Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. február 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/51/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115203490
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7115203490.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Kočšovej v spore žalobcu: A. B. C., nar.XX.XX.XXXX, bytom v D.,
E. X, zastúpeného advokátom JUDr. Richardom Kovalčíkom, so sídlom v Košiciach, Rázusova 1, proti
žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvom vnútra SR, so sídlom v Bratislave,
Pribinova 2, v konaní o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice
zo dňa 23. novembra 2023 sp.zn. 25C/29/2023

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 23. novembra 2023, č.k. 25C/29/2023-345
okrem výroku II.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 23. novembra
2023 č.k. 25C/29/2023- 345 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.000 € do
15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 20.000 €

titulom náhrady škody s odôvodnením, že policajné orgány nesprávnym postupom a nezákonným
rozhodnutím v správnom konaní mimoriadne závažne a intenzívne zasiahli do jeho ústavného práva
vyplývajúceho mu z čl. 16 ods. 1 a z čl. 19 ods. 1 Ústavy SR. Podotkol, že uloženie akejkoľvek
povinnosti, ktorá sa týka posúdenia otázky zdravotného stavu človeka, teda aj posúdenia zdravotnej
spôsobilosti na vedenie motorového vozidla, sa priamo dotýka osobnosti človeka. V prípade, ak je
táto povinnosť uložená v rozpore so zákonom, tak ako tomu bolo v danom prípade, je nevyhnutné
takéto konanie považovať za neoprávnený zásah do ľudskej dôstojnosti, resp. osobnej cti fyzickej

osoby. Konkrétne uviedol, že rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresný dopravný
inšpektorát, Oddelenie bezpečnosti cestnej premávky Košice zo dňa 12.6.2012 mu bola v zmysle §
91 ods. 2 zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke stanovená o. i. povinnosť podrobiť sa preskúmaniu
zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla. Proti uvedenému rozhodnutiu podal dňa
9.7.2012 odvolanie a žiadal, aby Krajského riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach namietané
rozhodnutie zrušilo. Rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Krajského dopravného
inšpektorátu Košice zo dňa 6.9.2012, č. KRPZ-KE-KDI2-P-164/2012, Krajské riaditeľstvo PZ odvolanie

žalobcu zamietlo, rozhodnutie OR PZ Košice zo dňa 12.6.2012 potvrdilo a žalobcu poučilo o možnosti
súdneho preskúmania rozhodnutia. Nakoľko žalobca bol toho názoru, že vyššie uvedené rozhodnutia
sú nezákonné, podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na Krajskom
súde v Košiciach dňa 13.11.2012, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia Krajského riaditeľstva PZzo dňa 6.9.2012. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 21.2.2013 sp.zn. 6S/330/2012 zrušil
napadnuté rozhodnutie KR PZ, Krajského dopravného inšpektorátu Košice zo dňa 6.9.2012, ako
vydané v rozpore so zákonom. V rozhodnutí konštatoval, že postup a následné rozhodnutia policajných

orgánov v uvedenom správnom konaní boli šikanózne, svojvoľné a nemajúce právny základ. Najvyšší
súd SR, ktorý potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, navyše bol toho názoru, že správne
konanie vedené pred policajnými orgánmi bolo vedené neodôvodnene a napadnuté rozhodnutie nikdy
nemalo byť vydané. Žalobca dôvodil, že uvedené okolnosti vyvolali u neho pocit ohrozenia, ktorý tkvel
predovšetkým v tom, že policajné orgány môžu v zásade kedykoľvek, a to aj bez toho, aby bol na to

daný právny podklad, začať voči nemu konanie, následkom ktorého mohlo byť v konečnom dôsledku
aj odobratie oprávnenia na vedenie motorového vozidla. Uvedené oprávnenie žalobca potrebuje pre
výkon svojho zamestnania a v prípade, ak by došlo k jeho odobratiu bola pravdepodobnosť, že
by v dôsledku tejto skutočnosti mohol prísť o zamestnanie, čo by mu spôsobilo nemalé problémy,
vrátane finančných. Postup a rozhodnutia policajných orgánov vyvolali u žalobcu aj pocit bezradnosti
a nemohúcnosti dovolať sa ochrany svojich práv pred policajnými orgánmi. Tento pocit bol umocnený

o to viac, že policajné orgány v priebehu celého správneho konania nielenže ignorovali akékoľvek
podania žalobcu, ale odignorovali aj splnenie povinnosti podrobiť sa vyšetreniu zdravotnej spôsobilosti,
ktorá bola žalobcovi nezákonne uložená prvostupňovým policajným orgánom. Napriek nezákonne
nariadenému vyšetreniu sa žalobca z obavy, že by mohol prísť o oprávnenie na vedenie motorového
vozidla, zúčastnil vyšetrenia nariadeného prvostupňovým policajným orgánom, napriek tomu, že sa

s ním nestotožňoval, o ktorej skutočnosti svedčí list zo dňa 25.7.2012, adresovaný prvostupňovému
policajnému orgánu, v ktorom mu o. i. zaslal aj doklad potvrdzujúci jeho zdravotnú spôsobilosť viesť
motorové vozidlo. Nakoľko uvedený doklad podľa prvostupňového policajného orgánu nebol v súlade
s prílohou č. 7 Vyhlášky Ministerstva vnútra SR č. 413/2010 Z. z., doklad o zdravotnej spôsobilosti
bol žalobcovi vrátený a opätovne bol vyzvaný na doručenie dokladu v súlade s uvedenou vyhláškou.

Napriek skutočnosti, že nesúlad spočíval výlučne len v nedodržaní formy dokladu a nie v jeho obsahu,
ktorý bol dodržaný a z jeho obsahu bolo bezpochyby zrejmé, že žalobca je plne zdravotne spôsobilý
na vedenie motorového vozidla, ten opätovne nútený absolvovať vyšetrenie zdravotnej spôsobilosti a
následne 27.8.2012 doručil prvostupňovému policajnému orgánu doklad o zdravotnej spôsobilosti na
už požadovanom tlačive. Žalobca napriek tomu, že si splnil uloženú povinnosť a preukázal zdravotnú

spôsobilosť na vedenie motorového vozidla, druhostupňový policajný orgán predmetný doklad o
zdravotnejspôsobilostiodignoroval,nezaoberalsanímadňa6.9.2012vydalrozhodnutie,ktorýmpotvrdil
rozhodnutie prvostupňového orgánu, podľa ktorého bola žalobcovi opätovne uložená povinnosť podrobiť
sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla.

3.1. Po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd rozhodol rozsudkom zo dňa 6.9.2018 č.k.
25C/93/2015-116, keď žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.000,- EUR a v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal aj nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
3.2. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 16.6.2020 sp. zn. 6Co/108/2019 potvrdil rozsudok
Okresného súdu Košice I zo dňa 6.9.2018 v časti, v ktorej súd žalobe vyhovel.

3.3. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 28.2.2023 sp. zn. 4Cdo/49/2021 rozsudok Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 16.6.2020 sp. zn. 6Co/108/2019 v jeho potvrdzujúcej časti a vo výroku o trovách
konania, ako aj rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 6.9.2018 č. k. 25C/93/2015-116 s výnimkou
výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie. Vytkol súdom, že nedostatočne reagovali na námietky žalovanej o neprimeranej výške

priznanej nemajetkovej ujmy (podľa akých kritérií dospel k jej výške) a tiež dostatočne nevysvetlili, prečo
nepovažovali samotné prejednanie veci a konštatovanie porušenia práva za dostatočné zadosťučinenie.

