Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. apríl 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11CoCsp/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123360854
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:6123360854.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členov senátu

JUDr. Evy Šiškovej a Mgr. Mareka Janigloša, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX. XX. XXXX, A. X/XX,
C. D., 2/ E. B., nar. XX. XX. XXXX, A. X/XX, C. D., obaja zastúpení advokátom: JUDr. Andrej Cifra, J.
Kráľa 5/A, Lučenec, IČO: 37 756 508, proti žalovanému: UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia,
a.s., Želetavská 1525/1, Praha 4 - Michle, IČO: 649 48 242, konajúcemu prostredníctvom: UniCredit
Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., pobočka zahraničnej banky, Šancová 1/A, Bratislava, IČO:
47 251 336, zastúpenému advokátskou kanceláriou: Bartová, Kovácsová & Partners, s.r.o., Majzonovo
námestie 2, Nové Zámky, IČO: 36 855 197, o zaplatenie 3.852,67 eur s príslušenstvom, v konaní o

odvolaní žalobcov v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 36Csp/129/2023-231 zo
dňa 18. 01. 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej aj súd prvej inštancie alebo súd) vyššie uvedeným rozsudkom zamietol
žalobu (I. výrok) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (II. výrok).

2. Po právnej stránke svoj rozsudok odôvodnil citáciou ust. § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, § 54 ods. 1, 2
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj Občiansky zákonník)
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, ust. § 121 ods. 3, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 457, § 458 ods. 1,
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení
neskorších predpisov, ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej aj nariadenie vlády č. 87/1995
Z. z.), ust. § 1 ods. 2, § 7 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 129/2010 Z. z.), ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj CSP).

3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia sa návrhom na vydanie platobného rozkazu
prostredníctvomupomínaciehokonaniadomáhali,abysúduložilžalovanémupovinnosťzaplatiťimsumu
3.852,67 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 3.852,67 eur od 15. 04. 2023 až

do zaplatenia a nahradiť im trovy konania. Žalobu odôvodnili tým, že uzavreli so žalovaným zmluvu o
úvereč.EZY-CRL-00097841-2014-NITO-SU,nazákladektorejimžalovanýposkytolspotrebiteľskýúver
15.000,- eur s mesačnými splátkami vo výške 265,05 eur. Žalobcovia uviedli, že žalovanému zaplatili
21.497,79 eur. Ďalej sa vyjadrili, že na zmluvu o úvere je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č.129/2010 Z. z. v znení účinnom od 01. 09. 2014 do 31. 12. 2014, pretože predmetom zmluvy bolo
poskytnutie spotrebiteľského úveru. Poukázali na ust. § 7 ods. 1 a § 11 ods. 2 tohto zákona, t. j.
ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa ust. § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od

spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a v prípade hrubého porušenia povinnosti
podľa ust. § 7 ods. 1 uvedeného zákona sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, pričom za
hrubé porušenie povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. sa považuje posudzovanie
schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave
spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania

schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalovaný nepostupoval s odbornou starostlivosťou
pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom v tejto súvislosti žalobcovia
uviedli, že v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere mali ďalšie dva spotrebiteľské úvery a
vzhľadom na ich spoločné príjmy a mesačné splátky spotrebiteľských úverov, zostatok z ich príjmu
nedosahoval ani sumu životného minima. Tvrdili, že žalovaný neskúmal ich platobnú schopnosť, čím
porušil ust. § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. hrubým spôsobom v zmysle ust. § 11 ods. 2 tohto zákona.

Zmluva o úvere musí okrem iného obsahovať údaje podľa ust. § 9 ods. 2 písm. a/, f/, j/, y/ uvedeného
zákona, pričom zmluva uzavretá so žalovaným tieto údaje neobsahovala, resp. boli uvedené nesprávne.
Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom
úvere neobsahuje údaje podľa ust. § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/, y/ zákona č. 129/2010 Z. z. Žalobcom
bol na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytnutý úver 15.000,- eur, pričom uhradili sumu

21.497,79 eur. Nakoľko je úver bezúročný a bezpoplatkový, žalovaný nemá nárok na odplatu za
poskytnutý úver (poskytnutý úver 15.000,- eur, zaplatené 21.497,79 eur) a na ich úkor sa bezdôvodne
obohatil sumou 6.497,79 eur za obdobie od 23. 08. 2019 do 23. 09. 2021. K vzniku bezdôvodného
obohatenia došlo po prvý raz dňa 23. 08. 2019, kedy bola v súlade so splátkovým kalendárom uhradená
istina úveru 15.000,- eur. V súlade s dispozičným oprávnením si žalobcovia podanou žalobou uplatnili

nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia 3.852,67 eur, ktoré boli prijaté žalovaným bez právneho
dôvodu od 23. 07. 2020 do 23. 09. 2021 a taktiež si uplatnili i úrok z omeškania 9 % v súlade s ust. §
3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. od 15. 04. 2023.

4. Proti platobnému rozkazu sp. zn. 35Up/545/2023 zo dňa 03. 08. 2023 podal žalovaný odpor,

v ktorom nesúhlasil s tvrdeniami žalobcov o posudzovaní ich platobnej schopnosti ako i s tvrdením, že v
poskytnutom spotrebiteľskom úvere, uzavretom medzi žalobcami a ním, absentujú zákonné náležitosti,
v dôsledku čoho je úver bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný postupoval v súlade s právnou úpravou,
dožiadal od žalobcov údaje a potvrdenia o ich príjmoch, preveril ich úverovú zaťaženosť v spoločnom
registri bankových informácií a poskytol žalobcom úver 15.000,- eur, pričom žalobcovia vo svojej žiadosti

o poskytnutie úveru zo dňa 02. 09. 2014 žiadali o poskytnutie úveru 21.000,- eur, ktorý im neposkytol na
základe výsledku odborného posúdenia ich platobnej schopnosti. Ku dňu 19. 09. 2014 nebolo v platnosti
žiadne Opatrenie Národnej banky Slovenska, ktoré by prikazovalo bankám dodržiavať konkrétny postup
vo vzťahu k preverovaniu príjmov a bonity žiadateľov o úver pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Dôvodom poskytnutia úveru žalobcom bolo refinancovanie ich úveru z VÚB v celkovej výške

14.500,- eur a povoleného prečerpania účtu vo výške 1.400,- eur a v SLSP vo výške 664,- eur, pričom
údaje vyplývajú z protokolu zo dňa 09. 09. 2014. V prípadoch poskytnutia bezúčelového úveru na
refinancovanie iného úveru v rovnakej, resp. podobnej výške je procedúra bánk zjednodušená novelou
účinnou od 01. 01. 2017. Podľa ust. § 7 ods. 24 zákona č. 129/2010 Z. z. sa ustanovenia ods. 19 - 23,
ktoré upravujú procedúru posudzovania príjmov klienta a jeho bonitu, nevzťahujú na spotrebiteľský úver,

ktorým sa splatí jeden alebo viac existujúcich úverov poskytnutých podľa tohto zákona alebo na zmenu
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorej predmetom je navýšenie výšky spotrebiteľského úveru, ak výška
poskytnutého spotrebiteľského úveru výrazne neprevyšuje súčet zostávajúcich výšok refinancovaných
úverov alebo navýšených úverov. V súvislosti s refinancovaním záväzkov žalobcov boli v zmluve o
úveredojednanédodatočnépodmienky,vzmyslektorýchboližalobcoviazaviazanínavýzvužalovaného

predložiť potvrdenia o splatení svojich záväzkov, ktoré boli dôvodom poskytnutia predmetného úveru
vo výške 15.000,- eur (čl. VII. protokolu o schválení úveru a čl. II. odd. 14 zmluvy o úvere). Žalovaný
tým zabezpečil, aby zaťaženosť žalobcov počas doby trvania zmluvy o úvere nepresiahla ich príjmy.
V odpore proti platobnému rozkazu žalovaný uviedol, že zmluva o úvere obsahuje všetky zákonné
podstatné náležitosti a nesúhlasil s tvrdeniami žalobcov, že zmluva o úvere neobsahuje údaj o druhu

spotrebiteľského úveru, údaj o dobe trvania zmluvy o úvere, že obsahuje nesprávny údaj o ročnej
percentuálnej miere nákladov (ďalej aj RPMN) a celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a
nesprávny údaj o priemernej hodnote RPMN (ust. § 9 ods. 2 písm. a/, f/, j/, y/ zákona č. 129/2010
Z. z.). Žalovaný sa vyjadril k druhu spotrebiteľského úveru, dobe trvania zmluvy, RPMN, celkovejčiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť ako i k priemernej hodnote RPMN. To, že žalovaný poskytol
žalobcom bezúčelový spotrebiteľský úver, vyplýva z čl. II. bod 2. zmluvy o úvere, kde bolo uvedené,
že sa poskytuje úver bez určenia účelu. V tejto súvislosti žalovaný uviedol uznesenie NS SR pod

sp. zn. 7Cdo/241/2020 zo dňa 28. 02. 2022, z ktorého vyplýva právny záver, že zákonná náležitosť
uvedenia druhu spotrebiteľského úveru podľa ust. § 9 ods. 2 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. v platnom
znení je splnená, ak z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že sa jedná o bezúčelový
spotrebiteľský úver. Žiadna právna norma neobsahuje výpočet druhov spotrebiteľských úverov a banky
nemôžu záväzne vytvárať kategórie spotrebiteľských úverov. V dôsledku toho s účinnosťou od 15.

12. 2017 zákon č. 129//2010 Z. z. s absenciou tohto údaju vôbec nespája sankciu bezpoplatkovosti a
bezúročnosti úveru. Zmluva o úvere obsahuje v čl. II. bod 2. v spojení s čl. I. bod 1. vymedzenie druhu
spotrebiteľskéhoúveruvsúladesplatnouprávnouúpravou.Kdobetrvaniazmluvyžalovanýpoukázalna
uznesenieNSSRpodsp.zn.2Cdo/69/2020zodňa30.11.2021,ktorézdôrazňujeeurokonformnývýklad
ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. podľa požiadaviek stanovených v čl. 10 ods. 2 písm. c/
SmerniceEurópskehoparlamentuarady2008/48/SEz23.04.2008ozmluváchospotrebiteľskomúvere

a o zrušení Smernice Rady 87/102/AHS s tým, že údaj doby trvania úveru je potrebné interpretovať v
kontexte údaju o konečnej splatnosti úveru, ktorá je uvedená v čl. II. bod 9. zmluvy o úvere ako „Konečná
splatnosť úveru do 23. 09. 2021“. K RPMN žalovaný uviedol, že v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. j/ zákona
č. 129/2010 Z. z. v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, musí zmluva obsahovať RPMN a
celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, ktoré sú vypočítané na základe údajov platných v čase

uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom sa uvedú všetky predpoklady použité na výpočet tejto
RPMN. V zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom ku dňu uzavretia
zmluvy o úvere, „poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak v zmluve
o spotrebiteľskom úvere je nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa“. Zmluva o úvere
obsahuje v čl. II. bod 17. správnu výšku RPMN v hodnote 11,54 %, ktorá bola vypočítaná s použitím

kalkulácie vytvorenej NBS. V prípade, i keby RPMN dosahovala vyššie percento, nebola by splnená
podmienka bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru. Žalovaný zotrval na svojich vyjadreniach, že RPMN v
zmluve o úvere je uvedená správne. K celkovej čiastke úveru, ktorú musel spotrebiteľ zaplatiť, žalovaný
uviedol, že je uvedená správne v čl. II. bod 16., a to vo výške 21.557,50 eur. Žalobcovia pri výpočte
celkovej čiastky postupovali nesprávne, do celkovej čiastky nezapočítali sumu poplatku za poskytnutie

úveru vo výške 0,58 eur mesačne, celkovo 49,30 eur (85 mesiacov x 0,58 eur). Suma, ktorú uvádzajú
žalobcovia, navýšená o sumu 49,30 eur, tvorí celkovú čiastku 21.557,50 eur, ktorá je uvedená v správnej
výške v zmluve o úvere. K priemernej hodnote RPMN žalovaný uviedol, že v zmluve o úvere je uvedená
správne v čl. II. bod 18. (10,88 %) a vyplýva zo súhrnných informácií o údajoch novoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 2. štvrťrok 2014 MF SR. Žalovaný tvrdil, že z jeho strany nedošlo

k bezdôvodnému obohateniu, zmluva o úvere obsahuje všetky zákonné náležitosti v zmysle zákona č.
129/2010 Z. z. a v poskytnutom spotrebiteľskom úvere nie sú splnené podmienky pre jeho bezúročnosť
a bezpoplatkovosť.

