Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 20. január 2025

Súd: Okresný súd Trebišov
Spisová značka: 12C/47/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7924202813
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Pajtášová

ECLI: ECLI:SK:OSTV:2025:7924202813.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trebišov sudkyňou JUDr. Zuzanou Pajtášovou v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,

trvale bytom: C. XXX/XX, XXX XX C. , právne. zast. : KU B | A K s. r. o., so sídlom Werferova 1, 040
11 Košice, IČO: 55 642 250, proti žalovanému: BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská
100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, právne zast.: ČOLLÁK & PARTNERI advokátska kancelária s.r.o.,
o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 900,00Eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 150,00 Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 26.7.2024 domáhala voči žalovanému

zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 900,- Eur. Zároveň žiadala súd, aby jej
priznal voči žalovanému náhradu trov konania.

2. Žalobkyňa žalobu odôvodnila najmä tými skutočnosťami, že Okresný sud Trebišov v právnej veci
žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s., proti žalovanej A. B., vedenej pod sp. zn 12 Csp/152/2023 o
zaplatenie sumy 3 459,62 eur s príslušenstvom, rozsudkom zo dňa 24.4.2024 rozhodol tak, že žalobu
zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%. Predmetný

rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 8.6.2024. Žalobkyňa v základnom konaní ako žalovaná v
postavení spotrebiteľa úspešne bránila svoje práva. Táto skutočnosť zakladá právny nárok na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia. Okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu dohody o uznaní dlhu
a následnej dohody o uzavretí splátkového kalendára, respektíve aj podanie samotnej žaloby v konaní
vedenomOkresnýmsúdomTrebišovpodsp.zn.12Csp/152/2023súhrubýmporušenímspotrebiteľských
práv žalobkyne. Žalobkyňa sa musela v pozícii spotrebiteľa brániť v súdnom konaní, pričom súd v
konaní vedenom na Okresnom súde Trebišov pod sp.zn. 12Csp/152/2023 v odseku 36 odôvodnenia

rozsudku zo dňa 24.4.2024 konštatoval, že žalobca ako veriteľ dosiahol uzavretie dohody o uznanie
dlhu a prípadnej následnej dohody o uzavretí splátkového kalendára, na ktorú tento formulár odkazuje
vo svojom úvode v dôsledku použitia nekalej obchodnej praktiky spočívajúcom v tom, že právny úkon,
obsahom ktorého bolo uznanie dlhu, bol súčasťou pretlačeného formulára, do ktorého sa doplnili lenúdaje o žalovanej. Žalobca však počas konania nepreukázal a na ňom bolo dôkazné bremeno, že
žalovanej ako primeranému spotrebiteľovi boli akokoľvek vysvetlené v súlade s požiadavkou odbornej
starostlivosti následky uznania dlhu, najmä s ohľadom na jeho premlčanie, respektíve dĺžku premlčacej

doby. Následne žalovaná bez toho, aby jej boli vysvetlené následky uznania záväzku, podpísala uznanie
dlhu a teda došlo k narušeniu ekonomického správania sa primeraného spotrebiteľa. Ak by bol žalobca
žalovanej vysvetlil následky uznania dlhu, čo je z desaťročná premlčacia lehota, bolo by nelogické,
aby žalovaná s takýmto poznatkom dohodu o uznanie záväzku podpísala. Jediným predpokladom pre
uplatnenieprávanaprimeranéfinančnézadosťučineniejeporušenieprávaalebopovinnostiustanovenej

zákonom, a zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká
ujma. Zákonodarca v dôvodovej správe k zákonu o ochrane spotrebiteľa pri ustanovení § 3 ods.1,
písm. e, explicitne uvádza, že v prípade práva na primerané finančné zadosťučinenie nie je nevyhnutné,
aby spotrebiteľovi ujma skutočne vznikla, postačuje samotné riziko vzniku ujmy v dôsledku porušenia
práva spotrebiteľa alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa. Je nesporné, že primerané finančné
zadosťučinenie nadväzuje len na úspech spotrebiteľa v základnom konaní, hoci by tento bol čo je

len čiastočný. Už čiastočný úspech spotrebiteľa v základnom konaní je vo vzťahu na nadväzujúce
konanie o primeranom finančnom zadosťučinení vždy stopercentným úspechom. Pokiaľ ide o výšku
finančného zadosťučinenia, tá závisí od úvahy súdu. Pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne kritéria, a
to najmä demonštratívne uvedené v ustanovení § 3 ods. 1písm. e) Zákona o ochrane spotrebiteľa:
Povaha, závažnosť, spôsob, rozsah, následky, trvanie a okolnosti porušenia práva spotrebiteľa alebo

povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa. Žalobkyňa žiadala, aby súd pri uvážení výšky primeraného
finančného zadosťučinenia prihliadol k jej sociálnemu statusu osobným a rodinným pomerom a spôsobu
a okolnostiam, za aký došlo k porušeniu jej práv. Žalobkyňa žije s manželom, deťmi a svokrou v
spoločnej domácnosti, pričom pracuje ako asistentka zdravotne ťažko postihnutej osoby, pričom jej
príjem, ako aj príjem jej rodiny, je pomerne nízky a preto na ňu hrozba potreby úhrady sumy cca 3500,00

Eur a ďalšieho príslušenstva pôsobila na žalobkyňu, respektíve aj na jej rodinu, značne stresujúco.
Okrem toho, podľa názoru žalobkyne ako jediné objektívne kritérium pre určenie výšky primeraného
finančného zadosťučinenia sa javí výška škodlivého následku vyjadrená v peniazoch, ktorú dodávateľ
spotrebiteľovi mienil spôsobiť porušením spotrebiteľského práva a predovšetkým z tohto objektívneho
kritéria by mal súd pri úvahe o výške primeraného finančného zadosťučinenia vychádzať. Zohľadniac

všetko uvedené, má žalobkyňa za to, že suma približne vo výške jednej štvrtiny sumy, ktorú chcel
od jej osoby získať žalovaný za použitia nekalej obchodnej praktiky, nemôže byť neprimeraná, a
to aj s ohľadom na to, že súdne konanie, ktoré žalovaný inicioval, bolo pre žalobkyňu a jej rodinu
stresujúce a preto požaduje primerané finančné zadosťučinenie vo výške 900,00 Eur. Žalobkyňa k
žalobe pripojila listinné dôkazy: Rozsudok Okresného súdu Trebišov pod sp.zn. 12Csp/152/2023-130,

zo dňa 24.04.2024.

