Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. apríl 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/33/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120372083
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6120372083.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudkýň

JUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom v
C., D. XX, zastúpeného JUDr. Tomášom Čverčkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Čajakova 5, IČO:
35 553 944, proti žalovanému: Mesto Košice, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135 o zaplatenie 467,52
€ s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 15. februára
2023 č.k. 26C/50/2020-187

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku II. a III.

Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zo dňa 15. februára 2023
č.k. 26C/50/2020-187 (ďalej len „rozsudok“) zastavil konanie v časti o zaplatenie nad sumu 467,52 € s
úrokom z omeškania 5 % ročne počnúc dňom 7.8.2020 (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol
(výrok II.) a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 7.9.2018 do
7.9.2020,spoluvovýške467,52€,založenejnatvrdení,žejepodielovýmspoluvlastníkomnehnuteľností

nachádzajúcich sa v kat. území E. F., A. C. - E., A. C. G. H. zapísaných na liste vlastníctva č. XXXXX
(ďalej len „LV“), a to pozemku s parcelným č. 6651/57 s celkovou výmerou 1079 m2 v podiele 1/30
a užívaným žalovaným vzhľadom na spoluvlastnícky podiel v rozsahu 35,97 m2, ako i pozemku s
parcelným č. 6651/59 v celkovej výmere 483 m2 v podiele 1/30 vo výmere užívanej žalovaným v
rozsahu 16,10 m2. Žalovaný, ktorý uvedené pozemky v celkovej výmere 52,07 m2 užíva, zrealizoval
na nich výstavbu verejnej zelene a tvoria súčasť plochy parku Anička, čo vyplýva z príslušného LV
ako aj z listín Magistrátu mesta Košice, bol žalobcom vyzvaný k vysporiadaniu vzájomných vzťahov.

K uzavretiu dohody upravujúcej podmienky náhrady za užívanie pozemku ale z dôvodu odmietavého
postoja žalovaného nedošlo a nakoľko medzi žalobcom a žalovaným neexistuje zmluvný vzťah, titulom
ktorého žalovaný označené pozemky užíva, dochádza tým podľa žalobcu k protiprávnemu obmedzeniu
vlastníckeho práva a k bezdôvodnému obohateniu sa žalovaného, na vydanie ktorého žalobca vyzval
žalovaného listom zo dňa 4.12.2019, avšak bezúspešne.

3. Súd vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom

označených nehnuteľností, ktoré žalovaný užíva, nakoľko sa na nich nachádza park Anička, kde pre tieto
pozemky je definovaná funkcia verejnej zelene ako súčasť plochy parku Anička. Podľa LV č. XXXXX,
kat. územie Severné mesto žalobca ako podielový spoluvlastník v podiele 1/30 nadobudol nehnuteľnosti
na základe rozhodnutia 28D/1012/93, Z2153/995-vz1726/95. Z listu vlastníctva tiež vyplýva spôsobvyužívania pozemku ako pozemok, na ktorom je okrasná záhrada, uličná a sídlisková zeleň, park a
iná funkčná zeleň a lesný pozemok na rekreačné a poľovnícke využívanie. Pozemok je umiestnený v
zastavanomúzemíobce.Zostanoviskazodňa31.10.1983kodovzdaniuparkupredloženéhožalovaným

súd zistil genézu správy parku. Z obsahu listu vyplýva, že na základe rozhodnutia primátora mesta Košíc
a úlohy z operatívnej porady riaditeľov má Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice prevziať
do trvalého užívania park na Aničke, parcelu 6651 kat. úz. Košice - sever. Tento pozemok spravoval
Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice do roku 1982 (vrátane) na základe dohody ONV Košice
- Sever a ZaSP. Táto parcela je zapísaná PKO od roku 1975, kedy sa začalo s výstavbou nového

areálu PKO. Z listu tiež vyplýva, že vlastnícke vzťahy nie sú riešené a na parcelu č. 6651 nie je
založený list vlastníctva. Z rozhodnutia Obvodného národného výboru Košice I - odbor komunálneho
hospodárstva, dopravy a obchodu zo dňa 18.5.1983 v zmysle nariadenia Národného výboru mesta
Košíc č. I./XXXX zo dňa 25.1.1983 mal súd za preukázané, že Parku kultúry a oddychu Košice bola
pridelená do správy a údržby parcela č. 6651 v lokalite Košice - sever. Súd pri rozhodovaní vychádzal
tiež zo zistenia z Protokolu o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov, v zmysle zákona

č. 138/1991 Zb. o majetku obcí uzatvoreného medzi Správou mestskej zelene v Košiciach a Mestom
Košice zo dňa 13.4.2006, podľa ktorého predmetom prechodu vlastníctva je nehnuteľný majetok, ku
ktorému právo hospodárenia v zmysle § 2 ods. 2 cit. zákona ku dňu účinnosti uvedeného zákona
preukazoval Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice. Predmetom odovzdania a prevzatia sú
nehnuteľnosti, okrem iného PKO Anička. Prechod vlastníctva sa uskutočnil ku dňu účinnosti zákona č.

138/1991 Zb. o majetku obcí ku dňu 1.5.1991. Z listu žalovaného zo dňa 23.6.2020 vo veci: Územno-
plánovacej informácie k funkčnému využitiu pozemkov registra KN-C parc. č. 6651/52, 53, 54, 55, 56,
57, 58, 59 v k.ú. E. F. - stanovisko súd zistil, že predmetné pozemky sa nachádzajú v areáli J. H.. V
územnom pláne hospodársko-sídelnej aglomerácie Košice sú pozemky definované ako - plochy verejnej
zelene - časť pozemku parc. č. 6651/58 o výmere cca 150 m2 - Plochy zotavenia a rekreácie - stav,

zvyšná časť - Plochy verejnej zelene - stav - pozemok prac. č. 6651/53 - 46 m2 - Plochy športovo-
rekreačného vyššieho vybavenia, plochy mestského a nadmestského občianskeho vybavenia a obytné
plochy viacpodlažnej zástavby - polyfunkcia rezerva.