5. Upomínací súd následne postúpil vec na prejednanie Okresnému súdu Nitra, ktorý vykonal

dokazovanie oboznámením sa s listinami predloženými stranami sporu, stanoviskom NBS ako i
vyjadreniami strán sporu, pričom zistil nasledovný skutkový a právny stav:
5.1 Dňa 02. 09. 2014 požiadali žalobcovia žalovaného o poskytnutie úveru, a to bezúčelového úveru na
refinancovanie, vo výške 21.000,- eur. Uviedli požadované osobné údaje (rodinný stav, počet dospelých,
počet nezaopatrených detí, údaj o vzdelaní, bývaní, zamestnávateľa žalobcu v 1. rade - Záp. vod. spol.

od 18. 05. 1982, t. j. 22 rokov, žalobkyňa v 2. rade bola SZČO, profesie dlžníka a spoludlžníka), finančné
údaje (mzda 650,- eur, príjem z podnikania 15.600,- eur) a mesačné výdavky (bývanie 150,- eur, platby
40,- eur, iné výdavky 20,- eur), záväzky (PSS úver 26.000,- eur, splátka 187,- eur, KTK suma 664,- eur,
12/2014, VÚB, KK splátka 1.295,- eur, PSS - HU 48.900,- eur, splátka 300,- eur, 15. 10. 2040).
5.2 Príjem žalobcu bol za obdobie 3 - 9/2014 v sume 629,64 eur. Dňa 30. 03. 2015 podala žalobkyňa v 2.

rade daňové priznanie zo rok 2014, základ dane bol 1.034,36 eur, daň 196,52 eur. Žalobcovia uzatvorili
s Prvou stavebnou sporiteľňou, a.s. zmluvu o úvere č. 1952777209 dňa 17. 07. 2014, tzv. medziúver a
č. 2842142004 dňa 02. 07. 2014, tzv. medziúver.
5.3 Dňa 02. 09. 2014 bol vyhotovený výpis zo spoločného registra bankových informácií (ďalej aj SRBI),
pričom po zohľadnení všetkých dostupných a získaných údajoch o žalobcovi v 1. rade mu bolo určené

skóre H na stupnici od A po M (A – zlé, M – dobré) a žalobkyni v 2. rade skóre G.

5.4 Vnútorný predpis žalovaného, účinný v čase uzatvárania zmluvy, definoval základné podmienky
poskytnutia úverov, požiadavky banky na preukazovanie príjmu klienta, parametre jednotlivýchspotrebných úverov, aktivity a úlohy zamestnanca banky pri poskytovaní úverov a postupy spracovania
žiadosti o poskytnutie spotrebného úveru. V bode 4.1 VP99 pri PRESTO úvere (na refinancovanie) -
zjednodušený proces, účel úveru ako refinancovanie existujúceho spotrebiteľského úveru a existujúcich

KTK a KK vedených v SRBI, bolo stanovené preukazovanie príjmu čestným prehlásením o príjme
zapracovaným do žiadosti o poskytnutie úveru; nie je rozdiel medzi pôvodcom príjmu (podnikateľ,
zamestnanec, dôchodca). Žalobca v 1. rade nefiguroval v žiadnych verejne dostupných registroch
(živnostenský register, obchodný register, dlžníci Sociálnej poisťovne, stratené a odcudzené doklady).
5.5 Protokol o schválení úveru podľa žiadosti z 09. 09. 2014 zohľadnil údaje uvedené v žiadosti,

išlo o úver: refinancovanie zjednodušené, výška úveru 15.000,- eur, počet splátok 84, dodatočné
podmienky: potvrdenie od VÚB a Sl. spor. ohľadne úverov. Podľa žalovaného žiadateľ splnil podmienku
zjednodušeného refinancu, predmetom ktorého je refinancovanie SU 13.200,- eur, KTK 1.400,- KTK v
SLSP 664,- eur, v záväzkoch mu zostáva KK 1.295,- eur, ktoré bude predmetom refinancovania cez nový
produkt, žiadateľ prejde celým platobným stykom do UCB. V SRBI zostal záväzok spoludlžníčky SLSP
5.725,- eur, ktorý je už splatený, hodnotenie refitool H nízke riziko, doporučuje schváliť. Schvaľovateľ

odporučil úver, manželský pár s podielom dlhu 57, sk tr. B, pl. morálka dobrá, z úveru sa bude vyplácať
SU, KTK vo VUB a KTK v SLSP. Splnené podmienky zjednodušeného refinancu – technicky uzavreté
ako schválené, len znížil sumu úveru na 15.000,- eur, úroková sadzba 10,90 %.
5.6 Priemerná hodnota RPMN za 2. štvrťrok 2014 bola 10,86 % podľa súhrnnej informácie, vydanej MF
SR.

5.7 Medzi stranami sporu bola uzatvorená zmluva o úvere č. EZY-CRL-00097841-2014-NITO-SU dňa
19. 09. 2014, podľa ktorej (bod I. 1.) banka poskytla v prospech dlžníka spotrebiteľský úver v dohodnutej
výške a dlžník sa zaviazal úver vrátiť a za dohodnutých podmienok zaplatiť úroky a poplatky, poskytnúť
potrebnú súčinnosť a splniť si záväzky podľa zmluvy. Časť obsahu zmluvy určujú obchodné podmienky,
cenník a VOP, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy (bod I. 2.). Základné podmienky úveru (bod II.):

výška úveru 15.000,- eur, účel sa neurčuje, úroková sadzba fix 10,90 % p.a., výška splátky 256,05 eur,
počas splátok: 1 splátka úrokov a 84 anuitných splátok, konečná platnosť úveru 23. 09. 2021, celková
čiastka zaplatenia 21.557,50 eur, RPMN 11,54 %, priemerná RPMN 10,86 %, poplatok za poskytnutie
úveru 49,30 eur (bod II. 18.). Zmluva sa uzatvára na dobu určitú, a to do splatenia peňažných záväzkov
dlžníka, ktoré vznikli na základe tejto zmluvy (bod X. 3.).

5.8 Žalobcovia predložili výpisy z bankového účtu, z ktorých vyplývali jednotlivé platby mesačných
splátok úveru v prospech žalovaného.
5.9 Dňa 30. 06. 2022 žalovaný potvrdil, že úver bol splnený dňa 23. 09. 2021.
5.10 Národná banka Slovenska (ďalej ako NBS) súdu predložila stanovisko na prepočet RPMN za
účelom overenia správnosti RPMN uvedenej v zmluve o úvere, pričom uviedla, že hodnota RPMN je vo

výške 11,50 %, resp. 11,54 %, a to za predpokladu načerpania úveru a toho, že klient uhradí 84 splátok
vo výške 256,63 eur a prvú splátku 19,32 eur (18,74 + 0,58).

6. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že na posudzovaný vzťah medzi sporovými stranami bez ohľadu
na jeho právnu formu je potrebné aplikovať ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré obsahujú

všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv a zákon č. 129/2010 Z. z., ktorý obsahuje osobitnú úpravu
spotrebiteľských úverov, a to v znení, účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, t. j. k 19. 09. 2014.

7. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že ide o spotrebiteľský úver, ktorý bol čerpaný a riadne splatený.
Žalobcovia sa počas splácania úveru nedostali do výrazného omeškania, splátky hradili riadne a včas,

pričom ani žalovaný neevidoval voči nim žiadne neuhradené platby a predmetný úver považoval za
riadne splatený.

8. Súd sa musel vyporiadať so spornými tvrdeniami, ktoré sa týkali skúmania bonity žalobcov ako
klientovbankypreduzatvorenímúveru,posúdenianáležitostízmluvyoúvereohľadnevymedzeniadruhu

spotrebiteľského úveru, doby trvania zmluvy, RPMN, celkovej čiastky, ktorú mali žalobcovia zaplatiť a
priemernej hodnote RPMN.

9. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcov je nedôvodná.

10. V spore posudzoval a vyhodnocoval nasledovné:
10.1 Schopnosť spotrebiteľa splácať úver.
Žalovaný pred samotným poskytnutím úveru skúmal platobnú schopnosť žalobcov splácať úver, a to
s prihliadnutím na druh úveru, účel úveru a dobu trvania úveru. V čase uzatvorenia zmluvy o úvereneexistovala právna úprava, ktorá by riešila postup bánk pri poskytovaní úveru s účelom refinancovania,
pričom práve vnútorný predpis žalovaného vymedzoval podmienky, ktoré mala banka zisťovať pri úvere
slúžiacom na refinancovanie iných existujúcich úverov klientov. Po zohľadnení dostupných informácií

zo žiadosti o úver, kde boli okrem iného uvedené údaje o stave žiadateľov, ich príjme, výdavkoch
ako aj záväzkoch a po nahliadnutí do SRBI, boli žalobcovia žalovaným vyhodnotení ako subjekty,
ktorým je možné poskytnúť úver (refinanc) práve formou zjednodušeného refinancu s tým, že namiesto
žiadateľmi pôvodne požadovaného úveru 21.000,- eur, im bol poskytnutý úver v zníženej sume 15.000,-
eur (č. l. 122). Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že dôvodov refinancovania úverov môže byť viacero, v

prvom rade je to záujem dlžníka získať nižší úrok alebo oslobodenie od príliš vysokých poplatkov, čo v
konečnom dôsledku prináša výhodu nižšej splátky alebo kratšej doby splácania. Môže to byť aj snaha
o konsolidovanie, teda zlúčenie viacerých úverov do jedného, z čoho vyplýva, že refinancovanie úverov
prináša určité benefity pre dlžníka. Nakoniec, aj po schválení úveru, tento žalobcovia riadne splácali, bez
akéhokoľvek porušenia, ktoré by malo vplyv na celkový priebeh úveru a ako je zrejmé, úver riadne splatili
práve k dátumu konečnej splatnosti úveru, t. j. k 23. 09. 2021. Súd mal v spore preukázané, že banka

pri posudzovaní žiadosti zohľadnila príjem žalobcov ako žiadateľov, ktorý vyplýval priamo zo žiadosti
zo dňa 02. 09. 2014 (č. l. 125), pretože podľa vnútorného predpisu banky (čl. 4.1, časť preukazovanie
príjmu), banka vyžadovala pri danom type úveru len čestné vyhlásenie o príjme zapracovanom do
žiadosti od všetkých osôb, a to bez rozdielu pôvodcu príjmu. Banka tak zohľadnila príjem žalobcu v 1.
rade ako zamestnanca a príjem žalobkyne v 2. rade ako SZČO (č. l. 185). Zároveň súd prvej inštancie

poukázal na to, že zákonnou povinnosťou žalobcov ako klientov a žiadateľov o úver bolo poskytnúť
veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver. V predmetnej veci prichádzalo do úvahy len posúdenie toho, či je nutné
úver považovať za bezúročný a bez poplatkov a aplikáciu ust. § 11 ods. 2 veta prvá zákona č. 129/2010
Z. z. nebolo možné hodnotiť, pretože žalobcovia úver už splatili. Na základe vykonaného dokazovania

súd dospel k záveru, že žalovaný „hrubo“ neporušil povinnosť ust. podľa § 7 ods. 1 uvedeného zákona,
pretože mal k dispozícii údaj o príjmoch žalobcov ako žiadateľov o refinanc úver, mal informácie o ich
výdavkoch,o rodinnomstave,atovšetkopriamozožiadosti,ktorúsižalobcoviapodaliužalovanéhoako
žiadosť o poskytnutie úveru – bezúčelový úver na refinancovanie. Okrem toho mal súd preukázané, že
žalovaný nahliadol do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti

splácania úverov, čo vyplýva z výpisov zo SRBI (č. l. 167 a 175). Súd bol toho názoru, že v tomto prípade
postup žalovaného pri posudzovaní tzv. bonity klientov nebol hrubo porušený, preto neprichádza do
úvahy aplikácia ust. § 11 ods. 2 veta druhá zákona č. 129/2010 Z. z. S poukazom na to súd nepovažoval
predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov, pretože z vykonaného dokazovania mu nevyplýval záver,
pre ktorý by mal na strane žalovaného konštatovať „hrubé“ porušenie povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1

zákona č. 129/2010 Z. z.
10.2 Náležitosti zmluvy
10.2.1 Druh spotrebiteľského úveru.
Zo zmluvy o úvere č. EZY-CRL-00097841-2014-NITO-SU vyplýva, že ide o spotrebiteľský úver, a to
konkrétne bezúčelový. Smerodajnou pre splnenie tejto náležitosti zmluvy je tá skutočnosť, že druh úveru

vyplýva z obsahu samotnej zmluvy. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodnutie NS
SR pod sp. zn. 7Cdo/241/2020. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že bola splnená náležitosť
zmluvy, vymedzená v ust. § 9 ods. 2 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z., pretože z celkového obsahu
zmluvy bol zrejmý druh úveru, pričom ani tento samotný zákon a ani iný právny predpis neobsahuje
výpočet druhov spotrebiteľských úverov.