3. Podaním doručeným súdu dňa 02.08.2024 sa k žalobe vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobkyňa
si žalobný nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odvodzuje od konania vedeného
na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 12Csp/152/2023, v ktorom konaní vystupovala v procesnom

postavení žalovanej a žalovaný vystupoval v procesnom postavení žalobcu. V uvedenom súdnom
konaní sa žalovaný domáhal zaplatenia sumy vyplývajúcej zo zmluvy o úvere, ktorú uzatvorila žalobkyňa
s pôvodným veriteľom a to Poštovou bankou a.s. Predmetný návrh považuje žalovaný za nedôvodný,
nakoľko samotné právo na primerané finančné zadosťučinenie žalobkyne voči žalovanému vôbec
nevzniklo, v čoho dôsledku žalobkyňa ani nemôže uplatnený nárok dostatočne preukázať. Podľa

právneho názoru žalovaného, žalobkyňa nesplnila zákonný predpoklad pre uplatnenie nároku na
primerané finančné zadosťučinenie a to úspešné uplatnenie práva alebo povinností voči porušiteľovi.
Žalovaný zastáva názor, že ust. § 3 ods.1 písm. e/ Zákona o ochrane spotrebiteľa jednoznačne
hovorí, že spotrebiteľ má právo na primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne
uplatní porušenie jeho práva. Z uvedených formulácie jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ musí byť

v procesnom postavení žalobcu v pôvodnom konaní, od ktorého si odvodzuje následne primerané
finančné zadosťučinenie. V predmetnom prípade žalobkyňa v pôvodnom konaní nevystupovala ako
žalobkyňa, teda nie je splnená zákonná podmienka. Ak by zákonodarca chcel priznať právo na
primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi v každom jednom prípade, jeho formulácia by bola, že
spotrebiteľ,ktorýbolúspešnývsúdnomsporebezohľadunajehoprocesnépostavenie.Nazákladevyše

uvedenéhopovažuježalovanýnárokžalobkynezanedôvodný.Daldopozornosti,ževpredošlomkonaní
nebolo rozhodnuté o porušení práva či povinnosti žalobkyne a na druhej strane absentuje zodpovedný
subjekt ako porušiteľ práv žalobcu. Žalovaný ďalej namieta požadovanú výšku primeraného finančného
zadosťučinenia, ktorého sa žalobkyňa domáha. V danom prípade konanie žalobkyne hodnotí ako zjavnézneužitie jej práva, nakoľko je potrebné, aby sa v každom jednom prípade skúmali všetky aspekty
posudzovanej právnej veci a rovnako sa musí prihliadať aj na rozsah zásahu do práv spotrebiteľa.
Nemožno priznávať práva spotrebiteľom len titulom, že sú spotrebitelia, nakoľko takéto bez limitované

nazeranie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán sporu, ktorá okolnosť nie
je žiadúca. Je potrebné podotknúť, že žalobkyňa v prospech žalovaného po postúpení pohľadávky
od pôvodného veriteľa neuskutočnila žiadnu platbu, teda zásah do majetkovej sféry žalobkyne nebol
žiaden a teda nie je to dôvod na priznanie satisfakcie. Ďalej, žalovaný podotkol, že žalobkyňa doposiaľ
nesplatila ani len istinu poskytnutého úveru, dokonca ani len polovicu istiny a ešte ona sa domáha

priznania primeraného finančného zadosťučinenia. Navyše žalobkyňou uplatňovaná suma primeraného
finančného zadosťučinenia nie je dostatočným spôsobom špecifikovaná a relevantne odôvodnená a
preukázaná. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné limitovať a zohľadniť,
aký dopad a právne následky malo predchádzajúce konanie na spotrebiteľa, ako i všetky relevantné
skutočnosti, ako už deklaroval žalovaný zásah do majetkovej sféry žalobkyne zo strany žalovaného
nebol žiaden. Naopak, žalobkyňa zasiela do práv tak pôvodného veriteľa, ako i žalovaného, ako

právneho nástupcu tým, že nesplatila ani len polovicu istiny poskytnutého úveru. Žalovaný pokladá
uplatňovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia za neadekvátnu, neprimeranú a jedná sa
o účelové konanie zo strany žalobkyne, ktorá bola tou, ktorá si neplnila svoje základné záväzkové
povinnosti, prestala splácať poskytnutý úver. V danom prípade nemožno konanie hodnotiť inak ako
zjavné zneužívanie práva a značnej nekontrolovateľný zásah do ústavného majetkového práva žalobcu

ako veriteľa. Takto ochrana spotrebiteľov narúša princíp rovnosti strán, ako je princíp práva na
spravodlivý proces a práva na právnu istotu, kedy sa podstatným spôsobom zasahuje do práv veriteľov,
no napriek tomu sa poskytuje ochrana dlžníkom, ktorí si neplnia svoje základné povinnosti. Je nevyhnuté
uviesť aj to, že ochrana spotrebiteľa je síce dôležitým faktorom spoločnosti, avšak nemožno mu
poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu. Spotrebiteľ by bol v

takých prípadoch zbavený, akékoľvek zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti, dôkladne
navzájom zvážiť výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať. Neexistuje ani vecne odôvodniteľný
dôvod oslobodiť spotrebiteľa od povinnosti, ktorému ukladá zmluva s rovnocenným partnerom, ak sa k
splneniu tejto povinnosti zaviazal dobrovoľne a s vedomým ich rozsahu.

