Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. marec 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5CdoPr/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423208706
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1423208706.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: Pplk. Mgr. G. Ď.A., narodený dňa XX. X. XXXX, L.,
Š. Č.. XA, zastúpeného: JUDr. Peter Kubina, advokát, Bratislava, Bottova č. 2A, vedúci organizačnej
zložky zahraničného združenia Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, Bratislava, Bottova č. 2A,
IČO: 36 861 391, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova č.
2, IČO: 00 151 866, o nariadenie neodkladného opatrenia, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV

pod sp. zn. 42Cos/3/2023, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 28. marca
2024 sp. zn. 15Co/12/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV (ďalej aj „prvostupňový súd“ alebo „súd prvej inštancie“) zo dňa 19.
decembra 2023 č. k. 42Cos/3/2023-66 zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia (výrok I.),
ktorým sa žalobca (bez podania žaloby vo veci samej) domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť
zdržať sa uplatňovania a výkonu organizačného opatrenia ministra vnútra Slovenskej republiky č.
25/2023, zo dňa 21. 11. 2023, personálneho rozkazu riaditeľa Úradu inšpekčnej služby č. 48/2023, zo
dňa 28. 11. 2023 a personálneho rozkazu riaditeľky Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Nitre č.

477/2023, zo dňa 30. 11. 2023, voči žalobcovi; žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal
(výrok II.).
1.1. Prvoinštančný súd napadnuté rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 324 ods. 1, ods. 3,
§ 325 ods. 1, ods. 2, § 326 ods. 1, ods. 2, § 328, § 329 ods. 2, § 330 ods. 1, ods. 2, § 336 ods.
1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 7 ods. 1, ods. 8 zákona č. 54/2019 Z.
z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane oznamovateľov“), § 2a ods. 1, ods. 3 zákona
č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru
väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o štátnej službe policajtov“), § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 až 3 zákona č. 365/2004 Z. z. o
rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskimináciou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“) dôvodiac tým, že

podanému návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nie je možné vyhovieť a dosiahnuť ním trvalú
úpravu pomerov sporových strán. Vzhľadom na závery rozhodnutí súdu v obdobných veciach uzavrel,
že preskúmavanie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nie je vecou, ktorú je možné vykonať
len na základe jediného podania žalobcu v rámci návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a
zároveň, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a ani neodkladné opatrenie nariadené civilným
súdom nie je opravným prostriedkom proti personálnemu rozkazu. Konštatoval, že žalobca žiadal súd

o poskytnutie ochrany inštitútom neodkladného opatrenia v antidiskriminačnom spore, v rámci ktoréhosa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa uplatňovania a výkonu organizačného opatrenia
a personálnych rozkazov, ktoré bližšie špecifikoval v texte návrhu.
1.2. Uvedené odôvodnil porušením zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného, ktoré

spočíva v priamej diskriminácií oproti iným osobám v obdobnej právnej situácií (oproti iným
oznamovateľom protispoločenskej činnosti) tým, že žalovaný nezískal predchádzajúci súhlas Úradu na
ochranu oznamovateľov (ďalej len „Úrad“), ktorý vyžaduje § 7 ods. 1 zákona na ochranu oznamovateľov
na uskutočnenie pracovnoprávnych úkonov. Žalobcovi bola organizačným opatrením ministra vnútra
Slovenskej republiky najskôr zrušená funkcia zástupca riaditeľa útvaru a súčasne riaditeľ odboru

ochrany, prevencie a boja proti korupcii útvaru ochrannej služby a prevencie Úradu inšpekčnej služby
podľa § 35 ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov dňom 1. 12. 2023 a v nadväznosti na to bol
personálnym rozkazom riaditeľa Úradu inšpekčnej služby č. 48 dňom 30. 11. 2023 odvolaný z funkcie
zástupca riaditeľa útvaru a súčasne riaditeľ odboru ochrany, prevencie a boja proti korupcii útvaru
ochrannej služby a prevencie Úradu inšpekčnej služby podľa § 35 ods. 9 zákona o štátnej službe
policajtov a dňom 1. 12. 2023 preložený na výkon služby na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v

Nitre, služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona
o štátnej službe policajtov a následne bol personálnym rozkazom riaditeľky Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Nitre č. 477 ustanovený do funkcie vyšetrovateľa 1. oddelenia vyšetrovania odboru
kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Nitre, služobného úradu Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky podľa § 33 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov a zaradený do

6. platovej triedy podľa § 85 ods. 1 a ods. 5 zákona o štátnej službe policajtov. Uvedené sa malo
udiať aj napriek tomu, že s týmito pracovnoprávnymi úkonmi nesúhlasil a opatrením prokurátora
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „ÚŠP“) sp. zn.
VII/2 Gv 63/22/1000-65, zo dňa 5. 10. 2023, teda niekoľko týždňov pred vydaním pracovnoprávnych
úkonov mu bola poskytnutá ochrana oznamovateľa, ktorý podal kvalifikované oznámenie o závažnej

protispoločenskej činnosti v rozsahu uvedenom v § 7 zákona o ochrane oznamovateľov. Nakoľko
na uvedené pracovnoprávne úkony nebol udelený predchádzajúci súhlas Úradu, o ktorý žalovaný
ani nepožiadal, mal žalobca za to, že uvedeným postupom došlo k porušeniu zásad o rovnakom
zaobchádzaní v porovnaní s inými oznamovateľmi protispoločenskej činnosti.
1.3. Na základe týchto skutočností konajúci súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca skutkovo

odôvodnil svoj nárok titulom porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v rámci výkonu štátnej služby
policajtov, ktorí majú zároveň status oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Dôvodil, že v rámci
takejto (antidiskriminačnej - poznámka odvolacieho súdu) žaloby môže žalobca žiadať, aby ten, kto
nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil
protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého

zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež
domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.
Na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa síce vzťahuje
Civilný sporový poriadok, avšak ustanovenia antidiskriminačného zákona majú pred uplatňovaním
civilného kódexu prednosť. Antidiskriminačné spory predstavujú osobitnú kategóriu sporov v civilnom

súdnom konaní s ochranou slabšej strany, pre ktoré sú charakteristické procesné odklony. Medzi
osobitnosti antidiskriminačných sporov nepochybne patrí aj prenesenie dôkazného bremena v prospech
žalobcu a uplatňovanie vyšetrovacieho princípu. Žalovaný má v antidiskriminačnom konaní povinnosť
tvrdenia, kedy musí preukázať, že k porušeniu zásad rovnakého zaobchádzania nedošlo. Ak žalovaný
neposkytne dostatok tvrdení vyvracajúcich namietané porušenie zásady rovnakého zaobchádzania,

má sa za to, že diskriminácia bola preukázaná. Vyšetrovací princíp zasa predpokladá zvýšenú aktivitu
súdu pri obstarávaní dôkazných prostriedkov, avšak len v prípadoch dôkaznej núdze pre rozhodnutie
vo veci samej. Uvedené osobitosti jednoznačne naznačujú, že v antidiskriminačnom spore nemožno
rozhodnúť bez vyjadrenia protistrany a bez vykonania dokazovania. Naproti tomu, o neodkladnom
opatrení súdy rozhodujú v skrátenom procese a výlučne len na základe tvrdení žalobcu obsiahnutých

v návrhu. Neodkladné opatrenie súd nariadi v prípade, že má za osvedčenú potrebu bezodkladnej
úpravy pomerov. V rámci rozhodovania o neodkladnom opatrení dochádza k odlišnej miere zisťovania
skutkového stavu. Na rozdiel od základného konania, ktoré býva zavŕšené rozsudkom, je postačujúce
len osvedčenie relevantných skutočností a nie ich preukázanie. Súd nevykonáva dokazovanie na
pojednávaní za súčasného dodržania kontradiktórnosti konania. Súd prvej inštancie ďalej uviedol,