4. Súd vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, 2, § 2 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2 zákona č. 66/2009 Z.z.

o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z
vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky (ďalej len „zákon č. 66/2009 Z.z.“), § 43a ods.
1, 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), § 123, §
128 ods. 2, § 151n ods. 1, § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy č. 460/1992
Zb.. Z vykonaného dokazovania súd mal za nesporné vlastníctvo žalobcu k dotknutým parcelám,

ako aj ich užívanie žalovaným, nakoľko sa na nich nachádza park H., ktorý žalovaný nadobudol na
základe zákona č. 138/1991 Zb. v zmysle delimitačného protokolu a hospodárskej zmluvy z roku
1983. Konštatoval, že s prechodom právomoci a decentralizáciou prešiel do vlastníctva obcí aj majetok
štátu, prostredníctvom ktorého štát svoje kompetencie vykonával, a to vrátane stavieb postavených
na pozemkoch vo vlastníctve iných subjektov, resp. na majetkovo neusporiadaných pozemkoch. V

dôsledku uvedeného obce užívali pozemky pod stavbami, ktoré na nich v rámci decentralizácie štátnej
správy prešli bez právneho dôvodu, pričom odo dňa 1.7.2009, teda od nadobudnutia účinnosti zákona
č. 66/2009 Z.z., došlo k zmene v právnom vzťahu medzi vlastníkmi pozemkov a obcami ako vlastníkmi
stavieb na týchto pozemkoch v tom zmysle, že pokiaľ sa užívanie pozemkov obcami do 30.6.2009
uskutočňovalo bez právneho dôvodu, od 1.7.2009 vzniklo zo zákona oprávnenie obcí takéto pozemky

užívať, a to na základe práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu. Zákon č. 66/2009 Z.z. upravuje
usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce, ktoré prešli do
vlastníctva obce a vyšších územných celkov podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.

5. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že na túto právnu vec nie je možné aplikovať zákon

č. 66/2009 Z.z.. Podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu súd posúdil tak, že PKO
Anička predstavuje plochu verejnej zelene, ale aj spevnené plochy chodníkov a športovísk, v zmysle
ustanovení stavebného zákona je oddychovým parkom, teda inžinierskou stavbou a žalovanému vzniklo
zákonné vecné bremeno vo verejnom záujme k pozemkom pod stavbou dňom účinnosti zákona č.
66/2009 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2009. Obsahom tohto práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu je držba a užívanie pozemku pod stavbou. Súd mal za to, že na strane žalovaného sa nejedná
o bezdôvodné obohatenie, nakoľko žalovaný, resp. jeho obyvatelia ako verejnosť užívajú sporné parcely
v súlade s právnym poriadkom na základe právneho dôvodu, ktorým je zákonné vecné bremeno. Zanespornú považoval súd skutočnosť, že vlastníkom J. H. H. F. J. je žalovaný a tento park sa nachádza
na pozemkoch vo vlastníctve aj žalobcu.

6. Ako nedôvodnú súd posúdil aj námietku žalobcu, že vecné bremeno nemohlo vzniknúť aj z dôvodu, že
parkH.jezhľadiskavecnýchprávhromadnouvecou,súboromvecí,stromovvysadenýchnapozemkoch
patriacich žalobcovi, a preto na právne vzťahy k takýmto veciam sa vzťahuje zásada superficies solo
cedit - teda vlastníctvo ku krom, stromom a pod. patrí vlastníkovi pozemku, na ktorom sú vysadené. Súd
malzato,žežalobcaneuviedolžiadnekonkrétnenámietky,prektorébyboldôvodsadomnievať,žePKO

H. nie je stavbou, vznikla a užíva sa bez potrebných povolení. V tejto súvislosti súd dal do pozornosti
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 71/2008 týkajúci sa nadobudnutia vlastníctva rozhodnutím
štátneho orgánu, podľa ktorého ak nie je dôvod k pochybnostiam, že sa určité veci v čase dávno minulom
(t.j. ak časový odstup podstatne prekračuje aj vydržacie alebo skartačné lehoty) diali obvyklým, resp.
úradným postupom, je dôkazné bremeno o tom, že v konkrétnom prípade tak nebolo, na tom, kto takúto
skutočnosť tvrdí. Aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. považoval súd za možnú aj v prípade posúdenia

parku Anička ako verejnej zelene zhodne s tým, ako ju v žalobe označil žalobca v zmysle strategického
dokumentu mesta Košice - Miestneho územného systému ekologickej stability (MÚSES) schváleného
Uznesením č. 811/2013 MZ, a to že „prírodný park H. je špecifikovaný ako biocentrum regionálneho
významu“. Vzhľadom na uvedené mal súd uzavrel, že zákon č. 66/2009 Z.z., a teda aj ustanovenia o
zákonnom vecnom bremene podľa § 4 ods. 1 a 2, sa vzťahujú aj na pozemok vo vlastníctve žalobcu,

na ktorom je verejná zeleň, teda nie len na pozemok, na ktorom je stavba a ktorá prešla do vlastníctva
mesta Košice dňom 1.5.1991.

7. Vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia sp.zn.
2Cdo/194/2018 zo dňa 26.8.2019, 1Cdo/99/2019 zo dňa 26.1.2022) dospel k záveru, že náhrada za

zákonnévecnébremenovzniknutépodľa§4ods.1zák.č.66/2009Z.z.jejednorazováanemácharakter
opakovaného plnenia, pričom tento nárok patrí iba vlastníkovi pozemku v čase vzniku zákonného
vecného bremena a je možné ho uplatniť iba v trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť od
účinnosti zákona (od vzniku zákonného vecného bremena). Žalobca si teda mohol uplatniť náhradu za
vecné bremeno v lehote troch rokov od účinnosti zákona, t.j. do 1.7.2012, a preto žalobu o zaplatenie

sumy 467,52 € s 5 % ročným úrokom z omeškania počnúc dňom 7.8.2020 do zaplatenia zamietol a nad
uvedenú sumu s ohľadom na účinný dispozitívny úkon žalobcu, ktorý vzal žalobu v prevyšujúcej časti
späť na pojednávaní dňa 19.9.2022 v zostávajúcej časti zastavil konanie. O trovách konania rozhodol
podľa § 255 ods.1 CSP.

