Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. september 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoCsp/25/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7617202138
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7617202138.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a sudkýň JUDr.

Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X,
C. D. E., 2. GEOKAN, s.r.o., so sídlom Štefánikovo námestie 5, Spišská Nová Ves, IČO: 36 595 578,
obaja zastúpení JUDr. Miroslavou Slovinskou, advokátkou, so sídlom Štefánikovo námestie 13, Spišská
Nová Ves, proti žalovaným: 1. Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO:
00 151 653, zast. Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, Košice,
IČO: 36 863 017, 2. Orange Slovensko, a.s., so sídlom Metodova 8, Bratislava, IČO: 35 697 270, zast.
Advokátska kancelária F. A., s. r. o., so sídlom Vajnorská 21A, Bratislava, IČO: 46 759 875, o zaplatenie

10.000,- EUR s prísl., o odvolaní žalobcov a žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu
Spišská Nová Ves sp. zn. 7Csp/47/2017 zo dňa 19.02.2024

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 7Csp/47/2017-487 zo dňa 19.02.2024 vo
výroku I., ktorým súd žalovanému v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 10.000,-
EUR s príslušenstvom do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku VI. o náhrade trov konania vo
vzťahu medzi žalobcom v 1. rade a žalovaným v 1. rade.

Zrušuje rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 7Csp/47/2017-487 zo dňa 19.02.2024 vo
výrokoch VII. a VIII. o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobcom v 2. rade a žalovaným v 1. rade a
vo vzťahu medzi žalobcami a žalovaným v 2. rade a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Žalobca v 1. rade má proti žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) zhora označeným

rozsudkom žalovanému v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 10.000,- EUR spolu
s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 10.000,- EUR od 31.12.2015 až do zaplatenia, to všetko
v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok), v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu v 1. rade voči
žalovanému v 1. rade zamietol (II. výrok), žalobu žalobcu v 1. rade voči žalovanému v 2. rade zamietol
(III. výrok), žalobu žalobcu v 2. rade voči žalovaným v 1. a 2. rade zamietol (IV. výrok), návrh žalovaného
v 1. rade na prerušenie konania do právoplatného ukončenia konania vedeného na Mestskom súde
Košice sp. zn. 48Tk/1/2023 zamietol (V. výrok), priznal žalobcovi v 1. rade nárok na náhradu trov konania

voči žalovanému v 1. rade v rozsahu 100 % (VI. výrok), priznal žalovanému v 1. rade voči žalobcovi v 2.
rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (VII. výrok) a priznal žalovanému v 2. rade nárok
na náhradu trov konania voči žalobcovi v 1. a žalobcovi v 2. rade v rozsahu 100 % (VIII. výrok).2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali voči žalovaným zaplatenia sumy 10.000,- EUR
s príslušenstvom titulom náhrady škody.

3. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca v 1. rade má u žalovaného v 1. rade zriadený osobný bankový
účet,pričomvdňoch23.12.2015a24.12.2015boliprostredníctvominternetbankinguneznámouosobou,
bez vedomosti žalobcu v 1. rade, realizované z jeho osobného bankového účtu v prospech účtu č. C.
XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX dva bezhotovostné prevody vo výške 5.000,- EUR. Prvá úhrada vo
výške 5.000,- EUR bola zrealizovaná dňa 23.12.2015 približne o 21:20 hod., druhá úhrada vo výške

5.000,- EUR bola zrealizovaná dňa 24.12.2015 približne o 00:18 hod. Pokyn k zrealizovaniu uvedených
platobných operácií však žalobca v 1. rade nedal, a ani obe platobné operácie neautorizoval. Podľa
vyjadrenia žalovaného v 1. rade mal tento zrealizovať oba bezhotovostné prevody na základe pokynu
doručenéhomucezelektronickúslužbu.VzmysleZmluvyoelektronickombankovníctveuzavretejmedzi
žalobcom v 1. rade a žalovaným v 1. rade dňa 02.11.2010 si žalobca v 1. rade zvolil bezpečnostné
prvky a to heslo a grid kartu pre denný limit do 1.000,- EUR a SMS kľúč pre denný limit do výšky

5.000,- EUR. Žalobca v 1. rade zároveň požiadal o zasielanie SMS kľúčov na číslo mobilného telefónu,
ktoré je evidované u žalovaného v 2. rade a to na žalobcu v 2. rade, ktorého spoločníkom a konateľom
je žalobca v 1. rade. O náhodne vygenerovaných SMS kľúčoch a zrealizovaných bezhotovostných
prevodoch neboli ani žalobca v 1. rade, ani žalobca v 2. rade SMS správou informovaní. V uvedených
dňoch bola totiž SIM karta žalobcu v 2. rade nefunkčná, čo žalobca v 1. rade zistil dňa 24.12.2015

v skorých ranných hodinách, kedy hneď na to navštívil pobočku žalovaného v 2. rade, kde mu SIM
kartu pri zachovaní jeho telefónneho čísla vymenili. Zamestnanec žalovaného v 2. rade však opomenul
uviesť rozhodujúcu skutočnosť, že k obdobnej výmene SIM kariet pri zachovaní telefónneho čísla
malo dôjsť už aj deň predtým, t.j. dňa 23.12.2015, v pobočke žalovaného v 2. rade v Košiciach.
Následne dňa 29.12.2015 žalobca v 1. rade pri bežnej kontrole svojho osobného bankového účtu

zistil, že mu chýba suma vo výške 10.000,- EUR. Dňa 30.12.2015 žalobca v 1. rade osobne podal
na pobočke žalovaného v 1. rade reklamáciu zrealizovaných, avšak ním neautorizovaných, platieb.
Žalovaný v 1. rade vyzval majiteľa protiúčtu na vrátenie platieb vo výške 10.000,- EUR, príjemca úhrad
doporučené zásielky odoslané na jeho trvalú i korešpondenčnú adresu neprevzal a požadovanú sumu
nevrátil. Žalobcovia dňa 23.12.2015 v pobočke žalovaného v Košiciach neboli a zámenu SIM kariet

nežiadali. Uvedené skutočnosti jednoznačne signalizujú zneužitie bezpečnostných prvkov žalobcov
neoprávnenou osobou. Žalobcovia ďalej uviedli, že z poznatkov orgánov činných v trestnom konaní,
ktoré na základe trestného oznámenia žalobcu v 1. rade vyššie popísané podvodné konanie neznámej
osoby alebo skupiny osôb vyšetrujú, vyplýva, že zamestnanec pobočky žalovaného v 2. rade v Košiciach
neznámej osobe, ktorá sa preukázala len uvedením IČO-a žalobcu v 2. rade, vydal na požiadanie dňa

23.12.2015 novú SIM kartu pri zachovaní pôvodného telefónneho čísla, cez ktorú takto získal prístup k
overovacím kódom na uskutočnenie prevodov. Žalobcovia považovali za neprípustné aj ďalšie zistenia
orgánov činných v trestnom konaní, a to pochybenie žalovaného v 1. rade, ktorý nezablokoval prevody
finančných prostriedkov napriek tomu, že preukázateľne nie je zadefinovaná IP adresa počítača, z
ktorého boli zadané príkazy na úhradu, konkrétne namiesto IP adresy sú uvedené „XXXXXX“, pričom

tieto nuly sú v systéme žalovaného v 1. rade zvýraznené s upozornením, že môže ísť o zadávateľa
tzv. pochybnej transakcie. Napriek uvedenému žalovaný v 1. rade nezablokoval tieto podozrivé príkazy
na úhradu, ale naopak takto zadané platobné operácie zrealizoval, dokonca aj po tom, čo pri realizácii
napádaných transakcií boli príkazy na úhradu zadávané z nedefinovanej adresy v krátkom časovom
rozpätí spolu až 9-krát. Takýto postup podľa žalobcu v1. rade mal žalovaný v 1. rade vzhľadom

na svoj deklarovaný stupeň ochrany a zabezpečenia riadne a včas zablokovať. Žalobcovia trvali na
tom, že riadne zabezpečili všetky svoje prístupové údaje k službe internetbankingu, tieto neposkytli
ani svojim rodinným príslušníkom, ani ich nemali uložené na dostupných miestach. Dňa 05.01.2016
bolo žalobcovi v 1. rade doručené stanovisko žalovaného v 1. rade k reklamácii, v ktorom žalovaný
v 1. rade uviedol, že vykonané reklamované úhrady vo výške 2-krát po 5.000,- EUR boli vykonané v

súlade s podmienkami vykonávania platobných operácií cez služby Elektronického bankovníctva a s
použitímbezpečnostnýchpredmetovvydanýchnamenožalobcuv1.rade,zároveňžeplatobnéoperácie
nevykazujú známky phishingu. Listom zo dňa 07.01.2016 sa žalobca v 1. rade obrátil so žiadosťou o
pomoc pri riešení vzniknutého problému aj na Kanceláriu bankového ombudsmana, ktorý však potvrdil
stanovisko žalovaného v 1. rade a skonštatoval, že sa nepodarilo preukázať pochybenie banky. Dňa

28.01.2016 žalobca v 1. rade opäť na pobočke žalovaného v 1. rade v C. D. E. osobne žiadal o
prešetrenie reklamácie. Žalovaný v 1. rade sa v liste zo dňa 25.02.2016 vyjadril, že oba bezhotovostné
prevody boli potvrdené korektným SMS kľúčom a SMS kľúče boli vygenerované a odoslané na telefónne
číslo, ktoré bolo dohodnuté v Zmluve o elektronickom bankovníctve zo dňa 02.11.2010. Rovnako bolipo oboch obratoch zaslané na rovnaké telefónne číslo notifikačné SMS správy o zrealizovaní týchto
transakcií. Následne sa žalobcovia dožadovali prostredníctvom svojho právneho zástupcu vrátenia
sumy neautorizovanej platobnej operácie spolu vo výške 10.000,- EUR, no neúspešne.

4. Uznesením č.k. 7Csp/47/2017-238 zo dňa 20.05.2019 súd prvej inštancie konanie prerušil, do
právoplatného ukončenia veci vedenej na Okresnom riaditeľstve PZ v Spišskej Novej Vsi, odbor
kriminálnej polície pod G.: H./X-XXX-XX-XXXX a veci vedenej Prezídiom Policajného zboru, Národnej
kriminálnej agentúre, Národnej jednotke finančnej polície, Expozitúre Stred, Banská Bystrica pod

ČVS: I./D., ktoré uznesenie nadobudlo v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k.
5Co/305/2019-290 zo dňa 13.05.2020 právoplatnosť dňa 13.06.2020.

5. Súd konanie prerušil po tom, čo na základe oznámenia PPZ, NKA, Jednotka finančnej polície,
Expozitúra Stred v Banskej Bystrici dňa 01.04.2019 zistil, že v predmetnej trestnej veci je vedené
trestné konanie vo veci pokračujúceho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného

zákona spáchaného s poukazom na ustanovenie § 138 písm. i) Trestného zákona. V danej trestnej veci
došlo dňa 06.02.2019 k spojeniu predmetnej trestnej veci s ďalšími trestnými vecami, ktoré boli vedené
doposiaľ na OR PZ v Trnave, Liptovskom Mikuláši, Košiciach, Žiline, Bratislave I, Nitre a v C. D. E. I.
G.: H./X-XXX-XX-XXXX. Súčasne dožiadaný subjekt súdu oznámil, že vo vzťahu k daným skutkom je
v súčasnej dobe vedené aj trestné stíhanie v trestnej veci vedenej na uvedenom úrade pod G.: I./D.,

kde sú trestne stíhané osoby A. A. F., A. I., J. K., J. B., L. B., M. N. a I. C., a to pre obzvlášť závažný
zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b), ods. 5 písm. a) Trestného zákona s poukazom na
ustanovenie § 138 podľa písmena i) Trestného zákona vo viacčinnom súbehu s obzvlášť závažným
zločinom legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. c), ods. 4 písm.
a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 podľa písm. i) Trestného zákona spáchaného

z časti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona.

6. V trestnej veci vedenej pod ČVS: I./D. v súvislosti s vyšetrovanou vecou G.: I./D. bol v procesnom
postavení svedka vypočutý A. A. F., kde okrem iných skutočností sa vyjadroval k ďalším dielčím skutkom
pokračujúceho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona spáchaný s

poukazom na ust. § 138 písm. i) Trestného zákona, ktoré páchal v dlhšom časovom období spoločne
s ďalšími osobami, pričom je dôvodné predpokladať, že sa dopustil aj skutku doposiaľ vedenom na
Okresnom riaditeľstve PZ, odbore kriminálnej polície, Spišská Nová Ves pod ČVS: ORP-126/2-VYS-
SN-2016, v ktorej bolo uznesením vyšetrovateľa PZ zo dňa 17.02.2016 začaté trestné stíhanie podľa §
199 ods. 1 Trestného poriadku za zločin neoprávneného vyrubenia a používania platobného prostriedku,

elektronických peňazí alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona,
ku ktorému sa sám doznáva.

7. Súd zo správy ďalej zistil, že v predmetnom vyšetrovacom spise ČVS: I./D. prebieha vyhodnocovanie
znaleckých posudkov, a to aj v spojitosti s trestnou vecou G.: I./D., kde je možné predpokladať,

že po ich následnom vyhodnotení a vykonaní nutných procesných úkonov dôjde k postupu podľa §
206 Trestného poriadku proti viacerým osobám vo viacerých trestných veciach doposiaľ vedených na
rôznych súčastiach policajného zboru. Súd po zistení, že rozhodnutie v prejednávanej veci závisí od
otázky, či v tomto konaní žalobcom označené pasívne legitimované subjekty sa dopustili zločinu, pre
ktorý je vedené predmetné trestné stíhanie podľa § 162 ods. 1, 2 a za použitia ustanovení § 193 CSP

konanie prerušil.

8. Dňa 22.11.2022 žalobcovia podali návrh na pokračovanie v súdnom konaní s poukazom na bod
20. odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/305/2019 a v súlade so zásadou
hospodárnosti konania navrhli, aby súd autoremedúrou podľa § 163 CSP rozhodnutie o prerušení

konania zrušil a v konaní ďalej pokračoval. Svoj návrh odôvodnili jednak tým, že prebiehajúce trestné
konanie nie je doposiaľ ukončené a jednak tým, že obvinení páchatelia sa ku skutkom im kladeným
za vinu priznali, čo znamená ustálenie zodpovednosti za spôsobenú škodu, pričom nie je udržateľné
čakať na výsledky uvedeného trestného konania, ktoré nie je predpoklad, aby v krátkom časovom
horizonte bolo právoplatne ukončené. Ďalej svoj návrh odôvodnili tým, že majú vedomosť o obdobných

súdnych konaniach, v ktorých bolo žalobe žalobcov vyhovené. Na podporu svojich tvrdení predložili
súdu rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 4Csp/24/2018 zo dňa 26.05.2020 a rozsudok
Krajského súdu Nitra č.k. 12CoCsp/36/2021-475 zo dňa 21.04.2022, ktorým bol potvrdený rozsudok
Okresného súdu Nitra č.k. 16Csp/79/2019-366 zo dňa 24.05.2021, pričom v oboch konaniach boli zostrany žalobcov podané rovnaké trestné oznámenia v obdobných veciach a konajúce súdy konania kvôli
tejto skutočnosti neprerušili a ďalej konali v zmysle podaných žalôb.

