Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/83/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123200051
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Šlesarová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3123200051.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčíneakoodvolacísúdvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuMgr.IvanyŠlesarovej

a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a JUDr. Ivety Sopkovej
v spore žalobcu A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX/X, D., právne zastúpeného advokátskou
kanceláriou Dentons Europe CS LLP, konajúcou prostredníctvom Dentons Europe CS LLP, organizačná
zložka, so sídlom Bottova 2A, Bratislava-mestská časť Staré Mesto, IČO 36 861 391, proti žalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2,
Bratislava-
-mestská časť Staré Mesto, IČO 00 166 481, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci,

o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
č. k. 21C/1/2023-234 zo dňa 27. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žiadna zo strán sporu n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
3.000,- EUR s úrokom z omeškania 6,25 % ročne od 16.09.2022 do zaplatenia, a to do 30 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. v zostávajúcej časti žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi

voči žalovanej priznal náhrada trov konania
v rozsahu 100 %.

1.2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť mu 32 300,00 EUR s úrokom z omeškania 6,25 % ročne od 16.09.2022 do
zaplatenia. Uvedeného sa domáhal titulom náhrady nemajetkovej ujmy, spôsobenej pri výkone verejnej
moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ZoZŠ), ktorá bola žalobcovi spôsobená
v dôsledku nezákonného trestného stíhania, ktoré skončilo vydaním odsudzujúceho rozsudku, pričom
následne bol predmetný rozsudok zrušený v rámci obnovy konania
a v ďalšom konaní bolo trestné stíhanie skončené právoplatným zastavením trestného stíhania
prokurátorom v prípravnom konaní, do ktorého bola vec vrátená po povolení obnovy konania.

1.3. Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť.

1.4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, svedka E. B., oboznámením obsahu
spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. 1T/29/2010, rozsudkom okresného súdu Nitra z 15.10.2013 sp. zn.
1T/29/2010 a listinných dôkazov, ktoré predložili strany sporu a zistil nasledovný skutkový stav.1.5. Uznesením zo dňa 07.01.2006 ČVS: ORP-1318/2-OVK-TN-2004 bolo začaté trestné stíhanie B. C.
a E. B. pre trestný čin krivého obvinenia podľa § 174

ods. 1, 2 Trestného zákona, nakoľko bol dostatočne odôvodnený záver, že tieto osoby 18.05.2004
adresovali Ministerstvu spravodlivosti SR sťažnosť pre porušenie zákona, v ktorej lživo obvinili sudcu
Krajského súdu v Trenčíne B. B. B., ktorý ako predseda senátu zamietol ich odvolanie proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín z 11.03.2002,
sp. zn. 5T/444/01, pričom tento sudca mal podľa ich tvrdenia požadovať od každého z nich 500 tisíc Sk,

s tým, že ak táto finančná čiastka nebude pred verejným zasadnutím konanom
o odvolaní zaplatená, ich odvolaniam nebude vyhovené.
1.6. Dňa 15.10.2013 bol vyhlásený Okresným súdom Nitra rozsudok v konaní
sp. zn. 1T/29/2010, ktorým boli obžalovaní B. C. a E. B. uznaní za vinných, zo spáchania trestného
činu obvinenia spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 1 k §174 ods. 1 Trestného zákona, za čo bol B.
C., žalobcovi, neuložený súhrnný trest, nakoľko súd mal za to, že trest uložený skorším rozsudkom

Okresného súdu Žilina sp. zn. 3T/129/2007 zo dňa 01.08.2011 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 3To/102/2011 zo dňa 05.04.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 05.04.2012 je
dostatočný. Z obsahu tohto rozhodnutia ďalej vyplynulo, že do vyhlásenia rozsudku Okresného súdu
Nitra bol žalobca 2x súdne trestaný, a to raz za trestný čin vydierania, za ktorý mu bol uložený Okresným
súdom Trenčín sp. zn. 5T/444/01 trest odňatia slobody na jeden rok a 3 mesiace nepodmienečne. Ďalej

bol uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 3T/129/2007 dňa 01.08.2011 za trestný
čin z krátenia dane a poistného, za spáchanie ktorého mu súd uložil trest odňatia slobody na tri roky,
rozsudok bol potvrdený uznesením Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 3To/102/2011 zo dňa 05.04.2012. Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 03.12.2014 zrušil
prvostupňové rozhodnutie v časti výrokov o trestoch obžalovaných a B. C. uložil súhrnný trest odňatia

slobody v trvaní 4 rokov a 6 mesiacov. Zhodnotil dokazovanie prvostupňového súdu v takej miere kvality,
že bolo možné na základe dôkazov zákonne i správne rozhodnúť. Súd druhej inštancie v odôvodnení
rozhodnutia ďalej konštatoval, že obžalovaní krivo obvinili ústavného činiteľa v pozícii predsedu senátu
Krajského súdu v Trenčíne, snažili sa svojím konaním ohroziť nezávislosť tohto sudcu na svojom
rozhodovaní a dosiahnuť u neho stav, aby sa cítil byť zneistený. Iba zásluhou podkvalifikácie ich konania

zo strany obžaloby a uznania tohto stavu prvostupňovým súdom
a neexistencie odvolania v neprospech obžalovaných čo do viny, nebolo možné oboch obžalovaných
uznať vinnými aj podľa ods. 2 § 174 Trestného zákona v znení účinnom do 31.12.2005, nakoľko tak
hrubý zásah do nezávislosti súdnej moci s ohrozením výkonu funkcie sudcu je možné považovať za
snahu vyvolať obzvlášť závažný následok, z tohto dôvodu sa uložené tresty javili byť neprimerané.

1.7. Trestné stíhanie, ktoré sa viedlo proti nestotožnenému sudcovi Krajského súdu
v Trenčíne preto, že ako verejný činiteľ zneužil svoje postavenie tým, že žiadal na začiatku roka 2004
od E. B. a B. C. úplatok, za čo Krajský súd v Trenčíne rozhodne v ich prospech, bolo zastavené
uznesenímzodňa14.09.2005ČVS:PPZ-26/BPK-Z--2005,atovyšetrovateľomúradubojaprotikorupcii.

Vyšetrovateľ mal za to, že žiadnym
z vykonaných dôkazov neboli zistené také skutočnosti, ktoré by relevantne, čo i len nepriamo,
poukazovali na možnosť spáchania trestného činu sudcom Krajského súdu v Trenčíne.

1.8. Okresný súd v Žiline rozsudkom zo dňa 01.08.2011 v konaní sp. zn. 3T/129/2007 rozhodol tak, že

uznal obžalovaného B. C. za vinného preto, že vo funkcii predsedu predstavenstva spoločnosti C. C.,
F.. G. úmyselne nepodal za zdaňovacie obdobie r. 2002 daňové priznanie k dani z príjmov právnických
osôb, čím spáchal trestný čin krátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona,
za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky.

1.9. Uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 19.10.2020 sp. zn. 5Nt/61/2017 bolo rozhodnuté o návrhu
E. B. a B. C. na povolenie obnovy konania,
v právoplatne skončenej trestnej veci, vedenej na Okresnom súd Nitra pod sp. zn. 1T/29/2010, a to tak,
že bola povolená obnova konania a súčasne bol uvedený rozsudok Okresného súdu Nitra, právoplatný
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1To/52/2014 zrušený v celom rozsahu.

1.10. Uznesením zo dňa 27.12.2021 Okresnej prokuratúry Trenčín č. 2Pv 672/20/3309-
-43 bolo zastavené trestné stíhanie B. C., žalobcu, vedené pre trestný čin krivého obvinenia, s tým, že
skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Bolo po ďalšom rozsiahlom dokazovaníkonštatované, že v konaní obvinených C. a B. absentuje vedomostná zložka, obaja konali v omyle,
spočívajúcom v osobe poškodeného, do ktorého boli privedení treťou osobou. Nie je tak možné hovoriť
v ich prípade o úmyselnom konaní, ktoré vyžaduje § 174 ods. 1, 2 Trestného zákona, účinného v

čase spáchania skutku. Nedbanlivostné obvinenie inej osoby z trestnej činnosti nie je pokryté trestnou
zodpovednosťou. Všetky okolnosti zistené svedeckými výpoveďami nasvedčovali tomu, že obvinení boli
jednoznačne presvedčení o pravdivosti tvrdenia tretej osoby, o korupčnej činnosti sudcu Krajského súdu
v Trenčíne.

1.11. Postup orgánov činných v trestnom konaní počnúc uznesením o vznesení obvinenia, ktoré možno
považovať za nezákonné rozhodnutie, v dôsledku ktorého celé trestné stíhanie, ktoré sa skončilo
zastavením, súd prvej inštancie vyhodnotil za nezákonné,. Táto skutočnosť nebola medzi stranami
sporu sporná.

1.12. Žalobca v konaní dôvodil, že všetko začalo trestným oznámením

B. B. z Krajského súdu Trenčín pre krivé obvinenie v tej súvislosti, že došlo k situácii, kedy im zo strany
H. bolo povedané, že ak dajú, on a B., úplatok B., môže to ovplyvniť rozhodovanie krajského súdu, ktoré
mohlo ovplyvniť rozhodovanie
v trestnej veci proti jeho osobe 5T/444/2001, kde na prvom stupni rozhodovala sudkyňa B.. Viedli
nejaké rozhovory, zabezpečili dôkazy, nahrávku na kazete, tú zabezpečila polícia, ale nakoniec kazetu

nedohľadala, tak celá vec vyšumela. V čase rozhodovania
v trestnom stíhaní pre krivé obvinenie bol vo výkone trestu v súvislosti s trestným činom krátenia dane,
čo súviselo s jeho činnosťou ako predsedu predstavenstva konkrétnej spoločnosti, v r. 2001 bol stíhaný
v konaní 5T/444/2001, okrem toho stíhaný nebol.
Z konečného súhrnného trestu 4,5 roka bol podmienečne prepustený po vykonaní trestu 3 roky a 52 dní.

V čase pred nástupom do spomínaného výkonu trestu bol v pozícii ekonomického riaditeľa, konateľa a
spoločníka vo firme I. F., C.. D.. Po podmienečnom prepustení sa vrátil pracovať do rovnakej spoločnosti
do pozície účtovníka.
V novej pozícii mal nižšiu mesačnú paušálnu mzdu. Nevedel sa rozpamätať aké príjmy mal pred
výkonom trestu a po podmienečnom prepustení. Iné podnikateľské aktivity ako

v uvedenej spoločnosti nemal. Je slobodný, deti nemá, tento stav sa nezmenil. Jeho najbližšími
príbuznými sú rodičia a sestra. Matka má 77 rokov, otec zomrel vo veku 75 rokov. Matka žije v G.
rovnako ako sestra, má s nimi dobrý vzťah, snaží sa ich čo najčastejšie navštevovať. Trestné stíhania
sa negatívne prejavili vo vzťahu k jeho blízkej rodine, rodičia žili v malej obci, trestné stíhanie bolo
medializované, konkrétne trestné stíhanie ohľadne sudcu B. bolo medializované, pokiaľ ide o trestné

stíhanie vo veci krátenia dane, o tom nikto nevedel. Následkom bolo ochladnutie vzťahov, rozprávali sa
len o nepodstatných veciach, nestretával sa s rodičmi tak často ako predtým. Rodičia boli jednoduchší
ľudia, nechápali úplne presne problémy typu trestného konania, jednoducho vnímali to, že ho vyšetruje
polícia a majú syna zločinca. Rodičia vedeli aj o krátení dane, ale to im dokázal vysvetliť, že išlo
o zle vykonanú činnosť pri priznávaní dane, išlo o rozdiel medzi úmyselnou trestnou činnosťou a

nedbanlivosťou, toto dokázali pochopiť. Informácie o medializácii mal viac-menej od priateľa B., ktorý ho
podporoval, posielal mu výstrižky z novín, boli nejaké výstupy v televízii, ku ktorej mal vo výkone trestu
prístup. Média hovorili o tom, že je zločinec, dovolil si krivo obviniť sudcu a podobne. Vykresľovali ho
ako človeka, ktorý pácha trestnú činnosť. Spoločnosť I. F. C. mala v predmete podnikania nákup
a predaj tovaru a okrem iného aj prevádzkovanie reštauračného zariadenia J.. Vykresľovanie jeho osoby

ako zločinca malo negatívny vplyv na aktivitu tejto spoločnosti, bol problém s dodávkami tovarov, bol
problém s klientami. Spoločnosť I. F. C. bola vymazaná z obchodného registra, nevie kedy, a zriadená
bola tiež nevie kedy presne, je už len zamestnancom. Spoločnosť I. F. C. v dôsledku nepriaznivej
medializácie stagnovala už v čase jeho výkonu trestu, aj po jeho podmienečnom prepustení.
V r. 2011 mu bola diagnostikovaná bipolárna afektívna porucha, čo sa prejavuje striedaním nálad, pričom

prevažujú stavy depresie. Lieči sa doposiaľ, bol uznaný aj za invalidného dôchodcu. Subjektívne to
vníma tak, že samotný výkon trestu a obmedzenia s tým súvisiace negatívne vplývajú na každého, ide
o obmedzenia pohybu, priestoru, v ktorom človek je, pre svoj psychický stav ani nebol zaradený do
pracovnej činnosti, psychiatricky sa liečil aj počas výkonu trestu, bol aj v nemocnici. Samotné vedenie
trestného stíhania vnímal negatívne, bol

z toho vystresovaný, boli to výsluchy, všetky ďalšie úkony, niekedy aj stav apatie v súvislosti s márnym
očakávaním oslobodenia. Nepamätá si presne, či trestné konania pre krátenie dane
a krivé obvinenie prebiehali súbežne alebo nie, trest vykonával v K., G., chodili ho navštevovať jeho
rodičia, nepamätá si ako často, sestra chodila minimálne. Chodili ho navštevovať B. s manželkou. Odr. 2021 sa lieči na výpadky dlhodobej a krátkodobej pamäte, čo je dôvod, že niektoré veci nevie uviesť,
niektoré veci má poznamenané v archíve.

