Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. marec 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/104/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7510213247
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7510213247.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcu: Rád Premonštrátov - Opátstvo Jasov,
so sídlom Kláštor premonštrátov, Jasov 166, IČO: 00 587 125, zast. JUDr. Lucia Jurgová advokátka
s.r.o., so sídlom Košice, Kováčska 28, IČO: 47236884, proti žalovaným: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
C. XXX, 2/ D. B., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XXX, A., zastúpení JUDr. Viktorom Sásfaiom, advokátom
so sídlom Košice, Mlynárska 15 a 3/ AGRO - MOLD, a.s. sídlom Hatiny 177, IČO: 31712738, o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 10C/20/2010-759 zo dňa
2.3.2023 v spojení s dopĺňacím rozsudkom 10C/20/2010-766 zo dňa 3.4.2023 Okresného súdu Košice

– okolie

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom
žalobu zamietol (I.) a žalovaným v 1. až 3. rade priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v
plnom rozsahu s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením (II.).

2. Dopĺňacím rozsudkom 10C/20/2010-766 zo dňa 3.4.2023 súd doplnil rozsudok o III. výrok, ktorým
zrušil neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Košice - okolie č.k. 10C/20/2010-23
zo dňa 5.11.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach 1Co/9/2011-57 zo dňa 31.1.2011.

3. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností
zapísaných na LV č. XXX v k. ú. C., a to parc. reg. „C“ č. 1776/1 – orná pôda o výmere 242.188
m2, parc. č. 1779/2 - zast. plochy a nádvoria o výmere 1770 m2, parc. č. 1779/3 - ostatné plochy o

výmere 171 m2, parc. č. 1781/43 – ostatné plochy o výmere 1.629 m2, parc. č. 1781/44 - ostatné
plochy o výmere 5.664 m2, parc. č. 1781/46 - ostatné plochy o výmere 1.879 m2, parc. č. 1781/49
- ostatné plochy o výmere 2.734 m2, parc. č. 1789/10 - ostatné plochy o výmere 26.166 m2, stavby
bez súp. čísla - kravín na C-KN č. 1779/2, na LV č. XXX v k. ú. C. parc. reg. „C“ č. 1781/16 - zast.
plochy a nádvoria o výmere 248 m2 a stavba bez súp. čísla – sýpka na C-KN č. 1781/16 (ďalej
len „nehnuteľnosti“), na tom skutkovom základe, že dňa 27.5.2009 bola uzavretá darovacia zmluva
a dňa 24.3.2006 zmluva o prevode nehnuteľností, ktorej zmluvnými stranami boli žalobca ako darca

(predávajúci), v mene ktorého konal opát F. G. H. a obdarovaný (kupujúci) Tibor Wollent. Žalobca
darovaciu a prevodnú zmluvu považuje za neplatné a teda bez právnych účinkov, keďže na platné
scudzenie majetku žalobcu sa vyžadoval osobitný postup v zmysle interných cirkevných predpisov,
ktorý nebol osobou konajúcou v jeho mene opátom F. G. H. dodržaný. I. F. G. H. bol v čase podpisudarovacej a kúpnej zmluvy štatutárnym orgánom žalobcu, avšak v zmysle interných predpisov žalobcu
KonštitúcieRádupremonštrátskychrehoľnýchkanonikov(ďalejlen„Konštitúcia“)aKódexukánonického
práva (ďalej len „CIC 1983“) nebol oprávnený samostatne scudzovať majetok žalobcu a dokonca ani

obdarovaný(kupujúci)F.J.akorehoľníknemoholspoukazomnaobmedzeniarehoľníkovprinadobúdaní
nehnuteľností v rámci interných predpisov žalobcu a kanonického práva platne nadobudnúť vlastnícke
právo, keďže prijal sľub chudoby a vykonával funkciu správcu majetku žalobcu, pričom si bol plne
vedomý obmedzení pri nadobúdaní majetku. V kontexte uvedených skutočností mal žalobca za to,
že ani žalovaní nemohli platne nadobudnúť vlastnícke právo, nakoľko ich právny predchodca F. J. sa

nikdyplatnenestalvlastníkomnehnuteľností.Darovanieaprevodnehnuteľnostížalovanýmnikdynebolo
právne relevantným - skutočným prejavom vôle žalobcu, ktorý by mohol na seba viazať právne účinky.
Právne žalobu odôvodnil s poukazom na ustanovenia čl. 24 ods. 3 Ústavy SR, § 4 ods. 3 a 4, § 5 ods.
2 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností
v znení neskorších predpisov, čl. 2 ods. 1 Oznámenia Ministerstva zahraničných vecí SR uverejneného
pod č. 326/2001 Z.z. (Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou), kánonom 127

§ 1 až § 3, kánon 627 § 1 a 2, kánonom 638 § 1 až 4, kánonom 668 § 1 až 5, kánonom 1293 § 1 a § 2,
kánon 1294 § 1 a § 2, kánon 1295 a 1298 Kódexu kánonického práva z roku 1983, ust. § 20 ods. 1 a
2 a § 39 Občianskeho zákonníka. Nakoľko právny úkon scudzenia predmetných nehnuteľností vykonal
v mene žalobcu opát F. G. H. v rozpore s predpismi týkajúcimi sa scudzovania cirkevného majetku
žalobcu, pričom konajúca osoba o týchto predpisoch (obmedzení scudzenia) vedela a k ich dodržiavaniu

sa riadne zaviazala sľubom, možno jej konanie hodnotiť ako rozporné so zákonom (§ 20 OZ) a s dobrými
mravmi, ktoré v zmysle § 39 OZ je nutné považovať za absolútne neplatné. Zároveň žalobca poukázal
na to, že Slovenská republika rešpektuje a uznáva právo žalobcu, aby si sám svojimi internými predpismi
upravil svoju činnosť vrátane spôsobu a postupu pri scudzovaní cirkevného majetku, nemožno sa teda
stotožniť s takým extenzívnym výkladom konania F. G. H. ako štatutára žalobcu, že každý jeho podpis

na listine je bez ďalšieho právny úkon vykonaný za žalobcu ako právnickú osobu. V priebehu konania
žalobca doplnil skutkové odôvodnenie žaloby uvedením, že vnútorné predpisy cirkvi neboli dodržané
aj tým, že opátovi nebol udelený Radou opáta súhlas na prevod sporných nehnuteľností, v dôsledku
čoho sú zmluvy (darovacia a kúpna) neplatné. Podporne poukázal na rozhodnutie občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/192/2017 zo dňa 28.4.2021. Naliehavý právny záujem na

požadovanom určení žalobca odôvodnil tým, že medzi stranami sporu trvá stav objektívnej právnej
neistoty ohľadom vlastníctva nehnuteľností, pričom ako vlastníci nehnuteľností sú vedení na príslušných
listoch vlastníctva titulom daru a prevodu žalovaní v 1. až 3. rade.

4. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyšiel zo skutkových tvrdení strán a vykonaným

dokazovaním ustálil skutkový stav veci, na ktorý aplikoval ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p., § 137 písm.
c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 628 ods. 1 až 3, § 588 a nasl., § 3 ods.1, § 20
ods. 1 a 2 a § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Dospel k záveru o procesnej prípustnosti
žaloby z dôvodu existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vlastníckeho práva
podľa § 80 písm. c) O.s.p. a § 137 písm. c) CSP, ktorý mal preukázaný v čase podania žaloby

i v čase rozhodnutia súdu a po meritórnom posúdení podanej žaloby vyvodil záver o jej nedôvodnosti.
Ako predbežnú otázku posudzoval platnosť darovacej zmluvy uzavretej podľa § 628 a nasl. OZ dňa
27.5.2009 a kúpnej zmluvy uzavretej podľa § 588 a nasl. OZ dňa 24.6.2006 medzi žalobcom ako
darcom a F. ako obdarovaným a dospel k záveru, že sporné zmluvy boli podľa právneho poriadku
Slovenskej republiky uzavreté platne, nakoľko v súlade s § 20 ods. 1 OZ zmluvy za žalobcu ako darcu

a predajcu uzavrel a podpísal jeho štatutárny zástupca, v tom čase úradujúci opát F. G. H. (uvedené
súd mal preukázané písomnou darovacou zmluvou a potvrdeniami Ministerstva kultúry SR - cirkevného
odboru ako ústredného orgánu štátnej správy vo veciach cirkví a náboženských spoločností o právnej
subjektivite žalobcu a jeho štatutárnom orgáne), zmluvy boli uzatvorené v zákonom stanovenej písomnej
forme (keďže ich predmetom boli nehnuteľnosti), darovacia zmluva bola bezodplatná a obdarovaný

dar prijal, kúpna zmluva bola odplatná a obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, pričom
žalobca zmluvy ako také ani nespochybňoval (napr. pre nedostatok požadovaných náležitostí), pričom
na ich základe bol príslušnou správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva k prevádzaným
nehnuteľnostiam v prospech žalovaných. Aj ďalší prevod medzi F. J. ako darcom a žalovanými v 1.
a 2. rade ako obdarovanými na základe darovacej zmluvy uzatvorenej dňa 11.12.2009 a na žalovaného

v 3. rade na základe zámennej zmluvy zo dňa 30.3.2010 bol platný, v súlade so zákonom. Pokiaľ
žalobca namietal neplatnosť darovacej a kúpnej zmluvy pre ich rozpor s dobrými mravmi, ktorý videl
v tom, že neboli dodržané interné cirkevné predpisy pri scudzovaní nehnuteľnosti vyžadujúce súhlas
Rady opáta s predmetným prevodom (článok 119 ods. 11 Konštitúcie), že F. J. bol rehoľníkom, členomrádu a porušil sľub chudoby, pričom ako správca majetku žalobcu bol oboznámený s postupom pri
scudzovaní nehnuteľností - v tejto súvislosti súd poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR,
najmä na rozhodnutie sp. zn. 2Cdo/281/2005 zverejnené pod č. 54/2006 v časopise Zo súdnej praxe,

z ktorého citoval právny názor: „Námietku neplatnosti kúpnej zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi
nemôže uplatniť ten z jej účastníkov, ktorý sám konal v rozpore s dobrými mravmi“. Skutočnosť, že
štatutárny zástupca žalobcu (opát F. G. H.) v čase uzavretia darovacej zmluvy nemal súhlas svojej
Rady s predmetným právnym úkonom, podľa názoru súdu prvej inštancie nemá za následok neplatnosť
darovacej zmluvy, ale zakladá len právo žalobcu na náhradu škody voči opátovi za prekročenie jeho

kompetencií pri prevode cirkevného majetku, čo podlieha cirkevnej jurisdikcii, resp. môže zakladať jeho
trestnoprávnu zodpovednosť. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na Základnú zmluvu medzi Slovenskou
republikou a Svätou Stolicou, podpísanú dňa 24.11.2000 vo Vatikáne, platnú od 18.12.2000, ktorá
bola zverejnená v Zbierke zákonov SR oznámením Ministerstva zahraničných vecí SR č. 326/2001
Z.z. (ďalej len „Základná zmluva“), z ktorej nepochybne vyplýva, že kánonické právo nie je súčasťou
právneho poriadku Slovenskej republiky (článok 1 odseky 1 a 2). Podľa článku 2 ods. 1 Základnej

zmluvy Slovenská republika uznáva právo Katolíckej cirkvi v Slovenskej republike a jej členov na
slobodné a nezávislé pôsobenie, ktoré zahŕňa najmä verejné vyznávanie, hlásanie a uskutočňovanie
katolíckej viery, slobodu pri plnení poslania katolíckej cirkvi, vykonávanie jej kompetencií ustanovených
kánonickým právom, vykonávanie vlastníckeho práva k jej finančným a materiálnym prostriedkom a
spravovanie jej vnútorných vecí. Podľa článku 19 Základnej zmluvy cirkev môže nadobúdať vlastnícke