9. Nakoľko súd prvej inštancie predmetné konanie prerušil do právoplatného ukončenia veci vedenej
Prezídiom Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotke finančnej polície,
Expozitúre Stred, Banská Bystrica pod ČVS: I./D., vo veci pokračoval v konaní uznesením zo dňa
29.11.2023, a to po zistení, že predmetné vyšetrovacie konanie bolo ukončené podaním obžaloby na
Krajskú prokuratúru Košice, kde konanie je vedené pod sp. zn. 1Kv/41/2017/8800. Návrh na podanie

obžaloby bol spracovaný a podaný na prokuratúru dňa 06.07.2023. Následne súd vytýčil pojednávanie
na deň 22.01.2024.

10. Žalovaný v 1. rade dňa 16.01.2024 podal návrh na opätovné prerušenie konania, eventuálne
na odročenie pojednávania a uviedol, že dôvod na prerušenie konania nepretržite trvá, dokonca
sa zintenzívnil, význam prebiehajúceho trestného konania, predmetom ktorého je viacero skutkov

organizovanej skupiny, ktorá sa mala dopustiť protiprávneho konania aj voči žalobcom. Toto trestné
konanie je aktuálne vedené, v nadväznosti na podanie obžaloby dňa 18.10.2023, na Mestskom súde
Košicepodsp.zn.48Tk/1/2023.Poukázalnajednozozásadnýchzistenípremietnutýchdopredmetného
návrhu na podanie obžaloby, a to že obvinení A. A. F. a A. I. mali spáchať trestný čin, poškodeným z
ktorého je práve žalobca v 1. rade, o.i. tak, že si „zabezpečili prístupové meno a heslo k bankovému

účtu č. C. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedeného v C. C., M. v prospech jeho majiteľa A. B.“. Z
predmetného zistenia jednoznačne vyplýva, že obvinení mali získať prístup k viacerým citlivým údajom
(prístupové meno a heslo k bankovému účtu), ktoré má z povahy veci poznať výlučne majiteľ účtu
a chrániť ich pred akýmkoľvek zneužitím. Existuje takto prinajmenej dôvodné podozrenie, že žalobca
v 1. rade si pri nakladaní s príslušnými údajmi nepočínal s potrebnou opatrnosťou a starostlivosťou,

čo je, samozrejme, okolnosť zásadného významu aj pre posúdenie jeho žalobného nároku. K tomu
žalobca citoval aj stanovisko Krajského súdu v Košiciach v bode 18. odôvodnenia uznesenia sp. zn.
5Co/305/2019 zo dňa 13.05.2020, ktorým potvrdil skoršie rozhodnutie konajúceho súdu o prerušení
konania. S poukazom na uvedené mal žalovaný v 1. rade za to, že naďalej je preto daný zásadný
dôvod, prečo je v prebiehajúcom spore nutné vyčkať na právoplatný výsledok trestného konania, ako

ho koniec koncov výstižne a precízne sformuloval konajúci súd už vo svojom skoršom uznesení zo
dňa 20.05.2019 v bode 22. Na správnom právnom argumente konajúceho súdu sa vonkoncom nič
nezmenilo, naopak, obsah návrhu na podanie obžaloby ho len umocňuje. Absolútne zásadná sporová
okolnosť - či iná osoba získala vedomosť o prístupových údajoch k bankovému účtu, ktoré mal poznať
len jeho majiteľ a ktorých zneužitie nevyhnutne implikuje jeho nedostatočnú starostlivosť venovanú

ich ochrane - je predmetom prebiehajúceho trestného konania so zreteľom na záväzné vymedzenie
skutku v obžalobe. Len súd v trestnom konaní teda môže rozhodnúť, či sa takto vymedzený skutok
stal, a prípadne či sú jeho páchateľmi obžalovaní. Časový faktor, t.j. ako dlho už prebieha trestné
konanie, nesmie pritom nijako pôsobiť na ujmu procesných práv žalovaného, keďže ho nedokáže nijako
ovplyvniť. Procesná okolnosť, že došlo k podaniu návrhu na obžalobu, resp. samotnej obžaloby, by

teda nemala mať žiadnu osobitnú relevanciu. Ak konajúci súd dospel už predtým k správnemu záveru
(potvrdenému aj vyššie zmieneným uznesením odvolacieho súdu zo dňa 13.05.2020), že výsledok
trestného konania je významný pre prebiehajúci spor (uznesenie zo dňa 20.05.2019), jeho pôsobenie
so zreteľom na obsah návrhu na obžalobu trvá aj naďalej. Význam trestného konania by pominul iba
v prípade, ak by k podaniu obžaloby nedošlo, napr. pre zastavenie trestného stíhania. V trestnom

konaní sa však v skutočnosti pokračuje, pričom definitívne „odpovede“ v ňom môže priniesť až konečné
rozhodnutie súdu nadväzujúce na podanie obžaloby. Vzhľadom na účinky spojené s jednotlivými typmi
úkonov a rozhodnutí v trestnom konaní, keď návrh na obžalobu ani obžaloba nemôžu vyjadriť konečné
stanovisko,čisaskutokstalaktohospáchal,nemôžecivilnýsúdvychádzaťzakýchkoľvek„priebežných“
úkonov orgánov činných v trestnom konaní, akými sú napr. uznesenie o vznesení obvinenia alebo

obžaloba. Tie totiž nijako nevyjadrujú definitívny výsledok trestného konania a civilný súd si z nich
nemôže osvojiť žiaden záver o rozhodujúcich skutočnostiach - ten môže získať výlučne na základe
právoplatného rozhodnutia trestného súdu. So zreteľom na uvedené žalovaný v 1. rade navrhol v súlade
s ustanovením § 164 CSP, aby konajúci súd prerušil konanie až do právoplatného skončenia trestného
konania vedeného na Mestskom súde Košice pod sp. zn. 48Tk/1/2023.

11. Nakoľko súd prvej inštancie nezistil dôvody, pre ktoré by mal vyhovieť návrhu na prerušenie konania,
ako aj na odročenie pojednávania, z dôvodu hospodárnosti konania o týchto návrhoch žalovaného v1. rade rozhodol uznesením na pojednávaní dňa 22.01.2024 a návrh na prerušenie konania zamietol
v zmysle § 162 ods. 3 CSP.

12. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca v 1. rade má u žalovaného
v 1. rade zriadený osobný bankový účet pod č. C. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, čo žalobca preukázal
ním predloženými listinami, a to výpisom z osobného účtu zo dňa 31.12.2015, ktorý výpis sa týka
účtovného obdobia od 01.12.015 do 31.12.2015 s počiatočným stavom účtu 24.424,65 EUR, vkladmi za
uvedené obdobie vo výške 191,43 EUR, výbermi spolu vo výške 15.149,68 EUR a s konečným stavom

účtu k 31.12.2015 vo výške 9.466,40 EUR.

13. Z výpisu z osobného účtu žalobcu v 1. rade zo dňa 31.12.2015, vyjadrenia žalobcu na
pojednávaniach a písomného odôvodnenia žaloby súd vzal za preukázané, že v dňoch 23.12.2015 a
24.12.2015 boli prostredníctvom internetbankingu neznámou osobou bez vedomosti žalobcu v 1. rade
realizované z jeho osobného bankového účtu v prospech účtu č. C. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX

dva bezhotovostné prevody vo výške 5.000,- EUR. Prvá úhrada bola zrealizovaná dňa 23.12.2015
približne o 21.20 hod. a druhá úhrada vo výške 5.000,- EUR dňa 24.12.2015 približne o 00:18 hod.
Z výpovede žalobcu v 1. rade, ako aj z neskorších výsledkov vyšetrovacieho konania vyplynulo a
súd vzal za preukázané, že k zrealizovaniu uvedených platobných operácii nedal žalobca v 1. rade
pokyn a ani obe platobné operácie neautorizoval. Napriek tomu žalovaný v 1. rade zrealizoval oba

bezhotovostné prevody, a to na základe pokynu doručeného mu cez elektronickú službu. Postupoval tak
podľa bodu 10.17 Produktových obchodných podmienok pre depozitné produkty, kedy banka vykoná
pokyn doručený jej cez elektronickú službu, pri splnení tam uvedených podmienok.

14. V konaní nebolo sporné a žalovaný v 1. rade v prvotnom písomnom vyjadrení k žalobe nerozporoval

tú skutočnosť, že výbery peňazí spolu vo výške 10.000,- EUR boli realizované z osobného účtu
žalobcu v 1. rade. Z výpovedí žalobcu súd vzal za preukázané, že žalobca nebol SMS správou v
mobilnom telefóne, ktorý používal na zasielanie SMS kľúčov pri prevodoch peňazí prostredníctvom
internetbankingu, informovaný, nakoľko v uvedených dňoch bola SIM karta v mobilnom telefóne
nefunkčná. Žalobca v 1. rade túto skutočnosť zistil dňa 24.12.2015 v skorých ranných hodinách, kedy

hneď navštívil pobočku žalovaného v 2. rade v Spišskej Novej Vsi, kde si SIM kartu pri zachovaní
jeho telefónneho čísla vymenil a kedy mu bolo zamestnancom žalovaného v 2. rade oznámené, že
k výmene SIM karty došlo už deň predtým. Následne dňa 29.12.2015 žalobca v 1. rade pri kontrole
svojho osobného bankového účtu zistil, že mu chýba suma vo výške 10.000,- EUR. Následne v konaní
nebolo sporné, že žalobca dňa 30.12.2015 podal na pobočke žalovaného v 1. rade v Spišskej Novej Vsi

reklamáciu zrealizovaných, avšak ním neautorizovaných platieb.

15. Z písomného vyjadrenia žalovaného v 1. rade zo dňa 30.12.2015 adresovaného žalobcovi v 1.
rade, súd zistil, že žalovaný v 1. rade po prešetrení jednotlivých výberov žalobcovi oznámil, že ním
reklamované úhrady vykonané v dňoch 23.12.2015 a dňa 24.12.2015, boli vykonané správne v súlade

s podmienkami vykonávania platobných operácii cez služby Elektronického bankovníctva s použitím
bezpečnostných predmetov vydaných na meno žalobcu v 1. rade. Tieto platobné operácie nevykazujú
známky phishingu. Ak mal žalobca v 1. rade pochybnosti o zneužití bezpečnostných predmetov, banka
mu odporučila obrátiť sa na orgány činné v trestnom konaní. Obdobnú odpoveď obdržal žalobca aj od
bankového ombudsmana, ktorý vo vyjadrení zo dňa 08.04.2016 žalobcovi oznámil, že po preskúmaní

veci sa nepodarilo preukázať pochybenie banky, táto neporušila právne predpisy, etický kódex bánk na
ochranu spotrebiteľa, ani obchodné podmienky. Žalovaný v 1. rade vyzval aj majiteľa protiúčtu, na ktoré
boli jednotlivé sumy v dňoch 23.12. a 24.12.2015 prevedené, na vrátenie platieb spolu vo výške 10.000,-
EUR. Príjemca však doporučené zásielky neprevzal a požadovanú sumu nevrátil.

16. V konaní nebola sporná ďalšia skutočnosť, a to že žalobca v 1. rade dňa 14.01.2016 o 09.15 hod.
podalnaOOPZvC.D.E.voveciuvedenýchplatobnýchtransakciitrestnéoznámenie.NaORPZ,Odbor
kriminálnej polície, Spišská Nová Ves v konaní pod ČVS: ORP-126/2-VYS-SN-2016 bolo uznesením
vyšetrovateľa PZ zo dňa 17.02.2016 začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku
za zločin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí, alebo

inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona. Dňa 06.02.2019 došlo k
spojeniu predmetnej trestnej veci vedenej na H. I. E. C. D. E. C. ďalšími trestnými vecami, ktoré boli
ďalej vedené Prezídiom Policajného zboru, NKA, Expozitúra Stred Banská Bystrica pod č. ČVS: PPZ-81/
NKA-ST4/2019.17. Zo zápisnice o trestnom oznámení zo dňa 14.01.2016 súd zistil, že žalobca v 1. rade k jednotlivým
výberom z jeho osobného účtu v inkriminovaných dňoch uviedol, že u žalovaného v 1. rade má zriadený

osobný účet, s ktorým môže disponovať len on, pričom aj prihlasovacie údaje do služby elektronického
bankovníctva má iba on a k týmto údajom nemajú žiadne iné osoby prístup. V dňoch 24.12.2015 v
čase o 00:19:07 hod. mu na mobilný telefón prišla SMS správa, no nakoľko boli sviatky a nočná doba,
správu si neprečítal. Až dňa 29.12.2015 vo večerných hodinách, keď bol v lese na poľovačke, si správu
prečítal a zistil, že na účte má nižší zostatok. Nakoľko nemal okuliare, správu si prečítal až doma a vtedy

zistil, že dňa 24.12.2015 potvrdením prevodu mu odišlo z účtu 5.000,- EUR, čo ho zarazilo, pretože
on peniaze nikomu neposielal. Preto dňa 29.12.2015 o 22.15 hod. túto skutočnosť oznámil telefonicky
ústrediu žalovaného v 1. rade a následne po prečítaní zostatku na účte zistil, že mu chýba 10.000,-
EUR. Na druhý deň 30.12.2015 bol osobne na pobočke žalovaného v 1. rade a uvedenú operáciu znovu
reklamoval, kde bol pracovníčkou sporiteľne s ním spísaný záznam a v tom momente bol jeho účet na
jeho žiadosť zablokovaný. Až dňa 05.01.2016 mu žalovaný v 1. rade písomne oznámil, že v dňoch

23.12.2015 a 24.12.2015 došlo z jeho účtu v prospech účtu C. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX k
prevodom čiastky spolu vo výške 10.000,- EUR. Zároveň mu žalovaný v 1. rade oznámil, že prevody boli
vykonané správne s použitím jeho prihlasovacích údajov a že žalovaný v 1. rade vyzval majiteľa účtu v
prospech ktorého boli peniaze prevedené, o ich vrátenie s lehotou do 12.01.2016. Následne sa obrátil na
kanceláriu bankového ombudsmana, z ktorej dostal odpoveď, že banka postupovala správne v zmysle

zákonných predpisov. V závere svojej výpovede, ako aj vo výpovedi na pojednávaní pred súdom žalobca
uviedol, že trestné oznámenie podal nielen z toho dôvodu, že nevie, akým spôsobom a kto vykonal
uvedené prevody jeho peňazí, on ich však nerealizoval, ale aj z toho dôvodu, že žalovaný v 1. rade
nevybavil v jeho prospech jeho reklamácie. Domnieval sa, že neznáma osoba nejakým neoprávneným
spôsobom sa dostala k jeho údajom a následne do jeho internetbankingu.

