Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. november 2023

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 25C/29/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115203490
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Melicherčíková

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2023:7115203490.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Martou Melicherčíkovou v právnom spore žalobcu: A. B. C.,

nar.XX.XX.XXXX, bytom D., E. X, zastúpený advokátom JUDr. Richard Kovalčík, Rázusova 1, Košice,
proti žalovanému: Slovenská republika, zast. Ministerstvom vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, v konaní
o náhradu škody takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.000,- EUR do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobcu z a m i e t a .

III. Žalobcovi p r i z n á v anárok na náhradu trov konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou zo dňa 11.2.2015 sa domáhal zaplatenia sumy vo výške 20.000,- EUR titulom
náhrady škody, ako aj vzniknutých trov konania.

2. Uvedenou žalobou sa domáhal od žalovaného zaplatenia uvedenej sumy titulom náhrady škody
s odôvodnením, že policajné orgány nesprávnym postupom a nezákonným rozhodnutím v správnom
konaní mimoriadne závažne a intenzívne zasiahli do jeho ústavného práva vyplývajúceho mu z čl.

16 ods. 1 a z čl. 19 ods. 1 Ústavy SR. Podotkol, že uloženie akejkoľvek povinnosti, ktorá sa týka
posúdenia otázky zdravotného stavu človeka, teda aj posúdenia zdravotnej spôsobilosti na vedenie
motorového vozidla, sa priamo dotýka osobnosti človeka. V prípade, ak je táto povinnosť uložená
v rozpore so zákonom, tak ako tomu bolo v danom prípade, je nevyhnutné takéto konanie považovať
za neoprávnený zásah do ľudskej dôstojnosti, resp. osobnej cti fyzickej osoby. Konkrétne uviedol,
že rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresný dopravný inšpektorát, Oddelenie
bezpečnosti cestnej premávky Košice zo dňa 12.6.2012 mu bola v zmysle § 91 ods. 2 zák. č. 8/2009

Z. z. o cestnej premávke stanovená o. i. povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti
na vedenie motorového vozidla. Proti uvedenému rozhodnutiu podal dňa 9.7.2012 odvolanie a žiadal,
aby Krajského riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach namietané rozhodnutie zrušilo. Rozhodnutím
Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Krajského dopravného inšpektorátu Košice zo dňa 6.9.2012,
č. KRPZ-KE-KDI2-P-164/2012, Krajské riaditeľstvo PZ odvolanie žalobcu zamietlo, rozhodnutie OR PZ
Košice zo dňa 12.6.2012 potvrdilo a žalobcu poučilo o možnosti súdneho preskúmania rozhodnutia.
Nakoľko žalobca bol toho názoru, že vyššie uvedené rozhodnutia sú nezákonné, podal žalobu o

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na Krajskom súde v Košiciach dňa
13.11.2012, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia Krajského riaditeľstva PZ zo dňa 6.9.2012. Krajský
súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 21.2.2013 sp.zn. 6S/330/2012 zrušil napadnuté rozhodnutie KR
PZ, Krajského dopravného inšpektorátu Košice zo dňa 6.9.2012, ako vydané v rozpore so zákonom. Vrozhodnutí konštatoval, že postup a následné rozhodnutia policajných orgánov v uvedenom správnom
konaní boli šikanózne, svojvoľné a nemajúce právny základ. Najvyšší súd SR, ktorý potvrdil rozhodnutie
Krajského súdu v Košiciach, navyše bol toho názoru, že správne konanie vedené pred policajnými

orgánmi bolo vedené neodôvodnene a napadnuté rozhodnutie nikdy nemalo byť vydané. Žalobca
dôvodil, že uvedené okolnosti vyvolali u neho pocit ohrozenia, ktorý tkvel predovšetkým v tom, že
policajné orgány môžu v zásade kedykoľvek, a to aj bez toho, aby bol na to daný právny podklad, začať
voči nemu konanie, následkom ktorého mohlo byť v konečnom dôsledku aj odobratie oprávnenia na
vedenie motorového vozidla. Uvedené oprávnenie žalobca potrebuje pre výkon svojho zamestnania

avprípade,akbydošlokjehoodobratiubolapravdepodobnosť,žebyvdôsledkutejtoskutočnostimohol
prísť o zamestnanie, čo by mu spôsobilo nemalé problémy, vrátane finančných. Postup a rozhodnutia
policajných orgánov vyvolali u žalobcu aj pocit bezradnosti a nemohúcnosti dovolať sa ochrany svojich
práv pred policajnými orgánmi. Tento pocit bol umocnený o to viac, že policajné orgány v priebehu
celého správneho konania nielenže ignorovali akékoľvek podania žalobcu, ale odignorovali aj splnenie
povinnosti podrobiť sa vyšetreniu zdravotnej spôsobilosti, ktorá bola žalobcovi nezákonne uložená

prvostupňovým policajným orgánom. Napriek nezákonne nariadenému vyšetreniu sa žalobca z obavy,
že by mohol prísť o oprávnenie na vedenie motorového vozidla, zúčastnil vyšetrenia nariadeného
prvostupňovým policajným orgánom, napriek tomu, že sa s ním nestotožňoval, o ktorej skutočnosti
svedčílistzodňa25.7.2012,adresovanýprvostupňovémupolicajnémuorgánu,vktorommuo.i.zaslalaj
doklad potvrdzujúci jeho zdravotnú spôsobilosť viesť motorové vozidlo. Nakoľko uvedený doklad podľa

prvostupňového policajného orgánu nebol v súlade s prílohou č. 7 Vyhlášky Ministerstva vnútra SR
č. 413/2010 Z. z., doklad o zdravotnej spôsobilosti bol žalobcovi vrátený a opätovne bol vyzvaný na
doručenie dokladu v súlade s uvedenou vyhláškou. Napriek skutočnosti, že nesúlad spočíval výlučne len
v nedodržaní formy dokladu a nie v jeho obsahu, ktorý bol dodržaný a z jeho obsahu bolo bezpochyby
zrejmé, že žalobca je plne zdravotne spôsobilý na vedenie motorového vozidla, ten opätovne

nútený absolvovať vyšetrenie zdravotnej spôsobilosti a následne 27.8.2012 doručil prvostupňovému
policajnému orgánu doklad o zdravotnej spôsobilosti na už požadovanom tlačive. Žalobca napriek
tomu, že si splnil uloženú povinnosť a preukázal zdravotnú spôsobilosť na vedenie motorového vozidla,
druhostupňový policajný orgán predmetný doklad o zdravotnej spôsobilosti odignoroval, nezaoberal
sa ním a dňa 6.9.2012 vydal rozhodnutie, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu, podľa

ktorého bola žalobcovi opätovne uložená povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na
vedenie motorového vozidla.