10.2.2 Doba trvania zmluvy
Táto doba sa vykladá ako doba, na ktorú je zmluva uzatvorená. Zmluvné strany sa dohodli (čl. X. bod
3.), že sa uzatvára na dobu určitú, a to do doby, kedy má byť spotrebiteľský úver riadne a včas splatený,
pričom konečná splatnosť úveru bola dohodnutá do 23. 09. 2021. Z potvrdenia žalovaného zo dňa 30.
06. 2022 je zrejmé, že úver bol splnený dňa 23. 09. 2021, a to podľa zmluvy, vrátane záväzku zaplatiť

príslušenstvo. Na základe toho súd dospel k záveru, že zmluva obsahuje aj dobu trvania zmluvy tak,
ako to má na mysli ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z.
10.2.3 Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN)
V zmluve bola uvedená RMPN ako 11,54 % p.a. Podľa stanoviska NBS po kontrolnom prepočte na
základe údajov uvedených v zmluve a v ostatných dokumentoch, hodnota RPMN je 11,50 % p. a., za

predpokladu, že úver bol načerpaný dňa 19. 09. 2014 a spotrebiteľ uhradil 84 mesačných splátok v
sume 256,63 eur počnúc druhým platobným dňom a v prvý platobný deň uhradil len alikvotnú splátku
za poplatok za poskytnutie úveru vo výške 0,58 eur. Ak prvá splátka úrokov bola 18,74 eur, tak hodnota
RPMN je 11,54 % p.a., a to za rovnakého načerpania úveru a predpokladu, že klient uhradí 84 splátok vovýške 256,63 eur a prvú splátku v sume 19,32 eur (18,74 + 0,58). Na základe vykonaného dokazovania
mal súd preukázané, že zmluva obsahovala údaj o RPMN podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č.
129/2010 Z. z. Prípadný rozdiel vo výške RPMN (11,50 % oproti 11,54 %) je zanedbateľný a vzhľadom

na koncipované znenie zmluvy nie je možné hovoriť o flagrantnom zavádzaní alebo klamaní spotrebiteľa
(napr. rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 3Co/232/2019).
10.2.4 Priemerná hodnota RPMN
Zmluva o úvere v čl. II. bod 18. vymedzuje priemernú RPMN vo výške 10,86 % p. a. Vykonaným
dokazovaním mal súd preukázané, že tento údaj zodpovedá a je v súlade so súhrnnými informáciami o

údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 2. štvrťrok 2014, vydanými MF SR. V
tomto smere považoval za správny názor a tvrdenia žalovaného. Dospel k záveru, že zmluva obsahuje
aj náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 písm. y/ zákona č. 129/2010 Z. z.
10.2.5 Celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť
V zmluve bola uvedená suma vo výške 21.557,50 eur. Podľa vykonaného dokazovania súd zistil, že
celková čiastka mala predstavovať práve túto sumu, a nie tú, ktorú tvrdili žalobcovia, že ide podľa ich

prepočtu o sumu 21.508,20 eur ako 84 splátok x 256,05 eur. Žalobcovia okrem bežnej mesačnej splátky
úveru v sume 256,05 eur mali povinnosť platiť aj sumu poplatku, mesačne vo výške 0,58 eur. Celkovo
išlo o sumu 49,30 eur (85 x 0,58 eur), čo uviedla v stanovisku aj NBS. Celková čiastka predstavovala
súčet položiek 84 splátok úveru po 256,05 eur a sumy 49,30 eur, ktorú predstavoval poplatok za úver,
podľa čl. II. bod 19. zmluvy (49,30 eur, z toho mesačne 0,58 eur). Žalobcovia tvrdili, že na úver zaplatili

celkovo sumu 21.497,79 eur, pričom žalovaný toto tvrdenie nerozporoval, ale vysvetlil, že rozdiel mohol
vzniknúť, ak žalobcovia uhradili niektoré splátky skôr, v dôsledku čoho sa znížila celková výška nákladov
úveru. Ak by aj v prípade celkovej čiastky vznikli určité rozdiely, ide o nepatrné rozdiely, pretože v čase
podpisu zmluvy banke nie je zrejmé, ktorý konkrétny deň bude úver načerpaný a teda nevie presnú
výšku úroku, ktorú majú klienti povinnosť zaplatiť. Podľa výpisu z bankového účtu za 9/2014 (č. l. 43),

úver bol čerpaný dňa 22. 09. 2014 a prvá splátka úrokov bola 4,47 eur a tiež bol uhradený poplatok za
úver v sume 0,58 eur. Na základe takto zisteného stavu bol súd toho názoru, že zmluva obsahuje údaj
podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z.

11. Ohľadne skúmania tzv. bonity klienta pred uzatvorením úveru súd prvej inštancie uviedol, že až

dodatočne, po uzatvorení predmetnej zmluvy o úvere boli zmenené ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.
z., kde sa vymedzili jednotlivé podmienky posudzovania, resp. neposudzovania príjmov a bonity klientov
pri poskytovaní jednotlivých typov úverov. V čase uzatvorenia zmluvy neexistovalo žiadne opatrenie
NBS, ktoré by prípadne prikazovalo bankám dodržiavať konkrétny postup vo vzťahu k preverovaniu
príjmu žiadateľov, ako aj ich bonity. Banky sa riadili svojimi vnútornými predpismi a skutočnosť, že

neexistovala právna úprava v tomto smere, nemožno pripisovať na ich ťarchu.

12. V predmetnej veci bolo preukázané, že žalobcovia úver čerpali, splácali a v dohodnutej lehote aj
splatili. K uzatvoreniu zmluvy došlo na základe vážnej, slobodnej a určitej vôle zmluvných strán. Je skôr
výnimočné, že dva roky po splnení úveru dospeje jedna zmluvná strana k záveru, že úver, ktorý jej bol

poskytnutý, má byť považovaný za bezúročný a bez poplatkov; ak ani pred a ani počas trvania zmluvy
žalovanému nič v tomto smere nenaznačili.

13. Súd prvej inštancie rešpektoval právo žalobcov domáhať sa nároku na súde, ale bol toho názoru,
že žaloba žalobcov je nedôvodná. Nemal preukázané, že by sa žalovaný obohatil na úkor žalobcov v

uplatnenej a ani v žiadnej inej výške. Zmluvu o spotrebiteľskom úvere súd vyhodnotil v celom rozsahu
za platnú a neexistoval žiadny dôvod, prečo by ju mal považovať za bezúročnú a bez poplatkov a tento
svoj názor vo svojom rozsudku aj odôvodnil.

14. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu žalobcov zamietol a o trovách konania

rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný
v celom rozsahu, priznal voči žalobcom v 1. a 2. rade nárok na plnú náhradu trov konania. Strany sporu
nenavrhli a ani súd nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by mal postupovať
podľa ust. § 257 CSP a náhradu trov konania žalovanému nepriznať.

15. Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu napadli žalobcovia v 1. a 2. rade (ďalej aj žalobcovia)
prostredníctvom právneho zástupcu odvolaním v zákonom stanovenej lehote z dôvodov uvedených
v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj CSP).15.1 V odvolaní zo dňa 12. 03. 2024 žalobcovia uviedli, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne
nesprávny, založený iba na formálnom posúdení veci a zároveň v ňom neboli zodpovedané podstatné
právne otázky nimi nastolené. Odôvodnenie rozsudku je na viacerých miestach neúplné a nedostatočné.

Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu ohľadne skúmania bonity žalobcov
ako spotrebiteľov a k následnému nesprávnemu záveru o neporušení ust. § 7 zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 129/2010 Z. z.) s poukazom
na skutočnosť, že žalovaný mal vyhotovený interný dokument, ktorý pri posudzovaní schopnosti

splácať úver nevyžadoval pre daný typ úveru objektívne preukazovanie príjmu, ale malo postačovať
čestné prehlásenie žalobcov (44. bod odôvodnenia rozsudku), ako i z dôvodu, že neexistenciu
konkrétneho opatrenia NBS, ktoré by prikazovalo veriteľovi ako preverovať bonitu žiadateľov o úver,
nemožno pripisovať na ťarchu veriteľovi (46. bod odôvodnenia rozsudku). K nesprávnemu právnemu
posúdeniu zo strany súdu prvej inštancie došlo aj vo vzťahu k záveru o splnení náležitosti zmluvy „druh
spotrebiteľského úveru“, keď uzavrel, že druh úveru vyplýva z obsahu samotnej zmluvy, že zákon

neupravuje výpočet druhov úveru (45. bod odôvodnenia rozsudku) a tiež ohľadne splnenia náležitosti
priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej aj RPMN), keď súd vychádzal z tabuľky
súhrnné informácie a údaje o novoposkytnutých úveroch veriteľmi za 2. štvrťrok 2014 vydanej MF
SR. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je pri posudzovaní zásadných právnych otázok neúplné a
nedostatočné, na viacerých miestach mätúce, bez opory vo vykonanom dokazovaní a tiež nedošlo k

vyhodnoteniu podstatných argumentov žalobcov.
15.2 Žalobcovia namietali i porušenie povinnosti skúmať bonitu - nesprávne právne posúdenie. Uviedli,
že skúmanie bonity zo strany žalovaného ako veriteľa je v tomto prípade nutné považovať len za
formalistické, nakoľko žalovaný nepreveril ich príjmy, a teda ich nemohol objektívne a správne zohľadniť
pri preverovaní ich bonity. Žalovaný mal údaje získať (aj za pomoci a súčinnosti žalobcov), tieto údaje

objektívne preveriť a následne ich vyhodnotiť (posúdiť). V tejto súvislosti žalobcovia poukázali na
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní pod sp. zn. 17CoCsp/21/2023 zo dňa 31. 01. 2024.
Rozhodnutie, či dôjde k poskytnutiu úveru tomu-ktorému žiadateľovi o úver, nemôže byť založené iba na
subjektívnych dôvodoch, ktoré motivujú spotrebiteľa k podaniu žiadosti o úver, ale najmä na objektívnom
individuálnom posúdení bonity spotrebiteľa zo strany dodávateľa. Až následne je možné hovoriť o

zachovaní odbornej starostlivosti na strane dodávateľa. Spotrebiteľ má právo očakávať dodržiavanie
právnychpredpisovzostranydodávateľaodpočiatkukontraktáciezmluvyoúvere.Skúmanieschopnosti
spotrebiteľa splácať úver je imanentnou súčasťou právneho poriadku SR od roku 2010 prijatím zákona
č. 129/2010 Z. z. a nemôže byť spotrebiteľovi na ujmu, že dodávatelia nevenovali ust. § 7 tohto zákona
náležitú pozornosť a riadne s odbornou starostlivosťou bonitu neposudzovali. Do pozornosti žalobcovia

dali rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky v konaní pod sp. zn. 33 Cdo 201/2018 zo dňa 20. 03.
2019. S poukazom na v tom čase platnú právnu úpravu bolo vyriešenie žalobcami nastolenej právnej
otázky súdom prvej inštancie vyhodnotené v priamom rozpore so zmyslom, účelom a doslovným znením
ust. § 7 zákona č 129/2010 Z. z. Žalovaný mal vyhotovený dokument na interné skúmanie bonity
žiadateľov o úvere, avšak len z dôvodu existencie takého dokumentu nemožno prijať záver o splnení

