Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/140/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112221757
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1112221757.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek

senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar.
XX.X.XXXX, bytom A. XX, D. proti žalovaným: 1/ Slovenská republika, zast. Kanceláriou Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. 13, Bratislava a 2/ Kancelária Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. 13, Bratislava o porušení zásady rovnakého zaobchádzania
a iné, na odvolanie žalobcu a žalovanej 1/ proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa
13.5.2021, č.k. 15C/136/2012-251, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že rozhodnutím bývalého predsedu Najvyššieho
súdu SR A. E. F. o priznaní odmien sudcom Najvyššieho súdu SR v decembri 2009, v júli 2010
a v decembri 2010 žalovaná 1/ porušila právo žalobcu na rovnaké zaobchádzanie a právo nebyť
diskriminovaný (výrok I.), žalovanej 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 20 850 eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku (výrok II.), žalovanej 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy 5 000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.), žalobu voči žalovanej 2/ zamietol

(výrok IV.), vyslovil, že žalobca má voči žalovanej 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s
tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom (výrok V.) a žalovanej 2/ nárok na náhradu trov konania
voči žalobcovi nepriznal (výrok VI.).

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, § 25 ods. 1, § 34 ods. 1, §
65 ods. 1, 4, § 79 ods. 1 písm. b), c), § 79 ods. 2, 3, § 150 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 17.7.2009 do 31.12.2010
(ďalej len „zákon č. 385/2000 Z.z.“), § 13 ods. 1, 2, 3, 5, § 119a ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník
práce (ďalej len „Zákonník práce“), § 34 ods. 1, § 42 ods. 2 písm. b), § 2 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z.z.“), § 2 ods. 1, § 2a
ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 2, 3, § 6 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. b), § 9 ods. 1, 2, 3, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 365/2004
Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a
doplneníniektorýchzákonov(ďalejlen„zákonč.365/2004Z.z.“alebo„antidiskriminačnýzákon“)avecne

tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 9.7.2012 v znení pripustenej zmeny domáhal určenia,
žerozhodnutímbývaléhopredseduNajvyššiehosúduSRA.E.F.opriznaníodmiensudcomNajvyššieho
súdu SR v decembri 2009, v júli 2010 a v decembri 2010 žalovaná 1/ porušila právo žalobcu na rovnaké
zaobchádzanie a právo nebyť diskriminovaný, súčasne aby bola žalovanej 1/ uložená povinnosť zaplatiťžalobcovi sumu 20 850 eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 eur, to všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku, za súčasného priznania nároku na náhradu trov konania. Pre prípad, že by
súd dospel k záveru, že pasívne vecne legitimovanou je v konaní žalovaná 2/, domáhal sa identických

nárokov voči žalovanej 2/, a pre prípad vyhodnotenia pasívnej vecnej legitimácie oboch žalovaných v
konaní sa domáhal identických nárokov voči žalovaným 1/ a 2/, v časti peňažného plnenia spoločne a
nerozdielne. Žalobca odôvodnil žalobu tým, že od 1.4.2000 vykonával funkciu sudcu občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu SR a od 1.1.2007 vykonával aj funkciu predsedu senátu. Rozvrhom práce na
rok 2009 bol zaradený do senátu „4C“ ako druhý predseda senátu v zložení A. G. D., prvá predsedníčka

senátu a A. H. I. tretí člen senátu. Rozvrhom práce na rok 2010 bol zaradený do senátu „6C“ ako druhý
predseda senátu pri zložení A. J. K., prvý predseda senátu a A. H. I., tretí člen senátu. Sudcovská rada
Najvyššieho súdu SR uzneseniami č. 70/2009, č. 78/2009 vydanými v závere roka 2009, uznesením č.
55/2010 zo dňa 3.5.2010 a uznesením č. 55/2010 zo dňa 15.11.2010 navrhla predsedovi Najvyššieho
súduSRpriznaťsudcomodmenyvzmysle§79ods.1písm.b),c),ods.3zákonač.385/2000Z.z.vznení
účinnom do 31.12.2010 vo výške, ktorú umožňuje plánované čerpanie fondu mzdových prostriedkov

sudcovapodľačl.III.bod1,2KritériínapriznávanieodmiensudcomNajvyššiehosúduSR,t.j.riadiacsa
zásadou adekvátnosti, rovnosti, podľa ktorej odmena sa navrhuje rovnako všetkým sudcom, ktorí danú
alebo porovnateľnú úlohu plnili v rovnakom čase a v rovnakom funkčnom či inom zaradení. Predseda
Najvyššieho súdu SR A. E. F. rozhodol o priznaní odmien v decembri 2009 s tým, že žalobcovi bola
priznaná odmena vo výške 2 000 eur (zúčtovaná vo výplate za december 2009) a ďalším členom senátu,

do ktorého bol zaradený žalobca, bola priznaná odmena 10 000 eur (A. D.) a asi 8 000 – 9 000 eur (A. I.),
ďalej v júli 2010 rozhodol o priznaní odmeny žalobcovi vo výške 100 eur (zúčtovaná vo výplate za mesiac
júl 2010), ďalšiemu členovi senátu asi 10 000 eur (A. K.) a asi 8 000 – 9 000 eur A. I. a rozhodnutím
predsedu súdu v decembri 2010 bola žalobcovi priznaná odmena vo výške 50 eur (zúčtovaná vo výplate
za mesiac december 2010) a ďalším členom senátu bola priznaná odmena asi 4 000 eur (A. K.) a asi 1

800 eur (A. I.). Žalobca uviedol, že na riadnom, včasnom a plynulom vybavovaní vecí pridelených senátu
sa podieľal rovnako ako jeho ostatní členovia, ktorým boli priznané odmeny v niekoľkonásobne väčšom
rozsahu ako žalobcovi, ktorý nepozná dôvod takéhoto rozdielneho odmeňovania. Odmeny v rovnakom,
prípadne aj vo väčšom rozsahu ako boli priznané ostatným členom senátu, boli priznané aj ostatným
sudcom občianskoprávneho kolégia vykonávajúcim rovnakú prácu ako žalobca. Predseda Najvyššieho

súdu SR s poukazom na znenie § 79 ods. veta druhá zákona č. 385/2000 Z.z. rozdiel v odmeňovaní
neodôvodnil majúc za to, že predmetnú povinnosť má len v prípade, ak by odmenu vôbec nepriznal.
Žalobca s poukazom na zákonné ustanovenia vyvodil, že sudca je v osobitnom vzťahu k štátu, z ktorého
muvyplývajúprávaapovinnosti,vrátaneprávanarovnakézaobchádzanieaprávanebyťdiskriminovaný
azákazuzvýhodňovaniaaleboznevýhodňovaniasudcuprejehoprávnenázoryvyjadrenévrozhodovaní

alebo pre jeho názory, či postoje ako sudcu, člena sudcovskej rady alebo člena súdnej rady. Uviedol, že
všeobecný zákaz diskriminácie sudcu platí aj pre rozhodovanie predsedu súdu o odmenách sudcov bez
ohľadu na to, že odmena je nenárokovou zložkou platových pomerov sudcov a prípadné rozlišovanie
sudcov pri odmeňovaní môže byť ospravedlnené len objektívnym a rozumným dôvodom, musí byť
primerané a inštitút odmien nesmie byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa zákonom určené rovnaké

platové pomery sudcov stávali fakticky nerovnakými a závislými od vôle predsedu súdu ako orgánu
riadenia a správy súdu a nesmie sa stať prostriedkom na zvýhodnenie tzv. „poslušných sudcov“ a na
dosiahnutie neprimeraných rozdielov v príjmoch sudcov za výkon sudcovskej funkcie. Podľa názoru
žalobcu svojvoľným rozhodnutím predsedu Najvyššieho súdu SR o priznaní odmien v decembri 2009,
júli a decembri 2010 bolo porušené jeho právo na rovnaké zaobchádzanie a právo nebyť diskriminovaný,

v dôsledku čoho bol jeho príjem z výkonu funkcie sudcu za rok 2010 približne o 30 % nižší ako plat iných
sudcov občianskoprávneho kolégia, pričom diskrimináciou žalobcu došlo k zníženiu jeho dôstojnosti.
Pri posudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žiadal prihliadnuť na skutočnosť, že k jeho
diskriminácii došlo opakovane trikrát po sebe, kedy opakovane zažíval pocity poníženia, krivdy a hrubej
nespravodlivosti, kedy namiesto pokojného trávenia dní sviatkov v koncoročnom období a v období

letnej dovolenky prežíval psychické útrapy a rozhorčenie z utrpeného bezprávia, že k porušeniu jeho
práv došlo subjektom, v službách ktorého je žalobca vyše tridsať rokov, a že k jeho diskriminácii došlo
konaním predsedu najvyššej súdnej inštancie povolanej na ochranu práv.

3. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zo dňa 8.3.2016, č.k. 15C/136/2012-173 určil, že

rozhodnutím bývalého predsedu Najvyššieho súdu SR A. E. F. o priznaní odmien sudcom Najvyššieho
súdu SR v decembri 2009, v júli 2010 a v decembri 2010 žalovaná 2/ porušila právo navrhovateľa na
rovnaké zaobchádzanie a právo nebyť diskriminovaný a žalovanej 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 20 850 eur, ako aj náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5 000 eur, do troch dní od právoplatnostirozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Vo výrokoch V. a VI. zamietol žalobu voči žalovanej 1/ a
nepriznaljejnároknanáhradutrovkonania.VovýrokuVII.uložilžalovanej2/povinnosťzaplatiťžalobcovi
náhradu trov konania vo výške 366 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

4. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 27.5.2020, č.k. 7Co/180/2017-214 na odvolanie žalobcu a
žalovanej 2/ prvoinštančný rozsudok okrem výrokov, ktorými bolo rozhodnuté o zamietnutí žaloby v časti
o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur, zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil
na ďalšie konanie. Odvolací súd uviedol, že vychádzajúc z obsahu žaloby a napadnutého rozhodnutia,

súd prvej inštancie žalobcom formulovaný petit zrejme považoval ako tzv. eventuálny, ktorým sa v
zmysle právnej teórie žalobca domáha, aby súd vyhovel jeho primárnej požiadavke, a pre prípad,
že jej nevyhovie, žiada, aby súd vyhovel jeho ďalšej požiadavke (eventuálnemu petitu) s tým, že
ak súd vyhovie primárnemu petitu, o druhom už nerozhoduje a ak rozhoduje podľa subsidiárneho
petitu, prvý petit zamietne. V ďalšom s odkazom na § 73 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „C.s.p.“), § 25 ods. 1, § 65 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z.z. a § 34 ods. 1 zákona č.

757/2004 Z.z. konštatoval nesprávne právne vyhodnotenie otázky pasívnej vecnej legitimácie súdom
prvej inštancie. Pozornosť v tomto smere upriamil na osobitný vzťah sudcu k štátu upravený v § 25
ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z., z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu, vrátane práva
na odmeňovanie sudcu. Ak sa teda žalobca domáhal svojich práv titulom diskriminačného konania,
bolo podľa odvolacieho súdu potrebné zohľadniť jeho špecifický vzťah k štátu aj vo vzťahu k subjektu,

ktorý mal voči nemu nedodržať zásadu rovnakého zaobchádzania v súvislosti s odmeňovaním. V
danom prípade je tak zodpovedným subjektom diskriminačného konania pri rozhodovaní o priznaní
odmien žalobcu v decembri 2009, v júli 2010 a v decembri 2010 štát - Slovenská republika, ktorá
musí byť v súdnom konaní zastúpená štátnym orgánom v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými
predpismi alebo právnickou osobou, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Tohto štátneho

orgánu, prípadne právnickej osoby sa však vec musí týkať. V tejto súvislosti pripomenul, že označenie
správneho orgánu oprávneného konať v mene štátu ako účastníka konania nie je otázkou pasívnej
legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciu štátu nesúvisí, ale je náležitosťou riadnej žaloby,
keď štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán,
ktorý bude za štát konať. V prípade, ak účastník konania síce štátny orgán, ktorý má za štát konať,

označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý
štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok
podmienky konania a súd je povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v žalobe - zabezpečiť, aby
za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo
právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným

subjektom. Poukazujúc na čl. 2 ods. 2 C.s.p. odkázal v tomto smere aj na už ustálenú rozhodovaciu
prax týkajúcu sa posúdenia pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 1/ (Slovenskej republiky zastúpenej
príslušným štátnym orgánom ) v tzv. antidiskriminačných sporoch. V tejto súvislosti prvoinštančnému
súdu vytkol aj to, že úplne bez povšimnutia ponechal podanie žalobcu zo dňa 4.8.2015, v ktorom žalobca
žiadal, aby so žalovanou 2/ bolo konané nielen ako so žalovanou 2/, ale aj ako s orgánom, ktorý má

konať v mene žalovanej 1/, a to popri už existujúcom orgáne, t.j. popri Ministerstve spravodlivosti SR.
V intenciách uvedeného právneho názoru napadnuté rozhodnutie okrem výrokov, ktorými súd prvej
inštancie proti obom žalovaným zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 5 000 eur, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súdu prvej inštancie uložil po
ustálenípríslušnéhoštátnehoorgánu,dopôsobnostiktoréhoprináležívdanejvecikonaťvmenepasívne

vecne legitimovaného štátu (žalovaná 1/) a pri určení ktorého je nutné vychádzať zo znenia § 73 C.s.p.
odkazujúceho na osobitný právny predpis (zákon č. 385/2000 Z.z.), vec opätovne prejednať a posúdiť
opodstatnenosť podanej žaloby.

5. Súd prvej inštancie v intenciách záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v

danej veci v ďalšom postupe pred meritórnym prejednaním veci oznámil žalovaným 1/ a 2/, ako aj
Ministerstvu spravodlivosti SR, ktoré do času rozhodnutia odvolacieho súdu v konaní vystupovalo ako
štátny orgán konajúci v mene žalovanej 1/, že ex offo a v intenciách pokynov odvolacieho súdu v
predmetnej veci ustálil ako orgán konajúci v mene žalovanej 1/ Kanceláriu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorá s účinnosťou od 1.1.2017 plní podľa § 24a ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. úlohy spojené

s odborným, organizačným, personálnym, ekonomickým, administratívnym a technickým zabezpečením
činnosti Najvyššieho súdu SR podľa tohto zákona a osobitných zákonov. Súd prvej inštancie následne
uznesením zo dňa 13.5.2021 rozhodol o tom, že v konaní bude pokračovať s Kanceláriou Najvyššieho
súdu SR, Župné námestie 13, Bratislava, ako s právnym nástupcom žalovanej 2/ Vychádzal pritom z analogickej aplikácie § 64 v spojení s čl. 4 ods. 1 C.s.p., upravujúceho zánik strany konania
pred jeho právoplatným skončením, kedy v danej veci pôvodne Najvyšší súd Slovenskej republiky
vystupujúci v konaní ako žalovaná 2/ v dôsledku zákonného prechodu úloh spojených s organizačným,

personálnym, ekonomickým a technickým zabezpečením činnosti Najvyššieho súdu SR na Kanceláriu
Najvyššieho súdu SR podľa § 24a ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2017, t.j. v
priebehu tohto konania, stratil právnu subjektivitu a tým aj procesnú spôsobilosť konať pred súdom,
na čo musel súd ako na procesnú podmienku konania prihliadnuť ex offo. Aktívnu vecnú legitimáciu
v spore súd prvej inštancie vyvodil z § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona. V konaní spornú otázku

pasívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie posudzoval v intenciách právne záväzného názoru
odvolacieho súdu, z ktorého vyplýva, že rozhodujúcim pre zodpovedanie tejto otázky je osobitný vzťah
sudcu k štátu upravený v § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. ako základného statusového predpisu
vzťahujúceho sa na osobu žalobcu. Obsahom tohto právneho vzťahu, na ktorom participoval Najvyšší
súd SR ako osobný úrad žalobcu plniaci povinnosti súvisiace s odmeňovaním a zabezpečujúci finančné
zabezpečeniesudcov,súnormatívnestanovenéprávaapovinnostisudcuaštátu,vrátaneodmeňovania,

na čo nadväzne reflektuje § 65 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za
uspokojenie platových nárokov sudcu. Pokiaľ preto žalobcom tvrdeným základom diskriminačného
konaniajenerovnéodmeňovanie,objektívnuzodpovednosťzaňvzmysleuvedenýchustanovenízákona
č. 385/2000 Z.z. nesie žalovaná 1/, ktorá musí pred súdom konať prostredníctvom štátneho orgánu
v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnickej osoby oprávnenej podľa

osobitného predpisu. V tejto súvislosti je nevyhnutné zároveň zdôrazniť, že tohto štátneho orgánu sa
však vec musí aj týkať. Uvedené platí aj v spojení s osobitnou antidiskriminančnou úpravou, v zmysle
ktorej právna ochrana je poskytovaná voči tomu, kto porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, t. j.
pôvodcovi zásahu.

6. V súvislosti s orgánom oprávneným konať za žalovanú 1/ v predmetnej veci súd prvej inštancie
na uvedenom právnom názore zotrval aj po tom, ako strany sporu súdu oznámili novú skutočnosť,
ktorou je prerušenie výkonu funkcie sudcu žalobcu na Najvyššom súde SR od 1.12.2020, čo má v
zmysle § 25 ods. 4 zák. č. 385/2000 Z.z. za následok zmenu osobného úradu sudcu, kedy osobným
úradom žalobcu od okamihu prerušenia výkonu funkcie sudcu sa stalo Ministerstvo spravodlivosti SR.

