Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/57/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4220203833
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4220203833.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX.
XX. XXXX, bytom C. D., C. XXX/X, 2. E. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D., C. XXX/X, obaja zast.
JUDr. Ivetou Majlingovou, advokátkou, so sídlom v Komárne, Pohraničná 7, IČO: 34 021 515, proti
žalovanej: JUDr. Amália Fekete, nar. XX. XX. XXXX, bytom C., F. XXX/X, o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 26. júna 2024
č. k. 17C/29/2020-417 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu

z a m i e t a .

Žalovanej voči žalobcom v 1. a 2. rade priznáva nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie určil, že žalobcovia v 1. a 2. rade
sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, vedených Okresným úradom Komárno, katastrálny
odbor na LV č. XXX pre k. ú. G. D., parc. registra „C" č. 428/16 o výmere 623 m2 zastavaná plocha a
nádvorie a parc. registra „C" č. 428/17 o výmere 336 m2 záhrada v podiele 1/2 k celku (I.). Rozhodol,
že žalobcovia v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, a to trov konania

na súde prvého stupňa, ako aj trov odvolacieho konania. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami
§ 137 písm. c) CSP, § 134 ods. 1, § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vykonaným
dokazovaním zistil, že žalovaná je podľa listu vlastníctva č. XXX pre k. ú. G. D., parc. registra „C"
č. 428/16 o výmere 623 m2 zastavaná plocha a nádvorie a parc. registra „C" č. 428/17 o výmere
336 m2 záhrada podielovou spoluvlastníčkou týchto nehnuteľností v podiele 1/2 k celku. Predmetné
nehnuteľnosti žalovaná nadobudla na základe dedičského konania č. k. 9D 395/13 zo dňa 28. 03. 2014
akodedičstvopoporučiteľkeH.I.,J.C.,nar.XX.XX.XXXX,naposledybytomK.G.L.XXX.Kprejednaniu

dedičstva k nehnuteľnostiam, vedeným Okresným úradom Komárno, katastrálny odbor na LV č. XXX pre
k. ú. G. D., parc. registra „C" č. 428/16 o výmere 623 m2 zastavaná plocha a nádvorie a parc. registra „C"
č. 428/17 o výmere 336 m2 záhrada v podiele 1/2 k celku došlo napriek tomu, že právna predchodkyňa
žalovanej,H.I.,previedlavlastníctvokuvedenýmnehnuteľnostiamkúpnouzmluvouzodňa11.06.1980,
vypracovanou v Advokátskej poradni Komárno, advokátkou F. H. M., žalobcom A. B. a E. B. do BSM v
podiele 1/2 k celku. Podľa čl. III. kúpnej zmluvy predávajúca svojim osvedčeným podpisom na kúpnej
zmluve potvrdila prevod nehnuteľnosti, ako aj prevzatie kúpnej ceny za tento prevod. Žalobcovia uhradili

kúpnu cenu v sume 9 596,- Kčs. Advokátka žalovaných F. H. M. podala žiadosť o zápis vlastníckeho
práva k sporným nehnuteľnostiam, avšak advokátka následne z nezistených príčin tento návrh vzala
späť. Žalobcovia nehnuteľnosti vedené Okresným úradom Komárno, katastrálny odbor na LV č. XXX pre
k. ú. G. D. , parc. registra „C" č. 428/16 o výmere 623 m2 zastavaná plocha a nádvorie a parc. registra„C" č. 428/17 o výmere 336 m2 záhrada v podiele 1/2 k celku na základe kúpnej zmluvy zo dňa 11. 06.
1980 užívali v dobrej viere, že im vlastnícky patria od júna 1980. Žalobcovia si na nehnuteľnostiach, parc.
reg. „C" č. 428/16 postavili rodinný dom, ktorý bol skolaudovaný na základe kolaudačného rozhodnutia

MNV v Komárne č. 570/1987 dňa 07. 12. 1987. V roku 2014 žalovaná zdedila po nebohej H. I. parc.
registra „C" 428/16 a parc. registra „C" č. 428/17. V roku 2016 oznámila žalobcom, že je vlastníčkou
týchto parciel a žiadala od žalobcov opätovné odkúpenie a vyplatenie nehnuteľností.

1.2. Súd sa v prvom rade zaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu, keďže sa jedná

o žalobu o určenie vlastníckeho práva podľa § 137 písm. c) CSP a konštatoval, že naliehavý právny
záujem strán sporu je daný, pretože sa jedná o spor, kedy sa o vlastnícke právo k nehnuteľnosti sporia
dve strany a bez určenia, kto je vlastníkom, nie je možné zosúladiť reálny stav so stavom právnym, teda
nie je možné zapísať vlastnícke právo k nehnuteľnosti ich skutočným vlastníkom.

1.3. Súd prvej inštancie citoval rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, zaoberajúcimi

sa vydržaním a uviedol, že súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že medzi právnou
predchodkyňou žalovanej H. I., J. C., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom K. G. L. XXX ako
predávajúcou a žalobcami ako kupujúcimi prišlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, vyhotovenej dňa 11. 06.
1980 v Advokátskej poradni Komárno, advokátom Dr. Milenou Blažekovou. Podľa čl. III. kúpnej zmluvy
predávajúca svojim osvedčeným podpisom na kúpnej zmluve potvrdila prevod nehnuteľnosti, ako aj

prevzatie kúpnej ceny za tento prevod za nehnuteľnosti vedené Okresným úradom Komárno, katastrálny
odbor na LV č. XXX pre k. ú. G. D., parc. registra „C" č. 428/16 o výmere 623 m2 zastavaná plocha a
nádvorie a parc. registra „C" č. 428/17 o výmere 336 m2 záhrada v podiele 1/2 k celku do vlastníctva
žalobcov A. B. a E. B. do BSM v stanovenom podiele 1/1 k celku. Kúpnu cenu žalobcovia uhradili
v roku 1979 poštovou poukážkou 5.000.- Kčs a v roku 1980 pri uzavretí kúpnej zmluvy 4.596.- Kčs

v hotovosti. Súd mal za preukázané, že žalobcovia užívali predmetné nehnuteľnosti vo viere, že im
vlastnícky nehnuteľnosti patria od júna 1980. Rovnako z výsluchov sporových strán bolo preukázané,
že žalovaná, ako aj jej právna predchodkyňa, pani H. I., od podpisu predmetnej kúpnej zmluvy prestali
vykonávaťfaktickúdržbupredmetnýchnehnuteľností,akožalovanáprisvojomvýsluchuuviedla,žedané
nehnuteľnosti s rodičmi navštevovali do uzatvorenia kúpnej zmluvy a po uzatvorení zmluvy tam chodiť

prestali. Táto skutočnosť preukazuje vieru právnej predchodkyne žalovanej, predávajúcej pani H. I., že
predmetné nehnuteľnosti platne previedla na žalobcov a rešpektuje ich vlastnícke právo k nim a držbu
pokladá za oprávnenú. Žiadne skutočnosti až do smrti právnej predchodkyne žalovanej nenasvedčovali
tomu, že by právna predchodkyňa žalovanej, ani samotná žalovaná, spochybňovali vlastnícke právo
alebo dobromyseľnú držbu nehnuteľností žalobcami. K spochybneniu vlastníckeho práva žalobcov

prišlo až po smrti žalobcov, kedy sa predmetné nehnuteľnosti stali predmetom dedičského konania po
predávajúcej, pani H. I., právnej predchodkyni žalobkyne. Súd mal preto za preukázané, že žalobcovia
od 11. 06. 1980 do 28. 03. 2014 (vydanie rozhodnutia v dedičskom konaní č. k. 9D/395/2013) vykonávali
držbu k sporným nehnuteľnostiam v dobrej viere, že im vlastnícky patria. Súd mal tiež za nesporné,
že pri prevode týchto nehnuteľností advokátka žalobcov Dr. Milena Blažeková podala žiadosť o zápis

vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, avšak následne návrh vzala späť z dôvodu, ktorý
sa počas konania nepodarilo objasniť. Žalobcovia o späťvzatí podaného návrhu nemali vedomosť.
Výsledkom však zostalo, že kúpna zmluva nebola zapísaná, a teda vlastnícke právo žalobcov nebolo v
registri zapísané na ich osoby a zostalo na mene pôvodnej vlastníčky, právnej predchodkyne žalovanej.
Predávajúca aj kupujúci - žalobcovia počas celého vyššie uvedeného obdobia rešpektovali vlastnícke

právo žalobcov a v konaní sa nijakým spôsobom nepreukázalo, že by niekto z nich vlastníctvo alebo
držbu sporných pozemkov žalobcami spochybnil. Vzhľadom na uvedené, mal súd za preukázané,
že žalobcovia boli počas držby sporných nehnuteľností dobromyseľní a omyl, následkom ktorého
neprišlo k perfektnému prevodu vlastníckeho práva - nezaregistrovaniu kúpnej zmluvy, nebol spôsobený
žalobcami, ale bol následkom konania štátnych orgánov. Súd vyhodnotil konanie žalobcov ako konanie,

pri ktorom mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno od každého požadovať, teda
veril v perfektnosť konania štátneho orgánu - advokátky.

1.4. Na základe uvedeného mal súd za to, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam svedčí
žalobcom tým, že splnili všetky zákonom požadované podmienky vydržania. Sporné nehnuteľnosti sú

spôsobilým predmetom vydržania, nakoľko ide o vec v právnom zmysle, ktorá môže byť predmetom
vlastníctva, teda aj ideálny spoluvlastnícky podiel. Žalobcovia v 1. a 2. rade zároveň preukázali,
že ich držba bola oprávnená, nakoľko so zreteľom na všetky vyššie uvedené okolnosti, boli v
držbe dobromyseľní o tom, že im sporné nehnuteľnosti patria, a teda boli oprávnenými držiteľmi.Dobromyseľnosť držby preukázali žalobcovia kúpnou zmluvou uzavretou s právnou predchodkyňou
žalovanej pani H. I. zo dňa 11. 06. 1980. Na základe tejto kúpnej zmluvy žalobcovia v 1. a 2. rade
preukázali aj vyplatenie kúpnej ceny. Žalobcovia preukázali oprávnenosť držby faktickým ovládaním

veci, ktoré bolo späté s vôľou nakladať s ňou ako so svojou v jednoznačnej dobrej viere, že im
vlastnícke právo patrí, o čom svedčí, že na týchto nehnuteľnostiach vystavali svoj rodinný dom. Po
celý čas ich správanie bolo jednoznačne v presvedčení, že sú vlastníkmi predmetných nehnuteľností.
Z okolností prípadu je zrejmé, že s poukazom na uzavretú kúpnu zmluvu, vyplatenie kúpnej ceny
a následné započatie a dokončenie stavby, sčasti aj na spornom pozemku, svedčí o jednoznačnej

dobromyseľnosti žalobcov. Túto skutočnosť potvrdzuje aj správanie samotnej žalovanej a predovšetkým
jej právnej predchodkyne, predávajúcej týchto nehnuteľností, ktorá po uzavretí kúpnej zmluvy prestala
sporné nehnuteľnosti navštevovať, obhospodarovať a nakladať s nimi ako s vlastnými, rešpektovala
faktickú držbu a nakladanie ako s vlastnými nehnuteľnosťami žalobcov a nikdy zákonnosť ich držby
nespochybnila ani nenapadla. Z listinných dôkazov, ako aj z výpovede žalobkyne v 2. rade mal súd
preukázané splnenie neprežitej držby počas celej zákonom stanovenej doby u nehnuteľností, t. j. 10

rokov, počnúc dňom 11. 06. 1980 minimálne do doby 11. 06. 1990, avšak skutkovo, až do oznámenia
žalovanej, že sa cíti má byť vlastníčkou nehnuteľností na základe dedičského konania, a to teda do
roku 2016. Vydržacia doba prerušená nebola a počas celej vydržacej doby boli žalobcovia v 1. a 2.
rade dobromyseľnými držiteľmi, na základe čoho nadobudli zo zákona vlastnícke právo k predmetu
sporu vydržaním. Súd mal teda preukázané, že boli splnené všetky zákonné podmienky vydržania, a to

spôsobilý subjekt, spôsobilý predmet držby, dobromyseľnosť vydržateľa, oprávnená držba po zákonom
stanovenú dobu a uplynutie vydržacej doby. Skutočnosť, že žalobcovia po uzavretí kúpnej zmluvy zo
dňa 11. 06. 1980, podali dňa 24. 11. 1980 na súd žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
podľa súdu priamo neznamená, že žalobcovia mali pochybnosti o zákonnom vlastníctve nehnuteľnosti,
resp. jej podielu, ktorý nadobudli od H. I.. Pozemky s parc. č. 428/16 a 428/17 boli v podielovom

spoluvlastníctve H. I. a N. C.. Spomínaná žaloba, smerovaná k určeniu vlastníckeho práva k podielu pani
N. C., teda musela v časti žalovaných smerovať proti obom, na liste vlastníctva uvedeným vlastníčkam.
Predmetná žaloba bola podaná advokátkou a tiež bola ňou vzatá späť. Súd mal za to, že konanie
občana, ktorý zverí do rúk administratívne a právne úkony spojené s prevodom vlastníckeho práva,
pričom žije v presvedčení, že boli vykonané platne, vlastnícke právo mu patrí a fakticky vykonáva

nerušenú držbu veci, ako omyl, pri ktorom mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú
možno od každého požadovať. Takáto držba, kedy občan drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide
pritom o omyl ospravedlniteľný, je v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo/183/2020 zo dňa 22. 08. 2022 držbou dobromyseľnou. Opačný výklad by bol podľa súdu v príkrom
rozpore so základnými princípmi spravodlivosti. Rovnako skutočnosť, že žalobcovia na kolaudačnom

konaní nikdy nežiadali kolaudáciu stavby na parc. č. 428/16 a 428/17, zameranie novostavby žiadali len
na parcely, ktoré mali vo vlastníctve, a to: parc. č. 428/10, 428/11, 428/12, podľa geometrického plánu
stavba je zameraná na parc. č. 428/11 a 428/16, s poznámkou, že parc. č. 428/16 „sa majetkoprávne
usporiadava”, skutočnosť, že nikde v dostupných registroch, ani v archívoch nie je dostupné stavebné
povolenie a súvisiaca spisová dokumentácia k predmetným nehnuteľnostiam, ako aj skutočnosť, že v

kolaudačnom rozhodnutí bol vykonaný prepis parcelného č. 428/10 na parcelné č. 428/16, nemožno
dať na ujmu žalobcov, nakoľko sami tieto skutočnosti nezavinili. Tieto úkony vykonávajú štátne orgány a
orgány územnej samosprávy, počas konania sa ani dopytom súdu na jednotlivé orgány, vedúce kataster
registra nehnuteľností a stavebný úrad, nepodarilo objasniť, ako a prečo k týmto skutočnostiam došlo,
avšak súd v týchto skutočnostiach nevzhliadol žiaden dôvod, ktorý by spochybňoval dobromyseľnosť a

oprávnenosť držby sporných nehnuteľností žalobcami. Súd mal za to, že vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že žalobcovia ako manželia vydržali nehnuteľnosti vedené Okresným úradom Komárno,
katastrálny odbor na LV č. XXX pre k. ú. G. D., parc. registra „C“ č. 428/16 o výmere 623 m2 zastavaná
plocha a nádvorie a parc. registra „C“ č. 428/17 o výmere 336 m2 záhrada v podiele 1/2 k celku,
keď dobromyseľne s právnou predchodkyňou žalovanej zo dňa 11. 06. 1980 uzatvorili kúpnu zmluvu

