Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. február 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/152/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5821202297
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5821202297.4

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu
Mgr. Františka Dulačku a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Zuzany Krivdovej (sudkyňa
spravodajkyňa), v sporovej veci žalobcov: členovia pozemkového spoločenstva Urbárski spolumajitelia,
pozemkové spoločenstvo, Trojičné námestie 185, 027 44 Tvrdošín, IČO: 17 057 302, právne
zastúpeného JUDr. Peter Svrček, advokát, K. A. Medveckého 1503/1, Ružomberok, proti žalovaným:

1/ A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XX, E., 2/ F. B. G., C. D., nar. XX.XX.XXXX bytom
H. XXXX/XX, I. - E. I., obidve žalované právne zastúpené: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., advokátska
kancelária so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 36 862 711, v konaní o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, č.k.
13C/87/2021-944 zo dňa 20. júna 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. a IV. zrušuje a vec mu v tomto rozsahu vracia

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

II. Odvolanie žalovaných 1/ a 2/ voči výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie odmieta.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieurčil,žežalobcovia-členoviapozemkovéhospoločenstva
Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo Tvrdošín, ktorých zoznam je uvedený na liste

vlastníctva č. XXXX k. ú. E., sú vlastníkmi nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXX k. ú. A.,
a to CKN parc. č. 12234/3 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 120 m2, CKN parc. č. 12234/9 ostatná
plocha o výmere 835 m22, CKN parc. č. 12234/10 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 99 m2, CKN
parc. č. 12234/11 ostatná plocha o výmere 21 m2, CKN parc. č. 12234/12 ostatná plocha o výmere 8
m2, CKN parc. č. 12234/16 ostatná plocha o výmere 45 m2, CKN parc. č. 12234/17 ostatná plocha
o výmere 19 m2, CKN parc. č. 12234/18 ostatná plocha o výmere 601 m2 a CKN parc. č. 12234/19

ostatná plocha o výmere 265 m2, v podieloch uvedených na liste vlastníctva č. XXXX k.ú. E. (výrok I.)
s tým, že list vlastníctva č. XXXX k.ú. E., obec E., A. E. sa stáva súčasťou tohto rozsudku (výrok II.).
Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok III.), a to v časti určenia, že spoluvlastnícke podiely na sporných
nehnuteľnostiach patria do dedičstva po osobách uvedených v žalobe. O trovách konania rozhodol tak,
že žiadna zo strán nemá právo na ich náhradu (výrok IV.).

2. V konaní mal súd prvej inštancie preukázané a medzi stranami nebolo sporné, že žalované sú na
LV č. XXX, k. ú. J. evidované ako spoluvlastníčky tam zapísaných nehnuteľností, každá v podiele 1,
a to na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 10.08.2007 s rodičmi žalovaných - K. a A. D.. V čase
uzatvoreniakúpnejzmluvyodvodzovaliuvedenéosoby-predávajúcivlastníckeprávoknehnuteľnostiam
nazákladedvochkúpnychzmlúvuzatvorenýchsoŽIAREC,poľnohospodárskedružstvodňa07.07.2005
a dňa 22.12.2006. Spornou v konaní bola skutočnosť, či ŽIAREC, poľnohospodárske družstvo bolo v

čase uzatvorenia kúpnych zmlúv vlastníkom nehnuteľností a v prípade ak nebolo, či žalované mohli
nadobudnúť vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam na základe vydržania.Konštatujúc aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu (s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 8Cdo/31/2018) ako i danosť naliehavého právneho záujmu na predmetnej určovacej žalobe (R
17/1972) vychádzal z toho, že v rámci predmetného konania bolo potrebné vyriešiť otázku, kto bol

v čase uzatvorenia kúpnych zmlúv medzi ŽIAREC, poľnohospodárske družstvo a rodičmi žalovaných
vlastníkom sporných pozemkov. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobcovia sú právnymi nástupcami
Bývalých urbárskych spolumajiteľov mesta Tvrdošín, ktorí spravovali majetok v zmysle článku XIX/1898
o štátnom spravovaní obecných a niektorých iných hôr a holých priestorov, ďalej o usporiadaní
gazdovského spravovania tých spoločne užívaných hôr a holých priestorov, ktoré sa nachádzajú v

nerozdielnom vlastníctve komposesorátorov a bývalých urbalialistov. Rovnako nebolo sporné ani to, že
sporné nehnuteľnosti boli pôvodne zapísané v PKN vložke č. XXX obec J., ako spoločný les a pastvina
bývalých tvrdošínskych urbárnikov, pričom spoločné ich užívanie sa malo vykonávať podľa pravidiel,
nariadených v zmysle XIX. článku zákona z roku 1898. S poukazom na nález Ústavného súdu SR č.k.
II. ÚS 348/08-42 považoval za zrejmé, že právni predchodcovia žalobcov nikdy nestratili vlastníctvo k
sporným nehnuteľnostiam a v rámci reštitúcii im preto nemôže byť ani navrátené.

Pokiaľ išlo o námietku žalovaných, že si žalobcovia uplatnili svoj nárok aj v reštitučnom konaní a
preto sa nemôžu domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, poukázal na na
nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 178/06, II. ÚS 231/09, II. ÚS 249/2011, II. ÚS 468/2012,
ktoré nevylučujú uplatnenie vlastníckeho práva určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného
zákonodarstva (Zo súdnej praxe č. 17/2000). Ústavný súd konštatoval, že reštitučné predpisy neboli

vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili
obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu,
osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp.
finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva. Naviac
v prejednávanej veci o reštitučnom nároku žalobcov nebolo doposiaľ v celom rozsahu právoplatne

rozhodnuté a spornou bola skutočnosť, či v danom prípade vôbec došlo k strate vlastníckeho práva
členov urbárskeho spoločenstva.
Z predložených dôkazov mal preukázané, že vlastníctvo pozemkov nikdy neprešlo na ŽIAREC,
poľnohospodárske družstvo, keďže tento svoje vlastníctvo odôvodňoval na základe zákona č. 81/1949
Zb., ktorý sa však na sporné pozemky nevzťahoval. V čase uzatvorenia kúpnych zmlúv s rodičmi

žalovaných ŽIAREC, poľnohospodárske družstvo nedisponovalo žiadnou listinou, ktorá by preukazovala
jeho vlastnícke právo k pozemkom, preto mal za to, že správa katastra pri zápise vlastníckeho práva K.
a A. D. (t.j. rodičov žalovaných) k sporným nehnuteľnostiam prekročila svoje oprávnenia a nezákonne
povolila vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Kúpne zmluvy zo dňa 07.07.2005 a zo dňa
22.12.2006 tak nemohli mať za následok stratu vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov.

V tejto súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva od nevlastníka poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27.04.2021, ktorý sa vyjadril v otázke prelomenia zásady „nemo
plus iuris“ a s tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej
viery nadobúdateľa. Veľký senát v rozhodnutí prijal záver, že: (i) Na základe absolútne neplatného
právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol

uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností; (ii) S poukazom na právnu zásadu,
podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre
potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten,
kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník
nehnuteľností; (iii) Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka,

má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch
nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V
inýchprípadochprávnaúpravadelegelatanadobudnutievlastníckehoprávaodnevlastníkaspoukazom
na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje; (iv) Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o
katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré

upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia
vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to,
že ju vlastní. Obdobne aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Cdo/278/2019, 7Cdo/174/2020,7Cdo/22/2021,
6Cdo/170/2021. V okolnostiach posudzovanej veci je preto zrejmé, že vlastnícke právo právnych
predchodcov žalobcov nezaniklo zákonom predpokladaným spôsobom, ŽIAREC, poľnohospodárske

družstvo ako nevlastník nemohlo platne previesť vlastníctvo k pozemkom na rodičov žalovaných a
žalované nemohli na základe absolútne neplatného právneho úkonu nadobudnúť vlastníctvo k sporným
pozemkom, nakoľko vlastníctvo nemohli nadobudnúť od nevlastníka.Pokiaľ žalované poukazovali na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 z 16.03.2016,
v ktorom sa vyjadril k uprednostneniu princípu právnej istoty dobromyseľných nadobúdateľov pred
ochranou vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov, dal do pozornosti neskoršie nálezy Ústavného

súdu SR sp. zn. I. ÚS 15/2016, sp. zn. I. ÚS 460/2017IV a sp. zn. IV. ÚS 59/2021, v zmysle ktorých
musí byť podstatným dôvodom na eventuálny odklon od striktného uplatňovania zásady „nemo plus
iuris“ výnimočnosť okolností, ktoré založia dobromyseľnosť nadobúdateľa s následkom jej prevahy nad
ochranou pôvodného vlastníka.
S poukazom na vyššie vychádzal z toho, že prelomiť ochranu dobrej viery nadobúdateľa možno len

celkomvýnimočne,pokiaľjenadakúkoľvekpochybnosťzrejmé,ženadobúdateľjedobromyseľný,ževec
riadne podľa práva nadobudol. Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie
ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej
veci musí javiť ako spravodlivé. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení
potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal,
prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom,

ževskutočnostisubjektu,ktorýjeakonositeľurčitéhoprávazapísanývkatastri(evidencii)nehnuteľností,
takéto právo nesvedčí (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/71/2011).
Žalované počas celého konania tvrdili, že nemali dôvod pochybovať o vlastníckom práve ich právnych
predchodcov, nakoľko boli ako vlastníci riadne evidovaní v katastri nehnuteľností, pričom katastrálny
úrad povolil aj vklad vlastníckeho práva žalovaných do katastra nehnuteľnosti. Navyše od uzatvorenia

kúpnej zmluvy, t. j. od 27.09.2007 až do dňa 19.04.2021, kedy im bola doručená odpoveď na
výzvu adresovanú p. F., nikto nespochybnil ich vlastnícke právo. Tieto tvrdenia však v kontexte celej
posudzovanej veci a po vyhodnotení predložených dôkazov, nepovažoval za pravdivé.
Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že rodičia žalovaných museli mať pochybnosti
o tom, že nadobúdajú vlastnícke právo od vlastníka, keďže v roku 1993 uzatvorili s prenajímateľom

- Urbárski spolumajitelia mesta Tvrdošín nájomnú zmluvu o dočasnom užívaní pozemku, a to
nehnuteľnosti zapísanej v pzkn. vl. č. XXX ako parc. č. 7201, stotožnená podľa geometrického plánu
ako parc. č. 12234/3 o výmere 285 m2, k.ú. A.. Nemal preukázané, že by rodičom žalovaných bol v
čase uzatvorenia kúpnych zmlúv predložený dôkaz o tom, že ŽIAREC, poľnohospodárske družstvo bolo
vlastníkom pozemkov, pričom v čase uzatvorenia zmlúv neexistoval ani záznam na liste vlastníctva.

Uvedené skutočnosti preto pri vynaložení minimálnej opatrnosti boli spôsobilé vyvolať u K. D. a
jeho manželky pochybnosti o vlastníkovi pozemkov, o to viac, že sám K. D. adresoval Obvodnému
pozemkového úradu v Námestove dňa 27.06.2005 žiadosť o potvrdenie, či si oprávnené osoby uplatnili
(reštitučný) nárok v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. na prevádzanú nehnuteľnosť.
Taktiež prihliadal aj na krátky časový úsek, v rámci ktorého došlo k jednotlivým prevodom, kedy v poradí

druhá kúpna zmluva medzi ŽIAREC, poľnohospodárske družstvo a rodičmi žalovaných bola uzatvorená
dňa 22.12.2006 a k prevodu nehnuteľností na žalované došlo dňa 27.09.2007, t.j. v priebehu ani nie
jedného roka a to za sumu značne nižšiu ako pozemky nadobudli rodičia žalovaných, keďže títo za
sporné pozemky zaplatili spolu 480.450,-Sk a žalované im vyplatili 150.000,-Sk (t.j. 75.000,-Sk každá
žalovaná).Prihodnoteníoprávnenostidržbyžalovanýchnemožnoopomenúťanitrestnéstíhanievedené

voči páchateľovi ŽIAREC, poľnohospodárske družstvo, pod ČVS: ORP-574/OEK-DK-2008, pre trestný
čin podvodu, kedy boli v roku 2012 vypočutí ohľadne uzatvorenia kúpnych zmlúv aj rodičia žalovaných.
Považoval za veľmi nepravdepodobné, že by žalované o uvedenom trestnom stíhaní nemali vedomosť,
najmä preto, že boli vypočúvaní práve ich rodičia a to ohľadne pozemkov, ktoré sú v ich vlastníctve.
Niet pritom pochýb o tom, že kúpne zmluvy, ktoré boli uzatvorené v rovnakom období medzi ŽIAREC,

