Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. marec 2025

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 73C/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7124200568
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marcela Grancová

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2025:7124200568.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice pred sudkyňou Mgr. Marcelou Grancovou v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,

bytom: B. X, XXX XX C., zast. JUDr. Pavel Piovarčí, ml., advokát, so sídlom: Štúrova 20, Košice,
IČO: 42 325 501 proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky, so sídlom: Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000 eur, a to do 30 dní
od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobu v prevyšujúcej časti zamieta.

III. Žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou Mestskému súdu Košice dňa 11.01.2024 žalobca žiadal, aby súd zaviazal
žalovanú sumy 5 000 eur titulom náhrady škody – nemajetkovej ujmy.

2. Žalobu odôvodnil tým, že nezákonným rozhodnutím – uznesením vyšetrovateľa Okresného
riaditeľstva PZ Košice, odbor kriminálnej polície, ČVS:ORP-1151/2-VYS-KE-2016 zo dňa 12.06.2016,

ktorým mu bolo vznesené obvinenie zo spáchania prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323
ods. 1 písm. a) Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného
zákona a na to nadväzujúcimi rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní došlo zo strany
štátu k porušeniu zákona, čo malo za následok porušenie jeho práv a vznik škody. Žalobca uviedol,
že proti uzneseniu ktorým mu bolo vznesené obvinenie podal sťažnosť dňa 01.07.2016, ktorá však
uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II sp. zn. 3Pv/329/16/8803 zo dňa 29.07.2016
bola zamietnutá ako nedôvodná. Dňa 27.01.2017 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II na

Okresný súd Košice II obžalobu pod sp. zn. 3Pv/329/16/8803 zo dňa 24.01.2017 pre spáchanie skutku
právne kvalifikovaného ako prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Rozsudkom Okresného súdu Košice
II sp. zn. 5T/7/2017 zo dňa 02.02.2018 bol žalobca oslobodený spod obžaloby, nakoľko skutok nie je
trestným činom. Uznesením Krajského súdu Košice sp. zn. 8To/51/2018 zo dňa 18.09.2018 bol rozsudok
Okresného súdu zrušený a vec bola vrátená Okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova
prejednal a rozhodol. Rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 5T/7/2017 zo dňa 12.12.2018

bol žalobca opätovne oslobodený spod obžaloby, nakoľko skutok nie je trestným činom. Proti tomuto
rozsudku podal odvolanie prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II, pričom uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 8To/38/2019 zo dňa 19.10.2020 bolo uvedené odvolanie podľa § 319 Trestného
poriadku zamietnuté. Žalobca adresoval písomnú žiadosť zo dňa 12.07.2023 o predbežné prerokovaniejeho nároku na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch na Generálnu prokuratúru
Slovenskej republiky, pričom Generálna prokuratúra Slovenskej republiky v liste zo dňa 07.11.2023
skonštatovala, že nárok žalobcu uspokojí čiastočne a to v časti účelne vynaložených trov právneho

zastúpenia v sume 1 615,36 eur, pričom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume
5 000 eur neuznáva, nakoľko nie je dostatočne preukázaný jej vznik a príčinná súvislosť medzi jej
vznikom a uplatneným titulom náhrady škody. žalobca poukázal na to, že nezákonné trestné stíhanie
jeho osoby na ňom zanechalo nenapraviteľné negatívne dôsledky, pričom v dôsledku nezákonného
rozhodnutia bol nútený čeliť úplne novej negatívnej situácii v jeho živote, hoci dovtedy s trestným

konaním ako takým nemal žiadne skúsenosti. Trestné stíhanie, ktoré sa voči nemu viedlo a bolo
nezákonné, zásadným spôsobom negatívne ovplyvnilo jeho osobný život a nemajetkovú ujmu, ktorú
v dôsledku negatívneho trestného konania vedeného voči jeho osobe by pociťovala za rovnako závažnú
akákoľvek iná osoba. Žalobca poukázal na samotný služobný zákrok policajtov zo dňa 08.06.2016,
pri ktorom utrpel zranenia napriek tomu, že žiaden odpor príslušníkom policajného zboru nekládol,
ani sa nedopúšťal žiadneho protiprávneho konania. Utrpel monokel a narazenie rebier, v dôsledku

čoho sa musel podrobiť lekárskemu vyšetreniu na oddelení urgentného príjmu Univerzitnej nemocnice
L. Pasteura v Košiciach, kde absolvoval aj RTG vyšetrenie. Okrem fyzických zranení bol vystavený
najmä šoku a strachu z policajného zákroku voči jeho osobe. Rozrušenie v ňom vyvolala hlavne jeho
neprimeranosť a následne spôsob akým žalobcu a ostatných príslušníci policajného zboru odvádzali
z bytu na Obvodné oddelenie, pričom tomu sa prizerali z okien viacerí ľudia. Žalobca sa musel podrobiť

osobnej prehliadke, bol umiestnený do cely policajného zaistenia a konalo sa s ním ako s nejakým
kriminálnikom. Celá situácia v ňom vyvolala psychické vypätie, nervozitu, cítil sa ponížene a bezbranne
a doposiaľ nemôže na uvedenú udalosť zabudnúť a spomienka na daný deň aj po rokoch vyvoláva
v žalobcovi negatívne emócie a rozrušenie. Z dôvodu nezákonného trestného stíhania sa namiesto
obvyklého spôsobu života mladého človeka spočívajúcom vo venovaní sa zamestnaniu, budovaniu

kariéry, tráveniu voľných chvíľ, venovaniu sa záľubám bol nútený po dobu viac ako 4 rokov denno-denne
znášať príkoria spôsobené štátom, v mene ktorého vystupovali orgány činné v trestnom konaní. Musel
vynakladať finančné prostriedky na svoju obhajobu, hoci bol presvedčený o svojej nevine. Musel sa
zúčastňovať procesných úkonov v prípravnom konaní a to výsluchov, príp. rekognície. Po oboznámení
sa s obsahom vyšetrovacieho spisu a neskôr súdneho spisu sa častokrát dozvedel o svojej osobe

nepravdivé skutočnosti, o tom, že sa mal dopustiť spáchania trestného činu. Na jednotlivých hlavných
pojednávaniach si musel vypočuť zo strany prokurátora nepravdivé skutočnosti o svojej osobe, ktoré
ho hlboko zasiahli a cítil z celej veci značnú krivdu. Žalobca uviedol, že napriek svojmu presvedčeniu
o svojej nevine musel žiť s vedomím, že existuje možnosť, že bude súdom za stíhaný skutok odsúdený,
že bude mať záznam v registri trestov a bude zničená jeho bezúhonnosť. Prípadným odsúdením by bol

ohrozený jeho pracovný život a uplatnenie na trhu práce. O trestnom stíhaní žalobcu sa dozvedeli aj
ďalšie osoby, v očiach ktorých mohla táto skutočnosť subjektívne vyvolať negatívne hodnotiace úsudky
voči jeho osobe. Išlo napr. o pracovníkov D. E. D. F. C. – G. H., ktorí boli kontaktovaní vyšetrovateľom
PZ za účelom vypracovania správy o povesti. Rovnako sa o jeho trestnom stíhaní dozvedeli jeho
nadriadení v zamestnaní, nakoľko zamestnávateľ musel taktiež byť súčinný s vyšetrovateľom PZ pri

podaní hodnotiacej správy o jeho osobe. Trestné stíhanie tak neostalo iba jeho súkromnou traumou, ale
v osobných, pracovných a verejných – administratívnych kruhoch, v ktorých sa pohyboval išlo o známu
skutočnosť. Žalobca konštatoval, že musel byť v očiach rodiny, známych, kolegov a nadriadených,
ale aj osôb, ktoré ho osobne nepoznali vyzerať ako kriminálnik, pretože bol stíhaný za skutok právne
kvalifikovaný ako útok na verejného činiteľa.