4. Podaním doručeným súdu dňa 21.8.2024 sa žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu
vyjadrila k vyjadreniu žalovaného a uviedla, že má za to, že splnenie podmienok uvedených v ustanovení
§ 3 ods. 1, písm. e/ zákona č. 108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení
niektorých zákonov jednoznačne preukázala. Primerané finančné zadosťučinenie nadväzuje len na
úspech spotrebiteľa v základnom konaní, hoci by tento bol čo i len čiastočne úspešný. Už čiastočný

úspech spotrebiteľa v základnom konaní je vo vzťahu k priznaniu nároku na primerané finančné
zadosťučinenie vždy stopercentným úspechom a aktivita súdu sa tak má uberať už len čo do ustálenia
výšky požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobkyňa ako spotrebiteľ na súde v
základnom konaní úspešne bránila svoje práva ustanovené zákonom a preto má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto ich porušil. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva

alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento
je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti
dodávateľovi, ale aj vtedy, ak to robí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku.
Primerané finančné zadosťučinenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú a
treba ho chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ spustil do sporu s nepochybne ekonomicky

a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v
tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším
spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite a ak sa dopustí, tak nesie riziko
neúspechu a sankcie vo forme primeraného finančného zadosťučinenia. Ak má inštitút primeraného
finančnéhozadosťučineniaplniťokremsatisfakcieajodstrašujúcufunkciu,taktátosaurčitenedádocieliť

ukladaným primeraného finančného zadosťučinenia v symbolickej výške, prípadne v paušálnej výške,
alebo dokonca vo výške 0,00 Eur. Žalobkyňa je toho názoru, že vzhľadom na takmer bezvýsledné
účinky ukladania povinností na úhradu primeraného finančného zadosťučinenia v praxi a správanie sa
dodávateľov „nebankových úverov“ by logicky mal nasledovať trend nie nepriznávania alebo znižovania
výšky primeraného finančného zadosťučinenia, ale naopak jeho podstatného zvyšovanie. Nemožno

sa stotožniť ani s tým, že legálne získanie finančných prostriedkov v súlade s ust. § 3 ods. 1, písm.
písmena e, zákona o ochrane spotrebiteľa je zamieňané s nelegálnym bezdôvodným obohatením a
každému aj legitímnemu obohateniu sa pripisuje pejoratívny význam. Zákonodarca explicitne upravil
možnosťspotrebiteľadomáhaťsaprimeranéhofinančnéhozadosťučineniaapretosanemožnostotožniťstvrdenímžalovaného,žesajednáozneužívanieprávaaznačnýnekontrolovateľnýzásahdoústavného
majetkového práva. K námietke žalovaného, že žalobkyňa nesplatila ani len istinu poskytnutého úveru,
dokonca ani len polovicu istiny, žalobkyňa uviedla, že skutočnosť zaplatenia alebo nezaplatenia istiny

nie je relevantná vo vzťahu k priznaniu samotného primeraného finančného zadosťučinenia, keďže
žalovaný sa mohol súdnou cestou domáhať jej zaplatenia riadne aj včas, čo však nevyužil. Nad
rámec všetkého vyššie uvedeného, žalovaný svoje skutkové tvrdenia doteraz nepreukázal, respektíve
nepredložil kompletnú platobnú históriu spotrebiteľského vzťahu. Žalobkyňa vo vzťahu k namietanej
pasívnej vecnej legitimácii poukázala na to, že je nepochybné, že žalovaný ako právnej nástupca

pôvodného veriteľa úverovú zmluvu so žalobkyňou neuzatváral, avšak v dôsledku postúpenia
pohľadávky vstúpil do postavenia veriteľa spolu so všetkými právami a povinnosťami vyplývajúcimi z
ustanovenia § 524 a násl. Občianskeho zákonníka upravujúcich postúpenie pohľadávky. Žalobkyňa
postúpením pohľadávky nebola vo svojom právnom postavení dotknutá a námietky, ktoré mala v čase
postúpenia pohľadávky, sa zachovali aj po postúpení. Okrem toho, žalovaný svojím aktívnym konaním
zadal príčinu nutnosti obrany žalobkyne ako spotrebiteľky.

5. Súd nariadil pojednávanie na deň 20.01.2025, ktoré vykonal za účasti právneho zástupcu žalobkyne a
za účasti právneho zástupcu žalovaného žalovaného. Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní súdu
uviedol, že žalobkyňa v plnom rozsahu zotrváva na podanej žalobe ako aj na jej písomnom podaní
vo veci žalovanej vo svojom vyjadrení k žalobe. Nespochybnil vplyv pôvodného súdneho konania na

žalobkyňu a jej rodinu ako taký. Následne sa ani nevyužil právo vyjadriť k replike žalobkyne. Zároveň
žalobkyňa poukazuje na to, že konajúcemu súdu je z jeho činnosti známe, že sa nejedná o ojedinelý
prípad porušenia práv spotrebiteľa zo strany žalovaného a preto výška finančného zadosťučinenia
by mala byť vo výške, ktorá žalovaného odradí od ďalšieho takéhoto konania, alebo aj akúkoľvek
tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Zároveň žalobkyňa poukazuje na rozsudok

Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.08.2022 pod sp. zn. 7Cdo/80/2020, kde najvyšší súd konštatoval,
že samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie,
preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez
právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku
takejto ujmy. Zároveň žalobkyňa poukazuje na to, že v pôvodnom konaní išlo o úver na refinancovanie

pôvodného úveru. Právny zástupca žalovaného uviedol, že považujú podanú žalobu za nedôvodnú
a to v celom rozsahu, čo do právneho dôvodu a tak aj do výšky, a to na základe tých skutočností,
že právny základ uplatneného nároku žalobcu je rozsudok. Ten rozsudok nijakým spôsobom neukladá
povinnosti, či už žalobcovi alebo žalovanému. Je tam len procesný neúspech v podobe zamietnutia
žaloby. Ďalšia skutočnosť je to, že práva žalobcu boli zhojené autoritatívnym výrokom rozhodnutia súdu,

na ktorý odkazuje, ktorý je právoplatný a vykonateľný, to znamená, že po právoplatnosti tohto rozsudku
žalovaný rešpektoval toto rozhodnutie, ďalej si neuplatňoval žiadne práva a taktiež povinnosť nahradiť
trovy, túto povinnosť si splnil, pretože trovy plnia už sami osebe nejakú satisfakčnú a tiež aj sankčnú
povahu, čiže už zaplatením trov bola dosiahnutá satisfakčná aj sankčná funkcia odradiť žalovaného
od podobných konaní, od podobného uplatňovania práv na súde, alebo na inom orgáne ochrany práva.