jeho zákonnej povinnosti postupovať s odbornou starostlivosťou. Je otázne, či sa súd prvej inštancie aj
zaoberal obsahom predmetného dokumentu, alebo si iba osvojil závery žalovaného. Na pojednávaní
dňa 18. 01. 2024 právny zástupca žalobcov priamo poukázal na ustanovenia interného dokumentu
žalovaného, konkrétne body 2.2, 2.4. a 2.5, ktoré sa nachádzajú v 2. časti „Kritéria na posudzovanie
príjmov“ (interný dokument má viacero častí a je štruktúrovaný). Žalovaný však poukazoval na bod 4.1,

ktorý sa nachádza v 4. časti „Presto úver“, ktorá nadväzuje na 3. časť „Typy úverových produktov“.
Mal postupovať v zmysle častí interného predpisu týkajúcich sa posudzovania príjmov, kde je v bode
2.4 jednoznačne uvedené, že banka vyžaduje za účelom preukázania príjmov osoby podnikajúcej ako
fyzická osoba doklady, okrem iných aj konkrétne potvrdenie o výške príjmu na základe daňového
priznania, o zaplatení dane a zákonných odvodov výhradne na tlačive banky, a to za posledné

ukončené dve zdaňovacie obdobia (nebolo zo strany žalovaného predložené) a výpisy z bežného
alebo podnikateľského účtu klienta vedeného v ktorejkoľvek banke v SR za posledné 2 mesiace pred
podaním žiadosti o úver (neboli zo strany žalovaného predložené). Nie je možné sa stotožniť s tvrdením
žalovaného, že by na posudzovanie bonity mala byť aplikovateľná 3. časť o typoch úverov. Súd však bez
bližšieho odôvodnenia takýto záver prevzal a nijako sa nevysporiadal s legitímnymi námietkami žalobcov

a v odôvodnení rozsudku sa ani nenachádza žiadne vysvetlenie, či úvaha súdu v tomto smere. Pokiaľ by
aj súd vysvetlil, prečo by mala byť aplikovateľná časť o typoch úverov pri posudzovaní bonity, nijako sa
ďalej nezaoberal ani otázkou, či na úverový produkt, ktorý bol poskytnutý na základe zmluvy o úvere sa
majú vzťahovať časti 4.1 o PRESTO Úver (na refinancovanie) - zjednodušený proces (ktorý vyžadovaliba čestné prehlásenia) alebo časti 4.2 PRESTO Úver (na refinancovanie) 4.2 - štandardný proces (ktorý
vyžadoval napr. aj výpisy z účtu). Aj napriek tomu, že odôvodnenie rozsudku obsahuje vyššie zmienené
nedostatky, nie je možné sa stotožniť so záverom, že preukazovanie príjmu spotrebiteľov iba čestným

prehlásením je postupom s odbornou starostlivosťou. Práve naopak, takýto postup priamo vykazuje
známky hrubého porušenia, keď veriteľ údaje poskytnuté klientmi nijako nepreveril, neobjektivizoval a
mal ich nepreukázané. V tomto smere žalobcovia poukázali na názory viacerých súdov, ktoré správne
chápu zmysel a účel procesu skúmania bonity (rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp.
zn. 17CoCsp/21/2023 zo dňa 31. 01. 2024, sp. zn. 11CoCsp/2/2021 zo dňa 25. 02. 2021, rozsudok

Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 22Co/136/2019 zo dňa 28. 01. 2020) a časti týchto rozsudkov
i citovali. Zároveň poukázali na definíciu odbornej starostlivosti v zmysle ust. § 2 písm. u/ zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
15.3 Priemerná hodnota RPMN – nesprávne právne posúdenie. Súd prvej inštancie nesprávne uviedol,
že priemerná hodnota RPMN v zmluve o úvere je 10,86 % a je v súlade so súhrnnými informáciami
a údajmi o novoposkytnutých úveroch veriteľmi za 2. štvrťrok 2014 vydanými MF SR. Súd posudzoval

súlad tejto náležitosti s nesprávnym dokumentom, na základe čoho dospel k nesprávnemu záveru a
zároveň sa opäť nevysporiadal s podstatnou námietkou žalobcov, že je potrebné posudzovať súlad
priemernej hodnoty RPMN s dokumentom: „Súhrnné informácie a údaje o novoposkytnutých úveroch
bankami a pobočkami zahraničných bánk za 2. štvrťrok 2014“. Priemerná hodnota RPMN súvisí s
otázkou odplaty, a preto určenie správneho porovnávacieho údaju v podobe priemernej hodnoty RPMN

musí byť v zmluve o úvere uvedené správne. Vo vzťahu k priemernej hodnote ročnej percentuálnej
miery nákladov žalobcovia uviedli, že ustanovenie týkajúce sa tejto náležitosti explicitne nedefinuje, aká
hodnota priemernej RPMN má byť v zmluve použitá. Teda, či hodnota priemernej RPMN vychádzajúca z
informáciínovoposkytnutýchúverovbankamialebonaopakveriteľmi.Podľanázoružalobcovjepotrebné
hľadať riešenie v právnom poriadku prostredníctvom analógie iuris, t. j. v najbližšie použiteľnej právnej

norme,vrámciktorejjeupravenáuvedenáskutočnosť.Takoutoprávnounormoumôžebyťajust.§1ods.
4 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., v zmysle ktorého na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky
odplaty podľa ust. § 1a sa použije priemerná RPMN bánk a nie všetkých veriteľov. Referenčnou veličinou
je v tomto prípade údaj nachádzajúci sa v tabuľke „Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých
spotrebiteľskýchúverochbankamiapobočkamizahraničnýchbánk“anieúdajnachádzajúcisavtabuľke

„Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi“. V tejto súvislosti
žalobcovia poukázali aj na ust. § 21 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. v spojení s vyhláškou č. 289/2010
Z. z. o predkladaní údajov veriteľmi poskytujúcimi spotrebiteľské úvery v znení neskorších predpisov
(ďalej aj vyhl. č. 289/2010 Z. z.). V zmysle tejto vyhlášky je veriteľ povinný nahlásiť údaje v rozsahu a
štruktúre stanovenej v hlásení podľa vzoru v prílohe č. 1, ktorá obsahuje tabuľku „Súhrnné informácie

o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi.“ Tabuľka, ktorú považuje žalobca
za správnu na účely kontroly RPMN je iba vzorová tabuľka s vysvetlivkami, prostredníctvom ktorej si
veritelia plnia svoju nahlasovaciu povinnosť v zmysle ust. § 1 vyhl. č. 289/2010 Z. z. Táto tabuľka je
zverejňovaná (podľa ust. § 2 písm. a/ uvedenej vyhlášky) na webovom sídle, ale je len podkladovým
údajom a splnením nahlasovacej povinnosti. Relevantne zverejňovaným údajom vo vzťahu k odplate a

tedaajkúdajuopriemernejhodnoteRPMNjetabuľkapodľaust.§2písm.b/vyhl.č.289/2010Z.z.,ktorá
odkazujenaprílohuč.2,vktorejsanachádzatabuľkaSúhrnnéinformácieoúdajochonovoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk. Tabuľka, na ktorú poukazuje
žalobca (Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi) nemôže
byť považovaná za relevantnú, nakoľko je iba tabuľkou určenou pre veriteľov na účely splnenia ich

nahlasovacej povinnosti smerom k MF SR, pričom účel tejto tabuľky je daný priamo vyhláškou č.
289/2010 Z. z. Jedinou tabuľkou, ktorá je potom relevantná a zároveň zverejňovaná je tabuľka Súhrnné
informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných
bánk, tak ako uvádza žalobca. Uvedený právny názor bol konzultovaný opakovane aj s NBS, nakoľko
dve zverejňované tabuľky môžu spôsobovať aplikačné problémy a nejasnosti. NBS potvrdila vyššie

prezentovaný náhľad žalobcov na danú problematiku. Aj súdy SR v konaniach, v ktorých sa obdobná
otázka riešila vychádzajú z tabuľky, z ktorej vychádza žalobca (napr. rozsudok OS Rožňava v konaní
pod sp. zn. 5Csp/92/2020, rozsudok OS Lučenec v konaní pod sp. zn. 12Csp/127/2023), nakoľko účel
tabuľky, na ktorú poukazuje žalobca je diametrálne iný. Podľa priloženej tabuľky má byť priemerná
hodnota RPMN vo výške 12,08 % a nie 10,86 %, ako uvádza žalovaný. V tomto smere ide o zavádzajúci

údaj v neprospech spotrebiteľa, ktorý nemôže porovnať hodnotu RPMN uvedenú v zmluve o úvere so
skutočnou priemernou hodnotou RPMN na trhu, ale s nesprávnou hodnotou.
15.4 Druh spotrebiteľského úveru – nesprávne právne posúdenie. Súd prvej inštancie rovnako dospel k
nesprávnym záverom aj pri obligatórnej náležitosti „druh spotrebiteľského úveru“. Je nepochybné, že vzmluve o úvere sa jasne a zrozumiteľne neuvádza, o aký druh úveru ide. Rovnako nie je zrozumiteľné
odôvodnenie rozsudku, keď na jednom mieste súd uviedol, že má ísť o bezúčelový úver a vzápätí
uviedol, že z obsahu zmluvy vyplýva účel úveru. Zo zmluvy o úvere, ako ani z odôvodnenia rozsudku

nevyplýva, či má ísť o bezúčelový úver, alebo úver na refinancovanie. Žalobca (ako aj každá nestranná
tretia osoba) môže iba „hádať“, o aký druh spotrebiteľského úveru má ísť. Žalovaný nepreukázal
prítomnosť náležitosti „druh spotrebiteľského úveru“, pričom druhom úveru môže byť napríklad úver
viazaný,účelový,bezúčelový,kontokorentný,úvernarefinancovanie....Deleniespotrebiteľskýchúverov
je determinované viacerými faktormi, ako sú minimálne účel a spôsob poskytnutia úveru. Žalobcovia

poukázali na niektoré konkrétne relevantné webové portály, ktoré sa zaoberajú touto problematikou.
Pokiaľ žalovaný neuviedol jasne a zrozumiteľne druh spotrebiteľského úveru priamo v zmluve o úvere,
ide o nesplnenie zákonných kritérií.
15.5 Na základe uvedenej argumentácie je potrebné považovať úver žalobcov za bezúročný a bez
poplatkov, z čoho vyplýva, že momentom vrátenia istiny zo strany žalobcov, začalo dochádzať k
bezdôvodnému obohacovaniu sa na strane žalovaného v rozsahu konkretizovanom v podanej žalobe.

15.6 Žalobcovia navrhli, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie, eventuálne, aby rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom
rozsahu a prizná žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ako aj konania pred súdom
prvej inštancie.