Súd prvej inštancie sa však plne stotožnil so žalobcom, že uvedená skutočnosť a zmena, ktorá nastala
v priebehu súdneho konania, nevedie k zmene štátneho orgánu oprávneného konať za pasívne vecne
legitimovanú žalovanú 1/ a týka sa len nárokov žalobcu uplatnených voči osobnému úradu po okamihu
prerušenia výkonu funkcie sudcu. V danom konaní je rozhodným obdobím rok 2009 - 2010, kedy
podľa žalobcu v súvislosti s odmeňovaním zabezpečovaným jeho osobným úradom vystupujúcim v

mene Najvyššieho súdu SR dochádzalo voči nemu k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.
Jednalo sa tak o faktickú činnosť pri plnení povinností súvisiacich s finančným odmeňovaním, ktorú
v rozhodnom čase nevykonávalo Ministerstvo spravodlivosti SR, ale v tom čase Najvyšší súd SR
majúci na starosti otázky personálne, finančné a otázky materiálneho zabezpečenia. Vychádzajúc z
už uvedenej premisy, že zastupujúceho štátneho orgánu sa vec aj musí týkať, čo plne korešponduje

účelu zastúpenia, ktorým je adekvátna obrana v súdnom spore, nie je podľa názoru súdu prvej inštancie
možnélenvdôsledkuzmenyosobnéhoúradusudcu,ktoránastalavpriebehukonania,dospieťkzáveru,
že do konania by opätovne malo vstúpiť Ministerstvo spravodlivosti SR ako štátny orgán zastupujúci
žalovanú 1/. Rozhodujúcou pre posúdenie otázky zastúpenia žalovanej 1/ v danom spore je podľa
názoru súdu prvej inštancie skutočnosť, že v rozhodnom čase, ku ktorému súd posudzuje naplnenie

skutkovej podstaty diskriminačného konania, otázky spojené s odmeňovaním zabezpečoval Najvyšší
súd SR, ktorý je žalobcom označeným pôvodcom zásahu nerovného zaobchádzania a tohto štátneho
orgánu sa nepochybne vec týka. Inými slovami, pokiaľ v rozhodnom čase malo k antidiskriminačnému
konaniu dôjsť na pôde Najvyššieho súdu SR, ako subjektu uskutočňujúceho odmeňovanie žalobcu a
samostatne hospodáriaceho s verejnými prostriedkami prostredníctvom vlastnej rozpočtovej kapitoly,

finančne oddeleného od Ministerstva spravodlivosti SR (§ 9 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových
pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov), je tento dotknutým štátnym
orgánom oprávneným relevantne zastupovať žalovanú 1/ v predmetnom konaní. Zmena osobného
úradusudcuvdôsledkuprerušeniavýkonutejtofunkcieničnemenínazodpovednostištátu(žalovanej1/)
za riadne zabezpečenie platových nárokov sudcov a rovnako ani na skutočnosti, že po faktickej stránke

odmeňovanie žalobcu v roku 2009 a 2010 zabezpečoval Najvyšší súd SR, ktorý sa mal tvrdeného
nerovného zaobchádzania dopustiť. Otázku zastúpenia štátu príslušným štátnym orgánom je tak podľa
názoru súdu prvej inštancie potrebné posudzovať vždy aj vo vzťahu k rozhodnému (žalovanému)
obdobiu a zmena, ktorá nastala neskôr, je z hľadiska zastúpenia štátu v antidiskriminačnom sporeirelevantná, a to aj s poukazom na osobitnú hmotnoprávnu úpravu anditiskriminačného zákona, ktorá
právne prostriedky ochrany pred diskrimináciou smeruje voči tomu, kto komisívnym alebo omisívnym
konaním mal porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, a to v danom prípade po zohľadnení osobitného

vzťahu sudcu a štátu.

7. Posudzujúc nárok žalobcu po vykonanom dokazovaní viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
prvoinštančný súd dospel k záveru, že žaloba je v časti, ktorá ostala predmetom konania po rozhodnutí
odvolacieho súdu, dôvodná voči pasívne vecne legitimovanej žalovanej 1/ a žalobu voči žalovanej 2/ je

potrebné pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie zamietnuť.

8. Súd prvej inštancie žalobcom formulovaný žalobný petit závislý od posúdenia otázky pasívnej
vecnej legitimácie v konaní nevyhodnotil ani ako alternatívny ani ako eventuálny a o žalobných
petitoch rozhodoval ako o samostatných žalobných návrhoch, nakoľko alternatívny a eventuálny petit
sa bezpodmienečne viažu na plnenie a nie osobu povinnú plniť, za označenie ktorej z hľadiska vecnej

legitimácie zodpovedá v sporovom konaní vždy žalobca. Uviedol, že žalobca si v danej veci uplatnil
identicképlneniavočidvomrozdielnymsubjektomnažalovanejstranestým,ževýberponechávazávislý
na vyhodnotení otázky vecnej legitimácie súdom.

9. Dôvodom podania antidiskriminačnej žaloby bol nerovný prístup bývalého vedenia Najvyššieho súdu

SR pri priznávaní odmien. Žalobca, ktorého základnou povinnosťou bolo skutkovo vymedziť okolnosti
nasvedčujúceporušeniuzásadyrovnakéhozaobchádzaniaakoaj§2ods.1antidiskriminačnéhozákona
chránený dôvod diskriminačného prístupu a osobu, resp. osoby, s ktorými má byť jeho postavenie
komparované, opakovane uvádzal, že oficiálne mu nie je zrejmý diskriminačný dôvod, pre ktorý bývalé
vedenie Najvyššieho súdu SR k nemu pristupovalo pri priznávaní odmien inak ako k ostatným členom

senátu, do ktorého bol zaradený a rovnako ostatným členom občianskoprávneho kolégia. Nepriamo mal
však za to, že takýmto iným dôvodom boli jeho verejne známe rozdielne názorové postoje, s čím sa súd
stotožnil. Antidiskriminačný zákon v § 2 ods. 1 neobsahuje uzatvorený výpočet dôvodov chránených
pred diskrimináciou, čo vyplýva z pojmu iné postavenie, ktorým zákonodarca zabezpečil ochranu
pred neprípustnými rozlišovacími dôvodmi nastolenými praktickým životom. Iné postavenie žalobcu

odôvodnené názorovými rozdielmi a postojmi je podľa názoru prvoinštančného súdu nevyhnutné vnímať
v spojení s osobitnou skutkovou podstatou diskriminácie obsiahnutou v § 34 zákona č. 384/2000
Z.z., ktorá v širšom kontexte zabezpečuje jednak ochranu slobody prejavu ako jednej zo základných
záruk právneho štátu, a to osobitne vo vzťahu k sudcom, a v užšom kontexte má zabrániť práve
nerovnému zaobchádzaniu voči sudcom v súvislosti s právnymi názormi a postojmi sudcu a osobitne

člena sudcovskej a súdnej rady prezentovanými či už priamo v rozhodovacej činnosti alebo aj v súvislosti
s výkonom týchto funkcií, a tým aj k poskytnutiu záruk nezávislého výkonu súdnej moci. Prvoinštančný
súd vyvodil, že pokiaľ žalovaná, ktorú z dôvodu dôkazne silnejšej pozície zaťažuje dôkazné bremeno,
v konaní neuviedla žiaden racionálny a objektívne daný dôvod, pre ktorý žalobcovi priznala odmeny
vo výrazne nižšej výške, nemôže byť za splnenia ostatných predpokladov v neprospech poškodeného

domnienka danosti diskriminačného dôvodu. Opačný striktne formálny prístup by bol podľa názoru
prvoinštančného súdu v príkrom rozpore so samotným cieľom antidiskriminačnej právnej úpravy majúcej
ústavný základ a podľa názoru súdu by za skutkových okolností daného prípadu viedol k ziluzórneniu
tohto práva a neprípustnému zvýhodneniu pôvodcu zásahu pred chránenou obeťou diskriminačného
konania.

