Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. apríl 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/120/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122211160
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7122211160.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr.

Jany Dudíkovej a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcu A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. C., D. E. XX,
zastúpeného JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom, Košice, Floriánska 16, proti žalovanému: Slovenská
republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova
2, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 35C/45/2022-159 z 27.6.2024 Mestského
súdu Košice

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti, v ktorej žalovaný bol zaviazaný
zaplatiťžalobcovi12.000,00eurtitulomnáhradynemajetkovejujmyznezákonnéhorozhodnutiaoväzbe,

5.000,00 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy z nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia
a 1.159,49 eur titulom majetkovej ujmy, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia a v IV. výroku
o náhrade trov konania.

V prevyšujúcej napadnutej vyhovujúcej časti m e n í rozsudok a žalobu o zaplatenie majetkovej ujmy
vo výške 165,56 eur z a m i e t a.

P r i z n á v a žalovanému náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobcovi titulom náhrady
majetkovej ujmy v rozsahu 17%.

P r i z n á v a žalobcovi proti neúspešnému žalovanému plnú náhradu trov odvolacieho
konania týkajúcich sa náhrady nemajetkovej ujmy titulom nezákonného rozhodnutia o väzbe a titulom
nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia.

P r i z n á v a žalovanému proti neúspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania týkajúcich

sa náhrady majetkovej ujmy v rozsahu 13,4%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 12.000,00 eur titulom náhrady
nemajetkovej ujmy z nezákonného rozhodnutia o väzbe, 5.000,00 eur titulom náhrady nemajetkovej
ujmy z nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia a 1.325,05 eur titulom majetkovej ujmy, všetko
do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, pričom v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a v späťvzatej
časti konanie zastavil, keď ďalej priznal žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanému čo do náhrady
nemajetkovej ujmy titulom nezákonného rozhodnutia o väzbe a o vznesení obvinenia v rozsahu 100

% z priznanej sumy ako aj priznal žalovanému náhradu trov konania voči žalobcovi titulom náhrady
majetkovej ujmy v rozsahu 6 %.2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 28.790,60
eur titulom náhrady škody z nezákonného rozhodnutia o väzbe a vznesení obvinenia, z čoho suma
2.790,60 eur predstavovala náhradu trov obhajoby, suma 19.700,00 eur náhradu nemajetkovej ujmy

za rozhodnutie o väzbe a suma 6.300,00 eur náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie
o vznesení obvinenia, čo odôvodnil tým, že uznesením OR PZ, odboru kriminálnej polície Spišská
Nová Ves zo dňa 21.11.2012 mu bolo vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin lúpeže spáchaný
organizovanouskupinou,kvôličomuuznesenímz23.11.2012bolvzatýdoväzby,ktorámubolavďalšom
konaní nepredĺžená až rozhodnutím zo dňa 4.12.2013, keď z väzby bol prepustený až po rozhodnutí

Krajského súdu v Košiciach dňa 19.12.2013, pričom na podklade rozhodnutí súdov bol právoplatne
spod obžaloby prokurátora oslobodený, keď súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom z 1.10.2018
a odvolací súd odvolanie krajského prokurátora uznesením zo dňa 26.6.2019 zamietol. Zo žaloby mu
ďalej vyplynulo, že podľa žalobcu v čase vznesenia obvinenia v novembri 2012 žil v partnerskom
zväzku vychovávajúc s partnerkou jej vtedy 7 ročného syna a ich vzťahy utrpeli bolestivým odlúčením
a obmedzením osobnej slobody v trvaní 396 dní, čo ako nevinný zvlášť ťažko znášal a hoci sa partnerský

zväzok nakoniec nerozpadol ostal poznačený nedôverou, hádkami a navždy stigmatizovaný a keďže
celá kauza bola medializovaná, nezbavil sa už nálepky kriminálnika, vzbudzuje v ľuďoch nedôveru
a už sa mu nepodarilo obnoviť predošlé vzťahy. Vzal do úvahy obranu žalovaného, ktorý žalobu
navrhol zamietnuť, keď podľa neho žalobca dostatočným spôsobom neozrejmil opodstatnenosť výšky
požadovanej nemajetkovej ujmy a ním uvádzané dôvody označil za vágne a subjektívne, keď priznaná

by mu mohla byť nemajetková ujma najviac vo výške 10 násobku sumy mesačnej minimálnej mzdy
platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia a to
s poukazom na § 17 ods. 4 zák.č. 514/2003 Z.z., s odkazom na zák.č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných
činov.Vykonanýmdokazovanímzistil,žeuznesenímORPZodborukriminálnejpolícieSpišskáNováVes
zdňa21.11.2012bolozačatéstíhaniežalobcuzoskutkuobzvlášťzávažnéhozločinulúpežespáchaného

organizovanou skupinou, pričom žalobca bol uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 23.11.2012
vzatýdoväzby,keďväzbazačaladňa20.11.2012.Zistilďalej,žerozsudkomOkresnéhosúduKošiceIzo
dňa 1.10.2018 sp. zn. 1Tk/1/2015 bol žalobca ako obžalovaný oslobodený spod obžaloby prokurátora,
pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal a Krajský súd v Košiciach uznesením z dňa 26.6.2019
zamietol odvolanie okresného prokurátora proti rozsudku okresného súdu zo dňa 1.10.2018, keď

už predtým uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.12.2013 bola zamietnutá aj sťažnosť
okresného prokurátora smerujúca proti uzneseniu, ktorým väzba žalobcu nebola predĺžená. Uviedol,
že žaloba listom zo dňa 13.6.2022 požiadal Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom táto uznala iba nárok na náhradu skutočnej škody
spočívajúcej v účelne vynaložených trovách v trestnom konaní v sume 6.277,25 eur a ďalšie nároky

