Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. december 2023

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: 42Cos/3/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423208706
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oxana Kovalová Báreková
ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2023:1423208706.1

Uznesenie

Mestský súd Bratislava IV v spore žalobcu: A. B. A. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, E., zast.:
JUDr. Peter Kubina, advokát spolupracujúci s Dentos Europe CS LLP, organizačná zložka, so sídlom
Bottov 2A, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so
sídlom Pribinova 2, Bratislava, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia z a m i e t a .

II. Žalovanému súd nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 06.12.2023 a jeho doplnením doručeným tunajšiemu súdu
dňa 11.12.2023 sa žalobca domáhal nariadenia neodkladného opatrenia nasledovného znenia:

I. Žalovaný je povinný zdržať sa uplatňovania a výkonu organizačného opatrenia ministra vnútra
Slovenskej republiky č. 25/2023 zo dňa 21.11.2023, personálneho rozkazu riaditeľa Úradu inšpekčnej
služby č. 48/2023 zo dňa 28.11.2023 a personálneho rozkazu riaditeľky Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v E. č. 477/2023 zo dňa 30.11.2023 voči žalobcovi.

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia žalobca odôvodňuje nasledovnými skutočnosťami.
Žalovaný je zamestnávateľom a služobným úradom žalobcu podľa zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej
službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
Slovenskej republiky a Železničnej polície v platnom a účinnom znení, pričom žalobca je zamestnancom
žalovaného v stálej štátnej službe ako príslušník Policajného zboru podľa zákona o štátnej službe

policajtov s evidenčným číslom 307384, pričom pred vydaním namietaných pracovnoprávnych úkonov
bol zaradený vo funkcii zástupca riaditeľa útvaru a súčasne riaditeľ odboru ochrany, prevencie a boja
proti korupcii útvaru ochrannej služby a prevencie Úradu inšpekčnej služby. Organizačným opatrením
ministra vnútra Slovenskej republiky č. 25/2023 zo dňa 14.11.2023 mu bola zrušená funkcia zástupca
riaditeľa útvaru a súčasne riaditeľ odboru ochrany, prevencie a boja proti korupcii útvaru ochrannej
služby a prevencie Úradu inšpekčnej služby podľa § 35 ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov dňom

01.12.2023 a v nadväznosti na to bol žalobca personálnym rozkazom riaditeľa Úradu inšpekčnej služby
č. 48 zo dňa 28.11.2023 dňom 30.11.2023 odvolaný z funkcie zástupca riaditeľa útvaru a súčasne riaditeľ
odboru ochrany, prevencie a boja proti korupcii útvaru ochrannej služby a prevencie Úradu inšpekčnej
služby podľa § 35 ods. 9 zákona o štátnej službe policajtov a dňom 01.12.2023 preložený na výkon
služby na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v E., služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe policajtov a následne bol personálnym

rozkazom riaditeľky F. G. A. H. I. E. č. 477 zo dňa 30.11.2023 ustanovený do funkcie vyšetrovateľ
1. oddelenia vyšetrovania odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v E.,služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky podľa § 33 ods. 1 zákona o štátnej službe
policajtov a zaradený do 6. platovej triedy podľa § 85 ods. 1 a 5 zákona o štátnej službe policajtov.
Pred vydaním pracovnoprávnych úkonov zastával vyššiu pozíciu s miestom výkonu práce v Bratislave

a mal priznaný vyšší služobný plat. Vykonaním organizačného opatrenia teda najskôr došlo k preradeniu
žalobcu na nižšiu pozíciu, zmene pracovných povinností a miesta výkonu práce a v nadväznosti na to k
zníženiu mzdy, resp. služobného platu. Nakoľko žalobca s týmto pracovnoprávnym úkonom nesúhlasí,
žalovaný nedisponuje jeho súhlasom. Poukázal na to, že opatrením prokurátora Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, sp. zn. VII/2 Gv 63/22/1000-65 zo dňa

05.10.2023, teda pred vydaním pracovnoprávnych úkonov, mu bola poskytnutá ochrana oznamovateľa,
ktorý podal kvalifikované oznámenie o závažnej protispoločenskej činnosti v rozsahu uvedenom v § 7
zákona o ochrane oznamovateľov. Má za to, že podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov
bolo nevyhnutné pred urobením pracovnoprávneho úkonu vyžiadať si predchádzajúci súhlas Úradu na
ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Tento však z dôvodu, že žalovaný oň nepožiadal,
udelený nebol. Uviedol, že žalovaný voči žalobcovi ako oznamovateľovi závažnej protispoločenskej

činnosti urobil tri na seba nadväzujúce pracovnoprávne úkony, na ktoré sa vyžadoval predchádzajúci
súhlas Úradu, ktorý udelený nebol. Vyjadril názor, že uvedené pracovnoprávne úkony sú odvetnými
opatreniami, a preto z dôvodu ochrany práv žalobcu ako zamestnanca a chráneného oznamovateľa je
potrebné a dôvodné nariadiť žalobcovi zdržať sa vykonávania pracovnoprávnych úkonov vykonaných
v rozpore § 1 ods. 4 zákona o ochrane oznamovateľov bez predchádzajúceho súhlasu Úradu podľa