že žalobca sa návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia domáhal rozhodnutia vo veci samej,
čo aj sám vo svojom návrhu deklaroval tým, že jeho nariadením je možné dosiahnuť trvalú úpravu
pomerov medzi stranami, a preto nie je po nariadení neodkladného opatrenia potrebné iniciovať konanie
vo veci samej. Neodkladné opatrenie tak konzumuje vec samú. K uvedenej procesnej situácií môžedôjsť v prípade podania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím konania, na ktoré
nenadväzuje žaloba. Súd však musí vždy individuálne vyhodnotiť, či povaha prejednávanej veci pripúšťa
nariadenie požadovaného neodkladného opatrenia z hľadiska totožnosti výrokov, pričom s prihliadnutím

na § 330 ods. 2 CSP nemožno abstraktne vymedziť, ktoré subjektívne nároky svojou povahou pripúšťajú
nariadenie neodkladného opatrenia s výrokom totožným vo veci samej.
1.4. Vzhľadom na uvedené sa súd prvej inštancie pri posudzovaní splnenia podmienok na nariadenie
neodkladného opatrenia zaoberal aj oprávnenosťou požiadavky žalobcu na trvalú úpravu pomerov
strán formou neodkladného opatrenia. Uzavrel, že nároku žalobcu tak ako bol ním uplatnený, nie

je možné poskytnúť ochranu formou inštitútu neodkladného opatrenia, ktorého výrok by bol totožný
s výrokom vo veci samej z dôvodu, že vzhľadom na osobitosti antidiskriminačných sporov, ako aj
komplexnosť prejedávanej veci, nemôže takýto spor rozhodnúť neodkladným opatrením konzumujúcim
rozhodnutie vo veci samej len na základe jedného podania žalobcu bez toho, aby mal k dispozícií aj
vyjadrenie protistrany. V antidiskriminačných sporoch musí byť vždy poskytnutý priestor žalovanému, čo
jednoznačne vyplýva aj z § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona. Na rozhodnutie v sporoch týkajúcich

sa porušenia zásad rovnakého zaobchádzania nepostačuje len tvrdenie žalobcu obsiahnuté v žalobe,
resp. v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia o tom, že k takémuto porušeniu došlo, ale súd
má povinnosť poskytnúť priestor žalovanému, aby takéto tvrdenia žalobcu vyvrátil a až na základe
takéhoto vyjadrenia rozhodnúť o tom, či k porušeniu zásad o rovnakom zaobchádzaní došlo alebo
nie. Súd má tak zákonnú povinnosť v antidiskriminačných sporoch nariadiť pojednávanie a vykonať na

ňom plnohodnotné dokazovanie za účelom preukázania žalobcom tvrdených skutočností. V kontexte
uvedeného teda nie je dostačujúce len osvedčenie založené na jednostrannom tvrdení sporovej strany.
1.5. Čo sa týka personálnych rozkazov a organizačného opatrenia, ktoré žalobca považoval za
diskriminačné pracovnoprávne úkony, súd prvej inštancie poznamenal, že služobný pomer príslušníkov
Policajného zboru funguje na princípe subordinácie, ktorý je typický pre oblasť verejného práva.

Personálny rozkaz alebo organizačné opatrenie potom nie je možné považovať za pracovnoprávny
úkon, ale je aktom vydávaným podľa príslušných ustanovení zákona o štátnej službe policajtov, teda
individuálnym správnym aktom. Na doplnenie uviedol, že služobný pomer príslušníka Policajného zboru,
ktorý sa primárne spravuje zákonom o štátnej službe policajtov, nemožno označiť za pracovnoprávny
pomer, tak ako ho vo svojom návrhu a doplneniach označil žalobca. Uvedený názor je možné

vidieť aj v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého ...“sa príslušné
ustanovenia zákona o štátnej službe policajtov vždy s ohľadom na osobitný charakter služobného
pomeru príslušníkov Policajného zboru, keďže právna povaha takéhoto služobného pomeru odráža
osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potreba pevného začlenenia
policajta do orgánu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo zvýrazňuje skutočnosť, že nemožno hovoriť

o modifikácií súkromnoprávneho pomeru, ale o špecifickom štátno-zamestnaneckom pomere verejného
práva, ktorého právna úprava má formu kódexu“ (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.
k. II. ÚS 515/2016-19, zo dňa 23. 6. 2016). Ak aj strana osvedčí existenciu nároku, ako aj skutočnosti
odôvodňujúce potrebu nariadenia neodkladného opatrenia, je nutné, aby boli splnené aj nasledovné
predpoklady nariadenia neodkladného opatrenia, a to princíp efektívnosti, princíp proporcionality a

skutočnosť, že navrhovaným opatrením nebude vytvorený nenávratný stav. Súd prvej inštancie bol
názoru, že princíp proporcionality v danej veci nebol naplnený, nakoľko vydaním takéhoto neodkladného
opatrenia by sa vo výraznej miere obmedzila ochrana oprávnených záujmov žalovanej strany, keďže súd
je povinný zabezpečiť nielen súdnu ochranu strany žalujúcej, ale aj žalovanej. Neodkladné opatrenie
má mať dočasný charakter a uložené obmedzenie nemôže mať za následok vznik nenávratného stavu.

Nenávratnýstavjemožnévytvoriťlenrozhodnutímvovecisamejtzv.meritórnymrozhodnutím,avšakiba
vtedy, ak to povaha veci pripúšťa, o čo v prejednávanej veci nejde. Z toho dôvodu je vylúčené, aby súd
neodkladným opatrením s limitovaným časovým trvaním navodil nezvratný stav, ktorý bude pretrvávať
aj potom, ako uplynutím času toto neodkladné opatrenie zanikne.
1.6. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie právne podľa ustanovení § 255 ods. 1, §

262 ods. 2 CSP a žalovanému náhradu trov konania nepriznal dôvodiac, že žalobca bol v konaní
neúspešný, preto by mal nahradiť trovy konania žalovanému, ktorému v konaní žiadne trovy nevznikli,
pričom zároveň prihliadol aj na hospodárnosť konania, keďže na základe § 262 ods. 2 CSP by bolo
potrebné po právoplatnosti tohto uznesenia vydať samostatné rozhodnutie o výške náhrady trov konania
a nakoľko žalovanému trovy konania nevznikli, nebolo by mu možné titulom ich náhrady žiadnu sumu

priznať.2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 28. marca 2024 sp. zn. 15Co/12/2024
uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 19. decembra 2023 č. k. 42Cos/3/2023-66 potvrdil (I.
výrok) a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (II. výrok).