k sporným nehnuteľnostiam, uhradili kúpnu cenu a nakladali s nehnuteľnosťou v domnienke, že ju
nadobudli do osobného vlastníctva a bola splnená podmienka dobromyseľnosti držby, pretože žalovaní,
ako aj právna predchodkyňa žalovanej, mohli byť objektívne presvedčení o tom, že držanú vec poctivým
spôsobom nadobudli žalobcovia do BSM. Právny titul - kúpna zmluva zo dňa 11. 06. 1980 medzi
žalobcami a právnou predchodkyňou žalovanej, od ktorej odvodzovali vstup do držby, považovali za

taký, z ktorého pramenilo ich vnútorné presvedčenie, že sa stali vlastníkom veci, pokladali za dostatočne
dôvodný pre nadobudnutie dobrej viery, že nehnuteľnosti držia oprávnene, napriek tomu, že nebol
perfektný. Vzhľadom na uvedené, súd žalobe vyhovel a o nároku na náhradu trov konania na súde prvej
inštancie, ako aj v odvolacom konaní súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keď žalobcovia boli vkonaní úspešnejšou stranou sporu. O výške trov konania rozhodne súdny úradník tohto súdu v zmysle
§ 262 ods. 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia vecí. Nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX pre k. ú. G. D.,
parcely registra „C” č. 428/16 o výmere 623 m2 zastavaná plocha a nádvorie a parc. č. 428/17 o výmere
336 m2 záhrada vo výške 1/2 k celku (ďalej len „sporné pozemky”) nadobudla na základe Osvedčenia o

dedičstve č. 9D 395/2013 zo dňa 28. 03. 2014. Po dedičskom konaní v roku 2014 vyhľadala užívateľov
pozemkov, žalobcov v 1. a 2. rade a ponúkla im na kúpu predmetné nehnuteľnosti. Na tomto osobnom
stretnutí žalobcovia predložili kúpnu zmluvu zo dňa 11. 06. 1980, uzavretú medzi H. I. ako predávajúcou
a manželmi Ádámovcami ako kupujúcimi a uviedli, že nevedia, z akého dôvodu nebola zaregistrovaná
predmetná kúpna zmluva. Vedeli, že celú záležitosť možno vyriešiť už len uzavretím novej kúpnej
zmluvy. Po tom, keď žalobkyňa vyhlásila, že nie je ochotná zaplatiť ani cent za sporné pozemky, ich

viac nekontaktovala. Následne žalobcovia dňa 20. 08. 2020 podali na Okresný súd Komárno predmetnú
žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Predmetom kúpnej zmluvy č. Ko 548/80-89 zo
dňa11.06.1980bolispornépozemky(LVč.XXX)apozemoksparc.č.428/12(LVč.XXX).Vyhotovením
kúpnej zmluvy a vykonaním ďalších úkonov, súvisiacich s registráciou zmluvy bola splnomocnená JUDr.
Milena Blažeková, advokátka. Kúpna zmluva nenadobudla účinnosť, nakoľko nebola zaregistrovaná

na štátnom notárstve. Uviedla, že súd prehliadol, že v rozhodnutí Štátneho notárstva v Komárne
č. RI 366/80 zo dňa 03. 11. 1980 o zastavení konania o registrácii kúpnej zmluvy je uvedený dôvod
späťvzatia návrhu, kde je uvedené, že „Zástupca účastníkov F. H. M. členka Advokátskej poradne
v Komárne oznámila štátnemu notárstvu, že na základe prehlásenia účastníkov nežiada vybavenie
návrhu o registrácii horeuvedenej kúpnej zmluvy a tento berie späť. Z dôvodu, že nevie predložiť súhlas

spoluvlastníka.” Z tohto rozhodnutia vyplýva, že advokátka ešte pred späťvzatím návrhu informovala
účastníkov konania, teda predávajúcu H. I. a kupujúcich manž. B., že k registrácii zmluvy je potrebný
súhlas spoluvlastníka, N. C.. V tomto období, konkrétne od 26. 03. 1980 už prebiehal na Okresnom
súde Komárno súdny spor medzi A. B. a N. C. o vydanie inej nehnuteľnosti (sp. zn. 4C 78/80), susedské
vzťahy žalobcov s rodinou C. sa veľmi zhoršili, preto nevedeli zabezpečiť súhlas spoluvlastníka s

prevodom a v dôsledku toho konanie o registrácii kúpnej zmluvy bolo zastavené späťvzatím návrhu
na notárstve. Poprela tvrdenie žalobcov, že nemali vedomosť, resp. neboli informovaní advokátkou
o zastavení konania o registrácii kúpnej zmluvy zo dňa 11. 06. 1980 a v dôsledku toho nenadobudli
vlastníctvo na základe kúpnej zmluvy, preto mala za to, že nie sú dobromyseľní, že im sporné pozemky
patria. Žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo dňa 24. 11. 1980 sp. zn. 4C 294/80

bola podaná na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vrátane aj nehnuteľností, ktoré boli
predmetom aj kúpnej zmluvy zo dňa 11. 06. 1980. Súd prehliadol, že spomínaná žaloba bola podaná aj
na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti s parc. č. 428/12, ktorá bola vo výlučnom vlastníctve H. I..
Táto parcela bola predmetom aj Kúpnej zmluvy zo dňa 11. 06. 1980. Neobstojí preto tvrdenie žalobcov a
názor súdu, že žaloba zo dňa 24. 11. 1980 smerovala len proti N. C.. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovia

vedeli, že nenadobudli vlastníctvo k nehnuteľnostiam na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 11. 06. 1980,
preto podali na súd žalobu aj proti H. I., a to vylučuje ich dobromyseľnosť o tom, že sporné pozemky
im patria. Manželia Ádámovci dňa 13. 03. 1981 „duplicitne” uzatvorili novú kúpnu zmluvu, predmetom
ktorej bola kúpa tej istej parcely (parc. č. 428/12), ktorá bola aj predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 11.
06. 1980. K príčinnej súvislosti medzi kúpnymi zmluvami zo dňa 11. 06. 1980 a 13. 03. 1981 uviedla, že

predmetom obidvoch kúpnych zmlúv je tá istá parcela, kúpna zmluva zo dňa 11. 06. 1980 nenadobudla
účinnosť, preto bolo potrebné uzavretie novej kúpnej zmluvy aspoň na tú parcelu, ktorá bola vo výlučnom
vlastníctve H. I. a nebolo potrebné zabezpečiť súhlas spoluvlastníka N. C.. Žalobcovia uzavreli novú
kúpnu zmluvu, lebo vedeli, resp. advokátka im vysvetlila, že žiadne nehnuteľnosti nenadobudli na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 11. 06. 1980, preto má za to, že žalobcovia nie sú dobromyseľní, že

im sporné pozemky patria. K Stavebnému povoleniu č. 3426/1981-Sa zo dňa 22. 06. 1981 uviedla, že
žalobcovia v stavebnom konaní nemali hodnoverné doklady, ktoré by ich oprávnili zriadiť stavbu na
parcele č. 428/16, ktorá bola v podielovom spoluvlastníctve H. I. a N. C., nemali list vlastníctva na parc.
č. 428/16, nemali geometrický plán na oddelenie pozemku s parc. č. 428/16, nemali písomnú dohodu
s vlastníkmi pozemku podľa § 139 ods. 1 Stavebného zákona. Súd sa vôbec nezaoberal s otázkou, na

základe akého titulu začali žalobcovia užívať celé parcely, a navyše, započali aj so stavbou rodinného
domu na pozemku v podielovom spoluvlastníctve, hoci vedeli, že podiel N. C. nemajú vo vlastníctve. To
znamená, že stavbu domu začali realizovať na cudzom pozemku. Podľa kolaudačného spisu žalobcovia
nikdy nežiadali kolaudáciu stavby na sporné pozemky, vždy žiadali len na parc. č. 428/10, 428/11 a428/12. Dôkazom toho sú návrh na kolaudáciu stavby zo dňa 19. 12. 1986, podpísaný A. B. a E. B.,
objednávka zo dňa 17. 12. 1986 u Geodézie n. p. Bratislava na vyhotovenie geometrického plánu,
podpísaná: Ádámová. Žalobcovia nikdy nežiadali kolaudáciu stavby na parc. č. 428/16, lebo vedeli, že