poľnohospodárske družstvo a inými osobami, boli na základe trestného stíhania, resp. protestu
prokurátora zrušené. V neposlednom rade sa pri uzatvorení kúpnej zmluvy zo dňa 27.09.2007 jednalo o
prevod medzi blízkymi osobami - rodičia a deti, pričom išlo o pozemky, v značnej výmere a v lukratívnej
oblasti. Preto, napriek skutočnosti, že žalobcovia počas 13 rokov priamo u žalovaných nenamietali ich
vlastnícke právo, neuveril obrane žalovaných, že nemali vedomosť o tom, že by mohlo byť spochybnené

ich vlastnícke práv k sporným nehnuteľnostiam.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že žalované nenadobudli sporné
nehnuteľnosti platne kúpnou zmluvou zo dňa 27.09.2001 a neboli splnené ani podmienky na
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.
Vo vzťahu k druhému žalobnému petitu, ktorým sa žalobcovia domáhali určenia, že spoluvlastnícke

podiely na sporných nehnuteľnostiach patria do dedičstva po tam uvedených osobách, dospel k záveru,
že žalobcovia nie sú aktívne vecne legitimovaní na podanie takejto žaloby. Určovací návrh spočívajúci
v tom, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, a teda, že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej
smrti, môže uplatňovať len ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka, teda len ten, kto jeporučiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym nástupcom (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 3 Cdo/222/2010 zo dňa 14.03.2011). Poukázal na to, že už prvým určovacím petitom, ktorým sa
žalobcovia domáhajú určenia, že sú spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností, dosiahnu požadovaný

výsledok, kedy LV č. XXXX, k. ú. E. len deklaruje osoby, ktoré sú členmi pozemkového spoločenstva, v
podieloch tam uvedených, teda zoznam jednotlivých podielnikov, čo nebolo medzi stranami sporné. V
prípade pozitívneho určenia majú potom prípadní dediča právo domáhať sa dodatočného prejednania
dedičstva po svojom právnom predchodcovi.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalované 1/ a 2/
z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a/, b/ a d/ CSP. Žiadali, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná im náhradu trov konania v plnom
rozsahu alebo ho zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Uviedli, že vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 16.08.2007 a následne
si dňa 20.08.2007 dali vyhotoviť výpis z listu vlastníctva č. XXX, pre k. ú. A. (na právne účely).

Od uvedeného momentu, teda odo dňa 20.08.2007 uchopili nadobudnuté nehnuteľnosti (pozemky s
rekreačnou chatou) do držby ako ich oprávnené spoluvlastníčky a aj ako oprávnené držiteľky, ktoré
začali od uvedeného momentu užívať na rekreáciu a oddych. Nič z uvedeného žalobcovia nepopreli
v konaní, a teda je to nesporné.
Nesporné je aj to, že od momentu, od kedy pozemky s rekreačnou chatou nadobudli, vo vzťahu k nim

aj riadne (dlhé roky, a to už za rok 2008 až prakticky do roka 2020 a aj po roku 2020 následne) za
tieto platili vyrubovanú daň z nehnuteľností od mesta Tvrdošín, mestu Tvrdošín. Rozhodnutia o vyrubení
dane žalovaným dlhé roky podpisoval primátor mesta Tvrdošín, ktorým bol a aj je, aj v čase podania
tohto odvolania, pán B. B. I. - ktorý bol skôr a aj je v čase podania tohto odvolania naďalej aj v
pozícií predsedu pozemkového spoločenstva Urbárskych spolumajiteľov, pozemkového spoločenstva

Tvrdošín (v ktorom pôsobia aj údajne všetci žalobcovia).
V obdobnom čase keď pozemky (aj s rekreačnou chatou) nadobudli od svojich rodičov sa v ich rodine
učinil aj ďalší prevod iných nehnuteľností, a to konkrétne inou zmluvou zo dňa 27.09.2007, na základe
ktorej ich rodičia spolu so žalovanou 2/ odpredali žalovanej 1/ v podiele 3 iné nehnuteľnosti. Bolo to
preto, že keďže rodičia žalovaných už mali vyšší vek, chceli ešte počas svojho života sa vysporiadať so

svojimi deťmi, nakoľko nechceli na starobu vlastniť majetky.
Žalovaná 1/ ešte aj dňa 03.03.2021 mala za to, že všetky nehnuteľnosti jej patria, resp. že je ich riadnou
spoluvlastníčkou, v dôsledku čoho skrz svojho predchádzajúceho právneho zástupcu adresovala B. F.
(svojmu susedovi) výzvu, ktorou žiadala, aby B. F. v lehote 30 dní od doručenia danej výzvy odstránil
drobnú stavbu a uskladnené drevo z parcely CKN č. 12234/ 18, v k. ú. A., keďže v budúcnosti ako jeho

oprávnená spoluvlastníčka mala záujem vykonať rekonštrukciu oplotenia parcely CKN č. 12234/ 18 a
aj priľahlých pozemkov.
Následne dňa 19.04.2021 žalovanej 1/ prišla odpoveď, ale nie od B. F., ale od výboru Urbárskych
spolumajiteľov, pozemkového spoločenstva Tvrdošín. Až po oboznámení sa s doručenou odpoveďou na
výzvu žalovaná 1/ zistila, že došlo k akémusi spochybneniu jej spoluvlastníckeho práva, predovšetkým

k parcele CKN č. 12234/ 18, v k. ú. A., kedy sa po prvýkrát poukázalo na to, že táto parcela by mala
byť časťou pkn parcely č. 7201, zapísanej v časti A. majetkovej podstaty PKV č. XXX J., vlastník v
podiele 1/1 Urbárski spolumajitelia. V danej odpovedi na výzvu po prvýkrát poukázalo aj na to, že Urbár
Tvrdošín sa cíti byť dotknutý na svojich spoluvlastníckych právach, ako aj na to, že na urbársky majetok
sa uplatnil v roku 1992 reštitučný nárok, o ktorom nebolo rozhodnuté a že aj napriek tomu družstvo

Žiarec, poľnohospodárske družstvo uzatvorilo s p. D. kúpnu zmluvu pod V 89/2007 zo dňa 22.12.2006,
čím malo dôjsť k porušeniu blokačného ustanovenia § 5 reštitučného zákona a tým aj k absolútne
neplatnému právnemu úkonu. Okrem uvedeného sa v odpovedi na výzvu poukázalo na to, že B. F. má
oprávnenie užívať pozemok s parcelným č. 12234/ 18, v k. ú. A. od roku 1992, kedy ešte s právnym
predchodcom p. E. L. na tento pozemok bola uzatvorená nájomná zmluva zo dňa 09.12.2002. Táto

nájomná zmluva nebola žalovanej 1/ predložená. Naviac danou nájomnou zmluvou z roku 2002 sa mal
založiť akýsi nepreukázaný nájom z roku 1992 (vo vzťahu k parcele CKN č. 12234/ 18, v k. ú. A.), teda
spätne, čo nie je možné.
Keďže predmetnej odpovedi nerozumeli, požiadala žalovaná 1/ o stanovisko k uvedenému družstvo
Žiarec, poľnohospodárske družstvo, ktoré doručilo rozsiahle podanie zo dňa 15.06.2021, s viacerými

prílohami. Ak by predsa vedeli o čo ide, žiadne stanovisko od družstva PD Žiarec by si žalovaná 1/
nežiadala a tiež by sa nedomáhala vypratania svojho spoluvlastníctva skrz suseda B. F..
Poukázali na to, že nikdy neboli nielen členmi Urbárskych spolumajiteľov pozemkového spoločenstva
Tvrdošín a ani aj členmi iného pozemkového spoločenstva, či urbáru, ktoré bolo založené skôr a tiežaj neboli a ani nie sú členmi družstva /PD Žiarec/, či ich predchodcov. Nikdy neboli ani účastníkmi
žiadnych konaní, vrátane aj správnych, trestných, či aj iných súdnych konaní /okrem tohto/, ktoré skôr
iniciovalo dané pozemkové spoločenstvo, či aj ich členovia alebo aj družstvo PD Žiarec. Vedeli jedine to,

že (vkladom dňa 16.07.2007) nadobudli od svojich rodičov okrem chaty aj pozemky, keďže v daný deň
sa príslušnou Správou katastra v Tvrdošíne povolil vklad do katastra nehnuteľností. Výsledkom daného
správneho konania bolo, že sa povolil vklad, čo znamená, že daná vtedajšia Správa katastra Tvrdošín
mala za preukázané, že išlo o prevod nehnuteľností od toho času riadne zapísaných a oprávnených
vlastníkov (rodičov žalovaných) v prospech žalovaných ako nových nadobúdateľov pozemkov a aj

rekreačnej chaty. Boli vždy v dobrej viere, aj v dobrej viere v rozhodnutie štátu (konštitutívneho aktu), že
dané rozhodnutie správneho orgánu o povolení vkladu je aj právne správne. Nikdy neskúmali ako ich
rodičia nadobudli predmetné nehnuteľnosti ako ani to, kto bol skôr ich vlastníkom, nakoľko zo žiadneho
právneho predpisu predsa nevyplýva, aby sa uvedené preverovanie muselo vykonať.
Taktiež nevedeli, že sa viedlo akési reštitučné konanie, či aj vôbec vedie (ak sa naďalej vedie), pričom
aj zo Stanoviska od PD Žiarec a aj z Listiny o uplatnení reštitučného nároku, ktorá je pod prílohou

č. 6 pripojenej k Stanovisku od PD Žiarec zistili, že reštitučný nárok si uplatnili pravdepodobne len
niektorízovšetkýchoprávnenýchosôb,atonavydanienehnuteľnostípodľa§6ods.1písm.d)zákonač.
229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej aj len
„zákon č. 229/1991 Zb.“), z ktorého vyplýva, že „oprávneným osobám sa vydávajú nehnuteľnosti, ktoré
prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku odňatia bez náhrady postupom podľa zákona

SNR č. 81/1949 Zb.“ Týmito skutočnosťami sa konajúci súd vôbec nezaoberal a ani uvedené správne
nezohľadnil pri vydaní rozhodnutia o veci, v dôsledku čoho konajúci súd vážne pochybil. O tomto nároku
už rozhodnuté bolo, a to rozhodnutím Pozemkového úradu v Dolnom Kubíne pod č. ROK č. 194-1-
A1/1995 zo dňa 24.01.1995, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 15.02.1995 (správne
má byť 13.02.1995 – poznámka odvolacieho súdu - ďalej aj len „rozhodnutie č. ROK 194-1-A1/1995“)

tak, že oprávneným subjektom sa niektoré pozemky (aj úplne iné) navrátili skrz odkazu na § 6 ods. 1
písm. d) zákona č. 229/1991 Zb. – aj teda časť z pôvodnej parcely s parcelným č. 7201 v k. ú. J. a časť
sa nenavrátila z nej pre zákonné prekážky (za čo im má byť poskytnutá avšak len peňažná náhrada).
Vo vzťahu k daným zákonným prekážkam už vo vyjadrení k žalobe poukázali na to, že pod prílohou
č. 26, pripojenej k Stanovisku od PD Žiarec bola písomná listina z Obvodného pozemkového úradu v

Námestove zo dňa 15.03.2011 (adresovaná vtedajšej Správe katastra Tvrdošín) z ktorej vyplynulo to že:
„Ďalšia časť PKN parcely 7201 nebola vydaná pre zákonné prekážky v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d/
a e/ zákona o pôde a tieto zostali v zmysle § 42a ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. „vo vlastníctve družstva“,
ktoré sú evidované v katastri nehnuteľnosti na LV č. XXXX k. ú. E., za ktoré bude oprávneným osobám
podľa § 14 ods. 1 zákona o pôde vypočítaná náhrada podľa druhu a výmery nevráteného pozemku,

ktoré poskytne Slovenský pozemkový fond.“
Mali za to, že ak si oprávnené osoby (či už všetky alebo aj nie) uplatnili včas (teda len do zákonom
stanovenej doby) reštitučný nárok skrz odkazu na § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Zb., čo
sa aj posudzovalo a o čom sa už aj rozhodlo rozhodnutím ROK č. 194-1-A1/1995, pričom v zvyšnej
časti sa malo rozhodovať len o peňažnej náhrade za tú časť, ktorú vydať nebolo možné, tak potom sa

nastoľuje otázka, či oprávnené osoby ak si uplatnili daný reštitučný nárok, či ho mohli/môžu meniť po
uplynutí zákonnej danej doby na jeho uplatnenie. Ak si predsa oprávnené osoby (či aj len niektorí z nich)
uplatnili konkrétny reštitučný nárok, keď tvrdili, že im ich pozemky boli odňaté a domáhali sa ich vydania/
navrátenia, tak potom kedy sa rozhodli od uvedeného upustiť a následne prišli s tvrdením, že o dané
pozemky nikdy neprišli, že k nim nestratili vlastnícke právo v reštitučnom konaní? Tomuto sa konajúci

súd vôbec nevenoval a ani to neposúdil, ani v kontexte toho, na čo sa odkazovalo v Listine o uplatnení
reštitučného nároku ani toho, čo vyplynulo z právoplatného rozhodnutia ROK č. 194-1-A1/1995 a tiež
ani toho, čo vyplynulo z prílohy č. 26 k Stanovisku od PD Žiarec. Pre tieto účely nestačí len všeobecný
odkaz zo strany konajúceho súdu, že o reštitučnej veci doposiaľ právoplatne rozhodnuté ešte nebolo
(čo vyplýva z bodu 18. odôvodnenia napadnutého rozsudku).

