Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. marec 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/21/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6920201087
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Klaudia Kosková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6920201087.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Klaudie Koskovej

a členov senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: a/ A. B. C.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, XXX XX E. F. a žalobkyne: b/ E. C., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom D. XXXX/XX, XXX XX E. F., obaja zastúpení JUDr. Martinom Sečanským, advokátom, so
sídlom Záhradnícka 30, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: PANORAMA SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom
Kolonáda 4685, 984 01 Lučenec, IČO: 36 045 926, zastúpenému Advokátska kancelária Krnáč s. r. o.,
so sídlom Námestie slobody 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 232 293, o určenie vlastníckeho práva,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota, č. k. 16C/13/2020-401 zo

dňa 28. novembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu v II. a III. výroku p o t v r d z u j e.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom a/, b/ spoločne a nerozdielne náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich
výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:
„I. Návrh žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia dovolacieho konania vo veci
vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 8C/3/2020 z a m i e t a .

II. Súd u r č u j e, že žalobcovia a/ a b/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktoré
sa nachádzajú v okrese E. F., obec E. F., katastrálne územie E. F. a ktoré sú zapísané v katastri
nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXXX, ako parcela registra „G.“ H. XXXX/X, o výmere 470 m2,
druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, parcela registra „G.“ H. XXXX/X, o výmere 143 m2, druh
pozemku zastavaná plocha a nádvorie a stavba súpisné číslo XXXX na parcele č. XXXX/X, pohostinstvo
a reštaurácia.
III. Žalovaný je povinný z a p l a t i ť žalobcom plnú náhradu trov konania, výška ktorých bude vyčíslená

samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalobca má
naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 137 písm. c) CSP s poukazom na
ustálenú súdnu prax, podľa ktorej žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že je vlastníkom
nehnuteľnosti vždy, ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností. V konaní ďalej vychádzal z
uznesenia Krajského súdu Banskej Bystrici č. k. 15Co/62/2022 - 337 zo dňa 09.02.2022, ktorým

rozhodnutím bol predchádzajúci rozsudok okresného súdu zrušený a vrátený na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. V uvedenom rozhodnutí krajský súd uviedol, že zmluva o kúpe nehnuteľnosti
uzavretá medzi spoločnosťou KEORLEN TRADE, s.r.o ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim
bola uzatvorená podľa ust. § 5 zák. č. 182/1993 Z. z. a podľa ust. § 588 OZ. Nejde o žiadnu zvýnimiek, kedy slovenská právna úprava umožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka
a uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo
plus iuris. Nejde o kúpnu zmluvu podľa ust. § 446 Obchodného zákonníka, ktoré je jedným zo

zákonných predpokladov umožňujúcich prelomenie zásady nemo plus iuris. Argumentácia žalobcov
k nutnosti aplikácie ustanovenia § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka v danom prípade je dôvodná.
Prechodné ustanovenie § 879r Občianskeho zákonníka neustanovuje, že novelizované ustanovenia
majú dopad iba na právne vzťahy vzniknuté po 01.06.2014. Novou právnou úpravou sa spravujú aj
právne vzťahy vzniknuté pred 01.06.2014 (za podmienky, že ide o vzťah založený spotrebiteľskou

zmluvou, resp. v danom prípade zmluvou, ktorá zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy).
Vznik týchto právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté sa posudzujú podľa predpisov účinných do
01.06.2014. V spotrebiteľských zmluvách však nebolo výnimkou, že obsah týchto zmlúv musel byť
zosúladený s novou právnou úpravou (napríklad v zmysle ustanovenia § 879f ods. 3 Občianskeho
zákonníka) z dôvodov, že to vyžaduje ochrana spotrebiteľa. V danom prípade ustanovenie § 879r
Občianskeho zákonníka explicitne uvádza, že na výkon záložného práva, ktoré vzniklo pred 01.06.2014

sa použijú ustanovenia tohto zákona. Z uvedeného vyplýva, že obmedzenie možnosti výkonu záložného
práva dopadá aj na právne vzťahy založené zmluvami o zriadení záložného práva pred 01.06.2014,
ako je tomu v prejednávanej veci. Podľa § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka, ak záložné právo
zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, môže sa záložný veriteľ v rámci výkonu záložného
práva uspokojiť len predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona alebo predajom zálohu podľa

osobitných zákonov. Okresný súd ďalej poukázal na rozhodnutie veľkého senátu obchodnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27.04 2021, v ktorom sa
vysporiadal s otázkou prelomenia zásady nemo plus iuris a s ňou súvisiacou možnosťou nadobudnutia
vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa. Slovenská právna úprava
umožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka len v zákonom stanovených prípadoch,

ktorým však prejednávaný prípad nie je. Pokiaľ sa týka argumentácie žalovaného ohľadom nedbalosti
žalobcov, tu okresný súd uviedol, že uvedená argumentácia je nadbytočná, pretože bolo na žalobcoch,
aký spôsob ochrany svojho vlastníckeho práva zvolia a zároveň, kedy prípadné nároky z dôvodu
nepremlčateľnosti vlastníckeho práva a absolútnej neplatnosti právnych úkonov uplatnia. Ďalej poukázal
na nutnosť aplikácie ust. § 53 ods. 10 OZ, ktorú umocňuje prechodné ustanovenie k úpravám účinným

od 01.06.2014 - § 879r Občianskeho zákonníka, ktorý definuje, že ustanoveniami tohto zákona sa
spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 01. júnom 2014. Na výkon záložného práva, ktoré vzniklo pred
01. júnom 2014, sa použijú ustanovenia tohto zákona. Vzhľadom na vyššie uvedené, pokiaľ záložný
veriteľ mienil realizovať výkon záložného práva zo zmluvy, ktorá zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej
zmluvy, mal postupovať predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona alebo predajom zálohu

podľaosobitnýchpredpisov.Pokiaľtaknepostupoval,kúpnazmluvauzatvorená,čoajvoformenotárskej
zápisnice, je neplatná podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom. Jedná sa o
absolútnu neplatnosť, ktorá nastáva zo zákona od začiatku (ex tunc) a pôsobí voči každému na záver.
Okresný súd konštatoval, že nevykonal dôkaz - výsluch žalobkyne a C. C. D. (štatutárny zástupca
záložného veriteľa), nakoľko s poukazom na záväzný právny názor odvolacieho súdu pre predmetnú

vec je právne irelevantný, presahoval by rámec skutočností, ktoré je potrebné v konaní zistiť a ktoré by
mali význam pre rozhodnutie o predmete sporu. Rozhodnutie oprel o ustanovenia § 137, § 164 CSP, §
52 ods. 1, 2, 3, 4; § 53 ods. 10; § 151a ods. 1, 2; § 879f ods. 1 až 4, j, r, 39 Občianskeho zákonníka. O
trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalobcom priznal plný úspech v konaní.

3. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, a to proti výrokom II., III. napadnutého rozsudku.
Napadnutý rozsudok navrhol zmeniť tak, že žalobu v celom rozsahu súd zamietne a žalovanému prizná
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť
okresnému súdu na ďalšie konanie. Uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. d), e), f), h)
CSP. Napadnutý rozsudok považoval za nesprávny a nezákonný. Odôvodnenie rozsudku považoval za

nepresvedčivé, zmätočné a arbitrárne, čím došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny
proces. Ďalej namietal, že súd žalobcom priznal viac práv, ako v skutočnosti mali, keď napadnutým
rozhodnutím nadobudli sporné nehnuteľnosti žalobcovia očistené od všetkých záložných práv, ako aj od
všetkých, v čase realizácie výkonu záložného práva, evidovaných exekučných konaní, ktorú námietku
okresnýsúdodignoroval.Takétorozhodnutiepodľažalovanéhojenezákonné,neprípustné,neprijateľné,

ale hlavne nespravodlivé a v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Zdôraznil, že napadnuté
rozhodnutie vyvolá nevyhnutnosť vysporiadania vzťahov nielen medzi žalovaným a predávajúcim o
vráteniekúpnejcenyvovýške90.000,-EUR,aleajmedziďalšímivlastníkmipredmetnýchnehnuteľností,
a taktiež záložným veriteľom a žalobcom, čo nepochybne vyvolá aj ďalšie právne spory. Namietal,že v konaní opakovane poukazoval na nedbalosť a nezodpovednosť žalobcov ako vlastníkov, ktorí
už v roku 2014 mali vedomosť o realizácii výkonu záložného práva a o tom, že od roku 2017 už
neboli evidovaní ako vlastníci predmetných nehnuteľností, a napriek uvedenému nič nekonali, nedbali

o svoje práva a veci začali riešiť až s veľkým časovým odstupom, keď až v roku 2020 podali žalobu o
určenie vlastníckeho práva voči žalovanému. Nevyužili ani možnosť vyznačenia informatívnej poznámky
do katastra nehnuteľností o prebiehajúcom súdnom konaní, a tak sa svojou nečinnosťou v rámci
výkonu záložného práva spoločnosťou BENEFIT GROUP I, a. s. sami pripravili o možnosť úspešne sa
domáhať určenia vlastníckeho práva. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 59/2021

- 30 zo dňa 09.02.2021. Okresný súd otázku dobromyseľnosti žalovaného neskúmal s prihliadnutím
na princíp spravodlivosti. Poukázal na tú skutočnosť, že sporné nehnuteľnosti nadobudol v dobrej
viere od vlastníka zapísaného na liste vlastníctva, ktorý sporné nehnuteľnosti vlastnil viac ako 2 roky,
pričom v čase nadobudnutia sporných nehnuteľností nebola v katastri nehnuteľností vedená žiadna
poznámka ohľadom spornosti vlastníctva právneho predchodcu žalovaného. Súd sa náležite v rozsudku
nevysporiadal s kolíziou dvoch ústavných hodnôt - princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa

a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Ďalej žalovaný namietal, že okresný
súd nevykonal navrhnuté dôkazy, a to výsluch žalobkyne b/, ako aj výsluch štatutárneho zástupcu
záložného veriteľa C. C. D., ktorý podľa žalovaného mohol ozrejmiť konajúcemu súdu skutkové okolnosti
súvisiace s výkonom záložného práva, nakoľko tieto neboli v priebehu konania podľa žalovaného
dostatočne ozrejmené. Ďalej žalovaný namietal, že má za to, že ust. § 53 ods. 10 Občianskeho

zákonníka nie je kogentnej povahy a jeho prípadné porušenie nemá za následok absolútnu neplatnosť
právneho úkonu. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd bližšie neozrejmil, či právny úkon, ktorý
posúdil ako absolútne neplatný, je v rozpore so zákonom svojím obsahom alebo účelom, rozhodnutie
je preto nepreskúmateľné. Poukázal na tú skutočnosť, že záložný veriteľ pri prekročení rozsahu svojho
oprávnenia zodpovedá za škodu, ktorú takýmto konaním spôsobil, čo však nemá za následok ex lege

neplatnosť právneho úkonu záložného veriteľa, ale pripúšťa využitie inštitútu žaloby na plnenie, ktorá
má vždy prednosť pred žalobou o určenie. Napriek uvedenému, žalobcovia takýto typ žaloby nevyužili.
Opätovne poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 250/2011 - 30 s poukazom na ust. § 879e
ods. 1 OZ, podporne poukázal aj na rozhodnutie NR SR zo dňa 26.03.2013, sp. zn. 4Obo/92/2012, ktorý
súladne s názorom žalovaného rieši ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zároveň poukázal aj

na iné rozhodnutie NR SR, ktoré riešilo prelomenie zásady nemo plus iuris v prospech dobromyseľného
nadobúdateľa, a to rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/71/2011. Pokiaľ sa týka rozhodnutia veľkého senátu
NS SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27.04.2021 uviedol, že v danej súvislosti opomínajú súdy potrebu
prihliadať na odlišné skutkové okolnosti občianskoprávneho sporu, kde právne závery vychádzajú z
celkom odlišných skutkových okolností. V danom prípade rozhodnutie veľkého senátu nie je možné

vnímať ako finálne vyriešenie dotknutej otázky, pretože k nej doposiaľ nezaujalo stanovisko plénum
ÚS SR, prípadne občianskoprávne kolégium NS SR. Žalovaný tiež namietal neexistenciu naliehavého
právneho záujmu a nevykonateľnosť žalobného petitu. Túto skutočnosť posúdil a vyhodnotil iniciatívne
namiesto žalobcov súd, čím svojvoľne zhojil nečinnosť žalobcov, čo spôsobilo značnú nerovnováhu
medzi účastníkmi konania a rozsudok je možné považovať za arbitrárny. V tejto súvislosti podporne

poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/112/2004, ako aj 2ObdoV/11/2019 a ďalšie. Je nesporné,
že vyhovenie žalobnému návrhu spôsobí celý rad ďalších súdnych konaní. Žalovaný má za to, že
žalobcovia nemajú v konaní naliehavý právny záujem na požadovanom určení aj z dôvodu, že petit je
nevykonateľný z dôvodu nemožnosti takéhoto zápisu v katastri nehnuteľností s poukazom na aktuálny
stav zápisov na dotknutom LV č. XXXX, pre k. ú. E. F., kde v časti C – „ťarchy“ predmetného listu

vlastníctva sú evidované ťarchy na základe záložného práva v prospech I. G.. Je preto z pohľadu práv
ostatných účastníkov právne neisté, ako by sa príslušný okresný úrad, katastrálny odbor vysporiadal s
výrokom vyplývajúcim z rozsudku, ktorý je podľa žalovaného do katastra nehnuteľností nezapísateľný, a
týmajnevykonateľný.Predmetnénehnuteľnostiužniejemožnévpôvodnomstavenadobudnúťažaloba
o určenie vlastníckeho práva nemá zákonné opodstatnenie. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. 24Sp/42/2014 - 57 zo dňa 30.10.2014. Namietal, že rozhodnutie okresného
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci aj z dôvodu, že súd nesprávne vyhodnotil
zmluvu o kúpe nehnuteľností zo dňa 02.02.2017 a následne uzatvorenú zmluvu o kúpe nehnuteľností zo
dňa 02.10.2019 ako absolútne neplatnú z dôvodu, že nehnuteľnosti neboli predané formou dobrovoľnej
dražby. Poukázal na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 845/2014 zo dňa 11.12.2014, ako aj rozhodnutie

