Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15CoPr/15/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4622200687
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:4622200687.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členiek
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobkyne: E. O. U. C. U. B.
G. Á. , G. V. XX.X.XXXX, E. K. G., Q. J. Č.. XXXX, zastúpená: Zväz právnej ochrany oznamovateľov,
IČO: 54 813 891, Bojnice - kúpele, Na Chmeľnici č. 1846/26A, za ktorú koná JUDr. Milan Španír,
proti žalovanému: LKQ SK s.r.o. , IČO: 31 596 061, Bratislava, Stará Vajnorská č. 15, zastúpený

spoločnosťou: Právny dom - advokáti, s.r.o., IČO: 36 857 793, Banská Bystrica, Dlhá č. 2, za ktorú koná
JUDr. Eva Matiašková, o určenie, že pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú a ďalej trvá, na
odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23. októbra 2023, č.k. B3-62
Cpr 5/2022-107, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23. októbra 2023, č.k. B3-62
Cpr 5/2022-107, p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 23.10.2023, č.k. B3-62 Cpr 5/2022-107, I.
žalobu zamietol; II. žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Vychádzal zo žaloby podanej na Okresný súd Topoľčany dňa 28.3.2022 a postúpenú
vtedajšiemu Okresnému súdu Bratislava III ako kauzálne a miestne príslušnému súdu dňa 14.4.2022,
ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému určenia, že medzi procesnými stranami dňa 19.7.2021

uzatvorený pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú a ďalej trvá. Žalobkyňa žalobu odôvodnila
tým, že dňa 19.7.2021 uzatvorenú pracovnú zmluvu podpisovala až po odpracovaní pracovnej zmeny
dňa 19.7.2021 v poobedných hodinách, pričom v nej bola uvedená doba určitá iba do 18.1.2022. Pred
nástupom do práce nebola o takejto určitej dobe zo strany zamestnávateľa nijako informovaná, nikdy o
tom s ňou nehovoril a považovala takýto postup zamestnávateľa za rozporný s dobrými mravmi, pretože
mala záujem o pracovný pomer na dobu neurčitú a nemala žiadny dôvod uzatvoriť pracovný pomer na
obdobie šiestich mesiacov. Dňa 12.1.2022 poslala zamestnávateľovi e-mailom žiadosť o pokračovanie

v jej pracovnom pomere, prikladajúc odpoveď zo dňa 13.1.2022 s tým, že dňa 15.1.2022 písomne
oznámila žalovanému, že v zmysle § 79 Zákonníka práce trvá na tom, aby ju ďalej zamestnával. Mala
za to, že dohoda v pracovnej zmluve o dobe určitej do 18.1.2022, bola uzatvorená v rozpore s čl.
2 základných zásad Zákonníka práce, preto zákonné podmienky na platné uzatvorenie pracovného
pomeru na dobu určitú neboli podľa ustanovenia § 48 ods. 1 Zákonníka práce dodržané a pracovný
pomer skončil ku dňu 18.1.2022 (na základe jednostranného oznámenia žalovaného) neplatne.

1.2. Na výzvu prvoinštančného súdu žalobkyňa dňa 13.7.2022 doplnila svoju žalobu o
opis rozhodujúcich skutočností, ktoré by mali odôvodňovať jej určovací procesný nárok. Uviedla, že
rozhodujúcim dôkazom na preukázanie jej v žalobe uvedených tvrdení bude výsluch protistrany, pričomv tejto fáze konania nebola povinná odkryť všetky svoje zámery a argumenty. Ozrejmila, že
sa nedomáha neplatnosti skončenia pracovného pomeru výlučne v zmysle § 77 Zákonníka
práce. Svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení vzhliadla hlavne v zabezpečení príjmu od

žalovaného, na ktorom je existenčne závislá.

2. Vo veci nariadil súd prvej inštancie pojednávanie, vykonal dokazovanie výsluchom sporových strán,
oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový
stav. Žalovaný ako zamestnávateľ nesporne dňa 19.7.2021 uzatvoril so žalobkyňou ako zamestnancom

pracovnú zmluvu na dobu určitú do 18.1.2022 s dojednaným dňom nástupu do práce a vznikom
pracovného pomeru dňa 19.7.2021, druhom práce KZ XXXXXXX - predajca, miestom
výkonu práce: C., základnou mesačnou mzdou v sume 739,- € brutto a dojednanou skúšobnou dobou
tri mesiace. Medzi procesnými stranami bolo nesporné, že žalobkyňa dňa 19.7.2021 (či už pred alebo
po odpracovaní prvej pracovnej zmeny) pracovnú zmluvu na dobu určitú so žalovaným podpísala a že
počas trvania posudzovaného pracovného pomeru až do dňa 12.1.2022 neupovedomila žalovaného,

že pred nástupom do práce, resp. pred odpracovaním prvej pracovnej zmeny dňa 19.7.2021 nevedela
o uzatvorení pracovného pomeru na obdobie šiestich mesiacov (na dobu určitú), hoci v okamihu
podpisovania pracovnej zmluvy dňa 19.7.2021 si bola dojednania o trvaní pracovného pomeru na dobu
určitú, ktoré sa nachádza na prvej strane pracovnej zmluvy, plne vedomá tak, ako to aj sama v žalobe
i e-maili zo dňa 12.1.2022, uviedla. Za nesporné a súčasne i preukázané (v

zmysle Príručky pre /nových/ zamestnancov) považoval taktiež skutkové tvrdenie žalovaného, že ešte
pred vznikom pracovného pomeru e-mailom zo dňa 15.7.2021 informoval žalobkyňu o určitej dobe
trvania pracovného pomeru, nakoľko z Príručky spoločnosti žalovaného pre nových zamestnancov (časť
označená nadpisom „Formality, bez ktorých to však u nás nejde“) vyplýva, že zamestnávateľ vopred
(do budúcna) oboznámil žalobkyňu, že jej zamestnanecký pomer je uzatvorený na základe pracovnej

zmluvy na dobu určitú (šesť mesiacov) s perspektívou ďalšieho pokračovania s tým, že jej nástupný deň
je 19.7.2021, na pobočke C., Á. B. č. XXXX, ktorá bude zároveň jej pracovným miestom, kde bude o 6,00
hod. čakať priamy nadriadený B. K., ktorý bude mať pre ňu pripravené dokumenty, napríklad pracovnú
zmluvu, opis pracovného miesta, vstupné školenia a iné, ktoré spolu prejdú a na znak súhlasu ich všetky
žalobkyňapodpíše.Žalobkyňadňa12.1.2022zaslalazamestnankynižalovanéhoM.W.žiadosťvoforme

e-mailu vo veci predĺženia pracovného pomeru, ktorý bol písomne dohodnutý do dňa 18.1.2021 (správny
dátum 18.1.2022, poznámka súdu) s tým, že už niekoľko dní predpokladala, že je tehotná a dnešná
návšteva u gynekológa jej tehotenstvo potvrdila. Z dôvodu prípadného nástupu
na materskú dovolenku žiadala o pokračovanie svojho pracovného pomeru a uviedla, že z jej strany
nebola žiadna vedomosť o uzatvorení pracovnej zmluvy na obdobie šiestich mesiacov pred nástupom

do práce s tým, že v prvý pracovný deň, dňa 19.7.2021, odpracovala celú pracovnú zmenu a až potom
jej bol predložený text pracovnej zmluvy na podpis, kde bola uvedená doba pracovného pomeru na dobu
určitú. Žalovaný dňa 13.1.2022 písomne odpovedal žalobkyni, že v zmysle § 71 Zákonníka práce sa na
ňu nevzťahuje ochranná lehota a jej pracovný pomer končí dňom 18.1.2022. Splnomocnený zástupca
žalobkyne na pojednávaní na otázku súdu, aké zákonné podmienky si žalovaný podľa jeho názoru

