Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. marec 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/10/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5119205032
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5119205032.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Renáty Krajčiovej, v spore žalobcov:
1/ A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXXX/XX, XXX XX A.,
2/ C. D. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXXX/X, F. - G. X/ E. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B.
XXXX/XX, A., žalobcovia 1/ a 3/ zastúpení žalobkyňou 2/, proti žalovaným: 1/ H. H., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom I. XXX, XXX XX I., 2/ D. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. XXX, XXX XX I., žalovaní 1/
a 2/ zastúpení JUDr. Matúšom Harkabusom, advokátom so sídlom Červenej armády 1, 036 01 Martin,
IČO: 56 373 520 a Mgr. Danielom Mikulášom, advokátom so sídlom Červenej armády 1, 036 01 Martin,

IČO: 56 373 775, vykonávajúcimi advokáciu spoločne v združení JUDr. Matúš Harkabus a Mgr. Daniel
Mikuláš, advokátska kancelária so sídlom Červenej armády 1, 036 01 Martin, o zaplatenie 38.683,- eur
s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe o zaplatenie 74.839,39 eur, o odvolaní žalovaných 1/ a 2/ proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 41C/36/2019-287 zo dňa 17. júna 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 41C/36/2016-287 zo dňa 17. júna 2021
vo výroku I. mení nasledovne:

Žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne
sumu 32.574,19 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne: zo sumy 21.600,- eur od
30.09.2019 do 22.06.2020 a zo sumy 32.574,19 eur
od 23.06.2020 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobu v časti o zaplatenie sumy 6.108,81 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške
5 % ročne: zo sumy 4.800,- eur od 30.09.2019 do 22.06.2020 a zo sumy 6.108,81 eur
od 23.06.2020 do zaplatenia zamieta.

II. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 41C/36/2016-287 zo dňa 17. júna 2021
vo výroku III. potvrdzuje.

III.Žalovaní1/a2/sú povinníspoločneanerozdielnenahradiťžalobcom1/až3/trovykonaniavrozsahu
89,24 %.

IV. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 41C/36/2016-287 zo dňa 17. júna 2021
vo výroku II. zostáva nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovaným 1/ a 2/
povinnosť spoločne a nerozdielne uhradiť (pôvodnej) žalobkyni J. C. sumu 38.683,- eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne: zo sumy 26.400,- eur

od 30.09.2019 do 22.06.2020 a zo sumy 38.683,- eur od 23.06.2020 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšnej časti žalobu (pôvodnej) žalobkyne zamietol (výrok II.).
Zároveň v celom rozsahu zamietol vzájomnú žalobu žalovaných 1/ a 2/ (výrok III.). Napokon žalobkyni
voči žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %
trov konania (výrok IV.).

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že pôvodná žalobkyňa sa žalobou domáhala
zaplatenia sumy 26.400,- eur spolu s úrokom z omeškania z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobu
odôvodnila tým, že dňa 28.07.2010 na základe darovacej zmluvy nadobudla výlučné vlastníctvo k
nehnuteľnostiam parcelám KN-C: č. 200 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 552 m2, č. 201 -
záhrady o výmere 112 m2, č. 202 - orná pôda o výmere 324 m2 a domu súp. č. XXX postavený
na parcele KN-C č. 200. Vklad jej vlastníckeho práva bol povolený dňa 28.07.2010 a jej vlastnícke

právo je evidované na LV č. XXXX. Žalovaní užívali predmetné nehnuteľnosti od roku 2007, pričom
žalovaní ako kupujúci uzavreli kúpnu zmluvu dňa 19.03.2007. Rozsudkom Okresného súdu Žilina spis.
zn. 18C/221/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline spis. zn. 9Co 391/2016 bola žaloba
žalovaných voči pôvodnej žalobkyni o určenie vlastníckeho práva zamietnutá. Bolo konštatované, že
žalovaní neboli pri uzatváraní kúpnej zmluvy dobromyseľní a kúpna zmluva ako taká je neplatná.

Ďalej pôvodná žalobkyňa uviedla, že žalovaní napriek jej žiadostiam o vypratanie nehnuteľností, ako
aj rozsudku Okresného súdu Žilina spis. zn. 13C/232/2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Žiline spis. zn. 10Co 283/2017, ktorými boli zaviazaní predmetnú nehnuteľnosť vypratať, predmetné
nehnuteľnosti nevypratali, a preto bola nútená domáhať sa peňažnej náhrady podľa ust. § 458 ods.
1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). So žalovanými nedošlo k dohode o

nájomnom, požiadala tak realitnú kanceláriu RED so sídlom v Žiline o vyčíslenie trhovej ceny nájmu
predmetných nehnuteľností, ktorá vyjadruje primeranú ekonomickú náhradu za neoprávnené užívanie
nehnuteľnosti. Priemerná cena nájmu obdobných nehnuteľností v porovnateľnej lokalite sa môže
pohybovať od 900,- eur do 1.100,- eur. Okrem domovej nehnuteľnosti žalovaní užívali aj pozemok o
výmere cca 400 m2 z dôvodu ktorého suma 1.100,- eur je primeraná. Náhradu z titulu bezdôvodného

obohatenia si pôvodná žalobkyňa uplatnila za obdobie od 01.05.2017 do 30.04.2019, čo za 24 mesiacov
predstavuje sumu 26.400,- eur.
3. Žalovaní považovali podanú žalobu za nedôvodnú. Poukázali na konanie vedené
pred Okresným súdom Žilina spis. zn. 6C/45/2018 o neplatnosť darovacej zmluvy zo dňa 28.07.2010.
Uviedli, že nehnuteľnosti nadobudli v roku 2007 a že v priebehu ich užívania vykonali na dome stavebné

úpravy a vynaložili celkový investičný náklad v sume 70.000,- eur. Rozporovali aj uplatnenú výšku
nároku, keďže tvrdili, že odhad realitnej kancelárie je len informačný. Trvali na spochybnení vlastníckeho
práva pôvodnej žalobkyne a žalobu označili za predčasnú.
4. Pôvodná žalobkyňa ďalej v konaní uviedla, že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam jej
bolo zapísané vkladom V 5410/10 a že žalovaní užívali nehnuteľnosti

od roku 2007. Trvala na tom, že ako vlastníčka je oprávnená predmet vlastníctva užívať a realizovať jeho
úžitkovú hodnotu. Od roku 2010 sa jej nepodarilo žalovaných vypratať z nehnuteľnosti. Predbežným
opatrením v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina spis. zn. 17C/98/2005 bolo žalovaným zakázané
akékoľvek nakladanie s nehnuteľnosťami, čo platilo aj vo vzťahu k investíciám. Odmietla tvrdenie, že
nehnuteľnosti si vyžadovali nevyhnutné opravy a údržbu s investičným nákladom 70.000,- eur, pretože

išlo o novopostavený dom. Zároveň uviedla, že žalovaným opakovane prízvukovala, aby do domu
nevkladali investície.
5. V ďalšom pôvodná žalobkyňa podaním zo dňa 19.06.2020 rozšírila žalobný návrh. Bezdôvodné
obohatenie žiadala priznať za obdobie od 01.05.2017 do 06.05.2020, kedy súdna exekútorka prevzala
nehnuteľnosti od žalovaných, a to vo výške 38.683,- eur spolu s úrokom z omeškania.

