Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. apríl 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16CoCsp/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124205275
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8124205275.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a

členov senátu JUDr. Branislava Brezu a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v spore žalobkyne: A. B.,
nar. X.X.XXXX, bytom C. XX, XXX XX D., zastúpenej: JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom Sov.
Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31954448, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so
sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpenému: Advokátska kancelária Mária
Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 36
863017, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300,- eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov, č.k. 7Csp/81/2024-74 zo dňa 23.10.2024, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok s výnimkou výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Žalobkyni sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50,- eur, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti súd žalobný návrh žalobcu zamietol. Žalobkyni priznal
vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, o výške
ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že čo do základu je nárok žalobkyne
v celom rozsahu daný. Žalobkyňa bola úspešná v spore vedenom Okresným súdom Prešov pod sp.zn.
20Csp/19/2022, keď súd rozsudkom č.k. 20Csp/19/2022 zo dňa 28.10.2022 vyhovel jej žalobnému
návrhu a určil vo výroku neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmluve žalovaného. Čo do základu tak je
možné konštatovať, že v súlade s § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, vznikol
žalobkyni nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 6Cdo/127/2017 primerané finančné zadosťučinenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú
a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania
vočispotrebiteľom.Možnohovšakchápaťajakoprostriedoknavyvolanieaktivityspotrebiteľovdomáhať
sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom
porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako
vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že
spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom

a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto
ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia
práva alebo povinnosti. Napríklad nárok zo zodpovednosti za škodu z bezdôvodného obohatenia
alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanejv spotrebiteľskej zmluve (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6Cdo/389/2015). Pri
posudzovaní predmetného nároku je potrebné podrobiť prieskumu a vyhodnotiť, či v danom zmluvnom
vzťahu existovala hrozba vzniku ujmy. Pre priznanie daného nároku pritom nie je relevantné, či ku

vzniku ujmy aj reálne došlo alebo nie. Na to, aby všeobecný súd priznal spotrebiteľovi nárok na
primerané finančné zadosťučinenie, úplne postačuje len samotná existencia hrozby vzniku ujmy počas
účinnosti zákona číslo 250/2007 Z.z. Žalovaný preukázateľne porušil práva žalobkyne ako spotrebiteľa.
Súd považoval samotný nárok žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie za dôvodný a žalobe
vyhovel.

3. Výška primeraného finančného zadosťučinenia závisela od úvahy súdu. Žalobkyňa nárok na
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila len svojou úspešnosťou v konaní o
určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, a že si uplatňuje satisfakciu za porušenie jej práv ako
spotrebiteľa, ktoré bola nútená brániť. Neuviedla, či konanie žalovaného a následne domáhanie sa
vydania bezdôvodného obohatenia, viedlo k vzniku aj iných negatívnych dôsledkov v jej súkromnom

a spoločenskom živote. Keďže uvedenými skutočnosťami žalobkyňa neargumentovala, súd považoval
výšku primeraného finančného zadosťučinenia v sume 50,- eur za v celom rozsahu dôvodnú. Vychádzal
zo skutočnosti, že na strane žalovaného došlo k porušeniu povinností, keď do zmluvy zaradil zmluvnú
podmienku, ktorá bola súdom vyhlásená za neprijateľnú. Neboli preukázané ďalšie negatívne dôsledky
v súkromnom alebo spoločenskom živote žalobkyne, ktoré by boli dôsledkom konania žalovaného pri

uplatňovaní si nároku v základnom konaní pod sp.zn. 20Csp/19/2022. Priznaná suma primeraného
finančného zadosťučinenia zodpovedá účelu a poskytuje žalobkyni ako spotrebiteľovi satisfakciu a
odradí dodávateľov od porušenia práv spotrebiteľa. Súd priznal žalobkyni sumu 50,- eur titulom
primeraného finančného zadosťučinenia, ktorú považuje za primeranú a postačujúcu a v prevyšujúcej
časti jej žalobný návrh ako nedôvodný zamietol.

