Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. marec 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoPr/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116205202
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3116205202.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr.

Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E.
XXXX/XX, XXX XX E., zastúpeného LAW FIRM s.r.o. so sídlom Špitálska 10, 811 08 Bratislava, IČO:
36 867 209, proti žalovanému: Virtual Reality Media, a.s. so sídlom Rybárska 1, 911 01 Trenčín, IČO:
36 318 388, zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Marek Doktor, s. r. o. so sídlom Legionárska
7735/31B, 911 01 Trenčín, IČO: 52 536 891, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru
a náhradu mzdy, o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
11. apríla 2024, č.k. 21Cpr/2/2016-345, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozhodnutím súd prvej inštancie výrokom I. určil, že okamžité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 01.02.2016 dané žalobcovi je neplatné, výrokom II. uložil
povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi nárok na náhradu mzdy spolu s vyčísleným úrokom z
omeškania v sume 2.087,95 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. žalobu vo zvyšku
zamietol a o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol výrokom IV. tak, že žiadna zo strán nemá

na náhradu trov konania právo.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru daného mu žalovaným zo dňa 1.2.2016 spolu s náhradou trov konania.
Žalobca odmietal tvrdenia žalovaného, že sa dopustil porušenia pracovnej disciplíny, tak ako to žalovaný
uvádzal v liste zo dňa 01.02.2016. Tiež tvrdil, že žalovaný uplatnil svoje právo okamžite skončiť pracovný
pomer so žalobcom po uplynutí prekluzívnej subjektívnej lehoty stanovenej § 68 ods. 1 Zákonníka práce.

V priebehu konania uplatnil žalobca tiež nárok na náhradu mzdy v spojitosti s neplatným skončením
pracovného pomeru. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdeniami
a vyjadreniami žalobcu. Okamžité skončenie pracovného pomeru má za dôvodné, nakoľko zo strany
žalobcu došlo k závažným odborným pochybeniam pri výkone pracovných úloh na pracovnej pozícii
administrátora žalovaného. Pochybenia žalobcu sú takého rozsahu a intenzity, že tieto bez akýchkoľvek
pochýb dosiahli stupeň závažného porušenia pracovnej disciplíny a boli kvalifikovaným dôvodom pre
okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom v súlade s § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 21Cpr/2/2016-237 zo dňa 28.07.2022 žalobu zamietol, odvolací súd
uznesením č.k. 27CoPr/1/2023-290 zo dňa 28.03.2023 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že úlohou súdu bude vysporiadať
sa s (ne)dodržaním zákonných lehôt na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru sožalobcom vo svetle a vo vzájomných súvislostiach všetkých rozhodujúcich skutočností, ako základného
predpokladu pre vecný prieskum naplnenia zostávajúcich hmotnoprávnych predpokladov pre platné
okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom, a podľa výsledku zvoliť ďalší procesný postup.

Po vrátení veci odvolacím súdom doplnil súd prvej inštancie dokazovanie, na výsledky ktorého aplikoval
ust. § 68 ods. 1 v znení účinnom od 01.09.2011, § 68 ods. 1, § 70, § 77, § 79 ods. 1, 2, 4, 5 zák. č.
311/2001 Z.z. (ďalej len „Zákonník práce“) a dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti žaloby. V konaní
mal za preukázané, že medzi stranami sporu vznikol pracovný pomer na základe písomnej pracovnej
zmluvy zo dňa 14.07.2014 na dobu neurčitú na pracovnú pozíciu administrátor. Konštatoval, že pracovný

pomer možno skončiť len na základe taxatívne uvedených spôsobov v ustanovení § 59 Zákonníka
práce. Jedným zo spôsobov skončenia pracovného pomeru je okamžité skončenie pracovného pomeru
ako jednostranný právny úkon zamestnávateľa alebo zamestnanca. Neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru môže zamestnanec uplatniť na súde najneskôr v lehote 2 mesiacov odo dňa,
keď sa mal pracovný pomer skončiť. Podľa listiny o okamžitom skončení pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa sa mal pracovný pomer so žalobcom skončiť dňa 05.02.2016 (doručením listiny

žalobcovi), žaloba bola podaná na súde dňa 31.03.2016 a teda bola podaná v zákonnej dvojmesačnej
lehote. Naliehavý právny záujem na určení neplatnosti skončenia pracovného pri tejto žalobe vyplýva
priamo z § 77 Zákonníka práce a nie je potrebné ho v priebehu konania výslovne tvrdiť, ani preukazovať.
V danom prípade žalovaný ako zamestnávateľ okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom ako
zamestnancom listom zo dňa 01.02.2016. V liste žalovaný vymenoval šesť skutkových podstát, ktorými

sa žalobca dopustil zanedbávania pracovných povinností, ktoré mu vyplývajú z pracovnej zmluvy a
popisu jeho pracovnej činnosti. Týmto zanedbávaním povinností mal žalobca podľa žalovaného závažne
porušiť pracovnú disciplínu, čo bolo dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom
podľa § 68 ods. 1 písm. b/ zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce. Súd považoval takto formulovaný
a špecifikovaný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru za jasný, určitý a konkretizovaný.

Okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo prerokované so zástupcami zamestnancov, lebo u
zamestnávateľa takýto orgán nepôsobí. Mal vo svetle uplatnených dôvodov a zistených skutočností
za to, že žalobca bol oprávnený okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcom v zmysle § 68 ods.
1 písm. b/ Zákonníka práce. Súd prvej inštancie skúmal lehotu na uplatnenie okamžitého skončenia
pracovného pomeru. V zmysle zákona je potrebné, aby zamestnávateľ dôvod okamžitého skončenia

pracovného pomeru uplatnil v subjektívnej lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa dozvie o dôvode
zakladajúcom možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, najneskôr v rámci objektívnej lehoty
do jedného roka od vzniku dôvodu. Lehoty na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru sú
hmotnoprávne a prekluzívne. Ich márnym uplynutím zaniká právo na uplatnenie okamžitého skončenia
pracovného pomeru. Žalobca odôvodňuje neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo

dňa 01.02.2016 aj skutočnosťou, že žalovaný uplatnil svoje právo okamžite skončiť pracovný pomer
so žalobcom po uplynutí prekluzívnej subjektívnej lehoty stanovenej § 68 ods. 1 Zákonníka práce, čo
odôvodňuje tým, že žalovaný sa už v lete, najneskôr v novembri 2015 mohol dozvedieť o pochybeniach
žalobcu. V tomto smere poukázal aj na harmonogram realizácie plošnej stabilizácie bezpečnosti IT
štruktúry žalovaného vypracovaného spoločnosťou easyWEB, s.r.o. (č.l. 94 spisu), podľa ktorého sa

plošná stabilizácia mala vykonať v období od 19.10.2017 do 27.10.2017, kedy už mali byť realizované
opravy zistených pochybení. V tomto smere tiež poukázal na výpoveď A. A. B., F., ktorý vypovedal,
že výsledky auditu ústne oznámil pánovi G. a dodatočne bola spracovaná správa, pričom sa A. A.
B., F. ďalej vyjadril, že „byť na mieste takto postihnutej spoločnosti, nečakal by som na písomnú
správu, ale začal by som hneď robiť príslušné opatrenia“. Taktiež žalobca poukázal na nezhodu vo

výpovedi C. H., I. a A. A. G., nakoľko C. H., I. tvrdil, že spoločnosť easyWeb, s.r.o. vypracovala
analýzu niekedy koncom roka 2015, spresnenie dostali v polovici januára 2016 a A. A. G. uviedol,
že po 15.12.2015 navrhovali stretnutia so žalovaným a dostali termín až v polovici januára 2016,
kedy bola žalovanému odovzdaná správa dňa 15.01.2016. Pre uplatnenie okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je dôležitá subjektívna lehota, ktorá začne plynúť odo

dňa, keď sa zamestnávateľ o dôvode okamžitého skončenia dozvedel. Bolo teda potrebné skúmať,
kedy nastal moment „dozvedenia sa“ zamestnávateľa o porušení pracovnej disciplíny. Zamestnávateľ
by mal mať preukázané, že zamestnanec zavinene porušil pracovnú disciplínu. Keďže zisťovanie
okolností porušenia pracovnej disciplíny nie je v niektorých prípadoch jednoduché a spočiatku má
zamestnávateľ obvykle k dispozícii len určité indície a nemá ešte presné informácie a dôkazy o tom,

kedy a ako došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, je dôležité skúmať aj to, kedy sa vlastne reálne
dozvie o tom, že zamestnanec porušil pracovnú disciplínu. Žalovaný opieral moment začatia plynutia
tejtolehotydátumom15.01.2016,kedyžalovanýprevzalodspoločnostieasyWEB,s.r.o.konečnúsprávu
- Bezpečnostný audit IT infraštruktúry spoločnosti Virtual Reality Media, a.s., ktorá skutočnosť bolapreukázaná listinným dôkazom, a to preberacím protokolom zo dňa 15.01.2016 (č. l. 214 spisu) a
výsluchom A. A. G., konateľa spoločnosti easyWEB, s.r.o., ktorú skutočnosť preukazuje aj výsluch C.
H., I., v tom čase generálneho riaditeľa žalovaného, ktorý potvrdil, že spresnenie auditu dostali niekedy

v polovici januára 2016. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že v lete 2015 (čo potvrdil aj žalobca)
došlo k útoku na e-mailový server žalovaného, na vyriešenie ktorej situácie bola prizvaná spoločnosť
easyWEB, s.r.o.. Následne ako vyplýva z výpovede A. A. G., konateľa spoločnosti easyWEB, s.r.o.,
žalovaný požiadal spoločnosť easyWEB, s.r.o. o vykonanie bezpečnostného auditu IT infraštruktúry
žalovaného. Tento audit prebiehal tak, že u žalovaného prebehol zber dát v trvaní dvoch dní a následne

prebehlo spracovanie dát (cca 15 000 listov A4) a vypracovala sa komplexná správa o vykonaní
auditu v polovici decembra 2015, pričom výsledky boli žalovanému oznámené 15.01.2016. Významnou
skutočnosťou pri skúmaní momentu začatia plynutia prekluzívnej lehoty je však samotné vykonanie
bezpečnostného auditu IT systému žalovaného, ktorý prebehol v dňoch od 19.10.2015 do 27.10.2015
spoločnosťou easyWEB, s.r.o., z ktorého ako vypovedal A. A. B., F., ktorý bol prizvaný A. G., konateľom
spoločnosti easyWEB s.r.o. na vykonanie auditu, boli zistené tak závažné nedostatky a nedostatky

takého charakteru, že podľa jeho názoru bolo potrebné tieto zo strany dotknutej spoločnosti bezodkladne
riešiť a nečakať na písomnú správu. O výsledkoch auditu podľa výpovede A. A. B., F. bol informovaný
A. G., konateľ spoločnosti easyWEB s.r.o., ktorý túto skutočnosť v rámci svojej výpovede nepoprel a
ktorý následne informoval žalovaného o týchto zisteniach (vo výpovedi uviedol, že „počas priebehu
auditu postupne zistili pochybenia, ktoré telefonicky oznamovali vedeniu spoločnosti, ale žalovaný chcel

komplexnú správu“) a zaslal žalovanému z dôvodu zistených nedostatkov harmonogram realizácie
plošnej stabilizácie (č. l. 94 spisu), ktorý bol vykonávaný u žalovaného postupne v priebehu 3 rokov, do
konca roku 2019. A. G. pri výpovedi uviedol, že informácie, ktoré poskytoval žalovanému v priebehu
mesiaca november 2015 boli tak závažného charakteru, že by mohli ohroziť činnosť spoločnosti,
nakoľko boli na úrovni vystavenia spoločnosti žalovanej možnej špionáži, či ukradnutia citlivých údajov.