6. Súd prvej inštancie uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 22.06.2020 pripustil zmenu žaloby
pôvodnej žalobkyne, po ktorej sa predmetom sporu stalo zaplatenie sumy 38.683,- eur spolu s úrokom
z omeškania.
7. Na to žalovaní 1/ a 2/ doručili súdu prvej inštancie dňa 07.07.2020 vzájomnú žalobu, v ktorej uviedli,
že majú právny nárok na započítanie s nájmom pôvodnej žalobkyne a vyplatenie preplatku z celkovej

ceny 74.839,39 eur ako znalecky stanovenej hodnoty technického zhodnotenia domu súp. č. XXX s
príslušenstvom v súlade s dobrými mravmi. Mali za to, že sú oprávnení vzájomnou žalobou žiadať
o započítanie finančnej sumy technického zhodnotenia predmetného domu. Predmetné nehnuteľnosti
zveľaďovali z hypotekárneho úveru, či z úspor. Tvrdili, že nehnuteľnosti žalobkyne za celých 13 rokovzhodnotili na ich náklady, čím sa pôvodná žalobkyňa fakticky bezdôvodne obohatila na ich úkor.
Namietali aj neprimerane vysokú cenu nájmu vo výške 1.100,- eur. Mali za to, že primeraná cena nájmu
je 550,- eur mesačne, čo im v konzultáciách potvrdil aj znalec.

8. Pôvodná žalobkyňa žiadala vzájomnú žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Okrem iného vzniesla
námietku premlčania žalovanými uplatneného nároku.
9. Súd prvej inštancie na podklade vykonaného dokazovania dospel ku skutkovým záverom,
že vlastníčkou predmetných nehnuteľností bola pôvodná žalobkyňa, a to na základe darovacej
zmluvy zo dňa 28.07.2010. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod spis. zn. 18C/221/2014

zamietol žalobu žalovaných voči pôvodnej žalobkyni o určenie ich vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam, pričom bol toho názoru, že žalovaní nemohli nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti,
keďže pri nadobúdaní vlastníckeho práva k nim neboli dobromyseľní a kúpna zmluva, na základe ktorej
mali nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam je ako taká neplatná. Túto kúpnu
zmluvu, ktorá bola súdnym rozhodnutím vyhodnotená ako neplatná, uzavreli žalovaní s treťou osobou,
t. j. osobou odlišnou od pôvodnej žalobkyne. Rozsudok Okresného súdu Žilina spis. zn. 18C/221/2014

potvrdil v Krajský súd v Žiline rozsudkom spis. zn. 9Co 391/2016. Dovolanie v tejto veci bolo odmietnuté
Najvyšším súdom SR uznesením spis. zn. 8Cdo 169/2017. Žalovaní užívali predmetné nehnuteľnosti od
roku2010,odktoréhočasubolaakoichvlastníčkazapísanávkatastrinehnuteľnostípôvodnážalobkyňa.
Okresný súd Žilina v konaní pod spis. zn. 13C/232/2010 na návrh pôvodnej žalobkyne uložil žalovaným
vypratať predmetné nehnuteľnosti v prospech pôvodnej žalobkyne ako vlastníčky. Rozhodnutie bolo

potvrdené aj Krajským súdom v Žiline rozsudkom spis. zn. 10Co/283/2017. Okresný súd Žilina následne
v konaní pod spis. zn. 6C/45/2018 zamietol aj žalobu o určenie vlastníckeho práva J. A. voči pôvodnej
žalobkyni. Rozsudok Okresného súdu Žilina spis. zn. 6C/45/2018 bol následne potvrdený Krajským
súdom v Žiline rozsudkom spis. zn. 9Co/212/2019.
10. Ďalej súd prvej inštancie vychádzal z vyjadrenia Realitného centra RED, s. r. o., podľa ktorého

sa priemerná cena pri nájme obdobných nehnuteľností mohla pohybovať v rozmedzí od 900,- eur do
1.100,-eurmesačne.Ustálil,žepodľaprotokoluoodovzdaníaprevzatínehnuteľnostižalovaníodovzdali
predmetné nehnuteľnosti dňa 06.05.2020 súdnemu exekútorovi. Podľa znaleckého posudku K. D. L., A.
č. 2/2020 zo dňa 01.10.2019 vo veci stanovenia technického zhodnotenia predmetného domu súp. č.
117 s príslušenstvom na predmetných pozemkoch, k. ú. G. technické zhodnotenie predstavovalo sumu

74.839,39 eur. Zo znaleckého posudku zároveň vyplynulo, že stavebné úpravy žalovaní vykonali v roku
2007 až 2008, následné stavebné úpravy súvisiace s bežnou údržbou a odstraňovaním porúch v rokoch
2014 až 2015.
11. Citujúc ust. § 3 ods. 1, § 123, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458 ods. 1 a 2, § 107 ods. 1 a 2,
§ 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2, § 563 OZ, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým

sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a § 194 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) považoval súd prvej inštancie za potrebné uviesť, že
vlastnícke právo pôvodnej žalobkyne nebolo spochybnené, či vyvrátené ani v iných vyššie uvedených
súdnych konaniach. V posudzovanej veci sa cítil súd prvej inštancie viazaný prejudiciálnym posúdením
otázky vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v rozsudku Okresného súdu Žilina spis.

zn. 13C/232/2010, ktoré sa prejavilo v samotnom výroku rozsudku ktorým bola žalovaným uložená
povinnosť predmetné nehnuteľnosti vypratať v prospech pôvodnej žalobkyne. Ďalej súd prvej inštancie
považoval za nesporné,
že žalovaní užívali, a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu predmetné nehnuteľnosti od roku 2010
do 06.05.2020, kedy tieto odovzdali súdnemu exekútorovi. Nárok na zaplatenie peňažnej náhrady

z titulu užívania predmetných nehnuteľností bez právneho dôvodu preto považoval za odôvodnený.
Poznamenal, že neplatnú kúpnu zmluvu uzavreli žalovaní s osobou odlišnou od pôvodnej žalobkyne,
preto nebolo možné na daný prípad aplikovať ust. § 457 OZ.
12. Za odôvodnenú považoval súd prvej inštancie aj výšku žalovaného nároku v sume 38.683,- eur.
Uviedol, že túto si pôvodná žalobkyňa uplatnila za obdobie od 01.05.2017 do 06.05.2020, kedy žalovaní

predmetné nehnuteľnosti skutočne užívali bez právneho dôvodu, a teda sa
na úkor pôvodnej žalobkyne bezdôvodne obohacovali. Pri rozhodovaní o výške nároku vychádzal súd
prvej inštancie z vyjadrenia Realitného centra RED, s. r. o., pričom prihliadol na tú skutočnosť, že
žalovaní užívali nielen predmetný rodinný dom, ale aj k nemu priľahlé pozemky. Zároveň uviedol,
že žalovaní nepreukázali a nedoložili žiadny relevantný dôkaz o neprimeranosti náhrady. Uzavrel, že