10. K veci samej súd prvej inštancie vzhľadom na skutočnosť, že priznanie odmien bolo sudcovskou
radou NS SR odporúčané všetkým sudcom NS SR a predseda súdu žalobcovi odmeny priznal a rovnako
aj s prihliadnutím na v tomto smere už ustálenú súdnu prax (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa
29.9.2015, sp.zn. 6Cdo/449/2013), podľa ktorej v prípade porušovania zákazu diskriminácie súvisiacej s

odmeňovaním nejde o to, či určitá zložka mzdy je alebo nie je nárokovateľná, ale o to, či zamestnávateľ
zaobchádza pri odmeňovaní so zamestnancom v porovnaní s inými zamestnancami v obdobnej funkcii a
vporovnateľnejsituáciiinak(rozdielne),uviedol,žejevpredmetnejveciirelevantné,žeodmenyvzmysle
§ 79 zákona č. 385/2000 Z.z. predstavujú fakultatívnu zložku platu sudcu. Podľa názoru prvoinštančného
súdu pokiaľ výška odmien (priznaná žalobcovi) bola výrazne rozdielna oproti osobám žalobcom

označeným v pozícii komparátora, bolo povinnosťou žalovanej 1/ relevantným spôsobom odôvodniť
zistenú nerovnosť a vyvrátiť žalobcom nastolené podozrenie zo zákonom zakázanej diskriminácie. Súd
prvej inštancie mal v konaní preukázané, že predseda Najvyššieho súdu SR pristúpil k rozhodnutiu o
pridelení odmien podľa § 79 ods. 1 písm. b), c) zákona č. 385/2000 Z.z. na základe predchádzajúcehoodporúčania sudcovskej rady, ktorá za týmto účelom prijala Kritéria priznávania odmien sudcom NS
SR založené podľa čl. III ods. 2 na zásadách adekvátnosti, rovnosti a komplexnosti. Sudcovská rada
uzneseniami prijatými dňa 12.11.2009, 30.5.2010 a 15.11.2010 navrhla predsedovi súdu priznanie

odmien vo výške, ktorú umožňovalo plánované čerpanie fondu mzdových prostriedkov. Žalobcovi bola
ako predsedovi senátu 4 C v decembri 2009 priznaná predsedom súdu odmena vo výške 2000 eur,
zatiaľ čo A. D. ako predsedníčke senátu 4 C bola priznaná odmena vo výške 10 000 eur a ďalšiemu
členovi senátu A. I. odmena vo výške 7 500 eur. V júli 2010 bola žalobcovi ako predsedovi senátu 6
C priznaná odmena vo výške 100 eur, zatiaľ čo A. K. ako predsedovi senátu bola priznaná odmena

vo výške 9 000 eur a tretiemu členovi senátu A. I. odmena vo výške 7 000 eur. V decembri 2010
predseda NS SR priznal žalobcovi ako predsedovi senátu 6 C odmenu vo výške 50 eur, zatiaľ čo
A. K. ako predsedovi senátu priznal odmenu vo výške 4 000 eur a A. I. ako tretiemu členovi senátu
odmenu vo výške 1 000 eur. Z výkazov vybavených veci za roky 2009 a 2010 mal súd preukázané,
že žalobca ako predseda senátu rovnako ako druhý predseda senátu, v ktorom aktuálne pôsobil (4C
a 6C), vybavil porovnateľné množstvo vecí, resp. viac a v porovnaní s tretím členom senátu oddelenia

4C a 6C vybavil cca o 20 vecí menej, čo súd prvej inštancie aj vzhľadom na prirodzený rozdiel v
obtiažnosti vybavovaných vecí nepovažuje za markantné vybočenie, ktoré by mohlo zakladať legitimitu
tak výrazne rozdielneho odmeňovania oproti tretiemu členovi senátu. Uvedené potvrdili aj výpovede v
konaní vypočutých svedkov A. G. D. a A. K., ktorí vyslovene uviedli, že práca žalobcu sa v komparácii
s ich prácou ako ostatných členov senátu ničím neodlišovala. Svedkyňa A. D. tiež doplnila, že okrem

senátnej rozhodovacej činnosti sa žalobca tiež zúčastňoval gremiálnych porád, seminárov, školení,
pracovných stretnutí a v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou získal aj ocenenie judikát roka. Ani
výpovede svedkov, vo vzťahu ku ktorým žalobca zúžil požadovanú komparáciu, tak nepreukázali žiaden
objektívny a legitímny dôvod rozdielneho zaobchádzania pri odmeňovaní týchto členov senátu, práve
naopak, svedkyňa A. D. počas svojej výpovede uviedla, že sama sa pri vedomosti o výške odmien, ktoré

boli priznané jej, a ktoré boli priznané žalobcovi, cítila nepríjemne. V kontexte vykonaným dokazovaním
zhodne zistených skutočností súd prvej inštancie výpovede týchto svedkov považoval za dôveryhodné,
aj napriek určitému presahu výlučne kolegiálnej roviny vzťahov so žalobcom.

11. Za všeobecnú a neúčinnú považoval súd prvej inštancie obranu žalovanej 1/, keď poukazovala na

to, že kritéria pre priznávanie odmien vychádzajúce zo zásad adekvátnosti, rovnosti a komplexnosti, sú
jedným nie jediným ukazovateľom pre priznanie odmien. Žalovaná neuviedla žiadny iný ospravedlniteľný
a objektívny dôvod legitimizujúci rozdielne priznávanie odmien členom jedného senátu, ktorí potvrdili, že
dosahovali rovnaké, resp. obdobné výkony, nemali inú skladbu ani rozsah práce a žalovaná 1/, ktorú v
tomtosmerezaťažovalodôkaznébremeno,netvrdilaaniexistenciupracovného,etickéhočidisciplinárne

riešeného problému so žalobcom. Za danej situácie tak súd prvej inštancie prisvedčil žalobcovi, že
priznanie odmien žalobcovi vo výške majúcej symbolický charakter (5 až 90- násobne nižšej výške ako
ostatným členom senátu) budilo dojem účelovosti motivovanej vyhnutiu sa odôvodnenia nepriznania
odmeny sudcovskej rade v zmysle ust. § 79 ods. 3 poslednej vety zákona č. 385/2000 Z.z. Na základe
uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná 1/ v konaní neuniesla dôkazné bremeno,

keď žalobcom opísané a preukázané skutočnosti odôvodňujúce nerovný prístup k odmeňovaniu žalobcu
vykonávajúcemu prácu rovnakej hodnoty, rovnakej alebo porovnateľnej zložitosti, zodpovednosti a za
rovnakých pracovných podmienok, relevantným spôsobom nevyvrátila a ani neprodukovala žiaden
racionálny a objektívny dôvod tohto priameho diskriminačného konania.

12. Pokiaľ ide o dôvodnosť jednotlivých žalobcom uplatnených prostriedkov právnej ochrany,
prvoinštančný súd konštatoval, že jednou z foriem morálnej satisfakcie za porušenie zákazu
diskriminácie, spadajúcu pod demonštratívny výpočet prostriedkov právnej ochrany uvedený v § 9 ods.
2 antidiskriminačného zákona je požiadavka určenia, že namietaným komisívnym alebo omisívnym
konaním došlo k naplneniu niektorej zo skutkových podstát diskriminácie. Uviedol, že sa nejedná

svojim spôsobom o určovaciu žalobu, ktorej úspech je podmienený preukázaním naliehavého právneho
záujmu, ale o lex specialis prípustný prostriedok právnej ochrany pred diskrimináciou. Vzhľadom k
skutočnosti, že žalobcom zvolená formulácia určovacieho výroku plne korešponduje s vykonaným
dokazovanímzistenémuskutkovémustavu,súdprvejinštancievovýrokusvojhorozhodnutiadeklaroval,
žerozhodnutímbývaléhopredseduNajvyššiehosúduSRA.E.F.opriznaníodmiensudcomNajvyššieho

súdu SR v decembri 2009, v júli 2010 a v decembri 2010 žalovaná 1/ porušila právo žalobcu na rovnaké
zaobchádzanieaprávonebyťdiskriminovaný.Vzhľadomnaprávoplatnosťaznejvyplývajúcuzáväznosť
zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, ktorý zrušil prvoinštančný rozsudok aj v určovacom výroku,sa prvoinštančný súd nezaoberal argumentáciou žalobcu poukazujúcou na absenciu odvolania strán
sporu voči tomuto výroku.

13. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na nápravu protiprávneho stavu priznaním peňažného
plnenia, o ktoré bol diskriminačným konaním znevýhodnený, súd prvej inštancie uviedol, že dôvodnosť
uvedeného nároku vyplýva priamo zo znenia § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, ktoré zakladá právo
poškodeného domáhať sa nápravy protiprávneho stavu alebo poskytnutia primeraného zadosťučinenia.
Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade, aj vzhľadom na aktuálne prerušený výkon funkcie

sudcu žalobcu je reparačná požiadavka subsumovateľná pod poskytnutie primeraného zadosťučinenia
za nerovné zaobchádzanie spočívajúca v plnení, o ktorom možno dôvodne usudzovať, že by bolo
žalobcovi poskytnuté, pokiaľ by rozhodovanie o priznaní odmien podľa § 79 zák. č. zák. č. 385/2000
Z.z. nebolo poznačené nerovným zaobchádzaním. Podporne v tejto súvislosti poukázal aj na závery
vyslovenévrozhodnutíNajvyššiehosúduČRzodňa24.8.2006,sp.zn.21Cdo/1486/2005.Prvoinštančný
súd tak priznal peňažné plnenie vo výške 20 850 eur brutto predstavujúce „dorovnanie žalobcovi

priznaných odmien“ do výšky priznanej v roku 2009 A. D. zastávajúcej rovnako ako žalobca postavenie
predsedu senátu 4C a v roku 2010 do výšky odmien priznaných A. K. ako predsedovi senátu 6C.
Vychádzajúc z potvrdenia mzdovej učtárne Najvyššieho súdu SR priznaná suma predstavuje 8 000
eur ako doplatok odmeny v decembri 2009 (10 000 eur – 2 000 eur), 8 900 eur ako doplatok odmeny
v júni 2010 (9 000 eur – 100 eur) a 3 950 eur ako doplatok odmeny za december 2010 (4 000 eur

– 50 eur). V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na relevanciu zastúpenia žalovanej 1/ práve
Kanceláriou Najvyššieho súdu SR, z ktorej rozpočtovej kapitoly sa bude vyplácať súdom priznaný nárok,
t.j. z rovnakej rozpočtovej kapitoly ako tej, z ktorej by boli hradené odmeny žalobcu, pokiaľ by tento
štátny orgán so žalobcom nezaobchádzal nerovným spôsobom.

14. Predmetom konania bolo aj priznanie náhrady imateriálnej ujmy v peniazoch za značné zníženie
dôstojnosti žalobcu vo výške 5 000 eur, ktorá ostala predmetom konania po rozhodnutí odvolacieho
súdu. Súd prvej inštancie aj tento nárok, ktorého dôvodnosť žalobca odvodzoval výlučne od zníženia
jeho dôstojnosti (nie spoločenskej vážnosti), považoval vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu
za dôvodný. Prisvedčil žalovanej, že vykonaným dokazovaním, predovšetkým z výpovede v konaní

vypočutých svedkov, nebolo preukázané zníženie vážnosti a spoločenského uplatnenia žalobcu, mal
však za to, že neospravedlniteľné a zákonom neprípustné zistené diskriminačné konanie, by v danom
prípade objektívne pociťovala každá osoba v pozícii žalobcu ako značný zásah do dôstojnosti. Pri
tejto úvahe súd prvej inštancie prihliadol na viacero rozhodných skutočností, a to účel a charakter
odmien vo všeobecnosti, ktorým je zásluhovosť a motivácia, ďalej okolnosti, za ktorých došlo k

porušeniu chránených práv žalobcu, kedy k priamemu diskriminačnému konaniu došlo subjektom,
ktorý má byť garantom spravodlivosti a v obdobných prípadoch v konečnej inštancii rozhoduje o
ochrane práv takto poškodených osôb. Zohľadnil tiež v konaní načrtnutý nekalý motív priznania
odmeny „aspoň“ v symbolickej výške, vyplývajúci zo snahy vyhnúť sa riadnemu a evidentne zákonnými
dôvodmi nepodporenému odôvodneniu v prípade nepriznania žiadnej odmeny, a v neposlednom rade

dlhoročné a aj právnou obcou prínosné hodnotené pôsobenie žalobcu na Najvyššom súde SR. Výšku
a proporcionalitu náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie určil aj s poukazom na žalobcom
opísané pocity frustrácie, krivdy a nespravodlivosti, ktorých citeľnosť bola znásobená aj obdobím,
kedy došlo k diskriminačnému konaniu, t. j. namietané odmeny boli priznávané v období vianočných
sviatkov a začiatku letných prázdnin, ktorých pozitívne prežívanie bolo ovplyvnené negatívnymi pocitmi

„bezprávia“ a psychického trápenia v príčinnej súvislosti s preukázanou priamou diskrimináciou.
Prvoinštančný súd vysvetlil, že odmena, ktorá mala byť odrazom zásluhovosti za riadne, včasné a
plynulé prejednávanie vecí sa v dôsledku diskriminačného konania subjektu, ktorého hlavným cieľom
má byť garancia spravodlivosti na úrovni najvyššieho súdneho orgánu všeobecného súdnictva, zmenila
voči žalobcovi, ktorého práca sa výkonnostne a odborne nediferencovala od práce ostatných členov

senátu, na nástroj bezprávia a dehonestácie. Za týchto okolností dospel k záveru, že len samotné
„dorovnanie“ odmien v neodôvodnenom rozdiele nebude pôsobiť dostatočne satisfakčne a spravodlivo
voči žalobcovi, ktorý bol nerovnému zaobchádzaniu zo strany najvyššej súdnej inštancie vystavený
opakovane až trikrát bez legitímneho dôvodu, a preto mu priznal náhradu za nemajetkovú ujmu utrpenú
v príčinnej súvislosti s právom reprobovaným konaním žalovanej 1/ vo výške 5 000 eur (1 000 eur

za prvé porušenie, 1 500 eur za druhé porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a 2 500 eur za
v poradí tretie nerovné zaobchádzanie). Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považoval súd prvej
inštancie za proporcionálnu a rešpektujúcu požiadavky spravodlivej ochrany práv. Na uvedenom závere
podľa názoru prvoinštančného súdu a vzhľadom na výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorápredstavuje v súčasnosti jeden mesačný plat sudcu Najvyššieho súdu SR, nič nemení ani skutočnosť, že
žalobca má v súčasnosti prerušený výkon funkcie sudcu, čím odpadá preventívne pôsobenie priznanej
nemajetkovej ujmy pro futuro.

15. Súdprvejinštanciežalobuvočipasívnevecnenelegitimovanejžalovanej2/zamietolavočižalovanej
1/ objektívne zodpovednej za preukázané diskriminačné konania v celom rozsahu vyhovel. O nároku
na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady úspechu vyjadrenej v § 255 ods. 1 C.s.p., keď v
konaní plne úspešnému žalobcovi priznal proti neúspešnej žalovanej 1/ nárok na náhradu trov konania v

rozsahu 100 %. Neúspech v časti náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur, ktorá bola právoplatne
zamietnutá, nemal vplyv na rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania vzhľadom na charakter
uplatneného nároku, posúdenie výšky ktorého je priamo závislé od úvahy súdu a skutočnosť, že základ
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bol žalobcom preukázaný. O výške náhrady trov konania žalobcu
bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym
úradníkom podľa § 262 ods. 2 C.s.p..

16. Proti uvedenému rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná 1/ z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Pokiaľ ide o orgán oprávnený konať za žalovanú 1/, žalovaná 1/ poukázala na to, že

na pojednávaní dňa 13.5.2021 oznámila súdu, že žalobca má s účinnosťou od 1.12.2020 prerušený
výkon funkcie sudcu. Podľa § 25 ods. 4 tretia veta zákona č. 385/2000 Z.z. osobným úradom sudcu
je ministerstvo, ak sudca prerušil výkon funkcie sudcu. Žalovaná 1/ namietala, že uvedené skutočnosti
súd prvej inštancie nevzal do úvahy a zotrval na svojom právnom názore v otázke orgánu oprávneného
konať za žalovanú 1/. Žalovaná 1/ poukázala na § 217 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého pre rozsudok je

rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, ktoré pravidlo určuje, že súd rozhoduje na základe skutkového
stavu zisteného z vykonaných dôkazov alebo na základe nesporných skutočností tvrdených účastníkmi
konania, ak o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti v čase vyhlásenia jeho rozhodnutia.
Mala za to, že súd pri rozhodovaní veci nemôže brať do úvahy skutočnosti, ktoré nastali v minulosti,
avšak v čase vyhlásenia rozhodnutia už netrvajú, ako ani predvídať skutočnosti, ktoré v čase vyhlásenia

ešte nenastali. Skutkový stav v čase vyhlásenia rozhodnutia je pre súd záväzný a rozhodujúci v
sporových i nesporových konaniach v prípadoch, keď sa rozhoduje konštitutívne alebo deklaratórne.
Na základe uvedeného sa žalovaná 1/ nestotožnila s názorom súdu prvej inštancie ohľadne posúdenia
zmeny osobného úradu. Podľa jej názoru v danom konaní si žalobca uplatňuje peňažný nárok, ktorý
spočíva v doplatení odmien, teda inými slovami platový nárok, pričom vo veciach týkajúcich sa platových

náležitostí sudcu koná príslušný osobný úrad, ktorým s prihliadnutím na prerušenie výkonu funkcie
sudcu u žalobcu Najvyšší súd SR nie je. Mala za to, že uvedené skutočnosti a okolnosti nevzal súd
prvej inštancie dostatočne v úvahu a riadne sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal, pričom
ich podrobné preskúmanie a vyhodnotenie považovala za dôležité vo vzťahu k určeniu príslušného
orgánu, ktorý mal v čase vyhlásenia rozsudku konať za pasívne legitimovaný štát. Pokiaľ ide o uplatnené

