Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. apríl 2025

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 5C/51/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8818203558
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Barbora Kovaliková

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2025:8818203558.19

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou v právnej veci žalobcov: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. X.

XXXX XX/XX, XXX XX D. E. F., zastúpená súdom ustanovenou opatrovníčkou - matkou: G. B., nar. XX.
XX. XXXX, trvale bytom C. X. XXXX XX/XX, XXX XX D. E. F., 2. G. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
C. X. XXXX XX/XX, XXX XX D. E. F., obaja právne zastúpení: JUDr. Július Buček, advokát, Štefánikova
18, 066 01 Humenné, IČO: 420 32 954, proti žalovaným: 1. Marius Pedersen, a.s., Opatovská 1735,
911 01 Trenčín, IČO: 34 115 901, právne zastúpený SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14, 811
08 Bratislava, IČO: 36 862 711, 2. Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského rad 4, 815 74
Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhradu škody na zdraví v sume 263.520,08 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu
bolestného vo výške 1 766,-Eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť druhého žalovaného, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti (353,20 Eur) žalobu žalobkyne v 1. rade vo vzťahu k náhrade bolestného zamieta.

III. Vo vzťahu k výroku I. priznáva žalobkyni v 1. rade nárok na náhradu trov konania vrátane trov

odvolacieho konania v rozsahu 100% o výške ktorého rozhodne súd 1. inštancie po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením.

IV. Vo vzťahu k výroku II. tohto aj pôvodného rozsudku žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov
konania vrátane trov odvolacieho konania voči žalobkyni v 1. rade nepriznáva.

V. Žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi v 2. rade náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s liečením žalobkyne v 1. rade vo výške 1 340,-Eur s tým, že plnením

jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

VI. V prevyšujúcej časti (7 890,-Eur) nárok žalobcu v 2. rade zamieta.

VII. Žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade priznáva voči žalobcovi v 2. rade nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 70,96 % o výške ktorého rozhodne súd 1. inštancie po právoplatnosti rozsudku

samostatným uznesením.

VIII. Žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade priznáva voči žalobcovi v 2. rade nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 33,5 % o výške ktorého rozhodne súd 1. inštancie po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa v 1. rade sa podanou žalobou dňa 28. 12. 2018 domáhala voči pôvodne žalovaným v 1., 2.
a 3. rade titulom náhrady škody na zdraví zaplatenia sumy 263.520, 08 Eur a náhrady trov konania.

2. Svoju žalobu odôvodnila tým, že trestným rozkazom Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn.
1T/77/2018, zo dňa 28. 09. 2018, bol pôvodne žalovaný v 1. rade uznaný za vinného z prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. h) Tr.
Zákona. Zranenia si u poškodenej vyžiadali trvalé následky, pretože v dôsledku ochrnutia je poškodená
plne odkázaná na starostlivosť druhej osoby. Uvedený trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť a

vykonateľnosť vo výroku o vine, treste a náhrade škody dňa 20.10.2018. Vina pôvodne žalovaného v 1.
rade bola preukázaná v trestnom konaní a súd je uvedeným trestným rozkazom viazaný v zmysle ust.
§ 193 Civilného sporového poriadku. Pôvodne žalovaný v 1. rade bol v čase vyššie uvedenej dopravnej
nehody zamestnaný v spoločnosti Marius Pedersen, a.s. Trenčín t.j. pôvodne žalovaného v 2. rade
(ďalej „žalovaného v 1. rade“) a špeciálne nákladné motorové vozidlo zn. Mercedes Benz, evidenčného

čísla D. A., slúžiace na prepravu odpadu, ktorým bola žalobkyni v 1. rade spôsobená škoda na zdraví
je rovnako vo vlastníctve žalovaného v 1. rade. Vyššie opísaný skutkový stav zakladá u pôvodne
žalovaného v 1. rade zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku podľa §
427Občianskehozákonníkaaužalovanéhov1.radezodpovednosťzaškoduvzmysle§420ods.2prvá
veta Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je škoda spôsobená právnickou alebo fyzickou osobou,

keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Na základe poistnej zmluvy č.
808004891/00421 bolo predmetné vozidlo zn. Mercedes - Benz, ev. č. D. XXX A., ktorým bola dopravná
nehoda spôsobená, vo vlastníctve žalovaného v 1. rade poistené pre prípad zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného v 2. rade t.j. Allianz – Slovenskej poisťovne,
a.s. Pôvodne žalovaný v 1. rade bol prevádzkovateľom a vodičom špeciálneho nákladného motorového

vozidla, ktorým bola spôsobená škoda a táto škoda bola vyvolaná osobitnou povahou tejto prevádzky.
Žalovaný v 1. rade je držiteľom špeciálneho nákladného motorového vozidla, ktorým bola spôsobená
škoda. Zároveň žalovaný v 1. rade je právnickou osobou, ktorej predmetom činnosti je predovšetkým
nakladanie s odpadmi, a ktorá je povinne zmluvne poistená u žalovaného v 2. rade, pričom poistenie
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa v súlade s § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z.

vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného
v poistnej zmluve. Pri tejto udalosti utrpela žalobkyňa v 1. rade zranenia, na základe ktorých stanovil
bodové ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia znalec z odboru zdravotníctvo
a farmácia, odvetvie chirurgia a traumatológia, MUDr. Dušan Sukovský, ktorý vypracoval znalecký
posudok č. 46/2018. Žalobkyňa v 1. rade ako poškodená si u žalovaného v 2. rade ako poisťovateľa

podľa zákona č. 381/2001 Z. z. v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré utrpela pri dopravnej nehode
dňa 13. 01. 2017 uplatnila dňa 05. 12. 2018 nárok na vyplatenie poistného plnenia z titulu : - bolestné
-1405 bodov t.j. 24.813 Eur, - sťaženie spoločenského uplatnenia - 8120 bodov t.j. 148.109 Eur,
- náklady na vyhotovenie znaleckého posudku vypracovaného Ing. Jánom Sabom, znalcom z odboru
doprava cestná - 815,93 Eur, - náklady na vyhotovenie znaleckého posudku vypracovaného MUDr.

Dušanom Sukovským znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia – 892.60 Eur, - náklady vynaložené v
súvislosti s liečbou poškodenej – 14.836,05 Eur. Dňa 15. 01. 2018 žalovaný v 2. rade oznámil právnemu
zástupcovi žalobkyne v 1. rade, že z povinného zmluvného poistenia žalovaného v 1. rade poukázal
z titulu bolestného za 1 305 bodov x 17,66 Eur/bod sumu 23.047 Eur a z titulu sťaženia spoločenského
uplatnenia za 2 600 bodov x 18,24 Eur/bod sumu 47.424 Eur. Následne dňa 26. 03. 2019 žalovaný

v 2. rade oznámil žalovanému v 1. rade, že z jeho povinného zmluvného poistenia poukázal z titulu
sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyni v 1. rade za 3 120 bodov x 18,24 Eur/bod sumu 56.909
Eur a z titulu účelne vynaložených nákladov za nákup liečiv sumu 1.054,13 Eur. Spolu teda žalovaný v 2.
rade poukázal žalobkyni v 1. rade z titulu bolestného sumu 23.047 Eur za 1 305 bodov, z titulu sťaženia
spoločenského uplatnenia sumu 104.333 Eur za 5 720 bodov, z titulu nákladov vynaložených v súvislosti

s liečbou sumu 3.896,07 Eur. Právo na náhradu tzv. ďalšej škody si uplatnil aj žalobca v 2. rade titulom
účelne vynaložených nákladov v súvislosti s liečbou žalobkyne v 1. rade v celkovej výške 9.230 Eur.

3. Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom zo dňa 22. 11. 2022 č.k. 5C/51/2018-459 rozhodol takto:„I. Žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade je povinný zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu bolestného,
sťaženia spoločenského uplatnenia a zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške
119 949,60 Eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť

druhého žalovaného, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobu žalobkyne v 1. rade v prevyšujúcej časti vo vzťahu k náhrade bolestného, sťaženia
spoločenského uplatnenia a zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zamieta.
III. Žalobu žalobkyne v 1. rade vo vzťahu k náhrade nákladov vynaložených na vyhotovenie znaleckých
posudkov zamieta.

IV. Žalobu žalobcu v 2. rade o náhradu účelne vynaložených nákladov v súvislosti s liečbou žalobkyne
v 1. rade z a m i e t a.
V. Vo vzťahu k výroku I. a II. priznáva žalobkyni v 1. rade voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto
plnenia povinnosť druhého žalovaného, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením.

VI. Vo vzťahu k výroku III. priznáva žalovaným v 1. a 2. rade voči žalobkyni v 1. rade nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku
samostatným uznesením.
VII. Vo vzťahu k výroku IV. priznáva žalovaným v 1. a 2. rade voči žalobcovi v 2. rade nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku

samostatným uznesením“

4. Proti rozsudku súdu I. inštancie podal včas odvolanie žalobca v 2. rade, a to proti IV. výroku, ktorým
súd zamietol žalobu žalobcu v 2. rade o náhradu účelne vynaložených nákladov súvisiacich s liečbou
žalobkyne v 1. rade a proti VII. výroku, teda súvisiacemu výroku, ktorým bolo rozhodnuté o nároku na

náhradu trov konania.