§ 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, a ktoré predstavujú priamu diskrimináciu žalobcu,
pretože žalovaný voči nemu postupoval menej priaznivo ako je povinný postupovať proti všetkým
chráneným oznamovateľom protispoločenskej činnosti. Zdôraznil, že sa nedomáha preskúmania
zákonnosti a zrušenia organizačného opatrenia a personálnych rozkazov, ale domáha sa výlučne
toho, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania a ak je

možné, napravil protiprávny stav, teda právnej ochrany, ktorej sa môže domáhať jedine podľa § 2a
ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona, a
ktorej poskytnutie patrí podľa § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona do výlučnej právomoci civilných
súdov. Je pritom plne v dispozícií žalobcu, či sa takejto súdnej ochrany bude domáhať žalobou vo
veci samej alebo návrhom na vydanie neodkladného opatrenia, ktorého dostupnosť vyplýva priamo

z textu Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1937 zo 23.októra 2019 o ochrane osôb,
ktoré nahlasujú porušenia práva Únie (Ú. v. EÚ L 305, 26.11. 2019) v znení nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) 2020/1503 zo 7. októbra 2020 (Ú. v. EÚ L 347, 20. 10. 2022) (ďalej
len „Smernica"). Z čl. 21 ods. 6 v spojení s bodom 96 preambule Smernice vyplýva, že ochrana
oznamovateľov protispoločenskej činnosti je postavená na princípe poskytnutia rýchlej a účinnej

ochrany chránenému oznamovateľovi proti akýmkoľvek pracovnoprávnym úkonom zhoršujúcim jeho
postavenie v pracovnoprávnom vzťahu, konkrétne formou „zmrazenia“ účinkov, resp. vykonávania
a uplatňovania takýchto pracovnoprávnych úkonov voči chránenému oznamovateľovi. Vzhľadom na
vzniknutú polemiku o tom, či tento návrh na vydanie neodkladného opatrenia patrí do právomoci
všeobecného alebo správneho súdnictva, poukázal na rozhodnutie kompetenčného senátu Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 1KO/10/2020 zo dňa 25.11.2020. Vo vzťahu nariadenia neodkladného opatrenia
v rámci porušenia zákazu diskriminácie vo verejnoprávnom vzťahu zasa poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 7Co/50/2023 (prípad verejne známy ako „Editka“), v ktorom
odvolací súd konštatoval právomoc civilného súdu na nariadenie takéhoto neodkladného opatrenia
a zároveň odcitoval bod 31. až 33. uvedeného rozhodnutia. V rámci argumentácie ďalej poukázal na

stanovisko Úradu, zverejnené na jeho oficiálnom webovom portáli, z ktorého vyplýva, že žalovaný
v súvislosti s pracovnoprávnymi úkonmi smerujúcimi voči príslušníkom Policajného zboru majúcim
status chráneného oznamovateľa s Úradom nekomunikoval a nepožiadal o predchádzajúci súhlas
Úradu s týmito pracovnoprávnymi úkonmi. Napriek tomu, že pracovnoprávne úkony proti žalobcovi, ako
chránenému oznamovateľovi, urobené bez predchádzajúceho súhlasu Úradu boli podľa názoru žalobcu

urobené v zjavnom rozpore so zákonom, žalovaný na tieto nazerá a vykonáva ich proti nemu tak, ako
keby išlo o zákonné pracovnoprávne úkony. Poukázal na § 1 ods. 4, 2 písm. e) a l) , § 2a ods. 1,3, §
7 ods. 1, § 7 ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov, § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov,
§ 2a ods. 1 a 2, § 9 ods. 2 a 3, § 11 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“). Poukázal
na to, že zákon o ochrane oznamovateľov je lex specialis vo vzťahu k všetkým právnym predpisom,
ktoré upravujú pracovnoprávne a iné obdobné právne vzťahy, vrátane štátnej služby, teda sa v plnej
miere vzťahuje aj na služobný pomer príslušníka Policajného zboru podľa zákona o štátnej službepolicajtov. Uviedol, že organizačné opatrenie a personálny rozkaz sú pracovnoprávnym úkonom, ktorým
sa mení obsah individuálneho pracovnoprávneho vzťahu medzi ním ako zamestnancom a žalovaným
ako zamestnávateľom z diskriminačného dôvodu (kvalifikované oznámenie o protispoločenskej činnosti)

a súčasne § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 11 ods. 3 antidiskriminačného
zákona zveruje právomoc na riešenie sporov vyplývajúcich z porušenia zákazu diskriminácie vo
vzťahu k štátnej službe príslušníkov Policajného zboru všeobecným súdom, preto má v tomto prípade
k dispozícii všetky prostriedky právnej ochrany podľa Civilného sporového poriadku, vrátane inštitútu
neodkladného opatrenia. Zdôraznil, že v danom prípade sa nejedná o výnimku podľa druhej vety § 7

ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. Pod „pracovnoprávnym úkonom súvisiacim so skončením
pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia
zamestnávateľa“ podľa druhej vety § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, na ktorý sa nevyžaduje
predchádzajúci súhlas Úradu, sa rozumie skončenie pracovnoprávneho vzťahu z takého dôvodu,
ktorého vznik a existenciu zamestnávateľ neposudzuje a ani nie je oprávnený posudzovať. V danom
prípade podľa jeho názoru nie sú známe dôvody, ktoré viedli žalovaného k zrušeniu práve tej funkcie,

ktorú zastával žalobca ako chránený oznamovateľ a následne k odvolaniu žalobcu z tejto funkcie,
preloženiu žalobcu na výkon služby práve na pozíciu a do miesta, kam bol preložený a následne k jeho
zaradeniu do nižšej platovej triedy. Vyjadril podozrenie, že v danom prípade sa jedná o odvetu voči
žalobcovi za podanie kvalifikovaného oznámenia, pričom takéto odvetné opatrenie je podľa § 1 ods.
4 zákona o ochrane oznamovateľov zakázané. Zdôraznil, že predmetom navrhovaného neodkladného