žalovaní neuniesli dôkazné bremeno o neprimeranosti nájmu a neprodukovali žiadny dôkaz k tvrdeniu
o primeranosti sumy 550,- eur mesačne. Samotné vyjadrenie znalca K. D. L., A. tvrdenie žalovaných
nepreukazova-lo, keďže znalec len teoreticky vysvetlil spôsob stanovenia nájmu a neuviedol jeho
konkrétnu výšku. Súd prvej inštancie tak priznal pôvodnej žalobkyni nárok v uplatnenej sume 38.683,-eur viazaný žalobou podľa ust. § 186 CSP, hoci pôvodná žalobkyňa mala nárok na zaplatenie sumy za
36 mesiacov, teda 39.600,- eur.
13. Zároveň pôvodnej žalobkyni priznal súd prvej inštancie aj nárok na zákonné úroky z omeškania,

keďže dlžník je povinný vydať bezdôvodné obohatenie prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie
(§ 563 OZ). Za kvalifikované požiadanie súd prvej inštancie považoval až doručenie žaloby dňa
30.09.2019, keďže pôvodná žalobkyňa v konaní nedoložila inú predžalobnú výzvu. Ďalej konštatoval,
že s plnením sumy 26.400,- eur sa žalovaní dostali do omeškania od 30.09.2019 do 22.06.2020 a sumy
38.683,- eur

od 23.06.2020 do zaplatenia. Uviedol, že zákonná výška úroku z omeškania v danom čase bola 5 %
ročne (§ 517 OZ a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.).
14. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaných súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaní podľa
znaleckého posudku zhodnocovali nehnuteľnosť do roku 2015. Právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia podlieha premlčaniu, pričom OZ upravuje dvojročnú subjektívnu, ako aj trojročnú objektívnu
premlčaciu dobu. S poukazom na vznesenú námietku premlčania nemohol priznať žalovaným voči

pôvodnej žalobkyni uplatnený nárok, ktorý bol v celom rozsahu premlčaný. Pri danom uplatnenom
nároku tak uplynula subjektívna, ako aj objektívna premlčacia lehota. Súd prvej inštancie prihliadal až
na písomne podanú vzájomnú žalobu, doručenú mu dňa 07.07.2020, pričom ustálil, že najneskôr dňa
15.06.2018, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Krajského súdu v Žiline spis. zn. 10Co/283/2017,
mali žalovaní vedomosť, že zhodnocovali nehnuteľnosti vlastnícky patriace pôvodnej žalobkyni, teda

žalobu podali po uplynutí 2 rokov. Mal však zato, že žalovaným na uplatnenie predmetnej vzájomnej
žaloby uplynula aj objektívna trojročná premlčacia lehota, keďže k nimi tvrdenému zhodnoteniu
dochádzalo do roku 2015. Súd prvej inštancie preto vzájomnú žalobu žalovaných v celom rozsahu
zamietol. Pokiaľ ide o možnú aplikáciu ust. § 3 ods. 1 OZ, táto podľa názoru súdu prvej inštancie
možná nebola. Žalovaní totiž v čase zhodnocovania predmetných nehnuteľností vedeli, že im predmetné

nehnuteľnosti vlastnícky nepatria.
15. Citujúc napokon ust. § 255 ods. 1 a 262 od. 1 CSP priznal pôvodnej žalobkyni proti žalovaným
spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže pôvodnú žalobkyňu
považoval v spore za úspešnú v celom rozsahu.
16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III. a IV. podali v zákonom stanovenej lehote

odvolanie žalovaní 1/ a 2/, ktorí sa domáhali jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnili odkazom na znenie ust. § 365 písm. a), b), e), f) a h)
CSP.
17. Žalovaní 1/ a 2/ konkrétne v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie pôvodnej žalobkyni priznal
nesprávnu sumu za nesprávne obdobie. Súd prvej inštancie ignoroval vyjadrenie znalca k spôsobu

stanovenia všeobecnej trhovej hodnoty nájmu. Namietali, že aj keď išlo o znalca podľa zákona č.
382/2004 Z. z., súd prvej inštancie uprednostnil vyjadrenie realitnej kancelárie. Za prekvapujúce
považovali, že súd prvej inštancie vybral maximálnu hodnotu odhadu, čím malo dôjsť k ich poškodeniu.
Mali za to, že súd prvej inštancie mal akceptovať cenu nájmu uvedenú vo vyjadrení znalca zo
dňa 05.03.2020 vo výške 550,- eur, keďže išlo o objektívny znalecký úkon odborne spôsobilého

a nezávislého znalca. Poukázali, že realitná kancelária takouto štátnou autoritou a odbornosťou
nedisponuje. Namietali tiež, že súd prvej inštancie nesprávne určil rozhodné časové obdobie nájmu
od 01.05.2017 do 06.05.2020. Poukazovali na to, že žaloba bola podaná na súd prvej inštancie dňa
03.05.2019 a exekútorovi nehnuteľnosť odovzdali dňa 06.05.2020, pričom súd prvej inštancie nesprávne
započítal aj tento deň do obdobia nájmu. Za nesprávne určený označili aj úrok z omeškania, pričom

uviedli, že správne stanovená sadzba predstavuje 2,9 %.
18. Vo vzťahu k rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku III. žalovaní 1/ a 2/ namietali, že im nebola
zaslaná predžalobná výzva a ani od nich nebolo písomne požadované odovzdanie nehnuteľnosti.
Tvrdili, že pôvodná žalobkyňa nehnuteľnosti neprebrala úmyselne, s cieľom obohatiť sa na ich úkor o
viac ako 115.000,- eur. Rozporovali preto poskytnutie právnej a súdnej ochrany pôvodnej žalobkyni.

Ďalej namietali, že pôvodná žalobkyňa zamaskovala svoju námietku premlčania do svojho vyjadrenia
zo dňa 26.02.2021: „z opatrnosti vznášam premlčanie požiadavky“, pričom bližšie nešpecifikovala
lehoty, ktorými námietku odôvodňovala. Za neobjektívne potom považovali použitie právneho pojmu
„premlčanie nároku“ súdom prvej inštancie. Bez ďalšieho žalovaní tiež namietali, že súd prvej inštancie
neakceptoval návrh na vypočutie svedkov.

19. Na záver požiadali, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o nároku na
náhradu trov konania ako výrok súvisiaci.
20. Pôvodná žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že súd správne posúdil výšku nájomného
pretože v dome sú dve bytové jednotky, pričom v danom období sa nehnuteľnosť prenajímala za 10,94eur / m2 mesačne. Zopakovala, že rodinný dom bol v roku 2005 novostavbou a v čase kúpy žalovanými
bol vyspravený a vybavený kvalitným zariadením. Doplnila, že pri exekúcii boli vytrhané vane, chýbali
obrazy v hodnote približne 20.000,- eur a dom bol vrátený v dezolátnom stave. Podotkla, že žalovaní

nevzniesli námietku premlčania a súd prvej inštancie nebol oprávnený z úradnej moci skúmať, či je
uplatnené právo premlčané. K výške úrokov z omeškania doplnila, že túto ustanovuje vykonávací
predpis k OZ, a to nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z. Za irelevantnú považovala námietku,
že žalovaným nebola doručovaná predžalobná výzva, keďže jej zástupca C. I. A. požiadal žalovaných,
ako aj ich zástupcu v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 13C/232/2010 o

vypratanie nehnuteľnosti. Pôvodná žalobkyňa ďalej spochybnila námietku žalovaných o zamaskovaní
otázky premlčania. Uviedla, že zákon nevyžaduje zdôvodňovanie námietky premlčania. Vo vzťahu k
pohľadávkežalovanýchzopakovala,žetútosimohliuplatniťnajskôrod15.06.2018,keďsadozvedeli,že
nie sú vlastníci predmetných nehnuteľnosti, teda žalobu mohli podať najneskôr do 15.06.2020. Zároveň
nepovažovala za potrebné vypočuť navrhovaných svedkov, keďže sa žalobe vyhovelo.
21. Žalovaní 1/ a 2/ v odvolacej replike uviedli, že trvajú na skutkovom aj právnom odôvodnení

odvolania. Opakovane rozporovali súdom prvej inštancie stanovenú výšku bezdôvodného obohatenia,
ktorú považovali za neprimeranú vzhľadom na stav a charakter nehnuteľnosti. Rozporovali aj tvrdenie,
že išlo o novostavbu, s tým, že išlo o starší rodinný dom v zlom stave. Za nepravdivé označili aj tvrdenie
o stave a hodnote vnútorného vybavenia. Uviedli,
že v dome sa nenachádzali čerešňové dvere a ani obrazy v danej hodnote. Ďalej žalovaní zopakovali,

že dom bol v zlom technickom stave a museli ho rekonštruovať. Z domu si mali vziať len veci, ktoré
im patrili. Vo vzťahu k námietke premlčania doplnili, že jej vznesenie nemá automaticky za následok
nepriznanie práva súdom. Poukázali na to, že námietka bola vznesená v rozpore s dobrými mravmi v
zmysle ust. § 3 ods. 1 OZ, pričom poukázali
na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo/41/2021 a Ústavného súdu SR spis. zn.