Poukázali na to, že až do 19.04.2021 ich nekontaktovali ani žalobcovia, ani výbor Urbárskych
spolumajiteľov pozemkového spoločenstva Tvrdošín a nikdy nespochybnil ich spoluvlastníctvo ani nikto
iný.
Namietali, že ani jeden z vypočutých svedkov nepovedal, že by sa niekedy zmieňovali o tom, že nie sú
spoluvlastníčkami pozemkov, prípadne, že by niekto namietal ich spoluvlastníctvo, čo zostalo konajúcim

súdom nepovšimnuté, pričom išlo o ďalšiu podstatnú zistenú a aj preukázanú skutočnosť pre účely
tohto konania (v ich prospech).
Považovali za nepochopiteľné, že žalobcovia, či aj výbor Urbárskych spolumajiteľov pozemkového
spoločenstva Tvrdošín (na čele ktorého stojí B. I. ako predseda), nevedeli o ich spoluvlastníctvek pozemkom, pričom paradoxom je, že od počiatku B. I. podpisoval rozhodnutia o vyrubení dane z
nehnuteľností (hoci ako primátor mesta Tvrdošín). Tiež pod bodom 19. v odôvodnení napadnutého
rozsudkusapoukázalonato,žežalobcoviapodalipodnetnaprokuratúru,vktoromžiadaliopreskúmanie

zákonnosti postupu Správy katastra v Tvrdošíne vo veci rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho
práva pod sp. zn. V 670/2005 (kedy malo ísť o prevod niektorých pozemkov z družstva na ich rodičov).
K tomuto sa mal konajúci prokurátor vyjadriť okrem iného, že v danej veci by bolo namieste podanie
protestu, avšak vzhľadom k tomu, že parcely, ktoré boli predmetom povolenia vkladu vlastníckeho práva
pod sp. zn. V 670/05 boli dotknuté ďalším prevodom vlastníckeho práva pod sp. zn. V 1231/2007, nie je

podanie protestu prokurátora proti rozhodnutiu o vklade vlastníckeho práva možné. Preto, ak žalobcovia
tvrdili v konaní na súde, že nevedeli o tom, že žalované nadobudli spoluvlastnícke právo k pozemkom,
je to ich ďalším zavádzajúcim tvrdením, nakoľko kataster nehnuteľností je navyše verejne dostupným
zdrojom, čo si žalobcovia mali a aj mohli kedykoľvek preveriť, pričom o tom museli vedieť, keď nie aj
skrz pána B. B. I., tak potom skrz prokurátora, ktorý skôr žalobcom, resp. pozemkovému spoločenstvu,
v ktorom pôsobia, povedal, že pre ďalší prevod protest prokuratúra nie je možné učiniť.

V ďalšom uviedli, že pri uplatnení reštitučného nároku poukazovali oprávnené osoby na zákon č.
81/1949 Zb. v nadväznosti na čo bolo vydané rozhodnutie ROK č. 194-1-A1/1995. Pre tieto účely potom
nemôže obstáť to, čo konajúci súd uviedol v bode 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku: „V čase
uzatvorenia kúpnych zmlúv s rodičmi žalovaných ŽIAREC, poľnohospodárske družstvo nedisponovalo
žiadnou listinou ktorá by preukazovala jeho vlastnícke právo k pozemkom, preto súd má za to, že

správa katastra pri zápise vlastníckeho práva K. a A. D. k sporným nehnuteľnostiam prekročila svoje
oprávnenia a nezákonné povolila vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“ Uvedené je zo
strany konajúceho súdu len arbitrárnym konštatovaním bez právnej relevancie. Nie je zrejmé z čoho
konajúci súd vychádzal, od čoho si to odôvodnil a z akých dôkazov, keď navyše ešte aj Obvodný
pozemkový úrad v Námestove v listine zo dňa 15.03.2011 pre Správu katastra Tvrdošín poukazoval na

vlastníctvo družstva.
Tiež nechápu, že v bode 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku konajúci súd poukázal najprv na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. lVObdo/2/2020 z 27.04.2021, no v zapätí poukázal
(v bode 40. odôvodnenia napadnutého rozsudku) aj na nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. I.
ÚS 549/2015 zo 16.03.2016, čím teda konajúci súd pripustil, že prednosť majú mať (výnimočne)

dobromyseľní nadobúdatelia pred ochranou vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov. Boli v dobrej
viere v konštitutívny akt štátu, keď sa po prieskume kúpnej zmluvy zo dňa 10.08.2007 rozhodlo o
povolení vkladu do katastra nehnuteľnosti v ich prospech. To, že pozemky kupovali od svojich rodičov
ako od zapísaných vlastníkov ich len utvrdzovalo pozemky idú kúpiť od ich riadnych vlastníkov, pri
ktorých navyše nebol žiaden sporný zápis a ani žiadna poznámka. V nadväznosti na uvedené poukázali

na rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 14C/47/2017 týkajúci sa dobromyseľnosti nadobúdateľa
nehnuteľnosti nadobudnutej od osoby zapísanej ako ich vlastník v katastri nehnuteľnosti.
Súd prvej inštancie aj napriek skutočnosti, že žalobcovia počas 13 rokov priamo u nich nenamietali
ich vlastnícke právo, neveril ich obrane, že nemali vedomosť o tom, že by mohlo byť spochybnené ich
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam.

Konajúci súd pri otázke nadobudnutia pozemkov titulom vydržania všetko posudzoval len mimo nich s
tým, že len alibisticky a aj arbitrárne mal za to, že všetko o čom museli vedieť rodičia žalovaných, museli
vedieť výlučne a bezpodmienečne aj oni. Na druhej strane ani konajúci súd nevie, o čom by mali vedieť
ich rodičia, tak potom ako môže konajúci súd skonštatovať, že to museli vedieť aj ony.
Pokiaľ ide tiež o akúsi nájomnú zmluvu z roku 1993 (uzavretú dňa 30.04.1993 medzi prenajímateľom

Urbárski spolumajitelia mesta Tvrdošín a nájomcom K. D. o dočasnom užívaní pozemku – bod 15.
odôvodnenia napadnutého rozsudku – poznámka odvolacieho súdu) o nej nevedeli, pričom túto do
konania predložili žalobcovia až k svojej replike. Táto nájomná zmluva údajne mala byť podpísaná ich
otcom, ktorý sa ale podpisuje úplne inak (skrz jeho predloženého čestného vyhlásenia pripojeného
k vyjadreniu k žalobe). Táto nájomná zmluva bola nimi namietaná, spochybnená, pričom poukázali

na účelovosť zo strany žalobcov. Ani na následnom pojednávaní (dňa 08.03.2023) a ani neskôr sa
žalobcovia nevyjadrili k tomu, koho je podpis na danej listine, keď ich otec sa podpisoval inak. Tiež
nechápu ako potom mohol konajúci súd uvedené považovať za smerodajné a navyše prečo pri nej sa
poukázalo konajúcim súdom, že bola uzatvorená obidvoma ich rodičmi.
Podľa ich názoru konajúci súd sa nielenže nevysporiadal s tým, čo vyplynulo z reštitučnej veci, ale ani sa

nezaoberal tým, aký reštitučný nárok bol oprávnenými osobami (pravdepodobne len niektorými z nich)
uplatnený a čo vzišlo už z (právoplatného) rozhodnutia č. ROK 194-1-A1/1995 a tiež to neposudzoval
ani toho, na čo sa odkazovalo v Stanovisku od PD Žiarec a jeho príloh.V ďalšom poukázali na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/50/2021 z 21.06.2022, týkajúci
sa inštitútu vydržania.
Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 20.06.2023 právny zástupca žalobcov sa domáhal pripustenia

zmeny žaloby v časti žalobného petitu, ktorý znel len v rámci jedného odstavca ako jeho celku tak,
aby sa určilo vlastníctvo žalobcov k pozemkov a k vyčleneným spoluvlastníckym podielom vo vzťahu k
označeným fyzickým osobám (určených menom a priezviskom), aby tieto sa určili, že patria do dedičstva
po nich, na čo právny zástupca žalobcov použil jeden výrok a v rámci druhého výroku žiadal len priznanie
náhrady trov konania v prospech žalobcov. Konajúci súd pripustil zmenu žaloby v týchto dvoch častiach.

Mali za to, že konajúci súd pochybil, ak o veci rozhodol tak, že výrokom I. určil vlastníctvo žalobcov,
čo do podielov určených na LV č. XXXX, pre k. ú. E. (keď navyše ani vo výroku II. neuviedol o aký
list vlastníctva k akému dňu ide a ani nežiadali, aby bol súčasťou rozhodnutia o veci) a v rámci výroku
III. zamietol žalobu v údajnej zvyšnej časti, na ktorú konajúci súd poukázal v bode 43. odôvodnenia
napadnutého rozsudku. Pokiaľ žalobcovia žiadali o určenie vlastníctva spolu s určením, že vec patrí do
dedičstva, čo bolo v jednom „nedielnom výroku“, o ktorom ak nebolo možné rozhodnúť v rámci celku,

tak sa mala žaloba v celom rozsahu zamietnuť. Výrok II. je tiež nesprávny aj z dôvodu nejasnej jeho
špecifikovanosti (k akému dňu je), ktorý navyše ani nebol pripojený a doručený spolu s rozsudkom.
Tiež konajúci súd sa vôbec nevysporiadal s tým, či naozaj všetci žalobcovia sú oprávnenými a žijúcimi
osobami (domáhajúcimi sa spoluvlastníctva k pozemkom z akého titulu a dôvodu, v akom podiele,
po kom prípadne), pôsobiacimi v pozemkovom spoločenstve Urbárski spolumajitelia, pozemkového

spoločenstva Tvrdošín v čase vydania rozsudku. Preto aj skrz uvedeného je rozsudok nesprávny,
keďže týmto sa zasahuje najmä do aktívnej vecnej legitimácie (na strane žalobcov), ktorú tým pádom
nepreukázali, ktorá sa týmto stala neurčitou a aj rozsudok nepreskúmateľným a nevykonateľným.
Namietali, že v tomto konaní naďalej absentuje aj naliehavý právny záujem na požadovanom určení,
nakoľko oprávnené osoby (pravdepodobne len niektorí z nich, čo teda vyplynulo zo Stanovisko od PD

Žiarec) si uplatnili reštitučný nárok s odkazom na § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Zb.. Mali za
to, že v tej časti pozemkov (kde patria aj sporné pozemky) je možné poznamenať, že reštitučný nárok
na vydanie nehnuteľností bol zamietnutý (lebo sa tomu nevyhovelo tak ako sa oprávnenými osobami
požadovalo - aby tieto boli celkom navrátené). Poukázali na to, že ak oprávnená osoba mohla žiadať o
vydanie nehnuteľností (teda veci) podľa reštitučného predpisu, tak sa potom nemôže domáhať ochrany

vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov (§ 126 Občianskeho zákonníka), pričom to platí i v
prípade, že oprávnená osoba si tento nárok uplatnila, ale v reštitučnom konaní bol jej nárok zamietnutý
(čo vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31Cdo 1222/2001 z 11. septembra 2003).
Pokiaľ konajúci súd v rozsudku poukázal na skoršie rozhodnutia, či aj nálezy Ústavného súdu SR, tak
ony poukázali na novšie rozhodnutie, konkrétne na uznesenie Ústavného súdu SR, pod sp. zn. III.

ÚS 177/2013 z 24. apríla 2013, z ktorého vyplýva, že po uplynutí reštitučných lehôt už nie je možné
uplatniť si všeobecnou vlastníckou žalobou určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Pre tieto účely
preto nemôže obstáť to, na čo konajúci súd poukázal v bode 37. odôvodnenia rozsudku, keď navyše
neposudzoval ani aký konkrétny reštitučný nárok si oprávnené osoby uplatnili (pravdepodobne nie teda
všetci) o čom sa už (právoplatne) rozhodlo rozhodnutím č. ROK 194-1-A1/1995 v časti tak, že nie o

sa vydalo skrz odkazu na § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Zb. a v ďalšej časti nie pre zákonné
prekážky. Veď reštitučný nárok sa týkal uvedeného. Ak sa skôr oprávnené osoby domáhali vydania/
navrátenia pozemkov (skrz odkazu na § 6 ods. 1 ods. d/ zákona č. 229/1991 Zb.), javí sa, že je to
v rozpore s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 177/2013 z 24. apríla 2013, keď v tomto
konaní sa po dlhých rokoch domáhajú nad rozsah svojho uplatneného reštitučného nároku aj určenia

vlastníctva v kontexte Občianskeho zákonníka, hoci žalobcovia vedia, že v reštitučnej veci už bolo skôr
vydané rozhodnutie č. ROK 194-1-A1/1995 a že reštitučné konanie sa môže týkať len toho, čo si riadne
a včas uplatnili. V bode 37. odôvodnenia rozsudku absentuje aj zdôvodnenie, prečo konajúci súd na
dotknutúvecneaplikovalneskoršieuznesenieÚstavnéhosúduSRsp.zn.III.ÚS177/2013,ale aplikoval
práve iné skoršie rozhodnutia s iným právnym názorom, ktoré boli týmto uznesením neskôr prekonané.