2.1. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ustanovenia § 324 ods. 1, § 325 ods. 1, §
325 ods. 2 písm. c), d), § 329 ods. 1, § 329 ods. 2 CSP a vecne tým, že okrem osvedčenej potreby
bezodkladnejúpravypomerovmedzistranamialeboobavy,ževykonanieexekúciesúdnehorozhodnutia
bude ohrozené, je základným predpokladom pre nariadenie neodkladného opatrenia osvedčenie
nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana navrhovaným neodkladným opatrením. Vzhľadom na

podstatu, účel a zmysel inštitútu neodkladného opatrenia sa pre účely rozhodnutia o návrhu na jeho
nariadenie dokazovanie zásadne nevykonáva a za dostatočné (preto) treba považovať osvedčenie
rozhodujúcich skutočností, ktoré zakladajú splnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného
opatrenia, a to minimálne do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti
a hodnovernosti, nakoľko pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na rýchlosti
rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. V sporovom konaní je pritom súd pri

rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia viazaný opisom rozhodujúcich skutočností
navrhovateľa neodkladného opatrenia a v tejto súvislosti musí mať na zreteli aj účel, ktorý sa má podľa
návrhu nariadením neodkladného opatrenia dosiahnuť. Súčasne je súd viazaný petitom neodkladného
opatrenia obsiahnutým v návrhu. Nárok, ktorému sa má neodkladným opatrením poskytnúť predbežná
ochrana, možno považovať za osvedčený, iba ak navrhovateľ tvrdí, že je jeho nositeľom a súčasne

osvedčí aspoň pravdepodobnosť jeho existencie. Potrebu dočasnej úpravy pomerov možno považovať
za osvedčenú, iba ak navrhovateľ neodkladného opatrenia v tomto smere tvrdí dostatok relevantných
skutočností a súčasne ponúkne aspoň v minimálnom rozsahu dôkazy, z ktorých vyplýva, že tu
existuje hrozba takého konania povinnej osoby, ktorej je nevyhnutné zabrániť nariadením neodkladného
opatrenia. Ak aj sú vyššie uvedené predpoklady pre nariadenie neodkladného opatrenia formálne

naplnené, súd je povinný zaoberať sa tiež tým, či jeho nariadeniu nebráni iná prekážka.
2.2. V predmetnej veci žalobca žiadal nariadiť neodkladné opatrenie, ktorým súd uloží žalovanému
povinnosť zdržať sa voči žalobcovi uplatňovania a výkonu organizačného opatrenia ministra vnútra
Slovenskej republiky, personálneho rozkazu riaditeľa Úradu inšpekčnej služby a personálneho rozkazu
riaditeľky Okresného riaditeľstva Policajného zboru (ďalej len „PZ“) v Nitre. Splnenie predpokladov

na nariadenie neodkladného opatrenia žalobca odvodzoval od tvrdenia, že uvedenými internými
aktami (žalobcom označenými ako pracovnoprávne úkony žalovaného) bol dňom 1. 12. 2023 bez
predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti odvolaný z
funkcie zástupcu riaditeľa útvaru a súčasne riaditeľa odboru ochrany, prevencie a boja proti korupcii
útvaru ochrannej služby a prevencie Úradu inšpekčnej služby (z dôvodu zrušenia tejto funkcie na

základe predchádzajúceho organizačného opatrenia ministra vnútra Slovenskej republiky) a následne
bol preložený na výkon služby na Okresné riaditeľstvo PZ v Nitre do funkcie vyšetrovateľa 1. oddelenia
vyšetrovania odboru kriminálnej polície so zaradením do 6. platovej triedy, a to napriek tomu, že
opatrením ÚŠP sp. zn. VII/2 Gv 63/22/1000-65, zo dňa 5. 10. 2023, mu bola poskytnutá ochrana
podľa § 7 zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Uvedené skutočnosti neboli

medzi stranami sporné a existovali aj v čase vydania napadnutého uznesenia. Žalobca tvrdil, že
jeho právnym nárokom je ochrana pred vykonávaním pracovnoprávneho úkonu žalovaným, ktorý ako
chránený oznamovateľ považoval za neplatný. Svoj nárok právne opieral o ustanovenia § 7 ods. 8
zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti (ďalej len „zákon o ochrane
oznamovateľov“), § 2a ods. 1 a ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného

zboru (ďalej len „zákon o štátnej službe policajtov“) a ustanoveniami § 9 ods. 2 a § 11 ods. 3 zákona
č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“). Podľa tvrdení žalobcu
bolo predmetom sporu a podstatnou predbežnou otázkou, ktorú mal posúdiť súd v tomto konaní, či
žalovaný mohol vydať sporné interné akty, keď mal status chráneného oznamovateľa. V takom prípade

bol žalovaný povinný získať predchádzajúci súhlas Úradu s odvolaním z funkcie, resp. s preložením
žalobcu a v prípade, že žalovaný tento súhlas nezískal, takýto pracovnoprávny úkon je jednak neplatný a
jednakporušujezásadurovnakéhozaobchádzania.Podľajehonázorujepreposkytnutietakejtoochrany
pred diskriminačným konaním žalovaného postačujúce osvedčiť, že tieto pracovnoprávne úkony boli
vydané bez predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov.

2.3. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
dostatočnenevyjadrilkotázkeprávomocisúdu,odvolacísúdpoukazujúcnazáverbodu29.odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, kde súd prvej inštancie konštatoval, že dospel k záveru, že predmetom
nároku žalobcu je skúmanie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v rámci výkonu štátnej službypolicajtov, ktorí majú zároveň status oznamovateľ protispoločenskej činnosti. Len okrajovo posúdil
charakter sporných interných aktov (v bode 35. odôvodnenia napadnutého uznesenia), pričom bolo
potrebné uznať argumentáciu žalobcu, že súd prvej inštancie sa svojej právomoci (ako civilného

súdu), resp. „konkurencii“ civilného a správneho súdnictva osobitne nevenoval, avšak tým, že návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia ako nedôvodný zamietol, nespochybnil názor žalobcu a
priznal, že má právomoc vo veci konať a o návrhu rozhodnúť. V tomto smere odvolací súd doplnil
nasledovné: Nakoľko ide o civilný spor, v ktorom sa žalobca s poukazom na § 2a ods. 1 a ods.
3 zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného

zákona svojim návrhom domáhal ochrany pred diskrimináciou, pričom v konaní o preskúmanie
zákonnosti správneho rozhodnutia (správnych rozhodnutí) sa osoba dotknutá diskrimináciou domáhať
nárokov vyplývajúcich priamo z § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona nemôže, odvolací súd zhodne
so žalobcom dospel k záveru, že na prejednanie predmetného návrhu je daná právomoc súdu
podľa Civilného sporového poriadku a neobstojí preto argumentácia žalovaného, že prejednávanie
antidiskriminačných sporov príslušníkov Policajného zboru patrí do právomoci správnych orgánov,

resp. správneho súdu. V tomto smere bolo potrebné vychádzať aj z právnych záverov vyslovených v
uznesení kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1SKomp/6/2021, zo dňa 8. 12. 2021, ktorých správnosť bola opakovane
potvrdená aj ďalšími (neskoršími) rozhodnutiami daného kompetenčného senátu (napr. uznesenia sp.
zn. 1SKomp/31/2022 alebo sp. zn. 1SKomp/34/2022). Odvolací súd však považoval za nedôvodnú

