Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. marec 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/57/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119327530
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6119327530.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členiek

senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. X.X.XXXX,
bytom v D., E. XXX/X, zastúpeného JUDr. Vladimírou Houdek Běhalovou, advokátkou so sídlom
v Košiciach, Strojárenská 11C proti žalovanej: F. G. H., nar. XX.X.XXXX, bytom v I., I. XXXX/X,
zastúpenej JUDr. Vladimírom Milasom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 13, o zaplatenie
25.016,14 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k.
K3-12C/183/2019-452 zo dňa 22. novembra 2023

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j rozsudok vo výrokoch č. I., III. a IV.

II. Priznáva žalobcovi proti žalovanej 100 % nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
rozhodol v tomto znení:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 24.976,14 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške
5% ročne zo sumy 24.703,22 eura od 23.4.2018 do zaplatenia a zo sumy 272,92 eura od 24.8.2019 do
zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcom rozsahu žalobu zamieta.

III. Žalobcovi priznáva náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%.
IV. Štátu priznáva náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

2. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o žalobe pôvodného žalobcu, t.j. spoločnosti
MEDIPARTNERS s.r.o. (od 26.1.2021 PETAMAX Plus s.r.o.), IČO: 36 586 561, so sídlom Klimkovičova
32, Košice, (ďalej len „pôvodný žalobca“), aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu istiny
vo výške 25.016,14 eur spolu s príslušenstvom 5% úrokom z omeškania zo sumy 24.703,22 eur od

23.4.2018 do zaplatenia a zo sumy 312,92 eur od 1.8.2019 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že
žalovaná je vlastníčkou bytu v rezidencii „Anička“ na ulici pod J. XX K. G. (ďalej len „predmetný byt“),
ktorý bol žalovanej odovzdaný v štádiu holobyt. Uviedol, že do predmetného bytu žalovanej dodal
podomietkovú zostavu do sprchy, súpravu na montáž do sprchy, závesné WC, WC sedadlo, Hansmatrix
stela súpravu, hansmatrix, podomietkové teleso a umývadlovú batériu Hansaligna), vaňu, dlažbu,
umývadlo (kamenné tmavé), prietočný umývadlový vtok, odsávač, vstavané multifunkčné zariadenie
Gorenje, umývačku riadu Gorenje, kombinovanú chladničku, varnú dosku, drevenú lištu, drez Horizont,

batériu, tieniacu techniku, podlahu a lišty, spolu v celkovej výške 15.586,54 eur. Ďalej za vodárske práce
vykonané v predmetnom byte uhradil sumu 1.141,32 eur, za výrobu dyhovaných nábytkových dielcov
sumu 1.844,95 eur, za elektroinštalačný materiál a vykonané práce sumu 887,00 eur, za stavebné
práce sumu 3.986,18 eur a za montáž podlahy sumu 210,15 eur, t.j. spolu za všetky práce uhradilsumu 8.069,60 eur. Okrem toho uhradil na účet žalovanej 2 x sumu 680,00 eur (t.j. 1.360,00 eur),
ktorá suma predstavovala mesačné nájomné za byt, pivnicu a parkovacie miesta tvrdiac, že mal záujem
si predmetný byt od žalovanej prenajať, avšak žalovaná s ním napokon nájomnú zmluvu neuzavrela

a uhradenú sumu nájomného 1.360,00 eur mu nevrátila. Výzvou zo dňa 11.4.2018 vyzval žalovanú
na zaplatenie sumy 24.703,22 eur do 5 kalendárnych dní od jej doručenia, túto žalovaná prevzala
dňa 17.4.2018, napriek tomu mu do dnešného dňa požadovanú sumu neuhradila. Voči žalovanej,
ktorá sa dostala do omeškania s platením peňažného dlhu, si preto uplatnil aj úrok z omeškania tak,
ako je špecifikovaný vyššie. Uviedol, že po kontrole všetkých účtovných dokladov zistil, že do bytu

žalovanej investoval až sumu 23.656,14 eur, preto žalovaná suma predstavuje celkom spolu 25.016,14
eur (23.656,14 eur + 1.360,00 eur).

3. Žalovaná so žalobou nesúhlasila, keďže medzi ňou a žalobcom neexistuje akýkoľvek právny vzťah
a vo vzťahu k nej žalobca nepredložil žiadne faktúry alebo listiny z ktorých by uplatnený nárok vyplýval,
pričom v predmetnom byte pôvodný žalobca svoje sídlo firmy nikdy nemal a ona mu nikdy nedala žiaden

súhlas na jeho zariadenie.

4. Žalobca trval na podanom návrhu titulom vložených investícií do cudzej nehnuteľnosti, čím žalovaná
získala neoprávnený majetkový prospech, za ktorý sa považuje nie to, čo bolo vynaložené, ale to, o čo
sa cudzia vec zhodnotila s tým, že sumu 670,00 eur a 650,00 eur ako nájomné žalovaná prijala bez

právneho dôvodu s tým, že žalovaná je švagrinou konateľa pôvodného žalobcu L. L. G..