prostriedky právnej ochrany, žalovaná 1/ poukázala na to, že súd prvej inštancie ustálil, že žalobca si
uplatnil nárok na nápravu protiprávneho stavu priznaním peňažného plnenia, o ktoré bol diskriminačným
konaním znevýhodnený (reštitučná žaloba). Zároveň však s ohľadom na aktuálne prerušený výkon
funkcie sudcu subsumoval reparačnú požiadavku pod poskytnutie finančného zadosťučinenia. Žalovaná
mala za to, že uvedené právne posúdenie nie je správne. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, či

súd prvej inštancie chcel odstrániť protiprávny stav, ktorý stále trvá a chcel reparovať majetkovú škodu
žalobcu (t.j. dorovnať odmeny) alebo chcel poskytnúť žalobcovi primerané zadosťučinenie (satisfakčná
žaloba), nakoľko primerané zadosťučinenie sa zvyčajne uplatňuje, ak už nemožno využiť reštitučnú
žalobu, keďže nie je možná obnova do pôvodného stavu. Ide o náhradu nemajetkovej ujmy, teda ujmy
na dôstojnosti a integrite fyzickej osoby ako ľudského jedinca. Zadosťučinenie, satisfakcia nemá slúžiť

na reparáciu majetkových škôd, ktoré poškodený utrpel, ale na kompenzáciu nemajetkových škôd, teda
ujmy, ktorá je odôvodnená práve vzhľadom na povahu diskriminačného zásahu porušiteľa. Zvyčajne ide
o morálnu satisfakciu, ktorou je ospravedlnenie od porušiteľa. Podľa názoru žalovanej 1/ nie je možné
subsumovať majetkovú škodu pod primerané zadosťučinenie, pretože takýto spôsob antidiskriminačný
zákon nepozná. Žalovanej 1/ tiež nebolo zrejmé, ako v zmysle § 9 antidiskriminačného zákona súd

prvej inštancie posúdil určovací výrok I., ktorým konštatoval porušenie zákazu diskriminácie voči A. F..
V bode 72. odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd spomína len formu morálnej satisfakcie, ktorú
zákonpoznápriposkytnutíprimeranéhozadosťučinenia(akonapr.verejnékonštatovaniediskriminácie),
avšak súd prvej inštancie ako primerané zadosťučinenie poskytol žalobcovi reparáciu majetkovýchškôd cez zaplatenie finančnej sumy „dorovnania odmien“. Uvedenú právnu konštrukciu nepovažovala
žalovaná 1/ za správnu a zákonnú. Zároveň rozporovala aj výpočet „dorovnania žalobcovi priznaných
odmien“,kedyniejezrejmé,prečosúdprvejinštanciepostupovaltak,žeododmenyriadiacehopredsedu

senátu odpočítal odmenu žalobcu. Žalovaná 1/ uviedla, že žalobca bol síce predsedom senátu, ale
nie riadiacim, preto nepovažovala za správny záver súdu, aby bol žalobca odmeňovaný rovnako ako
riadiaci predseda senátu. Podľa názoru žalovanej 1/ pri eventuálnom výpočte „dorovnania odmeny“
žalobcu mala byť smerodajným podkladom priemerná výška odmien iných predsedov senátov v kolégiu,
avšaknieriadiacich,sporovnateľnýmpočtomvybavenýchvecí.Ztohtohľadiskapovažovalaodvodnenie

napadnutého rozhodnutia za nepresvedčivé. Vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy v
peniazoch žalovaná 1/ uviedla, že z § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona vyplýva, že súd v prípade, ak
poškodená osoba žiada priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, primárne skúma, či primerané
zadosťučinenie určené súdom je alebo nie je dostačujúce. Súd je povinný prihliadať na závažnosť
porušenia zásady na rovnaké zaobchádzanie zo strany porušiteľa v zmysle podmienok určených v §
9 ods. 3 antidiskriminačného zákona, teda je povinný prihliadať na to, akú dôstojnosť, spoločenskú

vážnosť a spoločenské uplatnenie mala poškodená osoba pred a po zásahu do jej práva na rovnaké
zaobchádzanie, t.j. súd je povinný skúmať intenzitu a spôsobený škodlivý následok, pretože zákon
vyžaduje značný spôsob zníženia dôstojnosti na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Mala za to,
že v tomto smere úplne absentuje odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Žalovaná 1/ poukázala
na to, že zo svedeckých výpovedí jednoznačne vyplýva, že ich postoj sa k žalobcovi v dôsledku priznania

menších odmien vôbec nezmenil. Žalovaná 1/ sa nestotožnila s právnym názorom súdu prvej inštancie
a trvala na tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a náležite nepreukázal, že v jeho prípade došlo
k značnému zníženiu dôstojnosti, ale aj spoločenskej vážnosti a spoločenského uplatnenia. Vzhľadom
k tomu, že žalovaná 1/ napadla všetky výroky prvoinštančného rozsudku, napadla aj výrok o trovách
konania. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v

celom rozsahu zamietne, eventuálne, aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

17. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu výroku IV. podal v zákonnej lehote odvolanie aj
žalobca z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., t.j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poznamenal, že odvolanie podáva z opatrnosti, t.j. pre prípad,
že žalovaná 1/ podá odvolanie voči vyhovujúcim výrokom rozsudku. Nestotožnil sa s právnym záverom
prvoinštančného súdu o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 2/. Zastával názor, že pre
posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 2/ je rozhodujúce, že jej právny predchodca – Najvyšší
súd SR bol subjektom s právnou subjektivitou, ktorý žalobcu priamo diskriminoval a tým bola založená

aj zodpovednosť tohto subjektu za protiprávne konanie. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že určí, že rozhodnutím bývalého predsedu Najvyššieho súdu SR
A. E. F. o priznaní odmien sudcom Najvyššieho súdu SR v decembri 2009, v júli 2010 a v decembri
2010 žalovaná 2/ porušila právo žalobcu na rovnaké zaobchádzanie a právo nebyť diskriminovaný a
zároveň žalovanej 2/ uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi 20 850 eur a náhradu nemajetkovej ujmy 5 000

eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a to spoločne a nerozdielne so žalovanou 1/, ktorej táto
povinnosť už bola uložená.

18. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že odvolania žalobcu a žalovanej 1/ nie sú podané dôvodne.

19. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac

v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.).

20. V záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

21. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal

proti žalovaným (1/ Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR a 2/ Najvyšší súd SR)
titulom porušenia zásady rovnakého zaobchádzania určenia, že bolo porušené jeho právo na rovnaké
zaobchádzanie a právo nebyť diskriminovaný, nápravy protiprávneho stavu poskytnutím plnenia, o
ktoré bol znevýhodnený (rozdiel v odmene vo výške 20 850 eur) a náhrady nemajetkovej ujmy vpeniazoch (pôvodne 10 000 eur). Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zo dňa 8.3.2016, č.k.
15C/136/2012-173 určil, že rozhodnutím bývalého predsedu Najvyššieho súdu SR A. E. F. o priznaní
odmien sudcom Najvyššieho súdu SR v decembri 2009, v júli 2010 a v decembri 2010 žalovaná

1/ porušila právo žalobcu na rovnaké zaobchádzanie a právo nebyť diskriminovaný (výrok I.), uložil
žalovanému 2/ (Najvyšší súd SR) zaplatiť žalobcovi 20 850 eur (výrok II.), uložil žalovanému 2/ (Najvyšší
súd SR) zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur (výrok III.), vo zvyšku žalobu
zamietol (výrok IV.), žalobu proti žalovanej 1/ (Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti
SR) zamietol (výrok V.), žalovanej 1/ nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok VI.) a uložil

žalovanému 2/ nahradiť žalobcovi trovy konania (výrok VII.). Odvolací súd uznesením zo dňa 27.5.2020,
č.k. 7Co/180/2017-214 rozsudok súdu prvej inštancie okrem výrokov, ktorými zamietol žalobu proti
žalovaným o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur, zrušil a vec v rozsahu zrušenia
vrátil na ďalšie konanie. Nestotožnil sa s vyhodnotením otázky pasívnej vecnej legitimácie súdom prvej
inštancie a upriamil pozornosť na osobitný vzťah sudcu k štátu upravený v § 25 ods. 1 zákona č.
385/2000 Z.z., z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu, vrátane práva na odmeňovanie

sudcu. Dospel k záveru, že v danom prípade je zodpovedným subjektom diskriminačného konania pri
rozhodovaní o priznaní odmien žalobcu štát – Slovenská republika. Vo vzťahu orgánu, ktorý má v mene
štátu konať, uviedol, že úlohou súdu prvej inštancie bude ustáliť príslušný štátny orgán, do ktorého
pôsobnosti prináleží v danej veci konať v mene pasívne vecne legitimovaného štátu.