nesplnilnauzatvoreniepracovnéhopomerunaurčitúdobu,uviedol,žekonalvrozporesdobrýmimravmi
a tak porušil základnú zásadu v zmysle čl. 2 Zákonníka práce, nakoľko žalobkyni neuviedol dôvod,
pre ktorý bolo pracovné miesto žalobkyne obsadzované za účelom uzatvorenia pracovného pomeru na
dobu určitú, resp. na dobu 182 dní.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok vo výroku I. odôvodnil ustanoveniami § 322 veta
prvá Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), čl. 2 veta tretia, štvrtá, § 48 ods. 1, ods. 2, ods. 3, §
59ods.1,ods.2,§71ods.1,ods.2 Zákonníkapráce(zákonč.311/2001Z.z.),dôvodiacnedôvodnosťou
žaloby. Uviedol, že pred vecným, hmotnoprávnym posúdením sporu posudzoval procesnú prípustnosť
žaloby a zistil, že určovací nárok žalobkyne nie je možné podriadiť zákonným nárokom z neplatného

skončenia pracovného pomeru, ktoré sú upravené v ustanoveniach § 77 až § 80 Zákonníka práce,
nakoľko žalobkyňa sa nedomáha neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktorý by bol skončil na
základe výpovede, okamžitého skončenia, skončenia v skúšobnej dobe alebo dohodou tak, ako to
predpokladá ustanovenie § 77 a s ním súvisiaci nárok na trvanie pracovného pomeru podľa ustanovenia
§ 79 Zákonníka práce. Vzhľadom na žalobný petit, ktorý znie na určenie, že pracovný pomer medzi

žalobkyňou a žalovaným bol dohodnutý na dobu neurčitú a naďalej trvá, je zrejmé, že žalobkyňa sa
prejudiciálne domáha neplatnosti skončenia pracovného pomeru z titulu jej presvedčenia, že pracovný
pomer bol uzatvorený na dobu určitú neplatne, preto je dojednaný na dobu neurčitú a tak uplynutím času,
neplatne dohodnutej doby určitej, t. j. ku dňu 18.1.2022 nemohol skončiť a ďalej trvá. Na základe obsahuprocesného nároku žalobkyne dospel k záveru, že žaloba predstavuje určovaciu žalobu
podľa ustanovenia § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku, keďže žalobkyňa sa domáha svojich
zamestnaneckých práv z pracovného pomeru so žalovaným ako zamestnávateľom, ergo žiada, aby jej

naďalej bolo priznané postavenie zamestnanca v spoločnosti žalovaného. K naliehavému právnemu
záujmunapožadovanomurčení,ktorýjepotrebnévkonanípreukázať,keďževdanomprípadenaliehavý
právny záujem z osobitného predpisu vzhľadom na nepoužiteľnosť ustanovení § 77 až § 80 Zákonníka
práce nevyplýva, konštatoval, že bez požadovaného určenia je právne postavenie žalobkyne neisté
v tom, či je/nie je oprávnená u žalovaného naďalej pracovať a poberať za vykonanú prácu mzdu, z

dôvodu ktorého dospel k záveru, že žalobkyňa na domáhanom sa určení naliehavý právny záujem
má a uplatnený nárok je procesne prípustný. Ďalej dôvodil, že v posudzovanom pracovnoprávnom
spore žalobkyňa založila svoj určovací nárok na tvrdení, že pred podpisom pracovnej zmluvy zo dňa
19.7.2021 sa domnievala, že pracovný pomer so žalovaným uzatvára na dobu neurčitú a tiež svoju
prvú pracovnú zmenu, ktorú mala v tento deň odpracovať ešte pred podpisom pracovnej zmluvy,
odpracovala v domnienke uzatvorenia pracovného pomeru na neurčitý čas a pracovný pomer na dobu

určitú so žalovaným uzavrieť nemienila. Opodstatnenosť svojho nároku žalobkyňa vzhliadla v tom, že
žalovaný ju údajne neinformoval pred nástupom do práce o určitej dobe trvania pracovného pomeru
a takýto postup zamestnávateľa považovala za nesúladný s dobrými mravmi. Ak by aj vychádzal z
premisy, že žalovaný neinformoval žalobkyňu pred jej nástupom do práce o tom, že pracovný pomer
má predstavovať pracovný pomer iba na dobu určitú, hoci žalovaný v konaní preukázal nesporný opak,

keď z Príručky pre (nových) zamestnancov, ktorú paradoxne na pojednávaní doložil do súdneho spisu aj
splnomocnený zástupca žalobkyne vyplýva, že žalovaný podrobne vysvetlil žalobkyni postup súvisiaci
s jej (budúcim) nástupom do zamestnania dňa 19.7.2021 a explicitne deklaroval, že zamestnanecký
pomer je uzatvorený na základe pracovnej zmluvy, ktorú bude mať pre žalobkyňu pripravenú jej priamy
nadriadený, na dobu určitú (šesť mesiacov). Žalobkyňa nesporne v deň nástupu do práce, ktorý je dňom

vzniku pracovného pomeru (19.7.2021) podpísala pracovnú zmluvu, z ktorej obsahu nesporne zistila, že
pracovný pomer bude trvať po určitú dobu. Preto i za predpokladu vopred absentujúceho informovania
o dobe trvania pracovného pomeru, žalobkyni nič nebránilo pracovnú zmluvu nepodpísať, ak skutočne
nemienila a nechcela uzatvoriť pracovný pomer na dobu určitú, prípadne mohla skončiť pracovný pomer
so žalovaným v skúšobnej dobe alebo okamžitým skončením pracovného pomeru, čo však neurobila

a bez akýchkoľvek námietok, akceptujúc písomnú pracovnú zmluvu pokračovala v pracovnom pomere
so žalovaným s vedomím uzatvorenia pracovného pomeru na dobu určitú. Vzhľadom na žalobkyni
známyobsahňoupodpísanejpracovnejzmluvy,ktorejzneniežalovanémuvžiadnomohľadenevytýkala,
nebolo možné uvažovať o akomsi omyle, do ktorého mala byť v súvislosti s dojednaním doby trvania
pracovného pomeru zo strany žalovaného zámerne uvedená. So zreteľom na medzi stranami nespornú

skutočnosť, že žalovaný e-mailom zo dňa 15.7.2021 formou Príručky pre (nových) zamestnancov
informoval žalobkyňu o určitej dobe trvania jej pracovného pomeru, je evidentné, že argumentácia
žalobkyne, na ktorej založila celý svoj procesný útok spočívajúci v nemorálnom konaní zamestnávateľa
a síce, že žalovaný ju pred nástupom do práce žiadnym spôsobom o určitej dobe pracovného
pomeru neinformoval, je nepravdivá a vecne nedôvodná. Žalobkyňa dňa 12.1.2022 (šesť dní pred

uplynutímzmluvnedojednanejurčitejdobytrvaniapracovnéhopomeru)žiadalažalovanéhoopredĺženie
pracovnéhopomeruvýlučnealenzdôvodu,žedňa12.1.2022zistila,žejetehotná,apretochcelavyužiť/
zneužiť pracovnoprávny inštitút materskej dovolenky a za týmto účelom vyfabulovala situáciu, ktorá by
mohla byť spôsobilá oddialiť blížiaci sa termín skončenia jej pracovného pomeru. V snahe zotrvať v
pracovnom pomere u žalovaného aj po jeho skončení, sa začala zrazu tváriť, že pracovný

pomer strán bol uzatvorený na dobu neurčitú iba z toho titulu, že prvý pracovný deň odpracovala v
nevedomosti o určitej dobe trvania pracovného pomeru, hoci tvrdenú (žalovaným popretú) skutočnosť,
že pracovnú zmluvu podpísala dňa 19.7.2021 až po pracovnej dobe, nijako nepreukázala. Ak by aj v
tomtosmeresvojedôkaznébremenouniesla,nijakobyneposilnilasvojprocesnýnárok,keďženazerajúc
naposudzovanýsporoptikou,žepracovnýpomerstránbolzaloženýužpredpodpisompracovnejzmluvy

konkludentne tým, že žalobkyňa začala vykonávať prácu pre žalovaného skôr, ako došlo k podpisu
pracovnej zmluvy a tým platí domnienka uzatvorenia pracovného pomeru na neurčitý čas, nebolo možné
od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával, nakoľko v súdnom konaní
bol nesporným fakt, že žalovaný po uplynutí v pracovnej zmluve dohodnutej doby trvania pracovného
pomeru (po 18.1.2022) žalobkyni prácu neprideľoval a táto prácu po dni 18.1.2022 nevykonávala.

