Rozhodnutie – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. marec 2024

Súd: Okresný súd Rimavská Sobota
Spisová značka: 3C/17/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6923202921
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lívia Mikulášová
ECLI: ECLI:SK:OSRS:2024:6923202921.5

Rozhodnutie

Okresný súd Rimavská Sobota sudkyňou JUDr. Líviou Mikulášovou v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/X, XXX XX D.,
právne zast. advokátom Mgr. Martinom Jankovičom, so sídlom advokátskej kancelárie Železničná
257/19, 050 01 Revúca, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie 4.623,40 eur

s prísl. takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.500,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9,50% ročne
zo sumy 1.500,- eur od 30. 09. 2023 do zaplatenia v lehote 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta.

III. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100% zo súdom priznanej sumy
v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým bude rozhodnuté o výške trov konania žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

20 3C/17/2023

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 08.08.2023 a po jej zmene doručenej súdu
dňa 07.02.2024 domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 4.623,40 eur s úrokom z omeškania vo
výške 9,50% ročne zo sumy 4.623,40 eur od 28.09.2023 do zaplatenia a nahradil trovy konania v plnom
rozsahu. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca je hasičom vykonávajúcim štátnu službu na Okresnom
riaditeľstve Hasičského a záchranného zboru v Revúcej. Žalobca sa touto žalobou domáha náhrady

škody spôsobenej mu porušením práva Európskej únie z dôvodu nesprávnej resp. neúplnej transpozície
Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04.11. 2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času ( ďalej len „Smernica“) na 48 – hodinový týždenný pracovný čas, a to
konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, za ktorú žalovaný zodpovedá
na princípe absolútnej objektívnej zodpovednosti. Žalobca si v konaní uplatňuje nárok na náhradu
škody, ktorú mu spôsobil žalovaný v dôsledku porušenia únijného práva prostredníctvom nedostatočnej

transpozície Smernice Európskej únie č. 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, čo má za
následok nerešpektovanie únijného práva žalobcu Slovenskou republikou na maximálny priemerný 48
– hodinový týždenný pracovný čas vrátane nadčasov, v dôsledku čoho vznikla žalobcovi škoda z titulu
nemajetkovej ujmy voči štátu. Žalobca v rámci svojich osobných pomerov uvádza, že je ženatý 10 rokov,
spolu s manželkou má 6 – ročného syna. Ako rodina obývajú byt v Revúcej. Pokiaľ ide o záujmy žalobcu,
má rád behanie, plávanie, turistiku. Maloletý syn sa venuje najmä hokeju, s ktorým žalobca v zimnej

sezóne cestuje do Brezna za tréningami.Zo záverov uznesenia Súdneho dvora C -52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že článok
2 smernice Rady 89/391/EHS, ako aj článok 1 ods. 3 Smernice Rady 2003/88/ES sa majú vykladať
v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná

služba, o ktorú ide vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod
2 smernice v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný
pracovný čas vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných
okolností takej závažnosti a rozsahu, ako je napríklad katastrofa. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom
a záchrannom zbore (ďalej len „ ZoHaZZ“) v prílohe 4 bod 6 preberá smernicu, preto je potrebné

prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.
Predmetná vec sa týka porušenia práva Únie pre absentujúcu resp. nesprávnu transpozíciu Smernice
do zákona č. 315/2001 ZoHaZZ, pretože do pracovného času hasiča sa nezarátava aj jeho pracovná
pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej časti (§ 12 ods. 6 v spojení s § 193 zákona č. 315/2001
Z.z. vylúčil aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka práce na služobné pomery hasičov). Absentujúca alebo
nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného

a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9 vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko
za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone
jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a), d) Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri
výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy SR. Preto pasívne vecne legitimovaným subjektom
v konaní o nároku na náhradu škody voči štátu je Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo

vnútra SR ako orgán do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR. Takáto objektívna
zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva Únie dopustil,
resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť (C – 429/09 G.
Fuss bod 46). Ďalej v odôvodnení žaloby poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
( ďalej len Súdny dvor EÚ ) (C – 152/84 , C – 8/81, C – 148/78), v ktorých Súdny dvor EÚ konštatoval,

hoci smernice v zásade nemajú priamy účinok, že určité opatrenia stanovené smernicou môžu mať vo
výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak smernica ešte nebola transponovaná
do vnútroštátneho práva alebo bola transponovaná nesprávne. Priamy účinok smernice je daný vtedy,
ak sú splnené tieto podmienky: a) záväzok obsiahnutý v smernici je jasný, presný a dostatočne určitý,
b) je nepodmienený, c) uplynula lehota na transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku a d) nejde

o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť jednotlivcovi (naopak, priznáva mu nejaké právo). Pri splnení
týchto podmienok sa môžu jednotlivci odvolať na ustanovenia smernice pred orgánom verejnej moci.
Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ ( C – 6/90, C 9/90) má jednotlivec nárok na náhradu škody od
členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Únie. Právny základ nároku podľa žalobcu je daný
v dôsledku porušenia práv žalobcu vyplývajúcich z článku 2 a z článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES,

pričom základ nároku na náhradu škody je daný aj s poukazom na čl. 36 ods. 1 písm. c) d) a e) Ústavy
SR, § 11, § 13 ods. 1 a § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods.
1 a 2 a čl. 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký
počethodínvoľnéhočasu,ktorébyinakvenovalrozvíjaniuosobnýcharodinnýchapriateľskýchvzťahov,
ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu do jeho osobnostných práv (práva na ochranu

zdravia, práva na primeraný odpočinok po práci, práva na vedenie súkromného a rodinného života,
práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci), za čo mu patrí nárok na primerané odškodnenie.
Súdny dvor opakovane vo svojich rozhodnutiach judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku
je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného
času a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti

v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu
skutočne pracovník vykonáva ( C – 437/05, C – 429/09). Nie je tak podstatné, akým spôsobom žalobca
vykonáva služobnú pohotovosť, či je alebo nie je povinný byť bdelý a aktívny počas trvania služobnej
pohotovosti, pokiaľ musí byť po stanovený čas k dispozícii zamestnávateľovi. Bez vplyvu na porušenie
čl. 6 písm. b) Smernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena.

K nemajetkovej ujme dochádzalo podľa žalobcu osobitne v jednotlivých mesiacoch a v priamej príčinnej
súvislosti s porušením smernice potom boli porušené osobnostné práva žalobcu, pričom následne ku
dňu splatnosti mzdy (vždy 10. deň nasledujúceho mesiaca) táto ujma nebola zo strany žalovaného
kompenzovaná v služobnom plate žalobcu navyše o požadovaných 35%, resp. 20%.
Žalobca si predmetné nároky podanou žalobou uplatňuje počnúc splatnosťou mzdy za mesiac júl 2020,

ktorá bola splatná 10.08 až po mzdu za mesiac jún 2023, teda za obdobie troch rokov pred podaním
tejto žaloby na súd.
Žalobca sa podanou žalobou domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch
vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítanédo služobného času. Za primeranú náhradu považuje finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú
mu priznáva ZoHaZZ ako pri nariadenej služobnej pohotovosti (t.j. mimo určenej služobnej pohotovosti).
Má za to, že iná forma odškodnenia v tomto prípade je nepostačujúca napr. morálne zadosťučinenie,

ktorou súdna prax rozumie predovšetkým ospravedlnenie, a to vzhľadom na trvanie zásahu do
osobnostných práv žalobcu (niekoľko rokov). Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti,
ktorémunebolizarátanédofondupracovnéhočasuvžalovanomobdobí(júl2020ažjún2023)vrozsahu
1762,52 hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Pri určení
výšky nemajetkovej ujmy žalobca vychádzal z rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 ZoHaZZ

(15% alebo 30% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac
príslušného kalendárneho roku). V rámci výpočtu výšky nemajetkovej ujmy žalobca uviedol v žalobe
tabuľku výpočtu nemajetkovej ujmy, ktorú vypočítal ako rozdiel náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 zákona
o HaZZ a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a) zákona o HaZZ. Takto vyčíslenú sumu
náhrady nemajetkovej ujmy považuje žalobca za primeranú. Žalobca si spolu s uplatnenou žalovanou
sumou uplatnil aj nárok na zákonný úrok z omeškania od dátumu doručenia žaloby žalovanému do

zaplatenia. Žalobca v súvislosti s priznávaním úrokov z omeškania poukázal na nález Ústavného súdu
ČR, sp. zn. II.ÚS 2149/17 zo dňa 10. 12. 2019, podľa ktorého aby mohla náhrada nemajetkovej ujmy
pozostalým plniť svoju satisfakčnú a preventívno – sankčnú funkciu a sprostredkovane naplniť pozitívne
záväzky plynúce z práva na ochranu súkromného a rodinného života, musí z nej plynúť aj nárok na
úroky z omeškania. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je tak nutne považovať za nárok

majetkovej povahy, t. j. za peňažný dlh, a to bez ohľadu na právny dôvod, z ktorého tento nárok vzišiel.

