Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. apríl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/13/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116882696
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:5116882696.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek

senátu JUDr. Marty Šašinkovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobkyne: G. R., narodená
XX.XX.XXXX, bytom V. N. A. XXXX/X, XXX XX L. U.É. G., zastúpenej: Ž. Č., narodená XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX A. XXX proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824
96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.
r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o určenie, že zmluvy sú bezúročné
a bez poplatkov a o určenie neplatnosti rozhodcovských zmlúv, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I č. k. 25Cb/158/2017 - 322 zo dňa 15.11.2022 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 25Cb/158/2017 - 322 zo dňa
15.11.2022 v celom rozsahu p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. určil, že Zmluva o revolvingovom úvere č.
195508 - 32018 z 27.06.2014 a Zmluva o revolvingovom úvere č. 204095 - 45220 z 22.10.2014 sú
spotrebiteľskými zmluvami a sú bezúročné a bez poplatkov. Vo výroku II. súd určil, že Rozhodcovská
zmluva č. 195508 - 32018 z 27.06.2014 a Rozhodcovská zmluva č. 204095 - 45220 z 22.10.2014 sú

neplatné a vo výroku III. rozhodol, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala
vydania rozhodnutia, ktorým súd určí, že Zmluva o revolvingovom úvere č. 19550832018 z 27.06.2014
a Zmluva o revolvingovom úvere č. 204095-45220 z 22.10.2014 sú spotrebiteľskými zmluvami a
sú bezúročné a bez poplatkov a určí, že Rozhodcovská zmluva č. 195508-32018 z 27.06.2014 a

Rozhodcovská zmluva č. 204095-45220 z 22.10.2014 sú neplatné.

3. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že žalobkyňa v právnom postavení dlžníka a žalovaný
v právnom postavení veriteľa uzatvorili dňa 27.06.2014 Zmluvu o revolvingovom úvere č. 195508 -
32018 (ďalej tiež len ako „úverová zmluva 1“), na základe ktorej bolo v čl. 1 bod 1.1 ustanovené, že
veriteľ poskytne dlžníkovi na účely jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky v dohodnutej výške
6.624,00 EUR. Dlžník sa zaviazal splatiť veriteľovi úver v 48 mesačných splátkach vo výške 138,00 EUR

splatných podľa splátkového kalendára (č. l. 2 bod 2.1 úverovej zmluvy 1). Za poskytnutie úveru sa dlžník
zaviazal zaplatiť veriteľovi odmenu, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru a ktorá predstavovala
sumu 4.624,00 EUR a bola splatná ku dňu poskytnutia úveru. (čl. 4 bod 4.1 úverovej zmluvy 1). V
zmysle čl. 8 bod 8.1 úverovej zmluvy 1 bolo stanovené, že zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú s tým,že revolving sa uskutočňuje automaticky. Ďalej nebolo sporné, že žalobkyňa a žalovaný uzatvorili dňa
27.06.2014 Rozhodcovskú zmluvu č. 195508 - 32018 (ďalej tiež len ako „rozhodcovská zmluva 1“).
Nebolo sporné, že žalobkyňa v právnom postavení dlžníka a žalovaný v právnom postavení veriteľa

uzatvorili dňa 22.10.2014 Zmluvu o revolvingovom úvere č. 204095 - 4520 (ďalej tiež len ako „úverová
zmluva 2“), na základe ktorej bolo v čl. 1 bod 1.1 ustanovené, že veriteľ poskytne dlžníkovi na účely
jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky v dohodnutej výške 12.138,00 EUR. Dlžník sa zaviazal
splatiť veriteľovi úver v 42 mesačných splátkach vo výške 289,00 EUR splatných podľa splátkového
kalendára (č. l. 2 bod 2.1 úverovej zmluvy 2). Za poskytnutie úveru sa dlžník zaviazal zaplatiť veriteľovi

odmenu, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru a ktorá predstavovala sumu 8.138,00 EUR a bola
splatná ku dňu poskytnutia úveru. (čl. 4 bod 4.1 úverovej zmluvy 2). V zmysle čl. 8 bod 8.1 úverovej
zmluvy 2 bolo stanovené, že zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú s tým, že revolving sa uskutočňuje
automaticky. Ďalej nebolo sporné, že žalobkyňa a žalovaný uzatvorili Rozhodcovskú zmluvu č. 204095
- 45220 (ďalej tiež len ako „rozhodcovská zmluva 2“).

4. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa sa v konaní domáhala určenia, že úverová zmluva
1 a úverová zmluva 2 sú spotrebiteľskými zmluvami a sú bezúročné a bez poplatkov a tiež určenia
neplatnosti rozhodcovskej zmluvy 1 a rozhodcovskej zmluvy 2. Žalovaný v rámci procesnej obrany
sporoval, že žalobkyňa nebola pri uzatváraní daných zmlúv v postavení spotrebiteľa, preto jej ochrana,
ktorej sa domáhala žalobou nepatrí. Žalovaný mal za to, že žalobkyňa uzatvorila úverové zmluvy v rámci

svojej podnikateľskej činnosti.

5. Súd prvej inštancie preskúmal úverovú zmluvu 1 uzatvorenú medzi žalobkyňou a žalovaným dňa
27.06.2014, ako aj úverovú zmluvu 2 uzatvorenú medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 22.10.2014, na
základe ktorých boli žalobkyni poskytnuté úvery vo výške 2.000,00 EUR a 4.000,00 EUR a dospel k

záveru, že predložené úverové zmluvy majú formulárový charakter, ktorých obsah žalobkyňa nemohla
nijakým spôsobom ovplyvniť, do takýchto zmlúv len žalovaný doplnil údaje a žalobkyňa mohla zmluvy
prijať buď ako celok , alebo ich odmietnuť. Žalovaný v konaní namietal, pričom sa odvolával na čl. 1 bod 1
úverových zmlúv, že žalobkyňa úverové zmluvy uzatvorila a úver bol poskytnutý na výkon podnikateľskej
činnosti žalobkyne. Okolnosť, že úvery boli poskytnuté žalovaným žalobkyni na výkon podnikateľskej

činnosti však nebola žalovaným nijako preukázaná, pričom dôkazné bremeno o preukázanie tejto
skutočnosti zaťažovalo žalovaného. V tejto súvislosti súd podporne poukázal napríklad na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/14/2017 zo dňa 25.04.2017, v zmysle ktorého „...o spotrebiteľa sa
nejedná iba v tom prípade, ak fyzická osoba ako dlžník pri uzatváraní a plnení zmluvy koná v rámci svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Inými slovami o spotrebiteľský vzťah nejde, ak bol úver

poskytnutý veriteľom fyzickej osobe ako dlžníkovi na účely jeho podnikateľskej činnosti“. Skutočnosť, že
žalobkyňa v danom prípade pri uzatváraní a plnení úverových zmlúv konala v rámci svojej podnikateľskej
činnosti, nebola v konaní preukázaná. Nemožno pritom takýto záver ustáliť len z označenia zmluvných
strán v záhlaví zmlúv a predmetu formulárových úverových zmlúv, ktoré sú predpripravené žalovaným
a nijako neumožňovali zásah do určenia ich obsahu zo strany žalobkyne. Preto aj keď v úverových

zmluvách uzatvorených medzi žalobkyňou a žalovaným bolo uvedené, že úver bol poskytnutý na výkon
podnikateľskej činnosti žalobkyne, mal súd za to, že predmetné úverové zmluvy je potrebné považovať
za zmluvy spotrebiteľské. Súd v tejto súvislosti poukázal aj na to, že takýto účel úverových zmlúv
je vylúčený aj z povahy podnikania žalobkyne, ktorá v danom čase pracovala ako opatrovateľka v
Rakúsku. Preto z obsahu spisového materiálu bolo problematické vyvodiť akékoľvek profesionálne

využitie peňažných prostriedkov žalobkyňou, teda využitie na iný ako spotrebný účel. K záveru o tom,
že nepostačuje, že žalovaný vo formulárovej zmluve uvedie ako predmet zmluvy poskytnutie úveru na
účely výkonu podnikateľskej činnosti žalobkyne, možno dospieť aj aplikáciou ustanovenia § 54 ods.
2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad,ktorýjeprespotrebiteľapriaznivejšívspojenísustanovením§52ods.2Občianskehozákonníka,

v zmysle ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Z obsahu predložených úverových zmlúv je zrejmé, že uvedenie účelu úveru je
uvedené len formálne a v predtlačenej forme, v zmluve nie je nijako špecifikované a konkretizované
o aký konkrétny výkon podnikateľskej činnosti žalobkyne by sa malo v prípade poskytnutia daného