5. Na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia, po právnom posúdení veci v zmysle ust.
§ 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 457 OZ, § 458 ods. 1 OZ, § 563 OZ, § 559
ods. 1, 2 OZ, § 517 ods. 1, 2 OZ, § 3 nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z., súd prvej inštancie dospel

k záveru o dôvodnosti podanej žaloby žalobcu, čo sa týka zaplatenia sumy 24.976,14 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 24.703,22 eur od 23.4.2018 do zaplatenia a zo sumy 272,92
eurod24.8.2019dozaplatenia,keďževprevyšujúcomrozsahužalobužalobcuzamietol.Konštatoval,že
voči žalovanej si žalobca uplatňuje nárok z dôvodu investície do jej nehnuteľnosti bez právneho dôvodu
vrátane nároku na vrátenie sumy 1.320,00 eur titulom zaplateného nájomného, teda že si uplatňuje

nárok titulom bezdôvodného obohatenia sa žalovanej, keďže v konaní bolo nesporne preukázané, že
žalovaná je vlastníčkou dotknutej nehnuteľnosti (predmetného bytu č. 18 na 5. poschodí bytového
domu, nachádzajúceho sa na ulici L. J. XX K. G.) a ani to, že žalovaná predmetný byt nadobudla vo
vyhotovení holobyt. Nebolo sporné ani to, že išlo o investície zo strany pôvodného žalobcu - spoločnosti
MEDIPARTNERS s.r.o. (neskôr PETAMAX s.r.o.), ktorá svoju pohľadávku voči žalovanej postúpila na

žalobcu, keďže aj pohľadávky vyplývajúce z bezdôvodného obohatenia možno platne postúpiť v zmysle
ustanovení § 524 a nasl. OZ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. apríla 2001, sp.zn.
1Cdo/73/2000). Súd prvej inštancie za sporné považoval to, ako boli strany sporu uzrozumené s účelom
(dôvodom) poskytnutého plnenia zo strany pôvodného žalobcu, či mala žalovaná dôvod sa domnievať,
že ide o bezodplatné investovanie hodnôt zo strany pôvodného žalobcu alebo nárok žalobcu vyplýva

z nejakej zmluvy či (nepomenovanej) dohody, ktorý dôvod plnenia odpadol alebo išlo o plnenie bez
právneho dôvodu od počiatku a teda pod akú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia je žalobcov
nárok potrebné subsumovať. Mal preukázanú opodstatnenosť žalobcom uplatneného žalobného nároku
v časti týkajúcej sa investícií do nehnuteľnosti žalovanej. Žalobca preukázal, že do nehnuteľnosti
žalovanej investoval pôvodný žalobca vlastné finančné prostriedky, čím nehnuteľnosť žalovanej oproti

predchádzajúcemu stavu zhodnotil, pričom výška bezdôvodného obohatenia, ku ktorému na strane
žalovanej nepochybne došlo, bola preukázaná znaleckým dokazovaním, ktorým bola jednoznačne a
objektívne určená hodnota zhodnotenia bytu v priamej súvislosti s pôvodným žalobcom vykonanými
investíciami do predmetného bytu žalovanej, a keďže táto suma 33.240,00 eur (19.800,00 eur +
13.440,00 eur) prevyšuje žalobcom uplatnený nárok v častí investícií vo výške 23.656,14 eur, súd žalobe

žalobcu v tejto časti (sumy 23.656,14 eur) vyhovel. V rámci žalobného nároku si žalobca uplatnil aj
nárok na vrátenie sumy 1.320,00 eur (650,00 eur + 670,00 eur), zaplatenú pôvodným žalobcom z jeho
účtu na účet žalovanej (uvedené v konaní nebolo sporné). Keďže žalobca (pôvodný žalobca) tvrdil,
že išlo o plnenie titulom mesačného nájomného, avšak k uzavretiu nájomnej zmluvy nedošlo, potom
ním poskytnuté plnenie v rozsahu 1.320,00 eur prijaté žalovanou je plnením bez právneho dôvodu,

ktorým sa žalovaná obohatila. O bezdôvodné obohatenie by však išlo aj v prípade, ak by si súd osvojil
argumentáciu žalovanej, že zaplatená suma (670,00 eur a 650,00 eur) predstavovala úhradu dvoch
splátok hypotekárneho úveru (za mesiace august a september 2017), keď v prípade existencie ústnej
dohody o platení splátok hypotéky išlo o dohodu medzi žalovanou a manželmi G. a v takom prípade naúhradu splátky hypotekárneho úveru pôvodným žalobcom neexistoval takisto žiaden právny dôvod. Čo
sa týka úrokov z omeškania z priznaných súm, súd prvej inštancie pri posúdení dôvodnosti uplatnených
nárokov titulom úrokov z omeškania vychádzal z toho, že v prípade nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia nie je upravená splatnosť, preto je potrebné vychádzať z ust. § 563 OZ, v zmysle ktorého
splatnosť nastáva nasledujúci deň po dni, keď bol dlžník vyzvaný na plnenie. V tejto súvislosti súd na
základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že pôvodný žalobca vyzval žalovanú na zaplatenie
sumy 24.703,22 eur v lehote 5 kalendárnych dní od doručenia výzvy. Výzva zo dňa 11.4.2018 bola
žalovanej podľa predloženej doručenky doručená dňa 17.4.2018. Žalovaná sa preto do omeškania

so zaplatením peňažného dlhu vo výške 24.703,22 eur dostala nasledujúci deň po uplynutí lehoty
na plnenie, t.j. dňom 23.4.2018. Na zaplatenie zostávajúcej žalobou uplatnenej sumy (po čiastočnom
späťvzatí žaloby v rozsahu 40,00 eur) vo výške 272,92 eur žalovaná osobitnou výzvou vyzvaná nebola,
preto za takúto kvalifikovanú výzvu možno považovať až žalobu. Keďže žaloba bola doručená žalovanej
(spolu s platobným rozkazom) až dňa 23.8.2019, do omeškania so zaplatením peňažného dlhu sa
dostala ohľadne tejto sumy nasledujúci deň po prevzatí žaloby, t.j. dňom 24.8.2019. Žalobcovi preto