18. Prezídium Policajného zboru, NKA, Odbor stred Banská Bystrica uznesením zo dňa 27.04.2020 pod
č. ČVS: I./D. podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku začala stíhanie proti osobám A. I., A. A. F., A. C.
A., a to pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. c), ods. 4 písm.
a) Trestného zákona s použitím § 138 písm. b), i), j) Trestného zákona v časti dokonaný a v časti v

štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a pokračovací prečin neoprávneného vyrobenia a
používania platobného prostriedku, elektronických peňazí, alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1
Trestného zákona a proti osobe O. P. Q., pre prečin neoprávneného vyrobenia a používania platobného
prostriedku, elektronických peňazí, alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona, lebo
na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že obvinený A. A. F., A. I. a O.

P. Q. sa dopustili skutku, a to tak, že A. A. F. a A. I. najneskôr dňa 23.12.2015 po vopred uzavretej
vzájomnej dohode potom, ako si presne nezisteným spôsobom zabezpečili prístupové meno a heslo k
bankovému účtu č. C. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedeného u žalovaného v 1. rade v prospech
jeho majiteľa žalobcu v 1. rade, a potom, ako A. I. prostredníctvom osoby O. P. Q. na predajnom mieste v
OC CASSOVIA v Košiciach zabezpečil dňa 23.12.2015 v čase 21:01 hod. vedome neoprávnené vydanie

novej SIM karty, patriacu k telefónnemu číslu XXXX XXX XXX, ktorú O. P. Q. osobne odovzdal A. A. F.,
pričom táto SIM karta bola registrovaná v mobilnej sieti obchodnej spoločnosti žalovaného v 2. rade v
prospech majiteľa – žalobcu v 2. rade, v ktorej je žalobca v 1. rade konateľom a spoločníkom. Následne
dňa 23.12.2015 v čase o 21:05 hod. a dňa 24.12.2015 v čase o 00:18 hod. bez vedomia a súhlasu
majiteľa A. I. a A. A. F. previedli finančné prostriedky z bankového účtu č. C. XXXX XXXX XXXX XXXX

XXXX v oboch prípadoch vo výške po 5.000,- EUR na vopred osobou A. I. zabezpečený bankový účet č.
C. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedený v C. C., M. v prospech osoby E. E.. Následne tieto finančné
prostriedkypreviedolA.A.F.vprospechbankovéhoúčtuč.C.XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXvedenom
v C. C., M. v prospech jeho majiteľa obchodnej spoločnosti Trust Pay, a. s. a v prospech bankového
účtu č. C. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedenom v C. C., M. v prospech jeho majiteľa obchodnej

spoločnosti WorldPay AP, Ltd., čím bola majiteľovi finančných prostriedkov vedených na bankovom účte
č. C. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX – žalobcovi v 1. rade spôsobená škoda v celkovej výške 10.000,-
EUR.

19. Z predmetného uznesenia súd ďalej zistil, že vymenované stíhané osoby sa dopustili tých istých

skutkov, teda obdobným spôsobom a tým istým postupom spôsobili škodu ďalším osobám - majiteľom
účtov v C. C., M., a to I. A. Q., R., O. S. Q., I., O. Q., O. M. P., J. L., A. F. a I. T. I.. Popísaným konaním
obvinených bola poškodeným (aj žalobcovi v 1. rade) spôsobená škoda v celkovej výške 182.162,99
EUR a v štádiu pokusu vo výške 46.180,- EUR, čím spáchali A. I. a A. A. F. pokračujúci obzvlášť závažnýzločin podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. c), ods. 4 písm. a) Trestného zákona v časti dokonaný
a v časti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a pokračujúci prečin neoprávneného
vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí, alebo inej platobnej karty podľa §

219 ods. 1 Trestného zákona, čím spáchal A. C. A. pokračujúci zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods.
3 písm. a), c) Trestného zákona s použitím § 138 písm. i), j) Trestného zákona, pre pokračujúci prečin
neoprávneného nakladania s osobnými údajmi podľa § 374 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. c) Trestného
zákona s použitím § 138 písm. j) Trestného zákona a pre pokračovací zločin zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a), s použitím § 138 písm. j) Trestného

zákona, čím spáchal O. P. Q. prečin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku,
elektronických peňazí, alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona.

20. Pred nariadením pojednávania, aj na samotnom pojednávaní žalovaný v 1. rade opäť navrhol,
aby súd prerušil konanie, a to z dôvodu, že dôvod na prerušenie naďalej trvá, nakoľko prebieha
trestné konanie, predmetom ktorého je viacero skutkov organizovanej skupiny, ktorá sa mala dopustiť

protiprávneho konania aj voči žalobcom. V nadväznosti na podanie obžaloby dňa 18.10.2023 trestné
konanie je aktuálne vedené na Mestskom súde v Košiciach pod sp. zn. 48Tk/1/2023. Žalovaný v 1. rade
trval na prerušení konania z toho dôvodu, že z podanej obžaloby vyplýva, že obvinený A. A. F. a A. I.
mali získať prístup k viacerým citlivým údajom (prístupové meno a heslo k bankovému účtu, ktoré má z
povahy veci poznať výlučne majiteľ účtu a ten ich má chrániť pred akýmkoľvek zneužitím). Žalovaný v

1. rade mal za to, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca v 1. rade si pri nakladaní s príslušnými
údajmi nepočínal s potrebnou opatrnosťou a starostlivosťou, čo je okolnosť zásadného významu pre
posúdenie jeho žalobného nároku. Vzhľadom na to, že predmetom existujúceho trestného konania bude
ďalšie skúmanie týchto okolností a bude to predmetom záverečnej fázy trestného konania, kedy súd má
rozhodnúť, či skutok, ktorého súčasťou malo byť aj získanie prístupového mena a hesla k bankovému

účtu sa vôbec stal, a či ho spáchali práve obžalovaní, z uvedeného dôvodu žalovaný trval podľa § 164
CSP na prerušení konania do právoplatného ukončenia predmetného trestného konania na Mestskom
súde v Košiciach.

21. Súd prvej inštancie návrh na ďalšie prerušenie konania zamietol predovšetkým z toho dôvodu,

že medzičasom judikatúra súdov Slovenskej republiky zaznamenala vo svojej rozhodovacej činnosti v
konkrétnych posudzovaných obdobných prípadoch zásadné zmeny, na ktoré súd v tejto fáze konania
muselprihliadať.ZdoterajšejrozhodovacejpraxezprávoplatnýchrozsudkovsúdovSlovenskejrepubliky
je zrejmé, že aj v iných konaniach tam posudzovaných boli poškodené osoby, teda žalobcovia,
poškodení osobou A. A. F. a ďalšími spolupáchateľmi presne takým istým spôsobom, ako bol poškodený

v tomto konaní žalobca v 1. rade. Nároky žalobcov a zodpovednosť žalovaného v 1. rade boli
posudzované v zmysle jednotlivých ustanovení zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o platobných službách“). Nároky žalobcov
neboli posudzované v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka. Výška škody, ktorá bola spôsobená
žalobcovi, vyplýva preukázateľne z predmetného vyšetrovacieho konania, súd mal teda za to, že

v danom prípade nie je rozhodujúce, akým spôsobom bude ukončené predmetné trestné stíhanie
voči obvineným osobám. Trestná zodpovednosť týchto osôb neovplyvňuje zodpovednosť žalovaného
v 1. rade voči žalobcovi v 1. rade (posudzovaná podľa zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných
službách) pri uplatňovaní jeho nároku, nakoľko pre posúdenie danej veci nie je relevantné, ktoré osoby
budú konečným rozsudkom v trestnom konaní právoplatne odsúdené za uvedené skutky. Na základe

uvedeného súd návrh žalovaného v 1. rade na prerušenie konania podľa § 164 CSP zamietol.

22. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalovaný v 1. rade na pojednávaní uviedol, že
žalobca nepreukázal zmluvný vzťah s bankou a že len hypoteticky hovorí o dohodnutom spôsobe
internetbankingu bez predloženia dôkazov, a to zmluvy o bežnom účte, poukazuje na obchodné

podmienky, pričom žiadnu z týchto listín nepredložil. K tvrdeniu žalobcu o tom, že žalovaný v 1. rade
porušil zákon o platobných službách, uviedol, že ak by v danom prípade neboli zadané bezpečnostné
prvky zo strany zadávateľa údajov na vykonanie predmetných transakcii, nebolo by vedené žiadne
trestné konanie a že tvrdenie žalobcu, ako malo dôjsť k zneužitiu jeho údajov, žalobca žiadnym
spôsobom nepreukázal. Celá argumentácia žalobcu je vystavaná na dezinterpretácii piatich núl pri

popise danej transakcie. Žalobca nijako nereagoval na skutkové tvrdenia žalovaného v 1. rade, ktorý
vysvetlil že v internetovom bankovníctve sa IP adresa úplne logicky zaznamenáva v momente, kedy sa
prihlasuje, keď sa dáva identifikačný údaj, následne sa zaznamenáva aj zvolené heslo a keď je zrejmé,
z akej IP adresy sa klient prihlási dvoma korektnými ochrannými údajmi, a aké transakcie vykonávatakto prihlásený, je logické, že už pri samotných transakciách je vždy uvedený len taký údaj, čo je
absolútne štandardné. Nakoľko žalobca k takémuto vyjadreniu žalovaného v 1. rade zostal nečinný,
žalovaný navrhol výsluch svedka A. J., ktorý má zaznamenávanie týchto údajov na starosti a z ktorého

výpovede by malo vyplynúť, že tvrdenia žalobcu sú nesprávne a jeho výhrady voči žalovanému v 1.
rade sú absurdné. Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade žalovaný vzniesol námietku absolútnej neexistencie
akejkoľvek aktívnej vecnej legitimácie a nie je mu zrejmá požiadavka a nerozumie, prečo sa žalobcovia
v 1. a 2. rade domáhajú voči žalovanému v 1. rade svojho nároku solidárne.

23. K námietkam, ktoré vzniesol žalovaný v 1. rade na pojednávaní, súd uviedol, že tieto po oboznámení
sa s výsledkami vyšetrovacieho konania a s návrhom na vznesenie obžaloby, považuje za neaktuálne,
nakoľko zo samotnej výpovede obvinenej a v trestnom konaní už stíhanej osoby A. A. F. a ďalších
obvinených osôb je zrejmé, akým spôsobom došlo k zneužitiu jednotlivých údajov žalobcu v 1. aj v
2. rade, že na jednotlivé realizované platobné údaje žalobca neudelil súhlas, a preto ich nemožno
považovať za autorizované platobné operácie. Z vyšetrovacieho konania je zrejmé a zrozumiteľné, ako

prebiehali jednotlivé platobné operácie, preto súd nepovažoval za dôvodné v tomto konaní opakovane
vykonávať dôkazy, ktorými by sa tieto skutočnosti mali nanovo zisťovať, aj z uvedeného dôvodu súd
zamietol návrh žalovaného v 1. rade na výsluch svedka A. J. a zároveň aj z toho dôvodu, že žalovaný
takýto dôkaz nenavrhol v rámci úkonov vykonaných podľa § 167 CSP, takže súd na návrhy na vykonanie
ďalších dôkazov v tomto konaní už neprihliadal.

24. K ďalšej námietke žalovaného v 1. rade vznesenej po procesných úkonoch podľa § 167 CSP na
pojednávaní dňa 22.01.2024, teda 7 rokov po podaní žaloby, že žalobca v 1. rade nepredložil Zmluvu o
používaníelektronickýchslužiebbanky,ažetedažalobcanijakonepreukázalobsaharozsahzmluvného
vzťahu so žalovaným v 1. rade, súd odkázal na výsledky vyšetrovacieho konania, na zápisnicu zo dňa

14.01.2016 o podaní trestného oznámenia žalobcom v 1. rade, v ktorej tento uvádza, že je majiteľom
predmetného osobného účtu, čo žalovaný v konaní do roku 2024 nijako nerozporoval. Zároveň súd
poukázal na k žalobe predložené dôkazné listiny, a to výpisy z predmetného osobného účtu žalobcu,
ktoré sú nevyvrátiteľným dôkazom toho, že žalobca v 1. rade uzavrel so žalovaným v 1. rade zmluvu
o zriadení bežného bankového účtu, ku ktorému mu bola vydaná bankomatová karta. Tieto skutočnosti

nebolopotrebnévtomtokonanípreukazovať,nakoľkozkontextuceléhožalobnéhonárokuazvýsledkov
vyšetrovacieho konania je zrejmé, že k jednotlivým bankovým prevodom by nemohlo dôjsť bez uzavretia
predmetných zmlúv o bežnom a vkladovom účte a zmluvy o poskytovaní a používaní elektronických
služieb banky, ako aj zmluvy o odovzdaní a prevzatí bezpečnostných predmetov. Uvedené sa konštatuje
aj v písomných vyjadreniach žalovaného v 1. rade, ktorý nepopiera, žeby k jednotlivým bankovým

transakciám malo dôjsť, popiera však tvrdenie žalobcu, žeby podľa § 8 ods. 1, 2 zákona o platobných
službách mal za jednotlivé finančné transakcie niesť zodpovednosť on.

25. Z dôkazných listín predložených žalobcami k žalobe mal súd preukázané, že žalobcovia vyzvali
žalovaného v 1. rade na dobrovoľné splnenie zákonnej povinnosti banky v lehote 7 dní a to na

vrátenie 10.000,- EUR ako sumy neautorizovanej platobnej operácie. Vo výzve odkázali na skutočnosti
popisované v predmetnej žalobe, s poukazom na ustanovenia § 9, § 10 a § 11 zákona č. 492/2009 Z.
z. o platobných službách. Žalovaný v 1. rade na výzvy žalobcu nereagoval, preto sa žalobca spolu so
žalobcom v 2. rade svojich nárokov domáhali podaním predmetnej žaloby.

