Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoPr/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124203630
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Šlesarová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124203630.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu

Mgr. Ivany Šlesarovej a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a JUDr. Ivety Sopkovej
v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, občan SR, bytom
D. E. C., F. G. XXXX/XXX-XXX proti žalovanému: JAMP, s.r.o. so sídlom
v Ilave, Pivovarská 458, IČO: 31 617 131, právne zastúpenému: Advokátska kancelária
JUDr. Danica Birošová, s.r.o. so sídlom v Trenčíne, Piaristická 46, IČO: 36 837 857,
o zaplatenie 9.399,76 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín č. k. 14Cpr/11/2024-101 zo dňa 30. septembra 2024, v spojení s opravným uznesením č. k.

14Cpr/11/2024-105 zo dňa 30. októbra 2024 a s opravným uznesením
č. k. 14Cpr/11/2024-130 zo dňa 11. decembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch II. a III.
p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi 1.500,- EUR do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol
a výrokom III. určil, že žalovaný má proti žalobcovi právo na náhradu trov konania 84 % s tým, že o výške
tejtonáhradybuderozhodnutésúdomprvejinštanciesamostatnýmuznesením.Opravnýmiuzneseniami
č. k. 14Cpr/11/2024-105 zo dňa
30. októbra 2024 a č. k. 14Cpr/11/2024-130 zo dňa 11. decembra 2024 súd prvej inštancie opravil výrok
III. napadnutého rozsudku tak, že: „Žalovaný má proti žalobcovi právo na náhradu trov konania 68 %
s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením“.

1.2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného
zaplatenia sumy 9.399,76 EUR a náhrady trov konania na tom základe, že dňa 15.08.2022 došlo medzi
žalovaným ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom
k uzatvoreniu pracovnej zmluvy č. 840/2022, na základe ktorej mal žalobca pre žalovaného vykonávať
prácu vo funkcii vedúceho výroby. Pracovná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, do 31.07.2023
so skúšobnou dobou 3 mesiace, teda do 15.11.2022. Dňa 30.11.2022 došlo ku skončeniu pracovného

pomeru dohodou zo dňa 21.11.2022. Po skončení pracovného pomeru nebola zo strany žalovaného
žalobcovi riadne vyplatená mzda v zmysle pracovnej zmluvy a Dohody o mzdovom zaradení ktorá
pozostávala: a) z nevyplatenej stimulačnej odmeny: za mesiac august 2022 vo výške 500,- EUR ; za
mesiac október 2022 vo výške 1.000,- EUR (spolu stimulačná odmena 1.500,- EUR); b) z nevyplatenejdohodnutej odmeny (ročnej) vo výške 10 % zo zisku spoločnosti: za rok 2022 vo výške 7.899,76 EUR,
ktorá bola vypočítaná tak, že hodnota 27.084,90 EUR (čo predstavovalo 10 % zo zisku spoločnosti za
rok 2022) bola vydelená 12 mesiacmi a následne vynásobená počtom 3,5 (čo bol počet mesiacov, ktoré

žalobca odpracoval v zamestnaneckom vzťahu).

1.3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Poprel existenciu žalobcom uplatneného nároku čo do dôvodu
a výšky s tým, že tento neexistuje a nebol podložený žiadnymi relevantnými dôkazmi.

1.4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením žaloby a listín predložených stranami, ktoré
im zaslal na vyjadrenie, pričom žiadne ďalšie dôkazy nevykonal.
1.5. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 118 ods.1, § 188 ods. 2, §
119 Zákonníka práce.

1.6. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná

len z časti. Konštatoval, že v prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca pracoval u žalovaného na
pozícii vedúci výroby na základe pracovnej zmluvy v období odo dňa 15.08.2022 do 30.11.2022, kedy
skončil pracovný pomer dohodou. Z pracovnej zmluvy vyplývalo, že mzdové podmienky boli dohodnuté v
Dohodeomzdovomzaradeníazjejobsahunepochybnevyplývalo,žežalobcabolzaradenýdo7.tarifnej
triedy (v zmysle mzdového poriadku strana 12 mal zmluvný plat individuálne dohodnutý s konateľom),

pričom mu bol priznaný základný plat v rozsahu 1.500 EUR brutto + stimulačná odmena, ktorá je závislá
od mesačného obratu spoločnosti. V zmysle Dohody o mzdovom zaradení bola žalobcovi ďalej priznaná
odmena z ročného zisku spoločnosti po zdanení, ktorá bola ustálená nasledovne: „Na konci každého
kalendárneho roku prislúcha menovanému odmena vo výške 10 % zo zisku spoločnosti po zdanení“. V
mesiaci august 2022 bol mesačný obrat v spoločnosti

152.714,70 EUR (doklad na č. l. 15 spisu) a v mesiaci október 2022 bol mesačný obrat
v spoločnosti 174.218,28 EUR (doklad na čl. 16 spisu) a teda nad 150.000 EUR, čomu zodpovedala
výška stimulačnej odmeny v oboch mesiacoch 1.000 EUR.