16. Žalovaný podal vyjadrenie zo dňa 05. 04. 2024 k odvolaniu žalobcov. Bol toho názoru, že rozsudok
súdu prvej inštancie je vecne správny a nie sú splnené odvolacie dôvody uvádzané žalobcami.
16.1 Pri poskytnutí úveru žalobcom žalovaný postupoval v súlade s platnou právnou úpravou (ust. §
7 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov znení neskorších predpisov – ďalej aj zákon

č. 129/2010 Z. z.). Zákonná konštrukcia povinnosti veriteľa posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver s odbornou starostlivosťou, bola v zmysle platnej právnej úpravy postavená na
vyhodnoteníúdajov,ktoréveriteľzískalodspotrebiteľa,ktorémuselibyťúplné,presnéapravdivé,pričom
veriteľ bol oprávnený využívať aj informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy. Žalovaný v celom
rozsahu dodržal podmienky stanovené platným ust. § 7 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. a získané

údajevrozsahustanovenomhmotnýmprávomspracoval,preverilavyhodnotil.Včaseposkytnutiaúveru
uvedený zákon neupravoval prísne formálne posudzovanie schopnosti splácať úver, ktoré bolo do ust.
§ 7 tohto zákona doplnené až novelou účinnou od 01. 04. 2015, resp. 01. 10. 2015 (zákon č. 35/2015
Z. z.) a novelou účinnou od 01. 06. 2016 (zákon č. 299/2016 Z. z.). Žalovaný pred poskytnutím úveru
postupoval s odbornou starostlivosťou a od žalobcov dožiadal úplné, presné a pravdivé údaje, preveril

ich úverovú zaťaženosť v spoločnom registri bankových informácií (ďalej aj SRBI) a preveril ich zápisy aj
v ostatných verejných registroch. Žalobcovia žiadosťou zo dňa 02. 09. 2014 žiadali o poskytnutie úveru
vo výške 21.000,- eur, pričom po preverení ich bonity v SRBI a ostatných registroch, ako i vyhodnotení
nimi poskytnutých informácií, im žalovaný poskytol úver v sume 15.000,- eur. Poskytnutie úveru v tejto
sume bolo výsledkom odborného posúdenia žalovaného vo vzťahu k schopnosti žalobcov splácať úver

a predstavuje vyhodnotenie všetkých informácií, ktoré si žalovaný mal povinnosť od žalobcov vyžiadať
a ktoré o nich získal z príslušných databáz (ust. § 7 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Žalovaný nemal
povinnosťpreverovaťpríjmyžalobkyne,ktorédosiahla(alebonedosiahla)ažpouzavretízmluvyoúvere,
čo z podstaty veci predstavovalo nerealizovateľnú požiadavku žalobcov. V súlade s ust. § 7 ods. 1, 2
uvedeného zákona žalovaný preveril výdavky a úverovú zaťaženosť žalobcov okamžite po podaní ich

žiadosti o poskytnutie úveru dňa 02. 09. 2014, pričom z výpisu zo SRBI žalobcu v 1. rade zo dňa 02. 09.
2014 zistil, že dosahuje hodnotenie žiadateľa, tzv. „CB skóre“ na úrovni H, ktoré žalovanému umožnilo
poskytnúťmuúver.ZvýpisuzoSRBIžalobkynev2.radezodňa02.09.2014žalovanýzistil,žedosahuje
hodnotenie žiadateľa, tzv. „CB skóre“ na úrovni G, ktoré žalovanému umožnilo poskytnúť jej úver. Zo
žiadosti žalobcov o poskytnutie úveru vyplývalo, že dôvodom podania tejto žiadosti bolo refinancovanie

úverov, ktoré ku dňu podania žiadosti o úver čerpali od iných bánk za nepriaznivejších podmienok.
Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku správne ustálil, že v konaní bolo preukázané, že
úverom boli refinancované úvery žalobcov a žalobca postupoval v súlade so zákonom a vnútorným
predpisom banky (čl. 4.1) s tým, že poukázal na zákonnú povinnosť žalobcov poskytnúť veriteľovi úplné,
presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver. K rozsudkom, na

ktoré žalobcovia v odvolaní poukazovali, žalovaný uviedol, že tieto skutkovo nezodpovedali (v prípade
dvoch rozsudkov úvery neboli riadne splácané a bola vyhlásená ich predčasná splatnosť) skutkovému
stavu prejednávanému v tomto konaní, v ktorom sa žalobcovia dva roky po splatení úveru domáhali
spätného prehodnotenia spôsobu splnenia povinnosti žalovaného posúdiť ich schopnosť splácať úver.Tieto rozsudky reflektujú odlišnú hmotnoprávnu úpravu ust. § 7 zákona č. 129/2010 Z. z., ktoré bolo vo
vzťahu k formálnemu obsahu povinnosti veriteľa preverovať schopnosť splácať úver, po 01. 01. 2015
významne doplnené. Záver súdu o tom, že povinnosti žalovaného pri posudzovaní tzv. bonity klientov

neboli hrubo porušené, a preto neprichádza do úvahy aplikácia ust. § 11 ods. 2 veta druhá zákona č.
129/2010 Z. z., je v súlade s hmotným právom a predstavuje správne právne posúdenie veci, keďže
správna právna norma bola na skutkový stav aplikovaná správnym spôsobom.
16.2 K priemernej RPMN žalovaný uviedol, že záver súdu o tom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahuje náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 písm. y/ zákona č. 129/2010 Z. z. (priemerná hodnota RPMN)

je správny. Vzhľadom na skutočnosť, že právna úprava zákona č. 129/2010 Z. z. musela v reakcii na
rozsudok SD EÚ z 09. 11. 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia a.s. c/a Klára Biróová významne
zredukovaťkatalógpodstatnýchnáležitostízmluvyospotrebiteľskomúvere,ktorýchabsenciaspôsobuje
bezpoplatkovosť a bezúročnosť spotrebiteľského úveru, nie je skúmanie uvedenia priemernej RPMN v
zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 19. 09. 2014 už relevantné, nakoľko s účinnosťou od 15. 12.
2017, bola náležitosť zmluvy spočívajúca v uvedení priemernej RPMN zo zákona č. 129/2010 Z. z. úplne

vypustená. V zmysle vyššie označeného rozsudku zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať
len náležitosti výslovne uvedené v čl. 10 ods. 2 Smernice č. 2008/48/ES, a to vzhľadom k tomu, že
touto smernicou sa zabezpečuje úplná harmonizácia v oblasti spotrebiteľských úverov. S ohľadom
na požiadavku proporcionality vnútroštátnych sankcií, vyjadrenú v rozsudku Súdneho dvora EÚ, je
extrémne významné, aby výklad zákonných ustanovení stanovujúcich obligatórne náležitosti zmluvy

bol jednoznačný a súladný s európskym právom. Ak by súdy rozhodli o tak závažnej sankcii, ako je
bezodplatnosť spotrebiteľského úveru, a to za porušenie ustanovenia zákona, ktoré podľa výkladu súdu
stanovuje prísnejšie požiadavky nad rámec smernice o spotrebiteľských úveroch (čo samotná smernica,
ako aj Súdny dvor zakazujú), už toto samé o sebe, spôsobuje disproporciu a neprípustnosť uloženej
sankcie. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora pri uplatňovaní vnútroštátneho práva a najmä

ustanovení vnútroštátneho zákona špeciálne vydaného s cieľom vykonať ustanovenia smernice musí
príslušný orgán, ak je to možné, vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice.
16.3 K druhu spotrebiteľského úveru žalovaný uviedol, že záver súdu o tom, že zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vyplýva, že bol poskytnutý spotrebiteľský úver (konkrétne bezúčelový) je správny.
Z ustálenej rozhodovacej praxe súdov reprezentovanej uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo

241/2020 zo dňa 28. 02. 2022 vyplýva právny záver, že zákonná náležitosť druhu spotrebiteľského
úveru podľa ust. § 9 ods. 2 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. je splnená, ak z obsahu zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vyplýva, že sa jedná o bezúčelový spotrebiteľský úver. Dôvodom tohto záveru
je predovšetkým skutočnosť, že zákon č. 129/2010 Z. z., ani iná právna norma neobsahuje výpočet
druhovspotrebiteľskýchúverovabankynemôžuzáväzne„vytvárať“kategóriespotrebiteľskýchúverov.V

dôsledkutejtoskutočnosti,súčinnosťouod15.12.2017,zákonč.129/2010Z.z.sabsencioutohtoúdaja
vôbec nespája sankciu bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru. Skutočnosť, že dôvodom pre podanie
žiadosti žalobcov o úver bolo refinancovanie menej výhodných úverov z iných bánk, nespôsobuje
nejednoznačnosť v účele úveru, ktorý bol uvedený v čl. II. bod 2. zmluvy o úvere. Žalovaný bol toho
názoru, že dôvody uvedené žalobcami v odvolaní nie sú dané. Odvolanie žalobcov proti rozsudku súdu

prvej inštancie je nedôvodné a žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zo dňa 18. 01. 2024 ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

17. K vyjadreniu žalovaného zo dňa 05. 04. 2024 podali žalobcovia vyjadrenie zo dňa 29. 04. 2024.

17.1 Ku skúmaniu ich bonity uviedli, že žalovaný sa v podanom vyjadrení mylne domnieva (keďže
zákon neupravoval podrobne povinnosti veriteľa pri skúmaní bonity), že bolo výlučne na veriteľovi, akým
spôsobom pristúpi ku skúmaniu bonity a opomína, že zákon ukladal veriteľom významnú povinnosť,
ktorou bolo skúmať schopnosť spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou. Žalovaný mal síce vyhotovený
interný dokument, ale tento nevyžadoval pri posudzovaní schopnosti splácať úver pre daný typ úveru

objektívne preukazovanie príjmu, ale malo postačovať čestné prehlásenie žalobcov. Ide o absolútne
zlyhanie zo strany veriteľa a postup v rozpore s odbornou starostlivosťou, keď veriteľ nezisťuje príjem
spotrebiteľov pri posudzovaní bonity. Pokiaľ tak neurobil a objektívne príjmy nezisťoval, hoci mal na to
možnosť a prostriedky, existencia interného dokumentu takéto zlyhanie iba potvrdzuje. Neobstojí ani
argumentáciažalovaného,že„nemaldôvodspochybňovaťúdajeposkytnutéžalobcami“.Akspotrebitelia

uvádzali príjem, žalovaný ako dodávateľ finančnej služby mal jednoznačne uskutočniť úkony smerujúce
k objektivizácií údajov uvedených v žiadosti o úvere. Nakoľko žalovaný nepreveril príjmy žalobcov,
nemohol objektívne a správne zohľadniť ich príjmovú zložku. Skúmanie schopnosti spotrebiteľa splácať
úver je imanentnou súčasťou právneho poriadku SR od roku 2010 (prijatím zákona č. 129/2010 Z.z.) a nemôže byť spotrebiteľovi na ujmu, že dodávatelia nevenovali ust. § 7 tohto zákona náležitú
pozornosť a riadne s odbornou starostlivosťou bonitu neposudzovali. Skúmanie príjmu žiadateľov o úver
má byť už od roku 2010 vykonávané s odbornou starostlivosťou a je potom bez právneho významu

námietkažalovaného,žerozhodnutia,naktorépoukazujúžalobcoviavosvojomodvolanísatýkajúzmlúv
s neskoršími dátumami uzatvorenia. Uvedené rozhodnutia dávajú odpoveď na otázku, kedy ide o postup
s odbornou starostlivosťou a kedy bola hrubo porušená, čiže poskytujú výklad zákonného postupu „s
odbornou starostlivosťou“ pri skúmaní bonity. Žalobcovia poukázali na ďalšie právoplatné rozhodnutia
v tomto smere (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní pod sp. zn. 11CoCsp/2/2021 zo

dňa 25. 02. 2021, rozsudok Okresného súdu Košice II v konaní pod sp. zn. 18Csp/53/2021 zo dňa 19.
05. 2023 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní pod sp. zn. 17CoCsp/21/2023 zo dňa
31. 01. 2024.
17.2 Priemerná hodnota RPMN – nesprávne právne posúdenie. Platná právna úprava ku dňu
uzatvoreniu zmluvy o úvere jednoznačne uvádzala, že jednou z obligatórnych náležitostí je aj priemerná
hodnota RPMN, ktorá keď v zmluve o úvere absentovala alebo bola nesprávne uvedená, úver bol

bezúročný a bez poplatkov. Argumentácia žalovaného z jeho vyjadrenia, tak nemá oporu v rozhodujúcej
zákonnej úprave. V tejto súvislosti žalobcovia poukázali na rozsudok Okresného súdu Lučenec v konaní
pod sp. zn. 16Csp/62/2023 zo dňa 16. 10. 2023.
17.3 Druh spotrebiteľského úveru – nesprávne právne posúdenie. Žalobcovia zotrvali na závere, že v
zmluve o úvere nebolo jasne a zrozumiteľne uvedené, o aký druh úveru ide. V čl. II. bod 2. sa uvádza

účel použitia úveru: neurčuje sa, v článku II. bod 14. sa uvádza, že majú byť predložené potvrdenia o
splatení iných úverov (rovnako aj v žiadosti o úvere sa žiada o refinancovanie). Aj samotný žalovaný
jasne uviedol (v súvislosti so skúmaním bonity), že malo ísť o úver na refinancovanie, čo vyplýva z jeho
tvrdenia na 4. strane podaného odporu zo dňa 17. 08. 2023 a taktiež aj z tvrdenia žalovaného na 3.
strane jeho vyjadrenia zo dňa 30. 10. 2023. Žalobca (ako aj každá nestranná tretia osoba) môže iba

„hádať“, o aký druh spotrebiteľského úveru má ísť.
17.4 V ostatnom žalobcovia zotrvali na doterajšej argumentácii.

18. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 22. 05. 2024 k vyjadreniu žalobcov zo dňa 29. 04. 2024
uviedol, že obsah zákonnej povinnosti veriteľa posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský

úver s odbornou starostlivosťou zodpovedá obsahu právnej úpravy, ktorá je platná ku dňu poskytnutia
úveru. Obsah tohto pojmu je teda iný ku dňu 19. 09. 2014 (keď zmluvu uzavreli sporové strany) a iný ku
dňu 30. 09. 2015, keď nadobudol účinnosť zákon č. 35/2015 Z. z., ktorý významne doplnil obsah ust. § 7
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 129/2010 Z. z.).

Pojem odborná starostlivosť nemá univerzálny obsah a musí vždy zodpovedať platnej hmotnoprávnej
úprave. Z uvedeného dôvodu neobstojí argumentácia žalobcov, ktorí zo strany žalovaného požadujú
preukázanie preverovania ich príjmov v Sociálnej poisťovni, vyžadovania bankových výpisov a pod.
Žalovaný postupoval pri poskytnutí úveru žalobcom v súlade s platným ust. § 7 ods. 1, 2 zákona
č. 129/2010 Z. z. Obsah povinnosti veriteľa posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať úver s odbornou

starostlivosťou v celom rozsahu zodpovedal článku 8 Smernice EP a Rady č. 2008/48/ES s označením
„Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa“.
18.1 V zmysle vyššie uvádzanej právnej úpravy, žalovaný pri posudzovaní schopnosti žalobcov
splácať úver mal povinnosť vziať do úvahy dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku
spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľov a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Všetky uvedené

kritériá žalovaný s odbornou starostlivosťou zodpovedajúcou platnej právnej úprave posúdil, pričom
významným faktorom bol v tomto prípade predovšetkým dôvod poskytnutia úveru, ktorý deklarovali
žalobcovia v žiadosti o poskytnutie úveru, a to refinancovanie úveru čerpaného od Všeobecnej
úverovej banky, a.s. vo výške 14.500,- eur, ako i dvoch kontokorentných úverov (VÚB, a.s. 1.400,-
eur a SLSP, a.s. 664,- eur). Pri refinancovaní úveru, ktorý je spotrebiteľom riadne splácaný, je

namieste dôvodný predpoklad o schopnosti spotrebiteľa splácať aj nový úver, pričom pokiaľ pôvodný
(refinancovaný) spotrebiteľský úver poskytla banka, je tu predpoklad, že v krátkom časovom rozmedzí
bola úveruschopnosť spotrebiteľa preverovaná dvoma veriteľmi. Žalovaný si svoje zákonné povinnosti
podľa ust. § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. splnil a od spotrebiteľov získal údaje o ich príjmoch, výdavkoch
a zadlženosti, ktoré overil okrem iného dopytom v Spoločnom registri bankových informácií (ďalej

aj SRBI), čo možno považovať za hodnoverný dôkaz o ich schopnosti splácať úvery, ktoré im boli
poskytnuté.
18.2 Žalobcovia sa v tomto konaní domáhajú toho, aby žalovaný preukázal splnenie svojej povinnosti
posúdiť ich schopnosť splácať úver, pričom požadujú preukázanie splnenia tejto povinnosti nad rozsahstanovený platnou právnou úpravou. Takýto postup je neprijateľný a akékoľvek vymáhanie tejto
povinnosti nad zákonom stanovený rozsah by predstavovalo neprípustný arbitrárny prístup.
18.3 Hlavná výhrada žalobcov spočíva aj v tom, že príjmy žalobkyne v 2. rade za celý kalendárny rok

2014 neboli na poskytnutie úveru dostatočne vysoké a túto skutočnosť mal žalovaný už v deviatom
mesiaci roka 2014 odhaliť a úver neposkytnúť. Splnenie tejto požiadavky bolo objektívne nemožné,
pričom je potrebné upozorniť, že túto skutočnosť by žalovaný nemusel odhaľovať ani pri sprísnených
podmienkach posudzovania úveruschopnosti spotrebiteľa, doplnených do ust. § 7 zákona č. 129/2010
Z. z. s účinnosťou od 01. 01. 2017, keďže by sa na neho vzťahovala explicitná výluka z podrobného

preverovania bonity spotrebiteľa pri refinancovaní úveru.
18.4 Skutočnosť, že žalobcovia úver splatili, dodržali splátkový kalendár, nedomáhali sa zmeny výšky
splátok alebo ich odkladu, je významným faktorom pri rozhodovaní o bezpoplatkovosti a bezúročnosti
úveru z dôvodu výhrad k správnosti postupu žalovaného pri posudzovaní bonity spotrebiteľov pred
poskytnutím úveru, čo vyplýva aj zo záverov rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky v konaní
pod sp. zn. 33Cdo 1819/2023 zo dňa 27. 09. 2023, v ktorom konštatoval, že dokonca aj v situácii, keď

veriteľ pri posúdení bonity dlžníka pochybil, ale dlžník úver splatil, nemôže byť zmluva o spotrebiteľskom
úvere postihnutá sankciou neplatnosti (pozn. obdobná česká právna úprava posudzovania bonity
spotrebiteľa, na rozdiel od slovenskej právnej úpravy, spája s porušením povinnosti poskytovateľa
úveru posúdiť bonitu spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou, sankciu neplatnosti zmluvy). Súd sa
v uvedenom rozsudku podrobne zaoberal aj zmyslom a podstatou povinnosti veriteľa posudzovať

schopnosť spotrebiteľa splácať úver, ktorou je predovšetkým ochrana spotrebiteľa pred predčasným
zosplatnením úveru a speňažením veci, ktorá veriteľovi slúži ako zabezpečenie. Keďže nijakým
spôsobom nebolo preukázané, že by pri poskytnutí úveru žalovaný pochybil, je žaloba nedôvodná a
súd by žalobcom nemal poskytnúť právnu ochranu. V tomto smere žalovaný poukázal aj na obsah
disentu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Milana Ľalíka, ktorý vo veci pod sp. zn.

I. ÚS 547/2012 vyjadril názor na neprimeranú ochranu spotrebiteľa, ktorý nebol úverovým vzťahom
nijako poškodený, ani ohrozený. Žalovaný ako veriteľ v danom prípade je vystavený riziku, že desať
rokov po tom, ako poskytol úver bonitným spotrebiteľom, ktorí všetky predchádzajúce a rovnako aj
tento konkrétny úver riadne splácali a splatili, bude musieť žalobcom vrátiť podstatnú časť príslušenstva
a poplatkov. V priebehu konania žalobcovia ani bližšie nevysvetlili, ako k uplatnenej sume dospeli,

pretože úver bol splatený dňa 23. 09. 2021, pričom žalobcovia uviedli, že k bezdôvodnému obohateniu
došlo po prvý raz dňa 23. 08. 2019, keď splatili celkovo 15.000,- eur, čo tvorí istinu úveru, pričom
nijako nezohľadnili, že v zmluve o úvere boli dojednané anuitné splátky, ktorých súčasťou sú splátky
istiny, úrokov aj poplatkov. Účelom právnej úpravy nepochybne nemá byť postihovanie veriteľov za
formálne subjektívne pociťované nedostatky zmlúv o spotrebiteľských úveroch, ktoré dlžníci uplatnia s

niekoľkoročným odstupom po ukončení úverového vzťahu.
18.5 Je neprijateľné a v rozpore s princípom právnej istoty, aby sa spotrebiteľ dva roky po
bezproblémovom splatení úveru a ukončení záväzkového vzťahu, bez preukázania, že mu bola
spôsobená škoda alebo ujma, mohol domáhať bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru len na základe
vykonštruovaných tvrdení o pochybení veriteľa, ku ktorým malo dôjsť ešte pred poskytnutím úveru podľa

právnej úpravy, ktorá explicitne neupravovala obsah povinnosti veriteľa posudzovať úveruschopnosť
spotrebiteľa.
18.6 Žalovaný zotrval na svojej argumentácii k otázke priemernej RPMN a druhu spotrebiteľského úveru.

19. Žalobcovia podali ďalšie vyjadrenie zo dňa 21. 11. 2024 k vyjadreniu žalovaného zo dňa 23. 10. 2024

(vyjadrenie žalovaného s takýmto dátumom sa v súdnom spise nenachádza – poznámka odvolacieho
súdu).
19.1 Poukázali na to, že ak uviedli svoj príjem, žalovaný ako dodávateľ finančnej služby mal vykonať
úkony smerujúce k objektivizácii údajov uvedených v žiadosti o úver. Žalovaný nepreveril ich príjmy,
a preto nemohol objektívne a správne zohľadniť ich príjmovú zložku.

19.2 Zmluva o úvere jasne a zrozumiteľne ustanovovala, že nejde o refinančný úver, ale o bezúčelový
úver (čl. II. bod 2. zmluvy o úvere) a zároveň, že peňažné prostriedky budú jednorazovo a bezhotovostne
zaplatené na inkasný účet klientov (čl. II. ods. 5, zmluvy o úvere). Poukázali aj na čl. II. bod 13. zmluvy
o úvere, ktorý upravoval podmienky čerpania úveru a v ktorom sa neuvádza nič o refinancovaní iných
úverov. Jedine v situácii, kedy by bol úver poskytovaný ako účelový a priamo na účty iných veriteľov, voči

ktorým mali mať žalobcovia záväzky, došlo by k ich zániku splnením a bolo by možné bez akýchkoľvek
pochybností tvrdiť, že tieto úvery netreba započítavať do výdavkovej zložky žalobcov pri skúmaní
schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Uvedený postup žalovaného však nemá v predmetnom úverovom
vzťahu zmluvný základ a oporu v uzatvorenej zmluve o úvere, ktorú sám žalovaný pripravil. Z uvedenéhodôvodu nemožno hovoriť o zabezpečení zníženej zaťaženosti žalobcov, ale iba o zadefinovaní si
situácie, ktorá spadá pod „prípady neplnenia“. Neexistovala totiž žiadna záruka, že úverom budú
splatené nejaké iné ich záväzky a zmluvný produkt nebol nastavený ako „refinančný úver“. S použitím

logického výkladového pravidla argumentum e contrario vyplýva, že v iných prípadoch ako tých, ktoré sú
ustanovené v ust. § 7 ods. 24 zákona č. 129/2010 Z. z., je veriteľ povinný postupovať podľa ust. § 7 ods.
20 písm. a/ až d/ tohto zákona, čo v danej veci nebolo preukázané. V tejto súvislosti žalobcovia poukázali
na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 14CoCsp/8/2024 zo dňa 25. 06. 2024.
19.3 V ostatnom žalobcovia zotrvali na svojej predchádzajúcej argumentácii.

20. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (ust. § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v
znení neskorších predpisov – ďalej len CSP) zistil, že odvolanie bolo podané proti rozsudku súdu prvej
inštancie, proti ktorému je odvolanie prípustné, oprávnenou stranou sporu – žalobcami v 1. a 2. rade, v
neprospech ktorých bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote (ust. § 355 ods. 1, § 359, § 362 ods.
1 CSP) a konštatoval, že odvolanie má zákonom stanovené náležitosti a obsahuje zákonom stanovené

odvolacie dôvody (ust. § 127, § 363, § 365 ods. 1 CSP). Následne odvolací súd, viazaný rozsahom
podaného odvolania žalobcov v 1. a v 2. rade, odvolacími dôvodmi ako i súdom prvej inštancie zisteným
skutkovým stavom (ust. § 379, § 380 ods. 1, 2, § 383 CSP) prejednal podané odvolanie bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario), pričom dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné a vo veci rozhodol rozsudkom (ust. § 392 CSP) tak, že rozsudok súdu prvej inštancie podľa

ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
20.1 Odvolací súd svoj rozsudok verejne vyhlásil dňa 16. 04. 2025, keď v zmysle ust. § 219 ods. 3 za
použitia ust. § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli
súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

21. Podľa § 52 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
účinnom do 31. 12. 2014, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá

je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
21.1 Podľa § 53 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky,
ktorésatýkajúhlavnéhopredmetuplneniaaprimeranosticeny,aktietozmluvnépodmienkysúvyjadrené

určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
21.2 Podľa § 54 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže

vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa
priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

22. Podľa § 25f ods. 1, 6 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a

pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
ustanoveniami tohto zákona sa od 1. apríla 2015 spravujú aj právne vzťahy upravené týmto zákonom,
ktoré vznikli pred 1. aprílom 2015; vznik týchto vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. aprílom
2015 sa však posudzujú podľa predpisov účinných pred 1. aprílom 2015, ak v odsekoch 2 až 6 nie je
ustanovené inak.