22. Podľa § 73 C.s.p. na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o
konaní za štát.

23. Podľa § 135 ods. 1 C.s.p. ak je stranou štát, v žalobe sa označuje uvedením jeho názvu a názvu
štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná.

24. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. v znení účinnom od 17.7.2009 do 31.12.2010
vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého
vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Za štát v týchto vzťahoch koná
ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis.

25. Podľa§34ods.1zákonač.385/2000Z.z.každýsudcamázarovnakýchpodmienokrovnaképrávaa
povinnosti. Sudca nemôže byť zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný pre jeho právne názory vyjadrené
v rozhodovaní alebo pre jeho názory a postoje sudcu, člena sudcovskej rady alebo člena súdnej rady.

26. Podľa § 65 ods. 1 písm. f) zákona č. 385/2000 Z.z. sudcovi patrí za podmienok ustanovených týmto
zákonom odmena.

27. Podľa § 65 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z.z. za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá štát.

28. Podľa § 79 ods. 1 písm. b) zákona č. 385/2000 Z.z. sudcovi možno priznať odmenu za mimoriadne
výsledky dosiahnuté pri včasnom, riadnom a plynulom prejednávaní a vybavovaní pridelených vecí
vrátane výsledkov dosiahnutých počas dočasného pridelenia.

29. Podľa § 79 ods. 1 písm. c) zákona č. 385/2000 Z.z. sudcovi možno priznať odmenu za splnenie

osobitne významnej úlohy nad rozsah povinností vyplývajúcich mu z § 30.

30. Podľa § 79 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. kritériá na priznávanie odmien podľa odseku 1 písm. b)
a c) prijme sudcovská rada vždy na začiatku rozpočtového obdobia a zverejní ich.

31. Podľa § 79 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z.z. o priznaní odmeny podľa odseku 1 písm. a), b) alebo c)
rozhodne predseda súdu na návrh sudcovskej rady alebo aj bez takéhoto návrhu po predchádzajúcom
prerokovaní v sudcovskej rade. Nevyhovenie návrhu na priznanie odmeny predseda súdu v sudcovskej
rade odôvodní.

32. Podľa § 150 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. na osobitný vzťah sudcu sa primerane použijú
ustanovenia osobitného predpisu, ak tento zákon neustanovuje inak.33. Podľa § 42 ods. 2 písm. b) zákona č. 757/2004 Z.z. predseda súdu a podpredseda súdu sú povinní
voči sudcom súdu, ktorého správu vykonávajú, pristupovať nezaujato a zachovávať za rovnakých
podmienok ich rovnaké práva a povinnosti; nemôžu zvýhodňovať alebo znevýhodňovať sudcu pre jeho

právne názory vyjadrené v rozhodovaní.

34. Podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania
spočívavzákazediskrimináciezdôvodupohlavia,náboženskéhovyznaniaaleboviery,rasy,príslušnosti
k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského

stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo
sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo
inej protispoločenskej činnosti.

35. Podľa § 2a ods. 1 antidiskriminačného zákona diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama
diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na

diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.

36. Podľa § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie,
pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa
mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.

37. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 antidiskriminačného zákona každý je povinný dodržiavať zásadu
rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho
zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní. Zásada
rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými

osobitnými zákonmi. Pri posudzovaní, či ide o diskrimináciu alebo nie, sa neberie do úvahy, či dôvody,
ktoré k nej viedli, vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky.

38. Podľa § 6 ods. 1 antidiskriminačného zákona v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v
pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich

zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1.

39. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) antidiskriminačného zákona zásada rovnakého zaobchádzania podľa
odseku1sauplatňujelenvspojenísprávamiosôbustanovenýmiosobitnýmizákonminajmävoblastiach
výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného

postupu v zamestnaní a prepúšťania.

40. Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké
zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

41. Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa
domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal
zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav
alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z

dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti
právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.

42. Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce,
najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť,

spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

43. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie v otázke pasívnej vecnej legitimácie štátu

ako aj v ustálení orgánu, ktorý je oprávnený konať za Slovenskú republiku v prejednávanej veci.

44. V danom prípade prvoinštančný súd aj v dôsledku viazanosti právnym názorom vysloveným
odvolacím súdom v jeho rozhodnutí, ktorým zrušil v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie, vyvodil,že vzhľadom na osobitný vzťah sudcu k štátu, obsahom ktorého sú normatívne stanovené práva a
povinnosti sudcu a štátu, vrátane odmeňovania, je v prejednávanej veci pasívne vecne legitimovaným
subjektom štát, t.j. Slovenská republika. Pokiaľ ide o orgán, ktorý má konať za štát, súd prvej inštancie

správne ustálil, že je ním Kancelária Najvyššieho súdu SR, a to ako právny nástupca Najvyššieho
súdu SR. Je potrebné zopakovať, že základom namietaného diskriminačného konania je nerovné
odmeňovanie, preto zodpovedným subjektom je vychádzajúc zo zákona č. 385/2000 Z.z. štát, ktorý
koná pred súdom prostredníctvom štátneho orgánu v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými
predpismi alebo právnickej osoby oprávnenej podľa osobitného predpisu, pričom tohto štátneho orgánu

sa prejednávaná vec musí týkať. V konaní bolo nesporné, že k namietanému diskriminačnému konaniu
došlo na Najvyššom súde SR. Právna ochrana spojená s diskriminačným konaním je poskytovaná
proti pôvodcovi zásahu, t.j. proti tomu subjektu, ktorý nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania.
Ak sa teda štát ako zodpovedný subjekt dopustil diskriminačného konania prostredníctvom svojho
konkrétneho orgánu (Najvyšší súd SR), možno vyvodiť, že práve tento orgán by mal Slovenskú
republiku v konaní zastupovať (v súčasnosti jeho právny nástupca Kancelária NS SR). Odvolací súd

má vedomosť, že v rámci rozhodovacej praxe súdov sa v prípade diskriminačných žalôb sudcov v
súvislosti s určením orgánu zastupujúceho štát zvolilo pravidlo napojenia odmeňovania sudcu na štátny
rozpočet toho ktorého orgánu v súlade s rozpočtovými pravidlami verejnej správy. V prejednávanej
veci ide o špecifický prípad, keď k zmene orgánu, ktorý plní povinnosti súvisiace s odmeňovaním
a finančným zabezpečením žalobcu ako sudcu, došlo v priebehu súdneho konania, a to v dôsledku

prerušenia výkonu funkcie sudcu - žalobcu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nebol za danej situácie
dôvod na zmenu orgánu zastupujúceho štát, prihliadajúc na skutočnosť, že k zmene tohto (správne
určeného) orgánu došlo v dôsledku okolností, ktoré sa v priebehu konania môžu znovu následne zmeniť
(v prípade, ak by sa sudca po prerušení znovu ujal funkcie sudcu). Berúc do úvahy skutočnosť, že nejde
o otázku pasívnej vecnej legitimácie (v danom prípade nejde o zmenu pasívne vecne legitimovaného

subjektu)azohľadňujúcúčelsúdnehokonania,ktorýmjerozhodovaniesporovvyplývajúcichzohrozenia
alebo porušenia subjektívnych práv a právom chránených záujmov, by zmena orgánu zastupujúceho
štát v priebehu konania nebola v súlade s požiadavkou na účinnú a spravodlivú ochranu týchto
ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov. Vzhľadom na uvedené sa odvolací
súd nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu uplatnenou v podanom odvolaní, v ktorom namietal právny

záver prvoinštančného súdu o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 2/.

45. Pokiaľ ide o samotný nárok žalobcu, odvolací súd konštatuje, že antidiskriminačný zákon umožňuje
tri druhy žalôb, ktorými sa osoba bráni proti porušeniu zásady na rovnaké zaobchádzanie, a to negatórna
žaloba (cieľom je, aby povinný subjekt upustil od neoprávneného zásahu), reštitučná žaloba (cieľom je

obnovenie pôvodného stavu) a satisfakčná žaloba (ide o náhradu nemajetkovej ujmy, t.j. nemá slúžiť
na reparáciu majetkových škôd, ktoré poškodený utrpel, ale na kompenzáciu nemajetkových škôd, teda
ujmy, ktorá je odôvodnená práve vzhľadom na povahu diskriminačného zásahu porušiteľa, zvyčajne
ide o morálnu satisfakciu, ktorou je ospravedlnenie od porušiteľa). Ust. § 9 ods. 3 antidiskriminačného
zákona upravuje prípad, keď primerané zadosťučinenie priznané súdom nepostačuje na nápravu

porušenia zásady na rovnaké zaobchádzanie, nakoľko porušením zásady na rovnaké zaobchádzanie
došlo až k takým zásahom do daného práva poškodenej osoby, že bola značným spôsobom znížená
dôstojnosť, spoločenská vážnosť a spoločenské uplatnenie poškodenej osoby (náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch).