3. Napriek tomu, že bol žalobca spod obžaloby oslobodený, táto negatívna skúsenosť v ňom spôsobila
stratu dôvery v právny štát, resp. v orgány činné v trestnom konaní. Aj napriek tomu, že v súčasnosti
naďalej tak ako pred nezákonným trestným stíhaním vedie riadny a bezúhonný život častokrát sa v ňom
objaví obava, či voči nebude znova iniciované nejaké ďalšie nedôvodné a nezákonné trestné stíhanie

a to na podklade protiprávneho postupu orgánov polície. Uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 5 000 eur preto považuje za primeraný a dôvodný s ohľadom na ujmu, ktorá mu
bola spôsobená zadržaním, spôsobením zranení pri nezákonnom služobnom zákroku konajúcich
príslušníkov policajného zboru, predvedením jeho osoby na Obvodné oddelenie Policajného zboru,
umiestnením do cely predbežného policajného zaistenia, trestným stíhaním, ktoré sa voči nemu viedlo

vykonávaním výsluchov a iných procesných úkonov a neskôr vykonávaním hlavných pojednávaní.
Žalobca je presvedčený, že je nepochybné, že voči zásahu do jeho dôstojnosti zdravia a dobrej povesti
a osobnej cti sa javí ako primerané odškodnenie titulom nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške. Žalobcapoukázal v závere žaloby na to, že doposiaľ sa mu nikto ani formálne neospravedlnil za nezákonné
trestné konanie voči jeho osobe.

4. Žalobca pripojil k žalobe nasledovné listinné dôkazy: List Generálnej prokuratúry SR sp. zn. VI/4Gc
106/23/1000-5 zo dňa 07.11.2023, Uznesenie o vznesení obvinenia ČVS:ORP-1151/2-VYS-KE/2016
zo dňa 12.06.2016, Uznesenie Okresnej prokuratúry Košice II sp. zn. 3Pv329/16/8803-28 zo dňa
29.06.2016, Uznesenie Okresnej prokuratúry Košice II sp. zn. 3Pv329/16/8803-30 zo dňa 12.08.2016,
Obžaloba Okresnej prokuratúry Košice II sp. zn. 3Pv329/16/8803-3 zo dňa 24.01.2017, Rozsudok

Okresného súdu Košice II sp. zn. 5T/7/2017-537 zo dňa 02.02.2018, Uznesenie Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 8To/51/2018-583 zo dňa 18.09.2018, Rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn.
5T/7/2017 zo dňa 12.12.2018, Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8To/38/2019-689 zo dňa
19.10.2020, Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím zo dňa 12.07.2023, Doklad o úhrade sumy 1 615,36 eur zo strany Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky.

5. Žalobca navrhol výsluch nasledovných svedkov: C. I., J. J., C. B..

6. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila písomným podaním doručeným súdu dňa 14.03.2024, v ktorom
navrhla žalobu zamietnuť a to z toho dôvodu, že žalovaný nárok v celom rozsahu neuznáva. Žalovaná

uviedla, že žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a kvalifikovanú príčinnú súvislosť medzi
uplatneným titulom náhrady škody – uznesením o vznesení obvinenia a vznikom nemajetkovej ujmy.
Pokiaľ žalobca odôvodňuje žalobu negatívnymi zásahmi trestného stíhania do jeho života, tieto sú
všeobecné a nepodložené. Podľa názoru žalovanej neuviedol žiadne konkrétne dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenie o rozsahu následkov, ktoré mali byť spôsobené nezákonným trestným stíhaním jeho

osoby a to najmä na jeho osobný a spoločenský život. Vyjadrenia žalobcu sú všeobecné a vágne,
spočívajúce iba vo všeobecných tvrdeniach o negatívnom vplyve trestného stíhania na jeho psychiku, na
zhoršenie vnímania jeho osoby v spoločnosti, na zhoršenie sociálneho statusu bez bližšej konkretizácie
a bez preukázania týchto skutočností. Žalovaná poukázala na to, že okrem služobného zákroku zo
dňa 08.06.2016 neuviedol žalobca ani jednu relevantnú konkrétnu skutočnosť, z ktorej by bolo možné

vyvodiť vzniknutú ujmu v jeho súkromnom živote. Žalobca vo vzťahu k nemajetkovej ujme poukazuje
prevažne na následky zákroku príslušníkov polície pri jeho zadržaní, teda pri vykonaní služobného
zákroku dňa 08.06.2006, ktorým mu mali byť spôsobené zranenia vyžadujúce si lekárske vyšetrenie
a v dôsledku ktorého prežíval šok a strach. Tieto následky však priamo súvisia s vykonaným policajným
zákrokom a absentuje priama príčinná súvislosť s rozhodnutím o vznesení obvinenia zo dňa 12.06.2016,

ktoré označuje za nezákonné a ktoré je označené ako titul žiadanej náhrady škody. Opísané následky
údajne spôsobené žalobcovi služobným zákrokom zo dňa 08.06.2016 sú jednak iba tvrdenými, avšak
nepreukázanými následkami a taktiež ich nemožno považovať za následky spôsobené žalobcom
označeným nezákonným rozhodnutím uznesením o vznesení obvinenia. Žalovaná poukázala ďalej
vo vyjadrení na to, že samotný priebeh služobného zákroku zo strany príslušníkov PMJ, ich činnosť

na Obvodnom oddelení PZ Košice Západ ako aj zranenia osôb pri tomto zákroku neboli predmetom
trestného konania, kde bolo žalobcovi a ďalším štyrom osobám vznesené obvinenie. Primeranosť,
resp. neprimeranosť zákroku bola v samostatnom konaní riadne šetrená inšpekciou Ministerstva vnútra
a úradom kontroly. Žalovaná zdôraznila, že žalobcovi vzhľadom k jeho osobe, tzn. k tomu, že dovtedy
nebol trestne stíhaný a charakteru samotného skutku reálne nehrozilo uloženie nepodmienečného trestu

odňatia slobody. Žalovaná poukázala na to, že vo vzťahu k žalobcovi neboli okrem jeho zadržania ako
podozrivej osoby (pričom toho istého dňa bol v čase 22:50 hod. prepustený na slobodu) v trestnom
konaní vykonané žiadne procesné úkony, ktoré by akýmkoľvek spôsobom zasahovali do jeho ľudských
práv a osobnej slobody. Žalovaný nebol stíhaný väzobne, vec nebola medializovaná, okrem samotného
vedenia trestného stíhania voči žalobcovi, ktoré skončilo jeho oslobodením spod obžaloby nebola

preukázaná žiadna ujma spočívajúca v negatívnom dopade na jeho súkromný, pracovný a spoločenský
život. V súvislosti s uplatnenou výškou náhrady nemajetkovej ujmy žalovaná poukázala na zákon
č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v §
12 ods. 3 upravuje, že pri trestnom čine obchodovania s ľuďmi, trestnom čine znásilnenia, trestnom
čine sexuálneho násilia, trestnom čine sexuálneho zneužívania, trestnom čine týrania blízkej osoby

azverenejosobyalebotrestnomčinenedobrovoľnéhozmiznutiamáobeťnásilnéhotrestnéhočinunárok
aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške 10 násobku sumy mesačnej
minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu.
V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že žalobcovi by mohla byť prihliadnuc na túto právnu úpravu priznanánemajetková ujma najviac vo výške 10 násobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie
kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. Za skutok, ktorý sa kládol žalobcovi za
vinu mu bolo vznesené obvinenie v roku 2016, v ktorom suma mesačnej minimálnej mzdy bola vo výške