8. Proti výroku II. rozsudku o zamietnutí žaloby a súvisiacemu výroku III. o trovách konania podal v
zákonnej lehote odvolanie žalobca z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Navrhol, aby rozsudok v jeho napadnutej časti
odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na opätovné prejednanie a rozhodnutie a žalovaného
zaviazal na úhradu trov odvolacieho konania.

8.1. V prvom rade žalobca vytkol vadu arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozsudku súdu, ktorý
neurčil kritériá pre posúdenie lokality „PKO Anička“ ako veci v právnom zmysle a nevymedzil činnosti
zakladajúce vytvorenie stavby „PKO Anička“, ako i nesprávne právne posúdenie veci, pokiaľ na zistený
skutkový stav súd aplikoval zákon č. 66/2009 Z.z.. Akcentujúc, že platné nadobudnutie vlastníckeho

práva k verejnej zeleni predstavuje podľa zákona č. 66/2009 Z.z. nevyhnutný predpoklad vzniku
práva zodpovedajúceho právu vecného bremena na strane žalovaného, žalobca súdu vytkol, že si
nesplnil povinnosť v odôvodnení rozsudku dôsledne odôvodniť vznik vlastníckeho práva a platnosť
každého následného transakčného úkonu, ktorým malo dochádzať k prevodu vlastníckeho práva
k „PKO Anička“ z právneho predchodcu na žalovaného - ako nevyhnutého predpokladu priznania

existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu žalovanému. Zopakoval, že hospodárska zmluva
je absolútne neplatná, na jej základe nemohlo dôjsť k platnému prevodu správy národného majetku
na Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice, a je nutné uzatvoriť, že Záhradnícky a sadovnícky
podnik mesta Košice nikdy platne správu národného majetku nad lokalitou „PKO Anička“ nezískal.
Keďže Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice platne nezískal lokalitu „PKO Anička“ ako

súčasť štátneho socialistického vlastníctva do správy národného majetku, nemohol ani platne prevádzať
správu tohto národného majetku na iné socialistické organizácie. Súdu vytkol, že „PKO Anička“ ako
vec v právnom zmysle nevymedzil, následne úplne opomenul ustáliť moment vzniku vlastníctva k
tejto veci na strane právneho predchodcu žalovaného. Preto je právna úvaha súdu v tomto smereabsolútne nedostatočná a vykazuje zásadné medzery v posúdení príslušných krokov týkajúcich sa
nadobudnutia/prevodu „PKO Anička“. Aj z tohto dôvodu rozsudok trpí podľa tvrdenia žalobcu vadou
arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti, predstavujúcou naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.

1 písm. b) CSP. Po citácii § 1 ods.1 a 2, § 4 ods.1 zákona č. 66/2009 Z.z., § 2 ods. 7, § 14 ods.
1 zákona č. 138/1991 Zb. žalobca vyjadril názor, že aplikačný rozsah zákona je daný iba v prípade,
ak verejná zeleň prešla do vlastníctva obce, lebo ak sa má aplikovať § 1 ods. 2 je nevyhnutné,
aby ku dňu 1.5.1991 existovala verejná zeleň, ktorá musí byť spôsobilým predmetom občiansko-
právnych vzťahov, teda musí sa jednať o samostatnú vec v právnom slova zmysle, a preto žalovaný

mal predložiť právoplatné územné, stavebné a kolaudačné rozhodnutie, čo sa nestalo. Žalobca opäť
akcentoval, že žalovaným predložené dokumenty nie sú pre účel vymedzenia stavby dostatočne určité,
keďže umiestnenie lokality „PKO Anička“ v rozhodnom čase konca 80tych rokov dvadsiateho storočia
vôbec neidentifikujú. Zdôraznil v tejto súvislosti, že v liste zo dňa 31.10.1983 sa uvádza, „že pôvodné
rozhodnutie riešilo iba správu a nie majetkovoprávne vysporiadanie, ktoré doteraz nebolo riešené a
uvedené pozemky sú do dnešného dňa v súkromnom vlastníctve“ az ďalšieho textu listu vyplýva, že

vlastnícke vzťahy predmetného pozemku neboli riešené a na parcele č. 6651 kat. územie Košice -
Sever nie je založený list vlastníctva. Podľa názoru žalobcu tvrdenie žalovaného, že verejná zeleň v
lokalite H. vznikla už pred rokom 1990 jeho vysadením, sa tak nikdy nepodarilo žalovanému preukázať,
žalovaný žiadnym listinným dôkazom nepreukázal, že PKO Anička bol už pred rokom 1990 verejnou
zeleňou a stavbou, lebo do roku 1991 bol PKO Anička poľnohospodárskym pozemkom a nie verejnou

zeleňou ani stavbou. Vo vzťahu k lokalite „PKO Anička“ nebolo stotožnené vykonanie takých prác, ktoré
by bolo možné považovať za vytvorenie samostatnej veci v právnom slova zmysle. Žalobca mal za to,
že úpravy tejto lokality „PKO Anička“ neboli vykonané v takej miere, aby zmenila svoj charakter prírodou
vytvorenéhoúzemia.Zalesnenietohtoúzemiaexistovaloeštepredakýmikoľvekaktivitamirealizovanými
právnym predchodcom žalovaného. Žalobca mal za to, že vo veci mal právny predchodca žalovaného

realizovať len výhradne administratívno- technické úkony týkajúce sa príslušného územia. Žalovaný na
tomto území ľudskou činnosťou nevytvoril novú samostatnú vec. Pre jednoznačné identifikovanie „PKO
Anička“ ako samostatnej veci bolo potrebné v čase jej údajného vzniku ju individualizovať a určiť kde
končí pozemok a kde začína takáto stavba. Poukazom na uvedené žalobca znovu tvrdil, že verejná
zeleň nemohla ku dňu 1.5.1991 prejsť do vlastníctva obce, lebo bola zavedená až všeobecne záväzným

