Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. máj 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/24/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2320011551
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Réves

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2320011551.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr.

Kataríny Stanislavskej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obžalovaného A. B. a spol., pre obzvlášť
závažný zločin nedovolená výroba omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona
účinného do 06.08.2024 s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona účinného do 06.08.2024 sčasti
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona účinného do 06.08.2024, o odvolaní obžalovaného
A. B. a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 27.11.2024 pod sp. zn.
17T/14/2020, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 27.05.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods.1 písm. e/, ods.3 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu.

II. Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa

obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX v C.,

trvale bytom: B., D. XXX/XX,
t.č. v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou v inej trestnej
veci,

u k l a d á

Podľa § 173 ods. 3 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 ( ďalej len „ Trestného zákona“) s
poukazom na § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, trest odňatia slobody

vo výmere 8 (osem) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

III. Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., z a m i e ta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Galanta bol obžalovaný A. B. uznaný vinným zo spáchania
zločinu neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173
ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestnéhozákona (účinného od 06. 08. 2024) sčasti spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona a sčasti
samostatne, na tom skutkovom základe, že
obžalovaný A. B. od presne nezistenej doby a odsúdená E. B. (odsúdená rozsudkom Okresného súdu

Galanta č. k. 17T/14/2020 - 584 zo dňa 04. 10. 2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave pod
č. k. 3To/102/2021 - 675 zo dňa 22. 03. 2022, právoplatného dňa 22. 03. 2022), na presne neustálených
miestach v meste B., od doposiaľ neustálenej osoby, bez povolenia spoločne zadovažovali, v meste B.
spoločne predávali minimálne v júli 2020 minimálne 3-krát po 1,5 kubíka (15 dávok) pervitínu po 80,- eur
(celkovo minimálne za 240,- eur) F. B., dňa 14. 07. 2020 pervitín v množstve 3 gramy za 200,- eur G.

H., obžalovaný A. B. samostatne predal v období od marca do mája 2020 minimálne 5-krát po jednom
kubíku pervitínu za 30,- eur (spolu minimálne za 150,- eur) E. A. a tiež prechovávali až do 16:16 hodiny
dňa 14. 07. 2020 v osobnom motorovom vozidle značky Mercedes S430, evidenčné číslo I. bordovej
farby na parkovisku na adrese J. C. XXXX, B.:

- plastové vrecko s tlakovým uzáverom (rozmer cca 10,1 x 6,1 cm) s obsahom bieleho kryštalického

materiálu s hmotnosťou 2776 mg s priemernou koncentráciou 45,2 % hmotnostných metamfetamínu s
prímesou metylsulfonylmetánu (MSM), obsahujúce 1255 mg absolútneho metamfetamínu,

- zatavenú plastovú injekčnú striekačku o objeme 10 ml olepenú priehľadnou lepiacou páskou s
obsahom zvyškov bieleho kryštalického materiálu s hmotnosťou 8 mg, v ktorom bola zistená prítomnosť

metamfetamínu s prímesou metylsulfonylmetánu (MSM),

- roztrhané plastové vrecko s tlakovým uzáverom (rozmer cca 10,1 x 6,1 cm) s obsahom
bieleho kryštalického materiálu s hmotnosťou 132 mg s priemernou koncentráciou 45,6 %
hmotnostných metamfetamínu s prímesou metylsulfonylmetánu (MSM), obsahujúce 60 mg absolútneho

metamfetamínu,

- plastové vrecko s tlakovým uzáverom (rozmer cca 10,1 x 6,1 cm) s obsahom zvyškov bieleho
kryštalického materiálu s hmotnosťou 6 mg, v ktorom bola zistená prítomnosť metamfetamínu s
prímesou metylsulfonylmetánu (MSM),

v celkovej hodnote minimálne 16,32 eura, pričom metamfetamín je zaradený v zmysle zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 139/1998 Z.z., o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch
v znení neskorších predpisov do II. skupiny psychotropných látok.

