Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/45/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120311800
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6120311800.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek

senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Monika Vozárová, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
C. D. E. XXXX/X, F., prechodne bytom C. A. G. XXXX/X, F., zastúpeného spoločnosťou: Momentum
legal s.r.o., so sídlom Bazová 6A, Bratislava, IČO: 47 258 586, proti žalovanému: A. H., nar. X.X.XXXX,
bytom C. D. XXXX/X, F., zastúpeného spoločnosťou: AK Petrovič s. r. o., so sídlom Kollárova 566/32,
Trnava, IČO: 54 980 682, o zaplatenie 12.060,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 31C/46/2020-264 zo dňa 29. septembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté výroky I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 4.318,83 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 4.318,83 eur od 16.7.2020
do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, II. výrokom vo zvyšku žalobu zamietol,
III. výrokom žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 28 %, IV.
výrokom žalobcovi uložil povinnosť nahradiť štátu trovy vo výške 62,05 eur do 10 dní od právoplatnosti
rozhodnutia na účet Okresného súdu Trnava.

2. Právne rozhodnutie prvoinštančný súd odôvodnil aplikáciou § 124, § 136 ods. 1, 2, § 137 ods. 1, 2,
§ 139 ods. 2, § 100 ods. 1, § 101, § 517 ods. 1, 2, § 563 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Občiansky zákonník“), § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.
z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku
dňu omeškania, s poukazom aj na procesné ustanovenia § 151 ods. 1, § 253 ods. 1, 2, § 255 ods. 1, §
262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej

aj „CSP“).

3. Prvoinštančný súd dôvodil, že v konaní medzi stranami nebolo sporným, že žalobca bol so žalovaným
v rozhodnom čase, t.j. 1.1.2018 až 19.1.2020 spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností, evidovaných
na LV č. XX pre katastrálne územie F., a to žalobca v podiele 21/30-ín a žalovaný v podiele 9/30-
ín, že ku dňu 20.1.2020 došlo k právoplatnému zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva
rozsudkom prvoinštančného súdu tak, že výlučným vlastníkom je žalovaný. Tiež nebolo sporným, že

žalovaný v rozhodnom období fakticky užíval nehnuteľnosti sám, a že za obdobie máj 2017 až december
2017 si žalobca súdnou cestou uplatnil nárok titulom nadužívania, ktorý bol zamietnutý rozhodnutím
krajského súdu pre neunesenie dôkazného bremena. Nesporným bolo, aj, že medzi stranami sporu
v rozhodnom období nebola dohoda o užívaní predmetných nehnuteľností, že žalobca nemal kľúčeod nehnuteľnosti - rodinného domu, a že žalovanému bola v septembri 2018 doručená písomná
výzva na sprístupnenie nehnuteľnosti. Sporné bolo, či žalovaný užíval nehnuteľnosti v rozhodnom
období vo väčšom rozsahu ako mu patril, či bránil žalobcovi v užívaní jeho podielu, či sa žalobca

domáhal užívania v rozhodnom období, a či je nárok premlčaný. Okresný súd vec právne posúdil podľa
ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako osobitný nárok žalobcu voči žalovanému z titulu
nadužívania majetku, ktorý bol v rozhodnom čase v nespornom podielovom spoluvlastníctve strán,
žalovaným (poukaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/184/2010).
Námietku premlčania vznesenú žalovaným nepovažoval za dôvodnú. Keď ide o osobitný peňažný nárok

priznávaný podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej
dobe 3 rokov (§ 101 Občianskeho zákonníka) od okamihu, kedy sa mohol uplatniť prvýkrát. Ide o nárok
z nadužívania veci v spoluvlastníctve za obdobie od 1.1.2018 do 20.1.2020, ktorého sa mohol žalobca
voči žalovanému prvýkrát domáhať dňa 2.1.2018 (za deň 1.1.2018), ktorý nárok na úhradu by v takom
prípade bol splatný nasledujúcim dňom po požiadaní (3.1.2018 - § 563 Občianskeho zákonníka), a teda
žalobca by si mohol žalobou nárok na súde uplatniť prvýkrát dňa 4.1.2018. Nárok by tak bol (v najskôr

splatnej časti) premlčaný v prípade, ak by žaloba bola podaná neskôr ako po uplynutí troch rokov od
uvedeného momentu, t.j. ak by bola podaná po 4.1.2021. Keďže žaloba bola doručená Okresnému súdu
Banská Bystrica dňa 5.6.2020, v čase kedy ešte neuplynula premlčacia doba vo vzťahu k žiadnej časti
uplatňovaného nároku.

4. Na základe vykonaného dokazovania dospel prvoinštančný súd k záveru o splnení všetkých
podmienok potrebných pre priznanie nároku žalobcovi (žalovaný reálne nadužíval nehnuteľnosti nad
rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu, žalobca sa ich užívania v jemu patriacom podiele v rozhodnom
období domáhal, žalovaný žalobcovi bránil /neumožnil/ nehnuteľnosti užívať), avšak iba v časti (vo
vzťahu k nadužívaniu rodinného domu), nie vo vzťahu k užívaniu pozemkov prislúchajúcich k domu,

keď žalobca sa najmä (okrem iného) preukázateľne skutočne nedomáhal v rozhodnom čase užívania
pozemkov.Žalovanývkonanísporoval,žežalobcahoakokoľvekvyzývalnasprístupnenie,čiumožnenie
reálneho užívania pozemkov, či to, že by sa reálne na pozemky dostavil a domáhal sa svojho vstupu na
ne. Žalobca v konaní tvrdil existenciu ústnych výziev na sprístupnenie nehnuteľnosti, ich uskutočnenie
(a konkrétny obsah) však v konaní preukázaný nebol. Súčasne doložil písomné výzvy adresované

žalovanému zo dňa 19.10.2017, 5.12.2017, 30.1.2018 spolu s nedoručenými obálkami (č.l. 92-95), z
ktorých vyplýva, že žalobca sa voči žalovanému opakovane písomne domáhal „sprístupnenia rodinného
domu a odovzdania 1 sady kľúčov“. Obdobne vo výzve zo dňa 20.9.2018 (č.l. 65), ktorá bola žalovanému
doručená dňa 25.9.2018 sa priamo a výslovne nedomáha žiadneho konkrétneho užívania pozemkov,
ale vyzýva na sprístupnenie nehnuteľnosti za účelom vykonania „stavebných úprav“ a ďalej sa vyjadruje

k tomu, že si v nehnuteľnosti „zamýšľa zriadiť sklad a využívať ju ako priestor pre úschovu vecí“ (uvádza
konkrétny spôsob plánovaného užívania domu, nie pozemkov). Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa
10.9.2019 vo veci sp. zn. 20C/113/2018 vyplýva (z vyjadrenia žalovaného, voči ktorému sa však žalobca
na danom pojednávaní nijako záporne nevyjadruje a i v tu prejednávanej veci apeluje na skutočnosť,
že nemal prístup do domu), že žalobca mal kľúče od pozemku, nie od domu. Skutočnosť, že žalobca

disponoval v rozhodnom období kľúčmi od pozemkov vyplýva tiež zo zápisnice o pojednávaní zo dňa
21.11.2018 vo veci sp. zn. 16C/69/2012, kde žalovaný rovnako uvádza (žalobca nijako nesporuje), že
žalobca „do domu prístup nemá, nemá kľúče od domu. Na pozemok prístup má.“ Žalobca sa rovnako
pri vlastnom výsluchu vyjadril, že žalovaného „stále vyzýval, aby mu dal kľúče od domu, aby ho mohol
užívať“, pričom tieto „nikdy nemal“, keď ich „nedostal ani pri dedení, lebo jeho mama ich nemala.

Mala kľúče iba od bránky.“ (zápisnica o pojednávaní zo dňa 29.9.2021-č.l. 113). Okresný súd dospel k
záveru, že žalobca mal faktickú možnosť vstupu na pozemok ako i prípadného zabezpečenia si užívania
pozemkov (napr. aj cestou ich optického, či faktického oddelenia a pod., k čomu však nepristúpil).
Súčasne v konaní nebolo sporným, že žalovaný fakticky pozemky prislúchajúce k rodinnému domu
ani aktívne nevyužíval, neobhospodaroval, a ani neudržiaval (čo mu žalobca sám v konaní opakovane

vytýkal a sám žalovaný priznáva vo svojom výsluchu na pojednávaní dňa 29.9.2021, kde uviedol, že
záhradu nepoužíval a „Preto to bolo zarastené“.). Vzhľadom na uvedené, v prípade pozemkov nie je
splnený ani predpoklad, že by ich žalovaný užíval nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. Samotná
skutočnosť, že žalovaný zabránil v prístupe na pozemok tretím osobám, ktoré mali zabezpečovať
práce v mene žalobcu (odburinenie a pod.) nepreukazuje, že by opakovane a systematicky bránil

žalobcovi v užívaní pozemkov (ktorého užívania by sa žalobca vôbec domáhal). Žalobca sa na tieto
pozemky v danom prípade ani nedostavil sám (v konaní nebolo preukázané, že by sa aktívne o
užívanie pozemkov priamo pokúšal), žalovaný zabránil vstupu na ne pre neho cudzím osobám, čo
bez ďalšieho nemôže byť postačujúce na preukázanie v bránení užívania pozemkových nehnuteľnostížalobcovi. Žalobe okresný súd nevyhovel v časti, ktorou sa žalobca domáhal náhrady za nadužívanie
v časti užívania pozemkov, a žalobu v tejto časti zamietol (II. výrok). K opačnému záveru okresný súd
dospel vo vzťahu k splneniu podmienok na priznanie náhrady v zmysle § 137 ods. 1 Občianskeho

zákonníka vo vzťahu k rodinnému domu, ktorý bol predmetom konania. Z vykonaného dokazovania
mal za preukázané (súčasne nesporné), že to bol iba žalovaný, kto v rozhodnom období užíval rodinný
dom. Zo sporových strán, bol iba žalovaný tým, kto disponoval kľúčmi od rodinného domu (kde je
nerozhodná skutočnosť, že pôvodné zámky od domu sa nemenili). Poukázal na dokazovanie (výsluchy
žalovaného a žalobcu v iných konaniach), z ktorého vyplýva skutočnosť, že žalobca nedisponoval

kľúčmi od rodinného domu a žalovaný o tom mal vedomosť. Nedisponovanie kľúčmi od rodinného
domu žalobcom a vedomosť žalovaného o tom potvrdzuje i nahrávka z pojednávania vo veci sp. zn.
16C/69/2012, ktorá bola oboznámená na pojednávaní dňa 18.5.2022, a z ktorej je zrejmé, že žalovaný
na otázku okresného súdu, či kľúče od domu majú obidve strany žalovaný odpovedá “ kde si on
dal, to ja neviem“, „kľúče od nehnuteľnosti mám len ja“. Na ďalšiu otázku, či ich niekedy poskytol
žalobcovi, žalovaný odpovedá „on si ich ani nepýtal“. Súčasne bolo v konaní preukázané, a to výzvami

zo dňa 19.10.2017, 5.12.2017 a 30.1.2018 spolu s nedoručenými obálkami (č.l. 92-95), pri ktorých
okresný súd na pojednávaní dňa 18.5.2022 overil i originalitu obálok a ich doručovaného obsahu
(po sporovaní žalovaným), ktoré otváral priamo na pojednávaní a oboznamoval ich obsah v podobe
výziev, kde žalobca žalovaného opakovane vyzýval na odovzdanie kľúčov od rodinného domu a jeho
sprístupnenie. Podľa okresného súdu by nebolo zmysluplným, aby žalobca žalovaného opakovane

vyzýval na odovzdanie kľúčov, ktorými by disponoval, v takom prípade by sa jeho výzva obmedzila na
snahu o predchádzanie konfliktom pri spoločnom užívaní domu. Vo výzve zo dňa 30.1.2018 žalobca
tiež doplnil, že žalovaný využíva celú nehnuteľnosť a znemožňuje mu jej užívanie. Uvedené výzvy sa
podľa predložených obálok (pripojené na č.l. 134) dostali do sféry žalovaného, keď boli doručované ako
„zásielky do vlastných rúk“ poštovým doručovateľom, pričom jednotlivé zásielky boli podľa poznámok

na obálkach uložené na pošte s možnosťou prevzatia žalovaným v stanovenej lehote, avšak žalovaný
si tieto zásielky neprevzal a boli vrátené odosielateľovi v dňoch 8.11.2017, 28.12.2017 a 27.2.2018 s
poznámkou „neprevzaté v odbernej lehote“. Žalovaného priebežné zdržiavanie sa na adrese rodinného
domu (D. X, F.) nebolo v konaní sporným, a prvoinštančný súd uzavrel, že žalobca sa preukázateľne
domáhal sprístupnenia rodinného domu a vydania kľúčov k nemu, ktoré by mu umožňovali užívanie už