nariadením Mesta Košice č. 2/1992 o zakladaní, údržbe a správe zelene, ktoré nadobudlo účinnosť
19.12.1991, ktoré na základe protestu prokurátora bolo zrušené. Podľa názoru žalobcu protestom
prokurátora žalobca preukázal, že „verejná zeleň“ v lokalite H. mala vzniknúť až 19.12.1991, územie
označované ako „PKO Anička“ nie je stavbou/parkom, ku ktorej by mohol nadobudnúť vlastníctvo
žalovaný. Dodal, že ak k 1.7.2009 neexistovalo jednoznačné určenie, na ktorých presne špecifikovaných

pozemkochsavtentodeňnachádzaalebonenachádza„verejnázeleň“(deňúčinnostizákonač.66/2009
Z.z.), tak táto skutočnosť nie je spôsobilá vyvolať právne účinky. Tvrdil, že nemožno vzťahovať § 4 ods.
1 zákona č. 66/2009 Z.z. v časti vzniku vecného bremena ex lege na objekt kategórie „verejná zeleň“.
Zdôraznil, že opatrenia uvedené v § 4 ods.1 zákona č. 66/2009 Z.z. nemožno vôbec ex lege aplikovať
primerane na objekty spadajúce pod kategóriu verejnej zelene podľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z.,

alebo v prípade, aby bolo možné aplikovať § 4 ods. 1 na objekty kategórie verejná zeleň, je nutné, aby
tomu predchádzal zápis príslušného práva obce (mesta) zodpovedajúceho vecnému bremenu v katastri
nehnuteľností.

8.2. Právne posúdenie súdu označil žalobca za nesprávne aj s argumentom, že v prípade pozemkov, na

ktorýchbymalovzniknúťvecnébremenopreumiestnenieverejnejzelene,súdodvodilširšíakoprípustný
rozsah povinností na strane vlastníkov takýchto pozemkov, než pri iných stavbách podľa § 1 ods. 1
zákonač.66/2009Z.z.,hociextenzívnyvýkladustanovenízákonač.66/2009Z.z.niejeprípustný,keďže
sa jedná o jednostranný zásah/obmedzenie vlastníckeho práva štátnou mocou, a teda tiež čiastkové
povinnosti tvoriace obsah vecného bremena podľa § 4 ods.1 zákona č. 66/2009 Z.z. je nutné vykladať

zužujúco a pri zohľadnení princípu proporcionality. Súdu vytkol absenciu presvedčivej a jasnej právnej
úvahy, z ktorej by bolo zrejmé, že vzhľadom na zistený skutkový stav vzniklo zo zákona vecné bremeno
podľa § 4 z. č. 66/2009 Z. z., ktoré by nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za vstup verejnosti
na dotknuté pozemky vylúčilo. Z rozhodnutia súdu žalobca nemal za zrejmé, ako sa z nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia stal nárok na osobitnú náhradu vyvodenú zo zákona č. 66/2009 Z.z.. Takýto

záver súdu považuje žalobca za nesprávny tvrdiac, že pri budovách kategórie verejná zeleň nedochádza
na základe § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z.z. ku vzniku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
zo zákona. Ak by tomu aj tak bolo, nemožno v prípade vzniku takéhoto práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu akceptovať pravidlo o tom, že pre dotknuté subjekty v takom prípade vznikla jednorazovánáhrada momentom účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z.. Pri objektoch majúcich charakter verejnej zelene
chýbali v čase ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. také verejne dostupné a presné informácie, ktoré
by umožňovali ustáliť rozsah verejného zásahu v podobe vzniku vecného bremena.

8.3. Aj právny záver súdu, že v danom prípade odplata za zriadenie vecného bremena má povahu
jednorazového plnenia, považoval žalobca za nesprávny. Mal za to, že pre objekty spadajúce pod
kategóriu verejná zeleň podľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z., právo na jednorazovú odplatu za
zriadenie vecného bremena vzniká až momentom zápisu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu

v katastri nehnuteľností. Uvedené plne korešponduje s požiadavkou „právo patrí bdelým“. V čase
vstupu zákona č. 66/2009 Z.z. do účinnosti umožňoval citovaný § 3 ods. 3 písm. c) zákona č. 66/2009
Z.z. získať finančnú náhradu za pozemok, na ktorom sa mala nachádzať stavba, ktorej usporiadanie
vzťahov spadalo pod zákon č. 66/2009 Z.z. - teda za pozemok, pre ktorý až do vykonania pozemkových
úprav malo v prospech obce vzniknúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu. V prípade, ak by bol
prijatý výklad s poukazom na zákon č. 66/2009 Z.z. prezentovaný prvoinštančným súdom, tak by sa

vlastník dotknutého pozemku mal obohatiť v zásade dvakrát za to isté. Najprv by mu mala svedčať
zo zákona jednorazová náhrada za vzniknuté právo zodpovedajúce vecnému bremenu a následne po
vykonaní pozemkových úprav mohol vlastník takéhoto pozemku opakovane obdržať finančnú náhradu
za pozemok. Žalobca preto navrhol právne posúdiť vec tak, že za obmedzenie podľa § 4 ods. 2 zákona
č. 66/2009 Z.z. patrí dotknutým osobám opakujúca sa náhrada a právo na jednorazovú náhradu môže

pri objektoch v kategórii verejná zeleň podľa § 1 ods. 2 zákon č. 66/2009 Z.z. vzniknúť až momentom
zápisu príslušného práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.
v katastri nehnuteľností. V prípade, ak by malo vzniknúť právo na jednorazovú náhradu zo zákona, mal
za to, že k uvedenému mohlo dôjsť až po účinnosti novelizácie zákona č. 66/2009 Z.z. zákonom č.
257/2022 Z. z., teda ku dňu 1.9.2022.