I.ÚS/414/2012. Súd prvej inštancie sa pri akceptovaní námietky premlčania podľa žalovaných
nevysporiadal s otázkou, či je možné pôvodnej žalobkyni priznať právnu ochranu.
22. Pôvodná žalobkyňa v odvolacej duplike zopakovala argumenty prezentované v konaní
pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní. Zopakovala, že žalovaní za užívanie neplatili
žiadnu finančnú náhradu, ani dane či poplatky. Zopakovala tiež, že pri určení výšky nájomného sa

vychádzalo z toho, že išlo o dve bytové jednotky so samostatnou kúpeľňou, kuchyňou a záhradou. Vo
vzťahu k nehnuteľnosti doplnila, že išlo o stavbu, ktorá bola zbúraná po obvodové múry a následne
nadstavená o jedno poschodie s vydaným kolaudačným rozhodnutím dňa 30.09.2002. Vo vzťahu
k vybaveniu domu doplnila, že toto by potvrdili svedkovia M. a A.. Do nehnuteľnosti sa mala následne
dostať až

po pätnástich rokoch. Zdôraznila, že pre posúdenie premlčania nároku je podstatný deň nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku, ktorým bolo určené, že žalovaní 1/ a 2/ nie sú vlastníci uvedenej nehnuteľnosti.
Naopak argumentovala, že jej vznesenú námietku premlčania nemožno považovať za nemorálnu,
pretože od priznania vlastníckeho práva k fyzickému nadobudnutiu spornej nehnuteľnosti uplynulo 15
rokovsúdnychsporov.Nazáveropätovnezdôraznila,žepredmetnúnehnuteľnosťžalovaníkúpiliodJ.A.

a nie od pôvodnej žalobkyne, teda medzi ňou a žalovanými nikdy neexistoval právny vzťah založený na
kúpnej zmluve. Na záver opätovne poukázala, že žalovaní nemali postavenie vlastníkov nehnuteľnosti
od roku 2009 a boli si tým vedomí, preto nedávalo zmysel, aby
do nehnuteľnosti investovali ešte dva roky po podaní žaloby o vrátenie kúpnej ceny.
23. Krajský súd v Žiline po zistení, že pôvodná žalobkyňa zomrela dňa XX.XX.XXXX, uznesením

č. k. 6Co/10/2022-338 zo dňa 22.01.2025 rozhodol podľa ust. § 63 CSP o pokračovaní s dedičmi
pôvodnej žalobkyne, a to s v záhlaví tohto rozhodnutia uvedenými žalobcami 1/ až 3/.
24. Žalovaní 1/ a 2/ následne v podaní zo dňa 10.03.2025 uviedli, že neboli v konaní pred
súdom prvej inštancie právne zasupení, preto pred nariadeným pojednávaním odvolacieho súdu
doplnili prostredníctvom právneho zástupcu ich odvolanie. Zotrvali na dôvodoch a obsahu podaného

odvolania a navrhli opätovné vykonanie všetkých nimi navrhnutých dôkazov. Poukázali na znalecký
posudok, ktorý mal podľa nich v dostatočnej miere preukazovať vykonanie technických zhodnotení
na nehnuteľnostiach. Pôvodnou žalobkyňou uplatnenú námietku premlčania považovali s poukazom
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Obdo/16/2017, za konanie proti dobrým mravom.
Výnimočnosť prípadu videli v tom,

že suma preukázateľných investícií do nehnuteľností násobne prevyšuje výšku bezdôvodného
obohatenia z titulu neplatenia nájomného. Žalovaní poukázali, že išlo o obdobnú situáciu, ako je
upravená v ust. § 667 ods. 1 OZ, s tým, že súhlas prenajímateľa nehnuteľnosti nebol možný, pretože
žalovaní boli v domnení, že nehnuteľnosti im vlastnícky patria. Poznamenali však, že nárok na vydaniebezdôvodného obohatenia by im vznikol aj v prípade, ak by žalobkyňa so zhodnotením nehnuteľnosti
nesúhlasila. Žalovaní považovali prihliadnutie k námietke premlčania pôvodnej žalobkyne za absolútne
popretie ich vlastníckeho práva k vykonanému technickému zhodnoteniu predmetných nehnuteľností.

Ďalej argumentovali,
že v dlhoročných súdnych sporoch bránili svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, teda nešlo
z ich strany o zneužitie práva. K namietanej výške priznaného plnenia doplnili, že suma 1.100,- eur
bola realitnou kanceláriou určená vrátane energií, ktoré však hradili žalovaní. Ďalej poukázali na
potvrdenie realitnej kancelárie D. G. – Realpoint, podľa ktorého je trhová cena za prenájom predmetnej

nehnuteľnosti v rozpätí od 600,- eur do 650,- eur, čo má zodpovedať reálnym podmienkam na trhu.
Na záver zosumarizovali, že na strane žalobcov existuje bezdôvodné obohatenie vo výške technického
zhodnoteniaminimálne74.839,39euranastranežalovanýchbezdôvodnéobohatenievovýškepribližne
23.400,- eur. Poukázali na vzájomnú spornosť nárokov a na to, že výška bezdôvodného obohatenia
na strane žalobcov bola presne vyčíslená až citovaným znaleckým posudkom. Zároveň uviedli, že s
poukazom na ust. § 255 ods. 2 CSP je daný dôvod nepriznať náhradu trov konania žiadnej strane.

Záverom žalovaní navrhli, aby odvolací súd uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne
uhradiť žalobcom 1/ až 3/ sumu vo výške 23.400,- eur
a vo zvyšnej časti žalobu zamietol a zároveň žalobcom 1/ až 3/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ sumu 74.839,39,- eur.
25. Podaním zo dňa 11.03.2025 žalovaní 1/ a 2/ doplnili, že žiadali vykonať dôkaz - vyjadrenie obchodnej

spoločnosti WFG firemný servis, s.r.o, so sídlom Daxnerova 9, Žilina, IČO:
36 617 911 zo dňa 10.01.2025, ktorým sa mal preukázať odhad trhovej hodnoty nájmu predmetných
nehnuteľností v rokoch 2017 až 2020 vo výške od 600,- eur do 700,- eur mesačne.
26. Iné podania strán v odvolacom konaní neboli odvolaciemu súdu predložené.
27. Odvolací súd odvolaciu vec prejednal na pojednávaní dňa 12.03.2025 (385 CSP) v neprítomnosti

žalobcov 1/ a 3/ (§ 180 v spojení s § 378 ods. 1 CSP), ktorí nepožiadali o odročenie pojednávania
a boli zastúpení žalobkyňou 2/. Na pojednávaní zopakoval dokazovanie (§ 384 ods. 1 CSP) prečítaním
obsahu vyjadrenia obchodnej spoločnosti Realitné centrum RED, s. r. o. zo dňa 26.03.2019. Obe strany
sporu na pojednávaní v zásade zotrvali na svojej argumentácii v odvolacom konaní prezentovanej už
v ich predchádzajúcich písomných podaniach. Žalovaní na záver zdôraznili, že si neuplatňujú nárok na

náhradu trov odvolacieho konania.
28. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaných 1/ a 2/ proti
rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III. a IV. bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP)
– žalovanými, v neprospech ktorého bolo týmito výrokmi napadnutého rozsudku rozhodnuté, včas (§
362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je takýto opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods.