Ak by mal konajúci súd za to, že nárok žalobcu tu je daný, tak ďalej namietajú túto podanú žalobu do
uplatnenej výšky primeraného zadosťučinenia. Pri určovaní výšky majú za to, že je potrebné zohľadniť
všetky skutočnosti, ktoré sú na strane žalobkyne, nejaký potencionálny zásah do majetkovej, nejakej
osobnej sféry, ktoré tu v tomto konaní ani z písomných vyjadrení a z iných skutočností, ktoré tvrdil
žalobca, nie sú zrejmé. Čiže žalobkyňa do dnešného dňa nepreukázala dôvodnosť výšky uplatneného

primeraného finančného zadosťučinenia. Žalovaný preto trvá na názore, že žalobný nárok nie je
dôvodný z dôvodu absencie hmotno – právnych podmienok a rovnako považuje výšku požadovaného
finančného zadosťučinenia za nedôvodnú, za neprimerane vysokú a tiež v rozpore so zákonom.
A ešte na záver uvádzame, že aj žalobkyňa resp. jej právna zástupkyňa, hovorila, že súd mal by mať
vedomosť o nejakých iných konaniach, kde vystupuje žalovaný, tak jednak aj v tomto konaní aj v iných

zmluvných vzťahoch žalovaný nevstupoval do kontrakčného procesu uzatvárania zmlúv alebo zmluvy
o refinancovaní a podobne, je len právny nástupca. Čiže nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť znenie
daných zmlúv alebo ovplyvňovať podmienky ich uzavretia. Čiže aj to podľa nášho názoru má vplyv na
nárok a na výšku primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyne.

6. Súd vykonal dokazovanie vyjadreniami strán sporu a predloženými listinnými dôkazmi, pripojením si
spisu Okresného súdu Trebišov pod sp.zn. 12Csp/152/2023 a zistil tento skutkový stav:7.ŽalobkyňauzavrelasprávnympredchodcomžalobcuPoštovoubankoua.s.,dňa15.01.2013Zmluvuo
splátkovom úvere č. 5046740113, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 2.300,00 Eur, ktorý
sa zaviazala splatiť v 72 mesačných splátkach vo výške 62,00 Eur, pričom termín konečnej splatnosti

úveru bol dohodnutý na deň 15.01.2019. Z uznania dlhu a návratky zo dňa 29.04.2015 vyplývalo, že
pôvodný žalobca oznámil tam žalovanej, v predmetnom spore žalobkyni, že ak z jej strany nie je možné
vysporiadať dlh jednorazovým vkladom, banka je ochotná sa s ňou dohodnúť na postupnom splácaní
dlhu. Upovedomil tam žalovanú, že pokiaľ ma žalovaná záujem o mimosúdnu dohodu je potrebné,
aby zaslala veriteľovi podpísané uznanie dlhu. Žalovaná dňa 29.04.2015 uznala dlh, uznanie dlhu

bolo podpásané žalovanou. Celkovo uznaný dlh bol vo výške 2 679,95 Eur. Dňa 20.06.2018 Poštová
banka a.s. postúpila pohľadávku voči žalobkyni na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky spoločnosti
BENCONT COLLECTION, a.s.

8. ZpripojenéhospisuOkresnéhosúduTrebišovpodsp.zn.12Csp/152/2023vovecižalobcuBENCONT
COLLECTION, a.s. proti žalovanej A. B. o zaplatenie sumy 2066,08 Eur s prísl., vyplýva, že tunajší

súd rozsudkom zo dňa 24.04.2024 vydaným pod č.k. 12Csp/152/2023 – 130 žalobu žalobcu zamietol a
žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. Rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 12.06.2024. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že nebol
dodržaný zákonom v § 53 ods.9 Občianskeho zákonníka ustanovený postup na platné zosplatnenie
úveru a konštatoval nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v dôsledku nedodržania zákonom

ustanoveného postupu právneho predchodcu žalobcu podľa § 92 ods.8 zákona o bankách pri postúpení
pohľadávky na nebankový subjekt. Vo vzťahu k uznaniu dlhu súd v predmetnom rozsudku konštatoval,
že k podpisu uznania záväzku došlo za použitia nekalej obchodnej praktiky , t.j. išlo o konanie v rozpore
s dobrými mravmi a tento právny úkon vyhodnotil ako absolútne neplatný, od počiatku neexistujúci a
nespôsobujúci právne následky.

9. V zmysle čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, únia v snahe podporiť záujmy
spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia,
bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu
a vytváranie združení na ochranu ich záujmov.

10. Podľa Prílohy k Občianskemu zákonníku je Smernica Rady č. 93/13 EHS zo dňa 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095,
21/4/1993, str. 29-34) prebratá do právneho poriadku Slovenskej republiky z právnych aktov Európskych
spoločenstiev a Európskej únie.

11. Podľa článku 6 bod 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky
použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich
vnútroštátnehoprávanebolizáväznéprespotrebiteľaaabyzmluvabolapodľatýchtopodmienoknaďalej
záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

12. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov tento zákon
upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť
orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo

zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len "združenie") a označovanie výrobkov cenami.