8.4. Žalobca súdu vytkol tiež to, že nesprávne posúdil námietku premlčania vznesenú žalovaným a
nezaoberal náležite sa otázkou, či premlčanie nie je v rozpore s dobrými mravmi, zvlášť ak vecné
bremeno k „PKO Anička“ nebolo zapísané do katastra nehnuteľností, hoci to zákon č. 66/2009 Z. z.
výslovne odkazuje. Tvrdil, že v prípade, ak by aj vo veci vzniklo právo na jednorazovú náhradu za

obmedzujúce opatrenia podľa zákona č. 66/2009 Z.z. , tak takéto právo v čase podania žaloby nebolo
premlčané.

9. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 až § 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 až § 358 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1
a contrario CSP v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadísk odvolaním uplatnených
odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok je v jeho

napadnutej časti vecne správny, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. Rozsudok
vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie zastavil konanie o zaplatenie nad sumu 467,52 € s úrokom
z omeškania 5 % ročne počnúc dňom 7.8.2020 nebol odvolaním napadnutý, v tejto časti rozsudok
nadobudol právoplatnosť v zmysle § 367 ods. 2 a ods. 3 CSP, a preto nebol v odvolacom konaní
preskúmavaný.

11. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, t.j. že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP odvolací súd uvádza, že inou vadou
sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod
§ 365 ods. 1 písm. a), b), c) CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania

formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

13. Odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie jenesprávne, t.j. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je
nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového
zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych

(v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie
nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP
(dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to vzhľadom na

to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,

event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.

14. K odvolaciemu dôvodu upravenému v § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval síce správny predpis, ale nesprávne ho vyložil,
príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval a z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

15. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov nie
je naplnený.

16. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie

skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia
procesných práv, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ani vady, ktoré sa
týkajú procesných podmienok konania.

17. Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvoinštančného rozhodnutia, a preto
sa v súlade s § 387 ods. 2 CSP obmedzuje na konštatovanie správnosti týchto dôvodov. Žalobca v
odvolaní v podstatnej časti už len opakuje argumenty uvádzané v konaní pred súdom prvej inštancie,
s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, a preto jeho odvolacie

námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať
iné závery. Odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom
konania. Poukazom na obsah odvolacích námietok žalobcu dodáva, že žalobca vo svojom odvolaní
neuviedol žiadne také relevantné skutočnosti ani námietky, ktoré by spochybnili vecnú správnosť
napadnutej časti rozsudku a odôvodnili iné rozhodnutie o žalobe žalobcu, než ako rozhodol súd prvej

inštancie, a preto len na zdôraznenie správnosti rozsudku odvolací súd uvádza nasledovné:

18. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvej
inštancie o vzniku vecného bremena v prospech žalovaného k pozemkom v podielovom spoluvlastníctve
žalobcu, na ktorých sa nachádza park H., v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., za ktoré žalobcovi

patrí jednorazová náhrada a túto si mohol uplatniť do troch rokov od účinnosti zákona, t.j. do 1.7.2012.
Rovnako sa odvolací súd stotožňuje aj so záverom súdu o dôvodne vznesenej námietke premlčania
žalobou uplatneného nároku zo strany žalovaného. Aj podľa posúdenia odvolacieho súdu z obsahu
spisu nevyplynuli žiadne také okolnosti, pre ktoré by sa na takto vznesenú námietku premlčania nemalo
prihliadať.

19. Súd svoje úvahy, ako dospel k vyššie uvedeným záverom, vrátane záveru, že na dotknutých
pozemkoch sa nachádza povolená stavba - park H. v zmysle § 43a zák. 50/1976 Zb. a nejde teda o
verejnú zeleň, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkovýstav, právne predpisy, ktoré aplikoval a judikatúru z ktorej vychádzal. Tieto úvahy sú vecné, správne,
niet v nich žiadneho logického rozporu a odvolací súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje a na tomto
mieste ich neopakuje.

20. Podstatou odvolacích námietok žalobcu je nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie,
keď aplikoval v prejednávanej veci zák. č. 66/2009 Z.z., ktorý sa podľa neho na prejednávanú vec
nevzťahuje, pretože k pozemkom v ich podielovom spoluvlastníctve nevzniklo vecné bremeno, keďže na
nich nie je žiadna stavba. Argumentuje tým, že na dotknutých pozemkoch je verejná zeleň a vo vzťahu

k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň (§ 1 ods. 2 zák. 66/2009 Z.z.), nevzniklo vecné
bremeno podľa § 4 ods. 1 cit. zák., ktoré vzniklo iba k pozemkom zastavaným stavbami v zmysle § 1
ods. 1 cit. zákona. Uplatňuje si preto vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného, ktoré vzniká
užívaním ich pozemkov bez právneho dôvodu a bez akejkoľvek finančnej úhrady. Pre prípad, že by
odvolací súd mal za to, že park H. je stavbou, argumentuje tým, že nejde o stavbu povolenú, pretože
žalovaný nepredložil územné rozhodnutie, ani stavebné povolenie, či kolaudačné rozhodnutie. Nakoniec

argumentuje tým, že aj keby išlo o priznanie náhrady za vzniknuté vecné bremeno, táto nie je premlčaná.

21. Všetky tieto skutočnosti uvádzal žalobca už v konaní na súde prvej inštancie a na všetky tieto
námietky súd prvej inštancie dal náležitú odpoveď v odôvodnení rozsudku, s ktorým sa odvolací súd v
plnom rozsahu stotožňuje, odkazuje naň a na tomto mieste ho neopakuje.