úveru žalobkyni jednať. Súd poukázal na to, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver
bol poskytnutý na výkon podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, majúc za
následok potrebu kvalifikácie úveru na nespotrebiteľský úver, ktorý sa riadi výlučne právnou úpravou
obsiahnutou v Obchodnom zákonníku, a to v danom prípade žalovaného. V zmysle uvedeného mal súdza to, že žalobkyňa ako slabšia strana zmluvného vzťahu má postavenie spotrebiteľa, a to jednak podľa
Občianskeho zákonníka, ako aj v zmysle § 2 písm. a) zákona o SU, nakoľko nebolo preukázané, že by
pri uzatváraní a plnení úverových zmlúv konala v rámci svojho podnikania alebo povolania.

6. V zmysle uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že na úverovú zmluvu 1, ako aj úverovú
zmluvu 2, je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ako
ajustanoveniaospotrebiteľskýchúverochvzmysleZákonaoSU.Povykonanomdokazovanísúddospel
k záveru, že úverové zmluvy neobsahujú všetky náležitosti vyžadované ustanovením § 9 ods. 2 zákona

o SU. Úverové zmluvy neobsahovali údaj o dobe trvania úverových zmlúv a termíne konečnej splatnosti
spotrebiteľských úverov. V tejto súvislosti súd poukázal na čl. 8 bod 8.1 úverových zmlúv, v zmysle
ktoréhoboliúverovézmluvyuzatvorenénadobuneurčitústým,žerevolvingsauskutočňujeautomaticky.
Úverové zmluvy tiež neobsahovali úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú
jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úveru naviazaná, ako aj
časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene sadzby úverov, podmienky a spôsob vykonania tejto

zmeny. Súd mal po vykonanom dokazovaní preukázané, že úverová zmluva 1, ako ani úverová zmluva
2, neobsahujú údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Úverové zmluvy tiež neobsahovali výšku,
počet a termíny splátok istiny, ktoré by boli obsiahnuté priamo v zmluvných dojednaniach úverových
zmlúv. Z predložených úverových zmlúv tak mal súd bez pochybností preukázané, že tieto neobsahovali
zákonom požadované náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f), i), j), k) a y) zákona o SU. Vzhľadom

na uvedený záver o absencii uvedených zákonných náležitostí súd konštatoval, že úverová zmluva 1,
ako aj úverová zmluva 2, sa v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o SU považujú za bezúročné a bez
poplatkov, a teda poskytnuté spotrebiteľské úvery je nutné považovať za bezúročné a bez poplatkov.

7.Sumarizujúcuvedenésúdprvejinštanciedospelkzáveru,žeúverovázmluva1,akoajúverovázmluva

2, sú spotrebiteľskými zmluvami, ktoré v nadväznosti na uvedený záver súd podrobil súdnej kontrole z
hľadiska ich úplnosti, pokiaľ ide o náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona o SU, pričom z obsahu zmlúv
súd zistil, že tieto neobsahovali zákonom požadované náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f), i), j), k) a
y) zákona o SU, v dôsledku ktorých skutočností sa takéto úvery s poukazom na ustanovenie § 11 ods.
1 písm. b) zákona o SU považujú za bezúročné a bez poplatkov.

8. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalobkyňa sa žalobou domáhala aj určenia neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy 1 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 27.06.2014 a neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy 2 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 22.10.2014. Vo vzťahu k
predmetnému určeniu súd uviedol, že otázku existencie naliehavého právneho záujmu bolo nutné

posudzovaťnazáklade§80písm.c)OSP,vzmyslektoréhonávrhomnazačatiekonaniamožnouplatniť,
aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právnyzáujem,atospoukazomnaskutočnosť,žežalobkyňapodalažalobunasúdeštedňa21.01.2016.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetný spor je sporom zo spotrebiteľských zmlúv (úverová
zmluva 1, ako aj úverová zmluva 2), v ktorých žalobkyňa mala postavenie spotrebiteľa a žalovaný

postavenie dodávateľa., pričom treba vychádzať z princípov zvýšenej ochrany spotrebiteľa danej nielen
komunitárnou, ale aj vnútroštátnou právnou úpravou.

9. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané, že Rozhodcovská zmluva č.
195508 - 32018 uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 27.06.2014, ako aj Rozhodcovská

zmluva č. 204095 - 45220 uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 22.10.2014, boli uzatvorené
ako samostatné zmluvy na samostatnej listine, pričom z ich obsahu vyplynulo, že dávali možnosť
riešiť spory vzniknuté z uzatvorených zmlúv o revolvingovom úvere ako pred rozhodcovským, tak
aj pred všeobecným súdom, pričom možnosť výberu ponechávali na žalobcovi. Napriek uvedenému
súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že rozhodcovské doložky uvedené v rozhodcovskej

zmluve 1, ako aj v rozhodcovskej zmluve 2, predstavovali neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53
ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Uvedený záver súd vyvodil z toho, že pokiaľ bola žalobkyňa
ako spotrebiteľka v zmysle rozhodcovských doložiek nútená podrobiť sa rozhodnutiu vopred veriteľom
vo formulári predtlačených zmlúv určených rozhodcovských súdov, nemožno hovoriť o individuálne
dojednanej podmienke spotrebiteľskej zmluvy. Individuálnosť dojednaní nie je závislou od fyzického

oddelenia časti dojednaní od iných, ale v preukázaní možnosti spotrebiteľa ovplyvniť znenie formulárovej
zmluvy predkladanej dodávateľom. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa podpísala
rozhodcovské zmluvy v ten istý deň ako zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru, a teda napriek tomu,
že rozhodcovské doložky sú uvedené na samostatnej listine, ide len o zmluvné dojednanie tvoriacesúčasť úverových zmlúv, ktoré majú formulárový charakter, a ktorých obsah žalobkyňa nemohla nijako
ovplyvniť. Súd konštatoval, že dôkazné bremeno na preukázaní toho, že rozhodcovské zmluvy boli
dojednané individuálne, spočívalo na žalovanom, pričom žalovaný takúto skutočnosť nepreukázal, resp.

ani v konaní netvrdil. V zmysle uvedeného súd dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva zo dňa
27.06.2014 a rozhodcovská zmluva zo dňa 22.10.2014 obsahujú neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia rozhodcovských zmlúv, a teda
sú v zmysle § 53 ods. 5 neplatné, pričom v danom prípade sa jedná o neplatnosť absolútnu, na ktorú
súd prihliada z úradnej povinnosti.

10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP podľa zásady úspechu v
konaní.

11. Proti tomuto rozhodnutiu v celom rozsahu podal odvolanie žalovaný z dôvodu, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie je založené na predčasných skutkových záveroch a na nesprávnom právnom posúdení.

Nesprávnosť záverov súdu je podľa žalovaného predovšetkým v tom, že súd prvej inštancie bez opory v
zákone vychádzal z toho, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o poskytnutí peňažných prostriedkov
z úveru žalobkyni na podnikateľskú činnosť a tiež v tom, že súd prvej inštancie dôsledne nevyhodnotil
všetky dôkazy v súdnom spise.

12. Žalovaný tvrdí, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil, že žalovaný má znášať dôkazné bremeno
o tom, že žalobkyňa skutočne žiadala o úver na podnikateľskú činnosť. Podľa žalovaného žiadny
zákon neurčuje domnienku o tom, že zmluvná strana sa považuje za spotrebiteľa, kým nie je
dokázaný opak. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 9CoCsp/8/2021 - 187, z ktorého
cituje: „Z Občianskeho zákonníka, ani iného predpisu však nevyplýva domnienka, že by sa účastník

zmluvy považoval za spotrebiteľa, pokiaľ dodávateľ nedokáže opak. Takúto domnienku nemožno
vyvodiť ani z § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože toto ustanovenie hovorí o priaznivejšom
výklade spotrebiteľskej zmluvy. Jeho aplikácia tak predpokladá pozitívne zistenie, že určitá zmluva
je spotrebiteľská; nemožno z neho však vyvodiť domnienku, že v pochybnostiach sa každá zmluva
považuje za spotrebiteľskú (m. m. uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 26. marca 2018, č.