13. Podľa ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov každý spotrebiteľ má právo
na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

14. Predmetom tohto konania je nárok žalobcu vyplývajúci z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

15. Podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 9.6.2013,

proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa
spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti
porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav,
vrátane vydania bezdôvodného obohatenia, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzujezáujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov
poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým
spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní

porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

16. Podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 10.6.2013,

proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa
spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti
porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a
to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým
súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o
konanieporušiteľauplatňovanévočivšetkýmspotrebiteľom(ďalejlen"kolektívnezáujmyspotrebiteľov").

Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenejtýmtozákonom
aosobitnýmipredpismi,máprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušeniepráva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

17. Citované ustanovenie upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v

prípade, ak na súde úspešne uplatnil porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva
zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom,
ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na
primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená

nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Inštitút primeraného
finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a
odradzujúceho prostriedku ochrany. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v
zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z
porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia

alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej
v spotrebiteľskej zmluve. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú
situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody, bezdôvodného obohatenia je dôkazné bremeno
na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody,
ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky

utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon
neustanovuje žiadne kritéria, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia a je preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na
všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia (porovnaj
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015, 6Cdo/127/2017).

18. Podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

19. Podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj
všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak

je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

20. Podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

21. Podľa ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

22.Podľaust.§53ods.1Občianskehozákonníkaspotrebiteľskézmluvynesmúobsahovaťustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia
alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.23. Podľa ust. § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol

ovplyvniť ich obsah.

24. Podľa ust. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

25. Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

26. Vo vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu zákona č. 250/2007 Z.z., či už v pôvodnom alebo
terajšom znení, možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá
neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a

ako treba určiť jeho výšku.

27. Primerané finančné zadosťučinenie má plniť funkciu satisfakčnú a sankčnú, a aj odradzovaciu, čo
znamená, že má vyplniť medzeru medzi tým, akým intenzívnym porušením práva zo strany dodávateľa
spotrebiteľských služieb bolo právo porušené a zasiahlo do sféry spotrebiteľa a je potrebné aj uvažovať

o takom účele primeraného finančného zadosťučinenia, ktorým by bola aj kompenzácia toho, že
spotrebiteľa vyvolaním súdneho sporu zabezpečil ochranu práv, ktoré týmto rozhodnutím boli vyvolané
aj pre ostatných spotrebiteľov, nakoľko je potrebné, aby dodávatelia spotrebiteľských služieb v každom
ohľade na základe judikovaných rozhodnutí nielenže sa nedopúšťali v takej intenzite porušenia práva,
ktoré bolo vyslovené judikovaným rozhodnutím, ale aby upustili od takéhoto správania aj voči ďalším

spotrebiteľom.

28. Základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia primeraného finančného
zadosťučinenia v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je teda porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenejzákonomč.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaalebopodľaosobitnýchpredpisov,ktorými

sú predpisy na ochranu spotrebiteľa. Podľa názoru súdu uvedený nárok je teda daný, ak dodávateľ
porušil osobitnú právnu úpravu predstavujúcu normy na ochranu spotrebiteľov, ktorými sú osobitná
úprava spotrebiteľských zmlúv v ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka, zákony o spotrebiteľských
úveroch, o finančných službách na diaľku a podobne. Účelom týchto právnych noriem je zvýšená
ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou

a citované zákonné ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má postihnúť nečestného dodávateľa, ktorý
tieto osobitné právne normy nerešpektuje.

29. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie nie je závislý od okamihu uzavretia spotrebiteľskej
zmluvy. Pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné podrobiť prieskumu a vyhodnotiť, či v danom

zmluvnom vzťahu existovala už čo i len hrozba vzniku ujmy. Samotná povaha primeraného finančného
zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o
existencii ujmy.

30. V predmetnej veci bolo nesporné, že medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného bola

uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere podliehajúca právnej úprave o spotrebiteľských zmluvách.
Sporným v tomto konaní bolo právne posúdenie splnenia zákonných predpokladov pre priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, výška prípadného primeraného finančného zadosťučinenia,
aktívnalegitimáciažalobkyne,nakoľkopodľanámietkyžalovanéhovpredmetnomkonanínevystupovala
ako žalobkyňa a zároveň absencia zodpovedného subjektu, nakoľko v predošlom konaní podľa názoru

žalovaného nebolo rozhodnuté o porušení práva, či povinnosti žalobcu.

31. V danom prípade je z rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 24.04.2024 vydaného pod č.k.
12Csp/1152/2023-130-137 a tam uvedeného uznania dlhu a návratky zo dňa 29.04.2015 zrejmé, že
došlo k porušeniu práv spotrebiteľa, resp. povinností dodávateľa tým, že právny predchodca žalobcu

predložil žalovanej ním zostavenú dohodu o uznaní dlhu, ktorá je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
nakoľko žalovaná nebola poučená o dôsledkoch uznania dlhu a o predlžení premlčacej doby, pričom
uvedené spôsobilo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Žalobca ako veriteľ dosiahol uzavretie dohody o uznaní dlhu a prípadnej následnej dohodysplátkového kalendára v dôsledku použitia nekalej obchodnej praktiky spočívajúcej v tom, že právny
úkon , obsahom ktorého bolo uznanie dlhu, bol súčasťou predtlačeného formulára, do ktorého sa doplnili
len údaje o žalovanej, žalobca však v konaní nepreukázal, že žalovanej ako priemernému spotrebiteľovi

boli akokoľvek vysvetlené v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti, následky uznania dlhu najmä
s ohľadom na jeho premlčanie.