v čase pred rozhodnou dobou. Pre súd v konaní nie je relevantná skutočnosť, že žalovaný si predmetné
zásielky obsahujúce výzvy neprevzal, ale skutočnosť, že žalobca sa užívania rodinného domu voči
žalovanému skutočne opakovane domáhal, pričom žalovaný mal možnosť v prípade zodpovedného
preberania poštových zásielok sa s ich obsahom oboznámiť, a teda zásielky sa dostali do jeho
dispozičnej sféry. Zo strany žalobcu ako osoby, ktorá bola so žalovaným v aktuálnom spore (i v podobe

súdneho sporu o vyporiadanie spoluvlastníctva sp. zn. 16C/69/2012), pri preukázateľnej existencii zlých
osobných vzťahov a pretrvávajúcich konfliktov (bližšie k uvedenému aj odsek 19) súd prvej inštancie
nepovažovalzanevyhnutnépožadovaťvtomtokonanípreukazovaniedomáhaniasaužívaniarodinného
domu aj inou ako písomnou formou (návštevami domu, snahou o priamu komunikáciu so žalovaným,
na ktorých absenciu poukazoval žalovaný). Snaha o dosiahnutie možnosti užívania rodinného domu

vydaním kľúčov (ktoré by umožnili reálne užívanie) a žiadosťami o sprístupnenie domu je tak podľa
okresného súdu správne zvoleným právnym i faktickým prostriedkom vzhľadom na medzi stranami
existujúcu situáciu. Záujem žalobcu o skutočné užívanie rodinného domu preukazuje i jeho list (výzva)
zo dňa 20.9.2018 (č.l. 65), ktorá bola žalovanému nesporne doručená dňa 25.9.2018, v ktorej sa
priamo a výslovne domáha sprístupnenia nehnuteľnosti za účelom vykonania „stavebných úprav“ (ktoré

predstavujú tiež konkrétny spôsob nakladania s nehnuteľnosťou za účelom jej ďalšieho užívania) s
cieľom tam „zriadiť sklad a využívať ju ako priestor pre úschovu vecí“. Žalobca tak spomína konkrétny
spôsob plánovaného užívania domu, ktorý by bol i skutočne realizovateľný (zohľadňujúc vzťahy medzi
stranami, ktoré by aj vzhľadom na dispozíciu domu pravdepodobne neumožňovali spoločné využívanie
na bývanie), avšak ani tento mu nebol zo strany žalovaného umožnený. K výhrade žalovaného, že výzvy

žalobcu neobsahovali žiaden konkrétny termín, súd prvej inštancie uviedol, že v prípade obdobných
písomných výziev na odovzdanie kľúčov k rodinnému domu a jeho sprístupnenie, je na žalovanom ako
adresátovi obdobných žiadostí (ktorý si musí byť vedomý, že rodinný dom mu nepatrí celý a právo na
jeho užívanie má i niekto iný), aby na ne zodpovedajúco reagoval (osobne, písomne, telefonicky sa
pokúsil o dohodu ohľadne užívania, priamo žiadané užívanie umožnil, či navrhol svoje vlastné riešenia

situácie), čím by mohol preukázať, že on naozaj nie je tým, kto by žalobcovi chcel akokoľvek brániť dom
užívať. Absolútna pasivita žalovaného (naproti preukázanej aktivite žalobcu), preukázaná i zápisnicou o
pojednávaní vo veci sp. zn. 20C/113/2018 zo dňa 10.9.2019 (č.l. 17), kde žalovaný na výzvu okresného
súdu ako reagoval na výzvu žalobcu zo dňa 20.9.2018 uviedol, že „neurobil nič“. Na doplňujúcu otázku,že odkedy vedie spory o vyporiadanie a nadužívanie, ako reagoval a čo urobil od roku 2012, uviedol
že „bol vyzvaný“. V záverečnej reči v danej veci namietal žalovaný iba, že užíva len svoju časť, ktorá
mu patrí...stará sa, aby to fungovalo a nie, aby si tam niekto spravil sklad na povale, kde ani nie sú

schody (zápisnica č.l. 17). Zo všetkého uvedeného je zrejmé, že v situácií, kedy sa žalobca aktívne
a opakovane pokúšal kontaktovať žalovaného v snahe vyriešiť užívanie rodinného domu, získať od
neho kľúče, ktoré nemal k dispozícií, tento užívať formou, ktorá je možná, prípadne sa o jeho užívaní
dohodnúť so žalovaným inak, žalovaný bol v celej veci absolútne pasívnym, neposkytujúcim žalobcovi
žiadnu spätnú väzbu, nenavrhujúci žiadne riešenia a neprejavil ani ochotu odovzdať žalobcovi kľúče

od rodinného domu, ktoré by žalobcovi reálne umožňovali nehnuteľnosť užívať. Pasívny (a tým v tomto
prípade fakticky brániaci) prístup žalovaného preukazuje i skutočnosť, že napriek už jasnej vedomosti
o žalobcovom záujme rodinný dom užívať, po uskutočnení výsluchov na pojednávaní vo veci sp. zn.
20C/113/2018, aj pri neúspechu v danom konaní (na súde prvej inštancie), nepreukázal žiadnu faktickú
snahu o vyriešenie užívania domu, snahu o zabezpečenie kľúčov žalobcovi a pod. Tak mal okresný
súd za preukázané, že žalobca sa v rozhodnom období (ešte i pred ním) opakovane domáhal užívania

rodinného domu, pričom žalovaný mu v jeho užívaní bránil, a to okrem iného tým, že mu neumožnil
ani dispozíciu s kľúčmi od rodinného domu (ktoré sú nevyhnutným predpokladom možnosti užívania
rodinného domu), o ktoré žalobca opakovane žiadal, pričom na ich zabezpečenie pre žalobcu bola
potrebná súčinnosť žalovaného, ktorú však tento nijako neposkytol, ani nenavrhol žalobcovi iné riešenie
veci (požičanie svojich kľúčov na vyhotovenie kópie, navrhnutie spoločného zhotovenia nového zámku

a pod.). Výhrady žalovaného, že žalobca si tieto kľúče mohol zabezpečiť od niekoho iného (rodiny a
pod.) nepovažoval za relevantné, keď v konaní nebolo preukázané, že by kľúčmi v aktuálnom čase
disponoval niekto (konkrétny) iný (a teda by nebola potrebná súčinnosť žalovaného), pričom práve
žalovaný bol tým, na koho, ako rodinný dom užívajúceho spoluvlastníka, sa žalobca s touto zrejmou
žiadosťou viackrát obrátil. Ak mal žalovaný vedomosť o tom, že kľúčmi disponuje niekto iný (fakticky ani

nemajúci práva k rodinnému domu), kto môže iné vyhotovenie kľúčov poskytnúť žalobcovi, mohol ho
o tom preukázateľne informovať, čím by taktiež preukázal snahu vec riešiť a skutočnosť, že on nie je
tým, kto žalobcovi v možnosti užívania bráni, čo sa však nestalo. Rovnako okresný súd nepovažoval
za relevantnú výhradu žalovaného, že žalobca si mohol kľúče zabezpečiť sám, v krajnom prípade i
výmenou zámky a tým realizovať svoje právo. Takýto svojpomocný spôsob nepovažuje okresný v

danej situácií právne prijateľný, keďže by nevyhnutne viedol k ďalším konfliktom a sporom, faktickému
zásahu do práva žalovaného na obydlie (ktoré vo všeobecnosti predchádza i právo na užívanie domu
iným spoluvlastníkom, avšak nijako neobmedzuje nárok neužívajúceho spoluvlastníka na náhradu).
Žalobca vo veci zvolil zákonný postup v podobe opakovaných výziev žalovanému na sprístupnenie
nehnuteľnosti, návrh jej konkrétneho užívania a snahy o zákonné získanie kľúčov, ktoré by mu umožnili

rodinný dom skutočne užívať, ktorému musí byť poskytnutá zákonná ochrana. Žalovaný sa v konaní
brániltvrdením,žežalobcamoholdorodinnéhodomuvstúpiť,kľúčesinepýtal,bolpasívny,konštruktívne
a aktívne sa užívania nedomáhal. V konaní však súd prvej inštancie mal v zmysle vyššie uvedeného
za preukázaný opak. Pasívny prístup žalovaného, ktorý neprejavil žiadnu vôľu umožniť žalobcovi (ani
na jeho výzvy) praktickú možnosť užívania rodinného domu, ktorý bol fakticky v jeho moci, a v ktorom

mal obydlie (chránené zákonom), je podľa prvoinštančného súdu niečím, čo v právnom štáte nemá
miesto, resp. nesmie byť ponechané bez priznania zodpovedajúcich práv druhému spoluvlastníkovi (v
tomto prípade v podobe nároku na náhradu podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Žalovaný si
musel byť vedomý, že rodinný dom mu patrí iba v podiele 9/30-ín, a teda i skutočnosti, že ho nemôže
užívať sám, bez snahy reálne umožniť užívanie i druhému spoluvlastníkovi (ak nechcel platiť náhradu

za nadužívanie). Neochota umožniť užívanie rodinného domu žalobcovi bola pre súd prvej inštancie
potvrdená i postojom žalovaného k žalobcovi a jeho rodine, ktorý sa i fakticky prejavil v konkrétnom
aktívnom konaní žalovaného, ktoré nemožno ohodnotiť inak ako konanie v hrubom rozpore s dobrými
mravmi, keď žalovaný pri jeho výsluchu na pojednávaní dňa 29.9.2021 (č.l. 114) na otázku, či používal
toaletu v rodinnom dome, uviedol, že „málokedy, chodil som záhrady, otec žalobcu tam kvasil marhule a

ja som močil tam, nech im to dobre kvasí, ako im to dobre chutilo. Taká je pravda, čo budem zatajovať,
všetci si chválili, keď sa to vypálilo.“ Na otázku súdu prvej inštancie, kedy k danej situácií došlo, uviedol,
že asi 4 roky dozadu (č.l. 115), t.j. niekedy koncom roku 2017, čo okresnému súdu preukázalo charakter
vzťahov v danom období (pred rozhodným obdobím) medzi stranami, existenciu konfliktu medzi nimi a
najmä formu prístupu zo strany žalovaného, ktorý sa voči žalobcovi a jeho rodine neštítil ani takéhoto,

spoločensky absolútne neprijateľného konania. Žalovaný sa v konaní bránil i námietkou, že neužíval
celý rodinný dom, ale iba jeho časť zodpovedajúcu jemu prislúchajúcemu podielu, na preukázanie ktorej
boli v konaní vypočutí i svedkovia žalovaného E. H. a F. I. (zápisnica zo dňa 9.3.2022 na čl. 128),
z ktorých výsluchu však súd prvej inštancie nemal za preukázané, že by žalovaný užíval dom iba vrozsahu jeho podielu. K uvedenému okresný súd uviedol, že svedkovia sa v dome nezdržiavali po celú
dobu jeho užívania žalovaným a súčasne základ právneho posúdenia ohľadne rozsahu užívania domu
žalovaným videl v skutočnosti, že žalovaný bol jediným zo spoluvlastníkov, ktorý vykonával faktickú moc

nad celým rodinným domom, keď ako jediný ho užíval a disponoval kľúčmi od neho, ktoré mu jeho
užívanie umožňovali. V situácií vykonávania faktickej moci nad celou nehnuteľnosťou, bez ochoty vydať
(či zabezpečiť) kľúče žalobcovi na jeho výzvu, je potom nerozhodným, v akom konkrétnom rozsahu
žalovanýskutočnepraktickyužívaldanýrodinnýdom,podstatnéje,žekvlastnejdispozícií(bezmožnosti
dispozície kohokoľvek iného) ho mal celý. Súčasne okresný súd dodal, že vzhľadom na existenciu

jediného sociálneho zariadenia v dome a jednej kuchyne ide v prípade rodinného domu, a ľudí, ktorí
by v ňom bývali, iba o jednu domácnosť. Súčasne žalovaný ako osoba obývajúca dom určite (ak aj nie
pravidelne) sociálne zariadenie používal, v tomto prípade ako jediný, pričom používanie jednej izby (z
dvojizbového domu - kde neužívanie druhej izby majú preukazovať i fotografie predložené žalovaným) a
sociálnehozariadenia,nevyhnutnevstupnejchodby,presahujeibezďalšiehopodielpatriacižalovanému
v rozsahu 9/30-ín. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tým, že rodinný dom nie je dispozične riešený tak,

aby vôbec reálne umožňoval užívanie iba 9/30 spoluvlastníckeho podielu žalovaným. Zdôraznil, že to bol
práve žalovaný, kto nevydaním kľúčov žalobcovi na jeho výzvu (a teda pri preukázanom záujme žalobcu
kľúčomdisponovaťadommôcťužívaťpodľasvojhouváženia)spôsobilsámfaktickýstav,žeboljediným,
kto vykonával moc nad rodinným domom a rozhodoval o jeho praktickom užívaní (v celosti). Skutočnosť,
či sa potom v dome zdržiaval iba dva, tri razy do týždňa (ako uvádzal svedok H.), čo by potvrdzovalo

i znenie návrhu na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vo veci sp. zn. 16C/69/2012 (č.l. 237),
kde sám žalobca uviedol, že chodil kontrolovať výskyt žalovaného v dome, pričom tento je 3-4 dni v
týždni prázdny, alebo sa tam žalovaný zdržiaval 5-6 dní z týždňa, ako uvádzal sám žalovaný v konaní
sp. zn. 16C/69/2012 (zápisnica zo dňa 21.11.2018 č.l. 68), nie je pre rozhodnutie vo veci podstatná.
Takáto skutočnosť by mala relevanciu iba vtedy, ak by žalovaný žalobcovi na jeho žiadosť vydal ním

žiadané kľúče od nehnuteľnosti. Okresný súd mal za preukázané, že žalovaný užíval rodinný dom v
rozsahu prevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel a prisvojil si úžitkovú hodnotu veci vo väčšej miere,
než zodpovedá jeho podielu, pričom neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobcom
(nemožnosť akéhokoľvek, ani čiastkového užívania) bolo práve dôsledkom jej užívania žalovaným nad
rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu.