22.Nazdôraznenievecnejsprávnostinapadnutéhorozsudkuakodvolacímnámietkamžalobcuodvolací
súd uvádza nasledovné:

23. So zreteľom na predmet konania, ktorým je peňažný nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného

obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka uplatnený (o.i.) s argumentom, že vecné
bremeno podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. k dotknutým pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná
zeleň, nevzniklo, súd prvej inštancie správne vychádzajúc zo záveru, že žalovaný nadobudol stavbu -
park H. v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. na základe delimitačného protokolu a hospodárskej zmluvy z roku
1983, náležite skúmal, či k pozemkom v podielovom spoluvlastníctve žalobcu vzniklo vecné bremeno v

zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. a z vykonaného dokazovania správne uzavrel, že na dotknutých pozemkoch
sa nachádza park H., slúžiaci na športovorekreačné využitie, ktorý je inžinierskou stavbou - oddychovým
parkom podľa § 43a ods. 3 písm. p/ zák. č. 50/1976 Zb. Ide teda o stavbu v zmysle § 1 ods. 1 zák.
č. 66/2009 Z.z., z vykonaného dokazovania súd správne uzavrel, že ide o stavbu povolenú, a preto k
pozemkom pod touto stavbou vzniklo v prospech žalovaného vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 zák. č.

66/2009 Z.z.. Zároveň súd správne vychádzal z úsudku, že v prípade, že by park Anička nebolo možné
považovať za stavbu v zmysle § 1 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., ale išlo by o verejnú zeleň podľa § 1
ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z., aj k pozemkom podľa § 1 ods. 2, teda k pozemkom, na ktorých je verejná
zeleň a prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, vzniklo zákonné vecné bremeno podľa
§ 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z..

24. Aj podľa názoru odvolacieho súdu primeranú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. na pozemky podľa § 1
ods. 2 nemožno zúžiť iba na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, keďže zákon nevylučuje
zriadenie zákonného vecného bremena aj k pozemkom podľa § 1 ods. 2 cit. zákona. Usporiadaním
vlastníckych vzťahov v zmysle § 2 zák. č. 66/2009 Z.z. je poskytnutie náhradného pozemku vlastníkovi

pozemku pod stavbou zámennou zmluvou alebo usporiadanie v konaní o pozemkových úpravách. Do
času takéhoto definitívneho usporiadania vlastníckych vzťahov však zákonodarca usporiadal vlastnícke
vzťahy k pozemkom v zmysle § 1 ods. 1, 2 cit. zák. tak, že k nim zriadil v zmysle § 4 cit. zák. vecné
bremeno. Niet žiadneho rozumného dôvodu, prečo by do času trvalého usporiadania vlastníckych
vzťahov nemalo vzniknúť zákonné vecné bremeno aj k pozemkom v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009

Z.z. a prečo by mal vo vzťahu k nim existovať odlišný režim oproti pozemkom podľa § 1 ods. 1 cit.
zák. Keďže zákonodarca v § 1 ods. 2 cit. zák. upravil primerané použitie zákona aj na pozemky, na
ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, postavil ich tak na roveň pozemkov,
na ktorých sa nachádzajú stavby v zmysle § 1 ods. 1 cit. zák., a teda niet dôvodu pre iný režim
pozemkov, na ktorých sa nachádza verejná zeleň oproti pozemkom, na ktorých sa nachádza stavba.

Aj vo vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, teda vzniklo po splnení ostatných
zákonom stanovených podmienok zákonné vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 cit. zák., ako to správne
uzavrel súd prvej inštancie.25. Uvedenú otázku v skutkovo obdobných veciach riešil Krajský súd v Košiciach, napr. v senáte v
rozsudku zo dňa 13. septembra 2022 sp.zn. 6Co/78/2022, kde predmetom konania bola náhrada za
užívanie pozemkov, na ktorých sa nachádza Borovicový háj a tento je verejnou zeleňou. Odvolací súd

uzavrel, že vo vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň (v prípade veci sp. zn.
6Co/78/2022 Borovicový háj), vzniklo zákonné vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009
Z.z. v spojení s ust. § 1 ods. 2 cit. zák., keďže v konaní bol preukázaný prechod tohto Borovicového
hája do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu príslušným delimitačným protokolom. Uzavrel teda,
že po splnení zákonných podmienok vzniká vecné bremeno do konečného usporiadania vlastníckych

vzťahov aj k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejné zeleň s poukazom na § 1 ods. 2 cit. zák.

26. Na tomto závere zotrval Krajský súd v Košiciach aj v rozsudku zo dňa 14. mája 2024 sp.zn.
6Co/21/2024, a to vo veci týkajúcej sa „parku Anička“, t.j. v prípade, že nejde o pozemok, na ktorom
je verejná zeleň, ale pozemok zastavaný stavbou v zmysle § 1 ods. 1 cit. zák., keď (o.i.) a v ktorej
uzavrel, že aj keď žalovaný nepredložil územné rozhodnutie, stavebné povolenie ani kolaudačné

rozhodnutie, je možné prijať záver o tom, že stavba parku H. bola povolenou, teda vybudovanou
na základe administratívneho rozhodnutia, vzhľadom na skutočnosť, že na pozemkoch v podielovom
spoluvlastníctve žalobcu sa nachádza oddychový park, ktorý je inžinierskou stavbou podľa § 43a ods.
3 písm. p/ stavebného zákona. Verejná zeleň bola od roku 1968 plánová ako súčasť stavby PKO
Anička s následnou postupnou realizáciou jeho usporiadania ako objektu určeného na oddychovú a

športovú činnosť. Následne o stavbe J. H. hovoria aj ďalšie listiny predložené žalovaným, na ktoré
odkázal súd prvej inštancie a verejná zeleň bola súčasťou areálu parku, kde sa nachádzajú aj pozemky
v podielovom spoluvlastníctve žalobcov. Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ rozhodnutím z 1.9.1975
bolo povolené uviesť do trvalého užívania detské ihrisko na Aničke, ktoré bolo súčasťou PKO, niet
dôvodu sa domnievať, že išlo o súčasť vopred nepovolenej stavby - parku Anička. Aj toto rozhodnutie

preto nepriamo preukazuje oprávnenosť výstavby PKO Anička tak, ako k tomuto záveru správne dospel
aj súd prvej inštancie. Naviac zákon č. 66/2009 Z.z. v § 1 stanovuje na aplikáciu tohto zákona len
dve podmienky: 1/ musí ísť o pozemok pod stavbou vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného
celku a zároveň 2/ stavba prešla do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných
predpisov (napr. zákon č. 138/1991 Zb. - delimitáciou zo štátu na obec). Iné podmienky nie sú v

