Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. máj 2024

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 21C/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123200051
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Porubänová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2024:3123200051.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Tatianou Porubänovou v spore žalobcu A. B. C., narodeného

XX.XX.XXXX, bytom v D., A. XX/X, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Dentons Europe CS
LLP, konajúcou prostredníctvom Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, so sídlom v Bratislave,
Bottova 2A, IČO 36 861 391, proti žalovanému Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, IČO 00 166 481, o náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi 3 000,- eur s úrokom z omeškania 6,25 % ročne od
16.09.2022 do zaplatenia, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku

II. V zostávajúcej časti sa žaloba z a m i e t a .

III. Žalobcovi sa voči žalovanej priznáva náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 32 300,00 eur s úrokom
z omeškania 6,25 % ročne od 16.09.2022 do zaplatenia. Uvedeného sa domáhal titulom náhrady
škody, nemajetkovej ujmy, spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ZoZŠ), ktorá bola žalobcovi spôsobená

v dôsledku nezákonného trestného stíhania, ktoré skončilo vydaním odsudzujúceho rozsudku, pričom
následne bol predmetný rozsudok zrušený v rámci obnovy konania a v ďalšom konaní bolo trestné
stíhanie skončené právoplatným zastavením trestného stíhania prokurátorom v prípravnom konaní, do
ktorého bola vec vrátená po povolení obnovy konania.

2. K vecnej legitimácii strán sporu žalobca uviedol, že všeobecným súdom štátu je súd, v ktorého obvode
nastala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo. Skutočnosťou, ktorá zakladá právo žalobcu je celé

nezákonné trestné stíhanie žalobcu, pričom nezákonným rozhodnutím na účely splnenia formálnych
podmienok ZoZŠ je uznesenie o vznesení obvinenia, vydané vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva
PolicajnéhozboruvTrenčíne,sp.zn.ORP-1318/2-OVK-TN-2004,nadväzujúceuzneseniedozorujúceho
prokurátora o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia a obžaloba prokurátora
OkresnejprokuratúryTrenčín,sp.zn.2Pv77/2005,zodňa03.06.2008.Žalobcabolnáslednerozsudkom
Okresného súdu Nitra zo dňa 15.10.2013, sp. zn. 1T/29/2010, uznaný vinným zo spáchania trestného
činu krivého obvinenia. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, tomuto nebolo

vyhovené.RozhodnutímKrajskéhosúduNitra,sp.zn.1To/52/2014,muboluloženýsúhrnnýtrestodňatia
slobody v trvaní 4 rokov a 6 mesiacov. V roku 2020 bola povolená obnova konania, v ktorom bolo vydané
prvostupňové rozhodnutie, ktoré bolo následne potvrdené druhostupňovým rozhodnutím a vec bola
vrátená do prípravného konania. Trestné stíhanie žalobcu sa následne skončilo zastavením trestnéhostíhania z dôvodu, že stíhaný skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Na základe
vyššie uvedených skutočností bola žalobcovi spôsobená škoda (nemajetková ujma) celým nezákonným
trestným stíhaním, ktoré trvalo niekoľko rokov. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) ZoZŠ ak škodu spôsobil štátny

orgán podľa osobitného predpisu v trestnom konaní, koná v mene Slovenskej republiky Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky. Škoda bola spôsobená celým nezákonným trestným stíhaním, keďže
nezákonné rozhodnutia sú vyššie uvedené rozhodnutia, vydané vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Trenčíne a prokurátormi Okresnej prokuratúry v Trenčíne, tak v mene štátu koná
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Tento záver je podporený aj stanoviskom Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. 17826/2021/141 a 17790/2021/141, ktoré uvádza, že v prípade, ak
prokurátor podanú sťažnosť obvineného (poškodeného) proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietne
a následne podá obžalobu príslušnému súdu, zakladá tým oprávnenie generálnej prokuratúry konať
za štát v následnom konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č.
514/2003 Z. z.. Škoda (nemajetková ujma) vznikla žalobcovi tým, že trestné stíhanie závažne zasiahlo
do jeho zdravia, rodinného, pracovného a spoločenského života žalobcu a do jeho dobrej povesti.

3. V zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 ZoZŠ je potrebné nárok na náhradu škody vopred predbežne
prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11 ZoZŠ, preto žalobca doručil Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

dňa 29.03.2022, ktorou sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške 32 300,00 eur. Dňa
16.09.2022 bola doručená odpoveď Generálnej prokuratúry Slovenskej č. VI/4 Gc 52/22/1000-4, ktorou
uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nebolo vyhovené.

4. K skutkovým okolnostiam predmetného trestného stíhania žalobca uviedol, že 07.01.2006 bolo proti

nemu vznesené obvinenie zo spáchania trestného činu krivého obvinenia spolupáchateľstvom podľa §
9 ods. 2 v spojení s § 174 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona, účinného do 01.01.2006
(starý trestný zákon), tým, že dňa 18.04.2004 v sťažnosti pre porušenie zákona, podanej Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky, uviedol údajne nepravdivé skutočnosti, súvisiace s výkonom
právomocí sudcu Krajského súdu v Trenčíne B. B. B., ktorý mal od žalobcu a jeho obchodného partnera

E. B. požadovať finančnú hotovosť vo výške 16 597,00 eur (v prepočte 500 000,00 Sk) za účelom
vyhovenia ich odvolaniu v inej trestnej veci. Na základe obžaloby okresnej prokurátorky v Trenčíne, sp.
zn. 2Pv 77/2005, podanej dňa 03.06.2008 na Okresný súd Trenčín, ktorá vec bola na základe návrhu E.
B. uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Ndt 1/2010 zo dňa 28.01.2010, odňatá
Okresnému súdu Trenčín a prikázaná Okresnému súdu Nitra, tento vec prejednal a rozhodol tak, že

B. C. a E. B. uznal vinných zo spáchania trestného činu krivého obvinenia spolupáchateľstvom podľa
§ 9 ods. 2 v spojení s § 174 ods. 1 starého trestného zákona. V prvostupňovom rozhodnutí Okresný
súd Nitra vychádzal predovšetkým z výpovede F. G., ktorého brat, H. G., označovaný za jedného zo
šéfov mafiánskej skupiny C. (zavraždený v roku 2004), mal podľa E. B. a B. C. sprostredkovať stretnutie
medzi nimi a sudcom Krajského súdu Trenčín B. B. B.. Nebral pritom do úvahy výpovede, ktoré boli

v prospech E. B. a B. C. a rovnako sa príliš nezaoberal ani nejasnými skutočnosťami v jednotlivých
výpovediach alebo rozpormi medzi nimi. Okresný súd Nitra rovnako opomenul skutočnosť, ktorú E. B. a
B. C. zdôrazňovali od začiatku, a to existenciu nahrávky ich stretnutia so sudcom B. B. B. v reštaurácií
Fatima (čo sa nakoniec ukázalo ako pravdivé), a ktorú sa Okresnému súdu Nitra nepodarilo zabezpečiť.
Okrem toho, že sa orgány činné v trestnom konaní (OČTK) a následne súd nevysporiadali s viacerými

skutočnosťami, relevantnými pre objasnenie skutkového stavu bez dôvodných pochybností, tak by sa
mohlo zdať, že aj OČTK, aj súd v prípade B. C. pozabudli, že v súlade s princípom prezumpcie neviny
nie je úlohou obvineného, resp. obžalovaného dokázať svoju nevinu, práve naopak, je na OČTK a
súde aby dokázali jeho vinu. V tomto prípade výsledkom dokazovania a hodnotenia dôkazov mohli byť
prinajhoršom pochybnosti o tom, či sa predmetné stretnutie so sudcom B. B. B. uskutočnilo, resp. čo bolo

jeho obsahom. Rozhodne na základe vykonaného dokazovania nemohli bez ďalšieho dospieť k záveru,
že bez dôvodných pochybností preukázali vinu E. B. a B. C.. Odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnymi závermi, pričom sú v
ňom zároveň urobené skutkové zistenia v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi. Prvostupňovým
rozhodnutím bol E. B. uložený peňažný trest vo výške 5 000,- Sk (približne 165,97 eur) a v prípade

B. C. súd upustil od uloženia súhrnného trestu, keďže mal za to, že trest uložený v skoršom trestnom
konaní bol dostatočný. Skorším trestným konaním bolo konanie vedené na Okresnom súde Žilina, sp.
zn.3T/129/2007,vspojenísodvolacímkonanímnaKrajskomsúdeŽilina,sp.zn.3To/102/2011,vktorom
mu bol uložený trest odňatia slobody na 3 roky. V čase predmetného súdneho konania bol B. C. v ústavena výkon trestu odňatia slobody, a to od 24.10.2012. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali odvolanie
E. B., B. C. aj prokurátor. V odvolacom konaní rozhodol Krajský súd Nitra rozsudkom zo dňa 03.12. 2014,
sp. zn. 1To/52/2014 tak, že vyhovel odvolaniu prokurátora podaného v neprospech žalobcu proti výroku

o treste a zrušil výroky o treste týkajúce sa oboch a uložil B. C. súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4
rokova6mesiacovaE.B.trestodňatiaslobodyvtrvaní2rokovspodmienečnýmodkladomaskúšobnou
dobou v trvaní 2 rokov. Odvolania E. B. a B. C. súd zamietol z dôvodu, že ich považoval za nedôvodné.
Hlavnýmdôvodom,prektorýprokurátoržiadalzmenuvýrokovotreste,atotak,žebudeuloženýprísnejší
trest, bolo, že B. C. aj E. B. boli už v minulosti súdne trestaní a označil ich za osoby so sklonmi k

"neustálemu páchaniu trestnej činnosti". Uznesením zo dňa 07.01.2015, sp. zn. 1T/29/2010, rozhodol
Okresný súd Nitra tak, že žalobcovi sa do súhrnného trestu uloženého druhostupňovým rozhodnutím
započítava výkon trestu odňatia slobody, uložený v skoršom trestnom konaní, a to v trvaní od 24.10.2012
do 03.12.2014. Okresný súd Banská Bystrica uznesením zo dňa 15.12.2015, sp. zn. 1PP 68/2015,
rozhodol o podmienečnom prepustení žalobcu z výkonu trestu odňatia slobody a určil mu skúšobnú
dobu v trvaní 3 roky. Následne bol žalobca toho istého dňa prepustený z ústavu na výkon trestu odňatia

slobody. Žalobca bol teda v ústave na výkon trestu odňatia slobody celkom 3 roky a 2 mesiace, resp.
1 147 dní, a to od 24.10.2012 do 15.12.2015. Dňa 26.07.2017 E. B. a B. C. doručili na Okresný súd
v Nitre návrh na povolenie obnovy konania, ktorý bol odôvodnený tým, že v rôznych iných trestných
konaniach sa objavili nové mimoriadne dôležité skutočnosti, ktoré boli pri rozhodovaní súdu v pôvodnom
konaní neznáme, a ktoré samy o sebe, ako aj v spojitosti so skutočnosťami a dôkazmi skôr známymi,

odôvodňujú iné rozhodnutie o vine. Poukazovali najmä na trestné konanie vedené pred Okresným
súdom Trenčín, sp. zn. 8Tk/2/2014, v ktorom bol H. I. uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho
obzvlášť závažného zločinu vydierania, ktorého sa dopustil na oboch, E. B. aj B. C.. V predmetnej
trestnej veci vypovedal spoločník odsúdeného H. I., A. I., a práve túto výpoveď označili E. B. a B. C. za
kľúčový dôkaz. Uznesením zo dňa 19.10.2020, sp. zn. 5Nt/61/2017, rozhodol Okresný súd Nitra tak, že

návrhu na obnovu konania vyhovel a zrušil prvostupňové aj druhostupňové rozhodnutie z pôvodného
konania. Toto rozhodnutie súd odôvodnil tým, že výpovede svedkov A. I. a J. H., ktoré neboli súdu v
pôvodnom konaní známe, majú vzťah k prejednávanej veci a môžu mať vplyv na rozhodnutie. Svedok A.
I., ako bývalý člen skupiny Sýkorovcov, podrobne popísal fungovanie ich skupiny, najmä ich vydieračské
praktiky a ich prepojenosť na rôznych verejných činiteľov. Uviedol aj konkrétne skutočnosti ku korupčnej

činnosti sudcu Krajského súdu Trenčín B. B. B., za údajne krivé obvinenie ktorého boli E. B. a B.
C. odsúdení, pričom potvrdil, že tvrdenie o tom, že B. B. B. od nich požadoval finančnú hotovosť vo
výške 500 000,- Sk za rozhodnutie v ich prospech v odvolacom konaní, je pravdivé. Rovnako potvrdil
aj existenciu videonahrávky, na ktorú E. B. a B. C. poukazovali už v pôvodnom konaní a ktorá mala
zachytávať stretnutie B. B. B. s E. B. a B. C.. Túto nahrávku sa súdu v pôvodnom konaní nepodarilo

zabezpečiť, pričom podľa jeho výpovede jej zabezpečenie zmaril H. I.. Jeho tvrdenia v celom rozsahu
potvrdilajsvedokJ.H..OkresnýsúdNitramalzato,ževzhľadomnavýpovedesvedkovA.I.aJ.H.,bude
potrebné zabezpečiť ďalšie dôkazy, resp. vykonať výsluchy ďalších osôb, vyhodnotiť zistený skutkový
stav a následne rozhodnúť, či doplnené dokazovanie dostatočne odôvodňuje postavenie E. B. a B. C.
pred súd. Z tohto dôvodu súd zároveň rozhodol tak, že vec vrátil do prípravného konania. Uznesením

č. k. 2 Pv 672/20/3309-43 zo dňa 27.12.2021 Okresná prokuratúra v Trenčíne zastavila trestné stíhanie
E. B. a B. C. z dôvodu, že predmetný skutok nie je trestným činom. Vzhľadom na skutočnosť, že proti
uzneseniu o zastavení trestného stíhania nebola podaná sťažnosť, uznesenie o zastavení trestného
stíhania sa stalo právoplatným. Uznesenie o zastavení trestného stíhania bolo odôvodnené tým, že k
naplneniu subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu krivého obvinenia sa vyžaduje úmysel,

a to dokonca úmysel priamy. Vyžaduje sa teda aby mal páchateľ vedomosť o nepravdivosti svojho
obvinenia. Inými slovami, páchateľ si musí byť vedomý lživosti predneseného obvinenia. Nepostačuje
skutočnosť, že poškodená osoba skutočne daný trestný čin nespáchala, resp. nebola za tento trestný
čin odsúdená. Pre naplnenie skutkovej podstaty je potrebné preukázať, že obvinení sú si vedomí toho,
že poškodená osoba trestný čin nespáchala a napriek tomu, v úmysle privodiť jej trestné stíhanie, túto

osobu krivo obvinia. Z doplneného dokazovania vyplynulo, že B. C. a E. B. poznali H. G. a F. G. z
predchádzajúcich obchodných vzťahov, pričom z nich mali strach. Z toho dôvodu požiadali Ministerstvo
vnútraSR,ÚBOK(predchodcudnešnejNárodnejkriminálnejagentúry),opomoc,keďžesacítilibyťH.G.
vydieraní a mali strach o svoje životy a o život svojich rodinných príslušníkov. Za účelom zabezpečenia
ochrany ich života, zdravia a majetku sa využili prostriedky nástrahovej a zabezpečovacej techniky.

Na záznamoch, ktoré sa podarilo zabezpečiť bol zachytený rozhovor E. B. s F. G., ktorého obsahom
bolo, že H. G. tlmočil E. B., že sudca Krajského súdu Trenčín potrebuje nejaké finančne prostriedky aby
"tá ich vec dopadla dobre". Vzhľadom na to, že všetky okolnosti uvádzané F. G. a následne aj H. G.
pred stretnutím s údajným sudcom Krajského súdu Trenčín, okolnosti stretnutia v reštaurácii Fatima vTrenčíne, ako aj udalosti, ktoré sa udiali následne, t. j. že odvolanie E. B. a B. C., o ktorom rozhodol B.
B. B. ako predseda senátu, bolo zamietnuté, boli E. B. a B. C. presvedčení o pravdivosti tvrdenia F. G. a
následne aj H. G., a to napriek tomu, že do toho času sudcu Krajského súdu Trenčín osobne nepoznali.

S poukazom na tieto skutočnosti Okresná prokuratúra Trenčín konštatovala, že v konaní E. B. a B. C.
absentovala vedomostná zložka, obaja konali v omyle spočívajúcom v osobe poškodeného, do ktorého
boli privedení treťou osobou, a teda nebolo možné v ich prípade naplniť subjektívnu stránku skutkovej
podstaty trestného činu krivého obvinenia.

5. Vyššie uvedené dôvody zastavenia trestného stíhania žalobcu tento považoval za dôležité ohľadom
charakteru trestného stíhania. Tieto skutočnosti je podľa jeho názoru nevyhnutné vziať do úvahy pri
posudzovaní nezákonnosti trestného stíhania, ako aj pri posudzovaní nemajetkovej ujmy spôsobenej
druhostupňovým rozhodnutím. Žalobca bol trestne stíhaný z dôvodu, že poukazoval na korupčnú trestnú
činnosť sudcu Krajského súdu Trenčín B. B. B. a ďalších osôb, pričom mal, resp. mohol mať, ako
to vyplýva aj z uznesenia o zastavení trestného stíhania, náležité dôvody, na základe ktorých sa

mohol domnievať, že ním prezentované skutočnosti o korupčnej činnosti týchto osôb sú pravdivé.
Touto žalobou si uplatňuje žalobca výlučne škodu spôsobenú nezákonným trestným stíhaním. Škoda
spôsobená vykonaním trestu, uloženým druhostupňovým rozhodnutím, je samostatným nárokom, ktorý
si uplatní samostatne. Rovnako, škody spôsobené žalobcovi nezákonnými rozhodnutiami v iných
trestných konaniach boli, resp. budú uplatnené samostatne.