5. Pri určení výšky náhrady za nadužívanie rodinného domu prvoinštančný súd, pri spornosti tvrdení
žalobcu a žalovaného ohľadne určenia hodnoty mesačného obvyklého nájomného nehnuteľnosti
(žalobca predložil na preukázanie sumy náhrady listinu - stanovenie hodnoty nehnuteľnosti zo dňa
14.5.2020 č.l. 19 a žalovaný listinu - posudok výšky hodnoty nájomného zo dňa 11.2.2022 č.l. 119),

vychádzal zo znaleckého posudku č. 261/2022 v konaní ustanoveného znalca Ing. arch. Radovana
Hečka, znalca z odboru stavebníctvo, odhad hodnoty nehnuteľností (č.l. 173-227) v spojení s doplnením
znaleckého posudku (č.l. 254-260), podľa ktorého hodnota obvyklého mesačného nájomného rodinného
domu súp. č. 2863 je 3.008,- eur ročne, t.j. 250,67 eur mesačne za celý rodinný dom a 175,47 eur
mesačne pripadajúc na podiel patriaci žalobcovi (21/30-ín), ktorý tento nemohol užívať. Za rozhodné

obdobie priznal žalobcovi náhradu za nadužívanie vo výške 4.318,83 eur (24 mesiacov x 175,47 eur plus
suma 107,55 eur ako alikvotná časť mesiaca január 2020, do 19.1.2020, vypočítaná ako 175,47 eur /31
dní x 19 dní). K poznámke právneho zástupcu žalovaného v záverečnej reči, že sám žalobca nenamietal
výsledok znaleckého skúmania, urobil tak iba sám okresný súd a žalobca tak súhlasil s pôvodným
znaleckým posudkom, prvoinštančný súd uviedol, že pri vyhodnocovaní znaleckého dokazovania a

posudzovaní znaleckého posudku ex offo preskúmava postup znalca, a to najmä z hľadiska toho, či
spĺňa základné náležitosti znaleckého posudku (a teda ho môže hodnotiť ako dôkazný prostriedok určitej
dôkaznej sily) ako aj, či je riadne preskúmateľný a či v ňom zvolený logický postup a nadväznosti sú
pochopiteľné a preukazné. Ak zistí nedostatky v uvedenom smere, v tomto prípade v podobe zrejmej
nesprávnosti, logických a výpočtových nesúvislostí, a z toho vyplývajúcej nepreukaznosti znaleckého

posudku, je jeho povinnosťou (bez ohľadu na postoj strán) uvedené nedostatky spôsobujúce riadnu
nepreskúmateľnosť znaleckého posudku odstrániť. Výsledkom znaleckého skúmania, ktorý následne
súd v konaní vyhodnocuje ako dôkaz, je potom finálny produkt znaleckého dokazovania, po odstránení
prípadných zrejmých nedostatkov, či logických nesúvislostí, a to bez ohľadu na to, či preverenie
správnosti výsledkov znaleckého posudku (vzhľadom na priebežný obsah posudku a z neho vyplývajúce

iné záverečné hodnotenie veci znalcom) bolo od znalca požadované súdom, či ktoroukoľvek zo strán.
Skutočnosť, že žalobca výsledky pôvodného znaleckého dokazovania sám nenamietal je tak bez
procesnej relevancie, keď súd nemôže vychádzať (bez ohľadu na absenciu námietky žalobcu) zo
znaleckého posudku, ktorý považuje za nepreskúmateľný, keď z neho sú zrejmé iné hodnotenia veciznalcom v texte posudku a iné v záverečných výpočtoch. Po preverení a vykonaní opravy znalcom už
znalecký posudok (znalecký posudok č. 261/2022 v spojení jeho doplnením - znalecký úkon 152/2023),
ako logický konzistentný a preskúmateľný, mohol slúžiť ako riadny dôkaz v tomto konaní, na ktorý

okresný súd i zodpovedajúc jeho dôkaznej sile prihliadol a žalobcovi na jeho základe priznal náhradu za
nadužívanie. K argumentácií právnej zástupkyne žalovaného, že vo veci už vyjadril svoj právny názor
Krajský súd v Trnave v rozhodnutí sp. zn. 25Co/34/2020 zo dňa 30.6.2020, pričom žalobu žalobcu
z nadužívania nehnuteľnosti žalovaným zamietol, okresný súd uviedol, že v danom prípade išlo o
samostatné civilné konanie, v ktorom sa žalobca domáhal náhrady za nadužívanie za iné časové

obdobie (máj až december 2017), s inými rozsahom skutkových tvrdení, a najmä iným rozsahom
navrhnutého a vykonaného dokazovania. Krajský súd v Trnave pritom predmetnú žalobu zamietol
pre neunesenie dôkazného bremena žalobcu. Unesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena sa
pritom musí posudzovať v každej prejednávanej veci individuálne. Neúspech uplatňovania nárokov
z nadužívania za určité časové obdobie v jednom konaní v žiadnom prípade nevylučuje úspešné
uplatňovanie takých nárokov v konaní inom za iné časové obdobie (s iným predmetom konania). V tu

prejednávanej veci okresný súd nie je viazaný ani prípadným vysloveným právnym názorom vo veci inej.
Každú právnu vec, ktorá mu je predložená žalobou musí posudzovať individuálne, a to po komplexnom
vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti, pričom v prípade tejto žaloby
dospel k záveru, že žalobca svoje dôkazné bremeno v časti, ktorá mu bola priznaná (výrok I.), uniesol.
Keďže žalovaný nesplnil záväzok, ktorý bol žalobcovi priznaný, včas a riadne, dostal sa do omeškania,

v dôsledku čoho vznikol žalobcovi nárok na úrok z omeškania, ktorý mu okresný súd priznal v zmysle
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády z priznanej sumy náhrady.
Žalobcovi však nepriznal úroky z omeškania od ním uplatňovaného dátumu 4.7.2020, keď v daný deň
žalovaný ešte nebol v omeškaní s úhradou náhrady z nadužívania voči žalobcovi. Právne predpisy
osobitne neupravujú splatnosť nároku uplatňovaného podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, jeho

splatnosťnastávapodľa§563Občianskehozákonníka,t.j.dňomnasledujúcimpodni,keďveriteľdlžníka
o plnenie požiadal. Keďže prvým konkrétnym uplatnením si nároku voči žalovanému za nadužívanie
v žalovanej sume bolo doručenie žaloby v tejto veci (14.7.2020), nárok žalobcu bol splatný dňom
15.7.2020ažalovanýjetakvomeškanísjehoúhradouod16.7.2020,odktoréhodňamutiežokresnýsúd
priznal nárok na úroky z omeškania v ním uplatňovanej výške, keď základná úroková sadzba Európskej

centrálnej banky od 16.3.2016 (ako i v prvý deň omeškania žalovaného) bola vo výške 0,00% ročne. Vo
zvyšku uplatňovaných úrokov z omeškania (za dni 4.7.2020 až 15.7.2020) okresný súd žalobu zamietol
(výrok II. rozsudku).

6. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.

2 CSP, keď žalovanému priznal náhradu trov konania zodpovedajúcu jeho čistému úspechu v konaní.
Žalobca sa žalobou domáhal úhrady sumy celkom 14.012,- eur (náhrada za nadužívanie 12.060,- eur a
úroky z omeškania 5 % ročne zo sumy 12.060,- eur od 4.7.2020 do dňa vyhlásenia rozhodnutia 1.952,-
eur), pričom mu bola priznaná suma celkom 5.011,02 eur (náhrada 4.318,83 eur a úroky z omeškania
ku dňu vyhlásenia rozhodnutia 692,19 eur). Žalobca mal tak v konaní úspech na úrovni 36 %, čomu

zodpovedá úspech žalovaného 64 % (100-36). Čistý úspech žalovaného v konaní tak predstavuje 28
%, v ktorom rozsahu bola žalovanému priznaná náhrada trov konania (výrok III. rozsudku). O výške
náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

7. Súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti žalobcu nahradiť štátu trovy, ktoré mu vznikli úhradou
znalečného za vyhotovený znalecký posudok, keď podľa uznesenia č. k. 31C/46/2020-230 zo dňa
18.1.2023 bolo znalcovi priznané a následne vyplatené znalečné v sume 362,05 eur, a to v časti 300,-
eur z preddavku uhradeného žalobcom a v časti 65,02 eur z rozpočtových prostriedkov súdu. Suma
62,05 eur tak predstavuje trovy štátu, o ktorých bolo potrebné v konaní rozhodnúť (keď štát nemôže

v kontradiktórnom sporovom konaní znášať trovy strán), pričom pri rozhodovaní v tejto často okresný
súd aplikoval ustanovenie čl. 4 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 253 CSP, keď žalobca bol tým, ktorý
navrhoval znalecké dokazovanie (a ktorý tak má znášať podľa § 253 CSP v plnom rozsahu jeho náklady
s prípadnou možnosťou ich návratu cestou náhrady trov konania pri úspechu v konaní), a ktorému na
jeho základe nakoniec bola i priznaná náhrada za nadužívanie rodinného domu žalovaným. Súd prvej

inštancie záverom konštatoval, že znalec si neuplatňoval znalečné za doplnenie znaleckého posudku,
a teda suma priznaného znalečného ako i uloženej náhrady trov štátu je konečnou.8. Proti tomuto rozsudku výlučne I. a III. výroku podal odvolanie žalovaný a navrhol zamietnutie
žaloby s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP. Argumentoval tým, že žalovaný
rodinný dom nenadužíval, a ani nebránil žalobcovi v jeho užívaní, napokon žalobca sa skutočne ani

užívania rodinného domu nedomáhal a už vôbec ani v rozhodnom čase. V konaní poukazoval na
rozhodnutie odvolacieho súdu č. k. 25Co/34/2020 zo dňa 30.6.2020, ktorým odvolací súd žalobu žalobcu
zamietol. V danom prípade nebolo preukázané, že by žalovaný užíval rodinný dom nad rozsah svojho
spoluvlastníckeho podielu a teda sa ani nepodieľal na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej
miere, než zodpovedá jeho podielu. Súčasne nemohol ani žalovaný nadužívať rodinný dom, pretože

by musel žalobcovi v užívaní brániť, čo sa nestalo. Žalobcovi nebránilo nič v tom, aby sa podieľal na
užívaní zvyšnej časti nehnuteľnosti. V konaní bolo nesporné, že kľúče od vstupných dverí do rodinného
domu neboli menené, čiže nemôže byť na ťarchu žalovaného, že žalobca bez elementárnej opatrnosti
(ktorú ťažko u osoby podnikajúcej v rámci realitnej činnosti – uvedené je zrejmé o.i. aj z obchodného
registra) pri nadobudnutí nehnuteľností do svojho podielového spoluvlastníctva neriešil, či bude mať
od svojho vlastníctva kľúče (?). Žalobca ani pri tom, ako odkupoval spoluvlastnícke podiely, nebol

rodinný dom obhliadnuť (poukazuje na zápisnicu o pojednávaní zo dňa 29.9.2021). Je samostatným
a neodňateľným právom spoluvlastníka si vstup a kľúč a to aj bez súdneho konania do nehnuteľnosti
zabezpečiť. Ak by žalobca bol mal skutočný záujem využil by kľúčovú službu (v tom čase bol žalobca
dokonca väčšinovým spoluvlastníkom). Nepovažuje za správne, že okresný súd vyhodnotil laxný a
pasívnyprístupžalobcunaúkoržalovaného.Tiežsúdprvejinštanciekonštatoval,žežalobcasadomáhal

užívania výzvami, čo nie je pravdou a tak pôsobia úvahy okresného súdu zavádzajúco. Výzvami,
ktoré žalovaný ani síce neobdržal, čo nebolo sporné, žalobca oznamoval žalovanému, že má záujem
kontrolovať reálny stav nehnuteľnosti a žiadal sprístupnenie. Ani raz žalobca neuviedol konkrétny
termín, kedy by chcel vykonať kontrolu a v konaní žalovaný namietal, že nemohol predsa čakať na
žalobcu 24 hodín denne celé mesiace. Tiež žalobca ani raz neuviedol (ani ústne na pojednávaní a

ani písomne), v ktorom konkrétnom termíne mu mal byť prístup znemožnený, v ktorý deň a o koľkej
by sa dostavil pred rodinný dom a či a za akých okolností by mu nebol býval sprístupnený rodinný
dom. Tu znovu poukázal na to, že ak by bol býval mal žalobca skutočný záujem prísť (nehovoriac
o záujme nehnuteľnosť užívať!), bol by uviedol konkrétny termín pre umožnenie vstupu, resp. by sa
v konkrétnom termíne/termínoch dožadoval vstupu do rodinného domu. Žalobca na pojednávaní dňa