4.Žalobcoviavovyjadreníkodvolaniužalovaných1/a2/uviedli,žepodľanichvkonaníbolopreukázané,
že faktické panstvo nad vecou nevykonávajú žalované, ale ich otec K. D., čo vyplynulo z výpovedí
svedkov: F. M., F. F., F. J.. Je zrejmé, že ako držiteľ pozemku vystupoval K. D., a to aj po uzavretí kúpnej
zmluvy so žalovanými. V nadväznosti na uvedené poukázali na právny názor Najvyššieho súdu ČR

obsiahnutý v rozsudku spis. zn. 22 Cdo 204/2013: „Corpus possessionis má ten, kto vstupuje ohľadne
veci do takých spoločenských vzťahov, ktoré sú všeobecne považované za prejav moci nad vecou, teda
za „nakladanie s vecou.“ To je samozrejme predovšetkým ten, kto vec fyzicky ovláda a má ju u seba.
Fyzické ovládanie veci je však len jedným z možných spôsobov nakladania s vecou, a to už preto, ženiektoré veci (napr. nehnuteľnosti) fakticky držať nemožno. Záleží teda na objektívnom spoločenskom
posúdení, či niekto – s ohľadom na zvyklosti, skúsenosti a všeobecné názory – nakladá s vecou.“ Z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že do spoločenských vzťahov ohľadom pozemkov vstupuje otec

žalovaných. On ich nielen užíva, ale o nich vlastníkom susedných chát rozpráva ako o svojich a aj im
zamedzujevovstupenane.Nepoukazujepritomnavlastníckeprávosvojichdcér,alenasvojevlastnícke
právo. Súdna prax pripúšťa aj vykonávanie držby prostredníctvom inej osoby (tzv. detentora), ktorá však
musí vec fakticky ovládať pre držiteľa a v jeho mene (napr. ako nájomca). Dôkazné bremeno ohľadom
tejto skutočnosti spočíva na tom, kto tvrdí, že ten, kto vec fyzicky ovládal, bol jeho detentorom (rozsudok

Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 728/2000 zo 17.01.2002). Žalované však nielen nepreukazovali,
že ich otec vykonáva panstvo nad pozemkami v ich mene, ale to ani netvrdia. Okrem faktickej moci nad
vecou v prípade žalovaných absentuje aj úmysel držať nehnuteľnosti pre seba, čo vyplýva z vyjadrení
ich otca, ktorý napriek (neplatnému) prevodu vlastníckeho práva na dcéry neprestal vykonávať panstvo
nad pozemkami a robil tak v úmysle mať ich vo svojej moci ako vlastné.
Nesúhlasia s tvrdením žalovaných, že boli počas viac ako desiatich rokov dobromyseľné ohľadom

toho, že im pozemky patria. Je síce pravdou, že v konaní nebol vykonaný nejaký listinný dôkaz, z
ktorého by priamo vyplývalo spochybnenie vlastníckeho práva žalovaných do desiatich rokov od nimi
tvrdeného prevzatia držby pozemkov, ale pokiaľ sa zvážia všetky zistené skutočnosti a vykonané dôkazy
vo vzájomných súvislostiach, nemožno dospieť k záveru o oprávnenosti držby žalovaných.
Bezprostredne po povolení vkladu vlastníckeho práva na základe druhej kúpnej zmluvy rozhodnutím

Správy katastra Tvrdošín č. V 89/07 rodičia žalovaných prevádzajú nehnuteľnosti na ne (V 1231/07).
Napriek tomu žalované chatu a pozemky neužívajú, chodia na ne veľmi sporadicky prípadne vôbec,
naďalej sa ako ich vlastník správa ich otec. Práve to sú všetky okolnosti, na ktoré treba brať zreteľ pri
posudzovaní oprávnenosti držby žalovaných (pokiaľ by vôbec pripustili, že takáto držba vôbec existuje).
Ďalšou okolnosťou, ktorú je potrebné zvážiť pri posudzovaní dobromyseľnosti držby žalovaných, je to,

že išlo o prevod na blízke osoby, kde je pravdepodobnosť žalovaných o tom, že nevedeli o neplatnosti
prevodu vlastníckeho práva na svojich rodičov, veľmi nízka. Zároveň pokiaľ by boli chceli nadobudnúť
pozemky do svojho vlastníctva, mohli ich kúpiť rovno od družstva, ak si už teda mysleli, že ich družstvo
vlastní. Taktiež je vysoko nepravdepodobné, že by rodičia neinformovali žalované o tom, že boli na polícii
vypovedať ohľadom kúpnych zmlúv s družstvom. V kontexte celého, keď si bol otec žalovaných dobre

vedomý skutočnosti, že družstvo pozemky nevlastní, a keď sa aj po prevode vlastníckeho práva na dcéry
správal ako vlastník, sa ako jediný dôvod urýchleného prevodu pozemkov na dcéry javí snaha vytvoriť
situáciu, v ktorej žalované budú môcť poukazovať na hodnovernosť údajov katastra a svoju nevedomosť
o ich nesprávnosti.
Súd prvej inštancie sa dôsledne zaoberal otázkou, či žalované mohli vlastnícke právo k pozemkom

nadobudnúť ako dobromyseľné účastníčky absolútne neplatného právneho úkonu pre prevod od
nevlastníka, alebo mohli toto právo vydržať. V odvolaní žalované neuviedli nič ohľadom oprávnenosti
svojej držby nič, čím by sa súd prvej inštancie nebol vysporiadal.
K uplatneniu reštitučného nároku a rozhodnutiu Pozemkového úradu v Dolnom Kubíne č. ROK 194-1-
A1/1995 z 24.1.1995 sa rozsiahlo vyjadrili vo svojom vyjadrení zo 4.5.2022 (v replike), na ktoré odkazujú.

Zdôrazňujúlen,ženiejepravda,ževreštitučnomkonanínebolpozemokPKNparc.č.7201rozhodnutím
č. ROK 194-1-A1/1995 vydaný ich právnym predchodcom celý, keďže zvyšná časť parcely nebola
vydaná pre zákonné prekážky podľa § 11 ods. 1 písm. d/ a e/ zákona č. 229/1991 Zb., pričom v
nerozhodnutej časti sa má len vydať náhrada. Nič také sa v predmetnom rozhodnutí nenachádza.
Z rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, ktorá časť parcely sa ním vydáva a ktorá nie. Zároveň ohľadom

nevydaných pozemkov sa uvádza iba to, že ostatné nehnuteľnosti, ktoré nie sú uvedené vo výrokovej
časti, budú uvedené v ďalších rozhodnutiach. Akékoľvek dohady, prečo neboli vydané všetky pozemky,
ktorá časť pozemku PKN parc. č. 7201 vydaná bola a ktorá nie a aký má byť ďalší postup správneho
orgánu, sú irelevantné. Nič neoprávňovalo družstvo domnievať sa, že vlastnícke právo mu patrí alebo
že na zvyšné nehnuteľnosti sa nevzťahuje blokačné ustanovenie.

Súd prvej inštancie v bode č. 38 odôvodnenia svojho rozsudku jasne zdôvodnil, prečo ich právni
predchodcovia nikdy o vlastnícke právo k pozemkovoknižnému pozemku parc. č. 7201 v k. ú. J. neprišli.
Vychádzal z nálezu Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 348/08-42, kde je táto otázka vyriešená jednoznačne
v prospech ich vlastníckeho práva. Z toho je zrejmé, že v reštitučnom konaní im nemožno vlastnícke
právo k pozemkom vrátiť, ale im je možné ich iba vrátiť do užívania podľa § 22 ods. 2 a 11 zákona č.

229/1991 Zb..
K výhradám žalovaných k výsluchu svedkov dodali, že pre rozhodnutie súdu prvej inštancie neboli
podstatné, čo vyplýva z toho, že vo vlastnom zdôvodnení výrokov rozsudku (od 34. bodu odôvodnenia)
obsah týchto výsluchov súd neuvádza.Postup súdu prvej inštancie považujú za procesne správny, keďže v časti, ktorá je oddeliteľná, žalobe
vyhovel a v časti ju zamietol.
Súd taktiež správne vyhodnotil existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení ich

vlastníckeho práva. Judikatúra, na ktorú poukazujú žalované, sa týka situácie, keď sa žalobcovia snažia
podaním určovacej žaloby obísť opomenutie uplatniť si svoje nároky v reštitučných konaniach. V tomto
prípade je ale situácia iná. Ako súd správne vyhodnotil, v reštitúciách nemožno žalobcom vlastnícke
právo vrátiť, keďže sú nástupcami členov pozemkového spoločenstva založeného podľa zákonného
článku XIX z roku 1898 (tzv. lesné pozemkové spoločenstvá). Zákonom SNR č. 2/1958 Sb. n. SNR síce

tieto pozemkové spoločenstvá boli zrušené, ale ich členovia o vlastnícke právo k pozemkom neprišli.
Na tieto situácie pamätá § 6 ods. 1 písm. e/ (nie písm. d/, ako uvádzajú žalované) zákona č. 229/1991
Zb. v spojení s § 37 ods. 3 zákona č. 330/1991 Zb. Pokiaľ si aj žalobcovia či ich právni predchodcovia
uplatnili reštitučný nárok, nemá to vplyv na to, že im vlastnícke právo vrátiť nemožno, čo jasne vyplýva
z nálezov Ústavného súdu SR, ktoré priložili k žalobe.

5. Žalované 1/ a 2/ v replike opakujúc aj odvolaciu argumentáciu namietali, že ich otec sa nesprával
tak, že mu nehnuteľnosti patria. To, že tam ich otec občasne chodieval, s ich dovolením/na základe
ich požiadania neznamená, že si tam vykonával faktické panstvo, keď vedel, že mu to nepatrí. Ani si k
uvedenému neuplatňoval vo svoj prospech žiadne práva, či nároky. Pokiaľ by malo platiť, že ich otec
si chatu a dotknuté pozemky privlastňoval pre seba (čo ale nie je pravda), tak potom by bol to

práve on, ktorý by platil daň z nehnuteľností, tento by aj písomne vyzval p. F., aby odstránil z jeho
pozemku altánok, uskladnené drevo a pod. Ale toto ich otec nespravil, neplatil dane z nehnuteľností /
po ich prevode na ne/, lebo takto postupovali ony ako ich spolumajiteľky. Žalobcovia si vyfabulovali takú
právnu argumentáciu, ktorá je nesprávna, aby sa mohli aspoň skrz takýchto účelových tvrdení (skrz aj
nevierohodných svedkov) len špekulatívne v tomto konaní brániť.