právo k hnuteľným i nehnuteľným hmotným veciam, ako aj k nehmotným veciam a má právo tieto
veci scudzovať. Tieto práva sa môžu uplatňovať len v súlade s podmienkami ustanovenými právnym
poriadkom Slovenskej republiky. Ďalej súd odkázal na čl. 144 ods. 1 Ústavy SR (zakotvujúci pramene
práva, ktoré sú pre sudcu pri rozhodovaní záväzné), citoval právny názor z nálezu Ústavného súdu SR
sp. zn. III.ÚS 64/00 zo dňa 31.1.2001, podľa ktorého sudcovia nie sú viazaní podzákonnými normami,

ale ani normami, ktoré nie sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, a tento ani ich použitie
zvlášť neumožňuje, teda nie sú viazaní ani kánonickým právom - uzavrel, že darovacia i kúpna zmluva
boli uzatvorené platne podľa právneho poriadku Slovenskej republiky a následne boli nehnuteľnosti
platne prevedené na žalovaných, ktorí sú zapísaní ako vlastníci v evidencii katastra nehnuteľností.
Skutočnosť, či bolo dodržané kánonické právo počas kontraktačnej fázy pri prevode nehnuteľností

na F. J., podľa názoru súdu nemala vplyv na platnosť darovacej a kúpnej zmluvy. Z týchto dôvodov
žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Podľa
názoru súdu prvej inštancie na prejednávanú vec nemožno aplikovať uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1Cdo/192/2017 zo dňa 28.4.2021 uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR č.
7/2021 (R 90/2021), ktoré sa týka riešenia právnej subjektivity a právneho nástupníctva cirkevných

rádov Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike, čo v danom prípade nebolo sporné. Na podporu
právneho názoru (že kánonické právo nie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky), súd
prvejinštanciepoukázalnarozhodnutieinéhosenátuokresnéhosúdusp.zn.7C/256/2010arozhodnutia
Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co/105/2020 a 5Co/277/2019, ako aj na oslobodzujúci rozsudok
Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 2T 4/2019 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn.

5To/9/2019 v trestnej veci proti obž. G. H. a F. J.. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol
podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že
žalovaným v 1. až 3. rade, ktorí mali v spore plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v 100
% rozsahu, pričom nevidel priestor pre nepriznanie náhrady trov konania s použitím ust. § 257 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z odvolacieho dôvodu podľa ust. §
365 ods. 1 písm. h) CSP, keďže mal za to, že súd prvej inštancie na vec neaplikoval príslušnú právnu
normu a v dôsledku toho nesprávne rozhodol. S poukazom na zrušujúce uznesenie zo dňa 30.11.2016
Krajského súdu v Košiciach v obdobnej veci sp. zn. 15C 256/2010, nepovažoval za správny právny
záver súdu prvej inštancie, že darovacia aj kúpna zmluva boli platne uzavreté podľa právneho poriadku

Slovenskej republiky. Vytýkal súdu prvej inštancie, že pri posudzovaní platnosti sporného právneho
úkonu žalobcu vychádzal zo záveru, že nie je viazaný osobitnou právnou úpravou o náležitostiach
právneho úkonu žalobcu, ktorým sa scudzuje jeho nehnuteľný majetok iba s poukazom na to, že ide
o normy kánonického práva. Žalobca v tejto otázke poukázal na to, že je právnickou osobou v zmysle
§ 18 ods. 2 písm. d) OZ, ktorej právne postavenie ako tzv. náboženskej organizácie upravuje zákon č.

308/1991Zb.oslobodenáboženskejvieryapostavenícirkvíanáboženskýchspoločností,ktorápodlieha
registrácii Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky a subjektivitu nadobúda dňom registrácie. Ďalej
citovalustanovenia§12,§13,§14ods.1zák.č.308/1991Zb.,zktorýchvyplýva,žesúčasťouregistrácie
je základný dokument cirkvi, resp. náboženskej spoločnosti (štatút, poriadok, stanovy a pod.), ktoréhonáležitosťou okrem iného je aj uvedenie útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu a v akom rozsahu a kto
je oprávnený v ich mene konať. Z uvedeného vyvodil, že pre posúdenie statusových otázok (teda aj
pre označenie orgánov spoločnosti, ktoré sú oprávnené v jej mene konať) nie je rozhodujúce, či tieto

vychádzajú z noriem cirkevného práva, ale podstatné je, či sa stali súčasťou základného dokumentu
spoločnosti. Túto oprávnenosť konať v mene spoločnosti je potrebné posudzovať nielen z hľadiska jej
vonkajšej pozície konať v mene právnickej osoby navonok, ale aj vo vzťahu k jej vnútornej pôsobnosti,
t.j. k pôsobnosti rozhodovať o majetkových otázkach, vnútornej správe a organizácii právnickej osoby.
Posúdenie oprávnenosti štatutára (opáta) na scudzovanie majetku žalobcu ako náboženskej spoločnosti

teda musí byť posudzované aj z hľadiska toho, či nie je v rozpore s interným predpisom žalobcu
predstavujúcim jeho základný dokument. V tomto smere žalobca poukázal na skutočnosť, že záväznosť
ustanovení cirkevného práva aj vo vzťahu k náležitostiam právneho úkonu opáta pri scudzovaní majetku
nevyplýva iba zo skutočnosti, že žalobca je náboženskou spoločnosťou, ale aj z toho, že konkrétne
ustanovenia cirkevného práva boli pojaté do jeho základného dokumentu tvoriaceho podklad pre jeho
registráciu Ministerstvom kultúry SR. V zmysle právnej teórie aj všeobecná právna úprava právnických

osôb uvedená v ust. § 18 OZ pripúšťa v prípade cirkevných spoločností a náboženských združení
ako právnických osôb určité odlišnosti v porovnaní s Občianskym zákonníkom, vyplývajúce z úpravy v
zákone č. 308/1991 Zb. Tento zákon v ust. § 1, v spojení s Ústavou SR (čl. 24 ods. 3) ako aj Listinou
základnýchprávaslobôd(čl.16ods.2),zabezpečujúprávocirkvíanáboženskýchspoločnostízriaďovať
svoje orgány, ustanovovať svojich duchovných, zakladať rehole a iné cirkevné inštitúcie, a to nezávisle