Preto za teórie konkludentne (bez písomnej pracovnej zmluvy) uzatvoreného pracovného pomeru
uzavrel, že pracovný pomer končí okamihom, keď zamestnávateľ prestane zamestnancovi prideľovať
prácu a tak ani v tomto ohľade ďalšie trvanie posudzovaného pracovného pomeru neprichádzalo do
úvahy. Nestotožnil sa s názorom splnomocneného zástupcu žalobkyne, že zamestnávateľ mal konaťv rozpore s dobrými mravmi z dôvodu, že žalobkyni neuviedol existenciu dôvodu, pre ktorý sa jej
pracovné miesto vytvorilo/obsadzovalo na dobu určitú, resp. na dobu 182 dní, nakoľko žalovanému
nevyplýva žiadna zákonná povinnosť pri prijímaní nového zamestnanca, s ktorým po prvý raz uzatvára

pracovný pomer na dobu určitú, vysvetľovať vecný dôvod, na základe ktorého sa daná pracovná
pozícia viaže na určitý čas trvania pracovného pomeru a už vôbec nie je akceptovateľný názor, že
takýmto konaním by mal žalovaný zneužívať výkon svojich zamestnávateľských práv a povinností na
úkor druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Na základe uvedeného, keď žalovaný neporušil
žiadne zákonné podmienky na uzatvorenie pracovného pomeru na dobu určitú, absolútne žiadnym

spôsobom nekonal pri uzatváraní pracovného pomeru so žalobkyňou v rozpore s dobrými mravmi,
pričom žalobkyňou uvádzané skutočnosti ani neboli objektívne spôsobilé k zaujatiu stanoviska, že
žalovaný pri uzatváraní pracovného pomeru so žalobkyňou zneužil svoje práva zamestnávateľa na
škodu zamestnanca, za konštatácie, že pracovný pomer strán bol uzatvorený na dobu určitú zákonným
spôsobom (písomnou pracovnou zmluvou) a platne skončil uplynutím doby, na ktorú bol dojednaný (nie
ako zavádzajúco uviedla žalobkyňa, že pracovný pomer skončil na základe jednostranného oznámenia

zamestnávateľa), dospel k záveru, že určovaciemu nároku žalobkyne nemožno priznať procesný
úspech. Pre úplnosť v súvislosti s rozsahom vykonaného dokazovania dodal, že z dôvodu nadbytočnosti
a hospodárnosti konania nevykonal výsluch žalobkyne, štatutárneho zástupcu žalovaného, ani výsluch
žalovaným navrhovaných svedkov, nevykonal ani dokazovanie ohľadom dožiadania ďalších materiálov
(spisovejzložky)žalovanéhotýkajúcichsaokolnostíozrejmujúcichdôvoddojednaniaurčitejdobytrvania

pracovného pomeru vo vzťahu k pracovnému miestu žalobkyne, keďže mal dostatočne a
jednoznačne ustálený skutkový stav sporu na základe prostriedkov procesného útoku a
procesnej obrany uplatnených v rámci písomného štádia súdneho konania a zohľadňujúc tiež na
pojednávaní prednesenú argumentáciu splnomocneného zástupcu žalobkyne v rozsahu potrebnom
pre právne posúdenie sporu (skutkový dôvod porušenia dobrých mravov). Nebolo žiaducim vykonávať

ďalšie dokazovanie, pretože zistený skutkový stav nezakladajúci žiadne konanie žalovaného, ktoré
by sa dalo kvalifikovať ako konanie v rozpore s dobrými mravmi tak, pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne
(neinformovanie o určitej dobe trvania pracovného pomeru), ako aj berúc zreteľ na tvrdenie jej
splnomocneného zástupcu (absencia dôvodu, pre ktorý bol pracovný pomer vo vzťahu k pracovnému
miestu žalobkyne uzatvorený na dobu určitú), mohol spoľahlivo subsumovať príslušnému právnemu

stavu, pričom v prípade výsluchu navrhovaných svedkov alebo vykonania ďalších listinných dôkazov by
nedospelkinýmskutkovýmaprávnymzáverom,nežktoréopísalazhrnulvodôvodnenírozsudku.Majúc
na zreteli, že v pracovnoprávnych sporoch sa zásada sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania
neuplatní, teda zamestnanec môže označiť všetky skutočnosti a predkladať dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení, t. j. uplatňovať prostriedky procesného útoku a procesnej obrany až do vyhlásenia

rozhodnutia vo veci samej, nie je však správne presvedčenie žalobkyne, že v písomnom
štádiu súdneho konania nie je povinná odkryť všetky svoje argumenty a zámery, nakoľko ako trefne
poznamenal aj žalovaný, v zmysle ustanovenia § 132 C.s.p. je žalobkyňa povinná už v žalobe pravdivo
a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti, označiť dôkazy na ich preukázanie a pripojiť dôkazy, ktorých
povaha to pripúšťa. Neuplatnenie zásady sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania

neznamená, že žalobkyňa si zámerne ponechá v talóne určité skutkové tvrdenia alebo návrhy na
dokazovanie a nezmyselne vyčkáva na ústne pojednávanie alebo svoj výsluch, čím úmyselne koná
v rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania. Ustanovením § 167 C.s.p. predpokladané
písomné štádium konania totiž vytvára náležitý a adekvátny priestor pre sporovú stranu
uplatniť všetky prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré je schopná

uplatniť a o ktorých má vedomosť. Dodatočné uvádzanie skutočností a označovanie, resp. navrhovanie
dôkazov zo strany zamestnanca ako slabšej strany sporu sa týka skutočností, ktoré žalobkyňa nemohla
alebo nemala dôvod deklarovať, prípadne namietať skôr, počas písomnej fázy súdneho konania, avšak
neuplatnením koncentračnej zásady zákonodarca nemal na mysli situáciu, že žalobca ako pán sporu
(dominus litis) nemusí úplne opísať rozhodujúce skutočnosti, od ktorých odvodil svoj procesný nárok

a môže tak bezdôvodne predlžovať súdne konanie. Žalobkyňa mala dostatok priestoru na vyčerpanie
svojej argumentácie. Prvoinštančný súd mal za to, že žalobkyňa jasne a zrozumiteľne opísala nosný
dôvod svojho určovacieho nároku v žalobe v spojení s písomným doplnením žaloby a
k vyjadreniu žalovaného sa písomne v súdom stanovenej lehote vôbec nevyjadrila (najmä účinne
nepoprela významnú skutočnosť, že žalovaný e-mailom zo dňa 15.7.2019 vopred informoval žalobkyňu

formouPríručkypre/nových/zamestnancovotom,žepracovnýpomersauzatváranadobuurčitú),preto
návrh splnomocneného zástupcu žalobkyne na jej výsluch, pri ktorom by zopakovala, parafrázovala
alebo inými jazykovými prostriedkami vyjadrila už ňou tvrdené rozhodujúce skutočnosti, resp. dokreslila
už opísaný skutkový stav, nepovažoval za potrebný a dôvodný. Naopak, tento návrh na doplneniedokazovania vnímal ako účelový a obštrukčný procesný návrh so zámerom iba oddialiť
rozhodnutie vo veci samej.
3.2. Výrok II. o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanoveniami § 255 ods.