4.1. Po vrátení veci súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že
Rozhodnutím o priestupku zo dňa 13.6.2012 Okresné riaditeľstvo PZ, Okresný dopravný inšpektorát,

oddelenie bezpečnosti cestnej premávky v Košiciach, sp.zn. ORPZ-KE-ODI1-P-1245/2011 rozhodlo, že
obvinený z priestupku A. B. C. dňa 21.9.2011 v čase o 19:18 hod. viedol v Košiciach po viadukte v smere
od Opatovskej cesty k ul. Južné nábrežie osobné motorové vozidlo továrenskej značky VAZ, EČV: D. F.,
pričom na výjazde na rýchlostnú cestu pre motorové vozidla nerešpektoval dopravnú značku P2 „Stoj daj
prednosť vjazde“, čo bolo zistené hliadkou policajného zboru, ktorá v tom čase prechádzala po ul. Južné

nábrežie v smere na sídlisko Nad jazerom. Vodič na mieste si nebol vedomý spáchania priestupku, a
preto bola spísaná správa o výsledku objasňovania priestupku, na ktorú sa vodič vyjadril, ale nepodpísal.
A. C. týmto konaním porušil ust. § 3 ods.2 písm.b) s poukazom na § 137 ods.2 písm.g) zákona NR
č.8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení noviel, čím bol uznaný vinným zo spáchania skutkovej podstatypriestupkupodľa§22ods.1písm.j)zákonač.372/1990Zb.opriestupkochvzneníneskoršíchpredpisov,
za čo mu bola uložená pokuta vo výške 150,- €.
4.2. Z obsahu spisového materiálu Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, Okresný dopravný

inšpektorát, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky Košice č. ORPZ -KE-ODI1-287-006/2012 je
zrejmé, že uvedený správny orgán dňa 2.4.2012 začal z úradnej povinnosti konanie o preskúmaní
zdravotnejspôsobilostinazákladeskutočností,ktorémuboliznámezpredloženýchdokladovodočasnej
práceneschopnosti zo dňa 23.11.2011, 27.12.2011, 23.1.2012 a 5.3.2012, z ktorých vyplývalo, že bolo
možné dôvodne predpokladať, že v prípade žalobcu nastala zmena zdravotnej spôsobilosti držiteľa

vodičského oprávnenia. Upovedomenie bolo adresované a doručené žalobcovi, na ktoré reagoval
podaním zo dňa 27.4.2012.
4.3. Rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ, Okresného dopravného inšpektorátu Košice zo dňa
12.6.2012, sp.zn. ORPZ-KE-ODE1-287-006/2012 bola žalobcovi A. B. C. uložená povinnosť podrobiť
sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla, nakoľko bolo možno dôvodne
predpokladať, že nastala zmena zdravotnej spôsobilosti menovaného. Podľa uvedeného rozhodnutia,

držiteľ vodičského oprávnenia bol povinný v lehote do dvoch mesiacov pod nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia podrobiť sa nariadenému preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti a predložiť do siedmich
dní odo dňa podrobenia sa uvedenému preskúmaniu závery výsledkov preskúmania Okresnému
dopravnému inšpektorátu OR PZ v Košiciach, ktorý preskúmanie nariadil. Menovaný bol povinný
preskúmanie zdravotnej starostlivosti preukázať dokladom o zdravotnej spôsobilosti podľa prílohy č. 7

vyhlášky MV SR č.413/2010, ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška MV SR č.9/2009. Uvedené rozhodnutie
o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti nadobudlo právoplatnosť 26.9.2012.
4.4. Žalobca podaním zo dňa 25.7.2012 doručil a zaslal požadované potvrdenie Okresnému riaditeľstvu
PZ v Košiciach, preukazujúce a potvrdzujúce zdravotnú spôsobilosť v zmysle prílohy č.7 Vyhlášky MV
č.413/2010 v zákonnej lehote. Zároveň žiadal o ukončenie neustálej buzerácie voči jeho osobe zo strany

uvedeného správneho orgánu.
4.5. Okresné riaditeľstvo PZ prípisom zo dňa 30.7.2012 žalobcovi oznámilo, že doklad ním predložený o
zdravotnej spôsobilosti nie je v súlade s prílohou č. 7 uvedenej vyhlášky, z ktorého dôvodu tento doklad
mubolvrátenýazároveňmubolozaslanétlačivo,ktorépríloheč.7zodpovedá.Tentodokladmalžalobca
vyplniť a potvrdiť lekárom.

4.6.Keďžežalobcaprotirozhodnutiuopreskúmanízdravotnejspôsobilostipodalodvolanie,rozhodovalo
Krajské riaditeľstvo PZ v Košiciach, Krajský dopravný inšpektorát Košice rozhodnutím zo dňa 6.9.2012,
keď rozhodnutie o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti, vydané Okresným dopravným inšpektorátom
Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, zo dňa 12.6.2012 potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.
4.7. Žalobca predložil Okresnému riaditeľstvu PZ opätovne požadované potvrdenie, doklad o zdravotnej

spôsobilosti, o čom svedčí jeho podanie zo dňa 2.11.2012, ktoré potvrdenie doručil osobne do podateľne
a dožadoval sa potvrdenia o jeho dostatočnosti.
4.8. Krajský súd v Košiciach v konaní 6S/330/2012 dňa 21.2.2013 rozsudkom zrušil rozhodnutie
Krajského riaditeľstva PZ v Košiciach zo dňa 6.9.2012 č.: KRPZ-KE-KDI2-P-164/2012, ako aj
rozhodnutie Okresného riaditeľstva PZ, Okresného dopravného inšpektorátu v Košiciach zo dňa

12.6.2012, č. ORPZ-KE-ODI-287-006/2012 a vec vrátil žalovanému, t.j. Krajskému riaditeľstvu PZ v
Košiciach na ďalšie konanie. Súčasne rozhodol o náhrade trov konania. Z odôvodnenia súdneho
rozhodnutia vyplýva, že pre rozhodnutie o uložení povinnosti preskúmať zdravotnú spôsobilosť fyzickej
osoby na vedenie motorového vozidla sa vyžaduje dôvodný a teda kvalifikovaný predpoklad v smere
podstatnej zmeny telesnej alebo duševnej schopnosti fyzickej osoby viesť motorové vozidlo, ako to

vyplýva z citovaných zákonných ustanovení § 91 ods.2 zák.č. 8/2009 Z.z.. Nemôže ísť o akúkoľvek
zmenu zdravotného stavu držiteľa vodičského oprávnenia, za ktorú zmenu žalovaný považoval len
opakovanúdočasnúpráceneschopnosťžalobcu,pretoževopačnomprípadebyorgánpolicajnéhozboru
mohol nariadiť každej fyzickej osobe, ktorá je držiteľom vodičského oprávnenia, ktorá bola viackrát
práceneschopná, uložiť takúto povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti, čo by mohlo

viesť k arbitrárnosti konania správneho orgánu. Súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného, ktorým
sa rozumelo rozhodnutie správnych orgánov oboch stupňov, nebolo vydané v súlade so zákonom. Súd
dal za pravdu žalobcovi v tom smere, že v spise žalovaného sa nachádzal doklad, ktorý predložil žalobca
žalovanému 27.8.2012 a to na výzvu prvostupňového správneho orgánu, ktorý doklad už bol súladný s
prílohou č.7 vyhlášky č.413/2010 Z.z. a žalovaný sa s týmto dokladom, ktorý svedčil tomu, že žalobca sa

podrobil preskúmaniu zdravotného stavu na vedenie motorového vozidla s výsledkom, že je spôsobilý
na vedenie motorového vozidla vôbec nevysporiadal vo svojom rozhodnutí zo dňa 6.9.2012, aj keď
ho mal, resp. mohol mať k dispozícii a len zavinením prvostupňového správneho orgánu ho žalovaný
ako odvolací orgán k dispozícii nemal, keďže tento doklad nebol odvolaciemu orgánu predložený do6.9.2012 a do spisu sa dostal až po vydaní rozhodnutia o odvolaní žalobcu. Takýto postup správneho
orgánu podľa súdu nemožno ničím ospravedlniť, a preto ho považoval za arbitrárne nesprávny.
4.9. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 21.8.2013 rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa

