Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. máj 2025

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: K2-26C/48/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7222211555
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Vargová

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2025:7222211555.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice, sudkyňou JUDr. Annou Vargovou, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,

s trvalým pobytom v C., D. B. XX, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Lukáš Mojsej s.r.o., IČO:
51 417 685, so sídlom v Košiciach, Žižkova č. 2073/19, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene
ktorej koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom v Bratislave, Štúrova č. 2, o náhradu škody spôsobenej
pri výkone verejnej moci súd takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.100 € v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 21.11.2022 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na
zaplatenie sumy vo výške 32.300 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi a tiež na náhradu trov
konania. V odôvodnení žaloby uviedol, že Uznesením vyšetrovateľa ORPZ Košice zo dňa 14.10.2018,
ČVS: ORP-1771/6-VYS-KE-2017, bolo poškodenému vznesené podľa ust. § 206 ods. 1. Zákona č.
301/2005 Z.z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Trestný poriadok“)

obvinenie z účasti na trestnom čine legalizácie príjmu z trestnej činnosti formou pomoci podľa § 21
ods. 1, písm. d) k § 233 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z.z. Trestného zákona
v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Trestný zákon). Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v
zákonnej lehote sťažnosť, ktorú však príslušná prokurátorka Okresnej prokuratúry Košice I uznesením
zo dňa 12.11.2018, č.k. 1Pv 382/17/8802 ako nedôvodnú odmietla. Uznesením vyšetrovateľa E. C. zo
dňa 16.1.2019, ČVS: ORP-150/6-VYSKE-2017, bolo žalobcovi vznesené podľa ust. § 206 Trestného
poriadku obvinenie z účasti na trestnom čine legalizácie príjmu z trestnej činnosti formou pomoci podľa

§ 21 ods. 1, písm. d) 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca
v zákonnej lehote sťažnosť, ktorú však príslušná prokurátorka Okresnej prokuratúry Košice I uznesením
zo dňa 11.2.2019, č.k. 4Pv 130/17/8802-26 ako nedôvodnú zamietla. Žalobca dňa 8.2.2019 podal Návrh
v zmysle ust. § 363 a nasl. Trestného poriadku na zrušenie právoplatných uznesení vyšetrovateľa ORPZ
Košice zo dňa 14.10.2018, ČVS: ORP-1771/6-VYS-KE-2018 a uznesenia Okresnej prokuratúry Košice
I zo dňa 12.11.2018, č.k. 1Pv 382/17/880. Generálna prokuratúra SR rozhodnutím zo dňa 6.5.2019,
č.k. IV PZ/43/19/1000-8 návrh žalobcu ako nedôvodný odložila. Uznesením vyšetrovateľa E. C. zo

dňa 28.2.2019, ČVS: ORP-150/6-VYS-KE-2017 došlo k spojeniu trestných vecí vedených pod ČVS:
ORP-1771/6-VYS-KE-2017 a ČVS: ORP-150/6-VYS-KE-2017 do spoločného konania vedeného pod
ČVS: ORP-150/6-VYS-KE-2017. Uznesením vyšetrovateľa E. C. zo dňa 25.6.2018, ČVS: ORP-150/6-
VYS-KE-2017 došlo k ďalšiemu spojeniu trestných vecí vedených s trestnou vecou t.č. spoluobvinenéhoF.D.,ktoréhokonaniesaviedlopodČVS:ORP-1834/6-VYS-KE-2018dospoločnéhokonaniavedeného
pod ČVS: ORP-150/6-VYS-KE 2017. Dňa 20.9.2019 pri výsluchu žalobcu v pozícii obvineného bol
žalobca upovedomený, že došlo k zmene právnej kvalifikácie skutku za ktorý bol obvinený na zločin

legalizácie príjmu z trestnej činnosti formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 233 ods. 1 písm. a),
ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Žalobca dňa 06.02.2020 pri záverečnom preštudovaní spisu navrhol
zastaviť trestné stíhanie v zmysle ust. § 215 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, vzhľadom k tomu,
že skutok, ktorý sa mu kládol za vinu nespáchal. Príslušná prokurátorka tento návrh na zastavenie
trestného stíhania nepovažovala za dôvodný a žalobca bol podaním z 28.2.2020, č.k. 4Pv 130/17/8802-

60 upovedomený, že naňho bola podaná obžaloba za zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti formou
spolupáchateľstva podľa § 20 k § 233 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Z dôvodov
sporov o miestnu príslušnosť bola nakoniec trestná vec vedená voči žalobcovi pridelená na rozhodnutie
zákonnémusudcoviOkresnéhosúduRožňava,ktorýRozsudkomzodňa13.10.2021,sp.zn.2T/35/2020
žalobcu spod obžaloby oslobodil z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Proti rozsudku podala
príslušná prokurátorka odvolanie v ktorom žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť, pretože podľa

názoru prokurátorky, bolo dostatočne preukázané, že všetci traja obžalovaní sa dopustili trestných činov
tak, ako je uvedené v obžalobe. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.3.2022, sp. zn.
8To/83/2021 bolo odvolanie prokurátorky zamietnuté a žalobca bol oslobodený spod obžaloby.

2. Nárok na náhradu škody spôsobenej žalobcovi začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa

neskončilo právoplatným uznesením vyplýva zo Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
právjednotlivca.Žalobcaprávnynárokodôvodňujeust.§6ods.1,§17ods.1,2,3,4Zákonač.514/2003
Z.z., § 13 Zákona č. 274/2017 Z.z. a § 8 Zákona č. 663/2007 Z.z.. V zmysle citovaných zákonných

ustanovení si žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 32.300 €. Žalobca
ako bezúhonná osoba, ktorá nikdy nemala problém so zákonom, musel dlhé roky pociťovať následky
nezákonnéhotrestnéhokonania,keďbolstíhanýzato,žesivykonávalprácutechnikakontrolyoriginality,
pričom mu hrozil 5 ročný nepodmienečný trest. Nielen samotné trestné konanie bolo neúmerne dlhé
(od spáchania skutku po právoplatné oslobodenie 7 rokov), ale žalobca musel pociťovať neustále

tlak trestného konania, aj keď nič protizákonne nespáchal a tlak, že sa môže dostať na päťročné
obdobie do ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Takýto psychický tlak, pohľady okolia, keď ho
ľudia začali brať ako kriminálnika, malo neblahý vplyv na život žalobcu. Žalobca zaslal žalovanému
dňa 12.7.2022 žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Vyjadrenie žalovaného mu
bolo doručené 31.10.2022, v ktorom žalovaný čiastočne uznal nárok žalobcu keď uvádza „V zmysle

ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky je nutné za nezákonné rozhodnutie podľa § 5 ods. 1
Zákona č. 514/2003 Z.z. považovať uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru zo 16.1.2019 ČVS:
ORP-150/6-VYS-KE-2017 o vznesení obvinenia a uznesenie vyšetrovateľa Policajného zboru zo dňa
14.10.2018 ČVS: ORP-1771/6-VYS-KE-2017, vydaním ktorých došlo k porušeniu práva... V žiadosti o
náhradu škody ste však nepreukázali vznik nemajetkovej ujmy... Vzhľadom na uvedené nepreukázanie

vzniku nemajetkovej ujmy v zmysle zákonných požiadaviek považujeme za dostatočné zadosťučinenia
konštatovanie práva A. B. v zmysle § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z.“ Žalobca v žalobe tiež
argumentuje rozhodovacou praxou súdov SR a napr. Nález Ústavného súdu SR II. US 2007 167/16 zo
dňa 7.8.2018, Najvyšší súd SR sp. zn. 4Cdo 183/2009, Nález Ústavného súdu SR I. US 320/2016 a pod.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení súdu doručenom 24.2.2023 uviedol, že k opodstatnenosti žalobcom
uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a k jej výške nie sú splnené zákonné podmienky
na priznanie, resp. žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej
ujmy a už vôbec nie jej požadovanú výšku 32.300€, rovnako nepreukázal príčinnú súvislosť medzi
nezákonnými rozhodnutiami a vznikom nemajetkovej ujmy. Pre vznik práva na náhradu nemajetkovej

ujmy je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené 3 základné predpoklady, ktorými sú nezákonné
rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia nemajetkovej ujmy
a kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy, v prípade nemajetkovej ujmy musí
byť navyše zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce (napr. Uznesenie

Ústavného súdu ČR sp. zn. III. US 712/06). Žalobca tiež dĺžku trestného stíhania nesprávne vymedzil
obdobím, od kedy malo dôjsť ku spáchaniu skutkov až po právoplatné oslobodenie, čím nesprávne
určil celkovú dĺžku trestného stíhania na dobu 7 rokov. Žalobcovi však bolo prvé obvinenie vznesené
dňa 14.10.2018 a teda trestné stíhanie do právoplatného skončenia vo veci trvalo 3 roky a 5 mesiacov.Žalobcovi ako netrestanej osobe vzhľadom na zákonnú trestnú sadzbu nehrozil nepodmienečný trest
odňatia slobody ako to nesprávne žalobca uvádza, bolo mu navrhované uloženie podmienečného
trestu odňatia slobody. Súčasne voči nemu neboli vykonávané úkony zasahujúce do jeho ľudských

práv (väzba, domová prehliadka, použitie informačno-technických prostriedkov, atď.). Žalovaný tiež
nepovažuje tvrdenia žalobcu o neustálom pociťovaní tlaku trestného konania, tvrdenia o pohľadoch
okolia, kedy ho ľudia mali brať ako kriminálnika snažiaceho sa zarábať nezákonným spôsobom, sú
iba v rovine subjektívnych ničím nepodložených tvrdení. V tejto súvislosti žalobca neuviedol konkrétne
skutočnosti preukazujúce vznik nemajetkovej ujmy či ujmy, ktorá mohla nastať v jeho súkromnom živote.

Trestná vec žalobcu nebola medializovaná, o jeho trestnom stíhaní sa mohli dozvedieť max. tie osoby,
ktorýmtožalobcapovedal.Prepriznanienáhradynemajetkovejujmyvpeniazochsavyžadujevýznamná
ujma, ktorou nemôže byť samotné vedenie trestného konania. To znamená, že je možná iba výnimočne
tak, ako to má na mysli § 17 ods. 2 Zák. č. 514/2003 Z.z. V záujme fungovania spoločnosti je trestné
stíhanie vedené v medziach zákona a je nevyhnutnou súčasťou výkonu verejných právomoci, pričom
od každého jednotlivca je dôvodné požadovať, aby sa mu v prípade potreby podrobil. Miera vnímania

negatívneho dopadu trestného stíhania je vecou vysoko individuálnou, pričom tieto subjektívne rozdiely
nezakladajú výnimočnosť odôvodňujúcu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Mimoriadny význam
má v tomto smere prezumpcia neviny a ak napriek tomu je obvinený vnímaný okolím negatívne, je to
významnou mierou chybou tohto okolia, ktorému nie je princíp prezumpcie neviny dostatočne vlastný.
Nepriaznivé následky rozhodnutia o vznesení obvinenia je potrebné preukázať v zmysle zákonných

kritérií a žalovaný vyslovuje presvedčenie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno k okolnostiam
zakladajúcim výnimočnosť jeho konkrétnej situácie až do takej miery, že samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučineným. K výške požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy
žalovaný poukázal na ust. § 17 ods. 4 Zák. č 514/2003 Z.z. a jej limitáciu výškou náhrady poskytovanej
osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 274/2017

Z.z., ktorý v § 12 ods. 2 limituje výšku nemajetkovej ujmy na max. 25-násobok minimálnej mzdy platenej
za obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. V tomto prípade boli skutky,
pre ktoré bolo vedené trestné stíhanie, spáchané v roku 2015, kedy bola min. mzda vo výške 380€
(žalobca vychádzal z min. mzdy vo výške 646 €). Pri zohľadnení uvedeného nesmie nemajetková ujma
prekročiť sumu 9.500 €. Ďalej dal žalovaný do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.

zn. 1Co/265/2018, z ktorého vyplýva „výška nemajetkovej ujmy žalobcu nemôže byť postavená na roveň
odškodnenia obetí násilných trestných činov, ktorým bola spôsobená smrť. Nemajetková ujma vzniknutá
hoc aj nezákonným vedením trestného stíhania, pri ktorom nedošlo k úmrtiu nemôže byť odškodňovaná
v rovnakej výške ako úmrtie spôsobené trestným činom, nakoľko sa jedná o diametrálne odlišné
ujmy poškodených“. V rozpore s dobrými mravmi by bolo aj priznanie náhrady, ktorá by presahovala

možné vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu napr. obetí trestných činov sexuálneho
charakteru. Z ust. § 12 ods. 3 Zák. č. 274/2017 Z.z. pri trestnom čine obchodovania s ľuďmi, znásilnenia,
sexuálneho násilia, sexuálneho zneužívania má obeť násilného trestného činu nárok aj na vyplatenie
odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške 10-násobku sumy mesačnej min. mzdy taktiež
za obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. V roku 2015 bola min. mzda

380 €, pričom by išlo o nárok vo výške 3.800 €. V kontexte vyššie uvedeného navrhol žalovaný žalobu
zamietnuť.