26. Právne vec súd posúdil podľa § 778, § 779 Občianskeho zákonníka, § 5 písm. a) zák. č. 483/2001
Z. z. o bankách, § 261 ods. 6 písm. d), § 708 ods. 1, § 709 ods. 1, § 716 ods. 1, § 719a Obchodného
zákonníka, § 1 ods. 1 písm. a), § 2 ods. 2, 3 písm. a), ods. 6, 7, § 3 ods. 1, § 8, § 9, § 10, §
11, § 12 a § 26, § 101 ods. 1, § 101h zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov a konštatoval, že žalobca v 1. rade svoj nárok v predžalobných výzvach

adresovaných žalovanému v 1. rade opieral o § 9, § 10 a § 11 zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných
službách. Žalobou sa domáhal spolu so žalobcom v 2. rade od žalovaných v 1. aj v 2. rade zaplatenia
sumy 10.000,- EUR a to spoločne a nerozdielne s poukazom na ustanovenie § 438 ods. 1 a § 420
Občianskeho zákonníka. Súd vychádzajúc z vykonaného dokazovania, ako aj z vyjadrení žalovaných
v 1. a 2. rade, a z právneho posúdenia všetkých skutkových okolností posúdil uplatnený nárok žalobcu

v 1. rade voči žalovanému v 1. rade ako nárok na plnenie, zaplatenie pohľadávky žalobcu v 1. rade
voči Slovenskej sporiteľni, a.s. vyplývajúcej mu zo Zmluvy o bežnom účte, ktorá bola medzi uvedenými
stranami sporu uzavretá v zmysle Obchodného zákonníka a zákona č. 492/2009 Z. z., ktorý predstavuje
lex specialis k ustanoveniam Obchodného zákonníka k zmluve o bežnom účte. V § 11 ods. 1 zákona oplatobných službách je zakotvená povinnosť poskytovateľa platobných služieb platiteľa vrátiť platiteľovi
sumu neautorizovanej platobnej operácie, ide teda o povinnosť stanovenú zákonom, nie o náhradu
škody, na ktorú má platiteľ nárok podľa ods. 2 uvedeného zákonného ustanovenia a ktorá v danom

konaní ani uplatnená nebola a ani ako náhradu škody za porušenie právnej povinnosti.

27. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že právna úprava vkladov vychádza z ustanovenia § 778
Občianskeho zákonníka, na uvedenú právnu úpravu nadväzuje Obchodný zákonník v tom smere, že
upravuje zmluvu o bežnom účte (§ 708 až § 715) a zmluvu o vkladovom účte (§ 716 až § 719a),

ktoré v zmysle ust. § 261 ods. 6 písm. d) sú absolútnym obchodom a riadia sa bez ohľadu na povahu
účastníkov Obchodným zákonníkom. Z uvedených právnych úprav vyplýva, že medzi osobou, ktorá
si zriadila v banke účet (vkladateľom) a medzi bankou vzniká záväzkovo-právny vzťah, v ktorom sa
vkladateľ zaväzuje, že prenechá banke finančné prostriedky na voľnú dispozíciu, ktorá s nimi môže
následne podnikať a banka sa, okrem iného, zaväzuje platiť vkladateľovi za poskytnuté finančné
prostriedky úrok. Medzi bankou a vkladateľom ide v danom prípade o záväzkovo-právny vzťah, v ktorom

vkladateľ má postavenie veriteľa poskytujúceho banke finančné prostriedky na využitie a banka má
postavenie dlžníka. Na základe tohto záväzkovo-právneho vzťahu má vkladateľ voči banke pohľadávku,
tá je súčasťou jeho majetku. Uvedenú skutočnosť zvýrazňuje aj ustanovenie § 5 písm. a) zákona o
bankách (č. 483/2011 Z. z.), podľa ktorého sa vkladom rozumie zverenie peňažných prostriedkov, ktoré
predstavujú záväzok voči vkladateľovi na ich výplatu. Vklady na účtoch v banke sú teda pohľadávkami.

Obchodný zákonník pri úprave zmluvy o bežnom účte používa síce vo vzťahu ku vkladateľovi peňazí
pojem „majiteľ účtu“, avšak z povahy tohto záväzkového vzťahu je zrejmé, že sa tým má na mysli
osoba, ktorá je oprávnená disponovať s peniazmi na príslušnom účte. Vkladateľ teda nie je vlastníkom
uložených peňazí, pretože tie nie sú v úschove banky, ale stávajú sa jej majetkom, s ktorým banka
hospodári (podniká) a platí za to vkladateľovi úrok. Peňažné prostriedky na účte vedenom peňažným

ústavom na základe zmluvy o bežnom účte alebo na základe zmluvy o vkladovom účte nie sú v majetku
majiteľa účtu, v ktorého prospech bol účet zriadený, ale sú v majetku peňažného ústavu. Skutočnosť, že
vkladateľ, ktorý vloží peniaze na účet do banky nie je ich vlastníkom má význam v trestnom konaní, keď
je zistená trestná činnosť, ktorá vedie k neoprávnenému prevádzaniu finančných prostriedkov z účtu na
účet, napr. internet banking použitý neoprávnenou osobou, ako tomu malo byť aj v danom prípade. V

takýchto prípadoch, pokiaľ páchateľ neoprávnene odčerpal peňažné prostriedky z účtu, nemôžu mať
jednotliví vkladatelia procesné postavenie poškodených osôb, pretože peniaze vlastnícky patrili banke
a teda poškodenou je samotná banka, nie majiteľ účtu.

28. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi žalobcom v 1. rade a žalovaným

v 1. rade nebolo sporné, že žalobca mal v C. C., M. zriadený osobný bankový účet pod č. C. XXXX
XXXX XXXX XXXX XXXX, ku ktorému došlo uzatvorením Zmluvy o vedení bankových bežných a
sporiacich účtov. Podľa predložených dôkazných výpisov z osobného účtu žalobcu nebolo sporné,
že tento vykonával platobné operácie aj prostredníctvom internetbankingu. Ďalej nebolo sporné, že
dňa 23.12.2015 a 24.12.2015 žalovaný v 1. rade realizoval dve platobné operácie - vykonal prevod

finančných prostriedkov z účtu žalobcu v 1. rade spolu vo výške 10.000,- EUR na účet č. C. XXXX
XXXX XXXX XXXX XXXX. V konaní nebolo sporné, že žalobca v 1. rade hneď po zistení uskutočnenia
uvedených platobných operácii podal u žalovaného v 1. rade dňa 30.12.2015 reklamáciu, v ktorej
namietal, že na uvedené platobné operácie nedal pokyn a ani ich neautentifikoval. Ďalej nebolo sporné,
že žalobca v 1. rade podal na H. I. E. C. D. E. trestné oznámenie, na základe ktorého vyšetrovateľ H. I.

E. C. D. E., H. kriminálnej polície začal dňa 17.02.2016 trestné stíhanie vo veci zločinu neoprávneného
vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí, alebo inej platobnej karty podľa
§ 219 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona, z čoho vyplýva, že existujú skutočnosti osvedčujúce
záver, že došlo k spáchaniu trestného činu. Tak isto nebolo sporné a v konaní bolo preukázané, že
dňa 29.06.2023 bol vyšetrovateľom podaný návrh na podanie obžaloby podľa § 209 ods. 1 Trestného

poriadku v konaní ČVS: PPZ-81/NKA-ST4-2019 a následne prokurátorom bola podaná obžaloba na
Mestský súd v Košiciach, kde je vedené trestné konanie pod sp. zn. 48Tk/1/2023.

29. Žalovaný v 1. rade vo svojich vyjadreniach k žalobe a v záverečnom prejave, napriek tomu, že
žalobca v 1. rade namietal, že k spornej platobnej operácii nedal súhlas a ani ju neautentifikoval a že

došlokzneužitiuplatobnéhoprostriedku,internetbankingu,navrhovalžalobuzamietnuťvcelomrozsahu
ako nedôvodnú. V záverečnom prejave uvádzal nové skutočnosti a tvrdenia v porovnaní s písomnými
vyjadreniami k žalobe, pre ktoré má byť žaloba zamietnutá. Vytkol žalobcovi v 1. rade, že v konaní
nepreukázal existenciu zmluvného vzťahu so žalovaným v 1. rade z 02.11.2010, poukázal na rozpornosťtvrdení žalobcu, kde na jednej strane uvádza, že jednotlivé vklady boli vykonané bez jeho autorizácie
a na druhej strane tvrdí, že ako vyplýva z trestnoprávneho konania, došlo k autorizovaniu platieb. Za
absolútnu fabuláciu považoval žalovaný v 1. rade tvrdenie žalobcu, ktorý uviedol v záverečnom prejave,

že: „neznáme osoby sa mali dostať prelomením zabezpečenia do internetbankingu“, čo nevyplýva zo
záverov trestného vyšetrovania, z ktorého vyplýva, že neznáme osoby sa k bezpečnostným prvkom -
prístupovému menu a heslu žalobcu dostali presne nezisteným spôsobom. Žalovaný mal za to, že je
vylúčené a z logiky veci a povahy odovzdávaného bezpečnostného prvku vyplýva, že bez zavineného
konania osoby, ktorá túto informáciu má, mohla byť sprístupnená komukoľvek inému. Žalobca nijakým

spôsobom nevysvetlil, prečo by to malo byť kladené za vinu žalovanému v 1. rade. Žalovaný v 1.
rade v záverečnom prejave trval na prerušení konania z dôvodu, že z doterajšieho vyšetrovacieho
konania nevie ustáliť, kto zadal správny pokyn na vykonanie platobných operácii. Žalovaný tvrdil, že
na základe doterajšieho vyšetrovania políciou nevie vylúčiť a s istotou sa nedá ani zistiť, či to nebol
samotný žalobca. Má však za to, že bez zavinenej aktivity žalobcu v 1. rade takéto informácie uniknúť
nemohli. K tomu žalovaný poukázal na výpovede žalobcu pred orgánmi činnými v trestnom konaní,

aj bankovou ombudsmankou, kde zdôrazňoval, že jeho počítač je zabezpečený heslom a je opatrný.
K tomu poukázal na aktivity žalobcu v období pred 23.12.2015, kde žalobca v 1. rade sa prihlasoval,
a teda svoje bezpečnostné prvky zadával na rôznych zariadeniach z rôznych IP-adries, v mesiaci
november to boli tri rôzne IP-adresy. Žalovaný v 1. rade v záverečnom prejave ďalej poukázal na
uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/305/2019, kde súd zdôraznil, že: „už len z výpovede

vtedy podozrivých osôb je viac ako zrejmé, že za škodu, ktorá žalobcovi vznikla, nemohol v žiadnom
prípade zodpovedať prevádzkovateľ internetbankingových služieb, pretože bola spôsobená hrubým
porušením a zanedbaním pravidiel bezpečnosti a ochrany prístupov do internetbankingu zo strany jeho
užívateľa“. Žalovanému nie je známa žiadna nová okolnosť po uplynutí časového obdobia od roku
2019, ktorá by mala zvrátiť toto tvrdenie, z ktorého žalovaný mal za to, že práve správanie sa žalobcu

umožnilo nezákonné zneužitie jeho neopatrnosti, čo nemôže byť kladené na ťarchu banky. Takéto
ľahkovážne správanie žalobcu v 1. rade je samo o sebe v rozpore s jeho strohým konštatovaním v
odôvodnení žaloby, že on sa správal bezpečne, zodpovedne a že postupoval bezpečným spôsobom.
K tomu žalovaný v 1. rade poukázal na to, že z výpovede žalobcu vyplynulo, že v rozhodných dňoch
medzi 23.12. - 29.12.2015 nevenoval pozornosť svojmu telefónu, takže na jednej strane žalobca

priznáva, že mal telefón pri sebe vždy zapnutý, na druhej strane však okamžite nereagoval v skorých
večerných hodinách na SMS-správu a okamžite nekontaktoval banku a mobilného operátora. Žalovaný
v 1. rade mal za to, že ak by si žalobca včas splnil svoju oznamovaciu povinnosť, nič z toho, čo
vytvorilo „okno páchateľom“ by sa nestalo. S poukazom na uvedené teda neobstojí tvrdenie žalobcu,
že banka neuniesla akúkoľvek zodpovednosť a postupovala protizákonne, ak vykonala riadne zadané

a autorizované platobné operácie. Už aj z toho dôvodu, že z vyšetrovacieho konania jasne vyplýva, že
bezpečnostný kód bol získaný nezákonným konaním reprezentanta mobilného operátora, ktorý je mimo
vplyv a dosah banky. Žalovaný v 1. rade mal teda za to, že presne a riadne preukázal, aké povinnosti
žalobca nesplnil a zanedbal. Žalobca mal dva bezpečnostné prvky z troch iba vo svojej dispozícii, jeden
z nich heslo bolo získané, pretože s ním narábal nedostatočne, teda neutajoval jeho obsah pri jeho

disponovaní a ďalší bol preukázateľne získaný nezákonným konaním osoby reprezentujúcej mobilného
operátora. Čo sa týka žalobcu v 2. rade, žalovaný v 1. rade namietol jeho aktívnu vecnú legitimáciu v
spore s tvrdením, že žalovaný nedokáže zistiť, čo je skutkovým a právnym základom nároku žalobcu
v 2. rade a nestotožňuje sa s tvrdením žalobcov v 1. a 2. rade, že majú spoločný nárok na zaplatenie
sumy 10.000,- EUR.

30. K námietkam uvádzaným žalovaným v 1. rade v záverečnom prejave súd v celom rozsahu
odkázal na skutkové zistenia vyšetrovacieho konania a na obsah uznesenia o začatí trestného
stíhania a v neposlednom rade predovšetkým na obsah návrhu na podanie obžaloby. Zo záverov
vyšetrovacieho konania a predmetného návrhu jasne a zrozumiteľne vyplýva, akým spôsobom si

obvinené osoby zabezpečili prístupové meno a heslo k bankovému účtu žalobcu. Skutočnosť, že v
návrhu na obžalobu je uvedený výraz „presne nezisteným spôsobom“, to nespochybňuje výpovede A.
F. a A. I., ktorí prostredníctvom osoby O. P. Q. si zabezpečili neoprávnené vydanie novej SIM karty
patriacej k telefónnemu číslu žalobcu v 2. rade. Z uvedených výpovedí jednoznačne vyplýva, že žalobca
žiadnym spôsobom neparticipoval na predmetnej nezákonnej činnosti. Je nelogické a absurdné tvrdenie

žalovaného v 1. rade, že žalobca si nedostatočne ochraňoval heslo, že s ním nedostatočne narábal,
neochraňoval jeho obsah a podobne. Nelogickosť takéhoto tvrdenia vyplýva z udalostí, ktoré sa udiali v
súvislosti so zneužitím mena a hesla žalobcu, kedy obvinené osoby mu z jeho účtu, bez jeho vedomia a
súhlasu previedli finančné prostriedky na iný bankový účet. Súd prvej inštancie mal teda za to, že obranažalovaného je len účelová a tendenčná, absolútne logicky nekorešponduje s posudzovaným skutkom,
pretože je absurdné, aby žalobca mal sám spolupracovať akýmkoľvek spôsobom na odcudzení svojich
vlastných finančných prostriedkov.