21.2.2013 potvrdil. Stotožnil sa so zisteniami i závermi krajského súdu, navyše doplnil, že na základe
zákonných ustanovení bolo prvotnou povinnosťou policajných orgánov pred vydaním napadnutého
rozhodnutia, ak v ich zmysle lekári nesignalizovali žalobcovu zdravotnú nespôsobilosť viesť motorové
vozidlá, po tom, čo bol opakovane štyrikrát práceneschopný, zistiť z akého dôvodu práceneschopnosť
nastala, prípadne pre neporušenie dôvernosti informácií o zdravotnom stave žalobcu, či išlo o

také ochorenia, ktoré by mohli ovplyvniť, či vylúčiť žalobcovu spôsobilosť viesť motorové vozidlá.
Ak sa tak nestalo a policajné orgány bez toho, aby mali jasno, z akého dôvodu bol žalobca
štyrikrát práceneschopný, ho na jeho náklady prinútili k vyšetreniu jeho zdravotnej spôsobilosti viesť
motorové vozidlá, aby bolo preukázané, že žalobca je zdravotne spôsobilý viesť motorové vozidlá,
nemožno nenazvať postup a napadnuté rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúce rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu za šikanózne a svojvoľné, nemajúce právny základ. Na základe

tohto postupu žalobcu, ktorý sa podriadil rozhodnutiu správneho orgánu (určite nie preto, že sa s ním
stotožnil, ale preto, že nemal inú možnosť), napriek tomu, že prvostupňový správny orgán mal od
tohto momentu už v spise založený relevantný doklad o zdravotnej spôsobilosti žalobcu na vedenie
motorových vozidiel a teda i dôkaz o svojom protiprávnom postupe, tento doklad odvolaciemu orgánu
nepredložil a žalovaný navyše takýto postup podriadenému orgánu ospravedlnil absolútne nelogickými

a absurdnými tvrdeniami. Z uvedeného dôvodu žalovaný po vrátení veci mal mať jedinú povinnosť -
urýchlene uložiť správnemu orgánu prvého stupňa zastaviť neodôvodnene vedené konanie. Odvolací
súd sa stotožnil s názorom krajského súdu i v tom zmysle, že také rozhodnutie (ako bolo preskúmavané)
nikdy nemalo byť vydané.
4.10. K zastaveniu konania došlo na základe rozhodnutia Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach zo

dňa 15.11.2013, keď konanie o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti žalobcu zastavil. Toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť 2.12.2013.

5.1. Tiež bolo preukázané, že žalobca písomným podaním zo dňa 6.12.2013 podal Ministerstvu vnútra
SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, ktorou žiadal o úhradu nemajetkovej ujmy vo výške

20.000,-€, ktorú považoval za adekvátnu intenzite neoprávneného zásahu do svojich ústavných práv,
na ktorej sa podieľali orgány štátu, s využitím hrozby ďalšej ujmy - odobratia vodičského oprávnenia.
5.2. Ministerstvo vnútra SR písomným podaním zo dňa 12.5.2014 žalobcovi ako aj jeho právnemu
zástupcovi poskytlo odpoveď v zmysle ktorej uplatnenú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody považovalo za nedôvodnú, ktorej nebolo možné vyhovieť. S poukazom na zákonné

ustanoveniazák.č.514/2003Z.z.tentoorgánmalzato,žežiadateľnepreukázalexistenciunezákonného
rozhodnutia, že chýbal jeden zo zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to existencia
škody v majetkovej sfére žiadateľa, alebo nemajetková ujma žiadateľa. Žiadateľ v žiadosti neuviedol
žiadne konkrétne následky, ktoré mu mali vzniknúť v spoločenskom, v súkromnom živote, alebo v
spoločenskom uplatnení v súvislosti s vydanými nezákonnými rozhodnutiami. Podľa Ministerstva vnútra

SR žiadateľ nepreukázal, že by došlo k tak závažnému zásahu do jeho práv, aby konštatovanie
porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu, preto mal za to,
že neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania vzniku nemajetkovej ujmy ani ohľadom výšky
nemajetkovej ujmy.

6.1. Žalobca vo svojej výpovedi okrem iného uviedol, že za celé dva roky, kedy konanie prebiehalo na
polícii i na súde žil v neistote, mal pocit, že táto moc je mocou neobmedzenou, uzurpujúca výkonnú i
súdnu moc. Podľa jeho názoru uvedeným konaním a postojom správne orgány chceli dokázať, že oni sú
tí, ktorí majú právo a každý sa im musí podrobiť. Celý proces bral ako akt pomsty, napriek tomu, že bránil
len svoje práva. Mal pocit, že vyšetrovanie prebieha nezákonne, svojvoľne, všetci si navzájom kryjú

chrbát. Pri ochrane svojich práv sa obrátil všade, kde mohol. Z celého procesu mal pocit bezmocnosti,
pocit, že pokiaľ policajné orgány chcú človeka zničiť, dokážu to. Pokiaľ ide o dopad vydaných rozhodnutí
na jeho život, žalobca v tomto smere uviedol, že bol v prvom rade šokovaný, že vôbec takéto konanie
v demokratickom štáte môže prebehnúť, keďže bolo šikanózne. Pocítil neskutočný pocit poníženia,
bezmocnosti, nevedel si predstaviť, že niekto môže nerešpektovať základné ľudské práva. Každý krok,

ktorý absolvoval ho v tom utvrdzoval. Žalobca je slobodný, bez detí, celé obdobie situáciu riešil sám
spolu s rodinnými príslušníkmi. Bolo zopár nocí, kedy nevedel spať. Súdne rozhodnutia, ktoré mu dali za
pravdu, tie podľa žalobcu nie sú postačujúce a v žiadnom prípade ho neuspokojili. Celej situácii venoval
stovky hodín, a aj keď nevedel preukázať zdravotné problémy, určite to bol stres, ktorý ho celý obdobímsprevádzal. Po rozhodnutiach súdov v jeho prospech sa mu nik neospravedlnil, naopak v správnom
konaní na súde zo strany týchto orgánov pociťoval arogantný prístup. Každopádne prístup policajtov
nepovažoval za normálny, šlo o správanie mimo noriem slušného správania.

6.2. Svedok G. C. (brat žalobcu) vo výpovedi okrem iného uviedol, že ani po vydaní rozhodnutí,
ktoré žalobcovi dali za pravdu necítil uspokojenie, pretože polícia po ich vydaní nekonala, situáciu
neriešila, súdne rozhodnutia neakceptovala, až s odstupom času došlo k zastaveniu priestupkového
konania. Podľa svedka brat situáciu veľmi prežíval, rovnako členovia rodiny. Je typ človeka, ktorý
chce všetko vyriešiť tak, ako to má byť, podľa zákona. Pri rodinných stretnutiach každý rozhovor

skončil pri danom incidente, brat sa vždy rozčúlil, nebol spokojný s postupom polície. Podľa jeho
názoru prvotným impulzom daného incidentu bolo neprimerané správanie policajtov pri zastavení brata
v danom čase a na danom mieste. Situácia sa ukľudnila až po príchode ďalšej hliadky. Vyzeralo
to tak, že príslušníčka polície svojim správaním chcela dať najavo svoje postavenie, nadradenie, jej
kolega v takomto správaní nezaostával, z ktorého dôvodu situáciu riešil tak, ako uviedol, privolali ďalšiu
hliadku. Bratova nespokojnosť vyplývala z celkovej situácie a gradovala tým, že policajtom sa vždy

niečo nepáčilo, pri riešení priestupku mu ukladali vždy nové a nové požiadavky. Podľa jeho názoru
policajti na takéto úkony, čiže na to, aby dali podnet na preskúmanie jeho zdravotnej spôsobilosti viesť
motorové vozidlo nemali právo, ich konanie nebolo v rámci zákona. Navyše si myslel, že situáciu vyrieši
vysvetlením, čo sa však nestalo. Brat bol ponížený správaním policajtov, pretože musel robiť to, čo
povedali a nakázali. Nemal možnosť ako sa brániť. Aj keď je brat kľudnejšej povahy, tak vytočeného,

keď sa podroboval lekárskym prehliadkam ho ešte nevidel a keď situáciu s policajtmi riešil, doslova
sa triasol. V tom období nebolo príjemné s ním komunikovať, pretože každý rozhovor skončil pri danej
téme a jeho rozčúlení. O každom kroku v súvislosti s daným incidentom rodinu informoval. Podľa názoru
svedka, každý kto je poškodený má svoje práva hájiť, aj žalovať štát, nebyť ticho a neutiahnuť sa.

7. Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa § 27 ods. 1, § 1, § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15
ods. 1, 2, § 16 ods. 4 a § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci.