1.13. V konaní vypočutý svedok E. B. uviedol, že bol súčasťou trestného konania, o ktoré ide aj v tomto
spore, týkalo sa korupčnej činnosti sudcu B.. Celá vec mala začiatok už v r. 2000, kde spolu so žalobcom
boli odsúdení za iný trestný čin nezákonným spôsobom, predmetné trestné konanie vzišlo z toho, že
poukázali na korupciu
B. B. B.. Korupčnú činnosť sudcu B. oznamovali na základe dôkazov, ktoré mali k dispozícii, následne

nato podal trestné oznámenie na nich obidvoch sudca B. pre krivé obvinenie. Trestné konanie, ktoré
iniciovali, trvalo 8 rokov, prípadné korupčné správanie vyšetrovali dve policajné zložky, preto to trvalo
tak dlho. K obvineniu mali
k dispozícii dôkazy, nahrávky, ktoré mala zabezpečiť polícia, boli pod súdnou ochranou. Bolo to obdobie
strachu, museli sa skrývať. Vydierali ich L. so svojou skupinou, I., M., skrývali sa v byte. Pokiaľ ide o
žalobcu, tento nevychádzal von, zostal apatický, prestal komunikovať, nemohol spávať, prestal jesť,

navyše bol ten, ktorý nesúhlasil s tým, aby túto trestnú činnosť oznámil, pretože sa bál o svoj život.
Prestal komunikovať aj s rodičmi, doporučil mu odbornú liečbu psychiatra, aj ho doviezol do nemocnice.
To mohlo byť
v r. 2008-2009. Konanie vo veci korupčnej činnosti, ktoré sa začalo na ich podnet napokon bolo
zastavené, nakoľko základný dôkaz, videonahrávka, sa stratil. Výsledkom bolo, že z nich poškodených,

sa stali rovno obete v trestnom konaní pre krivé obvinenie. Medializácii s tým spojenej nedokázali
uniknúť, žalobca pokračoval v psychiatrickom liečení, napokon sa u neho prejavila bipolárna porucha,
mal obdobie ťažkých depresií, nevedel sa o seba v základných veciach postarať, prichystať si jedlo,
neprijímal stravu. V tej dobe bývali v jednom komplexe, J., kde sú aj bytové jednotky, takýto stav je
doteraz, aj keď žalobca v rámci nedôvery voči Slovensku je často v zahraničí. Pokiaľ ide o popísanie

situácie v období rokov
2006-2014, začiatok je niekedy v r. 2000 a nasledovali určité etapy, v r. 2004 podali trestné oznámenie,
mali dôkazy, mali nádej, že veci sa vyšetria, čo sa napokon nestalo. Následne
v r. 2006 bolo podané trestné oznámenie proti nim. Žalobca ako sčítaný intelektuál osobitne ťažko niesol
situáciu, ktorá nastala, skrýval sa, nevychádzal z domu. Pokiaľ ide o obdobie 2020-2021, bolo to zase

obdobie, kedy sa prekrývalo viacej konaní. Podarilo sa im dosiahnuť cez obnovu konania zastavenie
trestného stíhania vo veci z r. 2000, týkajúcej sa
B. B., čo bolo veľkou satisfakciou, ale zároveň prebiehalo ďalšie konanie
v dôsledku obnovy konania, veci sa opätovne prešetrovali, trvali nejakú dobu, obaja sa museli týchto
konaní zúčastňovať, to sa týka aj konania z tohto sporu. Aj v tomto období pretrval strach o život u nich

oboch, napríklad pred L., čo riešil žalobca tak, že odišiel zo Slovenska, ale do prebiehajúcich konaní sa
musel osobne vracať. Situácia zasiahla aj do rodinného života, v prípade žalobcu to jeho rodina znášala
ťažko, jeho sestra sa s ním prestala baviť, bol to vplyv informácií z médií, vysokí štátni činitelia sa vyjadrili
na ich adresu ako
o zločincoch. Negatívna medializácia poškodila ich oboch aj v podnikaní, boli stratené nejaké zákazky.

Pokiaľ ide o trestné stíhanie vo veci daní žalobcu, o tom má vedomosť, tam
v podstate išlo o to, že sa B. B. chcela pomstiť, mylne si myslela, že hlavným hovorcom je žalobca ako
človek vzdelaný v práve, ale nebolo to tak, on bol ten, kto robil všetky kroky. V podstate sa využilo to,
že nebolo podané daňové priznanie, k čomu došlo
v dôsledku toho, že v tom čase, keď bolo potrebné ho podať, boli obaja vo väzbe. Spočiatku to vyzeralo

tak, že bude žalobca podmienečne odsúdený, to sa nestalo, išiel do výkonu trestu, čo znášal dosť ťažko.
V r. 2010-2011 išiel žalobca do výkonu trestu. Aj dlhé trvanie v tejto veci bolo nástrojom proti nim, aby
ich vydierali. Toto daňové trestné stíhanie znášal žalobca ťažko, bola situácia, keď ho išiel zobrať zo M.
po 2-mesančej psychiatrickej liečbe a dva dni nato už bol vo výkone trestu, zjavne boli chvíle, keď nebol
celkom zorientovaný, pod sedatívami a podobne. Bolo to obdobie, kedy nevedeli rodičia žalobcu, že

tento je vo výkone trestu, boli v tom, že je na liečení, až neskôr im vysvetlil situáciu. Boli z toho zničení,
začali ho potom aj navštevovať vo väzení.

1.14. Z lekárskej správy o psychiatrickom vyšetrení zo dňa 27.09.2011 vyplynulo, že žalobca ako do tej
doby psychiatrom nevyšetrovaný pacient trpí bipolárnou afektívnou poruchou.

1.15. Z rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn. 8C/1/2023 vyplynulo, že žalobca sa domáhal
zaplatenia nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci nezákonným rozhodnutím o treste, čo odôvodnil tým, že rozsudkom okresného súdu Nitra z15.10.2013 sp. zn. 1T/29/2010 bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu krivého obvinenia
spolupáchateľstvom, ktorej sa mal dopustiť tým, že 18.04.2004 v sťažnosti pre porušenie zákona
podanej MS SR uviedol nepravdivé skutočnosti súvisiace s výkonom právomoci sudcu Krajského súdu

v Trenčíne B. B. B., ktorý mal od neho požadovať finančnú hotovosť 16.597,- EUR (500.000,- Sk) za
účelom vyhovenia jeho odvolaniu v inej trestnej veci. V rámci predbežného prerokovania nároku na
náhradu škody sa MS SR žalobcovi ospravedlnilo, nároku na náhradu škody nevyhovelo ani čiastočne
a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyhovelo v časti 780,- EUR, čo zodpovedalo sume 15,-
EUR za jeden deň trvania trestu odňatia slobody vo vykonaní 52 dní. Pretože túto náhradu žalobca

považoval za neprimerane nízku, podal žalobu Okresnému súdu Nitra proti žalovanej SR zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti SR. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 06.10.2023 v konaní sp
zn. 8C/1/2023, ktorým súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody 4.745,-
EUR s príslušenstvom a vo zvyšku bola žaloba zamietnutá. Toto rozhodnutie doposiaľ nenadobudlo
právoplatnosť. Súd po preskúmaní predpokladov vzniku objektívnej zodpovednosti štátu dospel k
záveru, že

v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre žalobca vykonal trest
v trvaní 52 dní od 24.10.2015 do 15.12.2015, teda po výkone celého pôvodne uloženého trestu odňatia
slobody vo výmere 3 roky. Vzhľadom na zistené okolnosti veci súd považoval za primerané za 52 dní
výkonu trestu poskytnúť náhradu nemajetkovej ujmy v sume 25,- EUR na deň za 52 dní, čo je 1.300,-
EUR a v období od 03.12.2014 do 23.10.2015 v sume

13,- EUR na deň, čo je celkom 4.225,- EUR, spolu ide o sumu 5.525,- EUR a po odpočítaní už plnenej
sumy 780,- EUR je výsledná sumy náhrady nemajetkovej ujmy predstavuje sumu 4.745,- EUR, ktorú
súd žalobcovi priznal. Žalobca si uplatňoval náhradu nemajetkovej ujmy výhradne s výkonom trestu
odňatia slobody s tým, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v súvislosti s celým nezákonným trestným stíhaním si uplatní osobitne v ďalšom konaní. Žalobca si tiež

uplatnil konkrétnu majetkovú škodu, ktorá mu v uvedených súvislostiach vznikla, v tejto časti bola žaloba
zamietnutá.
1.16. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení čl. 46 ods. 1, 3, čl. 19, čl. 51 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd
(zák. č. 23/1991 Zb.), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. e/, § 5 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19

ods. 1, 2, 3, § 25 ods. 1, § 27 ods. 1, § 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení účinnom do 31.12.2008, § 17
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
v znení zákona č. 517/2008 Z. z., § 420 ods. 1, 2, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

1.17. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca splnil zákonom požadovanú podmienku a
pred podaním žaloby požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku. Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky listom zo dňa 14.09.2022 oznámila žalobcovi, že jeho nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy neuznáva ani čiastočne, nárok je založený na všeobecných tvrdeniach a
skutočnostiach, ktorých objektívnosť môže posúdiť iba súd, navyše uplatnená suma výrazne prevyšuje

zákonný limit náhrady nemajetkovej ujmy. Podľa žalobcu mu táto odpoveď bola doručená 16.09.2022.

1.18. Následne súd prvej inštancie skúmal základný predpoklad vzniku nároku žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy, a to, existenciu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávneho úradného postupu. Skutkový stav veci, pokiaľ ide o popis postupu príslušných orgánov

v trestnom a ďalšom konaní, nebol medzi stranami sporný a zároveň bol doložený listinnými
dôkazmi. Preto právnu argumentáciu žalobcu, ohľadne existencie nezákonného rozhodnutia orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávneho úradného postupu, súd prvej inštancie považoval za správnu.
Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 320/2016, uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 9Cdo/65/2020.

1.19. V ďalšom uviedol, že v predmetnej veci vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného
zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odbor všeobecnej kriminality Trenčín, uznesením sp. zn.
ORP-1318/2-OVK-TN-2004 zo dňa 07.01.2006 podľa § 206 odsek 1 Trestného poriadku vzniesol
obvinenie N. B. C. a E. B., pre trestný čin krivého obvinenia podľa § 174 odsek 1, odsek 2 Trestného

zákona, účinného v čase spáchania skutku. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo N. B. C. doručené
11.01.2006. Proti uzneseniu podal E. B., A. sťažnosť, ktorá bola dozorujúcim prokurátorom ako
nedôvodná zamietnutá podľa § 193 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku 13.03.2006. Obžaloba
prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín,sp. zn. 2Pv 77/2005 bola zo dňa 03.06.2008. Žalobca bol následne rozsudkom Okresného súdu
Nitra 15.10.2013, sp. zn. 1T/29/2010, uznaný vinným zo spáchania trestného činu krivého obvinenia.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, tomuto nebolo vyhovené. Rozhodnutím

Krajského súdu Nitra, sp. zn. 1To/52/2014, mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4
rokov a 6 mesiacov. Dňa 18.07.2017 podali na Okresný súd v Nitre A. B. C. a E. B. návrh na povolenie
obnovy konania. Návrh odôvodnili tým, že v rôznych iných trestných veciach sa objavili nové mimoriadne
dôležité skutočnosti, ktoré boli pri rozhodovaní súdu v pôvodnom konaní neznáme a ktoré samy o sebe,
ako aj v spojitosti so skutočnosťami a dôkazmi skôr známymi, odôvodňujú iné rozhodnutie o vine. Po

oboznámení sa s predloženými novými dôkazmi 19.10.2020 Okresný súd Nitra sp. zn. 5Nt 61/2017
vyhovel návrhu odsúdených E. B. a N. B. C. na povolenie obnovy konania veci vedenej na Okresnom
súde v Nitre sp. zn. 1T/29/2010 a vec vrátil prokurátorovi do prípravného konania na objasnenie veci
a doplnenie dokazovania. Po rozsiahlom doplnení dokazovania bolo napokon trestné stíhanie dňa
27.12.2021 prokurátorom Okresnej prokuratúry Trenčín podľa § 215 odsek 1 písmeno b) Trestného
poriadku pod sp. zn. 2Pv 672/20/3309 zastavené, nakoľko skutok nie je trestným činom a nie je dôvod

na postúpenie veci.

1.20. Rozhodnutím prokurátora teda došlo k zastaveniu trestného stíhania žalobcu, pretože nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, základný predpoklad vzniku nároku žalobcu na náhradu

nemajetkovej ujmy, existencia nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, bol naplnený.