považovala za nepreukázané a hypotetické. Podrobne špecifikoval trovy vyčíslené advokátmi JUDr.
Milanom Kuzmom a JUDr. Andreou Slezákovou za zastupovanie žalobcu v trestnom konaní. Podrobne
tiež reprodukoval podstatný obsah výpovede žalobcu a svedkov F. G. H., F. B. a F. I.. Citoval článok
46 ods. 3 zák.č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky a ďalej § 1, § 2, § 3 ods. 1,2, § 4 ods.
1 písm. f/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 8 ods. 5, 6, § 15 ods. 1,2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 až 3

a § 27 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. a ďalej § 17 ods. 4 predmetného zákona v znení účinnom do
31.12.2012 ako aj § 12 ods. 2,3 a § 13 zákona č. 274/2017 Z.z., § 2 ods. 1 zák.č. 663/2007 Z.z.
a napokon § 1 písm. a/ Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 343/2011 Z.z. V zmysle citovaných
zákonov posúdil zistený skutkový stav a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná, čo do nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy a čo do nároku na náhradu majetkovej ujmy. Za nesporné považoval,

že uznesením zo dňa 21.11.2012 bolo voči žalobcovi začaté stíhanie za skutok obzvlášť závažného
zločinulúpežespáchanéhoorganizovanouskupinou,pričomnáslednerozsudkomprvostupňovéhosúdu
zo dňa 1.10.2018 bol žalobca spod obžaloby oslobodený a teda uznesenie o vznesení obvinenia je
potrebné považovať za nezákonné, keďže predpoklad o spáchaní trestného činu nebol potvrdený. Nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným

odsúdením je podľa neho špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák.č. 514/2003 Z.z., čo bolo
už ustálené súdnou praxou, k čomu poukázal na vybrané nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Za nesporné považoval i to, že žalobca bol dňa 20.11.2012 obmedzený v osobnej slobode, pričom
predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe upravuje zákon v ust.
§ 8 ods. 5, keď základnou podmienkou pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím

o väzbe je taký výsledok trestného konania, pri ktorom nedochádza k odsúdeniu dotknutého resp.
k právoplatnému vysloveniu jeho viny za skutok, v súvislosti s ktorým bol vzatý do väzby. Dospel
k záveru o splnení prvej podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody vo forme existencie dvoch
nezákonných rozhodnutí a to uznesenia o vznesení obvinenia a uznesenia o väzbe. S poukazom na§ 18 ods. 1, 3 zák.č. 514/2003 Z.z. uviedol, že ak fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby
smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych následkov, štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu
a je nevyhnutné len skúmať, či trovy obhajoby boli v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím.

Preskúmal rozsah vykonaných úkonov obhajoby a to oboznámením obsahu trestného spisu a za sporné
označil žalovaným tri namietané úkony. Namietaný návrh na vykonanie dôkazu zo dňa 28.9.2017
považoval za podanie zodpovedajúce definícii§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a aj podanie
ústavnej sťažnosti z dňa 30.9.2013 predstavovalo účelné bránenie práv žalobcu zodpovedajúce definícii
písomného podania na súd resp. iný orgán vo veci samej. Aj úkon zo dňa 4.11.2013 pokladal za účelný,

keď obvinenému nemožno odňať právo podávať sťažnosti proti uzneseniu o väzbe a to ani duplicitne.
Nakoľko námietky žalovaného čo do účelnosti uplatnených úkonov pokladal za nedôvodné, zaviazal ho
zaplatiť žalobcovi titulom trov obhajoby účelne vynaložené náklady vo výške 1.325,05 eur.

3. Poukázal tiež na ustálenú súdnu judikatúru, zaoberajúcu sa priznávaním náhrad nemajetkovej ujmy
v peniazoch za vedenie trestného stíhania a za výkon väzby, ktoré sa právoplatne skončilo inak než

odsúdením, ktoré vždy predstavujú závažný zásah do osobnostných práv fyzickej osoby chránených ust.
§ 11 Občianskeho zákonníka, keď každé trestné stíhanie predstavuje obmedzenie súhrnu osobnostných
práv vymenovaných v čl. 10 Listiny základných práv a slobôd, pričom ľudská dôstojnosť predstavuje
najvyššiu hodnotu v základoch celého právneho systému. Poukázal na to, že súdna prax vychádzajúc
z ust. § 17 ods. 3 citovaného zákona vytvorila postupne sa stabilizujúce kritéria pre určenie výšky

náhrady nemajetkovej ujmy, ktorými sú povaha trestnej veci, dĺžka trestného stíhania a predovšetkým
dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby s prihliadnutím na okolnosti, za
ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Má za to, že v takomto type konaní sa obvykle iba zisťuje, či
sú dané objektívne dôvody na to, aby sa konkrétna osoba mohla cítiť poškodenou a treba zvážiť,
či vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu by sa aj iná osoba v obdobnom postavení mohla cítiť

dotknutou v zložkách tvoriacich vo svojom súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca. Prihliadal na vyššie
spomínané kritéria a okolnosti a vzal do úvahy, že žalobca bol stíhaný za obzvlášť závažný zločin
lúpeže, pri ktorom mu hrozila zvýšená trestná sadzba – trest odňatia slobody v rozpätí od 25 rokov
až doživotie a že výkon jeho väzby trval takmer 13 mesiacov v rámci trestného stíhania vedeného
viac ako 6 a pol roka. Nepochyboval o tvrdení žalobcu, poukazujúceho na dopad trestného stíhania

a výkon väzby do jeho osobnostnej sféry, čo malo vplyv na jeho pracovný a súkromný život – narušenie
vzťahov s blízkymi, rodinou, priateľmi, znášanie negatívnych reakcií z blízkeho i vzdialenejšieho okruhu
známych a formy ohovárania či vyhýbania sa. Venoval sa ďalej podrobne situácii žalobcu s ohľadom na
jeho rodinný, spoločenský a pracovný život. Zdôraznil, že rozhodnutie o väzbe a o vznesení obvinenia
boli vydané za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, podľa ktorého

vec aj po právnej stránke posúdil, keď výšku konkrétnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je
možné exaktne matematicky stanoviť ani ju prevziať mechanicky z rozhodnutí súdov priznávajúcich
odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch. Výška náhrady sa stanovuje na základe voľnej
úvahy a je výsledkom individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností jednotlivého prípadu
amusívychádzaťzozásadyprimeranostiazodpovedaťvšeobecnejpredstavespravodlivostiaslušnosti.