3. Žalovaný žiadal žalobný návrh v celom rozsahu zamietnuť, poukazujúc na skutočnosti uvedené
v samotnom žalobnom návrhu, bol toho názoru, že postup tak prvostupňového policajného orgánu,

ako aj odvolacieho správneho orgánu boli správne, keď prvostupňový správny orgán v súlade s ust.
§ 91 ods.2 zák.č. 8/2009 Z.z. začal konanie vo veci preskúmania zdravotnej spôsobilosti žalobcu
a odvolací orgán postupoval správne, keď po preskúmaní spisového materiálu a dôkazov v ňom
zhromaždených dospel k záveru, že v prípade žalobcu boli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia
o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti. Bol toho názoru, že v danom prípade boli splnené podmienky

na vydanie rozhodnutia o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti žalobcu, navyše zákon pre vydanie
takéhoto rozhodnutia nepožaduje, aby takáto zmena zdravotnej spôsobilosti aj nastala. Z dikcie zákona
vyplýva, že postačí aj dôvodný predpoklad o tejto zmene, čo po predložení štyroch dokladov o
dočasnej práceneschopnosti žalobcu u správneho orgánu aj nastalo. Rozhodnutie tak prvostupňového
ako aj druhostupňového správneho orgánu preto boli vydané v súlade s navrhovateľom napádaných

ustanovení zákona č.71/67Zb., keďže boli vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi
a rozhodnutia správnych orgánov vychádzali zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Rozhodnutie o
preskúmaní zdravotnej spôsobilosti je pritom rozhodnutím predbežnej povahy a to z dôvodu, že uvedené
rozhodnutie je len opatrením na preskúmanie zdravotného stavu osoby, ktorá je držiteľom vodičského
oprávnenia, u ktorej možno dôvodne predpokladať, že nastala zmena zdravotnej spôsobilosti. V

uvedenom prípade podkladom, ktorý vyvolal u prvostupňového správneho orgánu dôvodný predpoklad,
že mohla nastať zmena zdravotnej spôsobilosti boli samotným žalobcom predložené štyri doklady o
dočasnej práceneschopnosti. Preto mal za to, že rozhodnutím o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti
na vedenie motorového vozidla nezasiahol do základných práv a slobôd žalobcu a povinnosť uložená
mu rozhodnutím bola uložená v súlade a v zmysle zák.č. 8/2009 Z.z.. Pokiaľ ide o rozhodnutie

druhostupňového správneho orgánu, ten preskúmaním spisového materiálu a dôkazov v ňom
zhromaždeným dospel k záveru, že v prípade žalobcu boli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia o
preskúmaní zdravotnej spôsobilosti. V prípade rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach rozsudkom č.k.
6S/330/2012 zo dňa 21.2.2013, uvedený súd sa nestotožnil s rozhodnutím správneho orgánu, keďževychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, z ktorého dôvodu vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie.
Podľa uvedeného rozhodnutia súdu, sa pre rozhodnutie o uložení povinnosti preskúmať zdravotnú
spôsobilosť fyzickej osoby na vedenie motorového vozidla vyžaduje dôvodný a teda kvalifikovaný

predpoklad v smere podstatnej zmeny telesnej alebo duševnej schopnosti fyzickej osoby viesť motorové
vozidlo, ako to vyplýva z citovaných zákonných ustanovení zák.č. 8/2009 Z.z.. Súd sa stotožnil s
názorom žalobcu, že nemôže ísť o akúkoľvek zmenu zdravotného stavu držiteľa vodičského oprávnenia,
za ktorú zmenu Krajský dopravný inšpektorát, KR PZ v Košiciach považoval len opakovanú dočasnú
práceneschopnosť žalobcu, pretože v opačnom prípade by orgán policajného zboru mohol nariadiť

každej fyzickej osobe, ktorá je držiteľom vodičského oprávnenia, a ktorá bola viackrát práceneschopná,
uložiťtútopovinnosť,čobymohloviesťkarbitrárnostikonaniasprávnehoorgánu.Nazákladeuvedeného
Krajský súd v Košiciach dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného, ktorým sa rozumie rozhodnutie
správnych orgánov oboch stupňov, nebolo vydané v súlade so zákonom. Po doručení spisového
materiálu bolo konanie o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti zastavené, a to rozhodnutím zo dňa
15.11.2013, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 2.12.2013.

4. Po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd rozhodol rozsudkom zo dňa 6.9.2018 v konaní
25C/93/2015, keď žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.000,- EUR
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal aj nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

5. V dôsledku odvolania rozhodoval Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 16.6.2020 v konaní sp.
zn. 6Co/108/2019, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 6.9.2018 okrem výroku II.,
ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rozhodol aj o trovách odvolacieho konania.

6. Proti rozsudku odvolacieho súdu žalovaný podal dovolanie, o ktorom rozhodoval Najvyšší súd SR,

ktorý uznesením zo dňa 28.2.2023 v konaní sp. zn. 4Cdo/49/2021 rozsudok Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 16.6.2020 sp. zn. 6Co/108/2019 v jeho potvrdzujúcej časti a vo výroku o trovách konania, ako aj
rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 6.9.2018 č. k. 25C/93/2015-116 s výnimkou výroku, ktorým
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

7. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia dovolacieho súdu je zrejmé, že súd prvej inštancie sa
zrozumiteľne a presvedčivo nevysporiadal s tvrdeniami odvolateľky, prečo samotné prejednanie veci
a konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, tiež námietkou nedostatočného
odôvodnenia priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie a napokon
aj námietkou, že sa jedná o žalobu na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Uviedol aj to, že z dôvodov napadnutého rozhodnutia nie je podľa dovolacieho súdu zrejmé ako sa
s niektorými špecifickými a pre výsledok sporu rozhodujúcimi námietkami vyporiadal odvolací súd.
Neplatilo to ale pokiaľ šlo o námietky nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej a tvrdenej absencii
predpokladov zodpovednosti žalovanej v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., s ktorými námietkami
sa odvolací súd vysporiadal v bodoch 36 až 47 svojho rozhodnutia, čo sa stalo podľa dovolacieho

súdu dostatočným spôsobom a vysvetlenie predmetných námietok bolo z pohľadu dovolacieho súdu
postačujúce. Neplatilo to však o tom, akým spôsobom odvolací súd reagoval na námietky žalovanej
o neprimeranej výške priznanej nemajetkovej ujmy (podľa akých kritérií dospel k jej výške) a tiež
dostatočne nevysvetlil, rovnako ako súd prvej inštancie, prečo nepovažoval samotné prejednanie veci
a konštatovanie porušenia práva za dostatočné zadosťučinenie. V dôsledku absencie vyporiadania sa

so všetkými relevantnými námietkami sa stala úvaha súdov nižších inštancií, na základe ktorej určili
voľnou úvahou výšku nemajetkovej ujmy nepreskúmateľnou. Podľa dovolacieho súdu v napadnutom
rozsudkuúplneabsentujepokiaľideovýškupriznanejnemajetkovejujmykomparáciasinýmiobdobnými
prípadmi, ktorá skutočnosť by mala byť už bežnou súčasťou rozsudku, o aký v preskúmavanej veci išlo.
V súvislosti s vyššie uvedenými konštatovaniami dovolací súd poukázal na doterajšiu judikatúru

k problematike priznávania výšky nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch – rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6Cdo/37/2012 z 31.7.2012, podľa ktorého najvyšší súd dospel k záveru, že súd
je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka
o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, obdobných veciach.
V tomto rozhodnutí poukázal aj na nález ústavného súdu z 6.12.2006 sp. zn. III. ÚS 147/05 a tiež

rozsudok ESĽP zo 17.7.2012. V rozhodnutí z 30.9.2013 sp. zn. 6MCdo/15/2012 najvyšší súd dospel
k záveru, podľa ktorého určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej
úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré
súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. V tomto smere uviedol,že je nutné, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce
odškodnenie napr. zák. č 215/2006 Z. z.

8. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd konštatoval, že pri ďalšom rozhodovaní sa súd
bude dôsledne zaoberať aj tvrdeniami žalovanej, či v danom prípade samotné prejednanie veci
a konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, v ktorej súvislosti poukazovala aj
na čas trvania „stavu neistoty“ žalobcu.