1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a procesne úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnej žalobkyni
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník

4. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, dôvodiac ustanovením §
365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/, h/ C.s.p. (neboli splnené procesné podmienky; súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej
obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Dala do pozornosti veľmi osobitý názor
prvostupňového (správne prvoinštančného, poznámka odvolacieho súdu) súdu, ktorý je vyjadrený v
bode 15. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorým ju prvoinštančný súd nevyberane obvinil/osočil zo

zneužívania Zákonníka práce a fabulácie. V tom čase bola skutočne tehotná a mala vážne existenčné
obavy o to, aké nároky a zabezpečenie by mala (ona aj jej dieťa) v prípade, že jej pracovný pomer
skončí takto hneď v úvodnej fáze tehotenstva ku dňu 18.1.2022. Táto situácia naozaj takto reálne
nastala, bola to neplánovitá situácia, v ktorej ukončenie pracovného pomeru a ďalšie neprideľovanie
pracovnou zmluvou dohodnutej práce bolo pre ňu nepochybne mimoriadne stresujúcim faktorom.

Túto situáciu nijako nevyfabulovala, jej tehotenstvo nebolo namietnuté protistranou, a preto malo byť
nesporným faktom. Ďalším nespochybneným (nesporným) skutkovým tvrdením, ktoré bolo uvedené
počas pojednávania pred súdom prvého stupňa (správne prvej inštancie, poznámka odvolacieho
súdu) bola skutočnosť, že s odstupom niekoľkých dní potratila, zrejme aj pod vplyvom mimoriadne
vypätej situácie okolo neočakávaného skončenia jej pracovného pomeru a vplyvom existenčnej neistoty

ohľadne sociálneho zabezpečenia v takomto prípade. Nebola nijakým expertom na pracovné právo,
právo sociálneho zabezpečenia, všetky okolnosti si musela sama v tom čase osobne zisťovať a
bola bezprostredne konfrontovaná s náhle vzniknutou nejasnou situáciou pre nastávajúcu matku.
Ak jej legitímnu snahu udržať si pracovnoprávny vzťah u žalovaného prvoinštančný súd vyhodnotil
ako zneužívanie, tak sudca (mladý muž) deklaroval v tomto názore ba až absurdnú ignoráciu úplne

ľudsky akceptovateľných a oprávnených záujmov značnej časti pracujúcich žien pripravujúcich sa na
materstvo. Ďalej k tvrdeniam súdu prvej inštancie uvedeným v bode 15. odôvodnenia napadnutého
rozsudku dôvodila, že zaslanie informačného e-mailu na jej súkromný e-mail ešte pred uzatvorením
pracovnéhopomeru,niejemožnévžiadnomprípadevyhodnotiťakooficiálneakceptovanieakýchkoľvek
pracovnoprávnych podkladov či informácií s takto negatívnymi dôsledkami pre zamestnanca. Nebola

povinná si tento e-mail prevziať v deň, keď jej bol žalovaným odoslaný a ani nebola povinná otvárať
si prílohy z pre ňu dovtedy neznámeho e-mailu. Vôbec nie je pravda, že „založila celý svoj procesný
útok spočívajúci v nemorálnom konaní zamestnávateľa a síce, že žalovaný ju pred nástupom do
práce žiadnym spôsobom o určitej dobe pracovného pomeru neinformoval...“, pričom z konania pred
súdom prvej inštancie bolo evidentné, že nemorálne konanie zamestnávateľa v rozpore s dobrými

mravmi spočívalo predovšetkým v tom, že zamestnávateľ až dodatočne, po odpracovaní prvej pracovnej
zmeny jej vnútil podpis pracovnej zmluvy na dobu určitú bez toho, aby s ňou akokoľvek prerokoval
a zdôvodnil takýto zásadný aspekt pracovnej zmluvy. Pracovné zmluvy na dobu určitú bez uvedenia
vecného dôvodu, aké sú zamestnancom na Slovensku predkladané zo strany zamestnávateľov až
vo vyše polovici novouzatváraných pracovných pomerov (podľa štatistiky spoločnosti Trexima), sú

fakticky výlučne iba benefitom na strane zamestnávateľa a na strane druhej výrazne poškodzujúcim
faktorom pre postavenie zamestnanca a jeho pracovnoprávne istoty. Na prvom a jedinom pojednávaní
vo veci bolo uvedené jej skutkové tvrdenie, že žalovaný uzatvoril pracovný pomer na dobu určitú
práve z dôvodu, aby si ju odskúšal. V tomto zmysle súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože ňou nepopreté skutkové tvrdenie na pojednávaní

konanom dňa 23.10.2023 je možné hodnotiť ako unesenie dôkazného bremena z jej strany vo veci
zámerného uzatvárania pracovných pomerov na dobu určitú, z dôvodu predĺženia fázy testovania
novoprijímaných zamestnancov na dvojnásobok zákonného limitu. Tým je zo strany zamestnávateľa de
facto popretý, resp. účinne obídený inštitút trojmesačnej skúšobnej doby (ktorej predlžovanie Zákonníkpráce nepripúšťa) a žalovaný má takto možnosť bezdôvodne ukončovať
pracovné pomery tým zamestnancom, ktorí sa mu neosvedčia v ním stanovenom testovacom období
šiestichmesiacov.Keďžetotojejskutkovétvrdenieneboložalovanýmúčinnepopreté,malprvoinštančný

súd na toto skutkové zistenie v napadnutom rozsudku reagovať a vysvetliť, prečo by podľa neho aj
takéto konanie zamestnávateľa malo byť v súlade so zásadou dobrých mravov, resp. so zákazom
zneužívania postavenia zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch. Nesprávne právne posúdenie
veci vyplýva taktiež z poslednej vety bodu 15. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom sudca
nedôvodne argumentuje vznikom konkludentného (faktického) pracovného pomeru, pričom v tomto

prípadebolanesporneuzatvorenápísomnápracovnázmluva,alenebolidodržanézákonnépredpoklady
pre až dodatočné dohodnutie pracovného pomeru na dobu určitú. K dôvodom uvedeným v bode
13. odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatovala, že jej výsluchom by bolo zistené, že sa na
okolnosť pokračovania pracovného pomeru opakovane pýtala svojho priameho nadriadeného a po
jeho ústnom uistení, že nemusí mať v tomto smere žiadne obavy, nemala žiadny dôvod „...skončiť
pracovný pomer so žalovaným v skúšobnej dobe alebo okamžitým skončením pracovného pomeru...“.