od štátnych orgánov. Uvedené teda vyjadruje vnútornú nezávislosť týchto inštitúcií, do vzťahov ktorých
môže zasahovať verejná moc len ak to ustanovuje zákon, alebo vnútorné predpisy týchto inštitúcií.
To, že sa na vzťahy cirkví nevzťahuje zákon č. 83/1990 Zb. o zhromažďovaní občanov neznamená,
že nie je možné pri aplikácii zákona (vzhľadom na rovnaké princípy nezasahovania verejnej moci do
vzťahov týchto spoločností) aplikovať primerané závery aplikačnej praxe týkajúce sa vzťahov verejnej

moci a občianskych združení (pozri Komentár Občiansky zákonník pre prax I., vyd. EUROUNION, spol.
s.r.o. Bratislava, 2015. str. 301). Z uvedeného žalobca vyvodil záver, že pokiaľ Ministerstvo kultúry SR
v postavení orgánu príslušného na vedenie evidencie právnických osôb, ktoré odvodzujú svoju právnu
subjektivitu od cirkví a náboženských spoločností, schválilo v rámci skúmania požiadaviek na registráciu
jeho základný dokument (štatút), je treba mať za to, že tento základný dokument nie je v rozpore s

právnym poriadkom SR. Táto skutočnosť zároveň znamená, že pokiaľ žalobca ako cirkevná spoločnosť
má realizovať výkon svojho vlastníckeho práva, vrátane práva scudzovať nehnuteľnosti v súlade s takto
schváleným základným dokumentom (štatútom), nemôže sa jednať o realizáciu práva konať v rozpore
s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Prihliadajúc na tento právny názor má žalobca za to, že
úpravu ust. § 20 ods. 1 OZ je potrebné vnímať tak, že platný právny úkon v mene žalobcu ako právnickej

osoby pri scudzovaní nehnuteľného majetku môžu urobiť tí, ktorí sú na to oprávnení zriaďovacou listinou
(teda rada a opát); opát preto nemôže urobiť bez prejavu vôle žalobcu rozhodnutím rady platný právny
úkon a zaviazať ním žalobcu k záväzku. Súd prvej inštancie pri posúdení veci neprihliadol na uvedené
právne normy, v dôsledku čoho žalobca považoval napadnutý rozsudok za nesprávny a navrhol ho
zmeniť a žalobe vyhovieť a priznať mu plnú náhradu trov celého konania.

6. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie

prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu
vyplývajúcomzust.§379CSPazhľadiskauplatnenéhoodvolaciehodôvodupodľa§365ods.1písm.h)
CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP
a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je vecne správny; zákonné, vecne
správne, úplné a presvedčivé sú i jeho dôvody, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje,

a preto napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

8. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 26.3.2025 o 9:55 hod. na Krajskom súde v
Košiciach, po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a
webovej stránke krajského súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

9. Žalobca podané odvolanie odôvodnil odvolacím dôvodom podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j.
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.10.Kodvolaciemudôvodupodľa§365ods.1písm.h)CSPodvolacísúduvádza,žeprávnymposúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav
aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený

skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak z podradenia skutkového
stavu pod príslušnú právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán
sporu.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu
prvej inštancie v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu a v rozsahu odvolacích námietok žalobcu
dospel k záveru, že žalobcom uplatnený odvolací dôvod v prejednávanej veci nie je preukázaný.

12. Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu ako pôvodného vlastníka nehnuteľností, ktoré
sú predmetom sporu, boli tvrdenia, ktorými spochybňoval správnosť posúdenia súdom prvej

inštancie existencie vlastníckeho práva žalovaných k nehnuteľnostiam a predbežnej otázky platnosti
nadobúdacích titulov (kúpnej zmluvy a darovacej zmluvy), ktoré podľa názoru žalobcu sú absolútne
neplatné z dôvodu, že pri scudzení nehnuteľného majetku zo strany jeho štatutárneho zástupcu (opáta)
nebol dodržaný osobitný postup v zmysle interných predpisov, vyžadujúcich súhlas K. I. s prevodmi
nehnuteľného cirkevného majetku.

13. Odvolací súd po preskúmaní veci nezistil, že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval
nesprávny právny predpis alebo použitý právny predpis (právnu normu) nesprávne vyložil, príp. ho
na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom
rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vzal do úvahy iba skutočnosti preukázané vykonanými dôkazmi,

ktoré vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP, v súlade so zákonom, starostlivo
prihliadajúc tiež na rozhodujúce skutkové tvrdenia a relevantné argumenty sporových strán, a dospel k
správnym skutkovým zisteniam a právnym záverom, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd
sa preto stotožňuje so skutkovými zisteniami i právnymi závermi súdu prvej inštancie, na ktoré v celom
rozsahu v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje.

14. V konaní nebolo sporné, že dňa 27.05.2009 bola uzatvorená darovacia zmluva, ktorej zmluvnými
stranami boli žalobca ako darca, v mene ktorého konal opát F. G. H., a obdarovaný F. J. a rovnako nebolo
sporné ani uzavretie kúpnej zmluvy dňa 24.06.2006 medzi žalobcom ako predávajúcim, v mene ktorého
konal opát F. G. H. a kupujúcim F. J., o prevode predmetných nehnuteľností. Podľa názoru odvolacieho

súdu zmluvy o prevode nehnuteľností zo strany žalobcu (darovaciu aj kúpnu zmluvu) súd prvej inštancie
správne vyhodnotil ako platné, uzatvorené v súlade so zákonom a spĺňajúce náležitosti právneho
úkonu na scudzenie nehnuteľností v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky, a rovnako za
platné považoval aj následné prevody nehnuteľností na žalovaných darovacou a zámennou zmluvou
uzatvorenými medzi F. J. a žalovanými v 1. až 3. rade. Súd prvej inštancie sa správnym spôsobom

a presvedčivo vysporiadal s argumentmi strán ako aj so žalobnou argumentáciou žalobcu aj z pohľadu
dodržania interných cirkevných predpisov so záverom, že tieto nemali vplyv na platnosť uzatvorených
zmlúv, s poukazom na ust. § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávňujúce opáta ako štatutárneho
zástupcu žalobcu (Rádu premonštrátov – Opátstvo Jasov) v jeho mene konať a uskutočniť tieto právne
úkony.