9. V rozsudku prvostupňový súd zo dňa 6.9.2018 súd uviedol zistený skutkový stav, s ktorým je možné
sa stotožniť, keď uviedol, že Rozhodnutím o priestupku zo dňa 13.6.2012 Okresné riaditeľstvo PZ,
Okresný dopravný inšpektorát, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky v Košiciach, sp.zn. ORPZ-KE-
ODI1-P-1245/2011 rozhodlo, že obvinený z priestupku Mgr. Igor Pauer dňa 21.9.2011 v čase o 19:18
hod. viedol v Košiciach po viadukte v smere od Opatovskej cesty k ul. Južné nábrežie osobné motorové
vozidlo továrenskej značky VAZ, EČV: D. F., pričom na výjazde na rýchlostnú cestu pre motorové vozidla

nerešpektoval dopravnú značku P2 „Stoj daj prednosť vjazde“, čo bolo zistené hliadkou policajného
zboru, ktorá v tom čase prechádzala po ul. Južné nábrežie v smere na sídlisko Nad jazerom. Vodič na
mieste si nebol vedomý spáchania priestupku, a preto bola spísaná správa o výsledku objasňovania
priestupku, na ktorú sa vodič vyjadril, ale nepodpísal. Mgr. Pauer týmto konaním porušil ust. § 3 ods.2
písm.b) s poukazom na § 137 ods.2 písm.g) zákona NR č.8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení noviel,

čím bol uznaný vinným zo spáchania skutkovej podstaty priestupku podľa § 22 ods.1 písm.j) zákona
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, za čo mu bola uložená pokuta vo výške
150,- €.

10.ZobsahuspisovéhomateriáluOkresnéhoriaditeľstvaPZvKošiciach,Okresnýdopravnýinšpektorát,

oddelenie bezpečnosti cestnej premávky Košice č. ORPZ -KE-ODI1-287-006/2012 je zrejmé, že
uvedený správny orgán dňa 2.4.2012 začal z úradnej povinnosti konanie o preskúmaní zdravotnej
spôsobilosti na základe skutočností, ktoré mu boli známe z predložených dokladov o dočasnej
práceneschopnosti zo dňa 23.11.2011, 27.12.2011, 23.1.2012 a 5.3.2012, z ktorých vyplývalo, že bolo
možné dôvodne predpokladať, že v prípade žalobcu nastala zmena zdravotnej spôsobilosti držiteľa

vodičského oprávnenia. Upovedomenie bolo adresované a doručené žalobcovi, na ktoré reagoval
podaním zo dňa 27.4.2012.

11. Rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ, Okresného dopravného inšpektorátu Košice zo dňa
12.6.2012,sp.zn.ORPZ-KE-ODE1-287-006/2012bolažalobcoviMgr.IgroviPaueroviuloženápovinnosť

podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla, nakoľko bolo možno
dôvodne predpokladať, že nastala zmena zdravotnej spôsobilosti menovaného. Podľa uvedeného
rozhodnutia, držiteľ vodičského oprávnenia bol povinný v lehote do dvoch mesiacov pod nadobudnutí
právoplatnosti rozhodnutia podrobiť sa nariadenému preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti a predložiť
do siedmich dní odo dňa podrobenia sa uvedenému preskúmaniu závery výsledkov preskúmania

Okresnému dopravnému inšpektorátu OR PZ v Košiciach, ktorý preskúmanie nariadil. Menovaný bol
povinný preskúmanie zdravotnej starostlivosti preukázať dokladom o zdravotnej spôsobilosti podľa
prílohy č. 7 vyhlášky MV SR č.413/2010, ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška MV SR č.9/2009. Uvedené
rozhodnutie o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti nadobudlo právoplatnosť 26.9.2012.

12. Žalobca podaním zo dňa 25.7.2012 doručil a zaslal požadované potvrdenie Okresnému riaditeľstvu
PZ v Košiciach, preukazujúce a potvrdzujúce zdravotnú spôsobilosť v zmysle prílohy č.7 Vyhlášky MV
č.413/2010 v zákonnej lehote. Zároveň žiadal o ukončenie neustálej buzerácie voči jeho osobe zo strany
uvedeného správneho orgánu.

13. Okresné riaditeľstvo PZ prípisom zo dňa 30.7.2012 žalobcovi oznámilo, že doklad ním predložený o
zdravotnej spôsobilosti nie je v súlade s prílohou č. 7 uvedenej vyhlášky, z ktorého dôvodu tento doklad
mubolvrátenýazároveňmubolozaslanétlačivo,ktorépríloheč.7zodpovedá.Tentodokladmalžalobca
vyplniť a potvrdiť lekárom.

14. Keďže žalobca proti rozhodnutiu o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti podal odvolanie, rozhodovalo
Krajské riaditeľstvo PZ v Košiciach, Krajský dopravný inšpektorát Košice rozhodnutím zo dňa 6.9.2012,
keď rozhodnutie o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti, vydané Okresným dopravným inšpektorátom
Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, zo dňa 12.6.2012 potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. Povydaní tohto rozhodnutia žalobca predložil Okresnému riaditeľstvu PZ opätovne požadované potvrdenie,
doklad o zdravotnej spôsobilosti, o čom svedčí jeho podanie zo dňa 2.11.2012, ktoré potvrdenie doručil
osobne do podateľne a dožadoval sa potvrdenia o jeho dostatočnosti.

15. Dňa 16.11.2012 žalobca podal na Krajský súd v Košiciach žalobu o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy, Krajského riaditeľstva PZ v Košiciach zo dňa 6.9.2012 č.: KRPZ-
KE-KDI2-P-164/2012, keď požadoval jeho zrušenie.
Krajský súd v Košiciach v konaní 6S/330/2012 dňa 21.2.2013 rozsudkom zrušil rozhodnutie žalovaného

zo dňa 6.9.2012, ako aj rozhodnutie Okresného riaditeľstva PZ, Okresného dopravného inšpektorátu
v Košiciach zo dňa 12.6.2012, č. ORPZ-KE-ODI-287-006/2012 a vec vrátil žalovanému, t.j. Krajskému
riaditeľstvu PZ v Košiciach na ďalšie konanie. Súčasne rozhodol o náhrade trov konania.

16. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia podľa názoru súdu, na základe v tomto rozhodnutí
citovanýchzákonnýchustanovenívyplýva,žeprerozhodnutieouloženípovinnostipreskúmaťzdravotnú

spôsobilosť fyzickej osoby na vedenie motorového vozidla sa vyžaduje dôvodný a teda kvalifikovaný
predpoklad v smere podstatnej zmeny telesnej alebo duševnej schopnosti fyzickej osoby viesť motorové
vozidlo, ako to vyplýva z citovaných zákonných ustanovení § 91 ods.2 zák.č. 8/2009 Z.z.. Preto sa
stotožnil s názorom žalobcu, že nemôže ísť o akúkoľvek zmenu zdravotného stavu držiteľa vodičského
oprávnenia, za ktorú zmenu žalovaný považoval len opakovanú dočasnú práceneschopnosť žalobcu,

pretože v opačnom prípade by orgán policajného zboru mohol nariadiť každej fyzickej osobe, ktorá je
držiteľom vodičského oprávnenia, ktorá bola viackrát práceneschopná, uložiť takúto povinnosť podrobiť
sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti, čo by mohlo viesť k arbitrárnosti konania správneho orgánu.
Súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného, ktorým sa rozumelo rozhodnutie správnych orgánov
oboch stupňov, nebolo vydané v súlade so zákonom. Súd dal za pravdu žalobcovi v tom smere, že v

spise žalovaného sa nachádzal doklad, ktorý predložil žalobca žalovanému 27.8.2012 a to na výzvu
prvostupňového správneho orgánu, ktorý doklad už bol súladný s prílohou č.7 vyhlášky č.413/2010 Z.z.
a žalovaný sa s týmto dokladom, ktorý svedčil tomu, že žalobca sa podrobil preskúmaniu zdravotného
stavunavedeniemotorovéhovozidlasvýsledkom,žejespôsobilýnavedeniemotorovéhovozidlavôbec
nevysporiadal vo svojom rozhodnutí zo dňa 6.9.2012, aj keď ho mal, resp. mohol mať k dispozícii a

len zavinením prvostupňového správneho orgánu ho žalovaný ako odvolací orgán k dispozícii nemal,
keďže tento doklad nebol odvolaciemu orgánu predložený do 6.9.2012 a do spisu sa dostal až po
vydaní rozhodnutia o odvolaní žalobcu. Takýto postup správneho orgánu podľa súdu nemožno ničím
ospravedlniť, a preto ho považoval za arbitrárne nesprávny.

17. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 21.8.2013 rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa
21.2.2013 potvrdil, čím prvostupňové rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 18.9.2013.
Po preskúmaní spisového materiálu najvyšší súd sa stotožnil so zisteniami i závermi krajského súdu,
navyše doplnil, že na základe zákonných ustanovení bolo prvotnou povinnosťou policajných orgánov
pred vydaním napadnutého rozhodnutia, ak v ich zmysle lekári nesignalizovali žalobcovu zdravotnú

nespôsobilosť viesť motorové vozidlá, po tom, čo bol opakovane štyrikrát práceneschopný, zistiť z akého
dôvodu práceneschopnosť nastala, prípadne pre neporušenie dôvernosti informácií o zdravotnom stave
žalobcu,čiišlootakéochorenia,ktorébymohliovplyvniť,čivylúčiťžalobcovuspôsobilosťviesťmotorové
vozidlá. Ak sa tak nestalo a policajné orgány bez toho, aby mali jasno, z akého dôvodu bol žalobca
štyrikrát práceneschopný, ho na jeho náklady prinútili k vyšetreniu jeho zdravotnej spôsobilosti viesť

motorové vozidlá, aby bolo preukázané, že žalobca je zdravotne spôsobilý viesť motorové vozidlá,
nemožno nenazvať postup a napadnuté rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúce rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu za šikanózne a svojvoľné, nemajúce právny základ. Na základe
tohto postupu žalobcu, ktorý sa podriadil rozhodnutiu správneho orgánu (určite nie preto, že sa s ním
stotožnil, ale preto, že nemal inú možnosť), napriek tomu, že prvostupňový správny orgán mal od

tohto momentu už v spise založený relevantný doklad o zdravotnej spôsobilosti žalobcu na vedenie
motorových vozidiel a teda i dôkaz o svojom protiprávnom postupe, tento doklad odvolaciemu orgánu
nepredložil a žalovaný navyše takýto postup podriadenému orgánu ospravedlnil absolútne nelogickými
a absurdnými tvrdeniami. Z uvedeného dôvodu žalovaný po vrátení veci mal mať jedinú povinnosť -
urýchlene uložiť správnemu orgánu prvého stupňa zastaviť neodôvodnene vedené konanie. Odvolací

súd sa stotožnil s názorom krajského súdu i v tom zmysle, že také rozhodnutie (ako bolo preskúmavané)
nikdy nemalo byť vydané.18. K zastaveniu konania došlo na základe rozhodnutia Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach zo
dňa 15.11.2013, keď konanie o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti žalobcu zastavil. Toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť 2.12.2013.

19. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu písomným podaním zo dňa 6.12.2013 podal
Ministerstvu vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, ktorou žiadal o úhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 20.000,-€, ktorú považoval za adekvátnu intenzite neoprávneného zásahu do svojich
ústavných práv, na ktorej sa podieľali orgány štátu, s využitím hrozby ďalšej ujmy - odobratia vodičského

oprávnenia.

20. Ministerstvo vnútra SR písomným podaním zo dňa 12.5.2014 žalobcovi ako aj jeho právnemu
zástupcovi poskytlo odpoveď v zmysle ktorej uplatnenú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody považovalo za nedôvodnú, ktorej nebolo možné vyhovieť. S poukazom na zákonné
ustanoveniazák.č.514/2003Z.z.tentoorgánmalzato,žežiadateľnepreukázalexistenciunezákonného

rozhodnutia, že chýbal jeden zo zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to existencia
škody v majetkovej sfére žiadateľa, alebo nemajetková ujma žiadateľa. Žiadateľ v žiadosti neuviedol
žiadne konkrétne následky, ktoré mu mali vzniknúť v spoločenskom, v súkromnom živote, alebo v
spoločenskom uplatnení v súvislosti s vydanými nezákonnými rozhodnutiami. Podľa Ministerstva vnútra
SR žiadateľ nepreukázal, že by došlo k tak závažnému zásahu do jeho práv, aby konštatovanie

porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu, preto mal za to,
že neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania vzniku nemajetkovej ujmy ani ohľadom výšky
nemajetkovej ujmy.

21. Žalobca vo svojej výpovedi potvrdil, že v rozhodný deň, t.j. 21.9.2011 vo večerných hodinách, cca

o 19:00 hod. viedol motorové vozidlo zn. Lada G. 2111 smerom po viadukte od Opatovskej cesty na
Južné nábrežie. Šiel z vedľajšej cesty na hlavnú. V motorovom vozidle bol sám, tvrdil, že na križovatke
zastal, keďže bola stopka. Pred ním v motorovom vozidle šiel brat, spolu šli k rodičom na Jazero.
Vzápätí ho zastavila hliadka príslušníkov polície za účelom vykonania bežnej kontroly. Príslušník bez
pozdravenia požadoval doklady, na čo žalobca reagoval poučením, aby sa príslušník pozdravil a tak

žiadal doklady. Podľa príslušníka polície žalobca sa mal dopustiť priestupku, keď nezastal na stopke pri
výjazde na hlavnú cestu. Pri tomto kontakte odmietol zaplatiť pokutu 50,-€, keďže si bol istý, že žiadneho
priestupku sa nedopustil. Situáciu príslušníkovi ozrejmoval tým, že pred ním šiel motorovým vozidlom
brat a keďže zastavil on, musel zastať aj žalobca. Argumentácia bola nepostačujúca, príslušníci polície
trvali na svojom. Boli agresívni, z ktorého dôvodu telefónom zavolal brata, následne, cez 158 volali

ďalšiu hliadku, keďže prístupom policajtov sa cítil byť ohrozený. Tí mali iný prístup. Keďže si nebol
vedomý žiadneho priestupku, osobne mal ísť spísať záznam na políciu. V tomto smere sám iniciatívu
nevyvíjal, nepredpokladal, aby vyšetrovanie pokračovalo. Žalobca potvrdil, že v ďalších mesiacoch
obdŕžal predvolanie za účelom výsluchu na polícii, je možné, že to bolo viackrát, koncom roku 2011,
resp. začiatkom roku 2012. Bolo to však zimné obdobie, kedy mal zdravotné problémy, šlo o bežné

vírusové ochorenie. Pri prvom prevzatí zásielky zistil, že to bolo až potom, ako sa mal výsluch uskutočniť,
z ktorého dôvodu sa kontaktoval s príslušným oddelením. V ďalšom období bol PN, o ktorej skutočnosti
policajtom predložil doklady. Preto ho rozhodnutie z júna 2012 prekvapilo, jednak o priestupku, na
základe ktorého mu bola uložená pokuta 150,-€ a keďže bol uznaný vinným, obdŕžal aj rozhodnutie o
preskúmaní zdravotnej spôsobilosti. Pri priestupku nad 100,-€ vedel, že môže prísť o vodičský preukaz,

na ktorú skutočnosť bol upozornený v rozhodnutí, ktorým mu policajti nariadili preskúmanie zdravotnej
spôsobilosti. V tom čase robil manažéra v súkromnej spoločnosti a k práci motorové vozidlo nevyhnutne
potreboval, takže odobratie vodičského preukazu by mu prácu sťažilo. Nechápal postup policajtov a
to ako policajt mohol dospieť k rozhodnutiu, že jeho zdravotný stav nie je spôsobilý na to, aby viedol
motorové vozidlo. Bral to ako spôsob šikany z ich strany.