5. Voči výroku I. v rozsahu 2.119,20 Eur (bolestné – 120 bodov x 17,66 Eur) a výroku V. – trovy
konania, podali žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade v zákonnej lehote odvolanie. Z uvedeného teda
vyplýva, že rozsudok súdu I. inštancie nadobudol právoplatnosť v podstatnej časti I. výroku, a to pokiaľ

ide o priznanie sťaženia spoločenského uplatnenia a zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia vo výške 117.830,40 Eur, odvolanie bolo podané len voči výroku o bolestnom priznanom vo
výške 2.119,20 Eur. Žalovaní v podanom odvolaní proti I. vyhovujúcemu výroku, pokiaľ ide o bolestné a
súvisiacemu výroku V. o náhrade trov konania uvádzali, že nesúhlasia s rozhodnutím súdu I. inštancie v
časti priznanej náhrady škody titulom bolestného, keďže konajúci súd nesprávne vyhodnotil žalovanými

vznesenú námietku premlčania tohto nároku. Žalobou zo dňa 28. 12. 2018 sa žalobkyňa v 1. rade okrem
iného domáhala aj priznania náhrady škody titulom bolestného za 1405 bodov x 17,66 eur vo výške
24.812,30 Eur. Ďalším podaním zo dňa 20. 12. 2019 žalobkyňa v 1. rade vykonala úpravu žaloby a
okrem iných nárokov sa domáhala aj priznania náhrady škody titulom bolestného za 100 bodov x 17,66
eur vo výške 1.766 Eur. Na pojednávaní dňa 17. 09. 2021 konajúci súd uznesením pripustil zmenu

žaloby v znení „žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni titulom
náhrady škody na zdraví sumu vo výške 117.830,40 Eur“. Z matematického prepočtu sumy náhrady
škody na zdraví, ktorej sa domáhala žalobkyňa v 1. rade - 117.830,40 Eur je zrejmé, že predmetom
konania tak učinila nárok titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatneniam vo výške 43.776 Eur a
nárok titulom 50 %-ného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 74.054,44

Eur. Na pojednávaní dňa 25. 10. 2022 konajúci súd uznesením pripustil ďalšiu zmenu žaloby podľa
podania žalobkyne v 1. rade zo dňa 30.05.2022 v znení „žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobkyni titulom náhrady škody na zdraví vo výške 120.479,40 Eur“. Vychádzajúc
z tejto úpravy je zrejmé, že suma pozostáva a teda predmetom konania sú nároky na náhradu škody
titulom sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 43.776 Eur a titulom 50 %-ného zvýšenia náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 74.054,44 Eur a titulom bolestného vo výške 2.649
Eur, ktorého výšku po výsluchu znalca stanovila za 150 bodov pri hodnote bodu 17,66 Eur. K takto
uplatňovanému nároku žalobkyne v 1. rade titulom bolestného vzniesli žalovaní námietku premlčania
vychádzajúc z toho, že nárok titulom bolestného od súdom pripustenej zmeny žaloby zo dňa 17. 09.
2021 nebol predmetom konania a preto v čase ku dňu 30. 05. 2022 márne uplynula lehota na jeho

uplatneniepodľaust.§106Občianskehozákonníka.Takakotovyplývazodôvodneniarozhodnutiasúdu
I. inštancie, tento pri rozhodovaní neprihliadol na žalovanými vznesenú námietku premlčania nároku,
majúc zato, že citujeme : „ žalobkyňa v 1. rade si v žiadnom momente konania neprestala uplatňovať
bolestné ako to tvrdia žalovaní a výška uplatneného nároku je len následkom zrejmého nesprávnehosčítania uvedených súm. Taktiež čo sa týka nároku ohľadom bolestného prevyšujúcu 100 bodov, tu súd
konštatuje, že to, že došlo k omylu konštatoval znalec až pri výsluchu na pojednávaní dňa 29. 04. 2022,
a teda tento nárok v žiadnom prípade nemôže byť premlčaný“. Žalovaný v 2. rade toto nepovažuje za

správne, keďže niet pochýb o tom, že úprava žaloby v smere rozšírenia či späťvzatia je jednostranný
procesný úkon účastníka konania a teda výrazom dispozičného oprávnenia žalobcu so žalobou, pričom
o tomto procesnom úkone rozhoduje konajúci súd, jeho účinky nastávajú v okamihu keď sa dostane
do dispozície adresáta. Zároveň platí, že každý procesný úkon je potrebné posudzovať z objektívneho
hľadiska teda podľa toho ako sa navonok prejavuje, pričom vnútorný rozpor medzi tým čo účastník

zamýšľal a tým, čo skutočne navonok prejavil, nezbavuje procesný úkon účinkov, ktoré s týmto prejavom
vôle procesné právo spája. Ak teda právny zástupca žalobkyne v 1. rade na pojednávaní dňa 17. 09.
2021 uviedol, že si žalobkyňa v 1. rade uplatňuje nárok vo výške 117.830,40 Eur, čo je suma náhrady
škody na zdraví titulom sťaženia spoločenského uplatnenia (43.776 Eur), vrátane zvýšenia náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia (74.054,40 Eur), bez náhrady škody titulom bolestného a konajúci
súd túto zmenu pripustil, tak je zrejmé, že nárok titulom bolestného už nebol predmetom konania a v

čase ku dňu 30. 05. 2022, kedy bol nárok na náhradu škody titulom bolestného (2.649 Eur) opätovne
uplatnený, už márne uplynula lehota podľa ust. § 106 Občianskeho zákonníka na jeho uplatnenie, a
preto bolo na mieste vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania, nárok zamietnuť. Žalovaný
v 2. rade poukazuje ďalej aj nato, že aj v tom prípade, ak by bol nárok titulom bolestného za 100 bodov vo
výške 1.766 Eur stále predmetom konania a podaním zo dňa 30. 05. 2022 došlo k ďalšej úprave žaloby v

časti nároku titulom bolestného a to po výsluchu znalca na pojednávaní dňa 29. 04. 2022, ktorý pripustil
nesprávne hodnotenie bolestného vo svojom znaleckom posudku z dôvodu „technického omylu“ a teda,
že hodnotenie/zvýšenie hodnotenia bolestného malo byť o 50 bodov vyššie ako pôvodne bolo uvedené
v ním vypracovanom znaleckom posudku, tak aj v takom prípade je dôvodná argumentácia a obrana
žalovaných, že ak navýšenie položky hodnotenia bolestného nebolo realizované v znaleckom posudku

zo dňa 19. 06. 2018, pritom nie z toho dôvodu, že nebol ustálený stav žalobkyne v 1. rade, alebo preto
že nebol známy rozsah zranení či dôvody pre zvýšenie hodnotenia bolestného v čase vypracovania
znaleckého posudku t.j. ku dňu 19. 06. 2018, ale výlučne z dôvodu nesprávneho postupu znalca, tak
pochybenie znalca nemôže byť reparované na úkor žalovaných s odôvodnením, že sa žalobkyňa o
tomto dozvedela až pri výsluchu znalca dňa 29. 04. 2022, nakoľko toto je irelevantné a na

mieste bolo nárok na náhradu škody titulom bolestného v rozsahu prevyšujúcom 100 bodov ku dňu 30.
05. 2022 zamietnuť ako premlčaný. Nič na tom nemení ani tá skutočnosť, že konajúci súd pri svojom
rozhodovaní vzal do úvahy námietku žalovaného v 2. rade a to, že žalobkyňou v 1. rade bol nesprávne
stanovený počet bodov vychádzajúc z nesprávneho prepočtu rozdielu bodového hodnotenia svedka G.
C. na pojednávaní a teda, že správna výška rozdielu nečiní 150 bodov ale 120 bodov. Premlčacia doba

pri nárokoch na odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia začne plynúť odo dňa,
kedy je zdravotný stav poškodeného ustálený (§ 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť
a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia: „Lekársky posudok sa vydáva, len čo zdravotný
stav poškodeného možno považovať za ustálený; ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, spravidla
až po uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví“). Takýto záver vychádza z pomerne ustálenej

judikatúry a právnej teórie. K otázke začiatku plynutia premlčacej doby, ktorá je spojená aj s okamihom
vzniku vedomosti poškodeného o škode v takom rozsahu, že je ju možné vyčísliť a takto vyčíslenú
uplatniť, poukazujú aj na súdne rozhodnutia, ktoré sa síce vzťahujú na predchádzajúcu právnu úpravu
(vyhláška č. 32/1965 Zb.), avšak podľa ich názoru ich možno v plnom rozsahu použiť aj na právnu
úpravu náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa zákona č. 437/2004 Z.z. Podľa

rozsudkuNajvyššiehosúduČSRzodňa29.07.1983,sp.zn.1Cz23/83,ktorývyšielvZbierkerozhodnutí
pod č. 9/1986: „O škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie v dobe,
keď možno objektívne vykonať ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, keďže až
vtedy má poškodený k dispozícií skutkové okolnosti, z ktorých je možné škodu zistiť. Podľa ustanovení §
9 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. sa posúdenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vykoná,

len čo je možné považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený.“ Podľa rozsudku Najvyššieho súdu
SR M Cdo 37/2000 zo dňa 28. 06. 2001, ktorý vyšiel v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR pod R
68/2003: „Za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti
poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu
poškodeného.“ „V zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. posúdenie (bolesti a sťaženia

spoločenského uplatnenia) sa vykoná, len čo stav poškodeného možno považovať za ustálený. Z toho
vyplýva,žeakonáhlejeustálenýzdravotnýstavpoškodeného,možnoohodnotiťbolesť;týmtookamihom
je teda bolesť zistená, bez ohľadu na to, kedy vyhotoví ošetrujúci lekár posudok o bolestnom a sťažení
spoločenského uplatnenia. Posudok ošetrujúceho lekára je len dokladom potvrdzujúcim vytrpenú azistenú bolesť. O vydanie posudku môže požiadať poškodený a tiež právnická osoba alebo fyzická
osoba, ktorá za poškodenie na zdraví zodpovedá, pričom posudok vydaný ošetrujúcim lekárom možno
aj preskúmať podľa predpisov o rozhodovaní pri výkone zdravotníckych služieb (§ 8, § 12 vyhlášky