29.9.2021 uviedol, že v nehnuteľnosti bol od roku 1995 iba jediný krát so znalcom. Kedy mu bol odopretý
vstup? A užívanie mu malo byť odopreté kedy? Mal žalobca záujem o užívanie takejto nehnuteľnosti?
K písomnej výzve žalobcu zo dňa 20.9.2018 uviedol, že žalobca sa touto výzvou nedomáhal „vstupu“,
resp. užívania „svojej časti“ nehnuteľnosti, ale upozornil na svoj zámer a to vykonať rozsiahle opravy
a údržbu, nehnuteľnosť zrekonštruovať a napokon bol žalovaný výslovne vyzvaný vziať uvedené na

vedomie a nehnuteľnosť sprístupniť za účelom vykonania potrebných stavebných úprav!, k čomu mal
byť žalovaný pripravený ihneď, bez ohľadu na to, či sa aj naďalej bude v nehnuteľnosti zdržovať.
Žalobca vo výzve uvádza, že sa žalovaný v nehnuteľnosti zdržuje neoprávnene. Spôsob výzvy žalobcu
je teda zarážajúci, žalovaný bol v rozhodnom období predsa spoluvlastníkom nehnuteľností. Ako by teda
mohol užívať nehnuteľnosť neoprávnene? Súd prvej inštancie takéto postoje žalobcovi nevyčíta a to aj

napriek tomu, že na ne poukazoval. Naopak okresný súd vyhodnocuje močenie žalovaného v záhrade
ako neochotu umožniť žalobcovi užívať rodinný dom (?), pretože sa nemal žalovaný štítiť spoločensky
neprijateľného konania. Na druhej strane bolo nesporné, že žalobca povedal žalovanému, že je kok..,
čo uviedol žalovaný na pojednávaní dňa 29.9.2021, žalobca toto tvrdenie nepoprel a teda bolo potrebné
naň prihliadať. Súd prvej inštancie avšak žiadne spoločensky neprijateľné správania u žalobcu nebadá

a to ani v tom, že žalobca postavil vysoký múr vo výške 2,4 metra, že bez búracieho povolania za trvania
spoluvlastníctva odstránil polovicu garáže a iné, ale na druhej strane sa dôsledne prvoinštančný súd
zameral na osobu žalovaného. V konaní bolo vykonané dokazovanie oboznámením návrhu žalobcu
na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva zo dňa 27.12.2018 – doplnenie tvrdení a
návrhy na dokazovanie – listiny /t.j. z rozhodného obdobia/, ktorá je súčasťou spisu Okresného súdu

Trnava pod č. k. 16C/69/2012, v ktorej žalobca tvrdí, že si dal tú prácu a chodí kontrolovať predmetné
nehnuteľnosti a výskyt žalovaného v nich, pričom výsledkom je, že dom 3-4 dni v týždni prázdny a
žalovaný dom užíva len ako prechodné bydlisko. Jedná sa o tvrdenie samotného žalobcu, ktoré je
v rozpore s tvrdeniami v predmetnom konaní a teda tvrdenia žalobcu sú používané podľa výhodnosti v
tej-ktorej situácii a súčasne zapríčiňujú následkom nekonzistentnosti nedôveryhodnosť tvrdení žalobcu.

Na výslovnú otázku žalobcovi, či sú pravdivé jeho podania ohľadom vyporiadania, odpovedal, že
áno. K otázke nadužívania poukázal na svedecké výpovede E. H. a F. I., ktoré však okresný súd
nezohľadnil. Je nepochybné, že ak sa dostavujú určité osoby opakovane do konkrétnej nehnuteľnosti,
vidia, ktoré miestnosti sa užívajú a ktoré nie, na to nemusia v nehnuteľnosti bývať. Žalovaný užívalrodinnýdomobmedzene,vrozsahusvojhopodielu.To,žežalobcareálneneuskutočňoval(bezzavinenia
žalovaného) svoje dispozičné právo užívať rodinný dom, nemôže byť na úkor žalovaného so záverom,
že vykonával faktickú moc nad celým rodinným domom. Takáto skutková situácia nebola preukázanú.

Za neakceptovateľné považoval, aby súd z vlastnej iniciatívy kontaktoval (bez akéhokoľvek návrhu
strán sporu) znalca mailom (je súčasťou spisu) s tým, že pri preskúmavaní obsahu znaleckého
posudku zistil nesúlad medzi priloženými prílohami, z ktorých sa vychádzalo a obsahom posudku v
časti určenia nájomného stavby (v prílohách uvedené nájomné ako mesačné, v texte posudku ako
ročné), z ktorého dôvodu prosil o preverenie správnosti výpočtov uvedených v znaleckom posudku.

Výsledkom bolo vypracovanie a zaslanie doplnenia znaleckého posudku znalcom okresnému súdu, čo
bolo zjavne v prospech žalobcu za súčasnej diskriminácie žalovaného a viedlo k porušeniu rovnosti
zbraní. Nestotožnil sa s názorom prvoinštančného súdu, že musel odstraňovať nedostatky znaleckého
posudku ex offo, ktoré mali spôsobovať nepreskúmateľnosť. Znalecký posudok bol vyhotovený na
návrh žalobcu a žalovaný nesúhlasí s tým, že okresný súd je povinný odstraňovať nedostatky jednou
stranou navrhnutého dôkazu. Okresný súd konal nad rámec návrhu žalobcu, ktorý sa stotožnil s

pôvodným ohodnotením v znaleckom posudku a až okresný súd sám pomohol žalobcovi, výpočty a
závery znalca upraviť doplnením znaleckého posudku, čo je postupom neprijateľným. Znalec Ing. arch.
Radovan Hečko v závere svojho znaleckého posudku zistil a konštatoval, že pri miestnej obhliadke po
preštudovaní majetkoprávnej dokumentácie boli zistené riziká, ktoré obmedzujú užívanie domu, objekt
je v zanedbanom technickom stave, neudržiavaný, čo preukazuje obmedzenie v užívaní domu, z čoho

je možné konštatovať znemožnenie nadužívania žalovaným.

9. Žalobca odvolanie nepodal k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolanie rozporuje. Žalovaný tvrdí,
že z jeho strany nedošlo k nadužívaniu nehnuteľnosti, t.j. nehnuteľnosť užíval len v rozsahu jeho
spoluvlastníckeho podielu, teda 9/30 k celku v rozhodnom čase opiera len o svedecké výpovede

susedov E. H. a F. I., ktorí sú priateľmi žalovaného. Vierohodnosť výpovedí týchto svedkov žalobca
viackrát namietal, pričom poukazoval na ich neschopnosť posúdiť údajné užívanie nehnuteľnosti len
v rámci spoluvlastníckeho podielu žalovaného, a to z dôvodu ich neobjektívnosti a skutočnosti, že v
čase, kedy sa stretávajú so žalovaným, môžu byť pod vplyvom alkoholu. Tieto výpovede spochybnil aj
okresný súd a to z dôvodu nepreukázania, že by sa títo svedkovia zdržiavali v dome po celú dobu jeho

užívania žalovaným. Žalovaný užívanie nehnuteľnosti len v rámci jeho vtedajšieho spoluvlastníckeho
podielu nepreukázal žiadnymi relevantnými dôkazmi a stavia ich len na nedôveryhodných výpovediach
svedkov. Počas rozhodného obdobia, a zároveň aj pred ním, užíval žalovaný nehnuteľnosť výlučne sám,
pričom žalobcovi bránil v užívaní jemu patriaceho podielu na nehnuteľnosti. Z hľadiska dispozičného
riešenia nehnuteľnosti/domu je vylúčené, aby žalovaný nevyužíval aj tie časti domu, ktoré do jeho

spoluvlastníckeho podielu nespadajú. Ide konkrétne o sociálne zariadenia domu a kuchyňu, ktoré
slúžia na každodenné a bežné používanie osôb, ktoré v dome dlhodobo žijú. Zároveň sa v dome
nachádza aj vstupná chodba, bez ktorej použitia by sa žalovaný nemal ako dostať do izby spadajúcej
do jeho spoluvlastníckeho podielu. Je tak jasne preukázané nadužívanie vtedajšieho spoluvlastníckeho
podielu žalovaného, čo potvrdil aj súd prvej inštancie. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.

zn. 25Co/34/2020 zo dňa 30.6.2020, ktorého odôvodnenie žalobca už v konaní vedenom pod sp.
zn. 25Co/34/2020 namietal, nie je záväzný pre súd, keďže nespadá medzi taxatívne vymenované
rozhodnutia v § 193 CSP a zároveň nejde ani o judikované rozhodnutie, na ktoré by súdy mali prihliadať.
Aj súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že v tomto konaní nie je žiadnym spôsobom viazaný
právnym názorom iného súdu v inom konaní, s čím žalobca súhlasí. Tvrdenie žalovaného o potrebe

predvídateľnosti a jednotnosti súdnej praxe tak považuje za irelevantné, a to z dôvodu, že sudca pri
posudzovaní konkrétneho prípadu postupuje individuálne, na základe vlastného presvedčenia a úsudku
za zohľadnenia všetkých relevantných dôkazov a nesmie byť ovplyvňovaný názormi iných sudcov, v
čom spočíva práve nezávislosť sudcov a súdnej moci ako základný princíp právneho štátu. Tvrdenia
žalovaného,žežiadnymspôsobomnebránilžalobcovivužívaníjehopodielunanehnuteľnostiazároveň,

že žalobca sa tohto užívania ani nedomáhal, a už vôbec nie v rozhodnom čase, t.j. od 1.1.2018 do
19.1.2020 sú zjavne nepravdivé vzhľadom na všetky predložené dôkazy. Odkazuje na reálnu existenciu
a doručovanie výziev zo dňa 19.10.2017, 5.12.2017, 30.1.2018 a 20.9.2018 žalovanému. Prvé dve
uvedené výzvy sa týkajú doby pred rozhodným obdobím, čo zároveň poukazuje na skutočnosť, že
nehnuteľnosť nebola žalobcovi sprístupnená už dlhší čas. Posledné dve uvedené výzvy, t.j. výzvy zo

dňa 30.1.2018 a 20.9.2018 sa s prihliadnutím na rozhodné obdobie priamo vzťahujú ku predmetnému
konaniu, pričom poslednú výzvu si žalovaný dokonca prevzal, a teda mal vedomosť o záujme žalobcu
užívať predmetnú nehnuteľnosť. Tieto výzvy tak preukazujú nepravdivosť a nedôvodnosť procesnej
obrany žalovaného, pričom tieto výzvy (okrem poslednej uvedenej výzvy) si neprevzal. Podľa tvrdenížalovaného mu nebol v schránke zanechaný žiadny „žltý lístok“, no toto tvrdenie znovu nepodkladá
žiadnym dôkazom, nakoľko v zmysle Poštových podmienok Slovenskej pošty, a.s. je povinnosťou
Slovenskej pošty oznámiť adresátovi uloženie zásielky, ak nebol v čase jej doručovania zastihnutý.