2. K žalobe žalobca pripojil listinné dôkazy: rozhodnutie o prijatí žalobcu do služobného pomeru na
Okresné riaditeľstvo HaZZ v Revúcej, rozhodnutie o vymenovaní do funkcie hasič, výplatné pásky za
obdobie od júla 2020 do júna 2023, výpisy z plánu služieb (SAP) za obdobie od júla 2020 do júna 2023.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že ustanovenia Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času ( ďalej len „ Smernica“) sa neuplatňujú na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany. Namietal, že vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým

spojený rozvrh služobného času sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené. Podľa
názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich
zásahovú činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo
nadväzuje určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod čl. 2 ods. 2 Smernice

89/391/EHS, v ktorej je uvedené, že táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne
v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad
ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Podľa čl. 1 ods. 4
Smernice 2003/88/ES ustanovenia smernice 89/391/EHS sa úplne uplatňujú na záležitosti uvedené
v odseku 2, bez toho, aby boli dotknuté prísnejšie a/alebo osobitné ustanovenia tejto smernice. Oproti

štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov.
Úlohy, ktoré plnia príslušníci Hasičského a záchranného zboru možno bez akýchkoľvek pochybností
subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice
89/391 EHS, z toho dôvodu žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko ustanovenia Smernice sa na

neho nevzťahujú a teda nie je splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu. V súčasnosti
iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli zverené činnosti služieb civilnej
ochrany neexistujú. Žalovaná ďalej namietala nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, že táto jej
nie je daná. Miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí medzi dvomi samostatnými subjektmi
(Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným

zborom) rozlišovať. Slovenská republika a Ministerstvo vnútra sú dva samostatné a nezávislé subjekty
právnych vzťahov, preto podľa žalovanej nie je možné dospieť k inému záveru než že posúdenie ich
zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať.
Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola
nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia

Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Ďalej žalovaný poukázal na to, že zmysel čl. 2
ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach
§85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku.
Predmetné ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore jasne stanovujú,že za výkon štátnej služby sa považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste
výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času. Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe ide o služobnú

pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného
času, čo je vyjadrené aj vo výške peňažnej za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Podľa
názoru žalovaného, žalobca svojou formuláciou účelovo vystihuje rozdiel medzi určenou služobnou
pohotovosťou a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe, v oboch prípadoch je nesporné,
že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný

pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný
pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo
kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako
7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 17 ods.
3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie
referenčné obdobie na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v kolektívnych zmluvách, tak na celých 12

mesiacov.
Tvrdenie žalovaného o služobnom čase podporuje aj Kolektívna zmluvy vyššieho stupňa pre
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2019 – 2020, na rok 2021 a na rok 2022.
Kolektívna zmluva 2021 a Kolektívna zmluva 2022 rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej služby
a služobnú pohotovosť. Ďalej uviedol, že služobný čas hasičov môže byť rozvrhnutý aj nerovnomerne.

Prinerovnomernerozvrhnutívšaknesmiebyťdĺžkariadnehoslužobnéhočasuvjednotlivýchslužobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je 24 hodín. Podľa
Kolektívnej zmluvy na rok 2019-2020, na rok 2021 a 2022 hasiči, ktorí vykonávajú štátnu službu
s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového

riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 16 hodín vykonávania štátnej
služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávania štátnej služby
v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7/8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene. Pokiaľ ide
o referenčné obdobie, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov.
Uvedené referenčné obdobie však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40

hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Napriek tomu,
že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený
konkrétnym počtom hodín, tak ako to je uvedené v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z.
a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči
vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Podľa žalovaného sa

žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto
sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej
súvislosti s čl. 6 písm. b)m Smernice 2003/88/ES. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody žalovaná
uviedla, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody, pretože veľmi nejasným
spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť,

za ktorú je žalobca odmeňovaný. Počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení
zamestnávateľa, alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho
zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Pri takto
nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený
priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je toho vedomý a dokonca vytvára podmienky

na oddych (spánok) zamestnanca, t. j. žalobcu. Ďalej poukázal na to, že žalobca neprejavil primeranú
snahu na odvrátenie škody, alebo obmedziť jej rozsah, resp. nevyužil všetky dostupné prostriedky
na právnu ochranu, to znamená, že žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že
odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že výkon služobnej
pohotovosti (za ktorú dostáva odmenu) pociťuje ako výraznú ujmu (žalovaná poukázala na rozhodnutie

Súdneho dvora C – 46/93 Brasserie du Pecheur (bod 84). Ďalej uviedol, že žalobca mal možnosť
sa pred nástupom na vykonávanie štátnej služby v Hasičskom a záchrannom zbore oboznámiť so
všetkými podmienkami výkonu služby, a to jednak z voľne prístupných zdrojov na internete (stránky
MV SR, zbierka právnych predpisov), ako aj na informatívnom pohovore v rámci prijímacieho konania.
Z uvedeného vyplýva, že žalobca vopred vedel o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti

a služobnom čase ako aj o ďalších právach a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka s nerovnomerným
rozvrhnutím služobného času vzťahujú a akceptoval ich bez výhrad zložením služobnej prísahy ako
podmienky vzniku služobného pomeru príslušníka. Žalobca počas služobnej pohotovosti nemá určené
činnosti, ktorý má vykonávať a nie sú naňho kladené žiadne úlohy; s výnimkou vyhláseného výjazdu,kedy má prerušenú služobnú pohotovosť a má riadne platený výkon štátnej služby nadčas. Pre
bezpečnosť občanov na úseku požiarnej ochrany je potrebné, aby bola na tento účel zabezpečená
24 hodinová služba, 7 dní v týždni počas celého roka a teda príslušníci Hasičského a záchranného

zboru musia byť k dispozícii od 07:00 hod. do 07:00 hod. nasledujúceho dňa. Pričom však ale aj
počas služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby majú určený čas na oddych a odpočinok.
Počas služobnej pohotovosti sa môže príslušník venovať aj inej činnosti ako práci, ktorú vykonáva
len na základe pokynu zamestnávateľa. Príslušníkovi parí aj odmena za to, že v prípade potreby je
k dispozícii. Z vymedzeného charakteru času služobnej pohotovosti žalovaný má za to, že nemožno

služobnú pohotovosť započítavať do odpracovaného služobného času. Ďalej podľa názoru žalovaného
do maximálneho času pre účely dodržiavania maximálneho týždenného času určeného smernicou
nemožno zarátavať čas, kedy žalobca čerpá náhradné voľno, alebo je na rekondičnom pobyte (benefit
pre príslušníka; s účinnosťou od 01.01.2023 je možné vykonať rekondičný pobyt aj formou aktívneho
odpočinku doma), pretože počas tohto času žalobca nepracuje podľa pokynov zamestnávateľa ani
nevykonáva činnosti vyplývajúce z jeho popisu služobných činností. Preto nemožno takto strávený

čas zarátavať do maximálneho týždenného pracovného času. Žalobca pred podaním žaloby nevyvinul
žiadnu snahu upozorniť zamestnávateľa na údajné porušovanie Smernice, ako tvrdí žalobca v žalobe.
Ak by žalobca pred podaním žaloby riešil odpracované hodiny a ich počítanie so zamestnávateľom,
mohol byť problém vyriešený zmierlivo a bez potreby súdneho konania.
Žalovaný spochybnil výpočet výšky náhrady nemajetkovej ujmy, uviedol, že tabuľky v žalobe nemožno

považovať za dôkaz, nakoľko výpočet žalobcu je veľmi mätúci a predstavuje skôr mzdový nárok.
Žalovaná nesúhlasila s tvrdením, že tento prípad je právne a skutkovo identický s rozhodnutím Súdneho
dvora vo veci Günter Fuss C- 429/09, keďže išlo o mestského hasiča. Namietal aj výšku nemajetkovej
ujmy, ktorá je podľa jeho názoru neprimeraná, a to aj s porovnávaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná
obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcov neporovnateľne vyššia.

Žalobca ani do tohto momentu neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol
v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu,
ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom
preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu
činnosť iných súdov v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné

nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. Pokiaľ ide o výšku náhrady
nemajetkovej ujmy, poukázal na viaceré rozhodnutia iných súdov v obdobných prípadoch, pričom
uviedol,žepriemernávýškadoposiaľpriznanejujmypredstavujesumupribližne1.000,-euraž2.500eur.
Žalovaný ďalej namietal miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu, keďže podľa žalobcu skutočnosť, ktorá
zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia Smernice, ktorá patrí do pôsobnosti

Ministerstva vnútra SR, je miestne príslušným súdom súd, v obvode, ktorého má Ministerstvo vnútra SR
svoje sídlo, teda Mestský súd Bratislava IV.
Žalovaný ďalej namietal žalobcom uplatnené úroky z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy,
pritom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 185/2011 zo dňa
14.03.2012, ktorý uviedol, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na

základe rozhodnutia súdu, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia
sa dlžník dostáva do omeškania. Na základe uvedeného má za to, že žalobcovi právo na zaplatenie
úrokov z omeškania z uplatneného nároku nepatrí.
Žalovaný ďalej vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch za obdobie od júla 2020 – júna 2023. K podaniu žaloby však došlo až

v auguste 2023, t. j. viac ako tri roky od momentu, kedy malo dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových
práv, poukázal pri tom na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/194/2011 zo dňa 27. 11. 2012.
Právne irelevantný je tak dátum splatnosti služobného platu žalobcu, pretože ak sa žalovaný pridrží
argumentácie žalobcu, teda že v tomto prípade sa nejedná o pracovnoprávny spor a žalobca si žalobou
nemaskuje svoje mzdové nároky, nie je potom pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby právne

relevantný dátum splatnosti služobného platu žalobcu.

