Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. marec 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Cob/44/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1121204667
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1121204667.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Malichovej a členiek

senátu JUDr. Evy Fulcovej a Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej v právnej veci žalobcu: DAVID interier
design, spol. s r.o., so sídlom Bratislavská cesta 2791/114, Piešťany, IČO: 34 113 061, zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Horansky & Partners s. r. o., so sídlom Staničná 2308/1, Piešťany, IČO: 56 023
499, proti žalovanej: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova
4, Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie 1.054,06 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava III, č.k. B1-37Cb/67/2021-162 zo dňa 25. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III, č.k. B1-37Cb/67/2021-162 zo dňa

25. novembra 2024 p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému súd voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Mestský súd Bratislava III (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) žalobu
zamietol a žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal. Právne vec posúdil podľa
ust. § 1 ods. 2, § 15 ods. 2, zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj
„zák. o PZP“), § 100 ods. 1, § 106 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), § 151 ods. 1, 2, § 152, § 153 ods. 1, 2, § 191 ods.
1, § 215 ods. 1, 2, § 387 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2, 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).

2. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 30.06.2021, ktorou sa žalobca proti žalovanej
domáhal zaplatenia sumy 1.054,06 eur s príslušenstvom, titulom náhrady škody za poistnú udalosť zo
dňa 16.05.2019, ku ktorej došlo približne o 16.50 hod., kedy konateľka žalobcu s motorovým vozidlom vo

vlastníctve žalobcu, typ U. Y. X J., EČV: A. XXX Y., prechádzala po ceste č. 1232 medzi Starou a Novou
Lehotou (okres Trenčín), smerom na Novú Lehotu okolo veľkého parkoviska, kde zadnými kolesami pred
ňou idúceho motorového vozidla, typ F. Y. H., evidenčné číslo: A. XXXBT došlo k vymršteniu niekoľkých
kameňov, ktoré rozbili čelné sklo motorového vozidla vo vlastníctve žalobcu.

3. Za účelom určenia začiatku plynutia premlčacej doby na základe vznesenej námietky premlčania,
posudzovalvodôvodnenírozsudkuvprvomradeotázkupremlčaniapodľaust.§106ods.1Občianskeho

zákonníka, ktorý v tomto ustanovení viaže premlčanie práva na uplynutie subjektívnej dvojročnej
premlčacej doby, na podmienku vedomosti poškodeného a/ o škode (nie iba o protiprávnom úkone, či
o škodovej udalosti) ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú
možnoobjektívnevyčísliťvpeniazochdotakejmiery,abypoškodenýmoholsvojnároknanáhraduškodyuplatniť aj na súde. Okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode, sa pritom nemusí
zhodovať s okamihom škodovej udalosti či s protiprávnym konaním, b/ o tom, kto za vzniknutú škodu
zodpovedá, t. j. o zodpovedajúcom subjekte.

4. Pre posúdenie tohto sporu a námietky premlčania vychádzal z toho, že poisťovateľom poškodeného
motorového vozidla je žalovaná, čo potvrdzuje aj oznámenie o riešení škodovej udalosti zo dňa
11.07.2019 a zo skutočnosti, že žalobca (ďalej aj „poškodený“) sa o osobe škodcu, vodiča vozidla
F. Y. H. p. M. Č. dozvedel už dňa 16.05.2019, t.j. v čase vzniku škodovej udalosti, čo aj uviedol v

oznámení škodovej udalosti zo dňa 17.05.2019. Aj p. M. Č. (ďalej aj „škodca“) v oznámení škodovej
udalosti poisteným, zo dňa 17.05.2019 uviedol, že škoda bola spôsobená jeho vozidlom. Vedomosť
o osobe škodcu preto žalobca preukázateľne získal dňa 17.05.2019. Autoservis VV AUTO Trade,
s.r.o., Bratislavská 170, Horná Streda vystavil na žalobcu ako odberateľa služby - opravy motorového
vozidla, dňa 24.06.2019 faktúru č. 4119365. V uvedený deň mal tak žalobca vedomosť o výške škody,
predstavujúcej náklady za opravu - výmenu čelného skla a jeho tvrdenie na pojednávaní dňa 11.11.2024,

že predmetná faktúra mu bola doručená až dňa 01.07.2019, označil súd prvej inštancie za nenáležité
a nepreukázané. Tento prostriedok procesného útoku žalobcu navyše nebol s poukazom na ust. § 153
CSP uplatnený včas, preto naň súd neprihliadol.

5. K námietke žalobcu o aplikácii zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v

súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v justícii a ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré zákony, tzv. lex corona (ďalej aj „zák. č. 62/2020 Z.z.“), v zmysle ktorého lehoty
ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv
na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, v období od 27.03.2020 do
30.04.2020 a od 19.01.2021 do 28.02.2021 neplynú, súd prvej inštancie poukázal na dôvodovú správu

k tomuto zákonu, v zmysle ktorej účelom zákona bolo zabrániť uplynutiu lehôt práve v období zhoršenej
pandemickej situácie, teda aby nebolo nevyhnutne potrebné vykonávať úkony pre uplatňovanie práv
v súkromnoprávnych vzťahoch v čase, kedy bol na území Slovenskej republiky vyhlásený núdzový
stav a prísny zákaz vychádzania a cestovania medzi okresmi. Účelom tohto zákona však nebolo
všeobecné spočívanie všetkých premlčacích a prekluzívnych lehôt, ktoré plynuli v období od 27.03.2020

do 30.04.2020 a od 19.01.2021 do 28.02.2021 a neplynutie týchto lehôt nemalo mať za následok
pripočítanie počtu dní ich neplynutia k premlčacej či prekluzívnej lehote. Súd prvej inštancie v tejto
súvislosti odkázal na závery Krajského súdu v Bratislave vyslovené v rozsudku sp. zn. 3Cob/22/2022
zo dňa z 28.09.2022, ktorý sa zaoberal plynutím a uplynutím premlčacej (hmotnoprávnej) lehoty v
nadväznosti na zákon č. 62/2020 Z. z., ktoré je podľa názoru súdu prvej inštancie na prejednávanú vec

plne aplikovateľné, a preto z jeho záverov vychádzal.

6. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca mal vedomosť o vzniku škody, jej výške a o osobe,
ktorá za ňu zodpovedá, najneskôr dňa 24.06.2019, na základe čoho mu od uvedeného dňa začala v
zmysle ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka plynúť dvojročná premlčacia lehota, ktorá uplynula

dňa 24.06.2021. Právo žalobcu na náhradu škody proti škodcovi resp. jeho právo na poistné plnenie
proti poisťovateľovi škodcu sa premlčalo uplynutím dvoch rokov odo dňa, kedy sa dozvedel o škode
a o tom, kto za ňu zodpovedá, t. j. dňa 24.06.2021. Ak bola žaloba podaná dňa 30.06.2021, je tento
nárok žalobcu celkom zjavne premlčaný. Z tohto dôvodu je právne irelevantné zaoberať sa správnosťou
zníženia náhrady škody zo strany žalovanej, prípadne hodnotením iných dôkazov ako tých, ktoré sú

dôležité pre posúdenie premlčania žalobného nároku a na základe uvedeného žalobu ako nedôvodnú
zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262
ods.1CSPažalovanej,ktorámalavkonaníplnýúspech,prektorýjejnároknanáhradutrovkonaniaproti
neúspešnému žalobcovi vznikol v plnom rozsahu, v súlade so zásadou procesnej ekonómie v zmysle
čl. 17 CSP nepriznal (napr. uznesenie NS SR z 28.02.2018 sp. zn. 7Cdo 14/2018, uverejnené pod R

72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018), pretože z obsahu spisu vyplýva, že
jej v tomto konaní žiadne trovy súdneho konania ani právneho zastúpenia nevznikli.

7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov zakotvených v ust. § 355, § 359, § 362, §
363, § 365 ods. l písm. b/, f/ a h/, § 367 a § 389 CSP v celom rozsahu, navrhol jeho zrušenie a vrátenie

veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznanie mu nároku na plnú náhradu
trov konania o odvolaní. Napadnutý rozsudok v kľúčových aspektoch označil za nepreskúmateľný
z dôvodu neúplnosti, nejasnosti, nepresnosti, nedostatočnosti a neadekvátnosti jeho odôvodnenia
vrátane dôvodu zamietnutia žaloby ako neodôvodnenej bez toho, že by na takéto rozhodnutie súdvykonal dokazovanie, pričom zo samotného odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že žalobu súd prvej
inštancie zamietol z dôvodu premlčania nároku žalobcu. Napadnutý rozsudok podľa žalobcu vychádza
predovšetkým z neúplného a nedostatočného zistenia skutkového a právneho stavu veci, v konečnom

dôsledku je vecne a právne nesprávny, diskriminačný, arbitrárny, nespravodlivý a nezákonný, zároveň
je jeho vydanie a konanie mu predchádzajúce porušením ústavnoprávne a medzinárodnoprávne
garantovaných základných princípov (zásad) materiálneho právneho štátu, najmä princípu materiálnej
spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti, vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu,
princípu právnej istoty, princípu rovnosti a zákazu diskriminácie, keďže v tomto konaní prvostupňový súd

postupovaldiskriminačne,nespravodlivoazaujatonaúkoržalobcu ananepoctivýanemravnýprospech
žalovaných, ale predovšetkým je porušením princípu predvídateľnosti práva vrátane predvídateľnosti
rozhodnutí súdov ako orgánov verejnej moci, ako aj princípu ochrany legitímnych očakávaní [legitímnej
dôvery - thc Legitimate expectation - der Vertrauenschutz - la conliancc légitime (ľattente légitime)] a
tiež princípu, že právo nemôže vzniknúť (vzísť) z bezprávia a nespravodlivosti ["ex iniuria ius non oritur"
- "right can not grow out of injustice" - "droit ne peut résulter d'injustice"].

8. S poukazom na ust. § 106 ods. 1, § 100 Občianskeho zákonníka a § 1, § 2 ods. l, § 8, § 9 ods.
1 zák. č. 62/2020, Ústavu Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR"), najmä čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods.
2 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 152 ods. 4, nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej
aj „ÚS SR“) napr. sp. zn. 1 ÚS 17/1999 zo dňa 22.09.1999 a sp. zn. I. ÚS 54/02 zo dňa 13.11.2002,

žalobca zdôraznil, že Ústavný súd SR tiež opakovane konštantne judikoval, že všetky orgány verejnej
moci, teda i súdy, sú vždy povinné vykladať a uplatňovať zákony ústavne konformným spôsobom,
že pri existencii viacerých možností výkladu a aplikácie zákonných ustanovení je orgán verejnej moci
povinný vždy uprednostniť ústavne konformný výklad a aplikáciu v súlade s účelom základného práva
na súdnu ochranu a spravodlivé konanie (spravodlivý proces), ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany

zákonnosti tak, aby nebolo obmedzené toto základné právo a aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (mutatis mutandis napríklad rozhodnutia ÚS
SR sp.zn. III. ÚS 72/2010-38 zo dňa 04.05.2010, sp. zn. IV. ÚS 1/02-23 zo dňa 26.09.2002, sp.zn. II.
ÚS 174/04-51 zo dňa 27.10.2004. sp.zn. III. ÚS 117/07-39 zo dňa 24.09.2007). Ústavný súd SR v rámci
svojej ustálenej judikatúry štandardne rozhoduje, že základné právo na súdnu ochranu (podľa čl. 46 ods.

I Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny) a základné právo na spravodlivé súdne konanie (podľa čl. 6 Dohovoru
a čl. 14 Medzinárodného paktu) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia a právo na postup,
konanie a rozhodovanie súdu v súlade s procesnými pravidlami ustanovenými pre príslušné súdne
konanie, v celom rade svojich rozhodnutí sa zaoberal aj právom na odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
napr. vnálezesp.zn.III.ÚS191/05-64zodňa12.10.2005konštatoval,že„súčasťouobsahuzákladného

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s
uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

9. K dôležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia odkázal žalobca na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) zdôraznenú napr. v rozsudku sp.zn. Obdo V 56/2002 zo dňa
25.02.2004, podľa ktorého: „Je zrejmé, že ústavným a zákonným právom účastníka konania je, aby
bolo súdne rozhodnutie riadne odôvodnené. Ide v podstate o poistku proti svojvôli moci. Dostatočné
odôvodnenie verdiktu súdu je esenciálnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia. Súdne konanie

má byť transparentné, jeho úlohou je nastoliť právnu istotu o otázke, ktorá je predmetom konania a je
nakoniec predpokladom toho, aby mohli účastníci uplatňovať opravné prostriedky. Súdne rozhodnutie
musí byť skutočným výsledkom predchádzajúceho konania. Odôvodnenie je výsledkom myšlienkovej
práce súdu a je obrazom toho, ako starostlivo sa vecou zaoberal a ako bola spravodlivosť v konkrétnom
prípade vykonaná. Medzi jednotlivými zložkami odôvodnenia správneho rozhodnutia musí existovať

vzťah založený na logickom usudzovaní a pravidlách logiky. V opačnom prípade nie je zrejmé, že
rozhodnutie je výsledkom právom upraveného procesu za dodržania princípov spravodlivosti, ale
výsledkom svojvôle realizovanej verejnou mocou. A to je v rozpore s princípmi súdneho konania (§ 1 a §
2 O.s.p.). Inými slovami povedané, spravodlivosť musí byť nielen vykonávaná, ale musí byť aj viditeľné,
aby bola vykonávaná (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Dcleourt z roku 1970)."

10. Nadväzne poukázal na ust. § 220 ods. 2 CSP, ktorý o. i. vyžaduje, aby súd jasne a výstižne
vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil a dôraz kladie aj na presvedčivosť
odôvodnenia rozsudku. Tiež poukázal na ust. § 2 zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok v znení
do 30.06.2015, podľa ktorého: „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“
Opätovne zdôraznil, že právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí

základného práva na spravodlivý proces, zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré je podľa judikatúry
ÚS SR implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SK. Práve odôvodnenie je tou časťou rozhodnutia, v
ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu a je to
predovšetkým neúspešná strana, ktorá má záujem na dostatočnom odôvodnení, pretože len vtedy má
skutočnú možnosť namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných
opravných prostriedkov.

11. Napadnutý rozsudok však požiadavkám týchto predpisov nevyhovuje, nakoľko neobsahuje žiadne
odkazy na právne predpisy použité pri prijatí záveru o zamietnutí žaloby, navyše v danom prípade
obsahuje ničím neodôvodnené rozhodnutie súdu: „súd žalobu žalobcu zamieta ako nedôvodnú“ a na
takéto rozhodnutie súd nevykonal žiadne dokazovanie. Už len v dôsledku uvedeného pochybenia trpí

napadnutý rozsudok nevyhnutne vadou nedostatočného odôvodnenia podľa ust. § 220 ods. 2 CSP.
Takéto pochybenie súdu dosahuje v zmysle ustálenej súdnej praxe takú intenzitu, že ním zároveň došlo
k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

12. Vo vzťahu k bodu 13 odôvodnenia rozsudku žalobca konštatoval: „nie je jasné, na základe čoho

k tvrdeniu obsiahnutému v tomto bode (bod 13 odôvodnenia rozsudku) súd dospel, nakoľko súd
neuviedol o akú dôvodovú správu ide, kde bola uverejnená, kto ju publikoval a navyše konajúcemu
prvostupňovému súdu neprináleží právo vykladať zámer (znenie predkladacej resp. dôvodovej správy k
zákonu ) a už vôbec nie účel zákona ako si to konajúci súd v rozpore s Ústavou SR a zákonom o súdoch
prisvojil. Jeho konštatovanie obsiahnuté v tomto bode je v prejednávanej veci irelevantné a nemôže

samo o sebe privodiť zmenu práv a povinností účastníkov konania.“ K odkazu súdu prvej inštancie na
závery Krajského súdu v Bratislave vyslovené v rozsudku sp. zn. 3Cob/22/2022 zo dňa 28.09.2022,
žalobca opätovne poukázal na skutočnosť: „že ani Krajský súd v Bratislave neuviedol na základe čoho
dospelknímuvádzanémuzáveru,„čomienilzákonodarca"prijatýmzákonom,neuviedoloakúdôvodovú
správu ide, kde bola uverejnená, kto ju publikoval a navyše Krajskému súdu taktiež neprislúcha právo

vykladať zámer (znenie predkladacej resp. dôvodovej správy k zákonu) a už vôbec nie účel zákona ako
si to konajúci súd v rozpore s Ústavou SR prisvojil. Jeho konštatovanie je podľa názoru žalobcu vo veci
irelevantné a nepoužiteľné pre toto odvolaním napadnuté konanie a rozhodnutie vo veci samej.“

13. Žalobca ďalej uviedol: „Normatívne vymedzenie času pre uplatnenie práv sa môže dotýkať oblasti

hmotných, ako aj procesných subjektívnych práv, a preto je nevyhnutné dôsledne rozlišovať lehoty
hmotnoprávne a procesnoprávne a s nimi spojené rozdiely v ich počítaní.