1 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, t. j. vo
výrokoch I., III. a IV., viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP, po prejednaní odvolania na
pojednávaní, rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, ako je to
uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia (výrok I.) a vo výroku III. ako vecne správny podľa ust.
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil. V odvolaním nenapadnutom výroku II. zostal rozsudok súdu prvej inštancie

týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.
29. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že je v zmysle ust. § 380 CSP viazaný
odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa procesných podmienok, na ktoré je povinný
prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia
súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť

vzmysleust.§365CSPdôvodomnapodanieodvolania,prihliadaťnemôže,ajkeďbytakétopochybenia
zistil. Nedostatky v splnení procesných podmienok odvolací súd nezistil.
30. Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. dospel odvolací súd k záveru,
že odvolanie žalovaných 1/ a 2/ (podanie zo dňa 21.08.2021) proti rozsudku súdu prvej inštancie vo
výroku I. je čiastočne dôvodné.

31. Ako už bolo uvedené, odvolací súd je pri prieskume odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie viazaný odvolacími dôvodmi, ktoré však možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP). Ak potom žalovaní podaniami zo dňa
10.03.2025 a zo dňa 11.03.2025 dopĺňali odvolacie dôvody, odvolací súd na tieto podania v rozsahu
doplnenia odvolacích dôvodov prihliadať nemohol. Zároveň odvolací súd neprihliadal ani na prostriedky

procesnejobranyuplatnenéžalovanýmivtýchtopodaniach(vyúčtovaciefaktúryzadodávkuadistribúciu
elektriny a plynu, potvrdenie D. G. N. A. a potvrdenie obchodnej spoločnosti WFG firemný servis, s. r.
o. datované dňa 10.01.2025), keďže neboli žalovanými uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie,
a súčasne ich žalovaní mohli zjavne uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie [§ 366 písm. d) CSPa contrario]. Pokiaľ ide o vyúčtovacie faktúry za dodávku a distribúciu elektriny, tieto boli vystavené na
žalovaného 1/ v období od 24.05.2017 do 09.06.2020, pričom súd prvej inštancie v spore rozhodol až
dňa 17.06.2021, teda rok po vystavení poslednej z nich. Keďže tieto listiny predložili žalovaní, odvolací

súd vychádzal z toho,
že tieto sa do ich dispozície dostali bezodkladne po ich vyhotovení, a preto ich žalovaní v konaní pred
súdom prvej inštancie zjavne neuplatnili z vlastnej viny. Žalovaní totižto netvrdili, že by týmito listinami
v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nedisponovali. Čo sa týka potvrdenia obchodnej spoločnosti
WFG firemný servis, s. r. o. datovaného dňa 10.01.2025 o výške nájomného za nájom nehnuteľností

evidovaných na LV č. XXXX, k. ú. G. a potvrdenia D. G. N. A. o stanovení trhovej hodnoty ceny
za prenájom dotknutých nehnuteľností, odvolací súd bol toho názoru, že žalovaní mohli počas konania
pred súdom prvej inštancie predložiť potvrdenie akejkoľvek odborne spôsobilej osoby o výške obvyklého
nájmu dotknutých nehnuteľností v období dotknutom sporom, alebo označiť takýto dôkaz a požiadať súd
prvej inštancie o jeho zabezpečenie, a pokiaľ tak neurobili, bolo to zjavne z ich vlastnej viny. Uvedené
prostriedky procesnej obrany uplatnené žalovanými až v odvolacom konaní sa v ďalšom zjavne netýkali

procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu [§ 366 písm. a) a b) CSP].
Pokiaľ žalovaní argumentovali pri uplatnení dotknutých prostriedkov procesnej obrany ich prípustnosťou
podľa ust. § 366 písm. c) CSP, a to že tieto mali preukazovať, že zo strany súdu prvej inštancie došlo
k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci, odvolací súd zdôrazňuje, že podľa ust. § 366 písm. c) CSP možno
prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, v odvolaní použiť len vtedy, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k
vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Aj keď nesprávne, či neúplné
skutkové zistenia súdu prvej inštancie môžu viesť k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci, nie je ich možné
považovať
za vady konania súdu prvej inštancie. Takýmito vadami sú akékoľvek pochybenia v procesnom postupe

súdu prvej inštancie, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody podľa ust. § 365
ods. 1 CSP (napr. nesprávne realizovaná poučovacia povinnosť súdom prvej inštancie, vykonanie
dokazovania nezákonne získaným dôkazom alebo výsluchom svedka bez poučenia o práve odmietnuť
výpoveď, nesprávne posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného
orgánu a pod.).

32. Žalovaní v časti odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. namietali, že súd prvej
inštancie hrubo ignoroval vyjadrenie znalca K. D. L., A. zo dňa 05.03.2020 k spôsobu stanovenia
všeobecnej trhovej hodnoty nájmu nehnuteľností ako podkladu pre určenie bezdôvodného obohatenia
užívaním cudzej veci, ktorý stanovil primerané nájomné v sume 550,- eur. Odvolací súd poukazuje na
to, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s touto argumentáciou žalovaných v odôvodnenia napadnutého

rozsudku, keď v odseku č. 24 odôvodnenia uviedol, že žalovaní v konaní nedoložili relevantný dôkaz
k tvrdeniu, že nájomné vo výške 1.100,- eur mesačne je neprimerané a že primerané nájomné za
predmetnénehnuteľnostijevovýške550,-eur.SamotnévyjadrenieznalcaK.D.L.,A.zodňa05.03.2020
o spôsobe stanovenia nájomného tvrdenie žalovaných nepreukázalo. Znalec len teoreticky vysvetlil
spôsob stanovenia nájomného, neuviedol však konkrétnu výšku, z ktorej by mohol súd prvej inštancie

vychádzať. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru, ako súd prvej inštancie, že žalovaní neuniesli
dôkazné bremeno ohľadom preukázania ich tvrdenia, že v danom čase bolo obvyklé nájomné za
nehnuteľnosti dotknuté sporom vo výške 550,- eur mesačne. Takáto informácia nevyplýva ani z nimi
predloženého vyjadrenia znalca K. D. L., A. zo dňa 05.03.2020 o spôsobe stanovenia všeobecnej
hodnoty nájmu nehnuteľností ako podkladu pre určenie bezdôvodného obohatenia užívaním cudzej

veci. Znalec v tomto vyjadrení len vo všeobecnosti objasnil metodiku určovania všeobecnej hodnoty
nájomného v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej
hodnoty majetku. Vo vzťahu k individuálnym okolnostiam posudzovanej veci sa však toto jeho vyjadrenie
nijako netýka a znalec nestanovil žiadnu všeobecnú hodnotu nájomného dotknutých nehnuteľností
v rozhodnom období. Potom odvolací súd uvedenú odvolaciu námietku žalovaných považoval za

neopodstatnenú. Zároveň nebol opodstatnený ani argument žalovaných, že súd prvej inštancie mal
možnosť si predvolať znalca K. D. L., A. na podanie vysvetlenia. Na takýto postup súdu prvej inštancie
nebol žiaden dôvod, keďže ani jedna strana sporu takýto dôkaz nenavrhla a zároveň v spore nebolo
potrebné bližšie objasňovať a dopĺňať metodiku stanovenia všeobecnej hodnoty nájmu nehnuteľností.
33. Dôkazným bremenom sa vo všeobecnosti rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to,