nie sú vlastníkmi tejto parcely a to vylučuje ich dobromyseľnosť v tomto konaní. Ku geometrickému plánu
na zameranie rodinného domu zo dňa 09. 11. 1987 uviedla, že podľa GP je rodinný dom zameraný na
parc.č.428/11a428/16,parcelnéč.428/11-vlastníkmisúA.B.aE.,J.O.,parcelnéč.428/16-„majetko-
právne sa usporiadúva”. Žalobcovia mali úradný doklad, geometrický plán, na ktorom nie sú zapísaní
ako vlastníci nehnuteľnosti parc. č. 428/16, a to ani v podiele. Poznámka geodeta sa vzťahuje na celú

parcelu, lebo podiel N. C. nebol oddelený, preto tvrdenie žalobcov, že poznámka geodeta sa vzťahuje
len na podiel N. C. neobstojí. K zápisu stavby do katastra nehnuteľností uviedla, že žalobcovia zápis
stavby do katastra nehnuteľností žiadali len v roku 2000 a to len na parc. č. 428/11. K žiadosti pripojili
kolaudačné rozhodnutie a geometrický plán z r. 1987, na ktorom je poznámka geodeta „parc. č. 428/16
sa majetko-právne usporiadúva”. Časť stavby - rodinného domu je postavená na cudzom pozemku s
parc. č. 428/16. Uviedla, že Občiansky zákonník vychádza z vymedzenia podielového spoluvlastníctva

ako spoluvlastníctva ideálneho, lebo výška spoluvlastníckeho podielu neodráža konkrétnu reálnu časť
veci,aleibamieru,ktorousajednotlivíspoluvlastnícipodieľajúnaprávachapovinnostiach,vyplývajúcich
zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Ide teda o ideálne podiely. Žalobcovia sa po uzavretí kúpnej zmluvy
ujali nielen sporných pozemkov, t. j. parcely č. 428/16 a 428/17 vo výške 1/2 k celku, ale začali užívať
aj druhú polovicu pozemkov vo vlastníctve N. C., hoci vedeli, že na to nemajú žiadny právny titul. Ide o

zabratie veci bez právneho titulu a to vylučuje dobromyseľnosť žalobcov. Nesúhlasila s názorom súdu,
že jednoznačnú dobromyseľnosť žalobcov potvrdzuje aj jej správanie, a najmä správanie jej mamy.
Skutočnosť,žeH.I.pouzavretíkúpnejzmluvy,anajmäpooplotenípozemkovžalobcami,prestalachodiť
na sporné pozemky, ešte neznamená, že automaticky uznala oprávnenosť držby pozemkov, pričom
poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2019 z 21. 05. 2019. Mala za to, že

súd nevenoval náležitú pozornosť všetkým dôkazom, pri svojom rozhodovaní sa oprel len o prejavy a
vyjadrenia právnej zástupkyne žalobcov a v dôsledku toho dospel k nesprávnemu právnemu názoru,
že žalobcovia boli dobromyseľní o tom, že im vec patrí. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne. Žiadala priznať voči žalobcom nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%.

3. Žalobcovia v 1. a 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedli, že napadnuté rozhodnutie súdu
vychádza zo správneho skutkového zistenia a správneho právneho posúdenia veci. Žalobcovia v 1.
a 2. rade zastávajú názor, že z výsledkov vykonaného dokazovania bolo preukázané, že nehnuteľnosti
tvoriace predmet sporu vydržali ku dňu 01. 01. 1992. Z výsledkov vykonaného dokazovania je

zrejmé, že žalobcovia ako držitelia boli so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní, že im predmet
sporu patrí, pričom ich dobromyseľnosť nevychádza len z posúdenia subjektívnych predstáv, ale aj z
objektívneho hľadiska. Držitelia totiž pri zachovaní náležitej opatrnosti nemali žiadne pochybnosti, že
užívajú nehnuteľnosti ako svoje vlastníctvo. Poukázali na Nález Ústavného súdu SR z 14. 11. 2018,
rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 117/94 a sp. zn. 5Cdo 210/2019 a uviedli, že Najvyšší súd SR prevzal

stanovisko ústavného súdu, že pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať,
či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol.
Žalovaná spochybňuje dobromyseľnosť žalobcov poukazovaním na to, že zmluva uzavretá medzi H. I.
a manželmi Ádámovými nebola zaregistrovaná, na konanie veci 4C 294/80, uzavretie Kúpnej zmluvy zo
dňa 13. 03. 1981 a geometrický plán. Žalobcovia v priebehu konania, aj s poukazom na vtedy existujúcu

spoločenskú situáciu, vysvetlili, prečo tieto okolnosti, ktoré prednáša žalovaná, u nich neboli spôsobilé
vyvolať pochybnosti o ich dobromyseľnosti. Žalobcovia sú jednoduchí a poctiví ľudia so základným
vzdelaním, ktorí sú v súčasnosti dôchodcovia s vážnymi zdravotnými problémami, minimálnym
dôchodkomabezakýchkoľvekúspor.Žalobcoviasúavždybolipresvedčení,ženehnuteľnostinadobudli
s poctivým spôsobom a vyplatili za ne kúpnu cenu, preto nemohli pristúpiť na požiadavku žalovanej,

aby jej opätovne zaplatili takmer 10 000 eur za nehnuteľnosti, ktoré v minulosti podľa ich presvedčenia
už poctivo nadobudli. V čase uzatvárania zmlúv, aj vzhľadom na okolnosti a spoločenskú situáciu v 80.
rokoch minulého storočia, nebolo možné od nich očakávať, aby pochopili komplikované procesy spojené
s usporiadaním vlastníckeho práva, konaniami pred súdom alebo orientovanie sa v katastrálnych alebo
v geodetických mapách. Práve z tohto dôvodu poverili vybavením usporiadania vlastníckeho práva

inštitúciu zriadenú štátom, advokátsku poradňu. Nehnuteľnosti parc. č. 428/16 a 428/17 mali viac
vlastníkov, a preto majetko-právne usporiadanie bolo realizované viacerými zmluvami. Práve realizácia
usporiadania vlastníckych práv vniesla do usporiadania určitú mieru chaotickosti, ktorá prispela k tomu,
že k pochopeniu právnych úkonov bola bezprostredne potrebná vyššia miera právnych znalosti, ktorénie je možné spravodlivo požadovať od žalobcov, vzhľadom na ich základne vzdelanie. Práve realizácia
viacerých zmlúv bola dôvodom, že žalobcovia nenadobudli pochybnosti o platnosti zmluvy zo dňa 11.
06. 1980, ani následne, po podpise ďalšej zmluvy zo dňa 13. 03. 1981. Do podpisu zmluvy zo dňa 11. 06.