1.21. V danom prípade si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z. z. Zákon č. 514/2003 Z. z. bol od svojho vydania viackrát novelizovaný. Výšky náhrady
nemajetkovej ujmy sa týkala novela vykonaná zákonom

č. 517/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 517/2008 Z. z.") účinným od
1. januára 2009 a ďalej zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 412/2012 Z. z.") účinným od 1. januára 2013.

1.22. Súd prvej inštancie ustálil, že v tomto prípade trestné stíhanie žalobcu spadalo do časovej
účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2008, v rámci ktorej nebola v zákonných
ustanoveniach limitácia výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Z toho dôvodu nebolo potrebné sa zaoberať
tým, či si žalobca určil maximálnu možnú nemajetkovú ujmu správne.

1.23. Súd prvej inštancie pri posudzovaní toho, či je dôvodné prihliadať pri rozhodovaní
o náhrade nemajetkovej ujmy na dnes platný limit vychádzal ale z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.01.2023, sp. zn. 5Cdo/169/2021 a z nálezu Ústavného súdu SR
sp. zn. III. ÚS 754/2016 70. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného
stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak, než odsúdením, je ústavne akceptovateľným a ústavou

predpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe. V prípade, že sa podozrenie
o spáchaní trestného činu nepreukáže, obvinenej osobe vznikne ujma. Ak zároveň trestné konanie trvá
dlhšiu dobu, je zrejmé, že následky sú pre postihnutú nedôvodne obvinenú osobu o to väčšie, keďže
spoločnosť má prirodzene voči obvinenému negatívny postoj. Pokiaľ sa nakoniec preukáže, že došlo
vznesením obvinenia

a podaním obžaloby k omylu, t. j. k nedôvodnému obvineniu dotknutej osoby, má pochopiteľne takáto
osoba neodňateľné právo na satisfakciu za strádanie, ktorému bola vystavená počas trestného stíhania.
Ústavný súd SR v náleze III. ÚS 754/2016 ďalej uviedol, že je potrebné pri rozhodovaní o výške náhrady
nemajetkovej ujmy ako kritériá najmä povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania a predovšetkým
dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby (následky v osobnostnej sfére

poškodeného), ako aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Za pomoci týchto kritérií ustálená
výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí však súčasne najmä zodpovedať všeobecne
zdieľanej predstave spravodlivosti a slušnosti (obdobne rozsudok veľkého senátu NS ČR
sp. zn. 30Cdo 2813/2011 z 27.06.2012). Inak povedané, určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť
vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti

(NS rozsudok sp. zn. 7Cdo/145/2011 z 12.12.2012). Ústavný súd SR tiež v náleze
z 24.01.2017 III. ÚS 754/2016 uviedol, že každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život
trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada akona nevinného, ale už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné
trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného
a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé,

nepravdivosť ktorého je potvrdená právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu (Ústavný súd ČR,
nález sp. zn. I US 554/04 z 31.3.2005).

1.24. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dňa 07.01.2006 sa začalo trestné stíhanie uznesením
o vznesení obvinenia, dňa 03.06.2008 bola podaná obžaloba, súdne konanie sa skončilo rozhodnutím

odvolacieho súdu zo dňa 03.12.2014. Dňa 26.07.2017 podal žalobca návrh na obnovu konania, a dňa
27.12.2021 bolo trestné stíhanie zastavené. Vzhľadom
na výsledok, ktorým skončilo trestné stíhanie žalobcu súd prvej inštancie konštatoval, že
celé trestné stíhanie žalobcu bolo nezákonné. Už len z tohto dôvodu došlo k ujme
v osobnostnej sfére žalobcu. K tomu, aké zadosťučinenie bude žalobcovi dané, bolo potrebné situáciu
skúmať z viacerých hľadísk, ako sú povaha trestnej veci, dĺžka trestného stíhania, dopady trestného

stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby, ako aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo.
V danej veci bolo podstatné to, že trestné stíhanie žalobcu trvalo celkom viac ako 15 rokov, z toho
konaniepredsúdom6rokov.Konaniepredsúdomskončilorozhodnutímovinežalobcuatrvaloopätovne
7 rokov, kým došlo k zrušeniu súdneho rozhodnutia o vine a zastaveniu trestného stíhania. Súd v
konanísp.zn.1T/29/2010vykonalnapreukázaniečinepreukázanievinyžalobcurozsiahledokazovanie,

výsledkom ktorého bolo rozhodnutie o vine žalobcu. Obnova konania bola povolená na základe toho,
že vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré mohli svojou výpoveďou potvrdiť ďalší svedkovia, L. a O., ktorí v
pôvodnom súdnom konaní vypočutí neboli. Napokon bolo trestné stíhanie zastavené,
z toho dôvodu, že po doplnení dokazovania v tomto smere bolo zistené že nebola úplne naplnená
skutková podstata trestného činu krivého obvinenia pre chýbajúcu subjektívnu stránku veci, absentovala

vedomostná zložka, žalobca i spoluobvinený B. konali
v omyle, spočívajúcom v osobe poškodeného, do ktorého boli privedení treťou osobou. Nebolo tak
možné hovoriť v ich prípade o úmyselnom konaní, ktoré vyžaduje § 174 ods. 1, 2 Trestného zákona,
účinného v čase spáchania skutku. Všetky okolnosti zistené svedeckými výpoveďami nasvedčovali
tomu, že obvinení boli jednoznačne presvedčení o pravdivosti tvrdenia tretej osoby, o korupčnej činnosti

sudcu Krajského súdu v Trenčíne.

1.25.ŽalobcabolrozsudkomOkresnéhosúduŽilinavkonanísp.zn.3T/129/2007právoplatneodsúdený
05.04.2012 pre trestný čin skrátenia dane a poistného, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody 3 roky.
Toto trestné konanie sa začalo podaním obžaloby dňa 24.07.2007. Do výkonu trestu žalobca nastúpil

24.10.2012. V rokoch 2007 až 2012 bol teda žalobca stíhaný v dvoch súbežne prebiehajúcich trestných
konaniach.
1.26. Žalobca tvrdil, že nezákonné trestné stíhanie malo závažný dopad v jeho súkromnom živote,
pracovnom uplatnení aj v zdravotnom stave. Trestné stíhanie žalobcu malo nepochybne dopad na
pracovné a spoločenské uplatnenie žalobcu, rovnako na jeho rodinný život a psychické zdravie. Rodičia

žalobcu žili niekoľko rokov v obavách o jeho fyzické
a psychické zdravie, v mnohých ohľadoch sa vzhľadom na svoj vek spoliehali na pomoc žalobcu, o ktorú
vzhľadom na emocionálny stav a psychické vypätie žalobcu prišli.
V priebehu roka 2011 bola žalobcovi diagnostikovaná bipolárna afektívna porucha. Možno predpokladať,
že trestné stíhanie ako také priebeh tohto ochorenia môže len zhoršiť, stresové situácie môžu byť

spúšťačom aktívnych epizód tohto ochorenia. Toto všetko sú následky trestného stíhania, žalobca však
opomenul, že následky, ktoré mu vznikli v súvislosti
s predmetným nezákonným trestným stíhaním sa prelínajú s následkami, ktoré ale nepochybne boli
aj dôsledkom iného trestného stíhania. Pokiaľ ide o zhoršenie zdravotného stavu, bipolárna afektívna
porucha bola u žalobcu diagnostikovaná v priebehu dvoch paralelne prebiehajúcich trestných stíhaní,

pričom možno predpokladať, že stres súvisiaci
s každým z týchto trestných stíhaní mohol spôsobiť zhoršenie zdravotného stavu žalobcu, opäť ale platí,
že ide o následok dvoch rôznych trestných stíhaní, pričom nie je možné,
a žalobca sa o to ani nepokúsil, presne určiť priamu príčinnú súvislosť zhoršeného zdravotného stavu
práve s nezákonným trestným stíhaním, ktoré je predmetom tohto konania, čo sa týka aj dopadov v

jeho súkromnom, rodinnom a pracovnom živote. Pokiaľ ide o to, že do jeho osobnostnej sféry zasiahla
rozsiahla medializácia vykresľujúca ho v negatívnom svetle spôsobilá zasiahnuť jeho dobré meno a
povesť, toto konkrétnym spôsobom žalobca nepreukázal.1.27. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že základné predpoklady k priznaniu náhrady nemajetkovej
ujmy naplnené boli.

1.28. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzal súd prvej inštancie z toho, že určenie výšky
nemajetkovej ujmy má byť, vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu,
v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel
k záveru, že zadosťučinenie bude postačujúce predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu
nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti.

Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je určovaná
s ohľadom na stupeň zhoršenia psychickej sféry jednotlivca dotknutého nezákonným rozhodnutím
štátu. Odškodňuje sa duševné utrpenie osoby dotknutej nezákonným zásahom štátu, ktoré je možné
objektivizovať len sčasti, nakoľko psychické prežívanie je u každého jednotlivca odlišné. To znamená, že
identické okolnosti, ak by také nastali pri dvoch ľuďoch dotknutých nezákonným zásahom štátu, nemusia
znamenať rovnakú výšku nemajetkovej ujmy, ktorú súd prizná. Subjektívny pocit žalobcu je rozhodujúci

s tým, že musí byť v konaní preukázaný i vykonanými dôkazmi.

1.29. Bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia, povaha, charakter a dĺžka nezákonného
trestného stíhania, ktoré mali jednoznačne za následok ujmu v osobnostnej sfére žalobcu. Intenzita a
závažnosť ujmy v rodinnom, spoločenskom živote žalobcu

a psychickom prežívaní, ako ju žalobca popísal, jednoznačne ale preukázaná nebola, nakoľko
popisované následky boli zjavne aj v príčinnej súvislosti s iným trestným stíhaním. Toto súd prvej
inštancie zohľadnil pri určovaní priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Pri rozhodovaní o priznanej
výške náhrady nemajetkovej ujmy zobral tiež do úvahy, že v konaní Okresného súdu Nitra sp. zn.
8C/1/2023 bol žalobca odškodnený v súvislosti s rozhodnutím

o treste a spolu s náhradou, ktorá mu bola priznaná MS SR mu celkovo bola priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy 5.525,- EUR, preto nebol dôvod zohľadniť v tomto spore skutočnosť, že
v dôsledku rozhodnutia o vine bol žalobca dlhšiu dobu vo výkone trestu.

1.30. Vzhľadom na uvedené súd stanovil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu

3 000,- EUR.

1.31. Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, vzal súd prvej inštancie do úvahy, že prípadná
výška nemajetkovej ujmy nemôže byť v rozpore so všeobecne zdieľanou predstavou spravodlivosti,
preto sa oboznámil aj z rozhodovacou činnosťou iných súdov. Krajský súd

v Žiline rozsudkom sp. zn. 8Co/195/2012 priznal nemajetkovú ujmu v sume 4.300,- EUR za nezákonné
vznesenie obvinenia dňa 13.02.2008 a zadržanie pre zločin týrania blízkej
a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ ods. 2 písm. d/. Trestné konanie bolo ukončené
oslobodzujúcim rozsudkom zo dňa 19.05.2009. Poškodený nebol nikdy trestne stíhaný.
Bol zadržaný pre nastúpenou celou rotou, nemohol sa účastniť vojenskej misie a bol vyškrtnutý zo

zoznamu na udelenie vyznamenania. Krajský súd v Bratislave rozsudkom
sp.zn.6Co/589/2015potvrdilpriznanienemajetkovejujmyvsume4.000,-EURzanezákonnévznesenie
obvinenia dňa 16.09.2010 pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a pre
prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona. Trestné konanie bolo ukončené oslobodzujúcim
rozsudkom zo dňa 06.05.2013, nakoľko skutok nebol trestným činom. Poškodený nebol nikdy trestne

stíhaný. Nedošlo k závažným následkom ako napríklad strata rodiny, rodičov, zamestnania alebo
priateľov, kamarátov. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 1Co/570/2015 potvrdil priznanie
nemajetkovej ujmy v sume 3.000,- EUR za nezákonné vznesenie obvinenia dňa 19.08.2009 z trestného
činu zneužívania právomoci verejného činiteľa. Konanie bolo ukončené oslobodzujúcim rozsudkom z
novembra 2012. Poškodený nebol nikdy trestne stíhaný a bol prepustený

z pomeru policajta. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 16Co/104/2016 potvrdil priznanie
nemajetkovej ujmy v sume 8.500,- EUR za nezákonné vznesenie obvinenia dňa 19.08.2009 pre prečin
usmrtenia spočívajúci v chybnej ordinácii liekov podľa § 149
ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona. Konanie bolo ukončené oslobodzujúcim rozsudkom zo dňa do
11.12.2013,. Poškodený nebol nikdy trestne stíhaný, bol lekárom a po vznesení obvinenia zostal sám,

pociťoval neistotu, jeho ďalší život bol ovplyvnený trestným procesom. Rozhodol sa odísť z nemocnice
a pokračoval v neistej súkromnej praxi. Z toho dôvodu si ani nezaložil rodinu s novou partnerkou.1.32. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal námietkou premlčania uplatneného nároku, vznesenou
žalovanou, túto nepovažoval za dôvodnú.

1.33. O úroku z omeškania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 517 ods. 2 zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Za prvý deň
omeškania žalovaného určil deň 16.09.2022, keďže v tento deň oznámil žalobcovi, že neuspokojí jeho
nárok. Ku dňu 16.09.2022 bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 1,25 %. Výška
úrokov z omeškania 6,25 % a začiatok omeškania boli uplatnené správne, preto súd žalobe v časti

úrokov z omeškania vyhovel.