31. K námietke žalovaného v 1. rade, že žalobca nepreukázal existenciu zmluvného vzťahu medzi
ním a bankou zo dňa 02.11.2010, súd poukázal na skutočnosť, že v písomných vyjadreniach k žalobe
a z písomnej korešpondencie medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade s jeho ombudsmanom, ako
aj z dôkazných listín priložených k žalobe, jasne a zrozumiteľne vyplýva, že žalobca v 1. rade bol

klientom v C. C., M., mal u nej zriadený osobný bankový účet, z čoho logicky vyplýva, že tento bol
zriadený na základe zmluvy, ktorú pokiaľ k žalobe nepredložil, absencia tohto dôkazu nie je dôvodom
na zamietnutie žaloby. V súvislosti s touto námietkou súd poukázal aj na písomné vyjadrenie bankového
ombudsmana z 08.04.2016 pri vybavení podnetu pod č. BO/4/2016, kde tento uvádza, že: „Obe
bezhotovostné prevody boli riadne autorizované, došlo nielen k prihláseniu do aplikácie elektronickej
služby internetbankingu bezchybným zadaním bezpečnostných predmetov, ktoré ste si s bankou dohodli

priamo v zmluve o odovzdaní a prevzatí bezpečnostných predmetov, ako aj v zmluve o poskytovaní
a používaní elektronických služieb k bankovým produktom, t.j. prihlasovacieho mena a hesla, ale aj
k bezchybnému podpísaniu platobných príkazov Vaším bezpečnostným predmetom, správnym SMS-
kľúčom, ktorý bol zaslaný na telefónne číslo Vášho mobilného telefónu“.

32. Pokiaľ žalovaný v 1. rade v ďalšej námietke odkázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 5Co/305/2019, kde sa v bode 18. okrem iného uvádza, že: „za škodu, ktorá by
žalobcovi vznikla, v žiadnom prípade nemohla zodpovedať prevádzkovateľka internetbankingových
služieb“, súd k tomu uviedol, že žalovaný citoval len časť odôvodnenia predmetného uznesenia, ktorá je
obranou žalovaného v 2. rade. Súd druhej inštancie v predmetnom uznesení, ktorým potvrdil uznesenie

o prerušení konania, tam len konštatoval, že prisvedčuje vyjadreniu žalovaného v 2. rade, ktorý popísal,
akým spôsobom A. A. F. sa dostal k prístupovým údajom jednotlivých klientov bánk, a to tak, že
vyhľadával cez rôzne programy informácie na rôznych internetových stránkach a získaval informácie o
menách a priezviskách užívateľov týchto stránok, o ich emailových adresách, prístupových heslách a
podobne. Tak aj v prípade žalobcu v 1. rade došlo k vydaniu SIM karty žalovaným v 2. rade na základe

sfalšovaného úradného dokumentu, t.j. sfalšovania potvrdenia o občianskom preukaze, ktorý doklad
sfalšoval a vyrobil A. F. a s týmto sa preukázal na predajnom mieste žalovaného v 2. rade pri vydávaní
novej SIM karty. Z uvedeného textu odôvodnenia predmetného uznesenia teda nemožno vyvodiť, že
žalobca akýmkoľvek spôsobom participoval na zneužití údajov pri následných obvinenými osobami
zrealizovaných prevodoch z účtu žalobcu a dané konštatovanie krajského súdu v predmetnom uznesení

nemá vplyv na rozhodovanie o objektívnej zodpovednosti žalovaného v 1. rade pri posudzovaní nároku
žalobcu v 1. rade.

33. K ďalšej námietke žalovaného v 1. rade, že žalobca zanedbal svoju oznamovaciu povinnosť,
nevenoval pozornosť svojmu telefónnemu zariadeniu, súd poukázal na tú skutočnosť, že k zrealizovaniu

bezhotovostných prevodov finančných prostriedkov z účtu žalobcu došlo v dňoch 23. a 24.12.2015,
kedy išlo o Vianočné sviatky a prevody sa uskutočňovali vo večerných a nočných hodinách. Nemožno
teda klásť za vinu žalobcovi, že okamžite nereagoval na jednotlivé SMS-správy. Na druhej strane
žalobca hneď potom, ako zistil pri bežnej kontrole svojho osobného bankového účtu, že mu chýba
suma 10.000,- EUR dňa 29.12.2015, následne dňa 30.12.2015 podal na pobočku v C. C., M. v Spišskej

Novej Vsi reklamáciu zrealizovaných ním neautorizovaných platieb. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca
prihlasoval, resp. zadával svoje bezpečnostné prvky na rôznych zariadeniach a z rôznych IP-adries,
súd považoval opäť len za tendenčné a účelové tvrdenie s cieľom „pripísať“ zavinenie úniku informácií
žalobcom bez akéhokoľvek relevantného dôkazu. Je to len „holé“ konštatovanie žalovaného, jeho názor
s cieľom žalobcovi pripísať vinu, resp. spoluzavinenie za úkony, ktoré boli vykonané cudzími osobami

bez akéhokoľvek jeho pričinenia. Súd v závere konštatoval, že procesné prostriedky obrany tak, ako ich
uvádzal žalovaný v záverečnom prejave, žiadnym dostatočným spôsobom nepreukazujú, žeby žalobca
si nesplnil, alebo zanedbal povinnosti, ktoré má klient banky, ako majiteľ osobného bankového účtu.
Ako vyplýva z rozsiahleho vyšetrovacieho konania, konanie obvinených osôb bolo takého charakteru,
že žiadnym spôsobom ho nemohlo ovplyvniť akékoľvek správanie žalobcov v 1. a 2. rade. Súd v tomto

konaní nezistil také skutočnosti a žalovaný nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by preukázal, že zo strany
žalobcu v 1. rade došlo k zanedbaniu akýchkoľvek povinností.34.Súdprvejinštancienazákladevykonanéhodokazovaniadospelkzáveru,ženarealizovanéplatobné
operácie žalobca v 1. rade neudelil súhlas, a preto ich nemožno považovať za autorizované platobné
operácie. Žalovaný v 1. rade žiadnymi relevantnými dôkazmi nepreukázal, žeby žalobca v 1. rade

zapríčinil neautorizované vykonanie platobnej operácie v dôsledku podvodného konania, úmyselného
opomenutia, konania s hrubou nedbanlivosťou alebo nesplnenia jednej alebo viacerých povinností podľa
§ 26 písm. a), b), c) zákona o platobných službách, čo i len z nedbanlivosti. Žalobca v 1. rade si splnil
svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 26 písm. b) zákona o platobných službách a bez zbytočného
odkladu oznámil žalovanému zneužitie a neautorizované použitie platobného prostriedku. V konaní

bolo jednoznačne preukázané, že podvodného konania vo vzťahu k žalobcom (ako aj žalovaným) sa
dopustila tretia osoba (resp. organizovaná skupina), ktorá neautorizovaným prevodom a nezákonným
vstupom do bankového priestoru žalovaného v 1. rade dosiahla neautorizovaný prevod z účtu žalobcu
v 1. rade na účet tretej osoby.

35. Súd tak uzavrel, že povinnosť poskytovateľa platobných služieb platiteľa vrátiť platiteľovi sumu

neautorizovanej platobnej operácie je zakotvená v ust. § 11 ods. 1 zákona o platobných službách, ktorý
predstavuje lex specialis k ustanoveniam Obchodného zákonníka k zmluve o bežnom účte, ide teda o
povinnosť stanovenú zákonom. Súd preto zaviazal žalovaného v 1. rade na zaplatenie celej žalovanej
sumy, nakoľko nemal preukázané splnenie podmienok ust. § 12 ods. 1 a 2 predmetného zákona,
pre znášanie akejkoľvek straty, nepreukázal, že by k zneužitiu platobného prostriedku neoprávnenou

osobou došlo v dôsledku nedbanlivosti platiteľa pri zabezpečovaní personalizovaných bezpečnostných
prvkov podľa § 26 písm. c) zákona o platobných službách. Súd zároveň uviedol, že vo vyhovujúcej časti
rozsudku vychádzal podporne aj zo záverov rozsudkov súdov Slovenskej republiky, ktoré rozhodovali o
obdobnýchnárokoch,čímsúddodržalprincípprávnejistoty,ktorýspočívanajmävočakávaníúčastníkov
sporu, že v rovnakých prípadoch bude súd aplikovať rovnaké právne normy a predpokladá aj rovnaké

rozhodnutie veci. Aj keď v rozsudkoch, ktoré boli do konania príkladne predložené žalobcami, nie je
žalovanou bankou C. C., M., ale iná banka, rozhodujúce je, že ako vyplýva z výsledkov vyšetrovacích
konaní a z návrhu na podanie obžaloby, aj v uvedených rozhodovaných prípadoch sa podvodného
konania vo vzťahu k žalobcom dopustila tá istá organizovaná skupina, ktorá zrealizovala neautorizovaný
prevod z účtu žalobcu v 1. rade. S poukazom na uvedené súd mal za to, že argumentácia žalovaného

v 1. rade, že je neprípustné, aby súd pri rozhodovaní v tejto veci prihliadal na predmetné rozhodnutia
súdov SR, je účelová v snahe vyhnúť sa zodpovednosti a preniesť ju na žalobcov.

36. Žalobu žalobcu v 1. rade voči žalovanému v 2. rade, súd v tejto časti zamietol ako nedôvodnú.
Rozhodol tak potom, čo vzal za preukázané, že žalovaný v 2. rade nemal so žalobcom v 1. rade uzavretú

zmluvu o pripojení, a nebol s ním ani v žiadnom inom zmluvnom vzťahu. Žalobca v 1. rade teda nie je
v tomto prípade aktívne vecne legitimovaný voči žalovanému v 2. rade.

37. Žalobu žalobcu v 2. rade, súd v časti jeho nároku voči žalovanému v 1. rade a v 2. rade zamietol,
nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplynulo, žeby žalobcovi v 2. rade vznikla akákoľvek škoda.

Majiteľom osobného účtu, ako uvádza sám žalobca a žalovaný to žiadnymi relevantnými dôkazmi
nevyvrátil, a to osobného bankového účtu pod č. C. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX v C. C., M. bol
žalobca v 1. rade. Žalobca v 2. rade nepreukázal, žeby so žalovaným v 1. rade mal uzavretý akýkoľvek
zmluvný vzťah a netvrdil, žeby finančné prostriedky na uvedenom účte boli finančnými prostriedkami
žalobcu v 2. rade a zo žiadnych dôkazov takáto skutočnosť súdu nevyplynula. K tvrdeniam žalobcov,

že žalovaný v 2. rade zodpovedá za škodu z dôvodu, že k nezákonnému postupu - výmene SIM
karty v mobilnom telefóne žalobcu v 2. rade došlo v pobočke žalovaného v Košiciach, súd uviedol,
že z vyšetrovacieho konania sú známe osoby, ktoré sa tohto podvodu dopustili, a teda sú známe
fyzické osoby, ktoré škodu spôsobili. Tieto osoby sú jednoznačne identifikované a voči ním si žalobca
v 1. rade uplatňuje nárok na náhradu škody v trestnom konaní. Nakoľko v tomto konaní súd nárok

žalobcov posudzuje podľa zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách, z ktorého vyplýva objektívna
zodpovednosť banky, teda žalovaného v 1. rade vrátiť finančné prostriedky klientovi, táto zodpovednosť
z vyššie citovaných zákonných ustanovení žalovanému v 2. rade teda nevyplýva, preto súd žalobu
žalobcov voči žalovanému v 2. rade zamietol ako nedôvodnú.

38. Spolu s istinou súd prvej inštancie žalovanému v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1.
rade úroky z omeškania s poukazom na § 365 ods. 1 a 369 Obchodného zákonníka a § 1 nariadenia
vlády SR č. 21/2013 Z. z. a uviedol, že zákon o platobných službách v ust. § 11 ods. 1 ukladá povinnosť
poskytovateľovi platobných služieb platiteľa okamžite vrátiť platiteľovi sumu neautorizovanej platobnejoperácie. O neautorizovanej platobnej operácii sa žalovaný v 1. rade dozvedel z reklamácie žalobcu v
1. rade zo dňa 30.12.2015, kedy žalobca v 1. rade osobne podal na pobočke C. C., M. v Spišskej Novej
Vsi reklamáciu zrealizovaných ním neautorizovaných platieb. Žalovaný v 1. rade mal tak plniť okamžite,

teda dňom nasledujúcim po tomto dni sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, preto ho súd
zaviazal aj na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % z priznanej sumy od 31.12.2015 do zaplatenia
a vo zvyšku žalovaného úroku z omeškania súd žalobu zamietol.

39. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP tak,

že o trovách konania rozhodol v závislosti od úspechu tej-ktorej strany v konaní. Žalobca v 1. rade mal
v konaní voči žalovanému v 1. rade plný úspech, preto mu súd priznal voči žalovanému v 1. rade plnú
náhradu trov konania. Žalovaný v 1. rade bol úspešný voči žalobcovi v 2. rade, preto mu súd priznal
voči nemu plnú náhradu trov konania. Takisto žalovaný v 2. rade bol úspešný v konaní, a to ako voči
žalobcovi v 1., tak aj voči žalobcovi v 2. rade, preto mu súd v zmysle citovaných zákonných ustanovení
priznal voči žalobcom v 1. a 2. rade plnú náhradu trov konania.

40. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia ako aj žalovaný
v 1. rade a to žalobcovia proti výroku VII. a VIII., ktorým súd priznal žalovanej v 1. rade voči žalobcovi
v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a ktorým súd priznal žalovanému v 2. rade
nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v 1. a v 2. rade v rozsahu 100 % a žalovaný v 1. rade

proti výroku I., ktorým bolo žalobe žalobcu v 1. rade voči žalovanému v 1. rade vyhovené a taktiež proti
výroku VI., ktorým súd priznal žalobcovi v 1. rade nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 1.
rade v rozsahu 100 %.