32. Obrana žalovaného spočívajúca v poukázaní na tom, že v predošlom konaní nebolo rozhodnuté o
porušení práva, či povinnosti žalobcu, a na druhej strane absentuje zodpovedný subjekt ako porušiteľ

práv žalobcu, tak vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácií súd poukazuje na to, že v základom konaní
bolo nepochybné, že žalovaný ako právny nástupca pôvodného veriteľa úverovú zmluvu so žalobkyňou
ako ani následnú dohodu o uznaní dlhu neuzatváral, avšak v dôsledku postúpenia pohľadávky vstúpil
do postavenia veriteľa spolu so všetkými právami a povinnosťami vyplývajúcimi z ust. § 524 a násl.
Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa nebola vo svojom postavení s postúpením pohľadávky dotknutá a
námietky,ktorémalavčasepostúpeniapohľadávky,sazachovaliajpopostúpení.Okremtoho,žalovaný

svojím aktívnym konaním zadal príčinu nutnosti obrany žalobkyne ako spotrebiteľky. Niet pochýb, a
nebolo to medzi stranami ani sporné, že zmluva uzavretá medzi žalobkyňou a Poštovou bankou
a.s. zo dňa 15.01.2013 je spotrebiteľskou zmluvou, čo už bolo právoplatne ustálené aj v základnom
konaní, pričom prípadná zmena veriteľa na tom nič nemení, nič nemení na podstate a
charaktere spotrebiteľského vzťahu. Subjekt, ktorý má záujem stať sa postupníkom pohľadávky

zo spotrebiteľskej zmluvy činí tak dobrovoľne, na základe vlastného rozhodnutia a musí si byť vedomý,
vzhľadom na hmotnoprávnu úpravu a ustanovenia verejnoprávneho predpisu obsahujúceho kogentné
ustanovenia ( zákon č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa), že jeho konanie a kroky budú
hodnotené aj z tohto pohľadu. Žalovaný pri nadobúdaní pohľadávky voči spotrebiteľovi a pri jej
následnom vymáhaní bol povinný dodržať povinnosti vyplývajúce mu zo zákona o ochrane spotrebiteľa.

Aj z § 529 ods.1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že námietky proti pohľadávke, ktoré mohol
dlžník uplatniť v čase postúpenia, mu zostávajú zachované i po postúpení pohľadávky.

33. Podľa názoru súdu žalobkyni právo na primerané finančné zadosťučinenie proti žalovanému
z dôvodu splnenia všetkých zákonných podmienok v zmysle vyššie citovaného § 3 ods.5 veta

tretia zákona o ochrane spotrebiteľa vzniklo. Predloženým rozsudkom Okresného súdu Trebišov zo
dňa 24.004.2024, sp.zn. 12Csp/152/2023 – 130 žalobkyňa preukázala, že jej právny predchodca tam
žalobcu predložil ním zostavenú dohodu o uznaní dlhu, ktorá bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
nakoľko žalobkyňa nebola poučená o dôsledkoch uznania dlhu a o predlžení premlčacej doby, pričom
uvedené spôsobilo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa. Žalobca ako veriteľ dosiahol uzavretie dohody o uznaní dlhu a prípadnej následnej dohody
splátkového kalendára v dôsledku použitia nekalej obchodnej praktiky spočívajúcej v tom, že právny
úkon , obsahom ktorého bolo uznanie dlhu, bol súčasťou predtlačeného formulára, do ktorého sa
doplnili len údaje o žalobkyni, tam žalovanej, žalovaný tam žalobca však v konaní nepreukázal, že
žalovanej ako priemernému spotrebiteľovi boli akokoľvek vysvetlené v súlade s požiadavkou odbornej

starostlivosti, následky uznania dlhu najmä s ohľadom na jeho premlčanie. Povinnosťou žalovaného
vzhľadom na predmet jeho činnosti bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa
na vymáhanie pohľadávok, slúžiace na ochranu spotrebiteľa a zakazujúce nekalé obchodné
praktiky. Podľa § 7 ods.1 a 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa sú nekalé obchodné praktiky zakázané
a používanie nekalých obchodných praktík sa zakazuje aj v súvislosti splnením záväzku spotrebiteľa

vrátane vymáhania pohľadávky vyplývajúcej zo spotrebiteľskej zmluvy, čo vzhľadom na právoplatné
závery súdu v základnom konaní jasne zakladá nárok žalobkyne proti práve tu žalovanému. Zákaz
konať v rozpore s dobrými mravmi priamo vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 8 zákona č.250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

34. Súd mal tak za to, že vyššie uvedené porušenie práv spotrebiteľa, resp. povinností dodávateľa boli
v tomto konaní riadne preukázané. Súd navyše zastáva názor, že porušenie práva alebo povinnosti
vo vzťahu k spotrebiteľovi nemusí byť konštatované vo výroku rozsudku, pretože takáto podmienka
nevyplýva zo znenia ust. § 3 ods. 5 poslednej vety zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
Právoplatným ukončením konania vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp.zn. 12Csp/152/2023

bol tak naplnený predpoklad úspešného uplatnenia porušenie práva alebo povinnosti umožňujúci
žalobkyni požadovať od žalovaného právo na primerané finančné zadosťučinenie. Súd poukazuje aj
na rozhodnutie Dovolacieho súdu pod sp. zn. 3Cdo/31/2020, kde uviedol, že „[e]urokonformným a k
slabšej strane spotrebiteľského vzťahu náležite ústretovým sa preto javí len taký výklad úpravy urobenejaj predmetom sporu v prejednávanej veci, pri ktorom splnením podmienky úspešného uplatnenia
porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými
predpismi, zakladajúcej právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa ... § 3

ods. 5 vety tretej zákona, je vyslovenie sa súdom o porušení práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa (aj vo forme
konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky predbežnej)".

35. K námietke žalovaného, že žalobkyňa v základnom konaní nevystupovala ako žalobkyňa, ale ako

žalovaná a z toho dôvodu nie sú splnené zákonné podmienky na uplatnenie nároku na primerané
finančné zadosťučinenie súd dodáva, že nie je dôležité, či spotrebiteľ v konaní vystupuje ako žalobca
alebo žalovaný, je dôležité, či úspešne uplatní porušenie svojich spotrebiteľských práv, teda pokiaľ sa
spotrebiteľ ako žalovaný v konaní úspešne bráni tým, že dodávateľ porušil jeho spotrebiteľské práva a
z toho dôvodu bude žaloba zamietnutá, tak potom možno konštatovať, že spotrebiteľ úspešne uplatnil
svoje spotrebiteľské práva.