15.Nazdôraznenievecnejsprávnostinapadnutéhorozsudkuajvkontexteodvolacíchnámietokžalobcu,
podľa ktorých pri posúdení platnosti zmluvy o prevode nehnuteľností bolo potrebné vychádzať z jeho
interných predpisov (článok 119 ods. 11 Konštitúcie Rádu premonštrátskych rehoľných kanonikov), ktoré
vyžadovali súhlas K. I. s predmetnými prevodmi - odvolací súd uvádza nasledovné:

16. Štát priznáva cirkvám postavenie verejnoprávnych organizácií „sui generis“ a vychádzajúc z
tohto postavenia môžu cirkevné organizácie alebo náboženské spoločnosti vydávať vlastné vnútorné
predpisy, ktoré musia byť vždy v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, z čoho však
nemožno podľa názoru odvolacieho súdu usudzovať, že by tieto cirkevné predpisy tvorili jeho súčasť.

Rovnako ich nemožno považovať za pramene práva, a teda vnútorné predpisy cirkví a náboženských
spoločností nie sú všeobecne záväzné, ale záväzné sú iba pre svojich členov.17. Postavenie a právny režim cirkví a náboženských spoločností upravuje zákon č. 308/1991 Zb.
o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších
predpisov. Cirkvi a náboženské spoločnosti sú podľa ust. § 4 ods. 3 tohto zákona právnickými osobami.

Cirkvi môžu pôsobiť na území štátu len na základe registrácie a štát uznáva len registrované cirkvi (§ 4
ods. 4 zák. č. 308/1991 Zb.). Možno preto vysloviť, že štát uznáva právnu subjektivitu a jej rozsah len
u tých útvarov cirkvi, ktoré cirkev uviedla v návrhu na registráciu ministerstvu kultúry.

18. Podľa čl. 16 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ktorú uvádza ústavný zákon č. 23/1991

Zb. (ďalej len „Listina“) cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti najmä zriaďujú
svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle
od štátnych orgánov. Takmer doslovné znenie tejto úpravy obsahuje ust. § 5 ods. 2 zákona č.
309/1991 Zb., ktoré v poznámke aj odkazuje na tento ústavný zákon. Listina v čl. 16 ods. 4 stanovuje,
že výkon týchto práv možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia, ktoré sú v demokratickej
spoločnosti nevyhnutné na ochranu verejnej bezpečnosti a poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv

a slobôd iných. Ústava Slovenskej republiky vychádza z rovnakého prístupu, keď uvádza, že cirkvi
a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú
svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie
nezávisle od štátnych orgánov (čl. 24 ods. 3 ústavy), že podmienky výkonu týchto práv možno obmedziť
ibazákonom,akideoopatrenienevyhnutnévdemokratickejspoločnostinaochranuverejnéhoporiadku,

zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných (čl. 24 ods. 4 ústavy).

19. Právo na spravovanie vnútorných vecí patrí k základným právam cirkví a náboženských spoločností
a znamená (vyjadruje) autonómiu cirkvi a náboženských spoločností od štátu, resp. štátnych orgánov.
Registrované cirkvi a náboženské spoločnosti sú osobitným druhom právnických osôb, ktoré okrem

svojho osobitného postavenia (podľa čl. 24 ústavy) požívajú aj ďalšie práva priznané právnickým
osobám. Cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou sa podľa zákona č. 308/1991 Zb. rozumie
dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii utvorenej podľa príslušnosti
k náboženskej viere na základe vnútorných predpisov príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti
(§ 4 ods. 1). Všetky cirkvi a náboženské spoločnosti podľa tohto zákona sú právnické osoby, môžu sa

vzájomne združovať, utvárať komunity, rehole, spoločnosti a obdobné spoločenstvá (§ 4 ods. 3). Štát
uznáva len tie cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré sú registrované (§ 4 ods. 4).

20. Uvedené plne korešponduje aj so Základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou
stolicou zo dňa 24.11.2000, ktorá nadobudla platnosť 18.12.2000 a bola uverejnená Oznámením

Ministerstva zahraničných vecí SR č. 326/2001 Z.z., podľa ktorej zmluvné strany vzájomne uznávanú
právnu subjektivitu druhej strany, ako aj všetkých právnických osôb a fyzických osôb, ktoré ju majú
podľa právneho poriadku Slovenskej republiky alebo podľa kánonického práva. Katolícka cirkev má
zároveň právo zriaďovať právnické osoby a Slovenská republika im garantuje ochranu ich majetku
a slobodu ich pôsobenia. Vychádzajúc z článku 2 ods. 1 Základnej zmluvy tiež platí, že Slovenská

republika uznáva právo Katolíckej cirkvi v Slovenskej republike (ďalej len „Katolícka cirkev“) a jej členov
na slobodné a nezávislé pôsobenie, ktoré zahŕňa najmä verejné vyznávanie, hlásanie a uskutočňovanie
katolíckej viery, slobodu pri plnení poslania katolíckej cirkvi, vykonávanie jej kompetencií ustanovených
kánonickým právom, vykonávanie vlastníckeho práva k jej finančným a materiálnym prostriedkom a
spravovanie jej vnútorných vecí. Podľa čl. 3 ods. 1 Základnej zmluvy katolícka cirkev má výlučné právo

stanovovať a meniť svoj právny poriadok, zriaďovať, meniť a rušiť vlastné cirkevné štruktúry, najmä
provincie, arcidiecézy, diecézy, eparchie, exarcháty a apoštolské administratúry.