22. Napriek tomu, že proti uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie, rozhodol sa, že sa vyšetreniu
podrobí. Vyšetrenie vykonávala obvodná lekárka. Šlo o vizuálnu prehliadku osoby, bol meraný tlak,
tep, vyšetrené oči. Ošetrujúca lekárka bola prekvapená nutnosťou takéhoto vyšetrenia. Nevedela akou
formou má doklad o zdravotnej spôsobilosti vypísať, z ktorého dôvodu vypísala kartičku ako pri vydaní

vodičského oprávnenia. Iný doklad nemala. Uvedenú kartičku žalobca s prípisom zo dňa 25.7.2012
zaslal Okresnému riaditeľstvu PZ v Košiciach a vec považoval za vyriešenú. Zákon, súčasťou ktorého
bola príloha č.7, musel preštudovať, keďže nie je právnik, má ukončené vysokoškolské ekonomické
vzdelanie. Po zabezpečení potrebnej prílohy navštívil obvodnú lekárku opäť, tá mu doklad o odbornejspôsobilosti potvrdila. Medzitým v dôsledku odvolania proti rozhodnutiu OR PZ rozhodoval nadriadený
orgán. Z jeho obsahu je zrejmé, že nebol oboznámený s listinnými dokladmi, ktoré im predkladal a
keďže potvrdil prvostupňové rozhodnutie policajtov, na základe tohto rozhodnutia musel ísť za obvodnou

lekárkou tretíkrát. Rozhodnutie krajského riaditeľstva vnímal tak, ho že odvolací orgán nechránil, ale
na základe toho mu opäť uložil povinnosť podrobiť sa vyšetreniu. Pokutu za priestupok zaplatil, po
rozhodnutí najvyššieho súdu mu bola vrátená. Doklad o zdravotnej spôsobilosti zo dňa 5.11.2012 (čl.
82 spisu) je tretím dokladom o vyšetrení. Postup príslušníkov polície žalobcu nahneval tak, že podal
trestné oznámenie, či postup policajtov nenapĺňal znaky zneužitia právomoci verejného činiteľa. Sám

už nevedel na koho sa má obrátiť a ako svoje práva brániť. Uznesením Ministerstva vnútra SR zo dňa
31.7.2012 vec podozrenia zo zneužívania právomoci verejného činiteľa bola odmietnutá, nakoľko nebol
dôvod na postup podľa § 197 ods.2 Tr. zákona. Po týchto peripetiách podal žalobu na Krajský súd v
Košiciach, ktorá bola riešená v správnom konaní. V tomto smere predložil rozhodnutia Krajského súdu v
Košiciach, ako aj Najvyššieho súdu SR. Krajský súd mu dal za pravdu, najvyšší súd potvrdil, že konanie
policajtov bolo šikanózne, svojvoľné, nemajúce právny základ. Ďalších šesť mesiacov ho policajný orgán

držal v neistote, kým konanie zastavil, čím bol prekvapený, že nerešpektovali názor najvyššieho súdu.
Za celé dva roky kedy konanie prebiehalo na polícii i na súde žil v neistote, mal pocit, že táto moc
je mocou neobmedzenou, uzurpujúca výkonnú i súdnu moc. Podľa jeho názoru uvedeným konaním a
postojom správne orgány chceli dokázať, že oni sú tí, ktorí majú právo a každý sa im musí podrobiť. Celý
proces bral ako akt pomsty, napriek tomu, že bránil len svoje práva. Mal pocit, že vyšetrovanie prebieha

nezákonne, svojvoľne, všetci si navzájom kryjú chrbát. Pri ochrane svojich práv sa obrátil všade, kde
mohol. Z celého procesu mal pocit bezmocnosti, pocit, že pokiaľ policajné orgány chcú človeka zničiť,
dokážu to. Pokiaľ ide o dopad vydaných rozhodnutí na jeho život, žalobca v tomto smere uviedol, že
bol v prvom rade šokovaný, že vôbec takéto konanie v demokratickom štáte môže prebehnúť, keďže
bolo šikanózne. Pocítil neskutočný pocit poníženia, bezmocnosti, nevedel si predstaviť, že niekto môže

nerešpektovať základné ľudské práva. Každý krok, ktorý absolvoval ho v tom utvrdzoval. Žalobca je
slobodný, bez detí, celé obdobie situáciu riešil sám spolu s rodinnými príslušníkmi. Bolo zopár nocí,
kedy nevedel spať. Súdne rozhodnutia, ktoré mu dali za pravdu, tie podľa žalobcu nie sú postačujúce
a v žiadnom prípade ho neuspokojili. Celej situácii venoval stovky hodín, a aj keď nevedel preukázať
zdravotné problémy, určite to bol stres, ktorý ho celý obdobím sprevádzal. Po rozhodnutiach súdov v

jeho prospech sa mu nik neospravedlnil, naopak v správnom konaní na súde zo strany týchto orgánov
pociťoval arogantný prístup. Každopádne prístup policajtov nepovažoval za normálny, šlo o správanie
mimo noriem slušného správania.

23. Na návrh žalobcu bol vypočutý svedok H. C., brat žalobcu. Dňa 21.9.2011 pomáhal bratovi s prácami

na rodinnom dome. V ten deň šli k rodičom, tí bývajú na sídlisku Nad jazerom. Šli dvomi autami. Svedok
šiel prvý, brat za ním. Každý z nich viedol motorové vozidlo sám, nik iný v aute s nimi necestoval. Pri
ceste na sídlisko Nad jazerom prichádzali z nadjazdu, t.j. z vedľajšej cesty na hlavnú, štvorprúdovú, na
ktorej je značka stop. Svedok na stopke zastavil, brat automaticky zastavil za ním. Následne sa pohol a
smerovali na Jazero. Počas jazdy mu brat telefonoval, že ho zastavili policajti, z ktorého dôvodu pri OMV

benzínke otočil a šiel zistiť čo sa stalo. Keď na dané miesto prišiel, medzi bratom a príslušníkmi polície
(policajt a príslušníčka) prebiehala búrlivá debata. Na jeho otázku v čom je problém, podľa policajnej
príslušníčky sa ho daná okolnosť netýkala. Vysvetlil jej, že ide o brata, spolu šoférovali. Príslušníčka
polície však vytiahla z puzdra zbraň, takže sa sám rozhodol, že zavolá na číslo 158 a požiada o novú
hliadku. Brata ukľudnil, aby s príslušníkmi polície nekomunikoval, sadli do auta a čakali na príchod novej

hliadky. Podľa jeho názoru, dôvodom neprimeraného rozhovoru bolo správanie príslušníkov polície, na
ktoré správanie mal brat pripomienky, keď ho zastavili, pýtali doklady, žalobca im pripomenul, že by sa
mali pozdraviť.
Po niekoľkých minútach prišla nová hliadka, tí boli korektní, slušní, s nimi komunikoval iba svedok.
Ozrejmil im situáciu, predložil doklady a uviedol, že pokiaľ na stopke zastal on, musel zastaviť aj brat.