36. Súd vychádzajúc z tvrdení strán a výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba
žalobkyne čo do základu je plne dôvodná a čo do výšky je dôvodná v časti.

37. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určení súd vychádzal

z toho, že finančné zadosťučinenie má sankčnú povahu a jeho účelom je odradiť nečestného dodávateľa
od porušovania práv spotrebiteľov. Finančné zadosťučinenie je potrebné nevnímať ako kompenzáciu,
ale ako poskytnutú satisfakciu spotrebiteľovi a tiež ako odmenu pre žalobcu ako spotrebiteľa, ktorý
privodil vyhlásenie rozsudku, ktorým sa sledujú rovnaké účinky ako opatrenia orgánov dohľadu, ktorých
sankcie by boli neporovnateľne prísnejšie. Na druhej strane však nemôže predstavovať neprimerané

obohacovanie spotrebiteľov. Pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné tiež
prihliadať na okolnosti prípadu, konkrétne z povahy a závažnosti porušenia práva alebo povinnosti voči
spotrebiteľovi, intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán
protiprávnemu konaniu.

38. K výške požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia, ktorú žalobkyňa odvíjala od
sumy, ktorú od nej žalovaný vymáhal v konaní vedenom na Okresnom súde Trebišov pod sp.zn.
12Csp/152/2023 súd uvádza, že výška primeraného finančného zadosťučinenia sa vôbec nemusí
( i keď môže) odvíjať od výšky potenciálneho bezdôvodného obohatenia. Primerané finančné
zadosťučinenie pre spotrebiteľa v zmysle § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa nie je čo

do výšky zákonom nijako konkrétne stanovené, klasifikované, či limitované, nie sú naň žiadne
tabuľky či osobitné kritériá, základným a určujúcim kritériom v zmysle zákona je jeho primeranosť,
ktorú súd posudzuje podľa vlastnej úvahy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. Žalobkyňa v
žalobeodôvodnilavýškupožadovanéhozadosťučinenia keď uviedla, že sumapribližnevovýškejednej
štvrtiny sumy, ktorú chcel od jej osoby získať žalovaný za použitia nekalej obchodnej praktiky nemôže

byť neprimeraná, aj s ohľadom na to, že súdne konanie , ktorý žalovaný inicioval bolo pre ňu a pre jej
rodinu stresujúce, a preto sa jej zdá výške primeraného zadosťučinenia v sume 900,00 Eur ako dôvodná.
Taktiež žiadal aby súd pri jej určení zvážil a prihliadol k jej sociálnemu statusu, osobným a rodinným
pomerom a spôsobu a okolnostiam , za akých k doručeniu práv došlo. Uviedla, že žije s manželom ,
deťmi a svokrou v spoločnej domácnosti a pracuje ako asistentka ťažko zdravotne postihnutej osoby ,

pričom jej príjem ako aj príjem jej rodiny je nízky, a preto pre ňu a jej rodinu hrozba potreby úhrady
sumy vo výške približne 3500 Eur pôsobila stresujúco. Úvaha zvolená žalobkyňou pri stanovení
výšky primeraného finančného zadosťučinenia odvodzujúca ho od sumy ktorú od nej žalovaný
žiadal za použitia nekalej obchodnej praktiky, síce má určitú logiku vo vzťahu k preventívnej a
odradzujúcej funkcii primeraného finančného zadosťučinenia, nakoľko odradiť dodávateľa od recidívy

môže práve jeho uvedomenie si, že čím vyššiu sumu od spotrebiteľa bude nedôvodne žiadať, tým vyššie
finančné zadosťučinenie v prípade úspešného uplatnenia ochrany spotrebiteľom následne bude musieť
poskytnúť, preto odradzujúci účinok vo vzťahu k tomu, aby sa žalovaný v budúcnosti nedomáhal na
spotrebiteľoch nedôvodných plnení v takej výške môže byť práve v takom prípade naplnený. To
ale neznamená, že výška zadosťučinenia musí byť nevyhnutne matematicky zhodná so sumou,

alebo s nejakou časťou sumy o ktorú sa veriteľ chcel obohatiť, resp. nezákonne získať. Súd v
okolnostiach veci za primeranú sumu zadosťučinenia považoval sumu 150,00 Eur.39. K nedôvodnosti obrany žalovaného ohľadom ním tvrdenej absencie ujmy na strane žalobkyne súd
poukazuje tiež na závery súdnej praxe, cit. „Nie je snáď ani potrebné pripomínať, že súdne
konania sú stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu, či možnosti vzniku ďalšej

majetkovej ujmy v podobe náhrady trov konania protistrane, v prípade neúspechu v konaní.
Spotrebiteľ, tedažalobkyňa,niejepovinnápreukázaťujmu,ktorájejvznikla,pretožezákonč.250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie už vtedy, keď k porušeniu práva
alebo povinnosti dôjde“ ( citované z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn.3CoCsp/25/2021). Preto
aj obrana žalovaného, že žalovanej nevznikla žiadna ujma je nedôvodná. V tejto súvislosti

je najmä potrebné dodať, že v súčasnosti účinné znenie ust. § 3 ods. 5 zákona č.250/2007 Z. z. ešte
zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti
poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z.
v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.
Od 10.6.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde
v otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č.250/2007 Z. z. v znení

neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi. Zákon podmienku, aby spotrebiteľovi bola privodená
ujmanevyžaduje(viďrozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.6Cdo/127/2017).VňomNajvyššísúdokrem
iného v súvislosti s primeraným finančným zadosťučinením podľa § 3 ods.5 zákona č.250/2007
Z.z. konštatoval, že „zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu,
keď na rozdiel od nároku na náhradu škody ( bezdôvodného obohatenia) je dôkazné bremeno na

strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy,
príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej
ujmy by bolo spravidla nereálne.“

40. Žalobkyni podľa názoru súdu vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré v

okolnostiach tu súdenej veci bolo dôvodné priznať jej vo výške 150,-Eur.