1.7.Zaspornépovažovalsúdprvejinštancievyriešeniejednoduchejprávnejotázkyato,čisanažalobcu

vzťahoval Mzdový poriadok žalovaného a či žalobcovi v žalovanom období 8/2022 a 10/2022 vznikol
nárok na stimulačnú odmenu automaticky alebo išlo o pohyblivú zložku mzdy, vyžadujúcu splnenie
ďalších podmienok a či má nárok na alikvotnu časť odmeny vo výške 10 % zo zisku spoločnosti
žalovaného po zdanení, aj keď sa jeho pracovný pomer neskončil ku koncu kalendárneho roka ale už
dňa 30.11.2022.

1.8. Z obsahu Dohody o mzdovom zaradení vyplynulo, že žalobca bol zaradený do tarifnej triedy 7 a
pracoval vo funkcii vedúci výroby; čiže sa na neho vzťahoval mzdový poriadok (strana 12) len do tej
miery, že jeho plat bol individuálne dojednaný s konateľom. Dohoda
o mzdovom zaradení zo dňa 15.08.2022 bola individuálne dojednaná ako súčasť pracovnej zmluvy a z

jej obsahu jednoznačne vyplynulo, že v zmysle Mzdového poriadku
žalobcovi prináležal fixný plat dojednaný priamo s konateľom ako základný plat
1.500 EUR brutto + stimulačná odmena. Výška stimulačnej odmeny bola priamo stanovená
v Dohode o mzdovom zaradení a nárok na ňu vznikol žalobcovi automaticky, len čo obrat
v spoločnosti žalovaného za konkrétny mesiac dosiahol zmluvne dojednanú výšku. Obrat spoločnosti:

od 90.001 EUR do 100.000 EUR vrátane 400 EUR; od 100.001 EUR do
110.000 EUR vrátane 500 EUR; od 110.001 EUR do 120.000 EUR vrátane 600 EUR; od 120.001 EUR
do 130.000 EUR vrátane 700 EUR; od 130.001 EUR do 140.000 EUR vrátane 800 EUR; od 140.001
EUR do 150.000 EUR vrátane 900 EUR; viac ako 150.000 EUR vrátane 1.000 EUR. Stimulačná odmena
v prípade žalobcu teda netvorila žiadnu pohyblivú zložku mzdy ale bola dojednaná ako súčasť platu.

Žalobca si uplatnil nárok na stimulačnú odmenu závislú od preukázaného obratu v spoločnosti, ktorá
za tieto mesiace 8/2022 a 10/2022 predstavovala 1.000 EUR mesačne. Žalobca si uplatnil žalobou za
8/2022 nárok na neuhradenú stimulačnú odmenu vo výške 500 EUR, keďže neodpracoval celý mesiac
a v 10/2022 v plnej výške 1.000 EUR, ktoré mu žalovaný nezaplatil, hoci mu na ňu vznikol nárok v
zmysle dohody

s konateľom, na základe obratu v spoločnosti presahujúceho 150.000 EUR v oboch žalovaných
mesiacoch. Túto čiastku vo výške 1.500 EUR žalobcovi súd prvej inštancie priznal ako neuhradenú
a nárokovateľnú zložku platu.1.9. Nárok žalobcu na zaplatenie alikvotnej časti odmeny vo výške 10 % zo zisku spoločnosti po zdanení
súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodný, pretože nemal oporu
v zmluvnom mzdovom dojednaní s konateľom žalovaného. Dohoda o koncoročnej odmene bola

súčasťou Dohody o mzdovom zaradení a pracovnej zmluvy; vznik nároku na ňu bol teda jednoznačne
podmienený existenciou pracovného pomeru žalobcu a žalovaného ku koncu kalendárneho roka, kedy
bola odmena splatná. Ku koncu kalendárneho roka (k 31.12.2022) už žalobca nebol v pracovnom
pomere so žalovaným. Preto mu nemohol vzniknúť nárok na žiadnu koncoročnú odmenu vyplývajúcu zo
mzdového zaradenia, pretože ku koncu kalendárneho roka, kedy je splatná už žalobca pre žalovaného

nepracoval (nebol zamestnancom) a nemal nárok na mzdu. Nárok na koncoročnú odmenu 10 %
zo zisku spoločnosti po zdanení žalobcovi nepatril ani v alikvotnej časti za odpracované mesiace
v kalendárnom roku, pretože takýto nárok by musel mať žalobca individuálne zmluvne dojednaný s
konateľom žalovaného, čo nepreukázal. Preto súd prvej inštancie žalobu v tejto časti ako nedôvodnú
zamietol.