č. 32/1965 Zb.). Sama táto skutočnosť nasvedčuje, že za dátum zistenia bolesti nemožno považovať
výlučne deň vyhotovenia posudku ošetrujúceho lekára.“ Žalovaný v 2. rade má zato, že predmetné
rozhodnutie súdu I. inštancie nie je správne, nakoľko nekorešponduje so samotnou podstatou právnou
praxou aprobovaného záveru, že o takejto škode sa poškodený dozvie spravidla v čase, kedy už je
jeho zdravotný stav ustálený do tej miery, že objektívne možno vykonať ohodnotenie či už bolestného

alebo sťaženia spoločenského uplatnenia (rozsudok NS ČR sp. zn. 1Cz 23/1983 zo dňa 29. júla
1983, uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk najvyššieho súdu pod č. Rc9/1986). Inými slovami
povedané, subjektívna premlčacia doba vo vzťahu k nároku na odškodnenie bolestného či sťaženia
spoločenského uplatnenia začína plynúť v čase, kedy sa objektívne vzaté dá jeho výška už stanoviť
(lekárskym posudkom alebo znaleckým posudkom), bez ohľadu na to, kedy si poškodený bolestné alebo
sťaženie spoločenského uplatnenia nechá bodovo ohodnotiť. Podľa interpretačného záveru právnej

praxe sa poškodený dozvie o škode vtedy, keď zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik
škody a orientačne aj jej rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody v peniazoch aspoň približne. Je
potrebné v tomto smere doplniť, že v právnej praxi je tento záver prezentovaný v kontexte doplňujúceho
vysvetlenia, že nie je potrebné, aby poškodený poznal rozsah škody presne a že začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby„...nie je viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku

či lekárskej správy dozvie konkrétny výsledok bodového ohodnotenia jeho ujmy“ (por. napr. uznesenie
NS ČR sp. zn. 25Cdo 1256/2006 z 23. septembra 2008), nakoľko tento škodu na zdraví (v
posudzovanom prípade vytrpenú bolesť) len deklaruje (por. napr. rozsudok KS v Košiciach sp. zn. 5Co
509/2006 z 28. novembra 2007 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 305/2008
z 24. septembra 2008 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 399/2016 z 21. júna 2016).

6. Súčasne žalovaný v 2. rade považuje za nesprávne resp. zmätočné rozhodnutie súdu I. inštancie
aj v časti týkajúcej sa trov konania vo výroku V., v ktorom vo vzťahu k výroku I. a II. priznal žalobkyni
v 1. rade voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že
plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, o výške

ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Tak ako už
žalovaný v 2. rade vyššie uviedol, je zrejmé, že žalobkyni v 1. rade bola rozsudkom konajúceho súdu
priznaná suma 119.949,60 Eur, ktorá pozostáva z náhrady za bolesť vo výške 2.119,20 Eur, z náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 43.776 Eur a 50 %-ného zvýšenia náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia vo výške 74.054,40 Eur. Teda s poukazom na predmet konania je zrejmé, že

žalobe žalobkyne v 1. rade bolo čo do nároku na náhradu škody za sťaženie spoločenského uplatnenia
vrátane jeho zvýšenia vyhovené v celom rozsahu a teda, že v tejto časti žaloby mala žalobkyňa v 1.
rade plný úspech, a preto konajúci súd titulom týchto nárokov nemal čo zamietnuť. Preto je výrok II.,
ktorým konajúci súd v prevyšujúcej časti vo vzťahu k náhrade sťaženia spoločenského uplatnenia a
zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, žalobu zamietol, zmätočný resp. nadbytočný.

Pokiaľ mala žalobkyňa v 1. rade úspech v časti bolestného v sume 2.119,20 Eur, tak potom je zrejmé,
že len v sume 529,80 Eur konajúci súd nárok zamietol a len v tejto časti bola žalobkyňa v 1. rade
neúspešná. Rovnako zmätočné a nadbytočné preto je rozhodnutie konajúceho súdu, ktorým vo výroku
V. priznal vo vzťahu ku výroku I. a II. žalobkyni v 1. rade voči žalovaným 1.a 2. nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, nakoľko jednak, tak ako už vyššie uviedol, v časti nároku titulom náhrady za

sťaženie spoločenského uplatnenia a zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia nebolo
čo zamietnuť a aj v prípade keby pri týchto nárokoch konajúci súd žalobe nevyhovel (tak ako tomu je
u nároku na bolestné), tak v takom prípade žalobkyni v 1. rade ako neúspešnej strane sporu náhrada
trov konania neprináleží, a preto predmetný výrok namietame ako nesprávny. Vzhľadom na uvedené
žalovaní v 1. a 2. rade žiadali, aby súd v tejto časti zmenil tak, že nárok na bolestné žalobkyni v 1.

rade neprizná. Súčasne im priznal nárok na náhradu trov konania a nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

7. Pokiaľ ide o žalobcu v 2. rade a jeho podané odvolanie proti IV. výroku a súvisiacemu VII. výroku
týkajúcemu sa nároku na náhradu trov konania, tento dôvodil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods.

1 písm. h) CSP a podané odvolanie podal len v rozsahu uplatňovaného nároku na náhradu nákladov
za pobyt v hyperbarickej komore v rozsahu 4.030 Eur. Podľa žalobcu v 2. rade súd I. inštancie v
bode 47 rozsudku uviedol, že žalobu žalobcu na náhradu účelne vynaložených nákladov zamietol
v celom rozsahu z dôvodu, že vo vzťahu ku náhrade nákladov za pobyt v centre Liberta žalobcav 2. rade neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania úhrady týchto nákladov a pokiaľ ide o
náhradu nákladov za pobyty v hyperbarickej komore u G. H. tu sa súd I. inštancie stotožnil s námietkou
žalovaných, že žalobca tieto dôkazy nepredložil riadne a včas preto s poukazom na sudcovskú

koncentráciu konania tento nárok žalobcovi v 2. rade nepriznal. Vzhľadom k uvedenému má žalobca v 2.
rade za to, že súd I. inštancie uplatnením sudcovskej koncentrácie konania vo vzťahu k nároku žalobcu
v 2. rade na úhradu nákladov za pobyt poškodenej v hyperbarickej komore G. H. v celkovej výške 4.030
Eur postupoval v rozpore so zákonom, príliš formalisticky a tým došlo k porušeniu procesných práv
žalobcu a porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca v 2. rade si svoj nárok uplatnil podaním zo

dňa 20. 12. 2019. Dôkazy o úhradách týchto pobytov predložil súdu na pojednávaní dňa 29. 04. 2022.
Po uplatnení nároku žalobcu, súd I. inštancie dňa 11. 05. 2020 vydal uznesenie, ktorým pripustil vstup
žalobcuv2.radedokonania.Uvedenéuznesenieboloprávnemuzástupcovidoručenédňa14.05.2020.
Následne bol vo veci určený termín pojednávania na deň 17.09.2021, kde došlo k predneseniu žaloby zo
strany právneho zástupcu žalobcov v 1. a 2. rade a zároveň k vysloveniu predbežného právneho názoru
súdu. Zároveň bolo skonštatované, že právnemu zástupcovi žalobcov nebolo doručené vyjadrenie

žalovanej v 2. rade zo dňa 15. 10. 2020, pričom následne súd I. inštancie dal pokyn na doručenie tohto
vyjadrenia. V uvedenom vyjadrení žalovaná v 2. rade namietala nepreukázanie úhrad za pobyty u G. H..
Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo až dňa 29. 04. 2022, kde boli predložené dôkazy o týchto úhradách.
Žalobca v 2. rade poukázal na to, že uvedené pojednávania neboli odročované kvôli predkladaniu
dôkazovzostranyžalobcuv2.rade,alekvôlivykonaniuvýsluchuznalca,ktorévyjadrenievtomtokonaní

bolo podstatným dôkazom. V tejto súvislosti poukazuje na právny rámec a výklad ustanovenia § 153
CSP. Účelom a zmyslom koncentrácie v civilnom sporovom konaní (§ 153 a § 154 CSP) je najmä prispieť
k naplneniu princípu procesnej ekonómie vrátane rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a
motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Procesný úkon nie je vykonaný
včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne

hľadisko). Je plne v diskrečnej právomoci súdu, či omeškaný procesný úkon strany ospravedlnení alebo
nie. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 33/2021 z 26. januára 2021). Vzhľadom
k uvedenému má žalobca v 2. rade za to, že predloženie dôkazov o úhradách pobytov v hyperbarickej
komore G. H. bolo vykonané riadne a včas, nakoľko nespôsobilo predlžovanie súdneho konania, pretože
dĺžka súdneho konania v právnej veci sp. zn. 5C/51/2018 nezávisela od predloženia či nepredloženia

týchto dôkazov a rovnako ani nepredložením týchto dôkazov nedošlo k neúmernému predlžovaniu
súdneho konania. Vzhľadom na uvedené má za to, že výrok IV. rozsudku v napádanej časti predstavuje
porušenie procesných práv žalobcu v 2. rade v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
súdny proces. S prihliadnutím na argumentáciu uvedenú vo vzťahu k výroku IV. rozsudku je zrejmé, že
sa týka aj výroku VII. , ktorým súd rozhodol o trovách konania, pretože ak by súd vyhovel podanému

odvolaniu malo by to vplyv v zmysle § 255 Civilného sporového poriadku aj na priznanie náhrady trov
konania. Vzhľadom na podané odvolanie navrhoval, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu I. inštancie
tak, aby žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal zaplatiť žalobcovi v 2. rade vynaložené náklady v súvislosti
s liečbou žalobkyne vo výške 4.030 Eur.