Boli nainštalované neoverené ochranné systémy alebo neboli vôbec zapnuté ochrany (zápisnica z
pojednávania zo dňa 26.04.2022 – č .l. 209 spisu). Ako vyplýva z výsluchu A. A. B., F. (zápisnica o
pojednávaní zo dňa 10.09.2018 - č. l. 142 spisu) auditom boli zistené závažné pochybenia, ktoré bolo
možné pripísať správcovi siete. Tieto pochybenia pri výsluchu svedok konkrétne popísal. Možno tak
uzavrieť, že žalovaný už počas auditu a počas spracovania získaných dát z auditu (prostredníctvom

informácií poskytnutých A. G., konateľom spoločnosti easyWEB s.r.o.) bol informovaný o tak zásadných
nedostatkoch zistených auditom, ktoré si vyžadovali okamžitý zásah z hľadiska bezpečnosti IT systému
žalovaného. Poskytnuté informácie tiež vyplývajú z reportov datovaných z augusta a októbra 2015
zaznamenaných na CD nosiči, ktorý je prílohou znaleckého posudku - č. l. 136 spisu, ktoré slúžili ako
prameň zistení o závažných nedostatkoch aj pre znalca a ktorými (informáciami na nich obsiahnutými)

už v obdobiach, kedy sú datované, jednoznačne A. G. disponoval. Vedomosti žalovaného o týchto
pochybeniach nasvedčuje aj skutočnosť, že už v októbri 2015 boli vykonané opatrenia na ochranu IT
systému žalovaného spoločnosťou easyWEB, s.r.o. (napr. žalobca preukázal, že dňa 13.10.2015 boli na
všetkýchpočítačochvykonanéaktualizácieantivirusovéhoprogramu-č.l.337spisu-zosúboruN.pdfna
CD nosiči, ktorý je prílohou znaleckého posudku - č. l. 136 spisu), pričom žalovaný musel mať vedomosť

o takto vykonaných opatreniach. Z opätovného výsluchu C. H., I. bolo preukázané, že žalovaný napriek
poskytnutým informáciám o pochybeniach žalobcu pri výkone pracovnej úlohy a závažných zisteniach
o ohrození jeho IT systému nereagoval voči žalobcovi, ponechal ho na pozícii administrátora, čakal
na komplexnú správu o vykonanom bezpečnostnom audite, pričom tejto sa nedožadoval čo možno
najskôr od vykonania auditu a spracovania jeho výsledkov, dokonca keď sa stretnutia v decembri

2015 (už boli spracované výsledky auditu) za účelom osobného odprezentovania výsledkov auditu
dožaduje A. G. (tvrdiac, že aj z dôvodu odovzdania písomnej správy) na toto nereflektuje a termín
stretnutia stanoví až na polovicu januára 2016. Pochybnosti sú prítomné aj vo vzťahu k vierohodnosti
z uvedeného časového obdobia datovaného preberacieho protokolu k správe, čo vzbudzuje fakt, že
tento bol do konania doložený napriek niekoľkoročnému sporu až pred jeho ukončením. Žalovaný v

rozpore s odôvodnením využitia okamžitého skončenia pracovného pomeru tým, že by každý ďalší deň
trvania pracovného pomeru so žalobcom spoločnosť ohrozil, necháva plynúť dlhšie časové obdobie, v
ktorom nekoná, pričom aj po dátume prevzatia komplexnej správy dňa 15.01.2016 vypracoval dohodu
o skončení pracovného pomeru s koncom pracovného pomeru dňom 29.02.2016, na ktorú žalobca
nepristúpilaktoroubyvprípadejejprijatiažalobcomzostalžalobcavpozíciiadministrátoraďalšímesiac.

Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že momentom začatia plynutia
subjektívnej lehoty bol najneskôr dátum 13.10.2015, kedy bola vykonaná aktualizácia antivírusového
programu, kedy žalovaný už musel vedieť o zistených pochybeniach a ich závažnosti, ktorá si
vyžadovala reakciu v podobe okamžitého skončenia pracovného pomeru a skutočnosť, že boli vykonanéurčité opatrenia na ochranu bezpečnosti IT systému žalovaného, túto vedomosť žalovaného potvrdzujú.
Súd dospel k záveru, že žalovaný sa v tomto momente dozvedel o závažnom porušení pracovnej
disciplíny žalobcom ako o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru. Subjektívna lehota na

okamžité skončenie pracovného pomeru uplynula dňa 13.12.2015. Žalovaný preukázateľne okamžite
skončil pracovný pomer so žalobcom listom zo dňa 01.02.2016 (doručeným žalobcovi dňa 05.02.2016),
z čoho vyplýva, že žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom po uplynutí subjektívnej
lehoty. Aj keby súd vychádzal z obdobia november 2015, kedy bol žalovaný informovaný spoločnosťou
easyWEB, s.r.o. o zisteniach počas spracovávania dát z vykonaného auditu A. G., subjektívna lehota

by uplynula do konca januára 2016. Na ťarchu žalovaného je daná skutočnosť, že sám čakal na
komplexnú správu (ktorej odovzdanie ešte sám odďaľoval), čím zavinil uplynutie tejto lehoty. Objektívnu
lehotu môže zamestnávateľ využiť len vtedy, ak sa v rámci subjektívnej lehoty nedozvedel o dôvode,
ktorý zakladá možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Ak sa zamestnávateľ v priebehu
dvojmesačnej prekluzívnej lehoty dozvedel o dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru a
svoje právo nevyužil, nemôže už okamžité skončenie pracovného pomeru uplatniť v rámci jednoročnej

objektívnej lehoty. Jednoročná lehota je objektívnou prekluzívnou lehotou, ktorá začína plynúť odo dňa,
keď dôvod k okamžitému skončeniu pracovného pomeru vznikol. Vzhľadom na uplynutie dvojmesačnej
subjektívnej lehoty, žalovaný už nemôže uplatniť okamžité skončenie pracovného pomeru v rámci
jednoročnej objektívnej lehoty, ktorá začala plynúť od vzniku dôvodu na okamžité skončenie pracovného
pomeru, čo v danom prípade predstavuje moment vykonaného auditu, keď boli zistené porušenia

pracovnej disciplíny žalobcom. Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že žaloba je
dôvodná a okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 01.02.2016 dané žalovaným žalobcovi podľa
§ 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce pre závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobcom spočívajúce
vo vymenovaných podstatách zanedbávania pracovných úloh je neplatné z dôvodu, že bolo dané po
uplynutí subjektívnej dvojmesačnej lehoty podľa § 68 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce. Z

uvedeného dôvodu súd žalobe vyhovel a výrokom I. určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru
zo dňa 01.02.2016 dané žalovaným žalobcovi podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je neplatné.
Ďalej súd prvej inštancie rozhodol aj o nároku na náhradu mzdy uplatneného žalobcom. Zamestnanec
môže oznámiť zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, kedykoľvek potom, ako
s ním zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer, najneskôr však do rozhodnutia súdu, ktorým

bolo konanie o žalobe zamestnanca o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru právoplatne
skončené a ktorým bola určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Zamestnanec môže svoje
stanovisko, či trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, meniť, rozhodujúce je však
z hľadiska nárokov uvedených v § 79 ods. 1 a 4 zákona č. 311/2001 Z.z., stanovisko zamestnanca,
ktoré oznámil zamestnávateľovi v dobe vyhlásenia súdneho rozhodnutia o určenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru. Žalobca počas súdneho konania zmenil pôvodné stanovisko a ďalej netrval na
tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával (podanie zo dňa 07.09.2018 - č. l. 139 spisu – „žalobca
nemá záujem pracovať u žalovaného“). V danom prípade teda už žalobca netrval na tom, aby ho
žalovaný ako zamestnávateľ, ktorého okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 01.02.2016 súd
určil za neplatné, ďalej zamestnával, a keďže sa žalobca a žalovaný nedohodli inak, platí zákonom

nevyvrátiteľná domnienka (§ 79 ods. 4 písm. b/ zákona č. 311/2001 Z.z.), podľa ktorej pracovný pomer
žalobcu u žalovaného skončil dohodou, a to ku dňu 05.02.2016 (deň doručenia žalobcovi). Uvedená
nevyvrátiteľná zákonná domnienka platí v prípade splnenia vyššie predmetných podmienok, a to bez
potreby autoritatívneho rozhodnutia súdu. To znamená, že konštatovanie splnenia podmienok existencie
nevyvrátiteľnej zákonnej domnienky podľa § 79 ods. 4 písm. b/ zákona č. 311/2001 Z.z. nie je potrebné

prenášať do výroku súdneho rozhodnutia. Základným a rozhodujúcim predpokladom vzniku nároku
zamestnancananáhradumzdyvsúvislostisoskončenímpracovnéhopomeruzostranyzamestnávateľa
podľa § 79 Zákonníka práce je neplatnosť tohto skončenia pracovného pomeru. Ak teda súd určí,
že zamestnávateľ s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite, vzniká zamestnancovi nárok na
náhradu mzdy, a to v závislosti od toho, či zamestnanec trvá alebo netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ

ďalej zamestnával. V prípade, ak zamestnanec netrvá, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával (tak
ako v tomto prípade) a ak bola splnená podmienka existencie nevyvrátiteľnej zákonnej domnienky podľa
§ 79 ods. 4 písm. b/ Zákonníka práce (tak ako v tomto prípade), patrí takémuto zamestnancovi podľa
§ 79 ods. 5 Zákonníka práce nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku podľa § 134
Zákonníka práce za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Uvedený nárok na náhradu mzdy má satisfakčnú

povahu a súčasne plní funkciu sankcie vo vzťahu k zamestnávateľovi. Nejde o ekvivalent mzdy a
preto zníženie náhrady mzdy, prípadne jej nepriznanie neprichádza do úvahy. Ak netrvá zamestnanec
na ďalšom zamestnávaní nastáva, hoci bola právoplatným rozhodnutím súdu vyslovená neplatnosť
rozviazania pracovného pomeru, právna fikcia rozviazania pracovného pomeru dohodou (§ 79 ods. 4zákona č. 311/2001 Z.z.). Pretože zmyslom ustanovení § 77 až 80 Zákonníka práce je upraviť vzťahy
účastníkov pracovného pomeru práve v období neistoty o ďalšom trvaní pracovného pomeru, je z
hľadiska § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. rozhodujúci stav, aký tu bol v čase vyhlásenia rozhodnutia

o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, teda okolnosť, či v tomto čase zamestnanec trval
alebo netrval na ďalšom zamestnávaní. Len v prípade, že zamestnanec v tomto čase netrval na tom,
aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, nastáva právna fikcia skončenia pracovného pomeru dohodou
podľa § 79 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z.z. V tomto prípade sa pracovný pomer neskončí na základe
neplatného zrušovacieho prejavu, ale v dôsledku zákonom stanovenej nevyvrátiteľnej domnienky sa

končí dohodou, a to dňom, kedy sa mal pracovný pomer skončiť neplatným okamžitým skončením. V
tom prípade, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho
zamestnávateľ ďalej zamestnával a pracovný pomer bol neplatne skončený okamžite, zamestnanec má
nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch
mesiacov. V danom prípade bolo nesporné a preukázané, že priemerný mesačný zárobok žalobcu
predstavoval sumu 957,66 eur. Sumu priemerného zárobku žalobca preukázal výplatnými páskami za

obdobie11/2015,12/2015a1/2016.Tútožalovanýnerozporoval.Žalobcovitakvznikolnároknanáhradu
mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov, t.j. 2 x
957,66 eur, čo predstavuje sumu 1.915,32 eur. Vzhľadom na skutočnosť, že si žalobca uplatnil náhradu
mzdy za obdobie 36 mesiacov, spolu v sume 34.475,76 eur, súd žalobu v časti uplatnenej náhrady
mzdy v sume prevyšujúcej priznanú náhradu mzdy (v sume 32.560,44 eur) zamietol. Splatnosť tejto

náhrady mzdy nastala podľa č.l. 2 bod. 3 pracovnej zmluvy zo dňa 14.07.2014 (č.l. 7 spisu) posledný
deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca, t.j. za mesiac 2/2016 v sume 957,66 eur dňa 31.03.2016
a za mesiac 3/2016 v sume 957,66 eur dňa 30.04.2016. K omeškaniu na strane zamestnávateľa s
plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad
miezd spravidla za ten, ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou

rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Samotným právoplatným rozhodnutím
o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, totiž právo na náhradu
mzdy ako hmotnoprávny nárok vyplývajúci z ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce nevzniká. Týmto
deklaratórnym rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá v konaní o
zaplatenie náhrady mzdy nemôže byť riešená ako predbežná, vzhľadom na dôsledky vyplývajúce z § 64

Zákonníka práce. Súd tiež rozhodol o žalobcom uplatnenom príslušenstve pohľadávky a uplatnený úrok
z omeškania z priznanej sumy súd posúdil podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3 ods. 1 nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z.z. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného
pomeru treba postupovať podľa občianskoprávnych predpisov a platí preto výška úrokov z omeškania
určená nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (nariadenie v §

3 a § 4 je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Rozhodným dňom pre
určenie výšky úroku z omeškania je prvý deň omeškania, ktorým bol prvý deň nasledujúci po splatnosti
jednotlivých súm náhrady mzdy. Diskontná sadzba ECB bola v rozhodnej dobe určená pri omeškaní vo
výške 0,00 %, ktorá sa zvyšuje o 5 percentuálnych bodov. Žalobcovi tak patrí úrok z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 957,66 eur od 01.04.2016 do zaplatenia a zo sumy 957,66 eur od 01.05.2016 do

zaplatenia. Žalobca si uplatnil úroky z omeškania za obdobie od 03.02.2016 do 02.02.2018, vyčíslené
spolu v sume 2791,39 eur. Vzhľadom na uvedené súd priznal žalobcovi úroky z omeškania podľa
uplatnenia do 02.02.2018. Priznaný úrok z omeškania žalobcovi tak predstavuje 5 % ročný úrok z
omeškania zo sumy 957,66 eur od 01.04.2016 do 02.02.2018 a zo sumy 957,66 eur od 01.05.2016
do 02.02.2018, t.j. sumu 88,28 eur + 84,35 eur = 172,63 eur. V sume prevyšujúcej priznanú sumu