Žalobcovia pre účely tohto konania nepreukázali žiadnu zlú vieru na ich strane, ale útočili len na ich otca,
a to najmä skrz nehodnoverných svedkov.
Ich otec vedel, že sú žalované v nejakom spore, ale nevedel, čoho sa konkrétne týka. Týmto konaním
svojho otca nechceli ani zaťažovať, pretože po smrti svojej manželky ťažšie znáša samotný svoj život,
ale aj preto, že trpí zdravotnými problémami. Avšak po vydaní prvostupňového rozsudku v tejto veci

pán F. mladší ich otcovi oznámil, že spor vyhrali. Otec žalovaných nevedel o čo ide, preto sa ich začal
pýtať, kde pri komunikácií im otec povedal, že on s manželkou (ich matkou) mali podpísanú nájomnú
zmluvu s družstvom, ktorú zmluvu aj dohľadal s geometrickým plánom. Tieto listiny predkladajú do tohto
konania podporne, pretože už aj z týchto listín je zrejmé, že s odkazom na geometrický plán nesedí ani
výmera pozemku (žalobcovia odkazovali na výmeru 285 m2, pričom správna je výmera 219 m2) a tiež

je z uvedeného zrejmé, že naozaj podpis na nájomnej zmluve pri odkaze na ich otca nie je jeho. Ich otec
sa odjakživa podpisoval inak, čomu sa konajúci súd vôbec nevenoval a ani sa s tým nevysporiadal,
ani s ich námietkou, že podpis na nájomnej zmluve z roku 1993 predloženej žalobcami do tohto konania
nie je podpisom ich otca.
Namietali tvrdenie žalobcov, že ich rodičia nemohli byť pri uzatváraní kúpnych zmlúv dobromyseľní

ohľadom vlastníckeho práva družstva, nakoľko
- pod prílohou č. 19 (k vyjadreniu PD Žiarec) sa nachádzala listina označená ako „Dohoda“ o zriadení
práva osobného užívania zo dňa 15.01.1988 medzi Jednotným roľníckym družstvom a B. I. – v ktorej
sa v čl. I. odkazovalo na vlastníctvo Jednotného roľníckeho družstva (predchodcu PD Žiarec),
- pod prílohou 26 (k vyjadreniu PD Žiarec) sa nachádzala listina označená ako „Vec Odpoveď k obsahu

listu č. PK7201“ zo dňa 15.03.2011 (adresovaná pre Správu katastra Tvrdošín), v ktorej sa poukazovalo
na to, že: „Ďalšia časť PKN parcely 7201 nebola vydaná pre zákonné prekážky v zmysle ust. § 11 ods.
1 písm. d,e zákona č. 229/1991 Zb. a tieto zostali v zmysle § 42a ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. vo
vlastníctve družstva...“
Čo mal teda vedieť ich otec, keď aj pán B. I. skôr vedel o vlastníctve predchodcu družstva, aj Správa

katastra nehnuteľností a aj dokonca Obvodný pozemkový úrad v Námestove (ešte aj dokonca dňa
15.03.2011).
Navyše konajúci súd sa vôbec nezaoberal ani tým aký reštitučný nárok si uplatnili (pravdepodobne len
niektorí urbarialisti). Takéhoto reštitučného nároku sa domáhali, len niektorí žiadatelia, ktorí si ho uplatnili
v lehote danej zákonom, pričom je to lehota konečná, jej zmeškanie nebolo možné odpustiť (§ 13

ods.1 zákona č. 229/1991 Zb.). A keďže žiaden iný reštitučný nárok si žalobcovia do 31.decembra 1992
neuplatnili, tak potom im dané právo zaniklo. Ani uvedeným sa konajúci súd nezaoberal.
Rozsudok súdu prvej inštancie nepovažujú ani za spravodlivý, ani za náležite odôvodnený, ale za
nevysvetlený s arbitrárnymi (svojvoľnými) úvahami konajúceho súdu, ktoré nemajú ani len oporu vdokazovaní. Ak si riadne a včas žalobcovia neuplatnili správny reštitučný nárok v zákonnej lehote, tak
potom to spôsobuje zánik ich práva a teda aj stratu práva domáhať sa neskôr ochrany ich prípadného
vlastníctva (hoci ani nevedia, prečo by im malo vôbec patriť). Pre tieto účely nemôže obstáť ani právny

útok žalobcov, že pochybil kataster, či pozemkový orgán, či trestný orgán a pod., pretože v prvom rade
vážne pochybili žalobcovia, ktorí v tomto konaní nemajú naliehavý právny záujem a ani tým pádom
aktívnu vecnú legitimáciu.

6. Žalobcovia v duplike vo vzťahu k žalovanými 1/ a 2/ predloženej nájomnej zmluve uzavretej

27.06.1991 medzi Poľnohospodárskym družstvom so sídlom v Tvrdošíne ako prenajímateľom a
rodičmi žalovaných ako nájomcami poukázali na zásadu koncentrácie konania s tým, že napriek
procesnejneprípustnostitakéhotodôkazuuviedli,žetátozmluvanijakýmspôsobomnespochybňujenimi
produkované tvrdenia. V zmluve sa vôbec neuvádza, že družstvo vystupuje ako vlastník pozemkov. Z
transformačného projektu družstva, ktorý členská schôdza prerokovala 23.10.1992 a ktorý je súčasťou
spisu, vyplýva, že družstvo nevlastnilo žiadne pozemky (5. strana). Z dohody o vydaní nehnuteľného

majetku č. 3/93 z 8.3.1993 vyplýva, že družstvo vydáva pozemky tvoriace spoločnú nehnuteľnosť
pozemkovému spoločenstvu a že na nich bude naďalej hospodáriť. Nájomnú zmluvu s rodičmi
žalovaných 1/ a 2/ tak družstvo neuzatváralo ako vlastník pozemkov, ale len ako ich užívateľ.
Pre posúdenie ich vlastníckeho práva je podstatné to, že v čase uzatvárania kúpnych zmlúv
medzi družstvom a rodičmi žalovaných nebolo družstvo zapísané ako vlastník pozemkov v katastri

nehnuteľností. Neexistoval nijaký doklad, ktorý by mohol rodičov žalovaných utvrdiť v tom, že kupujú
pozemky od vlastníka. Naviac sám otec žalovaných požiadal Obvodný pozemkový úrad v Námestove
poskytnutie informácie, či bol na pozemky uplatnený reštitučný nárok, na čo správny orgán uviedol,
že tento nárok uplatnený bol. Doplnil síce svoju neurčitú a ničím nepodloženú úvahu o nevydaní časti
pozemkov, ale vzhľadom na znenie § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. muselo byť otcovi žalovaných

zrejmé, že pozemky od družstva kupovať nemôže.
Žalované opäť nesprávne poukazujú na vzťah reštitučných zákonov a ich vlastníckeho práva. Ústavný
súd SR v citovaných nálezoch bez akýchkoľvek pochybností uzavrel, že právni predchodcovia žalobcov
na základe žiadneho právneho predpisu ani individuálneho správneho aktu o vlastnícke práva k
pozemkom tvoriacim spoločnú nehnuteľnosť neprišli. Pri reštitúciách tak už možno riešiť len otázku

vydania týchto pozemkov do užívania, nie vlastníckeho práva k nim. Preto je aj napriek uplatneniu
reštitučného nároku možné domáhať sa určenia vlastníckeho práva, keďže nejde o prípad, keď pôvodní
vlastníci prišli o vlastnícke právo k nehnuteľnosti a v zákonnej lehote neuplatnili svoj reštitučný nárok.
V tých prípadoch súdy nepripúšťajú žaloby o určenie vlastníckeho práva, keďže by sa nimi obchádzali
reštitučné predpisy. V prejednávanom prípade však reštitúcia nesmeruje k obnove vlastníckeho práva,

a preto je možné v prípade spornosti požadovať, aby vlastnícke právo určil súd.

7. Žalované 1/ a 2/ reagovali na dupliku žalobcov vyjadrením, v ktorom opätovne už len opakovali nimi
prezentovanú argumentáciu.
Uviedli, že žalobcovia ani len nerozporovali nimi predložený dôkaz, a to nájomnú zmluvu medzi

dotknutýmdružstvomvTvrdošíneaichrodičmi,lenpoznamenali,ženatentodôkazniejemožnéprizrieť,
leboužmalbyťuplatnenýskôr.Nevyjadrilisaanikpodpisomanikodkazujúcimvýmerám.Žalobcoviaani
lennepotvrdili,žeichpredloženánájomnázmluva(snamietanýmpodpisomp.D.)jesprávna.Vdotknutej
nimi predloženej nájomnej zmluve sa uvádza, že: „.... patriace v celku prenajímateľovi ...“ teda patriace
Poľnohospodárske družstvo so sídlom v Tvrdošíne.

Súd prvej inštancie sa odchýlil (v kontexte posudzovania vydržania na strane žalovaných) aj už od
skoršieho právneho názoru, ktorý vyplýva z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo
14. novembra 2018: „Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ
objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť
teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba

považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce,
že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo
preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“

8. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas (č.l. 953 a 956)

sporová strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1
CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnutý
rozsudok v intenciách § 379 a § 380 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. a IV. zrušila vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP a
§ 391 CSP).

9. Na tomto mieste v súvislosti s požiadavkami na obsah a kvalitatívnu stránku vyjadrení sporových
strán odvolací súd dáva do pozornosti sporových strán, že nepovažuje za potrebné, aby v každom ich
podaní bola cyklicky opakovaná už nimi raz prezentovaná argumentácia. Princíp „obohranej platne“
v zmysle neustáleho opakovania tých istých skutočností a názorov, ktoré už raz boli vyjadrené, nemá
žiadnu efektívnosť vo vzťahu k presvedčivosti takto prezentovanej argumentácie (ktorá buď relevantná

je alebo nie je), a vo svojej podstate je nadbytočný a nehospodárny v každom jednom ohľade.

10. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie nie je vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva žalobcov náležite odôvodnené, pričom
ani nevychádza z riadne zisteného skutkového stavu.

11. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavný súd SR vo svojej ustálenej
judikatúre neustále pripomína, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (m.m. IV.ÚS 115/03, III.ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo

svojej judikatúre aj ESĽP, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa
aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na
každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je preto vždy posudzované na zreteľom na konkrétny prípad.“ (napríklad Georgidias c.
Grécko z 29.05.1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva zároveň tiež pripomína, že právo

na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument (argumenty),
ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný na rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok
vo veci Ruiz Torio c. Španielsko z 09.12.1994, Annuaire č. 303-B). Princíp spravodlivosti („fairness“)
pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS
135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo

verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a
že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

12. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské
práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky

povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť
súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na

okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015
zo 17. marca 2016).

13. Súd prvej inštancie formuloval odpoveď na zásadnú otázku kto bol v čase uzatvorenia sporných
kúpnych zmlúv medzi PD Žiarec ako predávajúcim a rodičmi žalovaných 1/ a 2/ ako kupujúcimi

(skutočným) vlastníkom sporných pozemkov tak, že medzi stranami nebolo sporné, že:
- žalobcovia sú právnymi nástupcami Bývalých urbárskych spolumajiteľov mesta Tvrdošín, ktorí
spravovali majetok v zmysle článku XIX/1898 o štátnom spravovaní obecných a niektorých iných hôr a
holých priestorov, ďalej o usporadaní gazdovského spravovania tých spoločne užívaných hôr a holých
priestorov, ktoré sa nachádzajú v nerozdielnom vlastníctve komposesorátorov a bývalých urbalialistov;

- sporné nehnuteľnosti boli pôvodne zapísané v PKN vložke č. XXX obec J., ako spoločný les a pastvina
bývalých tvrdošínskych urbárnikov, pričom spoločné ich užívanie sa malo vykonávať podľa pravidiel,
nariadených v zmysle XIX. článku zákona z roku 1898,
v súvislosti s čím poukázal na nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 348/08-42, podľa ktorého vlastnícke
právo k obhospodarovateľom obhospodarovaným pozemkom ostalo zachované individuálnym

vlastníkom, t.j. pôvodným členom urbárskych lesných spoločenstiev. Podľa § 9 zákona č. 2/1958 Zb.
odovzdanie spoločných lesov do obhospodarovania sa nedotýka doterajších vlastníckych pomerov
spoločnýchlesov.Súdprvejinštancievychádzalztoho,žeprávnipredchodcoviažalobcovnikdynestratili
vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam a v rámci reštitúcií im preto nemôže byť ani navrátené.14. Odvolaciemu súdu sú z jeho rozhodovacej činnosti aj ďalšie nálezy Ústavného súdu SR vydané
v prospech žalobcu (pozemkového spoločenstva Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo

Tvrdošín) týkajúce sa aktívnej vecnej legitimácie tohto pozemkového spoločenstva (III. ÚS 194/2012,
IV. ÚS 81/2020). Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 194/2012 zo dňa 02.07.2013 cez exkurziu
historických súvislostí vyčerpávajúco a podrobne zanalyzoval genézu vzniku označeného pozemkového
spoločenstva a jednoznačne uzavrel, že označené pozemkové spoločenstvo je skutočne právnym
nástupcom pôvodného útvaru Bývalých urbárskych spolumajiteľov mesta Tvrdošín vrátane toho, že

označené pozemkové spoločenstvo a jeho právny predchodca zákonným spôsobom nikdy nestratili
vlastnícke právo k predmetu sporu. Odvolací súd vyslovené závery Ústavného súdu SR rešpektuje
a akcentuje nevyhnutnosť na tieto právne názory Ústavného SR pri rozhodovaní súdenej veci prihliadať,
pričom však zároveň dodáva, že skutočnosť, že urbár a jeho právny predchodca nikdy nestratil
vlastníctvo aj k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania (odčleneným z pôvodnej
PKN parc. č. 7201 k.ú. J., zapísanej vo vložke č. XXX), sa musí okrem všeobecného konštatovania

vyslovenom v označených nálezoch opierať aj o konkrétne výsledky dokazovania.

15. Hoci súd prvej inštancie dôvodí, že mal v konaní z predložených dôkazov preukázané, že vlastníctvo
pozemkov nikdy neprešlo na ŽIAREC, poľnohospodárske družstvo, keďže tento svoje vlastníctvo
odôvodňoval na základe zákona č. 81/1949 Zb., ktorý sa však na sporné pozemky nevzťahoval, tento

záver v podrobnostiach ďalej nerozvíja, ani neuvádza, z ktorých konkrétnych dôkazov vychádzal.