Podľa slov žalovaného si však poštu riadne preberá. Je preto na mieste polemizovať aj o tom, či si
zásielku, na ktorej bol uvedený ako adresát žalobca, neprevzal úmyselne. Napriek doručeniu a prevzatiu
výzvy zo dňa 20.9.2018 na ňu žalovaný žiadny spôsobom nereagoval, na pojednávaní dňa 10.9.2019
uviedol, že po doručení tejto výzvy „neurobil nič“ a zároveň svojimi slovami potvrdil, že „bol vyzvaný“.
Ak by žalovaný mal záujem umožniť žalobcovi prístup k nehnuteľnosti, napríklad poskytnutím kľúčov

(ktoré mal k dispozícii výhradne žalovaný), na výzvy by reagoval s cieľom dohody vzájomného
stretnutia. Úmyslomžalobcubolonaopakslušnesadohodnúť,pričomzdôvodunepriaznivýchosobných
vzťahov zvolil formu písomnej dohody, nie osobnej. Reakcia žalovaného tak nebola buď žiadna, alebo
bola útočná, kedy poukazuje napríklad aj na skutočnosť, že žalovaný na osoby poverené žalobcom s
cieľom zveľadenia a úpravy pozemku privolal políciu, čo potvrdil aj samotný žalovaný. Žalobca prejavil
záujem o poskytnutie kľúčov práve zasielanými výzvami. Keďže nedisponoval kľúčmi od iných bývalých

spoluvlastníkov je preto logické, že so žiadosťou sa obrátil práve na žalovaného, ktorý v dome žil.
Sú irelevantné tvrdenia žalovaného, ktorými poukazuje na povinnosť zabezpečenia si kľúčov od iných
spoluvlastníkov, nakoľko žalobca nemal vedomosť, že by niektorý z nich kľúče mal. Ďalším argumentom
žalovaného je, že ak by žalobca mal skutočný záujem na užívať nehnuteľnosť, mal sa obrátiť na kľúčovú
službu. Žalobca postupoval miernou a slušnou cestou prostredníctvom písomných výziev, no naopak

žalovaný opäť navrhuje len spôsoby konania, ktoré by sa priečili dobrým mravom, morálke a dokonca by
porušovali zákon, čím by sa celý ich vzájomný konflikt len vyostril. Správanie žalovaného nesmerovalo k
uzatvoreniu žiadnej dohody so žalobcom s cieľom užívania jemu vtedy patriacemu podielu na vlastníctve
nehnuteľnosti, čím mu fakticky zamedzoval k prístupu do domu. Na základe uvedeného je preto nárok
uplatnený žalobcom v tomto spore dôvodný a tvrdenia žalovaného neopodstatnené a klamlivé. Nie

je potrebné, aby žalobca uviedol konkrétny dátum, nanajvýš postačuje, že svoj záujem prejavil už
samotnou výzvou. Navyše na tomto mieste je klamlivé tvrdenie žalobcu, že žiadna z výziev mu nebola
doručená, nakoľko sám potvrdil, že po doručení výzvy zo dňa 20.9.2018 „neurobil nič“. Ak by žalovaný na
výzvu reagoval so záujmom dohody, bolo by pravdepodobné, že by nasledovala dohoda na konkrétnom
termíne návštevy žalobcu. Na otázky právnej zástupkyne žalovaného „Kedy bol žalobcovi odopretý

vstup?“, „Kedy bolo žalobcovi odopreté užívanie nehnuteľnosti?“ uviedol nasledovné. Vstup a užívanie
rodinného domu boli žalobcovi odopreté práve pasivitou žalovaného, na základe čoho sa nemohol
domôcť k jeho užívaniu, pričom rodinný dom užíval výhradne žalovaný a to v podiele prevyšujúcom 9/30-
in k celku. Žalobca mal záujem o zveľadenie a údržbu nehnuteľnosti, keďže bola v zanedbanom stave.
Na túto skutočnosť poukazoval aj vo výzve zo dňa 20.9.2018, o čom mal žalovaný vedomosť. Práve

úmysel žalobcu o rekonštrukciu priamo naznačuje jeho záujem o užívanie nehnuteľnosti, a to konkrétne
ako priestor pre úschovu vecí. Ide tak o ideálny spôsob akým sa dá prejaviť záujem nehnuteľnosť užívať,
keďže uviedol aj konkrétny účel. Preto tvrdenie žalovaného, že žalobca sa týmto vraj nedomáhal vstupu
a zároveň užívania nehnuteľnosti je nelogické. Nedá sa nespomenúť tvrdenia v odvolaní žalovaného,
na základe ktorých sa mal žalobca vo výzve zo dňa 20.9.2018 zarážajúco vyjadrovať o tom, že žalovaný

nehnuteľnosť v rozhodnom období užíval neoprávnene. Žiadne takéto vyjadrenia nie sú v tejto, ani
v žiadnej inej výzve uvedené. Žalobca nikdy nepoprel, že by sa žalovaný v nehnuteľnosti zdržiaval
neoprávnene, nakoľko bol v rozhodnom čase podielovým spoluvlastníkom a právo vstupovať na ňu
a zdržiavať sa v nej (v rámci jeho spoluvlastníckeho podielu) mu zo zákona prislúcha. Namieta, že
žalovaný užíval nehnuteľnosť v nadmernej miere prevyšujúcej jeho spoluvlastnícky podiel. Navyše vo

výzve aj upozornil žalovaného s cieľom predídeniu škody na jeho veciach, ktorá by mohla byť spôsobená
plánovanou rekonštrukciou, čo nebolo jeho povinnosťou. Okresný súd nemal žalobcovi vyčítať aké
postoje v súvislosti s obsahom zasielaných výziev ako aj v súvislosti s jeho vyjadrovaním či konaním,
kedy žalobca odmieta tvrdenia, že by sa na osobu žalovaného neslušne vyjadroval. Napriek tomu, že
žalovaný sa nemusel v rodinnom dome zdržiavať nepretržite každý deň v rámci rozhodného obdobia,

stále platí, že v čase, kedy v dome bol, užíval ho vo vzťahu k jeho podielu nadmerne a to z dôvodu,
že žalobca do domu nemal vôbec žiadny prístup. Aj s odkazom na vyjadrenie okresného súdu v bode
21. rozsudku nie je posúdenie času, ktorý žalovaný v dome strávil relevantné pre tento prípad. Znalecký
posudok je jedným z dôkazných prostriedkov, pričom samotný obsah posudku je následne dôkazom
v konaní. V zmysle uvedeného § 191 ods. 1 CSP je tak povinnosťou súdu hodnotiť všetky dôkazy v

konaní. Nejde tu tak o žiadnu diskrimináciu žalovaného, ako sám tvrdí, ale len o zákonný postup súdu.
Prvoinštančný súd nevyhľadával v znaleckom posudku údaje, ktoré by boli v prospech žalobcu, ale v
rámci svojej zákonnej povinnosti len poukázal na zrejmé chyby v znaleckom posudku, ktoré spôsobovali
jeho nepreskúmateľnosť. Znalecké dokazovanie bolo nariadené na návrh žalobcu, a to konkrétne vovyjadrení žalobcu k odporu žalovaného zo dňa 28.8.2020. Výsledok znaleckého posudku, ako dôkaz
v tomto konaní je v prospech žalobcu a práve túto skutočnosť vníma ako dôvod námietky žalovaného,
ktorá je však neopodstatnená.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bol rozsudok vydaný
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase ich podaní
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a

§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
boli oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§

219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto postupom podľa §
387 CSP rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil.

11. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 12.060,- eur s príslušenstvom.

12. Výrok II. (zamietnutie žaloby v časti 7.741,17 eur, úroku z omeškania 5 % ročne zo sumy 7.741,17
eur od 16.7.2020 do zaplatenia, úroku z omeškania 5 % ročne zo sumy 12.060,- eur od 4.7.2020 do
15.7.2020), výrok IV. neboli napadnuté odvolaním strán, preto nadobudli právoplatnosť.

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného

bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 4.318,83 eur, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 4.318,83 eur od 16.7.2020
do zaplatenia, III. výrokom priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu
28 %.

14. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku, a pretože v celom rozsahu
zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na
dostatočné, správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.

Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej
inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

15. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania správne ustálil skutkový stav veci, podľa ktorého strany

sporu boli podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností v rozhodnom čase, t.j. 1.1.2018
až 19.1.2020 (evidovaných na LV č. XX pre katastrálne územie F.), a to žalobca v podiele 21/30-ín
a žalovaný v podiele 9/30-ín, že ku dňu 20.1.2020 došlo k právoplatnému zrušeniu a vyporiadaniu
podielového spoluvlastníctva rozsudkom prvoinštančného súdu tak, že výlučným vlastníkom je
žalovaný. Tiež nebolo sporným, že žalovaný v rozhodnom období fakticky užíval nehnuteľnosti sám, a

že za obdobie máj 2017 až december 2017 si žalobca súdnou cestou uplatnil nárok titulom nadužívania,
ktorý bol zamietnutý rozhodnutím krajského súdu pre neunesenie dôkazného bremena. Nesporným bolo
aj, že v rozhodnom období nebola dohoda o užívaní predmetných nehnuteľností, že žalobca nemal kľúče
od nehnuteľnosti - rodinného domu, a že žalovanému bola v septembri 2018 (riadne) doručená písomná
výzva na sprístupnenie nehnuteľnosti.

16. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku o
nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav,

dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery, pričom označený odvolací dôvod s ohľadom na nižšie uvedené nebol
naplnený.17. Podľa § 136 ods. 1 Občianskeho zákonníka vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.

18. Podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú
na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

19. Podľa § 123 Občianskeho zákonníka vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

20. Podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú
spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo
dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd; podľa ods. 3 rovnakého
ustanovenia ak ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, môžu prehlasovaní spoluvlastníci žiadať, aby
o zmene rozhodol súd.

21. Pojem hospodárenie so spoločnou vecou zahŕňa aj užívanie spoločnej veci jej spoluvlastníkmi
(rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 2528/1998, R 31/2000).

22. Pre právne posúdenie danej veci bolo rozhodujúce ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

podľa ktorého podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach
vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci, v spojení s ust. § 123 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať
jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Keď medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o
hospodárenísospoločnouvecouajedenaleboviaceropodielovýchspoluvlastníkovvecužíva,nemožno

urobiť záver, že vec užívajú bez právneho dôvodu, lebo týmto dôvodom je ich spoluvlastnícke právo. Ak
sa ujme niektorý zo spoluvlastníkov vlády nad spoločnou vecou bez dohody s ostatnými, nejde o stav
užívania veci bez právneho dôvodu, ale o užívanie veci z titulu spoluvlastníckeho práva. Spoluvlastníci
voči sebe navzájom môžu z takto nastoleného vzťahu vyvodzovať nároky a prípadne sa domáhať inej
úpravy užívania veci. O bezdôvodné obohatenie podľa zákona ide vtedy, ak bol získaný majetkový

prospech plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, prospech získaný z nepoctivých zdrojov, ako i majetkový prospech získaný
tým, za koho bolo plnené niekým iným (§ 451 a § 454 Občianskeho zákonníka). Ani o jeden z týchto
prípadov nejde tam, kde spoluvlastník užíva vec nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, pretože
vec neužíva bez právneho dôvodu a to ani vo vzťahu k tej časti spoločnej veci, ktorú užíva nad

rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, keďže jeho podiel na spoločnej veci nie je reálne oddelený,
je podielom iba ideálnym. Bezdôvodné obohatenie má povahu subsidiárnu a prichádza do úvahy len
tam, kde nárok nemožno odvodiť z iného právneho titulu. Pokiaľ sa podielový spoluvlastník domáha
náhrady voči druhému podielovému spoluvlastníkovi z dôvodu, že užíva spoločnú vec nad rámec svojho
podielu bez vzájomnej dohody, ide o nárok, ktorý sa opiera o citované ust. § 137 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, z ktorého vyplýva v akom rozsahu sa ten ktorý podielový spoluvlastník podieľa na právach
a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva spoločnej veci. Nárok, ktorý sa opiera o zákonné
ustanovenie, nemôže byť potom nárokom bezdôvodným v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka
o bezdôvodnom obohatení. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú povahu kogentnú, nemožno
ich extenzívne vykladať. Nárok, ktorý vznikol podľa cit. ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka je

potom potrebné vykladať analogicky podľa zásad o bezdôvodnom obohatení (§ 456 a nasl. Občianskeho
zákonníka).

23. Prvoinštančný súd v danej veci aplikovať ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na podporu
svojich záverov poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/184/2010.

24. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo 184/2010 uviedol, že „ak spoluvlastník neužíva
(nemôže užívať) spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, obohatenie
druhého spoluvlastníka (ostatných spoluvlastníkov) spočíva v užívaní väčšieho rozsahu predmetu
spoluvlastníctva, než ktorý zodpovedá jeho (ich) spoluvlastníckemu podielu“. Zdôraznil, že „nárok

spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu
vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom
je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich)
spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musíbyť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v
takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa
na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom

rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o
bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či
ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok
na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade,
ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože

v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom
oprávnení v rozsahu svojho podielu, a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento
spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné
ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však
nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže
byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne

okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna“.

25. V posudzovanej veci bolo preukázané, že strany sporu boli v rozhodujúcom období podielovými
spoluvlastníkmi dotknutej nehnuteľnosti (žalobca s výškou spoluvlastníckeho podielu 21/30, žalovaný
9/30), ako aj to, že rodinný dom, ktorý bol obydlím žalovaného, tento aj fakticky užíval v celom

rozsahu, ktorý žalobcovi neumožnil užívať predmetnú nehnuteľnosť (v jeho spoluvlastníckom podiele),
čím žalobcu prakticky vylúčil z užívania rodinného domu. Užívanie spoločnej nehnuteľnosti v celom
rozsahu žalovaným, teda aj v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobcu, mal okresný súd v konaní
jednoznačne preukázané s poukazom na uvedené v odsekoch 18, 19, 20, 21 odôvodnenia napadnutého
rozsudku, preto námietka žalovaného, že nebolo preukázané, že žalovaný užíval rodinný dom nad

rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu ako aj to, že sa nepodieľal na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty
vo väčšej miere, neobstojí. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí
byť dôsledkom jeho užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Nie
je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem, ak by jej súčasťou bola aj
dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka,

alebo či ide o faktický stav. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie
je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou.
Žalovaný takto vec užíval nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu v predmetnom období, keďže
užíval jednu izbu dvojizbového rodinného domu so sociálnym zariadením, nevyhnutne vstupnú chodbu,
preto má povinnosť žalobcovi poskytnúť za to náhradu vo forme peňažného plnenia. Už len z uvedeného

vyplýva, že základ nároku uplatneného žalobou je daný. Odvolací súd existenciu odvolacieho dôvodu
spočívajúcu v nesprávnom právnom posúdení veci v konaní pred súdom prvej inštancie v odvolacom
prieskume nezistil.