opatrenia je poskytnutie ochrany žalobcovi pred výkonom a uplatňovaním pracovnoprávnych úkonov,
ktoré žalobcu poškodzujú a sú celkom zjavne v rozpore s § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov.
Ďalej poukázal na to, že predmetom konania o žiadosti zamestnávateľa o udelenie predchádzajúceho
súhlasu Úradu podľa § 7 zákona o ochrane oznamovateľov je (a) rozhodnúť, či sa na navrhovaný
pracovnoprávny úkon vyžaduje predchádzajúci súhlas Úradu, a ak sa vyžaduje, (b) či úkon má

alebo nemá akúkoľvek príčinnú súvislosť s kvalifikovaným oznámením, pre ktoré bola zamestnancovi
poskytnutá ochrana. Úrad udelí súhlas s navrhovaným pracovnoprávnym úkonom zamestnávateľa
voči chránenému oznamovateľovi, len ak zamestnávateľ preukáže, že navrhovaný pracovnoprávny
úkon nemá žiadnu príčinnú súvislosť s kvalifikovaným oznámením, inak žiadosť o udelenie súhlasu
zamietne. Uviedol, že tým, že žalovaný v tomto prípade o udelenie predchádzajúceho súhlasu Úradu

ani nepožiadal, odoprel žalovanému právnu ochranu, na ktorú mal právny nárok, preto doposiaľ nedošlo
a ani nemohlo dôjsť k posúdeniu toho, či organizačné opatrenie a personálny rozkaz boli alebo neboli
vydané v akejkoľvek príčinnej súvislosti s kvalifikovaným oznámením žalobcu. Zdôraznil, že posúdenie
tejto otázky patrí do výlučnej právomoci Úradu v konaní o žiadosti o udelenie predchádzajúceho súhlasu
podľa § 7 zákona o ochrane oznamovateľov. Tento postup nie je možné nahradiť rozhodnutím súdu

v tomto konaní. K polemike ohľadne toho, či sa na pracovnoprávny úkon majúci podobu rozhodnutia
alebo opatrenia orgánu verejnej správy vzťahuje následok absolútnej neplatnosti právneho úkonu
podľa § 7 ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov, uviedol, že neplatnosť organizačného opatrenia
alebo personálnych rozkazu nie je podmienkou na to, aby mohlo byť vydané navrhované neodkladné
opatrenie. Neplatnosť právneho úkonu je hmotnoprávnym následkom porušenia zákona. Naproti tomu

neodkladné opatrenie je procesný prostriedok neodkladnej právnej ochrany pred zásahom do právneho
afaktickéhopostaveniažalobcu,ktorýsvojoupovahouamierouposkytnutietakejtoochranyodôvodňuje.
Pre poskytnutie takejto ochrany pred diskriminačným konaním žalovaného majúcim v tomto konkrétnom
prípade formu organizačného opatrenia alebo personálneho rozkazu je plne postačujúce osvedčiť, že
toto organizačné opatrenie, resp. personálny rozkaz bol vydaný v rozpore s § 7 ods. 1 zákona o ochrane

oznamovateľov, teda bez predchádzajúceho súhlasu Úradu. Ak by tento záver neplatil, potom by to
nevyhnutne znamenalo, že príslušníkovi Policajného zboru poskytuje zákon oveľa nižšiu ochranu pred
diskrimináciou než zamestnancovi v pracovnom pomere v súkromnej sfére. Takýto rozdielny prístup k
právnej ochrane pred diskrimináciou však nemá oporu v zákone ani v ústave. Má za to, že podmienkou
platnosti pracovnoprávneho úkonu je predchádzajúci súhlas Úradu, vzniknutý protiprávny stav nie

je možné nijako napraviť a organizačné opatrenie a personálne rozkazy spätne konvalidovať. Preto
jediným spôsobom nápravy z jeho pohľadu je po nariadení neodkladného opatrenia riadne požiadať
Úrad o vydanie predchádzajúceho súhlasu a až po jeho prípadnom udelení vydať nové organizačné
opatrenie a nový personálny rozkaz. Nariadenie neodkladného opatrenia je podľa neho postačujúce na
dosiahnutietrvalejúpravypomerovmedzistranamivovzťahukorganizačnémuopatreniuapersonálnym

rozkazom, ktoré sú predmetom konania. Nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia nijakým
spôsobom nebráni žalovanému vo výkone akýchkoľvek jeho zamestnávateľských práv voči žalobcovi
podľa zákona o štátnej službe policajtov. Poukázal na to, že organizačné opatrenie a personálne
rozkazy sú na seba nadväzujúce a navzájom podmienené pracovnoprávne úkony, preto sa domáhauloženia povinnosti zdržať sa vykonávania a uplatňovania všetkých týchto úkonov. Má za to, že potreba
bezodkladnej úpravy pomerov je v tomto prípade daná samotnou povahou, obsahom a účinkami
pracovnoprávnych úkonov, ktoré napĺňajú všetky znaky zakázaných odvetných opatrení podľa § 1 ods.