4. Žalobca vo svojej replike k vyjadreniu žalovaného zotrval na podanej žalobe a naďalej
ju považuje za dôvodnú. K namietanej právomoci súdu prvej inštancie zo strany žalovanej uviedol,
že spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho

prebratia smernice do vnútroštátneho práva je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, ktoré
s poukazom na ust. § 3 ods. 1 CSP prejednávajú súdy. Už z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva,
že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom majú
rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Za nedôvodnú považoval aj námietku nedostatku pasívnejvecnej legitimácie žalovanej, keď uviedol, že štát je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení na
dosiahnutie účelu Smernice, ktorý je zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu Smernice. Keďže Smernica
2003/88/ES je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie do právneho poriadku Slovenskej

republiky je v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím Smernice pasívne vecne
legitimovaný. Ďalej uviedol, že Smernica 2003/88/ES podľa výkladu Súdneho dvora EÚ sa má uplatniť
na činnosti hasičského zboru, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne
činnosti pre zamestnávateľa, skutočnosť, či niekto podľa vnútroštátneho práva je dobrovoľným hasičom
alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k pojmu pracovník relevantná, na takého pracovníka sa

vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/ES (rozsudky C – 397/01, C 403-01, C 429-09). Ďalej uviedol,
že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88 z dôvodu, že zákon č . 315/2001
Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v prílohe č. 4, bod 6 preberá Smernicu. Vo vzťahu k nároku
na náhradu škody pokiaľ žalovaný v podanom vyjadrení uvádza, že článok 17 ods. 1 Smernice č.
2003/88/ ES umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku za predpokladu,
že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany, bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov

naneuplatňovaniejesituácia,keďsajednáoprotipožiarneslužbyaslužbycivilnejochrany,tútonámietku
nepovažuje za dôvodnú, nakoľko hoci v článku 17 smernice č. 2003/88ES bola daná možnosť členským
štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení Smernice podľa čl. 17 ods. 3 písm.
b) smernice, v ktorej je uvedené, že v súlade odstavcom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky len
od článkov 3,4,5,8 a 16, avšak odchýlku od článku 2 alebo 6 Smernica nepripúšťa. Pokiaľ ide o vznik

nároku na náhradu škody, žalobca uviedol, že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušovaním práva
Európskej únie zo strany žalovaného k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), pretože účelom stanovenia
priemerného týždenného pracovného času podľa odôvodnenia Smernice 2003/88 bolo zabezpečenie
potreby odpočinku, ochrany zdravia pre pracovníka, taktiež v dôsledku odpracovania viac hodín ako
bol povinný v rámci Smernice, prichádzal žalobca o čas strávený so svojou rodinou, čas, ktorý by

mohol venovať svojim záľubám. Žalobca nemajetkovú ujmu vyčíslil ako súčet odpracovaných hodín
služobnejpohotovostizasledovanéobdobiearozdielupeňažnejnáhradyvyplácanejzaurčenúslužobnú
pohotovosť podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť
podľa § 122 ods. 2 písm. a) zák. č. 315/2001 Z.z.. Žalobca považuje uplatnenú nemajetkovú ujmu podľa
počtu odpracovaných hodín rovnajúcu sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o hasičskom a záchrannom

zbore pri nariadenej služobnej povinnosti podľa § 122 ods. 2 písm. a) zák. o HaZZ za primeranú.

Ďalej uviedol, že článok 6 písm. b) Smernice, ktorý priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný
pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín, má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom
práva, ktoré môže priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie čl. 6 písm. b)

Smernice 2003/88/ES nebolo prebraté do právneho poriadku Slovenskej republiky správne, pretože
umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do
pracovného času sa v rozpore čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES žalobcovi nezapočítava čas služobnej
pohotovosti. Nedôvodná je aj námietka žalovaného, že medzi porušením práva únie a vznikom škody
nie je príčinná súvislosť z dôvodu, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie

jeho práva a nepožiadal ho o náhradu škody. Podľa judikatúry Súdneho dvora (rozsudky C – 429/09,
C – 445/06) je v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky
využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti
alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Pracovníka je potrebné považovať za slabšiu
stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ

možnosť v jeho právach obmedzovať, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam
zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Pokiaľ
ide o výšku nemajetkovej ujmy, tú žalobca považuje za primeranú, vzhľadom k tomu, že k porušovaniu
práv žalobcu dochádza sústavne, dlhodobo a ani doposiaľ sa nezjednala žiadna náprava. Žalobca
sa domáha zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 4.623,40 eur vyčíslenej ako súčet odpracovaných

hodín služobnej pohotovosti za obdobie od júla 2020 do júna 2023 vrátane a rozdielu peňažnej náhrady
vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. náhrady škody
vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil,
a ktoré mu neboli započítané do služobného času (čo je v rozpore s čl. 2 ods. 1 Smernice), nedomáha
sa nemajetkovej ujmy vyčíslenej za presný počet odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne.

Ďalej súčasťou vyjadrenia bola prehľad priemerného týždenného pracovného času zamestnanca za
rozhodné obdobie ( júl 2020 – jún 2023), kedy došlo u žalobcu k prekračovaniu 48 – hodinového
priemerného pracovného týždňa v rozhodnom období. Takýto prepočet týždenného pracovného času
podľa Smernice vykonal aj Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom rozsudku sp. zn. 14Co/36/2022zo dňa 14.02.2023. Pokiaľ ide o námietky žalovaného týkajúce sa úroku z omeškania z výšky náhrady
nemajetkovej ujmy, žalobca k tomu uvádza, že v podanej žalobe poukázal na novšiu rozhodovaciu
súdnu prax, predovšetkým na rozhodnutia NS SR, a to uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/191/2020 zo dňa

27.01.2022, a v ňom citovanú judikatúru, t.j. napríklad rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/48/2017 zo dňa
30.07.2019, sp. zn. 4Cdo/257/2019 zo dňa 26.02.2020 a sp. zn. 7Cdo/243/2019 zo dňa 28.10.2020,
a tak rozhodnutie NS SR , sp.zn. 6Cdo/185/2011možno považovať za časovo prekonané. Pokiaľ ide
o námietku premlčania, tú žalobca považuje za nedôvodnú a to s poukazom na 5 rozhodnutí Krajského
súdu v Banskej Bystrici, na ktoré žalobca poukázal v úvode vyjadrenia, ale aj v podanej žalobe.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného (tzv. duplika) naďalej zotrval
na svojej skutkovej a právnej argumentácii. Žalovaný považuje žalobu za nekonkrétnu, zmätočnú,
nakoľko žalovanému nie je jasné, čoho sa žalobca domáha. Žalovaný namietal spôsob výpočtu
priemerného týždenného pracovného času počas žalovaného obdobia zo strany žalobcu. Poukázal na
to, že žalobca si pri svojich výpočtoch stanovil dlhšie referenčné obdobie v trvaní až 12 mesiacov, čo

je v rozpore so Smernicou 2003/88/ES, pretože článok 16 Smernice 2003/88/ES umožňuje pre účely
uplatňovania článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) stanoviť referenčné obdobie v maximálnej
dĺžke 4 mesiace. Z uvedeného dôvodu žalovaná považuje žalobcom predložené údaje o priemernom
týždennom pracovnom čase za irelevantné. Ďalej uviedol, že pracovný čas 48 hodín je priemer, ktorý
možno vypočítať za referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace, pričom ak v žalobcovom služobnom

čase zneutralizujeme doby pracovnej neschopnosti a dobu dovolenky, skutočný odslúžený čas žalobcu
predstavuje v každom referenčnom období týždenne menej ako 48 hodín, čo je v súlade s predmetnou
Smernicou. Ďalej uviedol, že žalobca si v konaní uplatnil mzdový nárok, nakoľko žalobca podanou
žalobou požaduje doplatiť rozdiel vo vyplácanej mzde počas služobnej pohotovosti. Žalobca teda
vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu údajne vzniknutú porušením Smernice maskuje

svoje mzdové nároky. Ďalej namietal aj žalobcom uplatnenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú
považuje za nezdôvodnenú a absolútne premrštenú, čím sa výrazne bagatelizuje priznávanie náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorá je poškodeným priznávaná za smrť blízkej osoby.

6. Žalobca doručil súdu dňa 07.02.2024 ďalšie vyjadrenie, v ktorom doplnil prehľad

týždňov, v ktorých žalobca reálne prekročil 48 – týždňový pracovný čas, s uvedením služobnej činnosti
žalobcu v danom kalendárnom týždni, ďalej predložil súdu podrobný rozpis plánu služieb, podrobnú
dochádzku za roky 2020-2023. Ďalej dal súdu na zváženie možnosť zvýšenie náhrady nemajetkovej
ujmy pre žalobcu z dôvodu, že žalovaný dlhodobo odmieta priznávať akúkoľvek náhradu nemajetkovej
ujmy, pravidelne sa odvoláva, aj čo do základu nároku žalobcov, kedy absentuje akákoľvek forma

sebareflexie pre žalovaného. Poukázal pri tom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo
1260/20236 zo dňa 25.10.2023. V podanom vyjadrení navrhol súdu, aby pripustil zmenu žaloby, a to
ohľadne určenia dátumu vzniku omeškania žalovaným so žalovanou sumou, a to od doručenia žaloby
žalovanému ako aj ohľadne výšky úroku z omeškania, ktorý sa od 20.09.2023 zmenil zo zákona.

7. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu zotrval na podanej žalobe v znení jej vykonanej zmeny. Ďalej uviedol, že trvajú
na tom, aby súd do odpracovaných hodín žalobcu zarátal okrem školenia aj rekondičné pobyty.
Žalovaný nesúhlasil so zmenou žaloby. Uviedol, že žaloba mala byť už v čase jej podania perfektná
a z opatrnosti, ak súd pripustí zmenu žaloby, vznáša námietku premlčania celého žalovaného nároku

tri roky spätne od zmeny žaloby. Súd pripustil zmenu žaloby, tak ako ju navrhoval žalobca, pretože sa
jednalo o kvantitatívnu zmenu žaloby v časti úrokov z omeškania, ktorých výška sa zmenila v čase
od podania žaloby do doručenia žaloby žalovanému zo zákona. Žalobca ďalej uviedol, že právny
základ nároku v tomto spore je daný, tým, že došlo zo strany štátu k porušeniu alebo k nesprávnej
transpozície Smernice 2003/88 ES do slovenského právneho poriadku. V jednotlivých vyjadreniach

sa snažili identifikovať už jednotlivé mesačné alebo aj v poslednom vyjadrení 7 dňové obdobia v rámci
toho ktorého kalendárneho týždňa, v ktorých dochádzalo k prekračovaniu 48 hodín, čo sa prejavilo
tak, že žalobca ako hasič, pracovník Európskej únie, nemal zachovaný primeraný odpočinok po práci,
nemohol sa venovať svojim záľubám, záujmom svojej rodiny, taktiež regenerácii. Pokiaľ ide o výšku
nemajetkovej ujmy, tu žalobca poukazuje na minimálne 5 rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici

a podľa názoru žalobcu, je taká prax už zaužívaná a takýmto výpočtom (spôsobom) sú ďalej priznávané
sumyminimálnevovýškach4.500euraž6.500eur.Bolisícevrámcivyhľadávaniarozhodnutínastránke
Ministerstva spravodlivosti SR priznávané aj sumy v nižšej výške od 2.000 eur, alebo 2.100 eur alebo
2.400 eur, bolo to priznávané len Okresným súdom v Rimavskej Sobote, v Brezne a v Žiari nad Hronom.Žalobu považuje za dôvodnú a výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy považuje žalobca za
primeranú.

8. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojho právneho
názoru, ktorý detailne špecifikoval vo svojich vyjadreniach, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Žalobu
považuje za nedôvodnú, nárok žalobcu nie je daný ani preukázaný a žiada, aby ju súd zamietol.
Vychádzajúc z obsahu samotnej žaloby má za to, že žaloba nie je dôvodná a nárok žalobcu nie je
preukázaný. Vo vzťahu k uplatnenej výške náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že z hľadiska jeho

výpočtu, tak ako bol formulovaný žalobcom, z hľadiska povahy a charakteru nároku ide skôr o mzdový
nárok. Ďalej poukázal na to, že žalobca argumentuje rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici,
ktorým boli priznávané náhrady nemajetkovej ujmy podľa výpočtu, a práve Krajský súd v Banskej Bystrici
priznáva najvyššie sumy, pričom poukázala na to, že tie výpočty vôbec nie sú správne. Uviedla, že výška
náhrady priznanej nemajetkovej ujmy v skutkovo podobných prípadoch sa pohybuje v rámci Slovenska
okolo 1.000 až 2.500 eur. Tento výpočet sa skôr javí ako mzdový nárok. Ďalej uviedla, že tie hodiny,

ktoré sú nad rámec 48 hodinového pracovného času sa rátajú na šesťmesačné referenčné obdobie a ani
v jednom referenčnom období nebol prekročený maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín, a teda
kporušeniuSmernicenedošlo.Rovnakožalobcadotohtomomentunepreukázalžiadnynegatívnyzásah
do jeho osobnostných práv. Zároveň žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu za mesiac
júl 2020, keďže žaloba bola podaná 08.08.2023. Ďalej súd požiadal, ak by súd uznal nárok žalobcu,

o predĺženie paričnej lehoty, a to z dôvodov organizačných a technických na strane žalovaného.

9. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca je hasičom na Okresnom riaditeľstve
Hasičského a záchranného zboru v Revúcej, do služobného pomeru bol prijatý dňa 01.12.2009. Sporné
medzi stranami sporu boli skutkové tvrdenia, či došlo u žalovaného k prekračovaniu maximálneho

týždenného priemerného času nad rozsah 48 hodín podľa Smernice 2003/88/ES, či tým došlo k vzniku
nemajetkovej ujmy v osobnostnej sfére žalobcu, či nemajetková ujma bola tak závažná, aby došlo k jej
odškodneniu v peniazoch.

10. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to

Dochádzkou (výpismi z plánu služieb ((SAP)) žalobcu za obdobie od júla 2020 až do júna 2023,
výplatnými páskami za obdobie od júla 2020 do júna 2023, rozhodnutím Krajského riaditeľstva HaZZ
v Banskej Bystrici zo dňa 23.11.2009 o prijatí žalobcu do služobného pomeru na Okresné riaditeľstvo
HaZZ v Revúcej dňom 01.12.2009, podrobnou dochádzkou za roky 2020-2023, výsluchom žalobcu
a zistil nasledovný skutkový stav veci.

11. Z výplatnej pásky za mesiac júl 2020 až jún 2023 mal súd zistené, že vo výplatných
páskach žalovaného je samostatne uvedený počet odpracovaných hodín a samostatne pohotovosť na
pracovisku v hodinách, ktorá je aj samostatne odmeňovaná. Z prehľadu dochádzky za mesiac júl 2020
a z jej podrobnej sumarizácie doručenej súdu 07.02.2024 vyplýva, že žalobcov maximálny týždenný

pracovný čas prekročil 48 hodín pre každé obdobie siedmich dní od uplatneného obdobia, teda od
01.07.2020 nasledovne: od 15. 07 do 21.07.2020 – odpracoval 72 hodín, od 02.09.2020 do 08.09.2020
odpracoval 49 hodín, od 16.09.2020 do 22.09.2020 odpracoval 72 hodín, od 07.10.2020 do 13.10.2020
odpracoval 72 hodín, od 26.10.2020 do 3.11.2020 odpracoval 72 hodín, od 09.12.2020 do 15.12.2020
odpracoval 54 hodín, od 23.12.2020 do 29.12.2020 odpracoval 72 hodín, od 03.03.2021 do 09.03.2021

odpracoval 72 hodín, od 24.03.2021 do 30.03.2021 žalobca odpracoval 80 hodín, od 26.05.2021 do
01.06.2021 odpracoval 56 hodín, od 16.6.2021 do 22.06.2021 odpracoval 56 hodín, od 18.08.2021 do
24.08.2021 odpracoval 72 hodín, od 01.09.2021 do 07.09.2021 odpracoval 57,5 hodín, od 20.10.2021
do 26.10.2021 odpracoval 77 hodín, od 27.10.2021 do 02.11.2021 odpracoval 58 hodín, od 10.11.2021
do 16.11.2021 odpracoval 72 hodín, od 24.11.2021 do 30.11.2021 odpracoval 60 hodín, od 08.12.2021

do 14.12.2021 odpracoval 62 hodín, od 29.12.2021 do 03.01.2022 odpracoval 60 hodín, od 27.04.2022
do 03.05.2022 odpracoval 84 hodín, od 19.5.2022 do 24.5.2022 odpracoval 72 hodín, od 01.06.2022 do
07.06.2022 odpracoval 56,5 hodín, od 29.6.2022 do 05.06.2022 odpracoval 72 hodín, od 14.09.2022 do
20.9.2022 odpracoval 48,5 hodín, od 19.10.2022 do 25.10.2022 odpracoval 54,5 hodín, od 16.11.2022
do 22.11.2022 odpracoval 54 hodín, od 30.11.2022 do 6.12.2022 odpracoval 54,5 hodín, od 29.12. 2022

do 03.01.2023 odpracoval 59 hodín, od 08.02.2023 do 14.02.2023 odpracoval 60 hodín, od 15.02.2023
do 21.02.2023 odpracoval 72 hodín, od 01.03.2023 do 07.03.2023 odpracoval cca 50,5 hodín, od
12.10.2023 do 18.10.2023 odpracoval 58 hodín, od 19.04. 2023 do 25.04.2023 odpracoval 78 hodín,
od 24.05.2023 do 30.5.2023 odpracoval 60 hodín, od 31.05.2023 do 6.6.2023 odpracoval 92 hodín.Nad rámec 48 hodinového maximálneho týždenného pracovného času žalobca odpracoval za rozhodné
obdobie cca 591 hodín. Do odpracovaných hodín súd zarátal aj čas, kedy sa žalobca zúčastnil školenia.

12. Žalobca na pojednávaní pri svojom výsluchu uviedol, že ako hasič je zaradený na
pozícii technik – strojník. Jeho služobný čas je rozvrhnutý nerovnomerne, robí na 24 hodinové zmeny,
spravidla po 24 hodinovej zmene má dva dni voľna, robí sa mesačný plán. Chod hasičskej stanice musí
byť stále zabezpečený, pri výjazdoch dochádza často k porušeniu voľna, teda po 24 hodinovej zmene
musí byť stále na telefóne, častokrát sa stáva, že dochádza k porušeniu ich dvojdňového voľna. Takisto

má naplánované počas 2 dní voľna školenie, pokiaľ vznikne nejaká závažná udalosť, tak sú zvolávaní
hasiči z dovolenky. Uviedol, že počas 24 hodinovej zmeny, má 16 hodín výkon služby a 8 hodín je
nariadená pohotovosť. Keď nastane výjazd do 1 minúty ho musí vykonať, tá pracovná pohotovosť nie
je forma oddychu, je ako na ihlách. Tých 8 hodín (pohotovosť) je síce určených na odpočinok, ale nie
je to plnohodnotný spánok. Jeho náplňou práce ako technik – strojník je šoférovať auto, obsluhovať ho
pri výjazde, zobrať dýchací prístroj. Za auto je zodpovedný žalobca. Pokiaľ ide o jeho osobné pomery

uviedol, že má jedného syna, ktorý má 6 rokov, má veľa záujmov. Jeho syn chodí na hokej, dochádzajú
do Brezna na tréningy trikrát do týždňa. Má chorú mamu, ktorá je onkologický pacient, s mamou musí
chodiť na vyšetrenia do Banskej Bystrice. On osobne nemá aktivity, všetok voľný čas venuje rodine,
predovšetkým synovi. Čo sa týka manželky tak uviedol, že manželka si v dôsledku jeho nerovnomerne
rozvrhnutého pracovného času nevedela nájsť prácu, od januára 2024 už je zamestnaná na dobu určitú,

dovtedy mala len sezónne práce. Dňa 22.07.2023 bol odmenený dobrovoľným hasičským zborom v
Jelšave za záchranu ľudského života medailou sv. E.. Ďalej uviedol, že tie dva dni po 24 hodinovej
službe nie sú vždy dostatočné na oddych, stane sa , že keď majú výjazd tak tá služba nekončí o 7:00
hod. ráno, ale je v práci aj dlhšie. Pred nástupom do Hasičského a záchranného zboru bol oboznámený
s pracovným časom hasiča, aj čo táto práca obnáša, ale nepočítal s tým, že do 24 hodinovej služby

sa mu bude rátať iba 16 hodín do odpracovaných hodín. Systém sa veľmi zmenil za posledné roky.
S mesačným plánom je oboznámený minimálne 3 dni pred začiatkom mesiaca. Spravidla to nie je fixný
mesačný plán. Je tam veľa činiteľov, napríklad rôzne výcviky alebo školenia, ktoré ho ovplyvňujú. Na
otázku žalovaného, kedy začal pociťovať ujmu v osobnostnej sfére, žalobca uviedol, že podanie žaloby
je forma protestu proti systému, ktorý sa za tie roky nemení. Ďalej uviedol, že je zdravý, nemá žiadne

zdravotné problémy, neberie žiadne lieky. Jedine sa to prejavuje v jeho rodinnej sfére, že keď si niečo
naplánuje počas tých dvoch dní voľna, tak sa stalo, že mal dovolenku zrušenú, ale to je len vtedy, pokiaľ
už nejakú dovolenku nemal zaplatenú (pozn. súdu pobyt). Čo sa týka rekondičných pobytov uviedol, že
od 01.01.2022 je možné vykonávať rekondičný pobyt aj v domácom prostredí, hasiči sa môžu rozhodnúť,
či ho budú vykonávať doma, alebo v internátnom prostredí. Rekondičný pobyt sa zarátava v rozsahu

7,5 hodín v rámci pracovného týždňa do odpracovaných hodín, cez víkend sa mu zarátava v rozsahu
0 hodín.