NR SR sp. zn. 7Cdo/222/2012 zo dňa 30.09.2013, že prípadné porušenie povinnosti záložným veriteľom
podľa § 151 ods. 8 OZ postupovať pri predaji zálohu s náležitou starostlivosťou nemá za následok
neplatnosť zmluvy o predaji zálohu podľa § 39 OZ, ako to v konaní účelovo tvrdia žalobcovia, ale môže
za splnenia ostatných predpokladov viesť k zodpovednosti záložného veriteľa za škodu podľa § 420OZ. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 845/2014 zo dňa 11.12.2014,
ako aj rozsudok NS SR zo dňa 30.09.2013 sp. zn. 7Cdo 222/2012. Namietal nesprávnosť žalobného
návrhu pre nedostatočne označený a nesprávne vymedzený okruh pasívne právne legitimovaných

účastníkov sporu. V prípade súdom prijatého kladného záveru bolo povinnosťou presvedčivo a dôkladne
zdôvodniť odklon od právnych záverov prijatých v skoršom rozhodnutí vydanom analogickom prípade
II. ÚS 274/2015.

4. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrili.

5. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP), viazaný
odvolacímidôvodmi(§380ods.1,2CSP),prejednalodvolaniežalovanéhobeznariadeniapojednávania
(a contrario 385 ods. 1 CSP) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny v napadnutom II. a III.
výroku potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že okresný súd vec správne skutkovo a právne
posúdil. Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi, ktoré v tejto súvislosti uviedol v odôvodnení
rozhodnutia okresný súd. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
argumentmi žalovaného. V odôvodnení rozsudku okresný súd náležite vysvetlil dôvody, pre ktoré žalobe
vyhovel, citoval ustanovenia, ktoré aplikoval, a z ktorých vyvodil svoje závery. Rozsudok okresného súdu

je riadne odôvodnený, teda tak, ako ukladá ust. § 220 ods. 2 CSP a obsahuje všetky náležitosti v zmysle
ust. § 220 ods. 1 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či
pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné
a relevantné argumenty strán (pozri rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
251/2004, II. ÚS 200/2009 a pod.). Súd preto nie je povinný dať odpoveď na všetky otázky nastolené

stranou sporu, ale len tie, ktoré majú podstatný význam, resp. dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ pre rozhodnutie veci samej bez toho, aby sa zachádzalo do všetkých detailov sporu. Podľa
názoruodvolaciehosúdusasúdprvejinštanciezaoberalvšetkýmirelevantnýminámietkamižalovaného,
ktoré súviseli s predmetom konania a uplatneným nárokom. Odvolací súd nezistil, že by postupom
prvoinštančného súdu došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces tak, ako to namieta

v odvolaní.

8. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k
napadnutým výrokom II. a III., preto sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov, so
zdôraznením ďalších dôvodov reagujúc na podstatné odvolacie námietky žalovaného.

9. Odvolací súd zároveň poukazuje na svoje skoršie závery vyslovené v zrušujúcom uznesení zo dňa
09.02.2022, č. konania 15Co/62/2022 - 337, ktorými sa súd prvej inštancie dôsledne riadil, a na ktorých
odvolací súd naďalej zotrváva.

10. Okresný súd sa správne vzhľadom na charakter podanej žaloby najskôr zaoberal existenciou
naliehavého právneho záujmu na podanej určovacej žalobe v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP. Námietky
žalovaného v tejto časti nepovažoval za dôvodné ani odvolací súd. Okresný súd správne vyhodnotil,
že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Odvolací súd v zhode s okresným
súdom vzhľadom na charakter určovacej žaloby podľa ust. § 137 CSP dodáva, že určovacia žaloba je

prípustná pri spornosti práv k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností v takom prípade,
ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu, čo v danom
prípade bolo splnené. Základným procesným predpokladom úspechu žaloby o určenie, či tu právny
vzťah alebo právo je, alebo nie je, bola podľa § 80 písm. c) OSP účinného do 30.06.2016 existencia
naliehavého, t. j. kvalifikovaného právneho záujmu na požadovanom určení, ktorý bol daný tam, kde

by bez tohto určenia bolo právo žalobcu neisté alebo kde by sa bez tohto určenia stalo jeho právne
postavenie neistým. Právna úprava teda rozlišovala medzi určením existencie práva a právneho vzťahu
bez toho, aby takéto odlíšenie malo vecný význam.11. K zmene systému určovacích žalôb došlo prijatím novej procesnej právnej úpravy Civilného
sporového poriadku, účinnej od 01. 07. 2016, ktorý už určenie existencie právneho vzťahu výslovne
neuvádza. Jeho § 137 (písm.c/ a písm.d/) rozlišuje medzi žalobou, ktorou možno požadovať, aby sa

rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, pričom naliehavý
právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu (písm. c/), alebo o
určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu (písm. d/). Ako uvádza komentár k
Civilnému sporovému poriadku (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 504)

právny záujem na určení práva vyplýva z právneho predpisu, ak právny predpis určitú osobu oprávňuje,
alebo jej ukladá podať bližšie špecifikovanú žalobu. Oprávnenie podať takúto určovaciu žalobu zakladá
nevyvrátiteľnú domnienku, že právny záujem žalobcu je daný. Takýmito typmi žalôb sú napr. žaloba
na určenie popretej pohľadávky prihlásenej do konkurzu (§ 32 zákona o konkurze a vyrovnaní), alebo
žaloba na vylúčenie veci z exekúcie, ak tretia strana uplatňuje právo na vec, ktoré nepripúšťa exekúciu (§
55 ods. 1 Exekučného poriadku). Podľa toho istého zdroja sú zmluvy a iné právne úkony, ich existencia,

platnosť či neplatnosť právnymi skutočnosťami. Nová právna úprava pripúšťa žalobu na určenie právnej
skutočnosti iba za predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu (hmotného práva). Príkladmi týchto
žalôbsúžalobaourčenieneplatnostiskončeniapracovnéhopomerupodľa§77Zákonníkapráce,žaloba
o určenie neplatnosti dražby podľa § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách, alebo žaloby vyvolané
sporom o dedičské právo (§ 194 Civilného mimosporového poriadku).

12. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení by bol daný tam, kde by bez tohto určenia bolo
právo žalobcu neisté alebo kde by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Právny
záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého
právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností, čo pre žalobcu znamenalo

nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu
na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol žalobe meritórne vyhovieť.
Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi: žalovaným je popieraná existencia
(neexistencia) práva, resp. právneho pomeru žalobcu, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi
stranami sporu je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty); jestvuje ohrozenie

práva či právneho vzťahu a toto ohrozenie nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom. Naliehavý
právny záujem sa viaže k žalobe, resp. k otázke, či určovacia žaloba môže byť spôsobilým procesným
nástrojom ochrany práva (rozhodnutie NS SR 5MCdo 1/2010). Odvolací súd pripomína, že určovacia
žaloba má preventívnu povahu - má poskytnúť ochranu právneho postavenia žalobcu skôr, ako dôjde k
porušeniu práva. Naliehavý právny záujem na určení v prípade, ak možno žalovať na plnenie môže byť

daný, ak sa určovacou žalobou vytvorí základ pre právne vzťahy strán sporu a predíde sa tak ďalším
žalobám na plnenie. Tam, kde právo už porušené bolo, je prostriedkom ochrany žaloba na plnenie.

13. Z ustálenej súdnej praxe teda vyplýva, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že je
vlastníkom nehnuteľnosti vždy, ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností. Argument žalovaného,

že okresný súd otázku existencie naliehavého právneho záujmu posúdil a vyhodnotil sám iniciatívne
bez aktivity žalobcov na tvrdení a preukázaní naliehavého právneho záujmu, je nedôvodný. Odvolací
súd v tejto súvislosti udáva, že zo žaloby tvrdenie a preukazovanie naliehavého právneho záujmu síce
nevyplýva, ale nie je možné neprihliadnuť na obsah žaloby, z ktorej jednoznačne vyplýva, že žalobcovia
tvrdia,žesúbezpodielovýmispoluvlastníkminehnuteľností,ktorésúvkatastrinehnuteteľnostievidované

na žalovaného ako vlastníka. Z uvedeného je potom v plnom rozsahu zrejmé, že žalobcovia majú
naliehavý právny záujem na určení, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, ak osoba,
ktorú označili ako žalovaného, je ako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností v zmysle ustálenej
súdnej praxe. Odvolací súd je toho názoru, že bolo postačujúce, keď žalobcovia poukázali na konkrétne
skutkové okolnosti, a to, keď tvrdili, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností, ktoré

sú zapísané na žalovaného, kde ako dôvod pre to, že ich vlastníctvo nikdy nezaniklo poukazovali na
neplatnosť právnych úkonov a napokon, že žalovaný sa platne vlastníkom sporných nehnuteľností v
dôsledku týchto neplatných právnych úkonov nikdy nestal. Správne potom okresný súd vyvodil, že
žaloba o určenie vlastníckeho práva je procesne vhodným nástrojom a je daný naliehavý právny záujem
na požadovanom určení v zmysle ustálenej súdnej praxe, a odvolací súd sa s jeho záverom v plnom

rozsahu stotožňuje. Určovacia žaloba podľa názoru odvolacieho súdu odstraňuje neistotu vzťahu strán
sporu , keď obe strany tvrdia a preukazujú, že práve oni sú vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti a
rozhodnutie o takejto žalobe vytvára pevný základ pre usporiadanie vzťahu medzi stranami sporu a
definitívne vyrieši spor určením, kto je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.14. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s námietkou žalovaného, že podaná žaloba neodstraňuje stav
právnejneistotystránsporuazuvedenéhoniejeprocesneprípustnýmnástrojomochranyprávžalobcov.

Odvolací súd zdôrazňuje, že práve stav právnej neistoty, keď dva subjekty tvrdia a preukazujú svoje
vlastníctvo k tým istým nehnuteľnostiam, rozhodnutie o určovacej žalobe vyrieši a vytvorí tak pevný
základ k usporiadaniu vzťahu. Rozsudok dáva odpoveď na otázku, ktorá je medzi stranami sporu
sporná, a to, ktorý zo subjektov je vlastníkom nehnuteľnosti. Z povahy sporu medzi stranami je zrejmé,
že iné vzájomné nároky medzi sebou nemajú, najmä nemajú medzi sebou nároky, ktoré by bolo

možné riešiť inak, najmä nie žalobou na plnenie tak, ako to namieta žalovaný. Ani odvolávanie sa
žalovaného na skutočnosť, že pozitívne rozhodnutie o žalobe má, poprípade bude mať za následok
vznik ďalších sporov, s určitou mierou pravdepodobnosti aj súdnych sporov, neznamená, že nastane
zbytočné rozmnožovanie sporov medzi konkrétnymi stranami sporu, žalobcom a žalovaným. Práve
naopak, tieto dve strany sporu budú mať aj spornú otázku uvedeným rozhodnutím vyriešenú. Ani
skutočnosť, že žalovanému vznikne nárok na vrátenie zaplatenej kúpnej ceny proti predávajúcemu, a že

obdobnénárokyvzniknúajďalšímsubjektomvreťazcineplatnýchzmlúv,nemázanásledokneexistenciu
naliehavého právneho záujmu, keď konkrétne strany predmetného sporu žiadne ďalšie nároky voči sebe
maťnebudú.Samotnáskutočnosť,žežalovanémuvdôsledkuvyhoveniaurčovacejžalobevznikneujma,
rovnako ako aj ďalším subjektom, a žalobcovi prospech, keď mu časť výťažku z neplatného predaja
nehnuteľnosti mala byť vyplatená, nemá za následok neexistenciu naliehavého právneho záujmu.

Odvolací súd tiež poukazuje na to, že vzhľadom k ústavnoprávnej ochrane vlastníckeho práva je
žiaduce, aby k zmene vlastníckeho práva dochádzalo právom dovoleným spôsobom, najmä v prípade,
pokiaľ pôvodný vlastník (žalobca) má postavenie spotrebiteľa a realizuje sa záložné právo spôsobom,
akým k tomu došlo v prejednávanej veci, keď bol záložný veriteľ v záložnej zmluve splnomocnený
k právnym úkonom smerujúcim k realizácii záložného práva. Ak scudzovacie tituly sú postihnuté

sankciou neplatnosti v dôsledku rozporu so zákonom, má ochrana vlastníckeho práva prednosť pred
inými nárokmi vzniknutými v dôsledku neplatných právnych úkonov. Tu odvolací súd poukazuje tiež na
to, že právo nevzniká z bezprávia a na právnom úkone, ktorý nepožíva právnu ochranu z dôvodu jeho
neplatnosti, nemožno zakladať iné práva. V konečnom dôsledku každému zo subjektov, zúčastnených
na neplatných právnych úkonoch - prevodoch sporných nehnuteľností, jeho právo na vrátenie kúpnej

ceny ostáva proti predávajúcemu zachované.