nárok na úrok z omeškania z dlžnej sumy vo výške 272,92 eur nevznikol od 1.8.2019 tak, ako sa ho
domáhalpôvodnýžalobcavžalobe,aleažod24.8.2019.Zuvedenéhodôvodupretosúdzamietolžalobu
v prevyšujúcom rozsahu v úroku z omeškania (za obdobie od 1.8.2019 do 23.8.2019), na ktorý žalobca
právny nárok nemá.

6. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, § 256 ods. 1 CSP,
§ 255 ods. 1 CSP, ako aj § 251 CSP s odkazom na čl. 4 CSP, keďže trovy štátu je povinná nahradiť
strana, ktorá v spore úspešná nebola s tým, že ide o trovy konania titulom nákladov vynaložených
na trovy znaleckého dokazovania, ktoré boli uhradené zo štátnych rozpočtových prostriedkov, pričom
výrok o trovách konania vychádza zo záveru, že žalobca bol v konaní úspešný ohľadom celej žalovanej

istiny okrem sumy 40,00 eur, ku ktorej došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby ešte pred jej doručením
žalovanej, ako aj ohľadne celého príslušenstva v podobe úrokov z omeškania okrem časti úrokov, vo
vzťahu ku ktorej súd žalobu v prevyšujúcom rozsahu zamietol. Preto žalobca bol v spore neúspešný
len v celkom nepatrnom rozsahu uplatneného nároku, a preto súd žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

7. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote (včas) odvolanie žalovaná, a to proti výroku pod č. I., III.
a IV. Uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, t.j., že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mala za to, že súd dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, keďže žalovaná sa na úkor žalobcu bezdôvodne neobohatila, neberúc zreteľ
na vzťah existujúci medzi právnym predchodcom žalobcu a manželmi G. alebo jedným z nich L. L. G.
ako fyzickou osobou, ani na to, že tovary a práce do bytu žalovanej umiestňoval právny predchodca
žalobcu na základe rozhodnutí L. L. G. s manželkou, ktoré právny predchodca žalobcu akceptoval, čo

zakladá pre túto právnu vec prvotný a rozhodujúci právny vzťah vylučujúci možnosť túto právnu vec
posudzovať zjednodušene ako bezdôvodné obohatenie, keďže tovary a práce sa do predmetného bytu
nedodávali bez dôvodu a dôvodom dodania tovarov a prác je platný právny vzťah alebo séria vzťahov
medzi právnym predchodcom žalobcu a manželmi G.. Teda pôvodný žalobca, t.j. obchodná spoločnosť
MEDIPARTNERS s.r.o dodávala do bytu žalovanej hnuteľné veci a stavebné práce. Je ale sporné, pre

koho a prečo tieto hnuteľné veci, tovary a stavebné práce do bytu žalovanej ako na miesto plnenia
dodávala, keďže žiaden z týchto konkrétne určených tovarov si žalovaná u obchodnej spoločnosti
MEDIPARTNERS s.r.o. neobjednala, čo platí aj o stavebných prácach. Objednávateľmi týchto prác bol
L. L. G. a jeho manželka, ktorým boli tieto stavebné práce ako aj určený tovar určené za účelom ich
užívanianabývaniealebovspojitostisním,čoajzpredmetnéhodokazovaniavyplýva.Rovnakožalobca

pôvodne tvrdil, že zaplatil žalovanej sumu 2 x 680,00 eur z dôvodu, že mal záujem si byt od žalovanej
prenajať. Žalobca ale nepredložil žiaden účtovný doklad, ktorým by zakúpený tovar fakturoval, čo je ale
v konaní sporné a súhlas žalovanej smeroval iba k miestu plnenia, nikdy nie ku konkrétnemu zakúpeniu
tovaru, k vykonaniu prác a ich cenám, keďže L. L. G. a jeho manželka si od alebo prostredníctvom
obchodnej spoločnosti MEDIPARTNERS s.r.o konkrétne tovary objednali a preto by ich mali aj zaplatiť

spoločnosti MEDIPARTNERS s.r.o., ktorá ich zabezpečila u tretích osôb, ako aj ich dodanie na miesto
plnenia určené objednávateľmi, t.j. manželmi G., čo vyplýva aj z výpovede žalovanej a jej sestry H. M.
N. J., nakoľko byt formálne kúpila žalovaná, ale bolo to pre jej sestru, jej terajšieho manžela a dcéru za
účelom získania bývania. Odkazovala na ust. § 588 OZ a na to, že žalovaná si tovar nikdy neobjednala,neadresovala obchodnej spoločnosti MEDIPARTNERS s.r.o. žiaden návrh na uzavretie kúpnej zmluvy
alebo inej zmluvy a ani na takýto úkon iného nesplnomocnila, len súhlasila s miestom plnenia, pričom
tovary, ktoré objednávali L. L. G. s manželkou od obchodnej spoločnosti MEDIPARTNERS s.r.o. boli