4. Súd prvej inštancie vznesenú námietku premlčania žalovaným považoval za nedôvodnú, nakoľko
nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia bol uplatnený v trojročnej premlčacej
dobe, ktorá plynie od právoplatnosti rozhodnutia, kedy sa právo podľa § 101 Občianskeho zákonníka
mohlo vykonať prvýkrát, t.j. dňom právoplatnosti rozsudku sp.zn. 20Csp/19/2022 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp.zn. 9CoCsp/5/2023 z dňa 8.2.2024. Rozsudok súdu prvej inštancie
nadobudol právoplatnosť 16.3.2024, premlčacia doba začala plynúť dňa 17.3.2024 a žaloba bola
podaná dňa 14.6.2024, v rámci trojročnej premlčacej doby na uplatnenie tohto nároku. S názorom
žalovaného o začiatku plynutia dňom uzavretia zmluvy o úvere nemožno súhlasiť. Premlčacia doba
nemohla začať plynúť skôr, než dňom o právoplatnosti príslušného rozhodnutia, nakoľko až moment

úspešného uplatnenia je conditio sine qua non nevyhnutný predpoklad pre súdne uplatnenie nároku.
Práve právoplatné judikovanie či už povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie alebo určiť neprijateľnú
zmluvnú podmienku je objektívnou okolnosťou pre začatie plynutia premlčacej doby.

5. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1, ods. 2 v spojení s čl. 3 ods.

1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), úspešnej žalobkyni
priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom o výške bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Výška nároku závisela od úvahy súdu a úvaha súdu sa
týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do
základu uplatneného nároku.

6. Proti rozsudku v časti výroku I. a výroku III. o trovách konania podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces; došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (Článok 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd); a podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci namietajúc, že v konaní prezentovali
zásadné argumenty, prečo by žalobný nárok mal byť premlčaný, tieto zostali mimo pozornosti súdu prvej
inštancie, ktorý k nim nevyjadril relevantné stanovisko, nevyrovnal sa s nimi a najmä neobjasnil, prečo
ich nepovažoval za správne alebo významné. Táto sporovo významná otázka nebola, napriek výslovnej

obrane, riadne reflektovaná. Napadnutý rozsudok je tak v neprekonateľnom konflikte s povinnosťou
súdu vyrovnať sa s argumentmi sporovej strany, a to tak, že sa s nimi buď stotožní alebo ich vyvráti
(napr. nález Ústavného súdu SR sp.zn. IV.ÚS/296/09 zo dňa 10.12.2009). Ak súd odmietne nejaký
argument strany, musí v odôvodnení rozsudku vysvetliť, prečo ho považuje za irelevantný. Nestačí, žesa s názorom strany nestotožní. Absencia dostatočne vyčerpávajúcej odpovede, ktorá musí vyjadrovať
konfrontačné stanovisko vyvracajúce zásadné tvrdenia neúspešnej strany, má vždy za následok
porušenie povinnosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. III.ÚS/44/2011 zo dňa 26.10.2011). Napadnutý rozsudok je v otázke premlčania
vystavaný na právnom názore, že nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia sa
začína premlčiavať až okamihom právoplatného judikovania porušenia spotrebiteľského práva. Podľa
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo/107/2021 zo dňa 28.2.2023 nevylučuje
sa možnosť, že by sa spotrebiteľ domáhal jednou žalobou súčasne ochrany svojho práva a priznania

finančného zadosťučinenia. Ak by totiž právoplatnosť rozsudku, ktorým je konštatované porušenie práva
alebo povinnosti na ujmu spotrebiteľa, mala byť podmienkou nároku na zaplatenie zadosťučinenia podľa
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., viedlo by to k neudržateľnému výsledku, že v prípade sporu, v ktorom
by oba takéto procesné nároky boli uplatnené súčasne, v rozhodujúcom čase vyhlásenia rozsudku súdu
prvej inštancie (§ 217 CSP) by pre priznanie satisfakčného nároku ešte nemohla byť splnená predmetná
podmienka právoplatného sporového úspechu spotrebiteľa. Satisfakčný nárok teda musí nevyhnutne

vzniknúť a zároveň začať sa premlčiavať už pred podaním žaloby, ktorou dochádza k jeho uplatneniu.
Navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že hypotetickú vznesenú námietku premlčania, ktorú