odvolaciu námietku žalobcu, podľa ktorej mu súd prvej inštancie odmietnutím právomoci na rozhodnutie
o požadovanom neodkladnom opatrení odoprel prístup k súdu, čím porušil jeho právo na spravodlivý
proces. Prvoinštančný súd sa totiž podaným návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia riadne
zaoberal z hľadiska jeho vecnej opodstatnenosti, pričom zamietnutie návrhu samé osebe nemôže
predstavovať zásah do práv žalobcu, keď súčasťou práva na prístup súdu ani práva na spravodlivé

súdne konanie nie je právo na vyhovenie podanému návrhu. Rovnako však za porušenie práva na súdnu
ochranu nemožno považovať postup súdu, ktorý odmietne vyhovieť návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia z dôvodu, že nariadením požadovaného neodkladného opatrenia by podľa jeho právneho
názoru zasiahol do kompetencie iného orgánu verejnej moci. Odvolací súd v tejto súvislosti považoval
za potrebné poukázať na to, že treba dôsledne rozlišovať na jednej strane právomoc ako podmienku

konania podľa Civilného sporového poriadku a na strane druhej rozsah kompetencií (právomoci v
širšom zmysle slova) civilného súdu nariadiť neodkladným opatrením určitú povinnosť, zákaz, či iné
obmedzenie v prípade, ak by sa obsah takéhoto rozhodnutia dostal do kolízie s právnym priestorom,
ktorý je vzhľadom na právnymi normami stanovený kompetenčný rámec vyhradený inému subjektu.
2.4. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo sporu o tom, že žalobcovi, aj ako príslušníkovi Policajného

zboru Slovenskej republiky, patrí ochrana podľa antidiskriminačného zákona s odkazom na § 2a ods.
1, ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov, ako aj ochrana podľa zákona o ochrane oznamovateľov (§
2 písm. e)). Vzhľadom na skutkové tvrdenia žalobcu týkajúce sa diskriminácie súvisiacej s namietaným
porušením zákona o ochrane oznamovateľov, bolo potrebné sa zaoberať splnením predpokladov pre
nariadenie neodkladného opatrenia tiež z hľadiska porušenia antidiskriminačného zákona. Z dikcie

tohto právneho predpisu vyplýva, že zamestnanec, ktorý urobil oznámenie o protispoločenskej činnosti
na svojom pracovisku, sa môže domáhať ochrany prostredníctvom antidiskriminačného zákona (§
9 a nasl. antidiskriminačného zákona), ktorý za dôvod diskriminácie považuje i podanie oznámenia
kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. To platí aj v prípade príslušníkov policajného zboru, ktorí
nie sú z uvedeného režimu vyňatí. Žalobca vzhliadal diskrimináciu jeho osoby zo strany žalovaného

v tom, že ho žalovaný personálnymi rozkazmi (v spojení s organizačným opatrením) zbavil funkcie
zástupcu riaditeľa útvaru a súčasne riaditeľa odboru ochrany, prevencie a boja proti korupcii útvaru
ochrannej služby a prevencie Úradu inšpekčnej služby a následne ho preložil na výkon služby mimo
Bratislavy bez toho, aby bol na tieto (pracovnoprávne) úkony udelený predchádzajúci súhlas Úradu na
ochranu oznamovateľov v zmysle § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, čo má za následok

neplatnosť týchto pracovnoprávnych úkonov podľa § 7 ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov.
Samotný (tvrdený) rozpor konania žalovaného so zákonom však nemôže bez ďalšieho predstavovať
nerovnaké zaobchádzanie a nezakladá splnenie podmienok na vznik práva domáhať sa upustenia
od diskriminačného konania, nápravy protiprávneho stavu a primeraného zadosťučinenia podľa
antidiskriminačného zákona. Žalobcom tvrdený nezákonný postup žalovaného spočívajúci v neudelení

súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov, môže mať za následok neplatnosť takéhoto úkonu, avšak ho
nemožnopovažovaťzaporušeniezásadyrovnakéhozaobchádzaniapodľaantidiskriminačnéhozákona,
preto samotné vydanie personálnych rozkazov bez predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu
oznamovateľov nemôže predstavovať diskriminačné konanie. Zároveň však považoval odvolací súd zapotrebné poukázať na to, že v každom antidiskriminačnom spore je v prvom rade na žalobcovi tvrdiť,
že na základe pravdepodobnosti skutočností možno usúdiť, že došlo k namietanému diskriminačnému
konaniu. Ak je táto podmienka splnená, je to žalovaný, kto musí poskytnúť objektívne zdôvodnenie

namietaného rozdielneho zaobchádzania. Navrhujúca strana teda musí preukázať „na prvý pohľad“
prípad diskriminácie, teda že s ňou bolo zaobchádzané rozdielne pre niektorý z diskriminačných
dôvodov. Uvedená zásada je premietnutá do ustanovenia § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, podľa
ktorého je žalovaný povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca
oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého

zaobchádzania došlo. Žalobcovi preto postačuje z hľadiska splnenia svojej povinnosti tvrdenia a
dôkaznej povinnosti, aby v žalobe uviedol skutočnosti, z ktorých možno na prvý pohľad (prima facie)
dôvodne usudzovať porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a ďalej je už na žalovanom, aby v
spore preukazoval, že postupom namietaným žalobcom nedošlo z jeho strany k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania. V posudzovanej veci však žalobca v návrhu ani netvrdil, že by s ním bolo
zaobchádzané rozdielne oproti iným príslušníkom policajného zboru pre tvrdený diskriminačný dôvod

- podanie oznámenia o závažnej protispoločenskej činnosti, pričom v tomto smere neponúkol súdu
prvej inštancie ani žiadne relevantné dôkazy. Naviac, žalovaný ani neidentifikoval skupinu, s ktorou sa
zaobchádzalo rozdielne a nevysvetlil ani neosvedčil porovnateľnosť svojej situácie so situáciou danej
skupiny. Zjednodušene povedané, je potrebné, aby existovali dve skupiny v porovnateľnej situácii, s
ktorými je zaobchádzané rozdielne. Žalobca na opodstatnenosť svojich tvrdení o diskriminačnom konaní

neuviedol, že by sa s ním z dôvodu podania oznámenia zaobchádzalo horšie ako s niekým iným, kto
tento dôvod nemá a je v rovnakej či porovnateľnej situácii a neoznačil iné osoby v porovnateľnej situácii,
s ktorými by bolo zaobchádzané odlišne, teda výhodnejšie. Na základe tvrdení strán a predložených
listinných dôkazov potom nebolo možné dostatočne spoľahlivo usúdiť, že zo strany žalovaného došlo
k diskriminačnému konaniu vydaním personálnych rozkazov a organizačného opatrenia z dôvodu

vykonania oznámenia o protispoločenskej činnosti žalobcom, resp. či vydaním týchto interných aktov
nedošlo zo strany žalovaného len k realizácii zámeru organizačných a systemizačných zmien v rámci
štruktúry policajného zboru.
2.5. Odvolací súd prihliadol na argumentáciu žalovaného, ktorý poskytol objektívne zdôvodnenie
namietaného konania, keď s odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.