8.Kpodanémuodvolaniužalobcuv2.radesavyjadrillistomzodňa16.02.2023žalovanýv2.rade,ktorý
uviedol, že žalobca v 2. rade si mal ujasniť predovšetkým odvolací dôvod, keďže ním označený odvolací
dôvod podľa ust. §365 ods.1 písm. h) Civilného sporového poriadku (ďalej CSP), znamená že odvolanie
možno dôvodiť tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a nie tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane sporu, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva do tej miery, že došlo ku porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací
dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP je možné uplatniť len v takom prípade, ak rozhodnutie súdu I.
inštancie má hmotnoprávnu vadu, ktorá predstavuje mylné použitie právnej normy, ktorú na skutkový
stav nie je možné použiť. Zo súdneho spisu je zrejmé, že nedošlo ku omylu súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav a preto táto odvolacia námietka nie je naplnená. Samotná ťažisková polemika

odvolateľa so závermi súdu I. inštancie, zameraná na prosté spochybňovanie správnosti či dôvodnosti
dôsledného uplatnenia koncentračnej zásady je absolútne nenáležitá. Fundamentálnymi povinnosťami
sporových strán v konaní je povinnosť tvrdiť skutočnosti relevantné pre posúdenie prípadu a svedčiace v
prospech tejto strany, a súčasne povinnosť strany pravdivosť týchto svojich tvrdení pred súdom dokázať
zákonnými prostriedkami, pričom kritériom pri posudzovaní použiteľnosti uplatnených prostriedkov

procesnej obrany procesného útoku v sporovej veci zo strany súdu je ich relevantnosť pre prejednávanú
vec, ako aj včasnosť ich uplatnenia. Žalovaný v 2. rade poukazuje na to, že potom čo mu bol doručený
žalobný návrh a aj následné podania, vrátane podania, ktorým bol rozšírený okruh žalobcov o žalobcu
v 2. rade, sa k týmto podaniam podrobne vyjadroval s konzistentnou argumentáciou, a to už od prvéhopodania vo veci zo dňa 04. 03 .2019 až po ostatné podanie vo veci zo dňa 28. 07. 2022, a to vrátane
námietky absencie aktívnej legitimácie žalobkyne v 1. rade pre konanie v časti uplatňovaných nárokov
titulom vynaložených liečebných nákladov, nehovoriac o tom, že žalovaný v 2. rade ako poisťovateľ

povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla po
uplatnení týchto nárokov poškodenou t.j. žalobkyňou v 1. rade tiež na toto reagoval a aj listom zo dňa 16.
07. 2019 a 28. 08. 2019 adresovaným právnemu zástupcovi žalobcov, túto skutočnosť oznamoval (ftk.
pripojené). V ich podaní zo dňa 28. 07. 2022, ktoré je súčasťou súdneho spisu, obsiahli rekapituláciu
celej argumentácie z predmetného konania, nadväzujúc na všetky predošlé stanoviská vo veci (a to či

už písomné alebo ústne), k všetkým uplatňovaným nárokom a teda aj k nároku uplatňovanom titulom
náhrady vynaložených liečebných nákladov a je zrejmé, že argumentácia týkajúca sa tohto nároku
bola Allianz - Slovenskou poisťovňou, a.s. v postavení žalovaného v 3. rade (toho času žalovaným v
2.rade) ako aj v postavení poisťovateľa povinného zmluvného poistenia, tvrdená od samého počiatku a
kontinuálne v priebehu celého konania, a preto nie je pravdou, aby o tejto argumentácii právny zástupca
nadobudol vedomosť až na pojednávaní dňa 17. 09. 2021. V zmysle prednesu právneho zástupcu

žalobcov na pojednávaní dňa 17. 09. 2021 sa ku podaniu spoločnosti Allianz zo dňa 15. 10. 2020 mienil
vyjadriť, spolu s návrhom na doplnenie dokazovania a súdom mu bolo stanovené do termínu ďalšieho
pojednávania stanoveného na deň 19. 11. 2021 zaslať písomné stanovisko MUDr. Sukovského k
námietkam žalovaného v 3. rade (toho času žalovaného v 2. rade), proti záverom znaleckého posudku
MUDr. Sukovského, ktoré vzniesol žalovaný v 3. rade (toho času žalovaný v 2. rade) už vo svojom

podaní zo dňa 04. 03. 2019 a je zrejmé, že tieto v čase pojednávania uskutočneného dňa 17. 09. 2021
už právnemu zástupcovi boli známe a mal dostatok času na toto reagovať a nič na tom nemení to,
kedy sa uskutočnilo vo veci ďalšie pojednávanie. Pokiaľ žalobcovia v konaní neboli aktívni, nereagovali
a nerešpektovali lehoty určené súdom na predloženie návrhov na dokazovanie, nevyužili možnosť na
presadzovanie svojho práva v občianskom súdnom konaní, predloženie dôkazov až na pojednávaní dňa

29. 04. 2022 včasné nebolo. Žalovaný v 2. rade sa s dôvodmi odvolania žalobcu v 2.rade a tvrdeným
nesprávnym procesným postupom prvoinštančného súdu nestotožňuje, a preto žiada, aby odvolací súd
odvolaniu žalobcu v 2. rade nevyhovel.

9. K odvolaniam žalovaných v 1. a 2. rade sa vyjadrila žalobkyňa v 1. rade listom zo dňa 09. 03. 2023,

v ktorom uviedla, že považuje žalovanými napádaný rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp.
zn. 5C/51/2018, zo dňa 22. 11. 2022 za vecne správny, dostatočne odôvodnený a vydaný v súlade so
zisteným skutkovým stavom veci. Tak ako je zrejmé z podaných odvolaní žalovaní namietajú správnosť
výroku č. 1 vyššie uvedeného rozsudku s poukazom na to, že nárok žalobkyne na úhradu bolestného
bol v tomto prípade premlčaný, preto nemal byť žalobkyni v 1. rade zo strany konajúceho súdu priznaný.

S týmto právnym názorom žalovaného v 1. rade nemožno súhlasiť, nakoľko žalobkyňa v 1. rade si po
čiastočnej úhrade bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia zo strany žalovanej v 2. rade počas
celého konania uplatňovala nárok na bolestné v rozsahu, v akom nedošlo k plneniu zo strany žalovanej
v 2. rade t.j. v rozsahu nevyplatených 100 bodov násobených sumou 17,66 eur. Neskôr po výsluchu
znalca na pojednávaní dňa 29. 04. 2022 žalobkyňa v 1. rade ohľadom bolestného upravila petit žaloby a

to tak, že si uplatňuje nárok na náhradu bolestného v rozsahu 150 bodov násobených sumou vo výške
17,66 eur za jeden bod. Uvedená zmena vyplynula z výsluchu znalca, ktorý na pojednávaní dňa 29. 04.
2022 po prvýkrát uviedol, že v pri stanovení rozsahu bodov pri náhrade za bolesť došlo k technickým
chybám, ktoré mali za následok nesprávny súčet výsledného počtu bodov. Poukazuje a v plnom rozsahu
sa stotožňuje s právnym názorom konajúceho súdu, ktorý je uvedený v bode 38 rozsudku, kde súd

I. inštancie uvádza, že: Žalobkyňa v 1. rade si v žiadnom momente konania neprestala uplatňovať
bolestné ako to tvrdia žalovaní a výška uplatneného nároku je len následkom zrejmého nesprávneho
sčítania uvedených súm. Taktiež čo sa týka nároku ohľadom bolestného prevyšujúcu 100 bodov, tu súd
I. inštancie konštatuje že to, že došlo k omylu konštatoval znalec až pri výsluchu na pojednávaní dňa
29. 04. 2022, a teda tento nárok v žiadnom prípade nemôže byť premlčaný. S prihliadnutím na vyššie

uvedené považuje za vecne správny aj výrok o trovách konania. Vzhľadom k uvedenému má za to, že
odvolania žalovaných sú v celom rozsahu nedôvodné a preto by mali byť odvolacím súdom zamietnuté.
Zároveň si žalobkyňa v 1.rade uplatňuje trovy odvolacieho konania.

10. K vyjadreniu žalovaného v 1. rade sa vyjadril žalobca v 2. rade listom zo dňa 02. 05. 2023, v

ktorom uviedol, že žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, čo vyplýva aj zo samotného obsahu a textu podaného odvolania. Uvedenie
nesprávneho označenia písmena paragrafu bolo len dôsledkom chyby v písaní, ale podľa obsahuodvolania je zrejmé, čo bolo odvolacím dôvodom a na základe čoho napáda žalobca v 2. rade rozsudok
súdu prvej inštancie. Aj naďalej má za to, že súd I. inštancie uplatnením sudcovskej koncentrácie
konania vo vzťahu k nároku žalobcu v 2. rade na úhradu nákladov za pobyt poškodenej v hyperbarickej

komore G. H. v celkovej výške 4.030,- Eur postupoval v rozpore so zákonom, príliš formalisticky a tým
došlo k porušeniu procesných práv žalobcu a porušeniu práva na spravodlivý proces. Poukazuje na to,
že účelom a zmyslom koncentrácie v civilnom sporovom konaní (§ 153 a § 154 Civilného sporového
poriadku) je najmä prispieť k naplneniu princípu procesnej ekonómie vrátane rýchlosti konania, zabrániť
zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas.

Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko),
ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Je plne v diskrečnej právomoci súdu, či omeškaný
procesný úkon strany ospravedlnení alebo nie. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I.
ÚS 33/2021 z 26. januára 2021). Časovú postupnosť vykonania dokazovania v prvoinštančnom konaní
žalobca v 2.rade popísal vo svojom odvolaní a preto nepovažuje za potrebné opakovane uvádzať tie
isté skutočnosti, preto v celom rozsahu na ne žalobca v 2. rade poukazuje. Vzhľadom k uvedenému

má za to, že predloženie dôkazov o úhradách pobytov v hyperbarickej komore G. H. bolo vykonané
riadne a včas, nakoľko nespôsobilo predlžovanie súdneho konania, pretože dĺžka súdneho konania v
právnej veci sp. zn. 5C/51/2018 nezávisela od predloženia či nepredloženia týchto dôkazov a rovnako
ani nepredložením týchto dôkazov nedošlo k neúmernému predlžovaniu súdneho konania. Vzhľadom
k uvedenému žalobca v 2. rade žiada, aby odvolací súd odvolaniu žalobcu v 2. rade vyhovel v plnom

rozsahu a rozhodol v zmysle podaného odvolania.

11.Odvolacísúdvrámcikompetencievyplývajúcichmuzust.§34CSPpreskúmalodvolanímnapadnuté
výroky rozsudku prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. CSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu I. inštancie v napadnutých

výrokoch nie je správne. Predmetom odvolacieho prieskumu je rozsudok súdu I. inštancie tak vo výroku
I., ako aj v súvisiacom výroku V. o trovách konania a ďalej vo výroku IV. a súvisiacom výroku VII. o
trovách konania.

12. Súd I. inštancie priznal žalobkyni v 1. rade bolestné vo výške 2.119,20 Eur, sťaženie spoločenského

uplatnenia vo výške 43.776 Eur a zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 74.054,40
Eur. Žalovaní v 1. a 2. rade podali odvolania len voči priznanému bolestnému, a teda rozsudok súdu
I. inštancie v I. výroku pokiaľ ide o priznanie sťaženia spoločenského uplatnenia a zvýšenia sťaženia
spoločenského uplatnenia nadobudol právoplatnosť.

13. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 08. 10. 2024, č.k. 25Co/35/2023 - 542 zrušil rozsudok
Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 22. 11. 2022, č.k. 5C/58/2018-459 vo výroku č. I čo
do bolestného vo výške 2.119,20 Eur, v súvisiacom výroku o trovách konania č. V, výroku č. IV
a v súvisiacom výroku č. VII o trovách konania a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že k otázke odvolaním namietaného

priznania bolestného pokiaľ žalovaní ako odvolatelia namietali priznanú výšku bolestného, odvolací súd
považoval túto námietku za čiastočne dôvodnú. Pôvodnou žalobou zo dňa 28. 12. 2018 bolo bolestné
uplatňované vo výške 24.813 Eur. Následným podaním - úpravou žaloby zo dňa 20. 12. 2019
bolo bolestné uplatnené vo výške 1.766 Eur. Na pojednávaní dňa 17. 09. 2021 bola pripustená
zmena žaloby v celkovej výške 117.830,40 Eur. Žalovaní z takto pripustenej zmeny žaloby vyvodili

z matematického súčtu jednotlivých uplatnených nárokov, že bolestné od tohto momentu uplatnené
nebolo. Následnou zmenou žaloby zo dňa 30. 05. 2022 došlo k zmene celkových uplatnených nárokov
na sumu 120.479,40 Eur. Odvolací súd k tejto odvolacej námietke žalovaných uvádza, že aj podľa jeho
názoru bolestné bolo uplatnené po celý čas trvajúceho súdneho konania na súde I. inštancie. Súdny
spis nie je „účtovným záznamom“ a nezáleží len na správnom číselnom vyjadrení žalobou uplatnených

nárokov, ale aj na obsahu jednotlivých podaní uplatnených procesnými stranami resp. skutočnej vôli
procesných strán. V predmetnej veci je zjavné, že žalobkyňa v 1. rade počas celého súdneho konania
mala vôľu uplatňovať si aj vyčíslené bolestné. Pokiaľ právny zástupca urobil vo svojom podaní výpočtové
chyby pri celkovom súčte jednotlivých uplatnených nárokov, aj podľa názoru odvolacieho súdu treba
zisťovať skutočnú vôľu pri uplatnenom nároku a podanie posudzovať podľa jeho skutočného obsahu.

Je zrejmé, že bolestné po celý čas súdneho konania uplatnené bolo. Podľa posúdenia odvolacieho
súdu bolestné vo výške 1.766 Eur, bolo žalobkyňou v 1. rade aj riadne uplatnené dňa 20. 12. 2019.
Pokiaľ na základe chýb v podanom znaleckom posudku došlo k zmene žaloby dňa 30. 05. 2022, keďže
bolo správne vyčíslené bolestné až na pojednávaní dňa 29. 04. 2022, v tomto smere odvolací súdpovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku žalovaných v 1. a 2. rade. Zhodne s odvolateľmi odvolací súd
konštatuje, že tento nárok, pokiaľ bola uplatnená suma rozšírená až na pojednávaní dňa 29. 04. 2022,
javí sa odvolaciemu súdu v rozšírenom rozsahu z doposiaľ vykonaného dokazovania ako premlčaný.

Pokiaľ je zdravotný stav poškodeného ustálený, je možné ohodnotiť bolesť a týmto okamihom je
bolesť zistiteľná bez ohľadu na to, kedy vyhotoví ošetrujúci lekár posudok o bolestnom a sťažení
spoločenského uplatnenia. Posudok ošetrujúceho lekára je len dokladom potvrdzujúcim vytrpenú a
zistenú bolesť. O vydanie posudku môže požiadať poškodený a tiež právnická alebo fyzická osoba, ktorá
za poškodenie na zdraví zodpovedá, pričom posudok vydaný ošetrujúcim lekárom možno aj preskúmať

podľa predpisov o rozhodovaní pri výkone zdravotníckych služieb. Sama táto skutočnosť nasvedčuje, že
za dátum zistenia bolesti nemožno považovať výlučne deň vyhotovenia posudku ošetrujúceho lekára.
Na pojednávaní dňa 29. 04. 2022 uplatnený nárok teda podľa odvolacieho súdu nemohol byť žalobkyni
v 1. rade v súlade s právnou úpravou priznaný. Uvedenú právnu otázku preto podľa názoru odvolacieho
súdu súd I. inštancie neposúdil správne. Suma uplatneného nároku z titulu bolestného nad 1.766 Eur
je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné skúmať z hľadiska plynutia premlčacích lehôt. Bolestné v

rozsahu 1.766 Eur bolo podľa obsahu zmeny žaloby riadne uplatnené dňa 20. 12. 2019, suma
nad 1.766 Eur môže byť podľa názoru odvolacieho súdu s poukazom na vyššie citovanú judikatúru
najvyššej súdnej autority premlčaná. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade aj voči súvisiacemu
výroku V. o náhrade trov konania, odvolací súd považoval uvedenú odvolaciu námietku za dôvodnú a
uvedený výrok rozsudku súdu I. inštancie za zmätočný z týchto dôvodov: Pokiaľ svojim výrokom V. súd

I. inštancie priznal žalobkyni v 1. rade nárok na náhradu trov konania v úplnom rozsahu, aj vo vzťahu k
výroku II., postupoval zjavne v rozpore so zásadou úspechu v predmetnej veci, keďže v rámci svojho II.
výroku zamietol žalobu žalobkyne v I. rade v prevyšujúcej časti. Vo vzťahu k výroku II. preto nemožno
hovoriť o úspechu žalobkyne a preto priznanie nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k tomuto
výroku II. je nesprávne. Žalobkyňa v tomto výroku nebola úspešná strana sporu a preto jej náhrada trov

konania nemá prináležať. Pokiaľ sa jedná o odvolacie námietky žalobcu v 2. rade voči výroku IV. súdu
I. inštancie a súvisiacemu výroku VII. o nároku na náhradu trov konania, odvolací súd považoval jeho
odvolacie námietky, (pokiaľ namietal nesprávnu sudcovskú koncentráciu konania) za dôvodnú. Odvolací
súd je toho názoru, že uplatnením sudcovskej koncentrácie konania vo vzťahu k nároku žalobcu v 2.
rade na úhradu nákladov za pobyt poškodenej v hyperbarickej komore G. H. v celkovej výške 4.030

Eur postupoval súd I. inštancie príliš formalisticky a tým došlo k porušeniu procesných práv žalobcu a
porušenie práva na spravodlivý proces. Pokiaľ však ide o žalobcom v 2. rade uplatnený nárok, podľa
odvolacieho súdu bude potrebné v ďalšom konaní zo strany súdu I. inštancie skúmať aktívnu vecnú
legitimáciu žalobcu v 2. rade na uplatnenie predmetného nároku. Z doposiaľ vykonaného dokazovania
odvolaciemu súdu aktívna vecná legitimácia žalobcu v 2. rade nevyplýva. Zo záverov uvedených v

rozsudku súdu I. inštancie je skôr zrejmé, že samotný okresný súd nemal ustálené s kým na strane
žalobcu v 2. rade koná a má konať, pokiaľ jeho aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby vyhodnotil
spôsobom uvedenom v napádanom rozsudku. V ďalšom štádiu konania bude povinnosťou okresného
súdu aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v 2. rade na podanie žaloby, s ním vymedzeným petitom vo
vyššie naznačenom smere. Vzhľadom na zrušenie výroku IV. rozsudku súdu I. inštancie, odvolaciemu

súdu nezostávalo iné, len súčasne zrušiť aj súvisiaci výrok VII. o trovách konania.

