Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/75/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122206823
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7122206823.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členiek

senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu: Mesto Košice, so sídlom
v Košiciach, Trieda SNP 48/A, IČO: 00691135 proti žalovanej: A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom v E.,
F. XXX, zastúpenej JUDr. JCLic. G. H., I., J., so sídlom v Košiciach, Južná trieda 28, IČO: 52 858 774,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu
Košice č.k. 17C/4/2022-341 zo dňa 22. marca 2024

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Priznáva žalovanej proti žalobcovi 100 % nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
tohto rozhodnutia:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o žalobe žalobcu doručenej súdu prvej inštancie
dňa 23.6.2022, ktorou sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam - pozemkom

zapísaným v KN v registri E okres E. K., L. E., k.ú. E. parc. č. 230 - orná pôda o výmere 11830 m2 v
podiele 3/5 zo spoluvlastníckeho podielu žalovanej zapísaného na LV č. XXXX a parc. č. 223 - orná
pôda o výmere 27357 m2 v podiele 5/2304 zo spoluvlastníckeho podielu 5/2304 zapísaného na LV č.
XXXX a priznania náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaná je v súčasnosti zapísaná
ako spoluvlastník k parc. č. 230 v žalovanom podiele, pričom spoluvlastnícke právo žalovaná nadobudla
titulom osvedčenia o dedičstve č. 15D 484/2007, ako dedič po poručiteľovi M. N.. Právny predchodca
žalobcu (československý štát) nadobudol vlastnícke právo k žalovaným pozemkom vo vykúpených

a vyvlastnených podieloch na základe kúpnych zmlúv uzavretých dňa 23.1.1984 s O. N., C. P., dňa
20.1.1984 s A. D. a dňa 20.1.1984 s M. N., ktorými boli odkúpené podiely na parcele č. 230 u každého
vo výške 8/288 + 1/5 z 8/288 a tiež na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia ObNV, odb.výstavby,
ÚPAD č. Výst. XXXX/XXXX/XX-XX zo 4.1.195, ktorým bol žalovaný pozemok parc. č. 230 vyvlastnený
pôvodnýmvlastníkomevidovanýmnaPKVč.XXX(str.11,27a35),pričomsúčetvšetkýchvyvlastnených
spoluvlastníckych podielov bol 256/288. V zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 518/1990 Zb. prešla zriaďovateľská
funkcia k Zoologickej záhrade Košice na žalovaného. V zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 138/1991 Zb. prešli veci

z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, t.j. k 1.5.1991 nadobudol žalobca priamo zo zákona
vlastnícke právo k žalovaným pozemkom vo vykúpených a vyvlastnených podieloch. Poukázal na § 34
ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z., v zmysle ktorého sa vlastnícke právo, ktoré vzniklo na základe zákona,
zapisuje do katastra nehnuteľností záznamom, pričom záznam nemá právotvorné účinky, ale má ibadeklaratórny charakter. Podporne žalobca namietol pre prípad akýchkoľvek pochybností nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním. Aj v prípade, ak by súd v tomto konaní dospel k záveru o tom, že vyššie
uvedené kúpne zmluvy alebo vyvlastňovacie rozhodnutie je neplatné, tieto nesporne zakladajú titul,

na základe ktorého sa dobromyseľný držiteľ - štát mohol domnievať, že sa stal vlastníkom žalovaných
pozemkov vo vykúpených a vyvlastnených podieloch, a teda zakladá aj domnienku dobromyseľnosti
držiteľa. U žalobcu nepretržitosť dobromyseľnej držby začala dňom 1.5.1991, kedy mesto Košice
nadobudlo žalované pozemky vo vykúpených a vyvlastnených podieloch na základe zákona a skončila
dňa 1.5.2001. Počas celej vydržacej doby nedošlo zo strany žalovaného k rušeniu držby žalovaných

pozemkov. Žalobca tiež poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 2Cdo
85/2004 zo dňa 27.10.2004 uvádza: „oprávnenú držbu právnickej osoby pred 1.1.1992 je možné
započítať do vydržacej doby“. Naliehavý právny záujem žalobcu na určení jeho vlastníckeho práva
je daný z dôvodu, že nie je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník žalovaných pozemkov
vo vykúpených a vyvlastnených podieloch, a tak s nimi nemôže neobmedzene disponovať ako so
svojim vlastníctvom. Jedine rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva môže byť podkladom pre

uskutočnenie zmien zápisu v katastri nehnuteľnosti. Dovtedy je jeho vlastnícke právo bude ohrozené,
resp. bez určenia vlastníckeho práva žalobcu k žalovaným pozemkom je jeho právne postavenie
neisté. Ďalším dôvodom naliehavosti právneho záujmu žalobcu je skutočnosť, že žalovaná sa v
konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II pod sp.zn. 29C/79/2020 domáha zaplatenia sumy
613,94 eur s príslušenstvom ako náhrady za užívanie žalovaných pozemkov žalobcom nad rozsah

spoluvlastníckeho podielu, resp. bez právneho titulu. V prípade úspechu žalovaného v uvedenom
súdnom konaní by bol žalobca povinný poskytnúť náhradu za užívanie žalovaných pozemkov, ktoré sú
de facto v jeho vlastníctve.

3. Žalovaná so žalobou nesúhlasila, keďže mala za to, že žalobca už od roku 1991 mal vedomosť o tom,

že jeho vlastnícke právo v katastri nie je zapísané, čím je spochybnená jeho dobromyseľnosť a rovnako
aj ZOO Košice platila vlastníkom pozemkov v areáli ZOO nájomné za užívanie ich pozemkov a od roku
1993 aj odkupovali spoluvlastnícke podiely s tým, že ani v archíve Mesta Košice 2016 sa nenachádza
žiadne rozhodnutie o vyvlastnení predmetných nehnuteľností.