1.34. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1
CSP a vychádzajúc z rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 8. februára 2017
sp. zn. I. ÚS 56/2017 priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

1.35. Žalovaná požiadala z dôvodu administratívnej náročnosti z realizovania úhrady, na ktorú by bola
zaviazaná v rozsudku, o určenie 30-dňovej lehoty na plnenie. Nakoľko žalovaný túto žiadosť nenamietal,
súd prvej inštancie určil lehotu na plnenia na 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

2.1.ProtivýrokomI.aIII.napadnutéhorozsudkupodalažalovanávzákonnejlehoteodvolaniezdôvodov

podľa § 365 ods. 1 písm. d), písm. f) a písm. h) CSP. Odvolaciemu súdu navrhla rozsudok súdu prvej
inštancie zmeniť, žalobu v zamietnuť, náhradu trov konania nepriznať, prípadne tento zrušiť a vrátiť vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

2.2.Žalovanápovažovala rozsudoksúduprvejinštanciezazaloženýnanesprávnomprávnomposúdení

veci, vydaný v rozpore so zákonom za stavu neexistencie zákonných podmienok priznania nároku
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa názoru
žalovanej by v predmetnej veci bolo dostatočným zadosťučinením konštatovanie porušenia práva, ako
to predpokladá § 17 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. Žalobca totiž nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy v súvislosti

sposudzovanýmtrestnýmkonanímvtakejintenzite,ktorábyzakladalajehoprávonapriznaniepeňažnej
náhrady.

2.3. V tejto súvislosti dôvodila, že v konaní bolo preukázané, že žalobca bol rozsudkom Okresného súdu
Žilina sp. zn. 3T/129/2007 zo dňa 1. augusta 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn.

3To/102/2011 zo dňa 5. apríla 2012 uznaný vinným zo spáchania úmyselného trestného činu skrátenia
dane a poistného podľa § 148 ods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona, pričom mu bol
uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov. Trestné stíhanie v tejto veci prebiehalo
súbežne s trestným konaním vo veci krivého obvinenia, nezákonnosť ktorého je namietaná v tomto
civilnom konaní o náhradu nemajetkovej ujmy. Obžaloba v trestnej veci skrátenia dane a poistného,

ktorej predchádzalo prípravné konanie, bola podaná 24. júla 2007. Žalovaná je toho názoru, že práve
toto trestné konanie vo veci trestného činu skrátenia dane a poistného, v ktorom bol žalobcovi uložený
nepodmienečný trest odňatia slobody, malo za následok zásah do osobnostnej sféry žalobcu, do
jeho zdravia, rodinného, pracovného a spoločenského života a do jeho dobrej povesti, toto bolo tou
skutočnosťou, ktorá podstatne ovplyvnila život žalobcu a trestné konanie vo veci krivého obvinenia,

nezákonnosť ktorého je namietaná v tomto civilnom konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, malo vo
vzťahu ku vzniku nemajetkovej ujmy len minimálny marginálny vplyv.

2.4.Zaďalšiupodstatnúskutočnosť,ktorújepotrebnézohľadniťprirozhodovaníonáhradenemajetkovej
ujmy, považovala skutočnosť, že žalobca si účelovo, s cieľom navýšiť možnú priznanú náhradu

nemajetkovej ujmy s ohľadom na jej maximálnu zákonom obmedzenú výšku, uplatnil samostatne nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s uloženým trestom v trestnom konaní vo veci krivého
obvinenia pred Okresným súdom Nitra v civilnom konaní vedenom pod sp. zn. 8C/1/2023. V tomto
konaní bola žalobcovi zatiaľ neprávoplatne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 4.745,- EUR
s príslušenstvom, pričom žalovaná predtým pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody

žalobcovi vyplatila 780,- EUR. Žalovaná vyslovila názor , že nie je možné takto účelovo rozdeliť trestné
konanieaosobitnýmižalobamisiuplatňovaťnáhradunemajetkovejujmyzatrestnéstíhanieazauložený
trest s cieľom navýšiť celkovú konečnú priznanú čiastku.3.1. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie podľa ustanovenia
§ 365 ods. 1 písm. d), písm. e), písm. a) CSP. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie
zmeniť, žalobe v celom rozsahu vyhovieť a žalobcovi priznať nárok na náhradu trov konania.

3.2. V odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie v zisteniach týkajúcich sa
skutkových aspektov príčinnej súvislosti medzi spôsobenou ujmou
a nezákonným trestným stíhaním uvedený odsekoch 74 až 76 rozsudku súdu prvej inštancie. Tieto
považoval za arbitrárne a nesprávne pričom rozsudok súdu prvej inštancie považoval za nedostatočne

odôvodnený, čím došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.

3.3. Žalobca dôvodil, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že voči žalobcovi
prebiehalo v čase trvania nezákonného trestného stíhania, ktoré je predmetom tohto sporu, aj iné
trestné stíhanie. Toto trestné stíhanie bolo začaté v roku 2007 a ukončené právoplatným odsudzujúcim
rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 5. apríla 2012,

sp. zn. 3T/129/2007. Teda začalo neskôr, ako trestné stíhanie, ktoré je predmetom tohto sporu, a
skončilo podstatne skôr ako trestné stíhanie, ktoré je predmetom tohto sporu. Nemajetková ujma
súvisiaca s trestným stíhaním, ktoré je predmetom tohto sporu, začala vznikať už vznesením obvinenia
žalobcovi dňa 7. januára 2006, pričom v tom čase bolo toto trestné stíhanie jeho jediným trestným
stíhaním. Na túto nemajetkovú ujmu teda nemohlo mať druhé trestné stíhanie vedené pod sp. zn.

3T/129/2007 žiadny vplyv, pretože v tom čase toto ešte neprebiehalo. Z časového hľadiska skutočnosť,
ktorá nastala v budúcnosti, nemôže byť príčinou vzniku nemajetkovej ujmy v minulosti. Trestné stíhanie,
ktoré je predmetom tohto konania, bolo jediným trestným stíhaním žalobcu v čase od 5. apríla 2012 do 3.
decembra 2014. Preto ani v tomto čase nemohlo mať trestné stíhanie vedené pod sp. zn. 3T/129/2007
žiadny vplyv na negatívne následky v žalobcovom živote. Predmetné trestné stíhanie žalobcu ďalej

trvalo aj v období od 19. októbra 2020 do 27. decembra 2021, kedy trestné stíhanie skončené
právoplatným rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 3T/129/2007, tiež, logicky, neprebiehalo. Na
základe uvedeného žalobca namietal, že prvoinštančný súd sa nevysporiadal s tým, že vo vyššie
uvedených časových obdobiach bolo jediným trestným stíhaním žalobcu práve trestné stíhanie, ktoré
je predmetom tohto sporu.

3.4. V ďalšom žalobca dôvodil, že z vykonaného dokazovania pred prvoinštančným súdom vyplynulo,
že trestné stíhanie ukončené právoplatným odsudzujúcim rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa
5. apríla 2012, sp. zn. 3T/129/2007, malo diametrálne odlišnú povahu od trestného stíhania žalobcu,
ktoré je predmetom tejto žaloby a žalobca ho aj vnímal diametrálne odlišne. V trestnom stíhaní sp.

zn. 3T/129/2007 žalobca priznal svoju vinu. Toto trestné stíhanie preto nemohlo byť pre žalobcu tak
stresujúce, vyčerpávajúce
a devastačné, ako trestné stíhanie v tomto spore, kde žalobca od počiatku tvrdil, že je nevinný a skutok,
ktorýsamudávalzavinu,nespáchal.Vtrestnomstíhanísp.zn.3T/129/2007žalobcanebojoval,nebránil
sa, ale pokorne uznal svoju vinu a akceptoval trest.

V predmetnom trestnom stíhaní žalobca dlhé roky bojoval s orgánmi činnými v trestnom konaní a
obhajoval svoju pravdu, pretože vedel, že žiaden trestný čin nespáchal. Na druhej strane, táto neistota
bola v trestnom stíhaní, ktoré je predmetom tohto konania, prítomná
vmimoriadnomrozsahu,atoajvzhľadomnadĺžkutrestnéhostíhania,ktorédoprávoplatnéhoodsúdenia
trvalo viac ako 8 rokov.

3.5. Mimoriadne dôležitými odlišnosťami medzi trestným stíhaním sp. zn. 3T/129/2007
a predmetným trestným stíhaním sú aj ich okolnosti. Trestné stíhanie, ktoré je predmetom tunajšieho
konania sa týkalo oznámenia korupčnej činnosti sudcu B. B. B.. Žalobca toto oznámenie robil v nádeji,
že poukáže na korupčnú činnosť tohto sudcu a túto sa podarí preukázať, čím očistí svoje meno od

nálepky mafiána a zločinca. Avšak, namiesto toho, aby svoje meno očistil, bol vystavený účelovému a
šikanóznemu trestnému stíhaniu, ktorého cieľom bolo potrestať Žalobcu za to, že si dovolil poukázať na
korupčnú činnosť sudcu B. B. B.. Práve v tejto súvislosti pociťoval mimoriadne zúfalstvo
a beznádej, až sa napokon úplne uzatvoril do seba a prestal komunikovať s vonkajším svetom.

3.6. Z vykonaného dokazovania vyplynulo aj to, že o trestnom stíhaní sp. zn. 3T/129/2007 takmer nikto
z okolia žalobcu nevedel, preto toto trestné stíhanie nemalo nejaký podiel na negatívnych následkoch
na žalobcovej povesti a dobrom mene. Za dôležitú označil žalobca aj to, že ekonomická trestná činnosť,
ktorá bola predmetom trestného stíhania sp. zn. 3T/129/2007, nie je vôbec spoločnosťou vnímanáako tak opovrhnutia hodná, na rozdiel od úmyselného krivého obvinenia sudcu z korupcie. Navyše,
ekonomická trestná činnosť, ktorá bola predmetom trestného stíhania sp. zn. 3T/129/2007, mala svoje
jasné vysvetlenie

a ospravedlnenie. Žalobca bol v trestnom stíhaní sp. zn. 3T/129/2007 odsúdený za to, že nepodal v roku
2002 daňové priznanie spoločnosti, v ktorej bol štatutárnym orgánom. V roku 2002 bol však žalobca vo
väzbe, takže toto daňové priznanie objektívne ani podať nemohol. Aj ak teda niekto mal vedomosť o
trestnom stíhaní sp. zn. 3T/129/2007, tak toto trestné stíhanie nerobilo zo žalobcu mafiána a zločinca,
vzhľadom na legitímne ospravedlnenie pre nepodanie daňového priznania. Na druhej strane, nepravdivé

obvinenie sudcu, ktorý už
v minulosti žalobcu odsúdil za korupčnú trestnú činnosť, zo žalobcu mafiána a zločinca robilo.

3.7. Vzhľadom na vyššie uvedené má žalobca za to, že prvoinštančný súd dospel
k nesprávnym skutkovým záverom týkajúcim sa skutkových aspektov príčinnej súvislosti, keď
konštatoval, že negatívne následky tvoriace nemajetkovú ujmu žalobcu sú v príčinnej súvislosti

s trestným stíhaním, ktoré je predmetom tunajšieho konania, ako aj s trestným stíhaním sp. zn.
3T/129/2007 a že intenzita a závažnosť spôsobenej ujmy sú tým pádom menšieho rozsahu.

3.8. Nesprávne právne posúdenie veci prvoinštančným súdom spočívalo v posúdení existencie príčinnej
súvislosti medzi nemajetkovou ujmou a trestným stíhaním

sp. zn. 3T/129/2007 a v určení výšky primeranej a spravodlivej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
žalobcovi. Prvoinštančný súd nielenže výšku primeranej a spravodlivej náhrady nemajetkovej ujmy
nesprávne právne posúdil, ale svoje právne posúdenie nedostatočne odôvodnil, keď neuviedol ani len
približnú mieru, akou sa malo trestné stíhanie
sp. zn. 3T/129/2007 podieľať na negatívnych následkoch tvrdených a preukázaných žalobcom v konaní

pred súdom prvej inštancie. Neuviedol ani to, ktoré konkrétne negatívne následky mali byť v príčinnej
súvislosti aj s trestným stíhaním sp. zn. 3T/129/2007 alebo ako toto konštatované spolupôsobenie
viacerých trestných stíhaní vplýva na priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy.