úrokovzomeškaniavovyčíslenejsume172,63eurzažalobcomuplatnenéobdobiesúdžalobuzamietol.
Na základe uvedeného súd priznal žalobcovi spolu vyčíslenú náhradu mzdy s úrokom z omeškania
v sume 2087,95 eur a vo zvyšnej časti uplatnenej náhrady mzdy 35 179,20 eur žalobu zamietol. O
trovách konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2
C.s.p. (nakoľko súd posudzuje konanie ako celok). Žalobca sa žalobou domáhal neplatnosti skončenia

pracovného pomeru a náhrady mzdy vyčíslenej v sume 37.267,15 eur. Žalobca bol v časti konania o
neplatnosti skončenia pracovného pomeru úspešný v celom rozsahu. V časti konania o náhradu mzdy
bol v úspešný v časti o zaplatenie sumy 2.087,95 eur, t.j. v rozsahu 5,60 % a neúspešný v rozsahu
94,40 %. V tejto časti bol teda úspešnejší žalovaný. Pomer úspechu a neúspechu v celom konaní
možno matematicky vyjadriť pri zistení podielu jednotlivých čiastkových nárokov na celkovom predmete

konaniaanáslednomustálenívýsledkukonaniatak,ževčastiurčenianeplatnostiokamžitéhoskončenia
pracovného pomeru, ktorá predstavuje 50 % na celkovom predmete konania, je úspech žalobcu 50
%, neúspech 0 %, v časti náhrady mzdy je úspech žalobcu 2,80 % na 50 % predmetu konania, teda
celkový úspech žalobcu na celom predmete konania je 52,80 % a neúspech 47,20 %, t.j. pomer úspechua neúspechu žalobcu je 5,60 %. Na základe pomeru úspechu a neúspechu strán sporu v konaní súd
konštatuje, že úspech strán bol v spore rovnaký a preto výrokom IV. rozsudku podľa § 255 ods. 2 CSP
vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Vzhľadom na uvedené rozhodnutie

neprichádzala podľa jeho názoru do úvahy aplikácia § 257 CSP.

3. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, smerujúc svoje odvolanie proti jeho zamietajúcej časti
(výrokIII.)aprotisúvisiacejčastiotrováchkonania(výrokIV.),vktorýchčastiachsadomáhaljehozmeny

tak, že žalobe v časti o náhradu mzdy bude v plnom rozsahu vyhovené a žalovaný bude zaviazaný
k náhrade trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Uplatňujúc dôvody na
odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces,
existencia tzv. inej vady, nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých je založené rozhodnutie),
vkonkrétnostinesúhlasilsnázoromsúduprvejinštancie,naktoromtentozaložilsvojerozhodnutievčasti
o nároku žalobcu na náhradu mzdy, keď s odkazom na to, že žalobca počas súdneho konania zmenil

svoje stanovisko a netrval na tom, aby ho žalovaný ďalej zamestnával, prisúdil mu náhradu mzdy len
za obdobie výpovednej doby dvoch mesiacov, vychádzajúc zo sumy jeho priemerného zárobku podľa
§ 134 Zákonníka práce. Žalovaný doručil dňa 01.02.2016 žalobcovi okamžité skončenie pracovného
pomeru, na čo bezprostredne mu žalovaný oznámil, že žiada, aby mu bola pridelená práca, čo nakoniec
podľa jeho názoru vyplýva aj z nahrávky pojednávania konaného dňa 10.09.2018. S odkazom na

uvedené sa nemôže stotožniť s jeho názorom, že žalobca prezentoval v priebehu konania, že nemá
záujem pracovať u žalovaného. Žalobca vo svojom podaní zo dňa 16.04.2018 rozšíril žalobu o náhradu
ušlej mzdy, ktorú si uplatňoval od neplatného skončenia pracovného pomeru až do doby, dokedy
súd rozhodne o povinnosti žalovaného umožniť mu vstup do práce, resp. do času, dokedy súd určí,
že žalovaný nemá povinnosť žalobcu ďalej zamestnávať, ktorá zmena žaloby bola aj súdom prvej

inštancieuznesenímdňa18.04.2018pripustená.Uvedenévyplývaajzpodaniažalobcuprostredníctvom
jeho právneho zástupcu zo dňa 07.09.2018, na ktoré poukazuje súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia, kde žalobca priamo konštatuje, že požaduje rozhodnúť, že pracovný pomer medzi
žalobcom a žalovaným skončil dňom vyhlásenia rozsudku. Z uvedeného je zrejmé, že sa domáhal
prideľovania práce. Preto má aj nárok na náhradu mzdy odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že

trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu tento umožnil pokračovať v práci, prípadne až do
doby ako súd rozhodol o skončení pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby
ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, naviac nevyžaduje písomnú formu. Súd prvotne v čase, keď
konal prostredníctvom sudkyne J. F. nemal zjavne pochybnosti o tom, čoho sa žalobca domáha, teda
konkrétne, že trval na ďalšom zamestnávaní. Vyplýva to aj z jeho následných ďalších podaní zo dňa

26.04.2022 a 29.04.2022. Podaním z 02.05.2022 žalobca navrhol zmenu žaloby tak, že do petitu doplnil
celkovú sumu náhrady mzdy vyčíslenú spolu za 36 mesiacov v celkovej výške 34.475,76 eur vrátane
úroku z omeškania. Rozhodnutie súdu v časti o náhrade mzdy teda považuje za prekvapivé. Poukazuje
na R 24/96, v zmysle ktorého prejav vôle zamestnanca, že netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej
zamestnával, netreba podľa Zákonníka práce urobiť písomne, a aj podľa judikatúry súdov je možné

tento úkon robiť konaním, či opomenutím. Poukazuje tiež na rozhodnutie R43/1984, podľa ktorého ak
zamestnanec po doručení okamžitého zrušenia pracovného pomeru neoznámil zamestnávateľovi, ktorý
tentozrušovacíprejavurobil,žetrvánaďalšomzamestnávaní,alepodalžalobuoneplatnosťrozviazania
pracovného pomeru a náhradu mzdy, potom je tým oznámenie zamestnanca voči zamestnávateľovi,
že trvá na ďalšom zamestnávaní nahradené dňom jej doručenia. Doručením podania na súd tejto

konkrétnej veci, ktorým sa žalobca domáhal priznania aj nároku na náhradu mzdy, teda podľa jeho
názoru znamená, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní. Ak by aj teoreticky pripustil, že podaním
zo dňa 07.09.2018 žalobca prestal trvať na svojom zamestnávaní, tak následne svoje stanovisko opäť
zmenil, keď z jeho následných podaní, konkrétne zo dňa 29.04.2022, je zrejmé, že si uplatňuje náhradu
mzdy za 36 mesiacov spolu s určením neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Zastáva názor, že

v čase vydania napadnutého rozsudku tak trval na svojom ďalšom zamestnávaní. Takáto zmena bola
možná najneskôr do rozhodnutia súdu, ktorým bolo konanie o žalobe zamestnanca a určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru právoplatne skončené. Výklad právneho úkonu v tomto smere žalobcu
vsúdnomkonaníakohourobilsúdprvejinštancie,predstavujepodľajehonázoruprehnaneformalistický
postup zo strany súdu, ktorý má za následok zjavne nespravodlivosť voči žalobcovi zvlášť za situácie,

ak o prejavenej vôli žalobcu ako ju uvádza v odvolaní neboli pred súdom dovtedy žiadne pochybnosti.
Poukazujetiežnavyjadreniažalovanéhovpriebehukonania,konkrétnevzáverečnejreči,kdeodkazoval
na svoje podanie zo dňa 20.05.2022, v súvislosti s čím žalobca špecifikuje, kde a s akou výškou mzdy
pracoval v období od 12.06.2015.4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol tiež žalovaný
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žaloba

bude v plnom rozsahu zamietnutá a jemu bude priznaný nárok na náhradu trov konania. V odvolaní
uvádza, že uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. a/ až h/ CSP, posúdiac obsah
odvolania je však zrejmé, že jeho tvrdenia obsiahnuté v odvolaní možno subsumovať pod dôvody
na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery
na ktorých je založené rozhodnutie). V konkrétnosti poukazuje na to, že súd v odôvodnení rozsudku

v podstate potvrdil, že došlo zo strany žalobcu k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, ktorého
sa dopustil žalobca, a teda boli preukázané dôvody, ktoré viedli k okamžitému skončeniu pracovného
pomeru. Dôvodom pre zamietnutie žaloby, s ktorým žalovaný nesúhlasí, bolo zistenie súdu, že žalovaný
pri okamžitom skončení pracovného pomeru nedodržal subjektívnu lehotu na uplatnenie okamžitého
skončenia pracovného pomeru proti žalobcovi. V tomto smere považuje závery súdu prvej inštancie
za nesprávne. Poukazuje na to, že dôvody, pre ktoré bol okamžite skončený pracovný pomer,

trvali aj do dátumu 15.01.2016, to znamená, že išlo o kontinuálne porušovanie pracovnej disciplíny
zo strany žalobcu, pri ktorom subjektívna lehota plynie podľa názoru žalovaného od posledného
porušenia pracovnej disciplíny, a teda vedomosť o porušení sa viaže na posledné porušenie pracovnej
disciplíny. Ak by išlo o jednorazové porušenie, bolo by možné záver súdu v tomto smere považovať
za správny, o tento prípad však nejde. Hoci za správne považuje posúdenie súdu prvej inštancie,

že žalobca v priebehu pojednávania opakovane uvádzal, že netrvá na ďalšom zamestnávaní, a to
nielen v podaní, ktoré označil súd v rozhodnutí, pokiaľ by súd prvej inštancie správne vyhodnotil
plynutie subjektívnej lehoty na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru, musel by a mal
správne žalobu zamietnuť v celom rozsahu. V rozhodnutí nie je nikde uvedené, prečo súd neprihliadal
na argumentáciu žalovaného o kontinuálnom porušovaní pracovnej disciplíny v súvislosti s plynutím

subjektívnej lehoty od posledného porušenia pracovnej disciplíny, i keď ide o otázku podstatnú, od ktorej
záviselo správne rozhodnutie. Žalovaný ku dňu 13.10.2015 nedisponoval dostatočnou vedomosťou
a dôkazmi o tom, že žalobca závažne porušil pracovnú disciplínu. Mal síce nejakú vedomosť o možných
pochybeniach, avšak v otázke možného porušenia pracovnej disciplíny to bolo len v rovine podozrenia
a nie konečného záveru. Preto žalovaný prizval externú spoločnosť, aby jednak zistila a napravila

prípadné chyby a zároveň, aby kvalifikovaná firma posúdila a potvrdila podozrenie zamestnávateľa,
teda sám zamestnávateľ si vykonával šetrenie možného závažného porušenia pracovnej disciplíny. Súd
prvej inštancie v bode 54/ rozsudku uvádza, že vedomosť mal nadobudnúť žalovaný už 13.10.2015,
nakoľko vtedy už boli vykonané aktualizácie antivírusového softwaru. Tieto aktualizácie vykonala
externá spoločnosť bez vedomosti žalovaného, pričom súd úplne opomenul vyjadrenie svedka B.

v zápisnici zo dňa 26.04.2022 v zmysle, že tento síce telefonicky priebežne oznamoval zistené
chyby, avšak pokiaľ nie je celý obraz hotový, nie sú tieto čiastkové informácie relevantné. Svedok na
tomto výsluchu rovnako uviedol, že výsledky auditu oznámili a vysvetlili laicky vedeniu spoločnosti na
stretnutí, ktoré sa uskutočnilo až 15.01.2016. Žalovaný disponoval len podozrením a skutočnú vedomosť
o závažnom porušení pracovnej disciplíny teda nadobudol až v januári 2016, o čom nasvedčuje

výpoveď svedka H., v súvislosti s čím poukazuje na komentár k Zákonníku práce, vychádzajúc
z ktorého zamestnávateľ by mal v čase, keď sa o porušení pracovnej disciplíny dozvedel, disponovať
dostatočnými vedomosťami a prípadnými dôkazmi, na základe ktorých vie takýto záver prijať, nestačí
teda akákoľvek vedomosť zamestnávateľa, či akékoľvek podozrenie, že by sa nejaký zamestnanec
mohol dopustiť závažného porušenia pracovnej disciplíny. Lehota pre okamžité skončenie pracovného

pomeru neplynie počas tohto obdobia, keď je zamestnanec dôvodne podozrivý zo závažného porušenia
pracovnej disciplíny a jeho ďalší výkon práce by ohrozoval dôležitý záujem zamestnávateľa, kedy
môže zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov, zamestnancovi dočasne, najdlhšie
na 1 mesiac, prerušiť výkon práce tohto zamestnanca, táto lehota začína plynúť až dňom, keď
sa podozrenie zamestnávateľa zmení na jeho vedomosť o závažnom porušení pracovnej disciplíny

zo strany zamestnanca. Z dokazovania vyplýva, že žalovaný preveroval možné závažné porušenie
pracovnej disciplíny, nakoľko mal podozrenie, že žalobca sa mohol dopustiť porušenia pracovnej
disciplíny, avšak čiastkové informácie mu poskytnuté neboli relevantne pre prijatie nespochybniteľného
záveru a teda skutočnú vedomosť o rozsahu závažnosti zodpovednosti žalobcu nadobudol až dňa
15.01.2016.

5. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu prostredníctvom svojho právneho
zástupcu uvádza, že sa s ním v celom rozsahu nestotožňuje. Pravdou je, že žalobca bezprostredne
po obdržaní okamžitého skončenia pracovného pomeru oznámil žalovanému, že žiada, aby mu bolaprideľovaná práca, a tiež, že dňa 16.04.2018 urobil podanie, ktorým rozšíril žalobu o náhradu ušlej mzdy.
Dňa 07.09.2018 však následne žalobca urobil podanie, z ktorého na strane 6, bod 11 jednoznačne
bez pochybností vyplýva, že nežiada ďalšie zamestnávanie, keď priamo uvádza, že v nadväznosti na

rozhodnutie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru navrhuje, aby súd rozhodol aj o náhrade mzdy
žalobcupodľa§79ods.1ZPzdôvoduneplatnéhoskončeniapracovnéhopomeruvovýškepriemerného
mesačného zárobku za obdobie od 03.02.2016 do času, kedy súd rozhodne, keďže žalobca nemá
záujem pracovať u žalovaného. Je teda zrejmé, že žalobca nemal záujem ďalej pracovať u žalovaného
a toto podanie vysvetľuje, prečo žiadal určiť, že pracovný pomer sa skončí dňom vyhlásenia rozsudku,

v kontexte s čím si zjavne žalobca neuvedomil, že v takom prípade nemôže žiadať náhradu mzdy
v takom rozsahu, ako ju žiadal v zmysle svojej žaloby. Ide o jednoznačnú snahu právneho zástupcu
žalovaného dezinterpretovať obsah právnych úkonov a prednesov žalovaného vytrhnutím časti jeho
vyjadrenia z kontextu, keď je úplne jasné, že žalobca na ďalšom zamestnávaní netrval. Teda v priebehu
súdneho pojednávania zmenil v tomto smere svoje pôvodné stanovisko, ktoré ku dňu rozhodnutia
súdu bolo také, že na ďalšom zamestnávaní netrvá. Z obsahu zápisnice zo dňa 26.06.2022 vyplýva

rovnako,ženežiadaďalšiezamestnávanie.Pokiaľzároveňmalpožiadavkunanáhradumzdyzaobdobie
36 mesiacov, je zrejmé, že túto nežiadal preto, že by požadoval ďalšie zamestnávanie, ako sa to snaží
navodiť teraz žalobca, ale preto, že v čase, kedy uplatnil zmenu žalobného petitu už spor trval viac ako
36 mesiacov, a teda žalobca len požiadal súd o maximum, čo žiadať mohol, nie však preto, že by žiadal
ďalšie zamestnávanie. Poukazuje na to, že žalobca po podaní zo dňa 07.09.2018 už nikdy výslovne

neuvádzal, že žiada, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Z judikatúry je zrejmé, že žalobca môže
v tomto smere meniť svoje stanovisko, to znamená, či žiadať ďalšie zamestnávanie, avšak len do doby
ukončenia dokazovania v rámci prvoinštančného konania, nie však v odvolacom konaní. Na stanovisku
žalobcu v tejto otázke nič nemení ani záverečná reč žalovaného. Všetky skutkové tvrdenia žalovaného
týkajúce sa žiadosti o nepriznanie náhrady mzdy sú nesporné, keďže žalobca ich v prvostupňovom

konaní nenamietal, ani sa k nim nevyjadril.

6. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného prostredníctvom svojho
právneho zástupcu uvádza, že s jeho názorom v ňom obsiahnutom, t.j. že okamžité skončenie
pracovného pomeru mu bolo doručené v rámci plynutia subjektívnej prekluzívnej 2-mesačnej lehoty

nesúhlasí, rovnako ako aj s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca mal závažne porušiť pracovnú
disciplínu, a to v takom vysokom stupni intenzity, že založil tak dôvod na okamžité skončenie pracovného
pomeru so žalobcom. Ak by aj žalobca pripustil, že došlo z jeho strany k porušeniu pracovnej disciplíny,
tak má za to, že toto nezakladalo stupeň intenzity závažného porušenia pracovnej disciplíny. Žalobca
bol u žalovaného zamestnaný od 14.07.2014, pričom počas celej doby existencie jeho pracovného

pomeru mu žalovaný nikdy nevytkol žiadne nedostatky v jeho práci, a dokonca ani po útoku na server
žalovaného. Medzi stranami nebolo sporné, že v lete 2015 došlo k útoku na server žalovaného,
pričom súd túto skutočnosť vyhodnotil v neprospech žalobcu, od tejto skutočnosti odvodzoval aj stupeň
intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobcom. Nebolo však v objektívnych možnostiach žalobcu,
aby zabezpečil, že sa nikto nikdy o útok na server žalovaného nepokúsi, ale zabezpečiť bezpečnosť

IT prostredia voči prípadnému útoku. Žalovanému v tomto smere žiadna škoda nevznikla, ani si ju
voči žalobcovi nikdy neuplatnil. Už z toho je zrejmé, že jeho práca nemohla vykazovať také závažné
nedostatky, aby tieto odôvodňovali použitie najprísnejšieho opatrenia, aké Zákonník práce pozná, a to
okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní tvrdí, že u žalobcu
sa jednalo o kontinuálne porušovanie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, pri ktorom subjektívna

lehota plynie od posledného porušenia pracovnej disciplíny, a teda vedomosť o porušení sa viaže
na posledné porušenie pracovnej disciplíny, tak žalobca k tomu uvádza, že uvedené nezodpovedá
vymedzeniu dôvodov uvedených v okamžitom skončení pracovného pomeru, čo žalobca aj pred súdom
namietal a vyplýva to aj z nahrávky pojednávania konaného dňa 10.09.2018, kde sudkyňa uvádzala, že
sú dve veci, ktoré neboli jednoznačné, a to síce, či bolo okamžité skončenie pracovného pomeru dané

včas a či boli skutkovo dostatočne vymedzené jeho dôvody. Bez povšimnutia v tomto smere nemôže
ostať ani skutočnosť, že hoci žalovaný tvrdí, že žalobca kontinuálne porušoval pracovnú disciplínu
závažným spôsobom takej intenzity, že je podľa jeho názoru dôvod na okamžité skončenie pracovného
pomeru v podstate kedykoľvek, žalobcovi nikdy nevytkol žiadne nedostatky v jeho práci, a to dokonca
ani po útoku na server žalovaného. Inak povedané, hoci žalovaný vychádzajúc z jeho tvrdení vedel

o kontinuálnom porušení pracovnej disciplíny žalobcom, bol
niekoľko mesiacov nečinný, čo nepochybne vyvoláva otázku ohľadom intenzity porušovania pracovnej
disciplíny žalobcom. Ak by sa totiž jednalo o porušenie pracovnej disciplíny takej intenzity, že bol daný
dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, tak je nečinnosť žalovaného nielen nepochopiteľná,ale predovšetkým znamená, že mu počas tejto nečinnosti plynula subjektívna premlčacia lehota.
Okamžité skončenie pracovného pomeru je možné iba vo výnimočných prípadoch, ktorý pre žalovaného
celkom zjavne z dôvodu jeho nečinnosti výnimočný nebol. V takom prípade mal žalovaný na prípadné

porušovanie pracovnej disciplíny žalobcu upozorniť a následne skončiť pracovný pomer výpoveďou, ak
by bol daný niektorý výpovedný dôvod, čo však neurobil.

7. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu prostredníctvom svojho právneho zástupcu uvádza, že
sa s jeho názormi nestotožňuje. Opakovane replikuje, že nepovažuje za správne posúdenie plynutia

subjektívnej lehoty na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru súdom a že podľa
jeho názoru správne malo dôjsť k zamietnutiu žaloby. V princípe opakuje dôvody, pre ktoré podal
odvolanie a pre ktoré nepovažuje názor súdu prvej inštancie o nedodržaní subjektívnej lehoty za
správny. Má za to, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že žalovaný preukázateľne
preveroval možné porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu, že mal podozrenia o jej porušení, avšak až
15.01.2016 získal relevantné informácie o ňom. V súvislosti s plynutím objektívnej lehoty na uplatnenie

okamžitého skončenia dáva do pozornosti názor Krajského súdu v Košiciach uvedený v rozsudku sp.
zn. 11CoPr/3/2019 zo dňa 17.06.2020, v ktorom tento vyslovil, že pokiaľ dôvod výpovede spočíva
v dlhodobom porušovaní pracovnej disciplíny rovnakým spôsobom, tak 2-mesačná subjektívna lehota
neskončí skôr, než po uplynutí 2 mesiacov odo dňa nasledujúceho po poslednom takomto porušení
pracovnej disciplíny a rovnako ani ročná objektívna lehota neskončí skôr, než po uplynutí jedného

roka odo dňa nasledujúceho po poslednom takomto porušení pracovnej disciplíny, s čím sa stotožnil aj
NS SR vo svojom rozhodnutí, keď odmietol dovolanie zamestnanca proti tomuto rozhodnutiu. V tomto
prípade tak subjektívna ani objektívna lehota neuplynula. Poukazuje na znenie okamžitého skončenia
pracovného pomeru, z ktorého je jasne zrejmá kontinuita v popise samotného okamžitého skončenia,
z ktorej vyplýva, že išlo o rozsiahle dlhodobé zanedbávanie povinností žalobcu. V zmysle rozhodnutia

5Cdo/74/2008 nie je potrebné skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre okamžité skončenie pracovného
pomeru rozvádzať do všetkých podrobností, pre určitosť a zrozumiteľnosť prejavu je rozhodujúce,
či sa dalo výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol pracovný pomer skončený. Nemožno sa stotožniť
s názorom žalobcu, že okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo dostatočne vymedzené. Bol
to žalobca, ktorý svojím podaním zo dňa 07.09.2019 uznal závery znaleckého posudku v tom zmysle,

že sa dopustil porušení kladených mu za vinu v okamžitom skončení pracovného pomeru. To, že stav
porušovania pracovnej disciplíny trval dlhodobo a že žalobca si bol vedomý svojich pochybení, t.j. že
ponechal infraštruktúru v kritickom stave, prípadne, že sám zapríčiňoval stav kritickej infraštruktúry,
nebolo podľa jeho názoru v konaní sporné. Na margo vedomosti žalovaného o porušení pracovnej
disciplíny závažným spôsobom poukázal na to, že mal len podozrenie na závažné porušenie a skutočnú

vedomosť o ňom získal až 15.01.2016. Štatutárny orgán totiž nedisponuje dostatočnými vedomosťami
na to, aby vedel spoľahlivo identifikovať závažné porušenie pracovnej disciplíny vo sfére IT.

8. Žalobca v písomnej reakcii na vyjadrenie žalovaného prostredníctvom svojho právneho zástupcu
poukazuje na to, že sporné v tejto chvíli je len to, či skončenie pracovného pomeru bolo dané

včas, v ktorom smere sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že tomu tak nebolo. Žalovaný
účelovo dezinterpretuje jeho vyjadrenia v súvislosti s prejavom vôle v tom zmysle, či trval na
ďalšom zamestnávaní. Poukazuje na ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, umožňujúce súdu na žiadosť
zamestnávateľa náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov primerane znížiť, s čím podľa jeho názoru bol
uzrozumený aj žalovaný.

9. Žalovaný v následnej reakcii na vyjadrenie žalobcu prostredníctvom svojho právneho zástupcu
v princípe, posúdiac obsah tohto podania, duplikuje skutočnosti, ktoré už uvádzal vo svojich
predchádzajúcich vyjadreniach.