4. Žalobca špecifikoval podanú žalobu v priebehu konania v tom znení, že žiadal určiť vlastnícke právo
k parcele č. 230, kat. úz. E. v podiele 3/5 zo spoluvlastníckeho podielu 16/3456, zapísaného na LV
č. XXXX a to čo sa týka vyvlastňovacieho rozhodnutia v danej veci v nadväznosti aj na dedičské
rozhodnutie 15D/484/2007 zo dňa 19.4.2011 za účelom preukázania dedičskej postupnosti, o ktorú
žalobca opiera svoj nárok, kde predmetom dedenia v roku 2007 bola o.i. aj parcela č. 230 v podiele

8/288, ktorý pôvodne patril M. N., zomr. X.XX.XXXX.

5. Žalovaná tvrdila, že od roku 2007 nerušene užíva predmetné parcely a 15 rokov to ani nikto
nespochybňoval, až keď sa domáhala od žalobcu odplaty s tým, že žalovaná platí dane za predmetný
pozemok a ZOO nemala oprávnenie podpisovať kúpnu zmluvu v kontexte učinených prevodov, nakoľko

už v tom čase bol M. N. mŕtvy. V tomto znení poukazovala žalovaná aj na rozhodnutie Krajského súdu
v Košiciach č.k. 6Co/104/2023.

6. Na základe vykonaného dokazovania v znení jeho vyhodnotenia v intenciách zrušujúceho uznesenia
Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 3Co/10/2023-300 zo dňa 19.1.2024 vo výrokoch II. a III. napadnutého

rozsudku a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
nakoľko je potrebné najprv dôsledne preskúmať právne nástupníctvo žalovanej a tým aj jej pasívnu
vecnú legitimáciu, ako aj to, či žalobca pri bežnej opatrnosti mohol nadobudnúť presvedčenie, že
štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľnosti - disponoval
platným nadobúdacím titulom k spornej nehnuteľnosti, resp. či mohol mať žalobca aspoň pochybnosti

o nadobudnutí vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie následne vec právne posúdil v zmysle ust. §
70 ods. 1, 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (Katastrálny zákon), § 140 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 473 ods. 1, 2
OZ,§1ods.1zákonač.369/1990Zb.oobecnomzriadeníúčinnomod24.11.1990,§1,§3ods.1zákona
č. 518/1990 Zb. o prechode zakladateľskej alebo zriaďovateľskej funkcie národným výberom na obce,

ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy, § 2 ods. 1 až 3 zákona č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí, ako aj § 14 ods. 1 tohto zákona a mal za to, že v zmysle ust. § 137 písm. c/ Civilného
sporového poriadku účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) má žalobca naliehavý právny záujem na
určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – pozemku registra „E“ – KN parc. č. 230 v kat. úz. E. vovýške spoluvlastníckeho podielu 3/5 zo spoluvlastníckeho podielu 16/3456, zapísaného na LV č. XXXX,
keďže v čase podania žaloby, ako aj v čase rozhodovania súdu, na príslušnom liste vlastníctva je ako
podielová spoluvlastníčka spornej nehnuteľnosti vedená žalovaná, čím je právne postavenie žalobcu

neisté a preto zmenu zápisu vlastníckeho práva bez rozhodnutia súdu nemožno vykonať a žalovaná sa
v súdnom konaní domáha náhrady za užívanie predmetného pozemku.

7. Aktívne vecná legitimácia žalobcu je zase zrejmá z ust. § 3 ods. 1 zákona č. 518/1990 Zb., keďže
zriaďovateľská funkcia k Zoologickej záhrade Košice (ďalej len „ZOO“) prešla na žalobcu. Čo sa týka

pasívnej vecnej legitimácie, je žalovaná zapísaná na LV č. XXXX vo výške spoluvlastníckeho podielu
3/5 k parcele reg. „E“ – KN parc. č. 230 v kat. úz. E., pričom žalobca svoju aktívnu legitimáciu
odvádzal aj od právnych titulov, na základe ktorých mal nadobudnúť vlastnícke právo k podielom
československý štát vo vyvlastňovacom konaní po zomr. M. N. a následnými kúpnymi zmluvami (viď bod
31. a 32. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) a keďže z nepráva právo vzniknúť nemôže, nemohol
ani od nevlastníka predmetnej parcely platne nadobudnúť titulom zákona č. 138/1991 Zb. vlastníctvo

k spornému spoluvlastníckemu podielu ani štát a ani žalobca titulom vydržania, keďže v danom prípade
nie sú splnené zákonné podmienky v zmysle § 129 ods. 1 OZ, § 130 ods. 1 OZ a § 134 ods. 1
až 4 OZ v znení platnom od 1.1.1992. Podľa súdu prvej inštancie žalobca už pri bežnej opatrnosti
mohol nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. by bol
výlučnýmvlastníkomnehnuteľnostivprospechžalovanej,keďženikdynevstúpildodobromyseľnejdržby

spoluvlastníckeho podielu na pozemku parcely č. 230 patriacej žalovanej a tým ani vydržaním nemohol
nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnému podielu danej parcely a preto súd žalobu zamietol.

8. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP
s odkazom na ust. § 255 ods. 1, 2 CSP a § 256 ods. 1 CSP a žalovanej priznal voči žalobcovi 100%

nárok na náhradu trov konania.

9. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/
CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie

súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazoval na právne nástupníctvo a tým
aj svoju aktívnu vecnú legitimáciu, vychádzajúc z právneho nástupníctva po M. N.. Apeloval na to, že
predmetom tohto konania je časť (3/5) spoluvlastníckeho podielu 16/3456 na spornej parcele registra
C-KN č. 230 evidovaného na liste vlastníctva č. XXXX, k. ú. E. v prospech žalovanej. Spoluvlastnícky
podiel 16/3456 bol v prospech žalovanej evidovaný na základe dohody dedičov uzatvorenej v dedičskom

konaní č. 15D/484/2007, v zmysle ktorej na žalovanú prešla 1/6 zo spoluvlastníckeho podielu 8/288
poručiteľa M. N., nar. X.X.XXXX a zomr. X.XX.XXXX (ujo žalovanej z matkinej strany). Žalobca zastával
názor, že okamihom smrti M. N. jeho spoluvlastnícky podiel 8/288 na spornej parcele v zmysle §
460 Občianskeho zákonníka nadobudli jeho piati súrodenci, a to H. D., C. N.; M. N.; O. Q., C. N.;
A. D., C. N. a M. N. (evidovaní na PKV č. XXX, pod B2 písm. f, g, ch, h, j), každý z nich po 1/5

z podielu 8/288. Každý zo súrodencov M. N. tak popri svojom pôvodnom podiele 8/288 na spornom
pozemku nadobudol aj 1/5 zo spoluvlastníckeho podielu 8/288 zosnulého brata. Okamihom smrti M.
N. (brat M. N.) jeho spoluvlastnícke podiely na spornom pozemku (t. j. 8/288, ako aj 1/5 z 8/288) v
zmysle § 460 Občianskeho zákonníka nadobudla jeho manželka O. N. C. P. (švagriná M. N.). Kúpnymi
zmluvami zo dňa 20.1.1984 a kúpnou zmluvou zo dňa 23.1.1984 predávajúci A. D., C. N.; M. N. a O.