3.9. Žalobca zhrnul najzávažnejšie negatívne následky a okolnosti týkajúce sa nezákonného trestného

stíhania, ktoré spolu predstavovali nemajetkovú ujmu žalobcu. Nezákonné trestné stíhanie trvalo viac
ako 10 rokov, z čoho 8 rokov trvalo trestné stíhanie do vydania právoplatného rozsudku, čo rozhodne
nie je možné považovať za primeranú dĺžku trestného stíhania pre trestný čin krivého obvinenia, ktorý
nie je nijak skutkovo ani právne náročný; bolo účelové a malo šikanózny charakter, pričom cieľom
trestného stíhania bolo umlčať žalobcu, aby ďalej nepoukazoval na korupciu v justícii. Žalobca v

dôsledku trestného stíhania pociťoval mimoriadne zúfalstvo, bezmocnosť a beznádej, pretože namiesto
toho, aby poukázaním na korupčnú činnosť sudcu očistil svoje meno, bol znova trestne stíhaný on. To
bolo niekoľkonásobne umocnené tým, že napriek tomu, že žalobca robil všetko, čo bolo
v jeho silách na to, aby sa trestnému stíhaniu ubránil, bol nakoniec aj tak právoplatne odsúdený. Práve
v dôsledku týchto pocitov bezmocnosti a beznádeje sa úplne uzatvoril do seba a prestal komunikovať

so svojimi blízkymi. Trestné stíhanie a neistota, ktorá je spojená
s čakaním na výsledok trestného stíhania, mu spôsobovala dennodenný stres a psychickú nepohodu, v
dôsledku ktorej nemohol jesť ani spať. Pravdepodobne aj v dôsledku mimoriadnej záťaže a psychického
vypätia, v ktorom v dôsledku nezákonného trestného stíhania dlhodobo žil, mu bola diagnostikovaná
bipolárna afektívna porucha, na ktorú sa do dnešného dňa lieči a v dôsledku ktorej je v súčasnosti jeho

pokles vykonávať zárobkovú činnosť uznaný až vo výške 70 %. Nezákonné trestné stíhanie malo vplyv
aj na žalobcov súkromný život, keďže mal konflikty s rodinou, v ktorej jeho trestné stíhanie vyvolalo
rozporyahádky.Nezákonnétrestnéstíhaniemalovplyvajnažalobcovepodnikanie,keďžebolmajiteľom
reštaurácie a v dôsledku jeho trestného stíhania došlo k poklesu klientely
a k zrušeniu mnohých spoločenských udalostí. Ujmu žalobcu prehĺbil aj postoj žalovanej, ktorá žalobcov

nárok do dnešného dňa opakovane znevažuje a bagatelizuje, svoju zodpovednosť nepriznáva a do
dnešného dňa sa žalobcovi ani len neospravedlnila.

3.10. Žalobca namietal záver súdu prvej inštancie uvedený v odseku 79 napadnutého rozsudku kde
uviedol, že „Intenzita a závažnosť ujmy v rodinnom, spoločenskom živote žalobcu a psychickom

prežívaní, ako ju žalobca popísal, jednoznačne ale preukázaná nebola, nakoľko popisované následky
boli zjavne aj v príčinnej súvislosti s iným trestným stíhaním.“ Zdôraznil, aj keby odvolací súd mal za to,
že časť nemajetkovej ujmy bola spôsobená ajv dôsledku trestného stíhania sp. zn. 3T/129/2007, tak suma 3.000 EUR (0,81 EUR za jeden deň
nezákonného trestného stíhania) stále nie je spôsobilá byť spravodlivou a primeranou náhradou za
takúto rozsiahlu a mimoriadne závažnú nemajetkovú ujmu. Naviac rozsudok Okresného súdu Nitra stále

nie je právoplatný. Konanie na Okresnom súde Nitra je konaním, v ktorom sa žalobca domáha náhrady
nemajetkovej ujmy spojenej výlučne s výkonom trestu, čo nemá žiaden vplyv na predmetné konanie o
náhradu nemajetkovej ujmy spojenej
s nezákonným trestným stíhaním. Ide teda o dva celkom odlišné a na sebe nezávisle nároky, ktoré sú
uplatňované z iného právneho titulu. Vzhľadom na uvedené neexistuje legitímny dôvod, pre ktorý by

toto rozhodnutie malo byť zohľadnené pri rozhodovaní o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
v predmetnom konaní.

3.11. Žalobca namietal, že vo všetkých rozhodnutiach, na ktoré poukazuje súd prvej inštancie, bola
priznaná rovnaká alebo dokonca vyššia náhrada nemajetkovej ujmy za neporovnateľne kratšie časové
obdobie trvania trestného stíhania. Suma 3.000 EUR za 10 rokov šikanózneho nezákonného trestného

stíhania, sa v porovnaní s rozhodnutiami, na ktoré poukazuje samotný prvoinštančný súd, nejaví vôbec
ako primeraná. V druhom rade žalobca poukázal na fakt, že uvedené rozhodnutia boli z rokov 2012 až
2016. Hodnota peňazí sa od tej doby zmenila zásadným spôsobom (aj s poukazom na nadmernú mieru
inflácie z posledných dvoch rokov), čo ešte umocňuje zjavnú neprimeranosť priznanej sumy.

3.12. Žalobca v ďalšom namietal, že súd prvej inštancie vo vzťahu k jednotlivým negatívnym následkom
preukázaným v konaní pred prvoinštančným súdom vôbec nešpecifikoval, na ktoré konkrétne následky
malo mať vplyv aj trestné stíhanie
sp. zn. 3T/129/2007 a ako to malo ovplyvniť výšku priznanej nemajetkovej ujmy. Je pritom zrejmé,
že minimálne na časť negatívnych následkov trestné stíhanie sp. zn. 3T/129/2007 objektívne vplyv

mať nemohlo, pretože sú spojené s osobitnou povahou predmetného trestného stíhania (napríklad
mimoriadne dlhé trvanie trestného stíhania, účelovosť
a šikanózny charakter trestného stíhania, beznádej a zúfalstvo, ktoré žalobca pociťoval
v dôsledku krivdy, voči ktorej sa nevedel brániť, nálepka mafiána, atď.). Prvoinštančný súd nevysvetlil, či
vôbec, a ak, tak akým spôsobom, zohľadnil účelovosť trestného stíhania, ktorá vyplynula z dokazovania.

Vôbecnešpecifikovalanevysvetlil,akýmspôsobomprihliadolnarozsudokOkresnéhosúduNitra,sp.zn.
8C/1/2023 a prečo ho vôbec považoval za relevantný, keďže tento ešte v súčasnosti nie je právoplatný
a navyše sa týka úplne iného nároku, ako toho, ktorý je predmetom tohto konania. Neuviedol, akým
spôsobom existencia predmetného rozsudku ovplyvnila výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v
tejto veci, ani to, prečo pri určovaní výšky náhrady považoval za relevantné práve tie rozhodnutia, ktoré

uviedol v bode 81 napadnutého rozsudku.
4.1. Žalovaná v písomnom vyjadrení zo dňa 9. júla 2024 k odvolaniu žalobcu zotrvala na argumentácii
uvedenej v podanom odvolaní. Namietala bagatelizáciu významu odsúdenia žalobcu rozsudkom
Okresného súdu Žilina sp. zn. 3T/129/2007. Žalobca bol v tomto konaní odsúdený za úmyselný
trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody. Uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody

a najmä jeho výkonom došlo k podstatnému zásahu do rodinného, pracovného, spoločenského života
žalobcu, toto odsúdenie mohlo mať vplyv aj na zhoršenie jeho zdravotného stavu, pričom je potrebné
uviesť, že k tomuto odsúdeniu došlo v súlade so zákonom, odsudzujúci rozsudok nebol zrušený,
teda v takomto prípade neprichádza do úvahy náhrada nemajetkovej ujmy žalobcu zo strany štátu.
Trestné konanie za trestný čin krivého obvinenia by v prípade bezúhonnej osoby viedlo len k uloženiu

podmienečného trestu odňatia slobody (ako to bolo aj v prípade spoluobvineného E. B.), teda v tomto
prípade trestné stíhanie nemohlo mať taký výrazný vplyv na vznik nemajektovej ujmy žalobcu ako by to
bolo v prípade trestného činu, za ktorý hrozí, resp. aj bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody.

4.2. Podľa názoru žalovanej nie je možné nemajetkovú ujmu vzniknutú v súvislosti s trestným konaním

rozdeliť na čiastkové ujmy vzniknuté z jednotlivých rozhodnutí vydaných v priebehu trestného konania
a takúto ujmu preukázať, a to v tomto prípade osobitne
vo vzťahu k trestnému stíhaniu a osobitne vo vzťahu k uloženému trestu. Zdôraznila, že
u žalobcu došlo ku vzniku jednej nemajetkovej ujmy z dôvodu trestného stíhania ako aj z dôvodu
uloženého trestu, keď túto nie je možné rozlíšiť a ohraničiť. Preto súd prvej inštancie správne zohľadnil

aj skutočnosť, že na Okresnom súde Nitra prebieha iné konanie, ktorým si žalobca uplatňuje náhradu
nemajetkovej ujmy z titulu uloženého trestu.5.1. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej zo dňa 1. augusta 2024 zotrval v plnom
rozsahu na svojej argumentácii z podaného odvolania. Nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že nepreukázal
vznik nemajetkovej ujmy takej intenzity, ktorá by zakladala jeho právo na priznanie peňažnej náhrady.

Poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej
nemajetková ujma vzniká už samotným začatím
a vedením nezákonného trestného stíhania, pretože už len týmto protiprávnym konaním dochádza
k zásahu do morálnej integrity poškodenej osoby. Nemajetková ujma sa teda, bez ďalšieho, do
určitej miery predpokladá, pokiaľ sa preukáže, že trestné stíhanie bolo nezákonné. Právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch má každá osoba, voči ktorej bolo vedené nezákonné trestné stíhanie, a
to už len na základe subjektívneho tvrdenia tejto osoby o tom, že nemajetková ujma jej bola spôsobená.
Nezákonné trestné stíhanie trvajúce 10 rokov je objektívne spôsobilé vyvolať negatívne následky
veľkého rozsahu vo všetkých oblastiach života stíhanej osoby, ktoré nie je možné odškodniť nijako
inak, ako peňažnou satisfakciou. Žalovaná nielenže odmieta žalobcovi poskytnúť náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ale dokonca mu odmieta poskytnúť náhradu nemajetkovej ujmy aj formou morálnej

satisfakcie, t. j. formou ospravedlnenia.

5.2. Tvrdenie žalovanej, že nesúvisiace trestné stíhanie bolo príčinou negatívnych následkov v
osobnostnej sfére žalobcu, a že nezákonné trestné stíhanie malo na vznik nemajetkovej ujmy len
minimálny a marginálny vplyv, nie je podložené žiadnymi

dôkazmi a navyše je v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie. Je
zrejmé, že nesúvisiace trestné stíhanie nemohlo byť hlavnou príčinou ujmy, ktorá bola spôsobená
žalobcovi v období od 7. januára 2006 do 3. decembra 2014 a potom od
19. októbra 2020 do 27. decembra 2021. Nezákonné trestné stíhanie bolo teda tou prvotnou
a rozhodnou okolnosťou, ktorá spôsobila negatívne následky v živote žalobcu. Nesúvisiace trestné

stíhanie sa na určité časové obdobie pridalo k nezákonnému trestnému stíhaniu
a mohlo žalobcovu ujmu prehĺbiť, avšak určite nebolo primárnym dôvodom spôsobenej ujmy, ani ju
nemohlo akýmkoľvek spôsobom zmenšiť, zhojiť, či pozitívne na ňu vplývať.

5.3. Žalobca zdôraznil, že voči žalobcovi bolo viac ako 10 rokov vedené nezákonné trestné stíhanie. Po

10 rokoch vedenia nezákonného trestného stíhania bolo toto zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktoré
sa trestné stíhanie viedlo, nie je trestným činom. Ak by orgány činné
v trestnom konaní a súdy nestíhali žalobcu účelovo, už na začiatku nezákonného trestného stíhania
by museli dospieť k tomuto záveru a žalobca by bol ušetrený od viac ako 10 rokov vykonávania
úkonov spojených s nezákonným trestným stíhaním, ale aj od viac ako 10 rokov trápenia, psychických

problémov, problémov v rodine či problémov v spoločenskom uplatnení. Už len z tohto dôvodu má
žalobca právo na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej týmto excesom, a to predovšetkým na základe
čl. 46 ods. 3 Ústavy v spojení so Zákonom
o zodpovednosti štátu.

5.4. Žalobca v ďalšom uvádzal, že predmetom nesúvisiaceho civilného konania je náhrada nemajetkovej
ujmy za výkon trestu podľa § 8 Zákona o zodpovednosti štátu. Podľa § 8 Zákona o zodpovednosti štátu
sa odškodňuje jedine a výlučne výkon trestu, t. j. odškodňuje sa jedine a výlučne čas strávený výkonom
trestu (v prípade žalobcu čas strávený vo výkone trestu odňatia slobody) a negatívne následky spojené
s výkonom trestu. Nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní a nárok žalobcu uplatnený v nesúvisiacom

civilnom konaní sú teda úplne odlišné a od seba navzájom nezávislé nároky.

6. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobcu zo dňa
2. septembra 2024 zotrval na odvolacom návrhu tak, ako je uvedený v odvolaní. Odvolanie žalobcu
považoval za dôvodné zdôrazňujúc, že žalovaná vo vyjadrení nepredložila nič, čo by tvrdenia

aargumentyuvedenévodvolanížalobcuvyvrátili.Vostatnomžalobcazotrvalnaargumentáciuuvedenej
pred súdom prvej inštancie, v podanom odvolaní a vo vyjadrení žalobcu k odvolaniu žalovanej.

7. Ďalšie písomné podania vo veci podané neboli.

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolania podali v zákonnej lehote obe strany
v spore, každá v tej časti v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP a §
262 ods. 1 CSP, že spĺňajú popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti
podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a §380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného
odvolania a jeho dôvodov.

9. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

10. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalovaného
nariaďovať pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani to

nevyžadoval dôležitý záujem.