8. Považoval za nepochybné a preukázané, že rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru

č. ORPZ-KE-ODI1-287-006/2012 zo dňa 12.6.2012, ktoré bolo na základe odvolania žalobcu potvrdené
rozhodnutím Krajského riaditeľstva PZ zo dňa 6.9.2012, tieto rozhodnutia boli zrušené rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.2.2013 v konaní č.k. 6S/330/2012, ktoré rozhodnutie, po
potvrdení Najvyšším súdom SR zo dňa 21.8.2013 nadobudlo právoplatnosť 18.9.2013. Ako je zrejmé
z odôvodnenia zrušujúceho rozsudku, rozhodnutia vydané správnymi orgánmi neboli súladné s ust. §

91 ods.2 zák.č.8/2009 Z.z., z ktorého dôvodu súd ich považoval za rozhodnutia, ktoré neboli vydané
v súlade so zákonom. Navyše z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR vyplýva, že postup
a napadnuté rozhodnutie správnych orgánov nemožno nenazvať inak, ako rozhodnutia a postup
šikanózny, svojvoľný, nemajúci právny základ. Odvolací orgán sa stotožnil s názorom krajského súdu aj
v tom smere, že uvedené rozhodnutia nikdy nemali byť vydané. Preto súd uzavrel, že správne orgány

takýmto postupom a takýmito rozhodnutiami, ktoré nemali byť vydané zasiahli do osobnostnej sféry
žalobcu, čím došlo k porušeniu jeho ústavného práva na súkromie v zmysle čl.16 ods.1 i čl. 19 ods.1
Ústavy.

9. Vychádzal z úvahy, že peňažná satisfakcia (ako satisfakcia subsidiárna) nastupuje až v prípade,

že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím s tým, že kritéria, podľa ktorých sa stanovuje jej výška (určené v
§17 ods.3 zákona príkladmo) sa využijú aj pre posúdenie, či v danom prípade iba samotné konštatovanie
porušenia práva je, alebo nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného; to sa odvíja v kontexte
okolností prípadu najmä od intenzity utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. okolností, za ktorých k vzniku

nemajetkovej ujmy došlo a pod.). Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, že zadosťučinenie podľa
prvého odseku ust. § 17 zákona nie je postačujúce predovšetkým z hľadiska intenzity trvania a rozsahu
nepriaznivých následkov, vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, spoločnosti a
podobne. Súdy pri stanovení formy, či výšky zadosťučinenia majú vychádzať predovšetkým z povahy
veci (trestnej), tiež z dĺžky stíhania a predovšetkým z dopadov uvedeného stíhania do osobnostnej sféry

poškodenej osoby. Forma a prípadná výška zadosťučinenia pritom nesmie byť v rozpore so všeobecne
zdieľanou predstavou spravodlivosti.10. Súd prvej inštancie poukázal na to, že ľudská dôstojnosť predstavuje najvyššiu hodnotu v základoch
celého právneho systému a je možno ju považovať za konečný účel právneho poriadku. Ide o
ústavnú kategóriu, ktorá pôsobí vo vzťahu k ostatným základným právam ako nadradená hodnota a

akýkoľvek zásah do týchto práv, či zníženie ľudskej dôstojnosti je potrebné vnímať ako závažný a ťažko
reparovateľný.

11.1. Upriamil pozornosť na to, že žalobca sa podrobil preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie
motorového vozidla, aj keď nesúhlasil s postupom a rozhodnutiami OR PZ a KR PZ (pričom bolo

konštatované súdnymi rozhodnutiami, že tieto rozhodnutia vôbec nemali byť vydané, samotný postup
správnych orgánov a vydané rozhodnutia súdy považovali za šikanózne, svojvoľné, nemajúce právny
základ). Pri prvom vyšetrení bola preukázaná skutočnosť, že je spôsobilý viesť motorové vozidlá.
Potvrdenie predložil prvostupňovému správnemu orgánu, ten takýto doklad nepokladal za postačujúci,
neakceptoval ho, z ktorého dôvodu ho žalobcovi vrátil s tým, aby predložil nový doklad preukazujúci
jeho zdravotnú spôsobilosť viesť motorové vozidlá v súlade s prílohou Vyhlášky č.7 Ministerstva vnútra

SR č.413/2010.
11.2. Žalobca sa tak opätovne podrobil ďalšiemu nariadenému preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti
na vedenie motorového vozidla a uvedený doklad v súlade s prílohou prvostupňovému policajnému
orgánu aj doručil. Napriek tomu, že policajný orgán takýto doklad preukazujúci jeho spôsobilosť
viesť motorové vozidlá mal k dispozícii, Krajské riaditeľstvo Policajného zboru potvrdilo rozhodnutie

Okresného riaditeľstva Policajného zboru zo dňa 12.6.2012 a teda na základe tohto rozhodnutia, keďže
odvolací správny orgán nemal k dispozícii doklad, ktorý bol súladný s prílohou č.7 Vyhlášky č.413/2010
Z.z., a ktorý svedčil, že žalobca sa podrobil preskúmaniu zdravotného stavu na vedenie motorového
vozidla s výsledkom, že je spôsobilý na vedenie motorového vozidla, pričom odvolací orgán ho nemal k
dispozíciilenzavinenímprvostupňovéhosprávnehoorgánu,žalobcasapotretíkrátpodrobilopätovnému

vyšetreniu na preskúmanie zdravotného stavu na vedenie motorového vozidla.
11.3. Pri posudzovaní intenzity zásahu súd vychádzal aj z ďalších okolností, ktoré predstavujú následnú
reakciu, ktorý zásah vyvolal v osobnom, rodinnom, aj v spoločenskom postavení žalobcu. V tomto smere
poukázalnavýpoveďsvedkaG.C.,bratažalobcu,ktorývrozhodnýdeňsituáciusožalobcomspolicajtmi
riešil, a ktorý potvrdil, že brat situáciu celý čas intenzívne prežíval, rovnako členovia celej rodiny, keďže

žalobca je človekom, ktorý chcel riešiť všetko tak, ako má byť, podľa zákona, a pri rodinných stretnutiach
každý rozhovor skončil pri danom incidente, kedy sa brat vždy rozčúlil, nakoľko nebol spokojný s
postupom polície. Potvrdil aj to, že bratova nespokojnosť gradovala aj tým, že policajtom sa vždy niečo
nepáčilo, pri riešení priestupku mu vždy ukladali nové požiadavky a ani po vydaní súdnych rozhodnutí,
ktoré žalobcovi dali za pravdu polícia situáciu neriešila, pretože konanie zastavila až s odstupom času.

Celá situácia tak trvala vyše roka, počas ktorého obdobia nebolo príjemné s bratom komunikovať,
pretože každý rozhovor skončil pri danej téme a jeho nespokojnosti.
11.4. Za všetky vyšetrenia podľa jeho vyjadrenia platil poplatky. Správne orgány takýmto postupom a
takýmito rozhodnutiami, ktoré nemali byť vydané zasiahli do osobnostnej sféry žalobcu, čím došlo k
porušeniu jeho ústavného práva na súkromie v zmysle čl.16 ods.1 i čl. 19 ods.1 Ústavy. Prihliadol aj

na okolnosti, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzali - prístup polície pri zastavení žalobcu, nutnosť
privolania ďalšej policajnej hliadky, následnú komunikáciu žalobcu s políciou.

12.1. Poukázal na účel práva na súkromie podľa ústavy (čl. 16 ods. 1 ústavy), ktorým je chrániť
jednotlivca, ľudské individuúm pred nadmerným formovaním zo strany štátu, ba verejnej moci vôbec.