6. Žalobca, vychádzajúc z § 3 ods. 1 písm. a) ZoZŠ, podľa ktorého štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, poukázal na rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, sp. zn. 9 Cdo/65/2020, z obsahu ktorých

vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.
z., účinného od 1. júla 2004, rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ak
došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na

konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu
nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako
nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Judikatúra dospela k záveru, že ide
o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania,
pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za

škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia
o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo
oslobodenie spod obžaloby. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na
(ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný
výsledok trestného stíhania.

7. Každá škoda spôsobená nezákonným alebo nesprávnym zásahom štátu musí byť odčinená. Toto
vyplýva už z článku 46 ods. 3 Ústavy ako aj z čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Podľa žalobcu mu teda bola spôsobená nemajetková ujma uznesením o vznesení obvinenia v
spojení s uznesením o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia a obžalobou podanou

na Okresný súd Trenčín. Následným zastavením trestného stíhania sa preukázalo, že trestné stíhanie
žalobcu bolo nezákonné, čin, z ktorého bol žalobca obvinený nie je trestným činom a ani priestupkom,
a preto trestné stíhanie voči nemu nemalo byť ani začaté. Nie je potrebné uplatňovať nárok na náhradu
škody za každé jedno rozhodnutie vydané v predmetnom trestnom stíhaní. Je potrebné brať do úvahy,
že škoda žalobcovi nebola spôsobená izolovane len týmito rozhodnutiami, ale bola mu spôsobovaná

kontinuálne po dobu niekoľkých rokov počas celého vedenia trestného konania. Táto skutočnosť je
dôležitá najmä pri kalkulácií nemajetkovej ujmy.

8. Pri výpočte nemajetkovej ujmy žalobca prihliadal na zákonné obmedzenie výšky nemajetkovej ujmy
vyplývajúce z § 17 ods. 4 ZoZŠ. Pre vznik nemajetkovej ujmy v zmysle ZoZŠ je kľúčové naplnenie troch

predpokladov, ktorými sú nezákonné rozhodnutie, vznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy. Nezákonnosť vyššie uvedených rozhodnutí
(uznesenieovzneseníobvinenia,uznesenieozamietnutísťažnostiprotiuzneseniuovzneseníobvinenia
a obžaloba) v predmetnej trestnej veci spočíva v nezákonnosti vedenia trestného stíhania voči žalobcovi.Táto nezákonnosť vyplýva z uznesenia o zastavení trestného stíhania žalobcu. Konkrétne okolnosti
predmetného prípadu a charakter trestného stíhania, zvýrazňujú jeho nezákonný charakter. Samotné
uznesenie o zastavení trestného stíhania znamená, že trestné stíhanie nemalo byť vôbec začaté,

pretože skutok, z ktorého bol obvinený, nie je trestným činom. Nezákonnosť postupu OČTK a súdu
ilustruje aj nekritické hodnotenie jednotlivých dôkazov, pričom najmä dôkazy v prospech žalobcu
nevyhodnotili na základe starostlivého uváženia a v kontexte s ostatnými dôkazmi, čím konali v rozpore
so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu veci. Možno teda povedať, že ak by OČTK a súd v
predmetnom trestnom stíhaní náležite preverovali skutky, z ktorých bol žalobca obvinený, predovšetkým,

ak by riadne zisťovali, či skutočnosti, ktoré tvrdil sú nepravdivé a lživé a vyhodnocovali by dôkazy tak
v prospech ako aj v neprospech žalobcu, nemohli by za žiadnych okolností dospieť k záveru o jeho
vine. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 7. júla 2016, sp. zn. I. ÚS 320/2016,
ak bolo sťažovateľke na základe záväzného pokynu prokurátora vznesené obvinenie z trestného činu,
pričom uznesenie o vznesení obvinenia bolo neskôr zrušené z dôvodu, že sťažovateľka nenaplnila
pojmové znaky skutkovej podstaty trestného činu, záväzný pokyn prokurátora je potrebné považovať za

nezákonný postup, ktorým bolo zasiahnuté do základných práv sťažovateľky. V materiálnom právnom
štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do
základných práv občana. Samotná skutočnosť, že je v právomoci orgánu činného v trestnom konaní
vydať záväzný pokyn na vznesenie obvinenia, resp. vzniesť obvinenie z trestného činu konkrétnej
osobe, neznamená, že táto právomoc môže byť vykonávaná v rozpore so zákonom. Pre posúdenie

nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako
orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo.

9. Nemajetková ujma vznikla tým, že celé trestné stíhanie, ktoré je možné označiť za od začiatku

nezákonné, závažne zasiahlo do zdravia, rodinného, pracovného a spoločenského života žalobcu,
pričom samotný vznik a aj výška sumy nemajetkovej ujmy vyplýva z povahy trestnej veci, v ktorej
bol žalobca odsúdený a následkov spôsobených celým trestným stíhaním v jeho súkromnom živote
a spoločenskom uplatnení. Podľa judikatúry nemajetková ujma vzniká už samotným zásahom do
základných práv a slobôd fyzickej osoby, ak preukáže, že tento zásah nebol v súlade s právom.

Každé trestné stíhanie a všetky v ňom vykonané zásahy do základných práv a slobôd fyzickej osoby
bez ďalšieho vyvolávajú vznik nemajetkovej ujmy, a to najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že
trestné stíhanie bolo od začiatku nezákonné, ako je tomu v prípade žalobcu. Práve povaha trestnej
veci a následky plynúce z celého nezákonného trestného stíhania odôvodňujú vznik nemajetkovej ujmy.
Významnou skutočnosťou je zlyhanie štátu. Z pohľadu vzniku nemajetkovej ujmy a najmä príčinnej

súvislosti je dôležitá predovšetkým skutočnosť, že ak by OČTK a súd v predmetnom trestnom stíhaní
nestíhali žalobcu účelovo a náležite by preverovali a posudzovali skutky, z ktorých bol obvinený,
prihliadali by aj na výpovede svedkov, ktoré boli v jeho prospech a splnili by si svoju povinnosť zistiť
skutkový stav veci bez dôvodných pochybností, dospeli by nevyhnutne k záverom, ku ktorým dospel
prokurátor v uznesení o zastavení trestného stíhania, že nešlo o trestný čin, keďže nebola naplnená

subjektívna stránka predmetného trestného činu. Druhou skutočnosťou, určujúcou kontext a charakter
tejto trestnej veci, je osoba E. B. v postavení spolupáchateľa a spoločníka žalobcu a jeho medializácia.
B. A. B. zastávala vysoké štátna funkcie, okrem sudkyne bola aj štátnou tajomníčkou Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky a pôsobila aj v politike v tom čase vládnucej politickej strany SMER-
SD. Výsledkom tohto bolo, že B. A. B. sa verejne prostredníctvom médií vyjadrovala k trestným

stíhaniam, ako aj k osobe E. B. a žalobcu, ktorých v médiách vykresľovala ako zločincov či mafiánov,
čím došlo k poškodeniu dobrého mena a povesti žalobcu. Obdobné vyjadrenia k osobe E. B. prebrali aj
ďalší najvyšší predstavitelia strany SMER-SD a vtedajší členovia vlády, B. K. L. a neskôr aj premiér H.
H.. Negatívne dopady nezákonného trestného stíhania sú v celkovom narušení integrity osobnosti ako aj
profesijného, súkromného a rodinného života. Spoločenské vnímanie žalobcu sa po tejto kauze výrazne

zmenilo. Okrem dopadov na pracovné a spoločenské uplatnenie, dobré meno a povesť žalobcu malo
celé trestné stíhanie vážne dopady aj na jeho rodinný život. V dôsledku výkonu trestu odňatia slobody
bol dlhodobo odlúčený od svojej rodiny, čo sa nepriaznivo odrazilo na jeho rodinných väzbách, ako aj
na jeho psychickom zdraví. V dôsledku trestného stíhania boli rovnako trvale narušené jeho rodinné
väzby. Podstatný bol aj negatívny dopad trestného stíhania na psychické zdravie žalobcu. Trestné

stíhanie má bezpochyby negatívne dopady na akéhokoľvek človeka, a to v dôsledku viacerých faktorov.
Medzi tieto možno zaradiť najmä neustály stres z prebiehajúceho trestného stíhania, zúčastňovanie
sa na jednotlivých úkonoch v trestnom konaní, či frustrácia zo skutočnosti, že je opakovane potrebné
preukazovať svoju nevinu, napriek tomu, že OČTK a súd konajú v rozpore so svojimi povinnosťamia na predložené argumenty a dôkazy neberú ohľad. V prípade žalobcu však treba negatívne dopady
na jeho psychické zdravie posudzovať ešte s prihliadnutím na kľúčovú skutočnosť týkajúcu sa jeho
osoby, a tou je, že žalobca trpí psychickou poruchou, konkrétne bipolárnou afektívnou poruchou. Táto sa

prejavuje najmä striedaním depresívnych a manických stavov. Trestné stíhanie predstavuje záťaž aj pre
zdravého človeka, pričom pre človeka s bipolárnou afektívnou poruchou je táto záťaž niekoľkonásobne
zhoršená. Zhoršenie zdravotného stavu opätovne predstavuje skutočnosť, ktorá je v tomto prípade
nezvratná a musí byť zohľadnená pri výpočte výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Celé trestné stíhanie
žalobcu ovplyvnilo aj život príslušníkov jeho rodiny. Rodičia v dôsledku trestného stíhania žili neustále

niekoľko rokov v strachu o jeho fyzické a psychické zdravie. Navyše, žili ešte aj s pocitom krivdy a
nespravodlivosti, keďže boli presvedčení o tom, že ich syn je nevinný. Navyše, žalobcovi rodičia v čase
trestného stíhania už neboli najmladší a v mnohých ohľadoch sa spoliehali na pomoc svojho syna, o
ktorú však opäť v dôsledku trestného stíhania, počas ktorého bol žalobca v zlom psychickom stave a
emocionálnom vypätí, prišli. Navyše, žalobca pochádza z menšej obce a žalobcovi rodičia v nej aj stále
žijú. Okrem všetkých útrap museli čeliť aj neustálemu súdeniu od ostatných obyvateľov obce, ktorí na

nich "ukazovali prstom" ako na rodinu mafiána. Táto šikana zo strany známych nemôže byť spravodlivo
odčinená len ospravedlnením a preto musí byť zohľadnená aj vo výške priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy.

10. Príčinná súvislosť medzi nezákonným trestným stíhaním, resp. nezákonným druhostupňovým

rozhodnutím a negatívnymi následkami, ktoré malo toto nezákonné trestné stíhanie a následné
právoplatné odsúdenie na súkromný a rodinný život, pracovné uplatnenie a zdravie žalobcu, je
jednoznačne preukázaná. V prípade, ak by proti žalobcovi nebolo vedené trestné stíhanie, ktoré skončilo
druhostupňovým rozhodnutím o uznaní viny, žiaden z týchto následkov by nenastal alebo by nastal
v oveľa menšom rozsahu, dobré meno a povesť žalobcu by boli zachované, jeho obchodné vzťahy

by neboli narušené, keďže obchodní partneri, klienti a zákazníci by nemuseli mať pochybnosti o jeho
bezúhonnosti, žalobca by nebol vystavený nadmernému tlaku, represii zo strany orgánov činných
v trestnom konaní a najvyšších štátnych funkcionárov a každodennému dokazovaniu svojej neviny,
neboli by narušené jeho rodinné väzby a rovnako jeho rodina by nebola vystavená nálepke "rodina
kriminálnika". Vedenie nezákonného trestného stíhania je jedinou a výlučnou príčinou spôsobených

negatívnych následkov, ktoré predstavujú nemajetkovú ujmu žalobcu. K otázke príčinnej súvislosti v
kontexte náhrady škody spôsobenej štátom sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení
sp. zn. 6M Cdo 11/2010. Z obsahu tohto rozhodnutia vyplýva, že "príčinná súvislosť (kauzálny nexus)
je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie
(delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus =

spojenie, súvislosť, sled), teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu
následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti či okolnosti nasvedčujúcej jej
existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku
a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody
môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom

je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či
by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná
nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda
podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho
úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka

príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej
existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť
je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi
akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť
zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne

spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou
ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou
skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť. Protiprávny úkon nemusí
byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou
dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom

okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita) alebo či
jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného
dejovéhosledu.VtejtosúvislostimožnopoukázaťajnaPrincípyeurópskehodeliktnéhopráva(Principles
of European Tort Law - PETL), ktoré (ako dielo popredných predstaviteľov európskej civilistiky zprostredia akademickej obce i právnej praxe) právnicky vymedzujú príčinnú súvislosť ako predpoklad
zodpovednosti za škodu (porovnaj M. D., B. N. et al., Prokazování příčinné souvislosti multikauzálních
škod, Univerzita Karlova v Prahe 2010, str. 89). Podľa týchto princípov (čl. 3:104, bod 1), ak určitá

skutočnosť viedla neodvratne k spôsobeniu škody, následná skutočnosť, ktorá by sama spôsobila tú istú
škodu, nemôže byť braná do úvahy (nemožno na ňu brať zreteľ)." Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/130/2020, z ktorého vyplýva, že "Za situácie, kedy
žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla,

nemôžu súdy rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec nahradená, alebo že medzi protiprávnym
konaním a vznikom škody nie je príčinná súvislosť. Súdy v takejto situácii určia výšku vzniknutej
škody podľa spravodlivého uváženia jednotlivých okolností prípadu. Žiadne skutkové okolnosti, ktoré už
odzneli, totiž nemožno následne, ex post, preukázať s absolútnou istotou. Vždy pôjde o otázku určitej
miery pravdepodobnosti. Absolútna istota teda nie je dôkazný štandard, ktorý je možné v súdnom konaní
aplikovať, lebo by pri tom dôkazné bremeno prakticky nebolo možné uniesť. Jedným z aspektov práva

na spravodlivý proces je čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa ktorého sú si všetky strany sporu v konaní rovné
tak, aby každá zo strán mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju, z pohľadu konania ako
celku, podstatným spôsobom neznevýhodňujú vzhľadom k protistrane. Cieľom zásady rovnosti je potom
dosiahnutie "spravodlivej rovnováhy" medzi stranami sporu. Pod takto definovanú rovnosť strán sporu
spadá nielen realizácia ich procesných oprávnení, ale aj otázky dôkazného bremena, ktoré je na strany

sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané, lebo v opačnom prípade nemožno konanie ako celok
považovať za spravodlivé. Tento všeobecný princíp rovnosti strán bolo potom nutné premietnuť aj do
činnosti nižších súdov pri dokazovaní škody (nemajetkovej ujmy) a jej výšky a príčinnej súvislosti medzi
protiprávnosťou a vznikom škody."

11. Okrem nemajetkovej ujmy vznikla žalobcovi aj škoda, ktorá pozostáva z ušlého zisku. V prípade
ušlého zisku dôkazné bremeno znáša žalobca, pričom nemožno od neho vyžadovať preukázanie jeho
reálnej existencie, keďže to fakticky nie je možné. Pri preukazovaní ušlého zisku sa dokazujú také
skutkové okolnosti, ktoré pri logickej úvahe dovedú k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť
protiprávnej udalosti, t. j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku v danom čase. Keďže

žalobca vykonával samostatnú zárobkovú činnosť, ušlý zisk v tejto oblasti sa veľmi ťažko preukazuje,
i keď mu bezpochyby vznikol. V dôsledku nemožnosti preukázanie jeho výšky si žalobca náhradu
majetkovej škody v tomto prípade nebude nárokovať.

12. Úrok z omeškania si žalobca uplatňuje v zmysle § 16 ods. 4 ZoZŠ, pričom dňom oznámenia

žalovaného, že neuspokojí nárok žalobcu na náhradu škody je deň doručenia odpovede na žiadosť o
predbežné prerokovanie, tzn. 16.09.2022.

13. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

14. K skutkovému stavu veci žalovaný uviedol, že v predmetnej veci vyšetrovateľ Okresného
riaditeľstvaPolicajnéhozboru,Úradujustičnejakriminálnejpolície,odborvšeobecnejkriminalityTrenčín,
uznesením sp. zn. ORP-1318/2-OVK-TN-2004 zo dňa 07.01.2006 podľa § 206 odsek 1 Trestného
poriadkuvzniesolobvinenieO.B.C.aE.B.,pretrestnýčinkrivéhoobvineniapodľa§174odsek1,odsek
2 Trestného zákona, účinného v čase spáchania skutku. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo O. B. C.

doručené 11.01.2006. Proti uzneseniu podal E. B., A. sťažnosť, ktorá bola dozorujúcim prokurátorom
ako nedôvodná zamietnutá podľa § 193 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku 13.03.2006. Na
základe v tom čase dostupných informácií (ku dňu 21.05.2008), získaných zo svedeckých výpovedí a
listinných podkladov, Okresný súd Nitra, rozsudkom sp. zn. 1T/29/2010 zo dňa 15.10.2013 na hlavnom
pojednávaní uznal obžalovaných E. B. a O. B. C. vinnými zo žalovaného skutku. Prvostupňovým

rozhodnutím bol E. B. uložený peňažný trest vo výške 5 000,- Sk (165,97 Eur) a v prípade B. C. súd
upustil od uloženia súhrnného trestu, keďže mal za to, že trest uložený v skoršom trestnom konaní
bol dostatočný. Skorším trestným konaním bolo konanie vedené na Okresnom súde Žilina, sp. zn.
3T/129/2007, v spojení s odvolacím konaním na Krajskom súde Žilina, sp. zn. 3To/102/2011, v ktorom
mu bol uložený trest odňatia slobody na 3 roky. Na základe podaného odvolania rozhodol Krajský

súd v Nitre rozsudkom zo dňa 03.12.2014, sp. zn. 1To/52/2014 tak, že vyhovel odvolaniu prokurátora
podanému v neprospech žalobcu proti výroku o treste a zrušil výroky o treste týkajúce sa oboch a
uložil B. C. súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov a 6 mesiacov a E. B. trest odňatia slobody
v trvaní 2 rokov s podmienečným odkladom a skúšobnou dobou v trvaní 2 rokov. Odvolania E. B. a B.C. súd zamietol z dôvodu, že ich považoval za nedôvodné. Rozsudok Okresného súdu v Nitre sp. zn.
1T 29/2010 nadobudol právoplatnosť rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1To 52/2014 zo dňa
03.12.2014. Následne dňa 18.07.2017 podali na Okresný súd v Nitre obvinení A. B. C. a E. B. návrh

na povolenie obnovy konania. Návrh odôvodnili tým, že v rôznych iných trestných veciach sa objavili
nové mimoriadne dôležité skutočnosti, ktoré boli pri rozhodovaní súdu v pôvodnom konaní neznáme
a ktoré samy o sebe, ako aj v spojitosti so skutočnosťami a dôkazmi skôr známymi, odôvodňujú iné
rozhodnutie o vine. Po oboznámení sa s predloženými novými dôkazmi dňa 19.10.2020 Okresný súd
Nitra sp. zn. 5Nt 61/2017 vyhovel návrhu odsúdených E. B. a O. B. C. na povolenie obnovy konania veci

vedenej na Okresnom súde v Nitre sp. zn. 1T/29/2010 a vec vrátil prokurátorovi do prípravného konania
na objasnenie veci a doplnenie dokazovania. Po rozsiahlom doplnení dokazovania bolo napokon trestné
stíhanie dňa 27.12.2021 prokurátorom Okresnej prokuratúry Trenčín podľa § 215 odsek 1 písmeno b)
Trestného poriadku pod sp. zn. 2 Pv 672/20/3309 zastavené, nakoľko skutok nie je trestným činom a
nie je dôvod na postúpenie veci.

15. Následne sa žalobca dňa 29.03.2022 obrátil na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a
nemajetkovej ujmy vo výške 32 300,00eur. Po oboznámení sa s jej obsahom ministerstvo dospelo k
záveru, že žiadosť bola z hľadiska identifikácie právneho titulu uplatneného nároku nezrozumiteľná,
vnútorne kontradiktórna, odporujúca právnej úprave zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003

Z. z., a z tohto dôvodu vyzvalo žalobcu na doplnenie podanej žiadosti, a to uvedením zrozumiteľnej
identifikácie rozhodnutia, ktoré má byť právnym titulom uplatneného nároku a orgánu verejnej moci,
ktorý toto rozhodnutie vydal. Na predmetnú výzvu ministerstva reagoval žalobca dňa 10.05.2022,
kdevýslovneuviedol,žezanezákonnérozhodnutie,ktorýmvzniklaškodaspôsobenátrestnýmstíhaním,
je v tomto prípade potrebné považovať predovšetkým uznesenie vyšetrovateľa Okresné riaditeľstvo PZ

Trenčín zo dňa 07.01.2006 sp. zn. ČVS: ORP-1318/2-OVK-TN-2004 o vznesení obvinenia a obžalobu
Okresnej prokuratúry Trenčín zo dňa 03.06.2008 sp. zn. 2Pv 77/2005. Vzhľadom na túto skutočnosť
postúpilo ministerstvo predmetnú vec Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky z dôvodu príslušnosti
na posúdenie žiadosti s ohľadom na § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.. Súčasne uviedlo, že
ministerstvu bola dňa 29.03.2022 doručená aj ďalšia žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 32 300,00 eur, a to z titulu rozhodnutia o treste, rozsudku
Krajského súdu v Nitre zo dňa 03.12.2014, sp. zn. 1To/52/2014, pričom táto bude ministerstvom riadne
prerokovaná.

16. Podľa názoru žalovaného v zmysle ustálenej judikatúry štát je ako účastník konania označený

riadne, ak je súčasne s ním označený aj príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať. Štát, hoci
má medzi subjektmi práva špecifické postavenie, nemôže v konaní sám so sebou tvoriť spoločenstvo
účastníkov, resp. z hľadiska hmotného práva nemôže tvoriť sám so sebou napríklad dlžnícku solidaritu.
Vyplýva to z viacerých rozhodnutí súdov a už z ustáleného právneho názoru (rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo/194/2010, 8Cdo/289/2014, 3 Cdo 194/2010, 6 Cdo 149/2011). Z uvedeného

je teda zrejmé, že nie je možné, aby za štát vystupovali naraz dva štátne orgány, resp., aby sa
delila zodpovednosť. Žalobca v žalobe odvodzuje vznik škody od nezákonného trestného konania a
za nezákonné rozhodnutia považuje a označuje uznesenia vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ
Trenčín zo dňa 07.01.2006 sp. zn. ČVS: ORP-1318/2-OVK-TN-2004 o vznesení obvinenia, a obžalobu
Okresnej prokuratúry Trenčín zo dňa 03.06.2008 sp. zn. 2Pv 77/2005, a preto má v mene štátu podľa § 4

ods. 1 písm. f) konať Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje
najmä na to, že výsledkom toho konania bol napokon odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Nitra sp.
zn. 1T 29/2010, ktorý nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.
1To 52/2014 dňa 03.12.2014. Trestné konanie je treba chápať ako celok, nie je možné tu rozlišovať
fázu trestného konania, ktorá bola pred súdom a fázu konania na samotnom súde. Výsledkom podanej

obžaloby bolo právoplatné rozhodnutie, ktorým bol žalobca uznaný vinným a aj odsúdený. Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky bola dňa 29.03.2022 doručená žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 32 300,00 eur, a to z titulu rozhodnutia o treste,
rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 03.12.2014, sp. zn. 1To/52/2014. Práve tomuto konaniu na súde
predchádzalo vydanie uznesenia vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ Trenčín zo dňa 07.01.2006

sp. zn. ČVS: ORP-1318/2-OVK-TN-2004 o vznesení obvinenia, ako aj podanie obžaloby Okresnej
prokuratúry Trenčín zo dňa 03.06.2008 sp. zn. 2Pv 77/2005. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v
mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutiavydaného súdom, alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu. Vzhľadom na
skutočnosť,žeministerstvoprejednaložiadosťopredbežnéprerokovanie,týkajúcesaspôsobenejškody
v dôsledku rozhodnutia Okresného súdu Nitra sp. zn. 1T 29/2010 a Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1To

52/2014, zaoberalo sa aj zákonnosťou predchádzajúceho konania, samotnou dôvodnosťou uznesenia
o začatí trestného konania ako aj dôvodnosťou podania obžaloby. Žalovaný je toho názoru, že v tomto
prípade nie je možné, aby za štát, Slovenskú republiku, vystupovali naraz dva štátne orgány, resp. aby
sa delila zodpovednosť za časť konania po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia do
konania na súde a následne za konanie konané pred súdom. Vzhľadom na uvedené by malo na strane

žalovaného vystupovať a konať za štát v konaní Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

17. Žalovaný ďalej poukázal na to, že podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon
neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba
vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené, alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím

tohto orgánu. Pri osvedčení nároku na náhradu škody musia byť preukázané všetky atribúty vzniku
zodpovednosti štátu za škodu tak, že musí byť jasne preukázaný nesprávny úradný postup orgánu
verejnej správy, alebo musí byť rozhodnutie orgánu verejnej moci pre nezákonnosť zrušené príslušným
orgánom, taktiež musí byť jednoznačne preukázaný vznik škody a príčinná súvislosť vo vzťahu k vzniku
nároku na priznanie nemajetkovej ujmy, musia byť taktiež splnené atribúty vzniku zodpovednosti štátu

za vznik uplatneného nároku. Zákon č. 514/2003 Z. z. nedefinuje pojem "nezákonné rozhodnutie". V
legislatívnom zámere zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa uvádza,
že "nezákonným rozhodnutím možno rozumieť rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s
právnym poriadkom Slovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené

alebo zmenené príslušným orgánom. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku
rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Tento nárok však vzniká taktiež len za splnenia podmienky v
zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné

rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. V súlade so zásadou prezumpcie správnosti rozhodnutí nie je súd v konaní o náhrade
škody, resp. nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti štátu oprávnený sám posudzovať zákonnosť
rozhodnutia vydaného v inom konaní a podmienka nezákonnosti rozhodnutia je splnená len vtedy,
ak bolo toto právoplatné rozhodnutie skutočne ako nezákonné zrušené alebo zmenené. V danom

prípade však rozhodnutie Okresného súdu Nitra rozsudkom sp. zn. 1 T29/2010 zo dňa 15.10.2013 v
spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 To/52/2014 bolo zrušené uznesením Okresného
súdu Nitra sp. zn. 5Nt/61/2017 z dôvodu, že vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy, ktoré boli skôr
neznáme a nie z dôvodu nezákonného konania. Podľa § 394 ods. 1 Trestného zákona, obnova konania,
ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom, alebo právoplatným trestným rozkazom sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti, alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe, alebo v spojení so
skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo vzhľadom na ktoré
by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu, alebo k pomerom páchateľa, alebo
uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od
potrestania, alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti

činu, alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu. Z uvedeného
ustanovenia je zrejmé, že Okresný súd Nitra v konaní sp. zn. 5Nt/61/2017 o povolení obnovy konania
nepreskúmaval zákonnosť pôvodného rozhodnutia, neskonštatoval jeho nezákonnosť a ani rozhodnutie
nebolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci či vady konania. Komentovaná
literatúra, vzťahujúca sa k zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím, zástava

názor, že obnova konania, podľa ktorej dôvodom bola zmena, alebo zrušenie rozhodnutia v dôsledku
existencie nových dôkazov a skutočností, nemôže viesť k naplneniu predpokladov zodpovednosti štátu
za nezákonné rozhodnutie, lebo dôvody obnovy konania neboli spojené s vadami predchádzajúceho
konania. Za nezákonné možno považovať iba také rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré už v
čase jeho vydania nemalo zákonný podklad, čo však nie je daný prípad. V danej veci uznesením o

začatí trestného stíhania a uznesením o vznesení obvinenia, vydanými orgánmi činnými v trestnom
konaní, voči obvinenému boli splnené všetky zákonné predpoklady, z ktorého dôvodu neboli príslušnou
prokuratúrou zrušené v konaní o sťažnosti. V tom čase existovala na základe vykonaného dokazovania
v trestnom konaní pravdepodobnosť spáchania tam definovaného skutku, ktorú potvrdili aj samotnésúdy v odôvodnení svojich rozhodnutí, keďže uznali obvinených vinnými zo spáchania skutku. Prípadnú
konštrukciu spočívajúcu v tom, že nezákonným je uznesenie o vznesení obvinenia, a to spätne s
poukázaním na to, že v dôsledku obnovy konania bol zrušený pôvodne odsudzujúci rozsudok, nemožno

akceptovať, lebo takáto konštrukcia nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré
sú vymedzené taxatívne, nie príkladmo. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že v danej veci chýba jeden
zo základných predpokladov pre priznanie náhrady škody, a to existencia rozhodnutia orgánu verejnej
moci , ktoré bolo zrušené pre nezákonnosť.

18. Žalovaný ďalej poukázal na to, že v predmetnej veci nie je naplnená ani posledná požiadavka
zákonného predpokladu na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, a to príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom (ktorý chýba) a vznikom škody. Tu je potrebné poukázať na to, že
príčinou vzniku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím môže byť len také nezákonné rozhodnutie,
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non), či by
škodlivý následok nastal aj bez nezákonného rozhodnutia (uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 103/2011).

Vo viacerých rozhodnutiach Najvyšší súd SR už konštatoval, že protiprávny úkon nemusí byť jedinou
príčinou vzniku škody a môže dôjsť ku kumulatívnej kauzalite. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom
prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vznik toho istého škodlivého následku
(konkurenčnákauzalita)alebočijednaskutočnosťvylučujedruhú.Vtejtosúvislostijepotrebnépoukázať
aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 11/2010. O vzťah príčinnej súvislosti by išlo

iba vtedy, ak by škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, t. j, vtedy, ak by nezákonné
rozhodnutie a škoda boli vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Musí byť ale tiež preukázané, že
ak by nebolo nezákonného rozhodnutia, ku škode by nebolo bývalo došlo (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 31. mája 2005 sp. zn. 1 Cdo 16/2005). V danom prípade v čase rozhodovania
Okresného súdu Nitra sp. zn. 1 T /29/2010 bol žalobca už 2 x súdne trestaný, a to naposledy rozsudkom

Okresného súdu Žilina sp. zn. 3 T/129/2007 zo dňa 01.08.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 3 To/102/2011, za ktorý mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere
tri roky pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona. V dobe,
kedynáslednerozhodovalOkresnýsúdNitravovecisp.zn.1T/29/2010tentouloženýtrestajvykonával,
aj preto okresný súd pôvodne podľa § 37 trestného zákona upustil od uloženia súhrnného trestu,

nakoľko mal za to, že trest uložený skorším rozsudkom bol dostatočný. S poukazom na uvedené, teda
v rovnakom časovom období bol žalobca právoplatne odsúdený v inom trestnom konaní a tak v danom
prípade nastali viaceré skutočnosti, ktoré pôsobili škodlivý následok uplatnený žalobcom. Vzniknutá
škoda musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením právnej povinnosti. Škoda ani porušenie
právnej povinnosti samostatne ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu a tomu zodpovedajúce právo

na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená, ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom
povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti, zaťažuje
žalobcu. Taktiež priznanie uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade, ak bol už
žalobca právoplatne odsúdený, by bolo v rozpore s dobrými mravmi ako súhrnu etických, všeobecne
uznávaných a udržiavacích zásad, ktorých zohľadnenie dovoľuje súdu rozhodovať praeter legem alebo

dokonca až contra legem. Okresný súd Bratislava I. pod sp. zn. 19C/181/2013, už v obdobnej veci
rozhodoval a to tak, že v obdobnom prípade žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy nepriznal. Žalobca
však nijakým spôsobom nepreukázal, že práve postupom OČTK vedenom pod sp. zn. 2Pv 77/2005
vznikli následky v jeho súkromnom živote, prípadne v spoločenskom živote. Priznanie nemajetkovej
ujmy pritom nemôže vychádzať iba z abstraktných tvrdení a subjektívnych pocitov žalobcu. V tomto

konkrétnom prípade vznikol škodlivý následok žalobcovi v dôsledku iného trestného konania, za ktoré
bol aj právoplatne odsúdený a za ktorý si aj odpykával trest. Práve ten mal vplyv na jeho osobný život,
rodinu a prácu a na poškodenie dobrej povesti.

19. Žalovaný ďalej spochybnil opodstatnenosť uplatnenej výšky náhrady nemajetkovej ujmy a úrokov

z omeškania. V zmysle zákona č. 255/1998 Z. z. v znení zákona č. 422/2002 Z. z. o odškodňovaní
osôb poškodených násilnými trestnými činmi, celková výška odškodnenia v prípade škody na zdraví
poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy ustanovenej
osobitným právnym predpisom. V roku 2006 (uznesenie o vznesení obvinenia) výška minimálnej mzdy
predstavovala hodnotu 252,00 eur. Teda päťdesiatnásobok by mal byť maximálne 12 600,00 eur. Nie je

tiež možné z náhrady nemajetkovej ujmy priznať úroky z omeškania, pretože povinnosť zaplatiť náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba
plnenia, a preto až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Co 15/97, aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.6 Cdo 185/2011). Žalovaný sa tak ešte nemohol dostať do omeškania, a preto žalobcovi ešte nemohol
vzniknúť nárok na úroky z omeškania.