46. Odvolací súd dospel k záveru, že nároky žalobcu možno po právnej stránke podradiť pod
reštitučný a satisfakčný nárok. Žalobcom uplatnený určovací návrh je potrebné považovať za uplatnenie
primeraného zadosťučinenia, pretože určovacím výrokom súdu sa fakticky konštatuje porušenie práva
žalobcu na rovnaké zaobchádzanie a teda má povahu morálnej satisfakcie, či ospravedlnenia.

47. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie rozdielu v odmene vo výške 20 850 eur, odvolací súd
na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že ide o nárok, ktorý je potrebné vyhodnotiť ako
nárok na nápravu protiprávneho stavu, nakoľko sa ním žalobca domáha poskytnutia plnenia, o ktoré
bol znevýhodnený v dôsledku diskriminácie. Ide teda o reparáciu majetkovej škody, ktorou sa odstráni
protiprávny stav, ktorý stále trvá.

48. Posledným žalobou uplatnený nárokom (na zaplatenie 5 000 eur) je nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorý sa priznáva v prípadoch, ak primerané zadosťučinenie nepostačuje na nápravu porušenia
zásady na rovnaké zaobchádzanie.49. Odvolací súd vo svetle vyššie uvedeného právneho posúdenia konštatuje, že žalobcom namietané
diskriminačné konanie žalovaná 1/ v konaní nevyvrátila a teda nepreukázala, že k diskriminácii nedošlo.

Napokon, žalovaná 1/ v odvolaní tento záver súdu prvej inštancie nenamietala žiadnymi konkrétnymi
odvolacími námietkami. Odvolacie námietky sa týkali (okrem posúdenia orgánu oprávneného konať za
štátaprávnehoposúdeniajednotlivýchuplatnenýchnárokov)ibavýškypriznanéhonárokunadoplatenie
odmien a existencie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. V súvislosti s priznanou sumou 20 850
eur (titulom nápravy protiprávneho stavu) žalovaná 1/ namietala výpočet tejto sumy a mala za to, že

súd prvej inštancie nesprávne vychádzal pri porovnaní odmien z výšky odmien riadiaceho predsedu
senátu, hoci žalobca nebol riadiacim predsedom senátu. Odvolací súd s poukazom na § 366 C.s.p.
na uvedený prostriedok procesnej obrany, ktorý uplatnila žalovaná 1/ až v odvolacom konaní nemohol
prihliadať, nakoľko ide o tzv. neprípustnú novotu v odvolacom konaní. Z obsahu súdneho spisu je
zrejmé, že ide o prostriedok procesnej obrany, ktorý žalovaná 1/ neuplatnila v konaní pred súdom
prvej inštancie a zároveň nemožno vyvodiť, že tak nemohla učiniť bez svojej viny do rozhodnutia súdu

prvej inštancie. Na uvedený prostriedok procesnej obrany odvolací súd nemohol v odvolacom konaní
prihliadať, nakoľko nespĺňa náležitosti riadneho odvolacieho dôvodu v zmysle § 366 C.s.p., pričom
zároveňnejdeoskutočnosti,ktorésatýkajúprocesnýchpodmienok,vylúčeniasudcualebonesprávneho
obsadenia súdu, nemá byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

50. Pokiaľ ide o namietanú priznanú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, odvolací súd konštatuje,
že súd v prípade, ak poškodená osoba žiada priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, primárne
skúma, či primerané zadosťučinenie určené súdom je, alebo nie je dostačujúce. V danom prípade
je povinný prihliadať na závažnosť porušenia zásady na rovnaké zaobchádzanie zo strany porušiteľa

a súd je povinný skúmať intenzitu a spôsobený škodlivý následok. Súd by v daných prípadoch mal
postupovať aj v súlade s požiadavkami európskych antidiskriminačných smerníc, podľa ktorých by
sankcie za diskrimináciu mali byť efektívne, musia dosiahnuť želaný cieľ, aby boli primerané, musia
adekvátne odrážať závažnosť, charakter a rozsah škody, a aby boli odstrašujúce, musia zabrániť
budúcim aktom diskriminácie. Odvolací súd súhlasí s názorom odvolateľa, že je dôležité v konaní

ustáliť, aká ujma (nemajetková) u poškodeného nastala, a to jednak pre posúdenie toho, či primerané
zadosťučinenie (podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona) je alebo nie je postačujúce a tiež pre
potreby ustálenia výšky prípadnej náhrady tejto ujmy v peniazoch. Priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch by potom malo v zásade nastať iba v prípadoch (skutočného) závažného následku
na poškodenom so značnou intenzitou zásahu do jeho práv, pričom dôkazné bremeno v súvislosti s

preukázaním týchto skutočností je na žalobcovi. Zároveň sa vyžaduje, aby žalobca ako poškodená
osoba konkrétnymi skutkovými tvrdeniami ozrejmila, akým spôsobom sa u nej prejavila ujma a v
čom konkrétne spočívala. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca v rámci skutkových tvrdení uviedol,
že diskriminačným konaním v rámci udeľovania odmien došlo k zníženiu jeho dôstojnosti, pričom k
jeho diskriminácii došlo trikrát po sebe, kedy opakovane zažíval pocity poníženia, krivdy a hrubej

nespravodlivosti, kedy namiesto pokojného trávenia dní sviatkov v koncoročnom období a v období
letnejdovolenkyprežívalpsychickéútrapyarozhorčeniezutrpenéhobezprávia.Zapodstatnúpovažoval
skutočnosť, že k porušeniu jeho práv došlo subjektom, v službách ktorého bol vyše tridsať rokov, a že
k jeho diskriminácii došlo konaním predsedu najvyššej súdnej inštancie povolanej na ochranu práv. Z
uvedeného je zrejmé, že žalobca skutkovo ozrejmil, v čom spočívala utrpená ujma a ako sa prejavila.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že ujma spočívala v negatívnom subjektívnom psychickom
prežívaní, ktoré žalobca pociťoval ako zníženie svojej dôstojnosti v dôsledku bezprávia vykonaného
voči svojej osobe. Žalobca netvrdil, že došlo k zníženiu jeho vážnosti v spoločnosti, v ktorom prípade
ide o takú kategóriu ujmy, ktorú je možné objektivizovať dôkazmi o vonkajších prejavoch (nejde len o
subjektívny pocit, ale aj o objektívnu skutočnosť, že si poškodenú osobu niekto prestal vážiť tak ako

pred zásahom). Odvolací súd upriamuje pozornosť na znenie § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona,
ktorý obsahuje demonštratívny výpočet prípadov, kedy sa poškodená osoba môže domáhať náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch („najmä ak bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská
vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby“). Pojem dôstojnosť pritom nie je viazaný na
jeho pôsobenie v spoločnosti, ale ide o dôstojnosť fyzickej osoby (človeka) bez ohľadu na to, či k jej

zníženiu došlo v spoločnosti alebo inde. Dehonestujúce správanie je spôsobilé znížiť dôstojnosť človeka
aj v prípade, ak sa o ňom nedozvedeli tretie osoby. V prejednávanej veci preto súd prvej inštancie
správne vyvodil, že zistené diskriminačné konanie by v danom prípade objektívne pociťovala každá
osoba v pozícii žalobcu ako značný zásah do dôstojnosti, pričom prihliadol na účel a charakter odmienvo všeobecnosti, okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu chránených práv žalobcu a zohľadnil aj možný
nekalýmotívpriznaniaodmenyvsymbolickejvýškescieľomvyhnúťsariadnemuaevidentnezákonnými
dôvodmi nepodporenému odôvodneniu v prípade nepriznania žiadnej odmeny, a v neposlednom rade

dlhoročné a aj právnou obcou prínosné hodnotené pôsobenie žalobcu na Najvyššom súde SR. Ak
bol žalobca vystavený nerovnému zaobchádzaniu zo strany najvyššej súdnej inštancie opakovane až
trikrát bez legitímneho dôvodu, možno konštatovať, že samotné primerané zadosťučinenie vo forme
konštatovania porušenia zásady na rovnaké zaobchádzanie, nebude postačujúce. Pokiaľ ide o výšku
priznanej náhrady, ktorú žalovaná 1/ v odvolaní nerozporovala, a ktorá v súčasnosti predstavuje jeden

mesačnýplatsudcuNajvyššiehosúduSR,odvolacísúdtútopovažovalzaproporcionálnuarešpektujúcu
požiadavky spravodlivej ochrany práv.

51. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
ako vecne správne potvrdil.

52. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní boli neúspešní tak žalobca ako aj žalovaná 1/, preto
odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

53. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.

2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).