405 eur. Najvyššia možná priznaná výška nemajetkovej ujmy teda nesmie byť vyššia ako 10 násobok
sumy 405 eur, čo predstavuje sumu 4 050 eur. V závere žalovaná poukázala na to, že by bolo v rozpore
s dobrými mravmi, keby výška priznanej náhrady presahovala odškodnenie za spôsobenú morálnu
škodu, napr. obeti trestných činov sexuálneho charakteru, teda 10 násobok sumy mesačnej minimálnej
mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, kedy došlo k spáchaniu trestného činu, čo predstavuje

v predmetnej veci maximálne 4 050 eur.

7. Žalobca vo vyjadrení doručenom dňa 19.04.2024 uviedol, že vznik nemajetkovej ujmy a príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy vyplýva zo skutočnosti, že
trestné konanie, ktoré sa viedlo voči jeho osobe sa skončilo právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom
a teda sa na predmetné trestné konanie nazerá v celom rozsahu od počiatku ako na nezákonné,

ktoré sa voči jeho osobe nikdy ani nemalo viesť. Tak ako na jednej strane existuje povinnosť orgánov
činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na strane druhej sa štát nemôže
zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, pokiaľ sa napokon ukáže ich postup ako mylný,
zasahujúci do základných práv jednotlivca. Osoba, ktorá bola povinná podrobiť sa úkonom orgánov
činných v trestnom konaní musí mať záruku, že pokiaľ trestnú činnosť nespáchala, bude jej priznané

odškodnenie, inak by nebolo možné trvať na povinnosti jednotlivca takéto obmedzenia v rámci trestného
konania znášať. Žalobca vo vzťahu k otázke existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným trestným
stíhaním a nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/125/2019 zo dňa 27.08.2019, v zmysle ktorého každé trestné
stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného a to bez ohľadu na

jeho výsledok. Teda aj je spôsobilá bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom
prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútnu, objektívnu a za
výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného
spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia. Žalobca poukázal na to, že požiadavka žalovanej na
detailne preukázanie ujmy, ktorú utrpel nezákonným trestným stíhaním je v zásade irelevantná, pričom

pri posudzovaní dôvodnosti základu a aj výšky uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie
sú rozhodujúce subjektívne pocity, ako nesprávne naznačuje žalovaná, ale ide o objektívne hľadisko,
tzn. že predmetnú ujmu by v danom mieste a čase, t.j. v totožnej situácii vnímala každá iná fyzická osoba
rovnako a to najmä z ohľadom na vek, doterajšiu bezúhonnosť a vedenie usporiadaného života. Žalobca
poukázal na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 5T/7/2017 zo dňa 12.12.2018,

v ktorom súd podrobne popisuje postup príslušníkov PZ pri takzvanom prvotnom zákroku, ktorý bol
následne podkladom na vedenie trestného konania voči jeho osobe. Rovnako tak súd analyzuje aj
postup následne privolaných hliadok PMJ, ktoré voči žalobcovi a ostatným osobám neskôr obvineným
rázne fyzicky zakročili bez akejkoľvek znalosti situácie na mieste. Na presvedčení žalobcu o tom, že
išlo o krajne nezákonný, neprofesionálny, hrubý a zdravie ohrozujúci zásah nemení nič ani žalovanou

akcentovaná skutočnosť, že služobný zákrok bol predmetom šetrenia Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky. Pokiaľ ide o výšku nároku, považuje argumentáciu žalovanej za účelovú a zavádzajúcu. Horná
hranica odškodnenia nie je stanovená konkrétne, ale zákonodarca v tomto smere odkazuje na osobitný
právny predpis a to na zákon č. 274/2017 Z.z., pričom udáva, že náhrada nemajetkovej ujmy priznanej
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže byť vyššia ako náhrada poskytovaná osobám poškodeným

násilnými trestnými činmi podľa zákona č. 274/2017 Z.z. Suma 10 násobku mesačnej minimálnej mzdy,
tak ako je upravená v § 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z.z. nepredstavuje najvyššiu možnú sumu
odškodnenia, ktorú je obeti násilného trestného činu možné priznať a nemôže byť teda ani tzv. hornou
hranicou výšky sumy náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch priznanej podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
V tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 13 zákona č. 274/2017 Z.z., v zmysle ktorého „celková

suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť 50 násobok sumy mesačnej
minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu.
S poukazom na vyššie uvedené považuje žalobca výšku uplatneného nároku s ohľadom na všetky
okolnosti za plne legitímnu a primeranú.

8. Žalovaná vo vyjadrení doručenom dňa 30.04.2024 v plnom rozsahu zotrváva na svojom
predchádzajúcom stanovisku s tým, že ďalej uviedla, že nespochybňuje možný negatívny dopad
každého trestného stíhania na osobu voči ktorej je vedené, avšak v tomto smere upriamuje pozornosť
na znenie ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého sa nemajetkováujma v peniazoch uhrádza len vtedy, ak vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením. Žalovaná poukazuje na to, že pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa

vyžaduje významná ujma, ktorou nemôže byť samotné vedenie zákonného trestného stíhania. Nakoľko
priznanie nemajetkovej ujmy je možné len vo výnimočných prípadoch, žalovaná je toho názoru, že
žalobca neuniesol tak bremeno tvrdenia ako ani dôkazné bremeno k okolnostiam, ktoré zakladajú
výnimočnosť jeho konkrétnej situácie až do takej miery, že samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením. Vo vzťahu k maximálne prípustnej výške nemajetkovej ujmy žalovaná

uviedla, že žalobca neuviedol žiadne také výnimočné okolnosti prípadu, na základe ktorých by bolo
možné uvažovať o priznaní nemajetkovej ujmy nad zákonný limit 4 050 eur. Dôvod pre ktorý žalovaná
poukázala na § 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z.z. je potreba zohľadnenia zásady proporcionality
priznávanej výšky nemajetkovej ujmy obetiam násilnej kriminality v porovnaní s výškou nemajetkovej
ujmy priznávanej osobám, ktorým mala byť nemajetková ujma spôsobená trestným stíhaním. Nie je
možné porovnávať trestné stíhanie žalobcu so spôsobením smrti a v nadväznosti na to už vôbec

neprirovnávať takéto trestné stíhanie k ujme osoby ako jedinej pozostalej obete násilného trestného
činu, ktorá bola svojou výživou odkázaná na zomretého. Zákonodarca v ustanovení § 17 ods. 4 zákona
č. 514/2003 poukazuje na potrebu proporcionality, nakoľko vzhľadom na vyvažovanie hodnôt kde je
hodnota ľudského života a zdravia tou najvyššou, je neprimerané poskytovať náhradu nemajetkovej
ujmy vo výrazne vyššej sume ako je najvyššia prípustná výška odškodnenia priznávaná obetiam

násilnej kriminality. Žalovaná poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo/171/2005 zo dňa 27.04.2006, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že priznávanie premrštených
súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovania a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy
na iných základných právach. Žalovaná poukázala na to, že zavedenie princípu primeranosti k iným
formám finančných kompenzácií spolu s ponechaním možnosti prihliadať na osobitosti jednotlivého

prípadu umožňuje, aby výška náhrady na jednej strane nevytvárala priestor pre obohacovanie sa, ale na
druhejstraneumožňovalaspravodlivézadosťučinenie.Vzáverežalovanáopätovnezdôraznilaabsenciu
príčinnej súvislosti medzi žalobcom uvádzanými následkami zákroku príslušníkov polície na jeho osobu
s rozhodnutím o vznesení obvinenia zo dňa 12.06.2016.