26. Žalovaný tvrdil, že v konaní bolo nesporné, že kľúče od vstupných dverí do rodinného domu neboli

menené, čiže nemôže byť na ťarchu žalovaného, že žalobca bez elementárnej opatrnosti (ktorú ťažko
u osoby podnikajúcej v rámci realitnej činnosti – uvedené je zrejmé o.i. aj z obchodného registra)
pri nadobudnutí nehnuteľností do svojho podielového spoluvlastníctva neriešil, či bude mať od svojho
vlastníctva kľúče (?). Žalobca ani pri tom, ako odkupoval spoluvlastnícke podiely, nebol rodinný dom
obhliadnuť (poukazuje na zápisnicu o pojednávaní zo dňa 29.9.2021). Je samostatným a neodňateľným

právom spoluvlastníka si vstup a kľúč, a to aj bez súdneho konania, do nehnuteľnosti zabezpečiť. Ak by
žalobca bol mal skutočný záujem využil by kľúčovú službu (v tom čase bol žalobca dokonca väčšinovým
spoluvlastníkom).

27. K námietke v odseku 26 odvolací súd konštatuje, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že

žalobca nedisponoval kľúčmi od rodinného domu (pričom bolo nerozhodné, že pôvodné zámky od domu
sa nemenili) s poukazom na výsluchy žalovaného a žalobcu v inom konaní (zápisnica o pojednávaní
zo dňa 21.11.2018 vo veci sp. zn. 16C/69/2012, kde žalovaný uvádza, že „do domu prístup nemá,
nemá kľúče do domu...“, žalobca sa vyjadril, že žalovaného „stále vyzýval, aby mu dal kľúče od domu,
aby ho mohol užívať“, pričom tieto „nikdy nemal“, keď ich nedostal ani pri dedení, lebo jeho mama ich

nemala...“, o čom žalovaný vedel). Zároveň z nahrávky z pojednávania vo veci sp. zn. 16C/69/2012
(oboznámená na pojednávaní dňa 18.5.2022) vyplýva, že žalovaný odpovedal na otázku „či kľúče od
domu majú obidve strany? „kde si on dal, to ja neviem“, „kľúče od nehnuteľnosti mám len ja“, na otázku
„či ich niekedy poskytol žalobcovi? „on si ich ani nepýtal“. Aj odvolací súd považuje za správny postupžalobcu, za situácie v akej boli vzťahy medzi stranami sporu, ktorý žiadal kľúče od domu od žalovaného,
ktoré by mu reálne umožnili užívanie domu a zároveň sa žiadosťami domáhal sprístupniť dom, teda
na rozdiel od žalovaného postupoval aktívne a uvedenými krokmi dával žalovanému jasne najavo, že

rodinný dom má ako podielový spoluvlastník záujem aj užívať. Názor žalovaného, ktorý spája skutočný
záujem užívať dom s využitím kľúčovej služby podľa odvolacieho súdu nie je na mieste. Aj odvolací súd
rovnako ako súd prvej inštancie má za to, že akékoľvek svojpomocné riešenie situácie zo strany žalobcu,
by v danej situácie nebolo prínosom, mohli by viesť len k novým konfliktom, faktickému zásahu do práva
žalovaného na obydlie (ktoré však neobmedzuje nárok neužívajúceho spoluvlastníka na náhradu).

28.Žalovanýkpísomnejvýzvežalobcuzodňa20.9.2018uviedol,žežalobcasatoutovýzvounedomáhal
„vstupu“, resp. užívania „svojej časti“ nehnuteľnosti, ale upozornil na svoj zámer, a to vykonať rozsiahle
opravy a údržbu, nehnuteľnosť zrekonštruovať a napokon bol žalovaný výslovne vyzvaný vziať uvedené
na vedomie a nehnuteľnosť sprístupniť za účelom vykonania potrebných stavebných úprav, k čomu
mal byť žalovaný pripravený ihneď, bez ohľadu na to, či sa aj naďalej bude v nehnuteľnosti zdržovať.

Žalobca vo výzve uvádza, že sa žalovaný v nehnuteľnosti zdržuje neoprávnene. Spôsob výzvy žalobcu
je zarážajúci, žalovaný bol v rozhodnom období predsa spoluvlastníkom nehnuteľností. Takéto postoje
okresný súd žalobcovi nevyčíta a to aj napriek tomu, že na ne poukazoval.

29.Knámietkevodseku28odvolacísúdpoukazujenato,ženavýzvužalobcuzodňa20.9.2018okresný

súd poukázal v odseku 19 odôvodnenia napadnutého rozsudku avšak (iba) podporne v súvislosti (s
inými listinnými dôkazmi preukazujúcimi záujem žalobcu o skutočné užívanie rodinného domu), pričom
z obsahu výzvy vyplýva, že žalobca sa domáha sprístupnenia nehnuteľnosti za účelom vykonania
stavebných úprav (ktoré predstavujú tiež konkrétny spôsob nakladania s nehnuteľnosťou za účelom jej
ďalšieho užívania), teda logicky aj vstupu so zámerom „zriadenia skladu a využívania ju ako priestor pre

úschovu vecí“. Pokiaľ žalovaný poukazuje na to, že vo výzve žalobca (jeho právny zástupca) uviedol,
že žalovaný sa v nehnuteľnosti zdržuje neoprávnene, a uvedený postoj okresný súd žalobcovi nevyčíta,
odvolací súd konštatuje, že uvedená výzva bola žalobcom realizovaná pred podaním žaloby a ako
listinný dôkaz bola okresným súdom vyhodnotená, avšak okresný súd svoje závery o dôvodnosti žaloby
nezaložil (výlučne) na obsahu uvedenej výzvy, ale táto bola zohľadnená podporne s inými dôkazmi.

Pokiaľokresnýsúdnevytkolžalobcoviobsahvýzvyvspojenísuvedením,žežalovanýsavnehnuteľnosti
zdržujeneoprávnenie,hociajžalovanýbolpodielovýmspoluvlastníkom,uvedenénemalobezprostredný
vplyv na záver okresného súdu, keď žalobcu zaťažovala povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno
vo vzťahu k nároku na zaplatenie náhrady za nadužívanie nehnuteľností patriacich do podielového
spoluvlastníctva strán sporu.

30. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa domáhal užívania výzvami,
čo nie je pravdou a tak pôsobia úvahy okresného súdu zavádzajúco. Výzvami, ktoré žalovaný ani síce
neobdržal, čo nebolo sporné, žalobca oznamoval žalovanému, že má záujem kontrolovať reálny stav
nehnuteľnosti a žiadal sprístupnenie. Ani raz žalobca neuviedol konkrétny termín, kedy by chcel vykonať

kontrolu a v konaní žalovaný namietal, že nemohol predsa čakať na žalobcu 24 hodín denne celé
mesiace. Tiež žalobca ani raz neuviedol (ani ústne na pojednávaní a ani písomne), v ktorom konkrétnom
termíne mu mal byť prístup znemožnený, v ktorý deň a o koľkej by sa dostavil pred rodinný dom a či a za
akých okolností by mu nebol býval sprístupnený rodinný dom. Ak by bol mal žalobca skutočný záujem
prísť(nehovoriacozáujmenehnuteľnosťužívať!),bolbyuviedolkonkrétnytermínpreumožnenievstupu,

resp. by sa v konkrétnom termíne/termínoch dožadoval vstupu do rodinného domu.

31. Okresný súd v odseku 19 odôvodnenia napadnutého rozsudku uzavrel, že snaha o dosiahnutie
možnosti užívania rodinného domu vydaním kľúčov (ktoré by umožnili reálne užívanie) a žiadosťami
o sprístupnenie domu je správne zvoleným právnym a faktickým prostriedkom vzhľadom na medzi

stranami existujúcu situáciu. Zároveň poukázal v uvedenom kontexte na výzvy zo dňa 19.10.2017,
5.12.2017, 30.1.2018 spolu s nedoručenými obálkami (č.l. 92-95), ktorými žalobca žalovaného
opakovane vyzýval na odovzdanie kľúčov od rodinného domu a jeho sprístupnenie, pričom vo výzve
zo dňa 30.1.2018 žalobca tiež doplnil, že žalovaný využíva celú nehnuteľnosť a znemožňuje mu jej
užívanie.Odvolaciemusúduniejezrejmévčompôsobiaúvahyokresnéhosúduzavádzajúco.Kvýhrade

žalovaného,ževýzvyžalobcuneobsahovaližiadenkonkrétnytermín,saužokresnýsúdvyjadrilvodseku
19 odôvodenia napadnutého rozsudku „v prípade obdobných písomných výziev na odovzdanie kľúčov
k rodinnému domu a jeho sprístupnenie, je na žalovanom ako adresátovi obdobných žiadostí (ktorý si
musí byť vedomý, že rodinný dom mu nepatrí celý a právo na jeho užívanie má i niekto iný), aby na nezodpovedajúco reagoval (osobne, písomne, telefonicky sa pokúsil o dohodu ohľadne užívania, priamo
žiadané užívanie umožnil, či navrhol svoje vlastné riešenia situácie), čím by mohol preukázať, že on
naozaj nie je tým, kto by žalobcovi chcel akokoľvek brániť dom užívať“ s čím sa odvolací súd stotožnil.

S ohľadom na uvedené námietka v odseku 30 neobstojí.

32. Okresný súd vyhodnocuje močenie žalovaného v záhrade ako neochotu umožniť žalobcovi užívať
rodinný dom, pretože sa nemal žalovaný štítiť spoločensky neprijateľného konania. Na druhej strane
bolo nesporné, že žalobca povedal žalovanému, že je kok.., čo uviedol žalovaný na pojednávaní dňa

29.9.2021, žalobca toto tvrdenie nepoprel a teda bolo potrebné naň prihliadať. Súd prvej inštancie avšak
žiadne spoločensky neprijateľné správania u žalobcu nebadá a to ani v tom, že žalobca postavil vysoký
múrvovýške2,4metra,žebezbúraciehopovolaniazatrvaniaspoluvlastníctvaodstránilpolovicugaráže
a iné, ale na druhej strane sa dôsledne prvoinštančný súd zameral na osobu žalovaného. K uvedenému
správaniu žalovaného ako aj žalobcu odvolací súd konštatuje podporne ako okresný súd, že správanou
strán sporu preukazuje charakter vzťahov medzi nimi, existenciu konfliktu medzi nimi, pričom ako také

nemá vplyv na posudzovanie nároku žalobcu.

33. Odvolací súd k námietke v odseku 32 uvádza, že sa nestotožňuje s tvrdením, že okresný súd
vyhodnocuje močenie žalovaného v záhrade ako neochotu umožniť žalobcovi užívať rodinný dom, keď
okresný súd v odseku 20 uvedené konanie žalovaného síce ohodnotil ako konanie v rozpore s dobrými

mravmi, avšak uvedené okresnému súdu (len) potvrdilo postoj a pasivitu žalovaného k ne/umožneniu
žalobcovi užívať rodinný dom, preukázanie (absolútnej pasivity žalovaného), okresný súd konštatoval
už v odseku 19 odôvodnenia napadnutého rozsudku.

34. Žalovaný namietal aj, že v návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva zo dňa

27.12.2018, ktorý je súčasťou spisu Okresného súdu Trnava pod č. k. 16C/69/2012, a ktorý okresný
súd ako dôkaz vykonal, žalobca tvrdí, že si dal tú prácu a chodí kontrolovať predmetné nehnuteľnosti a
výskyt žalovaného v nich, pričom výsledkom je, že dom je 3-4 dni v týždni prázdny a žalovaný dom užíva
len ako prechodné bydlisko. Jedná sa o tvrdenie žalobcu, ktoré je v rozpore s tvrdeniami v predmetnom
konaní a teda tvrdenia žalobcu sú používané podľa výhodnosti v tej-ktorej situácii a súčasne zapríčiňujú

následkom nekonzistentnosti nedôveryhodnosť tvrdení žalobcu. Na výslovnú otázku žalobcovi, či sú
pravdivé jeho podania ohľadom vyporiadania, odpovedal, že áno. K uvedenému odvolací súd poukazuje
na to, že uvedené okresný súd vyhodnotil v kontexte tvrdenia svedka E. H. aké dni sa žalovaný
v týždni zdržiaval v rodinnom dome (iba dva, tri razy do týždňa) s poukazom na obsah návrhu na
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vo veci sp. zn. 16C/69/2012 (č.l. 237), kde žalobca uviedol,

že chodil kontrolovať výskyt žalovaného v dome, pričom tento je 3-4 dni v týždni prázdny, alebo sa tam
žalovaný zdržiaval 5-6 dní z týždňa, ako uvádzal sám žalovaný v konaní sp. zn. 16C/69/2012 (zápisnica
zo dňa 21.11.2018 č.l. 68), ako pre rozhodnutie v danej veci nepodstatné, keďže táto skutočnosť,
by mala relevanciu iba vtedy, ak by žalovaný žalobcovi na jeho žiadosť vydal ním žiadané kľúče od
nehnuteľnosti. Podstatné podľa odvolacieho súdu bolo, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané,

že iba žalovaný v rozhodnom období užíval rodinný dom. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé aké tvrdenia
žalobcu v predmetnom konaní mal žalovaný na mysli, ktoré sú v rozpore s obsahom návrhu na zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.