umiestnené v jej byte, čo však nemôže založiť jej vlastníctvo k týmto tovarom a prácam, pokiaľ si ich
sama nezvolila, nevybrala a neobjednala od predmetnej obchodnej spoločnosti a preto za nich nemieni
ani zaplatiť. Mala za to, že bezdôvodné obohatenie nevniklo na jej strane, ale na ťarchu L. L. G. a jeho
manželky voči žalovanej, pretože oni rozhodli o tom, že tovary a práce sa majú umiestniť v byte žalovanej
a objednali si ich u dodávateľa. Rovnako žalovaná namietala aj body 54. a 55. odôvodnenia rozsudku,

keďže platby v sume 670,00 eur a 650,00 eur predstavovali peňažné prostriedky titulom zaplatenia
prvých dvoch splátok hypotekárneho úveru, čo uviedla žalovaná a jej sestra vo svojich výpovediach
a nejednalo sa o preddavok na nájomné, keďže nepodpísaná nájomná zmluva nemôže v naznačených
súvislostiach znamenať hodnoverný dôkaz.

8. Žalovaná popiera nárok ako taký v celom rozsahu, avšak vo vzťahu k výrokom III. a IV. považuje za

potrebné zdôrazniť, že žalovaná neurobila nič iné len to, že manželom G. ako sebe blízkym osobám
chcela na ich žiadosť nezištne pomôcť v otázke bývania a ponechala im voľné ruky v tom ako a čím a za
akú cenu si byt pre seba zariadia. Dôverovala L. L. G.. Na nákup veci v jej mene a na jej účet žalovaná
nikoho nesplnomocnila. Nikdy sa byt nemal zariaďovať vecami za jej peniaze. Manžel sestry žalovanej,
súčasne konateľ právneho predchodcu žalobcu, nastavil model financovania kúpy tovarov a služieb do

bytu tak, že ich nákup zabezpečovala podľa jeho výberu „jeho firma“ ako tovary a služby, ktoré následne
dodala jemu a jeho manželke do bytu, ktorí za nich „jeho firme“ nezaplatili, pričom tieto veci prevzali
a tieto veci užívali a užívajú ako svoje vlastné a ich evidencia je v účtovníctve právneho predchodcu
žalobcu otvorená. Žalovaná nikdy nemala platiť za veci, ktoré si jej švagor a jeho manželka do bytu
vniesli pre seba a svoju dcéru. Boli a sú to ich veci. S poukazom na hore uvedené skutočnosti preto

navrhovala, aby súd vo veci zohľadnil zákonné predpoklady v zmysle ust. § 257 CSP. Navrhovala, aby
odvolací súd zrušil rozsudok vo výrokoch I., III. a IV. a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne aby napadnuté výroky rozsudku zmenil tak, že žalobu
zamietne a žalovanej prizná nárok na náhradu trov celého konania.

9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej mal za to, že ani jeden z uplatnených odvolacích
dôvodov v spore nie je daný, keďže v konaní nebolo sporné, že kúpnou zmluvou uzatvorenou dňa
18.7.2017 žalovaná od spoločnosti MM Invest Košice s.r.o. nadobudla byt č. 18 na 5. poschodí vo
vchode B1 Bytového domu B1, nachádzajúceho sa na ulici L. J. XX K. G. v kat. území D. H.,
ktorý bol vo vyhotovení holobyt. Taktiež nebolo sporné, že do predmetného bytu žalovanej investoval

pôvodný žalobca (MEDIPARTNERS s.r.o.) - nakúpil a dodal materiál, spotrebiče, ktoré boli zabudované
do kuchynskej linky a uhradil práce v predmetnom byte (stavebné, elektrikárske, vodárske, montáž
podlahy). A tiež nebolo sporné, že pôvodný žalobca (MEDIPARTNERS s.r.o.) zaslal na účet žalovanej
nájomné vo výške 670,00 eur a 650,00 eur, spolu 1.320,00 eur, hoci k uzatvoreniu nájomnej zmluvy
medzi pôvodným žalobcom a žalovanou nedošlo. Konkrétne žalobca poukazoval na to, že v konaní bolo

jednoznačne preukázané, že výlučné vlastníctvo to je byt žalovanej sa zhodnotil, teda jeho hodnota po
vykonaní rekonštrukcie pôvodným žalobcom bola vyššia ako v čase jeho kúpy žalovanou a majetkový
prospech teda získala žalovaná a preto je ho povinná vydať, pričom skutočnosť úhrady dvoch splátok
hypotekárneho úveru vo výške 670,00 eur a 650,00 eur za mesiace august a september 2017 rovnako
neexistoval žiaden právny titul čo nemôže mať ani dopad na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

Vdanomprípadeniejedôvodnosťaplikácie§257CSPprirozhodnutíotrováchkonania,keďžežalovaná
a to svojou vedomosťou súhlasila, že jej byt sa zo stavu holobytu prerába do obývania schopného stavu,
teda že sa nerozhoduje a žiadna ujma jej nevznikla s tým, že v súčasnosti predmetný byt môže predať za
vyššiu cenu ako ho získala, čím jednoznačne nie sú v spore dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Na
základe hore uvedených skutočností preto navrhoval potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny.

10. Žalovaná sa k tomuto vyjadreniu žalobcu už nevyjadrila.

11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016,
ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalovanej ako odvolanie podané včas a oprávnenou osobou, bez

nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a to v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP
a § 380 ods. 1, 2 CSP t.j. proti výrokom rozsudku pod č. I., III. a IV., z hľadiska uplatnených odvolacích
dôvodov v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základevykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania žalovanej.