9. Písomným podaním doručeným dňa 28.10.2024 žalobca navrhol vykonať dokazovanie nasledovnými
listinami vyšetrovacieho spisu OR PZ Košice, ČVS:ORP-1151/2-VYS-KE-2016: Zápisnica o výsluchu
zadržaného podozrivého C. I. zo dňa 08.06.2016, č.l. 12-14, Zápisnica o výsluchu zadržaného
podozrivého K. L. zo dňa 08.06.2016, č.l. 19-22, Zápisnica o výsluchu zadržaného podozrivého A. B. zo
dňa 08.06.2016,28-30, Sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia obv. J. zo dňa 16.06.2016, č.l.

53-54, Sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia obv. B. zo dňa 01.07.2016, č.l. 63-67, Zápisnica
o výsluchu obv. J. zo dňa 26.09.2016, č.l. 85-95, Zápisnica o výsluchu obv. L. zo dňa 26.09.2016, č.l.
105-115, Zápisnica o výsluchu sv. M. zo dňa 29.09.2016, č.l. 204-207, Zápisnica o rekognícii osôb
zo dňa 22.11.2016, č.l. 243-249, 250-256, 257-263, 264-270, Výpis z ÚsEP A. B., č.l. 306, Pracovný
posudok zamestnávateľa z 23.11.2016 – A. B., čl.l. XXX, A. D. C. – G. H. M. M. A. B. z 23.11.2016,

č.l. 322, Odpis z registra trestov – A. B., č.l. 326, Záznam o preštudovaní vyšetrovacieho spisu zo dňa
29.11.2016, č.l. 331-334, a listinami zo súdneho spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. 5T/7/2017:
Zápisnica o hlavnom pojednávaní zo dňa 12.04.2017, č.l. 361-362, Zápisnica o hlavnom pojednávaní
zo dňa 07.06.2017, č.l. 366-393, Zápisnica o hlavnom pojednávaní zo dňa 08.09.2017, č.l. 416-441,
Zápisnica o hlavnom pojednávaní zo dňa 02.02.2018 č.l. 523-531, Zápisnica o verejnom zasadnutí KS

Košice zo dňa 10.02.2020, č.l. 664-665.

10. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu (na návrh žalobcu), výsluchom svedkov
a predloženými listinami, na základe ktorého zistil takýto skutkový stav:

11. Z listu Generálnej prokuratúry SR sp. zn. VI/4Gc106/23/1000-5 zo dňa 07.11.2023 vyplynulo, že
Generálna prokuratúra SR čiastočne uznáva a uspokojí nárok žalobcu a to pokiaľ ide o nárok spočívajúci
v náhrade skutočnej škody, ktorá vznikla zaplatením účelne vynaložených trov právneho zastúpenia vo
výške 1 615,36 eur. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky oznámila žalobcovi, že uplatnený nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5 000 eur neuznáva, pretože nie je preukázané, že táto ujma

vznikla, tzn. nie je dostatočne preukázaný jej vznik a príčinná súvislosť medzi jej vznikom a uplatneným
titulom náhrady škody.12. Z uznesenia OR PZ Košice, odbor kriminálnej polície ČVS:ORP-1151/2-VYS-KE-2016 zo dňa
12.06.2016 vyplýva, že žalobcovi bolo spolu s ďalšími osobami vznesené obvinenie z prečinu útoku na
verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva

podľa § 20 Trestného zákona.

13. Z uznesenia Okresnej prokuratúry Košice II 3 P v 329/16/8803 zo dňa 29.06.2016 vyplýva že bola
zamietnutá sťažnosť obvineného - žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia, pretože sťažnosť nie
je dôvodná.

14. Z obžaloby Okresnej prokuratúry Košice II 3 Pv/329/16/8803 zo dňa 24.01.2017 vyplýva že na
obvineného bola podaná obžaloba pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona.

15. Z rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 5 T/7/2017 - 537 zo dňa 12.12.2018 vyplýva že

obžalovaný - žalobca bol týmto rozsudkom oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry
Košice 2 zo dňa 24.01.2017 sp. zn. 3 Pv 329/16/8803 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin útoku
na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa §
20 Trestného zákona nakoľko skutok nie je trestným činom.

16. Z uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 To/51/2018 - 583 zo dňa 18.09.2018 vyplýva že
Krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), ods. 3 Trestného poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu
Košice II o sp. zn. 5 T/7/2017 zo dňa 02.02.2018 a vec vrátil Okresnému súdu, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

17. Z rozsudku Okresného súdu Košice II o sp. zn. 5 T/7/2017 zo dňa 12.12.2018 vyplýva, že sú podľa §
285 písm. b) Trestného poriadku oslobodil obžalovaného kondička žalobcu spod obžaloby prokurátora
Okresnej prokuratúry Košice 2 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin útoku na verejného činiteľa
podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona
nakoľko skutok nie je trestným činom.

18. Z uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 To/38/2019 - 689 zo dňa 19.10.2020 vyplýva, že
odvolací súd podľa § 319 Trestného poriadku zamietol odvolanie prokurátora proti rozsudku Okresného
súdu Košice II sp. zn. 5 T/7/2017 zo dňa 12.12.2018.

19. Zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím zo dňa 12.07.2023 vyplýva že predmetnú žiadosť adresoval žalobca Generálnej
prokuratúre Slovenskej republiky a v rámci tejto žiadosti si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
vovýške5.000eur,ktorýmuvznikoltitulomnezákonnéhorozhodnutia-uzneseniaktorýmbolovznesené
obvinenie za spáchanie prečinu útoku na verejného činiteľa. V žiadosti žalobca poukázal na to, že v

dôsledku nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia, a na to nadväzujúcich úkonov
orgánov činných v trestnom konaní a súdu bol nútený čeliť novej negatívnej si situácii v jeho živote, hoci
dovtedy s trestným konaním ako takým nemal žiadne skúsenosti. Žiadosť na predbežné prerokovanie
nároku považoval žalobca za dôvodnú a žiadal, aby Generálna prokuratúra Slovenskej republiky
ako vecne príslušný orgán na prejednanie jeho žiadosti túto ako dôvodnú uznala a konštatovala,

že v dôsledku nezákonného rozhodnutia v trestnom konaní vedenom voči jeho osobe bolo jeho
trestné stíhanie nezákonné a jeho právo porušené a bol mu vyplatený aj uplatnený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy a náhradu škody v sume 1615,36 eur titulom výdavkov na trovy obhajoby v trestnom
konaní.