1.10. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom v spojení v záhlaví
uvedenými opravnými uzneseniami podľa pomeru úspechu vo veci. Žalobca si žalobou uplatnil sumu
9.399,76EURapriznanámubolasuma1.500EUR; čižev16%malžalobcaúspechav84%neúspech,
pomer úspechu a neúspechu je 68 % trov (84 % - 16 %)
vprospechžalovaného.Pretosúdprvejinštancieuložilžalobcovizaplatiťžalovanému68%trovkonania.

2.1. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie proti výroku II. a III. z odvolacích
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. e), písm. f), písm. g), písm. h) CSP. Odvolaciemu súdu
navrhol napadnutý rozsudok vydaný v spojení s opravnými uzneseniami zmeniť, žalobe vyhovieť
a žalobcovi priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

2.2. Žalobca nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie, pre ktorý zamietol žalobu vo zvyšku
žalobcom uplatneného nároku týkajúceho sa uplatnenej koncoročnej odmeny vo výške 7.899,76 EUR.
Súhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že Mzdový poriadok sa na žalobcu vzťahoval len do tej miery,
že jeho plat (mzda) bol individuálne dohodnutý s konateľom, z čoho vyplýva záver, že vo zvyšku jeho

znenia sa na žalobcu mzdový poriadok nevzťahoval. Mzdové podmienky medzi žalobcom a žalovaným
boli upravené individuálne dohodnutou zmluvou a to Dohodou o mzdovom zaradení zo dňa 15.08.2022.
Vtejtosúvislostižalobcapoukázal nazneniebodu3.Dohodyomzdovomzaradení.Zozneniaformulácie
oboma stranami dohodnutého bodu považoval za jasné, že išlo o jednoznačne určiteľný spôsob
vyplácania ako mesačnej mzdy, tak aj koncoročnej odmeny. V znení tohto zmluvného ustanovenia sa

jasneuvádzalo,že„nakoncikaždéhokalendárnehorokuprislúchamenovanémuodmenavovýške10%
zo zisku spoločnosti po zdanení". Napriek tomu súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol nakoľko
podľa jeho názoru nemá oporu v zmluvnom dojednaní s konateľom žalovaného.

2.3. Žalobca považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti za zmätočné, nenáležite

odôvodnené a nepreskúmateľné, nakoľko nárok na stimulačnú odmenu žalobcovi priznal za každý
mesiac, pričom nárok na odmenu mu nepriznal, hoci obe dojednania tvoria obsah jedného individuálne
dohodnutéhobodu zmluvy.Vbode3dohodyomzdovomzaradenítotižniejeuvedené,žepredpokladom
na vyplatenie mesačnej či koncoročnej odmeny je podmienka, že žalobca musí byť v pracovnom pomere
aj v poslednom dni kalendárneho roku.

2.4. Žalobca analogicky dôvodil, že nárok zamestnanca na mzdu vznikol a trvá i po tom, čo
v nasledujúcom mesiaci došlo k rozviazaniu pracovného pomeru. Rovnako je to i v prípade vyplatenia 10
% odmeny. Dohoda o vyplatení koncoročnej odmeny bola medzi stranami riadne individuálne dohodnutá
tak, že konateľ žalovaného priznal žalobcovi na konci každého kalendárneho roku odmenu vo výške

10 % zo zisku spoločnosti po zdanení. Dôvod pre nevyplatenie tohto nároku nemôže byť za žiadnych
okolností skutočnosť, že žalobcov pracovný pomer bol skončený k 30.11.2022. Argumentoval tým, že je
potrebné rozlíšiť medzi existenciou nároku na vyplatenie odmeny, ktorá vznikla momentom dojednania
a splatnosťou nároku, ktorou je časový okamih kedy si mohol veriteľ uplatniť svoju pohľadávku prvýkrát.
Za nesprávnu argumentáciu súdu prvej inštancie žalobca považoval záver o tom, že vznik nároku na

koncoročnú 10 % odmenu je podmienený existenciou pracovného pomeru žalobcu a žalovaného, kedy
je odmena splatná, nakoľko jeho závery vychádzajúz nesprávneho právneho posúdenia veci. Rovnako nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie,
že žalobca nemá nárok ani na alikvótnu časť odmeny vo výške 10 % zo zisku spoločnosti po zdanení,
z dôvodu, že nemá oporu v zmluvnom dojednaní s konateľom žalovaného.

2.5. Žalobca v odvolacom konaní predložil zápisnicu o výsluchu svedka H. I. zo dňa 17.01.2024
v trestnom konaní sp. zn.: ORP - 626/2 - VYS - TN - 2023, ktorou preukazoval rozpor výpovede konateľa
žalovaného v trestnom konaní a v pracovnoprávnom spore.