14. Po vrátení veci odvolacím súdom súd reflektoval názory v ňom vyjadrené, pričom poskytol stranám
sporu priestor na vyjadrenie sa k tomuto rozhodnutiu.

15. Žalovaný v 1. rade uviedol, že sa nestotožňuje s argumentáciou odvolacieho súdu o včasnom
predložení dôkazov zo strany Žalobcu v 2. rade. Žalovaný v 1. rade je toho názoru, že predkladanie
dôkazov nie je naviazané na ústne pojednávanie, ale vzhľadom na citovaný § 153 odsek 1 Civilného
sporového poriadku k predloženiu dôkazov má dôjsť hneď ako sú dôkazy pre stranu dostupné. Dôkazy
o úhradách predložil Žalobca v 2. rade súdu 29. 04. 2022 až po viacerých vyjadreniach zo strany

žalovaných, v ktorých žalovaní opakovane poukazovali na skutočnosť, že Žalobca v 2. rade svoje nároky
nepreukázal. Pritom potvrdenie o úhrade faktúr bolo vystavené dňa 11. 02. 2019. Žalovaný v 1. rade má
za to, že vo vzťahu k nároku Žalobcu v 2. rade na náhradu účelne vynaložených nákladov v súvislosti s
liečbou Žalobcu v 1. rade nemožno nárok Žalobcu v 2. rade považovať za oprávnený a preukázaný a to
najmä z dôvodu namietaného nedostatku aktívnej vecnej legitimácia Žalobcu v 2. rade ako aj z dôvodu

neskorého uplatnenia nároku.

16. Žalovaný v 2. rade uviedol, že zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach.17. Súd vo veci pojednával dňa 18. 03. 2025 v prítomnosti žalobcu v 2. rade, právneho zástupcu
žalobcov, právneho zástupcu žalovaného v 1. rade a zástupcu žalovaného v 2. rade. Právny zástupca
žalobcov na pojednávaní uviedol, že sa nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že nárok žalobkyne

v 1. rade je čiastočne premlčaný, taktiež je toho názoru, že nárok žalobcu v 2. rade je v rozsahu
odvolania dôvodný. Právny zástupca žalovaného v 1. rade a zástupca žalovaného v 2. rade uviedli,
že sú toho názoru že nárok žalobkyne v 1. rade je v celom rozsahu premlčaný a že žalobca v 2. rade
nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu a taktiež neuniesol dôkazné bremeno ohľadom požadovaného
nároku. Na pojednávaní súd vypočul žalobcu v 2. rade, ktorý uviedol, že po tragickej dopravnej nehode,

ktorá sa stala A. B., ktorá jej znemožnila žiť nejaký spoločenský život, ho rodina oslovila, aby po tejto
nehode pomohol rodine, keďže je ich rodinný príbuzný. Od začiatku zariaďoval všetko vrátane lekárov,
liečení a pod. Pri preberaní Bibky im doktori povedali, že padla do kómy a bude treba čo najrýchlejšie
komunikovať s doktorom H. a pristúpiť k liečbe v hyperbarickej komore. Keďže rodina nemala finančné
prostriedky tak rodine sľúbil, že uhradí všetku liečbu do roka. Za prvé dva mesiace tam bol každý deň,
riešilvecislekármi.Náklady,ktorébolivynaloženéuhradilon,niektorébolihradenévhotovostianiektoré

prevodom na účet. Bibiána bola v Košiciach a v Košiciach bola hyperbarická komora, takže tam to
bolo všetko a popri tom mala rehabilitačnú liečbu. Keďže samotná hyperbarická komora nepomôže,
musí byť pri tom rehabilitácia. Rehabilitáciu nehradili, keďže tá bola poskytnutá v rámci nemocenskej
starostlivosti. Hyperbarická komora, jeden cyklus spočíva v 10 expozíciách, takže po každých desiatich
expozíciách, zdravotný stav Bibiany riešili s lekármi a keďže ten stav sa zlepšoval, tak opakovane tú

hyperbarickú komoru platili ďalej. Uviedol, že má k dispozícii iba tie potvrdenia o úhrade, ktoré sú v spise,
ktoré hradil on. Dokladal len tie, ktoré on zaplatil, lebo ďalšie im dala buď nejaká organizácia, alebo
nejaký sponzorský dar, takže tie už nedokladal. Museli to hradiť hneď, tam nemohli čakať, nemali čas
na to a aj keď tá rodina peniaze nemala, tak to museli zaplatiť hneď. Na otázku právneho zástupcu
žalovaného v 1. rade, či mal nejaké objektívne prekážky, aby si mohol uplatniť náhradu týchto nákladov,

či už u poisťovne alebo u prevádzkovateľa dopravného prostriedku, žalobca uviedol, že nad tým sa ani
nezamýšľal, avšak čo sa týka žalovaného v 1. rade tak nad tým ani nerozmýšľal, pretože oni im dali
sponzorský dar 20.000 Eur. Na otázku právneho zástupcu žalovaného v 2. rade, či si pamätá, ktoré
faktúry hradil v hotovosti, žalobca uvádza, že to si nepamätá, pretože celá liečba žalobkyne v 1. rade
stála 180.000 Eur a všetko riešil on, aj čo sa týka rozhovorov s lekármi, s právnikmi, s poisťovňami všetko

riešil on, takže si to nepamätá. Uvádza, že všetko hradili zo svojich - Adeli centrum, sanitku a pod. Na
otázku právneho zástupcu žalovaného v 2. rade, či má nejaké potvrdenie o tých výdavkoch, ktoré hradil
v hotovosti, tak uvádza, že je tam potvrdenie od lekára, že všetky faktúry boli zaplatené.

18. Súd sa oboznámil so žalobou a prílohami, vyjadreniami strán sporu, ako aj ostatným spisovým

materiálom a zistil nasledovný skutkový stav v časti, ktorá bola zrušená uznesením Krajského súdu v
Prešove:

19. Trestným rozkazom Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 1T/77/2018, zo dňa 28.
09. 2018, bol pôvodne žalovaný v 1. rade uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa

§ 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. h) Tr. Zákona. Zranenia si
u poškodenej vyžiadali trvalé následky, pretože v dôsledku ochrnutia je poškodená plne odkázaná
na starostlivosť druhej osoby. Uvedený trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť vo
výroku o vine, treste a náhrade škody dňa 20. 10. 2018. Vina pôvodne žalovaného v 1. rade bola
preukázaná v trestnom konaní. Pôvodne žalovaný v 1. rade bol v čase vyššie uvedenej dopravnej

nehody zamestnaný v spoločnosti Marius Pedersen, a.s. Trenčín t.j. pôvodne žalovaného v 2. rade
(ďalej „žalovaného v 1. rade“) a špeciálne nákladné motorové vozidlo zn. Mercedes Benz, evidenčného
čísla D. A., slúžiace na prepravu odpadu, ktorým bola žalobkyni v 1. rade spôsobená škoda na zdraví
je rovnako vo vlastníctve žalovaného v 1. rade. Vyššie opísaný skutkový stav zakladá u pôvodne
žalovaného v 1. rade zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku podľa

§ 427 Občianskeho zákonníka a u žalovaného v 1. rade zodpovednosť za škodu v zmysle § 420 ods.
2 prvá veta Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je škoda spôsobená právnickou alebo fyzickou
osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Na základe poistnej
zmluvy č. 808004891/00421 bolo predmetné vozidlo zn. Mercedes - Benz, ev. č. D. XXX A., ktorým bola
dopravná nehoda spôsobená, vo vlastníctve žalovaného v 1. rade poistené pre prípad zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného v 2. rade t.j. Allianz – Slovenskej
poisťovne, a.s. Pôvodne žalovaný v 1. rade bol prevádzkovateľom a vodičom špeciálneho nákladného
motorového vozidla, ktorým bola spôsobená škoda a táto škoda bola vyvolaná osobitnou povahou
tejto prevádzky. Žalovaný v 1. rade je držiteľom špeciálneho nákladného motorového vozidla, ktorýmbola spôsobená škoda. Zároveň žalovaný v 1. rade je právnickou osobou, ktorej predmetom činnosti
je predovšetkým nakladanie s odpadmi, a ktorá je povinne zmluvne poistená u žalovaného v 2. rade,
pričom poistenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa v súlade s § 4 ods. 1 zákona

č. 381/2001 Z. z. vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Pri tejto udalosti utrpela žalobkyňa v 1. rade zranenia, na základe
ktorých stanovil bodové ohodnotenie bolestného znalec z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie
chirurgia a traumatológia, MUDr. Dušan Sukovský, ktorý vypracoval znalecký posudok č. 46/2018.
Žalobkyňav1.radeakopoškodenásiužalovanéhov2.radeakopoisťovateľapodľazákonač.381/2001