20. Z dokladu o úhrade zo dňa 07.12.2023 vyplýva že zo strany Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky mu bola vyplatená náhrada škody v sume 1615,36 eur.

21. Z výsluchu žalobcu vyplynulo že bol v byte na oslave s kamarátmi keď sa zrazu vypli svetlá a, keď
sa majiteľ bytu išiel pozrieť na poistky, ak ho vonku zastavila polícia začala s tým robiť hlučnosť došlo k

nejakejpotýčke,aležalobcaotomnemalviacinformácií,pretožebolsostatnýmibyteneskôrtamnabehli
aj policajti, PMJ napriek tomu, že nebol kladený žiaden odpor spútali ich hodili ich na zem a kopali do
rebier,potomichodvlieklidopolicajnýcháutarobilisiznichposmešky.Následneichodviezlinapolicajné
oddelenie porozhadzovali ich a brali ich po jednom. Žalobca stál pri stene a keď sa vracal kamarát I.už videl, že má polovicu tváre spuchnutú a keď sa na neho žalobca pozeral tak aj on dostal ranu za
to, že sa pozeral pričom mu policajt povedal, že má mlčať a pozerať sa do steny. Žalobca poukázal
na to, že sa musel zúčastňovať pojednávaní, bol prítomný aj na rekognícii tváre, pričom on nebol ani

označený, musel chodiť na pojednávania, pričom s pojednávaniami dovtedy nemal žiadnu skúsenosť
dosť. Viedol normálny život, venoval sa práci športu a záľubám a zrazu si bol nútený hľadať právneho
zástupcu. Žalobca pociťoval strach, a to z toho dôvodu, že nič neurobil a zrazu bol trestne stíhaný.
Od začiatku ako aj doposiaľ pociťuje úzkosť z policajtov, zo súdu a ani na predmetnom pojednávaní
sa necíti komfortne. Bolo mu poškodené na cti, zrazu v práci mu mal zamestnávateľ písať hodnotenie

a zasielať ho súdu, rovnako tak aj na obvodné oddelenie Policajného zboru. Žalobca sa ďalej vyjadril
tak, že polícia má chrániť a zrazu človeka na návšteve polícia napadne. Žalobca uviedol, že každý
človek by mal takéto pocity keby bol bezdôvodne napadnutý celé konanie sa ťahalo vyše štyroch rokov.
Žalobca nevedel ako to dopadne a stále preto pociťuje úzkosť. O tom, že sa vedie trestné stíhanie sa
zveril po nejakom čase kolegyni, C. B., a preberal to aj s kamarátmi, ktorí v tom byte boli, a to s I.
a J.. Rodine sa nezveril, nakoľko jeho brat mal psychické problémy, ktoré prerástli až do alkoholizmu

a on nechcel vyzerať ako zločinec, preto sa nezdôveril svojej mame. Ďalej podotkol, že doposiaľ sa
mu nikto neospravedlnil. Najviac negatívne ho zasiahol neprimeraný zákrok zo strany polície, ale aj
celé trestné konanie a všetky pojednávania. V práci sa žalobca uzavrel do svojej bubliny, chodil len do
kancelárie a domov, rozprával sa o tom len s kolegyňou B. a obmedzil kontakty s kolegami. Už s nimi
nechodil ani na obed, ani na kávu. Pokiaľ ide o zamestnávateľa, potom čo mu žalobca vysvetlil všetky

okolnosti si žalobca myslí, že to jeho nadriadený pochopil. Žalobca nezaznamenal negatívne dopady
oblasti svojho bydliska, nakoľko tam veľa ľudí nepozná. V súvislosti s pocitmi úzkosti a psychickými
problémami nenavštevoval žiadneho odborníka. Žalobca ďalej uviedol, že síce nevedel aký trest mu
reálne hrozí ale jeho presvedčenie je také, že mu hrozilo aj odňatie slobody a mal by zápis v registri
trestov.

22. Z výsluchu svedka J. J. (rovnako obvineného v dotknutom trestnom konaní) vyplynulo že so
žalobcom sú spolužiakmi už zo strednej školy a sú veľmi dobrí kamaráti. Uviedol, že žalobca je slušný
človek a trestné stíhanie sa ho veľmi dotklo, bolo vidno, že je zdrvený, dával sa dokopy aj fyzicky aj
psychicky. Svedok ďalej uviedol, že tlak na žalobcu prichádzal z každej strany či už od zamestnávateľa

alebozrodinyalebozvonku.Svedkovisamalžalobcazdôveriťžebolpsychickynadne,žesamuužďalej
nechce takto fungovať, odmietal vtedy kamarátov, rodičov, kolegov v práci, svedok sa ho snažil utešiť
aj keď sám toto trestné stíhanie neprežíval dobre. Počas trestného stíhania bol po celý čas kontakte
so žalobcom a komunikoval s ním aj v neskorších štádiách trestného stíhania o tom ako to žalobca
vnímal, pričom svedok uviedol, že s odstupom času ten tlak trochu opadol ale stále si neboli istí, a to

ani žalobca ako to celé dopadne. Žalobca chcel od svedka morálnu podporu, pričom sa mu zdôveril,
že má veľký strach z policajtov, vždy, keď si sadne za volant a vidí hliadku alebo keď kráča po ulici a
stretne policajtov. Svedok uviedol, že žalobca mal nejaký projekt v práci a bol z neho stiahnutý, pričom
ale neuviedli dôvod. Zároveň nejaká časť kolegov s ním prestala komunikovať. Pokiaľ ide o kamarátov,
tak svedok má vedomosť o tom, že niektorí ho vnímali ako grázla prestali s ním komunikovať a ostali iba

tí najdôvernejší, ktorý ho podporili, veľa žalobcových kamarátov sa mu otočilo chrbtom po tom incidente,
konkrétne mená však svedok nevie uviesť išlo o jeho susedov, kamarátov zo strednej školy, ktorí ho
poznali iba z videnia. Svedok ďalej vypovedal že na žalobcu bol vyvíjaný tlak od rodiny a aj keď rodina
nemala prehľad o tom čo sa stalo považovali ho za vyvrheľa, žalobcov a mama sa to mala dozvedieť
od jeho brata.