Ústavný súd definoval súkromie ako sféru života človeka, do ktorej nemožno zasahovať bez jeho
súhlasu. Právom na súkromie sa zaručuje osobe možnosť rozhodovať samostatne o tých záležitostiach,
ktoré sa uznávajú za súkromné. Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia môže byť obmedzená v
prípadoch ustanovených zákonom. Zároveň súd poukázal na ochranu priznanú čl. 19 ods.1 Ústavy,
kde možno rozlišovať štyri osobitné práva: na ľudskú dôstojnosť, ďalšie právo na česť, potom právo

na dobrú povesť a osobitné právo na ochranu mena. Účel ochrany ľudskej dôstojnosti sa v súčasnom
slovenskom práve vymedzuje ako ochrana pred zaobchádzaním, ktoré ponižuje dôstojnosť človeka ako
ľudskej bytosti.
12.2. Súd sa stotožnil s názorom a tvrdením žalobcu, že uloženie povinnosti, ktorá sa týka posúdenia
otázky zdravotného stavu človeka, teda aj posúdenia zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového

vozidla, sa týka priamo osobnosti človeka a v prípade, ak je táto povinnosť uložená v rozpore so
zákonom, tak ako to bolo v posudzovanom prípade, je nutné považovať takéto konanie za neoprávnený
zásah do ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby. Rozhodnutiami policajných orgánov bola uložená žalobcovi
povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla, čím došlok obmedzeniu jeho nedotknuteľnosti, resp. k zásahu do jeho telesnej integrity a súkromia, keďže bol
nútený podrobiť sa takejto povinnosti.

13. Dospel k záveru, že zistené následky rozhodnutí a postupov orgánov policajného zboru, prežité
útrapy a narušenie rodinných väzieb sú nepochybne závažnejším zásahom do integrity žalobcu, preto
iba samotné prejednanie veci a konštatovanie porušenia práva nie je spôsobilé takýto závažný zásah
vyvážiť.

14. Mal za to, že uvedenými rozhodnutiami orgánov policajného zboru došlo výrazným spôsobom k
zníženiu jeho ľudskej dôstojnosti, ktorá odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
(nemajetkovú ujmu, ktorá žalobcovi vznikla nie je možné odstrániť inak ako priznaním zadosťučinenia
vo forme finančnej náhrady). Pri určovaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu vzniknutej
v dôsledku nezákonného rozhodnutia postupoval podľa ust. § 17 zák. č. 514/2003 Z.z. Vychádzal
z úvahy, že všetky uvedené následky vydaného rozhodnutia správneho orgánu na osobu žalobcu

predstavujú nemajetkovú ujmu, ktorá je v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, keďže
z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že takéto rozhodnutie nemalo byť vydané,
na jeho základe sa žalobca nemal podrobiť preskúmaniu zdravotného stavu na vedenie motorového
vozidla a tak ako konštatoval najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, jedinou povinnosťou ako odstrániť
protiprávny stav a vážny zásah do práv žalobcu bolo zastavenie neodôvodnene vedeného konania

správnym orgánom.

15. Predmetom konania po vrátení veci bol nárok na náhradu škody vo výške 5.000,- EUR (nad túto
sumu bola žaloba žalobcu právoplatne zamietnutá). Súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 3.000,- EUR, ktorú považoval za dôvodnú, primeranú a zodpovedajúcu všeobecnej predstave

spravodlivosti a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

16. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP. Napriek tomu, že žalobe nevyhovel
v celom rozsahu, konštatuje, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu a to
vzhľadom na povahu sporu, kedy výška priznanej nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu, po posúdení

jednotlivých okolností prípadu. Pri určovaní trov konania súd bude vychádzať z výšky priznanej sumy.

17. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, a to proti výrokom I. a III.
(odvolaním nenapadol výrok II., ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol), z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu

v celom rozsahu zamietne ako nedôvodnú.

18. 1. Ako prvé žalovaný namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, v dôsledku
čoho je rozsudok nepreskúmateľný.
18.2. Ďalej žalovaný namietal, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu nemajetkovej ujmy,

závažnosť následkov ani jej výšku, pričom nemajetkovú ujmu nepostačuje len tvrdiť, ale aj je nevyhnutné
ju hodnoverne a bez pochybností preukázať. Má teda zato, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
resp. žiadnu ujmu vo svojom spoločenskom, pracovnom, rodinnom ani súkromnom živote neutrpel.
Keďže utrpenú nemajetkovú ujmu preukazoval iba svojimi subjektívnymi pocitmi. Žalovaný zdôraznil,
že stres, ktorý mal žalobca pociťovať údajne v rozhodnom čase nebol ničím preukázaný a možno

ho považovať iba za subjektívny, ktorý je bežnou súčasťou ľudského života aj s poukazom na tú
skutočnosť, že žalobca netrpel žiadnymi zdravotnými problémami. Sumu, ktorú žalobca požadoval
v konaní titulom nemajetkovej ujmy (20.000 €) žalovaný považuje za výrazne premrštenú. Brat žalobcu
vo svojej výpovedi uviedol, že žalobca o incidente neustále pri rodinných stretnutiach rozprával
a potvrdil, že rodina z toho už bola otrávená, pričom neuviedol žiaden rozvrat ani prerušenie

rodinných a spoločenských vzťahov. Rozčuľovanie sa žalobcu nad incidentom ešte neznamená, že
utrpel nemajetkovú ujmu respektíve, že došlo k neoprávnenému zásahu do jeho cti alebo ľudskej
dôstojnosti. Žalobcovi nebola odborným lekárom diagnostikovaná depresia, ktorou údajne trpel, ani
nespavosť, jedná sa o nepreukázaný pocit žalobcu, ktorý nevyhľadal lekársku pomoc. Žalobca neutrpel
ani žiaden zásah v súkromnom, spoločenskom, rodinnom ani pracovnom živote, a teda neuniesol

dôkazné bremeno na preukázanie existencie nemajetkovej ujmy, závažnosti tvrdených následkov a ani
samotnú výšku nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a nemajetkovou
ujmou. Súdom priznanú sumu 3.000 € tak žalovaný považuje za nezdokladovanú, nepreukázanú
a hodnoverne listinne nepodloženú. Zdôraznil, že úvaha súdu o výške priznanej sumy nemôže byťsvojvoľná a žalovaný nemá vedomosť, na základe akých úvah a akým spôsobom konajúci súd dospel
k záveru, že údajná ujma na strane žalobcu je daná a vyčíslil ju na sumu 3.000 €. Žalovaný poukázal na
uznesenie ÚS ČR III. ÚS 712/06, v zmysle ktorého nestačí len tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla, ale

táto ujma a príčinná súvislosť medzi ňou a nezákonným rozhodnutím musia byť aj preukázané. V danom
prípade podľa žalobcu preukázateľne nedošlo k tzv. závažnej ujme a k následkom v priamej príčinnej
súvislosti s priestupkovým konaním v súkromnom živote žalobcu a jeho spoločenskom uplatnení.
Žalovaný zastáva názor, že žalobca svoje subjektívne pocity prezentované v žalobe a počas celého
súdneho konania v tejto veci nijakým spôsobom nepodložil dôkazmi. Žalobca poukázal aj na rozsudok

Veľkého senátu NS ČR sp.zn. 30Cdo/2818/2011, R 122/2012 a stanovisko NS ČR sp.zn. Cpjn 206/2010,
R 58/2011, na ktoré poukázal Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí č.k. 6Co/289/2017-181.
18.3. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s jeho námietkami, že
už samotné konštatovanie porušenia práva by predstavovalo pre žalobcu dostatočné zadosťučinenie.
Žalovaný výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje, považuje za zjavne neprimeranú, a to aj
s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní

s údajnou ujmou žalobcu podľa názoru žalovaného neporovnateľne vyššia, v ktorej súvislosti poukázal
aj na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva. Upriamil pozornosť aj na niektoré ďalšie
rozhodnutia NS SR (4Cdo/19/2020), Krajského súdu v Trnave (26Co/94/2020), Krajského súdu v Žiline
(6Co/159/2019), Krajského súdu v Bratislave (5Co/192/2019) a Ústavného súdu SR (III. ÚS 288/2017),
v zmysle ktorých žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen

mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí,
profesionálnej sfére či v inom prostredí a podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je vždy existencia závažnej ujmy, pričom preukázanie zásahu do osobnostných práv, ktoré má za
následok skutočné zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti, v značnej miere
zaťažuje postihnutú fyzickú osobu (s tým, že zásah musí táto osoba nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo

doložiť). Poukázal aj na rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo/171/2005. Poukázal na princíp primeranosti
k iným formám finančných kompenzácií a potrebu prihliadať na osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej
došlo, závažnosť následkov, ktoré vzniku poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov,
ktoré vznikli v jeho spoločenskom uplatnení.