4. Žalobca v replike doručenej súdu 23.3.2023 zotrval na žalobe v plnom rozsahu. Argumentačne
odkázal aj na judikatúru ESĽP v zmysle čoho je nárok žalobcu preukázateľne dôvodný. Bližšie judikatúru

ESĽP nekonkretizoval. Argumentoval však rozhodnutím NS SR sp. zn. 4Cdo 66/2018, Nálezom ÚS SR
sp. zn. II. US 754/2016, ÚS SR I. US 583/2015 atď. Vo vzťahu k výške uplatneného nároku vychádzajúc
z ust. § 17 ods. 4 Zák. č. 514/2003 Z.z. v spojení s ust. § 12 ods. 2 zák. č. 274/2017 Z.z. okrem
prvej vety kde výška odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu je 25-násobok sumy mesačnej min.
mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu však žalobca

vychádzal z druhej vety citovaného zákonného ust., ktorá znie „ak bola trestným činom spôsobená smrť
a je jedna pozostalá obeť násilného trestného činu, ktorá bola odkázaná výživou na zomrelého, má
nárok na vyplatenie odškodnenia vo výške 50-násobku sumy mesačnej min. mzdy platnej za obdobie
kalendárneho roka, v ktorom došlo ku spáchaniu trestného činu.“ V zmysle uvedeného zákon priznáva
najvyššiu možnú náhradu vo výške 50-násobku min. mesačnej mzdy a žalobcom uplatnený nárok bol

v súlade s ust. § 17 ods. 4 Zák. č. 514/2003 Z.z. K vyjadreniu žalovaného, že suma min mesačnej
mzdy vyplýva z toho, že skutok sa stal v roku 2015 a má byť vo výške 380 € žalobca však uvádza, že
nezákonné trestné stíhanie bolo zastavené oslobodením spod obžaloby rozhodnutím Krajského súduv Košiciach dňa 29.3.2022, kedy bola mesačná min. mzda vo výške 646 €. Navrhol žalobe v plnom
rozsahu vyhovieť.

5. Žalovaný doručil súdu dňa 9.5.2023 dupliku v zmysle ktorej zotrval na argumentácii uvedenej
vo vyjadrení zo dňa 24.2.2023. Opätovne zdôraznil, že pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch sa vyžaduje významná ujma nielen samotné vedenie trestného konania a jej priznanie je
možné len vo výnimočných prípadoch. Zopakoval argumentáciu aj vo vzťahu k výške min. mzdy, ktorá
sa vzťahuje na skutky pre ktoré bolo vedené trestné stíhanie v roku 2015. Dátum vydania uznesenia

Krajského súdu v Košiciach a teda sumu min. mzdy v roku 2022 považuje žalovaný za nezodpovedajúci
citovanej právnej úprave. Navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

6. Mestský súd Košice rozhodol dňa 06.11.2023 rozsudkom sp.zn. K2-26C/48/2022-90 takto:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.900 € v lehote 3 dní od právoplatnosti

rozsudku
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu.“
V odôvodnení rozsudku uviedol: „Pri priznávaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy treba vychádzať z
ust. § 17 ods. 4 Zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý limituje výšku nemajetkovej ujmy na 25-násobok min, mzdy

platnej za obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. Tu je potrebné dať za
pravdu žalovanej strane, že skutky, pre ktoré bolo vedené trestné stíhanie boli spáchané v roku 2015,
kedy bola min. mzda vo výške 380 € (Nariadenie vlády č. 279/2015 Z.z.), nie 646 €, čo je min. mzda z
ktorej vychádzal žalobca. Pri zohľadnení uvedeného nesmie nemajetková ujma prekročiť sumu 9.500 €.
Pokiaľ žalobca požadoval nemajetkovú ujmu vychádzajúc z ust. § 13 Zák. č. 274/2017, podľa ktorého

celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť 50-násobok min. mzdy, tu
jepotrebnéuviesť,žežalobcatakétomimoriadneokolnostinepreukázal.Vdanomindividuálnomprípade
nemajetková ujma žalobcu nastala v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobené
nezákonným trestným stíhaním tým, že utrpela jeho povesť, stíhanie malo nepriaznivý dopad na jeho
psychickú, životnú a rodinnú pohodu, z dôvodu tlaku spôsobeného trestným stíhaním sa rozhodol

ukončiť pracovný pomer v práci, kde dosahoval vyšší príjem a odísť na horšie platené miesto, pričom
doba celkového diskomfortu trvala 3 roky a 5 mesiacov. Pomerovaním vyššie uvedených okolností
prípadu (dĺžka trestného stíhania, poškodenie dobrého mena, dopad na rodinný a pracovný život) podľa
názoru súdu odôvodňuje priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 1.900 € (5x 380 €) so zohľadnením, že
žalobcovi bolo navrhované uloženie podmienečného trestu odňatia slobody, súčasne voči nemu neboli

vykonávané úkony zasahujúce do jeho ľudských práv (väzba, domová prehliadka, použitie informačno-
technických prostriedkov atď.). Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.900 € súd považuje
za primeranú s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu. Trestné stíhanie v prípade žalobcu
nezanechalo trvalé a nereparovateľné následky v jeho živote. V prevyšujúcej časti žalobe vyhovené
nebolo a bola zamietnutá.“

7. Proti rozsudku podal dňa 21.11.2023 odvolanie žalobcu proti výroku II. Z odôvodnenia odvolania
vyplýva: „V napadnutom rozsudku súd ustálil, že nezákonné trestné stíhanie žalobcu začalo v roku 2018,
teda nestotožnil sa s názorom žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, že trestné stíhanie trvalo 7 rokov,
teda od roku 2015, avšak čo sa týka priznania výšky nemajetkovej ujmy, tak súd z nepochopiteľných
dôvodov vychádzal z výšky minimálnej mzdy za rok 2015. Nakoľko nezákonné rozhodnutie – uznesenie

o vznesení obvinenia bolo vydané v roku 2018, tak súd mal pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy
vychádzať z minimálnej výšky za rok 2018, v opačnom prípade by prejudikoval, že trestné stíhanie
trvalo 7 rokov. Podľa názoru žalobcu sa súd bez riadneho zdôvodnenia len stotožnil so žalovanou
a jej prednesom na pojednávaní vykonanom dňa 9.10.2023.V zmysle zápisnice žalovaná uviedla
nasledovné:

„Pokiaľ ide o dĺžku trestného stíhania, ktorá tu bola namietaná, tak trestné stíhanie mohlo počítať voči
konkrétnej osobe až od momentu vydania uznesenia o vznesení obvinenia, keďže dovtedy nejde o
osobu obvineného a taktiež ak je titulom uplatňovaného nároku ako nezákonné rozhodnutie uznesenie
o vznesení obvinenia, tak nemožno dĺžku trestného stíhania počítať už od dajme tomu od uznesenia
o začatí trestného stíhania, kde mal žalobca postavenie iba svedka. Čiže trestné stíhanie voči nemu

ako voči konkrétnej osobe nebolo vedené. Pokiaľ ide o tú námietku, že počítame tú výšku min. mzdy
vychádzame z roku 2015 tak uvedené má svoju oporu v § 17 ods. 4 Zák. o náhrade škody, ktorý
odkazuje v tejto súvislosti na Zák. 274 z roku 2017 o obetiach, kde sa hovorí, že výška nesmie prekročiť
určitý násobok za obdobie kalendárneho roka v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu, čiže v tomtoprípade preto vychádzame z momentu kedy došlo k spáchaniu trestného činu. To však neznamená, že
trestného stíhanie bolo začaté, alebo voči žalobcovi vedené až uznesením o vznesení obvinenia z roku
2018.,..............“

