. rade správne vyhovel, keď mal za

preukázané (z dôvodu nerozporovania tvrdení žalobcu zo strany žalovaného v 1. rade
o poskytnutí sumy 13.000,- eur zo strany úpadcu v čase krízy žalovanému v 1. rade), že
došlo k vyplateniu sumy 13.000,- eur v čase krízy úpadcu, pričom z ďalšieho dokazovania a rozporných
a taktiež preukázaných tvrdení žalovaného v 2. rade správne dospel k záveru, že išlo o plnenie
úpadcu žalovanému v 1. rade bez právneho dôvodu a nedošlo tým k naplneniu § 67f ods. 2 Obchodného

zákonníka, čo malo za následok, že súd prvej inštancie žalobu proti žalovaným v 2. rade a 3. rade ako
ručiteľom úpadcu za vrátenie tohto plnenia 13.000,- eur správne zamietol ako nedôvodnú.

34. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že žalovaný v 2. rade (ktorý so žalovaným v 3. rade

tvoria nerozlučné spoločenstvo a to vzhľadom na § 67f ods. 2 Obchodného zákonníka) poprel skutkové
tvrdenia žalobcu o poskytnutí sumy 30.000,- eur zo strany žalovaného v 1. rade úpadcovi titulom zmluvy
o pôžičke uzavretej údajne medzi žalovaným v 1. rade ako veriteľom a úpadcom ako dlžníkom. Toto
tvrdenie žalovaný v 2. rade preukazoval výpisom z účtu úpadcu a tvrdil, že predmetnú sumu 30.000,- eurposkytol úpadcovi žalovaný v 3. rade ako vklad do spoločnosti v kríze. Zdôraznil preto, že žalovaný v 1.
rade neposkytol úpadcovi predmetnú pôžičku a preto plnenie 30.000,- eur nebolo plnením žalovaného
v 1. rade nahradzujúcim vlastné zdroje, čím následné poskytnutie sumy 13.000,- eur zo strany úpadcu

žalovanému v 1. rade nemožno považovať za vrátenie plnenia nahradzujúceho vlastné zdroje.

35. Odvolací súd v zhode so skutkovým zistením súdu prvej inštancie zistil z obsahu z výpisu z účtu
úpadcu, že platba 30.000,- eur bola poukázaná z účtu žalovaného v 3. rade ako spoločníka úpadcu

s jasným popisom platby „vklad majiteľom firmy“.

36. Odvolací súd zistil z obsahu spisu aj to, že žalobca až následne v odvolacom konaní rozšíril svoje
skutkovétvrdeniaoexistenciuďalšíchplnenížalovanéhov1.radeapoukazovalajnadôkazypredložené
pred súdom prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že súd je povinný zistiť skutkový

stav, nie skutočný stav, a to na základe skutkových tvrdení strán sporu a dôkazov predložených stranami
sporu. Súd si preto nemôže z dôkazov predložených stranami sporu dotvoriť vlastné skutkové zistenia,
ktoré z dôkazov môžu vyplývať. Žalobca svoje skutkové tvrdenia o dôvodnosti žaloby obmedzil iba
na existenciu Zmluvy o pôžičke, na základe ktorej žalovaný v 1. rade mal poskytnúť sumu 30.000,-
eur úpadcovi v čase krízy a predmetné skutkové tvrdenie žalobcu nebolo v prejednávanom spore

preukázané. Odvolací súd dodáva, že ďalšie skutkové tvrdenia uvedené v rámci odvolacieho konania
sú neprípustnými odvolacími novotami a zároveň pre posúdenie dôvodnosti podaného odvolania sú
irelevantné.

37. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie správne dospel k skutkovému záveru, že
medzi žalovaným v 1. rade a úpadcom nevznikla zmluva o pôžičke a že plnenie 30.000,- eur nebolo
plnením žalovaného v 1. rade úpadcovi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako plnenie nahradzujúce
vlastné zdroje.

38. Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu, že za účelom zistenia, kto a za akým účelom poskytol úpadcovi
sumu 30.000,- eur súd prvej inštancie nevykonal výsluch žalovaného v 3. rade, čím nesprávne dospel
k predmetnému skutkovému záveru udáva, že toto tvrdenie žalobcu nie je dôvodné.