ÚS 515/2016 poukázal na to, že právnym základom vydania sporných personálnych rozkazov bolo
ustanovenie § 35 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe policajtov, ktorý mu ako nadriadenému
ukladá povinnosť (bez výnimky) policajta odvolať z doterajšej funkcie a nasledujúcim dňom ho ustanoviť
do novej funkcie v prípade, že je zrušená doterajšia funkcia policajta a je vytvorená nová funkcia s
iným popisom činnosti. Ak by policajt po prevedení, prípadne preložení nebol ustanovený do žiadnej z

funkcie v rámci určenej a schválenej systemizácie, takýto postup žalovaného ako nadriadeného by bol
v rozpore so zákonom. Žalovaný podľa názoru odvolacieho súdu náležite osvedčil, že práve uvedené
zákonné dôvody boli podkladom pre vydanie personálnych rozkazov. Postup podľa § 35 zákona o štátnej
službe policajtov voči žalobcovi nemá žiadnu príčinnú súvislosť s oznámením žalobcu podľa zákona
o ochrane oznamovateľov. Preto sa odvolaciemu súdu javila logickejšou argumentácia žalovaného, že

vydaním sporných interných aktov došlo zo strany žalovaného len k realizácii zámeru organizačných
a systemizačných zmien v rámci štruktúry policajného zboru. V danom prípade tak nebolo pre účely
neodkladného opatrenia dostatočne presvedčivo osvedčené, že dôvodom vydania uvedených interných
aktov žalovaným bolo podanie oznámenia o protispoločenskej činnosti žalobcom. Žalovaný správne
konštatoval, že účelom ochrany podľa zákona o ochrane oznamovateľov je ochrana zamestnanca

ako oznamovateľa protispoločenskej činnosti voči zamestnávateľovi, ku ktorému je zamestnanec vo
vzťahu podriadenosti. Oznámenie žalobcu nesmerovalo priamo proti žalovanému, resp. nadriadenému
žalobcovi, potom nemožno považovať za dostatočne osvedčené tvrdenie žalobcu o úmysle žalovaného
priamo diskriminovať žalobcu z dôvodu podania oznámenia o protispoločenskej činnosti. Bol preto
nepochybne namieste záver vyslovený súdom prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia,

že preukázanie žalobcom tvrdeného diskriminačného konania zo strany žalovaného presahuje rámec
dokazovania v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia. Na základe vyššie uvedeného odvolací
súd konštatoval, že pokiaľ sa žalobca domáhal ochrany podľa antidiskriminačného zákona, neosvedčil
dôvodnosťnároku,ktorémupožadovalnavrhovanýmneodkladnýmopatrenímposkytnúťsúdnuochranu,
a to má taktiež za následok nesplnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia v danej

veci.
2.6.Najpodstatnejšoučasťoudôvodnostiuplatnenéhonárokusavšakodvolaciemusúdujaviloskúmanie
splnenia predpokladov úspešného nariadenia neodkladného opatrenia (§ 325 ods. 1 CSP), najmä
osvedčenie potreby bezodkladnej úpravy pomerov sporových strán, ktorej nesprávne právne posúdeniežalobca vytkol súdu prvej inštancie s tým, že mu nie je jasné, ako inak a ako viac mohol ešte osvedčiť
potrebubezodkladnejúpravypomerov.Okremopakujúcichsaskutkovýchtvrdenítýkajúcichsaúdajného
diskriminačného konania zo strany žalovaného, snažiac sa osvedčiť splnenie tohto predpokladu žalobca

argumentoval tým, že výkon organizačného opatrenia a personálnych rozkazov voči nemu má na jeho
osobu (a prostredníctvom neho aj na jeho rodinu) obzvlášť nepriaznivé účinky a ktoré úkony považuje
za zákonom o ochrane oznamovateľov zakázané odvetné opatrenia žalovaného. Odvetné opatrenia
vzhliadalvtom,žedošlokzrušeniuprávejehodoterajšejfunkcieajehoodvolaniuztejtofunkcie,žedošlo
k jeho preradeniu na nižšiu pozíciu, že došlo k zmene jeho miesta výkonu práce a že došlo k zníženiu

jeho služobného platu. Tvrdenie žalobcu, že žalovaným vydané interné akty sú odvetnými opatreniami
žalovaného voči jeho osobe vykonanými v rozpore s ustanoveniami zákona na ochranu oznamovateľov,
bolineopodstatnenoudomnienkou,ktorájevrozporesobsahomrozporovanýchpersonálnychrozkazov,
keďže nateraz nie je preukázané, že žalovaný „len“ nepostupoval v zmysle zákona o štátnej službe
policajtov. Ako vyplýva zo záveru vysloveného nielen Ústavným súdom Slovenskej republiky, ale aj
Najvyšším súdom Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. 6Sžo/27/2016, zo dňa 12. 7. 2017), policajný

zbor je vojenský organizovaný zbor a ako nadriadený je oprávnený posúdiť v rámci organizačných zmien
v prípade zrušenia doterajšej funkcie príslušníka policajného zboru potrebu zaradenia príslušníka na
konkrétnu funkciu na konkrétnom mieste v závislosti od potrieb policajného zboru.
2.7. Odvolací súd ďalej poukázal na to, že pojem bezodkladnosti zákon priamo nedefinuje; je potrebné
ho vykladať tak, že zo stavu, aký tu existuje, žalobcovi bezprostredne hrozí škoda, napríklad tým,

že zamestnancovi nie je vyplácaná ani časť pracovnej odmeny (nie znížená odmena) a v dôsledku
tohto výpadku sa dostáva do hmotnej núdze, t. j. ide o bezprostredné ohrozenie takých jeho práv,
kde bez zásahu zo strany súdu hrozí do budúcna bezprostredne negatívny (až nenapraviteľný)
následok prejavujúci sa priamo na právach žalobcu, súčasne ohrozujúci jeho existenciu. V danej veci
žalobca však zníženie svojho platu neuviedol ani len odhadom (ako napríklad v konaní vedenom

totožným senátom pod sp. zn. 15Co/15/2023). Ak teda žalobca odôvodnil potrebu bezprostrednej úpravy
pomerov znížením jeho príjmu bez preukázania bezprostrednej hrozby, že sa neodvrátiteľne a trvalo
ocitne v stave hmotnej núdze, bolo potrebné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že absentuje
osvedčenie potreby bezodkladnej úpravy pomerov ako nevyhnutného predpokladu pre nariadenie
požadovaného neodkladného opatrenia. Odvolací súd znova pripomenul, že skutočnosť, či vydaním

sporných personálnych rozkazov a organizačného opatrenia došlo k zákonnému a organizačnými
zmenami odôvodnenému zrušeniu práve žalobcovej doterajšej funkcie, jeho odvolaniu z tejto funkcie a
následnému preradeniu na nižšiu pozíciu spojenej so zmenou miesta výkonu práce, bude predmetom
prieskumu v rámci správneho súdnictva tak, ako žalobca aj avizoval.
2.8. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s