12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26.3.2025 o 10,15 hod., č. poj.
miestnosti 215/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené
dňa 14.3.2025 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.
1, 3 CSP a § 378 ods. 1 CSP.

13. Žalovaná uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, ktorých dôvodnosť
naplnenia odvolací súd v spore nezistil.

14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom, spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového

zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v
zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd
zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.

15. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v

súlade s § 191 ods. 1 CSP (dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšlipočaskonanianajavo.Nesprávnesú

itakéskutkovézistenia,ktorézaložilnachybnomhodnotenídôkazov.Ideosituáciu,keďjelogickýrozpor
v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo
byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj

inéokolnostiakosúvzájomnánadväznosť,súladaleborozpormedziskutočnosťami,ktorézvykonaného
dôkazu vyplývajú a pod. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,

je zrejmý nesúlad.

16. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou

práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

17. Po preskúmaní obsahu spisu dospel odvolací súd k záveru, že rozsudku súdu prvej inštancie

nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení
dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu,
čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 a nasl. CSP, alebo že by súd prvej inštancie

na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné
ustanovenia nesprávne vyložil. Žalovaná vo svojom odvolaní neuviedla žiadne také vecné a právne
relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť zistených skutočností, hodnotenia
dôkazov a právneho posúdenia veci. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o nároku žalobcu, než ako rozhodol súd prvej inštancie,

pričom súd stranám sporu vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a
realizovali všetky svoje procesné práva. Rozsudok spĺňa základné kvalitatívne požiadavky, medzi
ktoré patrí spoľahlivé zistenie skutkového stavu veci, dostatočne presvedčivé a zákonu zodpovedajúceodôvodnenie, výsledok rozhodnutia súdu nie je prekvapivý, ale je výsledkom primeranej aplikácie
relevantných právnych noriem na zistený skutkový stav a teda zodpovedá § 220 ods. 2 CSP.

18. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto

odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje, rovnako
ako i na správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP) a preto len na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím
námietkamžalovanej,sozreteľomnato,žeodôvodneniesúdnehorozhodnutiavopravnomkonanínemá
a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku, ale iba
na tie námietky, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie o danom opravnom prostriedku, zostali

sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom
prostriedku preskúmavalo (por. napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07),
odvolací súd dodáva nasledovné:

20.Súdprvejinštanciesavecnesprávnevysporiadalsozreteľomnavykonanédôkazy,ichvyhodnotenie

v znení učineného právneho posúdenia veci s uplatneným nárokom titulom bezdôvodného obohatenia
v zmysle ust. § 451 Občianskeho zákonníka, keďže žalovaná získala majetkový prospech plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, z ktorého je zrejmé, že týmto právnym dôvodom bol právny vzťah
medzi pôvodným žalobcom a jeho manželkou, t.j. sestrou žalovanej, ktorí v predmetnom byte chceli
bývať a preto aj sa s tretími osobami dojednali na jeho rekonštrukcii, ktorej obsah, ako aj finančné nároky

sú z výsledkov vykonaného dokazovania zrejmé, ktorý ale právny dôvod titulom tohto právneho vzťahu
odpadol, keďže v predmetnom byte th. času býva žalovaná, ktorá je jeho vlastníčkou a keďže žalovaná
predmetný byt nadobudla vo vyhotovení holobyt a th. času je byt zrekonštruovaný, možno konštatovať,
že žalobca si voči žalovanej dôvodne uplatňuje nárok z dôvodu investície do jej nehnuteľnosti na základe
dôvodu, ktorý odpadol s tým, že v konaní nebolo sporné ani to, že išlo o investície zo strany pôvodného

žalobcu, t.j. spoločnosti MEDIPARTNERS s.r.o. (nie skôr PETAMAX Plus s.r.o.), ktorá svoju pohľadávku
voči žalovanej postúpila na žalobcu v zmysle ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka.

21. Pokiaľ v prípade hodnôt vynaložených na cudziu nehnuteľnosť je pohľadávkou z bezdôvodného
obohatenia nie hodnota vynaložených finančných prostriedkov, ale rozdiel medzi hodnotou

nehnuteľnosti pred vykonanou investíciou a po jej uskutočnení, potom žalobca v reláciách súdenej
veci preukázal, že investíciami pôvodného žalobcu sa nehnuteľnosť, v tom čase patriaca žalovanej
zhodnotila, teda dôkazné bremeno na preukázanie svojho nároku uniesol, pričom znaleckým
dokazovaním bola aj stanovená objektívna hodnota predmetnej nehnuteľnosti pred realizáciou investícií
pôvodného žalobcu a po jej realizácii, resp. bol stanovený rozdiel medzi týmito hodnotami, nakoľko

podľa záverov znaleckého posudku znalca F. D. D. uvedenie predmetného bytu zo stavu holobyt
do obývateľného stavu bola investíciami pôvodného žalobcu zhodnotená v nerozporovanom rozsahu
19.800,00 eur. Rozporovaná časť zhodnotenia sa týkala položiek kamenného umývadla na drevenej
skrinke v kúpeľni, závesného WC v práčovni, kuchynskej linky so spotrebičmi - rozpracovanej na 70%,
drevených dyhovaných dverí v obložkových zárubniach v počte 4ks a vonkajších hliníkových žalúzií v