Kritéria, na ktoré prihliadal sú ustanovené v § 17 ods. 3 citovaného zákona ako v norme s relatívne
neurčitou hypotézou a nemajetková ujma má byť určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil
nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Uviedol, že ust. § 17 ods. 4 citovaného
zákona v znení účinnom do 31.12.2012 upravuje minimálnu výšku nemajetkovej ujmy pri väzbe a to
najmenej vo výške 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej

republiky za predchádzajúci kalendárny rok a to za každý aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody,
pričomvýškanemajetkovejujmyvdôsledkunezákonnéhorozhodnutianiejelimitovaná.Vprejednávanej
veci činila minimálna nominálna mesačná mzda zamestnanca za rok 2011 sumu 786,00 eur, keď za 387
dní väzby to u žalobcu predstavuje spolu 10.139,40 eur. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy
neaplikoval ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v čase rozhodovania a použil

citované ust. § 17 ods. 2, 3 a čo do náhrady za väzbu aj § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
účinnom ku dňu vydania nezákonných rozhodnutí, t.j. ku dňom 20 a 21.11.2012. Upozornil, že v súčasnej
dobeplatnýzákonč.514/2003Z.z.obmedzujevýškunáhradynemajetkovejujmytak,žetátonemôžebyť
vyššia, ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi, avšak v čase
zásahu do osobnostných práv žalobcu horná hranica náhrady nemajetkovej ujmy nebola limitovaná, ale

bola ponechaná na úvahe súdu. Zvýraznil, že táto úvaha však nie je neobmedzená, ale musí mať vždy
podklad v zistení skutočností, ktoré by umožnili určité kvantitatívne posúdenie základných súvislostí a
tak, aj keď nebol viazaný ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 prihliadal
aj na výšku odškodnenia poskytovanú na základe iných hmotnoprávnych predpisov. Poukázal ďalej nazásady definované ako podstatné pre priznávanie odškodnenia vyplývajúce z rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR, ktoré špecifikoval a upriamil pozornosť i na relevantné rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva. Pri odškodňovaní ujmy vzniknuté väzbou u žalobcu vychádzal z faktu, že väzba má vždy

za následok zásah do ústavou garantovaného práva osobnej slobody a za preukázané pokladal, že
u žalobcu v dôsledku výkonu väzby došlo k zníženiu jeho postavenia spočívajúceho v pochybnostiach
širokej verejnosti, ako aj blízkych o jeho čestnosti či neúplatnosti a v jej dôsledku došlo aj k prerušeniu
stykov s blízkymi priateľmi a izolácii a boli tak splnené podmienky na náhradu nemajetkovej ujmy
za nezavinenú väzbu v trvaní 13 mesiacov, ako aj za nezákonné trestné stíhanie trvajúce viac ako

6 a pol roka, čo je možno odstrániť iba priznaním zadosťučinenia vo forme finančnej náhrady. Pri
stanovení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol aj na rozhodnutia súdov v obdobných prípadoch. Zhrnúc
uvedené kritéria a zohľadniac v súlade s ust. § 13 zákona č. 274/2017 Z.z. stanovenú maximálnu
výšku odškodnenia, 50-násobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platné za obdobie kalendárneho
roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu, čo predstavovalo 16.350,00 eur ustálil výšku priznanej
nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia na 5.000,00 eur za 64 mesiacov

nezákonného stíhania (mesačne 78,00 eur, denne 2,60 eur). Pri odškodnení nemajetkovej ujmy za
väzbubraldoúvahyminimálnuvýškuodškodnenia10.139,40eurapoposúdeníokolnostíprejednávanej
veci sumu ustálil na 12.000,00 eur. Takúto výšku odškodnenia považoval za dôvodnú, primeranú
a predstavujúcu optimálne a účinné vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov, neporušujúcu
princíp primeranosti a nevytvárajúcu priestor na obohatenie sa žalobcu. Vo výsledku teda priznal

žalobcovi sumu 1.325,05 eur titulom trov obhajoby a ďalej nemajetkovú ujmu vo výške 12.000,00 eur
v dôsledku väzby a 5.000,00 eur v dôsledku nezákonného vznesenia obvinenia a v prevyšujúcej časti
žalobu ako nedôvodnú zamietol. Na plnenie určil žalovanému lehotu 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
V časti, v ktorej žalobca vzal žalobu čiastočne späť po začatí pojednávania so súhlasom žalovaného
konanie zastavil podľa § 144, § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP. O nároku na náhradu trov rozhodol podľa

zásady úspechu v konaní v zmysle § 255 ods. 1, 2 CSP a keďže žalobca sa domáhal zaplatenia náhrady
majetkovej ujmy vo výške 2.790,60 eur a v priebehu konania vzal žalobu v časti prevyšujúcej sumu
1.325,05eurspäť,úspešnýbolvrozsahu47%azavinilzastaveniekonaniavrozsahu53%apretopriznal
žalovanému náhradu trov konania čo do nároku na zaplatenie náhrady majetkovej ujmy voči žalobcovi
v rozsahu 6%. Pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, aj keď žalobca nebol v tomto nároku plne

úspešný, priznal mu plnú náhradu trov konania aplikujúc zásadu, že v konaniach, v ktorých výška plnenia
závisí od úvahy súdu, nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou
uplatneného nároku. Za nepochybné označil, že žaloba čo do právneho základu uplatneného nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy titulom oboch nezákonných rozhodnutí bola opodstatnená a žalobca bol
v konaní úspešný, pretože sa účinne domohol ochrany svojich práv a patrí mu tak nárok na náhradu

trov v plnom rozsahu, keď konkrétna výška náhrady trov sa odvíja od priznanej sumy.