k. 26Co/145/2017). V takom prípade sa potom vychádza zo všeobecného konceptu dôkaznej teórie,
v zmysle ktorej dôkazné bremeno zaťažuje osobu, ktorá sa dovoláva spotrebiteľského charakteru
právneho vzťahu. Pri posudzovaní spotrebiteľského charakteru uzatvorenej zmluvy o úvere odvolací súd
vychádzal z dôkazných prostriedkov vyplývajúcich zo súdneho spisu. V žiadosti o poskytnutie úveru, ako
aj v zmluve o úvere je žalovaný explicitne identifikovaný ako fyzická osoba podnikateľ, t.j. živnostník. V

zmluve je jasne uvedené, že žalovaný ako dlžník pri uzatváraní tohto úkonu vystupuje ako podnikateľ,
zmluva je obsahovo koncipovaná ako obchodná zmluva a účel poskytnutia úveru bol vymedzený na
účely podnikateľskej činnosti žalovaného.“

13. Žalovaný namieta prekvapivosť rozhodnutia vo veci samej a zásadný rozpor s tým, ako súd

vyhodnotil skutkový a právny stav ku dňu 09.09. 2022, keďže na pojednávaní dňa 09.09.2022 sudkyňa
uviedla, že žalobkyňa nepreukázala svoje tvrdenia. V konaní nebol ani následne z jej strany predložený
žiadny dôkaz. Je preto prekvapivé, aby za uvedenej situácie súd posudzoval vec úplne opačne a
spôsobom, ktorý vlastne napádame v bode II./1 a II./2 tohto odvolania.

14. Ďalej uvádza, že rozhodnutie súdu vo výroku II. o tom, že rozhodcovská zmluva č. 195508 -
32018 z 27.06.2014 a rozhodcovská zmluva č. 204095 - 45220 z 22.10.2014 sú neplatné, je založené
na nesprávnych a predčasných skutkových záveroch a na nesprávnom právnom posúdení. Žalovaný
namieta nesprávne posúdenie procesnej prípustnosti žaloby o určenie neplatnosti rozhodcovských
zmlúv. Pretože ide o určenie právnej skutočnosti, jej prípustnosť by musel odôvodniť osobitný zákon

(tak, ako je tomu napríklad pri žalobe o určenie neplatnosti výpovede, neplatnosti dobrovoľnej dražby)
tak, ako to vyžaduje § 137 písmeno d) CSP.

15. Žalovaný napáda závery súdu ohľadne neplatnosti rozhodcovských zmlúv, ktoré súd odôvodnil
tým, že nebolo preukázané, že neboli výsledkom slobodnej vôle zmluvných strán. Poukázal na to, že

rozhodcovské zmluvy boli uzavreté dňa 27.06. 2014 a dňa 22.10. 2014 a okrem povinných náležitostí
v zmysle vtedy platného a účinného zákona obsahovala nad jeho rámec (v súlade s judikatúrou
Najvyššieho súdu SR) poučenie o tom, čo je rozhodcovské konanie, čo znamená, aké sú jeho pravidlá,opravné prostriedky. Toto poučenie žiadny zákon nepredpisoval, žalovaný ho do rozhodcovskej zmluvy
včlenil s odkazom na vtedy sa vyvíjajúcu súdnu prax.

16. Na základe uvedeného preto žalovaný tvrdí, že napádaný rozsudok je založený na predčasných a
nepreukázaných záveroch, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a vychádza z nesprávnej aplikácie
zákona. Uvedené skutočnosti odôvodňujú podanie odvolania podľa
§ 365 ods. 1 písmeno f) a písmeno h) CSP.

17. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok, žalobu zamietol a žalobcovi uložil
povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania a trovy právneho zastúpenia pred súdom prvej inštancie.
Eventuálne, aby napádaný rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
rozhodnutie.