21. Pri interpretácii Základnej zmluvy je potrebné konštatovať, že právny poriadok pri regulácii
cirkevnoprávnych vzťahov výslovne počíta s existenciou aktov („predpisov“), ktoré sú výsledkom

autonómnej normotvorby príslušnej cirkvi a náboženskej spoločnosti a nazýva ich komplexným názvom
vnútorné predpisy príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Z pohľadu jednotlivých cirkví a
náboženských spoločností sa jedná o rôzne normy majúce morálny, liturgický (kultový) alebo aj
právny charakter. Ich obsahom je spravidla regulácia vnútornej organizácie cirkvi a náboženskej
spoločnosti, postavenie, práva a povinnosti vedenia a jednotlivých členov (veriacich), formy a spôsoby

duchovenskej činnosti vrátane výkonu liturgických obradov, výchova a vzdelávanie členov, uzatváranie
manželstvaapod.Zprávnehohľadiskajevšakrozhodujúcouotázkaichpostaveniavsystémeprameňov
slovenského práva, resp. ich vzťahu k prameňom práva v Slovenskej republike. V zmysle § 7 ods. 3
zákona č. 308/1991 Zb. cirkevné právo žiadnej cirkvi nie je súčasťou právneho poriadku Slovenskejrepubliky, ale je súborom vnútorných predpisov cirkvi alebo náboženskej spoločnosti (pozri tiež nález
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 64/00 zo dňa 31.1.2001). Vnútorné predpisy cirkví a náboženských
spoločností nemajú postavenie prameňov práva Slovenskej republiky, nie sú ani typickými vnútornými

predpismi uplatňovanými predovšetkým v oblasti verejnej správy, pri vydávaní ktorých sa uplatňuje
princíp hierarchie v systéme verejnej správy. Právnym titulom pre ich vydávanie je len subordinačný
vzťah vydávateľa predpisu a jeho adresáta a zaväzujú len podriadené organizačné jednotky alebo
podriadených zamestnancov. Skôr ich môžeme charakterizovať ako štatutárne predpisy vydávané v
rámci autonómnej normotvorby príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.

22. Zákon č. 308/1991 Zb. v ust. § 13 hovorí v rámci požiadaviek na registráciu o tzv. základnom
dokumente cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, ktorý nazýva štatútom, poriadkom, stanovami a
umožňuje ho pomenovať aj iným názvom. Dôležitou zákonnou požiadavkou vo vzťahu k základnému
dokumentu je požiadavka, aby nebol v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Ak by
takýto rozpor nastal, príslušná cirkev alebo náboženská spoločnosť (registrovaná, prípadne žiadajúca

o registráciu) by bola povinná uviesť svoj základný dokument do súladu s právom Slovenskej republiky,
inak by sa vystavila riziku odmietnutia registrácie, resp. začatia konania o zrušení registrácie.

23. Najvýznamnejším príkladom vnútorných predpisov cirkvi je cirkevné právo Katolíckej cirkvi upravené
v Kódexe kanonického práva (katolícke cirkevné právo), ktoré sa vzťahuje a zaväzuje výlučne členov

Katolíckej cirkvi. Označuje sa ním v objektívnom zmysle súhrn noriem vydaných a oficiálne vyhlásených
Katolíckou cirkvou, resp. jej kompetentnou autoritou, upravujúcich vnútorné vzťahy Katolíckej cirkvi, jej
inštitúcií a činnosti, ktoré napomáhajú dosiahnutie cieľa všetkých členov Katolíckej cirkvi.

24. Podľa čl. 1 CSP spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva a

rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu.

25.Podľač.16ods.1CSPsúdpostupujearozhodujevsúladesplatnýmiaúčinnýmiprávnymipredpismi
pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi tohto zákona.

26. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.

120 ods. 2.

27. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a

vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

28. V súvislosti s postavením a záväznosťou interných cirkevných predpisov v právnom poriadku
Slovenskej republiky je potrebné poukázať tiež na čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého sú
sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Súdy v Slovenskej republike pôsobia na
základe ústavy a zákonov, čiže na základe právneho poriadku Slovenskej republiky, a sú teda povinné
rozhodovať na základe aplikácie noriem tohto právneho poriadku alebo noriem, ktorých použitie tento
právny poriadok zvlášť umožňuje. Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku
Slovenskej republiky aplikuje a ako ju interpretuje. Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sú sudcovia pri

rozhodovaní viazaní iba zákonom, čo treba chápať tak, že nie sú viazaní nielen podzákonnými normami,
ale ani normami, ktoré nie sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, z čoho vyplýva, že
nie sú viazaní ani kánonickým právom. Opačný postoj by znamenal narušenie princípu autonómie
cirkvi pri správe a rozhodovaní jej vnútorných záležitostí, ako aj narušenie konceptu právneho poriadku
Slovenskej republiky, do ktorého normy cirkevného práva nepatria (pozri nález Ústavného súdu SR sp.

zn. III. ÚS 64/00 zo dňa 31.1.2001).

29. V danej veci súd prvej inštancie správne poukázal na Základnú zmluvu medzi Slovenskou republikou
a Svätou stolicou a v súlade s jej článkom 19 vyvodil právo Katolíckej cirkvi nadobúdať vlastnícke právok hnuteľným i nehnuteľným veciam a právo tieto veci scudzovať v súlade s podmienkami ustanovenými
právnym poriadkom Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o posúdenie platnosti právnych úkonov týkajúcich
sa scudzenia nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu, s akcentom na vymedzenie osôb oprávnených

v mene žalobcu (Rádu premonštrátov – Opátstvo Jasov) konať a s tým súvisiace oprávnenie so
sporným majetkom žalobcu disponovať, súd prvej inštancie správne vyšiel zo skutočnosti, že žalobca
je samostatným právnym subjektom, ktorý odvodzuje svoju právnu subjektivitu od Rímskokatolíckej
cirkvi v Slovenskej republike, jeho štatutárnym orgánom je opát, do funkcie ustanovený voľbou,
ktorú potvrdzuje generálny opát vydaním potvrdzujúcej listiny. Rád premonštrátov – Opátstvo Jasov

je právnickou osobou v zmysle § 18 ods. 2 písm. d) OZ, ktorá je vedená v evidencii cirkevných
právnických osôb podľa § 19 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky
v postavení orgánu príslušného na vedenie danej evidencie právnických osôb, ktoré odvodzujú svoju
právnu subjektivitu od cirkví a náboženských spoločností, predmetný subjekt eviduje od 1.9.1991 ako
súčasť Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike a jeho štatutárnym orgánom je Opát.