§ 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Z obsahu spisu ale vyplývalo, že žalovanému žiadne trovy
nevznikli (ani si ich neuplatnil), preto v súlade s čl. 4 ods. 2 a čl. 17 základných princípov Civilného
sporového poriadku, odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, a to podľa § 420 písm.
f) CSP. Po opise priebehu konania, predovšetkým polemizoval s právnymi závermi odvolacieho
súdu, spochybňoval správnosť jeho rozhodnutia resp. kritizoval prístup odvolacieho súdu k právnemu
posudzovaniu veci. Podstata žalobcových námietok dielčie i súhrnne spočívala v nesprávnom právnom
posúdení veci odvolacím súdom pri opakovanom tvrdení žalobcu, že v posudzovanej veci došlo k jeho

diskriminácii a že rozhodnutím odvolacieho súdu bol vylúčený zo súdnej ochrany. V tejto súvislosti ďalej
namietal nesprávnu interpretáciu zákonných ustanovení a arbitrárnu interpretáciu judikatúry Súdneho
dvora EÚ a ESĽP. V podstatnom, pre účely dovolania podľa § 420 písm. f) CSP uviedol, že v rozpore
s ustanoveniami § 374 CSP odvolací súd listom zo dňa 27. marca 2024 doručil žalobcovi vyjadrenie
žalovaného k odvolaniu zo dňa 19. februára 2024 (žalobcovi doručené dňa 11. apríla 2024) bez

možnosti vyjadriť sa (zaslať súdu repliku) k tomuto vyjadreniu. Žalobca aj bez riadnej výzvy zaslal
odvolaciemu súdu odvolaciu repliku, ktorá bola v zákonnej lehote desať dní doručená odvolaciemu
súdu dňa 18. apríla 2024, na odvolaciu repliku žalobcu odvolací súd však neprihliadol (ako to aj sám
odvolací súd konštatoval v bode 4 odôvodnenia Napadnutého uznesenia), čím odoprel žalobcovi právo
na uskutočnenie jemu patriacich procesných práv a prístup k súdnej ochrane, na ktorú má podľa

zákona nárok, čím je naplnený dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Odvolací súd na základe
arbitrárnych a nepreskúmateľných dôvodov odoprel žalobcovi prístup k súdnej ochrane, na ktorú má
ako chránený oznamovateľ závažnej protispoločenskej činnosti právo. Závery odvolacieho súdu sú
nesprávne, a to predovšetkým preto, že úplne ignorujú, resp. obsahovo vyprázdňujú § 2a ods. 1 a 3zákona o štátnej službe policajtov a § 9 ods. 2 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona s bodom 96
preambuly a čl. 21 ods. 6 Smernice. Príslušníci Policajného zboru majú zákonom garantovaný nárok
na súdnu ochranu pred porušovaním zásady rovnakého zaobchádzania v služobnom pomere, pričom

kompetentným orgánom na poskytnutie tejto súdnej ochrany je výlučne civilný súd v rámci civilného
sporového konania. Žiadny iný súd (a osobitne správny súd) totiž nemá právomoc a ani kompetenciu
poskytnúť žalobcovi právnu ochranu vyplývajúcu z § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov v
spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona a bodu 96 preambuly a čl. 21
ods. 6 Smernice. Žalobca sa návrhom nedomáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia personálneho

rozkazu (čo patrí do právomoci správnych súdov), ale domáha sa výlučne toho, aby ten, kto nedodržal
zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania a „ak je to možné, napravil protiprávny
stav“; teda právnej ochrany, ktorej sa žalobca môže domáhať jedine podľa § 2a ods. 3 zákona o
štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona, a ktorej poskytnutie
patrí podľa § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona do výlučnej právomoci civilných súdov podľa CSP.
Napadnutéuznesenievnadväznostinaprvoinštančnéuznesenie,tedaporušujeprávožalobcunasúdnu

ochranu v podobe odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae), čo je jedna z najzávažnejších foriem
porušenia práva na spravodlivý proces. Tieto ústavne neudržateľné závery súdov vedú k vylúčeniu
en bloc všetkých príslušníkov Policajného zboru z ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti
(a rovnako aj príslušníkov iných podobných verejných zborov), a to napriek tomu, že slovenský ani
európsky zákonodarca tieto osoby z ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti v žiadnom

prípade nevylúčili. V služobnom pomere príslušníka Policajného zboru (a rovnako iných podobných
verejných zborov) sa totiž všetky podstatné pracovnoprávne úkony realizujú formou personálnych
rozkazov. Nezákonné konanie žalovaného, ktorým odníma subjektívne právo žalobcu vyplývajúce z
jeho postavenia chráneného oznamovateľa predstavuje porušenie zásady rovnakého zaobchádzania.
Odvolací súd svojvoľným spôsobom posudzoval porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, a to

vo všeobecnosti, ako aj v žalobcovom prípade. Odvolací súd totiž tvrdil, že konanie zamestnávateľa
(žalovaného) so zamestnancom (žalobcom), ktoré je v rozpore so zákonom nemôže bez ďalšieho
predstavovať nerovnaké zaobchádzanie a nezakladá splnenie podmienok na vznik práva domáhať sa
upustenia od diskriminačného konania, nápravy protiprávneho stavu a primeraného zadosťučinenia
podľa antidiskriminačného zákona. Uvedené tvrdenie je podľa názoru dovolateľa neprípustné a ústavne

neudržateľné. Ak totiž zamestnávateľ (žalovaný) zaobchádza so svojím zamestnancom tak, že mu
nezákonneodnímesubjektívneprávo,ktorémuzákonpriznávavzhľadomnajehošpecificképostavenie,
dopúšťa sa tým nerovnakého zaobchádzania s týmto zamestnancom oproti zamestnancom, ktorým
toto subjektívne právo prislúcha. Nezákonný postup žalovaného spočívajúci v neudelení súhlasu
Úradu podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov nepochybne porušuje zásadu rovnakého

zaobchádzania, nakoľko (i) žalovaný týmto zaobchádza so žalobcom menej priaznivo, ako by sa
v súlade so zákonom a legitímnymi očakávaniami žalobcu zaobchádzalo s iným oznamovateľom
závažnej protispoločenskej činnosti, vrátane policajta, ktorý je v postavení oznamovateľa závažnej
protispoločenskej činnosti, resp. (ii) so žalobcom policajtom, ktorý má špecifické postavenie a ochranu
chráneného oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti zaobchádza úplne totožne ako s inými

obvinenými policajtmi, ktorí takéto postavenie a zákonnú ochranu nemajú, čo znamená, že so žalobcom,
ktorý je v zásadne odlišnej situácii (má zákonnú ochranu oznamovateľa) zaobchádza úplne rovnako
ako s inými obvinenými policajtmi, ktorý takúto ochranu nemajú. Odvolací súd nezohľadnil a právne
nevyhodnotil osvedčené skutočnosti a tvrdenia žalobcu z návrhu, pričom tieto svojvoľne odmietol,
čím došlo k arbitrárnemu posúdeniu osvedčených skutkových okolnosti a ústavne neudržateľnému

výkladu a aplikácii zásady rovnakého zaobchádzania. Odvolací súd sa snaží navodiť dojem, že žalovaný
v návrhu neosvedčil skutočnosti, z ktorých by vyplývalo diskriminačné zaobchádzanie žalovaného
so žalobcom. Tieto tvrdenia nemajú oporu v súdnom spise a sú v rozpore s návrhom žalobcu a k
nemu priloženými dôkazmi. Všetky skutkové okolnosti, z ktorých vyplýva porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania žalovaného so žalobcom, boli v návrhu osvedčené. Odvolací súd absolútne svojvoľne