18. K odvolaniu žalovaného sa protistrana nevyjadrila.

19. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len CSP) prejednal vec podľa § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s
§ 219 ods. 3 CSP oznámený na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa

1.4.2025. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a dôvodmi odvolania žalovaného
dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť.

20. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetom sporu bolo určenie, že úverové zmluvy 1 a 2 (viď
ods. 3) sú spotrebiteľskými zmluvami, bezúročné a bez poplatkov a určenie neplatnosti rozhodcovských

zmlúv (viď ods. 9). Súd prvej inštancie posúdil úverovú zmluvu 1 uzatvorenú medzi žalobkyňou a
žalovaným dňa 27.06.2014, ako aj úverovú zmluvu 2 uzatvorenú medzi žalobkyňou a žalovaným dňa
22.10.2014, na základe ktorých boli žalobkyni poskytnuté úvery vo výške 2.000,00 EUR a 4.000,00
EUR a dospel k záveru, že predložené úverové zmluvy majú formulárový charakter, ktorých obsah
žalobkyňa nemohla nijakým spôsobom ovplyvniť, do takýchto zmlúv len žalovaný doplnil údaje a

žalobkyňa mohla zmluvy prijať buď ako celok alebo ich odmietnuť. Žalovaný v konaní namietal, pričom
sa odvolával na čl. 1 bod 1 úverových zmlúv, že žalobkyňa úverové zmluvy uzatvorila a úver bol
poskytnutý na výkon podnikateľskej činnosti žalobkyne. Okolnosť, že úvery boli poskytnuté žalovaným
žalobkyni na výkon podnikateľskej činnosti však nebola podľa súdu žalovaným nijako preukázaná,
pričom dôkazné bremeno o preukázanie tejto skutočnosti zaťažovalo žalovaného. Súd prvej inštancie

posudzoval aj rozhodcovské zmluvy uzatvorené medzi žalobkyňou a žalovaným a mal za to, že nebolo
preukázané, že boli výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, teda aj žalobkyne. Podľa súdu
prvej inštancie rozhodcovská zmluva zo dňa 27.06.2014 a rozhodcovská zmluva zo dňa 22.10.2014
obsahujú neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
v čase uzatvorenia rozhodcovských zmlúv, a teda sú v zmysle § 53 ods. 5 neplatné, pričom v danom

prípade sa jedná o neplatnosť absolútnu, na ktorú súd prihliada z úradnej povinnosti.

21.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

22. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o
revolvingovom úvere č. 195508 - 32018 a Zmluvy o revolvingovom úvere č. 204095 - 45220,
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom.

23. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o
revolvingovom úvere č. 195508 - 32018 a Zmluvy o revolvingovom úvere č. 204095 - 45220, ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom.

Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto
ustanovenia, sú neplatné.24. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o
revolvingovom úvere č. 195508 - 32018 a Zmluvy o revolvingovom úvere č. 204095 - 45220, ak
dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa

nepovažujú za individuálne dojednané.

25. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o
revolvingovom úvere č. 195508 - 32018 a Zmluvy o revolvingovom úvere č. 204095 - 45220, za
neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré

vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní.

26. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o
revolvingovom úvere č. 195508 - 32018 a Zmluvy o revolvingovom úvere č. 204095 - 45220, neprijateľné
podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

27. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie na
základe listinných dôkazov správne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil z ktorých
dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonanými dôkazmi preukázané, dôkazy vyhodnotil a zistený
skutkový stav správne právne posúdil podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a príslušných

ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy
o revolvingovom úvere č. 195508 - 32018 a Zmluvy o revolvingovom úvere č. 204095 - 45220 (ďalej
len „zákon o SU“). Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia a k odvolacím námietkam dopĺňa odvolací
súd nasledovné:

28. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou žalovaného, podľa ktorej súd prvej inštancie
nesprávne ustálil, že žalovaný má znášať dôkazné bremeno o tom, že žalobkyňa skutočne žiadala
o úver na podnikateľskú činnosť. Žalovaný uviedol, že žiadny zákon neurčuje domnienku o tom, že
zmluvnástranasapovažujezaspotrebiteľa,kýmniejedokázanýopak.Poukázalnapríkladnauznesenie

Krajského súdu v Nitre č. k. 9CoCsp/8/2021 - 187, podľa ktorého: „Z Občianskeho zákonníka, ani
iného predpisu však nevyplýva domnienka, že by sa účastník zmluvy považoval za spotrebiteľa, pokiaľ
dodávateľ nedokáže opak.” Žalovaný tvrdí, že si splnil svoju dôkaznú povinnosť, keďže preukázal obsah
predzmluvných a zmluvných vzťahov.