Z. z. v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré utrpela pri dopravnej nehode dňa 13. 01. 2017 uplatnila
dňa 05. 12. 2018 nárok na vyplatenie poistného plnenia z titulu : - bolestné -1405 bodov t.j. 24 813 Eur.
Dňa 15. 01. 2019 žalovaný v 2. rade oznámil právnemu zástupcovi žalobkyne v 1. rade, že z povinného
zmluvného poistenia žalovaného v 1. rade poukázal z titulu bolestného za 1 305 bodov x 17,66 Eur/bod
sumu 23.047 Eur. Žalobou zo dňa 28. 12. 2018 sa žalobkyňa v 1. rade okrem iného domáhala aj
priznanianáhradyškodytitulombolestnéhoza1405bodovx17,66Eurvovýške24.812,30Eur.Vpodaní

zo dňa 24. 04. 2019 žalobkyňa v 1. rade uviedla, že v časti berie žalobu späť a okrem iného uviedla, že
nárok žalobkyne po čiastočnej úhrade predstavuje z titulu bolestného sumu 1.766 Eur. Ďalším podaním
zo dňa 20. 12. 2019 žalobkyňa v 1. rade vykonala úpravu žaloby a okrem iných nárokov sa domáhala
aj priznania náhrady škody titulom bolestného za 100 bodov x 17,66 Eur vo výške 1.766 Eur a taktiež
žiadala pripustiť do konania G. A. v súvislosti s nárokom na úhradu nákladov spojených s liečením vo

výške 9.230 Eur, ktoré podľa jej tvrdenia vynaložil on. Neskôr po výsluchu znalca na pojednávaní dňa
29. 04. 2022 žalobkyňa v 1. rade ohľadom bolestného upravila petit žaloby a to tak, že si uplatňuje
nárok na náhradu bolestného v rozsahu 150 bodov násobených sumou vo výške 17,66 Eur za jeden
bod. Uvedená zmena vyplynula z výsluchu znalca, ktorý na pojednávaní dňa 29. 04. 2022 po prvýkrát
uviedol, že v pri stanovení rozsahu bodov pri náhrade za bolesť došlo k technickým chybám, ktoré mali

za následok nesprávny súčet výsledného počtu bodov.

20. Podľa § 420 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“, každý zodpovedá za škodu, ktorú
spôsobil porušením právnej povinnosti. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou,
keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto

spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov
nie je tým dotknutá. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

21. Podľa § 427, ods. 1, 2 OZ fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za
škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového

vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.

22. Podľa § 428 OZ svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená
okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode
nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.

23. Podľa § 429 OZ prevádzateľ zodpovedá ako za škodu spôsobenú na zdraví a veciach, tak za
škodu spôsobenú odcudzením alebo stratou vecí, ak stratila fyzická osoba pri poškodení možnosť ich
opatrovať.

24. Podľa § 444 OZ, pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie
jeho spoločenského uplatnenia.

25. Podľa § 449 ods. 1, 3 OZ, pri škode na zdraví sa uhradzujú aj účelné náklady spojené s liečením.
Náklady liečenia a náklady pohrebu sa uhradzujú tomu, kto ich vynaložil.

26. Podľa § 4, ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „zákon o PZP“) poistenie zodpovednosti sa
vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného
v poistnej zmluve.

27. Podľa § 15 ods. 1 zákona o PZP náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je
oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok
preukázať.28. Súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vo veci rozhodol tak, že čo sa týka výroku I v časti
zrušeného rozsudku ohľadom nároku z titulu bolestného vo výške 2.119,20 Eur, tak v súlade so svojím

predchádzajúcim názorom, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, a teda že suma 1.766 Eur nie je
premlčaná, tento nárok žalobkyni v 1. rade priznal. V prevyšujúcej časti (353,20 Eur) súd žalobu zamietol
z dôvodu, že v tejto časti je podľa názoru súd nárok žalobkyne v 1. rade premlčaný. Podľa § 106 OZ
právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto
za ňu zodpovedá, pričom najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu

spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí,
ak ide o škodu na zdraví. V tomto smere je dôležitý odkaz na judikát Najvyššieho súdu SR sp.zn. M Cdo
37/2000 zo dňa 28. 06. 2001, ktorý bol publikovaný v Zbierke rozhodnutia stanovísk Najvyššieho súdu
SR pod sp.zn. R 68/2003, podľa ktorého plynutie premlčacej lehoty začína v momente, keď je zdravotný
stav ustálený. Podľa cit. rozhodnutia : „Za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň
ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih

(deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného“. Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ je zdravotný stav
poškodeného ustálený, je možné ohodnotiť bolesť a týmto okamihom je bolesť zistiteľná bez ohľadu na
to, kedy vyhotoví ošetrujúci lekár posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia. Posudok
ošetrujúceho lekára je len dokladom potvrdzujúcim vytrpenú a zistenú bolesť. O vydanie posudku môže
požiadať poškodený a tiež právnická alebo fyzická osoba, ktorá za poškodenie na zdraví zodpovedá,

pričom posudok vydaný ošetrujúcim lekárom možno aj preskúmať podľa predpisov o rozhodovaní
pri výkone zdravotníckych služieb. Sama táto skutočnosť nasvedčuje, že za dátum zistenia bolesti
nemožno považovať výlučne deň vyhotovenia posudku ošetrujúceho lekára. Zo znaleckého posudku
MUDr. Sukovského vyplýva, že doba liečenia žalobkyne v 1. rade bola 12 mesiacov. Z toho vplýva, že
prvýkrát bolo možné posúdiť jej zdravotný stav 13. 01. 2018. Zároveň však musí existovať subjektívna

vedomosťpoškodenéhooškodeaotomktozaňuzodpovedá.Tusúdzdôrazňuje,žežalobkyňav1.rade
bola po škodovej udalosti v bezvedomí z ktorého sa po určitom čase síce prebrala, avšak bez schopnosti
vnímať a z toho dôvodu jej bol dňa 14. 11. 2017 ustanovený opatrovník. Aj napriek tejto skutočnosti
však nie je možné konštatovať, že dňom ustanovenia opatrovníka sa poškodená dozvedela o tom
kto zodpovedá za škodu. Túto skutočnosť sa prvýkrát mohla dozvedieť z vyšetrovacieho spisu, ktorý

jej bol prostredníctvom právneho zástupcu predložený na preštudovanie dňa 21. 05. 2018. Pôvodne
žalovaný v 1. rade síce informáciu ohľadom prevádzkovateľa vozidla uviedol pri svojom výsluchu dňa
15. 02. 2017, avšak uvedeného úkonu sa poškodená nezúčastnila ani jej zápisnica o výsluchu nebola
zasielaná v čase pred oboznámením sa so spisom dňa 21. 05. 2018. Do uvedeného dňa zo
žiadneho predloženého dôkazu nevyplýva, že poškodená, resp. jej opatrovníčka sa dozvedela kto je

prevádzkovateľ uvedeného vozidla, teda kto za škodu zodpovedá. Subjektívna premlčacia lehota teda
podľa názoru súdu pri nárokoch, kde bola škoda vyčíslená do uvedeného termínu, uplynula 21. 05.
2020 a do tohto času si poškodená mohla uplatniť svoje nároky. V uvedenom prípade neprichádza do
úvahy ani objektívna lehota, keďže sa jedná o škodu na zdraví. Keďže žalobkyňa v 1. rade si nárok na
bolestné, ktorý prevyšoval sumu 1 766,-Eur uplatnila až 30. 05. 2022, tento nárok bol v čase uplatnenia

už premlčaný. Na uvedenom nič nemení anifakt, že znalec uviedol, že išlo o chybu v znaleckom posudku
a že žalobkyňa vychádzala z pôvodného znaleckého posudku s chybou. Možnosť domáhať sa nároku
s titulu bolestného totiž nijak nesúvisí s vypracovaním znaleckého posudku a osoba, ktorá sa tohto
nároku domáha, si ho musí uplatniť v subjektívnej premlčacej lehote bez ohľadu na to kedy bol znalecký
posudok vypracovaný a či bol vypracovaný správne alebo nie. Žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2.

rade zaviazal uvedenú sumu zaplatiť tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto
plnenia povinnosť druhého žalovaného. Žalovaný v 1. rade ako prevádzkovateľ dopravného prostriedku
je preto povinný plniť žalobkyni v 1. rade náhradu škody podľa § 427 ods. 2 OZ (R 15/2004) a žalovaný
v 2. rade je povinný poškodenej žalobkyni v 1. rade plniť na základe osobitného právneho predpisu ako
poistné plnenie z titulu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu vozidla žalovaného v

1. rade (§ 823 OZ a § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení). Z uvedeného
vyplýva, že postavenie škodcu a jeho poisťovateľa voči poškodenému je v tomto prípade obdobné
postaveniu dlžníka a ručiteľa voči veriteľovi, čo znamená, že poškodený nemôže dostať to isté plnenie
dva krát - od škodcu aj od jeho poisťovne. Pretože obaja, škodca a poisťovateľ, boli žalovaní v jednom
konaní, nemohol ich súd zaviazať na náhradu škody „solidárne“ (spoločne a nerozdielne) pretože ide o

samostatnýchspoločníkov.Vtomtoprípade,abysazabrániloposkytnutiuplneniažalobkyniv1.radedva
krát (od každého žalovaného), musí byť tento vzťah (obdobný vzťahu veriteľ-dlžník-ručiteľ) vyjadrený
vo výroku rozsudku tým, že „plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosťdruhého žalovaného“. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že nie je viazaný návrhom žalobcov, aby
žalovaným bola uložená povinnosť na plnenie spoločne a nerozdielne.