Za túto trestnú činnosť uložil okresný obžalovanému podľa § 173 ods. 3 Trestného zákona účinného od
06.08.2024 ( ďalej len „ Trestného zákona“) s poukazom na § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods.
2 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil

do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Okresný súd predmetný rozsudok zdôvodnil rozsahu č.l. 860-866 spisu.
Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný A. B. a okresný
prokurátor.
Obžalovaný zdôvodnil odvolanie samostatnými písomnými podaniami prostredníctvom obhajcov,

v ktorom v prvom rade namietal, že okresný súd rozhodol v nezákonnom zložení, pretože konajúca
samosudkyňa nemohla o vine obžalovaného rozhodovať.
PodľarozhodnutiaESĽParozhodnutíNSSR(napr.2TdoV/10/2021),vsituáciách,kdesudcarozhodoval
o obžalovaných, ktorých trestná činnosť navzájom podľa obžaloby súvisí, nemôže takýto sudca
rozhodnúť o vine obžalovaného

Konajúca sudkyňa uznala vinu bývalej spoluobžalovanej, ktorá urobila vyhlásenie, že je vinná ... a
to tak, ako to bolo uvedené v obžalobe a teda rozhodla už aj o vine obžalovaného, pretože už v
rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 17 T/14/2020-584 zo dna 4.10.2021 tvrdí o obžalovanom,
že je spolupáchateľom trestnej činnosti, za ktorú bola odsúdená, čo je uvedené v skutkovej vete
rozsudku, a teda rozhodnutie o obžalovanom bolo pre konajúcu sudkyňu podľa tohto rozhodnutia vopred

jednoznačné.
Je potrebné uviesť, že hoci ESLP nevylúčil možnosť, aby v niektorých prípadoch rozhodovali v trestnom
konanísudcovia,ktorívminulostirozhodovalioinýchobvinenýchalebospoluobvinených,ktorýchtrestnéčiny navzájom súvisia, stanovil pre takýto postup konkrétne podmienky, bez ktorých naplnenia zotrvá
dôvodná pochybnosť o nestrannosti sudcov:
1. Skutkové vety v skorších odsudzujúcich rozsudkoch môžu obsahovať zmienku o tretích osobách iba

vtedy, ak uvedenie účasti tretích osôb na skutku je nevyhnutné pre posúdenie zodpovednosti a viny
obžalovaného (bod 58 Rozsudku ESIP F. vs. Slovenská republika), čo nie prípad sťažovateľa.
2. Skutkové vety v skorších rozhodnutiach musia byť formulované tak, aby sa predišlo akejkoľvek
potenciálnej zaujatosti o vine tretej strany, aby nebolo ohrozené spravodlivé preskúmanie obvinení v
samostatnom konaní.

3. Skutkové vety v skorších rozhodnutiach majú obsahovať skôr iba všeobecný odkaz na prítomnosť
tretej osoby s uvedením jej úlohy alebo postavenia než individuálnu identifikáciu osoby. V tomto smere
nemusí postačovať na anonymizáciu tretej osoby ani uvedenie jej iniciálok a prezývky, ak súd pozná
totožnosť tretej osoby a posudzuje veci spoluobvinených osôb, ktorých skutky sú vymedzené totožne
(bod 60 a 62 Rozsudku ESEP F. vs. Slovenská republike
Vyššie uvedené atribúty neboli v prípade obžalovaného naplnené, keďže konajúca sudkyňa rozhodovala

o spoluobžalovanej, ktorej skutok bol vymedzený úplne totožne, bolo v ňom uvedené meno
obžalovaného s uvedením konania, ktorého sa mal údajne dopustiť.
Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č.k. 2TdoV/10/2021 i z rozhodnutia 5Ndt 9/2023 vyplýva, že je
treba zovšeobecniť, že pre uvedenie inej osoby (o ktorej vine sa nerozhoduje) vo výroku odsudzujúceho
rozhodnutia musia byť splnené kumulatívne dve základné podmienky:

1. uvedenie inej osoby údajne spáchaného trestného činu je nevyhnutné na právnu kvalifikáciu trestného
činu obvineného a zároveň
2. v tom istom rozhodnutí sa jasne uvedie, že vina tejto inej osoby nebola doposiaľ zákonným spôsobom
preukázaná a bude predmetom samostatného vykonania dokazovania a rozhodnutia (resp. že je stíhaná
v rámci samostatného trestného konania).