a nekriticky prebral ničím nepreukázané tvrdenia žalovaného o nediskriminácii žalobcu, ktoré následne
arbitrárne právne posúdil, a naopak osvedčenými skutočnosťami a tvrdeniami žalobcu, z ktorých vyplýva
porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, sa vôbec nezaoberal, čím spôsobil nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia a porušil rovnosť strán sporu. Taktiež vyčítal odvolaciemu súdu, že „... založil
svoju argumentáciu skopírovaním argumentov z uznesenia ... vydaného iným senátom (8CoPr/15/2023

pozn.).
3.1. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že vydá nasledovné
uznesenie: „I. Súd nariaďuje nasledovné neodkladné opatrenie: Žalovaný je povinný zdržať sa
uplatňovania a výkonu organizačného opatrenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 25/2023 zodňa 21. 11. 2023, personálneho rozkazu riaditeľa Úradu inšpekčnej služby č. 48/2023 zo dňa 28. 11.
2023 a personálneho rozkazu riaditeľky Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Nitre č. 477/2023
zo dňa 30. 11. 2023 voči žalobcovi. II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho

a dovolacieho konania v celom rozsahu.“

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhol dovolanie zamietnuť. V podstatnom
uviedol, že „civilný súd nemá právomoc rozhodovať v tejto veci ... žalobca má právo na súdnu ochranu
jedine podaním riadneho opravného prostriedku (rozkladu) proti personálnemu rozkazu ... a následne

podaním správnej žaloby ..., v rámci ktorej môže navrhnúť aj priznanie odkladného účinku správnej
žaloby.“ V ďalšom sa stotožnil s právnou argumentáciou odvolacieho súdu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35
CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade
so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),

skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie
meritórneho dovolacieho prieskumu a dospel k záveru, že dovolanie treba v zmysle ustanovenia § 448
CSP, zamietnuť.

6. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon

pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
7.1. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (ods.
2).

8. Dovolací súd už na tomto mieste považuje za podstatné uviesť, že z obsahu podaného dovolania

nepochybne vyplýva (§ 124 ods. 1 CSP), že podstatou žalobcom podaného dovolania je jeho nesúhlas
s právnym posúdením veci zo strany odvolacieho súdu (bod 3). Jeho rozsiahla dovolacia argumentácia,
cez prizmu ním prezentovaného právneho stavu, smerovala proti právnym záverom odvolacieho súdu,
ktoré podrobil kritike. Podľa jeho názoru malo byť v jeho veci nariadené neodkladné opatrenie tak, ako
to požadoval. V tejto súvislosti dovolací súd konštatuje, že právne aspekty posudzovania danej veci zo

strany odvolacieho súdu (ktorého rozhodnutie bolo predmetom dovolacieho prieskumu v limitovanom
rozsahu ustanovenia § 420 písm. f) CSP) neboli zásadného významu pri skúmaní opodstatnenosti
žalobcom namietaných zmätočností podľa § 420 písm. f) CSP, nakoľko
(i) podľa ustálenej praxe dovolacieho súdu nesprávne právne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu
zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, resp. prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,

(ii) prípadné právne posúdenie veci dovolateľom formálne podriadené pod § 420 písm. f) CSP síce môže
dovolací súd vecne preskúmať, avšak iba v rozsahu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 421
ods. 1 CSP („autentické porozumenie dovolateľovi“), ktoré však v okolnostiach danej veci bolo ex lege
vylúčené (§ 357 písm. d) a e) v spojení s § 421 ods. 2 CSP) a
(iii) prípadné právne posúdenie veci sa síce môže premietnuť (aj) do porušenia práva na spravodlivý

proces, ak právne závery súdu boli celkom zjavne nedôvodné, či arbitrárne, čo však v danej veci nebolo
zistené (pozri bod 15).

9. Inštitút neodkladného opatrenia upravuje CSP v § 324 a nasl. ako tzv. osobitný procesný postup,
ktorému zodpovedá zjednodušený a zrýchlený postup pri rozhodovaní o návrhu na jeho nariadenie.

Cieľom inštitútu neodkladného opatrenia je poskytnúť rýchlu ochranu porušeným alebo ohrozeným
právam subjektu, ktorý podal návrh na jeho nariadenie, prípadne eliminovať nepriaznivé následky, ktoré
by mohli v priebehu konkrétneho civilného sporového konania nastať. Za týmto účelom zákonodarca
zakotvil zjednodušený procesný postup súdu pri rozhodovaní o návrhu na jeho nariadenie. Súd spravidlarozhoduje v lehote 30 dní bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Táto krátka
zákonná lehota neumožňuje, aby súd vykonal riadne dokazovanie a nariaďoval pojednávanie. Inak
postupuje iba vo výnimočných a odôvodnených prípadoch. Riadne dokazovanie v zmysle § 185 a

nasl. CSP súd nevykonáva a pri rozhodovaní vychádza z obsahu návrhu a zo skutočností, ktoré boli
v súvislosti s podaným návrhom osvedčené (k tomu sa obdobne vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej
republikyvuzneseníÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyzo04.augusta2020sp.zn.III.ÚS294/2020).

10. V podstatnom žalobca v súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f) CSP namietal, že odvolací

súd sa dostatočne nevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou, jeho rozhodnutie je neodôvodnené,
nepreskúmateľné, arbitrárne, v zjavnom rozpore s princípmi spravodlivého procesu, a tiež to, že odvolací
súd odoprel žalobcovi právo vyjadriť sa odvolacou replikou k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu, čím
znemožnil žalobcovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva (bod 3).

11. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor

dovolateľa tvrdiaceho, že sa odvolací súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia;
rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolací súd preto aj v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo
k ním tvrdeným vadám zmätočnosti.

12. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na

nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)

tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio

iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

13. Žalobcom namietané vady napadnutého odvolacieho rozhodnutia (bod 10) majú priamu spojitosť
predovšetkým s riadnym odôvodnením súdneho rozhodnutia. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako

súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal
so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa

musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne
závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho
rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho

argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda
inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

14. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúcehoodôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami

strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá

i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

15. Najvyšší súd uvádza, že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu nedáva
podklad pre tvrdenie dovolateľa, že nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia,
resp., že toto rozhodnutie je nepreskúmateľné, či arbitrárne. Dovolaním napádané rozhodnutie totiž
primerane dostatočným spôsobom (vzhľadom k osobitostiam konania o nariadení neodkladného

opatrenia - pozri bod 9) uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská
strán sporu v rámci odvolacieho konania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory
vysvetlené v odôvodnení. Úlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení je zistiť
na základe dostupných dôkazných prostriedkov najvýznamnejšie relevantné skutočnosti, a to bez
potreby dodržania formalizovaného postupu štandardného procesného dokazovania, a na podklade

osvedčených skutočností následne vo veci rozhodnúť. Najvyšší súd konštatuje, že argumentácia
odvolacieho súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam CSP týkajúcim sa predpokladov vydania
neodkladného opatrenia pre potrebu bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami (§ 325 ods. 1
CSP). Odvolací súd v rozsahu svojich nosných dôvodov uviedol, že v posudzovanej veci nebolo
pre účely neodkladného opatrenia dostatočne presvedčivo osvedčené vydanie personálneho rozkazu