4 zákona o ochrane oznamovateľov, konkrétne (a) zrušenie žalobcovej doterajšej funkcie a odvolanie
žalobcu z tejto funkcie; (b) preradenie žalobcu na nižšiu pozíciu; (c) zmena žalobcovho miesta výkonu
práce; (d) zníženie žalobcovho služobného platu. Odvolal sa na čl. 21 ods. 6 Smernice ako aj potrebu
eurokomformného výkladu. Uviedol, že potreba bezodkladnej úpravy pomerov je v tomto prípade taktiež
daná tým, že vzhľadom na status žalobcu ako chráneného oznamovateľa sa ex lege predpokladá, že

pracovnoprávne úkony boli urobené v súvislosti s jeho oznámením protispoločenskej činnosti, pričom
žalovaný má priestor túto domnienku vyvrátiť a preukázať, že o odvetné opatrenia nejde, a to práve a
len v konaní podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, ktoré však žalovaný ani neinicioval.
Nakoľko všetky pracovnoprávne úkony sú proti žalobcovi vykonateľné okamžite a sú aj vykonávané,
pričom konanie o opravných prostriedkoch proti personálnym rozkazom trvá v zmysle zákonných
lehôt 4 mesiace, na dosiahnutie právnej ochrany pred dôsledkami vykonávania týchto diskriminačných

pracovnoprávnych úkonov zároveň žalobca nemá k dispozícii iný účinný právny prostriedok, než
je navrhované neodkladné opatrenie. Zhrnul, že náprava porušenia zákazu diskriminácie žalobcu v
nadväznosti na jemu priznanú ochranu oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti podľa zákona
ochrane oznamovateľov, antidiskriminačného zákona a v nadväznosti aj na zákon o štátnej službe
policajtov, zakladá právomoc civilných súdov. Zákon o štátnej službe policajtov ani Správny súdny

poriadok neposkytujú žalobcovi možnosť získania účinnej a rýchlej právnej ochrany v porovnateľnom
rozsahu, obsahu a predovšetkým v porovnateľnom čase a s porovnateľnými účinkami ako poskytuje
inštitút neodkladného opatrenia podľa Civilného sporového poriadku. Dodal, že pozastavenie účinnosti
organizačného opatrenia a personálneho rozkazu rozhodnutím Úradu podľa § 12 zákona o ochrane
oznamovateľov v tomto prípade nie je podmienkou, ktorá musí byť splnená na to, aby súd mohol vydať

navrhované neodkladné opatrenie; ide len o doplnkovú možnosť ochrany.
3. K návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia žalobca priložil: personálny rozkaz riaditeľa Úradu
inšpekčnej služby číslo 48 zo dňa 28.11.2023, personálny rozkaz riaditeľky Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v E. č. 477 zo dňa 30.11.2023, personálny rozkaz riaditeľa Úradu inšpekčnej
služby číslo 37, opatrenie ÚŠP GP SR č. k. VII/2 Gv 63/22/1000-61 zo dňa 05.10.2023 o poskytnutí

ochrany žalobcovi podľa § 7 zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti, príspevok
s názvom Stanovisko Úradu na ochranu oznamovateľov k medializovaným kauzám zverejnené
na webovej stránke https://www.oznamovatelia.sk/stanovisko-uradu-na-ochranu-oznamovatelov-k-
medializovanym- kauzam/.
4. Podľa § 324 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“), pred začatím konania, počas

konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.
5. Podľa § 324 ods. 3 CSP, neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak sledovaný účel
nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením.
6. Podľa § 325 ods. 1 CSP, neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť
pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

7. Podľa § 325 ods. 2 CSP, neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby
a) poskytla aspoň časť pracovnej odmeny, ak ide o trvanie pracovného pomeru a navrhovateľ zo
závažných dôvodov nepracuje,
b) zložila peňažnú sumu alebo vec do úschovy na súde,
c) nenakladala s určitými vecami alebo právami,

d) niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala,
e) nevstupovala dočasne do domu alebo bytu, v ktorom býva osoba, vo vzťahu ku ktorej je dôvodne
podozrivá z násilia,
f) nevstupovala alebo iba obmedzene vstupovala do domu alebo bytu, na pracovisko alebo iné miesto,
kde býva, zdržiava sa alebo ktoré pravidelne navštevuje osoba, ktorej telesnú integritu alebo duševnú

integritu svojím konaním ohrozuje,
g) písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami úplne alebo čiastočne
nekontaktovala osobu, ktorej telesná integrita alebo duševná integrita môže byť takým konaním
ohrozená,
h) sa na určenú vzdialenosť nepribližovala alebo iba obmedzene približovala k osobe, ktorej telesná

integrita alebo duševná integrita môže byť jej konaním ohrozená.
8.Podľa§326ods.1CSP,vnávrhunanariadenieneodkladnéhoopatreniasapoprináležitostiachžaloby
podľa § 132 uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy
pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcichdôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého
neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha.
9. Podľa § 326 ods. 2 CSP, k návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva.

10. Podľa § 328 CSP, súd nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa § 325 ods. 1,
inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne.
11. Podľa § 329 ods. 2 CSP, pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia
súdu prvej inštancie.
12. Podľa § 330 ods. 1 CSP, súd môže určiť, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určený čas.

13. Podľa § 330 ods. 2 CSP, ak to povaha veci pripúšťa, súd môže nariadiť neodkladné opatrenie,
ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej.
14. Podľa § 336 ods. 1 CSP, ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania, môže vo
výroku uznesenia uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej. Súd túto
povinnosť neuloží najmä vtedy, ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú
úpravu pomerov medzi stranami.