19.1. K danému odvolaniu sa žalobca vyjadril písomne tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje
za správne, a preto ho navrhol v napadnutom rozsahu potvrdiť. Dal pritom do pozornosti, že žalovaný
v podanom odvolaní uvádza, že odvolaním napáda rozsudok sp.zn. 25C/93/2015, avšak konanie pred
súdom prvej inštancie sa viedlo pod sp.zn. 25C/29/2023, z ktorého dôvodu vyjadril názor, že proti

rozsudku súdu prvej inštancie v predmetnej veci nebolo odvolanie podané, a teda rozsudok zo dňa
23.11.2023 sp.zn. 25C/29/2023 nadobudol právoplatnosť.
19.2. Pre prípad, žeby odvolanie žalovaného bolo podané riadne a včas, vyjadril názor, že žalovaný
v odvolaní uvádza totožné skutočnosti, ako vo svojom prvom odvolaní napriek tomu, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky zrušil skoršie rozhodnutie výlučne len z dôvodu, že v rozhodnutiach súdov

absentovalo náležite odôvodnenie, prečo konajúce súdy nepovažovali samotné prejednanie veci
a konštatovanie porušenia práva za dostatočné zadosťučinenie, resp. primeranosti výšky priznaného
finančného zadosťučinenia. Dovolací súd teda nepovažoval otázku existencie nemajetkovej ujmy za
spornú, t.j. nemal za to, žeby čo do zistenia existencie nemajetkovej ujmy všeobecné sudy akokoľvek
pochybili. Žalovaný teda formálne podal de facto totožné odvolanie a žalobca sa domnieva, že toto

odvolanie je len účelové. Má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahuje riadne odôvodnenie
v súlade s ust. § 220 CSP a náležite sa vysporiadal aj so všetkými podstatnými námietkami žalovaného,
ktoré boli v konaní prezentované. Zdôraznil pritom, že súd nie je povinný zaoberať sa každou jednou
námietkou účastníkov konania, ale len takou, ktorá je zásadná a relevantná pre rozhodnutie vo veci.
19.3. Žalobca na rozdiel od žalovaného má za to, že v konaní bola preukázaná existencia nemajetkovej

ujmy, k čomu dospel podľa neho aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako to vyplýva z jeho
uznesenia sp.zn. 4Cdo/49/2021, v ktorom nie je nijako spochybnená existencia nemajetkovej ujmy.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že postupom a rozhodnutím policajných orgánov došlo
preukázateľne k neoprávnenému zásahu do ľudskej dôstojnosti žalobcu, ktorý mal za následok vznik
nemajetkovej ujmy žalobcu, čo vyplýva z rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6S/330/2012

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžd/21/2013. Následky nezákonného postupu
a rozhodnutí policajných orgánov v súkromnom živote žalobcu boli preukázané výpoveďou nielen
žalobcu, ale aj svedka – brata žalobcu. Zdôraznil pritom, že zásahy do súkromného života osoby
mnohokrát nie je možné preukazovať inak ako výpoveďami blízkych osôb, ktoré vedia najlepšie objasniťto, aký vplyv malo nezákonné rozhodnutie na dotknutú osobu, teda aplikovateľnosť takýchto dôkazov
vyplýva už zo samotnej povahy týchto následkov. Nemajetková ujma vzniknutá v dôsledku nezákonného
postupu a rozhodnutí policajných orgánov spočíva v danom prípade v nemajetkovej ujme na psychickej

sfére žalobcu, čo bolo preukázané výpoveďou svedka. Z výpovede svedka je zrejmé, že žalobca sa
neustále vracal k vzniknutej situácii, resp. problému a stále ho v rodine rozoberal, čo je znakom toho, že
žalobcu sa vzniknutá situácia psychicky vážne dotkla a že ju nevedel dostatočne spracovať. Uvedené
svedčí o závažnosti ujmy, ktorá žalobcovi vznikla. Na preukázanie zásahu do psychiky nie je predloženie
lekárskej správy nutné, k čomu žalobca poukázal na rozhodnutie NS ČR sp.zn. Cpjn 206/2010 (R

58/2011),vzmyslektoréhonáhradanemajetkovejujmymáslúžiťnakompenzáciustavuprávnejneistoty,
pričom ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sú náročne preukázateľné. Žalobca teda má za
to, že takýto psychický zásah bol v priebehu konania riadne preukázaný.
19.4. Žalovaný podľa žalobcu bagatelizuje vzniknutú situáciu a svojimi vyjadreniami zároveň akceptuje
šikanózne správanie policajných orgánov voči občanom. Opätovne dal do pozornosti, že po zrušení
rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu a vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie nebolo úlohou súdu prvej inštancie, aby posudzoval ešte existenciu nemajetkovej ujmy, nakoľko
v konaní bola táto otázka už vyriešená, ale mal sa zaoberať úplne inými skutočnosťami, preto námietky
žalovaného týkajúce sa neexistencie nemajetkovej ujmy nie sú relevantné.
19.5. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie v bode 45. až 54. odôvodnenia vysvetlil, prečo
nemožno prejednanie veci a konštatovanie porušenia práva požadovať za dostatočné zadosťučinenie.

V tejto súvislosti žalobca má za to, že už v rozhodnutí NS SR sp.zn. 10Sžd/21/2013 je jednoznačne
konštatované, že došlo k vážnemu zásahu do práv žalobcu, resp. išlo o rozhodnutie šikanózne
a svojvoľné zo strany policajného zboru. Má za to, že uňho došlo k zásahu do telesnej integrity žalobcu,
pričom uvedený zásah trval nielen do rozhodnutia NS SR, ale až do zastavenia samotného konania
v decembri 2013. Žalobcovi sa do dnešného dňa nikto ani len neospravedlnil za šikanózny a protiprávny

postup a rozhodnutia policajného zboru a nebolo mu tak poskytnuté ani len morálne zadosťučinenie.
Opakovane vyjadril názor, že ujma na jeho psychike (t.j. pociťovanie nespravodlivosti, bezmocnosti,
poníženia) bola potvrdená aj výpoveďou svedka.
19.6. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva aj to, prečo súd určil náhradu sumou 3.000
€, keď pri jej určovaní vychádzal nielen zo závažnosti vzniknutej ujmy a okolnosti prípadu, ale taktiež

aj zo závažnosti následkov, ktoré žalobcovi vznikli v jeho súkromnom živote (trauma žalobcu), resp.
okrem iného zohľadnil aj limity odškodňovania podľa osobitných predpisov, ktoré neboli presiahnuté, čo
vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia.
Žalobca má za to, že súd pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupoval v súlade s ust.
§ 17 ods. 3 a 4 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom zdôraznil, že v prípade kritérií rozhodných pre určenie

výšky nemajetkovej ujmy tieto nemusia byť splnené kumulatívne, resp. ide len o demonštratívny výpočet
kritérií. Nakoľko ide o nemajetkovú ujmu, ktorej výšku objektívne nie je možné preukázať (na rozdiel
od majetkovej ujmy) výška tejto ujmy závisí vždy od posúdenia, resp. vlastného uváženia súdu, pričom
z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy súd
prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, resp. okolnosti konkrétneho prípadu.

20. V odvolacej replike žalovaný zotrval na svojom odvolaní, pričom upresnil, že odvolanie smeroval
proti výroku I. a III. rozsudku Mestského súdu Košice sp.zn. 25C/29/2023 zo dňa 23.11.2023, ktorým
súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.000 €, čo vyplýva z obsahu podaného
odvolania ako aj z úvodnej strany, kde je napadnutý rozsudok špecifikovaný a iba nedopatrením došlo

k nesprávnemu uvedeniu spisovej značky (predchádzajúceho rozhodnutia) 25C/93/2015. Žalovaný
zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní a vyjadril názor, že poškodenému nevzniká
automaticky nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ale je potrebné preukázať dopady na jeho život
v príčinnej súvislosti s postupom policajných orgánov.

21. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. §
379 CSP a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP)
a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

22. Rozsudok vo výroku II., ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol, nebol napadnutý odvolaním,
nadobudol právoplatnosť, a preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu.23. Predmetom odvolacieho prieskumu bol rozsudok vo výrokoch I. a III., ktorými súd žalobe v časti
vyhovel a rozhodol o náhrade trov konania.