Podľa § 1 resp. § 8 lex corona sa zákon vzťahuje „na súkromnoprávne vzťahy, t.j. právne
vzťahy vznikajúce podľa predpisov súkromného práva najmä Občianskeho zákonníka a Obchodného

zákonníka. Ide o premlčacie a prekluzívne lehoty, teda hmotnoprávne lehoty.

K predĺženiu dotknutej lehoty dochádza ex lege, z praktického hľadiska to znamená, že každý kto tieto
lehoty počíta musí vziať do úvahy mimoriadne zákonné úpravy. Nakoľko ide o hmotnoprávne lehoty
dobu neplynutia lehoty je nevyhnutné podľa lex corona pripočítať k plynutiu premlčacej lehoty čo fakticky

znamená,že tútodobusapremlčacialehotapredlžuje.Vzhľadomnaskutočnosť,žeideohmotnoprávne
lehoty tak dobu od 27 marca 2020 do 30 apríla 2020 a dobu od 19 januára do 28. februára 2021 je
nevyhnutné prirátať k premlčacej lehote (o túto dobu sa lehota predlžuje). Táto skutočnosť vyplýva už len
aj z jazykového výkladu znenia príslušného zákonného ustanovenia, ktoré uvádza „že lehoty neplynú" to
znamená že plynutie lehôt je prerušené do termínu stanoveného zákonom t.j. od 27 marca 2020 do 30

apríla 2020 a dobu od 19 januára do 28.februára 2021. Žalobca v súvislosti so závermi Krajského súdu
v Bratislave sp.zn. 3Cob/22/2022 poukazuje na skutočnosť, že v uvedenom prípade by zákonodarca
nepochybne uviedol text „ktoré uplynú v čase od 27 marca 2020 do 30 apríla 2020 a dobu od 19 januára
do 28.februára 2021" sa predlžujú. S poukazom na vyššie uvedené, má teda žalobca za to, že neprišlok premlčaniu jeho nároku na náhradu škody podľa ust. § 100 ods. l v spojení s § 106 ods. l (ako uviedol
konajúci súd v bode 16 odôvodnenia rozsudku) a konajúci súd (okrem vyššie uvedených vád konania)
vec nesprávne právne posúdil. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti zároveň napádame aj výrok

o náhrade trov konania a nesúhlasíme s ním.“

14. Vo vyjadrení k odvolaniu sa žalovaná s odvolacími námietkami žalobcu nestotožnila konštatujúc,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam,
vec správne právne posúdil, odôvodnenie rozsudku je presvedčivé a je z neho jednoznačne zrejmý

myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom,
premietnutým do výrokovej časti napadnutého rozsudku. Odvolacie námietky žalobcu označila za
nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, pričom poukázala na
rozhodnutia ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 a sp. zn. I. ÚS 50/04. Súd prvej inštancie sa podľa žalovanej
vecne správne vysporiadal aj s argumentáciou žalobcu k aplikácii zák. č. 62/2020 Z. z., náležite ju
odôvodnil, poukázal na závery vyslovené v rozsudku sp. zn. 3Cob/22/2022 zo dňa 28.09.2022, v ktorom

sa v nadväznosti na tento zákon Krajský súd v Bratislave zaoberal plynutím a uplynutím premlčacej
(hmotnoprávnej) lehoty. Žalovaná argumentáciu žalobcu k tejto stati označila za nenáležitú, nespôsobilú
ovplyvniť vecnú správnosť výkladu zákona č. 62/2020 Z.z. súdom prvej inštancie v zhode s právnym
názorom Krajského súdu v Bratislave v citovanom rozsudku a v rozsudku sp. zn. 9CoCsp/19/2023 zo
dňa 23.11.2023, ale napr. aj v rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/10/2022 zo dňa

29.03.2022.

15. K vyjadreniu žalovanej, ktoré bolo žalobcovi na podanie odvolacej repliky doručené dňa 19.02.2025
sa žalobca nevyjadril.

16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu proti ktorému je prípustné
(§ 357 písm. d/ CSP), po skonštatovaní, že obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),
po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, preskúmal napadnutý rozsudok v medziach
rozsahu a dôvodov odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny a v súlade s ust.
§ 387 ods. 1, 2 CSP ho potvrdil.

17.Podľa§1ods.2zákonač.381/2001Z.z.,aktentozákonneustanovujeinak,vzťahujúsanapoistenie
zodpovednosti osobitné predpisy.

18. Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z., na premlčanie nároku na náhradu škody proti
poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila.

19. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

20. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo
dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

21. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

22. Podľa § 152 CSP, hmotnoprávna námietka je právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik alebo
oslabenie práva protistrany.