23. Z výsluchu svedka C. I. (rovnako obvineného v dotknutom trestnom konaní) vyplynulo, že so
žalobcom sú dlhoroční kamaráti pričom trestné stíhanie zo všetkých obvinených asi najhoršie znášal
žalobca s, ktorým komunikoval v danom čase na týždennej báze. Žalobca uvádzal, že je zdrvený a bol
sklamaný nevedel si vysvetliť prečo je účastníkom trestného konania. Žalobca v danom čase tichší a

mĺkvejší, pokiaľ ide o prácu bolo mu nepríjemné, že voči nemu trestné konanie vedené. Svedok ďalej
uviedol že podľa jeho vedomostí najviac žalobcu negatívne zasiahlo to, že sa zdržiaval v inej miestnosti
ako sa odohral samotný incident, pre ktorý bol stíhaný a zároveň to, že bol surový rozmlátený políciou.
Pokiaľ ide o prípadné zásahy trestného stíhania na rodinný život žalobcu k tomu sa svedok nevedel
presne vyjadriť, nakoľko o rodinnom živote sa so žalobcom nerozprával. Svedok nemal ani vedomosť

o tom či so žalobcom prerušil kontakty nijaký z jeho kamarátov. Svedok ďalej uviedol že žalobca mal
obavy zo zhoršenia postavenia v zamestnaní, ale už si to nepamätá, nakoľko to bolo dávno24. Z výsluchu svedkyne C. B. vyplýva, že so žalobcom sú kolegovia a zároveň kamaráti. Svedkyňa
uviedla, že sa jej žalobca zdôveril s tým, že nemá dobrú skúsenosť s policajným zborom nakoľko došlo k
nejakej potýčke a bol trestne stíhaný. Keď o tom hovoril, znel vystrašene a cítil sa nepríjemne, pritom to

bolosodstupomuždvochrokov.Žalobcasasvedkynizdôverilvrámcipriateľskéhorozhovoru.Svedkyňa
uviedla že k zásahom do rodinného života sa vyjadriť nevie avšak žalobca sa jej zdôveril, že nechcel
zaťažovať svoju mamu, ktorá má dosť svojich problémov. Má vedomosť o tom, že žalobca má strach z
policajtov napríklad keď šoféruje, pričom najviac ho v súvislosti s trestným stíhaním zasiahla potýčka.
Svedkyňa uviedla, že v čase kedy pracovala u rovnakého zamestnávateľa ako žalobca nezaznamenala,

že by niekto z kolegov prestal komunikovať so žalobcom, ani nezaregistrovala že by žalobca bol v rokoch
2018 až do roku 2020 stiahnutý z nejakého projektu v práci.

25. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci (ďalej len „ zákon. č. 514/2003 Z. z.“), účinného ku dňu vydania nezákonného
rozhodnutia, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola

spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným
rozhodnutím.

26. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

27. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom
konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

28. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia
vydaného v tomto konaní.

29. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

30. Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia, právo podľa odseku 1 možno priznať iba

vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

31. Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,

rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

32. Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu
škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom
škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na
súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci,
ktorý mu škodu spôsobil.

33. Podľa ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak
príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa
poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku

na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný,
a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému
aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, ženeuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

34. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,
ak osobitný predpis neustanovuje inak.

35. Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia, v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

36. Podľa odseku 3 citovaného zákonného ustanovenia, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie,
v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c)

závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

37. Podľa odseku 4 citovaného zákonného ustanovenia, výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná
podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými

trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

38. Podľa § 12 odseku 3 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov, pri trestnom čine
obchodovania s ľuďmi, trestnom čine znásilnenia, trestnom čine sexuálneho násilia alebo trestnom
čine sexuálneho zneužívania má obeť násilného trestného činu nárok aj na vyplatenie odškodnenia za

spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy.

39. Podľa § 13 zákona č. 274/2017 Z. z., celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona
nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.

40. Pokiaľ ide o aplikáciu zákona č. 514/2003 Z. z. súd vychádzal zo znenia zákona účinného v čase
vydania uznesenia o vznesení obvinenia, nakoľko uvedeným nezákonným uznesením bol vytvorený
protiprávny stav. Predpokladom pre vznik nároku žalobcu voči štátu je až zrušenie nezákonného
rozhodnutia, resp. oslobodenie spod obžaloby. Rozsudok Okresného súdu Košice II, ktorým bol žalobca
oslobodený spod obžaloby nadobudol právoplatnosť dňa 19.10.2020 v spojení s uznesením Krajského

súdu v Košiciach, sp. zn. 8To/38/2019.

41. Nakoľko súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v danom prípade iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
žalobcovi nezákonným rozhodnutím, aplikoval pri rozhodovaní o uplatnenej nemajetkovej ujmy aj zákon

č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov, nakoľko výška náhrady nemajetkovej ujmy v súlade
s citovaným ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže byť vyššia ako náhrada
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi. Súd pri posudzovaní nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy vychádzal zo znenia zákona č. 274/2017 Z. z. účinného ku dňu kedy mohol byť nárok
žalobcu uplatnený po prvýkrát a týmto dňom je deň nasledujúci po právoplatnosti rozsudku, ktorým bol

žalobca oslobodený spod obžaloby. Inak povedané k nezákonnému zásahu došlo vydaním uznesenia
o vznesení obvinenia, avšak nárok žalobcu voči štátu a zároveň právo zo zodpovednosti štátu, vznikol v
deň nasledujúci po právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku (tzn. 20.10.2020), kedy ho mohol žalobca
prvýkrát uplatniť, nakoľko bol splnený zákonný predpoklad, a to oslobodenie spod obžaloby.

42. Za nesporné súd považoval skutočnosti vyplývajúce z trestného konania vedeného na Okresnom
súde Košice II pod sp. zn. 5T/7/2017 a v tejto súvislosti to, že rozsudkom zo dňa 12.12.2018 bol žalobca
podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8
To/38/2019 zo dňa 19.10.2019 oslobodený spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin
útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva.

43. Spornou nebola ani skutočnosť, že žalobca žiadosťou zo dňa 12.07.2023 požiadal o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody a v tejto súvislosti o zaplatenie sumy 5.000 eur titulom náhrady
nemajetkovej ujmy a sumy 1.615,36 eur titulom skutočnej škody. Žiadosť bola podaná na Generálnejprokuratúre Slovenskej republiky. Dôvody uvádzané žalobcom v žiadosti boli totožné s dôvodmi
uvádzanými v žalobe, tzn. titulom pre uplatnenie nárokov zo strany žalobcu bolo nezákonné rozhodnutie
v trestnom konaní - to uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi. Nebolo sporné, že žalovaná vyhovela

len nároku na náhradu škody.

44. V konaní zároveň nebolo sporné, že orgánom konajúcim za štát je Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky.

45. Žalobca obdobie nezákonného zásahu vymedzuje obdobím trvania nezákonného trestného stíhania,
ktoré trvalo viac ako 4 roky.

46. Predpokladom pre vznik objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, je existencia nezákonného rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom,
existenciaškody,atomajetkovejalebonemajetkovejvyjadriteľnejvpeniazochapríčinnásúvislosťmedzi

škodou a nezákonným rozhodnutím.

47. Otázka, či štát zodpovedá za škodu v prípade, že došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo
k oslobodeniu spod obžaloby sa riešila už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, a to napr. v rozsudku sp. zn. 3Cdo 194/2010 z 30.03.2011, v ktorom bol okrem iného vyslovený

nasledovný názor: „V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú
začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím
trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých rozhodnutiach. Ten proti komu bolo
trestné stíhanie zastavené alebo ten kto bol oslobodený spod obžaloby má zásadne právo na náhradu
škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Zákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu

(bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia
jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim
kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Náhrada
škody zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá poškodenému vznikla v konaní, v ktorom bolo
vydané nezákonné rozhodnutie a v konaní, v ktorom bolo trestné stíhanie zastavené. I keď jedným

zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
zrušeniealebozmenaprávoplatnéhorozhodnutia,ktorýmbolaspôsobenáškoda,trebamaťnazreteli,že
zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená
nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená.“ Rovnaké závery boli vyslovené aj v ďalších
rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo 15/2009, ale

aj v rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 25/2011, I. ÚS 320/2016, III. ÚS
754/2016.