N., C. P. previedli na československý štát okrem iného aj spoluvlastnícke podiely na spornej parcele,
a to každý z nich podiel 8/288, ako aj 1/5 zo spoluvlastníckeho podielu 8/288 pôvodne patriaceho
M. N.. Z pôvodného spoluvlastníckeho podielu M. N. (8/288) tak na základe predmetných kúpnych
zmlúv prešli na československý štát 3/5 z tohto podielu. Z dôvodu, že kúpnymi zmluvami realizovaný
prevod vlastníckeho práva k spornému pozemku v rozsahu 3/5 zo spoluvlastníckeho podielu 8/288

(pôvodnepatriacehoM.N.)nebolevidovanývevidenciinehnuteľností,stalsacelýspoluvlastníckypodiel
M. N. na spornej parcele (8/288) predmetom dedičského konania č. 15D/484/2007, čo však žalobca
nepovažuje za správne. Žalobca bol toho názoru, že ak 3/5 zo spoluvlastníckeho podielu 8/288 po M.
N. boli kúpnymi zmluvami prevedené do vlastníctva československého štátu, predmetom následného
dedičského konania po M. N. mohol byť spoluvlastnícky podiel na spornom pozemku v rozsahu najviac

2/5 zo spoluvlastníckeho podielu 8/288. Hoci v zmysle osvedčenia o dedičstve č. 15D/484/2007 zo dňa
19.4.2011 žalovaná formálne nadobudla 1/6 z podielu 8/288 po M. N. (t. j. podiel 16/3456), v tom čase
však už 3/5 z tohto spoluvlastníckeho podielu boli vo vlastníctve československého štátu, a to na základe
kúpnychzmlúvzroku1984,pričomnásledneúčinnosťouzákonač.138/1991Zb.omajetkuobcíprešlinažalobcu. Žalobca sa preto nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého uvedené kúpne
zmluvy nezahŕňajú spoluvlastnícky podiel patriaci žalovanej ako právnej nástupkyni M. N. a nemohli tak
zakladaťuprávnehopredchodcužalobcuanásledneaniužalobcudomnienkudobromyseľnostidržiteľa.

10. Žalobca taktiež zastáva názor, že jedným z možných titulov nadobudnutia jeho vlastníckeho práva
k spornému pozemku v žalovanom podiele je vydržanie. Za titul svojho vstupu do dobromyseľnej držby
sporného pozemku žalobca považuje predmetné kúpne zmluvy v spojení s príslušnými ustanoveniami
zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Účinnosťou tohto zákona (1.5.1991) žalobca priamo zo

zákona vstúpil do dobromyseľnej držby sporného pozemku v žalovanom podiele, pričom nemusel
mať vedomosť o okolnostiach, za ktorých došlo k uzatvoreniu predmetných kúpnych zmlúv (žalobca
uvádza, že v čase uzatvárania kúpnych zmlúv ako subjekt práva ešte ani neexistoval). Pre účely
posúdenia splnenia zákonných podmienok vydržania je právne významné to, že žalobca vstúpil do
dobromyseľnej držby na základe iných skutkových okolností ako štát; a to dňom účinnosti zákona č.
138/1991 Zb. (dobromyseľnosť žalobcu je potrebné odvodzovať od citovaného zákona, ako jedného z

titulov vstupu do dobromyseľnej držby). Existencia alebo neexistencia dobromyseľnosti sa totiž odvíja
od skutočností, na základe ktorých strana, ktorá sa domáha určenia vlastníckeho práva, získala vec
do držby – do svojej faktickej moci, t. j. či sa so zreteľom na všetky okolnosti prípadu domnievala,
že vec jej vlastnícky patrí a nakladala s ňou ako s vecou vlastnou. Súčasne je dôležité (a právne
významné), že status dobromyseľného držiteľa si žalobca udržal počas celej 10 - ročnej vydržacej

doby (od 1.5.1991 do 1.5.2001) a v držbe nehnuteľnosti nebol počas jej trvania žalovanou rušený.
Nadobúdateľ držby preukazuje len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia držby, svoju dobrú
vieru nemusí preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 OZ, napr.
rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo 102/2017, sp. zn. 5Cdo 64/2018 a pod.). Žalobca dodal, že o to viac
to platí v prípade, keď sa vstup do dobromyseľnej držby odvodzuje od účinnosti zákona. Ústavný súd

SR v náleze III. ÚS 477/2015 zo dňa 7.4.2016 uviedol, že „Základnou zákonnou podmienkou pre vznik
vlastníckeho práva vydržaním, či už hovoríme o všeobecnej právnej úprave podľa § 134 OZ alebo podľa
špeciálnej právnej úpravy zákona č. 293/1992 Zb., je držba.“ „Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ
vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť,
ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí a že s ňou nakladá ako s

vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie
držiteľa bolo po celú vydržaciu lehotu dôvodné.“ (napr. rozsudok NS SR, sp. zn. 3MCdo/7/2011 zo
dňa 31.10.2011). Žalovaná nikdy nevstúpila do užívania sporného pozemku a žiadnym spôsobom ani
nevykonávala svoje vlastnícke právo. Vo vzťahu k užívaniu sporného pozemku žalobca poukazuje
na skutočnosť, že v 80. rokoch minulého storočia prebehla v dotknutej lokalite na vyvlastnených a

vykúpených pozemkoch výstavba zoologickej záhrady. Výstavbu začal štát a po prechode majetku štátu
a investorskej funkcie ju dokončil žalobca. Najneskôr od právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia
už sporné pozemky neužíval pôvodne evidovaný spoluvlastník, ale štát a po ňom žalobca. Tento stav
trvá dodnes, pričom žalobca s týmto majetkom nakladá a vykonáva jeho údržbu a opravy. Žalovaná,
ktorá svoje vlastnícke právo odvodzuje od dedičského rozhodnutia nikdy sporné pozemky neužívala.

Účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb. prechádzalo na obce a mestá (vrátane žalobcu) veľké množstvo
hnuteľného a nehnuteľného majetku. Všetky nehnuteľnosti (vrátane pozemkov), ktoré obce a mestá
nadobúdali podľa tohto zákona, boli preberané protokolárne (na základe podpísaných delimitačných
protokolov) a nie fyzicky. Obciam a mestám pritom zo žiadneho zákona nevyplývala povinnosť kontroly
alebo revízie majetku štátu. Navyše pôvodní vlastníci pozemkov, na ktorých sa v súčasnosti nachádza

areál zoologickej záhrady museli mať vedomosť o oplotení týchto pozemkov, ako aj o tom, že sa na
týchto pozemkoch začala výstavba ZOO Košice. Takáto rozsiahla investičná akcia štátu v minulosti
určite nemohla zostať bez povšimnutia verejnosti a už vôbec nie bez povšimnutia vlastníkov dotknutých
pozemkov. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na to, že súdna prax už ustálila, že titulom vstupu do
držby môže byť aj putatívny - domnelý právny úkon. Oprávnená držba sa nemusí opierať o platný právny

titul, ale oprávnený držiteľ musí byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je
(postačí aj domnelý právny titul). Pri zvýšenej opatrnosti a obozretnosti bolo zrejmé, že kúpne zmluvy
sú z právneho hľadiska bez vád (boli datované, mali všetky náležitosti podľa zákona č. 40/1964 Zb., boli
obidvomi zmluvnými stranami riadne podpísané a podpisy predávajúcich boli úradne overené). Žalobca
preto nemal žiadny dôvod pochybovať o vlastníctve štátu, ktoré na ich základe nadobudol. Žalobca

nemal pochybnosti o vlastníckom práve československého štátu k spornému pozemku, a to aj napriek
absenciijehozápisuvevidenciinehnuteľností,keďževoblastizápisovvlastníckychainýchvecnýchpráv
k nehnuteľnostiam došlo účinnosťou zákona č. 141/1950 Občiansky zákonník (od 1.1.1951) k zrušeniu
dovtedy platného intabulačného (vkladového) princípu, a teda účinky zápisu do pozemkovej knihy, resp.evidencie nehnuteľností už nemali právotvorný, ale len deklaratórny (osvedčujúci) charakter. Tento stav
trvalaždoroku1992,kedybolprijatýzákonč.264/1992Zb.,ktorýmsazrušiloštátnenotárstvoazaviedol
sa nový spôsob zápisu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam (vkladové konanie). Žalobca zastáva názor,

ževšetkyzákonomstanovenépodmienkyvydržaniabolinaplnenéažalobcanadobudolvlastníckeprávo
k spornému pozemku v žalovanom podiele najneskôr vydržaním, t. j. dňom 1.5.2001. Žalobca navrhoval
napadnutý rozsudok zmeniť tak, že odvolací súd žalobe žalobcu vyhovie.

11. Žalovaná v podanom vyjadrení k odvolaniu žalobcu sa nestotožnila s názorom žalobcu, že došlo

k vykúpeniu parciel, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania, keďže je nepochybné, že žalovaná
mala predmetné parcely nadobudnúť na základe dedičských konaní po svojich právnych predchodcoch:
a/ R. (A.) N., C. I., nar. XX.X.XXXX, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX (Osvedčenie o dedičstve sp.zn.
2D/15/2014 zo dňa 16.3.2015). Žalovaný zdedil parcelu reg. „E“ č. XXX po svojom predchodcovi,
ktorý zomrel v roku 1951, avšak v rámci vyvlastňovacieho rozhodnutia je táto osoba uvedená na str.
23 ako vlastník zdržujúci sa na neznámom mieste. V žiadnom prípade nemohlo dôjsť k účinnému

vyvlastneniu, nakoľko R. (A.) N., C. I. bola v tom čase mŕtva, nezdržiavala sa na neznámom mieste.
Zároveň dodala, že táto osoba je iba na str. 23, pričom tejto osobe mali byť údajne vyvlastnené
parc. č. 209, 210 a 334, avšak predmetom tohto súdneho konania sú parc. č. 223 a 230, takže aj z
tohto dôvodu je vyvlastnenie neúčinné. b/ M. N., C. N., nar. X.X.XXXX, ktorý zomrel dňa X.XX.XXXX
(Osvedčenie o dedičstve sp.zn. 15D/484/2007 zo dňa 10.5.2011). Žalovaný zdedil parc. reg. „E“ č.

230 po svojom predchodcovi - M. N., avšak táto osoba zomrela v roku 1945, a zároveň táto osoba
úplne absentuje v rámci vyvlastňovacieho rozhodnutia. Nemohlo teda dôjsť k účinnému vyvlastneniu.
Na základe vyššie uvedených skutočnosti mala žalovaná za to, že nedošlo k účinnému vyvlastneniu
predmetných nehnuteľností, keďže sa tieto osoby vôbec nenachádzajú vo vyvlastňovacom rozhodnutí,
resp. boli v čase vyvlastnenia mŕtvi. Na základe toho preto uvedená skutočnosť týkajúca sa právneho

nástupníctva žalovanej a tým aj jej pasívnej vecnej legitimácie je sporná, nie je v spore daná pasívne
vecná legitimácia, nemohlo dôjsť k vykúpeniu parciel na základe kúpnych zmlúv od žalobcu, resp.
jeho predchodcu. Konštatujeme, že kúpne zmluvy uzatvárali iné osoby, ako právny predchodcovia
žalovanej. Nemohlo preto dôjsť k platného a účinnému prevodu vlastníckeho práva. Zo zápisov v
katastri nehnuteľnosti jednoznačne vyplýva, že SR ani Mesto Košice nikdy neboli zapísané ako vlastníci