Z uvedeného je zrejmé, že súd sa len stotožnil s argumentáciou žalovanej, avšak žalobca poukazuje na
tú skutočnosť, že táto argumentácia je nepreskúmateľná a vzájomne si odporujúca. Žalovaná rovnako
ako súd tvrdí, že nezákonné trestné stíhanie začalo až 2018, avšak pri odškodnení sa má vychádzať z
výšky minimálnej mzdy za rok 2015. Ak už rozhodovacia prax ustálila, že pri odškodňovaní poškodených
osôb, ktoré štát nezákonne stíhal niekoľko rokov má pri určovaní výšky analogicky prihliadať na zákon

o obetiach násilných trestných činov, tak k tomu žalobca poukazuje na to, že súd nemôže priznať
nemajetkovú ujmu, ktorá prevyšuje 50násobok minimálnej mzdy, teda maximálna hranica je 50násobok
minimálnej mzdy a nie 10násobok minimálnej mzdy ako uvádza žalovaná. Zároveň žalobca zdôrazňuje,
že ak sa pri odškodňovaní odkazuje na zákon o obetiach násilných trestných činov, tak zákonné
ustanovenie„vovýškedesaťnásobkusumymesačnejminimálnejmzdyplatnejnaobdobiekalendárneho
roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu“ sa má vykladať v tom zmysle, že rok v ktorom

došlo k spáchaniu trestného činu, je v tomto konaní rok v ktorom došlo k nezákonnému rozhodnutiu,
t.j. uzneseniu o vznesení obvinenia, v opačnom prípade, by si súd sám odporoval v dĺžke trestného
stíhania.“

8. Rozsudok Mestského súdu Košice sp.zn. K2-26C/48/2022-50 nadobudol právoplatnosť vo výroku I.

dňa 22.11.2023.

9. Krajský súd v Košiciach uznesením sp.zn. 9Co/21/2024-142 zo dňa 27.11.2024 zrušil rozsudok
v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania a v zrušenom rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. V uznesení Krajský súd uviedol záväzné právne názory:

„Niet pochýb o tom, že určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím v zmysle zák. č. 274/2017 Z.z. musí byť posúdené tak, aby priznaná náhrada nebola
vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov. Toto obmedzenie vyplýva z ust.
§ 13 zák. č. 274/2017 Z.z. a je určené tak, že celková suma odškodnenia nesmie presiahnuť 50
násobok min. mzdy. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou žalobcu, ktorý tvrdí, že v danom

prípade treba vychádzať z min. mzdy platnej v roku, kedy došlo k začatiu trestného stíhania žalobcu
(rok 2018), teda v roku, kedy žalobca začal čeliť nezákonnému trestnému stíhaniu. Dovolací súd
v tejto súvislosti opakovane v niekoľkých svojich rozhodnutiach (3Cdo/19/2018, 7Cdo/100/2017,
4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 6MCdo/15/2012, 3Cdo/19/2018, 7Cdo/100/2017, 6Cdo/38/2019 a iné)
uviedol, že povinnosťou všeobecného súdu je určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným

rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov Slovenského právneho poriadku upravujúcich
odškodnenie za nemajetkovú ujmu. Tento prístup nepopiera princíp úplného odškodnenia, keďže
nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy (ako max. stanovenú)
za predpokladu riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti zásahu do práva poškodeného v dôsledku
nezákonného rozhodnutia. V súvislosti s aplikáciou § 12 zák. č. 274/2017 Z.z. sa súd musí zaoberať

aj otázkami, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote
spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu,
resp. s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho
zneužívania. Súd prvej inštancie sa týmito otázkami nezaoberal.
V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť nárok žalobcu na priznanie

peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nad rozsah 1.900 eur, pričom sa bude riadiť kritériami určenými
odvolacím súdom v tomto rozhodnutí a rozhodnutie odôvodní tak, aby bolo preskúmateľné a aby
zodpovedalo požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia vyplývajúcim z ust. § 220 ods. 2
C.s.p.“

10. Súd doručil uznesenie Krajského súdu Košice sp.zn. 9Co/21/2024-142 na vyjadrenie stranám sporu,
ktoré túto možnosť nevyužili a nenavrhli súdu vykonávanie iných dôkazov.

11. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a listinnými dôkazmi v spisovom materiáli súdu.

12. Súd zistil nasledovný skutkový stav: Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že: Uznesením
vyšetrovateľa ORPZ Košice zo dňa 14.10.2018, ČVS: ORP-1771/6-VYSKE-2017, bolo poškodenému
vznesené podľa ust. § 206 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „Trestný poriadok“) obvinenie z účasti na trestnom čine legalizácie príjmu ztrestnej činnosti formou pomoci podľa § 21 ods. 1, písm. d) k § 233 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Trestný zákon“).
Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote sťažnosť, ktorú však príslušná prokurátorka

Okresnej prokuratúry Košice I uznesením zo dňa 12.11.2018, č.k. 1Pv 382/17/8802 ako nedôvodnú
zamietla. Uznesením vyšetrovateľa E. C. zo dňa 16.1.2019, ČVS: ORP-150/6-VYS-KE-2017, bolo
žalobcovi vznesené podľa ust. § 206 Trestného obvinenie z účasti na trestnom čine legalizácie príjmu
z trestnej činnosti formou pomoci podľa § 21 ods. 1, písm. d) k § 233 ods. 1 písm. a), ods. 2
písm. b) Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote sťažnosť, ktorú

však príslušná prokurátorka Okresnej prokuratúry Košice I uznesením zo dňa 11.2.2019, č.k. 4Pv
130/17/8802-26 ako nedôvodnú zamietla. Žalobca dňa 8.2.2019 podal Návrh v zmysle ust. § 363 a nasl.
TrestnéhoporiadkunazrušenieprávoplatnýchuznesenívyšetrovateľaORPZKošicezodňa14.10.2018,
ČVS: ORP-1771/6-VYS-KE-2018 a uznesenia Okresnej prokuratúry Košice I zo dňa 12.11.2018, č.k.
1Pv382/17/880.GenerálnaprokuratúraSRrozhodnutímzodňa6.5.2019,č.k.IVPZ/43/19/1000-8návrh
žalobcu ako nedôvodný odložila. Uznesením vyšetrovateľa E. C. zo dňa 28.2.2019, ČVS: ORP-150/6-

VYS-KE-2017 došlo k spojeniu trestných vecí vedených pod ČVS: ORP-1771/6-VYS-KE-2017 a ČVS:
ORP-150/6-VYS-KE-2017 do spoločného konania vedeného pod ČVS: ORP-150/6- VYS-KE-2017.
Uznesením vyšetrovateľa E. C. zo dňa 25.6.2019, ČVS: ORP-150/6-VYS-KE-2017 došlo k ďalšiemu
spojeniu trestných vecí vedených s trestnou vecou t.č. spoluobvineného F. D., ktorého konanie sa viedlo
pod ČVS: ORP-1834/6-VYS-KE-2018 do spoločného konania vedeného pod ČVS: ORP150/6-VYS-

KE-2017. Dňa 20.9.2019 pri výsluchu žalobcu v pozícii obvineného bol žalobca upovedomený, že došlo
k zmene právnej kvalifikácie skutku za ktorý bol obvinený na zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti
formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 233 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Žalobca
dňa 06.02.2020 pri záverečnom preštudovaní spisu navrhol zastaviť trestné stíhanie v zmysle ust. § 215
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, vzhľadom k tomu, že skutok, ktorý sa mu kládol za vinu nespáchal.