žalovaným z dôvodu podania oznámenia o protispoločenskej činnosti žalobcom, teda nebolo možné
dostatočne spoľahlivo usúdiť, že zo strany žalovaného došlo k diskriminačnému konaniu. Vzhľadom
k tomu, že oznámenie žalobcu o protispoločenskej činnosti (zákon č. 54/2019 Z. z.) nesmerovalo
priamo proti žalovanému, resp. jeho nadriadenému, nepovažoval odvolací súd ani za dostatočne
presvedčivé tvrdenie žalobcu o úmysle žalovaného priamo diskriminovať žalobcu z dôvodu podania

oznámenia o protispoločenskej činnosti. Odvolací súd uzavrel, že pokiaľ sa žalobca domáhal ochrany
podľa antidiskriminačného zákona, je v prvom rade na žalobcovi tvrdiť, že na základe pravdepodobnosti
skutočností možno usúdiť, že došlo k namietanému diskriminačnému konaniu. Ak je táto podmienka
splnená, je to žalovaný, kto musí poskytnúť objektívne zdôvodnenie namietaného rozdielneho
zaobchádzania. Navrhujúca strana teda musí preukázať „na prvý pohľad“ prípad diskriminácie, teda

že s ňou bolo zaobchádzané rozdielne pre niektorý z diskriminačných dôvodov. Uvedená zásada je
premietnutá do ustanovenia § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, podľa ktorého je žalovaný povinný
preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z
ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Žalobcovi
preto postačuje z hľadiska splnenia svojej povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti, aby v žalobe

uviedol skutočnosti, z ktorých možno na prvý pohľad (prima facie) dôvodne usudzovať porušenie
zásady rovnakého zaobchádzania a ďalej je už na žalovanom, aby v spore preukazoval, že postupom
namietaným žalobcom nedošlo z jeho strany k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. V
posudzovanej veci však žalobca v návrhu ani netvrdil, že by s ním bolo zaobchádzané rozdielne oproti
iným príslušníkom policajného zboru pre tvrdený diskriminačný dôvod - podanie oznámenia o závažnej

protispoločenskej činnosti, pričom v tomto smere neponúkol súdu prvej inštancie ani žiadne relevantné
dôkazy. Naviac, žalovaný ani neidentifikoval skupinu, s ktorou sa zaobchádzalo rozdielne a nevysvetlil
ani neosvedčil porovnateľnosť svojej situácie so situáciou danej skupiny. Žalobca na opodstatnenosť
svojich tvrdení o diskriminačnom konaní neuviedol, že by sa s ním z dôvodu podania oznámenia
zaobchádzalo horšie ako s niekým iným, kto tento dôvod nemá a je v rovnakej či porovnateľnej situácii a

neoznačil iné osoby v porovnateľnej situácii, s ktorými by bolo zaobchádzané odlišne, teda výhodnejšie.
Konštatoval, že účelom ochrany podľa zákona o ochrane oznamovateľov je ochrana zamestnanca
ako oznamovateľa protispoločenskej činnosti voči zamestnávateľovi, ku ktorému je zamestnanec vo
vzťahu podriadenosti. Oznámenie žalobcu nesmerovalo priamo proti žalovanému, resp. nadriadenému
žalobcovi, potom nemožno považovať za dostatočne osvedčené tvrdenie žalobcu o úmysle žalovaného

priamo diskriminovať žalobcu z dôvodu podania oznámenia o protispoločenskej činnosti. Je preto
nepochybne namieste záver vyslovený súdom prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia,
že preukázanie žalobcom tvrdeného diskriminačného konania zo strany žalovaného presahuje rámec
dokazovania v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia. Podľa názoru najvyššieho súdu uvedenézávery odvolacieho súdu nemožno považovať za celkom zjavne nedôvodné, či arbitrárne, a to o to
viac, že žalobcovi zamietnutím jeho návrhu v medziach civilného sporového poriadku nebol odňatý
prístup k súdu. Myšlienkový postup odvolacieho súdu je teda v odôvodnení primerane vysvetlený nielen

s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené v konaní, ale tiež s poukazom na právne závery,
ktoré prijal. Odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie spôsobom zodpovedajúcim zákonu, navyše
procesne limitovaným konaním o neodkladnom opatrení. Dovolateľ preto nedôvodne argumentoval, že
rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené (nepreskúmateľné, či arbitrárne).
15.1. Dovolací súd zdôrazňuje, že za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP v žiadnom prípade

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany,
ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. Aj stabilná rozhodovacia činnosť
ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno
právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich
dôvodov a námietok.

15.2. V súvislosti s námietkou dovolateľa týkajúcou sa odopretia žalobcovho práva odvolacím
súdom vyjadriť sa odvolacou replikou k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu, čím znemožnil žalobcovi
uskutočňovať jemu patriace procesné práva, dovolací súd poukazuje na ustanovenie § 374 ods. 1 CSP,
v zmysle ktorého súd prvej inštancie doručí odvolateľovi vyjadrenie k odvolaniu a umožní mu vyjadriť sa
k nemu najneskôr v lehote desať dní od doručenia. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetné namietané

vyjadrenie žalovaného bolo zaslané právnemu zástupcovi žalobcu dňa 27. marca 2024 a doručené dňa
11. apríla 2024 (č. l. 136).
15.2.1. Dovolací súd však v súvislosti s predmetnou námietkou a citovaným ustanovením akcentuje
v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR IV. ÚS 19/2012 na tú skutočnosť, že súd nie je povinný
donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania, pretože je len na

jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť. Dovolací súd má z obsahu spisu
za preukázané, že vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo
argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania,
a predmetné vyjadrenie by nemalo akýkoľvek vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, preto nemôže
predstavovať ani porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Bolo preto výlučne na uvážení súdu, či

bude vyjadrenie z hľadiska jeho obsahu považovať za podstatné a doručí ho druhej strane s možnosťou
vyjadrenia sa k nemu, alebo nie. Opačný prístup vychádzajúci zo zákonných ustanovení predstavuje
prílišný formalizmus, ktorý v materiálnom právnom štáte nemá miesto (ÚS SR III. ÚS 34/2017).

16.Knámietkežalobcuoprevzatí(kopírovaní)argumentácieodvolaciehosúduzinéhojehorozhodnutia,

v rozsahu potrebnom dovolací súd uvádza, že posudzovaný prípad bol totožný/podobný s ďalšími piatimi
prípadmi, v ktorých vystupoval ten istý právny zástupca a bola v podstate tá istá skutková a právna
argumentácia. Preto, pokiaľ odvolací súd v tejto veci vychádzal (na čo aj sám poukázal, pozn.) z iných
podobných (skutkovo i právne) odvolacích rozhodnutí, nemožno na tom základe založiť dostatočnú
intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces.

17. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobca nedôvodne namietal, že odvolací
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dôvodnosť dovolania z
tohto ustanovenia preto nevyplýva.

18. Vzhľadom na vyššie v súhrne uvedené dovolací súd zamietol dovolanie žalobcu podľa § 448 CSP
ako nedôvodné.

19. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).

20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.