rozsahu 50%, v rozsahu znalcom objektivizovaného (ďalšieho) zhodnotenia vo výške 13.440,00 eur.
Pokiaľ žalovaná namietala, že kamenné umývadlo a závesné WC (v práčovni) sa v byte nenachádza,
súd prvej inštancie vecne správne uviedol, že na povinnosť toho, kto sa na úkor iného obohatil, nemá
vplyv čo sa s predmetom bezdôvodného obohatenia stalo po tom, čo ho obohatený získal. Žalovaná
pritom nerozporovala, že z rozhodnom období (zhodnotenia) sa tieto v byte žalovanej nachádzali. Vo

vzťahu k rozporovanej položke kuchynskej linky sa tvrdené investície vynaložené sestrou žalovanej
(korpus kuchynskej linky, pracovná doska, dvierka a vnútro linky) prejavili v objektivizácii znalcom
vykonaného zhodnotenia takým spôsobom, že znalec uvažoval s investíciami pôvodného žalobcu do
kuchyne len pri rozsahu rozpracovanosti na 70%, keď zohľadnil iba pôvodným žalobcom vykonané
investície (spotrebiče), ktoré sporné neboli, (strana 4 doplnku č. 1 znaleckého posudku, položka č. 3). Vo

vzťahu k tieniacej technike (vonkajším hliníkovým žalúziám), žalovaná preukázala, že jej sestra uhradila
(iba) 50% ich ceny, v rozsahu 50% išlo o (preukázanú) investíciu pôvodného žalobcu tak, ako to znalec aj
správneobjektivizoval(strana4doplnkuč.1znaleckéhoposudku,položkač.5).Vovzťahukznaleckémuurčeniu zhodnotenia bytu drevenými dyhovanými dverami v obložkových zárubniach žalovaná žiadne
výhrady neprodukovala, zhodnotenie v tejto časti teda nebolo sporné.

22. Zhrnúc uvedené sa preto odvolací súd stotožňuje s tým, že súd prvej inštancie mal jednoznačne
preukázanú opodstatnenosť žalobcom uplatneného žalobného nároku v časti týkajúcej sa investícií
do nehnuteľnosti žalovanej, nakoľko žalobca preukázal, že do nehnuteľnosti žalovanej investoval
pôvodný žalobca vlastné finančné prostriedky, čím nehnuteľnosť žalovanej oproti predchádzajúcemu
stavu zhodnotil, pričom výška bezdôvodného obohatenia, ku ktorému na strane žalovanej nepochybne

došlo, bola preukázaná znaleckým dokazovaním, ktorým bola jednoznačne a objektívne určená hodnota
zhodnotenia bytu v priamej súvislosti s pôvodným žalobcom vykonanými investíciami do predmetného
bytu žalovanej, a keďže táto suma 33.240,00 eur (19.800,00 eur + 13.440,00 eur) prevyšuje žalobcom
uplatnený nárok v častí investícií vo výške 23.656,14 eur, súd žalobe žalobcu v tejto časti (sumy
23.656,14 eur) vecne správne vyhovel v zmysle § 451 OZ, keďže žalovaná v konaní učinenou procesnou
obranou nepreukázala opak.

23. V rámci žalobného nároku si žalobca uplatnil aj nárok na vrátenie sumy 1.320,00 eur (650,00 eur a+
670,00 eur), zaplatenú pôvodným žalobcom z jeho účtu na účet žalovanej (čo bolo v konaní nesporné).
Aj keď žalobca (pôvodný žalobca) tvrdil, že išlo o plnenie titulom mesačného nájomného, avšak k
uzavretiu nájomnej zmluvy nedošlo, potom ním poskytnuté plnenie v rozsahu 1.320,00 eur prijaté

žalovanou je plnením bez právneho dôvodu, ktorým sa žalovaná obohatila. O bezdôvodné obohatenie
by však išlo aj v prípade, ak by si súd osvojil argumentáciu žalovanej, že zaplatená suma (670,00
eur a 650,00 eur) predstavovala úhradu dvoch splátok hypotekárneho úveru (za mesiace august a
september 2017), keď v prípade existencie ústnej dohody o platení splátok hypotéky išlo o dohodu
medzi žalovanou a manželmi G. a v takom prípade na úhradu splátky hypotekárneho úveru pôvodným

žalobcom neexistoval takisto žiaden právny dôvod, čím sa aj v tomto smere žalovaná bezdôvodne
obohatila v zmysle § 451 OZ. Žalovaná sa nevydaním bezdôvodného obohatenia v čase, keď na jeho
vydanie bola vyzvaná, dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu, preto má žalobca právo aj na
úroky z omeškania a keďže žalovaná, čo sa týka zaplatenia dlhu vo výške 24.703,22 eur sa dostala do
omeškania po uplynutí lehoty na plnenie, t.j. dňom 23.4.2018 a čo sa týka dlžnej sumy vo výške 272,92

eur od 24.8.2019 až po prevzatie žaloby, keďže osobitnou výzvou na zaplatenie tejto sumy žalovaná
nebola.

24. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a to nielen čo
sa týka meritórneho rozhodnutia vo veci samej, ale aj v spojení s rozhodnutím o nároku na náhradu

trov konania, keďže žalovanou uvádzané skutočnosti v podanom odvolaní ako aj vo veci samej, nie
sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, keďže jednoznačne treba konštatovať,
že predmetný byt je vo výlučnom vlastníctve žalovanej, vykonanými prácami sa zhodnotil, a keďže
žalovaná nenamietala voči jeho zhodnoteniu, tak konkludentne súhlasila s rekonštrukciou predmetného
bytu a dôvod, že predmetný byt mal byť pre jej sestru a jej manžela a následne pre ich dcéru, nie je

dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle ust. § 257 CSP.

25. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

26. Ustanovenie § 257 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) umožňuje
súdu vždy zvážiť všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, zobrať do úvahy dôvody hodné
osobitné zreteľa a výnimočne nepriznať nárok na náhradu trov súdneho konania tej strane sporu,
ktorá by inak na náhradu takýchto trov konania mala v zmysle príslušných zákonných ustanovení
právny nárok. Predmetné procesné ustanovenie preto predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za

výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie. Podľa týchto zásad jednak platí, že neúspešná strana
sporu je povinná nahradiť úspešnej strane sporu trovy konania, ktoré úspešnej strane v spore vznikli,
pričom zároveň tiež platí, že súdy sú povinné zaviazať sporovú stranu, ktorá svojím zavinením vznik
trov spôsobila, aby tieto trovy protistrane nahradila. Zákonodarca v dotknutom ustanovení Civilného
sporového poriadku nielen že nevymenúva či bližšie nešpecifikuje, aké všetky prípady možno považovať

za prípady osobitého zreteľa oprávňujúce súd nepriznať nárok na náhradu trov konania, ale na rozdiel
od predchádzajúcej právnej úpravy dokonca neuvádza ani jediné kritérium, z ktorého by bolo možné pri
interpretácii obsahu pojmu „dôvody hodné osobitného zreteľa“ vychádzať. Táto skutočnosť samozrejme
nie je bezúčelová, ale je naopak založená na úplne legitímnom a správnom predpoklade, že dopreduani nie je možné presne určiť všetky okolnosti, za ktorých nebude spravodlivé zaviazať neúspešnú
stranupovinnosťounahradiťtrovysúdnehokonania,respektíveokolnosti,zaktorýchnebudespravodlivé
zaviazať stranu, ktorá svojím zavinením vznik trov spôsobila, aby tieto trovy protistrane nahradila.

Výkladformulácie„dôvodyhodnéosobitnéhozreteľa“rovnakoakoindividualizáciaakonkretizáciatýchto
dôvodov je výlučnou úlohou súdov a súdnej praxe. Ani takáto voľná úvaha súdov pri napĺňaní obsahu
pojmu „dôvody hodné osobitného zreteľa“ rozhodne nie je neobmedzená a je naopak nepochybne
rámcovaná nielen účelom ustanovenia § 257 CSP a účelom právnej úpravy náhrady trov konania
ako celku, ale aj požiadavkami kladenými na všetky súdne rozhodnutia ako také (zrozumiteľnosť,

predvídateľnosť, presvedčivosť, nearbitrárnosť a zákaz svojvôle). V prvom rade platí, že skutočnosť,
či v danom sporovom konaní existujú dôvody hodné osobitného zreteľa oprávňujúce súd pristúpiť k
aplikácii ustanovenia § 257 CSP skúma súd vždy z úradnej povinnosti. Nie je samozrejme vylúčené,
aby nepriznanie nároku na náhradu trov konania úspešnej (oprávnenej) strane navrhovali aj strany
sporu, prípadne, aby strany sporu z vlastnej iniciatívy uvádzali skutočnosti hodné osobitného zreteľa,
ktorýmbysvojnávrhpodporili.Každérozhodnutiesúdu,ktorýmsúdnepriznánáhradutrovkonania,musí

byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe (i) riadneho zváženia všetkých
relevantných okolností konkrétneho prípadu a na (ii) základe prísne reštriktívneho výkladu ustanovenia
§ 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Takýto záver možno
nakoniec odvodiť aj z dôvodovej správy k zákonu č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok), ktorá
v rámci osobitnej časti vo vzťahu k dotknutému ustanoveniu konštatuje: „Navrhovaná právna úprava

ponecháva osobitné kritérium na nepriznanie náhrady trov konania podľa predošlých zásad. Keďže
uplatnenie tejto konštrukcie prichádza do úvahy len výnimočne, osobitné kritérium dôvodov hodných
osobitného zreteľa sa má vykladať prísne reštriktívne.“

27. Obsah formulácie (pojmu) „dôvody hodné osobitného zreteľa“ je nutné vykladať najmä vo väzbe

na zmysel a účel ustanovenia § 257 CSP. Spomenutým účelom tohto ustanovenia je primárne umožniť
súduzamedziťvzhľadomnacelkovéokolnostiprejednávanéhoprípadusícezákonným,no(i)„pritvrdým“
rozhodnutiam, respektíve takým rozhodnutiam, (ii ktoré by napriek svojej formálnej zákonnosti mohli
vykazovať rozpor s dobrými mravmi. Testovať jednotlivé okolnosti prípadu (dôvody hodné osobitného
zreteľa) kritériom súladu prípadného rozhodnutia o (ne)priznaní nároku na náhradu trov súdneho

konania s dobrými mravmi prichádza do úvahy najmä vtedy, keď by priznanie nároku na náhradu trov
súdneho konania úspešnej sporovej strane zakladalo u tejto strany sporu (a to najmä vzhľadom na to,
ako si táto strana plnila svoje procesné povinnosti) neprimeraný (nezaslúžený) prospech (napr. úspešná
strana sporu neuviedla skutočnosti a dôkazy už pri prvom úkone, ktorý jej patril, hoci tak urobiť mohla).
V naznačenej súvislosti preto nemusia byť bez právneho významu napríklad ani okolnosti, ktoré viedli