Príslušnáprokurátorkatentonávrhnazastavenietrestnéhostíhanianepovažovalazadôvodnýažalobca
bol podaním z 28.2.2020, č.k. 4Pv 130/17/8802-60 upovedomený, že naňho bola podaná obžaloba za
zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 233 ods. 1 písm.
a), ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Z dôvodov sporov o miestnu príslušnosť bola nakoniec trestná
vec vedená voči žalobcovi pridelená na rozhodnutie zákonnému sudcovi Okresného súdu Rožňava,

ktorý Rozsudkom zo dňa 13.10.2021, sp. zn. 2T/35/2020 žalobcu spod obžaloby oslobodil z dôvodu,
že skutok nie je trestným činom. Proti rozsudku bolo podané odvolanie v ktorom žiadala op napadnutý
rozsudok zrušiť a vrátiť, pretože podľa názoru prokurátorky, bolo dostatočne preukázané, že všetci traja
obžalovaní sa dopustili trestných činov tak, ako je uvedené v obžalobe. Uznesením Krajského súdu v
Košiciach zo dňa 29.3.2022, sp. zn. 8To/83/2021 bolo odvolanie prokurátorky zamietnuté a žalobca bol

oslobodený spod obžaloby.

13. Medzi stranami nebolo sporné ani to, že žalobca predložil žalovanému žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, z obsahu ktorej vyplýva, že žalobca si na základe identických

skutkových tvrdení ako v žalobe uplatnil nárok na náhradu škody za ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, ktorým došlo k porušeniu práv žalobcu vo výške
32.300€. Rovnako tak nebolo sporné, že k uspokojeniu nároku zo strany žalovaného v prospech žalobcu
nedošlo.

14. Žalobca bol v konaní vypočutý, vo výpovedi uviedol, že je len obyčajný človek, ktorý si robil svoju
robotu. Bol však obvinený za skutok, ktorý nespravil. Ťahal sa po súdoch 5 rokov. Susedia na neho
pozerali, ako na nejakého vraha alebo výtržníka. Stálo ho to kopu peňazí, ktoré si musel požičať, lebo
toľko ich nemal. Musel zmeniť zamestnanie, už to nechcel robiť, aby nemusel čakať, či sa niečo nestalo.
V dôsledku uvedeného išiel dole s platom. Jeho syn pracoval na súde a v súvislosti s týmito okolnosťami

dal výpoveď. Rodina sa pýtala, čo to vlastne urobil, musel to počúvať. Ako to spomínal, peniaze si musel
požičiavať a tiež potreboval splácať hypotéku. Uviedol „človek v noci nespí, myslí na to, zvlášť keď nič
neurobil.“ Keď si to nejaký vyšetrovateľ na neho a jeho kolegu vymyslel. Na súd cestovali do Rožňavy,
čo ho tiež niečo stálo. Na položené otázky žalobca odpovedal, že zamestnanie musel zmeniť, lebo bol
odsúdený.Obávalsa,žeopäťniektoprídeazniečohohoobviní.Pracovalakotechnikkontrolyoriginality.

Aj v súčasnosti pracuje s autami, no je to práca iného charakteru. Aj zarába menej. Jeho konanie
ovplyvnilo aj bývalého zamestnávateľa, to čo robil už nefunguje, tá kontrola originality. Na otázku, či
trestnéstíhanieovplyvnilojehosúkromnýživotuviedol,žesamozrejme,susediasazaujímaliprečochodí
popolícií,posúdoch.VblokubývaajsusedapracujúcanaOkresnomúrade,sktorýmspolupracovaljehobývalý zamestnávateľ, resp. bol úzko prepojený. Tam sa to riešilo, že je obvinený aj keď on vysvetľoval,
že je v tom nevinne. Na otázky žalovanej strany žalobca odpovedal, že spoločnosť v ktorej pracoval na
kontrole originality nebola jeho spoločnosťou, bol len zamestnanec. V pracovnom pomere mu nebola

daná výpoveď, výpoveď dal on. Na otázku vo vzťahu k výpovedi žalobcu, že pracovný pomer ukončil
z dôvodu jeho odsúdenia, napriek tomu, že odsúdený nebol žalobca uviedol, že sa vyjadril nesprávne.
Potvrdil, že pracovný pomer ukončil dobrovoľne. Poprel, že by navštevoval nejakú odbornú ambulanciu,
napr. psychologickú, nie nenavštevoval.

15. Súd sa oboznámil s rozhodnutiami dovolacieho súdu, ktorý vo svojich rozhodnutiach opakovanie
uviedol, že povinnosťou všeobecného súdu je určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným
rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich
odškodnenie za nemajetkovú ujmu :
Z uznesenia NS SR sp.zn. 3Cdo/19/2018 súd zistil, že dovolací súd zrušil rozsudok Krajského súdu
v Bratislave z 29.06.2017 sp.zn. 3Co/266/2015 vo výroku, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku

Okesného súdu Pezinok z 18.05.2015, č.k. 8C/198/2012-156 ukladajúci žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 33 193, 91 Eur. Z odôvodnenia uznesenia dovolacieho súdu
vyplýva: „V zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 517/2008 Z.z. sa výška
nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a
prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
v znení zákona č. 517/2008 Z.z. bol stanovený minimálny limit výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonnými rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 tohto zákona (tak, že jej výška je najmenej jedna
tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky

za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody). 16.2.
V zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z. výška náhrady
nemajetkovej ujmy priznaná podľa § 17 ods. 2 tohto zákona nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (pričom
osobitným predpisom sa tu podľa poznámky pod čiarou rozumie zákon č. 215/2006 Z.z.). Zákonom

č. 412/2012 Z.z. bol teda stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím.
Na záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady
spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho
poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým dospel najvyšší

súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona
č. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z.z,, ani zákon č. 412/2012 Z.z. Určenie
maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona
č. 412/2012 Z.z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete
trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí

ESĽP.
Z rozhodnutí prvoinštančného aj odvolacieho súdu je zrejmý zámer týchto súdov určiť výšku náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím na okolnosti uvedené v ustanovení § 17 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. Ich právne závery nie sú však náležite podložené zohľadnením právnych záverov,
ku ktorým dospel už skôr najvyšší súd (viď body 11. až 14. tohto uznesenia dovolacieho súdu) a tiež

judikatúra ESĽP.
Podľa názoru ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná
utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). ESĽP tiež konštatoval, že pri
určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v.
Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho ESĽP vyjadril názor, podľa ktorého výška

náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v
iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S.
A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných
práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je
priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala

bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).16. V uznesení Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/38/2019 zo dňa 24.06.2020 vyplýva, že uznesením
bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 04.10.2018 sp.zn. 3Co/270/2017 v napadnutej
časti a v rozsahu zrušenia mu bola vec vrátená na ďalšie konanie. Výrok ktorým žalobu zamietol

vprevyšujúcejčastizostávanedotknutý.Zodôvodeniauzneseniavyplýva,žeOkresnýsúdKošiceIuložil
žalovanej (Generálnej prokuratúre SR) povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch vo
výške 100 000 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne z tejto sumy od 26.04.2012 v lehote
3 dní od právoplatnosti rozsudku a priznal plnú náhradu trov konania žalobcovi. Odvolací Krajský súd
v Košiciach rozsudkom z 04.10.2018 sp.zn. 3Co/270/2017 zmenil rozsudok Okresného súdu tak, že

uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 75 000 Eur s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu zamietol.
Najvyšší súd v odôvodení uznesenia uviedol, že :
„V zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. sa výška nemajetkovej
ujmy určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli

poškodenému v spoločenskom uplatnení. Ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v
znení zákona č. 517/2008 Z. z. bol stanovený minimálny limit výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonnými rozhodnutiami uvedenými v § 7 a § 8 tohto zákona (tak, že jej výška je najmenej jedna
tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za
predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody).

V zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. výška náhrady
nemajetkovej ujmy priznaná podľa § 17 ods. 2 tohto zákona nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (pričom
osobitným predpisom sa tu podľa poznámky pod čiarou rozumie zákon č. 215/2006 Z. z.). Zákonom
č. 412/2012 Z. z. bol teda stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonným rozhodnutím.
Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch
musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo).
Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať
z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad G. H. A., I. a A. v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho

Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade
musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa
poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon
ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená
výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných

činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných
a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo
násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).“

17. Obdobné právne závery je možné odvodiť aj z ďalších uvedených rozhodnutí.

18. Poverená zástupkyňa žalovanej na pojednávaní dňa 07.04.2025 uviedla: „Vážený súd, žalovaná je
toho názoru, že suma nemajetkovej sumy priznaná žalobcovi súdom prvej inštancie v tomto konaní je
dostačujúca a adekvátna vo vzťahu k následkom, ktoré žalobca utrpel trestným stíhaním vedeným voči
jeho osobe. Žalobca nebol v rámci trestného stíhania vo väzbe, neboli voči nemu vykonávané ani žiadne

iné úkony, ktoré by zasahovali do jeho ľudských práv, reálne mu nehrozilo uloženie nepodmienečného
trestu odňatia slobody a jeho trestné stíhanie nebolo ani medializované. Žalovaná je toho názoru, že
ujma, ktorú žalobca utrpel v súvislosti s trestným stíhaním nie je tak závažnou, aby odôvodňovala
priznanie nemajetkovej ujmy nad limit určený ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. teda jej
výška nemôže prekročiť 25- násobok minimálnej mzdy. V intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho

súdu v tomto konaní, kedy krajský súd považuje za rozhodné obdobie pre výpočet rok 2018, by sa teda
jednalo o náhradu nemajetkovej ujmy v maximálnej výške 12 000 Eur ako 25- násobok sumy minimálnej
mzdy za rok 2018, kedy došlo k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi. Žalovaná je toho
názoru, že žalobca v priebehu celého konania nepreukázal takú závažnosť následkov trestného stíhania
v jeho spoločenskom, pracovnom a rodinnom živote, ktorá by odôvodňovala priznanie vyššej sumy.

Jediným dôkazom v konaní bol samotný výsluch žalobcu a ním opisovaná skutočnosť, že zmenil svoje
zamestnanie z dôvodu obáv vystavenia sa nezákonnému trestnému stíhaniu v budúcnosti, čo možno
považovať len za subjektívne tvrdenie žalobcu. Žalovaná trvá na svojej doterajšej právnej argumentácií
a to že priznaním vyššej sumy by bola porušená zákonná limitácia sumy náhrady nemajetkovej ujmy.Žalobcom požadovaná suma nemajetkovej ujmy je premrštenou sumou, ktorá navyše presahuje ešte
aj 50 - násobok minimálnej mzdy.“

19. Podľa ust. § 3 Zák. č. 514/2003 Z.z., Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej
moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

20. Podľa § 5 ods. 1 Zák. č. 514/2003, Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

21. Podľa § 6 ods. 1 Zák. č. 514/2003, Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

22. Podľa § 15 ods. 1 Zák. č. 514/2003, Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.

23. Podľa § 16 ods. 1 Zák. č. 514/2003, Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený

domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie

nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

24. Podľa § 17 ods. 1 Zák. č. 514/2003,
(1) Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak,
(2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením

vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak,
(3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
(4) Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa ods. 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

25. Podľa §12 ods. 3 Zák. č. 274/2017, Pri trestnom čine obchodovania s ľuďmi, trestnom čine
znásilnenia, trestnom čine sexuálneho násilia alebo trestnom čine sexuálneho zneužívania má obeť
násilného trestného činu nárok aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume
desaťnásobku minimálnej mzdy.

26. Podľa § 13 Zák. č. 274/2017, Celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie
presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.27. Vo všeobecnosti štát (žalovaný) zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone
verejnej moci (§ 1 písm. a) Zák. č. 514/2003 Z.z.), pričom pod výkonom verejnej moci sa rozumie
rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a

povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (§ 2 písm. a) Zák. č. 514/2003 Z.z.) a za orgán
verejnej moci sa považuje aj štátny orgán (§2 písm. b) bod 1 Zák. č. 514/2003 Z.z.). Štát za podmienok
stanovených zákonom zodpovedá za škodu spôsobenú, okrem iného aj orgánmi činnými v trestnom
konaní a súdom, vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením obvineného
a na vznik zodpovednosti štátu za škodu je nevyhnuté súčasne splnenie zákonných predpokladov,

ktorými sú zastavenie trestného stíhania, oslobodenie spod obžaloby alebo skončenie trestného
stíhania postúpením veci inému orgánu. Súd prvej inštancie primárne skúmal základné predpoklady
na vyvodenie zodpovednosti štátu za škodu, resp. za nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím.Predpokladomvznikuzodpovednostištátuzaškoduspôsobenúnezákonnýmrozhodnutím
je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore
s objektívnym právom, ďalej existencia škody resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi

škodou resp. nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je podmienená
využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto
zodpovednosti tiež predpokladá, aby sa nezákonné rozhodnutie zbavilo právoplatnosti. Žalobca svoj
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzuje z uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré považuje za
nezákonné, skutkov, ktoré mu boli kladené za vinu, sa nedopustil, preto bolo trestné stíhanie voči nemu

ukončené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom. Toto uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené v
prípravnom konaní, napriek tomu, že žalobca pre takýto postup opakovane inicioval kroky tak, ako sú v
odôvodnení žaloby popísané. Podľa názoru súdu z uvedeného jednoznačne vyplýva, že ten, proti komu
bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení zákonných
predpokladov právo na náhradu škody resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej uznesením o vznesení

obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám, alebo bolo proti nemu trestné stíhanie
zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný, alebo mu bola udelená milosť, alebo
bol za trestný čin amnestovaný. V konaní nemal súd preukázané skutočnosti, ktoré by zodpovednosť
štátu vylučovali. Za nezákonné rozhodnutia, ktoré žalobca označil, boli uznesenie vyšetrovateľa ORPZ
Košice zo dňa 14.10.2018 ČVS: ORP-1771/6-VYS-KE-2017 a uznesenie vyšetrovateľa ORPZ Košice zo

dňa 16.1.2019, ČVS: ORP-150/6-VYS-KE-2017. Obe podľa ust. § 21 ods. 1 písm. d) k § 233 ods. 1 písm.
a), ods. 2 písm. b) Trestného zákona v znení neskorších predpisov za trestný čin legalizácie príjmu z
trestnej činnosti formou pomoci. Skutočnosť, že uvedené rozhodnutia sa ukázali ako nezákonné vyplýva
z rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 15.10.2021 sp. zn. 2T/35/2020 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.3.2022 sp. zn. 8To/83/2021, ktorým bol žalobca spod obžaloby

oslobodený z dôvodu, že skutok nie je trestným činnom a odvolanie prokurátora voči rozsudku bolo
zamietnuté. Tým sú podľa názoru súdu splnené predpoklady na vyvodenie zodpovednosti štátu za vznik
nemajetkovejujmyužalobcu.Ďalejbolopotrebné,abyžalobcapreukázalajďalšípredpoklad-existenciu
nemajetkovej ujmy spôsobenej uvedeným nezákonným rozhodnutím. Uvedené žalobca preukazoval
svojou výpoveďou v ktorej uviedol, že ako bezúhonná osoba nikdy nemal problém so zákonom, napriek

tomu musel dlhé roky pociťovať následky nezákonného trestného konania, keď bol stíhaný za to, že si
len vykonával svoju prácu technika kontroly originality, pričom hrozil mu 5 ročný nepodmienečný trest.
Samotné trestné konanie trvalo neúmerné dlho (podľa vyjadrenia žalobcu 7 rokov), pričom žalobca
neustále pociťoval tlak trestného konania napriek tomu, že nič protizákonné nespáchal. Bol obvinený
za skutok, ktorý nespravil, susedia na neho pozerali ako na nejakého vraha alebo výtržníka. Konanie

ho stálo kopu peňazí, ktoré si musel požičať, lebo toľko ich nemal. Musel zmeniť zamestnanie, keď
to pôvodné už robiť nechcel, aby nemusel čakať, či sa niečo nestalo. Po opustení zamestnania išiel s
platom dole. Čelil nielen otázkam od rodiny ale aj záujmu susedov, prečo chodí po polícií, po súdoch.

28. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že trestné stíhanie nepochybne predstavovalo

citeľný zásah do práva žalobcu na osobnú česť, ľudskú dôstojnosť, zásah bol dostatočne intenzívny a
mal pre žalobcu nepriaznivé dôsledky. Žalobca preukázal spôsobilosť narušenia súkromného života, čím
došlo k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu spôsobenej ujmy a následkov so zohľadnením
osoby žalobcu, ktorý bol pred začatím trestného stíhania osobou bezúhonnou. Trestné stíhanie
predstavujevážnyzásahdoosobnejslobodyjednotlivcaavyvolávaiďalšienegatívnedopadynaosobný

život a životný osud. Zasahuje nielen do súkromného života jednotlivca, jeho cti a dobrej povesti, čím
je spôsobilé obmedziť, porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného
života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje aj Ústava Slovenskej republiky v
článku 19 ods. 1 a 2. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie pokiaľ sa ukázalo ako nedôvodné, jespôsobilévyvolaťvedľavznikumateriálnejškodyajvzniknemateriálnejujmyvosféresúkromnéhoživota
a spoločenského uplatnenia. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázanú aj príčinu súvislosť
ako podstatný prvok zodpovednostného vzťahu. Žalobcovi priamo vznikla nemajetková ujma práve na

základenamietanéhorozhodnutiaavjehopriamejpríčinnejsúvislosti.Tátoujmamuspôsobiladlhoročný
diskomfort a táto ujma je priamym následkom konkrétneho nezákonného rozhodnutia, bez ktorého by k
nemajetkovej ujme nedošlo. Súd mal za preukázané, že trestným stíhaním v dĺžke 3 roky a 5 mesiacov
(od 14.10.2018 do 29.3.2022, teda nie 7 rokov ako to tvrdil žalobca) nepochybne malo negatívny dopad
na duševný komfort žalobcu, významne ovplyvnilo jeho predchádzajúci život a prostredie v ktorom žil

a pracoval.
Žalobcovi sa však iné tvrdenia okrem vlastného vnútorného prežívania trestného stíhania jeho osoby
preukázať nepodarilo. Negatívne zásahy do rodinného života žalobcu v konaní preukázané neboli,
rovnako tak neboli preukázané tvrdenia, že žalobca bol nútený zmeniť zamestnanie a dať výpoveď,
keďže sa obával, že niekto príde a z niečoho ho obviní. Žalobca síce mohol mať tieto pocity, avšak
rozhodnutie podať výpoveď a zmeniť zamestnanie a zároveň sa pripraviť o vyšší príjem bolo výlučným

rozhodnutím žalobcu na ktorom žalovaný nenesie žiadnu vinu. V neposlednom rade žalobca ani
nepreukázal, že skutočne sa jeho príjem znížil. Žalobca iný dôkaz okrem rozhodnutí v trestnom konaní
a svojej výpovede nenavrhol ani neprodukoval.

29. V nadväznosti na námietky žalovanej strany je potrebné poukázať na ustálenú súdnu prax, ktorej

zodpovedá, že štát nesie zodpovednosť za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania,
ktoré neskončilo právoplatným odcudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená
vo viacerých rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom. Rozhodovanie
súdov sa ustálilo na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol
oslobodený spod obžaloby, má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.