30. Na základe analýzy právneho statusu právnickej osoby Rádu premonštrátov - Opátstvo Jasov,
ako aj právnej úpravy vzťahujúcej sa na reguláciu postavenia cirkví a náboženských spoločností v
Slovenskej republike, je potrebné uviesť, že právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje osobitnú
právnu úpravu konania v mene cirkví, náboženských spoločností, ako ani právnických osôb, ktoré
odvodzujú svoju právnu subjektivitu od cirkví a náboženských spoločností (do tejto kategórie patrí aj

žalobca Rád premonštrátov - Opátstvo Jasov). Z uvedeného dôvodu bolo potrebné konanie v mene
týchto právnických osôb posudzovať v zmysle všeobecnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom
zákonníku, podľa ktorej právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to
oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány).
Za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj iní jej pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené

vo vnútorných predpisoch právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé
(§ 20 ods. 1, 2 OZ).

31. Ust. § 20 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka vymedzuje osoby, ktoré sú ex lege oprávnené konať
v mene právnickej osoby. Štatutárny orgán vystupuje navonok vo všetkých veciach právnickej osoby,

okrem vecí, ktoré zákon zveruje iným orgánom právnickej osoby, alebo ktoré mu zákon zakazuje
zveriť. Jeho konanie sa právnickej osobe pričíta bez ďalšieho, aj napriek prípadným vnútorným
obmedzeniam oprávnení konať za právnickú osobu (napr. vnútornými predpismi právnickej osoby či
obmedzenie možnosti uzatvárať zmluvy do určitej hodnoty určené iným orgánom právnickej osoby).
Prípadné vnútorné obmedzenia oprávnenia štatutárneho orgánu konať navonok nemajú účinky voči

tretím stranám, ak sa neprekračuje rozsah zákonných oprávnení štatutárneho orgánu, resp. rozsah
spôsobilosti právnickej osoby na právne úkony (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Obdo/18/2018).

32. Tieto závery je nutné aplikovať aj na „cirkevné“ právnické osoby. Nedodržanie ustanovení cirkevného

práva - kánonického práva a interných cirkevných noriem pri scudzovaní hnuteľných i nehnuteľných
hmotných vecí i nehmotných vecí patriacich do vlastníctva cirkevnej právnickej osoby štatutárnym
orgánom tejto právnickej osoby alebo jeho splnomocnencom na to písomne splnomocneným v súlade
s právnym poriadkom Slovenskej republiky, preto bez ďalšieho nie je možné považovať za skutočnosť
zakladajúcu neplatnosť prevodu takéhoto vlastníctva. Inými slovami, keďže cirkevné predpisy, resp.

predpisy náboženských spoločností, nie sú všeobecne záväzné predpisy, rozpor právneho úkonu
s týmito predpismi nespôsobuje jeho neplatnosť (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
23.1.2025, sp. zn. 4Cdo/126/2023).

33. Pokiaľ ide o postavenie cirkevného práva v právnom poriadku Slovenskej republiky, je teda

nepochybné, že toto netvorí súčasť právneho systému Slovenskej republiky, interné predpisy katolíckej
cirkvi nie sú všeobecne záväznými právnymi predpismi a z uvedeného dôvodu nie sú ani vynútiteľné
štátnou mocou. Hoci v zmysle článku 1 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava
medzinárodné zmluvy, ku ktorým patrí aj Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou
stolicou, je potrebné zdôrazniť, že z obsahu predmetnej zmluvy nevyplýva, že by ňou došlo k

implementácii cirkevného práva do právneho poriadku Slovenskej republiky nad rámec ustanovení čl. 1
ods. 1, čl. 2 ods. 2, resp. čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.34.Prisamotnomvýkladečl.2ods.1Základnejzmluvynemožnoopomenúťtúskutočnosť,žeSlovenská
republika sa síce zaviazala uznávať právo Katolíckej cirkvi a jej členov na slobodné a nezávislé
pôsobenie, ktoré zahŕňa okrem iného aj vykonávanie vlastníckeho práva k jej finančným a materiálnym

prostriedkom, avšak tento článok je nevyhnutné vykladať v nadväznosti na čl. 19 zmluvy, z ktorého
vyplýva, že výkon vlastníckeho práva, vrátane práva hnuteľné i nehnuteľné veci scudzovať, môže
Katolícka cirkev (aj právnické osoby ňou zriadené v zmysle čl. 3 ods. 4) uplatňovať výlučne v súlade
s podmienkami ustanovenými právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. bez akýchkoľvek ďalších
podmienok stanovených cirkevným právom, resp. internými predpismi katolíckej cirkvi, ktoré v zmysle

článku 2 ods. 2 Ústavy SR nie sú vynútiteľné štátnou mocou.

35. Právo katolíckej cirkvi na vykonávanie jej kompetencií ustanovených kánonickým právom
vyplývajúce z čl. 2 ods. 1 Základnej zmluvy je potrebné vykladať aj v spojení s čl. 24 ods. 3 Ústavy
SR v tom zmysle, že cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, čo znamená,
že kánonické právo je platným právom v cirkvi v rámci vnútornej (samostatnej) správy jej záležitostí.

Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že podmienky stanovené kánonickým právom v oblasti
scudzovania majetku vo vlastníctve katolíckej cirkvi ako právnickej osoby a právnických osôb ňou
zriadených, sú jej vnútornou záležitosťou a výkonom týchto oprávnení v rámci vnútornej autonómie cirkvi
nemôžu byť dotknuté individuálne práva iných - tretích osôb.