stranu sporu k uplatneniu jej nároku na súde a jej postoj v konaní. Inými slovami, súd si je v rámci
rozhodovania o priznaní nároku na náhradu trov súdneho konania vždy povinný klásť otázku, či by
vzhľadom na okolnosti prípadu bolo ich priznanie jednej zo strán sporu v súlade s dobými mravmi
(resp. či by bolo príkro nespravodlivé). O potrebe odstraňovať tvrdosť prípadného rozhodnutia súdu
ukladajúceho povinnosť nahradiť trovy konania možno hovoriť pri aplikácii ustanovenia § 257 CSP aj

zo sociálnych dôvodov. Hoci spomenuté ustanovenie nemá a ani nemôže slúžiť ako nástroj sociálnej
politiky a jeho prostredníctvom sa súd nemôže snažiť zmierňovať alebo odstraňovať majetkové rozdiely
medzi stranami (nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 2862/07). Napriek tomu je zrejmé, že v rámci
posudzovania dôvodov hodných osobitného zreteľa je súd povinný vždy prihliadnuť aj na majetkové,
sociálne, rodinné, osobné či iné pomery strán sporu (v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn.

II.ÚS 158/2015 platná právna úprava umožňuje súdu ako dôvody hodné osobitného zreteľa brať do
úvahyajvzájomnévzťahymedzisporovýmistranami,čivzťahymedzipríbuznýmistránsporu).Následne
v prípade, že súd u neúspešnej strany identifikuje napríklad obzvlášť nepriaznivú majetkovú situáciu
(nízky príjem, vyživovacia povinnosť,...) je jednoznačne oprávnený aplikovať ustanovenie § 257 CSP.
V naznačenej súvislosti je však dôležité zdôrazniť, že súd pri skúmaní existencie sociálnych dôvod ako

dôvodov hodných osobitného zreteľa je povinný vždy zohľadniť nielen sociálnu situácie strany, ktorej má
byťuloženápovinnosťnahradiťtrovysúdnehokonania,aleajsociálnusituáciusporovejstrany(úspešnej
strany sporu), ktorej by sa malo z titulu priznania nároku na náhradu trov súdneho konania plniť. Len tak
je totiž možné naozaj zohľadniť všetky dôvody hodné osobitného zreteľa a dospieť k preskúmateľnému a
spravodlivému rozhodnutiu. Napriek tomu, že ako judikatúra súdov tak aj právna doktrína sa zhodnú, že

dôvody hodné osobitné zreteľa nemožno dopredu stanoviť vyčerpávajúcim spôsobom, je možné uviesť
aspoň výpočet dôvodov hodných osobitného zreteľa:
a) neprimeraná tvrdosť,
b) podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu,c) povaha a okolnosti sporu,
d) zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky,
e) zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy,

f) osobné pomery strany sporu,
g) nízky príjem.

28. Z vyššie uvedených východísk vyplýva, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania
spravuje predovšetkým zásadovou úspechu v konaní (§ 255 CSP), súd je však povinný z úradnej moci

zvažovať, či pri rozhodovaní o náhrade trov neprichádza do úvahy aj aplikácia § 257 CSP, ak sú dané
dôvody hodné osobitného zreteľa. Z preskúmavaného rozhodnutia je zrejmé, ako súd prvej inštancie
dospel k záveru o neexistencii dôvodov na aplikáciu ust. § 257 CSP v danom prípade (viď bod 65.
odôvodnenia napadnutého rozsudku).

29. Podľa § 255 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak

mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

30. Podľa § 256 ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania
protistrane. Ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu

týchto trov protistrane.

31. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, je povinnosťou súdu
skúmať pri rozhodovaní o náhrade trov konania procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch
stranách. Ak vzal žalobca svoju žalobu späť bez uvedenia dôvodu alebo bez toho, aby išlo o reakciu na

správanie sa žalovaného, nemožno pričítať procesné zavinenie žalovanému, preto trovy konania znáša
žalobca.

32. Vzhľadom k horeuvedenému odôvodneniu sa odvolací súd s odkazom na ust. § 387 ods. 2 CSP
stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov konania, keďže žalobca bol

len v nepatrnej časti neúspešný a to v časti istiny vo výške 40,00 eur a sčasti príslušenstva a preto vecne
správne priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, a to aj čo sa týka rozhodnutia
o trovách štátu, ktoré závisí od úspechu, prípadného neúspechu strany sporu vo veci samej s odkazom
na čl. 4 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, ako to vecne správne uviedol aj súd prvej inštancie
v bodoch 66. až 68. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

33. Vzhľadom k horeuvedeným skutočnostiam sú tak odvolacie námietky žalovanej, ktoré sú totožné
s jej procesnou obranou v konaní na súde prvej inštancie, nedôvodné a to v celom rozsahu a preto súd
potvrdil napadnutý rozsudok vo výrokoch pod č. I., III., IV. a to aj v spojení s výrokmi o trovách konania
ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP s odkazom na ust. § 387 ods. 2 CSP.

34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a plne úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal proti
plne neúspešnej žalovanej v odvolacom konaní 100 % nárok na náhradu trov odvolacieho konania s tým,
že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením

po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP), keďže ani
odvolací súd nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).