10. Žalobca vo svojej konečnej reakcii na podania žalovaného prostredníctvom svojho právneho
zástupcu opakovane poukazuje na to, že žalovaný účelovo zavádza, keď tvrdí, že 13.10.2015
nedisponoval dostatočnou vedomosťou a dôkazmi o tom, že žalobca mal závažne porušiť pracovnú
disciplínu a že k tejto vedomosti prišlo až 15.01.2016. Samotný žalovaný totiž tvrdil, že v lete 2015
došlo k útoku na server žalovaného, na vyriešenie ktorej situácie bola prizvaná odborná spoločnosť,

teda mal podozrenie o možnom porušovaní pracovnej disciplíny žalobcom, o čom nepochybne vedel
už v priebehu mesiaca október 2015, čo je predovšetkým zrejmé zo znaleckého posudku predloženého
samotným žalovaným, jeho príloh a ďalších vykonaných dôkazov. Súd prvej inštancie v tomto smere
správne zistil, že e-mailová komunikácia zo dňa 16.10.2015 nasvedčuje zisteniu, že spoločnosťeasyWEB ponúkla žalovanému vykonanie plošnej stabilizácie bezpečnosti a zaslala mu harmonogram
realizácie plošnej stabilizácie bezpečnosti IT s tým, že táto mala prebiehať do 27.10.2015, pričom
aktualizáciaantivírusovéhoprogramubolavykonanánanovúverziu13.10.2015navšetkýchpočítačoch.

Dotknutá spoločnosť vykonávala podrobnú analýzu a stabilizáciu IT prostredia v priebehu mesiaca
október 2015, svedok A. G. uviedol, že telefonicky informoval žalovaného o priebežne zistených vadách
zistených auditom, ktoré si vyžadovali okamžitý zásah z hľadiska bezpečnosti IT systému, pričom
reporty sú datované z augusta a októbra 2015. Vo vzájomných súvislostiach preto súd prvej inštancie
dospel jednoznačne k správnemu záveru o tom, že nebola dodržaná subjektívna prekluzívna lehota

na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že tento stav trval
dlhodoboažalobcasibolvedomýsvojichpochybení,takklame.Vočitomusažalobcadôrazneužohradil
a toto popiera. Za nepravdivé a osočujúce považuje tvrdenie žalovaného, že žalobca si mal byť vedomý
svojich pochybení uvedených v okamžitom skončení pracovného pomeru, t.j. že ponechal infraštruktúru
v kritickom stave, prípadne, že sám zapríčiňoval tento kritický stav napríklad vypínaním firewal-u, jeho
nenastavením, sťahovaním porna a podobne.

11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolania v tej- ktorej časti podali v zákonnej
lehote strany v spore, v neprospech ktorých bolo napadnuté rozhodnutie v odvolaniami dotknutých
častiach vydané podľa § 359 CSP, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu
predchádzajúceho konania.

12. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaných odvolaní podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vo výroku vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie

a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

13. Žalobca sa podanou žalobou domáhal neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
daného mu žalovaným zo dňa 1.2.2016 odmietajúc tvrdenia žalovaného, že sa dopustil porušenia
pracovnej disciplíny, tak ako to žalovaný uvádzal v liste zo dňa 01.02.2016, primárne namietajúc, že

žalovaný uplatnil svoje právo okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcom po uplynutí prekluzívnej
subjektívnej lehoty stanovenej § 68 ods. 1 Zákonníka práce. V priebehu konania uplatnil žalobca tiež
nárok na náhradu mzdy v spojitosti s neplatným skončením pracovného pomeru.

14. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozhodnutím a to rozsudkom pod č.k. 21Cpr/2/2016-237 zo

dňa 28.07.2022 žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zamietol. Krajský súd
v Trenčíne v dôsledku odvolacej intervencie žalobcu uznesením pod č.k. 27CoPr/1/2023-290 zo dňa
28.03.2023 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie s tým, že úlohou súdu bude odstrániť zistené nedostatky, t.j. primárne sa vysporiadať
s časovým hľadiskom uplatnenia okamžitého skončenia pracovného pomeru so zreteľom na zákonné

lehoty, ako základného predpokladu pre vecný prieskum naplnenia zostávajúcich hmotnoprávnych
predpokladov pre možné platné okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom.

15. Následne súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím (v poradí druhým) výrokom I. určil, že
okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 01.02.2016 dané žalobcovi je neplatné, výrokom II.

uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi nárok na náhradu mzdy spolu s vyčísleným úrokom z
omeškania v sume 2.087,95 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. žalobu vo zvyšku
(o zaplatenie náhrady mzdy nad priznaný rozsah) zamietol a o trovách konania medzi stranami sporu
rozhodol výrokom IV. tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

16. Žalobca v odvolaní uvádza, že uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 pod písm.
b/, d/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, existencia inej vady, nesprávne skutkové
a právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie), smerujúc svoje odvolanie voči
zamietajúcej časti rozhodnutia (výrok III. týkajúci sa nepriznania náhrady mzdy nad prisúdený rozsah)
a v súvislosti s ním voči výroku o trovách konania (výrok IV.), kde žiada priznať náhradu v plnej výške.

V konkrétnosti ťažiskovo nesúhlasí s posúdením jeho prejavenej vôle vo vzťahu k svojmu ďalšiemu
zamestnávaniužalovaným,naktoromsúdprvejinštanciezaložilsvojezamietajúcerozhodnutie,namieta
tiež závery súdu prvej inštancie v zmysle ktorých sa mal dopustiť takého závažného porušeniapracovnej disciplíny, ktoré bolo spôsobilé k okamžitému skončeniu pracovného pomeru s ním zo strany
žalovaného.

17. Žalovaný v odvolaní uvádza, že uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1
pod písm. a/ až h/ CSP (nesplnenie procesných podmienok, porušenie práva na spravodlivý proces,
existencia inej vady, nevykonanie navrhovaných dôkazov, dotváranie skutkového stavu tzv. novotami,
nesprávne skutkové a právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie), posúdiac
odvolanie podľa jeho obsahu možno však konštatovať, že skutkové tvrdenia uvedené v odvolaní sú

subsumovateľné len pod dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ (vo vzťahu
k záverom vzťahujúcim sa k vyhovujúcej časti rozhodnutia - výrok I.), nanajvýš tiež pod písm. b/, resp.
d/ CSP (z hľadiska okrajových tvrdení o nedostatkov dôvodov rozhodnutia).

18. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných

podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo
rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací
súd uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre
zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a existenciu takejto vady žiaden z odvolateľov
v konkrétnosti ani netvrdil.

19. Následne odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie z hľadiska jeho správnosti vo
svetle relevantných vecných odvolacích námietok produkovaných odvolateľmi, teda možného naplnenia
produkovaných odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne
skutkové a právne závery na ktorých je založené rozhodnutie).

20. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) je
spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov
podľa kritérií daných ust. § 191 CSP, vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo

prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí
zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

21. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP)

je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne
mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne
interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku
toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

22. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností vyššie uvedené odvolacie námietky oboch odvolateľov
nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej
inštancie sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal predložené dôkazy v
rozsahupotrebnomprerozhodnutie,tietovyhodnotilvsúladesozásadamiuvedenýmivust.§191CSPa

zo správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery týkajúce sa nedodržania zákonnej
subjektívnej lehoty na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného,
zároveň však tiež týkajúce sa rozsahu možného priznania náhrady mzdy žalobcovi s poukazom na
jeho prejav týkajúci sa možnosti ďalšieho jeho zamestnávania žalovaným, na ktorých založil svoje
rozhodnutie. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok. Určujúca

spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára organickú (kompletizujúcu)
jednotu. Výsledkom vykonaného dokazovania je zodpovedajúci skutkový a právny záver súdu prvej
inštancie s ktorým sa odvolací súd plne identifikuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo
dňa 01.02.2016 dané žalovaným žalobcovi podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce pre závažnéporušenie pracovnej disciplíny žalobcom, spočívajúce vo vymenovaných podstatách zanedbávania
pracovných úloh je neplatné z dôvodu, že mu bolo dané po uplynutí subjektívnej dvojmesačnej lehoty
podľa § 68 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce), z ktorého dôvodu súd prvej inštancie

správne v tejto časti žalobe vyhovel a výrokom I. určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo
dňa 01.02.2016 dané žalovaným žalobcovi podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je neplatné.
Identicky za správny považuje odvolací súd názor súdu prvej inštancie spočívajúci v tom, že z hľadiska
nárokov uvedených v § 79 ods. 1 a 4 zákona č. 311/2001 Z.z., je rozhodujúce posledné stanovisko
zamestnanca o tom, či trvá/netrvá na tom, aby ho tento naďalej zamestnával, ktoré bolo známe pred

vyhlásením súdneho rozhodnutia o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a keďže žalobca
počas súdneho konania zmenil stanovisko v tomto smere a ďalej netrval na tom, aby ho žalovaný
zamestnával a keďže sa žalobca a žalovaný nedohodli inak, vychádzajúc z nevyvrátiteľnej domnienky
(§ 79 ods. 4 písm. b/ zákona č. 311/2001 Z.z.), podľa ktorej pracovný pomer žalobcu u žalovaného
skončil dohodou, a to ku dňu 05.02.2016 (deň doručenia žalobcovi), zamestnanec má nárok na náhradu
mzdy len v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov, čo

v konkrétnosti danej veci predstavovalo sumu 1.915,32 eur na zaplatenie ktorej žalovaného na prospech
žalobcu správne zaviazal a vo zvyšku žalobu o v tomto smere uplatnenom nároku zamietol. Súd prvej
inštancie správne vzal pokiaľ ide o zodpovedanie vyššie uvedených, pre rozhodnutie ťažiskových otázok
do úvahy výsledky vykonaného dokazovania, preukázané skutkové okolnosti a ich vplyv na nároky strán,
vychádzajúc z nich dôvodne žalobe v časti o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru na ťarchu žalovaného vyhovel, v nadväznosti na čo, prisúdil žalobcovi ním nárokovanú náhradu
mzdy, avšak na jeho ťarchu len v rozsahu prináležiacom jeho prejavu vôle v tom zmysle, že u žalobcu
pracovať ďalej nehodlá. V konečnom dôsledku vzhľadom na pomerný (ne)úspech oboch strán, týmto
náhradu trov konania nepriznal (§ 255 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich
skutočností týkajúcich sa vyššie identifikovaných ťažiskových otázok postupoval v súlade so zákonom,

rozhodol o nich poukazom na všetky relevantné skutočnosti, s následkom nespôsobilosti odvolania
k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, dospejúc
k záveru o vecnej správnosti jeho výrokovej časti. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil
od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých
právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu

týkajúcom sa nedodržania zákonnej lehoty na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru,
priznania rozsahu náhrady mzdy a trov konania, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho
potvrdenie. Súčasne sa odvolací súd s odôvodnením napadnutého rozsudku vo vyššie uvedenom
rozsahu identifikovaných otázok stotožňuje, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach
naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so

správnou citáciou zákonných ustanovení jednotlivých právnych predpisov. Obsah spisového materiálu
v predmetnom súdnom konaní pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok
(okrem už spomenutej výnimky) tak, ako sú v posudzovanej veci prezentované súdom prvej inštancie.

23. Nad rámec uvedeného odvolací súd vo vzťahu k odvolacím námietkam oboch odvolateľov považuje

za potrebné ešte uviesť nasledovné:

24. Súd prvej inštancie okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 01.02.2016 dané žalovaným
žalobcovi podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce pre závažné porušenie pracovnej disciplíny
žalobcom, spočívajúce vo vymenovaných podstatách zanedbávania pracovných úloh posúdil ako

neplatné z dôvodu, že mu bolo dané po uplynutí subjektívnej dvojmesačnej lehoty podľa § 68 ods. 2
zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce), z ktorého dôvodu v tejto časti žalobe vyhovel (určujúcim
výrokom I.).

25. Žalovaný s týmto názorom nesúhlasí argumentujúc, že dôvody, pre ktoré bol okamžite skončený

pracovný pomer so žalobcom, trvali aj do dátumu 15.01.2016, teda išlo o kontinuálne porušovanie
pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, pri ktorom subjektívna lehota plynie podľa názoru žalovaného
od posledného porušenia pracovnej disciplíny, a teda vedomosť o porušení sa viaže na posledné
porušenie pracovnej disciplíny. Tiež tvrdí, že ku dňu 13.10.2015 nedisponoval dostatočnou vedomosťou
a dôkazmi o tom, že žalobca závažne porušil pracovnú disciplínu, mal síce nejakú vedomosť o možných

pochybeniach, avšak v otázke možného porušenia pracovnej disciplíny to bolo len v rovine podozrenia,
skutočnú vedomosť o závažnom porušení pracovnej disciplíny nadobudol až 15.1.2016, v prospech
čoho podľa jeho názoru nasvedčuje výpoveď svedka H..26.Odvolacísúdvyššieuvedenénámietkyžalovanéhovyhodnotilakonespôsobilékinému,naprospech
žalovaného vyznievajúcemu rozhodnutiu v napadnutom výroku I.