20. Žalobca v replike spochybnil argumenty žalovaného, smerujúce k zamietnutiu žaloby. Žalovaný
dôvodí, že nie je možné, aby za štát vystupovali naraz dva štátne orgány. Ďalej tvrdí, že keď
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky prejednalo žiadosť týkajúcu sa rozhodnutia o treste, tak
sa zaoberalo aj dôvodnosťou a zákonnosťou konania, ktoré prechádzalo vydaniu rozhodnutia o treste,
teda zákonnosťou uznesenia o vznesení obvinenia a obžaloby. 6 Podľa § 5 ods. 1 ZoZŠ má právo

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím účastník konania, ktorému vznikla škoda v
dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Rozhodovacia prax súdov ustálila, že právo na náhradu
škody z titulu nezákonného rozhodnutia podľa § 5 ods. 1 ZoZŠ má aj ten, proti ktorému bolo vedené
trestné stíhanie ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby. Podľa §
8 ods. 1 písm. b) ZoZŠ má právo na náhradu škody ten, na kom bol úplne alebo sčasti vykonaný trest,
ak v ďalšom konaní bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo trestné stíhanie zastavené. Podstatou

nároku podľa predmetného ustanovenia nie je odškodniť trestné stíhanie, ktoré predchádzalo vydaniu
rozhodnutia o treste, ale výlučne len odškodniť trest, ktorý bol vykonaný. Žalobcovi bolo v predmetnom
trestnom stíhaní vznesené obvinenie, bola naňho podaná obžaloba, bol odsúdený, vykonal trest, a
následne po obnove konania bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným
činom. Žalobca teda disponuje vo veci náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci dvoma

samostatnými titulmi, a to titulom na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa §
5 ods. 1 ZoZŠ, ktorým sa domáha náhrady škody spôsobenej vedením trestného stíhania, ktoré
nikdy nemalo byť ani začaté a titulom na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste podľa
§ 8 ods. 1 ZoZŠ, ktorým sa domáha náhrady škody spôsobenej uložením a vykonaním trestu. Ide
teda o dva úplne samostatné nároky, pri ktorých nemôže byť reč ani o procesnom spoločenstve, ani

o dlžníckej solidarite v hmotnoprávnom ponímaní. Náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o treste,
ktorý bol na žalobcovi aj vykonaný, sa žalobca domáha v inom súdnom konaní, kde v mene štátu
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Predmetom tohto konania je výlučne len časové
obdobie po 03.012.2014, teda po tom, ako bolo vydané druhostupňové rozhodnutie. Rovnako aj ujma,
ktorej odškodnenia sa domáha žalobca, je časovo naviazaná na vydanie druhostupňového rozhodnutia

a nastala až po jeho vydaní. Na druhej strane, v predmetnom konaní sa žalobca domáha náhrady
ujmy, ktorá mu vznikla v období od 07.01.2006 do 03.12.2014, teda do vydania druhostupňového
rozhodnutia. Ide o ujmu, ktorá nemá žiadny vecný ani časový súvis s druhostupňovým rozhodnutím a
jej jedinou a výlučnou príčinou je uznesenie o vznesení obvinenia v spojení s obžalobou. Na základe
vyššie uvedeného považuje za zrejmé, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a Generálna

prokuratúra Slovenskej republiky netvoria procesné spoločenstvo ani nemajú postavenie solidárnych
dlžníkov, ale konajú v mene Slovenskej republiky v dvoch samostatných konaniach, predmetom ktorých
sú dva samostatné nároky žalobcu na náhradu škody.

21. K otázke existencie nezákonného rozhodnutia žalovaný uviedol, že nerozporuje, že uznesenie

o vznesení obvinenia ani obžaloba neboli zrušené ako nezákonné. Avšak, v zmysle ustálenej
rozhodovacej praxe súdov sa v tomto prípade nevyžaduje zrušenie predmetných rozhodnutí pre
nezákonnosť, keďže táto sa odvíja od neskoršieho výsledku trestného konania. Podstata nároku z
nezákonného trestného stíhania sa totiž neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom
konaní pri začatí trestného stíhania, resp. pri podaní obžaloby, ale na samotný výsledok trestného

stíhania. (Rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, 9 Cdo/65/2020,
sp. zn. 4Cdo/13/2021.) Toto predstavuje podstatný rozdiel, pretože civilné sporové konanie má
diametrálne odlišnú povahu od trestného konania. Civilné sporové konanie je konaním, v ktorom sú
si strany sporu rovné a sudca má postavenie nezaujatého pozorovateľa, ktorý ma základe dôkazov
predložených stranami rozhodne. Na druhej strane, v trestnom konaní vystupuje štát prostredníctvom

orgánov činných v trestnom konaní v mocenskom postavení oproti obvinenému/obžalovanému. Civilné
sporové konanie je riadené princípom formálnej pravdy a prejednávacím princípom. Súd teda rozhoduje
len na základe dôkazov predložených stranami a nemôže vykonávať dôkazy, ktoré strany nenavrhli. V
trestnom konaní platí princíp materiálnej pravdy a vyšetrovací princíp. Orgány činné v trestnom konaní
majú teda povinnosť zistiť skutkový stav bez dôvodných pochybností a za týmto účelom vyhľadávať

a vykonávať dôkazy v prospech aj v neprospech obvineného, a aj také dôkazy, ktoré obvinený/
obžalovaný nenavrhol. Obnova konania na základe nových dôkazov v civilnom sporovom konaní
nezakladá zodpovednosť štátu za škodu. Predkladanie dôkazov je totiž povinnosťou sporovej strany,
nie povinnosťou súdu. Ak teda súd rozhodol na základe predložených dôkazov a nezisťoval objektívnupravdu,neporušilžiadnezákonnéustanovenie. Avšak,vkonanítrestnomtentozáverniejemožnéprijať.
Aj keď obnova konania z dôvodu nových dôkazov slúži primárne na napravenie skutkových omylov,
úspešné domáhanie sa obnovy konania vo výsledku spôsobuje nezákonnosť rozhodnutí orgánov

činných v trestnom konaní, pretože pri vydávaní týchto rozhodnutí porušili svoje povinnosti vyplývajúce
z Trestného poriadku, najmä povinnosť zistiť skutkový stav bez dôvodných pochybností. Žalobcovi
bolo obvinenie vznesené na základe jedného jediného dôkazu, ktorým bola výpoveď poškodeného -
sudcu B. B.. Napriek tomu, že v priebehu trestného stíhania opakovane poukazoval na dôkazy, ktoré by
výpoveď poškodeného spochybnili, tieto neboli zo strany orgánov činných v trestnom konaní vykonané.

Príkladom takéhoto dôkazu je napríklad nahrávka zachytávajúca stretnutie žalobcu a sudcu B. B.,
ktorú sa orgánom činným v trestnom konaní "nepodarilo" zabezpečiť. Existencia tejto nahrávky bola
potvrdená v konaní o obnove konania. Medzi uznesením o vznesení obvinenia a podaním obžaloby
boli orgány činné v trestnom konaní pasívne a nevykonávali úkony na dôkladné prešetrenie situácie.
Keď pri uznesení o vznesení obvinenia musí existovať dôvodné podozrenie, že určitá osoba spáchala
trestný čin, pri obžalobe by si orgány činné v trestnom konaní mali byť už takmer isté, že tomu tak

bolo. V prípade žalobcu sa však orgány činné v trestnom konaní uspokojili s jediným dôkazom, ktorým
bola výpoveď poškodeného, a ostatné dôkazy jednoducho ignorovali. Orgány činné v trestnom konaní
ďalej porušili aj princíp prezumpcie neviny, keď pristupovali k žalobcovi tak, že má preukázať svoju
nevinu. V trestnom konaní je dôkazné bremeno práve na orgánoch činných v trestnom konaní, ktoré
majú preukázať vinu obvineného/obžalovaného, a to tak, aby o nej neboli dôvodné pochybnosti. Ak o

vine dôvodné pochybnosti existujú, je treba rozhodnúť v prospech obžalovaného a tohto oslobodiť. Pre
vylúčenie pochybnosti žalobca dodáva, že nejde o klasický titul nezákonného rozhodnutia podľa § 5
ods. 1 ZoZŠ, ale o špecifický typ titulu, ktorým je nezákonné trestné stíhanie, a ku ktorému dospela
súdna prax na základe extenzívneho výkladu ZoZŠ. Iným ako extenzívnym výkladom by totiž došlo k
popieraniu účelu zákona, ktorým je aby každá ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom

štátu bola odčinená.

22. V časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy žalobca uviedol, že ujma spôsobená trestným stíhaním v
tejto veci nemôže byť za žiadnych okolností stotožňovaná s prípadnou ujmou z iného, nesúvisiaceho
trestného stíhania. Žalobca dáva do príčinnej súvislosti s predmetným trestným stíhaním ujmu v podobe

zásahu do jeho dobrého mena a dobrej povesti, poškodenie jeho postavenia v spoločnosti a zhoršenie
jeho psychického zdravia. Všetky tieto skutočnosti sú časovo aj vecne naviazané na trestné stíhanie,
ktoré prebiehalo v období od 07.01.2006 do 03.12.2014. Skutočnosť, že aj iné trestné stíhanie žalobcu
mohlo mať vplyv na dobré meno, dobrú povesť, pracovné a spoločenské uplatnenie a psychické
zdravia žalobcu v žiadnom prípade nevylučuje možnosť opätovného, či simultánneho zásahu do týchto

nemajetkových hodnôt. Nemožno tu pritom aplikovať princíp, podľa ktorého ak určitá skutočnosť viedla
neodvratne k spôsobeniu škody, následná skutočnosť, ktorá by sama spôsobila tú istú škodu, nemôže
byť braná do úvahy. Zásah do dobrého mena, dobrej povesti, psychického zdravia a ďalších oblastí
života totiž môže mať rôznu intenzitu a nie je možné povedať, že ujma spôsobená trestným stíhaním
už bola spôsobená skorším trestným stíhaním. Napríklad, po vznesení obvinenia v skoršom trestnom

stíhaní mohol byť žalobca v spoločnosti vnímaný ako kriminálnik. Avšak, po vznesení obvinenia v
trestnom stíhaní, ktoré je predmetom náhrady škody v tomto konaní, už bol žalobca vnímaný ako
viacnásobný kriminálnik, čo je nepochybne následok odlišný od toho, ktorý bol spôsobený prvým
vznesením obvinenia, pretože mal materiálne odlišnú závažnosť. Pokiaľ žalovaný namieta, že priznanie
nemajetkovej ujmy nemôže vychádzať len z abstraktných tvrdení a subjektívnych pocitov žalobcu,

s týmto tvrdením žalobca nesúhlasí a poukazuje na už spomínané rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo/130/2020, podľa ktorého: "vznik nemajetkovej ujmy zásahom OČTK
voči osobe spravidla nemožno dokazovať (3 Cdo 137/2008), lebo ide o stav mysle tejto poškodenej
osoby. Ide teda "len" o zistenie, či sú tu dané objektívne dôvody pre to, aby sa konkrétna osoba
mohla cítiť poškodenou a jej tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla samotným zásahom OČTK do

základných práv a slobôd fyzickej a právnickej osoby. Povedané inými slovami, je potrebné zvážiť,
či vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu by sa aj iná osoba v obdobnom postavení mohla cítiť
dotknutá v zložkách tvoriacich vo svojom súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca. Nemajetková ujma je
vlastne ujmou morálnou. Ide teda o utrpenie na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa dotýkajú morálnej
integrity poškodenej osoby (patrí sem jej dôstojnosť, česť, dobrá povesť, ale aj iné hodnoty, ktoré sa

spravidla premietajú vo vnútornom živote človeka - sloboda pohybu, podnikania a pod.). A tak, ako je
to uvedené v bode 12.2. tohto rozhodnutia, nemajetková ujma vznikla už samotným zásahom OČTK
do základných práv a slobôd fyzickej osoby, ak preukáže, že tento zásah nebol v súlade s právom
(vo výsledku).". V súlade s uvedeným považoval žalobca za preukázané, že trestné stíhanie aj bezďalšieho predstavuje zásah do jeho základných práv a slobôd, konkrétne do jeho psychického zdravia,
a to tým, že žil dlhodobo v strese, mal problémy so spánkom, a celkovo bola preňho táto udalosť
traumatizujúca; do jeho pracovného života, a to tým, že stratil podnikateľskú dôveryhodnosť; do jeho

spoločenského života, a to tým, že zo strany užšej aj širšej verejnosti bol vnímaný ako (viacnásobný)
kriminálnik a bolo poškodené jeho dobré meno a osobná česť; a preto toto samo o sebe (t. j. bez potreby
preukazovania konkrétneho škodlivého následku) zakladá aj vznik nemajetkovej ujmy. Ide o vnútorné
prežívanie žalobcu, pre ktoré neexistuje dôkazný prostriedok iný, ako výpoveď samotného žalobcu a
jemu blízkych osôb, ktoré jeho ujmu pociťovali ako svoju vlastnú. Preto sú to práve tvrdenia žalobcu a

jeho subjektívne pocity, ktorými sa nemajetková ujma preukazuje.

23. K otázke uplatnenej maximálnej možnej výšky nemajetkovej ujmy, ktorá môže byť žalobcovi
priznaná, žalobca uviedol, že postup, ktorý pri výpočte maximálnej výšky nemajetkovej ujmy zobral do
úvahy minimálnu mzdu platnú v roku, keď dochádza k uplatneniu nároku, nie je ničím nezvyčajným v
súdnej praxi. Postupoval tak Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/96/2018, keď

prihliadalnaminimálnumzduzarok,vktoromsúdrozhodovaložalobenanáhraduškodyanemajetkovej
ujmy. Jeho postup pri výpočte maximálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je teda správny. Nad
rámec vyššie uvedeného žalobca uvádza, že napríklad v rozhodnutí Krajského súdu Trenčín zo dňa
20. 4. 2022, sp. zn. 24Co/79/2021 bola priznaná nemajetková ujma vo výške 15,00 eur za jeden
deň neväzobného trestného stíhania. Podľa rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky

platí, že "stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac trvania väzby
alebo vedenia trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky
náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť
nemožno vopred postihnúť. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej
praxe súdov iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť

životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška
náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na
danom mieste. Ani to však neznamená, že rozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo na mieste
nezohľadniť.". Trestné stíhanie žalobcu trvalo celkovo 3 252 dní (od 07. 01.2006 do 03.12.2014). Ak
by sa zobrala do úvahy suma, ktorú súdy priznávajú za deň nezákonného trestného stíhania, tak by sa

výška nemajetkovej ujmy žalobcu mala rovnať 15 eur x 3 252 dní trestného stíhania, teda 48 780,00 eur.
Vzhľadom na maximálnu možnú výšku si žalobca uplatnil nárok len vo výške 32 300,00 eur. Tvrdenie
žalovaného, že by mal mať nárok v maximálnej výške 12 600,00 eur, pretože zobral do úvahy minimálnu
mzdu v roku 2006, sa teda javí nie len, ako nesprávne, ale aj ako objektívne nespravodlivé.

24. K uplatneným úrokom z omeškania žalobca uviedol, že všetky rozhodnutia, na ktoré poukazuje
žalovaný, sa týkali náhrady nemajetkovej ujmy podľa predchádzajúceho, dnes už zrušeného a
neúčinného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý bol nahradený aktuálnym ZoZŠ. Predchádzajúci
zákon o zodpovednosti neupravoval nijakým spôsobom právny nárok na úroky z omeškania. Oproti

tomu, účinný ZoZŠ explicitne zakotvil vo svojom § 16 ods. 4 tretia veta právny nárok na úrok z omeškania
z náhrady škody a najskorší deň plynutia lehoty omeškania. Nová rozhodovacia prax Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky už úroky z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy priznáva, a to tak,
že do omeškania sa dlžník (teda žalovaný) dostáva už uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné
prerokovanie nároku. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/191/2020: "Z

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 257/2019 je zrejmé, že nárok žalobcu podľa § 17 ods. 2 až
4 zákona č. 514/2003 Z. z. voči žalovanej vzniká už samotnou existenciou vedenia trestného stíhania.
Preto rozhodnutie, ktorým sa priznáva táto náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch v
konkrétnej výške, už len deklaruje existenciu tejto zákonom priznanej právnej skutočnosti a nárokov z
nej vyplývajúcich. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený

právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o
plnenie veriteľ požiadal. Z uvedeného je preto možné ďalej vyvodiť, že k vzniku omeškania s plnením
nemajetkovejujmynedochádzamárnymuplynutímlehotyustanovenejvrozhodnutísúdu,aleužmárnym
uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (s týmto záverom
sa stotožnil najvyšší súd aj v rozhodnutí sp. zn. 7 Cdo 243/2019).".

25. Žalovaný v následnom vyjadrení poukázal na to, že ak ide o dva samostatné nároky, nárok na
náhradu škody spôsobenú rozhodnutím o treste, ktorého sa domáha žalobca v inom súdnom konaní,
kde predmetom tohto konania je len časové obdobie po 03.12.2014, teda po tom, ako bolo vydanédruhostupňové rozhodnutie, a nárok na náhradu škody, ktorá žalobcovi vznikla v období od 07.01.2006
do 03.12.2014, teda do vydania druhostupňového rozhodnutia, je uplatnený nárok premlčaný. Podľa
ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,

keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Vzhľadom na skutočnosť,
že žalobca sa domáha náhrady ujmy, za obdobie od 07.01.2006 do
03.12.2014, pričom jedinou výlučnou príčinou vzniku škody je uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa v

spojení s obžalobou a žaloba bola podaná v roku 2023, je podľa názoru žalovaného zrejmé, že žalobca
uplatňuje premlčaný nárok.

26. Najskôr súd skúmal otázku existencie vecnej legitimácie strán sporu, v tomto dospel k záveru že táto
je daná, pričom akceptoval argumentáciu žalobcu zo žaloby, ako je vyššie popísaná. Je nepochybné,
že žalobcovi bola spôsobená ujma nezákonným trestným stíhaním a štát zodpovedá za škodu, ktorá

bola spôsobená orgánmi verejnej moci.

27. "Ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor
zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka
Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu

vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. je
od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho
v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti." (Rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 14. októbra 2015 sp. zn. 8 Cdo 289/2014.) Pokiaľ pred účinnosťou zákona č.

412/2012Z.z.,ktorýmbolnovelizovanýzákonč.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúpri
výkone verejnej moci, mohlo v prípade uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného rozhodnutia,
proti ktorému prokurátor zamietol sťažnosť a podal obžalobu, ísť o oblasť verejnej moci, ktorá patrí do
pôsobnosti viacerých orgánov, zákonodarca orgán konajúci za štát s účinnosťou od 1. januára 2013
stanovil jednoznačne v prospech GP SR. V danej veci je teda žalovaná správne zastúpená, nič na tom

nemení skutočnosť, že prebieha pred iným súdom súvisiace konanie, kde štát zastupuje iný orgán.

28. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, svedka E. B., oboznámení obsahu spisu Okresného
súdu Nitra sp. zn. 1T/29/2010, rozsudkom okresného súdu Nitra z 15.10.2013 sp. zn. 1T/29/2010 a
listinných dôkazov, ktoré predložili strany sporu.