35. Ďalej žalovaný namietal, že užíval rodinný dom obmedzene, v rozsahu svojho podielu. To, že žalobca

reálne neuskutočňoval (bez zavinenia žalovaného) svoje dispozičné právo užívať rodinný dom, nemôže
byť na úkor žalovaného so záverom, že vykonával faktickú moc nad celým rodinným domom. Takáto
skutková situácia nebola preukázanú. K otázke nadužívania poukázal aj na svedecké výpovede E. H. a
F. I., ktoré však okresný súd nezohľadnil. Je nepochybné, že ak sa dostavujú určité osoby opakovane
do konkrétnej nehnuteľnosti, vidia, ktoré miestnosti sa užívajú a ktoré nie, na to nemusia v nehnuteľnosti

bývať.

36. K námietke v odseku 35 odvolací súd poukazuje na odsek 21 odôvodnenia napadnutého rozsudku,
kde okresný súd uviedol, že žalovaný sa v konaní bránil i námietkou, že neužíval rodinný dom, ale
iba jeho časť zodpovedajúcu jeho spoluvlastníckemu podielu a na preukázanie tejto skutočnosti boli

vypočutí svedkovia E. H. a F. I., ktorých výpovede vyhodnotil okresný súd tak, že nimi nemal preukázané,
žebyžalovanýužívaldomibavrozsahujehopodielu(9/30,pozn.odvolaciehosúdu),tedaichvyhodnotil,
ale nie v prospech žalovaného, teda nie je pravda, že by nebolo v konaní okresným súdom zohľadnené.
Okresný súd k výpovediam svedkov podotkol, že títo sa v dome nezdržiavali po celú dobu užívaniažalovaným, čo nie je ani podľa odvolacieho súdu sporné, keďže jedinou osobou, ktorá užívala rodinný
dom je žalovaný. Podstatným však je záver okresného súdu, že žalovaný bol jediným zo spoluvlastníkov,
ktorý vykonával faktickú moc nad celým rodinným domom, keď ako jediný ho užíval a disponoval

kľúčmi od neho, ktoré mu jeho užívanie umožňovali. V situácií vykonávania faktickej moci nad celou
nehnuteľnosťou,bezochotyvydať(čizabezpečiť)kľúčežalobcovinajehovýzvu,jepotomnerozhodným,
v akom konkrétnom rozsahu žalovaný skutočne prakticky užíval daný rodinný dom, podstatné je, že k
vlastnej dispozícií (bez možnosti dispozície kohokoľvek iného) ho mal celý. Okresný súd správne dodal,
ževzhľadomnaexistenciujedinéhosociálnehozariadeniavdomeajednejkuchyne,žalovanýakoosoba

obývajúca dom určite (ak aj nie pravidelne) sociálne zariadenie používal, v tomto prípade ako jediný,
pričom používanie jednej izby (z dvojizbového domu - kde neužívanie druhej izby majú preukazovať i
fotografie predložené žalovaným) a sociálneho zariadenia, nevyhnutne vstupnej chodby, presahuje i bez
ďalšieho podiel patriaci žalovanému v rozsahu 9/30-ín. Tiež, že rodinný dom nie je dispozične riešený
tak, aby vôbec reálne umožňoval užívanie iba 9/30 spoluvlastníckeho podielu žalovaným. Žalovaný
nevydaním kľúčov žalobcovi na jeho výzvu (a teda pri preukázanom záujme žalobcu kľúčom disponovať

a dom môcť užívať podľa svojho uváženia) spôsobil sám faktický stav, že bol jediným, kto vykonával
moc nad rodinným domom a rozhodoval o jeho praktickom užívaní (v celosti). Skutočnosť, či sa potom v
dome zdržiaval iba dva, tri razy do týždňa (ako uvádzal svedok E. H.), čo by potvrdzovalo i znenie návrhu
na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vo veci sp. zn. 16C/69/2012 (č.l. 237), kde sám žalobca
uviedol, že chodil kontrolovať výskyt žalovaného v dome, pričom tento je 3-4 dni v týždni prázdny, alebo

sa tam žalovaný zdržiaval 5-6 dní z týždňa, ako uvádzal sám žalovaný v konaní sp. zn. 16C/69/2012
(zápisnica zo dňa 21.11.2018 č.l. 68), nie je pre rozhodnutie vo veci podstatná. K uvedenému odvolací
súd dopĺňa, že tým, že žalovaný nevydal žalobcovi kľúče od rodinného domu, učinil ho prístupným len
pre seba a svoju potrebu a teda pokiaľ žalovaný uvedeným spôsobom ovládal nehnuteľnosť natoľko,
že hoci nebol výlučným vlastníkom, bol to iba on, kto ju mohol prakticky využiť kedykoľvek a podľa

svojej vôle (nielen za účelom osobného užívania ale i pre prípadné iné potreby), potom bez ohľadu na
to, nakoľko rodinný dom skutočne využíval (akú plochu a ako často), vznikol mu prospech, za ktorý je
potrebné zaplatiť žalobcovi náhradu.

37. Žalovaný sa nestotožnil so záverom okresného súdu, že musel odstraňovať nedostatky znaleckého

posudku ex offo, ktoré mali spôsobovať nepreskúmateľnosť, keď znalecký posudok bol vyhotovený na
návrhžalobcu.Okresnýsúdzvlastnejiniciatívykontaktoval(bezakéhokoľveknávrhustránsporu)znalca
emailom (je súčasťou spisu) s tým, že pri preskúmavaní obsahu znaleckého posudku zistil nesúlad
medzi priloženými prílohami, z ktorých sa vychádzalo a obsahom posudku v časti určenia nájomného
stavby (v prílohách uvedené nájomné ako mesačné, v texte posudku ako ročné), z ktorého dôvodu

prosil o preverenie správnosti výpočtov uvedených v znaleckom posudku. Výsledkom bolo vypracovanie
a zaslanie doplnenia znaleckého posudku znalcom okresnému súdu, čo bolo zjavne v prospech žalobcu
za súčasnej diskriminácie žalovaného a viedlo k porušeniu rovnosti zbraní.

38. Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením č. k. 31C/46/2020-146 zo dňa 26.8.2022 prvoinštančný

súd ustanovil Ing. arch. Radovana Hečka, znalca z odboru: Stavebníctvo, odvetvie: Odhad hodnoty
nehnuteľností, za znalca v konaní (s úlohou určiť výšku obvyklého mesačného nájomného za užívanie
predmetných nehnuteľností v období od 1.1.2018 do 20.1.2020) a to na návrh žalobcu (podanie zo dňa
7.6.2022). Dňa 25.11.2022 doručil ustanovený znalec znalecký posudok č. 261/2022 (čl. 173 a nasl.),
z ktorého okrem iného vyplýva výška nájmu za rodinný dom 250,67 eur/ročne a zároveň z príloh ku

znaleckému posudku vyplýva, že emailom zo dňa 22.8.2023 (na čl. 250) okresný súd vyzval znalca
o preverenie nesúladu medzi priloženými prílohami k znaleckému posudku č. 261/2022, z ktorých sa
vychádzalo a obsahom posudku v časti určenia nájomného stavby (v prílohách uvedené nájomné ako
mesačné, v texte posudku ako ročné). Emailom zo dňa 22.8.2023 (na čl. 251) znalec oznámil, že preveril
výpočet nájmu a zistil pri výpočte nájmu rodinného domu chybu, keď uvedený nájom RD (250,67 eur) je

hodnota nájmu za mesiac, pričom pri výpočte je chybne počítané ako s nájmom za rok. Uvedenú chybu
v znaleckom posudku opraví doplnením znaleckého posudku. Dňa 31.8.2023 znalec doručil okresného
súdu Doplnenie znaleckého posudku č. 261/2022 (znalecký úkon č. 152/2023), ktorým nahradil strany
15 až 19 v znaleckom posudku č. 261/2022, z ktorého vyplýva výška nájmu za rodinný dom s. č. 283 vo
výške 3.008,- eur za rok (pozn. odvolacieho súdu á 250,67 eur x 12 mesiacov).

39. Podľa § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo.40. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods.

1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť
súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto,
že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo
inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok
činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k

nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani
polemizovať s jeho skutkovými závermi.

41. I keď je to v danej veci práve znalecký posudok z príslušného odboru, ktorý je základným dôkazným
podkladom v konaní, v ktorom je posudzovaná okrem iného výška nadužívania vo forme obvyklého

mesačného nájmu za užívanie nehnuteľností, nezbavuje to ešte súd povinností, aby sa pri hodnotení
dôkazov v zmysle § 191 CSP zaoberal úplnosťou a presvedčivosťou spracovaného posudku a tento
dôkazný prostriedok spôsobom predvídaným v ustanovení § 191 CSP hodnotil s ďalšími dôkaznými
prostriedkami a s prihliadnutím ku všetkému, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany
sporu.

42. Podľa § 207 ods. 1 CSP ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké
poznatky, a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje postup podľa § 206, súd na návrh nariadi
znalecké dokazovanie a ustanoví znalca. Ak súd ustanovil viacerých znalcov, môžu vypracovať spoločný
posudok, ods. 2 v písomnom znaleckom posudku znalec odpovie na položené otázky; nevyjadruje sa

k právnemu posúdeniu veci.

43. Podľa § 208 ods. 1 CSP znalecký posudok sa vyhotovuje písomne, ak súd nerozhodne inak.

44. Znalecký posudok v zmysle Civilného sporového poriadku (ako i v zmysle pred ním platného

Občianskeho súdneho poriadku) predstavuje jeden z mnohých dôkazov, hoci je svojou povahou
nezastupiteľný. Znalec je pritom osobou (fyzickou alebo právnickou), ktorá prostredníctvom svojich
odborných znalostí posudzuje skutočnosti, ktoré boli súdom určené, a v znaleckom posudku súdu
oznamuje subjektívne výsledok tohto posúdenia. (pozri rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33 Odo 325/2001).

45. Znalecký posudok je ako už zhora bolo uvedené - jedným z dôkazov, ktorý súd síce hodnotí
ako každý iný dôkaz, od iných sa však líši tým, že odborné závery v ňom obsiahnuté nepodliehajú
hodnoteniu súdom z hľadiska ich správnosti, ale súd by hodnotil len presvedčivosť posudku, a to pokiaľ
ide o jeho úplnosť vo vzťahu k posudzovaným skutočnostiam, zásadám logického myslenia a jeho súlad
s ostatnými vykonanými dôkazmi.

46. Znalecký posudok všeobecne musí spĺňať náležitosti ust. § 17 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch,
tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tiež „zákon o znalcoch“), musí
teda obsahovať aj znaleckú doložku (ods. 5 cit. ust.), ktorá je neoddeliteľnou súčasťou znaleckého
posudku a obsahuje identifikačné údaje znalca, označenie odboru a odvetvia, v ktorom je znalec

oprávnený podávať znalecké posudky a poradové číslo úkonu znaleckej činnosti, pod ktorým je znalecký
posudok zapísaný v denníku.

47. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že v zmysle čl. 15 ods. 2 CSP, nemá žiaden dôkaz
predpísanú dôkaznú silu, t. j. každý dôkaz (tak listina alebo znalecký posudok) má rovnocenné

postavenie a potencionál presvedčivosti. Zákonnú silu (tzv. váhu) prepisuje jednotlivým dôkazom sudca,
a to podľa pravidiel rozumnej a presvedčivej aplikácie princípu voľného hodnotenia dôkazov.48. Pravidlá hodnotenia dôkazov spravujú teóriou voľného hodnotenia dôkazov, teda aj znalecký
posudok súd hodnotí voľne, v súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi a z hľadiska jeho
vnútornej logiky. Súd hodnotí znalecký posudok komplexne, vrátane prípravy znaleckého skúmania,

zadovažovania podkladov pre znalca, priebehu znaleckého skúmania, vierohodnosti teoretických
východísk, ktorými znalec odôvodňuje svoje závery, spoľahlivosť použitých metód a spôsob
vyvodzovania záverov znalca. Súd nemôže nekriticky preberať závery znaleckého posudku, nevšímať
si vecnú správnosť znaleckého posudku a slepo dôverovať záverom znalca, pretože by to bolo popretím
zásady voľného hodnotenia dôkazov, poprelo by to možnosť súdu hodnotiť tento dôkaz podľa jeho

vnútorného presvedčenia a privilegovalo znalecký posudok, prenášalo zodpovednosť za skutkovú
správnosť súdneho rozhodnutia na znalca, čo je z ústavného hľadiska neakceptovateľné.