1980p.I.parc.č.428/16a428/17užívalaakozáhradu,čopotvrdilažalovaná.Dobromyseľnosťžalobcov
bola odvodená od ich presvedčenia o vlastníctve, ktoré vyplývalo z pre nich jednoznačných okolností, že
podpísali s pani I. kúpnu zmluvu a vyplatili jej kúpnu cenu. Boli bez pochybnosti v presvedčení, že poctivo
nadobudli podiel 1 z parc. č. 428/16 a 428/17 od pani I.. Ich dobrá viera a presvedčenie bolo utvrdzované
33 rokov správaním samotnej predávajúcej a jej manžela, s ktorým sa žalobkyňa v 2. rade pravidelne

stretávala. Pani I. po podpise zmluvy prestala sama dobrovoľne obhospodarovať parcely, čo logicky
svedčí o tom, že považovala tieto parcely za vlastníctvo žalobcov. Nutné je vnímať aj fakt, že v čase
uzavretia kúpnej zmluvy v roku 1980, bolo právne povedomie a právne znalosti na minimálnej úrovni
a občania mali k štátnym inštitúciám iný prístup, preto žalobcovia ani objektívne, ani subjektívne nemohli
predpokladať, že pri kúpnej zmluve, resp. zmluvách dôjde k právnemu omylu. Po podpise zmluvy s pani
C., sestrou pani I. sa však zhoršili vzťahy s pani C., druhou podielovou spoluvlastníčkou parc. č. 428/16

a 428/17, z dôvodu, že advokátska poradňa pri vyhotovovaní zmluvy s pani C. nesprávne identifikovala
parcely, ktoré mali od pani C. kúpiť, a namiesto podielu 1 z parc. č. 428/16 a 428/17 do zmluvy zapísali
parcelu 440/3, o ktorú záujem žalobcovia nemali a ani pani C. túto parc. č. 440/3 nemala záujem predať.
Identifikácia predmetu kúpy, hlavne v roku 1979-1980 podľa katastrálnych máp bola zložitým procesom,
ktorý vyžadoval odborné znalosti, ktoré žalobcovia, vzhľadom na svoje vzdelanie, nemali. Žalobcom

sa majetkoprávne podarilo doriešiť podiel 1 N. C. s dedičmi pani C. zámennou zmluvou. Do toho času
nehnuteľnosti užívali obe strany, tak ako boli neskôr vysporiadané zámennou zmluvou. Žalobcovia trvajú
na tom, že mali pochybnosti len o podiele 1 pani C., pričom o dobromyseľnom nadobudnutí podielu
pani I. nikdy nemali pochybnosti. Žaloba v konaní sp. zn. 4C 294/80 nebola spôsobilá v nich vyvolať
pochybnosti, pretože boli v domnienke, že predmetom sporu je podiel 1 p. C., čo vyplýva aj zo znenia

žaloby, kde sa uvádza, že pani I. vlastnícke právo žalobcov plne uznáva. Ani geometricky plán pri
akceptovaní logického sledu okolností nevyvolal u žalobcov pochybnosti v presvedčení o nadobudnutí
ich vlastníctva k podielu pani I., nakoľko pre nedoriešený spor s pani C. v tom čase považovali parc. č.
428/16 a 428/17 za majetkovo usporiadané len v podiele 1. Žalobcovia majú za to, že listiny, ktorými
žalovaná spochybňuje dobromyseľnosť žalobcov, nemohli u žalobcov vyvolať pochybnosti o tom, že sú

vlastníkmi podielu p. I.. Žalobcovia konali čestne a poctivo vo vzťahu k predávajúcej a k predmetu kúpy,
preto nikdy nemali pochybnosti o svojom vlastníctve. S poukazom na uvedené, navrhli, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zaviazal žalovanú k náhrade trov odvolacieho konania.

4. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov uviedla, že žalobcovia v čase uzavretia kúpnej zmluvy

boli síce mladí ľudia so základným vzdelaním, ale v konaní pred štátnymi orgánmi boli zastúpení
advokátkou. Boli v neustálom kontakte, najmä pán B. a pani advokátka. V priebehu 1 roka ju 3x
splnomocnili v predmetnej veci - v r. 1980 na spísanie kúpnej zmluvy, potom na podanie žaloby na
súd a v r. 1981 na opätovné spísanie kúpnej zmluvy, takže žalobcovia priebežne boli informovaní o jej
činnosti a bol im vysvetlený „zložitý proces” prevodu vlastníckeho práva nehnuteľností. Pri vybavovaní

stavebného povolenia boli usmernení zo strany pracovníkov MNV v Komárne, aké doklady potrebujú.
Takže vedeli, že musia predložiť list vlastníctva nehnuteľnosti, na ktorej hodlajú postaviť rodinný dom.
Podľa projektovej dokumentácie z r. 1980 to bola nehnuteľnosť s parc. č. 428/16. Žalobcovia nevedeli
predložiť list vlastníctva, lebo neboli vlastníkmi tejto parcely, a to ani v časti. Táto skutočnosť svedčí o
tom, že žalobcovia mali pochybnosti o nadobudnutí sporných pozemkov do svojho vlastníctva. V žalobe

v konaní sp. zn. 4C 294/80 nie je uvedené, že „pani I. vlastnícke právo žalobcov plne uznáva", ale,
že uznáva nárok. K žalobe žiadne uznanie jej mamy nebolo pripojené. V roku 2014 (po dedičskom
konaní) vyhľadala žalobcov za účelom dohody, ale od tej doby ich vôbec nekontaktovala, neurgovala
usporiadanie vlastníckych vzťahov, nič od nich nežiadala. Naďalej mohli nerušene užívať sporné
pozemky, nemuseli platiť daň z nehnuteľností, lebo to už 10 rokov platí ona ako vlastník. Žalobcovia až

27. augusta 2020 uzavreli výmennú zmluvu s dedičom neb. N. C. (35 rokov po jej úmrtí) a súčasne dňa
26. 08. 2020 sa obrátili na súd a podali predmetnú žalobu bez toho, aby ju kontaktovali a dohodli by sa
na prevedení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku

(ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou - žalovanou, proti
výrokom, ktoré boli v jej neprospech (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§
127 a § 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahompodaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) na nariadenom odvolacom
pojednávaní (§ 385 ods. 1 CSP) a po zopakovaní dokazovania (§ 384 ods. 1 CSP) dospel k záveru, že
odvolanie žalovanej je dôvodné, preto napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP zmenil a žalobu zamietol.

6. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia,
že žalobcovia v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností vedených Okresným
úradom Komárno, katastrálny odbor na LV č. XXX pre k. ú. G. D., parc. registra „C“ č. 428/16 o výmere
623 m2 zastavaná plocha a nádvorie a parc. registra „C“ č. 428/17 o výmere 336 m2 záhrada v podiele

1/2 k celku (ďalej len predmetné nehnuteľnosti), pričom v žalobe uviedli, že splnili všetky predpoklady
pre vydržanie predmetných nehnuteľností. Žalobcovia svoje vydržanie odvodzovali od kúpnej zmluvy
zo dňa 11. 06. 1980, na základe ktorej právna predchodkyňa žalovanej H. I. odpredala žalobcom v 1. a 2.
rade nehnuteľnosti, vedené v EN SG Komárno na evid. liste č. 201, obec Nová Stráž pod parc. č. 428/12
zast. plocha s výmerou 95 m2, ktorá podľa LV č. XXX tvorí v celosti vlastníctvo predávajúcej. Zároveň
predávajúca predala a kupujúci kúpili podiel 1 z nehnuteľností vedených v EN SG Komárno na evid.

liste č. 201 obce Nová Stráž pod parc. č. 428/16 zast. st. plocha s výmerou 623 m2 a parc. č. 428/17
záhrada s výmerou 336 m2, ktoré podľa LV č. XXX tvoria v 1 vlastníctvo predávajúcej. Bola dohodnutá
kúpna cena 4 596,- Kčs, pričom bola v celosti vyplatená, čo predávajúca podpisom tejto zmluvy uznala.
Túto kúpnu zmluvu považovali za titul, od ktorého odvodzovali vydržanie spoluvlastníckeho podielu 1 k
nehnuteľnostiam vedeným v EN SG Komárno na evid. liste č. 201 obce Nová Stráž pod parc. č. 428/16

zast. st. plocha s výmerou 623 m2 a parc. č. 428/17 záhrada s výmerou 336 m2.

7. Žalovaná už vo vyjadrení k žalobe uvádzala, že vlastníctvo žalobcov neuznáva, pričom uvádzala,
že tieto nehnuteľnosti zdedila po svojej matke v roku 2014, nakoľko kúpna zmluva zo dňa 11. 06.
1980, od ktorej si svoje vlastníctvo odvodzovali žalobcovia, nenadobudla účinnosť registráciou Štátnym

notárstvom Komárno, preto naďalej zostali vo vlastníctve jej matky. Uvádzala tiež, že na žiadosti o
registráciu tejto zmluvy, adresovanú Štátnemu notárstvu Komárno, je uvedené „žiadosť beriem späť“ a z
toho dôvodu došlo k tomu, že štátne notárstvo konanie o registrácii tejto zmluvy zastavilo. V rozhodnutí
o zastavení konania je uvedené, že právna zástupkyňa žalobcov na základe prehlásenia účastníkov
nežiada vybavenie návrhu na registráciu kúpnej zmluvy a tento berie späť. Následne bola dňa 13. 03.