Po dobu takmer 180 dní na základe týchto sľubov verila/dúfala v pokračovanie pracovného pomeru u
žalovaného, ktorý ju v tomto smere ponechal v neistote až do posledných dní. Jej písomnú žiadosť zo
dňa 12.1.2022 je potrebné chápať iba ako vyvrcholenie jej vôle a snahy mať so žalovaným pracovný
pomer na dobu neurčitú. Navyše z Príručky pre (nových) zamestnancov nepriamo vyplýva fakt, že
tento postup zamestnávateľ pravdepodobne uplatňuje u všetkých svojich nových zamestnancov. Vytkla

ďalej súdu prvej inštancie, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci v bodoch 16. a 17. jeho odôvodnenia, v ktorom uviedol, že aj keď „...žalovanému nevyplýva
žiadna zákonná povinnosť...“ , podľa nej je potrebné vysvetliť svojmu novoprijímanému zamestnancovi
dôvod prijatia iba na dobu určitú, nakoľko poskytnutie takejto informácie je zásadné a nevyhnutné pre
predvídateľnosť a transparentnosť pracovnoprávnych vzťahov, nehovoriac o pravidlách elementárnej

slušnosti a vzájomného rešpektu medzi ľuďmi ako súčasti pojmu dobré mravy. Uviedla, že v decembri
2021 bola poškodená nepreplatením nadčasov, pričom zdanlivo bezdôvodným uzatváraním pracovných
pomerov na dobu určitú žalovaný veľmi účinne eliminuje zistenie a preukázanie porušovania Zákonníka
práce (ktorého porušenie potvrdil aj Inšpektorát práce v Nitre) na základe podnetov zamestnancov s
takto neistým statusom. Ďalej namietala, že považuje napadnutý rozsudok za nesprávny, nezákonný a

arbitrárny s odkazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a ustanovenie § 220 ods.
2 C.s.p., keďže je výsledkom zjavnej svojvôle súdu prvej inštancie a trpí vo svojej podstate samotnou
nepreskúmateľnosťou. Prvoinštančný súd vyslovil vyššie uvedené právne závery, avšak nevysporiadal
sa so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol
podľa jej názoru na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnil.

Touto nepodloženou právnou konštrukciou má predovšetkým na mysli (zjednodušene) medzi riadkami
napadnutého rozhodnutia ukrytú tézu, že ak zamestnávateľ jednostranne nariadi/určí zamestnancovi
iba možnosť uzatvorenia na dobu určitú, tak neporušil žiadne zákonné ustanovenia, aj keď by podstata
tohto nariadenia/určenia zakladala rozpor s dobrými mravmi a zásadou zákazu nezneužívania práv
a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch. Pritom porušenie právnych noriem v dôsledku svojvôle

(napríklad nerešpektovaním kogentnej normy), alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v zjavnom
rozpore s princípom spravodlivosti, potom zakladá porušenie základných práv a slobôd. K dôvodom
uvedeným v bode 18. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedla, že sú zarážajúce predovšetkým
vo vzťahu k výsluchu štatutárneho zástupcu žalovaného, ktorý bol priamo prítomný na pojednávaní
konanom dňa 23.10.2023 a zodpovedanie predloženej otázky z jej strany, aký je skutočný

dôvod žalovaného na uzatváranie iba pracovných pomerov na dobu určitú, by bola otázkou niekoľkých
minút. Celé toto jediné pojednávanie vo veci mohlo vytvárať zdanie, že rozsudok je už prakticky celý
definitívne daný, resp. napísaný a prvoinštančný sudca za žiadnych okolností nechcel pripustiť vôbec
nič také, čo by mohlo mať za následok nevynesenie vopred predpripraveného rozhodnutia. Sudca
bol očividne rozhodnutý ukončiť tento pracovnoprávny spor hneď na prvom pojednávaní, pričom aj

samotná forma úkonu bola na webe uvedená ako pojednávanie bez rozhodnutia. Nepripustením jej
výsluchu, žalovaného i svedkov, jej prvoinštančný súd znemožnil uniesť dôkazné bremeno, ktoré ju
v tomto konaní zaťažovalo, pričom v sporoch so slabšou stranou je aj súd oprávnený zabezpečiť tie
dôkazy, ktoré strany v konaní nenavrhli, ak je to dôležité pre rozhodnutie vo veci. Samotný jej výsluch
bol kľúčový z hľadiska tých skutkových tvrdení, ktoré mohla predniesť iba osobne. Súd prvej inštancie

nevykonal ani dokazovanie ohľadom dožiadania ďalších materiálov (spisovej zložky) žalovaného, z
ktorých priamo mohlo vyplynúť, že žalovaný po dobu šesť mesiacov naozaj testuje novoprijatých
zamestnancov z hľadiska ich výkonnosti, resp. lojality. V takýchto interných materiáloch sú dozaista
uvedené aj interné postupy, na základe ktorých sa pracovné pomery u žalovaného ďalej predlžujú.Prvoinštančný súd neodročil pojednávanie ani na jej výslovnú žiadosť, že potrebuje primeraný čas
na zabezpečenie ďalších dôkazov a nepripustil ani poskytnutie primeraného priestoru na prípravu
záverečnej reči, ktorá by reagovala na udalosti a ústne prednesy strán na pojednávaní. Namietala aj

to, že súd prvej inštancie neodročil uvedené pojednávanie ani potom, keď sa po súdom vyhlásenej
prestávke v pojednávaní, do pojednávacej miestnosti už nevrátil zo závažných osobných dôvodov jej
právny zástupca, prednesenie záverečnej reči bolo totiž nereálne a časovo vylúčené tým, že jej právny
zástupca sa musel z hľadiska dodržania liečebného režimu najneskôr do 13,00 hod. presunúť na adresu
uvedenú v jeho PN. Tým, že sa konalo v neprítomnosti jej splnomocneného zástupcu, došlo k porušeniu

jej práva na spravodlivý proces. Nevykonaním ňou navrhovaných dôkazov bola oproti druhej strane
znevýhodnená. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že žalobkyňa založila svoje tvrdenia najmä
na fakte, že nevedela o tom, že jej pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú a v tom vidí
konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi. K tejto skutočnosti sa stotožnil s argumentáciou

prvoinštančnéhosúduuvedenouvodôvodnenínapadnutéhorozhodnutia,t.j.žepracovnázmluvamedzi
stranami sporu bola uzavretá platne na dobu určitú. Zotrval na tom, že žalobkyňa bola oboznámená
s jeho úmyslom uzatvoriť pracovný pomer na dobu určitú, čo akceptovala, je to jasne vyjadrené aj na
prvej strane pracovnej zmluvy, ktorú žalobkyňa uzavrela a rovnako tak to vyplýva i z letáku, ktorý zaslal
žalobkyni ešte pred vznikom pracovného pomeru, ktorým ju oboznámil s jeho fungovaním a že pracovný

pomer bude uzavretý na dobu určitú. K vyjadreniu žalobkyne v odvolaní, že: „Žalobkyňa po dobu takmer
180dnínazákladetýchtoprísľubovverila/dúfalavpokračovaniepracovnéhopomeru u
Žalovanej a Žalovaná ju v tomto smere ponechala v neistote až do posledných dní“ konštatoval, že z
neho nesporne vyplýva, že si bola vedomá toho, že pracovný pomer uzatvorila na dobu určitú. Dal do
pozornosti, že aj v pracovnoprávnych vzťahoch sa uplatňuje zásada zmluvnej slobody, takže žalobkyňa

nebola povinná uzatvoriť pracovnú zmluvu pokiaľ nesúhlasila s podmienkami v nej uvedenými, s ktorými
bola navyše oboznámená pred vznikom pracovného pomeru. On nemôže byť zodpovedný za to, ak
si žalobkyňa nedostatočne pozorne prečítala pracovnú zmluvu. Na základe uvedeného má za to,
že nekonal v rozpore s dobrými mravmi a neporušil žiadne ustanovenia Zákonníka práce. Poukázal
na ustanovenie § 48 Zákonníka práce s tým, že žalobkyňa v odvolaní dala do pozornosti možné