29. Pokiaľ žalovaný dôvodí, že podnikateľský charakter zmluvného vzťahu vyplynul z predzmluvných
vzťahov medzi žalobkyňou a žalovaným, čo podľa neho preukazujú skutočnosti plynúce zo žiadostí
o úver a zmlúv o revolvingovom úvere, odvolací súd sa s týmto nestotožňuje a upozorňuje, že spor
nie je o tom, či, resp. že v žiadosti o poskytnutie úveru a v zmluve o revolvingovom úvere je uvedený
podnikateľský účel čerpania úveru, ale o tom, či je tento údaj pravdivý a či bolo skutočnou vôľou oboch

strán uzavrieť zmluvu obchodnú, a nie zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Predbežná otázka posúdenia
charakteruzmluvy(čiideozmluvuspotrebiteľskúalebonie)mápodstatnývýznampreprávneposúdenie
veci. Strany sporu síce uzavreli zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, čo však
nevylučuje možnosť a povinnosť súdu aplikovať na ten istý právny vzťah i ustanovenia spotrebiteľského
práva slúžiace na ochranu spotrebiteľa, ak v konaní vyjde najavo spotrebiteľský charakter právneho

vzťahu. V prípade, ak právny vzťah vznikol na podklade spotrebiteľskej zmluvy, je nevyhnutné
aplikovať naň ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a aj
osobitné ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný v konaní tvrdil
obchodnoprávnycharakterprávnehovzťahumedzistranami,zatiaľčožalobkyňatvrdila,žejejskutočnou
vôľoubolozískaťúvermimosvojejpodnikateľskejčinnosti(bolaopatrovateľkouvRakúsku)atozdôvodu

finančnej tiesne. Skutočnosť, že prostriedky majú byť použité na výkon podnikania uviedol do žiadosti
a do zmluvy výlučne veriteľ a žalobkyňa ak chcela peňažné prostriedky z úveru získať, musela žiadosť
a zmluvu podpísať tak, ako jej bola predložená.

30. Odvolací súd poukazuje na súdnu judikatúru, podľa ktorej v každom konaní, ktorého predmetom sú

práva a povinnosti spotrebiteľa, ak je súčasne spochybňovaný jeho štatút, je povinnosťou dodávateľa
preukázať, že spotrebiteľ konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti.
Dôkaznápovinnosťdodávateľaplyniezpovinnostiodbornejstarostlivostiajepotvrdenáajskutočnosťou,
že celý proces kontraktácie ovláda dodávateľ. Ak teda dodávateľ v každom jednom spornom prípade zapoužitia prostriedkov známych pre dôkazné konanie neunesie dôkazné bremeno preukázania štatútu
nespotrebiteľa, bude sa mať za to, že osoba je vždy spotrebiteľom, ktorému patrí spotrebiteľská právna
ochrana.

31. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou o údajnom prekvapivom rozhodnutí súdu
prvej inštancie. Podľa žalovaného rozhodol súd prvej inštancie v rozpore s tým, ako vyhodnotil
skutkový stav na pojednávaní dňa 9.9.2022, kedy súd skonštatoval, že žalobkyňa nepreukázala svoje
tvrdenia. Predbežné právne posúdenie má umožniť objektívnu predvídateľnosť následného súdneho

rozhodnutia a vytvoriť priestor pre vecnú a efektívnu argumentáciu sporových strán. Žalovaný mal
priestor argumentovať voči podanej žalobe, nemôže sa teda brániť tým, že mu bolo odopreté nejaké
právo. Podľa odvolacieho súdu nie je súd prvej inštancie svojim predbežným právnym posúdením
striktne viazaný, podstatné je, aby mala strana sporu možnosť právnej argumentácie, čo v tomto prípade
dodržané bolo. Rozhodovací proces je výsledkom myšlienkového postupu, pričom nemožno vylúčiť, že
v tomto procese dôjde k zmene právneho názoru. Keďže žalovaný mal možnosť reagovať na podanú

žalobu a brániť sa voči tvrdeniam žalobkyne či už formou písomného vyjadrenia, predkladania návrhov
nadokazovanieaúčastinapojednávaniach,odvolacísúdmázato,žemunebolaznemožnenárealizácia
jeho práv.