29. Žalobca uviedol, že všetko začalo trestným oznámením B. B. z Krajského súdu Trenčín pre krivé
obvinenie v tej súvislosti, že došlo k situácii, kedy im zo strany G. bolo povedané, že ak dajú, on a
B., úplatok B., môže to ovplyvniť rozhodovanie krajského súdu, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodovanie
v trestnej veci proti jeho osobe 5T/444/2001, kde na prvom stupni rozhodovala sudkyňa B.. Viedli

nejaké rozhovory, zabezpečili dôkazy, nahrávku na kazete, tú zabezpečila polícia, ale nakoniec kazetu
nedohľadala, tak celá vec vyšumela. V čase rozhodovania v trestnom stíhaní pre krivé obvinenie bol vo
výkone trestu v súvislosti s trestným činom krátenia dane, čo súviselo s jeho činnosťou ako predsedu
predstavenstva konkrétnej spoločnosti, v r. 2001 bol stíhaný v konaní 5T/444/2001, okrem toho stíhaný
nebol. Z konečného súhrnného trestu 4,5 roka bol podmienečne prepustený po vykonaní trestu 3 roky

a 52 dní. V čase pred nástupom do spomínaného výkonu trestu bol v pozícii ekonomického riaditeľa,
konateľa a spoločníka vo firme Calypso Agency, s.r.o. Trenčín. Po podmienečnom prepustení sa vrátil
pracovať do rovnakej spoločnosti do pozície účtovníka. V novej pozícii mal nižšiu mesačnú paušálnu
mzdu. Nevie sa rozpamätať aké príjmy mal pred výkonom trestu a po podmienečnom prepustení.
Iné podnikateľské aktivity ako v uvedenej spoločnosti nemal. Je slobodný, deti nemá, tento stav sa

nezmenil. Jeho najbližšími príbuznými sú rodičia a sestra. Matka má 77 rokov, otec zomrel pred 2
rokmi vo veku 75 rokov. Matka žije v Žiline rovnako ako sestra, má s nimi dobrý vzťah, snaží sa ich čo
najčastejšie navštevovať. Trestné stíhania sa negatívne prejavili vo vzťahu k jeho blízkej rodine, rodičia
žili v malej obci, trestné stíhanie bolo medializované, konkrétne trestné stíhanie ohľadne sudcu B. bolo
medializované, pokiaľ ide o trestné stíhanie vo veci krátenia dane, o tom nikto nevedel. Následkom

bolo ochladnutie vzťahov, rozprávali sa len o nepodstatných veciach, nestretával sa s rodičmi tak často
ako predtým. Rodičia boli jednoduchší ľudia, nechápali úplne presne problémy typu trestného konania,
jednoducho vnímali to, že ho vyšetruje polícia a majú syna zločinca. Rodičia vedeli aj o krátení dane, ale
to im dokázal vysvetliť, že išlo o zle vykonanú činnosť pri priznávaní dane, išlo o rozdiel medzi úmyselnoutrestnou činnosťou a nedbanlivosťou, toto dokázali pochopiť. Informácie o medializácii mal viac-menej
od priateľa B., ktorý ho podporoval, posielal mu výstrižky z novín, boli nejaké výstupy v televízii, ku ktorej
malvovýkonetrestuprístup.Médiahovoriliotom,žejezločinec,dovolilsikrivoobviniťsudcuapodobne.

Vykresľovali ho ako človeka, ktorý pácha trestnú činnosť. Spoločnosť Calypso Agency s.r.o. mala v
predmete podnikania nákup a predaj tovaru a okrem iného aj prevádzkovanie reštauračného zariadenia
Fatima. Vykresľovanie jeho osoby ako zločinca malo negatívny vplyv na aktivitu tejto spoločnosti, bol
problém s dodávkami tovarov, bol problém s klientami. Spoločnosť Calypso Agency s.r.o. bola vymazaná
z obchodného registra, nevie kedy, a zriadená bola tiež nevie kedy presne, je už len zamestnancom.

Spoločnosť Calypso Agency s. r. o. v dôsledku nepriaznivej medializácie stagnovala už v čase jeho
výkonu trestu, aj po jeho podmienečnom prepustení. Spoločníčkou a konateľkou jeho zamestnávateľa
je A. B. a prokuristom je K. B.. V r. 2011 mu bola diagnostikovaná bipolárna afektívna porucha, čo
sa prejavuje striedaním nálad, pričom prevažujú stavy depresie. Lieči sa doposiaľ, bol uznaný aj za
invalidného dôchodcu. Subjektívne to vníma tak, že samotný výkon trestu a obmedzenia s tým súvisiace
negatívne vplývajú na každého, ide o obmedzenia pohybu, priestoru, v ktorom človek je, pre svoj

psychický stav ani nebol zaradený do pracovnej činnosti, psychiatricky sa liečil aj počas výkonu trestu,
bol aj v nemocnici. Samotné vedenie trestného stíhania vnímal negatívne, bol z toho vystresovaný, boli
to výsluchy, všetky ďalšie úkony, niekedy aj stav apatie v súvislosti s márnym očakávaním oslobodenia.
Nepamätá si presne, či trestné konania pre krátenie dane a krivé obvinenie prebiehali súbežne alebo
nie, trest vykonával v Ružomberku, Želiezovciach, chodili ho navštevovať jeho rodičia, nepamätá si

ako často, sestra chodila minimálne. Chodili ho navštevovať B. s manželkou. Od r. 2021 sa lieči na
výpadky dlhodobej a krátkodobej pamäte, čo je dôvod, že niektoré veci nevie uviesť, niektoré veci má
poznamenané v archíve.

30. Svedok E. B. uviedol, že bol súčasťou trestného konania, o ktoré ide aj v tomto spore, týkalo sa

korupčnej činnosti sudcu B.. Celá vec mala začiatok už v r. 2000, kde spolu so žalobcom boli odsúdení
za iný trestný čin nezákonným spôsobom, predmetné trestné konanie vzišlo z toho, že poukázali na
korupciu B. B. B.. Korupčnú činnosť sudcu B. oznamovali na základe dôkazov, ktoré mali k dispozícii,
následne nato podal trestné oznámenie na nich obidvoch sudca B. pre krivé obvinenie. Trestné konanie,
ktoré iniciovali, trvalo 8 rokov, prípadné korupčné správanie vyšetrovali 2 policajné zložky, preto to

trvalo tak dlho. K obvineniu mali k dispozícii dôkazy, nahrávky, ktoré mala zabezpečiť polícia, boli pod
súdnou ochranou. Bolo to obdobie strachu, museli sa skrývať. Vydierali ich I. so svojou skupinou, P., Q.,
skrývali sa v byte. Pokiaľ ide o žalobcu, tento nevychádzal von, zostal apatický, prestal komunikovať,
nemohol spávať, prestal jesť, navyše bol ten, ktorý nesúhlasil s tým, aby túto trestnú činnosť oznámil,
pretože sa bál o svoj život. Prestal komunikovať aj s rodičmi, doporučil mu odbornú liečbu psychiatra,

aj ho doviezol do nemocnice. To mohlo byť v r. 2008-2009. Konanie vo veci korupčnej činnosti, ktoré
sa začalo na ich podnet napokon bolo zastavené, nakoľko základný dôkaz, videonahrávka, sa stratil.
Výsledkom bolo, že z nich poškodených sa stali rovno obete v trestnom konaní pre krivé obvinenie.
Medializácii s tým spojenej nedokázali uniknúť, žalobca pokračoval v psychiatrickom liečení, napokon
sa u neho prejavila bipolárna porucha, mal obdobie ťažkých depresií, nevedel sa o seba v základných

veciach postarať, prichystať si jedlo, neprijímal stravu. V tej dobe bývali v jednom komplexe, Fatima,
kde sú aj bytové jednotky, takýto stav je doteraz, aj keď žalobca v rámci nedôvery voči Slovensku je
často v zahraničí. Pokiaľ ide o popísanie situácie v období rokov 2006-2014, začiatok je niekedy v r.
2000 a nasledovali určité etapy, v r. 2004 podali trestné oznámenie, mali dôkazy, mali nádej, že veci sa
vyšetria, čo sa napokon nestalo. Následne v r. 2006 bolo podané trestné oznámenie proti nim. Žalobca

ako sčítaný intelektuál osobitne ťažko niesol situáciu, ktorá nastala, skrýval sa, nevychádzal z domu.
Pokiaľ ide o obdobie 2020-2021, bolo to zase obdobie, kedy sa prekrývalo viacej konaní. Podarilo sa im
dosiahnuť cez obnovu konania zastavenie trestného stíhania vo veci z r. 2000, týkajúcej sa B. B., čo bolo
veľkou satisfakciou, ale zároveň prebiehalo ďalšie konanie v dôsledku obnovy konania, veci sa opätovne
prešetrovali, trvali nejakú dobu, obaja sa museli týchto konaní zúčastňovať, to sa týka aj konania z

tohto sporu. Aj v tomto období pretrval strach o život u nich oboch, napríklad pred I., čo riešil žalobca
tak, že odišiel zo Slovenska, ale do prebiehajúcich konaní sa musel osobne vracať. Situácia zasiahla
aj do rodinného života, v prípade žalobcu to jeho rodina znášala ťažko, jeho sestra sa s ním prestala
baviť, bol to vplyv informácií z médií, vysokí štátni činitelia sa vyjadrili na ich adresu ako o zločincoch.
Negatívna medializácia poškodila ich oboch aj v podnikaní, boli stratené nejaké zákazky. Pokiaľ ide o

trestné stíhanie vo veci daní žalobcu, o tom má vedomosť, tam v podstate išlo o to, že sa B. B. chcela
pomstiť, mylne si myslela, že hlavným hovorcom je žalobca ako človek vzdelaný v práve, ale nebolo to
tak, on bol ten, kto robil všetky kroky. V podstate sa využilo to, že nebolo podané daňové priznanie, k
čomu došlo v dôsledku toho, že v tom čase, keď bolo potrebné ho podať, boli obaja vo väzbe. Spočiatkuto vyzeralo tak, že bude žalobca podmienečne odsúdený, to sa nestalo, išiel do výkonu trestu, čo znášal
dosť ťažko. V r. 2010-2011 išiel žalobca do výkonu trestu. Aj dlhé trvanie v tejto veci bolo nástrojom
proti nim, aby ich vydierali. Toto daňové trestné stíhanie znášal žalobca ťažko, bola situácia, keď ho išiel

zobrať zo Zálužia po 2-mesančej psychiatrickej liečbe a dva dni nato už bol vo výkone trestu, zjavne
boli chvíle, keď nebol celkom zorientovaný, pod sedatívami a podobne. Bolo to obdobie, kedy nevedeli
rodičia žalobcu, že tento je vo výkone trestu, boli v tom, že je na liečení, až neskôr im vysvetlil situáciu.
Boli z toho zničení, začali ho potom aj navštevovať vo väzení.

31. Postup orgánov činných v trestnom konaní počnúc uznesením o vznesení obvinenia, ktoré možno
považovať za nezákonné rozhodnutie, v dôsledku ktorého celé trestné stíhanie, ktoré sa skončilo
zastavením, možno považovať za nezákonné, nebol medzi stranami sporu sporným, a prebiehal tak ako
bolo uvedené žalobcom aj žalovanou v ich písomných vyjadreniach.

32. Uznesením zo dňa 07.01.2006 ČVS: ORP-1318/2-OVK-TN-2004 bolo začaté trestné stíhanie B. C.

a E. B. pre trestný čin krivého obvinenia podľa § 174 ods. 1, 2 Trestného zákona, nakoľko bol dostatočne
odôvodnený záver, že tieto osoby 18.05.2004 adresovali Ministerstvu spravodlivosti SR sťažnosť pre
porušenie zákona, v ktorej lživo obvinili sudcu Krajského súdu v Trenčíne B. B. B., ktorý ako predseda
senátu zamietol ich odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Trenčín z 11.03.2002, sp. zn. 5T/444/01,
pričom tento sudca mal podľa ich tvrdenia požadovať od každého z nich 500 tisíc Sk, s tým, že ak

táto finančná čiastka nebude pred verejným zasadnutím konanom o odvolaní zaplatená, ich odvolaniam
nebude vyhovené.

33. Dňa 15.10.2013 bol vyhlásený Okresným súdom Nitra rozsudok v konaní sp. zn. 1T/29/2010,
ktorým boli obžalovaní B. C. a E. B. uznaní za vinných, že dňa 18.05.2004 v sťažnosti pre porušenie

zákona podanej MS SR vedome uviedli nepravdivé skutočnosti, súvisiace s výkonom právomoci sudcu
Krajského súdu v Trenčíne B. B. B., ktorý mal od každého z obvinených požadovať finančnú hotovosť
16.597 eur (500.000 Sk) za účelom vyhovenia ich odvolania v inej trestnej veci. Spoločným konaním
teda iného lživo obvinili z trestného činu v úmysle privodiť jeho trestné stíhanie, čím spáchali trestný
čin krivého obvinenia spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 1 k §174 ods. 1 Trestného zákona, za

to bol B. C., žalobcovi, neuložený súhrnný trest, nakoľko súd mal za to, že trest uložený skorším
rozsudkom Okresného súdu Žilina sp.zn. 3T/129/2007 zo dňa 01.08.2011 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Žiline sp.zn. 3To/102/2011 zo dňa 05.04.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť
05.04.2012 je dostatočný. Z obsahu tohto rozhodnutia ďalej vyplynulo, že súd vykonal rozsiahle
dokazovanie výsluchom obžalovaných, viacerých svedkov a oboznámením listinných dôkazov. Do

vyhlásenia rozsudku Okresného súdu Nitra bol žalobca 2x súdne trestaný, a to raz za trestný čin
vydierania, za ktorý mu bol uložený Okresným súdom Trenčín sp.zn. 5T/444/01 trest odňatia slobody
na jeden rok a 3 mesiace nepodmienečne. Ďalej bol uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Žilina
sp. zn. 3T/129/2007 dňa 01.08.2011 za trestný čin z krátenia dane a poistného, za spáchanie ktorého
mu súd uložil trest odňatia slobody na tri roky, rozsudok bol potvrdený uznesením Krajského súdu v

Žiline sp. zn. 3To/102/2011 zo dňa 05.04.2012. V čase vyhlásenia rozsudku bol žalobca vo výkone
trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ružomberok. V prvom prípade sa už
hľadí na obžalovaného, žalobcu, ako by nebol odsúdený. Z ďalších správy vyplývalo, že obžalovaný,
žalobca, v mieste svojho trvalého bydliska viedol riadny život a nedopustil sa žiadneho priestupku.
Z obsahu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 5T/444/01 vyplynulo, že išlo o skupinovú väzobnú vec, v

ktorej boli obžalovaní B. a C. 11.03.2002 uznaní vinnými z pokračovacieho trestného činu vydierania
formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1 Trestného zákona a obaja boli odsúdení na
15 mesiacov nepodmienečne. Odvolania oboch obžalovaných riešil Krajský súd v Trenčíne v senáte,
ktorému predsedal B. B. B. a ktorý odvolania zamietol 14.04.2004. V tejto veci boli obžalovaní vo
väzbe od 12.07.2000 do 13.03.2002. Podľa skutkových zistení obžalovaní 18.05.2004 podali sťažnosť

pre porušenie zákona na MS SR, kde obvinili sudcu B. B. z korupčného správania a následne podali
22.11.2004 z rovnakého dôvodu na tohto sudcu trestné oznámenie na Generálnu prokuratúru SR, teda
pretože uvedený sudca žiadal od každého z nich prostredníctvom tretej osoby úplatok vo výške 500
tis. Sk. Keďže neboli ochotní pristúpiť k takémuto kroku, B. B. ako predseda senátu Krajského súdu
v Trenčíne ich odvolanie zamietol. Vo veci bolo začaté 05.04.2005 trestné stíhanie proti B. B. B.,

ktoré po vykonanom dokazovaní bolo právoplatne 16.11.2005 zastavené, nakoľko bolo nepochybné, že
sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie vedie. Predmetné trestné oznámenie zahŕňalo vecné
určité a závažné skutočnosti, ktoré boli spôsobilé vykonať trestné stíhanie B. B. B., nešlo v žiadnom
prípade len o vyslovenie podozrenia zo spáchania trestného činu. Bolo zjavné, že obžalovaní týmtosvojím podaním, v ktorom uviedli nepravdivé skutočnosti, ich pravdivosť nebola preukázaná v žiadnom z
trestných konaní, sledovali iniciovanie trestného stíhania sudcu, pretože ak by bol sudca B. B. prípadne
trestne odsúdený, bol by to dôvod pre úspešnosť mimoriadnych opravných prostriedkov vo veci sp. zn.

5T/444/01. Súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie a napokon dospel k záveru, že obaja obžalovaní
sú vinní. Výsluchom obžalovaných aj svedkov nebolo potvrdené, že sa B. B. B. dopustil činnosti, z
ktorej ho obžalovaní obvinili. Obsah videozáznamov, na ktoré sa obžalovaní odvolávali a ktoré mali
preukázať pravdivosť ich tvrdení o korupčnom správaní poškodeného v r. 2004, súd vyhodnotil tak,
že zaznamenaný obsah nekorešpondoval priamo s prejednávanou vecou. Poškodený mal žiadať

úplatok niekedy v priebehu r. 2004, obrazovo-zvukové záznamy boli z februára 2006. Krajský súd
v Nitre rozsudkom zo dňa 03.12.2014 zrušil prvostupňové rozhodnutie v časti výrokov o trestoch
obžalovaných a B. C. uložil súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov a 6 mesiacov. Zhodnotil
dokazovanie prvostupňového súdu v takej miere kvality, že bolo možné na základe dôkazov zákonne
i správne rozhodnúť. Súd druhej inštancie v odôvodnení rozhodnutia ďalej konštatoval, že obžalovaní
krivo obvinili ústavného činiteľa v pozícii predsedu senátu Krajského súdu v Trenčíne, snažili sa svojím

konaním ohroziť nezávislosť tohto sudcu na svojom rozhodovaní a dosiahnuť u neho stav, aby sa
cítil byť zneistený. Iba zásluhou podkvalifikácie ich konania zo strany obžaloby a uznania tohto stavu
prvostupňovým súdom a neexistencie odvolania v neprospech obžalovaných čo do viny, nebolo možné
oboch obžalovaných uznať vinnými aj podľa ods. 2 § 174 Trestného zákona v znení účinnom do
31.12.2005, nakoľko tak hrubý zásah do nezávislosti súdnej moci s ohrozením výkonu funkcie sudcu je

možné považovať za snahu vyvolať obzvlášť závažný následok, z tohto dôvodu sa uložené tresty javili
byť neprimerané.