4. Rozsudok v jeho I. vyhovujúcom výroku a IV. výroku o trovách konania napadol včas podaným
odvolaním žalovaný a navrhol ho zmeniť s použitím odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/
a h/ CSP. Zastával názor, že prvoinštančný súd aj s prihliadnutím na judikatúru iných všeobecných

súdov priznal žalobcovi neprimerane vysokú sumu nemajetkovej ujmy. Uviedol, že priznanú výšku
nemajetkovej ujmy v sume 12.000,00 eur titulom nezákonného rozhodnutia o väzbe súd prvej
inštancie odôvodnil iba všeobecným konštatovaním o vážnosti zásahu do ústavou garantovaného
práva osobnej slobody a taktiež poukázal na to, že podľa súdu v dôsledku väzby došlo u žalobcu
k zníženiu jeho postavenia spočívajúceho v pochybnostiach širokej verejnosti, ako aj blízkych o jeho

čestnosti či neúplatnosti. Aj keď rešpektuje skutočnosť, že trestné stíhanie a väzba má nepochybne
negatívny vplyv na život každého človeka, tieto skutočnosti sami o sebe nemožno vyhodnotiť ako také,
ktoré by odôvodňovali priznanie nemajetkovej ujmy v rozsahu súdom priznanom. Rovnaké následky
v podobe negatívneho dopadu trestného stíhania na spoločenský život žalobcu súd pritom uviedol aj
pri odôvodnení priznanej nemajetkovej ujmy titulom nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia

a v tejto súvislosti upozornil na dôležitý význam prezumpcie neviny, ktorá ak je dodržiavaná, významne
obmedzuje negatívny dopad trestného stíhania na povesť a vnímanie stíhanej osoby jej okolím. Trestné
stíhanie totiž nepreukazuje, že sa stíhaná osoba predmetného skutku aj skutočne dopustila a ak okolie
žalobcu bez právoplatného odsúdenia súdom považovalo za kriminálnika, nemožno to pričítať jeho
zodpovednosti. Nárok na priznanie nemajetkovej ujmy vzniká, až keď nezákonné rozhodnutie vyvolalo

závažné následky v osobnom, profesionálnom, rodinnom a spoločenskom živote, keď v posudzovanom
prípade podľa neho nebola preukázaná taká intenzita uvedených následkov trestného stíhania a väzby,
ktoré by odôvodňovali priznanie nemajetkovej ujmy spolu vo výške 17.000,00 eur. Naviac z dokazovania
bolo preukázané, že predvolaní svedkovia neuverili pravdivosti dôvodov, pre ktoré bol žalobca trestnestíhaný a podporovali ho a ich vzťah k nemu sa z tohto dôvodu nezmenil. Bol toho názoru, že celková
výška priznanej nemajetkovej ujmy v sume 17.000,00 eur je v rozpore s ust. § 17 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z.z. a v nadväznosti na to s osobitným predpisom, ktorým je zákon č. 274/2017 Z.z. o obetiach

trestných činov.

5. Žalovaný poukázal na znenie § 12 ods. 3 vety prvej zákona č. 274/2017 Z.z. a pri zachovaní
zásady proporcionality priznávanej výšky nemajetkovej ujmy obetiam násilnej kriminality v porovnaní
s výškou nemajetkovej ujmy priznávanej osobám, ktorým mala byť ujma spôsobená trestným stíhaním

vyslovil názor, že nie je možné porovnávať trestné stíhanie a väzbu žalobcu so spôsobením smrti a už
vôbec nie k ujme osoby ako jedinej pozostalej obete násilného trestného činu. Súd prvej inštancie mal
teda postupovať v zmysle § 12 ods. 3 vety prvej zákona č. 274/2017 Z.z. a nakoľko žalobcovi bolo
vznesené obvinenie v roku 2012, kedy bol vzatý aj do väzby, v tej dobe suma mesačnej minimálnej mzdy
predstavovalo 327,00 eur a najvyššia možná priznaná výška nemajetkovej ujmy nesmie presahovať
10-násobok tejto sumy, čo predstavuje 3.270,00 eur. V danej veci neboli preukázané také výnimočné

a závažné následky trestného stíhania, pre ktoré by bolo možné eventuálne uvažovať o prekročení tohto
zákonného limitu. Namietal ďalej priznanie náhrady škody žalobcovi vo výške 1.325,05 eur, keďže táto
je v rozpore s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. Za návrh na vykonanie dôkazu z 28.9.2017 nepatrí advokátovi
žalobcu odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny, ale iba odmena vo výške jej jednej polovice.
Nesprávne bol zohľadnený aj úkon právnej služby – ústavná sťažnosť z 30.9.2013, keďže sa jedná

o úkon vykonaný v osobitnom konaní, odlišnom od trestného konania a za ktorý v prípade úspechu
pred ústavným súdom by patrila podávateľovi náhrada trov a to v tomto osobitnom konaní. Namietal
tiež odškodnenie úkonu právnej služby - sťažnosti proti uzneseniu o väzbe zo 4.11.2013, ako za úkon
duplicitný a ak by mal byť tento braný do úvahy, patrí zaň iba polovica základnej sadzby tarifnej odmeny.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť, keďže súd prvej
inštancie správne vzal do úvahy, že bol obvinený a neskôr obžalovaný z obzvlášť závažného zločinu
lúpeže, za ktorý bolo možné uložiť trest odňatia slobody až na doživotie, pričom trestné konanie trvalo
neprimerane dlhú dobu, viac ako 6 rokov a toto trestné stíhanie v kombinácii s viac ako ročným
výkonom väzby malo závažné, širokospektrálne a nenapraviteľné následky na jeho súkromný život