49. Znalec je osoba, ktorá prostredníctvom svojich odborných znalostí posudzuje určité skutočnosti,
pričom v znaleckom posudku uvádza subjektívny výsledok takéhoto posúdenia. Znalec sa však vo
svojom znaleckom posudku nesmie obmedziť iba na podanie svojho odborného záveru, ale aby súd

mohol znalecký posudok zodpovedne posúdiť, musí byť z posudku znalca zrejmé, z akých zistení
znalec vychádzal, akým postupom k svojim zisteniam dospel a na základe akých úvah dospel znalec
k svojmu záveru. Súd teda pri hodnotení znaleckého posudku skúma jednak osobu znalca (či je
zapísaný v zozname znalcov a to v príslušnom odbore) a ďalej skúma posudok z hľadiska materiálneho
a formálneho. Z formálneho hľadiska súd skúma, či posudok spĺňa požiadavky podľa § 17 zákona

o znalcoch. Z materiálneho hľadiska súd skúma obsah znaleckého posudku a obsah záveru znaleckého
posudku. Pokiaľ ide o obsah znaleckého posudku, rozhodujúce je, či posudok obsahuje logickú analýzu
skutočností, z ktorých znalec vychádzal, ktoré zistil z vlastného vyšetrovania a rozboru relevantných
skutočností, či analyzoval všetky skutočnosti, ktoré mali byť hodnotené, alebo vybral len tie, ktoré
podporujú jeho závery, tiež či nález obsahuje špecifikáciu metódy, ktorú znalec pri spracovaní posudku

použil. Pokiaľ ide o obsah záveru znaleckého posudku, súd hodnotí, či záver je logickým a prirodzeným
vyústením rozboru skúmaného materiálu, prípadne javov a skutočností, ku ktorým znalec prihliadal.

50. V súvislosti s námietkou označenou v odseku 37 odvolací súd konštatuje, že znalecké dokazovanie,
ktorého výsledkom je znalecký posudok č. 261/2022 v spojení s doplnením č. 152/2023, nariadil

okresný súd postupom podľa § 207 ods. 1 CSP. Znalec je osoba, ktorá prostredníctvom svojich
odborných znalostí posudzuje určité skutočnosti, pričom v znaleckom posudku uvádza subjektívny
výsledok takéhoto posúdenia. Znalec sa však vo svojom znaleckom posudku nesmie obmedziť iba na
podanie svojho odborného záveru, ale aby súd mohol znalecký posudok zodpovedne posúdiť, musí
byť z posudku znalca zrejmé, z akých zistení znalec vychádzal, akým postupom k svojim zisteniam

dospel a na základe akých úvah dospel znalec k svojmu záveru. Súd teda pri hodnotení znaleckého
posudku skúma jednak osobu znalca (či je zapísaný v zozname znalcov a to v príslušnom odbore)
a ďalej skúma posudok z hľadiska materiálneho a formálneho. Z formálneho hľadiska súd skúma, či
posudok spĺňa požiadavky podľa § 17 zákona o znalcoch. Z materiálneho hľadiska súd skúma obsah
znaleckého posudku a obsah záveru znaleckého posudku. Pokiaľ ide o obsah znaleckého posudku,

rozhodujúce je, či posudok obsahuje logickú analýzu skutočností, z ktorých znalec vychádzal, ktoré zistil
z vlastného vyšetrovania a rozboru relevantných skutočností, či analyzoval všetky skutočnosti, ktoré
mali byť hodnotené, alebo vybral len tie, ktoré podporujú jeho závery, tiež či nález obsahuje špecifikáciu
metódy, ktorú znalec pri spracovaní posudku použil. Pokiaľ ide o obsah záveru znaleckého posudku,
súd hodnotí, či záver je logickým a prirodzeným vyústením rozboru skúmaného materiálu, prípadne

javov a skutočností, ku ktorým znalec prihliadal. Znalecký posudok všeobecne musí spĺňať náležitosti
ust. § 17 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Náležitosti znaleckého posudku sú upravené jednak v ust. § 17 zákona o znalcoch
ako aj v § 207 ods. 2 CSP a vyhotovuje sa písomne (ak nie je rozhodnuté inak) podľa § 208 ods. 1
CSP. Predmetný znalecký posudok obsahuje náležitosti v zmysle § 17 ods. 5 zákona o znalcoch zoznam

použitých predpisov a literatúry, popis použitých metód vzhľadom na úlohu znalca, zistené skutočnosti,
postupprivýpočtoch,výbervhodnejmetódy.Znaleczodpovedalsícenapoloženúotázku,avšakokresný
súd pri hodnotení presvedčivosti znaleckého posudku u znalca zisťoval správnosť výpočtu uvedeného
v znaleckom posudku, keď zistil zrejmý nesúlad medzi prílohami, z ktorých sa vychádzalo a výške
vyčísleného nájomného (konkrétne v závere znaleckého posudku znalec uviedol výšku nájomného

rodinného domu za rok, avšak išlo o nájomné za mesiac), čo aj znalec následne opravil v doplnení
znaleckého posudku. Podľa odvolacieho súdu okresný súd uvedeným postupom iba odstránil zrejmú
chybu (v počítaní a písaní) v súvislosti s posudzovaním presvedčivosti znaleckého posudku, okresnýsúd uvedeným nehodnotil odborné závery znalca, ktorá hodnoteniu nepodlieha a ani neporušil rovnosť
zbraní strán sporu tak ako to nedôvodne namieta žalovaný.

51. Žalovaný v konaní poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 25Co/34/2020 zo dňa
30.6.2020, ktorým odvolací súd žalobu žalobcu zamietol (išlo o totožné strany sporu, totožný predmet
konania s rozdielom za rozhodného obdobia).

52. V zmysle § 193 CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v

rozpore s Ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.
Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa
týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o
tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných
predpisov, a kto ich spáchal, ako i rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.

53. Podľa aktuálne účinného § 194 ods. 1 a 2 CSP o prejudicialite, otázku, o ktorej má právomoc
rozhodovať iný orgán verejnej moci, ako orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej
rozhodnúť. Podľa ods. 2 ak bolo o otázke podľa ods. 1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie prihliada
a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.

54. Podľa § 226 CSP právoplatnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje záväznosť
a zásadnú nezmeniteľnosť súdneho rozhodnutia. Podľa ods. 2 doručený rozsudok, ktorý nemožno
napadnúť odvolaním, je právoplatný.

55. Podľa § 228 ods. 1 CSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa

stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.

56. Podľa § 230 CSP ak sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

57.Zvýkladuvyššiecitovanýchzákonnýchustanovenívyplýva,žepreposúdenievýznamuprejudiciálnej

otázky vyriešenej v inom, svojim predmetom súvisiacom konaní medzi tými istými stranami, pre ktoré
je výrok rozsudku záväzný platí, že ani súd nemôže vychádzať z iného záveru o (ne)existencii nároku,
o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a túto otázku nemôže sám v inom konaní znovu posudzovať
ani ako otázku predbežnú. Pre súdy je totiž výrok právoplatného rozsudku záväzný, ak posudzujú
ako predbežnú otázku medzi stranami právne vzťahy, ktoré už boli právoplatne vyriešené súdnym

rozhodnutím. S poukazom na znenie citovaných ustanovení je pritom zrejmé, že posúdenie predbežnej
otázky iným súdom je pre súd záväzné vtedy, keď táto predbežná otázka bola riešená vo výroku
rozhodnutia a vysporiadanie sa s touto otázkou iba v odôvodnení rozhodnutia pre súd v inom konaní
záväzné nie je (porovnaj napríklad rozhodnutia NS ČR 23Cdo 1961/2009, 23Cdo 1454/2009). Súd
teda nemôže ako predbežnú otázku v konaní znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté

v osobitnom spore strán. Pokiaľ už bola v občianskom právnom konaní právoplatne vyriešená určitá
otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť
ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením (uznesenie NS SR 1Cdo 44/2010).

58. S poukazom na vyššie uvedené právne a teoretické východiská, odvolací súd konštatuje rovnako

ako súd prvej inštancie, že Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 25Co/34/2020 zo dňa 30.6.2020 žalobu
žalobcu z nadužívania nehnuteľností zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom, keď
žalobca sa domáhal náhrady za nadužívanie za obdobie máj až december 2017, teda za iné rozhodné
obdobie ako v preskúmavanej veci, a aj za iných skutkových tvrdení, iným rozsahom navrhnutého
a vykonaného dokazovania. Okresný súd v odseku 23 odôvodnenia napadnutého rozsudku správne

poukázal na to, že unesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena sa musí posudzovať v každej
prejednávanej veci individuálne, pričom neúspech uplatňovania nárokov z nadužívania za určité časové
obdobie v jednom konaní nevylučuje úspešné uplatňovanie nárokov v inom konaní za iné časové
obdobie (iný predmet konania). Rovnako okresný súd správne uzavrel, že v prejednávanej veci nie
je viazaný právnym názorom vysloveným v inej veci, pričom v danej veci, ktorá mala iný predmet

konania dospel k záveru, že žalobca dôkazné bremeno v časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené uniesol.
K uvedenému odvolaní súd dopĺňa, že v konaní sp. zn. 25Co/34/2020 nebola právoplatne vyriešená
predbežná otázka dôležitá pre preskúmavanú vec, v ktorej sa riešil nárok žalobcu za iné časové obdobie.59. Žalovaný nenapadol osobitnou odvolacou argumentáciou výšku a spôsob vyčíslenia priznanej sumy
s príslušenstvom (deň vzniku omeškania a výšku úroku z omeškania), preto odvolací súd odkazuje na
obsah odseku 22 a 25 odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorými nemá dôvod sa nestotožniť.

60.Podľa§366Civilnéhosporovéhoporiadkuprostriedkyprocesnéhoútokualeboprostriedkyprocesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia
súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.

61. V zmysle § 366 Civilného sporového poriadku, v odvolacom konaní nemožno uplatniť nové
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (teda v prvej inštancii nepredložené) iba
v obmedzenom rozsahu a iba do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3).

62. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uviedol tvrdenie, že zistenie znalca Ing. arch. Radovana Hečko v závere
znaleckého posudku, že pri miestnej obhliadke po preštudovaní majetkovoprávnej dokumentácie boli
zistenériziká,ktoréobmedzujúužívaniedomu,objektjevzanedbanomtechnickomstave,neudržiavaný,
preukazuje obmedzenie v užívaní domu, z čoho je možné konštatovať znemožnenie nadužívania

žalovaným, na uvedený prostriedok procesnej obrany odvolací súd neprihliadol, keďže neboli splnené
zákonné predpoklady v zmysle § 366 CSP a preto ani nepostupoval podľa § 384 ods. 3 CSP.

63. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie náležite zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby; ktorou
sa žalobca domáhal náhrady za užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti žalovaným, z

hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval dôvodnosť
svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému
nároku, správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré
boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho skutkové zistenia majú oporu
vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných

dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto; v súlade so
zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 CSP v spojení s § 191 CSP); vyhodnotil a dospel tak
k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval
zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 137 ods. 1, § 139 ods.2, § 100, § 101),
ktoré aj správne vyložil; zohľadniac relevantnú judikatúru i aktuálne ustálenú rozhodovaciu prax

najvyšších súdnych autorít; a dôvody, pre ktoré žalobe (čiastočne) vyhovel; vzhľadom na to, že
žalovaný užíval rodinný dom v podielovom spoluvlastníctve strán (v rozhodnom období) nad rozsah
svojho spoluvlastníckeho podielu; aj dôkladne v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods.
2 CSP vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného
dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, starostlivo posúdil opodstatnenosť skutkovo

významných tvrdení strán sporu a relevantnosť ich právnych argumentov a dôsledne sa vysporiadal aj
s dôkaznými návrhmi strán sporu.

64. Odvolanie žalovaného nie je, z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového
vymedzenia,spôsobiléspochybniťsprávnosťzáverovsúduprvejinštancie.Žalovanývosvojomodvolaní

neuviedol žiadne podstatné námietky a argumenty, s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol v
odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal. Súd prvej inštancie podrobne poukázal na všetky
podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ
rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom
na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom

rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli
súdprvejinštanciektýmtozáverom,tietosiosvojujevcelomrozsahuavpodrobnostiachnaneodkazuje.

65. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti I. a III. výrok (nenapadnutý osobitnou odvolacou

argumentáciou) ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

66. Z dôvodu, že žalobca bol úspešný v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 CSP, vzniklo mu právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, žežalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (keď
dôvod na postup podľa § 257 CSP nezistil). Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

67. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Ďalšie odvolacie
argumenty odvolateľa odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez
potreby sa nimi osobitne vysporiadavať.

68. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
odvolateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie ich práv. Odvolací súd v tejto súvislosti
upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva

alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi

názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

69. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP),

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP) Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta
a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.(§ 160 ods. 2 CSP)

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)