2.6. Žalobca namietal postup súdu prvej inštancie ako aj samotné rozhodnutie aj z dôvodu, že súd prvej
inštancie nereflektoval na zákonnú povinnosť súdu poskytnúť žalobcovi ochranu slabšieho v konaní.
Nedostatkom riadneho odôvodnenia a neprihliadnutie na žalobcu ako na v konaní slabšiu stranu došlo
k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie mal
v prospech žalobcu ako slabšej strany aplikovať zásadu, že pri pochybnostiach výkladu sporných bodov
v rámci zmluvy je potrebné vykladať použitý výraz na ťarchu strany, ktorá ako prvá tento výraz použila

(výkladové pravidlo contra proferentem, nález Ústavného súdu I. ÚS 243/2007). V nadväznosti na vyššie
uvedené mal za to, že súd prvej inštancie v rámci svojej argumentácie vyložil ustanovenie týkajúce sa
priznanej 10 % ročnej odmeny v rozpore so zisteným skutkovým stavom, a teda s obsahom znenia
samotnej Dohody o mzdovom zaradení. Svojím procesným postupom a hodnotením uvedeného dôkazu
nie len, že neposkytol žalobcovi ako zamestnancovi potrebnú ochranu, ale dokonca ešte zvýraznil

postavenie žalovaného v spore, a to tým, že si súd prvej inštancie v rámci svojho odôvodnenia svojvoľne
vyložil znenie uvedeného bodu v rozpore so zisteným obsahom znenia samotnej Dohody o mzdovom
zaradení (a to tým, že vyhodnotil, že odmena je podmienená existenciou pracovno-právneho vzťahu,
teda patrila by mu len za predpokladu, že by bol
v pracovno-právnom vzťahu k 31.12.2022). Túto skutočnosť totiž koniec koncov netvrdil ani samotný

žalovaný. Uvedeným postupom súdu došlo k porušeniu práva potreby ochrany slabšej strany v
individuálnom pracovno-právnom spore.

3.1. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny a priznať žalovanému voči žalobcovi nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

3.2. Žalovaný považoval odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a účelové, v snahe oddialiť
právoplatné skončenie konania a v plnom rozsahu zotrval na svojich doterajších tvrdeniach pred súdom
prvej inštancie.

3.3. V písomnom vyjadrení zdôraznil, že žalobca opomína najdôležitejší záver konajúceho súdu,
ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania a právnych posúdení, a to, že pracovný pomer žalobcu so
žalovaným netrval v čase, kedy mal údajne žalovanému vzniknúť nárok na časť odmeny vo výške 10 %
zo zisku spoločnosti po zdanení. Žalovaný od začiatku popieral nárok žalobcu čo do jeho výšky ako aj

právnehotitulu.Vkonaníbolodoposiaľpreukázané,atátoskutočnosťaninebolamedzistranamisporná,
že pracovný pomer medzi stranami sporu trval len po dobu 3,5 mesiaca a v čase potencionálneho vzniku
nároku zamestnanca na odmenu zo zisku spoločnosti už medzi stranami sporu nijaký pracovnoprávny
vzťah neexistoval. Závery súdu prvej inštancie majú okrem iného základ v názoroch právnych teoretikov
i súdnych autorít, pričom z týchto vyplýva, že ak je nárok na podiel zo zisku viazaný na celoročný

výkon (napríklad za celý kalendárny rok) a zamestnanec odpracoval len tri mesiace, spoločnosť môže
rozhodnúť, že mu nevyplatí žiadny podiel zo zisku. To môže byť obvyklé v prípadoch, keď je podiel
zo zisku považovaný za odmenu za celoročný prínos k zisku spoločnosti. Odmeny sú jednoznačne
pohyblivou zložkou mzdy založenou na výkone. Na vyplatenie odmien nemá zamestnanec právny nárok
a tieto sú vyslovene v kompetencii zamestnávateľa, ktorý určuje podmienky pre ich priznanie. Mzda

zamestnanca pozostáva z dvoch častí - základnej
a pohyblivej. Základná zložka mzdy je pevná. Zamestnávateľ je povinný ju vyplatiť zamestnancovi.
Nemôže ju jednostranne znížiť bez písomnej dohody so zamestnancom.
V prípade, že ju nevyplatí, má zamestnanec zákonné možnosti ako donútiť zamestnávateľa, aby mu
mzdu vyplatil. Naproti tomu pohyblivá zložka mzdy je variabilná a jej vyplatenie je viazané na splnenie

stanovených podmienok, napr. obratu spoločnosti, výkonnosti zamestnanca a pod. Je na ľubovôli
zamestnávateľa, či ju vyplatí alebo nie. Z logiky veci je zrejmé, že ak pracovný pomer zamestnanca
trval 3,5 mesiaca, počas ktorých zamestnávateľ ani nebol s prácou zamestnanca spokojný, pričom v
čase kedy bolo možné zistiť výšku ročného zisku spoločnosti po zdanení pracovný pomer netrval av dohode o skončení pracovného pomeru žiadne ďalšie nároky neboli uvedené, žalobca nemá nijaké
právo domáhať sa podielu na zisku spoločnosti, nakoľko neexistuje nijaký platný právny titul, ktorý by
mal oporu v zmluvnom mzdovom dojednaní s konateľom žalovaného.