32. Odvolací súd nesúhlasí ani s odvolacou námietkou, že rozhodnutie súdu vo výroku II. o tom,

že rozhodcovská zmluva č. 195508 - 32018 z 27.06.2014 a rozhodcovská zmluva č. 204095 -
45220 z 22.10.2014 sú neplatné, je založené na nesprávnych a predčasných skutkových záveroch
a na nesprávnom právnom posúdení. Žalovaný namieta nesprávne posúdenie procesnej prípustnosti
žaloby o určenie neplatnosti rozhodcovských zmlúv, pretože podľa jeho názoru ide o určenie právnej
skutočnosti, ktorej prípustnosť by musel odôvodniť osobitný zákon.

33. Odvolací súd poukazuje na ods. 36 napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie
vyčerpávajúco vysporiadal s otázkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby a s otázkou preukázania
naliehavého právneho záujmu. Predovšetkým odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že
je potrebné zohľadniť, že určovacia žaloba bola podaná za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku

(O.s.p.), ktorý upravoval druhy návrhov v ust. § 80. Podmienkou domáhať sa určenia, či tu právny vzťah
alebo právo je alebo nie je podľa § 80 písm. c) O.s.p. bolo preukázanie naliehavého právneho záujmu.
Občiansky súdny poriadok osobitne neupravoval prípustnosť žaloby na určení právnej skutočnosti, ako
tomu je v ust.
§ 137 písm. d) Civilného sporového poriadku (CSP). Ak by teda súd zamietol žalobu iba z dôvodu, že

takáto žaloba už nie je v čase rozhodnutia súdu prípustná, znamenalo by to, že odoprel žalobkyni právo
na súdnu ochranu. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, ak sa zaoberal predmetnou žalobou
ako určovacou za splnenia podmienky preukázania naliehavého právneho záujmu.

34. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s odvolacou námietkou žalovaného, ktorou napáda záver súdu,

že zmluvy neboli výsledkom slobodnej vôle zmluvných strán. Žalovaný spochybňuje, o aký nedostatok
slobodnej vôle na strane žalobkyne by malo ísť. Podľa odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie
k správnemu záveru, že pokiaľ bola žalobkyňa ako spotrebiteľka v zmysle rozhodcovských doložiek
nútená podrobiť sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu, ktorý vopred určil veriteľ vo formulárovej zmluve,
nemožno hovoriť o individuálne dojednanej podmienke. Nedostatok slobodnej vôle je potrebné vidieť

v tom, že žalobkyňa nemala možnosť ovplyvniť znenie formulárovej zmluvy predloženej veriteľom, jej
znenie nebolo individuálne dojednané. Napriek tomu, že rozhodcovské zmluvy boli koncipované ako
samostatné listiny, žalobkyňa nemala možnosť sa vopred oboznámiť s ich znením, ani ovplyvniť ich
obsah a predložené jej boli spolu s úverovými zmluvami.

35. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd nesúhlasí so žalovaným, že napadnutý rozsudok je
založený na predčasných a nepreukázaných záveroch a že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Z
napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré
špecifikoval v ods. 9 napadnutého rozsudku, pričom súd tieto dôkazy vyhodnotil a dospel k záveru o
charaktere predmetných zmlúv ako spotrebiteľských ako aj záveru, že rozhodcovské zmluvy obsahujú

neprijateľnú podmienku, v dôsledku čoho sú neplatné. Uvedené závery súdu prvej inštancie sú v zhode s
konštantnou judikatúrou. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.36. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

37. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

38. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, odvolací súd
jej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho
konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

40. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá

CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).