40.1 Žalobcovia vo svojom odvolaní uplatnili odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h)

CSP a uviedli, že sú presvedčení, že v tomto spore sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa
predpokladanéust.§257CSPprenepriznanienáhradytrovkonaniažalovanémuv1.radevočižalobcovi
v 2. rade a žalovanému v 2. rade voči obom žalobcom. Dôvody hodné osobitného zreteľa vnímali
v neprimeranej tvrdosti aplikovania zásady úspechu a v pomeroch strán sporu, v povahe a okolnostiach
sporu a v zložitosti doposiaľ neriešenej právnej problematiky. K neprimeranej tvrdosti aplikovania zásady

úspechuapomeromstránsporuuviedli,žežalobcav1.radefinančnéprostriedkyvovýške10.000,-EUR
načerpal prostredníctvom spotrebného úveru poskytnutého žalovaným v 1. rade krátko predtým, ako mu
tieto boli z jeho bankového účtu odcudzené. V dôsledku postoja žalovaného v 1. rade, ktorý odmietol
reklamovanú platbu vrátiť, musel žalobca v 1. rade v priebehu nasledujúcich 8 rokov, spotrebný úver
splácať, pričom žalovanému v 1. rade uhradil sumu prevyšujúcu 18.000,- EUR. Ďalej poukázal na to, že

žalobca v 1. rade vystupuje v postavení spotrebiteľa a žalobca v 2. rade má v zmysle verejne prístupných
informácii z portálu U. zásadne iné majetkové pomery. Žalobca v 2. rade sa v roku 2023 dostal do straty
-25.415,- EUR naproti tomu žalovaný v 1. rade v roku 2022 zvýšil svoj zisk o 2 % na 244,6 mil. EUR
a žalovaný v 2. rade v roku 2022 zvýšil svoj zisk o 2 % na sumu 71,85 mil. EUR. Z uvedeného vyplýva,
že uloženie povinnosti náhrady trov žalobcom voči žalovaným by pre nich malo podstatne závažnejšie

dôsledky ako by malo prípadné rozhodnutie súdu, ktorým by žalovaným nepriznal nárok na náhradu
trov konania voči žalobcom.

40.2 K povahe a okolnostiam sporu žalobcovia uviedli, že tento spor má spotrebiteľský charakter
a odvolací súd by mal prihliadnuť aj na dĺžku trvania sporu. Žaloba bola na súd podaná v roku

2017, k odcudzeniu finančných prostriedkov došlo ešte v roku 2015, pričom reálna hodnota finančných
prostriedkov je odlišná oproti aktuálnemu stavu v roku 2024, kedy bola žalobcovi v 1. rade, zatiaľ
neprávoplatne, priznaná náhrada škody. Žalobcovia ďalej poukázali na trestné konanie vedené voči
konkrétnym páchateľom skutkov, pri ktorých došlo aj k odcudzeniu finančných prostriedkov žalobcu v 1.
rade. V obžalobe je zahrnutý aj O. P. Q., za ktorého konanie v čase spáchania zodpovedal žalovaný

v 2. rade, úmyselne deaktivoval SIM kartu vydanú na meno žalobcu v 2. rade a novú SIM kartu vydal
osobe, o ktorej vedel, že nejde o žalobcu v 1. rade, teda konateľa žalobcu v 2. rade. Je tak absolútne
nespravodlivé, aby žalovanému v 2. rade bola priznaná náhrada trov konania voči obom žalobcom
v celom rozsahu, keď je zrejmé, že osoba, za ktorej činnosť zodpovedal, s jednoznačným úmyslom
porušila svoje pracovné povinnosti a umožnila páchateľom odcudziť žalobcovi v 1. rade sumu z jeho

bankového účtu.

40.3 Podľa žalobcov by odvolací súd mal prihliadnuť aj na tú skutočnosť, že obdobné prípady v čase
podania žaloby neboli predmetom rozhodovacej praxe súdov v SR. Rozsudky, na ktoré žalobcoviapoukázalivkonanípredsúdomprvejinštanciebolivydávanéažvrokoch2019aneskôr,atedavzhľadom
na vtedajší stav trestného konania a na chýbajúcu rozhodovaciu prax v obdobných prípadoch, žalobcom
nebolo zrejmé, voči ktorým konkrétnym subjektom majú smerovať svoje nároky.

40.4 Žalobcovia zastávali názor, že tento prípad je ukážkovým, kedy je potrebné zo strany súdu ust.
§ 257 CSP aplikovať. V danom prípade ide o úplne výnimočnú situáciu, ktorá spĺňa všetky atribúty
pre pripustenie výnimky zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového
konania podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovia mali za to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku

nevysporiadal s argumentáciou žalobcov o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa a nevysvetlil
svojezáveryotom,prečotietoneaplikoval,ikeďnaichexistenciubolminimálnevzáverečnomprednese
právneho zástupcu žalobcov upozornený. V absencii vyporiadania sa súdu prvej inštancie s existenciou
dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, žalobcovia vnímajú zásah do ich práva na
spravodlivý proces, keďže rozsudok je v tomto smere nepreskúmateľný.

40.5 Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutých výrokoch o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

41. Žalovaný v 1. rade vo svojom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b),
f) a h) CSP a uviedol, že v spore bolo preukázané, že určitá organizovaná skupina osôb získala

prístup k personalizovaným bezpečnostným prvkom slúžiacim na využívanie služieb internet bankingu
a tieto zneužila na odcudzenie finančných prostriedkov z bankového účtu žalobcu v 1. rade. Vo vzťahu
k jednému z dohodnutých bezpečnostných prvkov pre prístup do internet bankingu jeho zneužitie
významne zavinil samotný žalobca v 1. rade, ktorý nezabezpečil jeho dostatočnú ochranu. Rozsudok
súdu prvej inštancie je vystavaný aj na zistení súdu, že pri namietaných prevodoch finančných

prostriedkovzbankovéhoúčtužalobcuv1.radebolidodržanévšetkybezpečnostnéprvky,t.j.napadnutý
rozsudok nevytýka žalovanému v 1. rade, že príslušné transakcie neboli autorizované, ale iba to, že
neboli autorizované žalobcom v 1. rade. Napriek uvedenému bola zodpovednosť vyvodená výlučne voči
žalovanému v 1. rade, ktorý sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania.

41.1 Súd prvej inštancie všetky argumenty žalovaného v 1. rade „odbil“ ako absurdné a tendenčné,
absurdné však je, že svojím rozsudkom sankčne postihol výlučne subjekt, ktorý sa nedopustil žiadneho
protiprávneho konania či zanedbania svojich povinností a osoby, u ktorých nezákonnosť postupu
deklarovali žalobcovia i súd prvej inštancie, neznášajú žiadne následky.

41.2 Hoci súd prvej inštancie mal plnú vedomosť o záveroch vyšetrovania, z ktorého vyplynul
okruh osôb podozrivých z koordinovaného postupu, ktorého cieľom a výsledkom bolo získanie
bezpečnostných prvkov pre zadávanie platobných operácií v internet bankingu žalobcu v 1. rade,
rozhodol o zodpovednosti úplne iného subjektu – žalovaného v 1. rade, a to napriek tomu, že dospel
k správnemu skutkovému zisteniu, že všetky namietnuté transakcie boli autorizované.

41.3 Žalovaný v 1. rade ďalej konštatoval, že v priebehu sporu namietal, že žalobcovia nepredložili
listinný dôkazný prostriedok – zmluvu, ktorý by potvrdzoval existenciu a obsah právneho vzťahu
so žalovaným v 1. rade ako poskytovateľom platobných služieb. Žalobcovia neidentifikovali žiadnu
objektívnu prekážku, ktorá by im bránila v predložení najbezprostrednejšieho dôkazného prostriedku

– príslušnej zmluvy so žalovaným v 1. rade. Zo žiadneho zo súdom označených nepriamych dôkazov
nebolo možné zistiť, aké personalizované bezpečnostné prvky boli vlastne medzi dotknutými stranami
sporu dohodnuté a aké podmienky ich používanie si pritom zaviedli.

41.4 Žalovaný v 1. rade poukázal aj na závery ustálenej judikatúry, podľa ktorej je imanentnou súčasťou

každého súdneho konania povinnosť súdu preskúmať vecnú legitimáciu, či už aktívnu alebo pasívnu,
túto súd skúma aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna strana sporu nenamieta. V prípade nároku
zakladajúceho sa na zmluvnom vzťahu medzi stranami sporu sa preskúmanie vecnej legitimácie
musí nevyhnutne začať dôkladným oboznámením sa s obsahom zmluvy, ktorou bol založený právny
vzťah. Nárok žalobcov bol odvodený od určitej konkrétnej zmluvnej dohody medzi žalobcom v 1. rade

a žalovaným v 1. rade a práve žalobcu v 1. rade zaťažovalo dôkazné bremeno, že takáto dohoda vôbec
vznikla a s akým obsahom.41.5 Ďalej žalovaný v 1. rade uviedol, že žalobca v 1. rade si so žalovaným v 1. rade dohodol tri
kumulatívne pôsobiace bezpečnostné prvky i postup a pravidlá ich zadávania. Prvým bolo prihlasovacie
meno, druhým heslo, ktoré údaje boli potrebné pre samotné prihlásenie do internet bankingu.

Posledným, tzv. certifikačným bol pre každú platobnú operáciu jedinečný, len krátku dobu platný, kód
zasielaný v textovej správe na dohodnuté telefónne číslo. Ak boli do systému v dohodnutom poradí
a správne zadané tieto tri bezpečnostné údaje, bol tým riadne udelený súhlas k platobnej operácii,
a táto sa v súlade s platným právom považuje za autorizovanú. Napadnutý rozsudok nespochybňuje,
že pri oboch namietnutých transakciách boli všetky bezpečnostné prvky riadne, dokonca na prvýkrát

správne a bez akéhokoľvek zaváhania zadané. Zodpovednosť žalovaného v 1. rade zakladá výlučne
na argumente, že v čase ich vykonania bol potrebný akýsi osobitný súhlas žalobcu, ktorý právny názor
však nemá oporu v žiadnom ustanovení zák. č. 492/2009 Z. z.

41.6 Žalovaný v 1. rade namietal ďalšie skutkové závery súdu prvej inštancie, keďže rozhodne nie je
pravdou,žebyzvyšetrovaniavykonanéhoorgánmičinnýmivtrestnomkonaníbolojasnéazrozumiteľné,

ako obvinené osoby získali prvé dva bezpečnostné prvky – prihlasovacie meno a heslo. Zistené
bolo, iba získanie prístupu k telefónnemu číslu, na ktoré si žalobca v 1. rade dohodol zasielanie
tretieho bezpečnostného prvku, keď malo dôjsť k neoprávnenému zablokovaniu príslušnej SIM karty
a k následnému vydaniu a odovzdaniu novej karty nepovolanej osobe. Vo vzťahu k prihlasovaciemu
menu a heslu však orgány činné v trestnom konaní konštatovali, že boli získané presne nezisteným

spôsobom. V priebehu konania žalovaný v 1. rade preukázal, že prvé dva bezpečnostné prvky –
prihlasovacie meno i heslo – boli žalobcovi v 1. rade odovzdané osobne v uzatvorenej, systémom
vygenerovanej a neporušenej obálke. Od počiatku to bol preto výlučne žalobca v 1. rade, ktorý mal
k týmto údajom prístup, a ich získanie inou osobou z povahy veci neprichádza do úvahy bez jeho
pričinenia. Nikto iný okrem žalobcu v 1. rade totiž tieto údaje nepoznal. Prvé dva bezpečnostné prvky mal

poznať jedine žalobca v 1. rade, a k ich získaniu, hoci aj protiprávnemu, cudzou osobou nemohlo dôjsť
bez jeho buď vedomého konania alebo prinajmenej neobozretnej nedbanlivosti. Týmito okolnosťami sa
skutkový nález napadnutého rozsudku odlišuje od iných obdobných sporov, na ktoré poukázal súd prvej
inštancie.

41.7 Žalovaný v 1. rade bol ďalej názoru, že z obsahu podanej obžaloby práve naopak vyplýva, že
spôsob získania vedomosti pravdepodobných páchateľov o prihlasovacom mene a hesle žalobcu v 1.
rade sa spoľahlivo objasniť nepodarilo. Avšak k vytvoreniu okna príležitosti pre páchateľov nemohlo
dôjsť bez jeho vlastného zavinenia, či už úmyselného alebo nedbanlivostného, keďže išlo o informácie,
ktoré mali byť známe iba jemu samému.

41.8 Na záver žalovaný v 1. rade poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
5Co/305/2019 zo dňa 13.05.2020, v ktorom konštatoval, že je preto viac ako zrejmé, že za škodu,
ktorá by takýmto spôsobom žalobcovi vznikla, žiadnom prípade nemohla zodpovedať prevádzkovateľka
internetbankingových služieb, nakoľko bola spôsobená hrubým porušením, resp. zanedbaním pravidiel

bezpečnosti a ochrany prístupových údajov na prístup k internetbankingu zo strany jeho užívateľa.

41.9 Žalovaný v 1. rade tak navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahuzmenilatotak,žežalobuzamietneazaviažežalobcuv1.radenanáhradutrovprvoinštančného
i odvolacieho konania.

42. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný v 2. rade, ktorý uviedol, keďže v spore bol úspešný proti
obidvom žalobcom čo do samotného právneho základu a týmto z uvedeného dôvodu nebola súdom
prvej inštancie priznaná ani len časť nároku uplatneného žalobou, je rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ktorým priznal žalovanému v 2. rade proti obidvom žalobcom náhradu trov konania v rozsahu 100 %

plne v súlade
s § 255 CSP a ako také je rozhodnutie súdu prvej inštancie zákonné a správne.

42.1 Návrh žalobcov na rozhodnutie o trovách konania podľa § 257 CSP v záverečnej reči považoval
za neurčitý, keďže z neho nebolo vôbec zrejmé, z akého presne dôvodu predpokladaného ust. CSP

o trovách konania tento svoj návrh uplatňujú. Konkrétne dôvody, na ktoré poukazujú žalobcovia
v súvislosti s ich požiadavkou aplikácie § 257 CSP súdom prvej inštancie v konaní nikdy neuplatnili,
formulujú ich až dodatočne vo svojom odvolaní, preto sa týmito súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia ani vysporiadať nemohol. Žalovaný v 2. rade poukázal na uznesenie Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/102/2017 zo dňa 31.07.2017 a mal za to, že dôvody, ktoré uvádzajú
žalobcovia v súvislosti s aplikáciou § 257 CSP vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, nie sú dôvodmi
hodnými osobitného zreteľa a nie je daná vo vzťahu k žalovanému v 2. rade ani výnimočnosť okolností

odôvodňujúcich aplikáciu § 257 CSP.

42.2 Žalovaný v 2. rade ďalej uviedol, že argumentácia žalobcov o neprimeranej tvrdosti aplikovania
zásady úspechu a pomery strán sporu vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade nijako neobstojí. Ani jeden zo
žalobcov nebol vo vzťahu k žalovanému v 2. rade v postavení spotrebiteľa. Žalobcovia tiež argumentujú

ich zásadne inými majetkovými pomermi v porovnaní s majetkovými pomermi žalovaného v 2. rade.
Takáto argumentácia je z pohľadu aplikácie § 257 CSP právne irelevantná, keďže ust. § 257 CSP
neslúžinazmierňovaniealeboodstraňovaniemajetkovýchrozdielovmedzistranami.Použitie§257CSP
neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá
v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Taktiež dĺžka trvania sporu je s ohľadom na aplikáciu §
257 CSP podľa názoru žalovaného v 2. rade bezpredmetná, žalovanému nebolo zrejmé prečo by mu

na jeho škodu nemali byť priznané trovy konania s ohľadom na dĺžku konania na ktorú žalovaný nemal
objektívne žiadny vplyv, keďže žalovaný v 2. rade sa žiadneho obštrukčného konania nedopustil.