a podnikanie, na čo konajúci súd správne prihliadal, predovšetkým v bodoch 84. až 88. rozsudku
a vychádzal teda z konkrétnych skutočností a nie iba z abstraktných konštatovaní. Poukázal na právny
názor Ústavného súdu Českej republiky vyjadrený v náleze III. ÚS 3271/20, z ktorého citoval a ktoré
rozhodnutie sa zaoberalo princípom prezumpcie neviny a mal za to, že vedenie trestného stíhania
a vzatie do väzby objektívne spôsobujú ujmu na strane poškodeného a štát sa nemôže ani čiastočne

zbaviť zodpovednosti za takýto následok odkazom na „nedôsledné dodržiavanie“ prezumpcie neviny
zo strany okolia poškodeného. K námietke odvolateľa o nezohľadnení ust. § 17 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z.z. uviedol, že prvoinštančný súd v konaní postupoval podľa zákona účinného do 31.12.2012,
keďže nezákonné rozhodnutia boli vydané v roku 2012 a k potrebe aplikovania znenia zákona účinného
ku dňu vydania nezákonného rozhodnutia, resp. ku dňu vzatia do väzby sa vyjadril aj Ústavný súd

Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 754/2016. Súdom priznaná suma teda nemôže byť v rozpore s ust.
§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012, keďže toto ustanovenie neobsahovalo
žiadnu normu, ktorá by hornou hranicou limitovala nárok poškodeného na náhradu škody a naopak toto
ustanovenie stanovovalo dolnú – minimálnu hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy za každý deň
nezákonného pozbavenia osobnej slobody. Uviedol, že za úkon právnej služby – návrh na vykonanie

dôkazu z 28.9.2017 si advokát uplatnil odmenu vo výške 1/2 výpočtového základu, a teda námietka
žalovaného je bezpredmetná. Zohľadnenie úkonu právnej služby – ústavnej sťažnosti z 30.9.2013 bolo
oprávnené, čo plne rešpektuje ust. § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., nakoľko išlo o úkon kauzálne
spojený s trestným konaním. Pri sťažnosti proti uzneseniu o väzbe zo 4.11.2013 nešlo o duplicitný úkon,
nakoľko bola podaná sťažnosť proti dvom uzneseniam o väzbe nasledujúcim krátko po sebe a nemožno

mu uprieť realizovanie práva podať riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu o väzbe a aj hodnota
úkonu bola účtovaná správne.

7. Rozsudok je v napadnutej vyhovujúcej časti, v ktorej žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi
12.000,00 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy z nezákonného rozhodnutia o väzbe, 5.000,00 eur

titulom náhrady nemajetkovej ujmy z nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia a 1.159,49 eur
titulom majetkovej ujmy vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 388 ods. 1 CSP potvrdil.
V časti, v ktorej žaloba v prevyšujúcej časti bola zamietnutá a konanie vzhľadom na späťvzatie žaloby
zastavené rozsudok nebol napadnutý odvolaním a v tejto časti preto nebol ani predmetom odvolaciehoprieskumu. V časti priznanej majetkovej ujmy vo výške 165,56 eur súd prvej inštancie nárok neposúdil
správne, kvôli čomu odvolací súd pri nezmenenom skutkovom stave a odlišnom právnom názore
rozsudok zmenil a žalobu v tejto časti zamietol.

8. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 10.4.2025 o 10.20 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 31.3.2025 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

9.Žalovaný namietalodvolaciedôvodypodľa ustanovenia§365ods.1písm.f/,h/CSP,t.j.,žesúdprvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/), rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

10. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody v potvrdenej časti nie sú naplnené.

11. Rozhodnutiu súdu v potvrdenej časti nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu,
ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán
nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,

prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP. Rozsudok v napadnutom rozsahu v potvrdenej časti nie je
ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.

12. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy v
súlade s ust. § 191 ods. 1,2 CSP, teda každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pritom prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Z týchto dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok

aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil (s výnimkou priznanej sumy 165,56 eur).

13. Presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a
na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalovaného nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku
v potvrdenej časti a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

14. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku v potvrdenej časti a k odvolacím
námietkam žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné:

15.Súdprvejinštanciesprávneprávnekvalifikovalžalobouuplatnenýnárokakonároknanáhraduškody
spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. a skúmal splnenie jednotlivých
predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle tohto právneho predpisu.

16. V zmysle ustanovenia čl. 46 ods. 3 Ústavy SR „každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradnýmpostupom“.CitovanéustanovenieÚstavySRzakladáprávoosobyvočištátunanáhraduškody,
ktorá tejto osobe bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Toto
právo je potom konkrétne upravené v ustanoveniach zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z. (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.),
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

17. Pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať existenciu základných predpokladov vzniku
zodpovednosti, teda samotná existencia škody ešte takúto zodpovednosť nezakladá.18. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je objektívna zodpovednosť (bez
ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení
troch podmienok: 1. existencii nezákonného rozhodnutia, 2. vzniku škody, 3. príčinnej súvislosti medzi

nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

19.Vprejednávanomsporežalobcaoznačilakonezákonnérozhodnutieuznesenieovzneseníobvinenia
OR PZ OKP Spišská Nová Ves, ktorým bolo začaté jeho trestné stíhanie zo skutku obzvlášť závažného
zločinulúpežespáchanéhoorganizovanouskupinouabolomuvznesenéobvinenie,keďneskôrvkonaní

pred súdmi bol (právoplatne) spod obžaloby oslobodený, nakoľko nebolo dokázané, že skutok spáchal.

20. Podstatou odvolacích námietok žalovaného bola výška priznanej nemajetkovej ujmy prípadne
neexistencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou.

21. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len

zák. č. 514/2003 Z.z.), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným
rozhodnutím.

22. Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej

nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

23. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.

24. Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie

porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

25. Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa

odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na ) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie,
v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c)
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

26. Podľa ustanovenia § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., v znení účinnom do 31.12.2012
výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna
tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za
predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody.

27.Podľaustanovenia§16ods.1zák.č.514/2003Z.z.,akpríslušnýorgánneuspokojínároknanáhradu
škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

28. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade

s požiadavkou spravodlivosti. Úvaha však nemôže byť svojvoľná a nepreskúmateľná. Súd musí mať
preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku §
17 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu
nepriaznivých následkov vzniknutých žalobkyni vzhľadom na jej postavenie v rodine, v spoločnosti a
podobne (pozri R 21/1995, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. decembra 2012 sp.

zn. 7Cdo/145/2011).

29. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanom spore iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenúžalobcovi nezákonným rozhodnutím. Súd prvej inštancie vychádzal z okolností, za ktorých došlo k
trestnému stíhaniu žalobcu, k obmedzeniu jeho osobnej slobody, následnému rozhodovaniu o vzatí,
resp. nevzatí žalobcu do väzby, v rámci ktorého stíhania mu hrozil trest odňatia slobody v rozpätí od 25

rokov po doživotie, keď vo väzbe strávil takmer 13 mesiacov a trestné stíhanie trvalo viac ako 6 a pol
roka.

30. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou trestné stíhanie zasiahlo poškodenú osobu, treba vychádzať
z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, spoločenskom, či inom prostredí,

prípadne na zdraví poškodenej osoby.

31. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že boli preukázané predpoklady pre
priznanie nemajetkovej ujmy, t.j. vznik škody a príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním a touto
škodou, ako aj nepriaznivé dôsledky väzby.

32. Súd prvej inštancie vychádzal z vykonaného dokazovania a to z výsluchu žalobcu, ktorým mal
preukázanú príčinnú súvislosť medzi trestným stíhaním, väzbou a škodou, ako aj z výpovedí svedkov.

33. Kritériá, ktoré viedli súd k priznaniu nemajetkovej ujmy žalobcovi, odvolací súd považoval za
podstatnévčastitýkajúcejsatoho,žetrestnéstíhaniejevždyzávažnýmzásahomdoslobodyjednotlivca

a vyvoláva negatívny dopad na osobný, rodinný, spoločenský, pracovný život aj zdravie toho, koho sa
trestné stíhanie týka. Trestné stíhanie žalobcu negatívne ovplyvnilo jeho súkromný život už len tým,
že prebehlo trestné stíhanie, opodstatnenosť a dôvodnosť ktorého napokon nebola preukázaná, lebo
súd žalobcu oslobodil spod obžaloby a podľa názoru súdu už len samotné trestné stíhanie je spôsobilé
vyvolať u osoby vážnu traumu a pocity frustrácie.

34. Súd prvej inštancie sa správne nestotožnil s obranou žalovaného založenou na tvrdení, že u žalobcu
nedošlo k takej ujme, ktorá by odôvodňovala finančné zadosťučinenie. Odvolací súd považuje záver
súdu o potrebe priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch (namiesto samotného konštatovania
porušenia práva) za správny, pretože je v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, tiež v súlade s

rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR, pokiaľ išlo o zodpovednosť štátu za preukázanej skutkovej
okolnosti nezákonného trestného stíhania a nezákonnej väzby.

35. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.8.2019 sp. zn. 4Cdo 125/2019 o.i. vyplýva: „12.
Škodu teda treba chápať ako ujmu na chránenom statku, ako je majetok, osoba, alebo iný chránený

záujem, pričom najvyššiu mieru ochrany požívajú ľudský život, integrita človeka, ľudská dôstojnosť a
sloboda. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného,
a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy
najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne
objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za

škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia. 13. Pri odškodňovaní nemajetkovej
ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom nesvedčí bagatelizovanie závažnosti
ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad; také rozhodovanie treba považovať
za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi cynicky, bez citu pre elementárnu
spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého „nerob druhému to, čo nechceš,

aby robili tebe.“

36. Ústavný súd SR v náleze zo dňa 24. januára 2017 sp. zn. III. ÚS 754/2016 o.i. vyslovil, že:
„24. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce
do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt

trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje
do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o
obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu (Ústavný súd
Českej republiky nález sp. zn. I. ÚS 554/04 z 31. marca 2005). Niet dôvodu dospieť k odlišnému záveru
v prípade žalobcu vo veci sťažovateľky, ktorý nebol spod obžaloby oslobodený, ale jeho trestné stíhanie

bolo zastavené. 25. Ústavný súd už v minulosti opakovane zdôraznil, že v prípade aplikácie právnej
normy treba totiž síce prvotne vychádzať z jej doslovného znenia, avšak v prípade rozporu doslovného
znenia daného ustanovenia s jeho zmyslom a účelom, o ktorého jednoznačnosti a výlučnosti niet žiadnej
pochybnosti, možno uprednostniť výklad a ratio legis pred výkladom jazykovým (napr. I. ÚS 583/2015z 9. marca 2016). 26. Ústavný súd je preto toho názoru, že vedenie trestného stíhania na základe
nezákonného uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či bolo vydané za účinnosti zákona č. 58/1969
Zb. alebo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., odôvodňuje s ohľadom najmä na čl. 46 ods. 3 ústavy a

čl. 36 ods. 3 listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy takto stíhanej osoby, pokiaľ jej táto v príčinnej
súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla.“... „26. Ústavný súd preto konštatuje, že priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo
inak než odsúdením (a to aj v prípade, ak nebolo realizované väzobne), je ústavne akceptovateľným a
ústavou predpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe, a to aj v prípade, ak

bolo trestné stíhanie začaté už za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. (t. j. pred 1. júlom 2004).“