Je možné, že to bolo pár metrov od značky stop, teda pred značkou zastavil na dĺžku jeho auta. Aj
pokiaľ by opätovne pred stopkou nezastavil, ozrejmoval policajtom výklad značky zastavenia podľa
zákona o cestnej premávke, čo znamená, že pokiaľ pred stopkou nie je žiadna určená vzdialenosť, ani
čiara, pred ktorou má vodič zastaviť a pokiaľ má výhľad na cestu, povinnosť splnil. Svedok policajtov
žiadal, aby zaznamenali aj jeho iniciály v prípade, ak by bol v danej situácii vypočutý ako svedok.

Príslušníci niečo zaznamenali, pravdepodobne šlo o protokol o priestupku, s bratom na mieste zotrval
až do vyriešenia incidentu, odchádzali spolu. Ako sa situácia vyriešila, svedok mal vedomosti len z
rozprávania brata, pretože policajti ho ako svedka nepredvolali. Policajti na mieste chceli priestupok
riešiť uložením pokuty 50,-€, ktorú brat odmietol zaplatiť, pretože si nebol vedomý žiadneho priestupku.Následne sa dozvedel, že bratovi chceli zobrať vodičák, z ktorého dôvodu sa musel podrobiť zdravotnej
prehliadke. Samozrejme, že mu to doporučoval, pretože bez vodičského preukazu sa existovať nedá.
Dozvedel sa aj to, že bol u lekára so záverom, že je spôsobilý viesť motorové vozidlo, ktorý doklad však

policajtom nepostačoval, z čoho bol brat rozčúlený, tvrdil, že ide o buzeráciu z ich strany. Žalobca sa
podrobil zdravotnej prehliadke a to trikrát, pričom za každé vyšetrenie musel platiť. Policajtom sa vždy
niečo nepáčilo, doklady predložené bratom neakceptovali. Situáciu riešila celá rodina, kedy mu doporučil
právneho zástupcu, aby ju riešil s jeho pomocou. Vtedy podal žalobu na krajský súd, kde bol úspešný,
podával aj sťažnosť na ústavný súd, najvyšší súd mu dal za pravdu.

24. Ani po vydaní rozhodnutí, ktoré žalobcovi dali za pravdu necítil uspokojenie, pretože polícia po
ich vydaní nekonala, situáciu neriešila, súdne rozhodnutia neakceptovala, až s odstupom času došlo
k zastaveniu priestupkového konania. Podľa svedka brat situáciu veľmi prežíval, rovnako členovia
rodiny. Je typ človeka, ktorý chce všetko vyriešiť tak, ako to má byť, podľa zákona. Pri rodinných
stretnutiachkaždýrozhovorskončilpridanomincidente,bratsavždyrozčúlil,nebolspokojnýspostupom

polície. Podľa jeho názoru prvotným impulzom daného incidentu bolo neprimerané správanie policajtov
pri zastavení brata v danom čase a na danom mieste. Situácia sa ukľudnila až po príchode ďalšej
hliadky. Vyzeralo to tak, že príslušníčka polície svojim správaním chcela dať najavo svoje postavenie,
nadradenie, jej kolega v takomto správaní nezaostával, z ktorého dôvodu situáciu riešil tak, ako uviedol,
privolaliďalšiuhliadku.Bratovanespokojnosťvyplývalazcelkovejsituácieagradovalatým,žepolicajtom

sa vždy niečo nepáčilo, pri riešení priestupku mu ukladali vždy nové a nové požiadavky. Podľa jeho
názoru policajti na takéto úkony, čiže na to, aby dali podnet na preskúmanie jeho zdravotnej spôsobilosti
viesť motorové vozidlo nemali právo, ich konanie nebolo v rámci zákona. Navyše si myslel, že situáciu
vyrieši vysvetlením, čo sa však nestalo. Brat bol ponížený správaním policajtov, pretože musel robiť to,
čo povedali a nakázali. Nemal možnosť ako sa brániť. Aj keď je brat kľudnejšej povahy, tak vytočeného,

keď sa podroboval lekárskym prehliadkam ho ešte nevidel a keď situáciu s policajtmi riešil, doslova
sa triasol. V tom období nebolo príjemné s ním komunikovať, pretože každý rozhovor skončil pri danej
téme a jeho rozčúlení. O každom kroku v súvislosti s daným incidentom rodinu informoval. Podľa názoru
svedka, každý kto je poškodený má svoje práva hájiť, aj žalovať štát, nebyť ticho a neutiahnuť sa.

25. Súd po právnej stránke vec posúdil podľa nasledujúcich zákonných ustanovení:

26. Podľa ust . § 27 ods.1 zák.č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

27. Citovaný zákon nadobudol účinnosť dňom 1.7.2004.

28. Podľa ust. § 1 cit.zákona tento zákon upravuje

a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,

29. Podľa ust. § 3 ods.1, 2, cit. zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

30. Podľa ust. § 5 ods.1 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

31. Podľa ust. § 6 ods.1 zák.č.514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.32. Podľa ust. § 15 ods.1,2 cit. zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

33. Podľa ust. § 16 ods.4 cit. zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj

úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

34. V danom prípade z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca v konaní si uplatnil nárok

titulom náhrady škody spôsobenej orgánom štátu v dôsledku nezákonného rozhodnutia v zmysle
príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, keďže jednoznačne dôvodil, že policajné orgány nesprávnym postupom a nezákonným
rozhodnutím v správnom konaní mimoriadne závažne a intenzívne zasiahli do jeho ústavného práva
vyplývajúceho mu z Ústavy SR. Rozhodnutia policajných orgánov žalobca považoval za nezákonné,

svojvoľné a nemajúce právny základ, pričom zásah trval od doručenia rozhodnutia prvostupňového
policajného orgánu až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR.

35. Predmetom konania je náhrada škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci – Okresného riaditeľstva Policajného zboru – Okresného dopravného inšpektorátu, Oddelenie

bezpečnosti cestnej premávky Košice zo dňa 12.6.2012, č. ORPZ-KE-ODII-287-006/2012, ktorým
žalobcovi uložil povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového
vozidla, a to v lehote do dvoch mesiacov po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia podľa prílohy č. 7,
Vyhlášky Ministerstva vnútra SR č. 413/2010.

36. Keďže uvedené rozhodnutie bolo vydané po účinnosti zák.č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (1.7.2004), vychádzajúc z prechodného ustanovenia § 27 ods.1 cit.
zákona, súd posúdil predmetnú vec podľa tohto zákona.

37. Základnými predpokladmi existencie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej

moci v prípade nezákonného rozhodnutia sú existencia nezákonného rozhodnutia vydaného orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a vznikom škody.

38. V prípade, že sa jedná o nezákonné rozhodnutie sa požaduje, aby bolo rozhodnutie, ktorým

bola škoda spôsobená, neskôr zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom,
pričom zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti
nezákonnému rozhodnutiu.

39. Škodou podľa zák.č.514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov je škoda skutočná a ušlý zisk.