15. Odvolací súd nepovažoval za dôvodný ani argument žalovaného, že napadnutým rozsudkom
súd priznal žalobcom viac práv, ako mali, keďže v dôsledku tohto rozhodnutia žalobcovia nadobudli
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam očistené od tiarch a už nemožno dosiahnuť právny stav existujúci v

čase uzavretia neplatných právnych úkonov, najmä pokiaľ ide o existenciu záložných práv viaznucich na
nehnuteľnostiach. Odvolací súd je toho názoru, že aj v takomto prípade je možné rozhodnúť o určovacej
žalobe a uvedené skutočnosti nie sú prekážkou pre vyhovenie určovacej žalobe, a to najmä v danom
prípade, keď neplatnosť zmlúv o prevode vlastníckeho práva žalobcovia nespôsobili. Odvolací súd tu
poukazuje na to, že medzi žalobcami a žalovaným nie je vzťah synalagmatický. Spor medzi stranami

sporu spočíva v otázke, ktorý z nich je vlastníkom sporných nehnuteľností a odpoveď na uvedenú otázku
nemá vplyv na vznik, zmenu alebo zánik akéhokoľvek právneho vzťahu medzi nimi. Právny vzťah medzi
stranami sporu na základe ich právneho úkonu nevznikol. Predmetná určovacia žaloba rieši len sporné
vlastníctvo a nie nároky žalovaného voči iným subjektom a ani nároky iných subjektov voči žalobcom.

16. Dôvodná nie je ani námietka žalovaného, že petit je nevykonateľný z dôvodu nemožnosti takéhoto
zápisu v katastri nehnuteľností s poukazom na aktuálny stav zápisov na dotknutom liste vlastníctva
č. XXXX pre k. ú. E. F., kde v časti „C ťarchy“ predmetného listu vlastníctva sú evidované ťarchy, na
základe záložného práva v prospech I. G. povolené dňa 02.04.2019. Odvolací súd poukazuje na to, že
žalobcovia sa podanou žalobou domáhajú určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a nie určenia,

že záložné právo I. G. na nehnuteľnosti neviazne. Existencia záložného práva na nehnuteľnostiach
nebráni tomu, aby bola podaná určovacia žaloba, a ani zápisu výroku súdu v zmysle pozitívneho
rozhodnutia o určovacej žalobe v katastri nehnuteľností. Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou
žalovaného, že pozitívny rozsudok je nezapísateľný a nevykonateľný. Podľa názoru odvolacieho súdu
rozsudok takouto vadou vykonateľnosti netrpí. Poukazuje na to, že v prípade, ak je na vykonanie

záznamu predložené súdne rozhodnutie, ktoré je záväzné pre osobu zapísanú v katastri a priamo
sa dotýka jej práva k nehnuteľnosti, okresný úrad vykoná záznam podľa výroku súdneho rozhodnutia
(§ 36a ods. 2 písm. a) zák. č. 162/1995 Z. z.) a záložné právo tretej osoby bude rozhodnutím o
určení vlastníckeho práva nedotknuté. Pokiaľ žalovaný v tomto smere poukázal na závery vyplývajúce zrozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24Sp/42/2014 - 57 zo dňa 30.10.2014, uvedený poukaz
je nedôvodný. V predmetnej veci krajský súd konal o správnej žalobe proti rozhodnutiu okresného úradu,
katastrálneho odboru, ktorý zamietol návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti na

základe právneho úkonu - dohody o vrátení daru z dôvodu, že na liste vlastníctva boli vedené ťarchy,
ktoré obmedzovali vlastníka v nakladaní s nehnuteľnosťou. Odvolací súd však poukazuje na to, že
uvedenými ťarchami nebolo zmluvné záložné právo, ako je to v predmetnej veci, ale poznámka zapísaná
na základe uznesenia súdu o predbežnom opatrení, ktorým sa zakázalo nakladať s nehnuteľnosťou,
upovedomenieozačatíexekúciepredajomnehnuteľností,rozhodnutieozriadenídaňovéhoexekučného

práva,daňovéhoexekučnéhopríkazu,colnéhoexekučnéhopríkazuaďalšie.Ideoobmedzeniavlastníka
nakladať s nehnuteľnosťou v zmysle ust. § 29 ods. 1 vyhlášky č. 461/2009 Z. z., pričom zmluvné
záložné právo takýto charakter nemá. Predmetné rozhodnutie sa teda podľa názoru odvolacieho súdu
nevzťahuje na predmetnú vec.

17. Pokiaľ žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie platnosti zmluvy o kúpe nehnuteľnosti,

s uvedenou námietkou sa odvolací súd nestotožňuje. Z rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že
svoje rozhodnutie založil na tej skutočnosti, že právny vzťah medzi pôvodným veriteľom a žalovaným
založený na základe zmluvy o úvere a záložnej zmluve je vzťahom spotrebiteľským, a to v zmysle
záverov zrušujúceho uznesenia krajského súdu 15Co/62/2022 - 337 zo dňa 09.02.2022. Uvedený záver
odvolateľ už v podanom odvolaní argumentačne nenapadol.

18. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že k zabezpečeniu pohľadávky pôvodného
veriteľa došlo na základe záložnej zmluvy zo dňa 23.09.1997 a k realizácii záložného práva došlo
priamym predajom na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 02.02.2017. Záložný veriteľ však bol pri
výkone záložného práva povinný postupovať v zmysle ustanovení platných právnych predpisov, pričom

tak nekonal. Odvolací súd v tejto súvislosti naďalej zotrváva na svojich záveroch uvedených v rozhodnutí
15Co/62/2022 - 337 zo dňa 29.06.2023 tak, ako je to už vyššie konštatované a v podrobnostiach naň
v celom rozsahu odkazuje.

19. Je nepochybné, že záložná zmluva zabezpečovala záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy. Nutnosť

aplikácie ustanovenia § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka umocňuje prechodné ustanovenie k
úpravám účinným od 01.06.2014 - § 879r Občianskeho zákonníka definuje, že ustanoveniami tohto
zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 01. júnom 2014; vznik týchto právnych vzťahov,
ako aj nároky z nich vzniknuté sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 01. júna 2014. Na
výkon záložného práva, ktoré vzniklo pred 01. júnom 2014, sa použijú ustanovenia tohto zákona.

Vzhľadom na tieto skutočnosti, pokiaľ záložný veriteľ mienil realizovať výkon záložného práva zo zmluvy,
ktorá zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, mal postupovať predajom zálohu na dražbe
podľa osobitného zákona alebo predajom zálohu podľa osobitných predpisov. Keďže tak nepostupoval,
uzatvorená kúpna zmluva je neplatná podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom,
pričom sa jedná o absolútnu neplatnosť, ktorá nastáva zo zákona od začiatku (ex tunc) a pôsobí voči

každému.