obchádzanie zákona, konkrétne ustanovení o skúšobnej dobe. Považuje to za dôkazmi nepodporené
tvrdenie, nakoľko uzatvorenie pracovného pomeru na dobu určitú je legitímnym spôsobom zamestnania
osoby. Zákonník práce predpokladá len maximálnu dobu trvania pracovnej zmluvy uzatvorenej na dobu
určitú a neustanovuje jej minimálnu dobu. Je na jeho vlastnom uvážení na akú dobu zamestná osobu,
pokiaľ nepresiahne zákonom stanovenú dobu dvoch rokov. Rovnako z

judikatúry súdov Slovenskej republiky vyplýva, že o celkovej skladbe a štruktúre pracovných miest
rozhoduje zamestnávateľ. Ďalej uviedol, že považuje argumentáciu prvoinštančného súdu uvedené v
bode 16. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ako vecne správnu, plne sa s ňou stotožňuje a odmieta
tvrdenia žalobkyne, že by konal v rozpore s elementárnou slušnosťou. Pokiaľ mala žalobkyňa problém
s uzatvorením pracovnej zmluvy na dobu určitú, nemusela zmluvu vôbec podpísať. Prípadne pokiaľ

chcela vedieť jeho motivácie, prečo ponúka len zmluvu na dobu určitú, mohla žiadať vysvetlenia ešte
pred podpisom zmluvy. Dodal, že nikdy nespochybňoval tehotenstvo žalobkyne, ale aj jemu sa javí,
že mohla využiť situáciu a v skutočnosti nemusela konať v
súlade s dobrými mravmi. Navyše, samotné vyjadrenia žalobkyne si odporujú. Už prvoinštančné konanie
postavila na fakte, že takmer celú dobu bola v tom, že uzatvorila zmluvu na dobu určitú, že pokiaľ by

vedela, že ide o zmluvu na dobu určitú, nikdy by ju nepodpísala, keďže nemala záujem o pracovný
pomer na dobu určitú . V odvolaní argumentovala tým, že zaslanie letáku nie je spôsobilým spôsobom
oznámenia tak závažných informácií, nakoľko nie je povinná si ho otvoriť, ale o pár riadkov nižšie už
uviedla, že po dobu takmer 180 dní verila, že jej zmluva bude predĺžená. Ohradil sa voči nepriamemu
osočeniu, že stresom, ktorý jej spôsobil môže byť zodpovedný za jej potrat. Postupoval v súlade so

zákonnými ustanoveniami a dobrými mravmi a na takéto vyjadrenia poškodzujúce jeho dobré meno
nie je žalobkyňa oprávnená. K odvolacej námietke žalobkyne o ústavnej nekonformnosti napadnutého
rozsudku konštatoval, že sa absolútne nestotožňuje s touto námietkou, rozhodnutie prvoinštančného
súdu považuje za vecne správne, netrpiace vadami. Fakt, že žalobkyňa nie je spokojná s tým ako
prvoinštančný súd vyložil jednotlivé ustanovenia a ich právnym posúdením, nie je podkladom na

vyjadrenie, že rozhodnutie je arbitrárne, neodôvodnené a dokonca nepreskúmateľné. Už len fakt, že
žalobkyňa mala možnosť podať odvolanie, hovorí proti jej vyjadreniu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia.
Má za to, že súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil každý argument, ktorý použila strana sporu.
Nakoľko zákon nepredpokladá potrebu odôvodnenia dôvodu vzniku pracovného pomeru na dobu určitú,nepovažuje za vadu odôvodnenia to, že prvoinštančný súd neskúmal jeho motiváciu za uzatváraním
pracovného pomeru na dobu určitú. Vzhľadom na fakt, že žalovaná (správne žalobkyňa, poznámka
odvolacieho súdu) v konaní pred súdom prvej inštancie nedokázala svoje tvrdenia podporiť dôkazmi,

ktoré by nesporne podporovali jej tvrdenia, považuje postup súdu prvej inštancie o nepripustení výsluchu
navrhovaných svedkov za účelom hospodárnosti konania za vecne správny. Dal do pozornosti, že
žalobkyňa nevyužila možnosť vyjadriť sa k jeho vyjadreniu v konaní pred súdom prvej inštancie.
Poukázal na ustanovenia § 132 v spojení s čl. 8 C.s.p. s tým, že žalobkyňa, okrem iného, bola
povinná označiť všetky dôkazy, ktoré by preukazovali pravdivosť jej tvrdení. Má potom za to, že

žalobkyňa nedisponuje žiadnymi inými informáciami, ktoré by podporili jej tvrdenia. Sama žalobkyňa sa
vyjadrila, že nechcela hneď predkladať všetky dôkazy z dôvodu taktiky, čo je v rozpore so spomínaným
ustanovením Civilného sporového poriadku a tak prvoinštančný súd konal správne, aj keď jej odmietol
poskytnúť dodatočnú lehotu na zaistenie ďalších dôkazov. Záverom uviedol, že tvrdenia žalobkyne v
odvolaní považuje za nedôvodné, ničím nepodložené. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu ako vecne správny potvrdiť; žiadal náhradu trov odvolacieho konania.

6. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu nevyjadrila.

7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa
§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p., túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné

podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. apríla 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli
strany sporu a ich zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods.
3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2,

ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už
ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale
považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

8. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie

vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovanímsúdomprvejinštancieaktorétedanepochybneexistovalivčasevyhláseniajehorozsudku.
Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

9. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná
v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel
odvolací súd prihliadať.

10. Odvolací súd sa stotožnil so správnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení
napadnutého rozsudku, že žalovaný neporušil žiadne zákonné podmienky na uzatvorenie pracovného
pomeru na dobu určitú, že absolútne žiadnym spôsobom nekonal pri uzatváraní pracovného pomeru so
žalobkyňou v rozpore s dobrými mravmi, pričom žalobkyňou uvádzané skutočnosti ani neboli objektívne

spôsobilé k zaujatiu stanoviska, že žalovaný pri uzatváraní pracovného pomeru so žalobkyňou zneužil
svoje práva zamestnávateľa na škodu zamestnanca, ktorý záver dostatočne odôvodnil.

11. V danej veci bolo preukázané, že žalobkyňa ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ
uzavreli dňa 19.7.2021 pracovnú zmluvu, ktorá spĺňala všetky zákonom vyžadované náležitosti (§

43 ods. 1 Zákonníka práce), keďže v nej bol uvedený druh práce a jeho
stručná charakteristika, ktorú žalobkyňa vykonávala, miesto výkonu práce (obec), deň nástupu do
práce (19.7.2021) i mzdové podmienky (základná mesačná mzda a mzdové podmienky) s tým, že
pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do 18.1.2022 (č.l. 4 spisu). Po skončení pracovného
pomeru, t. j. po uvedenom dni už žalovaný žalobkyni prácu neprideľoval a ani ona nepokračovala

vo výkone práce u žalovaného. Odvolací súd poukazuje na to, že ak ani jeden účastník pracovného
pomeru uzatvoreného na dobu určitú nevykoná žiaden úkon smerujúci k zániku takého pracovného
pomeru, pracovný pomer na dobu určitú zanikne na základe právnej udalosti nezávislej od vôle
účastníkov pracovného pomeru, a to uplynutím času, na ktorý bol pracovný pomer uzatvorený. Pracovnýpomer na dobu určitú skončí aj v prípade, že v posledný deň doby trvania pracovného pomeru je u
zamestnancatakáživotnásituáciaalebostav,ktorýbyinakvzmysle§64Zákonníkaprácezabezpečoval
zamestnancovi ochranu pred skončením pracovného pomeru výpoveďou. Rovnako skončí pracovný