48. V nadväznosti na ustálenú súdnu prax súd konštatuje, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú
uznesením o vznesení obvinenia, ktoré sa skončilo zastavením alebo oslobodením spod obžaloby. Ten,

kto bol spod obžaloby oslobodený má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa zákona č.
514/2003 Z. z. zásadne právo na náhradu škody. Ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom sa v konaní o náhrade škody nevyžaduje
rozhodnutie o nezákonnosti trestného stíhania, ale postačuje právoplatné rozhodnutie o zastavení
trestného stíhania alebo právoplatný oslobodzujúci rozsudok z dôvodov podľa § 285 písm. a), b) alebo c)

Trestnéhoporiadku.Presprávnuinterpretáciu§6ods.1,ods.2zákonač.514/2003Z.z.včastizrušenia,
resp. zmeny nezákonného rozhodnutia je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne.
Zmyslu a účelu tohto ustanovenia zodpovedá výklad, podľa ktorého rovnaké dôsledky ako zrušenie,
resp. zmena nezákonného rozhodnutia o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutia o väzbe má
tiež rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby z dôvodov podľa § 285 písm. a), b) alebo c) Trestného

poriadku, čo znamená, že v konaní pred súdom sa nepotvrdilo, že by sa stal skutok uvedený v obžalobe
alebo že by skutok bol trestným činom, prípadne že by ho spáchal obžalovaný a zakladá to nezákonnosť
rozhodnutí o vznesení obvinenia, ktorých dôsledkom následne bolo samotné podania obžaloby. Danosť
nezákonnosti rozhodnutia sa nemusí prejaviť na začiatku trestného stíhania, prípadne v čase podania
obžaloby, ale môže byť zistená a konštatovaná až v konečnom rozhodnutí v konaní pred súdom, avšak

ani uvedená skutočnosť štát nezbavuje zodpovednosti za škodu, ktorá v dôsledku takéhoto zistenia
(napr. oslobodzujúcim rozsudkom) dotknutému subjektu vznikla a ktorá sa v takom prípade primárne
odvíjaodpríslušnéhorozhodnutia,počnúcktorýmbolotrestnéstíhanievedenévočikonkrétnejosobe,t.j.oduzneseniaovzneseníobvinenia.Natakýtoprípadjepotompotrebnéaplikovaťprávnuúpravu,ktoráje
danému prípadu najbližšia, a to úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

49. Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd konštatuje, že bol splnený prvý predpoklad pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nakoľko takým rozhodnutím bolo
uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi.

50. Vo vzťahu k nároku uplatnenému titulom nemajetkovej ujmy a splneniu ďalšieho predpokladu –

vzniku ujmy, súd konštatuje, že každé trestné stíhanie je vždy závažným zásahom do slobody jednotlivca
a vyvoláva negatívny dopad na spoločenský a osobný život stíhanej osoby ako aj na jej zdravie a je
spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy, o to viac ak sa preukáže, že od počiatku bolo
takétotrestnéstíhanienezákonné,takakotobolovprípadežalobcu.Ajvprípadežalobcusúdkonštatuje,
že už len samotné trestné stíhanie bolo spôsobilé vyvolať u žalobcu ako u stíhanej osoby traumu, pocity
frustrácie a zanechať negatívne následky na jeho psychickom zdraví.

51. Napriek vyššie uvedenému záveru, z ktorého vyplýva splnenie ďalšieho zákonného predpokladu
bez potreby vykonania osobitého dokazovania, súd vyhovel návrhu žalobcu a vykonal dokazovanie
výsluchom žalobcu a svedkov – C. I., J. J. a C. B. a listinami zo súvisiaceho vyšetrovacieho a trestného
spisu.

52. Vychádzajúc z obsahu podanej žiadosti a nadväzujúcej žaloby súd konštatuje, že žalobca ako
nezákonnýzásah,ktorýmmubolaspôsobenáškoda–nemateriálnaujma,označilnezákonnéuznesenie
o vznesení obvinenia. Zo žaloby ako aj z výsluchu žalobcu vyplynulo, že nezákonné rozhodnutie
a následné súvisiace trestné stíhanie negatívne ovplyvnilo jeho dovtedy bezúhonný život.

53. V prvom rade v ňom šok a strach vyvolal služobný zákrok príslušníkov PZ, jeho neprimeranosť
a spôsob akým, ho príslušníci PZ odvádzali z bytu na obvodné oddelenie a ďalšie dianie na obvodnom
oddelení. V rámci svojho výsluchu žalobca opisoval svoje vnímanie trestného konania tak, že najviac
ho zasiahol neprimeraný zákrok, celé trestné stíhanie a pojednávania. Podrobnejšie sa zaoberal najmä

popisom zásahu policajtov a tomu, že bol políciou, ktorá má chrániť napadnutý. Rovnako z výsluchu
svedkov, C. I. a C. B. vyplynulo, že za skutočnosť, ktorá ho najviac zasiahla, považoval žalobca
napadnutie príslušníkmi PZ.

54. V súvislosti s vyššie uvedeným súd konštatuje, že pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy

neprihliadalnaúkonypolíciezodňa08.06.2016,nakoľkotietoúkonypredchádzalinezákonnémuzásahu
– uzneseniu o vznesení obvinenia. Súd poukazuje na to, že samotný policajný zásah realizovaný v rámci
predprípravného konania, tzn. pred vznesením obvinenia, nebol ako samostatný nárok predmetom
predbežného prerokovania v súlade s ustanovením § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a nebol ako
samostatný nárok vymedzený v podanej žalobe, a preto nemôže byť v súvislosti s týmto zákrokom

žalobcovi priznaná nemajetková ujma v peniazoch. Zároveň je nutné uviesť, že nakoľko nezákonným
zásahomjeažuznesenieovzneseníobvinenia,takakotovžalobevymedzilžalobca,súdneprihliadalna
žiadne úkony, ktoré tomuto nezákonnému zásahu predchádzali, nakoľko jednou z podmienok pre vznik
nemajetkovej ujmy je existencia príčinnej súvislosti medzi vznikom nemajetkovej ujmy a nezákonným
zásahom. V prípade úkonov, ktoré nezákonnému zásahu predchádzali, tak nie je naplnená podmienka

príčinnej súvislosti.

55. Ujmu žalobca pociťoval v súvislosti s nutnosťou podrobiť sa úkonom v trestnom konaní, a to
rekognície a pojednávaní, pričom dovtedy viedol bezúhonný život, z výpovedí svedkov vyplynulo, že
žalobca prežíval trestné stíhanie ťažko. Žalobcom ďalej zdôrazňoval, že doposiaľ pociťuje úzkosť

a obavu z príslušníkov Policajného zboru, ktorú podľa jeho tvrdení prežíva napríklad pri šoférovaní.