V prípade obžalovaného neboli tieto podmienky splnené
V tejto súvislosti poukazuje obžalovaný aj na rozsudok NS SR č.k. 3Tdo/43/2023 zo dňa 6.11.2024.
Z rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 17T/14/2020-584 zo dňa 4.10.2021 vyplýva, že obžalovaný A.
B. po vzájomnej dohode s E. B., na presne neustálených miestach v meste B. spoločne zadovažovali a
spoločne predávali najmenej od 22.8.2019 minimálne 15 dávok pervitínu F. B..

Z rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 17T/14/2020-860 zo dňa 27.11.2024 vyplýva, že obžalovaný
A. B. E. B., na presne neustálených miestach v meste B., spoločne zadovažovali a predávali minimálne
v júli 2020, minimálne 3-krát po 1,5 kubíka pervitínu F. B..
Teda existujú dva rozsudky s odlišným popisom toho istého skutku, čo nie je možné, logicky musí z toho
vyplývať, že skutok v nich uvedený je sa takto nemohol aspoň v jednom prípade stať a je chybný.

Svedok F. B. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní dňa 30.6.2021 uviedol, že si drogy
zabezpečoval od osoby, ktorú označil ako K. a L. a od ďalšej neznámej osoby, A. B. však neoznačil.
Z akého dôvodu súd uprednostnil výpoveď tohto svedka zo dňa 11.9.2024 obhajobe nie je jasné a
dovoľuje si tvrdiť, že ak tohto svedka súd vypočuje ešte raz, bude jeho výpoveď zase iná (R 8/1965-
II., R 38/1970-11.).

Súdna prax považuje opakované vypočúvanie obvineného za nátlak R 38/1968, čo možno analogicky
uplatniť aj na svedka.
Svedok E. A. nevypovedal, že by mu obžalovaný predal drogu, nie je preto jasné, na základe čoho k
takémuto záveru súd dospel.
Ak súd vychádzal z toho, že tento svedok uviedol, že posielal známych k M., aby mu doniesli pervitín od

neho, na tomto nie je možné postaviť základ viny obžalovaného, pretože známi mohli svedkovi doniesť
drogy od niekoho iného a nie od M. a zároveň nie je jasné, na základe čoho sa súd domnieva, že
obžalovaný je M..
Čo sa týka úvah súdu (na strane 13 rozsudku), že obžalovaný participoval na predaji drog G. H., aj keď
mu ich odovzdal F. B. (ktorý je za to aj odsúdený rozsudkom Okresného súdu Galanta č.k. 1T/54/2021 zo

dňa 22.6.2022), sú nejasné, pretože sa zakladajú iba na domnienkach a naviac ignorujú už právoplatné
rozhodnutie o tejto otázke v inej trestnej veci vyššie označenej.
Obhajoba tiež namieta, že súd v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlil, na základe akého dôkazu dospel
k záveru, že obžalovaní A. B. a E. B. sa dohodli na zadovážení a spoločnom predaji drog, a teda ani
prečo sa domnieva, že drogy zaistené pri prehliadke vozidla Mercedes patrili obžalovanému A. B..

V odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje súd na záznamy z odpočúvania telefónu používaného
obžalovaným.K tomuto je potrebné uviesť, že telefónne číslo XXXX XXX XXX patri F. N., bytom I. XXX/XX, O. a podľa
príkazov na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky sa mala odpočúvať osoba E. G., nar.
X.X.XXXX (prezývka L.).