Poškodený má právo tak na náhradu majetkovej škody, ako aj na peňažnú náhradu nemajetkovej
ujmy a to v prípade, že by konštatovanie porušenia práva, nebolo dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na spôsobenú ujmu. Nemajetkovou ujmou je určitá náhrada za protiprávny stav, ktorý spôsobil
nenapraviteľnú ujmu vo sfére fyzickej osoby. Je dôležité prihliadať na to, v akom rozsahu bola znížená
česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby.

40. V predmetnej veci bolo nepochybné a preukázané, že rozhodnutie Okresného riaditeľstva
Policajného zboru č. ORPZ-KE-ODI1-287-006/2012 zo dňa 12.6.2012, ktoré bolo na základe odvolania
žalobu potvrdené rozhodnutím Krajského riaditeľstva PZ zo dňa 6.9.2012, tieto rozhodnutia boli zrušenérozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.2.2013 v konaní č.k. 6S/330/2012, ktoré rozhodnutie,
po potvrdení Najvyšším súdom SR zo dňa 21.8.2013 nadobudlo právoplatnosť 18.9.2013. Ako je
zrejmé z odôvodnenia zrušujúceho rozsudku, rozhodnutia vydané správnymi orgánmi neboli súladné

s ust. § 91 ods.2 zák.č.8/2009 Z.z., z ktorého dôvodu súd ich považoval za rozhodnutia, ktoré neboli
vydané v súlade so zákonom. Navyše z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR vyplýva, že
postup a napadnuté rozhodnutie správnych orgánov nemožno nenazvať inak, ako rozhodnutia a postup
šikanózny, svojvoľný, nemajúci právny základ. Odvolací orgán sa stotožnil s názorom krajského súdu aj
v tom smere, že uvedené rozhodnutia nikdy nemali byť vydané.

41. Podľa ust. § 17 ods.1 zák.č.514/2003 uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

42. Podľa ust. § 17 ods.2 zák.č.514/2003 v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

43.Podľaust.§17ods.3zák.č.514/2003Výškanemajetkovejujmyvpeniazochpodľaodseku2saurčuje
s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

44. V zmysle platnej súdnej judikatúry platí, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
zodpovedá, aby každá nemajetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu voči
občanovi(fyzickejosobe)bolaodčinená.Náhradanemajetkovejujmyvpeniazochpatrípoškodenémuza
splnenia jediného predpokladu a to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom,ktorúpretonemožnouspokojiťinak(§17ods.2).Kritéria,podľaktorýchsastanovujejejvýška,
určuje zákon príkladmo (§17 ods.3). Tieto sa využijú aj pre posúdenie, či v danom prípade iba samotné
konštatovanie porušenia práva je, alebo nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného; to sa
odvíja v kontexte okolností prípadu najmä od intenzity utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. okolností, za
ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy došlo a pod.). Peňažná satisfakcia je slovenským zákonodarcom

vnímaná ako satisfakcia subsidiárna, ktorá nastupuje až v prípade, že iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím. Hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu
nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na
okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä

skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku ust. § 17 citovaného
zákona nie je postačujúce predovšetkým z hľadiska intenzity trvania a rozsahu nepriaznivých následkov,
vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, spoločnosti a podobne.

45. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného a popri

nepriaznivých dôsledkoch, vyvolaných neprimeranou dĺžkou súdneho konania zahŕňa aj iné dopady,
nezákonnéhorozhodnutia,najmädoosobnostnejintegritypoškodeného.Ľudskádôstojnosťpredstavuje
najvyššiu hodnotu v základoch celého právneho systému a je možno ju považovať za konečný účel
právneho poriadku. Ide o ústavnú kategóriu, ktorá pôsobí vo vzťahu k ostatným základným právam ako
nadradená hodnota a akýkoľvek zásah do týchto práv, či zníženie ľudskej dôstojnosti je potrebné vnímať

ako závažný a ťažko reparovateľný. Funkciou náhrady nemajetkovej ujmy je satisfakčná funkcia a to s
ohľadom na okolnosti prípadu, optimálne a účinné zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného
zásahu. Ako bolo konštatované, kritéria, na ktoré má súd prihliadnuť sú ustanovené v § 17 ods.3
zákona, v zmysle ktorého má s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti individuálneho prípadu
vymedziť okolnosti významné pre určenie výšky náhrady škody a to dopad nezákonného rozhodnutia

do osobnostnej sféry, vplyv na povesť poškodeného, doterajší spôsob života.

46. Pokiaľ ide o určovanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy za stíhanie, ktoré skončilo inak než
právoplatným rozhodnutím, v tomto smere česká súdna prax pomerne podrobne definovala kritériáurčenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy – rozsudok Veľkého senátu Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 30Cdo/2813/2011 zo dňa 27.6.2012, v ktorom rozhodnutí sa konštatuje, že súdy pri stanovení
formy, či výšky zadosťučinenia majú vychádzať predovšetkým z povahy veci (trestnej), tiež z dĺžky

stíhania a predovšetkým z dopadov uvedeného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby. Forma
a prípadná výška zadosťučinenia pritom nesmie byť v rozpore so všeobecne zdieľanou predstavou
spravodlivosti.

47. Súd opätovne poukazuje na to, že rozhodnutie o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti Okresného

riaditeľstva PZ SR Košice zo dňa 12.6.2012, v spojení s rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného
zboru v Košiciach zo dňa 6.9.2012, tak ako bolo konštatované súdnymi rozhodnutiami vôbec nemali
byť vydané, samotný postup správnych orgánov a vydané rozhodnutia súdy považovali za šikanózne,
svojvoľné, nemajúce právny základ.

48. Napriek týmto rozhodnutiam sa žalobca podrobil preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie

motorového vozidla, aj keď s takýmto postupom nesúhlasil. Pri prvom vyšetrení, ktorého výsledkom
bola preukázaná skutočnosť, že je spôsobilý viesť motorové vozidlá, a ktoré potvrdenie predložil
prvostupňovému správnemu orgánu, ten takýto doklad nepokladal za postačujúci, neakceptoval ho,
z ktorého dôvodu ho žalobcovi vrátil s tým, aby predložil nový doklad preukazujúci jeho zdravotnú
spôsobilosť viesť motorové vozidlá a to v súlade s prílohou Vyhlášky č.7 Ministerstva vnútra

SR č.413/2010. Žalobca sa tak opätovne podrobil ďalšiemu nariadenému preskúmaniu zdravotnej
spôsobilosti na vedenie motorového vozidla a uvedený doklad v súlade s prílohou prvostupňovému
policajnému orgánu aj doručil. Napriek tomu, že policajný orgán takýto doklad preukazujúci jeho
spôsobilosť viesť motorové vozidlá mal k dispozícii, Krajské riaditeľstvo Policajného zboru potvrdilo
rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru zo dňa 12.6.2012 a teda na základe tohto

rozhodnutia, keďže odvolací správny orgán nemal k dispozícii doklad, ktorý bol súladný s prílohou
č.7 Vyhlášky č.413/2010 Z.z., a ktorý svedčil, že žalobca sa podrobil preskúmaniu zdravotného stavu
na vedenie motorového vozidla s výsledkom, že je spôsobilý na vedenie motorového vozidla, pričom
odvolací orgán ho nemal k dispozícii len zavinením prvostupňového správneho orgánu, žalobca sa po
tretíkrát podrobil opätovnému vyšetreniu na preskúmanie zdravotného stavu na vedenie motorového