27. Podľa § 68 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. (ďalej len „Zákonník práce“) v znení neskorších predpisov
(účinnom od 01.09.2011) zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba
vtedy, ak zamestnanec: a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b) porušil závažne
pracovnú disciplínu.

28. Podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný
pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel,
najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako
platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5.

29. Podľa § 70 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí

zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho
nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi,
inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. Nedodržanie týchto náležitostí má za
následok neplatnosť právneho úkonu.

30.Okamžitéskončeniepracovnéhopomeruzostranyzamestnávateľa,takakotosprávnevodôvodnení
svojho rozhodnutia uvádza tiež súd prvej inštancie, zakotvuje Zákonník práce ako výnimočný
spôsob skončenia pracovného pomeru a, vychádzajúc z jeho závažnosti pre obe strany pracovno-
právneho vzťahu, mal by sa v praxi uplatňovať len vo výnimočných prípadoch. Po zohľadnení
ustálenej judikatúry českých súdov je možné konštatovať, že okamžité skončenie pracovného pomeru

zo strany zamestnávateľa je akceptovateľné v situáciách (príkladmo rozhodnutie NS ČR sp. zn.
21Cdo/1483/2006, sp. zn. 21Cdo/84/2006, sp. zn. 21Cdo/1153/2003), keď nie je spravodlivé od
zamestnávateľa vyžadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Ide o jednostranný právny úkon
smerujúci k skončeniu pracovného pomeru okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia druhému
účastníkovi. Vychádzajúc z právnej úpravy je potrebné, aby zamestnávateľ dôvod okamžitého skončenia

pracovného pomeru uplatnil v subjektívnej lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa dozvie o dôvode
zakladajúcom možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, najneskôr v rámci objektívnej lehoty
do jedného roka od vzniku dôvodu. Ak ide o subjektívnu prekluzívnu lehotu na strane zamestnávateľa
stačí, ak sa o tomto dôvode dozvie bezprostredne alebo vyššie nadriadený vedúci zamestnanec, ktorý
je oprávnený tomuto podriadenému zamestnancovi, vo vzťahu ku ktorému sa okamžité skončenie

uplatňuje, ukladať pracovné úlohy a dávať mu záväzné pokyny, keďže je prakticky nereálne, aby
o každom porušení mal vedomosť priamo štatutárny zástupca zamestnávateľa (príkladmo uznesenie
ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 561/2012 s odkazom na judikatúru NS SR č. R 64/1973). Lehoty na
uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru sú hmotnoprávne a prekluzívne, ich márnym
uplynutím zaniká právo na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru. Objektívnu lehotu

môže zamestnávateľ využiť len vtedy, ak sa v rámci subjektívnej lehoty oprávnene nedozvedel
o dôvode, ktorý zakladá možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Ak sa zamestnávateľ
v priebehu dvojmesačnej prekluzívnej lehoty dozvedel o dôvode okamžitého skončenia pracovného
pomeru a svoje právo nevyužil, nemôže už okamžité skončenie pracovného pomeru uplatniť v rámci
jednoročnej objektívnej lehoty. Dodržanie subjektívnej lehoty je potrebné posúdiť k okamihu, keď je

okamžité skončenie pracovného pomeru doručované zamestnancovi, ktorého sa týka (t.j. teda nie
keď je odosielané, či spisované). Pre uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa je teda dôležitá subjektívna lehota, ktorá začne plynúť odo dňa, keď sa zamestnávateľ
o dôvode výpovede či okamžitého skončenia dozvedel. V praxi sa stáva, že zamestnávateľ sa dozvie
síce, že došlo k nejakému porušeniu nejakej povinnosti zo strany zamestnanca, ale nemá istotu, či

skutočne k porušeniu došlo, a preto začne dôslednejšie šetrenie, kde v určitých prípadoch by sa dalo
potom uvažovať o tom, že až výsledok takéhoto šetrenia, napríklad interného auditu, je relevantný pre
začiatok plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty. Potom aj deň tzv. „dozvedenia sa“ o zisteniach tohto
interného šetrenia by mal byť podstatným pre začiatok lehoty. Pred okamžitým skončením pracovného
pomeru teda zamestnávateľ musí mať zistený dôvod tohto okamžitého skončenia, pravdou je, že nestačí

iba podozrenie, že tento dôvod je daný. Ak by dôvodom okamžitého skončenia bolo reťazenie porušení
pracovnej disciplíny, ktoré by v súhrne predstavovali zvlášť hrubé porušenia pracovnej disciplíny, začína
lehota plynúť prvým dňom nasledujúcim po takomto poslednom porušení pracovnej disciplíny, avšak,
a to je určujúce, pri posudzovaní o ktorý prípad v konkrétnosti tej-ktorej veci sa jedná, je určujúcim obsahokamžitého skončenia pracovného pomeru, keďže len v príčinnej súvislosti s ním je možné začiatok
plynutia lehoty na uplatnenie okamžitého končenia pracovného pomeru posudzovať.

31. Z obsahu spisu vyplýva a medzi stranami nebolo sporným, že medzi stranami sporu bol založený
pracovnoprávny vzťah a to písomnou pracovnou zmluvou zo dňa 14.07.2014 na dobu neurčitú, so
zaradením žalobcu na pracovnú pozíciu „administrátor“. Rovnako nebolo sporné, že žalovaný ako
zamestnávateľ okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom ako zamestnancom listom zo dňa
01.02.2016 v ktorom konkretizoval šesť skutkových podstát, ktorými sa žalobca dopustil zanedbávania

pracovných povinností, ktoré mu vyplývajú z pracovnej zmluvy a popisu jeho pracovnej činnosti, ktorým
zanedbávaním povinností mal žalobca podľa žalovaného závažne porušiť pracovnú disciplínu, čo bolo
dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom podľa § 68 ods. 1 písm. b/ zákona
č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce.

32. V liste žalovaného zo dňa 01.02.2016, ktorým bolo dané žalobcovi okamžité skončenie pracovného

pomeru, sa uvádza, že dňa 15.01.2016 bola spoločnosti doručená záverečná správa z bezpečnostného
auditu IT prostredia spoločnosti žalovanej, ktorého správa IT prostredia patrí do zodpovednosti žalobcu,
v ktorej sa poukazuje na dlhodobé zanedbávanie povinnosti žalobcu pri vykonávaní pracovných
povinností a ďalej sa v liste uvádza, ako bolo poznamenané aj v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia,
že žalovaný vymedzil šesť porušení (pochybení) žalobcu pri výkone jeho práce, ktoré hodnotí audit ako

veľmi vysoko rizikový faktor, ovplyvňujúci bezpečnosť a stabilitu IT štruktúry spoločnosti a rovnako tiež
ukladania a spracovania dát v rámci spoločnosti. Je teda nadovšetku pochybnosť zrejmé (keďže iná
interpretácia ani udržateľná vzhľadom na formulovaný obsah nie je), že porušenie pracovnej disciplíny
vo vymenovaných bodoch žalovaný vzhliada v zisteniach z bezpečnostného auditu IT prostredia, ktorý
bol vykonaný v spoločnosti, pričom z výsledkov dokazovania nesporne vyplýva, že bezpečnostný

audit IT infraštruktúry žalovaného bol vykonávaný v rozsahu niekoľkých dní (potom, ako v lete 2015
došlo k útoku na e-mailový server žalovaného), a to spoločnosťou easyWEB s. r. o., na požiadavku
žalovaného, prebehol zber dát v trvaní dvoch dní a následne sa tieto dáta spracovali. Audit prebehol
v dňoch od 19.10.2015 do 27.10.2015, pričom o výsledkoch auditu podľa výpovede A. A. B., F.,
ktorý sa ho zúčastňoval, bol už počas jeho konania informovaný A. G., konateľ spoločnosti easyWEB

s. r. o., ktorý túto skutočnosť v rámci svojej výpovede nepoprel a ktorý následne rovnako v jeho
priebehu informoval žalovaného o týchto zisteniach (vo výpovedi sám uvádzal, že počas priebehu auditu
postupne zistili pochybenia, ktoré telefonicky oznamoval vedeniu spoločnosti, avšak žalovaný chcel
aj písomnú správu a z dôvodu zistených nedostatkov zaslal aj žalovanému harmonogram realizácie
plošnej stabilizácie, ktorý bol vykonávaný u žalovaného). Samotný A. G. vo svojej výpovedi uviedol, že

informácie, ktoré poskytoval žalovanému konkrétne v priebehu mesiaca november 2015 z tohto auditu,
bolitakzávažnéhocharakteru,žemohliohroziťčinnosťspoločnosti,bolinaúrovnivystaveniaspoločnosti
žalovaného možnej špionáži, či ukradnutia citlivých údajov (príkladmo boli nainštalované neoverené
ochranné systémy, alebo neboli vôbec zapnuté ochrany, ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo
dňa 26.04.2022), ktoré pochybenia, ako vyplynulo z výsluchu A. A. B., F., zistené auditom bolo možné

pripísať správcovi siete, pričom poskytnuté informácie tiež vyplývajú z reportov datovaných z augusta
a októbra 2015, zaznamenaných na CD nosiči, ktorý je prílohou znaleckého posudku na č.l. 136 spisu,
ktoré slúžili ako prameň zistení o závažných nedostatkoch aj pre znalca, a ktorými informáciami na nich
obsiahnutými už jednoznačne v obdobiach, kedy sú datované, A. G. disponoval.

33. Vyhodnotiac preto vyššie uvedené skutočnosti je neudržateľné tvrdenie žalovaného, že dôvodom
okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom bol sled porušení jeho pracovnej disciplíny,
ktorý mal pokračovať až do januára 2016, resp. do dňa, kedy bolo žalobcovi okamžité skončenie
pracovného pomeru doručené, a teda, že až od momentu ako prevzal výslednú správu, ktorej
predchádzali posledné porušenia pracovných povinností žalobcom, mal byť stanovený počiatok

plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Ako už bolo uvedené vyššie, z obsahu okamžitého skončenia
pracovného pomeru jednoznačne vyplýva, že dôvodom skončenia mali byť zistenia, ktoré vyplývali
z interného auditu IT prostredia spoločnosti žalovaného (takto to samotný žalovaný zadefinoval
v okamžitom skončení pracovného pomeru) a keďže tento audit bol preukázateľne vykonávaný
v spoločnosti žalovaného v období do 27.10.2015, je zrejmé, že predmetom posudzovania tohto auditu

mohlo byť len konanie žalobcu, ktoré tomuto dátumu ukončenia auditu predchádzalo, a to bez ohľadu
na to, či dovtedy išlo o jednorazové porušenie, či reťazenie takýchto pochybení v súhrne, podľa názoru
žalovaného predstavujúce závažné porušenie pracovnej disciplíny. Pokiaľ by aj žalobca bol mohol
v konaní, ktoré hodnotí žalovaný ako závažné porušovanie pracovnej disciplíny, naďalej po skončenítohto auditu pokračovať, nemohlo by to byť predmetom posudzovania tejto veci a takéto konanie teda
ani nie je určujúcim pre stanovenie počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, keďže určujúcim
je tu konanie vymedzené v okamžitom skončení pracovného pomeru, v príčinnej súvislosti s ktorým

konaním v ňom popísaným ( z hľadiska časového obdobia, ku ktorému sa malo vzťahovať) je možné
počiatok takejto lehoty skúmať. Pokiaľ porušenie pracovnej disciplíny, vychádzajúc z dotknutého listu,
žalovaný definoval výsledkami auditu, ktorý však prebiehal u žalovaného do 27.10.2015, je nadovšetku
pochybnosť zrejmé, že predmetom tohto auditu nemohlo byť konanie žalobcu, ktoré by prípadne aj
mohlo po skončení tohto obdobia pokračovať a ktoré by žalovaný prípadne aj mohol považovať za

porušenie pracovnej disciplíny. V tomto smere je preto námietka žalovaného, že súd prvej inštancie sa
týmtoreťazenímporušeniapracovnejdisciplínyžalobcu,kuktorémumalopodľajehotvrdeniadochádzať
až do doby okamžitého skončenia pracovného pomeru, nezaoberal, neopodstatnená, keďže skutočnosti
v tomto smere rozhodujúce nemajú oporu v obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru daného
žalobcovi.

34. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalovaného, že súd prvej inštancie
nesprávne stanovil počiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty už do obdobia predchádzajúcemu
dňu 15.01.2016, kedy až prevzal komplexnú správu od spoločnosti vykonávajúcej u neho audit, kedy
sa až podľa jeho tvrdenia reálne mal dozvedieť o pochybeniach pri dodržiavaní pracovnej disciplíny
žalobcom. Tiež vyššie uvedené tvrdenia odvolací súd hodnotí ako výlučne účelové. S týmito námietkami,

ktoré produkoval už pred súdom prvej inštancie, sa súd prvej inštancie v podrobnostiach a dostatočne
vysporiadal v bodoch 54/ až 56/ odôvodnenia svojho rozhodnutia, pričom odvolací súd sa s prijatými
závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k tejto problematike v plnom rozsahu stotožňuje, na tieto
v podrobnostiach poukazuje, aby ich nadbytočne nereplikoval. Možno len zdôrazniť, že súd prvej
inštancie správne za významnú skutočnosť pri skúmaní momentu začatia plynutia prekluzívnej lehoty

považoval samotné vykonanie bezpečnostného auditu IT systému žalovaného, ktorý prebehol v dňoch
od 19.10.2015 do 27.10.2015 (keďže na jeho výsledky jednoznačne okamžité skončenie pracovného
pomeru odkazuje a v jeho výsledkoch aj žalovaný zjavne vzhliadal dôvod pre okamžité skončenie
pracovného pomeru so žalobcom), ktorý bol vykonaný spoločnosťou easyWEB s. r. o., na vykonanie
ktorého bol prizvaný A. G. tiež A. A. B., F., z ktorého vyplynuli tak závažné nedostatky podľa výpovede

A. B., ktoré bolo potrebné zo strany žalovanej spoločnosti bezodkladne riešiť, keďže vzhľadom na
ich závažnosť nebol dôvod čakať na písomnú správu. Podľa výpovede A. B., výsledky auditu boli
komunikované A. G., konateľom spoločnosti easyWEB s. r. o. (ktorý to ani vo výpovedi nepoprel)
vedeniu žalovanej spoločnosti, a to už počas priebehu auditu, keďže išlo o závažné pochybenia, pričom
na tejto vedomosti žalovaného o výsledkoch tohto auditu nič nemení to, že žalovaný chcel tiež aj

k tomu písomnú správu. O vedomosti žalovaného o závažnosti zistených nedostatkov svedčí aj prijatý
harmonogram realizácie plošnej stabilizácie IT systému u žalovaného, A. G. jasne vo výpovedi uviedol,
že informácie poskytnuté mu žalovanému v priebehu auditu aj v priebehu mesiaca november 2015 boli
tak závažného charakteru, že by mohli ohroziť činnosť spoločnosti, keďže boli na úrovni vystavenia
spoločnosti žalovanej prípadnej špionáže, či krádeže citlivých údajov (boli nainštalované neoverené

ochranné systémy, či neboli vôbec zapnuté ochrany), ktoré podľa A. B. bolo možné pripísať správcovi
siete. Na základe vyššie uvedeného preto súd prvej inštancie správne posúdil, že žalovaný už počas
auditu a počas spracovania získaných dát z auditu, a to prostredníctvom jeho informovania zo strany A.
G. ako konateľa spoločnosti easyWEB s. r. o., ktorá audit vykonávala, bol informovaný o tak zásadných
nedostatkoch zistených auditom, ktoré si vyžadovali okamžitý zásah z hľadiska bezpečnosti IT systému

žalovaného, ktoré informácie ním poskytnuté tiež vyplývali z reportov datovaných z augusta a októbra
2015 zaznamenaných na CD nosiči, ktorý je prílohou znaleckého posudku a ktorými informáciami
z týchto reportov už v obdobiach, kedy sú datované, jednoznačne A. G. disponoval a o nich aj
žalovaného informoval. Jednoznačne a nepochybne o vedomosti žalovaného o týchto pochybeniach,
v ktorých nakoniec aj vzhliadol dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom,

nasvedčuje aj skutočnosť, že už v októbri 2015 boli vykonané opatrenia na ochranu IT systému
žalovaného spoločnosťou easyWEB, s. r. o., keďže žalobca preukázal, že dňa 13.10.2015 boli na
všetkých počítačoch vykonané aktualizácie antivírusového programu a ďalšie, a tvrdenie, že by dotknutá
spoločnosť vykonala takéto opatrenia bez súhlasu žalovanej spoločnosti ako objednávateľa auditu,
či bez akýchkoľvek dôvodov (napriek tomu že práve prebehol audit) sú z hľadiska dôveryhodnosti

neudržateľné. To, že žalovaná spoločnosť napriek vedomosti o takom konaní žalobcu, ktorému mu
pripisuje na ťarchu teda napriek poskytnutým informáciám spoločnosťou easyWEB, s. r. o. pri závažnom
ohrození svojho IT systému aj po vykonaní auditu a informovaní A. G. zostala nečinná s neudržateľným
odôvodnením, že čakala na komplexnú písomnú správu, rozhodne ide na ťarchu žalovanej spoločnosti.Z dokazovania vyplynulo, že dokonca za tohto stavu pri tejto informovanosti o zisteniach plynúcich
z októbra 2015 vedenie spoločnosti nereagovalo na požiadavku na stretnutie spoločnosti vykonávajúcej
audit za účelom predloženia písomnej správy v decembri 2015, kedy už preukázateľne výsledky auditu

boli spracované aj do písomnej podoby, a vedenie spoločnosti stanovuje tento termín až na polovicu
januára2016.Pokiaľtátonečinnosťnastranežalovanéhomalazanásledokuplynutiesubjektívnejlehoty
na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru, ide to výlučne na jej ťarchu, keďže zjavne
opomenulastarúrímskuzásadu,vzmyslektorej„vigilantibusiurascriptasunt“,tedaprávapatriabdelým,
tým, ktorí sa o svoje práva starajú, ktorí si ich strážia, pretože v opačnom prípade tieto práva strácajú,

ako tomu vo výsledku bolo tiež vo vzťahu k tejto problematike v posudzovanej veci. Správne však súd
prvej inštancie tiež poukázal na prítomné významné pochybnosti vo vzťahu k vierohodnosti z uvedeného
časovéhoobdobiadatovanéhopreberaciehoprotokolukspráveovýsledkuauditu,keďžetentopreberací
protokol napriek tomu, že mohol byť spôsobilý za určitých okolností byť na prospech žalovaného a teda
racionálne mal byť prvým dôkazom, ktorý by na svoju obranu žalovaný mal vyprodukovať a súdu
tento predložiť, bol do konania doložený napriek niekoľko rokov trvajúcemu sporu až tesne pred jeho

ukončením. Konanie žalovaného, ktorý v rozpore s tým, čo tvrdí v okamžitom skončení pracovného
pomeru, t.j. že každý ďalší deň trvania pracovného pomeru so žalobcom by ohrozoval spoločnosť,
ponecháva plynúť dlhšie časové obdobie, v ktorom je nečinný a pracovný pomer so žalobcom končí až
listom zo dňa 01.02.2016, ktorý je doručený žalobcovi až dňa 05.02.2016.

35. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností teda za najneskorší začiatok plynutia subjektívnej
lehoty je potrebné považovať mesiac november 2015 (aj jeho koniec) kedy podľa výpovede A. G. bolo
vedenie žalovaného ním znova o komplexných výsledkoch auditu informované (A. G. uvádzal, že to
bolo v priebehu mesiaca november 2015), pokiaľ žalovaný preukázateľne okamžite skončil pracovný
pomer so žalobcom listom zo dňa 01.02.2016, doručenom žalobcovi dňa 05.02.2016, došlo k tomu

jednoznačne až po uplynutí subjektívnej prekluzívnej lehoty. Odvolací súd poznamenáva, že pri určení
počiatku plynutia subjektívnej lehoty, by pritom bolo možné vychádzať už zo dňa 27.10.2015, kedy
bol skončený bezpečnostný audit, už v priebehu ktorého, ako vyplynulo z výsledkov dokazovania,
o všetkých závažných zisteniach z neho plynúcich bolo konateľom spoločnosti easyWEB, s. r. o. vedenie
žalovaného v jeho priebehu informované, tak subjektívna lehota by aj v takomto prípade uplynula už do

konca decembra 2015, pretože nemožno v týchto okolnostiach na ťarchu žalobcu pripísať, že žalovaný
napriek svojej vedomosti o závažných zisteniach plynúcich z auditu sa rozhodol počkať aj na písomnú
podobu týchto zistení, odovzdanie ktorej správy naviac sám odďaľoval, čím jednoznačne uplynutie tejto
lehoty sám spôsobil. Keďže objektívnu lehotu môže zamestnávateľ využiť len vtedy, ak sa v rámci
subjektívnej lehoty nedozvedel o dôvode, ktorý zakladá možnosť okamžitého skončenia pracovného

pomeru, pričom žalovaný v priebehu dvojmesačnej prekluzívnej subjektívnej lehoty sa o dôvodoch pre
skončenie dozvedel, svoje právo v rámci jej plynutia nevyužil, nebolo možné vychádzať z toho, že
okamžité skončenie pracovného pomeru mohol uplatniť v rámci jednoročnej objektívnej lehoty, ktorá
za týchto okolností je už bezpredmetná (žalovaný už nemôže uplatniť okamžité skončenie pracovného
pomeru v rámci jednoročnej objektívnej lehoty, pokiaľ boli splnené podmienky pre plynutie subjektívnej

dvojmesačnej prekluzívnej lehoty, ktorá tiež márne uplynula, ako tomu bolo tiež v podmienkach tejto
veci). Na základe uvedeného súd prvej inštancie teda správne dospel k záveru, že žaloba v časti
o okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 01.02.2016 daného žalovaným žalobcovi podľa
§ 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné z dôvodu, že bolo dané po uplynutí subjektívnej
dvojmesačnej lehoty podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce a súdu prvej inštancie tak nezostávalo nič

iné, ako žalobe v tejto časti vyhovieť, určiť okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné
a v nadväznosti na to odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné, len ako vecne správne rozhodnutie v tejto
časti potvrdiť.

36. V ďalšej časti sa odvolací súd zaoberal odvolacími námietkami žalobcu, smerujúcimi voči

zamietajúcej časti rozhodnutia (výrok III.), keďže tento vyjadruje nespokojnosť s rozsahom prisúdenej
mu náhrady mzdy, založenej súdom prvej inštancie na zistení, že žalobca v priebehu konania zmenil
svoju prvotne prejavenú vôľu a už nechcel, aby ho žalobca aj v prípade určenia neplatného skončenia
pracovného pomeru ďalej zamestnával. Nesúhlasil s prisúdením mu náhrady len za obdobie výpovednej
doby dvoch mesiacov, vychádzajúc zo sumy jeho priemerného zárobku podľa § 134 Zákonníka práce.

Poukazoval na to, že bezprostredne potom, čo mu žalovaný doručil okamžité skončenie pracovného
pomeru, tomuto písomne oznámil, že žiada, aby mu bola pridelená práca, už len z ktorého dôvodu
sa nemôže stotožniť s názorom, že odprezentoval v priebehu konania svoj nezáujem pracovať
u žalovaného. Poukazuje tiež na to, že vo svojom podaní zo dňa 16.04.2018 rozšíril žalobu o náhraduušlej mzdy, ktorá zmena žaloby bola aj pripustená a podľa jeho názoru tiež z podania zo dňa 07.09.2018,
na ktoré poukazuje súd prvej inštancie vyplýva, že sa domáhal prideľovania práce, s čím súvisí aj
opodstatnenosť jeho nároku na náhradu mzdy v rozsahu, aký uplatňuje. Poukazuje na to, že dokonca

v zmysle judikatúrnych rozhodnutí (R 24/96, R 43/1984), žaloba o neplatnosť rozviazania pracovného
pomeru s nárokom na náhradu mzdy nahrádza samostatný prejav zamestnanca voči zamestnávateľovi,
že na ďalšom zamestnávaní naďalej trvá. Podľa jeho názoru, ak by aj teoreticky pripustil, že podaním
zo dňa 07.09.2018 prestal trvať na svojom zamestnávaní, tak následne svoje stanovisko zmenil, keď
konkrétne z podania zo dňa 29.04.2022 je zrejmé, že si uplatňuje náhradu mzdy za 36 mesiacov.

37. Podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a
zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom
nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak a) bola daná neplatná
výpoveď, uplynutím výpovednej doby, b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v
skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

38. Podľa § 79 ods. 5 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce prípadoch ustanovených v odseku 4
písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za
výpovednú dobu dvoch mesiacov.

39. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, rozsah práv zamestnanca, s ktorým bol neplatne
skončený pracovný pomer závisí od toho, či má zamestnanec záujem pokračovať v pracovnom pomere.
I keď bola neplatnosť skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa určená právoplatným
súdnym rozhodnutím, nemusí tento pracovný pomer naďalej trvať. Tento trvá naďalej v takomto prípade
len vtedy, ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Túto

skutočnosť môže zamestnanec zamestnávateľovi oznámiť kedykoľvek po tom, ako s ním zamestnávateľ
neplatne skončil pracovný pomer, najneskôr však do rozhodnutia súdu, ktorým bolo konanie o žalobe
zamestnanca o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru právoplatne skončené, a ktorým bola
určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Zamestnanec môže svoje stanovisko v tom smere, či
trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával meniť, rozhodujúce je však z hľadiska nárokov

uvedených v § 79 ods. 1 až 4 ZP posledné stanovisko zamestnanca, ktoré oznámil zamestnávateľovi
pred vyhlásením súdneho rozhodnutia o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Tento
jednostranný právny úkon adresovaný zamestnávateľovi nevyžaduje písomnú formu pod následkom
neplatnosti tohto právneho úkonu. Môže sa tak stať konaním i opomenutím, ako aj iným spôsobom, ktorý
však nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chcel zamestnanec vyjadriť. Zamestnávateľ je teda povinný

zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, ako
dôsledok nesplnenia povinnosti zo strany zamestnávateľa prideľovať mu prácu. Ak netrvá zamestnanec
na ďalšom zamestnávaní, nastáva, hoci bola právoplatným rozhodnutím súdu vyslovená neplatnosť
rozviazania pracovného pomeru, právna fikcia rozviazania pracovného pomeru dohodou (§ 79 ods. 4
ZP), v ktorom prípade sa pracovný pomer neskončí na základe neplatného zrušovacieho prejavu, ale

v dôsledku zákonom stanovenej nevyvrátiteľnej domnienky sa končí dohodou uplynutím výpovednej
doby pri neplatnej výpovedi alebo dňom, kedy sa mal pracovný pomer skončiť neplatným okamžitým
skončením, v ktorom prípade, ak bol tento skončený neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho
zamestnávateľďalejzamestnával,zamestnanecmánároknanáhradumzdyvsumesvojhopriemerného
zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

40. V konkrétnostiach tejto veci sa s touto problematikou vysporiadal súd prvej inštancie v bodoch 57/
až 59/ odôvodnenia svojho rozhodnutia, na ktoré odvolací súd v podrobnostiach poukazuje, keďže sa
s nimi identifikuje. Súd prvej inštancie ako ani odvolací súd ani v najmenšom nespochybňujú, že žalobca
potom, ako mu bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru, písomne oznámil žalovanému,

že trvá na tom, aby ho tento ďalej zamestnával. Rovnako je pravdou, že i keď súčasťou prvotnej žaloby
nebol nárok na náhradu mzdy, v priebehu konania o tento nárok žalobca žalobu rozšíril a súd túto zmenu
aj pripustil. Tieto skutočnosti medzi stranami spornými neboli. Rovnako však je na druhej strane pravdou,
tak ako to v odôvodnení rozhodnutia uvádza súd prvej inštancie, že vychádzajúc z podania zo dňa
07.09.2018 (na č. l. 139 spisu) žalobca svoje pôvodné stanovisko o tom, že trvá na tom, aby ho žalovaný

naďalej zamestnával zmenil, keď jednoznačne formuluje v rámci tohto podania svoje stanovisko v tom
zmysle, že netrvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával a výslovne uvádzal „žalobca nemá
záujem pracovať u žalovaného“ a to napriek tomu, že zároveň uplatňoval nárok na náhradu mzdy (pokiaľ
práve na túto skutočnosť žalobca v odvolaní poukazuje). Za pozornosť stojí, že svoje stanovisko v tomzmysle, že nemá záujem pracovať u žalovaného, zduplikoval žalobca tiež vo svojom podaní zo dňa
25.04.2022 (č. l. 213 spisu), a to aj pri stále pretrvávajúcom nároku na náhradu mzdy. Zmena tohto
posledného stanoviska z ďalších jeho podaní vyprodukovaných do doby, ako súd prvej inštancie vo veci

rozhodol, nevyplýva. Vychádzajúc potom z vyššie uvedeného posledného stanoviska, spočívajúceho
v tom, že žalobca netrvá na tom, aby ho žalovaný zamestnával, za stavu, že okamžité skončenie
pracovného pomeru zo dňa 01.02.2016 bolo správne určené za neplatné, je potom potrebné vychádzať
z nevyvrátiteľnej domnienky v zmysle § 79 ods. 4 písm. b) Zákonníka práce, podľa ktorej pracovný
pomer žalobcu u žalovaného skončil dohodou ku dňu 05.02.2016, v ktorý deň bolo okamžité skončenie

doručené žalobcovi, za ktorých skutkových okolností, vychádzajúc z § 79 ods. 5 Zákonníka práce,
priznal súd prvej inštancie správne žalobcovi nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku
podľa § 134 Zákonníka práce za výpovednú dobu dvoch mesiacov, pričom čiastka prisúdená súdom vo
výške 1.915,32 eur ako dvojnásobok priemerného zárobku 957,66 eur z hľadiska jej správnosti medzi
účastníkmi spornou nebola. Za týchto okolností potom odvolací súd tiež odvolacie námietky žalovaného
v tomto smere vyhodnotil ako neopodstatnené, dospejúc k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

v jeho zamietajúcom výroku III., voči ktorému odvolanie žalovaného smerovalo, je vecne správne.

41. Žalovaný v rámci svojich odvolacích námietok tiež pomerne obsiahlo polemizuje so správnosťou
názorov súdu prvej inštancie obsiahnutých v odvolaní, v zmysle ktorých súd prvej inštancie napriek
tomu, že posúdil okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi za neplatné z dôvodu, že

bolo uplatnené oneskorene, t. j. po uplynutí dvojročnej subjektívnej prekluzívnej lehoty, sa zaoberal aj
naplnením vecných dôvodov uvedených v okamžitom skončení pracovného pomeru a ich hodnotením
z hľadiska toho, či tieto je možné považovať za tak hrubé porušenie pracovnej disciplíny, ktoré
opodstatňovalo tento spôsob skončenia pracovného pomeru so žalobcom s tým, že podľa názoru prvej
inštancie tieto dôvody boli dané, naplnené a okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi

z hľadiska týchto dôvodov, teda z hľadiska vecného, ako aj z hľadiska naplnenia formálnych náležitostí
tohto jednostranného právneho úkonu malo opodstatnené, v reakcii na čo samozrejme vo vyjadreniach
žalobca žalovanému i súdu oponuje. S týmito odvolacími námietkami, či reakciami na nebol najmenší
dôvod,abysaodvolacísúdzaoberalaichvecnústránkupreskúmaval.Súdprvejinštancietotiž pochybil,
keď primárne dospejúc k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo dané žalobcovi po

uplynutí subjektívnej prekluzívnej lehoty, z ktorého dôvodu ho posúdil ako neplatné, sa neprípustne
a v rozpore s akoukoľvek logikou zaoberal vecnou stránkou okamžitého skončenia pracovného pomeru
z hľadiska naplnenia uplatnených dôvodov, či posudzovania intenzity možného porušenia pracovnej
disciplíny žalobcom. Takýto postup pri oneskorenom uplatnení okamžitého skončenia pracovného
pomeru do úvahy neprichádzalo, a preto aj závery v tomto smere prijaté súdom prvej inštancie sú bez

právneho významu, nezakladajú vo vzťahu ku ktorejkoľvek strane žiadne nároky a na tieto ani z hľadiska
odvolacieho prieskumu nie je možné teda prihliadať. Aké úvahy súd prvej inštancie viedli k tomu, aby
takto postupoval, z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva a pokiaľ by už rozhodnutie súdu prvej inštancie
nebolo predtým zrušené, nepochybne by v tomto prípade viedli odvolací súd k zrušujúcemu rozhodnutiu,
čo však vzhľadom na procesnú prekážku nemožnosti opakovaného zrušenia rozhodnutia, pristúpiť

nebolo možné.

42. Záverom k vecným námietkam odvolateľov odvolací súd uvádza, že len samotná polemika
odvolateľov so závermi súdu prvej inštancie, či prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, tiež
len kritika toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu dotknutých právnych otázok, významovo

nie je spôsobilou narušiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, rovnako ako ani naplnenie princípu
právnej istoty, či legitímnych očakávaní neznamená, že všeobecný súd sa musí stotožniť s predstavami
a názormi toho-ktorého účastníka, ale povinnosťou súdu je vždy rozhodnúť spravodlivo, berúc zreteľ
na všetkých, ktorých sa rozhodnutie týka ako tomu tiež je v podmienkach tejto veci.

43. Odvolatelia tiež (i keď len okrajovo) spochybňujú (ne)dodržanie parametrov kladených zákonom
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia vzťahujúceho sa k ťažiskovým otázkam, čo možno subsumovať
pod dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (porušenie práva na spravodlivý
proces), príp. d/ CSP (existencia inej vady).

44. K námietkam odvolateľov týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie je potrebné uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj
právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na
spravodlivý proces. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový(skutočný) stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové
a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné,
neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Z práva na spravodlivé súdne konanie

vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s
výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre
ľudské práva zároveň nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Len ak ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia teda neznamená, že súd musí dať podrobnú
odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).

45. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je teda síce nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny
proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1
Ústavy SR, avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré
bolo (ne)vyhovené uplatnenému nároku, čím je pre účastníkov veľmi obtiažne pochopiť takéto
rozhodnutie nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch

zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné.
Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti
účastníkovi konať pred súdom (porušenie práva na spravodlivý proces), následkom zistenia ktorej je
zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo aj Občianskoprávne
kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo

stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod R 2/2016, vychádzajúc z ktorého len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá dôvod na odvolanie spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces uvedený v ust.
§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s

čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto vada poškodí účastníka
konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku,
do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery
ho možno posudzovať ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý
proces.

46. Vo svetle vyššie uvedených východísk odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie spĺňa kvalitatívne parametre pre odôvodnenie rozhodnutia dané § 220 ods. 2 CSP v častiach,
ktoré boli pre vecný prieskum odvolacieho súdu so zreteľom na odvolacie námietky významné, preto ho
nemožno vo vzťahu k záverom na ktorých bolo založené rozhodnutie považovať za nepreskúmateľný,

neodôvodnený, arbitrárny, či prekvapivý. Z odôvodnenia je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností
a dôkazov súd vychádzal, akými úvahami sa riadil, ako ich posudzoval a tiež aké závery zaujal
k jeho právnemu posúdeniu. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá aj základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia, vyplýva z neho vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, dostatočným spôsobom sa vysporiadavajúc

s relevantnými námietkami oboch strán. Skutočnosť, že odvolatelia sa so spôsobom posúdenia
nastolených otázok súdom prvej inštancie, či dôvodmi na ktorých rozhodnutie založil súd prvej
inštancie subjektívne nestotožňujú a považujú ich za nesprávne, nemôže sama o sebe viesť k záveru o
zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a tiež nemôže byť spôsobilá založiť odlišné
rozhodnutie, ak súd prvej inštancie pri posudzovaní esenciálnych otázok vychádzal z platnej právnej

úpravy. Závery súdu prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich otázok boli výsledkom procesu
komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré
v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia o uplatnenom
nároku.

47. Z uvedených dôvodov tak nebolo možné konštatovať naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného
v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ani pod písm. d/ CSP z pohľadu tvrdených nedostatkov odôvodenia
napadnutého rozhodnutia.48. Nad rámec vyššie uvedených odvolacích dôvodov, ktoré podľa názoru neboli spôsobilé k odlišnému
rozhodnutiu odvolacieho súdu a to na prospech ani jedného z odvolateľov, títo v odvolaní
nekonkretizovali žiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by boli subsumovateľné pod iné dôvody uvedené v ust.

§ 365 ods. 1 CSP (pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádzal avšak bez bližšej konkretizácie uplatňovanie
dôvodov na odvolanie v plnej škále ich uvedenia v ust. § 365 ods. 1 CSP).

49. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval
pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, za súčasného zistenia o správnosti rozhodnutia tiež v časti

o trovách konania (odvolatelia v konkrétnosti žiadne vady rozhodnutia v tejto časti ani nešpecifikovali),
rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Strany
sporu v odvolaniach proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedli žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré
by boli spôsobilé k odlišnému, na ich prospech vydanému rozhodnutiu v tej-ktorej odvolaním napadnutej
časti, či s ktorými by sa nebol zaoberal a tiež vysporiadal už súd prvej inštancie.

50. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
2 CSP tak, že stranám v odvolacom konaní, nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania,
vzhľadom na to, že ani jedna zo strán vo vzťahu k svojmu odvolaniu úspech nezaznamenala.

51. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh § 428 CSP).