3.4. V ďalšom žalovaný argumentoval, že nárok žalobcu na zaplatenie alikvotnej časti odmeny vo výške
10 % zo zisku spoločnosti po zdanení súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako nedôvodný, pretože
je evidentné, že tento nemá oporu v zmluvnom mzdovom dojednaní
s konateľom žalovaného. Dohoda o koncoročnej odmene je súčasťou Dohody o mzdovom zaradení

a pracovnej zmluvy; vznik nároku na takúto odmenu je teda jednoznačne podmienený existenciou
pracovného pomeru žalobcu a žalovaného ku koncu kalendárneho roka, kedy je odmena splatná. Ku
koncu kalendárneho roka (k 31.12.2022) už žalobca nebol v pracovnom pomere so žalovaným. Preto
mu nemohol vzniknúť nárok na žiadnu koncoročnú odmenu vyplývajúcu zo mzdového zaradenia. Nárok
na koncoročnú odmenu 10 % zo zisku spoločnosti po zdanení žalobcovi nepatrí ani v alikvotnej časti
za odpracované mesiace v kalendárnom roku, pretože takýto nárok by musel mať žalobca individuálne

zmluvne dojednaný s konateľom žalovaného, čo žalobca netvrdil a nepreukázal. Preto súd prvej
inštancie správne žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.

3.5. Žalovaný mal zato, že argumentácia súdu prvej inštancie je v súlade so zisteným skutkovým stavom.
Skutkový stav bol zistený dostatočne a súd prvej inštancie ani nemohol vykonať akékoľvek ďalšie

dôkazy, z ktorých by vyplýval nárok žalobcu, pretože tieto ani neexistujú.

3.6. K nároku žalobcu na ochranu súdom ako slabšej strany žalovaný uviedol, že je síce pravdou,
že žalobca je ako zamestnanec, resp. bývalý zamestnanec žalovaného v postavení slabšej strany
pracovnoprávneho sporu, a teda mu má byť poskytnutá ochrana slabšieho

v konaní, avšak takáto ochrana nemôže byť poskytnutá na úkor spravodlivosti a zákonnosti
a súd nemôže len z dôvodu slabšieho postavenia priznať žalobcovi nárok, ktorý mu objektívne nepatrí.
Mal za to, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy a vo svojom rozsudku z nich
vychádzal v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom počas celého konania boli
dodržané všetky zásady sporového konania vrátane ochrany slabšej strany a rešpektovania práva na

spravodlivý súdny proces.
4. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 10.01.2025 zotrval na všetkých predchádzajúcich tvrdeniach
argumentujúc, že pokiaľ žalovaný tvrdí, že na to, aby žalobcovi uplatnený nárok na odmenu patril, by
musel byť v pracovnoprávnom vzťahu, potom si žalobca správne uplatňuje nárok za obdobie, počas
ktorého pracovný pomer trval, teda za obdobie

3 a pol mesiaca. V ďalšom polemizoval s názormi žalovaného z písomného vyjadrenia k podanému
odvolaniu.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 31.01.2025 zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach,
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti považoval za vecne správny, zdôrazňujúc, že žalobca

pracoval v spoločnosti len 3 a pol mesiaca a žalovaný nebol s jeho prácou spokojný, z ktorého dôvodu
aj ukončil pracovný pomer. Žalobca sa o zisk spoločnosti žiadnym spôsobom nepričinil a v čase
potencionálneho vzniku žalobou uplatneného nároku nebol zamestnancom žalovaného, pričom nárok
nemal zmluvne dojednaný.

6. Ďalšie písomné podania vo veci podané neboli.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP a § 262 ods. 1
CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363

CSP s uvedením dôvodov odvolania, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania
a jeho dôvodov.

8. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalovaného

nariaďovať pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani to
nevyžadoval dôležitý záujem.9. Odvolací súd preskúmajúc obsah spisu a odvolania žalobcu uzavrel, že odvolanie voči výroku I.,
ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.500 EUR, nebolo podané.
V tejto časti nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť uplynutím lehoty na odvolanie

a preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

10. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
11. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

13.1. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

13.2. Odvolateľ v podanom odvolaní vymedzuje, z akých dôvodov žiada o preskúmanie napadnutého

rozhodnutia. Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie,
ktorébymohlibyťvsúlades§365CSPdôvodomnapodanieodvolania,odvolacísúdprihliadaťnemôže,
aj keby takéto porušenia zistil. Jedinú výnimku predstavuje oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať
vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok a porušenia práva na spravodlivý proces.

14. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom
prvej inštancie nie je zaťažené vadami, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného
postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd
preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady
zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.

15. Odvolací súd ďalej skúmal splnenie procesných podmienok a postup súdu prvej inštancie v tom
smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia nesprávneho
procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní pred

odvolacímsúdom.Vadakonaniavymedzenáv§389ods.1písm.b)CSPjevosvojejpodstateporušením
základného práva na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku SR
okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd uvádza, že v konaní
nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

16. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f), g) a h) CSP.

17. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné

konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

18. V prípade odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP ide o vadu skutkovú, keď strana
navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto

dôkaz nevykonal.

19. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnompostupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne

skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť
a pravdivosť získaných poznatkov.

20. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g) CSP je v súdnej praxi daný vtedy ,ak účastník

oprávnene uplatní nové dôkazné prostriedky v súlade s § 366 CSP a z týchto skutočností vyplynie
skutkový stav, ktorý je v rozpore so zisteným skutkovým stavom tvoriacim základ napadnutého
rozhodnutia, t. j. je zrejmé, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav, ktorý ako základ rozhodnutia
neobstojí.

21. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

22. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, aby odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v
napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie je nevyhnutné len zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia
s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského súdu ako odvolacieho je aj v súlade

s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 8. októbra 2009, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkýchrozhodnutívšeobecnýchsúdov(takprvoinštančnéhosúdu,akoajodvolaciehosúduaprípadne

aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. Uvedený záver je
zhodný so závermi vyslovenými v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/05, v zmysle ktorého
pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v
zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

23. Po preskúmaní obsahu spisu a podaného odvolania odvolací súd konštatoval, že predmetom
odvolania ostal žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie alikvotnej časti odmeny za žalobcom
odpracované mesiace vo výške 10 % zo zisku spoločnosti, ktorý po vyčíslení predstavoval sumu
7.899,76 EUR ako alikvotnú čiastku za odpracované mesiace.

24. Za podstatné odvolacie námietky žalobcu považoval odvolací súd jeho argumentáciu týkajúcu
sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti, neposkytnutie
ochrany žalobcovi ako slabšej strany v pracovnoprávnom spore, nevykonanie navrhnutých dôkazov
potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, jeho argumentáciu, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav neobstojí,

pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyažerozhodnutiesúduprvejinštancievychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca namietal, že hoci súd prvej inštancie správne
konštatoval, že sa na pracovnoprávny vzťah uzatvorený medzi žalobcom a žalovaným nevzťahuje
mzdový poriadok avšak nesprávne uzavrel, že žalobcovi nepatrí nárok na vyplatenie 10 % odmeny
zo zisku spoločnosti. V ďalšom dôvodil, že ním uplatnený nárok mu vznikol za odpracovanú dobu

bez ohľadu na to, že ku koncu roka nebol v pracovnom pomere u žalovaného. Argumentáciu žalobcu
a jeho odvolacie dôvody odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné.

25. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a vo vzťahu k odvolacím námietkam
žalovaného odvolací súd dodáva nasledovné.

26. Čo sa týka žalovaným namietaného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP,
vychádzajúc z obsahu súdneho spisu možno konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozsudku súduprvej inštancie zodpovedá kritériám odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Odvolací súd
zdôrazňuje, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť

odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť
dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z
19.04.1994, č. 16034/90, bod 61). I Ústavný súd SR v tomto smere konštatoval, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (rozhodnutie sp.zn.
IV. ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003). V rozhodnutí
sp. zn. IV. ÚS 358/09 zo dňa 15.10.2009 Ústavný súd SR uviedol, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (nález sp.zn. II. ÚS
410/06 zo dňa 02.08.2007).

27. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, čoho sa v konaní žalobca domáha, popísal
základnú procesnú obranu žalovaného v konaní, popísal, ktoré dôkazy v konaní vykonal a aké skutkové
okolnosti z nich zistil. Uviedol zákonné ustanovenia, podľa ktorých vec posudzoval a vysporiadal sa
so všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami a právnymi argumentami strán, uviedol, ako vyhodnotil

vykonané dôkazy a ako na danú vec aplikoval relevantnú právnu úpravu. Odvolací súd pripomína,
že za procesnú vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP nemožno považovať to, že žalovaný
sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie nestotožňuje a že súd neodôvodnil rozhodnutie podľa jeho
predstáv. Samotná skutočnosť, že odvolateľ nesúhlasí so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými
v odôvodnení rozhodnutí súdu prvej inštancie a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť

k záveru o naplnení dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom
všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou
a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

28. Odvolací súd, po preskúmaní napadnutého rozsudku uzavrel, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym

skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne
predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil
a ako vec právne posúdil. Prijaté závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa
riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa náležitosti riadneho
odôvodnenia a preto nedošlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Odvolací súd
považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku za dostačujúce, spĺňajúce podmienky ust. § 220 ods.
2 CSP. Z týchto dôvodov mal odvolací súd za nedôvodnú odvolaciu námietku žalovaného ohľadne

nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku a porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces.

29. V ďalšom odvolací súd konštatuje, že pokiaľ žalobca v odvolaní namietal odvolací dôvod § 365
ods. 1 písm. e) CSP, teda že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, odvolací súd konštatuje, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol, ktoré

dôkazy súd prvej inštancie nevykonal. Z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 30. septembra 2024
vyplýva,žesúdprvejinštancieodôvodnilnevykonanieďalšíchdôkazovatozdôvodu,žežalovanástrana
nenamietala výšku výpočtu stimulačnej odmeny za žalované obdobie, teda uvedená skutočnosť nebola
sporná. Navrhnutie iných dôkazov, ktoré by súd prvej inštancie nevykonal z obsahu spisu nevyplýva.30. V zmysle ust. § 320 CSP, pri individuálnych pracovných sporoch sa uplatňuje osobitná právna
úprava, ktorá vylučuje použitie prísneho princípu koncentrácie konania, typického pre všeobecnú

úpravu sporového konania. Zamestnanec môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o
sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú. Podľa všeobecnej
úpravy sa prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany môžu uplatniť najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Neuplatní sa ani zásada sudcovskej koncentrácie

konania, podľa ktorej súd nemusí prihliadnuť na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany,
ak ich strana nepredložila včas, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo
vykonanie ďalších úkonov súdu. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že žalobcom v odvolacom
konaní predložený dôkaz - zápisnica z výsluchu konateľa žalovaného v trestnom konaní nemá vplyv
na správnosť záverov súdu prvej inštancie a jeho právne posúdenie, teda nie je naplnený ani odvolací
dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g) CSP.

31. K žalobcom uplatnenému nároku na vyplatenie alikvotnej časti 10 % odmeny zo zisku spoločnosti
uvádza odvolací súd nasledovné. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav keď konštatoval,
že medzi stranami sporu bola uzatvorená pracovná zmluva číslo 840/2022 zo dňa 15.08.2022, v ktorej
bol dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú do 31.07.2023, so skúšobnou dobou 3 mesiace, teda

do 15.11.2022. Nástupné a mzdové podmienky boli upravené osobitným dokumentom - Dohodou
o mzdovom zaradení zo dňa 15.08.2022. Súd prvej inštancie správne ustálil, že v zmluve boli dohodnuté
individuálne pracovné a platové podmienky teda sa na žalobcu vzťahoval mzdový poriadok len do tej
miery, že jeho plat bol individuálne dojednaný s konateľom. Výlučne na okraj odvolací súd odkazuje
na ustanovenie 2.1. Mzdového poriadku - oblasť platnosti. V uzatvorenej pracovnej zmluve v bode 5

sa zmluvné strany dohodli, že nástupné a mzdové podmienky sú dohodnuté v Dohode o mzdovom
zaradení. V samotnej dohode o mzdovom zaradení uzatvorenej v ten istý deň ako pracovná zmluva,
v jej bode 3 je odkaz na samotný Mzdový poriadok, keď na jeho základe bol žalobcovi priznaný
základný plat 1.500 EUR brutto + stimulačná odmena závislá od mesačného obratu spoločnosti.
Zároveň bolo dohodnuté, že: „na konci každého kalendárneho roku prislúcha menovanému odmena

vo výške 10 % zo zisku spoločnosti po zdanení“. Pracovný pomer žalobcu u žalovaného bol ukončený
dňom 30. 11.2022. Súd prvej inštancie vyhodnotil uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie alikvotnej
časti odmeny vo výške 10 % zo zisku spoločnosti po zdanení ako nedôvodný nakoľko uzavrel,
že nemá oporu v zmluvnom dojednaní s konateľom žalovaného. Konštatoval, že vznik tohto nároku
je podmienený existenciou pracovného pomeru žalobcu u žalovaného ku koncu kalendárneho roka,

kedy je odmena splatná. Pretože žalobca ku koncu kalendárneho roka 2022 už nebol v pracovnom
pomere so žalovaným nevznikol mu nárok na žiadnu koncoročnú odmenu vyplývajúcu zo mzdového
zaradenia, pretože ku koncu kalendárneho roka u žalovaného nepracoval a nemá nárok na mzdu. Súd
prvej inštancie uzavrel, že žalobcovi nevznikol nárok ani na alikvotnú
čiastku, pretože taký nárok nemal žalobca individuálne zmluvne dojednaný.