23. Podľa § 153 ods. 1, 2, 3 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené

včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana
nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávaniaalebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

24. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

25. Podľa § 215 ods. 1, 2 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa
zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

26. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

27. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo nepriznanie nároku na náhradu škody,
vyplývajúceho zo škodovej udalosti zo dňa 16.05.2019, pri ktorej došlo k poškodeniu čelného skla
motorového vozidla žalobcu. Škodovú udalosť oznámil škodca dňa 17.05.2019 žalovanej, s ktorou
mal uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla, a žalobca si nárok na náhradu škody u žalovanej uplatnil dňa 20.05.2019. Žalovaná listom zo

dňa 11.07.2019 žalobcovi oznámila, že ním uplatnený nárok na náhradu škody vybavuje bez poskytnutia
náhrady škody. Na zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa vzťahuje
povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktoré
škodca uzatvoril so žalovanou, a preto má z poistenia zodpovednosti právo na náhradu uplatnených
nárokov poškodenému, v rozsahu ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z.. V dôsledku odmietnutia

plnenia zo strany poisťovateľa, podal žalobca dňa 30.06.2021 žalobu, ktorou sa voči žalovanej domáhal
zaplatenia 1.054,06 eur s príslušenstvom za škodu v žalovanej výške, vzniknutú škodovou udalosťou,
ktorú žalobca zaplatil spoločnosti VV AUTO Trade, s.r.o. so sídlom v Hornej Strede, za výmenu
poškodeného čelného skla motorového vozidla.

28. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a písomného odôvodnenia napadnutého rozsudku,
konaním, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, s obsahom odvolania žalobcu a vyjadrenia žalovanej, sa
odvolací súd stotožnil s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, konštatuje vecnú správnosť
napadnutého rozsudku a s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje aj na jeho presvedčivé
odôvodnenie. Konštatuje správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie, že žalovaný nárok je

premlčaný a žalovaný sa premlčania dovolal, s čím zákon spája právny následok zamietnutia žaloby.
Nakoľko odvolací súd považuje aj odôvodnenie napadnutého rozsudku v celom rozsahu za správne tak
po vecnej ako i právnej stránke, v odôvodnení svojho rozhodnutia sa obmedzil len na skonštatovanie
správnosti jeho dôvodov a na jej zdôraznenie uvádza (§ 387 ods. 2 CSP).

29. Strany sporu sú v sporovom konaní povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,
teda majú dôkaznú povinnosť, ktorá znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne
na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu
zistenéhonazákladevykonanýchdôkazov.Zákonurčujedôkaznébremenoakoprocesnúzodpovednosť

strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho,
že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé), je pre
stranu nepriaznivé rozhodnutie. Procesná pasivita strany sporu má za následok, že neuniesla dôkazné
bremeno.

30. Odvolaciu argumentáciu založil žalobca na troch dôvodoch spadajúcich pod ust. § 365 ods. 1 CSP a
to pod písm. b/, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pod písm. f/, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a pod písm. h/,
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

31. Napadnutý rozsudok označil žalobca za nepreskúmateľný z dôvodu neúplnosti, nejasnosti,
nepresnosti, nedostatočnosti a neadekvátnosti jeho odôvodnenia vrátane dôvodu zamietnutia žaloby
ako neodôvodnenej bez toho, že by na takéto rozhodnutie súd vykonal dokazovanie, pričom zodôvodnenia rozsudku je zrejmé, že žalobu súd prvej inštancie zamietol z dôvodu premlčania
nároku žalobcu. Napadnutý rozsudok vychádza predovšetkým z neúplného a nedostatočného zistenia
skutkového a právneho stavu, je vecne a právne nesprávny, diskriminačný, arbitrárny, nespravodlivý,

nezákonný a zároveň je jeho vydanie a konanie mu predchádzajúce porušením ústavnoprávne a
medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov (zásad) materiálneho právneho štátu, najmä
princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti, vrátane princípov riadneho a
spravodlivého procesu, princípu právnej istoty, princípu rovnosti a zákazu diskriminácie, keďže v tomto
konaní prvostupňový súd postupoval diskriminačne, nespravodlivo a zaujato na úkor žalobcu a na

nepoctivý a nemravný prospech žalovaných, ale predovšetkým je porušením princípu predvídateľnosti
práva vrátane predvídateľnosti rozhodnutí súdov ako orgánov verejnej moci, ako aj princípu ochrany
legitímnych očakávaní.

32. Žalobca odvolacie dôvody žiadnym spôsobom nešpecifikoval, nezvecnil a nekonkretizoval, nepriradil
ich k jednotlivým pochybeniam súdu v skutkovej či právnej rovine, jeho námietky sú paušálne,

nekonkrétne, pozostávajúce v podstate len z právnej teórie, všeobecných fráz a poukazov na
rozhodnutia Ústavného či Najvyššieho súdu SR, v prípade poukazov na konkrétne rozhodnutia, ide o
rozhodnutia o dovolaniach či ústavných sťažnostiach vo veciach vo svojej podstate úplne odlišných,
bez prieniku s prejednávanou vecou a s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie nijako nesúvisiacich.
Vo svojej všeobecnej a len teoretickej argumentácii sa žalobca odvolal na ust. § 220 ods. 2 CSP a na

rozsudok NS SR sp.zn. Obdo V 56/2002 zo dňa 25.02.2004, na čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd a na čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, 3, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR,
bez priamej väzby na konkrétne pochybenia súdu prvej inštancie. Zdôraznil dôležitosť odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré podľa neho neobsahuje žiadne odkazy na právne
predpisy použité pri prijatí záveru o zamietnutí žaloby, obsahuje len ničím neodôvodnené rozhodnutie:

„súd žalobu žalobcu zamieta ako nedôvodnú.“ Na takéto rozhodnutie súd prvej inštancie nevykonal
žiadne dokazovanie a preto už len v dôsledku tohto pochybenia trpí napadnutý rozsudok nevyhnutne
vadou spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení podľa ust. § 220 ods. 2 CSP a takéto pochybenie
súdu dosahuje v zmysle ustálenej súdnej praxe takú intenzitu, že ním zároveň došlo k porušeniu práva
žalobcu na spravodlivý proces v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

33. Odvolacie námietky žalobcu tak možno v skratke zhrnúť do niekoľkých základných rovín a to
roviny nepreskúmateľnosti, nedostatočne zisteného skutkového stavu a nedostatočne odôvodneného
rozhodnutia,nevykonaniadôkazov,nesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,postupuvrozporesdobrými
mravmi a porušenia princípu predvídateľnosti rozhodnutia a ochrany legitímnych očakávaní.