1981 uzatvorená medzi H. I. ako predávajúcou a manželmi Ádámovcami ako kupujúcimi ďalšia kúpna
zmluva, predmetom ktorej bola už len nehnuteľnosť vedená na LV č. XXX parc. č. 428/12 zast. plocha
vo výmere 95 m2. Tieto svoje tvrdenia preukázala aj dôkazmi, ktoré priložila k svojmu vyjadreniu.

8. V následnom vyjadrení žalobcovia už uvádzali, že o tom, že došlo k späťvzatiu návrhu na registráciu

kúpnej zmluvy ich právnou zástupkyňou nevedeli, preto svoj vstup do dobromyseľnej držby naďalej
odvodzovali od kúpnej zmluvy zo dňa 11. 06. 1980. Poukazovali tiež na to, že ako osoby neznalé
právnych predpisov neboli povinní vedieť, že k účinnosti kúpnej zmluvy bola potrebná registrácia.

9. Z uvedených dôvodov sa súd prvej inštancie zaoberal posúdením toho, či boli zo strany žalobcov

splnené všetky podmienky pre vydržanie predmetných nehnuteľností, pričom dospel k záveru, že tieto
podmienky splnili, preto žalobe vyhovel. Tento záver súdu prvej inštancie odvolaním napadla žalovaná,
preto sa odvolací súd opätovne zaoberal otázkou splnenia podmienok vydržania žalobcami.

10. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

11. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

12. Keďže kúpna zmluva, od ktorej si žalobcovia odvodzovali svoje vlastnícke právo, bola uzavretá dňa
11. 06. 1980, bolo potrebné na vec aplikovať Občiansky zákonník (ďalej len OZ) v príslušnom znení.

Súd prvej inštancie takto nepostupoval, preto odvolací súd vyzval strany sporu podľa § 382 CSP na
odvolacom pojednávaní k možnému použitiu ustanovení, ktoré vo veci mienil použiť.13. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v pôvodnom znení, účinnom aj v čase uzavretia kúpnej zmluvy
zo dňa 11. 06. 1980, vydržanie neupravil. Preto bolo potrebné vychádzať z toho, že po 01. 04. 1964
nebolo možné vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť vydržaním. Účinky právnej skutočnosti

(skutkovej podstaty vydržania) nastúpili automaticky v dobe ich prípustnosti.

14. Podľa § 135a ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 04. 1983 vlastníkom veci, ktorá môže
byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1)
hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak, nadobudne

občan aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 132a ods. 2).

15. Podľa § 135a ods. 2 citovaného zákona ak ide o pozemok alebo jeho časť, ktorý má občan
nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) desať rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného
užívania (§ 199 ods. 1), nadobúda vlastníctvo k pozemku alebo k jeho časti štát; občan nadobúda právo,
aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku v rozsahu uvedenom v § 200. Ak výmera

pozemku je väčšia než najvyššia prípustná výmera podľa § 200 a ak podľa územného plánu alebo
územného rozhodnutia možno prenechať do osobného užívania viac častí tohto pozemku, má občan
právo vybrať si len jednu z týchto častí, ku ktorej sa potom ako k samostatnému pozemku dohodou
zriadi právo osobného užívania.

16. Po vydaní zákona č. 131/1982 Zb. účinného od 01. 04. 1983, ktorým bol novelizovaný zákon
č. 40/1964 Zb., bolo vydržanie upravené tak, že nadobudnutie v prospech právnických osôb Občiansky
zákonník vôbec neumožňoval, nadobudnutie v prospech fyzických osôb sa vylučovalo vo vzťahu k
veciam v súkromnom vlastníctve vrátane pozemkov, k veciam z majetku v socialistickom vlastníctve
alebo k veciam, ku ktorým mala socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov. Na

základe uvedeného zákona platilo, že nepretržitou 10-ročnou držbou pozemku vydržala fyzická osoba
vlastnícke právo k pozemku alebo jeho časti pre štát a sama nadobudla právo na uzavretie dohody
o osobnom užívaní pozemku. Tento právny účinok nastúpil nezávisle od ľudského vedomia a na jeho
vznik nebol potrebný právny úkon, ani vedomosť o jeho vzniku. Zákon č. 131/1982 Zb. súčasne zaviedol
princíp započítateľnosti doby držby pred jeho účinnosťou (aj keď držba nebola upravená), vydržacia

doba však neskončila skôr než za 1 rok po jeho účinnosti, t. j. 31. 03. 1984.

17. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 01. 1992 (ďalej len citovaný zákon)
držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.

18. Podľa § 130 ods. 1 citovaného zákona ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný
o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že
držba je oprávnená.

19. Podľa § 134 ods. 1 citovaného zákona oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má

nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť.

20. Súčasná úprava vydržania zavedená zákonom č. 509/1991 Zb. obnovila od 01. 01. 1992 tradičné
dôsledky spojené s vydržaním, zrušila obmedzenie jeho použitia, najmä obmedzenie predmetov

spôsobilých na vydržanie fyzickou osobou a vylúčenie vydržania právnickou osobou. Podľa § 872 ods.
6 OZ možno do vydržacej doby podľa § 134 OZ započítať aj dobu držby uskutočnenej pred 01. 01. 1992
(t. j. pred novelizáciou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb.), a to aj vtedy, ak
ide o vydržanie veci nespôsobilej byť predmetom vydržania pred týmto dňom. Zákon určuje predpoklady
vydržania, ktoré musia byť splnené po celú vydržaciu dobu. Medzi tieto predpoklady patrí spôsobilý

subjekt, spôsobilý predmet držby, dobrá viera vydržateľa, oprávnená držba po zákonom stanovenú
dobu a uplynutie vydržacej doby. Následky vydržania sú, že oprávnený držiteľ, u ktorého sa splnili aj
ostatné podmienky vydržania, nadobudne vlastnícke právo k veci, a to pôvodným spôsobom, takže
proti nemu nemožno uplatňovať žiadne práva, ktoré niekto mal proti predchádzajúcemu vlastníkovi a
vydržaním zanikne vlastnícke právo doterajšieho vlastníka. Subjektom vydržania sú všetky osoby, ktoré

sú spôsobilé nadobúdať vlastnícke právo. Vydržaním možno vec nadobudnúť tak do podielového, ako
aj bezpodielového spoluvlastníctva.21. Základnou podmienkou vydržania je držba veci, pričom môže ísť len o oprávnenú držbu.
Oprávnenosť držby sa posudzuje so zreteľom na ustanovenie § 130 ods. 1 OZ, t. j. držiteľ musí byť so
zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Za oprávnenú držbu sa považuje nakladanie

s vecou ako so svojou, ak držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí
ako vlastníkovi. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti, sa
musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. To neznamená,
že taký titul musí byť daný; postačí, že je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký
titul je. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je potrebné vždy ohodnotiť objektívne, a nielen

zo subjektívneho hľadiska samotného účastníka. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, teda, že je jej vlastníkom, nemôže vychádzať len z posúdenia
subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa musí byť v danej veci posudzovaná aj z hľadiska, či
držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu
od každého subjektu práva vyžadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti o existencii svojho práva.
Aj keď je držiteľ subjektívne presvedčený o svojom práve, nebude so zreteľom na všetky okolnosti v

dobrej viere, pokiaľ mu sú alebo musia byť známe skutočnosti, z ktorých by pri zachovaní obvyklej
opatrnosti musel spoznať, že nie je subjektom práva, o ktorého vydržanie ide. Dobrá viera držiteľa sa
posudzuje objektívne, t. j. so zreteľom na konkrétne okolnosti a z hľadiska osobného presvedčenia
držiteľa. Ak je pochybné, či je držba oprávnená alebo nie, treba mať za to, že je oprávnená (§ 130 ods.
1 OZ). Oprávnená držba môže spočívať v omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej

veci alebo subjektom vykonávaného práva. Oprávnená držba nemôže spočívať v takom omyle držiteľa,
ktorému sa tento mohol pri bežnej opatrnosti vyhnúť. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. Omyl je
ospravedlniteľný, ak k nemu došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval obvyklou mierou opatrnosti, ktorú
možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého vyžadovať. Dobromyseľnosť držiteľa
musí trvať po celú zákonom predpísanú dobu potrebnú na vydržanie. Pri hodnotení dobrej viery je vždy

treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu
daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať, počas celej vydržacej doby dôvodné
pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ oboznámil
so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec podľa práva patrí alebo,
že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Konštitutívny právny účinok pre vznik vlastníckeho

práva držiteľa veci má uplynutie kvalifikovanej vydržacej doby. Vydržacia doba je časový úsek, počas
ktoréhomusíoprávnenýdržiteľspĺňaťpodmienkyvydržania.Preurčeniezačiatkudobyoprávnenejdržby
a jej trvania sa podľa § 134 ods. 4 OZ primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka o plynutí
premlčacej doby (§ 100 a nasl.). Ak je predmetom dobromyseľnej držby nehnuteľnosť, je vydržacia
doba 10 rokov. Vydržacia doba začína plynúť od momentu dobromyseľného uchopenia držby veci.

Uplynutie vydržacej doby nezakladá právny titul na získanie vlastníckeho práva, ale vlastnícke právo
priamo zriaďuje. Podľa § 134 ods. 3 OZ sa do vydržacej doby počíta aj oprávnená držba právneho
predchodcu vydržiteľa. Pre plynutie vydržacej doby platí ďalej zásada, že táto doba musí byť nepretržitá.
Právne nástupníctvo znamená kontinuálnosť práva držby a podľa zákona môže viesť k vydržaniu, ak
sú splnené zákonné podmienky vydržania. Podľa § 134 ods. 3 OZ ak sa vo vydržacích dobách zmení

osoba oprávneného držiteľa, možno do vydržacej doby započítať dobu oprávnenej držby právneho
predchodcu jeho právnemu nástupcovi. Vydržacia doba prestáva oprávnenému držiteľovi plynúť až
vtedy, ak oprávnená osoba uplatní svoje právo kvalifikovaným spôsobom. Za taký sa považuje návrh na
začatie občianskeho súdneho konania. Ak v dôsledku kvalifikovanej udalosti došlo k prerušeniu plynutia
vydržacej doby, po odpadnutí dôvodu prerušenia začína plynúť nová vydržacia doba a dovtedy uplynutá

dobadržbysastávabezvýznamnou.Pouplynutívydržacejdobyoprávnenýdržiteľnadobudnevlastnícke
právo bez ďalšieho, a to samotným uplynutím vydržacej doby bez toho, aby bol k tomu potrebný ešte
ďalší právny úkon či rozhodnutie. Listinou spôsobilou na zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
vydržanímjeprávoplatnésúdnerozhodnutie,ktorýmsúdvyhovelurčovacejžalobeoprávnenéhodržiteľa
podľa § 137 písm. c) CSP o tom, že došlo k vydržaniu predmetnej nehnuteľnosti.

22. Dobromyseľnosť je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si napríklad prisvojuje
určitú vec alebo ňou disponuje. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré
samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť skutočnosti
vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda

okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí.
Okolnosťami, ktoré budú svedčiť pre záver o existencii dobromyseľnosti, budú spravidla okolnosti
týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia a svedčiace o poctivosti nadobúdateľa. Na rozdiel od
preukazovania vlastníctva nebude treba, aby preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, riadnyprechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia; v tom je základný rozdiel
medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986). Nadobúdateľ svoju dobrú vieru nemusí ani
preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba jej oprávnená (§ 130 ods. 1 in fine Občianskeho

zákonníka). Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera, bude, aby túto domnienku vyvrátil
(uznesenie NS SR zo dňa 27. augusta 2019 sp. zn. 4Cdo/120/2019).

23. Vychádzajúc z uvedeného, sa odvolací súd zaoberal tým, či žalobcovia v 1. a 2. rade nadobudli
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam titulom vydržania. Odvolací súd v danej veci vychádzal

z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, ktoré zopakoval na odvolacom pojednávaní, pretože
vec mienil inak právne posúdiť, keď mal za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil.
Odvolací súd pri posudzovaní splnenia podmienok vydržania žalobcami dospel k záveru, že podmienky
pre vydržanie nesplnili. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 11. júna 1980 bola uzavretá kúpna
zmluva (ďalej len prvá kúpna zmluva), na základe ktorej právna predchodkyňa žalovanej H. I. odpredala
žalobcom v 1. a 2. rade nehnuteľnosti, vedené v EN SG Komárno na evid. liste č. 201 obce Nová Stráž

pod parc. č. 428/12 zast. st. plocha s výmerou 95 m2, ktorá podľa LV č. XXX tvorí v celosti vlastníctvo
predávajúcej.Zároveňpredávajúcapredalaakupujúcikúpilipodiel1znehnuteľností,vedenýchvENSG
Komárno na evid. liste č. 201 obce Nová Stráž pod parc. č. 428/16 zast. st. plocha s výmerou 623 m2 a
parc. č. 428/17 záhrada s výmerou 336 m2, ktoré podľa LV č. XXX tvoria v 1 vlastníctvo predávajúcej.
Bola dohodnutá kúpna cena 4 596,- Kčs, pričom bola v celosti vyplatená, čo predávajúca podpisom tejto

zmluvy uznala. Dňa 12. 08. 1980 požiadali žalobcovia na Štátnom notárstve v Komárne o registráciu
kúpnej zmluvy zo dňa 11. júna 1980 (RI 366/1980) a žiadali o registráciu tohto právneho úkonu pojatého
do kúpnej zmluvy. Keďže zástupkyňa účastníkov (žalobcov) oznámila štátnemu notárstvu, že na základe
prehlásenia účastníkov nežiada vybavenie návrhu registrácii kúpnej zmluvy a tento berie späť, a to
z dôvodu, že nevie predložiť súhlas spoluvlastníka, Štátne notárstvo v Komárne konanie o registrácii

kúpnej zmluvy rozhodnutím zo dňa 03. 11. 1980 zastavilo (RI 366/80). Z uvedeného dôvodu považuje
odvolací súd skutkový záver súdu prvej inštancie, že dôvod späťvzatia návrhu na registráciu kúpnej
zmluvy sa nepodarilo počas konania objasniť, za nesprávny (bod 24. napadnutého rozsudku). Následne
dňa 24. 11. 1980 bola na Okresnom súde Komárno podaná žalobcami žaloba o určenie vlastníckeho
práva, vedená pod sp. zn. 9C 294/80. Z obsahu tejto žaloby je zrejmé, že pri uzavretí kúpnej zmluvy

so žalovanou v 1. rade, ktorou bola N. C., dňa 25. 05. 1979 došlo k omylu, keď touto zmluvou od nej
nekúpili jej spoluvlastnícky podiel 1 na predmetných nehnuteľnostiach, pričom dôsledkom toho bolo,
že mimosúdne usporiadanie už nebolo možné, a preto podali túto žalobu. Vyplýva z nej tiež, že zistili,
že predmetné nehnuteľnosti, ktoré kúpili a ktoré od momentu kúpy aj fakticky užívajú, sú v podielovom
spoluvlastníctveN.C.akožalovanejv1.rade(vpodiele1/2)aH.I.akožalovanejv2.rade(vpodiele1/2),