36.Zuvedenýchzáverovmožnovyvodiť,žekonanieopátaF.G.H.vmenežalobcuvpozíciištatutárneho
orgánu tejto právnickej osoby aj pri dispozícii s nehnuteľným majetkom žalobcu uzatvorením napadnutej
darovacej zmluvy a kúpnej zmluvy, súd prvej inštancie celkom správne posudzoval podľa príslušných
ustanovení§628ods.1až3,§588,§20ods.1a2,§46ods.1,§3ods.1a§39Občianskehozákonníka,
a nie podľa interných predpisov cirkvi, ktoré nie sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Pri tomto posúdení súd dospel k správnemu záveru, že zmluvy týkajúce sa prevodu nehnuteľností,
ktoré sú predmetom sporu, boli uzatvorené v súlade so zákonom, mali predpísanú písomnú formu (§ 40
ods. 1 OZ) a obsahovali všetky zákonom stanovené náležitosti; na ich základe bol príslušnou správou
katastra povolený vklad vlastníckeho práva v prospech právneho predchodcu žalovaných a následne
v prospech žalovaných, a preto sa žalobca podanou žalobou nedôvodne domáha určenia vlastníckeho

práva k predmetným nehnuteľnostiam.

37. Vo vzťahu k namietanému konaniu opáta odvolací súd zdôrazňuje, že opát F. G. H. pri scudzovaní
sporného majetku žalobcu v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka konal v mene
žalobcu, v pozícii štatutárneho orgánu tejto právnickej osoby, aj v rozsahu disponovania s majetkom

právnickej osoby. Vychádzajúc z ust. § 22 ods. 1 OZ ako štatutárny zástupca právnickej osoby Rádu
premonštrátov - Opátstvo Jasov bol oprávnený (bez obmedzení stanovených internými cirkevnými
predpismi) konať za túto právnickú osobu v jej mene, pričom z tohto zastúpenia vznikli práva a povinnosti
priamo dotknutej právnickej osobe, teda žalobcovi. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal neplatnosť
prevodov z dôvodu ich neschválenia kolektívnym orgánom – K. I., aj podľa názoru odvolacieho súdu táto

podmienka,resp.vnútornéobmedzeniaoprávneniaopátakonaťvmenežalobcuvyplývajúcezinterného
cirkevného predpisu (čl. 119 ods. 11 Konštitúcie), navonok nemali účinky voči tretím osobám a nemali
vplyv na platnosť uzatvorených právnych úkonov.

38. Žalobca preto v odvolaní celkom neopodstatnene uplatnil odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1

písm. h) CSP, ktorý v prejednávanej veci nie je preukázaný.

39. Záverom odvolací súd poukazuje na to, že žalobca podal žalobu v skutkovo a právne obdobnej
veci, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k.ú. B., ktorá na podklade
totožných dôvodov bola zamietnutá ako nedôvodná právoplatným rozsudkom Okresného súdu Košice

– okolie 15C/256/2010-707 zo dňa 30.1.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
11Co/105/2020-768 zo dňa 29.6.2022. Dovolanie, ktoré žalobca podal proti rozsudku krajského
súdu 11Co/105/2020-768, Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 4Cdo/126/2023 zo dňa 23.1.2025
(zmieňovaným v bode 32. tohto rozsudku) odmietol, nepovažujúc za opodstatnený uplatnený dôvod
prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. h) CSP, pretože rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska

napadnutého právneho posúdenia správny. V cit. uznesení k riešenej právnej otázke, ktorej nesprávne
posúdenie žalobca namietal v podanom dovolaní, a to „či na platné scudzenie nehnuteľného majetku
žalobcu sa vyžadoval osobitný postup, ktorý nebol zo strany štatutárneho zástupcu žalobcu dodržaný,
a to schválenie právneho úkonu kolektívnym orgánom žalobcu – radou“ - Najvyšší súd SR formulovalzáver, podľa ktorého: „Štatutárny orgán vystupuje navonok vo všetkých veciach právnickej osoby, okrem
vecí, ktoré zákon zveruje iným orgánom právnickej osoby, alebo ktoré mu zákon zakazuje zveriť.
Jeho konanie sa právnickej osobe pričíta bez ďalšieho, aj napriek prípadným vnútorným obmedzeniam

oprávnení konať za právnickú osobu (napr. vnútornými predpismi právnickej osoby či obmedzenie
možnosť uzatvárať zmluvy do určitej hodnoty určené iným orgánom právnickej osoby)“. „Tieto závery
je pochopiteľne nutné aplikovať aj na „cirkevné“ právnické osoby, ...keďže cirkevné predpisy, resp.
predpisy náboženských spoločností, nie sú všeobecne záväzné predpisy, rozpor právneho úkonu
s týmito predpismi nespôsobuje jeho neplatnosť“.

40. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v jeho zamietavom výroku ako aj
v súvisiacom výroku o trovách konania podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny, v spojení
s dopĺňacím rozsudkom (III. výrok, ktorý má charakter tzv. závislého výroku vo vzťahu k rozhodnutiu vo
veci samej), ktorým súd prvej inštancie vzhľadom na procesný neúspech žalobcu vo veci samej v súlade
s ust. § 335 ods. 1 CSP správne zrušil neodkladné opatrenie nariadené po začatí konania vo vzťahu

k žalovaným v 1. a 2. rade právoplatným uznesením Okresného súdu Košice – okolie 10C/20/2010-23
zo dňa 5.11.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach 1Co/9/2011-57 zo dňa 31.1.2011,
keďže jeho účinky boli obmedzené na čas do právoplatného rozhodnutia sporu sp.zn. 10C/20/2010 a
ďalšie trvanie neodkladného opatrenia vzhľadom na zamietnutie žaloby vo veci samej už nie je dôvodné.

41. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP tak, že stranám sporu nárok na ich náhradu nepriznal, nakoľko žalobca nemal úspech v odvolacom
konaní a plne úspešným žalovaným v 1. až 3. rade podľa obsahu spisu v odvolacom konaní žiadne
trovy preukázateľne nevznikli.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanejopravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov

sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací
návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí,
ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).