13. Podľa čl. 7 ods. 2 druhá a tretia veta Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty
EurópskychspoločenstievaEurópskejúniemajúprednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky.Prevzatie

právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády
podľa čl. 120 ods. 2.

14. Podľa § 3 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „ Civilný sporový
poriadok) súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich

podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

15. Podľa § 13 a § 19 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku na konanie v prvej
inštancii je miestne príslušný všeobecný súd žalovaného, ak nie je ustanovené inak. Popri všeobecnom
súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá

zakladá právo na náhradu škody.

16. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného
času stanovila Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04. 11. 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „ Smernica“).

17. Podľa čl. 1 odsek 2 písm. a) Smernice táto smernica sa vzťahuje na: minimálne doby
denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny
týždenný pracovný čas.18. Podľa čl. 3 Smernice táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a
súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19

tejto smernice.

19. Podľa čl. 2 odsek 1, 2, 9 Smernice „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou, „čas odpočinku“ je akýkoľvek čas, ktorý nie je

pracovným časom, „primeraný odpočinok“ znamená, že pracovníci majú pravidelný čas odpočinku,
trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa
zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz
ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie.

20. Podľa čl. 6 písm. b) Smernice priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

21. Podľa čl. 16 písm. b) Smernice členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku
6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

22. Podľa čl. 17 odsek 2 Smernice odchýlky uvedené v odsekoch 3, 4 a 5 sa môžu prijať
prostredníctvom zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení alebo prostredníctvom
kolektívnych zmlúv alebo dohôd medzi sociálnymi partnermi za predpokladu, že príslušným
pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo že vo výnimočných prípadoch,

keď nie je z objektívnych dôvodov možné poskytnúť rovnocenný náhradný čas odpočinku, sa dotknutým
pracovníkom poskytne primeraná ochrana.

23. Podľa čl. 17 ods. 3 písm. c) bod iii) Smernice v súlade s odsekom 2 tohto článku sa
môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16 služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a

telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.

24. Podľa § 12 ods. 1, 6 zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore ( ďalej
len „ zákon o HaZZ“) štátnou službou príslušníkov sa na účely tohto zákona rozumie plnenie úloh zboru
príslušníkom v služobnom úrade alebo v zahraničí. Štátna služba sa vykonáva v služobnom pomere. Na

právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby sa vzťahuje Zákonník práce, len ak to výslovne
ustanovuje tento zákon.

25. Podľa § 85 ods. 1, 2 zákona o HaZZ služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je

40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej
zmluve vyššieho stupňa.

26. Podľa § 86 ods. 1, 2 zákona o HaZZ služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich

mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.

27. Podľa § 92 ods. 1 zákona o HaZZ služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

28. Podľa § 161 ods. 1 zákona o HaZZ vybraní príslušníci sú povinní zúčastniť sa v záujme

predchádzania vzniku chorôb z povolania a regenerácie telesného a duševného zdravia na rekondičnom
pobyte v trvaní 14 po sebe nasledujúcich dní v kalendárnom roku.

29. Podľa § 161 ods. 4 písm. a) zákona o HaZZ rekondičný pobyt sa vykonáinternátnym spôsobom v kúpeľno-liečebnom ústave, kúpeľno-rehabilitačnom ústave alebo v
zdravotníckom zariadení určenom služobným úradom, písm. b) formou aktívneho odpočinku na území
Slovenskej republiky na základe písomnej žiadosti príslušníka.

30. Podľa § 161 ods. 5 zákona o HaZZ služobný úrad počas rekondičného pobytu podľa
odseku 4 písm. a) zabezpečí programovo riadený zdravotný režim, ubytovanie a celodenné stravovanie.

31. Podľa § 161 ods. 10 zák. o HaZZ rekondičný pobyt podľa odseku 4 písm. a) sa

príslušníkovi poskytuje bezodplatne; náklady spojené s rekondičným pobytom podľa odseku 4 písm. a)
znáša služobný úrad.

32. Podľa § 161 ods. 13 zákona o HaZZ účasť na rekondičnom pobyte sa posudzuje ako
vykonávanie štátnej služby. Príslušníkovi počas rekondičného pobytu patrí služobný plat.

33. Podľa § 103 ods. 5 zákona o HaZZ príslušníkovi v rozsahu a za podmienok
ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť
v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

34. Podľa § 193 zákona o HaZZ na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane
ustanovenia § 39, § 40 ods. 11, § 64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105,
§ 109 až 117, § 129 až 132, § 136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods. 1,
2, ods. 4 tretej vety, ods. 5 a 7, § 152a, § 152b, § 152c, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, §
222, § 230, § 231 ods. 4, § 232 až 240 a § 250b ods. 6 a 7 Zákonníka práce.

35. Podľa prílohy 4 zákona o HaZZ medzi prebratými právne záväznými aktami Európskej
únie je i Smernica č. 2003/88/ES.

36. Podľa § 85 ods. 9 zák. č. 311/2001 Zákonník práce ( ďalej len „ Zákonník práce“)

priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.

37. Podľa § 87 ods. 1. 2 Zákonníka práce ak povaha práce alebo podmienky prevádzky
nedovoľujú, aby sa pracovný čas rozvrhol rovnomerne na jednotlivé týždne, zamestnávateľ môže po
dohode so zástupcami zamestnancov alebo po dohode so zamestnancom, rozvrhnúť pracovný čas

nerovnomerne na jednotlivé týždne. Priemerný týždenný pracovný čas nesmie pritom presiahnuť v
období najviac štyroch mesiacov ustanovený týždenný pracovný čas.
Zamestnávateľ môže v kolektívnej zmluve alebo po dohode so zástupcami zamestnancov rozvrhnúť
pracovný čas nerovnomerne na jednotlivé týždne na obdobie dlhšie ako štyri mesiace, najviac na
obdobie 12 mesiacov, ak ide o činnosti, pri ktorých sa v priebehu roka prejavuje rozdielna potreba práce.

Dohodu nemožno nahradiť rozhodnutím zamestnávateľa. Priemerný týždenný pracovný čas počas tohto
obdobia nesmie pritom presiahnuť ustanovený týždenný pracovný čas. Rovnako môže byť rozvrhnutý
pracovný čas pre určité organizačné útvary alebo druhy prác.

38. Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na

pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej
pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.

39. Podľa § 11 zák. č. 40/196 Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“)
fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej

dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

40. Podľa § 13 ods.1, 2, 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo

postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.41. Podľa § 100 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v
dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku
dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa
všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné
práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

42. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené
inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

43. Žalobca sa v konaní domáha náhrady nemajetkovej ujmy voči štátu, ktorá mu vznikla
porušením práva Európskej únie z dôvodu nesprávneho resp. neúplného transponovania Smernice

Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času do zákona č. 315/2001 o Hasičskom a záchrannom zbore, tak aby v súlade so
Smernicou bol určený maximálny týždenný pracovný čas vrátane nadčasov. V dôsledku porušenia
únijného práva zo strany žalovaného týkajúci sa maximálneho týždenného pracovného času , ktorý
neprekročí 48 hodín vrátane nadčasov, žalobcovi vznikla nemajetková ujma (škoda) voči štátu. V danej

veci sa jedná o súkromnoprávny spor podľa § 3 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Spor o náhradu
škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície)
smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory, čo
vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora, ktorý judikoval, že vnútroštátnemu súdu prináleží, aby v rámci
vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich sa zodpovednosti zabezpečil právo pracovníkov na

náhradu škody, ktorá im bola spôsobená neprebratím smernice. Členský štát je povinný nahradiť škody
spôsobené jednotlivcom neprebratím smernice (rozsudok SD EÚ C-6/90 a C-9/90 vo veci Francovich).
Spor teda patrí do právomoci súdu a súd je oprávnený a povinný spor prejednať a vo veci rozhodnúť.

44. Súd za nedôvodnú považoval námietku žalovaného o miestnej nepríslušnosti

tunajšieho súdu. Žalobca sa v konaní domáha náhrady škody z titulu porušenia práva Európskej
únie, pričom miestne príslušným súdom v konaní o náhradu škody je súd, v ktorého obvode nastala
skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Miestom, kde nastala skutočnosť zakladajúca
právo na náhradu škody, je miesto výkonu práce žalobcu, ktorým je Okresné riaditeľstvo Hasičského
a záchranného zboru v Revúcej, hasičská stanica, ktoré je v obvode Okresného súd Rimavská Sobota.

45. Pokiaľ ide o námietku žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie, keď
žalovaný uviedol, že žalovaným malo byť Ministerstvo vnútra SR ako zamestnávateľ žalobcu a nie štát
(Slovenská republika), súd uvádza, že v spore o náhradu škody z titulu porušenia práva Európskej
únie je zodpovedným subjektom štát, ktorý zodpovedá za riadnu transpozíciu Smernice do zákona č.

315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje
bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa porušenia práva EÚ dopustil, resp. ktorý orgán
má povinnosť túto škodu nahradiť. To znamená, že fyzická osoba sa môže domáhať svojho práva na
náhradu škody priamo voči členskému štátu, t. j. voči Slovenskej republike, v mene ktorej koná ústredný
orgán štátnej správy – Ministerstvo vnútra SR, do ktorého pôsobnosti patrí Hasičský a záchranný zbor.

Uvedené vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorý judikoval, že členský štát je povinný nahradiť
škody spôsobené jednotlivcom neprebratím smernice ( rozsudok SD EÚ C-6/90 a C-9/90).

46. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania žalovaným, súd uvádza, že právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je majetkovým právom, ktoré sa premlčuje uplynutím
všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty, a plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz,
teda kedy došlo k neoprávnenému zásahu do práv poškodeného. Bez vplyvu na premlčanie nároku
a jeho výšky, je zmena žaloby žalobcu, ktorú súd pripustil na pojednávaní konanom dňa 21.02.2024,

a ktorej zmena sa týkala len výšky úrokov z omeškania, ktorá sa zmenila zo zákona. Žaloba bola na
súde podaná 08. 08. 2023, žalobca si uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej za obdobie od 01. júla
2020, vzhľadom na úspešne vznesenú námietku premlčania žalovaným, je nárok za obdobie od 01. 07.
2020 do 07. 08. 2020 premlčaný. Žalobcovi možno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy len zaobdobieod08.08.2020.Splatnosťmzdynemávplyvnapremlčanienárokužalobcu.Zvýpisudochádzky
v odseku 11 tohto rozsudku vyplýva, že žalobca v období od 15. 07 do 21.07.2020 odpracoval nad rámec
48 hodinového týždenného pracovného času 24 hodín. Vzhľadom na úspešne vznesenú námietku

premlčania,súdnaprekročeniemaximálnehopriemerného48hodinovéhotýždennéhopracovnéhočasu
v tomto období neprihliadol. Ujma za toto obdobie je však vo vzťahu k celkovému uplatnenému nároku
nepatrná, preto aj vznesenie námietky premlčania žalovaným je dôvodné, ale nemá zásadný vplyv na
určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy.

47. V danej právnej veci sa žalobca domáha náhrady škody voči štátu z titulu porušenia
práva Európskej únie v dôsledku nesprávnej resp. neúplnej transpozície Smernice do zákona o HaZZ,
pretože do pracovného času hasiča sa nezarátava aj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas
jej neaktívnej časti. Aj keď z prílohy č. 4 zákona o HaZZ vyplýva, že Smernica č. 2003/88/ES bola
prebratá do zákona o HaZZ zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného času, keďže

bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína po skončení výkonu štátnej služby
v služobnom čase. Aj keď ustanovenie § 96 ods. 2 Zákonníka práce ustanovuje, že neaktívna časť
pracovnej pohotovosti, počas ktorej je zamestnanec na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale
prácu nevykonáva, sa považuje za pracovný čas, toto ustanovenie sa podľa § 193 zákona o HaZZ na
služobný pomer hasičov nevzťahuje. Smernice ako sekundárny prameň európskeho práva v zásade

na rozdiel od nariadení nemajú priamy účinok. Výnimka však existuje v tom prípade, pokiaľ smernica
nebola riadne alebo včas transponovaná do právneho poriadku členského štátu EÚ a v prípade, že sú jej
ustanovenia jasné a bezpodmienečné a priamo zakladajú, priznávajú práva jednotlivcom. Okrem toho
platí aj princíp prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym právom, to znamená, že ak sa dostane do rozporu
vnútroštátna norma s európskou, prednosť bude mať norma európska. Princíp prednosti práva EÚ nie

je vyjadrený v žiadnej medzinárodnej zmluve, je výsledkom rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ.
Tento princíp prednosti práva EÚ je v podmienkach Slovenskej republiky vyjadrený v už citovanom čl. 7
ods.2ÚstavySR,vktoromjeupravenáprednosťsekundárnehoprávaEÚpredzákonmiSR. Súdnydvor
judikoval, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody voči štátu, keď štát nesprávne, resp.
neúplne transponoval smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku, keď sú splnené tri podmienky,

t. j. 1) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva 2) porušenie je dostatočne
závažné a 3) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama
príčinná súvislosť ( rozsudok SD EÚ vo veci C – 429/2009 Fuss).

48. V rozpore s judikatúrou je aj argumentácia žalovaného, že za účelom stanovenia

škody, za ktorú možno priznať náhradu je aj preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu
s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na
právnu ochranu. Súdny dvor Európskej únie judikoval, že by bolo výkon práv priznaných jednotlivcom
priamo uplatniteľný ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od
žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych sporoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva

u zamestnávateľa. Bolo by v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť
systematicky využívať všetky právne prostriedky , ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné
ťažkosti alebo by to nebolo možné rozumne vyžadovať (C – 429/09). Článok 6 písm. b) Smernice
nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa na dodržiavanie minimálnych
požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti štátu (žalovaného) za škodu

vzniknutú žalobcovi sú tak dané.

49. Žalobca sa domáha náhrady škody z titulu porušenia jeho práv plynúcich z článku 2
a z článku 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES. Žalovaný vo svojej procesnej obrane k vyjadreniu
žalobcu uviedol, že Smernica 2003/88/ES je transponovaná do zákona o HaZZ správne a zároveň

tvrdil, že Smernica 2003/88 ES sa na príslušníkov HaZZ nevzťahuje v plnom rozsahu, a teda nie je
splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu. Podľa názoru žalovaného preto štátnu službu
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcu zásahovú činnosť možno subsumovať
pod negatívne vymedzenie čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, ktorá stanovuje, že táto smernica sa
neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti

verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo určité osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany. Podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie výnimka uvedená v článku 2 ods. 2
Smernice 89/391 bola prijatá len za účelom zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na
ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situáciaosobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný
čas pre zásahové a záchranné tímy (rozsudok SD EÚ Pfeiffer C – 397/01). Teda podľa Súdneho dvora
Európskej únie sa táto výnimka vzťahuje len na vážne situácie alebo situácie osobitného rozsahu,

napr. katastrofa, atentát, veľká havária, nie na výkon služby hasiča v obvyklých podmienkach, ako je to
v tomto prípade. Podobne vo veci C- 52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom Súdny dvor
EÚ skonštatoval, že činnosti vykonávané zásahovými silami verejnej hasičskej služby – okrem prípadu
výnimočných okolností, patria do pôsobnosti smerníc 89/391/EHS a 93/104/EHS, takže článku 6 bodu
2 smernice 93/104 v zásade odporuje prekročenie maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny

týždenný pracovný čas vrátane pohotovosti na určenom mieste, jeho prekročenie je však možné v
prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, že cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho
fungovania služieb nevyhnutných na ochranu takých verejných záujmov, akými sú verejný poriadok,
zdravie a bezpečnosť, dočasne preváži nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a ochrany
zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii
však musia byť v čo najväčšom možnom rozsahu zachované ciele smernice 89/391. Zároveň súd v tejto

súvislosti uvádza, že Súdny dvor EÚ v už citovanom rozsudku C – 429/2009 Fuss v bode 33 uviedol,
že článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 – hodinovú
hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto

smernice do vnútroštátneho práva nemožno odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov,
o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (v
tomto zmysle aj rozsudok Pfeiffer C – 397/01 až C – 403/01). Z vyššie uvedených skutočnosti možno
urobiť záver, že činnosť vykonávaná žalobcom patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, nie je pri tom
relevantné, či ide o mestského, dobrovoľného hasiča alebo hasiča v štátnej službe.

50. Súdny dvor EÚ v bode 35 rozsudku C- 429/2009 konštatuje, že článok 6 písm. b)
Smernice má priamy účinok, keďže priznáva práva jednotlivcom, ktoré môžu priamo uplatniť pred
vnútroštátnymi súdmi, to znamená, že jednotlivec sa môže priamo domáhať náhrady škody na
vnútroštátnom súde proti štátu porušením práva Európskej únie, konkrétne čl. 6 písm. b) Smernice

20033/88/ES. Druhou podmienkou na priznanie náhrady škody žalobcovi voči štátu porušením práva
Európskej únie je, že porušenie práva Únie je dostatočne závažné. Tak ako už bolo uvedené v odseku
49 tohto rozsudku pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej časti sa nezarátava do
pracovného času hasiča, čo je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora. Uvedená skutočnosť vyplýva
aj výplatných pások predložených žalobcom za rozhodné obdobie, kde sú samostatne uvedené

odpracované hodiny a samostatne hodiny pracovnej pohotovosti, ktoré nie sú súčasťou odpracovaných
hodín. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie pri tom vyplýva, že čas pracovnej pohotovosti na
pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho týždenného pracovného
času, ďalej konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti
v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu

skutočne pracovník vykonáva ( rozsudok C – 437/05 Vorel). Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor EÚ
v rozsudku C – 429/09 uviedol, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej
službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu
„pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88, a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas
ustanovený Smernicou. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) Smernice je preto aj skutočnosť, že

za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena.
Nie je pritom právne relevantná argumentácia žalovaného, že žalobca nemusí byť bdelý počas
neaktívnej časti služobnej pohotovosti, môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, a za túto činnosť
je odmeňovaný.
Zákonník práce v § 85 ods. 9 síce stanovil v súlade so Smernicou maximálny priemerný týždenný

pracovný čas, ktorý nesmie prekročiť 48 hodín vrátane práce nadčas a s tým súvisiace referenčné
obdobie v § 87 ods. 1, 2 , za ktoré sa priemer určuje, ako aj to že neaktívna časť pracovnej pohotovosti
sa považuje za pracovný čas podľa § 96 ods. 2 , tieto ustanovenia sa však na služobný pomer
hasičov (žalobcu) nevzťahujú vzhľadom na § 12 ods. 6 a § 193 zákona o HaZZ. Z toho dôvodu
zákon o HaZZ umožňuje prekročiť maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín stanovený

v čl. 6 ods. 2 Smernice 2003/88/ES. Podľa zákona o HaZZ v prípade nerovnomerne rozvrhnutého
služobného času sa služobný čas rozvrhuje na obdobie šiestich mesiacov, dĺžka služobného času
v jednotlivých dňoch nesmie byť vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac24 hodín v služobnom dni. Služobný úrad je povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby príslušník mal
medzikoncomslužobnéhodňaazačiatkomnasledujúcehoslužobnéhodňanepretržitýodpočinokaspoň
12 hodín a raz za týždeň nepretržitý odpočinok v trvaní aspoň 32 hodín, raz týždenne mal dva po

sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku. Príslušníkovi HaZZ je pri nerovnomerne rozvrhnutom
pracovnom čase určovaný výkon štátnej služby max. 18 hodín denne a max. 6 hodín trvá služobná
pohotovosť, ktorá sa nezapočítava do služobného času, z dochádzky vyplýva, že pohotovosť môže
byť aj 8 hodín, ale vždy sa musí dodržať 24 hodín v rámci jedného služobného dňa. To znamená, že
služobný úrad pri nerovnomerne rozvrhnutom služobnom čase príslušníkovi HaZZ dodrží ustanovenia

zákona o HaZZ, ale takáto zákonná úprava je v rozpore so Smernicou 2003/88/ES čl. 6 písm. b) pretože
príslušník HaZZ odpracuje viac ako 48 hodín týždenne. Napríklad v prípade sedemdňového obdobia, ak
príslušníkHaZZmározvrhnutýslužobnýčas,takžeodslúži24hodín,mádvadnivoľna,znovaodslúži24
hodín, dva dni voľna, posledný siedmy deň odslúži 24 hodín, je to síce v súlade so zákonom o HaZZ, ale
v rozpore s čl. 6 písm. b) Smernice, pretože odslúži viac ako 48 hodín týždenne. To ako žalobca pracoval,
a v ktorých obdobiach išlo o prekročenie maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času je

uvedené v odseku 11 tohto rozsudku. Smernica umožňuje členským štátom Únie stanoviť referenčné
obdobie, kedy môže byť v tomto období pracovný čas zamestnanca prekročený nad 48 hodín, neskôr
však musí odpracovať menej, aby v priemere za štátom stanovené obdobie neodpracoval viac ako 48
hodín. Keďže do zákona o HaZZ nebol transponovaný čl. 6 ods. 2 Smernice o maximálnom týždennom
pracovnom čase, nemožno hovoriť ani o referenčnom období, teda za aké obdobie sa má robiť priemer

odpracovaných hodín za účelom zistenia, či bol dodržaný čl. 6 ods. 2 Smernice. Z toho dôvodu súd
vychádzal z obdobia siedmich dní (týždeň) počas rozhodného obdobia, teda od 01. júla 2020 do 30.06.
júna 2023. Súd tak môže konštatovať, že porušenie čl. 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k žalobcovi je
dostatočne závažné, pretože ide o porušenie Smernice, ktorá jasne, presne stanovuje práva jednotlivca,
a ktoré sú zo strany členského štátu Únie vo vzťahu k žalobcovi dlhodobo porušované.

51. Pokiaľ ide o naplnenie tretej podmienky na uplatnenie nároku na náhradu škody
poškodeného jednotlivca voči štátu, uvedenej v odseku 49 tohto rozsudku, a to, že medzi porušením
právnej normy Únie a škodou spôsobenou jednotlivcovi musí existovať príčinná súvislosť súd uvádza,
že došlo k naplneniu aj tejto podmienky. V dôsledku porušenia právnej normy Únie došlo u žalobcu

k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) a to zásahom do jeho osobnostných práv, najmä na ochranu
zdravia, práva na odpočinok a práva na rodinný a súkromný život. Žalobca tým, že reálne musel
odpracovať viac ako bol povinný v zmysle Smernice prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať svojej
rodine, priateľom. Taktiež nemal dostatočný priestor na regeneráciu, na odpočinok, pritom práve podľa
judikatúry Súdneho dvora EÚ účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo

podľa odôvodnenia Smernice 2003/88/EHS zabezpečenie potreby odpočinku, aby žalobca v dôsledku
vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani iným osobám,
aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. V odseku 11 v odôvodnení tohto rozsudku sú
presne stanovené týždne (každé obdobie siedmich dní), kedy došlo k prekračovaniu priemerného 48
hodinového pracovného času. Súd pri zisťovaní prekročenia 48 hodinového pracovného času vychádzal

z výpisu dochádzky, pričom do odpracovaných hodín započítal aj školenie, keďže súd mal z podrobnej
dochádzky za roky 2020 a 2023 doručenej súdu 02.02.2024 zistený aj počet hodín absolvovaného
školenia v rámci rozhodného obdobia. Do počtu odpracovaných hodín súd nezarátal rekondičné pobyty,
keďže žalobca počas rekondičného pobytu nepracuje, nezdržiava sa na pracovisku zamestnávateľa,
ale tento pobyt je práve určený na regeneráciu a odpočinok žalobcu, ktorým žalobca argumentuje,

že ho nemá dostatok. Rekondičný pobyt žalobca vykonáva buď internátnym spôsobom v kúpeľno -
liečebnom ústave, kúpeľno – rehabilitačnom ústave, v zdravotníckom zariadení, pričom všetky náklady
s tým spojené znáša služobný úrad žalobcu. Žalobca môže rekondičný pobyt absolvovať aj formou
aktívneho odpočinku na území Slovenskej republiky a od 01.01.2022 môže žalobca rekondičný pobyt
vykonávať aj v domácom prostredí. Účasť na rekondičnom pobyte sa posudzuje ako vykonávanie

štátnej služby, pričom žalobcovi počas rekondičného pobytu, ktorý je určený na regeneráciu a odpočinok
a žalobca sa nezdržiava na pracovisku, patrí služobný plat. Preto nemožno podľa názoru súdu zarátať
do odpracovaných hodín žalobcu rekondičné pobyty, keď žalobca vtedy nepracuje, ale venuje sa práve
odpočinku a regenerácii jeho telesného a duševného zdravia.
Z odseku 11 odôvodnenia rozsudku vyplýva, že u žalovaného dochádzalo často k prekračovaniu

maximálneho týždenného pracovného času. Z dochádzky vyplýva, že žalobca odrobil nad rámec 48
hodinového priemerného pracovného času za žalované obdobie (júl 2020 – jún 2023) pre každé obdobie
siedmich dní cca 567 hodín (591-24 hodín), ktoré mohol využiť na odpočinok, regeneráciu, prípadne
sa venovať svojej rodine, záľubám. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručil súdudňa 07.02.2024 vlastný výpočet prekračovania 48 hodinového maximálneho týždenného pracovného
času, pri ktorom vychádzal zo sedemdňového týždenného obdobia od pondelka do nedele toho ktorého
týždňa, z ktorého vyplýva, že žalobca odrobil nad rámec 48 hodinového priemerného pracovného času

cca 673 hodín, súd zároveň neprihliadol z dôvodu sčasti úspešne vznesenej námietky premlčania
nároku žalovaným na prekročenie 48 hodinového týždenného pracovného času v mesiaci júl 2020
rovnako v rozsahu 24 hodín. Súd následne vypočítal, že hodnota 567 hodín, ktorá je nad rámec 48 hodín
maximálneho týždenného pracovného času predstavuje v rámci jedného mesiaca 15,75 hodín a v rámci
jedného roka to je cca 8 dní. S prihliadnutím na výpočet žalobcu to je cca 9 dní. Žalobca si uplatnil výšku

nemajetkovej ujmy vo výške 4.623,40 eur. Takúto výšku náhrady nemajetkovej ujmy súd nepovažuje za
primeranú, vzhľadom na závažnosť zásahu do osobnostnej sféry žalobcu.

52. Právny poriadok Slovenskej republiky nemá výslovnú úpravu ohľadne práva
jednotlivca na náhradu škody voči štátu spôsobenú mu porušením práva Únie. Vzhľadom na zistený
skutkový stav má ujma spôsobená žalovanému najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu, preto súd

posudzoval zistený skutkový stav podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, keďže tieto ustanovenia
upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia práva
Únie. Základom pre priznanie a určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sú zákonom
stanovené dve kritéria, z ktorých súdy musia vychádzať, a to závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za
ktorých k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby došlo. Vzhľadom na

formu zásahu, ktorá sa považuje podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ za závažný zásah do práv žalobcu,
keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín, ktoré mohol žalobca využiť na svoju psychickú
a fyzickú regeneráciu, na čas strávený so svojou rodinou, aj vzhľadom na dlhodobé porušovanie
práv žalobcu zo strany žalovaného len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy.

Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať
základ v čo najúplnejšom zistenom skutkovom stave. Zároveň výška relutárnej (peňažnej) náhrady má
byť primeraná s prihliadnutím na jedinečné okolnosti prípadu, preto jedinečnosť každého jednotlivého
prípadu vylučuje presnú zákonom stanovenú metodiku výpočtu výšky peňažnej náhrady, prípadne
existenciu nejakého bodového ohodnotenia, resp. doplňovania dopredu danej veličiny do stanovených

šablón. Pokiaľ by bol určený zákonným spôsobom, resp. podzákonným právnym predpisom spôsob
výpočtu nemajetkovej ujmy v peniazoch pri zásahu do osobnostnej sféry žalobcu, súd by z neho
vychádzal. Spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy uplatnený žalobcom nie je pre súd záväzný ani
smerodajný, pretože zásah a jeho závažnosť do osobnostnej sféry je u každého človeka jedinečný,
individuálny a súd tento zásah do osobnostnej sféry musí zisťovať. Podľa názoru súdu nemožno

mechanicky dopisovať veličiny ako počet hodín služobnej pohotovosti, hodinová odmena zvýšená
o 15% a 30% ako sa priznáva za výkon nariadenej pohotovosti a vypočítať náhradu nemajetkovej ujmy
bez prihliadnutia na to, ako sa tento zásah prejavil v osobnostnej sfére žalobcu. Podľa názoru súdu,
ak by tomu tak bolo, súd by sa obmedzil len na zisťovanie hodnôt ako počet odpracovaných hodín
žalobcu, počet hodín služobnej pohotovosti, ktoré žalobca odpracoval a vypočítal by ujmu žalobcu

v jeho osobnostnej sfére bez zisťovania, ako sa tento zásah skutočne prejavil v jeho osobnostnej
sfére. Takýto spôsob výpočtu by sa podľa názoru súdu blížil skôr k výpočtu mzdového nároku, ktorý
však nie je predmetom tohto konania. Nemajetková ujma je ujmou v imateriálnej sfére žalobcu,
ktorú nie je možné objektívne vyčísliť a každý jednotlivec túto ujmu môže pociťovať iným spôsobom.
U niekoho sa to prejaví na jeho duševnom, fyzickom zdraví, prípadne na narušení citových vzťahov