že za konania neboli preukázané jej tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej
v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých
prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného právapre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov
neumožňujúsúduprijaťzáveraniopravdivostitvrdeniatejtoskutočnosti,aniotom,žebytátoskutočnosť
bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z

existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá
existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5Obo/52/2010
zo dňa 24.06.2010). V spore tak zaťažovalo dôkazné bremeno žalujúcu stranu, a to nielen pokiaľ
ide o preukázanie skutkových tvrdení vymedzujúcich základ jej nároku, ale aj skutkových tvrdení
vymedzujúcich výšku jej nároku. Inak povedané pôvodnú žalobkyňu (jej nástupcov) zaťažovalo dôkazné

bremeno preukázať tak základ, ako aj výšku ňou žalobou uplatneného nároku.
34. Odvolací súd konštatuje, že okrem potvrdenia obchodnej spoločnosti Realitné centrum RED, s.
r. o. zo dňa 26.03.2019 strany sporu neprodukovali žiaden dôkaz na preukázanie výšky obvyklého
nájomnéhodotknutýchnehnuteľnostívrozhodnomobdobí,ktorýbymoholbyťpodkladompreposúdenie
výšky (rozsahu) pôvodnou žalobkyňou (následne žalobcami 1/ až 3/) uplatňovaného nároku. V zmysle
tohto potvrdenia (odpovede na žiadosť – vyjadrenia k trhovej cene nájmu nehnuteľností), ktoré ako

dôkaz vykonal (zopakoval dokazovanie) odvolací súd na pojednávaní (385 ods. 1 CSP) sa priemerná
cena pri nájme obdobných nehnuteľností (ako evidovaných na LV č. XXXX, k. ú. G.) v porovnateľnej
lokalite môže pohybovať v rozmedzí od 900,- eur do 1.100,- eur vrátane energií mesačne, a to
v závislosti od konkrétneho stavebného a architektonického riešenia rodinného domu, jeho vybavenia,
polohy, konkrétnej lokality, výmery a druhu pozemkov, ako aj iných okolností. Pôvodná žalobkyňa

(následne žalobcovia 1/ až 3/) týmto dôkazom preukazovali skutkové tvrdenie o obvyklom nájomnom
dotknutých nehnuteľností v rozhodnom období vo výške 1.100,- eur mesačne. Zo skutkového zistenia
zodpovedajúceho tomuto tvrdeniu vychádzal aj súd prvej inštancie (viď odsek .č 24 odôvodnenia
napadnutéhorozsudku).Žalovaníužvovyjadreníkžalobe(podaniezodňa07.10.2019)popreliskutkové
tvrdenie pôvodnej žalobkyne o obvyklom nájomnom dotknutých nehnuteľností v rozhodnom období vo

výške 1.100,- eur mesačne. V podaní zo dňa 03.07.2020 žalovaní uviedli vlastné skutkové tvrdenie
o výške obvyklého nájomného dotknutých nehnuteľností v rozhodnom období, t. j. o výške 550,- eur
mesačne.
35. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle ust. § 191 ods. 1 CSP súd hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
36. V nadväznosti na uvedené a informácie vyplývajúce z potvrdenia obchodnej spoločnosti Realitné
centrum RED, s. r. o. zo dňa 26.03.2019 odvolací súd, hodnotiac tento dôkaz v zmysle zásad podľa ust.
§ 191 ods. 1 CSP, dospel k záveru, že žalobcovia preukázali obvyklé nájomné dotknutých nehnuteľností
v rozhodnom období vo výške 900,- eur mesačne, teda na spodnej hranici rozmedzia podľa nimi

produkovaného dôkazu. Žalobcovia (resp. ich právna predchodkyňa) totiž neprodukovala konkrétne
skutkové tvrdenia o takých osobitostiach dotknutých nehnuteľností evidovaných na LV č. XXXX, k. ú.
G. (v zmysle vyjadrenia obchodnej spoločnosti Realitné centrum RED, s. r. o. konkrétne stavebno-
architektonické riešenia rodinného domu, jeho vybavenie, poloha, konkrétna lokalita, výmera a druh
pozemkov, ako aj iné okolnosti), ktoré by odôvodňovali výšku obvyklého nájomného na hornej hranici

rozmedzia podľa nimi produkovaného dôkazu a k nim viažuce sa dôkazy, ktorými by takéto osobitosti
preukázala. Inak povedané žalujúca strana preukázala obvyklé nájomné dotknutých nehnuteľností
v rozhodnom období v minimálnej výške 900,- eur mesačne. Súd prvej inštancie tak pri hodnotení
dokazovania nepostupoval v zmysle zásad uvedených v ust. § 191 CSP, a preto dospel k nesprávnemu
skutkovému zisteniu o výške obvyklého nájomného dotknutých nehnuteľností v rozhodnom období ako

základu
pre stanovenie rozsahu uplatneného nároku žalujúcej strany na vydanie bezdôvodného obohatenia [§
365 ods. 1 písm. f) CSP]. Odvolací súd preto po zopakovaní dokazovania dospel ku skutkovému záveru
o obvyklom nájomnom dotknutých nehnuteľností v rozhodnom období vo výške 900,- eur mesačne
ako základu pre stanovenie výšky žalujúcou stranou uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia.
37. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaných, že súd prvej inštancie nesprávne určil časové obdobie,
za ktoré priznal žalujúcej strane uplatnený nárok, t. j. obdobie od 01.05.2017
do 06.05.2020, aj túto námietku považoval odvolací súd za neopodstatnenú. Z hľadiska obdobia, ta ktoré
si žalujúca strana uplatňovala nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie správne

vychádzal zo žaloby, v ktorej pôvodná žalobkyňa výslovne uviedla, že si uplatňuje žalovaný nárok odo
dňa 01.05.2017. Nebolo podstatným, ako namietali žalovaní v odvolaní, že deň podania žaloby na
súd prvej inštancie (k čomu malo dôjsť dňa 03.05.2019) sa dátumovo (deň a mesiac) nestotožňoval
sdňomzačiatkužalovanéhoobdobia.Deňpodaniažalobynasúdmárelevanciulenvotázkeprípadnéhopremlčania práva, avšak žalovaní v odvolaní nenamietali nesprávne posúdenie súdom prvej inštancie,
pokiaľ ide o premlčanie pôvodnou žalobkyňou uplatneného nároku. Rovnako neopodstatnenou bola
námietka žalovaných, že súd prvej inštancie do rozhodného obdobia, za ktoré priznal žalujúcej

strane uplatnený nárok, zahrnul aj deň 06.05.2020, keďže žalovaní predmetné nehnuteľnosti odovzdali
súdnemu exekútorovi práve tohto dňa. Bolo teda nesporným,
že žalovaní zasahovali do vlastníckeho práva pôvodnej žalobkyne (prisvojovali si jeho úžitkovú hodnotu)
ešte aj tohto dňa.
38. V nadväznosti na uvedené vyhodnotenie odvolacích námietok a nesprávny skutkový záver súdu

prvej inštancie o výške obvyklého nájomného dotknutých nehnuteľností v rozhodnom období ako
základu pre stanovenie rozsahu uplatneného nároku žalujúcej strany na vydanie bezdôvodného
obohatenia, odvolací súd v zmysle ust. § 388 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
I. zmenil tak, že žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcom 1/ až 3/
(teda ako solidárnym veriteľom, keďže doposiaľ žalovaná pohľadávka nebola prejednaná v dedičskom
konaní po pôvodnej žalobkyni, a teda žalobcovia 1/ až 3/ ako dedičia súd oprávnení a povinní k tomuto

dedičstvu spoločne a nerozdielne) sumu 32.574,19 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne:
zo sumy 21.600,- eur od 30.09.2019 do 22.06.2020 a zo sumy 32.574,19 eur od 23.06.2020
do zaplatenia a ďalej žalobu v časti o zaplatenie sumy 6.108,81 eur spolu s úrokmi z omeškania vo
výške 5 % ročne: zo sumy 4.800,- eur od 30.09.2019 do 22.06.2020
a zo sumy 6.108,81 eur od 23.06.2020 do zaplatenia zamietol.