11.1. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

11.2. Odvolateľ v podanom odvolaní vymedzuje, z akých dôvodov žiada o preskúmanie napadnutého

rozhodnutia. Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie,
ktoré by mohli byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri
svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil. Výnimku predstavuje
oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok
a porušenia práva na spravodlivý proces,

a to z úradnej moci.

12. Odvolací súd konštatuje, že v odvolanie proti rozsudku podali obe strany sporu a tento je odvolaniami
napadnutý v plnom rozsahu.

13. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP.

14. Žalovaná v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP.

15. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia,napredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistránvkonaní, narelevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom

postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď
apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

17. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť
a pravdivosť získaných poznatkov.

18. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zosprávnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci je aplikácia
práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu
príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho

vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio juris). Ich riešeniu predchádza riešenie
skutkových otázok (qustio fakty), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne
nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na
zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na
daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

19. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom
prvej inštancie nie je zaťažené vadami, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného
postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd
preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady
zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.

20. Odvolací súd ďalej skúmal splnenie procesných podmienok a postup súdu prvej inštancie v tom
smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia nesprávneho
procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní pred

odvolacímsúdom.Vadakonaniavymedzenáv§389ods.1písm.b)CSPjevosvojejpodstateporušením
základného práva na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku SR
okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie
rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

21. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, aby odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v
napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie je nevyhnutné len zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia

s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského súdu ako odvolacieho je aj v súlade s
uznesenímÚstavnéhosúduSRsp.zn.IV.ÚS350/09zodňa8.októbra2009,podľaktoréhoodôvodnenia
rozhodnutí prvoinštančného a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV.
ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí

všeobecných súdov (tak prvoinštančného súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho
súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. V tejto súvislosti odvolací súd
vychádza aj zo záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/05, v zmysle ktorého, pokiaľ
v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade
môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

22. Základnou povinnosťou žalobcu v civilnom súdnom konaní je povinnosť tvrdenia a dôkazná
povinnosť. Žalobca je nielen povinný tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých svoj nárok odvodzuje a ktoré
sú určené obsahom hmotnoprávnej normy, ale je zároveň povinný označiť a predložiť súdu dôkazy na
preukázanie pravdivosti svojich tvrdení. Treba zdôrazniť, že obsah dôkaznej povinnosti, ako povinnosti

označiť a predložiť dôkazy, nie je totožný s pojmom dôkazného bremena.

23. Posúdenie dôkazného bremena je súčasťou zisťovania skutkového stavu a hodnotenia dôkazov
(pozri II. ÚS 400/09), avšak zahŕňa aj aplikáciu a interpretáciu hypotézy hmotnoprávnej normy, od ktorej
sa odvíja rozloženie dôkazného bremena. Správne rozloženie dôkazného bremena vedie k vymedzeniu

zisťovanýchskutočnostíajenevyhnutýmpredpokladomnasprávneuplatneniezodpovednostiúčastníka
za neunesenie dôkazného bremena, a tým priamo aj k obsahu výroku rozhodnutia vo veci samej.
Nesprávne rozloženie dôkazného bremena spravidla vedie k diametrálne odlišnému výroku rozhodnutia.
Za určitých okolností môže byť potom táto procesná chyba vo svojich účinkoch prejavom svojvôle,
t. j. arbitrárnosti zo strany konajúceho súdu, ktorý napr. neúmerne zaťaží dôkazným bremenom jedného

účastníka, nesprávne uplatní jeho zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena a následne
rozhodne v neprospech tohto účastníka.“ (IV. ÚS 35/2012).24. Dôkazné bremeno predstavuje súhrn pravidiel umožňujúcich súdu rozhodnúť vo veci, ak nastane
stav tzv. objektívnej neistoty nazývaný aj „non liquet“ („nie je jasné“), ktorý nedovoľuje súdu rozhodnúť
v súlade s hmotnoprávnym stavom, pretože výsledky vykonaného dokazovania nedávajú súdu podklad

pre prijatie záveru či už o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení strany sporu, prípadne je tento stav
dôsledkom nepredloženia dôkazov alebo situáciou, kedy sa strana sporu dostáva do dôkaznej núdze.
Ide v podstate o procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia
a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech (Macur Jozef, Dukazní
břemeno v civilním soudním řízení, 1.vydání, Brno, Masarykova Univerzita v Brňe, 1995).

25. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena vyplývajú zo samotného rozdelenia dôkazného bremena
medzi stranami v spore, ktoré vychádza z teórie preukazovania skutočností právo zakladajúcich. Každá
strana tvrdí a dokazuje tie skutkové okolnosti, z ktorých jej právo vyplýva a protistrana naopak
tvrdí a dokazuje skutočnosti, ktoré toto právo vylučujú alebo zabraňujú jeho uplatniteľnosti. Dôsledky
neunesenia dôkazného bremena sa potom riadia jednoduchým pravidlom neúspechu v spore stíhajúcim

tú stranu, ktorá bola zodpovedná za preukázanie práva v jej prospech. Pokiaľ teda žalobca v konaní
nepreukáže pravdivosť ale ani nepravdivosť skutočností svedčiacich o existencii jeho hmotnoprávneho
nároku, súd nemôže rozhodnúť na základe ľubovôle, ale len cestou aplikácie princípov dôkazného
bremena, t.j. žalobu zamietne pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom. Treba zdôrazniť, že
pre preukázanie určitej skutočnosti nie je hypotetická, teoretická možnosť postačujúca. Ako už bolo

uvedené, nie je povinnosťou žalovaného tvrdiť ani dokazovať skutočnosti, z ktorých žalobca svoje právo
odvodzuje, t.j. nezaťažuje ho v tomto smere dôkazné bremeno, a preto mu neunesenie dôkazného
bremena žalobcom nemôže byť na ujmu.

26. Žalobca založil dôvody svojho odvolania na tvrdeniach, že súd prvej inštancie nedostatočne

odôvodnil napadnutý rozsudok, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že
napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že v konaní
dostatočným spôsobom preukázal vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v žalovanej výške, ktorá
mu vznikla výlučne v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním, pričom na jej vznik nemalo dopad

ďalšie trestné stíhanie v daňovej veci. Priznanú výšku nemajetkovej ujmy považoval za neprimerane
nízku, nezohľadňujúcu všetky okolnosti danej veci.

27. Žalovaná založila dôvody svojho odvolania na tvrdeniach:
1) že zásah do osobnostnej sféry žalobcu, do jeho zdravia, rodinného, pracovného

a spoločenského života a do jeho dobrej povesti bol spôsobený trestným konaním, v ktorom bol
rozsudkom Okresného súdu Žilina vedenom pod spisovou značkou 3 T/129/2007 zo dňa 1. augusta
2011v spojení s uznesením Krajského súdu Žilina spisová značka
3 To/102/2011 zo dňa 5. apríla 2012 uznaný vinným zo spáchania úmyselného trestného činu krátenia
Dane a poistného podľa § 148 ods. 1 a 4 Trestného zákona, pričom mu bol uložený nepodmienečný

trest odňatia slobody v trvaní troch rokov
2) že v súdenej veci neboli splnené podmienky pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pričom dostačujúcim zadosťučinením by bolo konštatovanie porušenia práva ako to
predpokladá § 17 ods. 2 zákona číslo 514/2003 Z. z.
3) že žalobca si uplatňuje osobitnou žalobou nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spojenej

s predmetným trestným stíhaním, ktoré konanie je vedené pod spisovou značkou 8 C/1/2023 na
Okresnom súde Nitra. Mala za to, že nie je možné osobitne žalovať o náhradu nemajetkovej ujmy vo
vzťahu ku každému jednotlivému rozhodnutiu a túto rozdiely na čiastkové ujmy vzniknuté z jednotlivých
rozhodnutí vydaných v priebehu trestného konania.

28. Odvolacie námietky žalobcu a žalovanej vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné, napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a na zdôraznenie jeho správnosti uvádza odvolací súd
nasledovné.

29. Pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu škody

spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupom,
je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými sú nezákonné rozhodnutie
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia nemajetkovej ujmy a kvalifikovanápríčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom
a vznikom nemajetkovej ujmy; v prípade nemajetkovej ujmy musí byť, navyše, zrejmé, že samotné

konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy teda možno
priznať len v súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradnýmpostupom,aknemajetkováujmavzniklavpríčinnejsúvislostistýmtonezákonnýmrozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom nestačí len tvrdenie, že
nemajetková ujma vznikla; nemajetková ujma a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím

orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom musia byť preukázané." (Z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/280/2019.)

30. K odvolacej námietke žalovanej, že v súdenej veci bolo dostatočným zadosťučinením konštatovanie
porušenia práva, ako to predpokladá § 17 ods. 2 zákona číslo 514/2003 Z. z. uvádza odvolací
súd nasledovné. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, tak ako uvádza súd prvej inštancie

odseku 74 odvolaním napadnutého rozsudku, že dňa 07.01.2006 bolo začaté trestné stíhanie voči
žalobcovi uznesením o vznesení obvinenia. Dňa 03.06.2008 bola podaná obžaloba, súdne konanie
sa skončilo rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 03.12.2014 a aj súvislosti s týmto trestným konaním
bol žalobcovi uložený nepodmienečný trest . Dňa 26.07.2017 podal žalobca návrh na obnovu konania
pričom po povolení obnovy bolo dňa 27.12.2021 trestné stíhanie zastavené. Vzhľadom na výsledok,

ktorým skončilo trestné stíhanie žalobcu bolo možné konštatovať, že celé trestné stíhanie žalobcu bolo
nezákonné. Súd prvej inštancie konštatoval, že k tomu, aké zadosťučinenie bude žalobcovi dané, bolo
potrebné situáciu skúmať z viacerých hľadísk, ako sú povaha trestnej veci, dĺžka trestného stíhania,
dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby, ako aj okolnosti, za ktorých k
nemajetkovej ujme došlo. V danej veci bolo podstatné to, že trestné stíhanie žalobcu trvalo celkom

viac ako 15 rokov, z toho konanie pred súdom 6 rokov. Konanie pred súdom skončilo rozhodnutím o
vine žalobcu a trvalo opätovne 7 rokov, kým došlo k zrušeniu súdneho rozhodnutia o vine a zastaveniu
trestného stíhania. Na základe uvedeného odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k
záveru, že vzhľadom
k dĺžke trestného stíhania žalobcu, ako aj ku skutočnosti, že mu bol v súvislosti s týmto trestným stíhaním

uložený aj nepodmienečný trest, žalobca dostatočným spôsobom preukázal vznik nemajetkovej ujmy
v súvislosti s posudzovaným trestným konaním takej intenzity, ktorá zakladá jeho právo na priznanie
peňažnej sumy ako nemajetkovej ujmy vyššieho stupňa. Len samotné konštatovanie porušenia práva
by preto nebolo možné považovať za dostačujúce zadosťučinenie pre žalobcu. Na tento záver oboch
konajúcich súdov nemá vplyv skutočnosť, že žalobca si uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

v súvislosti s nezákonným trestným konaním aj v inom konaní, vedenom pred Okresným súdom Nitra
pod spisovou značkou 8 C/1/2023.

31. Dôvody, ktoré viedli súd prvej inštancie k záveru o primeranej náhrade za nemajetkovú ujmu
vzniknutú žalobcovi len vo výške 3.000,- EUR sú obsiahnuté v odsekoch 39 až 82 odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd identifikuje
a v podrobnostiach na tieto poukazuje, aby ich nadbytočne nereplikoval. Odvolací súd sa stotožnil
so záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odseku 76 napadnutého rozsudku, že nezákonné trestné
stíhanie malo nepochybne dopad na žalobcov súkromný, rodinný život a aj zdravotný stav a psychické
zdravie, čo v priebehu roka 2011 vyústilo do diagnostikovania bipolárnej afektívnej poruchy. Pokiaľ

však ide o samotnú výšku prisúdenej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi (3.000,- EUR) v kolízii
s výškou, ktorú žalobou (tiež prostredníctvom odvolacích námietok) naďalej nárokuje žalobca (32.300
EUR), odvolací súd za primeranú okolnostiam tejto veci považuje jej výšku v rozsahu prisúdenom
žalobcovi súdom prvej inštancie napriek tomu, že samotný žalobca ju považuje za neprimerane nízku,
nezohľadňujúcu všetky okolnosti danej veci.

32. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na východiská plynúce
z rozhodnutí najvyššej súdnej autority, ktoré sa spôsobom určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy
zaoberajú.

33. V zmysle rozhodnutia NS SR z 31. mája 2007 sp. zn. 4Cdo/177/2005, R 13/2009, nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, s dôrazom na to, že čl. 5 Dohovoru obsahuje tzv. neurčitý právny pojem, ktorý
vyžaduje jeho aplikáciu na konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Neurčité právne pojmy v žiadnomprípade nie sú ustanoveniami, ktoré by súdu umožňovali ľubovôľu, alebo ktoré by umožňovali absolútne
neobmedzenú úvahu. Ich aplikáciu a výklad je súd povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať
sa s argumentmi účastníka o (ne)primeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia

v iných, obdobných veciach.