41. Pri posúdení dôvodnosti výšky požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia je treba
vychádzať z toho, že toto zadosťučinenie má niekoľko funkcií. Možno tak hovoriť o funkcii
satisfakčnej, sankčnej, odradzujúcej, odmeňujúcej. Pri určení jeho výšky súd musí zohľadniť viaceré

relevantné okolnosti, a to napríklad či nejde v prípade postupu a konania dodávateľa o recidívu, aká
bola intenzita a trvanie porušenia a dôsledky konania dodávateľa, ekonomický dopad nečestného
konaniadodávateľanaspotrebiteľa,akoajskutočnosť,čiužnapríkladneboloposkytnutézadosťučinenie
spotrebiteľovi aj v inej podobe. Čo sa týka satisfakčnej a odmeňujúcej funkcie primeraného finančného
zadosťučinenia, niet pochýb o tom, že požadovanie nedôvodných nárokov zo strany žalovaného

od spotrebiteľa logicky znamená obmedzenie komfortu spotrebiteľa, berie mu čas a kľud. Žalobkyňa sa
v pôvodnom konaní musela aktívne brániť nedôvodným nárokom z dohody o uznaní záväzku, musela
vyhľadať advokáta, ktorý ju v konaní zastupoval. Súd považuje za legitímne a spravodlivé priznať
žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v sume 150,00 Eur. Súd pri určení výšky zohľadnil
primerane aj rozhodovaciu prax súdov majúc na pamäti zásadu predvídateľnosti súdneho

rozhodovania, samozrejme, pri zohľadnení faktu, že každá vec vo svojich konkrétnych skutkových
okolnostiach môže byť odlišná a že paušalizovanie toho, čo je v konkrétnom prípade „primerané“ nie
je možné. K výške nároku žiadaného žalobkyňou súd uvádza, že ojedinele síce existujú súdne
rozhodnutia, kde boli priznané tisícové sumy zadosťučinenia, ale tie už len vzhľadom na
povahu nároku, ktorý je veľmi výrazne závislý od konkrétnych okolností každej jednej konkrétnej

veci nemožno považovať za „ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít“ ( čl.2ods.2 CSP),
keď navyše súdu z jeho činnosti sú známe aj rozhodnutia, kde prisúdená bola omnoho nižšia
suma finančného zadosťučinenia. Pokiaľ ide o nepriznanie nároku v celej požadovanej výške,
súd zohľadnil zdôvodnenie nároku žalobkyňou, kde táto netvrdila žiadne mimoriadne, výnimočné
okolnosti, ktoré by odôvodňovali výšku primeraného finančného zadosťučinenia vo výške až 900,00

Eur. Ak z iných obdobných sporov o primerané finančné zadosťučinenie sú súdu známe prípady,
kde boli spotrebiteľom priznané rovnaké alebo nižšie sumy ako tu žalobkyňa žiadala, a to aj v situácii
keď napr. reálne došlo k ujme na majetku spotrebiteľa a k bezdôvodnému obohateniu sa dodávateľa
( čo nie je tento prípad) alebo kde dodávateľ pri vymáhaní predmetnej postupoval voči spotrebiteľovi
mimoriadne agresívne, telefonicky obťažoval príbuzných spotrebiteľa so žiadosťami o plnenie, osobne

navštevoval pri vymáhaní nedôvodného plnenia domácnosť spotrebiteľa, podával trestné oznámenia a
podobne, tak súd v rámci proporcionality a primeranosti musel zohľadniť ,že tu o žiadny taký prípad
nešlo, aspoň nič také žalobkyňa netvrdila, nežiadala byť v spore ani osobne vypočutá. Sama
netvrdila a nepreukázala, žeby jej osobná, rodinná či sociálna sféra trpela kvôli konaniu žalovanéhoabsolútne mimoriadnym spôsobom. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na
finančné obohatenie sa žalobcu, respektíve kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať
na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.

42. Vzhľadom na vyššie uvedené súdom vymedzené kritéria má súd za to, že suma vo výške 150,00,-
Eur splní všetky funkcie primeraného finančného zadosťučinenia (keďže morálnym zadosťučinením
bol aj rozsudok tunajšieho súdu vydaný pod sp. zn. 12Csp/152/2023 a je ním aj odôvodnenie tohto
rozsudku), a teda, že priznaná suma 150,00,- Eur bude mať dostatočný satisfakčný charakter pre

žalobkyňu, dostatočný sankčný charakter voči žalovanému v zmysle individuálnej, ale aj generálnej
prevencie, vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. K poukazu žalobkyne na potrebu
zvyšovania zadosťučinenia vzhľadom na jeho sankčný charakter súd poukazuje na to, že pri posúdení
sankčného charakteru a významu tohto konania nemožno opomínať, že majetková sféra žalovaného
okrem samotnej sumy zadosťučinenia postihnutá bude aj povinnosťou hradiť žalobkyni trovy konania
a štátu súdny poplatok za toto konanie, čo nemožno prehliadať pri komplexnom hodnotení sankčných

účinkov tohto konania.

43. Čo sa týka výroku o trovách konania, podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania
podľapomerujejúspechuvoveci.Akmalastranavoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovkonania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo

( § 255ods.2 CSP).

44. Žalobkyňa v základe nároku bola plne úspešná, rozhodnutie o výške nároku záviselo len od úvahy
súdu, preto súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu
100 %z prisúdenej sumy.

45. V súvislosti s priznaným nárokom na náhradu trov konania súd konštatuje, že v zmysle ust § 255
CSP „Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahy súdu ( sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde
o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.

Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe
úvahy súdu alebo znaleckej činnosti“.

46. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ust.§ 262 ods.2 CSP po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znova od doručenia opravného uznesenia, len v rozsahu vykonanej opravy. V odvolaní sa popri

všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh) (§ 127 ods. 1 CSP).
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť podľa § 365 ods. 1,
2, 3 CSP len tým, že :

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch v exekučnom
konaní.