16. Odôvodneniu napadnutého rozhodnutia chýba riadne a tým aj dôsledné vyporiadanie sa s „osudom“
pôvodnej PKN parc. č. 7201 k.ú. J., zapísanej vo vložke č. XXX, z ktorej boli predmetné sporné pozemky
odčlenené, a to od momentu zápisu poznámky z 10.11.1911 pod číslo 3080 (viď odsek nižšie) až do

uzatvorenia prvej kúpnej zmluvy medzi PD Žiarec a rodičmi žalovaných 1/ a 2/ v roku 2005, a to i
v konkurencii s prebiehajúcimi reštitučnými konaniami, resp. ich výsledkom, ktorý vyplýva z doposiaľ
vydaných správnych rozhodnutí tak právoplatných ako i tých, ktoré boli v rámci správneho konania,
či správneho súdnictva zrušené a vrátené s právnym názorom záväzným pre vo veci činné správne
orgány.

17. Z PKN prot. č. XXX (č.l. 41) a jeho prekladu (č.l. 42) vyplýva, že spoločné užívané časti majetku
(medzi iným i pod poradovým číslom 21 pkn. parc. č. 7201 Dom bez čísla, píla s dvorom a pastvinou) sa
vykonáva podľa pravidiel, nariadených v zmysle XIX článku zákona z r. 1898 (poznámka z 10.11.1911
pod číslo 3080); majetok vedený pod A. I. miestopisné čísla „m. č. 7201 v časti označenej a/ o výmere

2 j. 1280 š.“ (č.l. 41 p.v.). Pod B1 je poznámka zo dňa 22.09.1890 pod číslom 2677 „Na základe plánu,
vypracovaného pri príležitosti komasácie, nehnuteľnosť vedená na A.I. pod poradovými číslami 1 – 26,
sa zapisujú sem ako spoločný les a pastvina bývalých tvrdošínskych urbárnikov pripadajúce podiele
boli pripísané k jednotlivým pozemkovoknižným majetkovým podstatám“. Pod B4 je ručným písmom
napísaná poznámka zo 17.01.1961 „čd. 35 – podľa rozhodnutia ONV-lesn.hosp. v Trstenej zo dňa

16. júna 1958 č.j.1319/58 v zmysle § 12 z.č. 2/58 Zb. SNR poznamenáva sa obhospodarovanie na
parc. čís. 6895a, 6974, 7016, 7069, 7114, 7176, 7177, 7221, 6742, 6677/a a časti parc. 6774, 6796,
6802, 6944“. Vo vzťahu k označeniu vyššie uvedených parciel ich číslom odvolací súd podotýka, že
ich „identifikoval“ tak ako je uvedené vyššie, pričom parc. č. 7201 odvolací súd medzi označenými
parcelami nenašiel, čomu zodpovedá aj absencia poznámky v pozemkovej knihe na č.l. 42 spisu (pri

parc. č. 7201 sa poznámka „B4“ ani žiadna iná neuvádza. Rovnakým spôsobom odvolací súd „prečítal“
predmetnú poznámku B4 a stotožnil vyššie označené parcely aj v uznesení č.k. 10Co/67/2021-902 zo
dňa 26.08.2024 (bod 10. odôvodnenia označeného uznesenia).

18. Podľa identifikácie parciel zo dňa 06.08.1992 (č.l. 141 p.v. a 142, 142 p.v.) v PKN vložke č. XXX

k.ú. J. „parc. č. 7201 – druh pozemku (kultúra) – zast., stav neiden. užív. PD Tvrdošín N.“; je zapísané
vlastníctvo Bývalých urbarialistov obce Tvrdošín v celku RI 73/75 podľa zápisnice /č.d. 959/1934:/ RI
171/79, RI 76/75, D 668/87 ŠN Bratislava, Nšn G 741/87.

19. Podľa identifikácie parciel zo dňa 02.07.2008 (č.l. 360) PKN vložka č. XXX k.ú. J.

· parc. č. 7201/a zodpovedá C-KN parc. č. 12276,
· parc. č. 7201/b zodpovedá C-KN parc. č. 12234/1, 12234/2/1, 12234/2/2, 12234/3, 12234/4/1,
12234/4/2, 12234/5, 12234/6, 12234/7, 12234/8, 12234/9, 12234/10, 12234/11, 12234/12, 12234/14,
12234/15, 12234/16, 12234/17, 12234/18, 12234/19, 12235/1, 12235/2, 12235/3, 12235/4/1, 12235/4/2,12235/5, 12235/6/1, 12235/6/2, 12235/7, 12235/8, 12235/9, 12235/10/1, 12235/10/2, 12235/11/1,
12235/11/2, 12235/12/1, 12235/12/2, 12235/14, 12235/16, 12235/17, 12235/18, 12235/19, 12235/20,
12235/22, 12235/23.

20. Podľa identifikácie parciel zo dňa 08.09.2008 (č.l. 360 p.v.) PKN vložka č. XXX k. ú. J. parc. č.
7201/b zodpovedá C-KN parc. č. 12149/1, 12149/2, 12149/3, 12149/4, 12149/5, 12149/6, 12149/7,
12149/8, 12149/9, 12149/10, 12149/11, 12149/12, 12149/13, 12149/14, 12149/16, 12149/17, 12149/18,
12149/20, 12149/21, 12149/22, 12149/23, 12149/24, 12149/35, 12149/36, 12149/37, 12230, 12295,

12297/1, 12297/2, 12298, 12299, 12300/1, 12300/2, 12300/4, 12300/5, 12301/1, 12301/16, 12301/17.

21. Rozhodnutím pozemkového úradu č. ROK 194-1-A1/1995 z 24.01.1995, ktoré nadobudlo
právoplatnosť a vykonateľnosť 13.02.1995 (nie 15.02.1995 ako mylne uvádzajú odvolateľky) boli
schválené dohody o vydaní nehnuteľností, ktorú uzavreli dňa 08.06.1993 a 21.02.1992 ako oprávnené
osoby podielnici spoločnosti Urbárskych spolumajiteľov Tvrdošín, podľa pripojeného zoznamu, ktorý je

súčasťou tohto rozhodnutia a povinné osoby: a/ Poľnohospodárske družstvo so sídlom v Tvrdošíne a b/
Odštepný lesný závod Námestovo. Podľa uzatvorených dohôd povinné osoby vydávajú oprávneným
osobám zo zákonného dôvodu uvedeného v § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Zb. tam uvedené
nehnuteľnosti, ktoré sú zapísané v pozemkovej knihe - medzi nimi okrem iného aj v protokole č.
XXX uvedená „časť parcely č. 7201 pasienok - výmera neuvedená, kat. územie J.“. Z odôvodnenia

tohto rozhodnutia č. ROK 194-1-A1/1995 z 24.01.1995 vyplýva, že dňa 14.12.1992 uplatnili Urbárski
spolumajitelia Tvrdošín podľa § 4 a § 37 zákona č. 330/1991 Zb. (o pozemkových úpravách,
usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových
spoločenstvách) na Pozemkovom úrade v Dolnom Kubíne nárok na vydanie nehnuteľností, ktoré boli
pôvodným vlastníkom odňaté podľa zákona č. 81/1949 Zb. o úprave právnych pomerov pasienkového

majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov. V tomto rozhodnutí
sa ďalej v odôvodnení uvádza, že ostatné nehnuteľnosti, ktoré nie sú uvedené vo výrokovej časti
a v odsekoch a), b) a c) budú uvedené v ďalších rozhodnutiach. Bližšie neidentifikovaná „časť parcely
č. 7201“ je uvedená vo výrokovej časti rozhodnutia č. ROK 194-1-A1/1995 z 24.01.1995.

22. Z obsahu pripojeného vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva policajného zboru v Dolnom
Kubíne ČVS: ORP-574/OEK-DK-2008 (č.l. 19) vyplýva, že (okrem iných) rozhodnutie č. ROK 194-1-
A1/1995 z 24.01.1995 bolo zrušené, a to rozhodnutím Krajského úradu Žilina č.j.: 98/01635/150-15C
(97/ /150-15C) zo dňa 09.02.1998. Odvolaciemu súdu je z rozhodovacej činnosti bývalého tunajšieho
správneho súdu známe, že rozhodnutie Krajského úradu Žilina č. 98/01635/150-15C zo dňa 09.02.1998

bolo v tejto časti zrušené, a to rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva SR č.k. 1834/98-430/2-An zo
dňa 16.03.1998, v dôsledku čoho rozhodnutie č. ROK 194-1-A1/1995 z 24.01.1995 zostalo právoplatné
(uvedené vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 22Sp/5/2011 z 13.04.2012 potvrdeného
uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr/100/2012 zo 17.07.2013).

23. Odvolací súd poukazuje na to, že predmetné rozhodnutie č. ROK 194-1-A1/1995 obsahuje výrokovú
časť vo vzťahu k PK pozemkom, konkrétne aj k PK pozemku č. 7201 bez toho, aby do výrokovej
časti rozhodnutia bola premietnutá identifikácia parciel do stavu KN, čo je podľa rozsudkov tunajšieho
krajského súdu v rozpore s vtedy platným Katastrálnym zákonom a to zákonom č. 265/1992 Zb. (§ 17),
ktorý platil do 31.12.1995 a aj s vykonávacou vyhláškou č. 594/92 Zb., konkrétne § 39, § 58 ods. 1 a

2, t.j. bez identifikácie, resp. bez vypracovania geometrického plánu na znázornenie vydávaných, resp.
nevydávaných nehnuteľností, ktoré vznikli rozdelením pôvodných PK parciel a parciel, ktoré sa nevydali,
čo je aj je v rozpore s § 6 vyhlášky č. 594/1992 Zb. a aj § 58 ods. 3 predmetnej vyhlášky (rozsudok
č.k. 29Sp/43/2010-360 z 30.09.2011 potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr/7/2012
z 25.01.2013, rozsudok č.k. 23Sp/36/2010-299 z 22.04.2013 potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 10Sžr/102/2013 z 30.07.2014, rozsudok č.k. 23Sp/37/2010-241 z 22.04.2013 potvrdený
uznesenímNajvyššiehosúduSRsp.zn.10Sžr/103/2013z30.07.2014,rozsudokč.k.29Sp/48/2010-389
zo 17.05.2013 potvrdený uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr/106/2013 z 30.07.2014).

24. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva, či na základe predmetného

rozhodnutie č. ROK 194-1-A1/1995 došlo vo vzťahu k časti pozemnoknižnej parcely č. XXXX (a ktorej
jej časti) k zápisu vlastníckeho práva na list vlastníctva (alebo nie), a ak k zápisu vlastníckeho práva na
list vlastníctva došlo v prospech koho bolo toto vlastnícke právo zapísané.25. Rozhodnutím Okresného úradu v Tvrdošíne, odbor pozemkový, poľnohospodársky a lesné
hospodárstvo č.: 98/00946-17 zo dňa 12. júna 1998 (č.l. 641 – 643) bolo rozhodnuté tak, že
navrhovatelia, podielnici spoločnosti Urbárskych spolumajiteľov Tvrdošín nespĺňajú podmienky zákona

uvedenévust.§6ods.1písm.d/,n/zákonač.229/1991Zb.(ďalejajlen„zákonopôde“).Navrhovateľom
sa nepriznalo vlastníctvo k nehnuteľnostiam zapísaným v pozemkovej knihe katastrálneho územia E.,
protokol č. 1 a v katastrálnom území J., protokol č. XXX, medzi ktorými je uvedená aj parcela číslo „časť
7201/a, druh pozemku: pasienok, výmera v metroch štvorcových: neuvedené, katastrálne územie: J.“,
a to z dôvodu, že uvedené nehnuteľnosti prešli len do užívania štátu alebo inej právnickej osoby podľa §

6 ods. 1 písm. e/ zákona č. 229/1991 Zb. a podľa § 37 ods. 3 zákona č. 330/1991 Zb. v znení neskorších
predpisov, pričom vlastníctvo ostalo zachované. Na základe uvedených skutočností je preto potrebné
pri vydávaní nehnuteľnosti postupovať podľa § 22 zákona o pôde, t.j. nehnuteľnosti sú povinné vydať
povinné osoby oprávneným osobám bez rozhodnutia Okresného úradu v Tvrdošíne, odboru PPLH.
Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplývalo, že sa nejedná o reštitúciu na uvedené parcely a ich časti,
ktoré sú uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, podľa II. časti zákona o pôde ide o zánik užívacích

práv podľa IV. časti zákona o pôde. To znamená, že podielnikom ostalo vlastníctvo zachované, nakoľko
uvedené nehnuteľnosti prešli len do užívania štátu alebo inej právnickej osoby. Z tohto dôvodu nebolo
možné priznať vlastníctvo preto, lebo zákonný článok XIX/1898 nebol viazaný na zákon č. 81/1949 Zb.
SNR a pri vydávaní nehnuteľností je potrebné postupovať podľa § 22 zákona o pôde.
Taktiež sa v odôvodnení uvádza, že parcely zapísané v PKN protokole č. XXX medzi inými aj XXXX/

X a ich časti, je nutné posudzovať tiež samostatne, nakoľko sú zabraté tieto časti pod TANAP, SEVAK
a pod chaty, ktoré majú pridelené OSU a sú na listoch vlastníctva.
Správny orgán v závere odôvodnenia označeného rozhodnutia uviedol, že o ďalšom nároku sa rozhodne
v samostatnom konaní a to až vtedy, keď katastrálny odbor predloží písomnú a grafickú identifikáciu
k predmetnej veci, o ktorú odbor PPLH požiadal písomne dňa 28.05.1998.