vozidla. Za všetky vyšetrenia podľa jeho vyjadrenia platil poplatky. Správne orgány takýmto postupom
a takýmito rozhodnutiami, ktoré nemali byť vydané zasiahli do osobnostnej sféry žalobcu, čím došlo k
porušeniu jeho ústavného práva na súkromie v zmysle čl.16 ods.1 i čl. 19 ods.1 Ústavy. Pri posudzovaní
intenzity zásahu súd vychádzal aj z ďalších okolností, ktoré predstavujú následnú reakciu, ktorý zásah
vyvolal v osobnom, rodinnom, aj v spoločenskom postavení žalobcu. V tomto smere poukazuje na

výpoveď svedka H. C., brata žalobcu, ktorý v rozhodný deň situáciu so žalobcom s policajtmi riešil, a
ktorý potvrdil, že brat situáciu celý čas intenzívne prežíval, rovnako členovia celej rodiny, keďže žalobca
je človekom, ktorý chcel riešiť všetko tak, ako má byť, podľa zákona, a pri rodinných stretnutiach každý
rozhovor skončil pri danom incidente, kedy sa brat vždy rozčúlil, nakoľko nebol spokojný s postupom
polície. Potvrdil aj to, že bratova nespokojnosť gradovala aj tým, že policajtom sa vždy niečo nepáčilo,

pri riešení priestupku mu vždy ukladali nové požiadavky a ani po vydaní súdnych rozhodnutí, ktoré
žalobcovi dali za pravdu polícia situáciu neriešila, pretože konanie zastavila až s odstupom času. Celá
situácia tak trvala vyše roka, počas ktorého obdobia nebolo príjemné s bratom komunikovať, pretože
každý rozhovor skončil pri danej téme a jeho nespokojnosti.
Nakoniec prihliadol aj na okolnosti, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzali – prístup polície pri zastavení

žalobcu, nutnosť privolania ďalšej policajnej hliadky, následná komunikácia žalobcu s políciou.

49. Podľa čl. 16 ods.1 Ústavy SR, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže
byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

50. Podľa čl.19 ods.1 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena.

51. Účelom práva na súkromie podľa vyšších článkov ústavy je chrániť jednotlivca, ľudské individuúm
pred nadmerným formovaním zo strany štátu, ba verejnej moci vôbec. Ústavný súd definoval súkromie

ako sféru života človeka, do ktorej nemožno zasahovať bez jeho súhlasu. Právom na súkromie sa
zaručuje osobe možnosť rozhodovať samostatne o tých záležitostiach, ktoré sa uznávajú za súkromné.
Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia môže byť obmedzená v prípadoch ustanovených zákonom.52.Vústavnomprávemožnouvažovaťorozlíšeníochranypriznanejčl.19ods.1Ústavynaštyriosobitné
práva:naľudskúdôstojnosť,oďalšomprávenačesť,potomoprávenadobrúpovesťaoinomosobitnom
práve na ochranu mena. Účel ochrany ľudskej dôstojnosti sa v súčasnom slovenskom práve vymedzuje

ako ochrana pred zaobchádzaním, ktoré ponižuje dôstojnosť človeka ako ľudskej bytosti.

53. Súd sa stotožňuje s názorom a tvrdením žalobcu, že uloženie povinnosti, ktorá sa týka posúdenia
otázky zdravotného stavu človeka, teda aj posúdenia zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového
vozidla, sa týka priamo osobnosti človeka a v prípade, ak je táto povinnosť uložená v rozpore so

zákonom, tak ako to bolo v posudzovanom prípade, je nutné považovať takéto konanie za neoprávnený
zásah do ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby. Rozhodnutiami policajných orgánov bola uložená žalobcovi
povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla, čím došlo
k obmedzeniu jeho nedotknuteľnosti, resp. k zásahu do jeho telesnej integrity a súkromia, keďže bol
nútený podrobiť sa takejto povinnosti.

54.Súdvyhodnotilzistenénásledkyrozhodnutíapostupovorgánovpolicajnéhozboruadospelkzáveru,
žeprežitéútrapy,narušenierodinnýchväziebsúnepochybnezávažnejšímzásahomdointegrityžalobcu,
keď iba konštatovanie porušenia práva nie je spôsobilé takýto závažný zásah vyvážiť.
S poukazom na vyššie uvedené mal za to, že uvedenými rozhodnutiami orgánov policajného zboru
došlo výrazným spôsobom k zníženiu jeho ľudskej dôstojnosti, ktorá odôvodňuje priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určovaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu vzniknutej
v dôsledku nezákonného rozhodnutia postupoval podľa ust. § 17 zák. č. 514/2003 Z.z.

55. V rozhodnutí zo dňa 7.8.2018 sp. zn. 3Cdo/7/2017 Najvyšší súd SR pri riešení predmetnej otázky
poukázal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť

rozumne primeraná, utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky Spojené kráľovstvo).

56. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/171/2005 konštatoval, že aj keď je výška zadosťučinenia
v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné
hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúc

sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané, či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by
vo svojich dôsledkoch viedli (dokonca) k bezdôvodnému obohacovaniu sa. Nemajetková ujma má
byť určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére
dotknutej osoby, pričom výšku určuje súd s prihliadnutím na závažnosť spôsobenej ujmy. Ako bolo
konštatované, primárnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy je funkcia satisfakčná, čo znamená

primeraná, s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne a tým účinné vyváženie
a zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Vzhľadom na to, že nemajetková ujma
vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani nedá odškodniť a jej
rozsah nie je možné ani exaktne kvantifikovať a vyčísliť, namiesto nej je možné len poskytnutie
zadosťučinenia. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť

osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorý zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom,
či inom prostrední fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania
a vyhodnotenia tejto reakcie.

57. Všetky uvedené následky vydaného rozhodnutia správneho orgánu na osobu žalobcu predstavujú

nemajetkovú ujmu, ktorá je v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, keďže
z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že takéto rozhodnutie nemalo byť vydané,
na jeho základe sa žalobca nemal podrobiť preskúmaniu zdravotného stavu na vedenie motorového
vozidla a tak ako konštatoval najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, jedinou povinnosťou ako odstrániť
protiprávny stav a vážny zásah do práv žalobcu bolo zastavenie neodôvodnene vedeného konania

správnym orgánom.
Berúc do úvahy všetky uvedené okolnosti – body 47, 48, 53 rozsudku - súd opätovne konštatuje,
že samotné prejednanie veci a konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
pre žalobcu a nemajetkovú ujmu, ktorá žalobcovi vznikla nie je možné odstrániť inak ako priznaním
zadosťučinenia vo forme finančnej náhrady.

Keďže predmetom konania bol nárok na náhradu škody vo výške 5.000,- EUR (nad túto sumu bola
žaloba žalobcu zamietnutá, v ktorej časti bol rozsudok prvostupňového súdu rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 16.6.2020 potvrdený a uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.2.2023
bol rozsudok tak krajského súdu, ako aj prvostupňového súdu zrušený s výnimkou výroku, ktorýmv prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol, t. j. nad sumu 5.000,- EUR), súd priznal žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- EUR, ktorú považoval za dôvodnú, primeranú a zodpovedajúcu
všeobecnej predstave spravodlivosti a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

58. Podľa ust. § 262 ods.1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

59. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci.

60. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP. Napriek tomu, že žalobe nevyhovel
v celom rozsahu, konštatuje, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu a to
vzhľadom na povahu sporu, kedy výška priznanej nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu, po posúdení
jednotlivých okolností prípadu. Pri určovaní trov konania súd bude vychádzať z výšky priznanej sumy.

61. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu
smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného
titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. Z dôvodov podľa osobitného
predpisu môže návrh podať aj Justičná pokladnica. (§ 48 Exekučného poriadku).