Pokiaľ na základe týchto príkazov súdu došlo k odpočúvaniu iných osôb než je E. G., nar. X.X.XXXX,
ide o dôkaz získaný nezákonným spôsobom a nemožno ho v tomto konaní použiť ako dôkaz proti
obžalovanému, ktorý odpočúvaný byť nikdy nemal, na čom obhajoba trvá.
Z rozsudku nie je zistiteľné, na základe akého dôkazu súd ustálil, že telefónne číslo používal obžalovaný.
Súd si vopred zvolil určitú predstavu o obžalovanom a jeho konaní popísanom v obžalobe a na základe

toho posudzoval a vytváral ďalšie dôkazy.
Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 617/2000 orgány činné v trestnom
konaní od najnižšieho po najvyšší stupeň nesmú vykonávať selekciu dôkazov, ktoré potvrdzujú alebo
vyvracajú vinu. Nikto nie je podľa vlastných kritérií oprávnený vykonávať selekciu dôkazov a nesmie
viesť konanie určitým smerom.
Okresný súd Galanta predviedol vo svojom rozhodnutí selekciu dôkazov a zameral sa len na

preukázanie verzie, že obžalovaný spáchal skutok uvedený v obžalobe a v tomto smere zopakoval už
raz vykonané dôkazy, čo nemožno akceptovať.
Toto potvrdzuje skutočnosť, že súd pri hodnotení dôkazov vychádzal aj z výpovedí G. H. a F. B. v
postavení obžalovaných v iných trestných veciach a z výpovedi svedkov v týchto pripojených spisoch
vypočutých

Ide o trestné spisy Okresného súdu Galanta č.k. 1T/121/2020 a 1T/54/2021. Použitie takýchto dôkazov
je obchádzanie zákona a v tomto prípade aj s cieľom usvedčiť obžalovaného, čo je neprípustná selekcia
dôkazov.
Obžalovaný na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Galanta
č.k. 17T/14/2020-860 zo dňa 27.11.2024 podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ Tr. por. zrušil a podľa

§ 322 ods. 1 Tr. por., aby vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal
a rozhodol.
Okresný prokurátor svoje odvolanie odôvodnil tým, že považuje uložený nepodmienečný trest
obžalovanému za neprimerane mierny a v rozpore s procesnými pravidlami. V prejednávanom prípade
súd podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku prihliadol na skutočnosť, že u obžalovaného prevažovali

priťažujúce okolnosti, ktorú však už v rozpore s týmto odôvodnením nijak nepremietol do výmery
uloženého trestu, keď túto určil na samotnej spodnej hranici trestnej sadzby.
Súd teda obžalovanému, ktorý je šesťnásobným recidivistom, ktorý prešiel od menej závažnej trestnej
činnosti k vysoko závažnej drogovej trestnej činnosti, a u ktorého doterajšie odsúdenia a tresty nesplnili
svoj účel, uložil trest rovnaký, ako keby išlo o prvopáchateľa trestnej činnosti.

Uvedené je potom okrem ustanovení § 34 a nasl. Trestného zákona upravujúcich zásady ukladania
trestov v rozpore tiež so zásadou rovnakého zaobchádzania, v rozpore s princípmi právneho štátu a
princípom právnej istoty, teda, že obdobné prípady sa posudzujú a rozhodujú obdobne a odlišné prípady
sa posudzujú a rozhodujú odlišne a nie je možné ukladať rovnaké tresty recidivistom aj prvotrestaným
páchateľom.