20. K aplikácii ustanovenia § 53 ods.10 Občianskeho zákonníka s poukazom na závery vyplývajúce
z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 250/2011-30 zo dňa 8.12.2011 odvolateľ
namietal, že je neakceptovateľné pripustiť, aby sa nároky účastníkov záložnej zmluvy, ktoré vznikli za

predchádzajúcej právnej úpravy, riadili novou právnou úpravou, ktorú v čase vzniku nároku ani poznať
nemohli; odvolateľ tvrdil, že práve prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam realizovaným formou
dobrovoľnej dražby by prevod nehnuteľností zaťažil neplatnosťou z dôvodu rozporu so zákonom.

21. V citovanom náleze ústavný súd vyslovil, že z citovaného ustanovenia (879e ods.1 Občianskeho

zákonníka - poznámka odvolacieho súdu) je zrejmé, že podľa právnych predpisov účinných do 31.
decembra 2002 sa posudzuje nielen platnosť vzniku záložného práva, ale aj nároky, ktoré zo záložného
práva zriadeného pred 1. januárom 2003 vznikli pred 1. januárom 2003. Jedným z nárokov záložného
veriteľajeajnárokdomáhaťsauspokojeniazozálohu,resp.výťažkuzjehopredaja.Obsahtohtonároku,
ktorý nepochybne vznikol pred 1. januárom 2003, sa nemohol zmeniť zmenou právnych predpisov práve

z dôvodu času jeho vzniku. Je v súlade s princípom právnej istoty, aby sa spôsob uspokojenia zo zálohu
záložného veriteľa riadil počas celého trvania práva záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo
zálohu právnymi predpismi účinnými v čase vzniku záložného práva. Pokiaľ dôjde k ich následnej zmene
do dňa vzniku práva záložného veriteľa domáhať sa splnenia zabezpečenej pohľadávky zo zálohu,vplyv zmeny právnej úpravy na takéto nároky je vyjadrený v prechodnom ustanovení právneho predpisu
(§ 879e ods. 1 Občianskeho zákonníka). Bolo by z hľadiska rešpektovania základných princípov
právneho štátu neakceptovateľné pripustiť, aby sa nároky účastníkov záložnej zmluvy, ktoré vznikli za

predchádzajúcej právnej úpravy, riadili novou právnou úpravou, ktorú v čase vzniku nároku poznať
nemohli.

22. Odvolateľ opomenul, že ústavný súd vo svojich záveroch vyložil ustanovenie § 879e ods.1
Občianskeho zákonníka (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2003) a nie

ustanovenie§879r(prechodnéustanoveniekúpravámúčinnýmod1.júna2014),ktorénaprejednávanú
vec dopadá; logicky ho v predmetnom náleze posúdiť a vyložiť ani nemohol.

23. Argumentácia žalovaného k nesprávnej aplikácii ustanovenia § 53 ods.10 Občianskeho zákonníka
nie je dôvodná. Prechodné ustanovenie § 879r Občianskeho zákonníka neustanovuje, že novelizované
ustanovenia majú dopad iba na právne vzťahy vzniknuté po 1.6.2014. Novou právnou úpravou

sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.6.2014 (za podmienky, že ide o vzťah založený
spotrebiteľskou zmluvou, resp. v danom prípade zmluvou, ktorá zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej
zmluvy). Vznik týchto právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté sa posudzujú podľa predpisov
účinných do 1.6.2014. V spotrebiteľských zmluvách však nebolo výnimkou, že obsah týchto zmlúv
musel byť zosúladený s novou právnou úpravou (napr. v zmysle ustanovenia § 879f ods.3 Občianskeho

zákonníka) z dôvodov, že to vyžaduje ochrana spotrebiteľa. V danom prípade ustanovenie § 879r
Občianskeho zákonníka explicitne uvádza, že na výkon záložného práva, ktoré vzniklo pred 1.6.2014 sa
použijú ustanovenia tohto zákona. Z uvedeného vyplýva, že obmedzenie možností výkonu záložného
práva dopadá aj na právne vzťahy založené zmluvami o zriadení záložného práva pred 1.6.2014, ako
je tomu aj v prejednávanej veci. Výkladom, ktorý poskytol žalovaný, by došlo k odlišnému právnemu

postaveniu spotrebiteľov v závislosti od toho, na základe akého zákona bol úver majúci charakter (aj)
spotrebiteľskej zmluvy poskytnutý a v ktorom časovom období. Ochrana vyplývajúca z ustanovenia §
53 ods.10 Občianskeho zákonníka by mala byť diskriminačne poskytnutá iba časti dlžníkov. Uvedený
výklad v zmysle intertemporálneho ustanovenia § 879r Občianskeho zákonníka nemôže však obstáť.

24. K nutnosti aplikácie ustanovenia § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka platného v čase výkonu
záložného práva (02.02.2017) odvolací súd dodáva, že sa nejedná o pravú retroaktivitu. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení
sp.zn. 4Cdo/98/2010 zo dňa 29. júna 2010, podľa ktorých „v teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a
nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na

skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu
štátu,nepraváretroaktivitasaakceptujeakoprípustnýnástrojnadosiahnutieustanovenýchadostatočne
významných cieľov verejnej moci. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise
neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti
uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide

napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje
vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho
právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). Pri nepravej retroaktivite
zákonodarcauznávaprávneskutočnosti,nazákladektorýchpodľapredchádzajúcejprávnejnormydošlo
k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca

prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých
práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni
zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe
skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava
(uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna

nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za
skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom
dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a
účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.

25. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu zákonodarca stanovením podmienok výkonu
záložného práva zo zmlúv zabezpečujúcich pohľadávku zo spotrebiteľských zmlúv nezasiahol do práv
a povinností nadobudnutých podľa skoršieho právneho predpisu. Podmienka predaja zálohu na dražbe
podľa osobitného zákona alebo predaja zálohu podľa osobitných zákonov nepôsobí do minulosti, aledo budúcnosti. Zákonodarca iba stanovil, že iba takýmto spôsobom možno od 1.6.2014 realizovať
výkon záložného práva, ktoré zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy. Nenastáva tak neplatnosť
úkonovsúvisiacichsrealizáciouzáložnéhoprávapred1.6.2014.Uvedenéustanovenielendefinujenovú

(ďalšiu) podmienku pre platnosť výkonu záložného práva. Nejde tak o neprípustnú (pravú) retroaktivitu.