26. Predmetné rozhodnutie Okresného úradu v Tvrdošíne č. 98/00946017 zo dňa 12. júna 1998 bolo
potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10S 104/98 zo dňa 29. januára 1999 (č.l. 644 –
645) z ktorého vyplynulo, že v danom prípade nejde o klasickú reštitúciu podľa II. časti zákona o pôde. V
preskúmavanej veci totiž v spornej nehnuteľnosti prešli len do užívania štátu alebo inej právnickej osoby,

a preto nie je možné, aby správny orgán v takomto prípade rozhodoval o vlastníckom práve oprávnených
osôb, pretože predmetné nehnuteľnosti boli obhospodarované v zmysle uhorského zákonného článku
XIX/1898. V danom prípade je preto dôvodný postup podľa IV. časti zákona o pôde a bude potrebné
postupovať podľa ust. § 22 zákona o pôde, ktorý hovorí o zániku niektorých užívacích práv. Z týchto
dôvodov nie je preto daná právomoc správneho orgánu na rozhodovanie o vlastníctve pre oprávnené

osoby, pretože k prechodu vlastníckeho práva v tomto prípade nedošlo.

27. V čase vydania napadnutého rozsudku malo byť posledným rozhodnutím vydaným v súvislosti
s reštitučnými konaniami rozhodnutie Okresného úradu Žilina, odbor opravných prostriedkov,
pozemkový referát č. OU-ZA-OOP6-2020/029379-005 zo dňa 22.09.2020, ktorého neúplná verzia (len

strany 1, 2, 7, 8, 13, 15, 16 a 18) sú súčasťou predloženého na vec sa vzťahujúceho spisového
materiálu (č.l. 403 – 406). Označeným rozhodnutím boli na základe odvolania zrušené rozhodnutia
Okresného úradu Námestovo, pozemkový a lesný odbor č. OU-NO-PLO-2020/000464/274 zo dňa
24.03.2020 a č.OU-NO-PLO-2020/001886-010 zo dňa 13.01.2020 a vec bola vrátená Okresnému úradu
Námestovo, pozemkový a lesný odbor na nové prejednanie a rozhodnutie. Zrušenými rozhodnutiami vo

veci uplatneného reštitučného nároku oprávnených osôb – členov Bývalých urbarialistov Mesta Tvrdošín
do dňa 31.12.1993 na spoločné nedeliteľné pozemky v PK Protokole č. 1 k.ú. E. a v PK Protokole
č. XXX k.ú. J., teraz A., proti povinnej osobe Žiarec Poľnohospodárske družstvo Tvrdošín, rozhodol
tak, že osobám uvedeným vo výroku I. prvostupňového rozhodnutia nebolo priznané vlastnícke právo
k pozemkom evidovaným v Protokole č. XXX k.ú. J., teraz A., pre zákonnú preukážku podľa ust. § 11

ods. 1 písm. a/ a d/ zákona č. 229/1991 Zb. Vo výrokovej časti II. rozhodnutia Okresný úrad Námestovo,
pozemkový a lesný odbor uviedol, že oprávneným osobám sa priznáva vlastnícke právo na náhradu
podľa § 11 ods. 1 písm. a/ a d/ zákona č. 229/1991 Zb. za nasledovné odňaté pozemky z Protokolov
č. XXX k.ú. J., teraz A. - medzi nimi aj pozemok „parc. č.7201; druh pozemku: pasienok; výmera
neuvedená, podiel pôvodných vlastníkov: 1/1,; bonita pozemkov: 96901.“ V odôvodnení zrušujúceho

rozhodnutia Okresný úrad Žilina okrem iného uviedol (č.l. 405), že: „Z pozemnoknižnej vložky PK č.
XXX k.ú J. vyplýva, že v roku 1961 bolo pod B4 zapísané obhospodarovanie „v zmysle § 12 z. č.
2/58 Zb. SNR“ okrem iného na pozemkoch PKN parc. č. 7069, 7114 a 7201, pričom v prípade PKN
p.č. 7114 a 7201, išlo o obhospodarovanie na ich častiach, a to 7201a a 7114a. Z preskúmavanéhorozhodnutia však nevyplýva, že jeho predmetom sú práve tie časti uvedených dvoch nehnuteľností,
ktoré ostali pasienkami a teda prešli do vlastníctva družstva... Rozhodnutie je nepreskúmateľné aj pokiaľ
ide o posúdenie otázky nevydania častí nehnuteľnosti PKN parc. č. 7126, 7201 a 7114 v zmysle § 11

ods. 1 písm. a/, písm. d/ resp. písm. a/ aj d/, keďže pri niektorých pozemkoch vzniknutých z uvedených
nehnuteľností sa nenachádza dostatok informácií, z ktorých by bolo možné vyvodiť, či pozemky boli
ku dňu účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. zastavané alebo nie.“ Okresný úrad Žilina v odôvodnení
predmetného rozhodnutia ďalej uviedol, že: „Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že pozemky
nachádzajúce sa v katastrálnom území J., parcela PKN č. 7069, 7114, 7201 a 7126, boli zapísané

v PKN vložke XXX, časť A. Zároveň z dokazovania vyplynulo, že podľa zápisu uvedeného v časti B
bola časť týchto nehnuteľností vyčlenená na samostatné obhospodarovanie, parc. PKN č. 7069 celá,
parcela PKN č. 7201 a parc. č. 7114 v časti okrem iných parciel, a to „v zmysle § 12 zákona č. 2/58
Zb. SNR“. Z uvedeného vyplýva, že pozemky alebo ich časti, ktoré prešli na JRD na obhospodarovanie
ostali vo vlastníctve pôvodných vlastníkov, keďže išlo o lesné pozemky s výnimkou prípadov, ak došlo
k zániku vlastníctva iným spôsobom, napr. znárodnením a pod. Ostatné pozemky – spoločné pasienky

prešli do vlastníctva vzniknutého JRD v súlade so zákonom č. 81/1949 Zb.. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že časť pozemkov, ktoré boli vo vlastníctve bývalých urbarialistov Mesta Tvrdošín, spadala
pod režim zákona č. X/1913, a teda v súlade so zákonom č. 81/1949 Zb. došlo zo zákona k prechodu
vlastníctva z pôvodných vlastníkov na vzniknuté družstvá a súčasne k zániku urbáru a časť týchto
pozemkov spadala pod režim zákona č. XIX/1898, ktoré prešli len do užívania obhospodarovania

družstva. Z rozhodnutia však nie je jednoznačné, ktorá časť pozemkov PKN, medzi inými aj parcely č.
7201, je predmetom tohto rozhodnutia.“

28. Keďže žalobcovia si svoje vlastnícke nároky uplatnili aj v reštitúcii, o ktorej doposiaľ nebolo v celosti
rozhodnuté, je nutné ustáliť, či vôbec požadovaná a reštituovaná nehnuteľnosť je totožná aj s tou

konkrétnou časťou pôvodnej PKN parcely č. 7201, ktorá bola odčlenená a v súčasnosti predstavuje
spornépozemky(predmetsporu)ačipodlieharežimuzákonač.229/1991Zb.(zákonaopôde)alebonie.
Z dokazovania vykonaného v rámci reštitučných konaní i v tomto konaní nepochybne vyplýva, že časť
pozemkov, ktoré boli vo vlastníctve Bývalých urbarialistov Mesta Tvrdošín, spadala pod režim zákona č.
X/1913, a teda v súlade so zákonom č. 81/1949 Zb. došlo zo zákona k prechodu vlastníctva z pôvodných

vlastníkov na vzniknuté družstvá a súčasne k zániku urbáru a časť týchto pozemkov spadala pod režim
zákona č. XIX/1898, ktoré prešli len do užívania obhospodarovania družstva.

29.Súdprvejinštanciesavôbecnevysporiadalsozásadnouotázkou,doktorejkategóriespadajúsporné
pozemky, či pod režim zákona č. X/1913 alebo pod režim zákona č. XIX/1898.

30. V súvislosti s reštitučným konaním odvolací súd pre úplnosť uvádza, že pokiaľ nehnuteľnosť, ku
ktorejboluplatnenýreštitučnýnárok(t.j.jepredmetomreštitučnéhokonania),bolapočasprebiehajúceho
reštitučného konania (povinnou osobou) prevedená do vlastníctva iného, došlo k porušeniu blokačného
ustanovenia zakotveného v § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. a takýto prevod je zo zákona neplatný

(obdobne Rs 100/2011).

31. Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. povinná osoba je povinná s nehnuteľnosťami až do ich
vydania oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára, 4b) odo dňa účinnosti tohto
zákona nemôže tieto veci, ich súčasti a príslušenstvo previesť do vlastníctva iného. Také právne úkony

sú neplatné. Právo na náhradu škody, ktorú povinná osoba spôsobí oprávnenej osobe porušením týchto
povinností, zostáva ustanovením § 28 nedotknuté.

32. Z vyššie citovaného znenia právnej normy je nepochybné, že zákonodarca nedal povinnej osobe
diskrečný priestor na zvažovanie, či predmetné nehnuteľnosti budú alebo nebudú môcť byť neskôr

vydané (na základe rozhodnutia príslušného správneho orgánu). Ide totiž o absolútny zákaz prevodu
nehnuteľností,atopodhrozbouneplatnostitakýchtoscudzovacíchúkonovexlege.Ajkebybyzastavané
parcely oprávneným osobám nemohli byť vydané (§ 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 229/1991 Zb.), táto
skutočnosťsamaosebe,prihliadajúcna§5ods.3zákonač.229/1991Zb.neznamená,žetakétoparcely
môže/mohla povinná osoba počas prebiehajúceho reštitučného konania previesť.

33. Ku konkurencii reštitučných nárokov so žalobou o určenie vlastníckeho práva Ústavný súd SR
vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 249/2011 zo dňa 01.05.2012 (ZSP 22/2012) judikoval, že: „Aj keď
mohla osoba, ktorej nehnuteľnosti prevzal štát v rozhodnej dobe pre reštitúciu žiadať o vydanie týchtonehnuteľností podľa špeciálneho predpisu (napr. podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb. alebo
podľa § 6 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb.) môže sa úspešne domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa
všeobecnýchpredpisov(§126Občianskehozákonníka),atoajformouurčeniavlastníckehoprávapodľa

§ 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku.“

34. So závermi tohto nálezu sp. zn. II. ÚS 249/2011 sa Ústavný súd SR sa zásade stotožnil aj v náleze
sp. zn. I. ÚS 460/2017 (ZSP 43/2018), podľa ktorého ak určovacia žaloba obchádza reštitučný predpis,
možno jej použitie a priori vylúčiť. Z odôvodnenia označeného nálezu vyplynulo, že nález II. ÚS 249/2011

nebolo možné interpretovať tak, akoby v tejto veci taxatívne a navždy stanovil výnimky, kedy je možné
využitie určovacej žaloby, a pokiaľ určitý prípad pod ne podradiť nemožno, musí byť návrh zamietnutý.
Nález obsahuje i všeobecné pasáže, ktoré sa netýkajú len poľnohospodárskych reštitúcii, a vyplýva z
neho aj to, že v každom jednotlivom prípade sa môžu vyskytovať okolnosti, ktoré odôvodňujú použitie
určovacej žaloby ako jediného možného prostriedku nápravy krívd. V náleze I. ÚS 460/2017-73 Ústavný
súd SR uviedol: „Ak včasnému uplatneniu reštitučného nároku nebránila žiadna objektívna skutočnosť,

neboli splnené podmienky na použitie určovacej žaloby v konkurencii s reštitučnými predpismi podľa
judikatúry ústavného súdu. Ochrana dobrej viery chrániacej účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je
jedným z kľúčových prejavov princípu dôvery a právnej istoty, odvíjajúceho sa od princípu právneho
štátu.“

35. K otázke určenia vlastníka v situácii, ak povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul
nadobudnutia vlastníckeho práva Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II ÚS 468/12 zo 14.02.2013 zaujal
názor, podľa ktorého „zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď
povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným

vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu
nezodpovedá.“

36. V uznesení sp. zn. II. ÚS 231/09 z 11.06.2009 (99/2009) Ústavný súd SR zdôraznil, že „Slovenský
právny poriadok nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného

zákonodarstva v prípade, ak sťažovateľ, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na základe
reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou žiadal určiť, teda deklarovať existenciu svojho vlastníckeho
práva. Reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva
oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu
majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič

nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o
všeobecné predpisy občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva - žalôb určovacích,
vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod.]“