37. Najvyšší súd SR rozhodnutím zo dňa 30.9.2020 sp. zn. 6Cdo/152/2018 zamietol dovolanie žalovanej
proti rozsudku odvolacieho súdu v konaní o náhradu škody pozostávajúcej tiež z nemajetkovej ujmy
v peniazoch uplatnenej podľa zák. č. 58/1969 Zb., keď v konaní išlo o uplatnenú škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia voči žalobcovi, ako aj rozhodnutím o väzbe za okolnosti,

že žalobca bol v predmetnej trestnej veci oslobodený spod obžaloby. Dovolací súd k žalovanou
nastolenej otázke, a to či právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 58/1969
Zb. s podporou článku 5 Dohovoru možno odškodniť aj v prípade, ak ujma mala vzniknúť samotným
trestnýmstíhaním(nierozhodnutímoväzbe,čiinýmrozhodnutímopozbaveníosobnejslobody),odkázal
na spomínaný nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 so záverom, podľa ktorého: „Dovolací súd sa v tejto

veci s názorom vysloveným ústavným súdom plne stotožňuje, akceptuje ho a nemá žiaden dôvod od
tohto názoru sa odkloniť.“

38. Žalobcovi v dôsledku nezákonných uznesení v predmetnej trestnej veci vedenej proti nemu ako
obvinenému z obzvlášť závažného zločinu lúpeže vznikla nemajetková ujma, ktorú nemožno odškodniť

inak než v peniazoch, pretože trestné konanie skončilo inak než odsudzujúcim rozsudkom. Každé
trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu
právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt trestného
stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do
súkromného a osobného života jednotlivca, či jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak sa jedná

o obvinenie nepravdivé, keďže nebolo skončené v predmetnej trestnej veci inak než odsudzujúcim
rozsudkom. Náhrada nemajetkovej ujmy má slúžiť na kompenzáciu stavu neistoty, do ktorej bol
poškodený v dôsledku nezákonne vedeného trestného konania uvrhnutý a udržiavaný. Ide o psychickú
kategóriu, ktorú iba ťažko možno preukazovať.

39. Na základe uvedeného a v kontexte s označenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR a
rozhodovacoupraxouÚstavnéhosúduSRpretoodvolacísúdodvolaniežalovanéhovčastinamietaného
nepreukázania skutočnosti, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením, posúdil ako nedôvodné.

40. Prvoinštančný súd mal primerane na zreteli aj to, že nemajetkovú ujmu uplatňovanú podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. je potrebné kompenzovať poškodenému žalobcovi v súlade kritériami stanoveným v
§ 17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ako i so zreteľom na právne predpisy slovenského právneho
poriadku upravujúce odškodnenie a tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, pretože
v opačnom prípade by sa súd dopustil odklonu od ustálenej praxe dovolacieho súdu v tejto otázke

(porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Cdo/155/2020), a to vrátane článku 36 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého má každý právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo
nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný
postup. Súd adekvátne vzal na zreteľ i závery ustálenej judikatúry, že pri dôslednom rešpektovaní
prezumpcie neviny predstavuje každé trestné stíhanie významný zásah do súkromného a osobného

života stíhaného žalobcu, negatívne sa dotýka aj jeho cti a dobrej povesti, a je spôsobilé porušiť právo
jednotlivca (žalobcu) na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti,
osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje článok 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a
článok 10 Listiny základných práv a slobôd.

41. Keďže odvolacie námietky odvolateľa smerovali k spochybneniu výšky priznaného nároku žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy, odvolací súd posudzoval ich opodstatnenosť z tohto hľadiska a zaoberal
sa výškou, resp. primeranosťou priznanej nemajetkovej ujmy, a to (o.i.). i s prihliadnutím na právny
názor Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp. zn. 6MCdo/15/2012, že „určenievýšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala
žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na
určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy

aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, ... Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami,
v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená
nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, respektíve
s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho
zneužívania ...“, ako i s ohľadom na právny názor Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo

204/2018, že určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy konkrétnou sumou je vždy závislé
od výsledku posúdenia takých individuálnych, jedinečných okolností každej prerokovávanej veci, ktoré
sú spravidla neopakovateľné a nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach.

42. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie pri určení výšky nemajetkovej
ujmy správne aplikoval ustanovenie § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z., správne pri určení výšky

nemajetkovej ujmy prihliadol na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.

43. Priliehavo súd prvej inštancie upozornil, že nebol viazaný ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z
v znení účinnom od 1.1.2013, i tak však prihliadal na výšku odškodňovania poskytovanú na základe
iných hmotnoprávnych predpisov. K tomu citoval z vybraných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky i rozhodnutí ESĽP. Zvlášť sa zaoberal odškodnením nemajetkovej ujmy z nezákonného
rozhodnutia o väzbe ako aj neskoršieho rozhodnutia o vznesení obvinenia, svoju úvahu vysvetlil a tejto

z pohľadu odvolacieho súdu nič podstatné nemožno vytknúť.

44. Žalovaný síce namietal priznanie neprimerane vysokej sumy nemajetkovej ujmy a to „aj
s prihliadnutím na judikatúru iných všeobecných súdov“, ktorú však nekonkretizoval, na čo priliehavo
upozornil žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu.