26.Odvolacísúdtiežpoukazujenaúmyselzákonodarcupremietnutýdodôvodovejsprávy,podľaktorého
v záujme zamedzenia obchádzaniu zákona sa výslovne ustanovuje, že ak záložné právo zabezpečuje
záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, môže sa záložný veriteľ v rámci výkonu záložného práva uspokojiť

len predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona alebo predajom zálohu podľa osobitných
zákonov. Je tak zrejmé, že pri výkone záložného práva zabezpečujúceho spotrebiteľské záväzky je
zakázanáaabsolútnevylúčenárealizáciatzv.priamehopredajazálohualeboinéhospôsobuspeňaženia
zálohu obsiahnutého v záložnej zmluve, mimo zákonom dovolených spôsobov. Zákonodarca napokon
prechodné ustanovenie § 879r považoval za štandardné prechodné ustanovenie, ktoré na základe
nepravej retroaktivity reguluje vzťah novej právnej úpravy a skoršej právnej úpravy.

27. Okresný súd teda prijal správny záver o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 02.02.2017,
keď v danom prípade došlo k prevodu nehnuteľností, ktoré boli predmetom záložnej zmluvy a výkon
záložného práva bol v rozpore s ust. § 53 ods. 10 OZ pre rozpor so zákonom. Priamy predaj
nehnuteľností v prípadoch, keď záložným právom bol zabezpečený záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy,

je v rozpore so zákonom, a z toho dôvodu neplatný v zmysle ust. § 39 OZ. Je zrejmé, že pri
výkone záložného práva zabezpečujúceho spotrebiteľské záväzky je zakázaná a absolútne vylúčená
realizáciapriamehopredajazálohualeboinéhospôsobuspeňaženiazálohu,mimozákonomdovolených
spôsobov, s následkom absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Právny úkon priameho predaja je
v rozpore so zákonom platným a účinným v čase jeho učinenia. Skutočnosť, že právny úkon odporuje

zákonu bez ďalšieho spôsobuje absolútnu neplatnosť takéhoto právneho úkonu. Uvedená neplatnosť
vyplýva z kogentných ustanovení zákona.

28. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, že ani prípadné prekročenie oprávnení
záložným veriteľom zakladá zodpovednosť záložného veriteľa vo vzťahu ku škode spôsobenej

vlastníkovi nehnuteľnosti, nie však neplatnosť právneho úkonu. Tu odvolací súd poukazuje na to,
že žalovaným citované rozhodnutia v jeho odvolaní k tejto skutočnosti sa zaoberajú inou skutkovou
situáciou, a to porušením ust. § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka, a to povinnosťou záložného
veriteľa postupovať pri predaji zálohu s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za
ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase

a mieste predaja zálohu. V prejednávanom prípade však u záložného veriteľa nedošlo k obdobnému
pochybeniu alebo iným, drobných pochybeniam pri predaji založenej nehnuteľnosti. V danom prípade
záložný veriteľ previedol na iného vec – nehnuteľnosť žalobcu spôsobom, ktorý ustanovenia právneho
predpisu neumožňovali. V takomto prípade je teda nevyhnutnou sankciou za postup záložného veriteľa v
rozpore so zákonom vyslovenie neplatnosti takýchto úkonov z dôvodu zvolenia formy priameho predaja

v prípade, keď ustanovenie právneho predpisu umožňovalo len realizáciu záložného práva predajom na
dražbe podľa osobitného zákona alebo predajom zálohu podľa osobitných predpisov.

29. Žalovaný vo svojom odvolaní poukazoval na svoju dobromyseľnosť vo vzťahu k nadobudnutiu
vlastníckeho práva, pričom poukazoval na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS

549/2015 zo dňa 16.03.2016 (uznesenie Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 59/2021 - 30 zo dňa 09.02.2021)
pripúšťajúci ochranu nadobúdateľa s odkazom na jeho dobrú vieru. Citovaný nález v čase jeho vydania
predstavoval prelomové rozhodnutie, ktorého závery boli prevzaté do niekoľkých ďalších rozhodnutí.
Uvedený názor však bol následne korigovaný nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
19.01.2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016, ktorý v súvislosti s dobromyseľnosťou nadobúdateľa vyjadril potrebu

prihliadnutia na mimoriadne výnimočné okolnosti pri poskytnutí ochrany právam nadobúdateľa, zároveň
však vyjadril presvedčenie, že k tejto otázke je potrebné pristupovať zdržanlivo.

30. Následne nesúlad rozhodovacej praxe založený týmito rozhodnutiami bol zjednotený rozhodnutím
veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

1VObdo/2/2020 zo dňa 27.04.2021, v ktorom sa vysporiadal s uvedenou otázkou prelomenia zásady
nemo plus iuris a s ňou súvisiacou možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na
základe dobrej viery nadobúdateľa. Konštatoval, že slovenská právna úprava umožňuje nadobudnutie
vlastníckeho práva od nevlastníka len v zákonom stanovených prípadoch, kedy uprednostňuje ochranudobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. V konkrétnostiach
ide o ust. § 486 Občianskeho zákonníka, ktorý poskytuje ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi
veci z dedičstva nadobudnutých od nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené; ust. § 446

Obchodného zákonníka, ktorým je chránený kupujúci, ktorý nadobúda vlastnícke právo k veci aj v
prípade, že predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru (okrem prípadu, kedy kupujúci vedel, že
predávajúci nie je vlastníkom veci a že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja);
ust. § 93 ods. 3 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, v zmysle, ktorého kupujúci pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu nadobudne

vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca nebol vlastníkom tejto veci, ibaže vedel alebo musel vedieť, že
úpadca alebo tretia osoba, ktorej majetok zabezpečuje záväzok úpadcu, nie je vlastníkom veci; ust.
§ 19 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách poskytuje ochranu
kupujúcemu, ktorý nadobudol vlastnícke právo k cennému papieru, aj keď predávajúci nemal právo tento
cenný papier previesť, ibaže kupujúci v čase prevodu vedel alebo musel vedieť, že predávajúci nemá
právo cenný papier previesť; v znení účinnom do 31.03.2017 to bolo aj ust. § 61 zák. č. 233/1995 Z. z. o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ktoré v exekučnom konaní vylučovalo
navrátenie do predošlého stavu.

31. V zmysle uvedeného záveru vysloveného veľkým senátom obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky neprichádza do úvahy, aby súdy bez existencie zákonného podkladu

„rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná
dobrá viera nadobúdateľa postačuje na priznanie jej vlastníckeho práva, t.j. že by nadobudnutie
vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na
to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo voči
nadobúdateľovi veci.“. Právna veta citovaného rozhodnutia znie: „Dobrá viera nadobúdateľa, že

hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho
práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s
poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de
lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa
neumožňuje.“.

32. Odvolací súd zdôrazňuje, že veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zabezpečuje
zjednocovanie právnych názorov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj jednotu rozhodovania
súdov nižších inštancií (§ 48 C.s.p.) sledujúc tým naplnenie princípu právnej istoty vyplývajúceho z čl.
2 ods.2 základných zásad Civilného sporového poriadku. Odvolací súd si osvojil závery prijaté veľkým

senátom obchodnoprávneho kolégia, a preto sa námietkami ohľadom dobromyseľnosti nadobúdateľa
bližšie nezaoberal.