39. Ako už odvolací súd uviedol vyššie - z výpisu z účtu úpadcu bolo zistené, že platba 30.000,- eur bola
poukázaná z účtu žalovaného v 3. rade ako spoločníka úpadcu s jasným popisom platby „vklad
majiteľom firmy“. Uvedený záver vyplývajúci z predmetného listinného dôkazu je tak jednoznačný, že na
posúdeniepredmetnéhovkladužalovanéhov3.radenebolopotrebnévykonaťdokazovanienavrhnutým

výsluchom žalovaného v 3. rade.
39.1. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie napriek nevykonaniu dôkazu
navrhnutého žalobcom (výsluch žalovaného v 3. rade) úplne zistil skutkový stav, že medzi žalovaným
v 1. rade a úpadcom nevznikla zmluva o pôžičke a že žalovaný v 1. rade na základe predmetnej zmluvy
ani úpadcovi reálne neposkytol sumu 30.000,- eur.

39.2. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že výsluch strany sporu, je len jedným z podporných
dôkazov, ktoré musia byť podporené skutkovými tvrdeniami strany sporu a následne preukázané ďalšími
dôkazmi.

40. Odvolací súd k tvrdeniam žalobcu vyplývajúcim z uznesenia ORPZ v Košiciach, ČVS:ORP-476/4-
VYS-KE-2018 z 18.11.2020 a k samotnému uzneseniu ORPZ v Košiciach, ČVS:ORP-476/4-VYS-
KE-2018 z 18.11.2020 udáva, že ide o novoty odvolacieho konania.

41. Podľa § 366 písm. c) a d) C. s. p., prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany,
ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak c)
má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následoknesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred
súdom prvej inštancie.

42. Odvolací súd konštatuje, že dôkazy predložené zo strany žalobcu spolu s odvolaním, časovo
predchádzajú rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej. Odvolací súd preto dospel k záveru, že
žalobca mal a mohol predmetný dôkaz predložiť v prvoinštančnom konaní, a preto naň nemôže odvolací
súd prihliadať ako na novoty v odvolacom konaní.

43. Odvolací súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne vyplývajú dôvody, pre
ktorésúdprvejinštanciežalobuprotižalovanýmv2.a3.radezamietol.Rozhodnutiesúduprvejinštancie
nemožno preto považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci neodchýlil od znenia príslušných ustanovení

a nepoprel ich účel a význam.

44. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne skutkovo a právne posúdil, že žalobca
dôkazmi predloženými v spore nepreukázal, že žalovaný v 1. rade poskytol úpadcovi pôžičku 30.000,-

eur ako plnenie nahradzujúce vlastné zdroje a preto následné poskytnutie sumy 13.000,- eur zo strany
úpadcu žalovanému v 1. rade nemožno považovať za vrátenie plnenia nahradzujúceho vlastné zdroje,
ktoré je podľa § 67f ods. 1 Obchodného zákonníka zakázané, čím žalovaný v 2. rade a 3. rade sa nestali
ručiteľmi plnenia v zmysle § 67f ods. 2 Obchodného zákonníka.

45. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
II. výroku, ako vecne správny, pretože odvolanie žalobcu nebolo dôvodné. Taktiež potvrdil ako vecne
správny aj výrok IV. a V. rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorým priznal plne úspešným
žalovaným v 2. a 3. rade plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi.

46.Odvolacísúdzároveňodmietolpodľa§386písm.b)Civilnéhosporovéhoporiadkuodvolaniežalobcu
proti I. výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobcu proti žalovanému v 1. rade vyhovel
a proti III. výroku, ktorým priznal plne úspešnému žalobcovi proti plne neúspešnému žalovanému v 1.

rade plnú náhradu trov konania, pretože odvolanie bolo podané neoprávnenou osobou. Odvolací súd
poukazuje na to, že v tejto časti bol žalobca úspešný a ako úspešná strana sporu, nie je oprávnená
podať odvolanie.

47. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému v 2. rade, ktorý
bol v tomto odvolacom konaní plne úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je
povinný nahradiť neúspešný žalobca. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C. s.
p. rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

47.1. Odvolací súd zároveň žalovanému v 3. rade, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný v plnom
rozsahu, avšak žiadne trovy odvolacieho konania žalovanému v 3. rade nevznikli, nepriznal náhradu
trov odvolacieho konania žalovanému v 3. rade.

48.Totorozhodnutie prijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta C. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
v ustanovení § 419 C. s. p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.) Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1

C. s. p.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C. s. p., ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C. s. p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).