predmetných pozemkov. Ani Zoologická záhrada Košice – Kavečany nikdy nebola evidovaná ako
vlastník predmetných pozemkov. Podľa informácii aj zápisov z katastra Zoologická záhrada Košice –
Kavečany dokonca po roku 1993 začala od niektorých vlastníkov odkupovať spoluvlastnícke podiely
a niektorým platili aj nájom. Teda v žiadnom prípade nie je možné hovoriť o vydržaní pozemkov
žalobcom. Žalovaný riadne dedil svoje spoluvlastnícke podiely na predmetných parcelách na základe

dedičských konaní, vlastníctvo potvrdil notár, ako súdny komisár. Teda dobromyseľným držiteľom od
zdedenia bol jednoznačne žalovaný, predsa tieto spoluvlastnícke podiely nadobúdal v dobrej viere v
rámci dedičských konaní. Veľmi dôležitým faktom, ktorý svedčí o tom, že žalobca nebol dobromyseľný
je fakt, že Zoologická záhrada Košice platila vlastníkom pozemkov v areály Zoo nájomné za užívanie ich
pozemkov. Preto ak by sa mesto cítilo ako vlastník, Zoologická záhrada Košice (mestská príspevková

organizácia) by nájomné zmluvy neuzatvárala a neplatili by nájom. Preto tvrdenia žalobcu o vydržaní
sú zjavne nepravdivé. Žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, lebo neboli splnenie
podmienky vydržania, a to z viacerých dôvodov: Žalobca nebol dobromyseľný, že mu vlastnícke právo
patri, a ani nenakladal s nehnuteľnosťou ako vlastník. Žalobca objektívne nemohol byť dobromyseľný, že
je vlastníkom nehnuteľnosti, lebo: - štát ani štátna organizácia nebola evidovaná ako vlastník sporných

pozemkov v evidencii nehnuteľnosti. Teda v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., ani
v čase podpísania delimitačného protokolu vlastníctvo štátu nevyplývalo z evidencie nehnuteľnosti. -
žalobca taktiež nikdy nebol evidovaný ako vlastník nehnuteľnosti a nikdy sa toho práva ani nedomáhal
určovacou žalobou, alebo v ROEP, teda za celých 30 rokov. V tejto súvislosti analogický poukazujem
na (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 151/2016 z 3. mája 2017). Práve naopak v

evidencii nehnuteľnosti celých 32 rokov boli evidovaní ako vlastníci žalovaní a ich právni predchodcovia.
Teda nehnuteľnosti boli predmetom dedičských konaní alebo prevodov na základe zmlúv. - žalobca, ani
v ROEP nebol zapísaný ako vlastník, ani po ROEP nepodal určovaciu žalobu, napriek tomu, že vedel, že
v nie je evidovaný ako vlastník. Súd prvej inštancie sa dostatočne a predovšetkým správne, v súlade so
zákonom a judikatúrou vysporiadal s otázkou vydržania, a teda, že zo strany žalobcu v žiadnom prípade

neboli splnené zákonné podmienky. Navrhovala rozsudok potvrdiť ako vecne správny v celom rozsahu.

12. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej už nevyjadril.13. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobcu ako odvolanie
podané včas a oprávnenou osobou, bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP, v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a § 380 ods. 1, 2 CSP, z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov

v zmysle § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania žalobcu.

14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30.4.2025 o 9,55 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 215//II poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
bolo zverejnené dňa 9.4.2025 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle

ust. § 219 ods. 1, 3 CSP a § 378 ods. 1 CSP.

15. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je vymedzený inou procesnou vadou konania danou
aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, čo konštatoval aj Najvyšší súd SR v Stanovisku
občianskoprávneho kolégia zo dňa 3.12.2015 uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR

a súdov Slovenskej republiky 1/2016.

16. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v

prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
ods.1,2CSP,aleboakvýsledokhodnoteniadôkazovnezodpovedátomu,čomalobyťzistenéspôsobom
vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých

súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

18. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho

predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

19. Odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.

20. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

21. Napadnuté rozhodnutie citované zákonné predpoklady v zmysle § 220 ods. 2 CSP nepostráda, a
preto s apelom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd len dopĺňa odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
v tom znení, že odvolacie námietky uplatnené zo strany žalobcu sú totožné s jeho procesným útokom, s

ktorým sa súd prvej inštancie vecne správne vysporiadal a to čo sa týka procesného postupu v zmysle §
185 a nasl. CSP, keďže v spore vykonal relevantné dokazovanie pre náležité rozhodnutie v spore, ktoré
vyhodnotil v zmysle § 191 a nasl. CSP, čím procesne nepochybil a rovnako vec právne správne posúdil.
Keďžeodôvodnenierozhodnutiaspĺňazákonnépredpokladyvzmysle§220ods.2CSP,svojimkonanímneodňal súd prvej inštancie žalobcovi právo na spravodlivý proces, nakoľko súd postupuje v konaní
tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na
povahu konania. Ak súd vyzve stranu, aby sa vyjadrila o určitom návrhu, ktorý sa týka postupu a vedenia

konania, môže pripojiť doložku, že ak sa strana v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá
námietky (§ 157 ods. 1,2 CSP), pričom pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla
na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona (§ 179 ods. 1 CSP).

22. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä

skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

23.Odvolacísúduvádza,žepodľa§185ods.1CSPsúdrozhodne,ktoréznavrhnutýchdôkazovvykoná.

24. Podľa § 191 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

25.Podľa§191CSPdôkazysúdhodnotípodľasvojejúvahy,atokaždýdôkazjednotlivoavšetkydôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (1).

Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (2).

26. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu, v zmysle ktorého
štát sa nikdy nestal vlastníkom dotknutých nehnuteľností, pretože nadobúdací titul - vyvlastňovacie
rozhodnutie - nebolo právne účinné, keďže vyvlastnenie bolo uskutočnené voči mŕtvym osobám a

rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť z dôvodov, ako sú podrobne uvedené v
odseku 31. vrátane odseku 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku. V nadväznosti na uvedený záver
je správny aj záver súdu, že vlastnícke právo nemohlo prejsť ani na žalobcu podľa zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí, keďže nebola splnená podmienka o prechode z vlastníctva štátu.