34. Uznesením zo dňa 27.12.2021 Okresnej prokuratúry Trenčín č. 2Pv 672/20/3309-43 bolo zastavené
trestné stíhanie B. C., žalobcu, vedené pre trestný čin krivého obvinenia, s tým, že skutok nie je trestným

činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Bol konštatované po ďalšom rozsiahlom dokazovaní, že
v konaní obvinených C. a B. absentuje vedomostná zložka, obaja konali v omyle, spočívajúcom v
osobe poškodeného, do ktorého boli privedení treťou osobou. Nie je tak možné hovoriť v ich prípade
o úmyselnom konaní, ktoré vyžaduje § 174 ods.1, 2 Trestného zákona, účinného v čase spáchania
skutku. Nedbanlivostné obvinenie inej osoby z trestnej činnosti nie je pokryté trestnou zodpovednosťou.

Všetky okolnosti zistené svedeckými výpoveďami nasvedčovali tomu, že obvinení boli jednoznačne
presvedčení o pravdivosti tvrdenia tretej osoby, o korupčnej činnosti sudcu Krajského súdu v Trenčíne.

35. Trestné stíhanie, ktoré sa viedlo proti nestotožnenému sudcovi Krajského súdu v Trenčíne preto, že
ako verejný činiteľ zneužil svoje postavenie tým, že žiadal na začiatku roka 2004 od E. B. a B. C. úplatok

1 mil. Sk od každého z nich, za čo Krajský súd v Trenčíne rozhodne v ich prospech, bolo zastavené
uznesením zo dňa 14.09.2005 ČVS: PPZ-26/BPK-Z-2005, a to vyšetrovateľom úradu boja proti korupcii.
Vyšetrovateľ mal za to, že žiadnym z vykonaných dôkazov neboli zistené také skutočnosti, ktoré by
relevantne, čo i len nepriamo, poukazovali na možnosť spáchania trestného činu sudcom Krajského
súdu v Trenčíne.

36. Uznesením okresného súdu Nitra zo dňa 19.10.2020 sp. zn. 5Nt/61/2017 bolo rozhodnuté o návrhu
E. B. a B. C. na povolenie obnovy konania, v právoplatne skončenej trestnej veci, vedenej na Okresnom
súd Nitra pod sp.zn. 1T/29/2010, a to tak, že bola povolená obnova konania a súčasne bol uvedený
rozsudok Okresného súdu Nitra, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

1To/52/2014 zrušený v celom rozsahu. Z obsahu tohto rozhodnutia vyplynulo, že uvedení odsúdení svoj
návrh na povolenie obnovy konania odôvodnili tým, že v rôznych iných trestných veciach sa objavili nové
mimoriadne dôležité skutočnosti, ktoré boli pri rozhodovaní súdu v pôvodnom konaní neznáme a ktoré
sami osebe ako aj v spojitosti so skutočnosťami a dôkazmi skôr známymi odôvodňujú iné rozhodnutie
o vine. Nové skutočnosti mali doložiť aj to, že odsúdení sa stali obeťou silno organizovanej skupiny

mafie C., ktorí mali napojenie na viaceré osoby, pôsobiace v rámci orgánov činných v trestnom konaní
či súdnictva. Kľúčovou mala byť výpoveď svedka A. I. a tiež svedka J. H.. Títo svedkovia boli vypočutí,
ich výsluch súd vyhodnotil ako nové dôkazy, ktoré neboli súdu známe v pôvodnom konaní. Svedok I.
potvrdil existenciu nahrávky, ktorá mala tvrdenia odsúdených potvrdzovať a ktorú sa v pôvodnom konaní
aj napriek enormnej snahe súdu nepodarilo zabezpečiť.

37. Okresný súd v Žiline rozsudkom zo dňa 01.08.2011 v konaní sp. zn. 3T/129/2007 rozhodol tak, že
uznal obžalovaného B. C. za vinného preto, že vo funkcii predsedu predstavenstva spoločnosti C. C., R..
Žilina úmyselne nepodal za zdaňovacie obdobie r. 2002 daňové priznanie k dani z príjmov právnickýchosôb, čím spáchal trestný čin krátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona,
za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky. Z rozhodnutia vyplýva, že obžalovaný
urobil vyhlásenie, že je vinný zo spáchania skutku, ktorý sa mu kladie za vinu a že jeho spáchanie ľutuje.

Obžalovaný sa k spáchaniu trestnej činnosti priznal a jej spáchanie oľutoval až v konaní pred súdom,
pri určení druhu a výmery trestu ale súd vzal do úvahy, že skutku sa obžalovaný dopustil pred viac ako
9 rokmi a v súčasnosti vedie riadny život.

38. Z lekárskej správy o psychiatrickom vyšetrení zo dňa 27.09.2011 vyplynulo, že žalobca ako do tej

doby psychiatrom nevyšetrovaný pacient trpí bipolárnou afektívnou poruchou.

39. Žalobca sa domáhal zaplatenia škody 13 000,00 eur a nemajetkovej ujmy 31 520,00 eur s
príslušenstvom titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nezákonným
rozhodnutím o treste, čo odôvodnil tým, že rozsudkom okresného súdu Nitra z 15.10.2013 sp. zn.
1T/29/2010 bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu krivého obvinenia spolupáchateľstvom,

ktorej sa mal dopustiť tým, že 18.04.2004 v sťažnosti pre porušenie zákona podanej MS SR uviedol
nepravdivé skutočnosti súvisiace s výkonom právomoci sudcu Krajského súdu v Trenčíne B. B. B., ktorý
mal od neho požadovať finančnú hotovosť 16 597,00 eur (500.000,- Sk) za účelom vyhovenia jeho
odvolaniu v inej trestnej veci. V rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody sa MS
SR žalobcovi ospravedlnilo, nároku na náhradu škody nevyhovelo ani čiastočne a nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy vyhovelo v časti 780,00 eur, čo zodpovedalo sume 15,00 eur za jeden deň trvania
trestu odňatia slobody vo vykonaní 52 dní. Pretože túto náhradu žalobca považoval za neprimerane
nízku, podal žalobu Okresnému súdu Nitra proti žalovanej SR zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti
SR. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 06.10.2023 v konaní sp zn. 8C/1/2023, ktorým súd
žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody 4 745,00 eur s príslušenstvom a

vo zvyšku bola žaloba zamietnutá. Toto rozhodnutie doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť. Súd po
preskúmaní predpokladov vzniku objektívnej zodpovednosti štátu dospel k záveru, že v priamej príčinnej
súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre žalobca vykonal trest v trvaní 52 dní od 24.10.2015
do 15.12.2015, teda po výkone celého pôvodne uloženého trestu odňatia slobody vo výmere 3 roky.
Nezobral celkom do úvahy, že v dôsledku podmienečného prepustenia z trestu 3 roky odňatia slobody

mohlo byť trvanie odňatia slobody kratšie, na podmienečné prepustenie nie je žiadny nárok a je potrebné
splniť konkrétne podmienky na podmienečné prepustenie, zároveň nie je zistiteľné, kedy by sa o
možnom podmienečnom prepustení mohlo rozhodovať. Bolo konštatované, že samotným výkonom
nezákonného trestu odňatia slobody došlo k nemajetkovej ujme žalobcu. Vzhľadom na zistené okolnosti
veci súd považoval za primerané za 52 dní výkonu trestu poskytnúť náhradu nemajetkovej ujmy v sume

25,00 eur na deň za 52 dní, čo je 1 300,00 eur a v období od 03.12.2014 do 23.10.2015 v sume 13,00 eur
nadeň,čojecelkom4225,00eur,spoluideosumu5525,00eurapoodpočítaníužplnenejsumy780,00
eur je výsledná sumy náhrady nemajetkovej ujmy 4 745,00 eur, ktorú súd žalobcovi priznal. Žalobca si
uplatnil náhradu škody celkom za 377 dní výkonu trestu od 03.12.2014 do 15.12.2015, kde zohľadnil
to, že ak by nedošlo k uloženiu súhrnného trestu odňatia slobody, bol by z výkonu trestu prepustený

skôr, po uplynutí dvoch rokov, teda 24.10.2014, keďže k výkonu trestu nastúpil 24.10.2012. Žalobca si
uplatňoval náhradu nemajetkovej ujmy výhradne s výkonom trestu odňatia slobody s tým, že nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s celým nezákonným trestným stíhaním si uplatní osobitne v
ďalšom konaní. Žalobca si tiež uplatnil konkrétnu majetkovú škodu, ktorá mu v uvedených súvislostiach
vznikla, v tejto časti bola žaloba zamietnutá.

40. Podľa čl. 46 ods. 1, 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanovenými
postupmisvojhoprávananezávislomanestrannomsúdeavprípadochustanovenýchzákonomnainom
orgáne Slovenskej republiky. Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym úradným postupom.

41. Podľa čl. 19 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti
a na ochranu mena, ako aj na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života a pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej
osobe.

42. Podľa čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38
až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.43. Podľa čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.), každý má právo na
náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu
verejnej správy alebo nesprávny úradný postup.

44. Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z . o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, v znení účinnom do 31.12.2008, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným

pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

45. Podľa § 4 ods. 1 písm. e/ zákona č. 514/2003 Z. z . o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, v znení účinnom do 31.12.2008, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu

spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní
alebo správnom konaní.

46.Podľa§5ods.1,2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci, v znení účinnom do 31.12.2008, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

47. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z . o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, v znení účinnom do 31.12.2008, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11. Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť
príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

48. Podľa § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z . o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, v znení účinnom do 31.12.2008, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

49. Podľa § 19 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z . o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, v znení účinnom do 31.12.2008, právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu

škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď
bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí,
ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas
predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania,

najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

50. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z . o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, v znení účinnom do 31.12.2008, ak nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené
v tomto zákone osobitným predpisom. 12) - Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.

51. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z . o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, v znení účinnom do 31.12.2008, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

52. Podľa § 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z . o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, v aktuálnom znení, v zmysle prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1.
januára 2009, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutímúčinnosti tohto zákona, a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona, sa spravuje predpismi účinnými do 31. decembra 2008.

53. Podľa § 420 ods. 1, 2, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú
spôsobil porušením právnej povinnosti. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou,
keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto
spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov
nie je tým dotknutá. Uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

54. "Pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými sú nezákonné
rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia nemajetkovej ujmy
a kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho

nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy; v prípade nemajetkovej ujmy musí
byť, navyše, zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce. Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy teda možno priznať len v súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ak nemajetková ujma vznikla v príčinnej súvislosti
s týmto nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom,

pričom nestačí len tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla; nemajetková ujma a príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom musia byť
preukázané." (Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/280/2019.)

55. Žalobca si podanou žalobou uplatnil proti žalovanej nárok na náhradu škody z právneho dôvodu

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v trestnom konaní. Zodpovednosť
štátu za škodu, ktorá vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia v trestnom konaní je svojou povahou
občianskoprávny vzťah. Vyššie citovaný zákon o zodpovednosti za škodu je vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku zákonom špeciálnym, a preto ak tento špeciálny zákon nemá vlastnú úpravu, právne vzťahy
sa riadia Občianskym zákonníkom. Nárok na náhradu škody je potrebné vždy vopred prerokovať, a

ak predbežné prerokovanie nevedie k uspokojeniu nároku, poškodený má právo obrátiť sa so svojim
nárokom na súd. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu je objektívnou
zodpovednosťou /bez ohľadu na zavinenie/, ktorej sa nie je množné zbaviť, a ktorá je založená na
súčasnom splnení troch podmienok, a to porušenie právnej povinnosti /nezákonnosť/, vznik škody a
príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody.

56. Súd mal za preukázané, že žalobca splnil zákonom požadovanú podmienku a pred podaním
žaloby požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku. Žalobca sa dňa 29.03.2022 obrátil na
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na
náhraduškodypodľazákonač.514/2003Z.z.anemajetkovejujmyvovýške32300,00eur. Žiadosťbola

z hľadiska identifikácie právneho titulu uplatneného nároku nezrozumiteľná, vnútorne kontradiktórna, z
tohto dôvodu vyzvalo ministerstvo žalobcu na doplnenie podanej žiadosti, a to uvedením zrozumiteľnej
identifikácie rozhodnutia, ktoré má byť právnym titulom uplatneného nároku a orgánu verejnej moci,
ktorý toto rozhodnutie vydal. Na predmetnú výzvu ministerstva reagoval žalobca dňa 10.05.2022, kde
výslovne uviedol, že za nezákonné rozhodnutie, ktorým vznikla škoda spôsobená trestným stíhaním,

je v tomto prípade potrebné považovať predovšetkým uznesenie vyšetrovateľa Okresné riaditeľstvo PZ
Trenčín zo dňa 07.01.2006 sp. zn. ČVS: ORP-1318/2-OVK-TN-2004 o vznesení obvinenia a obžalobu
Okresnej prokuratúry Trenčín zo dňa 03.06.2008 sp. zn. 2Pv 77/2005. Vzhľadom na túto skutočnosť
postúpiloministerstvodňa25.05.2022predmetnúvecGenerálnejprokuratúreSlovenskejrepubliky.Táto
listomzodňa14.09.2022oznámilažalobcovi,žejehonároknanáhradunemajetkovejujmyneuznávaani

čiastočne, nárok je založený na všeobecných tvrdeniach a skutočnostiach, ktorých objektívnosť môže
posúdiť iba súd, navyše uplatnená suma výrazne prevyšuje zákonný limit náhrady nemajetkovej ujmy.
Podľa žalobcu mu táto odpoveď bola doručená 16.09.2022.

57. Súd v prvom rade skúmal základný predpoklad vzniku nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej

ujmy, a to, existenciu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávneho úradného
postupu.Skutkovýstavveci,pokiaľideopopispostupupríslušnýchorgánovvtrestnomaďalšomkonaní,
nebol medzi stranami sporný a zároveň bol doložený listinnými dôkazmi.58. Právnu argumentáciu žalobcu, ohľadne existencie nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávneho úradného postupu, súd považoval za správnu.

59. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 320/2016 z hľadiska zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie
trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Ústavný súd zdôraznil v tomto rozhodnutí, že "nárok na náhradu

škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je
špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného od 1. júla 2004 (ďalej len
zákon č. 514/2003 Z. z.) a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného
do 30. júna 2004 (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.). Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu

právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená
nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela
k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné
stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania

sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú
napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 15/2009)....
Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle

§ 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
ktorýmbolaspôsobenáškoda,atoprejehonezákonnosťpríslušnýmorgánom.Presprávnuinterpretáciu
tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu,
ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu možno
dospieť k záveru, že aplikácia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. prichádza do úvahy aj v prípade

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu
nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné
splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z
hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil

predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení
trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného
(prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania

trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania
(uznesenie najvyššieho súdu z 18. októbra 2010 sp. zn. 4 MCdo 15/2009 zverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014)."

60. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/65/2020 "V súlade s ustálenou súdnou praxou

zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným
odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších
rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom (ďalej len "zákon č. 58/1969 Zb."). Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo

medziiným na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený
spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné
stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných
predpokladov, podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb., zásadne právo na náhradu škody spôsobenej

uznesením o vznesení obvinenia. Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo
vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., zotrváva súdna prax aj po
prijatí zákona č. 514/2003 Z. z.. I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. jezrušeniealebozmenaprávoplatnéhorozhodnutia,ktorýmbolaspôsobenáškoda,trebamaťnazreteli,že
zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená
nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (viď bližšie rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. 4MCdo/15/2009, uznesením občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 6. decembra 2010 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky). Zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na
náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že
ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania,

pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za
škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia
o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo
oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné
stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na
(ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný

výsledok trestného stíhania. Tento právny záver (výklad), ktorý je jednotne prijímaný dovolacím súdom,
bol opätovne analogicky vyjadrený i v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2019, sp. zn.
6Cdo/75/2017, ktorý bol prijatý na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky na ostatnom zasadnutí občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky dňa 16. septembra 2020 s právnou vetou: "nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím

o väzbe v zmysle § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov nie je podmienený povinnosťou podať proti rozhodnutiu
o väzbe sťažnosť alebo iný opravný prostriedok". (Ako poznámku uvádza dovolací súd, že uvedený
rozsudok prešiel i testom ústavnosti, keď Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol uznesením z
27. augusta 2020, sp. zn. II. ÚS 369/2020, sťažnosť proti záverom v ňom obsiahnutým ako zjavne

bezdôvodnú)."