45. Pokiaľ ide o výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v porovnateľných prípadoch a potrebu
prihliadnuť na ňu (por. napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/37/2012), odvolaciemu súdu
sa nepodarilo dohľadať úplne porovnateľné prípady, avšak iba pre ilustráciu odvolací súd poukazuje
na aktuálnu rozhodovaciu prax Krajského súdu v Košiciach v konaniach o náhradu nemajetkovej

ujmy uplatnenej podľa zák č. 514/2003 Z. z. v súvislosti s nezákonnými trestnými konaniami, ktorá
mu je známa z úradnej činnosti, a to nasledovne: Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
6Co/320/2018 (proti ktorému bolo dovolanie odmietnuté rozhodnutím NS SR sp.zn. 7Cdo/263/2020)
bola priznaná žalobcovi nemajetková ujma vo výške 15.000,00 eur, z toho 5.000,00 eur za nezákonnú
väzbu a 10.000,00 eur za nezákonného trestné konanie pre prečin zneužívania právomoci verejného

činiteľa za nezákonné trestné konanie (začaté v roku 2006) v dĺžke 3 rokov a 6 mesiacov, ktoré
skončilo oslobodzujúcim rozsudkom. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/14/2020 bol
potvrdený rozsudok prvostupňového súdu o priznaní žalobcovi nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,00
eur v súvislosti s nezákonným trestným konaním pre zločin zneužitia právomoci verejného činiteľa a
krátenie dane a poistného, ktoré skončilo zastavením trestného stíhania, pretože skutok nie je trestným

činom, keď išlo o trvanie nezákonného stavu (začatého v roku 2012) v rozsahu 4 roky a 4 mesiace.
Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/116/2020 bol potvrdený rozsudok prvostupňového
súdu o priznaní žalobcovi nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,00 eur v súvislosti s nezákonným trestným
konanímpreprečinpoškodzovaniafinančnýchzáujmovEurópskychspoločenstievvsúbehusozločinom
subvenčného podvodu v štádiu pokusu trvajúceho od 10.11.2011 do 6.10.2014 (3 roky), ktoré skončilo

oslobodzujúcim rozsudkom.

46. V porovnaní s vyššie uvedenými rozhodnutiami trestné stíhanie žalobcu a jeho väzba
v preskúmavanej veci trvali o mnoho dlhšiu dobu.

47. Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho
súdu dôsledne rešpektoval všeobecné zákonné kritériá so zreteľom na konkrétne okolnosti tohto
prejednávaného prípadu, zachovanie požiadavky spravodlivosti, ako i s náležitým ohľadom, že podľa
§ 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia právanie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak, čo dôsledne odôvodnil v preskúmavanom rozsudku.

48. Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti, v ktorej
žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi 12.000,00 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy
z nezákonného rozhodnutia o väzbe a sumu 5.000,00 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy
z nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia.

49. Žalovaný odvolaním spochybnil aj priznanie majetkovej ujmy žalobcovi vo výške 1.325,05 eur, keď
konkrétne namietal odškodnenie úkonu právnej služby – návrhu na vykonanie dôkazu z 28.9.2017, za
ktorý podľa neho mala byť priznaná odmena iba vo výške 1/2 základnej sadzby tarifnej odmeny. Podľa
vyúčtovania trov z 8.6.2022 (viď č.l. 12 súdneho spisu) však za tento úkon bola uplatnená odmena len vo
výške 1/2 základnej sadzby a odvolacia námietka je tak nenáležitá. Odvolateľ tiež namietal uplatnenie

odmeny za sťažnosť proti uzneseniu o väzbe zo 4.11.2013 ako za duplicitný úkon. Tento úkon právnej
služby však nepochybne poskytnutý bol, keď advokát žalobcu podával sťažnosť proti dvom uzneseniam
o väzbe nasledujúcim krátko po sebe, čo odoprieť nemožno a aj v tejto časti tak odvolanie nebolo
dôvodné.

50. Nakoniec žalovaný namietal odškodnenie úkonu právnej služby – podanie ústavnej sťažnosti
z 30.9.2013, čo odvolací súd pokladá za opodstatnené.

51. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o

treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

52. Zo znenia citovaného ustanovenia je zrejmé, že sa podľa neho zásadne odškodňujú trovy konania,

ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Ústavná sťažnosť
má za cieľ iniciovať samostatné konanie odlišné od konania zaťaženého nezákonným rozhodnutím,
ktoré sa riadi predpismi o konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, v ktorom sťažovateľ má
(v prípade úspechu) možnosť požadovať náhradu trov v ňom vzniknutých, ktoré ústavný súd bežne
priznáva (napr. rozhodnutie III. ÚS 326/2023).

53. Z uvedeného dôvodu odvolací súd pre iné právne posúdenie zmenil rozsudok súdu prvej inštancie
a žalobu o zaplatenie majetkovej ujmy vo výške 165,56 eur zamietol.

54. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.
55. Podľa § 396 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

56. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

57. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

58. O trovách prvoinštančného konania titulom náhrady majetkovej ujmy súd prvej inštancie rozhodol

samostatným (V.) výrokom. Keďže v tejto časti žalobca pôvodne žiadal zaplatenie sumy 2.790,60 eur
a po (zmeňujúcom) rozhodnutí odvolacieho súdu mu bola v tejto časti priznaná suma 1.159,49 eur má
žalovaný podľa pomeru úspechu nárok na náhradu trov prvoinštančného voči žalobcovi titulom náhrady
majetkovej ujmy v rozsahu 17 %.

59. Pokiaľ ide o odvolacie konanie, v časti náhrady nemajetkovej ujmy titulom nezákonného rozhodnutia
o väzbe a nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia mal plný úspech žalobca, ktorému tak proti
neúspešnému žalovanému patrí nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.60. Pri trovách odvolacieho konania týkajúcich sa náhrady majetkovej ujmy podľa konkretizovaného
rozsahu odvolacích námietok smerujúcich proti priznaným trom úkonom právnej služby, berúc do úvahy
i uplatňované režijné paušály, predmetom odvolania bola suma 292,07 eur, pričom odvolateľ (žalovaný)

dosiahol úspech v sume 165,56 eur (56,70 %) a žalobca bol úspešný v sume 126,51 eur (43,30 %),
v dôsledku čoho žalovanému proti neúspešnému žalobcovi bola priznaná náhrada trov odvolacieho
konania týkajúcich sa náhrady majetkovej ujmy v rozsahu 13,4 %.

61. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).