žalovaný odôvodňuje uplynutím viac ako troch rokov od uzavretia zmluvy, považuje vzhľadom na zmysel
a gramatický výklad citovaného ustanovenia § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa za špekulatívnu
v snahe poprieť legitímny nárok žalobkyne. Vo veci posudzovanej Ústavným súdom SR sp. zn. II. ÚS
249/2023, na ktorú poukazuje žalovaný v odvolaní, táto sa absolútne netýkala posudzovanej veci a
inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia v spotrebiteľskom práve, ale nároku poškodeného z

dopravnej nehody. U spotrebiteľa je však situácia diametrálne odlišná. Jednak nejde o škodu, ale o
primerané finančné zadosťučinenie, čo nie je to isté. Ťažko sa dá predstaviť, aby sa skutkové okolnosti
vzniku škody podobali skutkovým okolnostiam vzniku primeraného finančného zadosťučinenia. Navrhla
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdiť a zároveň si uplatnila
trovy odvolacieho konania.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadomnavčaspodanéodvolanie,preskúmalrozhodnutievjehonapadnutomrozsahu,akoajkonanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

9. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne, uplatnený na základe právoplatného
rozhodnutia Okresného súdu Prešov, vedeného pod sp.zn. 20Csp/19/2022 zo dňa 28.10.2022
o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn.
9CoCsp/5/2023 zo dňa 8.2.2024, ktorý nadobudol právoplatnosť 16.3.2024, z titulu porušenia práv

žalobkyne ako spotrebiteľa žalovaným ako dodávateľom podľa ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

10. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

11. Odvolací súd konštatuje, že súdom prvej inštancie bol správne zistený skutkový stav a zo zisteného
skutkového stavu boli vyvodené správne právne závery vo vzťahu ku základu uplatňovaného nároku
na primerané finančné zadosťučinenie. Odvolací súd nevzhliadol dôvody pre zopakovanie vykonaného
dokazovania na nariadenom pojednávaní a rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP

a contrario).

12. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa
žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho
práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia

je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa
ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie
porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom č. 250/2007 Z.z., alebo osobitnými predpismi
a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povahaprimeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť
predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak táto ujma tu je. Bez právneho významu je, či
ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku ujmy. Inštitút primeraného

zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho
prostriedku ochrany.

13. „Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej
stranyvspotrebiteľskýchzmluváchspôsobom,ktorýpráveztohtodôvoduvyžadujeposkytnutievyššieho

stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ,
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia
treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo
povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku
rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej

zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku,
t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola
privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom
dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné
bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky

škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej
výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,
neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom
na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“ (Pozri

rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019).

14. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 300,- eur
titulom úspešného uplatnenia svojich spotrebiteľských práv v spore vedenom na Okresnom súde Prešov
pod sp.zn. 20Csp/19/2022 o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky.

15. Pri dôvodnosti uplatneného nároku na priznanie finančného zadosťučinenia vzal odvolací súd do
úvahy nielen tú skutočnosť, že neprijateľná zmluvná podmienka, neplatná v zmysle ust. § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka, je spôsobilá negatívne zasiahnuť do majetkovej sféry spotrebiteľa, ale
zohľadnil aj postoj spotrebiteľa, ktorý aj napriek jeho postaveniu slabšej zmluvnej strany vo vzťahu k

dodávateľovi rozhodol brániť svoje spotrebiteľské práva a prispel tak k dosiahnutiu vyššej kvality života,
mysliac pri tom na to, že vďaka žalobkyni vyšlo najavo, že dodávateľ uzatvára formulárové zmluvy o
úvere so spotrebiteľmi, v rámci ktorých používa zmluvnú podmienku v totožnom, neprijateľnom znení.
Je na mieste, aby spotrebitelia poukazovali na neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách. Ako súd prvej inštancie uviedol, neprijateľnosť zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 4

písm. l) Občianskeho zákonníka už vyslovil rozsudkom sp.zn. 9C/2/2014 zo dňa 16.9.2015 Okresný súd
Kežmarok v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.4.2017 sp.zn 20Co/41/2016.

16. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej
inštancie, odvolací súd poukazuje na závery konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení sú vyvodzované právne závery a aplikovaná konkrétna
právna norma na zistenie skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
nazistenýskutkovýstav;dochádzaknemuvtedy,aksúdnepoužilsprávnynáležitýprávnypredpis,alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

17. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku, odvolací súd zhodnotil túto odvolaciu
námietku vo vzťahu k vznesenej námietky premlčania ako nedôvodnú. Odvolací súd zhodne so súdom
prvej inštancie konštatuje, že v danom prípade bol nárok uplatnený včas v rámci plynutia všeobecnej
trojročnej premlčacej doby, nakoľko jediným predpokladom na uplatnenie tohto nároku je, že spotrebiteľ

na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi. Otázka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu uplatnenia
nároku na primerané finančné zadosťučinenie bola vysvetlená v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo/389/2015zodňa14.9.2016alebo6Cdo/127/2017zodňa30.1.2019.NielenjudikatúraNajvyššiehosúdu, ale aj zákon o ochrane spotrebiteľa v ustanovení § 3 ods. 5 poslednej vety výslovne stanovuje, že
jedinou podmienkou pre priznanie finančného zadosťučinenia je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.

18. Ani analogicky nemožno aplikovať ust. § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže zákon o ochrane
spotrebiteľa žiadnu postupnosť satisfakčných prostriedkov neustanovuje a rovnako neustanovuje, že k
právu na finančné zadosťučinenie za porušenie spotrebiteľského práva, spôsobom ktorým môže privodiť
ujmu spotrebiteľovi je potrebná určitá intenzita.

19. V prejednávanej veci premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku nemohla začať plynúť skôr, než
dňom nasledujúcim po právoplatnosti príslušného rozhodnutia. Až moment „úspešného uplatnenia“ je
conditio sine qua non (nevyhnutný predpoklad) pre súdne uplatnenie tohto nároku. Podľa právnych úvah
žalovaného by nárok na primerané finančné zadosťučinenie bol premlčaný skôr, ako vôbec by takéto
porušenie bolo judikované alebo vôbec zistené, resp. by došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia.

Práve právoplatné judikovanie či už povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie alebo neprijateľnosti
zmluvnej podmienky je objektívnou okolnosťou pre začatie plynutia premlčacej doby. Počiatok teda
vôbec nie je závislý na subjektívnom rozhodnutí spotrebiteľa. V prejednávanom spore rozhodnutie
Okresného súdu Prešov zo dňa 28.10.2022, sp.zn. 20Csp/19/2022 v spojení s rozsudkom Krajského
súduvPrešovesp.zn.9CoCsp/5/2023zodňa8.2.2024nadobudloprávoplatnosťdňa16.3.2024.Počnúc

nasledujúcim dňom, t. j. 17.3.2024 mohla žalobkyňa svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie
uplatniť na súde. Žalobkyňa podala na súde žalobu dňa 14.6.2024, čo znamená, že žaloba bola podaná
v zákonom stanovenej trojročnej premlčacej dobe, a preto námietka premlčania prednesená žalovaným
nie je dôvodná.

20. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť
jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradzovalo od získavania
plnení, na ktoré dodávateľovi nárok nevznikol, či už v dôsledku neplatnosti právnych úkonov,
neprijateľnostizmluvnýchpodmienok,alebonedodržaniazákonnýchnáležitostízmlúvospotrebiteľskom
úvere a jednak to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne

ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit aj pre ostatných
spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu,
sa už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite.

21. Výška finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu. Pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne

kritéria, a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia a podobne. Za
primerané, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, je potrebné považovať finančné zadosťučinenie vo
výške 50,- eur tak, ako to priznal a odôvodnil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.