33. Zmluva o kúpe nehnuteľností uzavretá medzi KEORLEN TRADE, s.r.o. ako predávajúcim
a žalovaným ako kupujúcim bola uzatvorená podľa ustanovenia § 5 zákona č.182/1993 Z.z. a

podľa ustanovenia § 588 Občianskeho zákonníka. Nejde tak o žiadnu z výnimiek, kedy slovenská
právna úprava umožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka a uprednostňuje ochranu
dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Nejde o kúpnu
zmluvu podľa ustanovenia § 446 Obchodného zákonníka, ktoré je jedným zo zákonných predpokladov
umožňujúcich prelomenie zásady nemo plus iuris.

34. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky teda vydal dňa 27.
apríla 2021 pod sp. zn. 1VObdo/2/2020 uznesenie, ktorým sa vyjadril k otázke možnosti nadobudnutia
vlastníckeho práva na základe dobrej viery nadobúdateľa, a s tým spojeného prelomenia zásady nemo
plus iuris. Najvyšší súd dospel v predmetnom uznesení k záveru, že na základe absolútne neplatného

právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade
bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. S poukazom na právnu zásadu,
podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má, nemôže platne previesť vlastnícke
právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený
v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. K otázke prelomenia zásady nemo plus iuris sa

síce vyjadril Ústavný súd SR vo svojom náleze I.ÚS 549/2015 avšak došlo ku korigovaniu záverov
ústavného súdu aj neskorším rozhodnutím ústavného súdu z januára 2021 sp. zn. I.ÚS /510/2016,
ktorý riešil otázku ochrany dobromyseľného nadobúdateľa len v súvislosti s mimoriadnymi výnimočnými
okolnosťami. V tomto náleze ústavný súd uviedol, že nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že súčasťouprincípu materiálneho právneho štátu je nielen možnosť, ale aj povinnosť súdu vykladať právne normy
ústavne súladným spôsobom s prihliadnutím na princíp elementárnej spravodlivosti. Z tohto dôvodu
konajúci senát ústavného súdu úplne nezavrhuje mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia ochrany

práv dobromyseľným nadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke pristupuje zdržanlivo. Zásadu nemo
plus iuris podporujú aj ďalšie súdne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, napríklad sp. zn. 3Cdo/223/2016,
7Cdo/139/2019.

35.NarozhodnutieveľkéhosenátuužmedzičasomnadviazalNajvyššísúd SRsvojimirozhodnutiamisp.

zn. 8Cdo/278/2019, 7Cdo/174/2020, 7Cdo/52/2023, 9Cdo/205/2022, 1Cdo/260/2021, 4Cdo/73/2023 a
mnohé ďalšie, v spojitosti s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/2023 o odmietnutí ústavnej
sťažnosti, ktorú líniu sleduje aj odvolací súd v preskúmavanej veci. Preto pokiaľ okresný súd založil
svoje rozhodnutie v zmysle pokynov odvolacieho súdu na zhodnom právnom názore, treba mať zato,
že preskúmavané rozhodnutie spočíva v správnom právnom posúdení veci. K zmene tohto rozhodnutia
nemôže dôjsť ani na základe subjektívneho presvedčenia žalovaného, že v prejednávanom spore mala

byť táto právna otázka posúdená odlišne. Posúdenie otázky, či žalovaný bol alebo nebol pri nadobudnutí
vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam dobromyseľný, bolo preto z tohto hľadiska irelevantné.

36. Aj ďalšia argumentácia žalovaného vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je nepodstatná a
nadbytočná, pokiaľ poukazuje na žalobcu ako na nedbalého vlastníka. Podľa názoru odvolacieho súdu

bolo len na žalobcovi, aký spôsob ochrany svojho vlastníckeho práva zvolí a kedy prípadné nároky z
dôvodu nepremlčateľnosti vlastníckeho práva a absolútnej neplatnosti právnych úkonov uplatní.

37. Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti v plnom rozsahu stotožnil so záverom
okresného súdu, podľa ktorého na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k

platnému prevodu vlastníckeho práva. Pre absolútne neplatnú prvotnú zmluvu o prevode vlastníctva
(ktorý nedostatok nemôže byť zhojený ani následným prevodom na ďalšieho "domnelého vlastníka“)
nemohlo dôjsť ani k platným následným prevodom sporných nehnuteľností s poukazom na zásadu, že
nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako sám má.

38. Dôvodná nie je ani námietka žalovaného ohľadom nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, resp.,
že žalobca nesprávne vymedzil okruh subjektov na žalovanej strane s tým, že žalovaný tvrdil, že
mali byť označení všetci účastníci zmlúv, na základe ktorých dochádzalo k prevodu vlastníckeho
práva od žalobcu k žalovanému. Tu odvolací súd zdôrazňuje, že v predmetnom spore bolo žalované
určenie vlastníckeho práva ku konkrétnym nehnuteľnostiam, o ktorých žalobcovia tvrdili, že sú v ich

bezpodielovom spoluvlastníctve a zápis na liste vlastníctva svedčal v prospech žalovaného. V takomto
prípade nie je dané ani nerozlučné (§ 77 CSP) a ani nútené spoločenstvo (§ 78 CSP). V danom prípade
teda nešlo o žalobu o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP (určenie neplatnosti
právneho úkonu). Súd otázku platnosti reťazenia prevodov až na žalovaného posudzoval ako otázku
predbežnú,apretonebolžiadendôvod,abynastranežalovanýchvystupovaliajpredchádzajúcivlastníci

predmetných nehnuteľností.

39. Pokiaľ žalovaný uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP s tým, že okresný
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to výsluchom
žalobkyne a zástupcu záložného veriteľa C. C. D., s uvedenou námietkou sa odvolací súd nestotožňuje.

Okresný súd v bode 24. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, z akého dôvodu nevykonal
navrhnuté dôkazy. Odvolací súd sa s jeho záverom v plnom rozsahu stotožňuje a tiež považuje
vykonanie predmetných dôkazov za nadbytočné a právne irelevantné vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti a doposiaľ zistený skutkový stav. Odvolací súd preto túto odvolaciu námietku žalovaného
týkajúcu sa nevykonaného navrhnutého dokazovania vyhodnotil ako nedôvodnú, nespôsobilú privodiť

iné rozhodnutie vo veci.

40. Rozhodnutie okresného súdu je vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti potrebné považovať za
vecnesprávne,pretohoodvolacísúdvnapadnutomrozsahupotvrdil,atoajvzávislomvýrokuonáhrade
trov konania.

41. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní boli v celom rozsahu úspešní žalobcovia a/,
b/, preto im odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výškenáhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

42. O veci senát krajského súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so

žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.