15. Podľa § 336 ods. 2 CSP, súd vo výroku uznesenia podľa odseku 1 uvedie strany a predmet konania
vo veci samej.
16. Podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti, zamestnávateľ môže
urobiť právny úkon alebo vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu (ďalej len „pracovnoprávny
úkon“) voči chránenému oznamovateľovi, na ktorý nedal súhlas, len so súhlasom úradu; voči

chránenému oznamovateľovi, ktorým je profesionálny vojak, sa súhlas úradu vyžaduje, len ak tak
ustanovuje osobitný predpis.4) Súhlas úradu sa nevyžaduje, ak sa pracovnoprávnym úkonom priznáva
nárok alebo ak ide o pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je
dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa.
17. Podľa § 7 ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov, právny úkon, na ktorý úrad neudelil súhlas, je

neplatný.
18. Podľa § 2a ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov, práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú
rovnako všetkým občanom pri vstupe do štátnej služby a policajtom pri vykonávaní štátnej služby v
súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch
ustanovenou osobitným zákonom. V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje

diskriminácia aj z dôvodu manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo
iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného
postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.
19. Podľa § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov, občan pri vstupe do štátnej služby alebo po jej
skončení alebo policajt, ktorý sa domnieva, že jeho právo alebo právom chránený záujem bol dotknutý

nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môže sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany
ustanovenej osobitným zákonom.
20. Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa
domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal

zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav
alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z
dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti
právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.
21. Podľa § 11 ods. 1 až 3 antidiskriminačného zákona, (1) konanie vo veciach súvisiacich s porušením

zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté
porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalobca“). Žalobca je povinný v návrhu
označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalovaný“). (2)
Žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu
skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania

došlo. (3) Na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje
Občiansky súdny poriadok, ak tento zákon neustanovuje inak.
22. Pre rozhodnutie súdu o neodkladnom opatrení je rozhodujúci stav v čase vydania rozhodnutia
súdu prvej inštancie (skutkový a právny stav veci, v ktorej sa má rozhodovať o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia). Preto sa súd vyrovná len s tými okolnosťami, ktoré existovali v danom čase

použiteľného práva.
23. Vzhľadom na osobitú povahu inštitútu neodkladného opatrenia, vyznačujúceho sa zjednodušeným
azrýchlenýmprocesnýmpostupom,súdprirozhodovaníonávrhunajehonariadenierozhodnespravidla
bez výsluchu, vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ide o inštitút, ktorý nachádza uplatneniev situáciách, kedy nemožno čakať na skončenie konania vo veci samej, ale je potrebné ešte pred
meritórnym rozhodnutím (rozsudkom) prijať určité dočasné opatrenie, pretože sa javí byť danou hrozba,
že konečné rozhodnutie, ktorým konanie skončí, nebude už mať pre vyriešený hmotnoprávny vzťah

medzi účastníkmi materiálny význam.
24. Pre inštitút neodkladného opatrenia platí, že žalobca musí po osvedčení svojho hmotného nároku,
ktorého ochrany sa domáha, presvedčivo osvedčiť skutočnosti odôvodňujúce bezodkladnú potrebu
úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená. Žalobca tak musí osvedčiť také konkrétne
správanie sa žalovaného, ktorým „práve jemu“ spôsobuje nenahraditeľnú ujmu. Nárok pritom nemusí

byť nepochybne preukázaný, ale musí byť aspoň osvedčený. Miera osvedčenia sa riadi situáciou, najmä
naliehavosťou riešenia. Osvedčovanie znamená zisťovanie najvýznamnejších skutočností potrebných
pre rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia prostredníctvom označených dôkazov.
Osvedčenie skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia sa posudzuje len podľa
návrhu a k nemu doložených listín. Takýto postup predpokladá platná právna úprava (§ 329 ods. 1 CSP),
sledujúca tým dosiahnutie účelu inštitútu neodkladného opatrenia, ktorým je rýchle a pružné riešenie

situácie vyžadujúcej si okamžitý zásah súdu v prípade potreby.
25. Aj v prípade splnenia formálnych a vecných predpokladov vyžadovaných zákonom pre nariadenie
neodkladného opatrenia súd musí ešte zvažovať, či v prípade jeho nariadenia nedôjde k nevyváženému
zásahu do vzťahov strán sporu alebo tretích osôb, a teda posúdiť primeranosť zásahu, ktorý predstavuje
nariadenie neodkladného opatrenia. Požadované obmedzenie musí byť primerané poskytnutej ochrane

žalobcu a nesmie nad nevyhnutnú mieru limitovať žalovaného. Procesnú zodpovednosť za výsledok
konania (dôkazné bremeno) v tomto smere má len žalobca. Z uvedeného vyplýva, že pre vyhovenie
návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia musí ísť o osvedčenie takého stavu právnych (nie len
faktických) vzťahov medzi žalobcom a žalovaným, ktorý vyžaduje rýchlu úpravu pomerov medzi nimi
súdom, t.j. naliehavosť situácie i po právnej stránke, a taktiež o osvedčenie ohrozenia nároku, keď jeho

ohrozenie musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami.
26. Žalobca musí opísaním rozhodujúcich skutočností presvedčiť o potrebe nariadiť neodkladné
opatrenie v záujme dosiahnutia ochranného účelu, ktorý je pre tento inštitút charakteristický.
Rozhodujúce skutočnosti musí žalobca náležitým spôsobom osvedčiť. Pred nariadením neodkladného
opatrenia posudzuje súd či je osvedčená existencia právneho vzťahu medzi stranami, žalobcom tvrdené

a osvedčené skutočnosti odôvodňujú potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu z ohrozenia
exekúcie, uložením požadovanej povinnosti alebo obmedzenia objektívne možno dosiahnuť ochranu,
ktorej sa domáha, navrhovaným neodkladným opatrením, pokiaľ má mať podľa okolností dočasný
charakter, nebude vytvorený nenávratný stav, právne účinky neodkladného opatrenia neobmedzia
povinnú osobu neprimeraným spôsobom a nad nevyhnutný rozsah a sledovaný účel nemožno

dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Reálne vyhodnotenie potreby bezodkladne upraviť pomery je
otázkou voľnej úvahy súdu. V súvislosti s vyhodnotením potreby bezodkladne upraviť pomery musí
súd nevyhnutne skúmať aj splnenie ďalších predpokladov na nariadenie neodkladného opatrenia a
otázku ich osvedčenia zo strany žalobcu, vrátane hodnoverného osvedčenia dôvodnosti a trvania
nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana. Pokiaľ dospeje k záveru, že žalobca sa domáha

niektorého zo zákonom predpokladaných neodkladných opatrení, skúma bez ďalšieho splnenie
všeobecných podmienok jeho nariadenia. Súd pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení riadne
dokazovanie nevykonáva, a vychádza z obsahu spisu a skutočností osvedčených z predložených
listín. Listinné dôkazné prostriedky majú pri rozhodovaní o návrhu osobitný význam, keďže súdne
vykonáva plnohodnotné dokazovanie. Súd na základe dostupných dôkazných prostriedkov zisťuje

najvýznamnejšie relevantné skutočnosti. Žalobca je povinný dosiahnuť hodnoverné osvedčenie. Súd
nemôže nariadiť neodkladné opatrenie ak žalobca neosvedčil svoj nárok.
27. Medzi osvedčením a dokázaním nejakej skutočnosti je rozdiel, ktorý odlišuje mieru zisťovania
skutkového stavu pri vydávaní uznesenia o neodkladnom opatrení a rozsudku. Dokazovanie pred
rozhodnutím o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nie je dokazovaním v rozsahu

vyžadovanom v základnom konaní. Staršia legislatíva a teraz právna náuka toto dokazovanie preto
označuje výrazom osvedčenie alebo osvedčovanie. Osvedčovanie na rozdiel od dokazovania znamená,
že súd prostredníctvom označených (najmä listinných) dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti
dôležité pre rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Pri ich zisťovaní neprihliada
a ani nemusí prihliadať na všetky procesné formality, ako je to pri riadnom procesnom dokazovaní.

Výsledkom takéhoto postupu je, že osvedčované skutočnosti sa súdu, so zreteľom na všetky okolnosti
prípadu, javia ako nanajvýš (vysoko) pravdepodobné (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M
Cdo5/2012 zo dňa 28.11.2012).28. Súd po oboznámení sa s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia ako aj s priloženými
listinnými dôkazmi dospel k záveru, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia nie je dôvodný.
29. V prejednávanej veci žalobca žiada súd o poskytnutie ochrany inštitútom neodkladného opatrenia

v antidiskriminačnom spore, v rámci ktorého sa domáha uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa
uplatňovania a výkonu organizačného opatrenia a personálnych rozkazov, ktoré bližšie špecifikuje
v texte návrhu. Uvedené odôvodnil porušením zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného,
ktoré spočíva v priamej diskriminácií oproti iným osobám v obdobnej právnej situácií (oproti iným
oznamovateľom protispoločenskej činnosti) tým, že žalovaný nezískal predchádzajúci súhlas Úradu,

ktorý vyžaduje § 7 ods. 1 zákon na ochranu oznamovateľov, na uskutočnenie pracovnoprávnych úkonov.
Žalobcovi bola organizačným opatrením ministra vnútra SR najskôr zrušená funkcia zástupca riaditeľa
útvaru a súčasne riaditeľ odboru ochrany, prevencie a boja proti korupcii útvaru ochrannej služby a
prevencieÚraduinšpekčnejslužbypodľa§35ods.3zákonaoštátnejslužbepolicajtovdňom01.12.2023
a v nadväznosti na to bol personálnym rozkazom riaditeľa Úradu inšpekčnej služby č. 48 dňom
30.11.2023 odvolaný z funkcie zástupca riaditeľa útvaru a súčasne riaditeľ odboru ochrany, prevencie

a boja proti korupcii útvaru ochrannej služby a prevencie Úradu inšpekčnej služby podľa § 35 ods. 9
zákona o štátnej službe policajtov a dňom 01.12.2023 preložený na výkon služby na F. G. A. H. I. E.,
služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej
službe policajtov a následne bol personálnym rozkazom riaditeľky Okresného riaditeľstva Policajného
zboruvE.č.477ustanovenýdofunkcievyšetrovateľ1.oddeleniavyšetrovaniaodborukriminálnejpolície

F. G. A. H. I. E., služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky podľa § 33 ods. 1 zákona o
štátnej službe policajtov a zaradený do 6. platovej triedy podľa § 85 ods. 1 a 5 zákona o štátnej službe
policajtov. Uvedené sa malo udiať aj napriek tomu, že s týmito pracovnoprávnymi úkonmi nesúhlasil
a opatrením prokurátora ÚŠP GP SR sp. zn. VII/2 Gv 63/22/1000-65 zo dňa 05.10.2023, teda niekoľko
týždňov pred vydaním pracovnoprávnych úkonov mu bola poskytnutá ochrana oznamovateľa, ktorý

podal kvalifikované oznámenie o závažnej protispoločenskej činnosti v rozsahu uvedenom v § 7 zákona
o ochrane oznamovateľov. Nakoľko na uvedené pracovnoprávne úkony nebol udelený predchádzajúci
súhlas Úradu, o ktorý žalovaný ani nepožiadal, mal žalobca za to, že uvedeným postupom došlo
k porušeniu zásad o rovnakom zaobchádzaní v porovnaní s inými oznamovateľmi protispoločenskej
činnosti. Na základe týchto skutočností konajúci súd konštatuje, že žalobca skutkovo odôvodnil svoj

nárok titulom porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v rámci výkonu štátnej služby policajtov, ktorí
majú zároveň status oznamovateľov protispoločenskej činnosti.
30. Každý, kto sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch
alebo slobodách v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, môže sa domáhať ochrany
podaním žaloby na súde. V rámci takejto žaloby potom môže žalobca žiadať, aby ten, kto nedodržal

zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav
alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z
dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti
právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená. V prípade, že
primerané zadosťučinenie sa nejaví ako dostačujúce, najmä v prípade keď nedodržaním zásady

rovnakého zaobchádzania dôjde k zníženiu dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenskému
uplatneniu, a to v takom rozsahu ktorý možno z objektívneho hľadiska považovať za značný, môže
sa žalobca domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch určuje súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti,
za ktorých došlo k jej vzniku (§ 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona). Na konanie vo veciach

súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa síce vzťahuje Civilný sporový poriadok,
avšak ustanovenia antidiskriminačného zákona majú pred uplatňovaním civilného kódexu prednosť.
31.Antidiskriminačnésporypredstavujúosobitnúkategóriusporovvcivilnomsúdnomkonanísochranou
slabšej strany, pre ktoré sú charakteristické procesné odklony. Medzi osobitnosti antidiskriminačných
sporov nepochybne patrí aj prenesenie dôkazného bremena v prospech žalobcu a uplatňovanie

vyšetrovacieho princípu. Žalovaný má v antidiskriminačnom konaní povinnosť tvrdenia, kedy musí
preukázať, že k porušeniu zásad rovnakého zaobchádzania nedošlo. Ak žalovaný neposkytne
dostatok tvrdení vyvracajúcich namietané porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, má sa za
to, že diskriminácia bola preukázaná. Vyšetrovací princíp zasa predpokladá zvýšenú aktivitu súdu
pri obstarávaní dôkazných prostriedkov, avšak len v prípadoch dôkaznej núdze pre rozhodnutie vo

veci samej. Uvedené osobitosti jednoznačne naznačujú, že v antidiskriminačnom spore nemožno
rozhodnúť bez vyjadrenia protistrany a bez vykonania dokazovania. Naproti tomu, o neodkladnom
opatrení súdy rozhodujú v skrátenom procese a výlučne len na základe tvrdení žalobcu obsiahnutých
v návrhu. Neodkladné opatrenie súd nariadi v prípade, že má za osvedčenú potrebu bezodkladnejúpravy pomerov. Teda, ako už bolo vyššie uvedené, v rámci rozhodovania o neodkladnom opatrení
dochádza k odlišnej miere zisťovania skutkového stavu. Na rozdiel od základného konania, ktoré býva
zavŕšené rozsudkom, je postačujúce len osvedčenie relevantných skutočností a nie ich preukázanie.

Súd nevykonáva dokazovanie na pojednávaní za súčasného dodržania kontradiktórnosti konania.
32. Žalobca sa návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia domáha rozhodnutia vo veci samej,
čo aj sám vo svojom návrhu deklaruje tým, že jeho nariadením je možné dosiahnuť trvalú úpravu
pomerov medzi stranami, a preto nie je po nariadení neodkladného opatrenia potrebné iniciovať konanie
vo veci samej. Neodkladné opatrenie tak konzumuje vec samú. K uvedenej procesnej situácií môže

dôjsť v prípade podania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím konania, na ktoré
nenadväzuje žaloba. Súd však musí vždy individuálne vyhodnotiť, či povaha prejednávanej veci pripúšťa
nariadenie požadovaného neodkladného opatrenia z hľadiska totožnosti výrokov, pričom s prihliadnutím
na § 330 ods. 2 CSP nemožno abstraktne vymedziť, ktoré subjektívne nároky svojou povahou pripúšťajú
nariadenie neodkladného opatrenia s výrokom totožným vo veci samej. Vzhľadom na uvedené sa
súd pri posudzovaní splnenia podmienok na nariadenie neodkladného opatrenia musel zaoberať aj

oprávnenosťou požiadavky žalobcu na trvalú úpravu pomerov strán formou neodkladného opatrenia.
Súd má za to, že nároku žalobcu tak ako bol ním uplatnený, nie je možné poskytnúť ochranu formou
inštitútu neodkladného opatrenia , ktorého výrok by bol totožný s výrokom vo veci samej.
33. Vzhľadom na osobitosti antidiskriminačných sporov ako aj komplexnosť prejedávanej veci, v danom
prípade súd nemôže takýto spor rozhodnúť neodkladným opatrením konzumujúcim rozhodnutie vo veci

samej len na základe jedného podania žalobcu bez toho, aby mal k dispozícií aj vyjadrenie protistrany.
V antidiskriminačných sporoch musí byť vždy poskytnutý priestor žalovanému, čo jednoznačne vyplýva
aj z § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, podľa ktorého je žalovaný povinný preukázať, že
neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, pokiaľ žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno
dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Zo samotného textu

antidiskriminačného zákona teda vyplýva, že na rozhodnutie v sporoch týkajúcich sa porušenia zásad
rovnakého zaobchádzania nepostačuje len tvrdenie žalobcu obsiahnuté v žalobe, resp. v návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia o tom, že k takémuto porušeniu došlo, ale súd má povinnosť
poskytnúť priestor žalovanému, aby takéto tvrdenia žalobcu vyvrátil a až na základe takéhoto vyjadrenia
rozhodnúť o tom, či k porušeniu zásad o rovnakom zaobchádzaní došlo alebo nie. Súd má tak

zákonnú povinnosť v antidiskriminačných sporov nariadiť pojednávanie a vykonať na ňom plnohodnotné
dokazovanie za účelom preukázania žalobcom tvrdených skutočností. V kontexte uvedeného teda nie
je dostačujúce len osvedčenie založené na jednostrannom tvrdení sporovej strany.
34. Žalobca vo svojom návrhu odkazuje na body 31 – 33 odôvodnenia uznesenia Krajského súdu
v Bratislave č. k. 7Co/50/2023 – 226 zo dňa 11.05.2023 (žalobcom označené ako „A. J.“), v ktorom