39.Odvolacísúdtakprisvojomrozhodnutízpohľaduzákladužalovanéhonárokuvychádzalzposúdenia
súdom prvej inštancie, a to že tento bol opodstatnený a vychádzal z práva pôvodnej žalobkyne ako
vlastníka dotknutých nehnuteľností na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 458 v spojení s § 451 ods.
2 OZ) od žalovaných 1/ a 2/ ako osôb povinných
na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 451 ods. 1 OZ), keď títo získali ich majetkový prospech

užívaním dotknutých nehnuteľností bez právneho dôvodu v období od 01.05.2017 do 06.05.2020. Ak
teda odvolací súd z hľadiska rozsahu získaného majetkového prospechu žalovanými na úkor pôvodnej
žalobkyne vychádzal z obvyklého nájomného dotknutých nehnuteľností v rozhodnom období vo výške
900,- eur, potom za celé rozhodné obdobie získali žalovaní 1/ a 2/ majetkový prospech v sume 32.574,19
eur [výpočet: obdobie

od 01.05.2017 do 06.05.2020 predstavuje 36 mesiacov a 6 dní mesiaca máj 2020, ktorý mal 31 dní, t. j.:
(36 mesiacov x 900,- eur / mesiac) + (6 dní / 31 dní x 900,- eur) = 32.400,- eur + 174,19 eur = 32.574,19
eur]. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie žalobe v časti o zaplatenie sumy 38.683,- eur vyhovel zmenil tak,
že žalobe vyhovel len do sumy 32.574,19 eur a vo zvyšnom rozsahu, t. j. v sume 6.108,81 eur, žalobu

zamietol. V nadväznosti na to potom odvolací súd zmenil aj rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I.
v časti priznaného nároku na úroky z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 26.400,- eur od 30.09.2019 do 22.06.2020 a zo sumy 38.683,- eur
od 23.06.2020 do zaplatenia, a to tak, že žalobe vyhovel len v časti nároku na úroky z omeškania
vo výške 5 % ročne: zo sumy 21.600,- eur (nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnený

pôvodnou žalobou za obdobie od 01.05.2017 do 30.04.2019, t. j. za 24 mesiacov x 900,- eur/mesiac =
21.600,- eur) od 30.09.2019 do 22.06.2020 a zo sumy 32.574,19 eur (celý priznaný nárok uplatnený po
zmene - rozšírení žaloby, t. j. aj za obdobie od 01.05.2019 do 06.05.2020) od 23.06.2020 do zaplatenia
a v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne: zo sumy 4.800,- eur od 30.09.2019 do
22.06.2020

a zo sumy 6.108,81 eur od 23.06.2020 do zaplatenia žalobu zamietol. Pokiaľ ide o začiatok omeškania
žalovanýchsplnenímžalovanéhonárokunavydaniebezdôvodnéhoobohatenia,odvolacísúdvzhľadom
na to, že žalovaní neformulovali v odvolaní žiadne odvolacie námietky voči záverom súdu prvej
inštancie v tejto otázke, vychádzal z týchto záverov súdu prvej inštancie (viď odsek č. 26 odôvodnenia
napadnutého rozsudku). Pokiaľ ide o námietku žalovaných o nesprávnej výške úrokov z omeškania 5 %,

pričom žalovaní mali za to, že mala byť len vo výške 2,9 %, odvolací súd túto považoval za nedôvodnú.
Súd prvej inštancie priznal žalujúcej strane nárok v súlade s ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s ust. § 3
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., t. j. o päť percentuálnych bodov vyššej ako bola základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania žalovaných s plnením peňažného
dlhu (v období od 16.03.2016 do 26.07.2022 bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky

vo výške 0 %).
40. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaných proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku III., ktorým súd prvej
inštancie rozhodol o vzájomnej žalobe žalobcov, odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce
otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v celom rozsahu sa stotožnilso skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie v tomto výroku súd prvej inštancie
založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
prerozhodnutieovzájomnejžalobežalovaných,vecnesprávnerozhodolasvojerozhodnutieodôvodnilv

súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom
v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom
konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá
odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré

majúrozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníazostalisporné,alebosúnevyhnutnénadoplnenie
dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V dvojinštančnom
súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby
odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
41.Odvolací súdtakvďalšom považovalzapotrebnévysporiadaťsasodvolacíminámietkamižalobcov
vo vzťahu k rozsudku prvej inštancie v napadnutom výroku III. obsiahnutými v ich opravnom prostriedku.

42. Žalovaní v odvolaní namietali, že pôvodná žalobkyňa tým, že od roku 2010 od nich nepožadovala
odovzdanie nehnuteľnosti, konala v úmysle získať nájomné (bezdôvodné obohatenie) a zároveň
technické zhodnotenie dotknutých nehnuteľností v celkovej sume 74.839,39 eur. Takto sa pôvodná
žalobkyňa obohatila na ich úkor od roku 2010 o viac ako 115.000,- eur, pričom konanie pôvodnej
žalobkyne by tak nemalo požívať právnu ochranu. Odvolací súd poukazuje na to, že to boli

práve žalovaní, ktorí aj napriek povinnosti uloženej im rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k.
13C/232/2010-287 zo dňa 16.03.2017, ktorý v spojení s rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k.
10Co/283/2017-336 zo dňa 28.03.2018 nadobudol právoplatnosť dňa 15.06.2018, vypratať dotknuté
nehnuteľnosti a odovzdať ich pôvodnej žalobkyni do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, tieto
nehnuteľnosti nevypratali a odovzdali ich pôvodnej žalobkyni až dňa 06.05.2020 v rámci prebiehajúcej

exekúcie na splnenie tejto nepeňažnej povinnosti (t. j. takmer 2 roky, teda prevažnú časť
zo žalovaného obdobia od 01.05.2017 do 06.05.2020 boli v omeškaní s plnením tejto povinnosti).
Zároveň je zrejmé, že pôvodná žalobkyňa sa vypratania dotknutých nehnuteľností ako ich vlastník
(evidovaní v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva) domáhala už žalobou podanou na Okresnom
súde Žilina v roku 2010 v konaní vedenom

pod spis. zn. 13C/232/2010, a teda žalovaní značný čas, kedy podľa ich tvrdení mali zhodnocovať
dotknuté nehnuteľnosti, mali už vedomosť o skutočnostiach, ktoré vylučovali ich vlastnícke právo
k dotknutým nehnuteľnostiam.
43. V kontexte s uvedenou námietkou žalovaných odvolací súd poukazuje na to,
že vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť

považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi
môže byť však len taký výkon práva strany v civilnom sporovom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto
práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o
takýto prípad ísť len vtedy, ak druhá strana sporu márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči nej

by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto
primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter
uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej
doby (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. II.ÚS/176/2011 zo dňa 20.04.2011).
44. Ako poukázal aj súd prvej inštancie, žalovaní najneskôr právoplatnosťou rozsudku Okresného