34. V náleze ústavného súdu z 24. januára 2017 sp. zn. III. ÚS 754/2016, bolo konštatované, že kritériá
na priznanie nemajetkovej ujmy určuje § 17 ods. 3 zák. č.
514/2003 Z. z. Podľa názoru ústavného súdu je potrebné zohľadniť povahu trestnej veci, dĺžku trestného

stíhania a dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodeného, ako aj okolnosti, za ktorých
k nemajetkovej ujme došlo. Za pomoci týchto kritérií ustálená výška náhrady nemajetkovej ujmy
vpeniazochmusízodpovedaťvšeobecnezdieľanejpredstavespravodlivostiaslušnosti.Ústavnýsúdbol
tohonázoru,žestanoviťpresnousumouvýškunáhradynemajetkovejujmyzadeňtrvaniaväzby/vedenia
trestného stíhania pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky musí zohľadňovať vždy
osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Rovnako nie je možné

ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe iných súdov (príp. iných štátov či Európskeho
súdu pre ľudské práva), pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám
spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom mieste.

35. V rozhodnutí z 31. júla 2012 sp. zn. 6Cdo/37/2012 najvyšší súd dospel k záveru, že súd je povinný

vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti
odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach;
v tomto rozhodnutí poukázal na nález ústavného súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež
na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike.

36. V rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp. zn. 6MCdo/15/2012 najvyšší súd dospel k záveru, že určenie
výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala
žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na
určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy
aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z.

37. Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva, náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných
prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené
kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba
vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené

kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady
v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných
prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v.
Portugalsko).
38. V ďalších rozhodnutiach pod sp. zn. 5Cdo 127/2019 a sp. zn. 6Cdo/38/2019 najvyšší súd vyslovil, že

právny názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie dôsledkov vydania nezákonného rozhodnutia,
preskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité zohľadnenie iných právnych predpisov
slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, je pevne zakotvený v rozhodovacej
praxi najvyššieho súdu prakticky od roku 2006. Tento právny názor predstavuje výklad súladný so
štandardom ochrany ľudských práv na európskej úrovni, eliminuje ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady

nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku priznaných náhrad pri zásahoch do iných
základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky.

39. Prítomné sú tu tiež rozhodnutia pod sp. zn. 2Cdo 30/2019, v ktorom NS SR vyslovil, že podľa
judikatúry ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná

utrpenej ujme na povesti (napr. Winkler v. SR, Tostoy Miloslavsky v. Spojené Kráľovstvo, Público
Comunicacáo Social, S.A. v. Portugalsko, Fluex v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené Kráľovstvo),
ďalej, že by mala byť zohľadňovaná výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo
ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv
by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady

priznávanú za telesné zranenia, alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko) a tiež rozsudok
NS SR sp.zn. 6Cdo/44/2017 z 21.06.2018 v ktorom sa uvádza, že „V prípade nemajetkovej ujmy
spôsobenej trestným stíhaním, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby, bude potrebné popri povahe
a dĺžke trestného konania prihliadnuť najmä na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo a nazávažnosť následkov spôsobených trestným stíhaním v osobnostnej sfére poškodeného. Posúdenie
okolností, za ktorých k ujme došlo, zahrňuje aj správanie sa samotného poškodeného... Pri určovaní
primeranosti formy zadosťučinenia, závažnosť ujmy správne skúmali predovšetkým vo vzťahu k tým

osobnostným sféram, ktoré žalobca v konaní uplatnil (v morálnej sfére, vo sfére súkromnej a pracovného
uplatnenia).“

40. K samotnej výške nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzajúc z prehľadu vyššie uvedených (tiež
ďalších) rozhodnutí vyplýva, že táto je predmetom voľnej úvahy súdu, pričom táto úvaha nemôže

byť nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, ale musí sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné
hľadiská. Súd pritom musí brať na zreteľ jej prvoradú satisfakčnú funkciu, ktorou je zabezpečiť primerané
zmiernenie nemajetkovej ujmy, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu.
41. V okolnostiach prejednávanej veci súd prvej inštancie pri určovaní primeranej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi nezákonným trestným stíhaním správne považoval za
potrebné zohľadniť najmä povahu trestnej veci, celkovú dĺžku trvania trestného stíhania a následky,

ktoré toto obmedzenie vyvolalo v osobnej sfére poškodeného (žalobcu), avšak so zreteľom na ďalšie
skutočnosti obdobného charakteru (súčasne vedené ďalšie trestné stíhanie voči žalobcovi dokonca
s odsudzujúcim výsledkom), ktoré boli spôsobilé sa v rozhodnom období podieľať na zásahu do
jeho osobnostných práv a v nadväznosti na tieto zistenia ju stanovil v komparácii s výškou náhrady
nemajetkovej ujmy priznávanej v iných obdobných prípadoch uvedených v odseku 81 napadnutého

rozsudku.

42. Súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie
trestného stíhania širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať len mechanickým
porovnávaním odškodňovania iných prípadov. Stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej

ujmy za deň, mesiac, či rok trvania trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože
primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu,
ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať
závery rozhodovacej praxe iných súdov, či Európskeho súdu pre ľudské práva, pokiaľ priznaná výška
náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase,

na danom mieste a pri existujúcich konkrétnostiach každej veci. Nemožno spochybniť, že závažnosť
trestného stíhania v danej veci a s ním spojené uloženie nepodmienečného trestu, ovplyvnil život
žalobcu vo všetkých jeho sférach, avšak prežívanie takejto situácie človekom, ktorý sa ocitne v takejto
situácii jedenkrát za život, nie je uznaný vinným a odsúdeným v žiadnej inej veci, nie je voči nemu
vedených viac trestných stíhaní, nie je objektívne úplne zrovnateľným. Možno tak uzavrieť, že pokiaľ

majú závery úvah súdu v tomto smere oporu vo vykonanom dokazovaní, po zohľadnení povahy trestnej
veci, dĺžky trestného stíhania, preukázaných dopadov trestného stíhania do osobnostnej sféry žalobcu
a okolností, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo a sú vyjadrené dostatočne, logicky a zrozumiteľne
v odôvodnení, k naplneniu čoho v danom prípade došlo, je potrebné považovať priznanú náhradu
nemajetkovej ujmy nielen za primeranú, ale aj zodpovedajúcu všeobecnej predstave spravodlivosti

a slušnosti. Súd prvej inštancie sa pri určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy neodklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít zaoberajúcej sa touto právnou otázkou, ale
pri jej riešení v súlade s ňou postupoval. Skutočnosť, že sa odvolateľ s vyčíslením primeranej výšky
náhrady nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie nestotožňuje a považuje ju za podhodnotenú, sama
osebe nie je spôsobilou k odlišnému, na jeho prospech vydanému rozhodnutiu.

43. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, že hoci voči žalobcovi
boli v určitom časovom úseku vedené dve trestné stíhania, pričom vo vôbec nie v zanedbateľných
časových úsekoch bolo jediným trestným stíhaním žalobcu práve trestné stíhanie, ktoré je predmetom
tunajšieho sporu, uvádza odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, nasledovné.

44. Uplatnenie nároku z nezákonného trestného stíhania vyplýva z § 3 z. č. 514/2003 Z. z. Zároveň
však neobmedzuje možnosť uplatnenia si nároku pri paralelne prebiehajúcich trestných stíhaniach.
Z uvedeného možno vyvodiť, že je možné si uplatňovať nárok z nezákonného trestného stíhania
aj napriek tomu, že žalobca bol v inej veci právoplatne odsúdený a absolvoval výkon trestu. Je

však na zvážení súdu akú výšku sumy nemajetkovej ujmy uzná za adekvátnu v pomere k dĺžke
doby trestného stíhania a ďalším okolnostiam. Žalovaná je zodpovedná za tvrdenú nemajetkovú
ujmu uhrádzanú v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z. len, ak neoprávnený
zásah do súkromného a spoločenského života, osobnosti žalobcu skutočne, preukázateľne vyvolalotrestné stíhanie žalobcu, uvedené v žalobe. Povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť
a dôkazné bremeno ohľadne nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti zaťažujú žalobcu. Preto nestačí
preukazovať nemajetkovú ujmu v peniazoch iba oslobodzujúcim rozhodnutím, resp.

v súdenej veci zastavením konania. Bolo povinnosťou žalobcu uviesť ďalšie tvrdenia a dôkazy
preukazujúce nemajetkovú ujmu tak, aby bola vylúčená pochybnosť o tom, že tvrdená ujma nie je
v príčinnej súvislosti s inými trestnými stíhaniami žalobcu, ako aj že táto ujma bola vyvolaná a trvala
počas nezákonného trestného stíhania výlučne v spojitosti s posudzovaným trestným konaním, v ktorom
bol spod obžaloby oslobodený. Je na ťarchu žalobcu neunesenie dôkazného bremena na tvrdenú

nemajetkovú ujmu uplatnenú za čas nezákonného trestného stíhania, ktorý sa prelína s iným trestným
stíhaním žalobcu, v ktorom bol právoplatne odsúdený. V dôsledku súčasne prebiehajúcich trestných
konaní, z ktorých jedno skončilo oslobodením žalobcu, druhé jeho odsúdením, nemožno stanoviť
paušálne pomer nemajetkovej ujmy voľnou úvahou súdu, ak samotný žalobca nepredložil potrebné
tvrdenia a dôkazy, ale len tvrdenia, ktorými nekonkretizoval existenciu nemajetkovej ujmy práve k tomu
trestnému stíhaniu, v ktorom bol oslobodený. Za daných okolností je potrebné zvažovať aj tú skutočnosť,

že nemajetkovú ujmu v osobnom, spoločenskom živote ako aj na zdravotnom stave si žalobca privodil
aj sám dôvodným trestným stíhaním v ďalšej veci, v ktorej bol právoplatne odsúdený.

45. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na vyjadrenie žalobcu v jeho záverečnej reči zo
dňa 9. mája 2024 (č. l. 229), v bode 12 keď je sám uvádza, "že nie je možné u žalobcu požadovať,

aby presne rozkúskoval svoju ujmu medzi jednotlivé trestné stíhania. Toto predstavuje neprimerané
dôkaznébremenouvalenénažalobcuajetojeobjektívnenesplniteľnépritakýchkomplexnýchacitlivých
hodnotách ako sú ľudské psychické zdravie, medziľudské vzťahy, či povesť." Po preskúmaní obsahu
spisuodvolacísúdkonštatuje,žežalobcavtomtosporeprepotrebyrozhodnutiaonáhradenemajetkovej
ujmy nepredložil súdu prvej inštancie dostatočné skutkové tvrdenia ani dôkazy na základe ktorých by

bolo možné rozlíšiť vznik uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa období v ktorých
bolo voči žalobcovi vedené len jedno alebo obe trestné stíhania. Žalobca sa pri uplatnení nároku
na nemajetkovú ujmu obmedzil na všeobecné konštatovanie, že nezákonné trestné stíhanie malo
vplyv na jeho súkromný život, pracovné uplatnenie, rodinné vzťahy a malo následok na jeho zdraví.
Negatívne dopady pociťoval v celkovom narušení integrity jeho osobnosti, zmenu vnímania jeho osoby

v spoločnosti, čo malo dopad aj na jeho rodinný život. Sám uvádza, že v dôsledku výkonu trestu odňatia
slobody bol dlhodobo odlúčený od svojej rodiny, čo sa nepriaznivo odrazilo na jeho rodinných väzbách
a psychickom zdraví. Bol v neustálom strese z prebiehajúceho trestného stíhania, zo zúčastňovania
sa na jednotlivých úkonoch v trestnom konaní a frustrovaný zo skutočnosti, že opakovane musí
preukazovať svoju nevinu. Uvedené malo negatívny dopad na jeho psychické zdravie keď mu nakoniec

v roku 2011 bola diagnostikovaná bipolárna afektívna porucha. Tvrdil, že rodičia v dôsledku trestného
stíhania žili neustále niekoľko rokov strachu o jeho fyzické a psychické zdravie naviac, pretože išlo
o rodičov staršom veku, v mnohých ohľadoch sa spoliehali na pomoc svojho syna a museli čeliť
aj neustálemu súdeniu od ostatných obyvateľov obce. Žalobca ďalej argumentoval tým, že trestné
stíhanie za trestný čin krátenia dane a uložený výkon trestu odňatia slobody v súvislosti s týmto trestným

činom na tieto následky nemal vplyv nakoľko išlo o nedbanlivostný trestný čin.

46. Záverom preto možno konštatovať, že v prejednávanej veci žalobca v rovine tvrdení, bez navrhnutia
dôkazov, ponechal preukázanie dopadov nezákonného trestného stíhania do jeho osobnostnej sféry,
ktoré dôkazy mohli súdy viesť k priznaniu nároku žalobcovi v uplatnenej výške. Pre žalobcom

požadovaný výsledok v spore nebol relevantným spôsobom preukázaný vznik nemajetkovej ujmy
žalobcu v jeho pracovnom, rodinnom, osobnom živote, či zdravotnom stave výlučne v súvislosti
s nezákonným trestným stíhaním. Hoci v konaní nebolo sporným zhoršenie zdravotného stavu žalobcu
počas nezákonne vedeného trestného stíhania, žalobca sa ani nepokúsil preukázať súvis konkrétnych
zhoršení jeho zdravotného stavu s konkrétnymi udalosťami, či úkonmi orgánov činných v trestnom

konaní počas tohto stíhania. Rovnako však možno uzavrieť, že žalovaná nepreukázala svoje tvrdenia
o tom, že všetky zásahy do osobnostného života žalobcu boli spôsobené trestným konaním vo veci
krátenia dane.