27. Za správny považuje odvolací súd aj záver súdu, že žalobca nenadobudol vlastnícke právo k
dotknutým nehnuteľnostiam vydržaním, pretože neboli splnené zákonné podmienky pre nadobudnutie
vlastníckeho práva týmto spôsobom, najmä dobromyseľnosť žalobcu pri vstupe do držby a po celú
zákonom predpísanú dobu.

28. V odvolaní žalobca spochybňuje práve vyššie uvedený záver o nesplnení podmienok vydržania
s tým, že ohľadne tohto záveru je odôvodnenie napadnutého rozsudku zdôvodnenie v bodoch 33. až
35. vrátane odôvodnenia, pričom odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozsudku v tejto časti a k
odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

29. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva, pričom žalobca odvodzuje vlastnícke právo
od svojho právneho predchodcu (Československého štátu), ktorý mal nadobudnúť vlastnícke právo
na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa 4.1.1985 č. Výst. XXXX/XXXX/XX-XX, vydaného
Obvodným národným výborom, odborom výstavby, a následne malo dôjsť k prechodu vlastníckeho
práva na žalobcu ex lege v súlade s § 2 zákona č. 138/1991 Zb. dňom účinnosti tohto zákona, t.j.

k 1.5.1991. Ako alternatívu nadobudnutia vlastníckeho práva uviedol jeho nadobudnutie vydržaním,
pričom tvrdil vstup do oprávnenej držby dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t.j.
dňom 1.5.1991 a nerušenú oprávnenú držbu až do 1.5.2001, ktorým dňom mal vlastnícke právo týmto
spôsobom nadobudnúť.

30. Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu 3 rokov, ak ide o
hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 OZ). Držiteľom je ten, kto s vecou
nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba (§ 129 ods. 1 OZ). Ak je držiteľ so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri
pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 OZ).

31. Vydržanie je jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia
zákonom stanovených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu zdomnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonané po stanovenú
dobu nerušene a nepretržite v dobrej miere, že nejde o právo len domnelé.

32. Ustanovenie § 134 OZ ustanovuje podmienky vydržania, ktoré musia byť splnené po celý čas
plynutia vydržacej doby nasledovne: 1/ spôsobilý predmet vydržania, 2/ spôsobilý subjekt vydržania, 3/
oprávnená držba a 4/ vydržacia doba.

33. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne, to znamená, ak

nie je splnená čo i len jedna z nich, nedochádza k vydržaniu.

34. Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je teda oprávnenosť držby, pričom otázku,
či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo
subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu

od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré
objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že
držiteľbolajnaďalej(subjektívne)vdobrejviere.Dobrávieradržiteľasamusívzťahovaťajkokolnostiam,
za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

Oprávnená držba vyžaduje súčasné splnenie dvoch podmienok, a to dobromyseľnosti držiteľa o tom, že
mu vec patrí a danosť tejto dobromyseľnosti so zreteľom ku všetkým okolnostiam.

35. Za oprávnenú držbu sa považuje nakladanie s vecou ako so svojou, ak je držiteľ so zreteľom
na všetky okolnosti vrátane okolnosti nadobudnutia držby dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako

vlastníkovi. Oprávnenosť držby sa posudzuje z týchto hľadísk: 1/ existencia právneho titulu, o ktorý sa
opiera dobrá viera držiteľa, 2/ nakladanie s vecou počas celej vydržacej doby ako s vlastnou, 3/ dobrá
viera držiteľa, že mu vec podľa práva patrí, ktorá sa týka nielen titulu nadobudnutia držby, ale aj spôsobu
nakladania s držanou vecou.

36. Oprávnenosť držby musí byť daná nielen pri jej vzniku, ale v celom priebehu. Pri hodnotení dobrej
viery držiteľa je potrebné vziať do úvahy všetky okolnosti, za ktorých bola držba uchopená a vykonávaná.
Oprávnená držba musí existovať počas celej vydržacej doby, ktorá je v prípade nehnuteľných veci desať
rokov. Vydržacia doba začína plynúť uchopením veci do oprávnenej držby a jej uplynutím dochádza
za splnenia ostatných zákonných podmienok k vzniku vlastníctva. Počas plynutia vydržacej doby musí

byť oprávnená držba nepretržitá. Oprávnený držiteľ si do plynutia vydržacej doby môže započítať aj
vydržaciu dobu svojho právneho predchodcu.

37. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej
opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte

požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.
Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je
presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí,
že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne
museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého

obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca
vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo/119/2007).

38. Problematika nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu
konštantne ustálená a k predpokladom vydržania vlastníckeho práva NS SR zaujal právne závery už

v mnohých rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí sp.zn. 5Cdo/49/2010 konštatoval, že dobromyseľnosť,
ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých
došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom
možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí.
Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho

dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa
nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.39. Najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. 3Cdo/12/2010 na vyššie uvedené nadviazal konštatovaním, podľa
ktorého posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba
zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či

držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo
vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

40. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov, podstatným z hľadiska posúdenia dobromyseľnosti
žalobcu sú aj okolnosti, z ktorých žalobca odvodzuje vstup do držby. Žalobca tvrdí vstup do oprávnenej
držby dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. dňom 1.5.2001 s
argumentáciou, že na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia k dotknutým pozemkom sa mohol dôvodne
domnievať, že jeho právny predchodca (štát) sa stal vlastníkom uvedených pozemkov s poukazom na
tú skutočnosť, že žalobcovi zo žiadneho právneho predpisu nevyplývala povinnosť skúmať platnosť

vyvlastňovacieho rozhodnutia či priebeh vyvlastňovacieho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu.
Poukazoval tiež na to, že právni predchodcovia žalovaných neboli po celú dobu evidovaní v katastri
nehnuteľností ako vlastníci.

41. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca nemohol vstúpiť do

dobromyseľnej držby na základe zákona č. 138/1991 Zb. dňom nadobudnutia jeho účinnosti a ani dňom
podpísania protokolu o prechode vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom dňom 23.8.1993, keďže
predmetná parcela č. 230 sa tam k dátumu 1.5.1991 nenachádza s tým, že M. N. a jeho podiel 8/288
nebol uvedený vo vyvlastňovacom rozhodnutí, ale ani podiely H. D. C. N. a O. Q. C. N. po ich bratovi M.
N., pripadajúce na ne v 1/5 z podielu ich brata M. 8/288 (= 1/36) na parcele č. 230 (t.j. 8/1440 = 1/180)

vychádzajúc z toho, že O. N., C. P. (ako právna nástupkyňa po zomr. manželovi M. N.), A. D. a M. N.
predalisvojepodiely-každýpo8/288,akoajčasťpodielovpripadajúcichnanichpoM.N.,t.j. každýv1/5
z 8/288, aj keď v konaní nebolo preukázané, že dedičstvo po M. N. (ktorý zomrel slobodný bezdetný bez
závetu a listiny o vydedení, a rodičia ho predomreli, teda ako dedičia zo zákona v 3. skupine prichádzali
do úvahy jeho 5 súrodenci event. ich potomkovia) bolo už v tom čase riadne prejednané. Ostali tak

kúpnymi zmluvami aj vyvlastňovacím rozhodnutím nepovšimnuté zákonné dedičské podiely H. D. C. N.
a O. Q. C. N. po ich bratovi M. N., pripadajúce na ne v 1/5 z podielu ich brata M. 8/288 (= 1/36) na parcele
č.230(1/5z8/288je8/1440=1/180).DedičstvopoM.N.bolopreukázateľneprejednanéažv2007.roku,
kedyužboliH.D.C.N.ajO.Q.C.N.mŕtveaprávomneb.H.D.(zomr.X.X.XXXX)malijejdedičskýpodiel
v 1/5 (čo je 1/180 na parcele č. 230) nadobudnúť jej dcéry: žalovaná a H. H. (každá v polovici matkinho

podielu, t.j. každá spoluvlastnícky podiel 1/360 na parcele č. 230). No podľa Osvedčenia od dedičstve
sp. zn. 15D/484/2007 zo dňa 19.4.2011, po zomr. M. N. žalovaná na základe dohody dedičov (kedy
jej sestra od dedenia predmetnej nehnuteľnosti ustúpila) nadobudla podiel v 2/12 (= 1/6) k dedičstvu,
teda aj k spoluvlastníckemu podielu 8/288 na parcele č. 230, čo činí 16/3456 (= 1/216 z parcely),
teda menej než by malo patriť zo zákona ich právnej predchodkyni (1/180 z parcely). Podľa uvedeného

osvedčeniaodedičstvebolvykonanýajzápisvkatastrinehnuteľností.Vzhľadomnauvedenúskutočnosť
týkajúcu sa právneho nástupníctva žalovanej, nie je daná vecná pasívna legitimácia žalovanej v konaní,
lebo podiel, ktorý nadobudla, nebol dotknutý ani predmetnými kúpnymi zmluvami (uzatvorenými inými
osobami ako právnymi predchodcami žalovanej) ani predmetným vyvlastňovacím rozhodnutím (nie sú
v ňom pri podiele M. N. 8/288 uvedení jeho dedičia - a to ani ako neznámi, ani pri známych vlastníčkach

H. D. a O. Q. nie sú uvedené ich zákonné podiely po bratovi M. na parcele č. 230 vo výške 1/180 a v
rozhodnutí sa neuvádza ani zomr. M. N.), od ktorých žalobca odvíjal svoju vecnú aktívnu legitimáciu
ako od právnych titulov, na základe ktorých mal nadobudnúť vlastnícke právo k podielom jeho právny
predchodca - čsl. štát. Súd prvej inštancie mal tak vecne správne za to, že vo vyvlastňovacom konaní sa
ohľadne podielu zomr. M. N. nekonalo s jeho dedičmi, teda k vyvlastneniu jeho podielu nemohlo dôjsť.

42. Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol vlastnícke
právo), v danom prípade zaťažovalo žalobcu ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Odvolací
súd pritom vychádza z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne,
kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti

posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade, ak nadobudnutie vlastníckeho práva na
základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu), je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru
posudzovať ešte prísnejšie. Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej
strate vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva pôvodnéhovlastníka (najmä v situácii, keď štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací
titul k nehnuteľnosti) by zásadne popieral základné právo na vlastníctvo tak, ako to je garantované v čl.
20 ods. 1 Ústavy SR. Teda o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení

potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať,
nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v
skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí.

43. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné

od žalobcu požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z
hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke
právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase
nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval
platným nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky
podmienky stanovené uvedeným zákonom. To je nevyhnutné aj s poukazom na to, že Ústavný súd SR

už ustálil, že Ústava SR neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho
práva došlo priamo zákonom (napr. nález ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 38/95 z 3.4.1996). Je teda nevyhnutné,
aby pre vznik vlastníckeho práva štátu došlo aj k ďalším skutočnostiam.

44.Napokonodvolacísúdpoukazujeajnanázor,ktorýzaujalKrajskýsúdvKošiciachvrozhodnutísp.zn.

11Co/126/2020, kde vychádzal z úvahy, že presvedčenie odvolateľa (mesta Košice) o vlastníckom práve
ku konkrétnej veci nemohol založiť len zákonom č. 138/1991 Zb. všeobecne upravený inštitút prechodu
vlastníctva na obce z majetku štátu, ale len na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že na žalovaného
z majetku štátu prechádza konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2 uvedeného
zákona. V danom prípade (napriek tomu, že dôkazné bremeno o dobrej viere zaťažovala žalobcu, čo

žalobca ale v konaní nepreukázal.

45. V prejednávanej veci žalobca tvrdil vstup do oprávnenej držby dňom nadobudnutia účinnosti zákona
č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. dňom 1.5.1991 s poukazom na vyvlastňovacie rozhodnutie, ktorým
mal vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam nadobudnúť štát.