24. Rozsudok je v napadnutých výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387
ods.1 CSP potvrdil.

25. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25. februára 2025 o 09.05
hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 207, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia

rozhodnutia boli zverejnené dňa 18.02.2025 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust.
§ 219 ods. 1,3 CSP.

26. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.1 písm. d/, f/ a h/ CSP, t.j. že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (písm. d/), súd prvej inštancie
dospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam(písm.f/)arozhodnutiesúdu

prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (písm.h/).

27. Odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neboli naplnené.

28.Rozhodnutiusúduvnapadnutomrozsahunemožnovytknúťnedostatočnézistenieskutkovéhostavu,

ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán
nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že
byvýsledokjehohodnoteniadôkazovnezodpovedaltomu,čomalobyťzistenéspôsobomvyplývajúcimz
§192,§193a§205CSPalebožebynazistenýskutkovýstavaplikovalnesprávnezákonnéustanovenia

alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok v napadnutom rozsahu nie je ani
nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci.

29. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového

stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia §
191 ods. 1,2 CSP. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho
rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

30. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v napadnutom rozsahu, s
ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo
také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalovaného
nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku v napadnutom rozsahu a nie sú spôsobilé privodiť zmenu
napadnutého rozsudku.

31. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že správne orgány svojim postupom a
rozhodnutiami, ktoré nemali byť vydané, zasiahli do osobnostnej sféry žalobcu, čím došlo k porušeniu
jeho ústavného práva na súkromie v zmysle čl.16 ods.1 i čl. 19 ods.1 Ústavy. Rovnako považuje za
správny záver, že zistené následky rozhodnutí a postupov orgánov policajného zboru predstavujú taký

zásah do integrity žalobcu, že iba samotné prejednanie veci a konštatovanie porušenia práva nie je
spôsobilé takýto závažný zásah vyvážiť. Aj podľa odvolacieho súdu preukázané skutkové okolnosti
opodstatňujú priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vzhľadom na povahu, intenzitu,
opakovanie, trvanie a šírku pôsobenia nepriaznivého následku.

32. Žalovaný v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.

33. Súd svoje úvahy, ako dospel k skutkovým a právnym záverom, podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a
odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalovaného.34. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, na tieto odkazuje (§
387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza nasledovné:

35. Predmetom konania je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý žalobcovi vznikol tým, že
policajné orgány nesprávnym postupom a nezákonným rozhodnutím v správnom konaní zasiahli do
jeho ústavného práva vyplývajúceho mu z čl. 16 ods. 1 a z čl. 19 ods. 1 Ústavy SR.

36. Podstatou odvolacích námietok je

- ne/preukázanie existencie nemajetkovej ujmy, závažnosť následkov a výšku náhrady
- nepreskúmateľnosť rozhodnutia vo vzťahu k jeho námietke, že už samotné konštatovanie porušenia
práva by predstavovalo pre žalobcu dostatočné zadosťučinenie
- neprimeranosť výšky náhrady.

37. K odvolacej námietke žalovaného, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je

dostatočné, odvolací súd uvádza, že aj keď právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou
je aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý
proces, v danom prípade rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí podľa
ust. § 220 ods. 2 CSP a nemožno ho považovať za nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie dostatočne
vysvetlil svoje úvahy, na základe ktorých dospel k záveru, že v danom prípade došlo konaním správnych

orgánov k takému zásahu do integrity žalobcu, že iba samotné prejednanie veci a konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením.

38.1. Z odôvodnenia jasne vyplývajú úvahy súdu, ktorými sa riadil, keď upriamil pozornosť na to, že
ľudská dôstojnosť predstavuje najvyššiu hodnotu v základoch celého právneho systému a akýkoľvek

zásah do týchto práv, či zníženie ľudskej dôstojnosti je potrebné vnímať ako závažný a ťažko
reparovateľný. Bral zreteľ na to, že žalobca sa podrobil preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie
motorového vozidla, aj keď nesúhlasil s postupom a rozhodnutiami OR PZ a KR PZ, pričom bolo
nesporné-konštatované súdnymi rozhodnutiami, že tieto rozhodnutia vôbec nemali byť vydané, samotný
postup správnych orgánov a vydané rozhodnutia súdy považovali za šikanózne, svojvoľné, nemajúce

právny základ. Žalobca sa musel podrobiť preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového
vozidla opakovane (tri krát), pričom došlo aj k takému pochybeniu, že odvolací orgán nemal k dispozícii
výsledok preskúmania len zavinením prvostupňového správneho orgánu.
38.2. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie poukazuje na to, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky preskúmavané rozhodnutia OR PZ a KR PZ jednoznačne označili za šikanózne, svojvoľné,

nemajúce právny základ, obsahujúce absolútne nelogické a absurdné tvrdenia. Konštatoval, že
na základe zákonných ustanovení bolo prvotnou povinnosťou policajných orgánov pred vydaním
napadnutého rozhodnutia (ak lekári nesignalizovali žalobcovu zdravotnú nespôsobilosť viesť motorové
vozidlá) po tom, čo bol opakovane štyrikrát práceneschopný, zistiť z akého dôvodu práceneschopnosť
nastala, prípadne pre neporušenie dôvernosti informácií o zdravotnom stave žalobcu, či išlo o také

ochorenia, ktoré by mohli ovplyvniť, či vylúčiť žalobcovu spôsobilosť viesť motorové vozidlá. Avšak
sa tak nestalo a policajné orgány bez toho, aby mali jasno, z akého dôvodu bol žalobca štyrikrát
práceneschopný, ho na jeho náklady prinútili k vyšetreniu jeho zdravotnej spôsobilosti viesť motorové
vozidlá. Žalobca sa podriadil rozhodnutiu správneho orgánu (určite nie preto, že sa s ním stotožnil,
ale preto, že nemal inú možnosť), avšak napriek tomu, že prvostupňový správny orgán mal od

tohto momentu už v spise založený relevantný doklad o zdravotnej spôsobilosti žalobcu na vedenie
motorových vozidiel (a teda i dôkaz o svojom protiprávnom postupe), tento doklad odvolaciemu
orgánu nepredložil. Podľa najvyššieho súdu KR PZ takýto postup podriadenému orgánu ospravedlnil
absolútne nelogickými a absurdnými tvrdeniami. Z uvedeného dôvodu KR PZ po vrátení veci mal mať
jedinú povinnosť - urýchlene uložiť správnemu orgánu prvého stupňa zastaviť neodôvodnene vedené

konanie. NS SR sa stotožnil s názorom krajského súdu i v tom zmysle, že také rozhodnutie (ako bolo
preskúmavané) nikdy nemalo byť vydané.

39.1. Pri posudzovaní intenzity zásahu súd vychádzal aj z ďalších okolností predstavujúcich následnú
reakciu, ktorú zásah vyvolal v osobnom a rodinnom postavení žalobcu (s poukazom na výpoveď svedka

G. C.), z ktorých jednoznačne vyplýva, že predmetné rozhodnutia správnych orgánov a celý priebeh
s tým spojených udalostí mal na žalobcu a jeho psychické prežívanie veľký vplyv. Žalobca pociťoval
strach a právnu neistotu (keď sa obával, že mu bude odobratý vodičský preukaz), ktoré sú psychickými
kategóriami, ktorých hĺbka a rozsah sú náročne preukázateľné a je ťažké (resp. nemožné) ich meraťalebo zisťovať aj prostredníctvom psychologického alebo psychiatrického posudku. Vnútorné prežívanie
skúmaných okolností žalobcom vyplýva z výpovede svedka, ktorý uviedol, že brat je kľudnejšej povahy,
avšak „tak vytočeného, keď sa podroboval lekárskym prehliadkam ho ešte nevidel a keď situáciu s

policajtmiriešil,doslovasatriasol“.Potvrdil,ževtomobdobínebolopríjemnésnímkomunikovať,pretože
každý rozhovor skončil pri danej téme a jeho rozčúlení. O každom kroku v súvislosti s daným incidentom
rodinu informoval. Podľa odvolacieho súdu svedkom uvádzané správanie žalobcu svedčí o intenzite
akou rozhodnutia zasiahli žalobcu a aký vplyv mali na jeho život.
39. 2. Súd prihliadol aj na okolnosti, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzali - prístup polície pri zastavení