Je nepochybné, že vo vzťahu k žalobcovi bol vykonaný nesprávny zásah štátu, ktorý musí byť odčinený,
keďže za takýto zásah v súlade s vyššie uvedeným zodpovedá štát. Žalobca si uplatnil nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie trvajúce 3 roky, 5 mesiacov, skončené oslobodením spod
obžaloby. Argument žalovanej strany, že vnímanie trestného stíhanie je vysoko individuálne neobstojí,
nedá sa však uprieť, že rozhodne sa nemôže jednať o príjemné pocity. Aj keď žalovaný spochybňoval

nepriaznivé následky rozhodnutia o vznesení obvinenia s tým, že žalobca ich náležite nepreukázal a
neuniesol dôkazné bremeno, súd sa s týmto tvrdením nestotožnil. Súd si uvedomuje, že pocity, ktoré
musí zažívať neoprávnene obvinená osoba sú nepredstaviteľné. Aj keď žalovaný nepovažoval tvrdenia
žalobcu o neustálom pociťovaný tlaku trestného konania za preukázané, súd týmto tvrdeniam uveril.
Osoba žalobcu nebola patologickým kriminálnikom, naopak, jednalo sa o osobu bezúhonnú, ktorá v

minulosti nečelila žiadnemu podozreniu zo spáchania protiprávneho skutku, a ktorá navyše nespáchala
ani ten, za ktorý bola trestné stíhaná, je teda vysoko pravdepodobné, že musela čeliť veľkému
psychickému tlaku. Až absurdne vyznieva argumentácia žalovanej strany, aký mimoriadny význam má
prezumpcia neviny a ak napriek tomu je obvinený vnímaný okolím negatívne, je to významnou mierou
chybou tohto okolia, ktorému nie je princíp prezumpcie neviny dostatočne vlastný. Takáto argumentácia

nemá pre žalobcu žiaden praktický význam.

30. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje zo zreteľom na intenzitu, rozsah a na jej
ohlas, ako aj na dĺžku jej trvania. Pri určovaní konečnej výšky peňažného zadosťučinenia je tak možné,
v rámci sudcovskej úvahy a princípov spravodlivosti dospieť k záveru, aby bola naplnená požiadavka

primeranosti zadosťučinenia, a aby táto požiadavka nebola zneužívaná na neprípustné obohacovanie
sa. Trestné stíhanie žalobcu trvalo 3 roky a 5 mesiacov, pričom nepochybne predstavovalo zásah do
jeho subjektívnych práv predtým bezúhonného človeka. Podľa názoru súdu, iba samotné konštatovanie
porušenia práva žalobcu na odstránenie následkov neúmerne trvajúceho zásahu voči jeho osobe sa
nejaví byť postačujúce. Preto je tu daný nárok na priznanie primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazoch.

31. Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne
primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavský verzus spojené kráľovstvo). Európsky
súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov

preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux verzus Moldavsko, Steel a Morris verzus Spojené kráľovstvo).
Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom
prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich
sa poškodenia dobrej povesti (napr. Publico - Comunicacáo Social, S.A. verzus Portugalsko). NapokonEurópskysúdpreľudsképrávazdôraznil,žepriurčovanívýškynáhradyzaporušenieosobnostnýchpráv
musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo ktorá je priznávaná
obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušovanie iných osobnostných práv by nemala bez

existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať max. výšku náhrady priznávanú za telesné
zranenia, alebo násilné čin (napr. Iltalehti a Karhuraara verzus Fínsko).

32. Pri stanovení peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy súd vzal do úvahy kritéria rozhodujúce pre
posúdenienárokunanáhradunemajetkovejujmyvyplývajúcezustanovenia§17ods.4zák.č.514/2003

Z.z. berúc na zreteľ rozsah odškodnenia obetí násilných trestných činov podľa právnej úpravy použitej
v zák. č. 215/2006 Z.z. účinnej v čase spáchania trestného skutku a vedenia trestného konania (rok
2018), v zmysle ktorého v prípade, že trestným činnom bola spôsobená smrť mal poškodený nárok na
vyplatenie odškodnenia v sume 50-násobku minimálnej mzdy, pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho
násilia alebo zneužívania za spôsobenú morálnu škodu zákon upravoval limit vo výške 10-násobku
minimálnej mzdy, platnej v čase spáchania skutku, čo v danom prípade zodpovedalo sume (50 x 480 =

24 000 a 10 x 480 = 4 800) v konaní súd však nezistil mimoriadny závažný zásah do života žalobcu, keď
ustálil, že nezákonné trestné stíhanie malo nepriaznivý dopad predovšetkým na jeho psychickú, životnú
pohodu z dôvodu tlaku spôsobeného trestným stíhaním, avšak ďalšie žalobcom tvrdené skutočnosti
súd za preukázané nemal. Pochopiteľne súd zohľadnil aj dobu nezákonného trestného stíhania v dĺžke
troch rokov a 5 mesiacov. Za primeranú považoval súd náhradu v sume 4 000 Eur, ktorá primerane

vystihuje odškodnenie priznávané obetiam trestných činov a zodpovedá tiež odškodneniam v prípade
úmrtia blízkych osôb, ktoré sa pohybujú v desiatkách, tisícoch eur. V tejto súvislosti súd poukazuje na
rozhodovaciu prax slovenských súdov, keď napr. Krajský súd v Trenčíne v konaní sp.zn. 6Co/10/2023
priznal sumu 4 000 eur za 3,5 roka trestného stíhania, 3000 Eur trestné stíhanie v rozmedzí jedného
roka, rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 3Co/14/2020 potvrdzujúci prvoinštančný rozsudok

o priznaní nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 Eur v súvislosti s nezákonným trestným konaním
pre zločin zneužitia právomoci verejného činiteľa a krátenia daní a poistného, ktoré sa skončilo
zastavením trestného stíhania, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/116/2020 potvrdzujúci
prvoinštančný rozsudok o priznaní nemajetkovej ujmy vo výške 3 000 Eur v súvislosti s nezákonným
trestným konaním, trvajúcim 3 roky , ktoré skončilo oslobodzujúcim rozsudkom a pod. Keďže súd

rozsudkom sp.zn. K2-26C/48/2022-90 zo dňa 06.11.2023 priznal žalobcovi nárok na zaplatenie sumy vo
výške 1 900 Eur a rozsudok v tomto výroku nadobudol právoplatnosť dňa 22.11.2023 v tomto rozhodnutí
súd priznal rozdiel vo výške 2 100 Eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

33. Podľa § 255 ods. 1 CSP Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

34. Podľa § 262. Ods. 1,2 CSP
O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

35. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa zásady úspechu, keď základom je
rozhodovanie o existencii zásadu do práva a výška závisí na úvahe súdu. V konečnom dôsledku bol
žalobca v konaní úspešný, preto mu súd priznal nárok na plnú náhradu trov konania so zohľadnením
sumy priznanej náhrady. Výsledná výška sa vypočíta z rozsahu prisúdenej sumy.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na
Mestský súd Košice (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§365 ods. 1
CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v platnom znení).