pomer aj vo sviatok alebo v deň pracovného pokoja. Pri uzatvorení pracovnej zmluvy, na základe
ktorej vzniká pracovný pomer na dobu určitú, zamestnávateľ a zamestnanec de facto uzatvárajú aj
dohodu o skončení pracovného pomeru, keďže sa pri vzniku pracovného pomeru dohodnú na dátume
jeho skončenia. Zamestnancom pracujúcim v pracovnom pomere na dobu určitú poskytuje Zákonník
práce osobitný druh ochrany v podobe automatickej zmeny ich pracovného pomeru na dobu určitú na

pracovný pomer na neurčitý čas za predpokladu, že zamestnanec s vedomím zamestnávateľa pokračuje
vo výkone jeho pracovnej náplne aj po tom, ako nastane právne relevantná udalosť, ktorá by mala
mať za následok skončenie pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú. Podmienky pre ex lege
zmenu pracovného pomeru na dobu určitú na pracovný pomer na neurčitý čas sú: uplynutie doby
trvania pracovného pomeru na dobu určitú; pokračovanie vo výkone práce zamestnanca; vedomosť
zamestnávateľa opokračovanízamestnancavovýkonepráce(akzamestnanectútoprácu

vykonával aj po uplynutí dohodnutého času, avšak bez vedomia zamestnávateľa, prípadne napriek jeho
zákazu, k zmene pracovného pomeru nedôjde; na pokračovanie v práci s vedomím zamestnávateľa
stačí, aby o ďalšom výkone práce zamestnanca vedel jeho nadriadený vedúci zamestnanec, nemusí
o ňom vedieť aj samotný zamestnávateľ alebo štatutárny orgán zamestnávateľa); neexistencia inej
dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom ohľadom trvania pracovného pomeru (zamestnávateľ

sa môže so zamestnancom napríklad dohodnúť na predĺžení pracovného pomeru na dobu určitú v
medziach § 48 Zákonníka práce). Je potrebné, aby zamestnávateľ venoval dostatočnú pozornosť
tomu, kedy sa u neho končia pracovné pomery na dobu určitú. Je povinnosťou zamestnávateľa
vykonať opatrenia potrebné na zamedzenie ďalšieho výkonu práce zamestnancom, ktorého pracovný
pomer na dobu určitú už skončil. V praxi je vhodné pred skončením alebo pri skončení pracovného

pomeru na dobu určitú upovedomiť zamestnanca, že jeho pracovný pomer skončil, že je napríklad
povinný odovzdať kľúče, prístupové heslo na pracovisko a pod., aby si tak zamestnávateľ zabezpečil
objektívnu nemožnosť prístupu zamestnanca na pracovisko. Zamestnávatelia takýmto konaním vyvrátia
predpoklad, že zamestnanec pokračuje v práci s vedomím zamestnávateľa, čo je jedným zo základných
predpokladov na ex lege zmenu pracovného pomeru na dobu určitú na pracovný pomer na neurčitý

čas. Pred skončením pracovného pomeru na základe právnej udalosti, a to uplynutím doby trvania
pracovnéhopomerunadobuurčitú,môžezamestnávateľajzamestnanectakýtopracovnýpomerskončiť
niektorým zo spôsobov podľa § 59 Zákonníka práce.

12.Vdanomsporebolopreukázané,žepracovnýpomeržalobkyneužalovanéhoboldojednanýnadobu

určitú do 18.1.2022 a po tejto dobe žalobkyňa nepokračovala v práci, aj keď e-mailom zo dňa 12.1.2022
požiadala žalovaného o pokračovanie pracovného pomeru z dôvodu jej tehotenstva. Žalovaný listom zo
dňa 13.1.2022 oznámil žalobkyni na jej e-mail zo dňa 12.1.2022, že v zmysle § 71 Zákonníka práce sa
na ňu nevzťahuje ochranná lehota a jej pracovný pomer končí dňom 18.1.2022 (č.l. 3 spisu). Tak ako je
uvedené v bode 11. odôvodnenia tohto rozhodnutia, ochranná doba sa na žalobkyňu nevzťahovala, z

dôvodu ktorého jej pracovný pomer skončil dňom dohodnutým v pracovnej zmluve, teda dňa 18.1.2022.
Skutočnosť, že v čase keď skončil pracovný pomer žalobkyne u žalovaného, ktorý bol dojednaný na
dobu určitú, bola žalobkyňa tehotná, tak nemala žiaden vplyv na predĺženie jej pracovnej zmluvy, resp.
na zmenu pracovnej zmluvy z doby určitej na neurčitú a tak tvrdenia žalobkyne v jej odvolaní týkajúce
sa jej tehotenstva, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné.

13. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou prvoinštančného súdu uvedenou v bodoch 13. a 14.
odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom náležite vysvetlil prečo považoval dôvody žalobkyne
o tom, že ju žalovaný neinformoval o určitej dobe trvania pracovného pomeru za nedôvodné, s
ktorým odôvodnením odvolací súd súhlasí a na doplnenie dodáva nasledovné. Žalobkyňa uzavrela so

žalovaným predmetnú pracovnú zmluvu, pričom ani netvrdila, že by mala pred jej uzavretím nejaké
výhrady k dobe trvania pracovného pomeru, že by si pracovnú zmluvu nemohla prečítať, alebo že by
ju žalovaný k uzavretiu takejto zmluvy nútil. Išlo teda o dobrovoľné rozhodnutie žalobkyne uzavrieť
pracovnú zmluvu na dobu určitú a nič na tom nemení ani skutočnosť, že ju uzavrela až po odpracovaní
jedného pracovného dňa. Pokiaľ mala žalobkyňa výhrady k dobe jej trvania, nič jej nebránilo, aby

takúto zmluvu neuzavrela, alebo aby po jej uzavretí komunikovala so žalovaným ohľadom doby trvania
jej pracovného pomeru, čo neurobila. Žalobkyňa až dňa 12.1.2022, teda šesť dní pred skončením
pracovného pomeru, požiadala žalovaného o pokračovanie jej pracovného pomeru, s čím žalovaný
nesúhlasil a tak jej pracovný pomer skončil dňom dohodnutým v pracovnej zmluve. Z uvedenýchdôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku žalobkyne o tom, že ju žalovaný pred nástupom do
práce žiadnym spôsobom o určitej dobe pracovného pomeru neinformoval, za nedôvodnú.

14. Taktiež má odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie za to, že žalovaný nekonal v
rozpore s dobrými mravmi a súhlasí s dôvodmi uvedenými v bodoch 16. a 17. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia. Žalovaný postupoval pri uzatváraní pracovného pomeru so žalobkyňou
v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce. Odvolací súd poukazuje na to, že pracovný pomer
sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou uzatvorenou medzi zamestnávateľom a zamestnancom.

Povinným obsahom pracovnej zmluvy sú: druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma a jeho stručná
charakteristika; miesto výkonu práce - obec, časť obce alebo inak určené miesto; deň nástupu do
práce; mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve. Všetky tieto náležitosti predmetná
pracovná zmluva, ako je uvedené v bode 11. odôvodnenia tohto rozhodnutia, obsahovala. Žalobkyňa
a žalovaný sa zároveň pri uzavretí predmetnej pracovnej zmluvy dohodli na trvaní pracovného pomeru
na dobu určitú, čo žalobkyňa pri jej uzavretí nerozporovala. Odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje na

dôvody uvedené v bode 13. odôvodnenia tohto rozsudku, preto neobstojí tvrdenie žalobkyne v odvolaní,
že žalovaný pri uzatváraní pracovného pomeru s ňou zneužil svoje práva zamestnávateľa na škodu
zamestnanca.

15. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacím dôvodom žalobkyne, že súd prvej inštancie nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.),
pretože súd prvej inštancie v bodoch 18. a 19. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dostatočne a
jasne vysvetlil z akých dôvodov nevykonal dokazovanie, a to výsluch žalobkyne, štatutárneho zástupcu
žalovaného, svedkov a oboznámenie ďalších listinných dôkazov, s ktorými dôvodmi odvolací súd súhlasí
a má zhodne s prvoinštančným súdom za to, že vykonanie uvedených dôkazov by bolo nehospodárne

a nadbytočné, keď inými vykonanými dôkazmi dospel k správnemu záveru o nedôvodnosti žaloby
žalobkyne.

16. K odvolaciemu dôvodu žalobkyne podľa § 365 ods.1 písm. d/ C.s.p. , že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, odvolací súd dôvodí, že predstavuje vady konania, ktoré nie sú subsumované pod
ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie,
napríklad nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť, chybný postup súdu prvej inštancie pri
dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom
samostatného rozhodovania), chybné poučovanie strán a ďalšie nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým

došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom
nie sú samy osebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov
procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá
môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať za následok vecne
nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný,

keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci je také porušenie práv strany sporu, v dôsledku ktorého mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom (napríklad nedostatok vyrozumenia strany o pojednávaní súdu (vrátane
oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bola strana vylúčená z prednesu,
z práva vyjadriť sa k dokazovaniu, neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti tvrdenia alebo

poučenia o dôkaznej povinnosti, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania, i keď preto neboli
splnené podmienky), nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli
predmetom samostatného rozhodovania). Vadnosť konania môže strana preukazovať nielen na základe
skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní pred súdom, ale tiež s
prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené. Vadou konania (dôkazného)

je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s
príslušnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku, napríklad osoba, ktorá mala byť vypočutá ako
svedok, bola vypočutá ako strana, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz
bol vykonaný v rozpore s § 204 C.s.p. a
podobne. Odvolací súd v predmetnom konaní nezistil žiadnu z uvedených vád konania, z dôvodu

ktorého vyhodnotil uvedený odvolací dôvod ako nedôvodný. Prvoinštančný súd v danom spore pri
zisťovaní skutkového stavu zisťoval riadne okolnosti rozhodné pre správne posúdenie veci, pričom
neopomenul žiadne skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané. Neobstojí ani tvrdenie
žalobkyne v odvolaní, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancieneodročil pojednávanie na jej žiadosť, že potrebuje primeraný čas na zabezpečenie ďalších dôkazov a
ani potom, ako sa po vyhlásenej prestávke v pojednávaní už nevrátil jej právny zástupca a tak sa konalo
v neprítomnosti jej splnomocneného zástupcu. Odvolací súd vysvetlil v bode 15. odôvodnenia tohto

rozhodnutia, že považoval nevykonanie navrhnutých dôkazov žalobkyňou zo strany súdu prvej inštancie
za správne. Z nahrávky z pojednávania konaného dňa 23.10.2014 i jeho doplňujúceho úradného
záznamu (č.l. 154 spisu) vyplýva, že uvedeného pojednávania sa nezúčastnila žalobkyňa, iba jej právny
zástupca, ktorý predniesol žalobu a využil aj právo záverečnej reči. V postupe súdu prvej inštancie na
tomto pojednávaní odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, pričom postupoval v súlade s ustanoveniami

Civilného sporového poriadku o pojednávaní.

17. Žalobkyňa odôvodnila svoje odvolanie aj odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p., t. j.
žezistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedkyprocesnéhoútoku,ktoréneboliuplatnené,ktorébližšienešpecifikovalaaobmedzilasaibana
citovanie tejto právnej úpravy. Odvolací súd uvádza, že účinný prieskum napadnutého rozhodnutia alebo

konania jemu predchádzajúceho, môže odvolateľ vyvolať len pomenovaním konkrétnych prostriedkov
procesnej obrany alebo procesného útoku, čo žalobkyňa neurobila, z dôvodu ktorého považuje odvolací
súd tento odvolací dôvod za nedôvodný.

18. Žalobkyňa svoje odvolanie, okrem iného, odôvodnila aj ustanovením § 365 ods. 1 písm. a/ C.s.p.,

teda že neboli splnené procesné podmienky, ktoré bližšie nešpecifikovala. Aj napriek tomu, odvolací
súd skúmal, či napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo vydané v konaní postihnutou s
niektorou z nasledovných procesných vád (§ 380 ods. 2 C.s.p.), t. j. či v danej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, procesnej subjektivity, procesnej spôsobilosti strany sporu, povinného
zastúpenia, prekážky veci právoplatnej rozhodnutej veci alebo skôr začatého konania, zrozumiteľnosti

a úplnosti žaloby. Žalobkyňa takéto procesné vady vo svojom odvolaní netvrdila a zároveň ich
existenciu nezistil ani odvolací súd. Žalobkyňa sa vo svojom odvolaní obmedzila iba na citovanie
právnej úpravy, avšak takto formulovaný odvolací dôvod nepredstavuje procesné vady uvedené v §
380 ods. 2 C.s.p., ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd
prihliadnuť, tak ako je uvedené v bode 9. odôvodnenia tohto rozsudku. Odvolací súd znova dodáva,

že účinný prieskum napadnutého rozhodnutia alebo konania jemu predchádzajúceho môže odvolateľ
vyvolať len pomenovaním konkrétnych nedostatkov napadnutého rozhodnutia, resp. konania, ktoré mu
predchádzalo, čo žalobkyňa neurobila.

19. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu (§ 365 ods.

1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia
dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov
jednotlivoajvichkomplexnostitak,abyvychádzalozpravidielformálnejlogiky.Podľa ustanovenia§191
C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane

toho, čo uviedli strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi,
ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia
dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov
(napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa
uskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodneniarozsudkuupravenéhovustanovení§220ods.

2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä
základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový
stav veci, aplikoval naň správny právny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil.
Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov
nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí

prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne

sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

20. K odvolacej námietke žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd konštatuje, že právnym posúdením je činnosťsúdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa
na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za
úplné a ich právne posúdenie prvoinštančným súdom za správne.

21. Nebolo možné súhlasiť ani s tvrdením žalobkyne v jej odvolaní, že napadnutý rozsudok je arbitrárny,
pretože rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 220 ods.
2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky
procesnej obrany použil, ako aj jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a

ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Prvoinštančný súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval
za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, ktoré dôkazy a prečo ich
nevykoal, aj ako vec právne posúdil, z dôvodu ktorého nie je možné napadnutý rozsudok považovať

za nepreskúmateľný. Ústavný súd Slovenskej republiky sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť
svoje rozhodnutie, napríklad v náleze č.k. III. ÚS 119/03-30, pričom vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(IV. ÚS 115/03). Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom
vysvetlil, z akého dôvodu považoval nárok žalobkyne o určenie, že pracovný pomer bol dohodnutý na
dobu neurčitú a že naďalej trvá, za nedôvodný. Odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m.
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012, vo veci Vojtěchová proti Slovenskej
republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I.
ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo
8/2008]. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je

umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak,
žeichskutkovéaprávnezáveryniesúsvojvoľné,neudržateľnéaleboprijatévzrejmomomylekonajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd znova poukazuje

na to, že do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola
strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS
50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťňounavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). Z uvedených dôvodov odvolací
súd vyhodnotil odvolací dôvod žalobkyne, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, keďže
súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie riadne neodôvodnil (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), ako
nedôvodný.

22. Odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok i vo výroku II. o náhrade trov konania podľa § 387 ods.
1, ods. 2 C.s.p. pretože žalobkyňa podala odvolanie aj voči tomuto výroku, avšak odvolanie vo vzťahu
k výroku o trovách konania vôbec neodôvodnila, preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a
právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď žalovaný odvolanie nepodal.

Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je
viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.).23. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške

náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.

S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľka ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

25. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).