29. Čo sa týka súvisiaceho výroku o trovách konania, súd rozhodol v súlade s právnym názorom
odvolacieho súdu, a to že pokiaľ svojim výrokom V súd I. inštancie priznal žalobkyni v 1. rade nárok
na náhradu trov konania v úplnom rozsahu, aj vo vzťahu k výroku II, postupoval zjavne v rozpore so
zásadou úspechu v predmetnej veci, keďže v rámci svojho II. výroku zamietol žalobu žalobkyne v 1. rade
v prevyšujúcej časti. Vo vzťahu k výroku II preto nemožno hovoriť o úspechu žalobkyne a preto priznanie

nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k tomuto výroku II je nesprávne. Súd teda vo vzťahu k výroku
I priznal žalobkyni v 1. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, keďže zotrval na svojom
názore, že ustálenie výšky škody vyplývalo z odborných znalostí, ktoré žalobkyňa v 1. rade nemohla
pred podaním žaloby úplne presne stanoviť. Podstatné je, že právo na náhradu škody jej bolo priznané
v súlade so zákonom, a teda žalobkyňa v 1. rade bola v predmetnom konaní úspešná v celom rozsahu,
napriek skutočnosti, že jej nebola priznaná náhrada škody v ňou uplatnenej výške v podanej žalobe. V

danom prípade treba rozlišovať, čo je hlavné a čo je sprevádzajúce. Hlavné je, že žalobkyňa v 1. rade
mala voči žalovaným nárok na náhradu škody, ktorú si ako poškodená uplatnila voči prevádzkovateľovi
aj poisťovateľovi a sprevádzajúca je výška náhrady škody. Ak mala teda žalobkyňa v 1. rade v hlavnej
časti konania plný úspech, potom jej je potrebné priznať procesný úspech v plnom rozsahu, vychádzajúc
z prisúdenej istiny, lebo výška náhrady škody je iba druhotná a nadväzujúca. Zásadu úspechu vo veci

treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo
od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Vo vzťahu k
výroku II tohto aj pôvodného rozsudku žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania nepriznal,

nakoľko žalovaní v 1. a 2. rade síce mali v konaní vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade čiastočný úspech,
avšak vzhľadom na vyššie uvedené, súd priznal nárok na náhradu trov konania žalobkyni v 1. rade
v celom rozsahu vo vzťahu k výroku I a žalovaným v 1. a 2. rade vo vzťahu k výroku II tohto aj pôvodného
rozsudku nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v 1. rade nepriznal. Uvedené sa týka aj trov
odvolacieho konania.

30. Ďalším výrokom voči ktorému bolo podané odvolanie bol výrok IV, ktorým súd zamietol žalobu
žalobcu v 2. rade o náhradu účelne vynaložených nákladov v súvislosti s liečbou žalobkyne v 1. rade
a súvisiaci výrok o trovách konania. Žalobca v 2. rade, G. A. vstúpil do konania podaním zo dňa 20. 12.
2019 ako osoba, ktorá si uplatňuje účelné náklady spojené s liečením. Odvolanie podal len v rozsahu

uplatňovaného nároku na náhradu nákladov za pobyt v hyperbarickej komore v rozsahu 4.030 Eur.
Žalobca v 2. rade mal za to, že súd I. inštancie uplatnením sudcovskej koncentrácie konania vo vzťahu
k nároku žalobcu v 2. rade na úhradu nákladov za pobyt poškodenej v hyperbarickej komore G. H. v
celkovej výške 4.030 Eur postupoval v rozpore so zákonom, príliš formalisticky a tým došlo k porušeniu
procesných práv žalobcu a porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd teda viazaný právnym názorom

odvolacieho súdu, podľa ktorého predloženie dôkazov o úhradách pobytov v hyperbarickej komore bolo
vykonané riadne a včas, nespôsobili predlžovanie súdneho konania, pretože dĺžka súdneho konania
v tejto právnej veci nezávisela od predloženia, či nepredloženia týchto dôkazov a ich nepredložením
nedošlokneúmernémupredlžovaniusúdnehokonania,preskúmaluvedenélistinnédôkazyanazáklade
nich a vyjadrenia žalobcu v 2. rade dospel k nasledujúcemu záveru. V prvom rade sa musel vysporiadať

s námietkou žalovaných či žalobca v 2. rade je aktívne legitimovanou osobou v tomto spore. Dospel
k záveru, že aktívna vecná legitimácia žalobcu v 2. rade vyplýva z ustanovenia občianskeho zákonníka,
kde podľa § 449, ods. 1 a 3 sa nahrádzajú účelné náklady spojené s liečením, pričom náklady liečenia
sa uhrádzajú tomu, kto ich vynaložil. Úlohou súdu bolo teda posúdiť, či sa jedná o účelne vynaložené
náklady a či mal za preukázané, že tieto náklady vynaložil žalobca v 2. rade. Pri posudzovaní či sa

jednalo o účelne vynaložené náklady súd vychádzal z tvrdenia žalobcu v 2. rade, ktorý uviedol, že pri
hyperbarickej komore, jeden cyklus spočíva v 10 expozíciách, takže po každých desiatich expozíciách,
zdravotný stav Bibiany riešili s lekármi a keďže ten stav sa zlepšoval, tak opakovane tú hyperbarickú
komoru platili ďalej. Keďže žalovaní účelnosť týchto nákladov nepopreli, súd vychádzal z nepopretého
skutkového stavu tvrdeného žalobcom v 2. rade. Ako posledné musel súd zistiť, či žalobca preukázal,

že požadovanú sumu uhradil. V návrhu zo dňa 20. 12. 2019 si uplatnil za pobyty v hyperbarickej komore
nasledujúce sumy: Fa 77/2017 – 1.480 Eur, fa 21/2018 – 540 Eur, fa 77/2018 – 670 Eur, fa 85/2018
– 670 Eur a fa 31/2018 – 670 Eur. Následne podaním doručeným súdu dňa 29. 04. 2022 preukázal
vystavenú faktúru 77/2017 na sumu 1.480 Eur avšak bez potvrdenia o úhrade, faktúru 21/2018 nasumu 540 Eur avšak bez potvrdenia o úhrade, faktúru č. 77/2018 na sumu 670 Eur vrátane potvrdenia
o úhrade, faktúru č. 85/2018 na sumu 670 Eur vrátane potvrdenia o úhrade a potvrdenie o úhrade sumy
670 Eur dňa 01. 03. 2017 bez faktúry, pričom faktúru 31/2018 nepredložil. Zároveň žalobca v 2. rade

predložil potvrdenie o úhrade vystavených faktúr zo dňa 11. 02. 2019 z ktorého vyplýva, že faktúry
77/2017, 21/2018, 31/2018, 77/2018 a 85/2018 boli uhradené v termíne splatnosti. Z potvrdenia však
nevyplýva kto tieto faktúry uhradil, pričom z výpovede žalobcu v 2. rade je zrejmé, že žalobca v 2. rade
vo svojej výpovedi uviedol, že má k dispozícii iba tie potvrdenia o úhrade, ktoré sú v spise, ktoré hradil on.
Dokladal len tie, ktoré on zaplatil, lebo ďalšie im dala buď nejaká organizácia, alebo nejaký sponzorský

dar, takže tie už nedokladal. Žalobca v 2. rade teda preukázal úhradu len sumy vo výške 1.340 Eur,
ktorú mu súd priznal, pričom na jej úhradu zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade tak, že úhradou jedného
zo žalovaných v rozsahu úhrady zaniká povinnosť druhého žalovaného. V prevyšujúcej časti žalobu
zamietol, nakoľko žalobca v 2. rade neuniesol dôkazné bremeno, že uvedenú sumu uhradil. Čo sa týka
preukázanej úhrady 670 Eur z dňa 01. 03. 2017, túto si neuplatnil v pôvodnom návrhu dňa 20. 12. 2019
a keďže si ju prvýkrát uplatnil až 29. 05. 2022, k tomuto dňu už uplynula subjektívna premlčacia

doba, a preto tento nárok súd priznať nemohol. Súd v zamietajúcom výroku rozhodol o celom zvyšnom
predmete konania, nakoľko odvolací súd zrušil celý výrok, aj napriek tomu, že predmetom odvolania
bola len suma 4.030 Eur. Uvedené sa následne premietlo do výroku o trovách konania.

31. Podľa § 262 ods.1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

32. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

33.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

34. Čo sa týka trov konania, súd priznal úspešnej žalobkyni v 1. rade nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % z priznanej sumy, tak ako je to uvedené v bode 21. Vo vzťahu žalobcu v 2. rade
ažalovanýchv1.a2.rade,súdpriznalúspešnejšímžalovanýmnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu

70,96 %, keďže žalobca v 2. rade mal úspech vo výške 1.340 Eur a neúspech vo výške 7.890 Eur. Vo
vzťahu k trovám odvolacieho konania (keďže žalobca v 2. rade sa odvolal len ohľadom sumy 4.030
Eur), mali žalovaní úspech v rozsahu 33,50 %. O samotnej výške týchto trov konania bude v súlade
s § 262 ods. 2 CSP rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Vranov nad Topľou, písomne, v príslušnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis
s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a
čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.