sa odvolací súd vyjadril k možnosti nariadenia neodkladného opatrenia v antidiskriminačných konania,
kde jednou zo sporových strán je orgán verejnej správy. Uvedené rozhodnutie je konajúcemu senátu
známe z jeho vlastnej rozhodovacej činnosti, nakoľko v prvoinštančnom konaní bol náhodným výberom
pridelený na prejednanie a rozhodnutie vo veci. Súd dáva žalobcovi do pozornosti body 40. až 44.
odôvodnenia, kde odvolací súd zaujal jednoznačný názor, že v danom prípade nie je možné vydať

neodkladné opatrenie v antidiskriminačnom spore, ktorého výrok by zároveň konzumoval aj výrok vo
veci samej.

35. Čo sa týka personálnych rozkazov ako aj organizačného opatrenia, ktoré žalobca považuje
za diskriminačné pracovnoprávne úkony, súd v tejto súvislosti poznamenáva, že služobný pomer

príslušníkov Policajného zboru funguje na princípe subordinácie, ktorý je typický pre oblasť
verejného práva. Personálny rozkaz alebo organizačné opatrenie potom nie je možné považovať
za pracovnoprávny úkon, ale je aktom vydávaným podľa príslušných ustanovení zákona o štátnej
službe policajtov a teda individuálnym správnym aktom. Na doplnenie súd uvádza, že služobný
pomer príslušníka Policajného zboru, ktorý sa primárne spravuje zákonom štátnej službe policajtov,

nemožno označiť za pracovnoprávny pomer, tak ako ho vo svojom návrhu a doplneniach označuje
žalobca. Uvedený názor je možné vidieť aj v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, podľa ktorého
sa príslušné ustanovenia zákona o štátnej službe policajtov vždy s ohľadom na osobitný charakter
služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru, keďže právna povaha takéhoto služobného pomeru
odráža osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potreba pevného

začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo zvýrazňuje skutočnosť, že
nemožno hovoriť o modifikácií súkromnoprávneho pomeru, ale o špecifickom štátno-zamestnaneckom
pomere verejného práva, ktorého právna úprava má formu kódexu (uznesenie Ústavného súdu SR II.
ÚS 515/2016-19 zo dňa 23.06.2016).36. Ak aj strana osvedčí existenciu nároku, ako aj skutočnosti odôvodňujúce potrebu nariadenia
neodkladného opatrenia , je nutné, aby boli splnené aj nasledovné predpoklady nariadenia
neodkladného opatrenia, a to princíp efektívnosti, princíp proporcionality a navrhovaný opatrením

nebude vytvorený nenávratný stav. V tejto súvislosti súd uvádza, že princíp proporcionality v danej
veci nebol naplnený, nakoľko vydaním takéhoto neodkladného opatrenia by sa vo výraznej miere
obmedzila ochrana oprávnených záujmov žalovanej strany, keďže súd je povinný zabezpečiť nielen
súdnu ochranu strany žalujúcej , ale aj žalovanej. Taktiež, ako už bolo uvedené vyššie tzv. konzumácia
vecisamej,jepotrebnébraťdoúvahyajskutočnosť,ženeodkladnéopatreniemámaťdočasnýcharakter

a uložené obmedzenie nemôže mať za následok vznik nenávratného stavu. Nenávratný stav je možné
vytvoriť len rozhodnutím vo veci samej tzv. meritórnym rozhodnutím, avšak iba vtedy , ak to povaha veci
pripúšťa, v danej veci, vzhľadom na antidiskriminačný spor nejde o uvedenú skutočnosť. Z toho dôvodu
je vylúčené, aby súd neodkladným opatrením s limitovaným časovým trvaním navodil nezvratný stav,
ktorý bude pretrvávať aj potom, ako uplynutím času toto neodkladné opatrenie zanikne.
37. Nakoľko súd na základe návrhu a k nemu priložených listinných dôkazov dospel k záveru, že

nie je možné neodkladnému opatreniu vyhovieť a dosiahnuť ním trvalú úpravu pomerov sporových
strán, rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenie a návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia zamietol. V tejto súvislosti si súd dovoľuje poukázať aj na bod 9. zamietajúceho uznesenia
tunajšieho súdu č. k. 33Cpr/4/2023-88 zo dňa 27.11.2023 týkajúceho sa tých istých sporových strán
a obdobných skutkových tvrdení, v ktorom súd o. i. taktiež právne uzavrel, že preskúmavanie porušenia

zásady rovnakého zaobchádzania nie je vecou, ktorú je možné vykonať len na základe jediného podania
navrhovateľa v rámci návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.
38. Záverom súd poznamenáva, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a ani neodkladné
opatrenie nariadené civilným súdom nie je opravným prostriedkom proti personálnemu rozkazu.
39. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu

trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca bol v konaní neúspešný, preto by mal nahradiť
trovy konania žalovanému, no vzhľadom na to, že žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli, súd mu
ich náhradu nepriznal. Súd zároveň prihliadol aj na hospodárnosť konania, keďže na základe § 262
ods. 2 CSP by bolo potrebné po právoplatnosti tohto uznesenia vydať samostatné rozhodnutie o výške
náhrady trov konania a nakoľko žalovanému trovy konania nevznikli, nebolo by mu možné titulom ich

náhrady žiadnu sumu priznať.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní
odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ak strana sporu nepredloží potrebný počet rovnopisov
a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.