Zmluvyospotrebiteľskomúvereuzatvorenédo31.marca2015sapovažujúzazmluvyospotrebiteľskom
úvere uzatvorené podľa predpisu účinného od 1. apríla 2015.23.Podľa§1ods.1,2zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaoinýchúverochapôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom
do 31. 12. 2014, tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského

úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru,
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených
s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.
Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej

finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona nemožno
poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti.
23.1 Podľa § 7 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom
úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť
s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy
najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa

a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.
Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné
na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa
využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným
zákonom.

23.2 Podľa § 9 ods. 1, 2 písm. a/, f/, g/, i/, j/, k/, y/ vyššie citovaného zákona, zmluva o spotrebiteľskom
úveremusímaťpísomnúformu.Každázmluvnástranadostanenajmenejjednojejvyhotovenievlistinnej
podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.
Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka18 musí
obsahovať tieto náležitosti:

a/ druh spotrebiteľského úveru,
f/ dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
g/ celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
i/ úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,

ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
j/ ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané

na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k/ výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,

y/ priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota

ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok.
23.3 Podľa § 11 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov, ak
a/ zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,

b/ zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y),
c/ zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo
d/ v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa,

e/ veriteľ spotrebiteľský úver poskytne finančnými prostriedkami v hotovosti.
Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od
spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti
podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa§ 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o
príjmoch,výdavkocharodinnomstavespotrebiteľaalebobeznahliadnutiadopríslušnejdatabázyúdajov
o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.

23.4 Podľa § 21 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, veriteľ je povinný predkladať Ministerstvu financií
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) a Národnej banke Slovenska údaje o novoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch.
Ministerstvo alebo ním určená osoba zverejňuje na webovom sídle ministerstva informácie z údajov
podľa odseku 1. Národná banka Slovenska na svojom webovom sídle zabezpečí komunikačné

prepojenie umožňujúce sprístupnenie informácií zverejnených podľa predchádzajúcej vety.

24. Podľa § 451 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonníka v znení neskorších predpisov,
kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový

prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
24.1 Podľa § 456 vyššie citovaného zákona, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu,
na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
24.2 Podľa § 457 vyššie citovaného zákona, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z
účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

24.3Podľa§458ods.1vyššiecitovanéhozákona,musísavydaťvšetko,čosanadobudlobezdôvodným
obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada.

25. Žalobcovia v 1. a 2. rade (ďalej aj žalobcovia) namietali proti rozsudku súdu prvej inštancie

odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP, t. j. že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

25.1 Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených

záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
25.2 Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods.1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového

stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre
jeho rozhodnutie, je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.

Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
sust.§191CSP,atovzhľadomnato,žesúdbuďvzaldoúvahyskutočnosti,ktorézvykonanýchdôkazov
alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu,

keďjelogickýrozporvhodnotenídôkazov,príp.poznatkov,ktorévyplynulizprednesovstránsporualebo
ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti alebo,
keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ust. § 191 až § 194 CSP.
25.3 K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. j. zo
skutkového zistenia vyvodzuje, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkovýstav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

26. Odvolací súd dospel k záveru, že vyššie uvedené a žalobcami uplatnené odvolacie dôvody neboli
naplnené.
26.1 Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie skutkového stavu,
ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán
nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, ani že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti,

ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,
prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne
zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani
nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci.

26.2 Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, pričom vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. §
191 ods. 1, 2 CSP. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver a svoj rozsudok aj náležite odôvodnil. Dôvody rozsudku súdu
prvej inštancie sú správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce, odvolací súd sa s nimi stotožňuje

a odkazuje na ne. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
iné rozhodnutie vo veci, pričom ani odvolacie námietky žalobcov nemali vplyv na vecnú správnosť
rozsudku súdu prvej inštancie a neboli spôsobilé privodiť zmenu odvolaním napadnutého rozsudku.
S poukazom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. §
387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

27. Žalobcovia vo svojom odvolaní (v jeho podstatnej časti) zopakovali a podrobnejšie rozviedli svoje
námietky a argumenty prednesené v žalobe a v priebehu konania, s ktorými sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia súd prvej inštancie dôsledne vyporiadal, ako aj s tým, prečo na ne neprihliadol. Na
zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcov odvolací súd

uvádza nasledovné:
27.1 Podstatnou odvolacou námietkou žalobcov bolo tvrdenie, že žalovaný pred uzavretím zmluvy
o úvere zo dňa 19. 09. 2014 neskúmal, resp. nedostatočným spôsobom a bez odbornej starostlivosti
skúmal a overoval ich bonitu, teda schopnosť splácať úver, čo treba považovať za hrubé porušenie
povinnosti žalovaného ako veriteľa podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do

31. 12. 2014, v dôsledku čoho treba považovať ním poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov podľa
ust. § 11 ods. 2 tohto zákona. Odvolací súd (rovnako súd prvej inštancie) nemal pochybnosti o tom, že
povinnosťou žalovaného ako veriteľa bolo pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere so žalobcami
ako spotrebiteľmi posúdiť s odbornou starostlivosťou ich schopnosť splácať spotrebiteľský úver, pričom
do úvahy mal vziať najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,

ich príjem, resp. aj účel spotrebiteľského úveru. Žalovaný aj podľa názoru odvolacieho súdu preukázal,
že schopnosť žalobcov splácať úver posudzoval s odbornou starostlivosťou, keď v konaní predložil
listiny s dátumom vytvorenia 02. 09. 2014 (teda pred poskytnutím úveru) týkajúce sa žalobcu v 1. rade
a žalobkyne v 2. rade, ktoré obsahovali kompletné informácie o ich úverových záväzkoch získané z
bankového registra SRBI a v ktorých boli zahrnuté splátkové i nesplátkové úvery, kreditné karty, počty

zmlúv existujúcich i ukončených, výšku jednotlivých záväzkov aj výšku mesačných splátok jednotlivých
úverov. Rovnako tak žalovaný vychádzal i zo žiadosti žalobcov zo dňa 02. 09. 2014 o poskytnutie úveru
(bezúčelový úver na refinancovanie), v ktorej okrem iného uviedli svoje osobné údaje (rodinný stav,
počet dospelých a nezaopatrených detí, údaje o zamestnaní), finančné údaje (výška príjmov u žalobcu
v 1. rade 650,- eur mesačne, u žalobkyne v 2. rade 1.300,- eur mesačne, výdavky na bývanie 150,- eur

mesačne, mesačné platby 50,- eur, iné výdavky 20,- eur mesačne, záväzky a ich výšku v inej banke),
vrátane údajov o kreditnej karte.
27.2 Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej žalovanému ako veriteľovi a dodávateľovi v
ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková,
resp. sociálna situácia žalobcov ako dlžníkov a spotrebiteľov, ale akým spôsobom veriteľ pristupoval

k zisťovaniu a hodnoteniu ich schopnosti splácať úver. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi
na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s
odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať
ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadnevyhodnotiť. V ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. je zakotvená sankcia pre prípad, že veriteľ
hrubo porušil svoju povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver, pričom touto sankciou je, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za

hrubé porušenie povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 31. 12.
2014 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch,
výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo posudzovanie tejto schopnosti bez nahliadnutia do
príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.
Uvedené znamená, že veriteľ je povinný posudzovať schopnosť spotrebiteľa splácať úver, ale môže sa

rozhodnúť medzi dvoma spôsobmi, a to vyžiadaním údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave
spotrebiteľa alebo nahliadnutím do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch. Nevyžaduje sa teda
použitie obidvoch spôsobov posudzovania schopnosti splácať úver, čo je vyjadrené v ust. § 11 ods. 2
zákona č. 129/2010 Z. z. použitím spojky „alebo“. Nevykonanie jedného z týchto spôsobov nemožno
automaticky sankcionovať tým, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, pretože sankcia
v zmysle dikcie zákona nastupuje až v prípade, ak veriteľ nepristúpi k posúdeniu schopnosti spotrebiteľa

splácať úver ani jedným zo zákonom stanovených spôsobov. V danom prípade odvolací súd, rovnako
akosúdprvejinštanciedospelktomuzáveru,ževeriteľneporušilsvojupovinnosťvzmysleust.§7ods.1
zákonač.129/2010Z.z.aúverposkytnutýžalobcomnemožnopovažovaťzabezúročnýabezpoplatkov,
nakoľko veriteľ posudzoval schopnosť žalobcov splácať úver jednak na základe údajov, ktoré uviedli
v žiadosti o poskytnutie úveru (bezúčelový úver na refinancovanie) a zároveň nahliadol do príslušného

registra, čo preukazujú ním predložené listiny zo dňa 02. 09. 2014 týkajúce sa oboch žalobcov. Dôkazom
toho, že žalovaný posudzoval schopnosť žalobcov splácať úver s odbornou starostlivosťou bol aj
protokol o schválení úveru a jednoznačne skutočnosť, že žalovaný žalobcom schválil a poskytol úver
v sume 15.000,- eur, napriek tomu, že žiadali o úver v sume 21.000,- eur. S poukazom na uvedené potom
nemožno konštatovať, že žalovaný poskytol žalobcom úver bez akýchkoľvek údajov o ich príjmoch,

výdavkoch a rodinnom stave alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra. Nejde
preto o hrubé porušenie povinností veriteľa podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., ako to tvrdili
žalobcovia.
27.3 Žalobcovia k žalobe pripojili údaje z daňového priznania žalobkyne v 2. rade za rok 2014,
v ktorom je uvedený základ dane v sume 1.034,36 eur. K týmto údajom však nebolo možné prihliadať,

nakoľko žalobcom bol úver poskytnutý v septembri 2014, kedy daňové priznanie žalobkyne za rok 2014
neexistovalo, neboli známe údaje z neho a žalobkyňa v 2. rade v žiadosti o poskytnutie úveru uviedla
príjem z podnikania v sume 15.600,- eur, pričom sa jednalo o príjem za rok 2013 a nie za rok 2014,
pretože ten v čase uzavretia zmluvy o úvere nebol známy.
27.4 Na základe uvedeného možno preto uzavrieť, že žalobcovia nepreukázali, že žalovaný pri

poskytnutí úveru nepostupoval s odbornou starostlivosťou a hrubo porušil povinnosti vyplývajúce
z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Samotné zákonodarcom použité slovné spojenie „s
odbornou starostlivosťou“ vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Uvedené vyplýva už zo
znenia samotnej dôvodovej správy, t. j., že zmyslom a účelom zákonodarcu prijať uvedené zákonné
ustanovenie bolo, aby sa úver považoval za bezúročný a bez poplatkov v tých prípadoch, ak veriteľ pri

overovaní bonity spotrebiteľa nebude mať žiadne informácie o spotrebiteľových príjmoch, výdavkoch
a rodinnom stave spotrebiteľa alebo nebude bonitu spotrebiteľa skúmať prostredníctvom nahliadnutia
do príslušných databáz, ktoré obsahujú informácie slúžiace na hodnotenie bonity spotrebiteľa. Cieľom
zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky
riadnesplácať.Spoukazomnavyššieuvedenépotomnemožnopovažovaťúver,ktorýžalovanýposkytol

žalobcom v septembri 2014 za bezúročný a bez poplatkov v zmysle ust. § 11 ods. 2 druhej vety vyššie
uvedeného zákona. Naviac žalobcovia poskytnutý úver riadne splácali v zmysle splátkového kalendára
v pravidelných mesačných splátkach v sume 256,05 eur a úver riadne splatili dňa 23. 09. 2021, čo bola
podľa zmluvy konečná splatnosť úveru, na ktorý žalobcovia zaplatili sumu 21.557,50 eur. Takmer dva
roky po splatení uvedenej sumy úveru, žalobcovia podali dňa 22. 09. 2023 na súd prvej inštancie žalobu,

ktorou sa domáhali od žalovaného zaplatenia sumy 3.852,70 eur tvrdiac, že úver, ktorý im žalovaný
poskytol v sume 15.000,- eur je bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní poukazovali na
viaceré rozsudky krajských súdov tvrdiac, že tieto súdy správne chápu zmysel a účel procesu skúmania
bonity, odvolací súd k tomu uvádza, že týmito rozsudkami nie je viazaný, naviac je toho názoru, že tieto
rozsudky sa týkali inej skutkovej situácie (veritelia vyhlásili zosplatnenie úveru), ako bola zistená v tejto

predmetnej veci, a preto nebolo dôvodné na ne poukazovať.