Z uvedených dôvodov v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Po preskúmaní obsahu spisu
a vykonaného dokazovania odvolací súd dospel k zhodným záverom so súdom prvej inštancie
a s týmito sa stotožnil. Argumentácia žalobcu, že dôvodom pre nevyplatenie tohto nároku nemôže
byť za žiadnych okolností skutočnosť, že žalobcov pracovný pomer bol skončený ku dňu 30.11.2022
nie je správna. Z bodu 3 uzatvorenej dohody o mzdovom zaradení jednoznačne vyplýva, že odmena

vo výške 10 % zo zisku spoločnosti po zdanení bola dohodnutá tak, že prislúcha menovanému
na konci každého kalendárneho roku. Uvedené znenie dohody je jednoznačné, pre vznik uvedeného
nároku logicky predpokladajúce trvanie pracovného pomeru na konci každého kalendárneho roka, teda
bez pochybností o jeho výklade. Z uvedeného dôvodu nebolo potrebné používať výkladové pravidlá tak,
ako uvádza žalobca vo svojom odvolaní s poukazom na nález Ústavného súdu I. ÚS 243/07. Naviac

z uvedenej formulácie nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť dohodu strán priznávajúcu žalobcovi nárok
na alikvotnú časť odmeny.

32. Žalobca v podanom odvolaní argumentoval, že predsa i nárok na mzdu vznikne v mesiaci, v ktorom
zamestnanec odvádza pre zamestnávateľa prácu, pričom ak prípadne ďalší mesiac došlo k rozviazaniu

pracovného pomeru neznamená to, že za mesiac, za ktorý prácu odvádza, nemá nárok na mzdu
kvôli tomu, že v nasledujúcom mesiaci už pracovný pomer neexistoval. Nárok zamestnanca na mzdu
v takomto prípade vznikol a trvá i po tom, čo v nasledujúcom mesiaci došlo k rozviazaniu pracovného
pomeru. Táto argumentácia žalobcu týkajúca sa mzdy je síce pravdivá, avšak nie je aplikovateľnána súdenú vec, nakoľko nárok na vznik odmeny bol dohodnutý za konkrétnych podmienok. Pri pripustení
argumentácie žalobcu uvádzanej v odvolaní by výkladom ad absurdum predmetného ustanovenia
v Dohode o mzdovom zaradení bolo možné dôjsť k záveru, že žalobcovi patrí odmena na konci každého

kalendárneho roka, teda aj dlhé roky po skončení pracovného pomeru.

33. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj argumentáciu žalobcu, že súd prvej inštancie neposkytol
žalobcovi v konaní ochranu slabšej strany. Ani zásada ochrany slabšej strany nemôže odôvodniť taký
postup a rozhodnutie súdu, ktoré by slabšej strane priznali neexistujúci nárok bez relevantných dôkazov

a len z dôvodu postavenia ako slabšej strany v konaní. Faktická nerovnosť medzi stranami bola súdom
zohľadnená a dorovnaná, žalobca mal dostatočnú možnosť navrhovať dôkazy a uplatňovať všetky svoje
ostatné procesné práva, konajúci súd sa so všetkými tvrdeniami zo strany žalobcu riadne vysporiadal,
skutkový stav veci bol dostatočne zistený a právo na spravodlivý súdny proces bolo naplnené. V zmysle
uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 238/2013 „aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

34. Námietky žalobcu, uvedené v odvolaní, boli v zásade totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred
súdom prvej inštancie, a ktorými sa súd prvej inštancie zaoberal, správne sa s nimi vysporiadal a nemohli

privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli tvrdené a ani preukázané také
skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd
osvojildôvodynapadnutéhorozsudkusúduprvejinštancie,vplnomrozsahusastotožňujesoskutkovými
i právnymi závermi súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.

35. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku
o náhrade trov konania vydaného v spojení s opravnými uzneseniami označenými v záhlaví tohto
rozhodnutia, o ktorých rozhodol za aplikácie § 255 ods. 2 CSP. Žalobca v podanom odvolaní k výroku
o trovách konania neuviedol žiadne odvolacie dôvody.

36. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu
aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu.
Žalobcomuplatnenépodstatnéodvolacietvrdenianemajúoporuvovykonanomdokazovaníavprávnom
posúdení veci súdom prvej inštancie, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, ako
vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.

37. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému ako úspešnej strane sporu v odvolacom
konaní priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262

ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník za dodržania zásad podľa § 251 CSP.

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393
ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424

CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).