súdu Žilina č. k. 13C/232/2010-287 zo dňa 16.03.2017, t. j. dňa 15.06.2018 (aj skôr vzhľadom na
výsledky iných súdnych konaní) nadobudli vedomosť, že zhodnocovali nehnuteľnosti vlastnícky patriace
pôvodnej žalobkyni. Odvolací súd poukazuje na zistenia súdu prvej inštancie o tom, že Okresný súd
Žilina rozsudkom č. k. 18C/221/2014-575 zo dňa 09.09.2016 zamietol žalobu žalovaných proti pôvodnej
žalobkyni o určenie ich vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam, pričom tento rozsudok bol

potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 9Co/391/2016-631 zo dňa 23.03.2017. V rozsudku
č. k. 18C/221/2014-575 zo dňa 09.09.2016 Okresný súd Žilina zároveň uviedol, že žalovaní 1/ a 2/ pri
uzatváraní kúpnej zmluvy (v roku 2007), na podklade ktorej mali nadobudnúť dotknuté nehnuteľnosti
a ktorá bola neplatná, neboli ani dobromyseľní. Z uvedeného potom vyplýva, že žalovaní mali možnosť
uplatniť si nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v nimi vykonanom zhodnotení

dotknutých nehnuteľností ešte aj pred podaním žaloby pôvodnou žalobkyňou na súd prvej inštancie (dňa
02.05.2019, teda nie až dňa 03.05.2019, k tomu viď doručenka na č. l. 8 spisu). Pokiaľ tak neurobili,
sami zavinili márne uplynutie premlčacej doby, a preto v zmysle vyššie uvedeného nemožno vznesenie
námietky premlčania pôvodnou žalobkyňou považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi (§3 ods. 1 OZ). Vzhľadom na to sa s otázkou možného výkonu práva pôvodnej žalobkyne v rozpore
s dobrými mravmi vysporiadal správne súd prvej inštancie (vid odsek č. 9 odôvodnenia napadnutého
rozsudku). Nebolo možné na posudzovaní prípad primerane aplikovať ani ust.

§ 667 ods. 1 OZ, keďže medzi pôvodnou žalobkyňou a žalovanými neexistoval žiadny zmluvný vzťah,
ktorého predmetom by bolo užívanie dotknutých nehnuteľností.
45. A potom súd prvej inštancie zamietol vzájomnú žalobu žalovaných 1/ a 2/ pre premlčanie nimi
vzájomnou žalobou uplatneného práva, bolo jeho rozhodnutie (napadnutý rozsudok
vo výroku III.) vecne správne. Na tom nemení nič ani námietka žalovaných, že pôvodná žalobkyňa

v snahe „zamaskovať“ otázku premlčania vo svojom podaní zo dňa 26.02.2021 uviedla, že z opatrnosti
namieta premlčanie požiadavky, na podklade čoho považovali žalovaní za neobjektívny postup súdu
prvej inštancie, keď na túto námietku prihliadol. Odvolací súd poukazuje na to, že pôvodná žalobkyňa
v podaní zo dňa 26.10.2020 (nie až
zo dňa 26.02.2021, ako uviedli žalovaní v odvolaní), ktorým sa vyjadrila k vzájomnej žalobe žalovaných
1/ a 2/ neuznala existenciu nimi uplatneného nároku, a zároveň uviedla,

že z opatrnosti namieta premlčanie požiadavky vo vzájomnej žalobe. Túto námietku premlčania
pôvodná žalobkyňa bližšie konkretizovala na pojednávaní dňa 17.06.2021 prostredníctvom svojho
splnomocneného zástupcu, keď tento uviedol, že žalovaní 1/ a 2/ už v roku 2010 vedeli o zrušení
vlastníckeho práva, kedy dňa 18.05.2010 nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o neplatnosti všetkých
kúpnych zmlúv a mohli z opatrnosti podať žalobu o náklady, ktoré v tom čase vložili do danej

nehnuteľnosti (str. 3 zápisnice súdu prvej inštancie o pojednávaní dňa 17.06.2021 na č. l. 282 spisu,
a zároveň viď odsek č. 13 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Nebola potom ani opodstatnená
námietka žalovaných, že pôvodná žalobkyňa svoju námietku bližšie nezdôvodnila a ani bližšie
nešpecifikovala žiadne lehoty, ktorými by bolo nutné vysvetliť námietku premlčania. Odvolací súd
zdôrazňuje, že dôvodnosť námietky premlčania súd skúma vo vzťahu k nároku uplatnenému žalobou,

pričom nie je významné, ako strany nárok kvalifikovali po právnej stránke a z akých právnych dôvodov
bola námietka premlčania vznesená. Právna kvalifikácia žalobou uplatneného nároku je výhradne
vecou súdu, a preto nie je rozhodujúce, ako tvrdené skutočnosti, resp. už v konaní urobené skutkové
zistenia právne kvalifikuje strana. Ak dospeje súd k záveru, že skutkové zistenia urobené v konaní
možno subsumovať pod inú hypotézu právnej normy, než tú, ktorej naplnenia sa dovoláva strana, je

povinný tak urobiť. Súd prvej inštancie potom postupoval správne, ak podanie pôvodnej žalobkyne zo
dňa 26.10.2020 podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) posúdil mimo iné aj ako uplatnenie námietky
premlčania práva uplatneného žalovanými 1/ a 2/ vzájomnou žalobou.
46. Napokon odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaných o nevykonaní dokazovania
výsluchom svedkov M., M. a B., Návrh na výsluch týchto svedkov vzniesla pôvodná žalobkyňa, pričom

ako vyplýva implicitne z obsahu zápisnice o pojednávaní na súde prvej inštancie dňa 17.06.2021 strany
sporu na dokazovaní výsluchom týchto svedkov netrvali. Navyše žalovaní v odvolaní ani nešpecifikovali,
aké rozhodujúce skutočnosti by boli týmito dôkazmi preukázané.
47. V nadväznosti na uvedené odvolací súd, konštatujúc neopodstatnenosť odvolania žalovaných 1/ a 2/
proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku III., rozsudok súdu prvej inštancie

vo výroku III. ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
48. Zároveň odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 a 2 v spojení s ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods.
2 CSP rozhodol aj o nároku na náhradu trov celého konania (teda či už na súde prvej inštancie alebo
odvolacieho konania). Predmetom sporu bol uplatnený nárok žalobcami
na zaplatenie sumy 38.683,- eur, a zároveň uplatnený nárok žalovanými na zaplatenie sumy 74.839,39

eur, spolu tak predmetom sporu boli nároky strán v celkovom peňažnom vyjadrení 113.522,39 eur.
Žalobcovia boli úspešní v spore v časti nimi uplatňovaného nároku
na zaplatenie sumy 32.574,19 eur a v časti vzájomnou žalobou uplatneného nároku
na zaplatenie sumy 74.839,39 eur. Žalovaní boli naopak úspešní v spore v časti žalobcami
uplatňovaného nároku na zaplatenie sumy 6.108,81 eur. Žalobcovia tak boli v spore úspešní v rozsahu

94,62 % [(32.574,19 eur + 74.839,39 eur) / 113.522,39 eur x 100 % = 107.413,58 eur / 113.522,39 eur x
100 % = 94,62 %] a žalovaní v rozsahu 5,38 % (100 % - úspech žalobcov 94,62 %). Potom čistý úspech
žalobcov v spore predstavoval 89,24 % (úspech žalobcov 94,62 % - 5,38 %). V nadväznosti na uvedené
potom odvolací súd o nároku
na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne

nahradiť žalobcom 1/ až 3/ trovy konania v rozsahu 89,24 %.
49. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľaosobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].