61. V predmetnej veci vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a
kriminálnej polície, odbor všeobecnej kriminality Trenčín, uznesením sp. zn. ORP-1318/2-OVK-TN-2004
zo dňa 07.01.2006 podľa § 206 odsek 1 Trestného poriadku vzniesol obvinenie O. B. C. a E. B.,

pre trestný čin krivého obvinenia podľa § 174 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona, účinného v čase
spáchania skutku. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo O. B. C. doručené 11.01.2006. Proti uzneseniu
podal E. B., A. sťažnosť, ktorá bola dozorujúcim prokurátorom ako nedôvodná zamietnutá podľa §
193 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku 13.03.2006. Obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry
Trenčín, sp. zn. 2Pv 77/2005 bola zo dňa 03.06.2008. Žalobca bol následne rozsudkom Okresného súdu

Nitra 15.10.2013, sp. zn. 1T/29/2010, uznaný vinným zo spáchania trestného činu krivého obvinenia.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, tomuto nebolo vyhovené. Rozhodnutím
Krajského súdu Nitra, sp. zn. 1To/52/2014, mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4
rokov a 6 mesiacov. 18.07.2017 podali na Okresný súd v Nitre A. B. C. a E. B. návrh na povolenie
obnovy konania. Návrh odôvodnili tým, že v rôznych iných trestných veciach sa objavili nové mimoriadne

dôležité skutočnosti, ktoré boli pri rozhodovaní súdu v pôvodnom konaní neznáme a ktoré samy o sebe,
ako aj v spojitosti so skutočnosťami a dôkazmi skôr známymi, odôvodňujú iné rozhodnutie o vine. Po
oboznámení sa s predloženými novými dôkazmi 19.10.2020 Okresný súd Nitra sp. zn. 5Nt 61/2017
vyhovel návrhu odsúdených E. B. a O. B. C. na povolenie obnovy konania veci vedenej na Okresnom
súde v Nitre sp. zn. 1T/29/2010 a vec vrátil prokurátorovi do prípravného konania na objasnenie veci

a doplnenie dokazovania. Po rozsiahlom doplnení dokazovania bolo napokon trestné stíhanie dňa
27.12.2021 prokurátorom Okresnej prokuratúry Trenčín podľa § 215 odsek 1 písmeno b) Trestného
poriadku pod sp. zn. 2 Pv 672/20/3309 zastavené, nakoľko skutok nie je trestným činom a nie je dôvod
na postúpenie veci.

62. Rozhodnutím prokurátora teda došlo k zastaveniu trestného stíhania žalobcu, pretože nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, základný predpoklad vzniku nároku žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy, existencia nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, bol naplnený.

63. V danom prípade si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. Zákon č. 514/2003 Z. z. bol od svojho vydania viackrát novelizovaný. Výšky náhrady nemajetkovej
ujmy sa týkala novela vykonaná zákonom č. 517/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 517/2008 Z. z.") účinnýmod 1. januára 2009 a ďalej zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 412/2012 Z. z.") účinným od 1. januára 2013.

64. V zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. sa výška
nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a
prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré

vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.
v znení zákona č. 517/2008 Z. z. bol stanovený minimálny limit výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonnými rozhodnutiami uvedenými v § 7 a § 8 tohto zákona (tak, že jej výška je najmenej jedna
tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za
predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody).

65. V zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. výška náhrady
nemajetkovej ujmy priznaná podľa § 17 ods. 2 tohto zákona nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (pričom
osobitným predpisom sa tu podľa poznámky pod čiarou rozumie zákon č. 215/2006 Z. z.). Zákonom
č. 412/2012 Z. z. bol teda stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonným rozhodnutím.

66. V tomto prípade trestné stíhanie žalobcu spadalo do časovej účinnosti zákona č. 514/2003 Z.
z. v znení účinnom do 31.12.2008, v rámci ktorej nebola v zákonných ustanoveniach limitácia výšky
náhrady nemajetkovej ujmy. Začalo sa uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ Trenčín zo

dňa 07.01.2006, sp. zn. ČVS: ORP-1318/2-OVK-TN-2004, o vznesení obvinenia, uznesením č. k. 2 Pv
672/20/3309-43 zo dňa 27.12.2021 Okresná prokuratúra v Trenčíne trestné stíhanie žalobcu zastavila,
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 28.12.2021.

67. Ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/20003 Z. z. v aktuálne platnom znení môže predstavovať akési

vodítko pri priznávaní samotnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy vo viacerých súdnych rozhodnutiach
v obdobných veciach, odobrených vyššími súdnymi autoritami, teda aj vo veciach, keď zákonom nie je
výška náhrady nemajetkovej ujmy limitovaná (do 31.12.2008), dnes existujúci zákonný limit predstavuje
určitú hranicu, ktorá by nemala byť prekročená.

68. Súd pri posudzovaní toho, či je dôvodné prihliadať pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy
na dnes platný limit vychádzal ale z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.01.2023, sp. zn.
5Cdo/169/2021, v ktorom sa uvádza: "Dovolací súd je oboznámený so svojou rozhodovacou činnosťou,
v rámci ktorej sa judikatórne ustálilo, že právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy)
vzniká momentom vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi v

konaní, bez ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok.
Preto aplikovať ust. § 17 v zmysle novely (zákona č. 412/2012 Z. z.) na prípady, keď uznesenie
o vznesení obvinenia bolo vydané pred 1. januárom 2013, by znamenalo pripustiť, že hoci v čase
pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo
vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou (zákon č. 412/2012

Z. z.) zaniklo dňom jej účinnosti. Znamenalo by to popretie princípu úplného odškodnenia, ale
spôsobilo by aj neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na
satisfakciu a bolo by aj porušením zákazu retroaktivity (Uznesenie 7Cdo/262/2015 zo dňa 16.03.2016,
ktoré nadväzuje na skoršie rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 7Cdo/145/2011). Dovolací súd tiež
uvádza, že vo svojej rozhodovacej činnosti eviduje rozhodnutia judikujúce primeranú výšku náhrady

nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním po náležitom zohľadnení iných právnych
predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie a aj v kontexte s rozhodnutiami
ESĽP a ústavného súdu (bolo to konštatované v rozhodnutiach napr. 3Cdo/25/2019, 2Cdo/30/2019,
6Cdo/38/2019, 7Cdo/100/2017). ... Dovolací súd dáva do pozornosti odvolacieho súdu, že trestné
stíhanie žalobcu spadalo do časovej účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2008,

v rámci ktorej nebola v zákonných ustanoveniach limitácia výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Preto
použité vodítko v podobe dnes účinného ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. nebolo v kontexte
prejednávaného prípadu správne použité. Rovnako tak odvolací súd aj nesprávne identifikoval rok
2017 z dôvodu vydania zamietajúceho rozhodnutia Krajského súdu v Prešove a ohraničil maximálnuvýšku odškodnenia na sumu 21.750,- Eur nadväzujúc na odôvodnenie súdu prvej inštancie a zákonnú
úpravu - osobitný predpis upravujúci výšku náhrady poskytovanej osobám poškodeným násilnými
trestnými činmi. Dovolací súd zdôrazňuje, že určenie výšky nemajetkovej ujmy nesmie byť svojvoľné

a uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa
akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo
svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa. Na druhej strane však dovolací súd musí
zohľadniť aj závery z judikatúry ÚS SR, konkrétne nálezu III. ÚS 754/2016 zo dňa 24.01.2017 a na nález
nadväzujúcu judikatúru dovolacieho súdu, rozsudok 5Cdo/192/2021 zo dňa 15.12.2022."

69. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 754/2016 uviedol, že "všeobecné súdy disponujú pri
rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania širokou
mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania iných
prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy v týchto prípadoch
je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade mechanického

prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce
posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej spravodlivosti (nemožno
limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania bolesti
či obetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú úpravu
z hľadiska spoločenskej spravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska ústavnoprávneho je

zodpovednosť štátu v týchto prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť (štát sa
jej nemôže zbaviť). Tieto závery sú osobitne významné pre prípady rozhodovania o výške náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom
(orgánov) štátu, ktorý na druhej strane sám ako zákonodarca formuluje kritériá stanovenia ich výšky, a
dokonca v dnes účinnom znení právnej úpravy stanovil zákonom ich hornú hranicu. Z tohto dôvodu musí

byť poskytnutý všeobecným súdom ako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci široký autonómny
priestor na realizáciu voľnej úvahy. Pokiaľ majú potom závery takejto úvahy striktnú oporu vo vykonanom
dokazovaní a úvaha všeobecného súdu je vyjadrená v podobe dostatočne, logicky a zrozumiteľne
odôvodneného rozhodnutia, iba takýmto postupom môže dôjsť k nastoleniu spravodlivej rovnováhy
medzištátomakoškodcomanadruhejstranefyzickouosoboupoškodenoujehokonanímnazákladných

právach. Ak má každý právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím štátneho
orgánu zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, potom toto právo nie je možné v konkrétnom prípade
zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. Opačný prístup by nerešpektoval princíp minimalizácie zásahov
dozákladnýchprávvpodobeichprípadnéhoobmedzeniaaprincípmaximalizáciezachovaniaobsahovej
podstaty základného práva (obdobne napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 165/02

z 19. decembra 2002, obdobne nález sp. zn. II. ÚS 136/02 zo 17. júla 2002, resp. nález sp. zn. II.
ÚS 42/01 zo 17. júla 2002 alebo nález sp. zn. III. ÚS 165/02 z 19. decembra 2002). Z rovnakých
dôvodov nie je ústavne prípustné vyžadovať aplikáciu takejto limitácie od všeobecných súdov "skrytým"
aplikovaním hraníc stanovených inými právnymi predpismi vo veci sťažovateľky. Na druhej strane však
ani ústavný súd nespochybňuje potrebu zjednotenia rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy v

týchto prípadoch. Toto zjednotenie môže byť však realizované iba dôsledným aplikovaním (okrem iného
aj) naznačených kritérií, smerujúc k porovnateľnosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch
skutkovo obdobných. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe
súdov iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej
úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška náhrady

nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom
mieste. Ani to však neznamená, že takúto rozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo na mieste
nezohľadniť."

70. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa

právoplatne skončilo inak, než odsúdením, je ústavne akceptovateľným a ústavou predpokladaným
spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe. V prípade, že sa podozrenie o spáchaní
trestného činu nepreukáže, obvinenej osobe vznikne ujma. Ak zároveň trestné konanie trvá dlhšiu
dobu, je zrejmé, že následky sú pre postihnutú nedôvodne obvinenú osobu o to väčšie, keďže
spoločnosť má prirodzene voči obvinenému negatívny postoj. Pokiaľ sa nakoniec preukáže, že došlo

vznesením obvinenia a podaním obžaloby k omylu, t. j. k nedôvodnému obvineniu dotknutej osoby,
má pochopiteľne takáto osoba neodňateľné právo na satisfakciu za strádanie, ktorému bola vystavená
počas trestného stíhania. Ústavný súd SR v náleze III. ÚS 754/2016 ďalej uviedol, že je potrebné
pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy ako kritériá najmä povahu trestnej veci, dĺžkutrestného stíhania a predovšetkým dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby
(následky v osobnostnej sfére poškodeného), ako aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Za
pomoci týchto kritérií ustálená výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí však súčasne najmä

zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti a slušnosti (obdobne rozsudok veľkého
senátu NS ČR sp. zn. 30Cdo 2813/2011 z 27.6.2012). Inak povedané, určenie výšky nemajetkovej ujmy
má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti (NS rozsudok
sp. zn. 7Cdo/145/2011 z 12.12.2012). Ústavný súd SR tiež v náleze z 24.01.2017 III. ÚS 754/2016
uviedol, že každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa

síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt
trestnéhostíhaniajezáťažouprekaždéhoobvineného.Užsamotnétrestnéstíhanievýraznezasahujedo
súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o obvinenie
nepravdivé, nepravdivosť ktorého je potvrdená právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu (Ústavný
súd ČR, nález sp. zn. I US 554/04 z 31.3.2005).

71. Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla, nemôže
odvolací súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná, alebo že medzi protiprávnym
konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V takejto situácii má určiť
výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu. (Uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 27. augusta 2019, sp. zn. 4Cdo/125/2019.)

72. Určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy konkrétnou sumou je vždy závislé od výsledku
posúdenia takých individuálnych, jedinečných okolností každej prerokovávanej veci, ktoré sú spravidla
neopakovateľné a nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. V dôsledku toho sa

na podklade rozhodnutí dovolacieho súdu, ktorými v jednotlivých prípadoch preskúmaval správnosť
posúdenia takto vysoko individuálnych okolností odvolacími súdmi, ani nemôže - v otázke primeranosti
konkrétnej výšky tejto náhrady - vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.
(Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo/204/2018.)

73. Pokiaľ ide o maximálnu možnú výšku nemajetkovej ujmy, ktorú by si žalobca mohol uplatniť, túto
zdôvodnil žalobca tak, že za rok 2022 prihliadnutím na výšku minimálnej mzdy určenej na tento rok, je
maximálna hranica nemajetkovej ujmy žalovaných 32 300,00 eur. Súd ale z dôvodov vyššie uvedených
dospel k záveru, že v danej veci, keďže nezákonné trestné stíhanie sa začalo v roku 2006, teda v čase,
kedy právna úprava nemajetkovej ujmy neobsahovala určenie jej hornej hranice, nemajetková ujma

limitovaná nebola. Z toho dôvodu nebolo potrebné sa zaoberať tým, či si žalobca určil maximálnu možnú
nemajetkovú ujmu správne. Pre úplnosť ale k tomu súd uvádza, že podľa jeho názoru by maximálny
limit výšky nemajetkovej ujmy mal vychádzať z 50-násobku minimálnej mzdy určenej na rok, v ktorom
vznikol žalobcovi nárok nemajetkovú ujmu si uplatniť, pričom týmto rokom bol rok 2021, nakoľko trestné
stíhanie žalobcu bolo právoplatne zastavené v tomto roku. Z tohto pohľadu výpočet maximálnej možnej

nemajetkovej ujmy, ktorú by súd mohol priznať žalobcovi nebol správny, za rok 2021 bola určená
minimálna mzda sumou 623,00 eur, 50-násobok je suma 31 150,00 eur. Minimálna mzda na rok 2022
bola určená sumou 646,00 eur, čomu zodpovedá suma, uplatnená žalobou.

74. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že 07.01.2006 sa začalo trestné stíhanie uznesením o

vznesení obvinenia, 03.06.2008 bola podaná obžaloba, súdne konanie sa skončilo rozhodnutím
odvolacieho súdu zo dňa 03.12.2014, 26.07.2017 podal žalobca návrh na obnovu konania, 27.12.2021
bolo trestné stíhanie zastavené. Vzhľadom na výsledok, ktorým skončilo trestné stíhanie žalobcu bolo
možné konštatovať, že celé trestné stíhanie žalobcu bolo nezákonné. Už len z tohto dôvodu má súd
za to, že došlo týmto konaním k ujme v osobnostnej sfére žalobcu. K tomu, aké zadosťučinenie bude

žalobcovi dané, bolo potrebné situáciu skúmať z viacerých hľadísk, ako sú povaha trestnej veci, dĺžka
trestného stíhania, dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby, ako aj okolnosti,
za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. V danej veci bolo podstatné to, že trestné stíhanie žalobcu
trvalo celkom viac ako 15 rokov, z toho konanie pred súdom 6 rokov. Konanie pred súdom skončilo
rozhodnutím o vine žalobcu a trvalo opätovne 7 rokov, kým došlo k zrušeniu súdneho rozhodnutia

o vine a zastaveniu trestného stíhania. Súd v konaní sp. zn. 1T/29/2010 vykonal na preukázanie
či nepreukázanie viny žalobcu rozsiahle dokazovanie, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie o vine
žalobcu. Neprislúcha súdu v tomto spore posudzovať správnosť, či nesprávnosť rozsahu vykonaného
dokazovania, resp. hodnotenia vykonaných dôkazov v konaní sp. zn. 1T/29/2010. Podstatné ale je, žedošlo k právoplatnému rozhodnutiu o vine žalobcu. Obnova konania bola povolená na základe toho,
že vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré mohli svojou výpoveďou potvrdiť ďalší svedkovia, I. a H., ktorí
v pôvodnom súdnom konaní vypočutí neboli. Napokon bolo trestné stíhanie zastavené, z toho dôvodu,

že po doplnení dokazovania v tomto smere bolo zistené že nebola úplne naplnená skutková podstata
trestného činu krivého obvinenia pre chýbajúcu subjektívnu stránku veci, absentovala vedomostná
zložka, žalobca i spoluobvinený B. konali v omyle, spočívajúcom v osobe poškodeného, do ktorého boli
privedení treťou osobou. Nebolo tak možné hovoriť v ich prípade o úmyselnom konaní, ktoré vyžaduje §
174 ods.1, 2 Trestného zákona, účinného v čase spáchania skutku. Všetky okolnosti zistené svedeckými

výpoveďami nasvedčovali tomu, že obvinení boli jednoznačne presvedčení o pravdivosti tvrdenia tretej
osoby, o korupčnej činnosti sudcu Krajského súdu v Trenčíne. Žalobca obvinil sudcu Krajského súdu
v Trenčíne z toho, že požadoval od neho úplatok za pozitívne rozhodnutie o odvolaní v inej trestnej
veci. Táto vedomosť bola žalobcovi aj spolupáchateľovi B. sprostredkovaná tretími osobami, bratmi G.,
pričom sa žalobca i B. domnievali, že existuje zvuková nahrávka, ktorá túto skutočnosť má potvrdiť.
To, čo sa nepodarilo preukázať v pôvodnom konaní, napokon bolo preukázané v konaní o obnove

konania. Možno len predpokladať, že vydanie odsudzujúceho rozsudku a uloženie trestu žalobcovi
bolo založené na nepravdivých a pravdepodobne účelových výpovediach svedkov, ktorí mali žalobcu
usvedčovať, zjavne až následne vyšlo najavo, že takýmito osobami bol žalobca uvedený do omylu.
Predchádzajúce trestné konanie Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 5T/444/01, kde bol žalobca obvinený
a aj odsúdený z trestného činu vydierania, z ktorého takpovediac vzišlo predmetné nezákonné trestné

stíhanie naznačuje, že existoval určitý spôsob konania skupiny osôb za účelom získať prospech na úkor
žalobcu. Žalobca poukazoval na korupčnú činnosť sudcu a mal náležité dôvody, pre ktoré sa oprávnene
domnieval,ženímprezentovanéskutočnostiokorupčnejčinnostitejtoosobysúpravdivé.Výsledkomale
bolo neprimerane dlhé trestné stíhanie, ktoré zahŕňalo množstvo úkonov, na ktorých sa musel žalobca
zúčastňovať. Navyše v určitom nie krátkom období existovalo právoplatné rozhodnutie o vine žalobcu.

75. Žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Žilina v konaní sp. zn. 3T/129/2007 právoplatne odsúdený
05.04.2012 pre trestný čin skrátenia dane a poistného, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody 3 roky.
Toto trestné konanie sa začalo podaním obžaloby dňa 24.07.2007. Do výkonu trestu žalobca nastúpil
24.10.2012. V rokoch 2007 až 2012 bol teda žalobca stíhaný v dvoch súbežne prebiehajúcich trestných

konaniach.

76. Žalobca tvrdil, že nezákonné trestné stíhanie malo závažný dopad v jeho súkromnom živote,
pracovnom uplatnení aj v zdravotnom stave. Trestné stíhanie žalobcu malo nepochybne dopad na
pracovné a spoločenské uplatnenie žalobcu, rovnako na jeho rodinný život a psychické zdravie.

Rodičia žalobcu žili niekoľko rokov v obavách o jeho fyzické a psychické zdravie, v mnohých ohľadoch
sa vzhľadom na svoj vek spoliehali na pomoc žalobcu, o ktorú vzhľadom na emocionálny stav a
psychické vypätie žalobcu prišli. V priebehu roka 2011 bola žalobcovi diagnostikovaná bipolárna
afektívna porucha. Možno predpokladať, že trestné stíhanie ako také priebeh tohto ochorenia môže
len zhoršiť, stresové situácie môžu byť spúšťačom aktívnych epizód tohto ochorenia. Toto všetko sú

následky trestného stíhania, žalobca však opomenul, že následky, ktoré mu vznikli v súvislosti s
predmetným nezákonným trestným stíhaním sa prelínajú s následkami, ktoré ale nepochybne boli aj
dôsledkom iného trestného stíhania. Pokiaľ ide o zhoršenie zdravotného stavu, bipolárna afektívna
porucha bola u žalobcu diagnostikovaná v priebehu dvoch paralelne prebiehajúcich trestných stíhaní,
pričom možno predpokladať, že stres súvisiaci s každým z týchto trestných stíhaní mohol spôsobiť

zhoršenie zdravotného stavu žalobcu, opäť ale platí, že ide o následok dvoch rôznych trestných stíhaní,
pričom nie je možné, a žalobca sa o to ani nepokúsil, presne určiť priamu príčinnú súvislosť zhoršeného
zdravotného stavu práve s nezákonným trestným stíhaním, ktoré je predmetom tohto konania, čo sa týka
aj dopadov v jeho súkromnom, rodinnom a pracovnom živote. Pokiaľ ide o to, že do jeho osobnostnej
sféry zasiahla rozsiahla medializácia vykresľujúca ho v negatívnom svetle spôsobilá zasiahnuť jeho

dobré meno a povesť, toto konkrétnym spôsobom žalobca nepreukázal.

77.Súdtedadospelkzáveru,žezákladnépredpokladykpriznaniunáhradynemajetkovejujmynaplnené
boli.

78. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzal súd z toho, že určenie výšky nemajetkovej
ujmy má byť, vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu, v súlade s požiadavkou spravodlivosti.
Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie bude
postačujúce predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutýchžalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
je určovaná s ohľadom na stupeň zhoršenia psychickej sféry jednotlivca dotknutého nezákonným
rozhodnutím štátu. Odškodňuje sa duševné utrpenie osoby dotknutej nezákonným zásahom štátu, ktoré

je možné objektivizovať len sčasti, nakoľko psychické prežívanie je u každého jednotlivca odlišné. To
znamená, že identické okolnosti, ak by také nastali pri dvoch ľuďoch dotknutých nezákonným zásahom
štátu, nemusia znamenať rovnakú výšku nemajetkovej ujmy, ktorú súd prizná. Subjektívny pocit žalobcu
je rozhodujúci s tým, že musí byť v konaní preukázaný i vykonanými dôkazmi.

79. Bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia, povaha, charakter a dĺžka nezákonného
trestného stíhania mali jednoznačne za následok ujmu v osobnostnej sfére žalobcu. Intenzita a
závažnosť ujmy v rodinnom, spoločenskom živote žalobcu a psychickom prežívaní, ako ju žalobca
popísal, jednoznačne ale preukázaná nebola, nakoľko popisované následky boli zjavne aj v príčinnej
súvislosti s iným trestným stíhaním. Toto súd zohľadnil pri určovaní priznanej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy. Pri rozhodovaní o priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy súd zobral tiež do

úvahy, že v konaní Okresného súdu Nitra sp. zn. 8C/1/2023 bol žalobca odškodnený v súvislosti s
rozhodnutím o treste a spolu s náhradou, ktorá mu bola priznaná MS SR mu celkovo bola priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy 5 525,00 eur, preto nebol dôvod zohľadniť v tomto spore skutočnosť, že v
dôsledku rozhodnutia o vine bol žalobca dlhšiu dobu vo výkone trestu.

80. Vzhľadom na uvedené súd stanovil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 3 000,00 eur.

81. Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, berúc do úvahy, že prípadná výška nemajetkovej
ujmy nemôže byť v rozpore so všeobecne zdieľanou predstavou spravodlivosti, súd sa oboznámil aj
z rozhodovacou činnosťou iných súdov. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 8Co/195/2012 priznal

nemajetkovú ujmu v sume 4 300,00 eur za nezákonné vznesenie obvinenia dňa 13.02.2008 a zadržanie
pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ ods. 2 písm. d/. Trestné konanie
bolo ukončené oslobodzujúcim rozsudkom zo dňa 19.05.2009. Poškodený nebol nikdy trestne stíhaný.
Bol zadržaný pre nastúpenou celou rotou, nemohol sa účastniť vojenskej misie a bol vyškrtnutý zo
zoznamu na udelenie vyznamenania. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 6Co/589/2015 potvrdil

priznanie nemajetkovej ujmy v sume 4 000,00 eur za nezákonné vznesenie obvinenia dňa 16.09.2010
pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a pre prečin výtržníctva podľa
§ 364 ods. 1 Trestného zákona. Trestné konanie bolo ukončené oslobodzujúcim rozsudkom zo dňa
06.05.2013, nakoľko skutok nebol trestným činom. Poškodený nebol nikdy trestne stíhaný. Nedošlo
k závažným následkom ako napríklad strata rodiny, rodičov, zamestnania alebo priateľov, kamarátov.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 1Co/570/2015 potvrdil priznanie nemajetkovej ujmy v
sume 3 000,00 eur za nezákonné vznesenie obvinenia dňa 19.08.2009 z trestného činu zneužívania
právomoci verejného činiteľa. Konanie bolo ukončené oslobodzujúcim rozsudkom z novembra 2012.
Poškodený nebol nikdy trestne stíhaný a bol prepustený z pomeru policajta. Krajský súd v Banskej
Bystrici rozsudkom sp. zn. 16Co/104/2016 potvrdil priznanie nemajetkovej ujmy v sume 8 500,00 eur za

nezákonné vznesenie obvinenia dňa 19.08.2009 pre prečin usmrtenia spočívajúci v chybnej ordinácii
liekov podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona. Konanie bolo ukončené oslobodzujúcim
rozsudkom zo dňa do 11.12.2013,. Poškodený nebol nikdy trestne stíhaný, bol lekárom a po vznesení
obvinenia zostal sám, pociťoval neistotu, jeho ďalší život bol ovplyvnený trestným procesom. Rozhodol
sa odísť z nemocnice a pokračoval v neistej súkromnej praxi. Z toho dôvodu si ani nezaložil rodinu s

novou partnerkou.

82. Súd sa ďalej zaoberal námietkou premlčania uplatneného nároku, vznesenou žalovanou, túto
nepovažoval za dôvodnú.

83. "Keďže sťažovateľ nezavinil márne uplynutie objektívnej desaťročnej premlčacej doby v zmysle §
22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom, pretože táto uplynula skôr, ako bolo trestné stíhanie sťažovateľa
zastavené, pričom zastavenie trestného stíhania bolo podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu
škody, Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že vznesenie námietky premlčania možno

v tomto prípade považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi." (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 44/2017 z 21. novembra 2017.)84. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 44/2017 z 21. novembra 2017
ďalej vyplýva, že "Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti

občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela
k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné
stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania
sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990 sp. zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v
Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. júna 1993 sp. zn. 1 Cdo 53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
Slovenskej republiky, ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti
zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 z 18. augusta 2010). ... Ústavný súd už vyslovil názor, že
vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované
za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s
dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť
však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto

práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže
o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a
voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre
posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do
úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred

uplynutím premlčacej doby (II. ÚS 176/2011, IV. ÚS 542/2013). ... V danom prípade sťažovateľa podľa
názoru ústavného súdu boli preukázané také dôvody a okolnosti, pre ktoré možno považovať vznesenie
námietky premlčania žalovaným za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Sťažovateľ nezavinil
márne uplynutie objektívnej desaťročnej premlčacej doby v zmysle § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb.,
keďže táto uplynula skôr, než bolo trestné stíhanie sťažovateľa zastavené, pričom zastavenie trestného

stíhania bolo podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody. Napadnutý rozsudok krajského súdu
je postavený na premlčaní uplatneného nároku, avšak v tomto prípade došlo až k absurdnej situácii,
keď pre neúspech sťažovateľa s uplatnením nároku na náhradu škody stačilo, aby trestné stíhanie
sťažovateľa trvalo dlhšie než je objektívna desaťročná premlčacia doba. Vychádzajúc z uvedeného by
priznanieúčinkovpremlčaniazadanýchokolnostíbolovočisťažovateľovineprimeranetvrdýmpostihom.

Sú tak splnené podmienky na to, aby výnimočne neboli priznané vznesenej námietke premlčania právne
účinky v súlade s právom."

85. Právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podlieha premlčaniu. Právna úprava
(§ 19 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z.) rozlišuje objektívnu a subjektívnu lehotu premlčania práva na

náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Subjektívna premlčacia lehota práva na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci (bez ohľadu na to, či škoda bola spôsobená nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci, alebo jeho nesprávnym úradným postupom) je trojročná a začína
plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Pokiaľ je však podmienkou uplatnenia práva
na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej moci, plynie táto

trojročná premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia príslušného orgánu, ktorým
bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým bola spôsobená
škoda. Objektívna premlčacia lehota je 10-ročná a začína plynúť odo dňa doručenia nezákonného
rozhodnutia poškodenému alebo osobám, ktoré môžu uplatniť nárok na náhradu škody v prospech
poškodeného alebo po jeho smrti alebo odo dňa, keď došlo k nesprávnemu úradnému postupu.

86. Nezákonné trestné stíhanie začalo uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 07.01.2006. Uznesením
zo dňa 27.12.2021 bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené. 26.07.2017 doručil žalobca súdu návrh
na povolenie obnovy konania z dôvodu objavenia nových dôležitých skutočností, uznesením zo dňa
27.12.2021 bolo napokon trestné stíhanie žalobcu zastavené. Žaloba vo veci bola súdu doručená

04.01.2023.Svojnároksitedažalobcauplatnilvtrojročnejsubjektívnejpremlčacejlehote,alepouplynutí
desaťročnej objektívnej premlčacej lehoty. Samotné trestné stíhanie žalobcu trvalo viac ako 15 rokov,
toto však žalobca nedokázal ovplyvniť, súd preto nepriznal vznesenej námietke premlčania právne
účinky, pričom sa riadil názorom ústavného súdu vyššie uvedeným.87. § 16 zákona č. 514/2003 Z. z . o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v dnes
účinnej podobe, vrátane odseku 4 tretej vety (Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému

aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.) bol doplnený zákonom č. 412/2012, s účinnosťou
od 01.01.2013.

88. V rozhodnutí z 30. júla 2019, sp. zn. 4Cdo/48/2017 Najvyšší súd SR ustálil, že právnu otázku vo
vzťahu k nároku na úroky z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy možno považovať za vyriešenú
uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/48/2010, 2Cdo/155/2011, 7Cdo/253/2013 so záverom, že
štát je povinný nahradiť škodu najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa, kedy poškodený nárok riadne
uplatnil podľa § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. a márnym uplynutím tejto lehoty sa štát ako dlžník zo
zodpovednostného právneho vzťahu dostáva do omeškania, a tak najskôr odo dňa nasledujúceho

po uplynutí 6-mesačnej lehoty ho postihuje povinnosť zaplatiť poškodenému veriteľovi tiež úroky z
omeškania. Dovolací súd mal za to, že tento záver možno prijať aj k zák. č. 58/1969 Zb., keď podľa § 10
zák. č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do 6 mesiacov odo dňa podania
žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. V
rozhodnutíz26.februára2020,sp.zn.4Cdo/257/2019NajvyššísúdSRustálil,že,,..nárokžalobcupodľa

§ 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z. voči žalovanej vzniká už samotnou existenciou väzobného
trestného stíhania a rozsudku, ktorým bola osoba pozbavená osobnej slobody následne oslobodená
spod obžaloby. Preto rozhodnutie, ktorým sa priznáva táto náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy
v peniazoch v konkrétnej výške, už len deklaruje existenciu tejto zákonom priznanej právnej skutočnosti
a nárokov z nej vyplývajúcich. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý,

ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po
tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Z uvedeného je preto možné ďalej vyvodiť, že k vzniku omeškania
s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty ustanovenej v rozhodnutí súdu, ale
už márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..
Uvedený názor dovolacieho súdu je podporený aj novelou č. 412/2012 Z. z., ktorou bolo s účinnosťou

od 1. januára 2013 ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. zmenené tak, že podľa poslednej
vety tohto ustanovenia, ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania,
lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí
začiatok jej plynutia neskôr...".

89. Vychádzajúc z citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR mal súd za to, že úrok z omeškania
bol uplatnený dôvodne. Prvým dňom omeškania žalovaného je 16.09.2022, keďže v tento deň oznámil
žalobcovi, že neuspokojí jeho nárok. Podľa § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
vspojenís§3nariadeniavládyč.87/1995Z.z.ktorýmsavykonávajúniektoréustanoveniaObčianskeho

zákonníka je výška úrokov z omeškania o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
K 16.09.2022 bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 1,25 %. Výška úrokov z
omeškania 6,25 % a začiatok omeškania boli uplatnené správne, preto súd žalobe v časti úrokov z
omeškania vyhovel.

90. Podľa § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

91. V sporových konaniach sa vo vzťahu k náhrade trov konania uplatňuje zásada úspechu, t. j. strane,
ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov konania proti neúspešnej strane. Úspech vo
veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Ak strana
nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t. j. každá strana je sčasti úspešná a sčasti
neúspešná. Ak mala teda strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov buď pomerne rozdelí,

prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. V zmysle § 255 Civilného
sporového poriadku je teda povinnosť platiť trovy konania založená na princípe úspechu vo veci z ktorej
je súd povinný vychádzať.92. Tak za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu (Občianskeho súdneho poriadku), tak
za súčasného procesného kódexu (§ 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku) však bolo a je tiež
naďalej možné priznať strane sporu plnú náhradu trov konania aj keď bola úspešná iba "čiastočne",

ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, alebo od úvahy súdu (sudcovské
právo) v ktorom prípade nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť
žalobou uplatneného nároku, pretože ho nemožno ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou
za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu, o ktorý prípad išlo tiež v okolnostiach posudzovanej
veci vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Je totiž potrebné rozlišovať, čo je v takomto

prípade základné a čo sprevádzajúce. Základ v takomto prípade predstavuje záver o danosti právneho
základu žalovaného nároku a jeho samotná výška je už druhotná a nadväzujúca. Úspech vo veci o
uvedenom nároku, ktorý bol tiež predmetom tohto konania sa teda skúma čo do právneho základu, a
nie čo do výšky priznaného nároku. Nepriznanie plnej požadovanej výšky nároku, sa v tomto prípade v
praktickom živote následne prejaví tak, že pri rozhodovaní o samotnej výške náhrady trov konania sa
výška náhrady trov bude vypočítavať len z výšky priznaného plnenia, ktorý názor odobril tiež Ústavný

súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 8. februára 2017 sp. zn. I.ÚS 56/2017 (osobitné posudzovanie
úspechu v prípade nemajetkovej ujmy, výška ktorej závisí od úvahy súdu).

93. Súd preto priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

94. Podľa § 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku, lehota na plnenie je tri dni a plynie od
právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

95. Žalovaná požiadala z dôvodu administratívnej náročnosti z realizovania úhrady, na ktorú by bola
zaviazaná v rozsudku, o určenie 30-dňovej lehoty na plnenie. Nakoľko žalovaný túto žiadosť nenamietal,

súd určil lehotu na plnenia na 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1, 2, 3 CSP "odvolacie dôvody" (ods.1) odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(ods.2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie
súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak
táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

(ods.3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP "Novoty v odvolacom konaní" - prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť

len vtedy, aka) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.