28. Ďalšou odvolacou námietkou žalobcov bolo tvrdenie, že súd prvej inštancie nesprávne právne
posúdil priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej aj priemerná hodnota RPMN),pričom poukazovali na nimi predloženú listinu (č. l. 40 súdneho spisu) s označením „súhrnná informácia
o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 2. štvrťrok
2014“ zo dňa 30. 06. 2014, v ktorej je okrem iného uvedená RPMN pri ostatných spotrebiteľských

úveroch so splatnosťou nad 5 rokov do 10 rokov v hodnote 12,08 %. Podľa žalobcov mal žalovaný túto
hodnotu uviesť v zmluve ako priemernú hodnotu RPMN. Žalovaný predložil listinu (č. l. 123 súdneho
spisu) s označením „súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých úveroch veriteľmi za 2. štvrťrok
2014“ zo dňa 30. 06. 2014, v ktorej je okrem iného uvedená RPMN pri ostatných spotrebiteľských
úveroch a pri úvere vo výške viac ako 6.500,- eur so splatnosťou nad 5 do rokov do 10 rokov je jej

hodnota 10,86 %. Túto priemernú hodnotu RPMN žalovaný uviedol aj v 18. bode zmluvy o úvere zo dňa
19. 09. 2014 uzavretej medzi žalobcami a žalovaným.
28.1 Námietku žalobcov o nesprávnom právnom posúdení priemernej RPMN odvolací súd nepovažoval
za dôvodnú. V súvislosti s touto námietkou odvolací súd uvádza, že je potrebné zásadne odlišovať
medzi priemernou hodnotou RPMN, vzťahujúcou sa k obdobnému typu spotrebiteľského úveru (ako
bol poskytnutý žalobcom), ktorá vychádza zo štatistických ukazovateľov vyplývajúcich z informácií

poskytovaných veriteľmi Ministerstvu financií SR a údajom RPMN ako ročnou percentuálnou mierou
nákladov priamo sa vzťahujúcou k rozsahu záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a identifikujúcou
pomer výšky nákladov spotrebiteľa k poskytovanej sume. Údaj o RPMN žalobcovia v odvolaní
nenamietali. Zmluva o spotrebiteľskom úvere by mohla byť považovaná za bezúročnú a bez poplatkov
(ako sa toho domáhali žalobcovia) iba v prípade, ak nesprávne a v neprospech spotrebiteľa bola

uvedená tá hodnota RPMN, ktorá bola určená na základe rozsahu záväzku spotrebiteľa z konkrétnej
posudzovanej zmluvy, ale nie v prípade, ak išlo o štatistický priemerný údaj (priemernú hodnotu RPMN).
Akovyplývazust.§9ods.2písm.y/zákonač.129/2010Z.z.vzneníúčinnomdo31.12.2014priemerná
hodnota RPMN pochádzala z údajov o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch zverejňovaných
Ministerstvom financií SR za každý štvrťrok. Veriteľ tak mohol v zmluve uvádzať len údaj, ktorý bol v

čase uzavretia zmluvy zverejnený a dostupný na webovom sídle Ministerstva financií SR, resp. Národnej
banky SR (ust. § 21 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z.).
28.2 Údaj o priemernej hodnote RPMN pre podobný produkt na trhu je informatívny údaj, ktorý bol veriteľ
v zmysle ust. § 9 ods. 1 písm. y/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014 povinný uviesť
v zmluve. Úlohou tohto údaju bolo poskytnúť spotrebiteľovi pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom

úvereokamžitúinformáciuotom,čiúver,ohľadomktoréhosachystáuzavrieťúverovúzmluvusohľadom
na jeho RPMN (ktorá musí byť súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako jej obligatórna náležitosť
podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z.) je v porovnaní s obdobnými úvermi poskytovanými
na trhu s úvermi výhodný alebo nie, čo môže mať rozhodujúcu váhu pri rozhodovaní spotrebiteľa o
akceptácii podmienok navrhovaných dodávateľom. Dodávateľ musel podľa ust. § 9 ods. 2 písm. y/

zákona č. 129/2010 Z. z. v znení do 31. 12. 2014 uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere aj údaj
o priemernej hodnote RPMN, ktorý je v zmysle uvedeného ustanovenia zverejnený podľa ust. § 21
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Ministerstvom financií SR zo súhrnných údajov poskytnutých veriteľmi
za príslušný kalendárny štvrťrok. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzavretá dňa 19.
09. 2014, a preto bolo potrebné uviesť v nej priemernú hodnotu RPMN za 2. štvrťrok 2014. Súd prvej

inštancie konštatoval, že v úverovej zmluve zo dňa 19. 09. 2014 je uvedená priemerná hodnota RPMN
10,86 %, pričom podľa súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch
veriteľmi za 2. štvrťrok 2014 za taký druh spotrebiteľského úveru, ako bol poskytnutý žalobcom (viac
ako 6.500,- eur so splatnosťou od 5 do 10 rokov), bola priemerná hodnota RPMN vo výške 10,86
%. Veriteľ žalobcov (žalovaný v tomto súdnom konaní) teda uviedol v úverovej zmluve zo dňa 19.

09. 2014 platnú priemernú hodnotu RPMN podľa súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch veriteľmi, pričom žalobcovia sa domáhali toho, že v zmluve o úvere mala
byť uvedená priemerná hodnota RPMN 12,08 %, ktorá vyplýva zo súhrnných informácií o údajoch o
novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk. Podľa ust. § 11
ods. 1 písm. b/, d/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014 sa poskytnutý spotrebiteľský

úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti
podľa ust. § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ tohto zákona, resp. ak je v zmluve o spotrebiteľskom úvere
uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Zmluva uzavretá
medzižalobcamiažalovanýmobsahovalaúdajopriemernejhodnoteRPMNprepríslušnýspotrebiteľský
úver platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenej Ministerstvom financií SR

podľa ust. § 21 ods. 2 uvedeného zákona za príslušný kalendárny štvrťrok, teda priemerná RPMN
vychádzala z údajov veriteľov podľa ust. § 21 ods. 1 tohto zákona, ktoré boli povinní predkladať o
novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch a ust. § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. teda
nebolo porušené.28.3Nadoplnenieodvolacísúdďalejuvádza,žeprekonštatovanie,žeúverjebezúročnýabezpoplatkov
v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d/ tohto zákona nepostačuje len samotné nesprávne uvedenie hodnoty
RPMN vzťahujúcej sa ku konkrétnemu úveru, ale kumulatívne musí byť naplnená aj druhá podmienka,

a to tá, že RPMN musí byť uvedená v zmluve nesprávne v neprospech spotrebiteľa. Pri hodnotení
toho, či je údaj o priemernej hodnote RPMN v neprospech spotrebiteľa platí opačný princíp, ako pri
hodnotení nesprávne uvedeného údaju o RPMN predmetného úveru. Kým nesprávne uvedená RPMN
úveru je v neprospech spotrebiteľa vtedy, keď je v zmluve uvedená nižšia, ako v skutočnosti je (t.
j., ak spotrebiteľ v skutočnosti ročne „preplatí“ viac, ako deklaruje dodávateľ v zmluve), nesprávne

uvedená priemerná hodnota RPMN je v neprospech spotrebiteľa vtedy, keď je v zmluve uvedená
vyššia, ako v skutočnosti je (t. j., ak dodávateľ v zmluve deklaruje, že priemerná hodnota RPMN
obdobných úverov na trhu je vyššia, ako v skutočnosti). Pokiaľ teda v predmetnej veci bola za 2. štvrťrok
2014 priemerná hodnota RPMN 12,08 % (údaj zo súhrnnej informácie o údajoch o novoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk, na ktorý poukazovali žalobcovia),
pričom v zmluve je uvedená priemerná hodnota RPMN vo výške 10,86 %, (údaj zo súhrnnej informácie

o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi), potom v zmluve uvedená priemerná
RPMN 10,86 % bola v prospech žalobcov. Úver, ktorý žalovaný poskytol žalobcom teda nemožno
považovať za bezúročný a bez poplatkov (ako sa toho domáhali žalobcovia), nakoľko zmluva o úvere
obsahovala údaj o priemernej hodnote RPMN tak, ako to vyplýva z ust. § 9 ods. 1 písm. y/ zákona č.
129/2010 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014, pričom táto priemerná hodnota RPMN bola určená

na základe údajov poskytnutých veriteľmi o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch v nadväznosti
na ust. § 21 ods. 1, 2 tohto zákona a nebola v neprospech žalobcov ako spotrebiteľov. Ani prípadné
nesprávne uvedenie len priemernej hodnoty RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere (bez ohľadu na
povahu odchýlky) a podobne tiež nesprávne uvedenie RPMN v prospech spotrebiteľov samo osebe
nespôsobujebezúročnosťúveru,aninemožnosťveriteľažiadaťvsúvislostisposkytnutímúverupoplatky

(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/152/2022 zo dňa 13. 02. 2025). Žalobcovia nesprávne
uvedenie RPMN týkajúce sa priamo poskytnutého úveru v odvolaní nenamietali, preto sa odvolací súd
posudzovaním tejto hodnoty nezaoberal.

29. Ďalšou odvolacou námietkou žalobcov bolo tvrdenie, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 19.

09. 2014 nie je jasne a zrozumiteľne uvedené, o aký druh úveru sa jedná. Ani túto odvolaciu námietku
nepovažoval odvolací súd za dôvodnú. Ustanovenie § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. obsahuje viaceré
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. S porušením niektorých z nich ust. § 11 uvedeného zákona
spája bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. V zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. a/ zákona č. 129/2010
Z. z. musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať „druh spotrebiteľského úveru“. Pokiaľ zmluva

o spotrebiteľskom úvere neobsahuje predmetnú náležitosť potom sa považuje spotrebiteľský úver za
bezúročný a bez poplatkov.
29.1 Žalobcovia v žiadosti o poskytnutie úveru zo dňa 02. 09. 2014 požiadali žalovaného o poskytnutie
úveru s vyznačením „bezúčelový úver na refinancovanie“. Zo zmluvy o úvere zo dňa 19. 09. 2014
vyplýva, že jej predmetom bol záväzok banky (žalovaný v tomto konaní) poskytnúť v prospech dlžníka

(žalobcovia v tomto konaní) spotrebiteľský úver. V základných podmienkach úveru je uvedené, že účel
použitia úveru sa neurčuje. Na základe predložených listinných dokladov súd prvej inštancie správne
uzavrel, že žalovaný ako veriteľ poskytol žalobcom ako dlžníkom úver, o ktorý žiadali, teda spotrebiteľský
bezúčelový úver, ktorý žalobcovia použili na refinancovanie iných úverov. Správne pritom poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 7Cdo 241/2020 zo dňa 28. 02. 2022, podľa ktorého

„Zákonnánáležitosťuvedeniadruhuspotrebiteľskéhoúverupodľa§9ods.2písm.a/zákonač.129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov je splnená, ak z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že sa jedná o
bezúčelový spotrebiteľský úver“. Súdom prvej inštancie zvolená interpretácia ust. § 9 ods. 2 písm. a/
zákonač.129/2010Z.z.jevokolnostiachposudzovanejvecisprávnaazodpovedajúca(aj)účeluzákona

č. 129/2010 Z. z. (napr. ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ uvedeného zákona).

30. Žalobcovia v predmetnej veci neuniesli dôkazné bremeno svojich tvrdení o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, ktorý im poskytol žalovaný na základe zmluvy o úvere zo
dňa 19. 09. 2024. Rovnako tak žalobcovia neuniesli bremeno tvrdenia, že na strane žalovaného

vzniklo bezdôvodné obohatenie na ich úkor. Nimi uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej
inštancie nebolo možné považovať za opodstatnené. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd,
viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a ust. § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný

v plnom rozsahu, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, voči
žalobcom v 1. a 2. rade, ktorí v odvolacom konaní neboli úspešní. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

32. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 3 ods. 10 veta tretia zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ust. § 393 ods.
2 veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej
mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1, 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 1, 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 1, 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)