47. Žalobca v konaní ako dôkaz navrhol výsluch svedka E. B., ktorý súd prvej inštancie vykonal

a pri svojom rozhodovaní vychádzal z jeho svedeckej výpovede, čo vyplýva z odseku 30 napadnutého
rozsudku. Z jeho výpovede však vyplýva, že už v roku 2000 boli so žalobcom odsúdení za iný trestný
čin, keď práve v súvislosti s týmto trestným konaním vzišlo trestné stíhanie, z ktorého nároky sú
predmetom tohto sporu. Trestné oznámenie podali v roku 2004, boli pod súdnou ochranou, museli saskrývať, vydierali ich L. so svojou skupinou, I., M., pričom sa ukrývali v byte. Žalobca nevychádzal
von, zostal apatický, nekomunikujúci, prestal jesť, bál sa o život. Prestal komunikovať s rodičmi
a bol aj hospitalizovaný. To mohlo byť v roku 2008 až 2009. Po zastavení nimi podaného trestného

stíhania bolo voči nim v roku 2006 vznesené obvinenie a začaté trestné stíhanie, z ktorého nároky sú
uplatnené v tomto spore. Z nich sa stali obete pre krivé obvinenie, nedokázali uniknúť medializácii,
žalobca pokračoval psychickom liečení, napokon sa u neho objavila bipolárna porucha, mal depresie
nevedel sa o seba postarať, prichystať si jedlo, neprijímal stravu, pre nedôveru býval často v zahraničí.
Podarilosaimdosiahnuťcezobnovukonaniazastavenietrestnéhostíhaniavovecizroku2000týkajúcej

sa B. B., čo bolo veľkou satisfakciou . Pokiaľ ide o trestné stíhanie vo veci krátenia dane žalobcom
svedok uviedol, že spočiatku to vyzeralo tak, že bude žalobca podmienečne odsúdený, čo sa nestalo,
išiel do výkonu trestu, čo znášal dosť ťažko. Daňové trestné stíhanie znášal ťažko, bola situácia, keď ho
išiel zobrať do M. po dvojmesačnej psychickej liečbe a 2 dni na to už bol vo výkone trestu, býval
dezorientovaný pod sedatívami a podobne bolo obdobie kedy nevedeli rodičia žalobcu, že tento je vo
výkone trestu, boli v tom, že je na liečení až po vysvetlení ho začali navštevovať aj vo väzení. Odvolací

súd v tomto bode musel konštatovať, že uvedená svedecká výpoveď je priamo v rozpore s tvrdením
žalobcu ktorý v priebehu konania tvrdil, že daňové trestné konanie na neho a jeho rodinu nemalo takmer
žiadny vplyv.
48. Zhodne so závermi súdu prvej inštancie musel odvolací súd konštatovať, že žalobca rezignoval
na poskytnutie tvrdení, dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno a ani sa nepokúsil určiť priamu

príčinnú súvislosť zhoršeného zdravotného stavu, práve s nezákonným trestným stíhaním, ktoré je
predmetom tohto konania. Toto rovnako platí aj na ním tvrdené dopady v súkromnom, rodinnom
a pracovnom živote. Žalobca v rovine tvrdení, bez navrhnutia dôkazov, ponechal aj tvrdenia o tom,
ako ho v čase nezákonného trestného stíhania vnímali jeho najbližší – sestra a rodičia. Argumentácia
žalobcu uvedená v bodoch 21 až 29 z podaného odvolania o postoji žalobcu k trestnému stíhaniu

vedenému pod spisovou značkou 3T/129/2007, o tom že o uvedenom trestnom stíhaní žalobcu
takmer nikto nevedel a preto nemohlo mať podiel na negatívnych následkoch žalobcovi povesti
a dobrom mene, o tom, že ekonomická trestná činnosť nie je spoločnosťou vnímaná ako opovrhnutia
hutná, že mala v žalobcovom prípade legitímne ospravedlnenie a nerobila so žalobcu mafiána
a zločinca bola pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní rovnako ponechaná

len v rovine tvrdení bez navrhnutia dôkazov. Nie je pravdivým tvrdenie, že sa súd prvej inštancie
s touto argumentáciou žalobcu nevysporiadal. V odseku 76 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie
konštatoval nepreukázanie týchto skutočností, s ktorým záverom sa stotožnil aj odvolací súd.

49. Odvolací súd v zhode so závermi súdu prvej inštancie uzavrel, že v konaní bola preukázaná

existencia nezákonného rozhodnutia, ako aj to, že povaha, charakter a dĺžka nezákonného trestného
stíhania mali za následok ujmu v osobnostnej sfére žalobcu. V konaní však nebola preukázaná intenzita
a závažnosť ujmy v rodinnom, spoločenskom živote žalobcu, jeho zdravotnom stave či v psychickom
prežívaní, ako ju žalobca popísal do tej miery, aby bolo možné ustáliť, že zásah v osobnostnej sfére
žalobcu bol spôsobený výlučne nezákonným trestným stíhaním, či už v celej dĺžke trvania tohto

stíhania, alebo len v jej časti, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že popisované následky
boli zjavne aj v príčinnej súvislosti aj s iným trestným stíhaním. Súd prvej inštancie preto správne
vzal do úvahy tieto skutočnosti pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Ako primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy stanovil sumu 3.000 EUR, s ktorou výškou sa odvolací súd, vzhľadom k dôkaznej
situácii v spore, stotožnil.

50. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie neuviedol akým spôsobom zohľadnil konanie
vedené na Okresnom súde Nitra pod spisovou značkou 8C/1/2023, odvolací súd uvádza, že súd prvej
inštancie pri rozhodovaní v tomto konaní vzal uvedené konanie do úvahy a túto skutočnosť aj riadne
odôvodnil, keď výslovne uviedol, že pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy zohľadnil aj konanie

vedené na Okresnom súde Nitra pod spisovou značkou 8C/1/2023, konštatujúc, že pri rozhodovaní
o náhrade nemajetkovej ujmy v tomto konaní nebol dôvod zohľadniť skutočnosť, že v dôsledku
rozhodnutia o vine bol žalobca dlhšiu dobu vo výkone trestu.

51. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie aplikoval staršie rozhodnutia súdov

anezohľadňovalsúčasnúrozhodovaciučinnosťaustálenújudikatúru,odvolacísúduvádza,ženemožno
opomínať skutočnosť, že trestné konanie, z ktorého nárok si žalobca v tomto spore uplatňuje, bolo
začaté v roku 2006 trvajúc v podstate až do konca roku 2021. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní
vychádzal z rozhodnutí uvedených v odseku 81 napadnutého rozsudku vydaných v rokoch 2012, 2008,2010, 2009, 2016, 2015, 2013, ktoré rozhodnutia boli vydané v rozhodnom období pre tento spor.
Z uvedeného dôvodu odvolací súd odvolaciu námietku námietku žalobcu nepovažoval za relevantnú.

52. V ďalšom odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalobca tvrdil, že do jeho osobnostnej sféry zasiahla
rozsiahla medializácia vykresľujúc ho v negatívnom svetle, ktorá spôsobila zásah do jeho dobrého mena
a povesti, toto konkrétnym spôsobom nepreukázal. Naviac žalovaná nemôže zodpovedať za vyjadrenia
tretích subjektov vo vzťahu k žalobcovi zohľadňujúc predmet konania, t. j. náhradu nemajetkovej ujmy
za nezákonné rozhodnutie. Štát môže zodpovedať len za konanie orgánu, ktorý takéto rozhodnutie

o treste vydal.

53.Tvrdenýdopadnapríslušníkovrodinyžalobcunebolomožnéprirozhodovaníakceptovať,pretožemá
ísť o ujmu vo sfére žalobcu ako osoby, ktorá bola zasiahnutá konaním štátu. Nie je možné do tejto ujmy
zahŕňať aj ujmu tretích osôb - aj keď ide o blízke osoby.

54. K odvolacej námietke žalovanej o tom, že žalobca si nemohol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
uplatniť dvoma samostatnými konaniami považuje za potrebné odvolací súd uviesť, že zo žiadneho
právneho predpisu nevyplýva, žeby si žalobca nárok na nemajetkovú ujmu nemohol uplatniť dvoma
samostatnými žalobami tak, ako to urobil
v súdenej veci, keď si v samostatnom konaní na Okresnom súde Nitra pod spisovou značkou

8C/1/2023 - 182 uplatnil nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spolu s príslušenstvom titulom
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím o treste
za obdobie, v ktorom bol vo výkone trestu.
55. Žalobca v konaní namietal tiež nedostatok odôvodenia napadnutého rozhodnutia, tvrdiac jeho
nepreskúmateľnosť, či určitú vnútornú rozpornosť, uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365

ods. 1 písm. b/ Civilného sporového poriadku.

56. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava„) vyžaduje (ako to vo svojej
rozhodovacej činnosti zdôrazňuje tak najvyšší, ako aj ústavný súd), aby sa súd jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť
týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia

(napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej
možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať
za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I.
ÚS 243/07). Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie

spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

57. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je teda síce nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods.
1 Ústavy SR, avšak len v situácii, keď z rozhodnutia nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť,
akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba toto považovať za nepreskúmateľné
(stanovisko Občianskoprávne kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. decembra
2015, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod R 2/2016 vychádzajúc z ktorého len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
dôvod na odvolanie spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces uvedený v ust. § 365 ods. 1
písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné
vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto vada poškodí účastníka konania na jeho

ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno
nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať
ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces).58. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto prípade, však rámcovo tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie
jeho prieskumu v odvolacom konaní, spĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami danými
ust. § 220 ods. 2 CSP, vysporiadavajúc sa s rozhodujúcou argumentáciou oboch strán sporu,

prieskumom nebola zistená ani jeho vnútorná rozpornosť. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na
to, že aj Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý
argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý
je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný (napr. rozsudok
vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, obidva z 9. decembra 1994, Annuaire, séria

A č. 303 A a č. 303 B), čo dopadá v plnej miere tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05), k naplneniu čoho
v posudzovanej veci aj došlo.

59. Neobstojí námietka žalobcu o nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací
súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu
vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd
prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté
závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia

rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP.

60. Odvolací súd pripomína, že za procesnú vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP nemožno
považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie nestotožňuje
a že súd neodôvodnil rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že odvolateľ nesúhlasí

so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdu prvej inštancie a
nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k záveru o naplnení dôvodu podľa § 365 ods. 1
písm. b) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,

rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

61. Samotná polemika odvolateľa so závermi súdu prvej inštancie, či len prosté spochybňovanie
správnosti jeho rozhodnutia, alebo len kritika toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu
dotknutých právnych otázok, významovo nie je spôsobilou narušiť vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia. S poukazom na vyššie uvedené, tak nebolo možné konštatovať naplnenie odvolacieho
dôvodu uvedeného tak v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ako ani pod písm. d/ CSP, teda z pohľadu

tvrdených nedostatkov odôvodenia napadnutého rozhodnutia.

62. Voči priznanému úroku z omeškania neboli vznesené žiadne odvolacie námietky.

63. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku

o náhrade trov konania.

64. Odvolacie námietky žalobcu a žalovanej uvedené v odvolaniach, boli v zásade totožné s námietkami,
ktoré uplatnili pred súdom prvej inštancie, ktorými sa súd prvej inštancie zaoberal, správne sa s nimi
vysporiadal a nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli tvrdené

a ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto
dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v plnom rozsahu sa
stotožňuje so skutkovýmii právnymi závermi súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.
Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu
a interpretáciu právnych noriem na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Preto

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387
ods. 1, 2 CSP.

65. Odvolací súd rozhodol i o trovách odvolacieho konania.

66. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním, alebo bránením práva.

67. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

68. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

69. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov
konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu
trov proti neúspešnej strane. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku

rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo.
U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným
petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Ak strana nemá plný úspech vo veci, vždy má
čiastočný úspech vo veci. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd
náhradu trov konania pomerne rozdelí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. júna 2011, sp. zn. 8 Sžo

215/2010). Iba v prípade, ak je pomer úspechu obidvoch strán zhruba rovnaký, súd rozhodne, že žiadna
zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

70. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné k § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,
účinného do 30.06.2016, a teda zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška

plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku.
V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť
žalobou uplatneného nároku a nemožno ho preto zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie
výsledku konania na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Žalobca má
v takom prípade právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy, nie zo sumy

žalovanej.Priznanieplnejnáhradytrovkonaniazprisúdenejsumyjeodôvodnenéinterpretácioupojmom
úspech vo veci, keďže ten sa musí skúmať čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku.
TakýtozáverposúdilÚstavnýsúdSRakoústavnekonformnýaudržateľný(uznesenieIV.ÚS71/2019-12
zo dňa 07.02.2019, ako aj zo dňa 8. februára2017 sp. zn. I. ÚS 56/2017).

71. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2
CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1, 2 CSP s prihliadnutím na tú skutočnosť, že v prejednávanej
veci sa odvolali voči rozsudku súdu prvej inštancie obe sporové strany. Žalobca ani žalovaná neboli
úspešní vo svojich odvolacích námietkach a preto odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok
na náhradu trov odvolacieho konania.

72. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393
ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).