42.3 Ďalej konštatoval, že žalobca v 1. rade nebol vo vzťahu k žalovanému v 2. rade v žiadnom právnom
vzťahu (nebola medzi nimi uzatvorená zmluva o pripojení) a škoda vzniknutá žalobcovi v 1. rade bola

výsledkom trestnej činnosti organizovanej skupiny, ktorej súčasťou bol aj zamestnanec obchodného
zástupcu žalovaného v 2. rade O. P. Q., za ktorého výsledky nemohol žalobca v 2. rade niesť právnu
zodpovednosť, keďže v tomto prípade išlo na strane O. P. Q. o tzv. exces. Žalovanému v 2. rade nebolo
zrejmé prečo by mu na jeho škodu nemali byť priznané trovy konania s ohľadom na trestnú činnosť
zamestnanca jeho obchodného zástupcu, za ktorú tento sám zodpovedá a voči ktorému si žalobca v 1.

rade aj uplatnil v trestnom konaní nárok na náhradu škody.

42.4 Na záver žalovaný v 2. rade doplnil, že prípadná zložitosť súdom prejednávanej veci rozhodne nie
je dôvodom pre aplikáciu § 257 CSP. Prípadná zložitosť prejednávanej veci sa rovnako tak týka žalobcov
ako aj žalovaných. Žalovaný v 2. rade poukázal na skutočnosť, že nebol pasívne vecne legitimovaný

ani vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade a ani so žalobcom v 2. rade, pričom táto skutočnosť bola od
začiatku úplne zrejmá a teda s ohľadom na posúdenie existencie pasívnej vecnej legitimácie na strane
žalovaného v 2. rade ako základného predpokladu úspechov žalobcov v spore nešlo ani o žiadnu zložitú
právnu otázku.

42.5 Žalovaný v 2. rade tak navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku VIII.
o náhrade trov konania medzi žalobcami a žalovaným v 2. rade potvrdil a priznal žalovanému v 2. rade
proti žalobcom náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

42. Žalobca v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 1. rade navrhol rozsudok v napadnutých

výrokoch I. a VI. ako vecne správny potvrdiť.

42.1 Žalobca v 1. rade sa v celom rozsahu stotožnil s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, ako
aj s jeho odôvodnením, tento považoval vo výroku I. a VI., za správny, spravodlivý a jeho odôvodnenie za
dostatočne presvedčivé. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové

tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ako
vyhodnotil predložené dôkazy a ako vec právne posúdil.

42.2 Žalovaný v 1. rade napadnutému rozsudku vytýkal, že je v rozpore s princípom spravodlivosti.
Žalobca v 1. rade čakal na rozhodnutie súdu prvej inštancie viac ako 8 rokov odo dňa, kedy mu

boli finančné prostriedky odcudzené z jeho bankového účtu. Žalovaný v 1. rade ako bankový subjekt
neučinil žiadne kroky smerujúce k tomu, aby žalobcu v 1. rade dobrovoľne odškodnil. Namiesto toho,
opakovane žiadal o prerušenie konania a bezdôvodne naťahoval dĺžku súdneho sporu, aby tak čo
možno najviac oddialil povinnosť odškodniť žalobcu v 1. rade, a to i napriek tomu, že k odškodneniu
ďalších poškodených subjektov v obdobných konaniach, na ktoré v konaní pred súdom prvej inštancie

poukázal, došlo už pred niekoľkými rokmi. Jediný, kto môže pociťovať nespravodlivosť rozsudku súdu
prvej inštancie je žalobca v 1. rade, ktorý neprimerane dlho čakal na rozhodnutie v tomto spore a ktorý
vzhľadom na zatiaľ neprávoplatné výroky o náhrade trov konania v konečnom dôsledku zrejme nebudeodškodnený ani v sume, ktorá mu bola odcudzená. Aj z toho dôvodu podal voči výrokom o trovách
konania odvolanie a verí, že odvolací súd túto nespravodlivosť rozsudku súdu prvej inštancie odstráni.

42.3 K námietke žalovaného v 1. rade, že predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti podľa zákona
č. 492/2009 Z. z. je existenciu zmluvného vzťahu pri poskytovaní platobných služieb, pričom táto podľa
názoru žalovaného v 1. rade nebola preukázaná, žalobca v 1. rade uviedol, že aj v tomto smere sa
stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie a tieto považuje za správne. Z množstva ďalších dokumentov,
ktoré sú obsahom súdneho spisu, nesporne vyplýva, že medzi žalobcom v 1. rade a žalovaným v 1. rade

existoval zmluvný vzťah. Prečo by inak žalovaný v 1. rade viedol bankový účet žalobcu v 1. rade, pokiaľ
by medzi nimi neexistoval zmluvný vzťah. Žalobca v 1. rade nesúhlasil, že by súdom prvej inštancie
sformulované skutkové závery nekorešpondovali s výsledkami vykonaného dokazovania.

42.4 Pokiaľ žalovaný v 1. rade tvrdil, že orgánom činným v trestnom konaní sa nepodarilo zistiť ako
obvinené osoby získali prístupy k prihlasovacím menám a heslám poškodených, vrátane žalobcu v 1.

rade, považoval žalobca v 1. rade za potrebné poukázať na Zápisnicu o výsluchu A. A. F. (jedného z
obvinených) zo dňa 27.04.2018, pričom v kontexte citovanej výpovede jedného z páchateľov, ktorý sa
aj v procesnom postavení obvineného priznal k spáchaniu skutku, nemožno súhlasiť s argumentáciou
žalovaného v 1. rade, že súd prvej inštancie nemal záujem zisťovať podstatné skutočnosti pre správne
právne posúdenie veci a o tom, že tak neučinil z dôvodu, že sa ,,nehodili" do jeho naratívu o výlučnej

zodpovednosti žalovaného v 1. rade. Polemizovanie žalovaného v 1. rade o porušení potrebnej
starostlivosti zo strany samotného používateľa platobných služieb je v kontexte svedeckej výpovede A.
F. čistou špekuláciou. Z tejto výpovede jasne vyplýva, že páchatelia použili neštandardné a sofistikované
postupy, aby sa k prihlasovacím údajom dostali. Porovnávanie prípadu žalovaného v 1. rade s prípadmi,
kedysiužívateliaplatobnýchslužiebnapíšuprihlasovaciemenoaheslonapapiervpeňaženkenemožno

k tomuto konkrétnemu prípadu prirovnávať.

42.5 Žalovaný v 1. rade takýmto absurdným spôsobom prenáša vinu na žalobcu v 1. rade bez akejkoľvek
opory vo vykonanom dokazovaní, pričom sám opomína tú skutočnosť, že pred tým ako došlo k
zrealizovaniu dvoch platieb po 5.000,- EUR, ktorými boli finančné prostriedky z účtu žalobcu v 1. rade

odcudzené, došlo v krátkom časovom slede k zadaniu príkazu na úhradu z nedefinovanej adresy spolu
až 9-krát. Predstava, že by žalobca v 1. rade inej osobe vedome poskytol svoje prihlasovacie údaje
je absurdná a predstava, že k tomu došlo v dôsledku neobozretnej nedbanlivosti žalobcu v 1. rade
je len špekuláciou, bez uvedenia akýchkoľvek konkrétnych skutočností a dôkazov poukázanie, že sa
do internetového bankovníctva prihlásil z rôznych IP adries je možné jednoducho vysvetliť tak, že na

prihlásenie použil počítač v zamestnaní, následne počítač doma, prípadne sa prihlásil prostredníctvom
vlastného mobilného zariadenia.
Žalovaný v 1. rade ďalej označil za minimálne povážlivé aj časové okolnosti celého prípadu, t.j. že
žalobca v 1. rade si bol vedomý obdržania SMS správy o odpísaní finančných prostriedkov dňa
24.12.2015 v skorých ranných hodinách, ale údajne jej obsah ho viacero dní nezaujímal a prečítal si

ho až dňa 29.12.2015. Obdobie, ktoré žalovaný v 1. rade popisuje je obdobím vianočných sviatkov.
Minimálne od 24.12. do 26.12. boli pobočky žalovaného v 1. rade (a aj žalovaného v 2. rade) z dôvodu
štátnych sviatkov zatvorené. Deň 27.12.2015 pripadol na nedeľu, kedy boli opäť pobočky žalovaného v
1. rade (aj žalovaného v 2. rade) zatvorené. Navyše šlo o obdobie vianočných sviatkov, kedy sa žalobca
v 1. rade venoval deťom, ktoré žijú v zahraničí a ktoré ho počas vianočných sviatkov prišli navštíviť.

Časové hľadisko preto nie je ani len povážlivé a žalobca v 1. rade konal do maximálne 2 dní, odkedy
objektívne konať mohol.

42.6 Za nedôvodné žalobca v 1. rade považoval aj opakované poukazovanie žalovaného v 1. rade
na stanovisko Krajského súdu v Košiciach prezentované v bode 18 odôvodnenia uznesenia sp. zn.

5Co/305/2019 zo dňa 13.05.2020. Toto stanovisko odvolacieho súdu sa v kontexte súdnych rozhodnutí
vydaných v obdobných veciach (vo veciach ostatných poškodených konaním páchateľov) ukázalo
ako právne neudržateľné a prekonané neskoršou rozhodovacou praxou súdov SR. V konaní pred
súdom prvej inštancie neboli preukázané žiadne osobitosti tohto sporu v porovnaní so spormi ostatných
poškodených v obdobných veciach. Súd sa nijako neodklonil od právneho názoru iných súdov SR v

obdobných veciach.

43. Ďalšie vyjadrenia v spore podané neboli.44. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok, ďalej len „CSP“) prejednal odvolania žalobcov a žalovaného v 1. rade ako podané
včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia

odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust.
§ 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP)
a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného v 1. rade nie je možné vyhovieť a odvolanie žalobcov je
dôvodné.

45. Rozsudok je vo výroku I., ktorým súd žalobe vyhovel ako aj vo výroku VI. o náhrade trov konania
medzi žalobcom v 1. rade a žalovaným v 1. rade vecne správny, preto ho odvolací súd v tomto rozsahu
v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

46. V časti výrokov VII. a VIII., t.j. o náhrade trov konania medzi žalovaným v 1. rade a žalobcom v 2.
rade a medzi žalovaným v 2. rade a žalobcami odvolací súd dospel k záveru, že uznesenie je potrebné

v napadnutých výrokoch VII. a VIII. zrušiť v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP.

47. Výroky rozsudku súdu prvej inštancie II. o zamietnutí žaloby žalobcu v 1. rade voči žalovanému
v 1. rade v prevyšujúcej časti, III. o zamietnutí žaloby žalobcu v 1. rade voči žalovanému v 2. rade, IV.
o zamietnutí žaloby žalobcu v 2. rade voči žalovaným v 1. a 2. rade a V. o zamietnutí návrhu žalovaného

v 1. rade na prerušenie konania neboli odvolaniami napadnuté, tieto nadobudli právoplatnosť, preto
neboli predmetom odvolacieho konania (§ 367 ods. 2, 3 CSP).

48. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 10.09.2024 o 9.20 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia

rozhodnutia boli zverejnené dňa 03.09.2024 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust.
§ 219 ods. 1, 3 CSP.

49. Strany sporu v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP,
t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

50. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je

stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

51. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu

veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, tzn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku

ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.

52. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).53. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody v potvrdenej časti rozsudku nie sú naplnené.

54. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a nebolo zistené žiadne porušenie
procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil v rozsahu, ako je
uvedené v enunciáte tohto rozsudku.

55. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú v tejto časti aj dôvody rozsudku, s
ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

56. Žalovaný v 1. rade argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie,
s ktorými sa súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho odvolacie
námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné
závery.

57. Odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky podstatné otázky z hľadiska rozhodnutia vo veci.

58. Súd svoje úvahy, ako dospel k vyššie uvedeným záverom, uviedol v odôvodnení napadnutého
rozsudkuspoukazomnazistenýskutkovýstavaprávnepredpisy,ktoréaplikoval,tietoúvahysúsprávne,
niet v nich žiadnych logických rozporov a odvolací súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje a na tomto

mieste ich neopakuje.

59. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného v 1. rade
odvolací súd uvádza nasledovné:

60. Medzi stranami sporu nebol sporný skutkový stav ohľadne platobných operácií - prevodov peňazí
spolu vo výške 10.000,- EUR z osobného účtu žalobcu v 1. rade a to prostredníctvom internet bankingu,
ktorý mal žalobca v 1. rade zriadený k svojmu bankovému účtu. Sporným bola iba autorizácia týchto
platieb v zmysle zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných službách.

61. Žalovaný v 1. rade v odvolaní namietal, že žalobcovia v spore nepredložili listinný dôkazný
prostriedok – zmluvu, ktorá by potvrdzovala právny vzťah žalobcu v 1. rade a žalovaného v 1. rade,
a že žalobcovia ani nepreukázali aké personalizované bezpečnostné prvky boli medzi stranami sporu
dohodnuté.

62. Z obsahu spisu resp. vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobcovia síce nepredložili napr. zmluvu
o bežnom účte, ktorá by priamo potvrdzovala zmluvný vzťah medzi žalobcom v 1. rade a žalovaným
v 1. rade, avšak z predložených listinných dôkazov vyplýva, že k uzavretiu takejto zmluvy resp. k vzniku
právneho vzťahu medzi žalobcom v 1. rade a žalovaným v 1. rade muselo dôjsť. Uvedenú skutočnosť
potvrdzuje Výpis z účtu (zo dňa 31.12.2015) č. C. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedený na meno

žalobcu v 1. rade (č.l. 10 – 12 spisu), z ktorého zároveň vyplývajú aj dva prevody namietané v tomto
konaní dvakrát vo výške 5.000,- EUR. Existenciu zmluvného vzťahu dokazuje aj žalovaným v 1. rade
predložená Zmluva o zriadení a využívaní telebankingových služieb zo dňa 02.04.2001 uzavretá medzi
žalobcom v 1. rade a žalovaným v 1. rade.

63. Ak by medzi žalobcom v 1. rade a žalovaným v 1. rade nebola uzavretá žiadna zmluva a neexistoval
by medzi nimi žiadny právny vzťah, žalobca v 1. rade by nemal ako realizovať internet banking bez
takejto zmluvy s bankou a zároveň banka by nemala dôvod vyhotovovať výpisy z účtu pre niekoho kto
nie je jej klientom.