preto sa k nim žalobcovia domáhali vlastníckeho práva v celosti do BSM. Keďže táto žaloba bola podaná
po uzavretí prvej kúpnej zmluvy, ak by sa žalobcovia domnievali, že predmetné nehnuteľnosti nadobudli
vpodiele1nazákladeprvejkúpnejzmluvy,nedomáhalibysavtomtokonanípredmetnýchnehnuteľností
v celosti. Ak by dôvodom podania tejto žaloby bol len omyl pri uzavretí kúpnej zmluvy s N. C. zo dňa
25. 05. 1979, domáhali by sa len jej spoluvlastníckeho podielu 1. Predmetom tohto konania bola aj

parcela č. 428/12 vo výlučnom vlastníctve H. I., ohľadom ktorej nebolo potrebné sa zaoberať súhlasom
podielového spoluvlastníka, čo potom vylučuje tvrdenie žalobcov, že touto žalobou sa domáhali určenia
vlastníctva len voči N. C. a H. I. bola na strane žalovaných len z dôvodu procesného spoločenstva ako
podielová spoluvlastníčka. Po späťvzatí tejto žaloby došlo dňa 13. marca 1981 právnou predchodkyňou
žalovanej H. I. a žalobcami k uzavretiu novej kúpnej zmluvy (ďalej len druhá kúpna zmluva), ohľadom

nehnuteľnosti vedenej v EN SG Komárno na evid. liste č. 201 obec Nová Stráž pod parc. č. 428/12
zast. st. plocha s výmerou 95 m2, ktorá podľa LV č. XXX tvorí v celosti vlastníctvo predávajúcej, teda
ohľadom rovnakej parcely, ktorá bola už aj predmetom prvej kúpnej zmluvy. Už z tohto vyplýva, že ak by
žalobcovia postupovali s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu od každého vyžadovať, museli by vedieť, že ak bola nimi podaná žaloba vedená pod sp. zn.

4C 294/80 a následne uzavreli aj druhú kúpnu zmluvu na parc. č. 428/12, ktorá už bola predmetom
prvej kúpnej zmluvy, museli nastať okolnosti, prečo sa jej vlastníkmi na základe prvej kúpnej zmluvy
nestali (vzali návrh na registráciu kúpnej zmluvy späť), teda nestali sa ani vlastníkmi predmetných
nehnuteľností (parc. č. 428/16 a 428/17), ktoré boli v prvej kúpnej zmluve obsiahnuté, čo muselo u nich
vyvolať pochybnosti o ich vlastníckom práve predmetných nehnuteľností. Z rozhodnutia o zastavení

konania o registrácii kúpnej zmluvy zo dňa 3. novembra 1980 (RI 366/80) pritom vyplýva, že F. M. berie
späť návrh na základe prehlásenia účastníkov, teda z toho vyplýva, že o dôvode späťvzatia návrhu
účastníkov informovala a situáciu im teda ozrejmila, pričom dôvodom bolo nezabezpečenie súhlasu
spoluvlastníka. Táto ich právna zástupkyňa ich zastupovala aj v konaní na súde, aj pri uzatváranídruhej zmluvy, takže žalobcovia nekonali ako práva neznalé osoby, ale ako osoby zastúpené práva
znalou osobou, advokátkou, teda na celý priebeh uzatvárania zmlúv sa jej mohli dotazovať a prípadné
pochybnosti mali možnosť si ozrejmiť, a ak tak nepostupovali, nemožno z ich strany hovoriť o obvyklej

miere opatrnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu, pochybnosť samotných žalobcov o ich vlastníckom
právekpredmetnýmnehnuteľnostiam,vyplývaajzďalšíchskutočností.Vzáznamezmiestnehošetrenia
z kolaudácie rodinného domu, návrhu na kolaudáciu stavby, objednávky na vyhotovenie geometrického
plánu, teda dokladov spísaných a podpísaných žalobcami, vyplýva, že stavbu chceli realizovať na
parceláchč.428/10,428/11a428/12,ktorébolivichvlastníctve,anienapredmetnýchnehnuteľnostiach,

pretože k nim nevedeli predložiť doklady o ich vlastníctve. Pokiaľ z kolaudačného rozhodnutia zo
dňa 07. 12. 1987 vyplýva, že týmto rozhodnutím bolo povolené užívať stavbu rodinný dom na parc. č.
428/10, 428/11, pričom parc. č. 428/10 v tomto rozhodnutí bola prepisovaná na parc. č. 428/16, podľa
názoru odvolacieho súdu, ak aj právna zástupkyňa na odvolacom pojednávaní predložila k nahliadnutiu
originál tejto listiny, z ktorej sa javilo, že prepis bol urobený tým istým strojom ako celá listina, čím
argumentovala, že túto zmenu urobil správny orgán, samotná táto skutočnosť nie je spôsobilá zmeniť,

vzhľadom na už uvedené závery odvolacieho súdu o tom, že žalobcovia neboli dobromyseľní pri
držbe predmetných nehnuteľností. K tomu je potrebné ešte uviesť, že predmetné nehnuteľnosti boli
v čase uzavretia prvej kúpnej zmluvy v podielovom spoluvlastníctve. Podiel pritom vyjadruje mieru, akou
sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej
veci. Určuje rozsah, akým sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach, ktoré pre nich

vyplývajú zo spoluvlastníctva spoločnej veci, je číselným výrazom právneho postavenia spoluvlastníka
k ostatným spoluvlastníkom, avšak nepredstavuje určitú konkrétnu časť spoločnej veci (napr. určitú
konkrétnu, presne vymedzenú časť pozemku), preto počas trvania spoluvlastníctva nie je známe,
ktorému spoluvlastníkovi patrí tá-ktorá časť spoločnej veci. Z uvedeného potom je potrebné vychádzať
z toho, že podiel právnej predchodkyne žalovanej 1 nebol reálne vyčlenený a ohľadom podielu 1

N. C. prebiehalo súdne konanie, preto ani nemožno hovoriť o tom, že žalobcovia uzavretím prvej
kúpnej zmluvy vstúpili dobromyseľne do držby predmetných nehnuteľností ohľadom práve podielu 1
v spoluvlastníctve právnej predchodkyne žalovanej. Za takejto situácie v danej veci nemožno hovoriť
o oprávnenej držbe predmetných nehnuteľností žalobcami, pretože z okolností v danej veci je zrejmé, že
žalobcovia sa pri bežnej opatrnosti mohli tomuto omylu vyhnúť. Odvolací súd nepovažuje správanie sa

žalobcovzaospravedlniteľnýomyl,kuktorémudošlonapriektomu,žežalobcoviapostupovalisobvyklou
mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého vyžadovať.
Posúdenie, či boli žalobcovia v dobrej viere alebo nie, je pritom potrebné hodnotiť objektívne, a nielen
z ich subjektívneho hľadiska. Dobrá viera držiteľa musí byť v danej veci posudzovaná aj z hľadiska, či
držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu

od každého subjektu práva vyžadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti o existencii svojho práva.
V danej veci odvolací súd dospel k záveru, že aj keď žalobcovia boli subjektívne presvedčení o svojom
práve, z uvedených skutočností im museli byť známe skutočnosti, z ktorých by pri zachovaní obvyklej
opatrnosti museli spoznať, preto odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovia podmienky pre vydržanie
nesplnili a žalovaná v konaní vyvrátila domnienku o nadobudnutí vlastníckeho práva žalobcov v 1.

a 2. rade titulom vydržania. Vzhľadom k okolnostiam danej veci, na tento záver nemá vplyv ani
to, že žalobcovia právnej predchodkyni žalovanej zaplatili za predmetné nehnuteľnosti kúpnu cenu.
Vlastnícke právo je pritom majetkovým právom, ktoré sa nepremlčuje, preto aj jeho neuplatňovanie si (zo
strany právnej predchodkyne žalovanej) za danej situácie nemení nič na závere odvolacieho súdu, že
žalobcovia vlastnícke právo nevydržali. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd žalobu žalobcov

za nedôvodnú, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil a žalobu
zamietol.

24. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnej
žalovanej priznal voči žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške

náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).