danom ustanovení stanovené, teda podmienkou nie je ani vydanie stavebného povolenia na stavbu
či kolaudačného rozhodnutia (obdobne rozsudok KS Žilina sp. zn. 30S/54/2016 zo dňa 13.6.2017,
sp.zn. 5Co/92/2019 zo dňa 26.11.2019). Zmyslom uvedeného zákona totiž bolo usporiadať vlastnícke
vzťahy práve k stavbám a iným objektom, ktoré povolené a skolaudované podľa stavebných predpisov
neboli, pretože boli postavené na cudzích pozemkoch (nepatriacich obci, vyššiemu územnému celku). S

poukazom na vyššie uvedené je správny záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého na pozemkoch v
spoluvlastníctve žalobcov je umiestnený park H., ktorý je povolenou inžinierskou stavbou - oddychovým
parkom podľa § 43a ods. 3 písm. p/ stavebného zákona, preto k pozemkom pod touto stavbou v
spoluvlastníctve žalobcov vzniklo v súlade s § 4 ods. 1 zákon č. 66/2009 Z.z. dňom 1.7.2009 zákonné
vecné bremeno, obsahom ktorého je právo držať a užívať tieto pozemky. Pre úplnosť odvolací súd

pripomína, že Krajský súd v Košiciach rozhodol v skutkovo a právne obdobných veciach iných žalobcov
proti tomu istému žalovanému vo vzťahu k pozemkom, ktoré sú súčasťou parku Anička, aj vo veci
sp.zn. 6Co/197/2022 (rozsudkom z 21.2.2023), sp.zn. 6Co/78/2023 (rozsudkom z 20.6.2023) a sp.zn.
6Co/133/2022 (rozsudkom z 8.8.2023).

27. V korelácii s uvedeným odvolací súd vyhodnotil ako správny záver súdu prvej inštancie, že žalovaný
neužíva pozemky bez právneho dôvodu, ale užíva ich titulom zákonného vecného bremena a žalobcovi
tak nebolo možné priznať nárok titulom užívania týchto pozemkov bez právneho dôvodu v zmysle § 451
Občianskeho zákonníka.

28. Podľa posúdenia odvolacieho súdu prvoinštančný súd správne pri posudzovaní nároku žalobcu
vychádzal z premisy, že pokiaľ ide o charakter náhrady za zákonné vecné bremeno v zmysle zák.
č. 66/2009 Z.z., samotný zák. č. 66/2009 Z.z. neobsahuje úpravu priznávania náhrady za zriadenie
vecného bremena.

29. Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Košiciach až na kolégiu dňa 6.4.2022 zaujalo k otázke
náhrady podľa zák. č. 66/2009 Z.z. stanovisko, v zmysle ktorého aj v prípade náhrady za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva podľa zák. č. 66/2009 Z.z. patrí jednorazová náhrada a tá patrí lenvlastníkovi pozemku v čase vzniku vecného bremena, pričom vychádzalo v tom čase už z ustálenej
rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR.

30. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§
421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako
judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo
viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ

nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali (3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 21/2017).

31. Ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v otázke priznávania jednorazovej náhrady za
zákonné vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., ktorá vzniká tomu, kto bol vlastníkom

zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t. j. 1.7.2009, pričom sa premlčuje v lehote troch rokov,
predstavujú rozhodnutia sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26.8.2019, ako aj sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo
dňa 30.11.2020, ktoré vychádzajú z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa
14.4.2016 (R 73/2016) a sp. zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24.3.2016, ktoré sa týkali priznávania primeranej
náhrady za zariadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a

nebytových priestorov a konštatovali, že v nich vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný
aj na priznávanie primeranej náhrady za zariadenie vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.z..
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/17/2019 odvoláva na akceptovanie
vyššie uvedenej judikatúry ústavným súdom, napr. v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012 a v rozhodnutí
sp. zn. IV. ÚS 539/2020 zo dňa 28.10.2020, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu NS

SR sp.zn. 2Cdo/194/2018, keď jeho závery nepovažoval za arbitrárne. Aj proti rozhodnutiu Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 bola podaná ústavná sťažnosť, ktorá bola rozhodnutím ÚS SR sp.
zn. III. ÚS 537/2021 zo dňa 30.09.2021 odmietnutá pri rešpektovaní princípu subsidiarity, lebo o veci
sťažovateľov prebieha konanie pred všeobecnými súdmi, spor nebol právoplatne rozhodnutý.

32. Ohľadne otázky priznávania náhrady za vecné bremeno podľa zák. č. 66/2009 Z.z. rozhodovacia
prax dovolacieho súdu konzistentne vo svojich rozhodnutiach preferuje priznanie jednorazovej náhrady
(por.rozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.1Cdo171/2021z27.októbra2021asp.zn.1Cdo99/2019
z 26. januára 2022, ktoré odkazujú v tejto otázke na rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Cdo/17/2019, teda obe
vychádzajú z jednorazovej náhrady, alebo sp.zn. 2Cdo/151/2020 zo dňa 31.3.2022).

33. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30. novembra 2020 najvyšší súd
uviedol nasledovné: „17/ Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že mu nie je
známe rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré by meritórne riešilo náhradu za vecné bremeno vzniknuté
podľa zákona č. 66/2009 Z.z.. V tejto súvislosti však dovolací súd poukazuje na uznesenie najvyššieho

súdu z 26. augusta 2019, sp. zn. 2Cdo/194/2018, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal aj správnosťou
vyriešenia právnej otázky „či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle
zákona č. 66/2019 Z. z., má nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva
vo forme pravidelných platieb primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia vo výške
ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a či

existuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za
obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.
z. vo forme opakujúceho sa plnenia“ (bod 35.) a následne uviedol: „36. Obdobnú „dovolaciu otázku“
už najvyšší súd riešil v rozsudku z 24. marca 2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako aj v rozsudku zo
14. apríla 2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie

vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z.z. o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z.z.“). 37. Vyslovený právny
názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena
podľa zákona č. 66/2009 Z.z.. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009
Z.z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam

vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne
približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z.z.. Svedčí o tom
nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia. 38. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. ak nemá
vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo,vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkovi stavby dňom účinnosti tohto
zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je
držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o

stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší
územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností
je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému
bremenu. 39. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. vlastník pozemku pod stavbou je povinný
strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania úprav v príslušnom katastrálnom

území. 40. Uvedené ustanovenia označili oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a užívať
pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné bremeno a v poznámkach pod čiarou
odkazuje na § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka. Ide však o verejnoprávne obmedzenie
vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale
druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému celku a obmedzenie vlastníckeho
práva je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú predovšetkým cestné komunikácie, materské

školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné zariadenia, ktoré boli vybudované pred rokom
1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob, ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k
pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo
vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené
právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského režimu a zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009

Z.z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch. 41. Tak ako
zákon č. 182/1993 Z.z., ani zákon č. 66/2009 Z.z. expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno
vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí, sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj
keď zákon č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za
náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s

tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno
odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj
zo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo/89/2008).
42. I v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná

náhrada namieste. Všeobecné súdy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že
vlastníkom pod stavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada
podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a
vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu (rozsudok Krajského súdu v
Trnave,sp.zn.10Co/134/2012,uznesenieKrajskéhosúduvPrešove,sp.zn.19Co/198/2014,uznesenie

najvyššieho súdu, sp. zn. 4MCdo 2/2014). 43. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným
súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5
zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku
dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods.
1 zákona č. 66/2009 Z.z.. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky,

t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru
s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a
nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak
ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet
žiadnych presvedčivých argumentov“.

34. Zodpovedaniu otázky, či v prípade, ak vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vzniknuté
podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa platných
právnych predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, má byť táto náhrada
vo forme opakujúceho sa alebo jednorazového plnenia, sa venoval Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí

sp. zn. 5Cdo/175/2019 zo dňa 27.4.2022. Odkázal pritom na závery rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/26/2014,
3Cdo/49/2014 a 8Cdo/17/2019, v ktorých bola riešená otázka náhrady za zákonné vecné bremeno v
zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. so záverom, že právo na náhradu pri zriadení vecného bremena podľa
§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého
pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona.

35. Týmito vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo prekonané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4MCdo/2/2014 z 23. apríla 2015, ktoré vychádzalo zo záveru, že náhradu za nútené obmedzenievlastníckeho práva možno priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych
vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 zákona č. 66/2009 Z.z..

36. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie teda vychádza z ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu. Odvolací súd sa od ustálenej rozhodovacej praxe, ako bola vyššie popísaná, v tejto
prejednávanej veci nemá dôvod odkloniť.

37. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu o rozdielnom charaktere vecného bremena v zmysle

zákona č. 182/1993 Z.z. a v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že
tieto argumenty uvádzané žalobcom boli predostreté aj v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej
Bystrici pod sp. zn. 17Co/157/2018, z ktorého rozsudok bol predmetom dovolacieho prieskumu pod
sp. zn. 5Cdo/175/2019, v ktorom najvyšší súd uviedol (viď ods. 20. odôvodnenia), že vecné bremeno
vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z.z. treba pokladať vzhľadom na konštrukciu § 2 ods. 1, 2 cit.
zák. za nútené obmedzenie vlastníkov síce na dlhý, ale zo zákona vopred určiteľný čas a jednorazová

náhrada zohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníka pozemku pri ustálení výšky
tejto náhrady, pričom túto argumentáciu o rozdielnom charaktere vecného bremena v zmysle zákona č.
182/1993 Z.z. a v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. najvyšší súd nepovažoval za relevantnú pre priznanie
opakovanej náhrady za zriadenie vecného bremena.

38. Vychádzajúc zo záveru, že žalobcovi vznikol nárok na jednorazovú náhradu dňom účinnosti
zákona č. 66/2009 Z.z., ktorá sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 101
Občianskeho zákonníka a vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania, súd prvej inštancie
vecne správne rozhodol, pokiaľ žalobu zamietol. Ani odvolací súd z obsahu spisu nezistil žiadne
okolnosti, pre ktoré by na takto vznesenú námietku premlčania nemal prihliadať, nakoľko žalobcom

tvrdené okolnosti známe súdu zo spisu, ani odvolací súd nepovažoval za také, pre ktoré by súd bez
ďalšieho nemal prihliadnuť na vznesenú námietku premlčania. Žalobca v priebehu konania pred súdom
prvej inštancie vo svojej argumentácii podľa zistenia odvolacieho súdu vo vzťahu k ním tvrdenému
rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi nenamietal a nepreukazoval také špecifické
okolnosti, pre ktoré by bolo možné odoprieť žalovanému výkon práva namietať premlčanie uplatneného

nároku. Vo svojej argumentácii ani v odvolaní neuviedli žiadnu výnimočnú skutočnosť, pre ktorú by
žalovaným vznesená námietka premlčania mala byť v rozpore s dobrými mravmi. Okolnosti, ktoré
uvádza žalobca v odvolaní, sa týkajú veľkej skupiny vlastníkov pozemkov, ktoré viedli k prijatiu zákona
č. 66/2009 Z.z. s cieľom vysporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom a nejde teda o také výnimočné
okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že vznesená námietka premlčania je uplatnená v rozpore

s dobrými mravmi. Správne preto súd postupoval, ak vychádzajúc z úsudku, že vznesenie námietky
premlčania žalovaným nie je s dobrými mravmi, túto vyhodnotil ako dôvodnú a

39. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku II. ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane výroku III. o trovách prvoinštančného konania.

40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný, nemá preto nárok
na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania
úspešnému žalovanému. Žalovanému však trovy odvolacieho konania preukázateľne nevznikli, preto

odvolací súd stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

42.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).