Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. august 2024

Súd: Okresný súd Námestovo
Spisová značka: 4T/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5824010028
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Vanda Mikulášová

ECLI: ECLI:SK:OSNO:2024:5824010028.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Námestovo, samosudkyňou Mgr. Vandou Mikulášovou, v trestnej veci proti

obžalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods.
2 písm. b/ Trestného zákona (s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona), na hlavnom
pojednávaní konanom dňa 13.08.2024 v Námestove, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom C., D. C., brigádnik, slobodný, na slobode,

s a u z n á v a z a v i n n é h o, ž e

dňa 03.07.2023 v čase okolo 19:30 hod. v C., v časti D. A. č. XX, svojej matke E. B., nar. XX.XX.XXXX,
z ulice vykrikoval, že všetkých pozabíja, kopal do vchodových dverí jej bytu, ktoré boli zamknuté, na čo
E. B. z obavy o svoj život zavolala na políciu a následne zišiel dole pod okná a začal E. B. nadávať „Ty
kurva stará, ty piča nedorobená, ty ma nepustíš, tak ja Vás tu aj tak raz všetkých pozabíjam“,

t e d a

sa inému vyhrážal smrťou takým spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodnú obavu a takýto čin spáchal
na chránenej osobe – na blízkej osobe,

t ý m s p á c h a l

prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona (s poukazom
na § 139 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona).

Z a t o s a o d s u d z u j e

Podľa § 360 ods. 2 Trestného zákona za použitia § 36 písm. l/, § 37 písm. m/, § 38 ods. 2 Trestného
zákona na trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona súd zaraďuje obžalovaného na výkon trestu do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Okresnej prokuratúry Námestovo podal dňa 15.01.2024 na A. B. obžalobu pre prečin
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona, s poukazom na ust. §
139 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako je vyššie uvedené.Obžalovaný na hlavnom pojednávané chcel s prokurátorom uzavrieť dohodu o vine a treste a po poučení
podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona urobil vyhlásenie, že je vinný.

Samosudkyňa vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného postupovala podľa § 333 ods. 3 písm. c,
d, f, g, h/ Trestného poriadku a obžalovanému postupne všetky ustanovenia, na ktoré musí odpovedať,
prečítala.

§ 333 ods. 3 písm. c/ Trestného poriadku: Či rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za

vinu. Obžalovaný uviedol, že porozumel čo tvorí podstatu skutku, ktorý mu je kladený za vinu.

§ 333 ods. 3 písm. d/ Trestného poriadku: Či bol ako obvinený poučený o svojich právach, najmä o práve
na obhajobu, či mu bola daná možnosť na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť
o spôsobe obhajoby. Obžalovaný uviedol, že áno.

§ 333 ods. 3 písm. f/ Trestného poriadku: Či rozumie právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu.
Obžalovaný uviedol - áno.

§ 333 ods. 3 písm. g/ Trestného poriadku: Či bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon
ustanovuje za trestný/e čin/y jemu kladený/é za vinu. Obžalovaný uviedol – áno.

§ 333 ods. 3 písm. h/ Trestného poriadku: Či sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchaný skutok,
ktorý sa kvalifikuje ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného
zákona (s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona). Obžalovaný uviedol – uznal som vinu
za spáchaný skutok.

Vzhľadomnato,žeprokurátorapoškodenánemalipripomienky,abysúdvyhlásenieobžalovanéhoprijal,
súd uznesením podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku súd prijal vyhlásenie obžalovaného o tom, že je
vinný zo spáchania skutku, kladeného mu za vinu v obžalobe Okresného prokurátora zo dňa 12.01.2024
č. Pv 284/23/5507, ktorý sa kvalifikuje ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2

písm. b/ Trestného zákona (s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona) a podľa § 257 ods.
8 Trestného poriadku súd vyhlásil , že dokazovanie v rozsahu v akom obžalovaný priznal spáchanie
skutku sa nevykoná a vykonajú sa dôkazy súvisiace s výrokom o treste.

Obžalovaný vo svojom výsluchu uviedol, že si zarába brigádnicky. Je evidovaný na úrade práce. Ako

brigádnik si dokáže zarobiť 30,- eur na deň. Chcel by sa vrátiť na pílu. Uviedol, že má na nohe
amputované prsty.

Súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to
s odpisom RT, výpisom z ústrednej evidencie priestupkov MV SR, správou Mesta C., správou sociálnej

poisťovne, správou Ústrednej evidencie väzňov GR ZVJS, správou F. C., psychiatrická ambulancia,
rozsudkom Okresného súdu Námestovo sp.zn. 6T/50/2019 zo dňa 31.05.2019, rozsudkom Okresného
súduNámestovosp.zn.6T/91/2021,správouORPZDolnýKubín,oddeleniedokladov,správouÚPSVaR
Námestovo, uznesením Okresného súdu Martin č.k. 2Nt/70/2019-11 zo dňa 11.11.2019, registrom
priestupkov a návrhom obžalovaného.

Prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona, sa dopustí
ten, kto sa inému vyhrážal smrťou takým spôsobom , že to mohlo vzbudiť dôvodnú obavu, a taký čin
spáchal na chránenej osobe - na blízkej osobe.

Vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného sa súd otázkou viny bližšie nezaoberal a obžalovaného uznal
za vinného z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona.

Trest plní funkciu ochrany spoločnosti jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje
prvok represie (zabránenie v trestnej činnosti), a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu

životu), a jednak aj voči ďalším občanom - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok
generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti).Už Európsky súd pre ľudské práva, Ústavný súd Slovenskej republiky ako aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach pri uplatňovaní požiadavky primeranosti trestu uplatňuje
princíp proporcionality, vyjadrujúci požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy medzi všeobecnými

záujmami spoločnosti a garanciami základných práv jednotlivcov, resp. požiadavku proporcionálnosti
medzi zásahom do práva a sledovaným cieľom, pričom nevyhnutnosť rešpektovania tohto princípu
zdôrazňuje aj pri zásahoch do práv chránených dohovorom majúcich podobu trestných sankcií. Aj
keď trestnou sadzbou zákonodarca v súlade so zásadou nulla poena sine lege stanovuje súdu isté
mantinely pri jeho rozhodovaní, zároveň mu ponecháva dostatočný priestor pre individualizáciu trestu

podľa okolností konkrétneho prípadu. Trest (osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje
najcitlivejší a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Z hodnotového systému právneho štátu je nutné
vyvodiť, že sloboda môže byť zachovaná jedine tak, že sa s ňou bude nakladať ako s najväčším
princípom, ktorý nesmie byť obetovaný účelnosti a jednotlivým výhodám. Trest realizuje svoje poslanie -
ochranu spoločnosti niekoľkými funkciami, ako sú represia, resocializácia páchateľov trestných činov, a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať

princíp úmernosti represie, aby táto neprekročila mieru nevyhnutnú pre splnenie účelu trestu. Teoretické
východiská penológie poukazujú na potrebu zvoliť optimálnu mieru represie, keďže ani príliš mierny
ani príliš prísny trest podľa nej nepôsobia výchovne, ale demoralizujúco a zároveň varujú pred tzv.
exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom
individuálnej prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov, kde

je zintenzívnením represie potlačený moment prevencie. Moderné humanistické teórie zaoberajúce sa
účelom trestu a trestného práva vôbec sú založené na myšlienke, že trestné konanie má sledovať
rovnako preventívny a resocializačný cieľ, má totiž prispieť k polepšeniu a náprave páchateľa. Cieľom
trestného konania má byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu
sebakritický a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy. V takom prípade je dobré, že páchateľ

trest považuje za adekvátny, spravodlivý a súhlasí s ním. V trestnom zákonodarstve právneho štátu nie
je trest sám osebe účelom, nepredstavuje odplatu za spáchaný trestný čin. Takéto ponímanie trestu
sa líši od absolútnych teórií trestu vychádzajúc zo zásady „punitur, ne pecce tur“, teda, „trestá sa, aby
nebolo páchané zlo“. Preto možno nepochybne konštatovať, že páchateľa môže so spravodlivosťou, a
teda aj so spoločnosťou, zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu.

Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste, prísnejšia ako
bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým
trestom vznikne nové bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného
činu. Neprimeraný trest je teda negáciou práva, ktorá sa svojou podstatou (negovaním práva) ničím
nelíši od trestného činu, pričom páchateľ, ktorému toto bezprávie spôsobil štát, nebude mať možnosť

dosiahnuť negáciu štátom spôsobenej negácie práva, keďže monopol na trestanie má v rukách štát. V
zmysle zákonnej požiadavky primeranosti trestu má byť uložený trest úmerný aj škode, ktorú páchateľ
trestným činom spôsobil a nemá páchateľovi spôsobiť zbytočné útrapy. Trest ako najzávažnejší zásah
štátu do základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný mechanicky, bez zváženia všetkých
okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne

vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len
v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia
spoločnosti voči jednotlivcovi. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na
nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac
rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný

trest. U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ
oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť
(bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu.
Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutným predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu,
keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého

následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii
trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za
predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. V rámci požiadavky
primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje
naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia

primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené
tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Medzi skutočnosti, na ktoré by v záujme
individualizácie trestu mal súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadať, patria napríklad spôsob
spáchaniačinuajehonásledok,mierazavinenia,pohnútka,priťažujúceokolnosti,poľahčujúceokolnosti,osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, osobné, rodinné pomery, zdravotný stav páchateľa
a jeho rodiny) či možnosť jeho nápravy. Nevyhnutné je celkové posúdenie osobnosti obžalovaného,
jeho osobnostného profilu, charakterových a psychických vlastností, veku a podobne, ako i individuálne

posúdenie pohnútok a dôvodov, ktoré viedli k spáchaniu trestného činu. Tak ako pri rozhodovaní o
vine i pri rozhodovaní o treste sa vnútorné presvedčenie súdu vytvára na základe logického úsudku,
na zodpovednom a starostlivom zhodnotení každej z jednotlivých okolností prípadu individuálne i v ich
vzájomných súvislostiach a v súhrne. Len dôsledné a dôkladné poznanie veci a všetkých okolností
prípadu umožňuje, aby súd v zmysle zásad voľného uváženia, objektívnosti a diferencovanosti rozhodol

o spravodlivej výmere konkrétneho trestu. Pri hodnotení jednotlivých okolností prípadu individuálne i v
ich vzájomných súvislostiach sa uplatňujú predovšetkým analytické a syntetické metódy poznávania,
indukcia, dedukcia, ako aj metódy formálnej i dialektickej logiky, ale aj ďalšie bežné metódy poznávania,
aby ich výsledkom mohlo byť spravodlivé, jasné zrozumiteľné a presvedčivé rozhodnutie. Požiadavka
primeranosti trestu a jeho individualizácie tak núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na
jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.

Súd v rámci všeobecných zásad platných pre ukladanie trestov pri určovaní druhu trestu a jeho výmery
následne vyhodnotil všetky okolnosti, ako aj momenty, ktoré ovplyvňujú požiadavku ochrany spoločnosti
a občanov pred páchaním takejto trestnej činnosti, pričom zvážil aj okolnosti na strane obžalovaného
u ktorého bola zistená jedna poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l/ Trestného zákona – priznal

sa k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval. U obžalovaného boli zistené priťažujúce
okolnosti v zmysle § 37 písm. m / Trestného zákona - bol už za trestný čin odsúdený.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona súd zaradí páchateľa na výkon trestu odňatia slobody
spravidla do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ak v posledných desiatich rokoch

pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody.

V danom prípade vychádzajúc z vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že na nápravu obžalovaného ,
je primeraným trestom trest vo výmere 12 mesiacov, na výkon ktorého zaradil obžalovaného do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať na tunajší súd do 15 dní od oznámenia
rozsudku. Odvolanie má odkladný účinok. ( § 306/2 Tr. por. )

Odvolanie môžu podať:

- prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku (§ 307/1a Tr. por.) a to v neprospech i v prospech
obžalovaného (§ 308/1,2 Tr. por.). V prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti vôli
obžalovaného (§ 308/2 Tr. por.)

-obžalovanýprenesprávnosťvýroku,ktorýsahopriamotýka(§307/1bTr.por.)atolenvosvojprospech
(§ 308/2 Tr. por.)

- príbuzný obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (pre
nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného), a to len v jeho prospech (§ 308/2 Tr. por.)

- zákonný zástupca obž., opatrovník obž. a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa
priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech. Ak je obž. pozbavený spôsobilosti na právne úkony
alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať odvolanie v prospech obž. i proti
jeho vôli (§ 308/2 Tr. por.)

- štátny orgán starostlivosti o mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka mladistvého
obžalovaného a to len v jeho prospech a to aj proti jeho vôli (§ 345/1 Tr. por.)- poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody (§
307/1c Tr. por.), a to v neprospech obžalovaného (§ 308/1 Tr. por.). Ak je poškodeným právnická osoba,
odvolanie môže podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu (§ 68 Tr. por.)

- zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci (§ 307/1d Tr. por.), (§ 45/1 Tr.por.)

Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku ho môžu napadnúť aj preto, že

taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak
toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.