22. Základom pre určenie sumy peňažného zadosťučinenia je primeranosť a súd túto sumu

určí na základe vlastnej úvahy. Je teda posudzovaná podľa subjektívnej povahy a zohľadňuje
všetky skutočnosti, ktoré viedli spotrebiteľa k podaniu žaloby o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia. Tak to bolo aj v prejednávanej veci, keď súd prvej inštancie považoval za adekvátnu
a primeranú výšku finančného zadosťučinenia v sume 50,- eur za použitie neprijateľnej zmluvnej
podmienkyvspotrebiteľskejúverovejzmluve,nakoľkozmluvnédojednanie,ktorýmdochádzakskrytému

prenosu dôkazného bremena v otázke riadneho oboznámenia sa so zmluvnými podmienkami
a okolnosťami uzavretia úverovej zmluvy má pre spotrebiteľa neprijateľný účinok vo vzťahu
k potencionálnemu uplatneniu jeho práva na súde a u iných štátnych orgánov, keďže spotrebiteľ
v dôsledku takejto zmluvnej podmienky môže byť odradený od prípadného podania podnetov alebo
návrhov štátnym orgánom.

23. V dôsledku konania žalovaného bola žalobkyňa nielenže vystavená bezprostredne hroziacej
majetkovej ujme, nad rámec uvedeného bola nútená chrániť svoje práva súdnou cestou. Nie je snáď
ani potrebné pripomínať, že súdne konania sú stresujúcim zážitkom vyplývajúcim z obáv z výsledku
sporu, či možnosti vzniku ďalšej majetkovej ujmy v podobe náhrady trov konania protistrane v prípade

neúspechu v konaní. Spotrebiteľ, teda žalobkyňa, nie je povinná preukázať ujmu, ktorá jej vznikla,
pretože zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie už
vtedy, keď k porušeniu práva alebo povinností dôjde. Žalobkyňa sa v tomto prípade úspešne domohla
svojho práva, a teda boli splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia.Cieľom existencie inštitútu finančného zadosťučinenia je okrem iného mať reálny a efektívny odradzujúci
účinok vo vzťahu k dodávateľovi od recidívy a na upustenie od porušovania spotrebiteľských práv.

24. Odvolací súd považuje za primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50,- eur, ktoré je
adekvátne skutočnostiam prejednávaného prípadu a plní základný účel predmetného inštitútu, ktorým
je poskytnutie satisfakcie žalobkyni - spotrebiteľke a odradenie žalovaného od porušovania práv
spotrebiteľov. Priznaná suma reflektuje závažnosť konkrétnych porušení práv spotrebiteľa, konkrétne
skutkové okolnosti v danom prípade a intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov, prípadne

potenciálnych dôsledkov, ktoré spotrebiteľovi hrozili, ako aj subjektívny prístup oboch strán k
protiprávnemukonaniu.Priurčovanívýškyprimeranéhofinančnéhozadosťučineniasúdzohľadnilvšetky
osobitosti tohto prípadu a dospel k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50,- eur
považujezaprimerané,spĺňajúcejednakfunkciusatisfakcieprežalobkyňuaminoritneajfunkciusankcie
pre žalovaného.

25. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že: „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV.ÚS 115/03).

26. Správnym je aj rozhodnutie o trovách konania. V danom prípade predmetom konania bol nárok
žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie. Výška uplatňovaného nároku teda bez akýchkoľvek

pochybností závisela od úvahy súdu. Aj keď Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné
úprave obsiahnutej v ust. § 142 ods. 3 O.s.p., uvedené neznamená, aby nová právna úprava vylučovala
osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška
plnenia závisela od úvahy súdu. Pri uplatňovaní nároku na primerané finančné zadosťučinenie bolo
povinnosťou žalobkyne v žalobe uviesť jeho požadovanú výšku. Z povahy tohto nároku však vyplýva,

že presné stanovenie výšky plnenia je závislé od úvahy súdu. Je preto spravodlivé, aby aj súdom
prisúdená výška plnenia bola braná za základ pre výpočet jednotlivých trov konania, vrátane tarifnej
hodnoty pre určenie základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v prípade, že
strana je zastúpená advokátom, lebo až vtedy je známa hodnota sporu. V sporovom konaní je kritérium
procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov, čomu zodpovedá aj systematické

začlenenie ustanovenia § 255 CSP. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej
výške aj vtedy, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej výške. Ide o prípady, keď
výška nároku závisí od úvahy súdu.

27. Za toho stavu odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods.

1 a 2 CSP).

28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, ods. 2 a
§ 255 ods. 1 CSP podľa procesného výsledku konania. Žalobkyňa, ktorá mala plný úspech v odvolacom
konaní má nárok vo vzťahu k žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).