34. Žalobca súdu prvej inštancie vytkol nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozsudku, v čom však tieto
vady spočívajú, vôbec nijako nezdôvodnil. K časti tejto námietky o arbitrárnosti napadnutého rozsudku
odvolací súd v stručnosti konštatuje, že arbitrárnymi sú také rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne
odchylné od veci samej alebo so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti extrémne

nelogické (napr. ÚS SR sp.zn. IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), také, ak závery, ktorými sa všeobecný
súd vo svojom rozhodovaní riadil, by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (napr. ÚS SR
sp.zn. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07) a
tiež také, ktoré nedávajú jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(napr. ÚS SR sp.zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré majú pre
vec podstatný význam (napr. ÚS SR sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Ak ide o argument, ktorý je
vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. II. ÚS 410/06). V
uznesení sp. zn. 8 Sžo 122/2010 zo dňa 12.05.2011 NS SR uviedol: „K základným právam účastníka

konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na
ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc
z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (okrem iného veci G. R. proti Š., rozsudok z
21.októbra1999,týkajúcisasťažnostič.30544/96,R.T.protiŠ.,rozsudokz09.decembra1994,týkajúci
sa sťažnosti č. 18390/91, V. D. H. proti H., rozsudok z 19. apríla 1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90,),

judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. mája 2004, III. ÚS 209/04 z 23. júna 2004, sp.
zn. III. ÚS 95/06 z 15. marca 2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 z 23. augusta 2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010
zo 4. mája 2010, sp. zn. I. ÚS 114/08 z 12. júna 2008), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku
bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniťpodľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu, ak však
súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany
prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).

35. Ako už odvolací súd niekoľkokrát zdôraznil, žalobca svoje odvolacie námietky na konkrétne
pochybenia súdu prvej inštancie nijako nenaviazal a neaplikoval a odvolací súd tak nevie, ktoré
nesprávnosti napadnutého rozsudku má podrobiť prieskumu. Poukazuje však na odkazy žalobcu na
články Ústavy SR, ktorá aj v žalobcom citovanom čl. 46 ods. 1, zakotvuje právo každého domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, ktoré bolo v prípade žalobcu zachované
v plnom rozsahu a na čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, podľa ktorého každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktoré v prípade žalobcu rovnako porušené a ani oslabené
nebolo. Obsah práva na spravodlivý súdny proces však nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť

v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotenímdôkazov(IV.ÚS252/04zodňa31.08.2004).Právonaspravodlivýsúdnyprocesneznamená
ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté

v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04 zo dňa 03.03.2004). Do obsahu
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/1997 zo dňa 19.03.1997 a II. ÚS 251/2003 zo dňa 17.12.2003).

36. K odkazu žalobcu na Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd, odvolací súd podčiarkuje, že
v čl. 6 ods. 1 síce zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ale žiadne pravidlá
pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich
vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite
návrhu. Inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť

to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na
jeho vykonanie (napr. rozh. ÚS SR sp.zn. I. ÚS 52/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a
rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods.
1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť
skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v

zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993).

37. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP).
Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich

pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, pričom pri hodnotení dôkazov nie je v zásade obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Súd uplatňuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov.

38. Aj námietku žalobcu, že v otázke premlčania súd prvej inštancie nevykonal žiadne dokazovanie,

považuje odvolací súd za formálnu a irelevantnú a odkazuje na body 9 až 11 odôvodnenia rozsudku,
v ktorých súd prvej inštancie uviedol: „Následne súd posúdil otázku premlčania podľa § 106 ods. 1
Občianskeho zákonníka za účelom určenia, kedy začala plynúť premlčacia doba. Občiansky zákonník
v tomto ustanovení viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na
podmienku vedomosti poškodeného a/ o škode (nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti) ako

o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v
peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde; okamih
vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej
udalosti či s protiprávnym konaním, b/ o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, t. j. o zodpovedajúcom
subjekte. Pre posúdenie tohto sporu a vznesenej námietky premlčania súd vychádzal z toho, že žalobca

sa o osobe škodcu dozvedel už 16.05.2019 v čase vzniku škodovej udalosti; v oznámení škodovej
udalosti poškodeným zo 17.05.2019 je uvedené, že nehodu zavinil vodič vozidla F. Y. H. pán M. Č..
Rovnako pán M. Č. v oznámení škodovej udalosti poisteným zo 17.05.2019 sám uviedol, že škoda bola
spôsobená jeho vozidlom. Poisťovateľom predmetného motorového vozidla je žalovaný, čo žalovanýnenamietal (uvedené potvrdzuje aj oznámenie o riešení škodovej udalosti z 11.07.2019). Vedomosť o
osobe škodcu preto žalobca (poškodený) preukázateľne získal 17.05.2019. Pokiaľ ide o výšku škody, na
žalobcu ako odberateľa danej služby (opravy jeho motorového vozidla) bola dňa 24.06.2019 vystavená