46. Na tomto mieste odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že v zmysle ust. § 2 zákona č. 138/1991
Zb. ku dňu účinnosti tohto zákona dochádza k prechodu vecí z majetku štátu, ku ktorému mali právo
hospodárenia národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti, do vlastníctva obcí, t.j. k prechodu do
vlastníctva obcí dochádzalo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona (1.5.1991) vo

vlastníctve štátu.

47. V prejednávanej veci však vo vzťahu k dotknutým nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti
zákona o majetku obcí (1.5.1991) a ani v čase podpísania protokolu o prechode vlastníctva na žalobcu
(dňa 13.3.1996) vlastnícke právo štátu nevyplývalo zo zápisu v katastri nehnuteľností, čoho dôsledkom

je možné očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní možnosti prevodu
vlastníckeho práva zo štátu.

48. Zhodne so závermi, aké vyslovil senát prejednávajúci túto vec v inom konaní v právne totožných
veciach (sp.zn. 6Co/165/2022, 6Co/104/2023 a ďalšie), odvolací súd uzatvára, že pri zvýšenej opatrnosti

žalobca mal a mohol sám dospieť k záveru o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení, a teda mal vedieť
už v čase tvrdeného vstupu do držby (1.5.1991, resp. 13.3.1996), že dotknuté nehnuteľnosti nepatrili do
vlastníctva štátu (od 1.1.1993 Slovenskej republiky) a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo
k dotknutým nehnuteľnostiam z vyššie uvedených dôvodov.

49. Odvolací súd teda uzatvára, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že
štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval
platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť
presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. mohol

mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva.

50. Vychádzajúc z uvedeného dobromyseľnosť žalobcu pri nadobudnutí a užívaní dotknutých
nehnuteľností bola vylúčená najmä vzhľadom na okolnosti prechodu majetku štátu na mesto v zmyslezákona č. 138/1991 Zb., ale zároveň ju spochybnili aj ďalšie individuálne okolnosti v posudzovanej
veci, týkajúce sa aktívnej vecne legitimácie žalobcu s odkazom na existenciu dedičských rozhodnutí,
ale najmä na to, že žalovaná mala predmetné parcely nadobudnúť na základe dedičských konaní po

svojich právnych predchodcoch: a/ R. (A.) N., C. I., nar. XX.X.XXXX, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX
(Osvedčenie o dedičstve sp.zn. 2D/15/2014 zo dňa 16.3.2015). Žalovaný zdedil parcelu reg. „E“ č. 223
po svojom predchodcovi, ktorý zomrel v roku 1951, avšak v rámci vyvlastňovacieho rozhodnutia je táto
osoba uvedená na str. 23 ako vlastník zdržujúci sa na neznámom mieste. V žiadnom prípade nemohlo
dôjsť k účinnému vyvlastneniu, nakoľko R. (A.) N., C. I. bola v tom čase mŕtva, nezdržiavala sa na

neznámom mieste. Zároveň dodala, že táto osoba je iba na str. 23, pričom tejto osobe mali byť údajne
vyvlastnené parc. č. 209, 210 a 334, avšak predmetom tohto súdneho konania sú parc. č. 223 a 230,
takže aj z tohto dôvodu je vyvlastnenie neúčinné. b/ M. N., C. N., nar. X.X.XXXX, ktorý zomrel dňa
X.XX.XXXX (Osvedčenie o dedičstve sp.zn. 15D/484/2007 zo dňa 10.5.2011). Žalovaný zdedil parc. reg.
„E“ č. 230 po svojom predchodcovi - M. N., avšak táto osoba zomrela v roku 1945, a zároveň táto osoba
úplne absentuje v rámci vyvlastňovacieho rozhodnutia. Nemohlo teda dôjsť k účinnému vyvlastneniu.

Na základe vyššie uvedených skutočnosti mala žalovaná za to, že nedošlo k účinnému vyvlastneniu
predmetných nehnuteľností, keďže sa tieto osoby vôbec nenachádzajú vo vyvlastňovacom rozhodnutí,
resp.bolivčasevyvlastneniamŕtvi.Nazákladetohopretoskutočnosťtýkajúcasaprávnehonástupníctva
žalovanej a tým aj jej pasívnej vecnej legitimácie je sporná, nie je daná pasívne vecná legitimácia,
nemohlo dôjsť k vykúpeniu parciel na základe kúpnych zmlúv od žalobcu, resp. jeho predchodcu.

Konštatujeme, že kúpne zmluvy uzatvárali iné osoby, ako právny predchodcovia žalovanej. Nemohlo
preto dôjsť k platného a účinnému prevodu vlastníckeho práva na žalobcu.

51. Okolnosť, či sa žalobca skutočne ujal kvalifikovanej držby predmetných pozemkov, začal vykonávať
faktickú moc nad vecou a nakladať s ňou ako vlastnou po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991

Zb. a aj jeho dobromyseľnosť sú spochybnené aj tým, že sa nesprával ako vlastník nehnuteľností, čomu
nasvedčuje aj okolnosť, že ani nedal zapísať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam do katastra
nehnuteľností (§ 14 ods. 4 zákon č. 138/1991 Zb.).

52. Žalobca nikdy nebol evidovaný ako vlastník dotknutých nehnuteľností a nikdy sa tohto práva

nedomáhal ani určovacou žalobou alebo v rámci ROEP, ako na to správne poukazujú žalovaní vo
vyjadrení k odvolaniu. Žalobca sa nedomáhal svojho vlastníckeho práva ani potom, čo v rámci ROEP
nebol zapísaný ako vlastník dotknutých nehnuteľností (t.j. po dobu 30 rokov).

53. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi chýbal právny titul vstupu do dobromyseľnej

(oprávnenej) držby a už samotné nesplnenie tejto zákonnej podmienky vylučuje možnosť nadobudnúť
vlastnícke právo a to ani vydržaním, ako sa toho žalobca domáhal počas celého konania a opakovane
aj v odvolaní.

54. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého

rozsudku, odvolací súd považuje rozsudok za vecne správny, a preto ho v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP
potvrdil s odkazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, čo sa týka doplnenia odôvodnenia napadnutého rozsudku.

55. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 262 ods. 1, 2 a § 396 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá

preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho
konania úspešnej žalovanej. Odvolací súd preto priznal plne úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 251 CSP).

56. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).