k rodinným príslušníkom, priateľom, u iného jednotlivca tieto okolnosti nemusia vôbec nastať, preto
pri určovaní výšky peňažnej náhrady súd musí prihliadnuť na okolnosti každého konkrétneho prípadu.
Okrem iného inštitút peňažnej náhrady za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby má spĺňať aj
požiadavku spravodlivosti a nemá viesť k zneužívaniu tohto prostriedku na neprípustné obohacovanie
sa a súčasne by nemala byť pre pôvodcu neoprávneného zásahu likvidačná. Maximálna čiastka, ktorú

môže súd priznať je pritom ohraničená len výškou žalobcom požadovaného zadosťučinenia. Žalobca
si uplatnil výšku náhrady nemajetkovej ujmy v sume 4.623,40 eur. Takúto výšku nemajetkovej ujmy
vzhľadom na vykonané dokazovanie, súd nepovažuje za primeranú, a to aj s ohľadom na priznávanie
nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým smrťou blízkej osoby pri dopravnej nehode, kedy dôjde
k natrvalo a nereparovateľne k prerušeniu citových, rodinných väzieb, a k nemožnosti rozvíjania citových

vzťahov s blízkou osobou a pozostalým. Napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.10.2019, sp.
zn. 10Co/58/2019, ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 42C/358/2016 priznal
žalobkyniam náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur za neoprávnený zásah do ich súkromného
a rodinného života v dôsledku dopravnej nehody spôsobenej vodičom motorového vozidla s následkomsmrti matky žalobkýň, rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp.zn. 6Co/609/2014 z 27.01.2015, ktorým
bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 21. februára 2014, č. k. 7C/69/2011, ktorý
priznal náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom v dôsledku smrti ich otca pri dopravnej nehode každému

vo výške 4.500 eur.
Žalobca na pojednávaní pri svojom výsluchu v čom vidí zásah do jeho osobnostnej sféry uviedol,
jedine sa to prejavuje v tej rodinnej sfére, že keď si naplánuje dovolenku počas dvoch dní voľna, tak
ju musel mať zrušenú, ak bol naplánovaný nejaký výcvik alebo musel absolvovať nejaké školenie,
ale taktiež pripustil, že sa to stalo len vtedy, pokiaľ už nemal zaplatený pobyt alebo dovolenku. Je

zdravý, neberie lieky, syn sa venuje hokeju, chodí s nim na tréningy do Brezna. Pomáha svojej mame,
ktorá je vážne chorá. Uviedol, že manželka si kvôli jeho práci s nerovnomerne rozvrhnutým pracovným
časom nemohla nájsť zamestnanie, ale toto tvrdenie žalobcu súd neposúdil ako neoprávnený zásah
žalovaného do osobnostnej sféry žalobcu, nakoľko žalobca pred nástupom do služobného pomeru na
pozíciuhasičavedel,žeprácahasičasivyžadujeprácusnerovnomernerozvrhnutýmpracovnýmčasom.
Vzhľadom na to, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že v dôsledku neúplnej transpozície

Smernice č. 2003/88 ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času
do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore týkajúci sa maximálneho priemerného
týždenného pracovného času 48 hodín vrátane nadčasov, došlo u žalobcu k prekročeniu maximálneho
priemerného týždenného pracovného času nad 48 hodín vrátane nadčasov, teda zo strany žalovaného
ako členského štátu Európskej únie došlo k nerešpektovaniu únijného práva, má žalobca nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy od štátu. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, tu súd prihliadol na
závažnosť vzniknutej ujmy v osobnostnej sfére žalobcu a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo, pričom prihliadol na individuálnosť a jedinečnosť prípadu u každého jednotlivca (žalobcu)
osobitne. Žalobca uviedol, že tento zásah v jeho osobnostnej sfére sa prejavuje v jeho rodinnom živote,
keď si naplánuje dovolenku s rodinou a nemôže sa jej zúčastniť z dôvodu školenia, alebo výcviku.

Neuviedol, že by sa tento zásah do osobnostných práv žalobcu prejavil vo forme negatívnych následkov,
či už v rodinnej sfére, súkromnej, na zdraví. Z uvedeného dôvodu súd považoval z hľadiska závažnosti
vzniknutej ujmy, intenzitu zásahu, jeho dopad do osobnostnej sféry, za primeranú náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 1.500 eur, aj s prihliadnutím na to, že išlo o dlhodobý, opakovaný stav, kedy žalobca
pracoval nad stanovený limit 48 hodinového týždenného pracovného času. Súd prihliadol na to, že

výška náhrady nemajetkovej ujmy má plniť aj preventívno – sankčnú funkciu, ktorá má odradiť pôvodcu
zásahu od protiprávneho konania. Súd tak z vyššie uvedených dôvodov (závažnosť ujmy a jej dopad do
osobnostnejsféryžalobcu)priznalžalobcovináhradunemajetkovejujmyvovýške1.500euravozvyšnej
časti žalobu zamietol. Priznaná výška nemajetkovej ujmy je aj v súlade s princípom proporcionality,
teda súdom priznaná výška nemajetkovej ujmy je porovnateľná v skutkovo podobných konaniach, napr.

rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/60/2019 zo dňa 05.03.2020, ktorým potvrdil rozsudok
Okresného súdu Košice II zo dňa 26. októbra 2018 č.k. 10C/242/2016-323, v ktorom bola žalobcovi
priznaná z titulu náhrady nemajetkovej ujmy suma 1.500 eur, rovnako rozsudok Krajského súdu Prešov
sp. zn. 19Co/6/2022 zo dňa 23.08.2022, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa, sp.
zn.6C/36/2021zodňa22.10.2021,ktorýmbolapriznanánáhradanemajetkovejujmyvovýške1.500eur.

53. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného
dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis.

54. Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 výška úrokov z omeškania je o päť
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

55. Súd žalobcovi priznal aj z výšky náhrady nemajetkovej ujmy úroky z omeškania, a to
vo výške 9,50% ročne, a to od 30.09.2023, kedy sa žalovaný dostal do omeškania. Súdu je známe
rozhodnutie vo veci nepriznania úrokov z omeškania z výšky náhrady nemajetkovej ujmy, konkrétne
rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo/185/2011 zo dňa 14. 03. 2012. Súd je toho názoru,
že rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je deklaratórnym rozhodnutím, teda deklaruje

existenciu určitého práva, ktoré už vzniklo, a to v dôsledku zásahu do osobnostnej sféry žalobcu. To
znamená, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi vzniklo v čase, kedy k porušeniu jeho
práva došlo, nevzniká až rozhodnutím súdu. Pokiaľ by právo na náhradu nemajetkovej ujmy vzniklo
až právoplatným rozhodnutím súdu, nemožno tak hovoriť ani o premlčaní tohto nároku. Nemôže sapremlčať právo pred jeho vznikom. Najvyšší súd SR pri tom opakovane judikoval, že právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa premlčuje v 3 – ročnej zákonnej premlčacej dobe (uznesenie NS SR
zo dňa 17.02.2011, sp. zn. 5Cdo 265/2009 , rozsudok NS SR z 27. 11. 2012, sp. zn. 2Cdo 194/2011

publikovaný v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR pod Rc 58/2014). Na podporu svojich tvrdení súd
poukazuje aj na nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. II. ÚS 2149/17 zo dňa 10.12.2019, v ktorom Ústavný
súd uviedol, že do interpretácie zásady ochrany práv sa premieta aj beh času. Náhrada nemajetkovej
ujmy pozostalým bude efektívne chrániť ich základné práva iba vtedy, ak im bude poskytnutá v čo
najkratšej dobe po jej vzniku. Čím viac sa bude okamih poskytnutia náhrady vzďaľovať od okamihu

vzniku tejto ujmy, tým viac bude poškodený pociťovať túto ujmu ako nespravodlivú. Bude v ňom rásť
presvedčenie, že „ právo nie je na jeho strane“. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je
nárokom majetkovej povahy, t.j. peňažný dlh, ktorý plynie z osobnostných práv. Dostane sa povinný
s plnením dlhu do omeškania, vzniká poškodenému tiež nárok na úroky z omeškania. Súd priznal
žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,50% ročne a to od 30.09.2023. Žalovanému bola doručená
žaloba 28. 09. 2023, vtedy sa žalovaný dozvedel o uplatnení náhrady nemajetkovej ujmy, nasledujúci

deň bol povinný plniť a 30.9. 2023 sa s plnením peňažného dlhu dostal žalovaný do omeškania a od toho
dátumu je povinný platiť úrok z omeškania vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššej, než je základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného
dlhu. Základná úroková sadzba ECB k prvému dňu omeškania bola 4,5%, preto žalobcovi patria úroky
z omeškania vo výške 9,50% ročne od 30.09.2023 zo súdom priznanej sumy 1.500 eur do zaplatenia.

56. Súd má za to, že jeho rozhodnutie o priznaní úrokov z omeškania z nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je svojvoľné a v rozpore s princípom právnej istoty, je toho názoru,
že odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, súd náležite odôvodnil v súlade

čl. 2 ods. 3 Civilného sporového poriadku.

57. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, t.j.
podľa zásady úspechu v konaní. Žalobca bol v konaní plne úspešný, čo do základu uplatneného nároku.
Čo sa týka výšky náhrady nemajetkovej ujmy, jej priznanie záviselo od úvahy súdu, preto na tú časť

nároku, ktorej žalobe nevyhovel, súd neprihliadol ako na neúspech žalobcu. Žalobcu nemožno zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe voľnej úvahy súdu. Keďže žalobca bol
v konaní plne úspešný, súd mu priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, avšak iba z prisúdenej
sumy. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

2 3C/17/2023

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Rimavská Sobota. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach.

Pokiaľ strana sporu bude odvolanie podávať poštou alebo osobne do podateľne súdu, je vhodnejšie,
aby ho doručila na Okresný súd Rimavská Sobota, pracovisko Revúca, SNP 539/1, 050 01 Revúca.

V odvolaní je potrebné uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, spisovú značku

konania,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusanapáda,zakýchdôvodovsarozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) a podpis.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa
týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení neskorších predpisov.