faktúra č. 4119365 autoservisom VV AUTO Trade, s.r.o., Bratislavská 170, 916 24 Horná Streda. V
deň vystavenia faktúry mal tak žalobca vedomosť o výške škody predstavujúcej náklady za opravu
(výmenu) čelného skla. Tvrdenie žalobcu na pojednávaní konanom 11.11.2024, že predmetná faktúra
bola žalobcovi doručená až 01.07.2019, považuje súd za nenáležité a ničím nepreukázané tvrdenie;
tento prostriedok procesného útoku žalobcu navyše nebol s poukazom na ustanovenie § 153 CSP

uplatnený včas, preto naň súd neprihliadol.“

39. Na túto odvolaciu námietku ale i na postup v rozpore s dobrými mravmi, ktorý žalobca zahrnul do
rámca svojich odvolacích argumentov, dáva odpoveď napr. aj uznesenie NS SR sp.zn. 5Obdo/51/2017
zo dňa 15.05.2018: „Vo všeobecnosti, pokiaľ je v konaní vznesená námietka premlčania, konajúci súd
prednostne posudzuje jej dôvodnosť vzhľadom k tomu, že (v prípade ustálenia jej dôvodnosti) takýto

postup vedie k rýchlemu a efektívnemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania
ďalších dôkazov a je ním naplnený princíp hospodárnosti konania, ako jeden z ústavnoprávnych
princípov riadneho fungovania justície. Dovolací súd je toho názoru, že pokiaľ je v konaní vznesená
námietka premlčania, súd je povinný vysporiadať sa najskôr s dôvodnosťou tejto námietky, a iba vtedy
ak dospeje k záveru, že námietka premlčania bola vznesená dôvodne, je možné pristúpiť k posúdeniu

jej rozporu s dobrými mravmi“ a tiež rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Cdo/148/2004 zo dňa 01.05.2005,
ktorý konštatoval: „Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž
za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 10 ods. 1 tretia veta OZ).
Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní
vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k

rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie
napríklad výšky zostatku pôžičky, bezdôvodného obohatenia, škody a pod. Dôvodne vznesenú námietku
premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými
mravmi.“ Odvolací súd dopĺňa, že premlčanie nároku ako abstraktnú veličinu nemožno dokazovať inak
ako konkrétnymi dátumami v súvislosti s príslušnými lehotami. Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol,

že o škodcovi získal žalobca vedomosť najneskôr dňa 17.05.2019 a o výške škody dňa 24.06.2019.
Nárok žalobcu sa teda premlčal najneskôr dňa 24.06.2021, pričom žaloba bola súdu doručená až dňa
30.06.2021, teda po uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty.

40. V celom rozsahu nedôvodná je aj odvolacia námietka, že rozsudok neobsahuje žiadne odkazy na

právne predpisy použité pri prijatí záveru o zamietnutí žaloby, pretože právne posúdenie veci je ustálené
pod bodom 7 napadnutého rozsudku.

41. Z obsahu odvolania žalobcu možno identifikovať aj ďalšiu odvolaciu námietku a to jeho nesúhlas
s výkladom zákona č. 62/2020 Z.z. a k nemu sa viažucej dôvodovej správy. Žalobca v tejto námietke

uviedol: „K čl. II ods. 1. písm. ja/ žalobca poukazuje na skutočnosť, že nie je jasné na základe čoho
k tvrdeniu obsiahnutému v tomto bode (bod 13 odôvodnenia rozsudku) súd dospel, nakoľko súd
neuviedol o akú dôvodovú správu ide, kde bola uverejnená, kto ju publikoval a navyše konajúcemu
prvostupňovému súdu neprináleží právo vykladať zámer (znenie predkladacej resp. dôvodovej správy
k zákonu) a už vôbec nie účel zákona ako si to konajúci súd v rozpore s Ústavou SR a zákonom o

súdoch prisvojil. Jeho konštatovanie obsiahnuté v tomto bode je v prejednávanej veci irelevantné a
nemôže samo o sebe privodiť zmenu práv a povinností účastníkov konania. K čl. II ods. 1. písm. jb/
žalobca opätovne poukazuje na skutočnosť, že ani Krajský súd v Bratislave neuviedol na základe čoho
dospel k ním uvádzanému záveru „čo mienil zákonodarca" prijatým zákonom, neuviedol o akú dôvodovú
správu ide, kde bola uverejnená, kto ju publikoval a navyše Krajskému súdu taktiež neprislúcha právo

vykladať zámer (znenie predkladacej resp. dôvodovej správy k zákonu) a už vôbec nie účel zákona ako
si to konajúci súd v rozpore s Ústavou SR prisvojil. Jeho konštatovanie je podľa názoru žalobcu vo veci
irelevantné a nepoužiteľné pre toto odvolaním napadnuté konanie a rozhodnutie vo veci samej.“

42. K tejto odvolacej námietke dáva odvolací súd žalobcovi do pozornosti, že návrh zákona obsahuje

jeho paragrafové znenie a dôvodovú správu. Znenie návrhu zákona musí byť zrozumiteľné a musí
byť z neho zrejmé, čo sa má zákonom dosiahnuť a dôvodová správa musí obsahovať zhodnotenie
súčasného stavu najmä zo spoločenskej, ekonomickej a právnej stránky, s uvedením dôvodov potreby
novej zákonnej úpravy, spôsobu jej vykonávania, jej hospodárskeho a finančného dosahu, najmä vplyvuna štátny rozpočet, nároku na pracovné sily a organizačné zabezpečenie, ako aj rozbor ďalších otázok,
nevyhnutný na všestranné posúdenie návrhu zákona. V dôvodovej správe sa musí uviesť súlad návrhu
zákona s ústavou, súvislosť s inými zákonmi a medzinárodnými zmluvami a súlad návrhu zákona s

právom Európskej únie, vypracovaný formou doložky zlučiteľnosti tohto návrhu s právom Európskej
únie.Dôvodovásprávaobsahujeokremvšeobecnejčastiajodôvodneniejednotlivýchustanovenínávrhu
zákona, odôvodňuje pôvodný predložený návrh zákona, a ak v priebehu legislatívneho procesu dôjde
k zmenám tohto návrhu rôznymi pozmeňujúcimi návrhmi a pod., tak výsledné schválené znenie zákona
nemusí korešpondovať s pôvodne predloženou dôvodovou správou.