žalobcu, nutnosť privolania ďalšej policajnej hliadky, následnú komunikáciu žalobcu s políciou. Odvolací
súd má za to, že pocit strachu, neistoty a obáv z toho čo bude nasledovať bol u žalobcu umocňovaný
práve postupom policajných orgánov, ktoré aj po tom, ako sa podriadil ich rozhodnutiu a absolvoval
lekársku prehliadku mu pri riešení veci ukladali vždy nové a nové požiadavky, dokonca potom keď už v
spise bol založený relevantný doklad o zdravotnej spôsobilosti žalobcu na vedenie motorových vozidiel,
tento doklad nepredložili odvolaciemu orgánu. Je potrebné brať zreteľ aj na postup správnych orgánov

a dĺžku celého konania (viac ako rok) s dôrazom na to, že k zastaveniu konania nedošlo hneď po vydaní
rozhodnutia krajského súdu, ktorý dal žalobcovi za pravdu a vytkol policajným orgánom postup, ktorý
považoval za neospravedlnitený a arbitrárny. Takéto konanie by podľa odvolacieho súdu objektívne
u každej osoby vyvolávali pocit neistoty a tieto konkretizované okolnosti prípadu podľa odvolacieho súdu
jednoznačne odôvodňujú záver, že zadosťučinenie podľa prvého odseku ust. § 17 zákona č. 514/2003

Z.z. nie je postačujúce. Záver súdu, že samotné prejednanie veci a konštatovanie porušenia práva
nemožno považovať v preskúmavanej veci za dostatočné zadosťučinenie, je správny.

40.1. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie pri posudzovaní či zadosťučinenie podľa
prvého odseku ust. § 17 zákona je alebo nie je postačujúce, ale aj pri ustálení výšky primeranej

náhrady, vychádzal z konkrétnych okolnosti prípadu, pričom skúmal povahu zásahu-závažnosť
z pohľadu ústavného práva, do ktorého bolo zasiahnuté, ne/reparovateľnosť jeho následkov, dopady do
osobnostnej sféry poškodenej osoby (prežívanie žalobcu) a vplyvu na jeho rodinný život, dĺžku trvania
zásahu (celého konania až do jeho zastavenia) a početnosť zásahov (keď žalobca sa musel prehliadke
podrobiť opakovane, aj keď jej nariadenie nebolo potrebné), osobu žalobcu (jeho dovtedajšie správanie

a okolnosti, ktoré predchádzali zásahu)
40.2. Z odôvodnenia vyplýva, že súd všetky uvedené okolnosti konkrétneho prípadu bral na zreteľ a z
hľadiska intenzity trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi dospel k správnym
záverom vo vzťahu k forme a výška zadosťučinenia. Jeho závery aj vo vzťahu k ustáleniu výšky
nemajetkovej ujmy nie sú nepreskúmateľné. Úvahu súdu, na základe ktorej dospel k primeranej výške

náhrady vzniknutej nemajetkovej ujmy, nemožno považovať za svojvoľnú ani za rozpornú so všeobecne
zdieľanou predstavou spravodlivosti a odvolací súd sa s ňou plne stotožňuje.

41. Ak má byť štát považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ktorými zasahujú do základných práv jednotlivca. V takejto situácii nie je rozhodné,

ako policajné orgány správne vyhodnotili pôvodné podozrenie o zdravotnej nespôsobilosti žalobcu,
ale podstatným je to, či sa ich podozrenie skutočne potvrdilo. Je iste právom a povinnosťou štátu
zabezpečovať ochranu spoločnosti a jednotlivec je povinný v určenom rozsahu znášať obmedzenia
z toho vyplývajúce, avšak pokiaľ správne orgány dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže ako
nezákonné, ide vo vzťahu k takto poškodenej osobe o postup porušujúci jej základné ľudské práva. Ak

má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom policajných orgánov, musí v právnom štáte existovať
garancia, že v prípade preukázania, že rozhodnutie bolo nezákonné, dostane sa mu odškodnenia za
všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený.

42. Podľa odvolacieho súdu nebolo možné akceptovať námietku žalovaného, že priznaná náhrada je

zjavne neprimeraná, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov,
ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa názoru žalovaného neporovnateľne vyššia.
Závery súdu nie sú v rozpore s inými hmotnoprávnymi predpismi upravujúcimi odškodnenie napr. zák.
č 215/2006 Z. z., rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva, ani judikatúrou Najvyššieho súdu
SR, v zmysle ktorej je potrebné rešpektovať limity odškodňovania nemajetkovej ujmy v hmotnoprávnych

predpisoch, keďže súd prvej inštancie určovaná výška nemajetkovej ujmy nie je vyššia ako sú náhrady
poskytované osobám poškodených násilnými trestnými činmi a neprekročila najvyššiu výšku náhrady
poskytovanej podľa zákona č. 215/2006 Z.z..43.1. Odvolací súd dopĺňa, že komparácia s inými obdobnými prípadmi (ktorá skutočnosť by mala byť
podľa dovolacieho súdu už bežnou súčasťou rozsudku) o aký v preskúmavanej veci išlo (s prihliadnutím
na rozsah odškodnenia v iných, obdobných veciach) nebola možná, nakoľko odvolaciemu súdu (zrejme

ani súdu prvej inštancie) nie sú známe žiadne rozhodnutia s podobnými skutkovými okolnosťami. Pričom
sa javí, že takéto rozhodnutia nie sú známe ani stranám sporu a ani dovolaciemu súdu, nakoľko nikto
nepoukázal na žiadne podobné rozhodnutie. Porovnanie s rozhodnutiami, kde zásah mal byť spôsobený
nezákonným trestným stíhaním, väzbou, alebo stratou (smrťou) blízkej osoby odvolací súd nepovažuje
za možné vzhľadom na úplne iný mechanizmus vzniku škody a aj vzniknutých následkov.

43.2. Správne súd prvej inštancie poukázal na to, že právom na súkromie sa zaručuje osobe možnosť
rozhodovať samostatne o tých záležitostiach, ktoré sa uznávajú za súkromné. Nedotknuteľnosť osoby
a jej súkromia môže byť obmedzená v prípadoch ustanovených zákonom. Uloženie povinnosti, ktorá
sa týka posúdenia otázky zdravotného stavu človeka, teda aj posúdenia zdravotnej spôsobilosti na
vedenie motorového vozidla, sa týka priamo osobnosti človeka a v prípade, ak je táto povinnosť
uložená v rozpore so zákonom, tak ako to bolo v posudzovanom prípade, je nutné považovať takéto

konanie za neoprávnený zásah do ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby. Ľudská dôstojnosť predstavuje
najvyššiu hodnotu v základoch celého právneho systému a je možno ju považovať za konečný účel
právneho poriadku. Ide o ústavnú kategóriu, ktorá pôsobí vo vzťahu k ostatným základným právam
ako nadradená hodnota a akýkoľvek zásah do týchto práv, či zníženie ľudskej dôstojnosti je potrebné
vnímať ako závažný a ťažko reparovateľný. Rozhodnutiami policajných orgánov bola uložená žalobcovi

povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla, čím došlo
k obmedzeniu jeho nedotknuteľnosti, resp. k zásahu do jeho telesnej integrity a súkromia, keďže
bol nútený podrobiť sa takejto povinnosti. Žalobca sa podrobil preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti
na vedenie motorového vozidla, aj keď nesúhlasil s postupom a rozhodnutiami OR PZ a KR PZ
a rozhodnutia, ktoré mu takéto preskúmanie ukladali boli nezákonné. Správne orgány takýmto postupom

a takýmito rozhodnutiami, ktoré nemali byť vydané zasiahli do osobnostnej sféry žalobcu, čím došlo k
porušeniu jeho ústavného práva na súkromie v zmysle čl.16 ods.1 i čl. 19 ods.1 Ústavy.

44. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu (vrátane výroku
o trovách konania) v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

45. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP.
Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Takýto nárok vznikol úspešnému žalobcovi, preto odvolací súd rozhodol tak ako je to uvedené
v enunciáte tohto rozsudku.

46.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2poslednej
vety CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).