37. Odvolací súd považuje odkaz žalovaných 1/ a 2/ na uznesenie Ústavného súdu SR pod sp. zn. III.

ÚS 177/2013 z 24. apríla 2013 za nenáležitý, nakoľko vychádzalo z iných skutkových okolností – týkalo
sa prípadu, keď sťažovateľ vôbec nevyužil možnosť uplatňovať svoj nárok podľa reštitučných predpisov
a uplatňoval svoj nárok len podľa všeobecných predpisov občianskeho práva na základe určovacej
žaloby, v dôsledku čoho došlo zo strany sťažovateľa k obchádzaniu reštitučného zákonodarstva.
Ústavný súd SR v odôvodnení tohto uznesenia konštatoval, že „sa stotožňuje s názorom krajského

súdu a dodáva, že po uplynutí reštitučných lehôt už nie je možné uplatniť si všeobecnou vlastníckou
žalobou určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Reštitučné predpisy majú povahu lex specialis
vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorý predstavuje lex generalis. Ak oprávnená osoba zmeškala
lehotu na uplatnenie reštitučného nároku, nemôže sa brániť žalobou o vydanie veci (vypratanie
nehnuteľnosti), resp. určenie vlastníckeho práva podľa § 126 Občianskeho zákonníka s odvolaním sa

na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva (§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a na to, že ak niečo nie
je upravené v reštitučnom predpise (špeciálny predpis), potom je možné subsidiárne použiť ustanovenia
Občianskehozákonníka,ktorévovšeobecnostiupravujúochranuvlastníckehoprávaknehnuteľnostiam.
Z povahy reštitučných zákonov ako predpisov špeciálnych vyplýva, že nároky nimi upravené nie je
možné riešiť inak než podľa ich ustanovení v zmysle všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a

osobitnom (lex specialis derogat legi generali). Ak stanoví reštitučný predpis určité podmienky na
uplatnenie reštitučného nároku, nie je možné ten istý nárok uplatňovať podľa iného predpisu.“38. V súdenej veci je situácia špecifická aj tým, že súčasnými (spolu)vlastníčkami sporných pozemkov
sú žalované 1/ a 2/, ktorým nesvedčí postavenie povinnej osoby v zmysle zákona č. 229/1991 Zb.
(označovaným aj ako reštitučný zákon) a v čase uplatnenia reštitučného nároku (14.12.1992) nemali

k sporný pozemkom žiaden vzťah.

39. Vo vzťahu k argumentácii odvolateliek ohľadne ich dobrej viery (dobromyseľnosti) odvolací súd
uvádza, že pokiaľ kúpne zmluvy z roku 2005 a 2006, na základe ktorých bolo prevedené vlastnícke
právo k sporným nehnuteľnostiam budú vyhodnotené ako absolútne neplatné právne úkony otázku

„možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka dobromyseľným kupujúcim a
spôsobposúdeniatejtodobromyseľnosti“jepotrebnéposúdiťvsúladesustálenourozhodovacoupraxou
dovolacieho súdu, ktorú predstavuje uznesenie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu SR z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020 (R 56/2021), z ktorého správne vychádzal i súd prvej
inštancie.

40. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. 1VObdo/2/2020 (R
56/2021) vyslovil nasledovné právne závery:
„I. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to
ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
II. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má

(nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo
k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v
katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností.
III. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na
nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie

vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch
právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru
nadobúdateľa neumožňuje.
IV. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra,

nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri
nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.“

41. Z odôvodnenia tohto uznesenia sp. zn. 1VObdo/2/2020 vyplynulo, že výnimky zo zásady nemo
plus iuris, uprednostňujúce ochranu dobromyseľného nadobúdateľa, sú taxatívne upravené naprieč

jednotlivými právnymi predpismi. Medzi tieto výnimky možno zaradiť ustanovenia § 486 Občianskeho
zákonníka, § 446 Obchodného zákonníka, § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods.
3 zákona o cenných papieroch a § 61 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017) [resp.
§ 140 ods. 2 písm. l/ v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017].
Veľký senát obchodnoprávneho kolégia sa stotožnil s právnym názorom prezentovaným v judikatúre

Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého v prípade absolútne neplatného právneho úkonu nedochádza k
prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a k zmene v osobe vlastníka, a to ani v prípade, ak
bolo vyhovené návrhu na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Osoba, ktorá bola ako vlastník
nehnuteľností zapísaná v katastri nehnuteľností, hoci ich vlastníkom nebola pre neplatnosť právneho
úkonu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nemôže tieto nehnuteľnosti platne previesť na

ďalší subjekt - hoci konajúci v dobrej viere v správnosť zápisu v katastri nehnuteľností - s poukazom na
zásadu, v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má. Preto sa veľký senát
obchodnoprávneho kolégia prikláňa k tej časti judikatúry najvyššieho súdu - ktorá v prípade prvého
absolútne neplatného právneho úkonu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zotrváva pri
ďalších prevodoch nehnuteľností na zásade nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet

- prezentovanej uznesením z 27. januára 2016, sp. zn. 1Cdo/146/2012, rozsudkami z 30. marca 2011,
sp. zn. 3Cdo/144/2010 a z 26. januára 2017, sp. zn. 3Cdo/223/2016 a uznesením z 29. apríla 2014,
sp. zn. 5MCdo/12/2011.

42. K námietke žalovaných 1/ a 2/, že súd prvej inštancie v bode 40. odôvodnenia napadnutého rozsudku

poukazoval aj na nález sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16.03.2016 (týkajúci sa ochrany práv nadobudnutých
v dobrej viere) odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie len reagoval na to, že samotné žalované 1/
a 2/ odkazovali na označený nález v rámci ich procesnej obrany.43. Pre účely tohto rozhodnutia možno v stručnosti parafrázovať kľúčové východiská a závery, ktoré
Ústavný súd SR vo vzťahu k predmetnej problematike kolízie princípu ochrany dobrej viery ďalšieho
nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom

štáte) a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium
transfere potest quam ipse habet, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko má sám)
zatiaľ konzistentne zastáva (I. ÚS 549/2015, I. ÚS 151/2016, I. ÚS 460/2017-73): Ochrana dobrej
viery chrániacej účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu dôvery
a právnej istoty, odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Táto ochrana môže vylúčiť ochranu

vlastníckehoprávapôvodnéhovlastníka.Poskytnutieprednostijednejzobidvochpožiadaviekvšakmusí
vyjsť zo starostlivého skúmania individuálnych okolností každého prípadu a s ohľadom - na zásadu
„nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet“ s náležitým - a prísnym hodnotením
dobrej viery nadobúdateľa vlastníckeho práva. Je pritom potrebné nájsť praktickú konkordanciu medzi
obidvoma protikladne pôsobiacimi princípmi, tak aby zostalo zachované maximum z obidvoch, a ak
to možné nie je, potom dať prednosť tomu riešeniu, ktorému svedčí ešte ďalší princíp či všeobecne

uznávaná predstava spravodlivosti.

44. Vo vzťahu k námietke žalovanej strany vzhliadajúcej jej dobromyseľnosť aj v tom, že od roku 2008
platila za sporné pozemky daň z nehnuteľností, odvolací súd poukazuje na to, že z potvrdenia Mesta
Tvrdošín č. 210/22 zo dňa 08.04.2022 (č.l. 706) vyplýva, že pri kontrole daňového priznania za roky

od 2006 - doteraz bolo tiež zistené, že daň z nehnuteľnosti za predmetné pozemky je platená aj zo
strany pozemnoknižného vlastníka Urbárski spolumajitelia Tvrdošín, ktorý priznáva a najmä aj platí daň
z nehnuteľností podľa právneho stavu za všetky pozemky, ktoré sú stále zapísané v PKV č. XXX k.ú.
J., A., vlastník Urbárski spolumajitelia mesta Tvrdošín, pretože v tejto časti územia doteraz nedošlo
k zjednoteniu pozemnoknižného operátu s katastrálnym stavom.

45. Pokiaľ žalované 1/ a 2/ súdu prvej inštancie vytýkali, že sa nezaoberal ich námietkami vo vzťahu k
nájomnej zmluve z 30.04.1993 (č.l. 627), ktorú spochybňovali len tvrdením, že podpis na nej nepatrí ich
otcovi, keďže tento sa podpisuje inak, odvolací súd poukazuje na to, že žalované 1/ a 2/ bez ďalšieho
spochybňovali len samotný podpis, pričom však zároveň netvrdili, že ich otec 1/ a 2/ pozemok, ktorý

mal byť predmetom nájmu podľa nájomnej zmluvy z 30.04.1993, nikdy ako nájomca neužíval. Zároveň
žalované 1/ a 2/ ani nenavrhli vykonať dôkaz, ktorým by existenciu tohto nájomného vzťahu účinne
popreli.

46. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku odvolateliek o „nedielnom výroku“,, v zmysle

ktorej, keďže žalobcovia žiadali o určenie vlastníctva spolu s určením, že vec patrí do dedičstva
jedným „nedielnym výrokom“, o ktorom nebolo možné rozhodnúť v rámci celku tak, že sa mu v celom
rozsahu vyhovie, tak sa mala žaloba v celom rozsahu zamietnuť. K tomu odvolací súd uvádza, že
skutočnosť, že žalobca formuluje petit s viacerými nárokmi v jednom výroku (odseku), nezakladá
žiaden „nedielny výrok“ (ktorý pojem procesné právo ani nepozná) ani nedeliteľnosť predmetu konania,

keďže „nedeliteľnosť“ predmetu konania je podmienená charakterom uplatňovaných nárokov, a nie ich
formálnym vyjadrením (zlúčením) do jedného sformulovaného odseku. Nároky žalobcov, hoci ide o
obdobné určovacie žaloby, tvoria dva samostatné a tým i deliteľné petity, o ktorých musí byť rozhodnuté
dvoma samostatnými výrokmi. Prípadom nedeliteľného výroku je napr. výrok rozsudku súdu prvého
stupňa o vyprataní bytu pod podmienkou zabezpečenia bytovej náhrady. Súd prvej inštancie postupoval

správne, keď o nároku na určenie vlastníckeho práva žalobcu (prvom žalobnom petite), ktorému
vyhovel, rozhodol samostatným výrokom a o nároku na určenie, že spoluvlastnícke podiely na sporných
nehnuteľnostiach patria do dedičstva po tam uvedených osobách (druhý žalobný petit), ktorý zamietol,
rozhodol samostatným výrokom.

47. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok súdu prvej
inštancie vo výrokoch I. a II., pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zmenu.
Spolu s napadnutým výrok odvolací súd zrušil aj závislý výrok o trovách konania.

48. Vo vzťahu k výroku III. napadnutého rozsudku odvolací súd dáva do pozornosti odvolateliek,

že aby podané odvolanie vyvolalo zamýšľané právne následky, t.j. aby došlo k jeho vecnému
prejednaniu odvolacím súdom, musí spĺňať všetky podmienky predpísané zákonom. Podmienkou
subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu
je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska procesného, pričom sa musí vychádzať z výroku rozhodnutianapadnutého odvolaním. Ujma môže mať podobu formálnu, ktorá sa navonok prejavuje v odlišnosti
napádaného výroku rozhodnutia od posledného návrhu sporovej strany vo veci samej v jej neprospech.
Formálna ujma môže vzniknúť vtedy, ak nebolo žalobe alebo návrhu vyhovené čo len sčasti, ak súd

prekročilžalobnýnávrhaleboprisúdilniečoiné,nežčohosastranadomáhala.Ujmamôžemaťajpovahu
materiálnu, a to vtedy, ak rozhodnutie znevýhodňuje odvolateľa alebo zhoršuje jeho právne postavenie.

49. Odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným 1/ a 2/ neprináleží právo podať odvolanie voči výroku,
ktorým bola žaloba čiastočne zamietnutá, nakoľko týmto výrokom neboli nijakým spôsobom dotknuté na

svojich právach, ani im ním nebola spôsobená žiadna ujma, práve naopak, čiastočné zamietnutie žaloby
vyznieva v ich prospech. Odvolací súd preto rozhodol tak, že odvolanie žalovaných 1/ a 2/ voči výroku
III. rozsudku súdu prvej inštancie odmietol podľa ustanovenia § 386 ods.1 písm. b/ CSP, ako odvolanie,
ktoré bolo podané neoprávnenou osobou.

50. V ďalšom konaní súd prvej inštancie v intenciách vyššie vyslovených názorov a úvah opätovne

posúdi nárok žalobcov, dôsledne sa vysporiadajúc aj so všetkými relevantnými námietkami sporových
strán a znova o tomto nároku rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní podľa kritérií uvedených
v ust. § 220 CSP.

51. V novom rozhodnutí okresný súd zároveň rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods.

3 CSP).

52. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti výroku I. tohto rozhodnutia odvolacieho súdu dovolanie nie je prípustné (§ 421 CSP).

Proti výroku II. tohto rozhodnutia odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419
CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).