43. Je teda logické, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozsudku neodvolával na žiadnu inú,
ako na dôvodovú správu k zák.č. č. 62/2020 Z.z., a tak námietka žalobcu „o akú dôvodovú správu ide,
kde bola uverejnená, kto ju publikoval a navyše konajúcemu prvostupňovému súdu neprináleží právo
vykladať zámer (znenie predkladacej resp. dôvodovej správy k zákonu) a už vôbec nie účel zákona ako
si to konajúci súd v rozpore s Ústavou SR a zákonom o súdoch prisvojil“ je ničím nepodložená floskula,

bez akejkoľvek vecnej hodnoty a možného spochybnenia premlčania žalovaného nároku. To isté platí
aj vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3Cob/22/2022 zo dňa 28.09.2022, na ktorý
sa súd prvej inštancie odvolal.

44. Ostatná námietka žalobcu o nesprávnom právnom posúdení plynutia lehôt podľa zák.č. 62/2020 Z.z.

svýkladom,želehotyspočívajúcevobdobíod27.03.2020do30.04.2020aod19.01.2021do28.02.2021
je nevyhnutné prirátať k premlčacej lehote, ktorá sa o túto dobu predlžuje, je len snahou žalobcu o
zvrátenie výsledku rozhodnutia súdu prvej inštancie. Táto námietka však nemá právny a ani logický
podklad v ničom. To že súd prvej inštancie plynutie času podľa tohto zákona vyložil správne, možno
okrem rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3Cob/22/2022 z 28.09.2022 podporiť aj ďalšími

rozhodnutiami súdov, napr. Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 9CoCsp/19/2023 zo dňa 23.11.2023,
Krajského súdu v Žiline sp.zn. 11CoCsp/13/2023 zo dňa 26. 09. 2023 a sp.zn. 9CoCsp/41/2022 zo
dňa 29.09.2022, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 15CoCsp/24/2023 zo dňa 29.05.2024,
Najvyššieho správneho súdu sp.zn. 9Sžsk/24/2021 zo dňa 21.09.2022, Najvyššieho súdu SR sp.zn.
4Cdo/32/2023 zo dňa 26.06.2024 a ďalších. Z uvedených rozhodnutí en bloc vyplýva, že účelom právnej

úpravy zvolenej zákonodarcom v ust. § 1 písm. a/ a § 8 písm. a/ zák. č. 62/2020 Z.z. nebolo dosiahnuť
prerušenie plynutia všetkých možných premlčacích lehôt (hromadne), ale len tých, uplynutím ktorých
by došlo k premlčaniu práva v období od 27.03.2020 do 30.04.2020 a v období od 19.01.2021 do
28.02.2021, t.j. koniec ktorých by pripadol práve do uvedených časových úsekov.

45. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie netrpí ani žiadnou z ďalších žalobcom vymenovaných
vád, súd prvej inštancie ho presvedčivo a náležitým spôsobom odôvodnil, v odôvodnení rozsudku
sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie, vykonané dôkazy správne
vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil, s odkazom na príslušné hmotnoprávne
ustanovenia i ustanovenia procesného poriadku, dal jednoznačnú odpoveď na vzniknutú situáciu, teda

že žaloba bola podaná po uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka),
ktorá začína plynúť odo dňa, kedy sa poškodený o škode skutočne dozvedel, t.j. kedy nadobudol
vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch. Pojem „dozvedel sa o škode“ vyjadruje
nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo o udalosti, ktorou bola škoda spôsobená,
a teda že vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne vyjadriť,

aby mohol poškodený svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde. Túto vedomosť žalobca získal
vystavením faktúry za opravu čelného skla zo dňa 24.06.2019, avšak žalobu, zjavne si neuvedomiac,
že lehota mu začala plynúť práve týmto dňom, podal na súd až dňa 30.06.2021, teda po uplynutí
subjektívnej premlčacej lehoty. Nakoľko žalovaná sa vznesenou námietkou premlčania, premlčania
dovolala, súd prvej inštancie nemohol zvoliť iný spôsob rozhodnutia, ako žalobu zamietnuť.

46. Z uvedeného je zrejmé, že odvolacie dôvody žalovaného podľa ust. § 365 ods. 1, písm. b/, f/ a h/ CSP
nie sú naplnené, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým
zisteniam, skutkový stav aj správne právne posúdil, v napadnutom rozsudku zrozumiteľným spôsobom
vysvetlil prečo nemožno žalobcovi nárok priznať, dovolanie sa premlčania zo strany žalovaného uznal
za dôvodné a žalobu preto zamietol. Na základe uvedeného odvolací súd, stotožniac sa so skutkovými

aj právnymi závermi súdu prvej inštancie, jeho rozsudok v súlade s ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne
správny potvrdil.
47. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,nakoľko ten mal síce v odvolacom konaní plný úspech, avšak v priebehu odvolacieho konania si žiadne
trovy konania neuplatnil, ani mu zo súdneho spisu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú.
48. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu nadriadeného súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).