64. Pokiaľ ide o personalizované bezpečnostné prvky, ktoré boli dohodnuté medzi stranami sporu, tak
sám žalovaný v 1. rade v odvolaní potvrdil, že medzi žalobcom v 1. rade a žalovaným v 1. rade došlo
k dohode na troch kumulatívne pôsobiacich bezpečnostných prvkoch a to – prihlasovacie meno, hesloa kód zasielaný prostredníctvom SMS správy na dohodnuté telefónne číslo – a to číslo vedené na
žalobcu v 2. rade.

65. K autorizácii platieb v zmysle zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných službách v danom prípade odvolací
súd dopĺňa nasledovné:

66. Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných službách, ak platiteľ udelil súhlas na vykonanie
platobnej operácie, platobná operácia sa považuje za autorizovanú. Platiteľ môže autorizovať platobnú

operáciupredjejvykonanímalebo,aksanatomplatiteľajehoposkytovateľplatobnýchslužiebdohodnú,
po vykonaní platobnej operácie.

67.Podľa§8ods.2zák.č.492/2009Z.z.oplatobnýchslužbách,súhlasnavykonanieplatobnejoperácie
alebo viacerých platobných operácií sa udeľuje vo forme a podobe dohodnutej v zmluve o poskytnutí
jednorazovej platobnej služby alebo v rámcovej zmluve medzi platiteľom a jeho poskytovateľom

platobných služieb. Ak takýto súhlas chýba, platobná operácia sa považuje za neautorizovanú.

68. Podľa § 9 zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných službách, používateľ platobných služieb má nárok
na nápravu zo strany poskytovateľa platobných služieb, ak svojho poskytovateľa platobných služieb
bez zbytočného odkladu odo dňa zistenia neautorizovanej alebo chybne vykonanej platobnej operácie,

najneskôr však do 13 mesiacov odo dňa odpísania finančných prostriedkov z platobného účtu alebo
pripísania finančných prostriedkov na platobný účet informoval o tom, že zistil neautorizovanú alebo
chybne vykonanú platobnú operáciu, na základe ktorej mu vzniká nárok na nápravu, vrátane nárokov
podľa § 22. Uvedená lehota sa použije, ak poskytovateľ platobných služieb poskytol alebo sprístupnil
informácie o takejto platobnej operácii podľa § 40 a 41.

69. Podľa § 10 ods. 1 zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných službách, poskytovateľ platobných služieb je
povinný preukázať, že platobná operácia bola autentifikovaná, riadne zaznamenaná, zaúčtovaná a že
na ňu nemala vplyv nijaká technická porucha alebo iný nedostatok, ak používateľ platobných služieb
popiera, že vykonanú platobnú operáciu autorizoval, alebo tvrdí, že platobná operácia bola vykonaná

nesprávne.

70. Podľa § 10 ods. 2 zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných službách, ak používateľ platobných služieb
popiera, že vykonanú platobnú operáciu autorizoval, pričom použitie platobného prostriedku bolo
zaznamenané poskytovateľom platobných služieb, potom samotné použitie platobného prostriedku nie

je dostatočným dôkazom, že platiteľ autorizoval danú platobnú operáciu alebo zapríčinil neautorizované
vykonanie platobnej operácie v dôsledku podvodného konania, úmyselného opomenutia, konania s
hrubou nedbanlivosťou alebo nesplnenia jednej alebo viacerých povinností podľa § 26.

71. Podľa § 11 ods. 1 zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných službách, poskytovateľ platobných služieb

platiteľa je povinný okamžite vrátiť platiteľovi sumu neautorizovanej platobnej operácie, ak tento zákon
neustanovuje inak, a ak je to možné, docieliť stav na platobnom účte, ktorý by zodpovedal stavu, keby
sa neautorizovaná platobná operácia vôbec nevykonala; tým nie je dotknuté ustanovenie § 9. Týmto
ustanovením nie je dotknutá zodpovednosť poskytovateľa platobných služieb platiteľa za preskúmanie
a preukázanie autentifikácie platobnej operácie podľa § 10 a za rozhodnutie o oprávnenosti reklamácie

podľa § 89 ods. 6.

72. Vyššie cit. § 8 ods. 1 zák. č. 492/2009 Z. z. upravuje pojem autorizácie platobnej operácie, t.j.
udelenie súhlasu platiteľa na vykonanie platobnej operácie. Takýto súhlas udelí platiteľ pred vykonaním
platobnej operácie alebo po vykonaní platobnej operácie, a to za predpokladu, že sa na uvedenom

platiteľ a poskytovateľ platobných služieb dohodli. V danom spore bolo preukázané, že žalobca v 1. rade
a žalovaný v 1. rade sa dohodli na troch bezpečnostných prvkoch pre autorizáciu platby cez internet
banking a to prihlasovacie meno, heslo a SMS kľúč.
73. V zmysle § 9 zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných službách používateľ platobných služieb
musí čo najskôr informovať poskytovateľa platobných služieb o každom spore, ktorý sa týka údajne

neautorizovaných alebo nesprávne vykonaných platobných transakcií za predpokladu, že poskytovateľ
platobných služieb splnil svoje informačné povinnosti vymedzené týmto zákonom. Ak používateľ
platobných služieb dodrží lehotu pre toto oznámenie, má nárok na nápravu zo strany poskytovateľaplatobných služieb. V danom prípade žalobca v 1. rade hneď po tom, čo zistil vykonanie ním
neautorizovaných platieb, tieto u žalovaného v 1. rade reklamoval.
74. V zmysle § 10 ods. 2 zák. č. 492/2009 Z. z. – používateľ – žalobca v 1. rade poprel vykonanie

platobnej operácie, čo v zmysle tohto ust. znamená, že ak poprel, že vykonanú platobnú operáciu
autorizoval (to znamená, že neudelil súhlas na vykonanú platobnú operáciu, t.j. ide o neautorizovanú
platobnú operáciu), potom samotné použitie platobného prostriedku nie je postačujúcim dôkazom
toho, že platobná operácia uskutočnená takýmto platobným prostriedkom bola vykonaná oprávneným
používateľom platobného prostriedku. O takúto situáciu ide aj v danom prípade keď došlo k zneužitiu

internet bankingu (z pohľadu banky síce došlo k použitiu všetkých bezpečnostných prvkov dohodnutých
pri platbe cez internetbanking) inou osobou ako platiteľom (žalobcom v 1. rade) a takéto zneužitie
nebolo zapríčinené konaním alebo opomenutím platiteľa – žalobcu v 1. rade. V zmysle § 10 ods. 2 cit.
zákona stačí popretie používateľa o tom, že platobnú operáciu nevykonal resp. neautorizoval a dôkazné
bremeno, že došlo k autorizovanej platbe resp., že platiteľ zapríčinil neautorizované vykonanie platobnej
operácie v dôsledku podvodného konania, úmyselného opomenutia, konania s hrubou nedbanlivosťou

alebo nesplnenia jednej alebo viacerých povinností podľa § 26 je na banke.
75. Odvolací súd tak konštatuje, že ak používateľ popiera, že autorizoval platobnú operáciu, tak potom
samotné použitie platobného prostriedku nie je dôkazom, že používateľ ju autorizoval. Z pohľadu banky
išlo o „autorizovanú platbu“, avšak v zmysle § 10 ods. 2 nešlo o autorizovanú platbu, keďže platiteľ
namietol jej autorizáciu, a to že platobná operácia prebehla neznamená, že aj prebehla autorizovane

oprávneným používateľom.

76. Na § 10 ods. 2 následne nadväzuje § 11 ods. 1 zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných službách
a poskytovateľ platobných služieb platiteľa je povinný bez zbytočného odkladu vrátiť platiteľovi sumu
neautorizovanej platobnej operácie, a ak je to možné, docieliť stav na platobnom účte, ktorý by

zodpovedal stavu, keby sa neautorizovaná platobná transakcia vôbec nevykonala alebo vráti sumu
neautorizovanej platobnej operácie, ak platiteľ nemá platobný účet, vrátane ďalšej preukázanej škody.

77. Z ust. § 11 zákona o platobných službách jednoznačne vyplýva povinnosť poskytovateľa platobných
služieb vrátiť platiteľovi sumu neautorizovanej platobnej operácie (žalovaný v 1. rade v konaní

nepreukázal, že platobná operácia bola autorizovaná - § 10 zákona o platobných službách), pričom
platiteľ znáša straty súvisiace s neautorizovanými platobnými operáciami len ak boli zapríčinené jeho
podvodným konaním, úmyselným nesplnením jednej alebo viacerých povinností podľa § 26 alebo
nesplnením jednej alebo viacerých povinností podľa § 26 v dôsledku jeho hrubej nedbanlivosti (§
12 zákona o platobných službách), ktoré však neboli žalovaným v 1. rade v konaní preukázané. Z

uvedeného dôvodu preto nie je v danom prípade rozhodujúce či na uskutočnenú platobnú operáciu malo
vplyv porušenie povinností, resp. podvodné konanie tretej osoby.

78. Odvolací súd tak uzatvára, že samotné použitie internet bankingu nie je dostatočným dôkazom, že
žalobca v 1. rade autorizoval platobné operácie alebo zapríčinil neautorizované vykonanie platobnej

operácie v dôsledku podvodného konania, úmyselného opomenutia konania s hrubou nedbanlivosťou
alebo nesplnenia jednej alebo viacerých povinností podľa § 26 zák. č. 492/2009 Z. z. Keďže žalobca
v 1. rade neudelil súhlas na vykonanie platobnej operácie, nemožno túto operáciu považovať za
autorizovanú. Vychádzajúc z § 11 ods. 1 zák. č. 492/2009 Z. z. je potom poskytovateľ platobných služieb
platiteľa povinný okamžite vrátiť platiteľovi sumu neautorizovanej platobnej operácie.

79. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého
rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), odvolací súd napadnutý rozsudok
vo výroku I., ktorým súd žalobe žalobcu v 1. rade voči žalovanému v 1. rade vyhovel, ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

80.VecnesprávnerozhodolsúdprvejinštancievýrokomVI.ajonárokunanáhradutrovprvoinštančného
konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keď priznal úspešnému žalobcovi v 1. rade nárok na náhradu trov
konania proti žalovanému v 1. rade v plnej výške.

81. Súd prvej inštancie zároveň rozhodol o trovách konania výrokmi VII. a VIII. napadnutého rozsudku
vo vzťahu medzi žalobcom v 2. rade a žalovaným v 1. rade (výrok VII. rozsudku) a vo vzťahu medzi
žalobcami a žalovaným v 2. rade (výrok VIII. rozsudku) podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a vychádzajúc
zo záveru, že žalovaný v 1. rade bol plne úspešný voči žalobcovi v 2. rade mu priznal voči nemu plnúnáhradu trov konania a zároveň žalovaný v 2. rade bol v konaní úspešný voči obom žalobcom, preto mu
súd prvej inštancie priznal voči žalobcom priznal plnú náhradu trov konania.

82. Súd prvej inštancie aplikoval správne ustanovenie, avšak aj za tejto situácie bolo jeho povinnosťou
zvážiť, a to aj bez návrhu žalobcov, či nie sú splnené podmienky v zmysle ust. § 257 CSP pre nepriznanie
náhrady trov konania žalovaným, vzhľadom na ich osobné, majetkové a zárobkové pomery, prípadne
aj vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci.

83. V zmysle ust. § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

84. Citované ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od
zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady
trov konania v zmysle vyššie citovaného ustanovenia vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok,

a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani
výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax.
Ide pritom o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú
zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť
trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k

určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je
daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. K aplikácii vyššie citovaného
zákonného ustanovenia dochádza aj z aspektov sociálnych, kedy súd prihliada na majetkové, sociálne,
osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, pričom si vždy všíma aj okolnosti, ktoré viedli
strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Dôvody hodné osobitného zreteľa teda buď

spočívajú v dôvodoch na strane sporovej strany alebo v okolnostiach prejednávaného sporu.

85. Aplikácia vyššie citovaného zákonného ustanovenia prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch
a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Splnenie podmienok pre aplikáciu ust. § 257 CSP súd
skúma ex offo, teda bez návrhu strany sporu, ako to bolo aj v doterajšej praxi, zvlášť vzhľadom na

situáciu, že od 01.07.2016 súd rozhoduje o nároku na náhradu trov konania ex offo. Z úradnej povinnosti
preto musí skúmať aj prípadné (ne)splnenie podmienok v zmysle ust. § 257 CSP.

86. Vychádzajúc z vyššie uvedeného úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude skúmať, či v
danom prípade (nie)sú splnené podmienky v zmysle citovaného ustanovenia § 257 CSP pre úplné

alebo čiastočné nepriznanie náhrady trov žalovaným a v závislosti od výsledkov týchto zistení opätovne
rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania a to vo vzťahu medzi žalobcom v 2. rade a žalovaným v 1.
rade a vo vzťahu medzi žalobcami a žalovaným v 2. rade.

87. Za tým účelom súd zistí aktuálne osobné, majetkové, zárobkové a sociálne pomery žalobcov, ako

aj majetkové pomery žalovaných, ktorým inak patrí náhrada trov konania z toho hľadiska, aký bude
prípadný dopad rozhodnutia v zmysle ust. § 257 CSP na ich pomery a vezme do úvahy aj ostatné
okolnosti konkrétneho prípadu, t.j. okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, okolnosti, ktoré
predchádzali podaniu žaloby, postoj sporových strán v priebehu konania a prípadne ďalšie relevantné
okolnosti.

88. Až po posúdení celého komplexu okolností relevantných pre rozhodnutie o náhrade trov konania v
zmysle ust. § 257 CSP tak, ako sú vyššie uvedené, bude možné posúdiť, či ide o výnimočný prípad pre
nepriznanie náhrady trov konania žalovaným, pričom pri rozhodnutí je potrebné zohľadniť aj výšku trov
konania, ktoré žalovaným patria z toho hľadiska, či ich (ne)priznaním nebude neprimerane zasiahnuté

do majetkovej sféry niektorej zo sporových strán.

89. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania vo vzťahu
medzi žalobcom v 2. rade a žalovaným v 1. rade a vo vzťahu medzi žalobcami a žalovaným v 2. rade
(§ 396 ods. 3 CSP).

90. O náhrade trov tohto odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobcom v 1. rade a žalovaným v 1.
rade bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca v 1. rade
bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu vzniklo právo na náhradu trov tohto odvolacieho konaniavoči neúspešnému žalovanému v 1. rade, z ktorých dôvodov odvolací súd priznal žalobcovi v 1. rade
proti žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

91.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).