56. Pokiaľ ide o presah trestného stíhania do pracovného života žalobcu, žalobca poukázal na to, že
sa v zamestnaní cítil nepríjemne v súvislosti s hodnotením, ktoré musel zamestnávateľ vypracovať,
avšak nadriadený potom, čo mu žalobca vysvetlil všetky okolnosti pochopil, že trestné stíhanie nie je na

mieste. Z uvedeného dôvodu súd konštatuje, že nepríjemné pocity, ktoré v zamestnaní žalobca prežíval
neboli nad rámec pocitov, ktoré by prežíval každý iný obvinený, pričom naopak nadriadený situáciu
žalobcu pochopil a v práci voči žalobcovi neboli vyvodené žiadne dôsledky v súvislosti s nezákonným
rozhodnutím.57. V tejto súvislosti súd konštatuje, že svedecká výpoveď J. J. ktorý tvrdil, že žalobca mal byť stiahnutý
z nejakého projektu v práci a dával to do súvislosti s trestným stíhaním, nemá bez ďalšieho vysvetlenia

výpovednú hodnotu, nakoľko ide o príliš abstraktné vyjadrenie, z ktorého nie je možné zistiť, aký dopad
uvedené stiahnutie z projektu malo mať na žalobcu, ktorého pracovný pomer neskončil. Prostredníctvom
svedeckej výpovede vo všeobecnosti by sa malpreukazovať dej tvrdený stranou sporu, v danom prípade
však svedok tvrdí viac ako samotný žalobca pokiaľ ide dopad ujmy v jeho zamestnaní. Vychádzajúc
z toho, že žalobca by všetky okolnosti dopadu ujmy, ktoré by preňho mali zásadný charakter uviedol sám

javí sa, že svedok dopad ujmy žalobcu v zamestnaní prežíva do istej miery intenzívnejšie ako samotný
žalobca. Uvedené možno vztiahnuť aj ďalšie tvrdenia tohto svedka ktorý uviedol, že sa veľa kamarátov
žalobcu k nemu po incidente otočilo chrbtom a časť kolegov s ním prestala komunikovať.

58. Z vykonaného dokazovania, a to výsluchu žalobcu a svedkov vyplýva, že zásah do osobnostných
práv žalobcu nepresiahol rámec objektívneho zásahu nezákonného stíhania do života každej stíhanej

osoby, a teda pocity, ktoré prežíval žalobca možno očakávať u každej nezákonne stíhanej osoby. Pokiaľ
ide o žiadosti orgánov činných v trestnom konaní týkajúcich sa zisťovania povesti žalobcu u orgánov
miestnej správy, resp. u zamestnávateľa, súd ich nehodností ako úkony invazívne, ale ako bežné úkony
vrámcitrestnéhostíhania,ktorésúzohľadnenévtom,žekaždénezákonnétrestnéstíhaniebezďalšieho
predstavuje zásah do slobody jednotlivca. Žalobca ako závažný následok uvádzal pocity úzkosti z

príslušníkov policajného zboru, avšak stavy úzkosti – úzkostnú poruchu nemožno objektivizovať len
tvrdením žalobcu, prípadne svedeckou výpoveďou, nakoľko objektivizovaná môže byť len lekárom.

59. Pri posudzovaní nemajetkovej ujmy žalobcu súd vychádzal aj z rozhodnutí súdov v obdobných
veciach, napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/127/2023 zo dňa 11.06.2024, ktorým

Krajský súd v Košiciach zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a celkovo bola priznaná žalobcovi
nemajetková ujmu 2.660 eur za nezákonné trestné stíhanie v trvaní 2 rokov, ďalej napr. rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/42/2023 z 19.03.2024, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok
bývaléhoOkresnéhosúduKošiceI,ktorýmsúdpriznalnáhradunemajetkovejujmyvovýške4.000eurza
3,5 roka nezákonného trestného stíhania (čo za jeden mesiac trestného stíhania predstavuje 95,23 eur).

60. Vzhľadom na vyššie uvedené, zohľadniac dĺžku trestného stíhania trvajúceho viac ako 4 roky, výšku
hroziaceho trestu odňatia slobody (1-5 rokov), skutočnosť, že vec nebola medializovaná, žalobca nebol
väzobne stíhaný, nepreukázal zásah v rámci rodinnej a pracovnej sféry a ani zásahy v rámci morálnej
sféry deštruktívnejšie než je obvyklé, ktoré súd plne zohľadnil pri rozhodovaní a zohľadniac aj prax

odvolacieho súdu – Krajského súdu v Košiciach súd, priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej
ujmyvovýške4.000eur,ktorúpovažovalzaprimeranú,tzn.vovýškeneprekračujúcejrámecmaximálnej
výšky náhrady, ktorou je 10 násobok sumy mesačnej minimálnej mzdy v roku 2020 vo výške 580 eur,
podľa § 12 zákona č. 274/2017 Z. z., ktorú by bolo možné priznať obetiam trestných činov obchodovania
s ľuďmi, znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho zneužívania, týrania blízkej a zverenej osoby alebo

nedobrovoľného zmiznutia. Súd prihliadol aj na skutočnosť, že najväčšiu ujmu a krivdu pociťoval žalobca
v súvislosti s úkonmi, ktoré predchádzali samotnému nezákonnému zásahu, a preto súd v rámci svojej
úvahy nepriznal žalobcovi ním uplatnený nárok v plnej výške.

61. Žalovaná predniesla na pojednávaní dňa 04.11.2024 návrh, aby trovy ďalšieho pojednávania znášal

žalobca. Návrh odôvodnila tým, že žalobca mal zabezpečiť prítomnosť všetkých svedkov na uvedené
pojednávanie. Súd konštatuje, že neboli splnené zákonné predpoklady – nebola naplnená hypotéza
právnejnormy(§181ods.5CSP,resp.§256ods.2CSP),umožňujúcarozhodovaniesúduoseparátnych
trovách.Sankciavpodoberozhodnutiaotzv.separátnychtrováchkonaniaprichádzadoúvahyvprípade,
kedy došlo k odročeniu pojednávania, bez vykonania dokazovania na pojednávaní. V danom prípade

však dňa 04.11.2024 takáto situácia nenastala, neboli teda naplnené podmienky pre rozhodovanie
súdu o priznaní alebo nepriznaní separátnych trov. Zákonná úprava v civilnom sporovom poriadku
neumožňuje súdu rozhodovať o separátnych trovách z dôvodu nespokojnosti strany sporu s efektivitou
pojednávania z hľadiska množstva vykonaného dokazovania. Zákonnou podmienkou je odročenie
pojednávania bez toho, aby došlo k vykonaniu dokazovania. Pojednávanie zo dňa 04.11.2024 bolo

riadne vykonané a bol na ňom realizovaný výsluch svedka.

62. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci.63. Podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov
konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

64. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

65. Pri rozhodovaní o trovách konania týkajúcich sa nemajetkovej ujmy súd zohľadnil, že žalobca bol

v nároku na náhradu nemajetkovej ujmy plne úspešný pričom výška plnenia závisela od úvahy súdu.
Žalobca si uplatňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000 eur, pričom týmto rozsudkom
mu bola priznaná suma 4.000 eur.

66. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 255 CSP v sporovom konaní je kritérium procesného
úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania. Súdna prax však už ustálila, že i za

účinnosti CSP podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade,
ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške, ide o prípady kedy výška nároku
závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku.

67. V danom prípade tak súd v nadväznosti na uvedené rozlíšil, čo bolo v danom prípade základné –

rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté a čo bolo v danom prípade druhotné – výška ujmy.
Vzhľadom na to súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu
– zo sumy 4.000 eur priznanej súdom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Mestskom súde

Košice. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V odvolaní sa popri
všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo
sa ním sleduje, podpis a spisová značka) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa
odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len

do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/95 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.