Súd nekonštatoval, že by v konaní zistil dôvody, pre ktoré by neprihliadol na priťažujúcu okolnosť podľa
§ 37 písm. m) Trestného zákona, keď takéto podľa jeho názoru ani neexistujú. Zároveň súd bližšie nijak
neodôvodnil, prečo obžalovanému uložil najnižší možný trest napriek prevahe skutočnosti svedčiacim
v prospech uloženia prísnejšieho trestu, teda rozhodnutie je zároveň arbitrárne, v rozpore s § 168 ods.
1 Trestného poriadku

Z uvedených dôvodov navrhol, aby Krajský súd v Trnave v zmysle ustanovenia § 321 ods. 1 písm. d),
písm. e), ods. 2 Trestného poriadku zrušil odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Galanta
vo výroku o treste a aby v zmysle ustanovenia § 322 ods. 3 Trestného poriadku obžalovanému uložil
prísnejší nepodmienečný trest odňatia slobody, minimálne na 8 rokov
Konanie na odvolacom súde:

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie a to dňa 27.05.2025 za prítomnosti prokurátora Krajskej
prokuratúry Trnava, obžalovaného a náhradnej obhajkyne.
Zástupca Krajskej prokuratúry v Trnave na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu navrhol odvolanie
obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť a odvolaniu okresného prokurátora vyhovieť v zmysle jeho
písomného návrhu.

Obžalovaný a jeho obhajkyňa sa na verejnom zasadnutí v konečnom návrhu pridržiavali písomného
odvolania s tým, že navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na nové konanie
a rozhodnutie. Odvolanie prokurátora navrhli zamietnuť.Krajský súd v Trnave na základe riadne a včas podaných odvolaní obžalovaným a okresným
prokurátorom podľa § 317 ods.1 Trestného poriadku, preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu

konania, ktoré im predchádzalo a dospel k nasledujúcim skutkovým a právnym záverom.
Celkom na úvod krajský súd považuje za potrebné uviesť, že v predmetnom konaní už Okresný súd
Galanta rozhodoval, keď v poradí prvým rozsudkom zo dňa 04.10.2021 pod sp. zn. 17T/14/2020,
obžalovaných A. B. a E. B. uznal za vinných zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1

písm. c), písm. d) Trestného zákona sčasti spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona a sčasti
samostatne, na tom skutkovom základe, že
obžalovaný A. B. od presne nezistenej doby a obžalovaná E. B. najmenej od 22. 08. 2019 po vzájomnej
dohode, na presne neustálených miestach v meste B., od doposiaľ neustálenej osoby, bez povolenia
spoločne zadovažovali, v meste B. spoločne predávali minimálne 15 dávok pervitínu za 100,- eur F. B.,
obžalovaná E. B. presne neustálené množstvo pervitínu v sáčku minimálne za 150,- eur G. H., obvinený

A. B. samostatne minimálne jeden kubík pervitínu za 30,- eur E. A. a tiež prechovávali až do 16:16 hodiny
dňa 14. 07. 2020 v osobnom motorovom vozidle značky Mercedes S430, evidenčné číslo I. bordovej
farby na parkovisku na adrese J. C. XXXX, B.:
- plastové vrecko s tlakovým uzáverom (rozmer cca 10,1 x 6,1 cm) s obsahom bieleho kryštalického
materiálu s hmotnosťou 2776 mg s priemernou koncentráciou 45,2 % hmotnostných metamfetamínu

s prímesou metylsulfonylmetánu (MSM), obsahujúce 1255 mg absolútneho metamfetamínu, z ktorého
množstva by bolo možné pripraviť minimálne 31 obvykle jednorazových dávok drogy,
- zatavenú plastovú injekčnú striekačku o objeme 10 ml olepenú priehľadnou lepiacou páskou s
obsahom zvyškov bieleho kryštalického materiálu s hmotnosťou 8 mg, v ktorom bola zistená prítomnosť
metamfetamínu s prímesou metylsulfonylmetánu (MSM), ktoré množstvo nepostačuje na prípravu

obvykle jednorazovej dávky drogy,
- roztrhané plastové vrecko s tlakovým uzáverom (rozmer cca 10,1 x 6,1 cm s obsahom
bieleho kryštalického materiálu s hmotnosťou 132 mg s priemernou koncentráciou 45,6 %
hmotnostných metamfetamínu s prímesou metylsulfonylmetánu (MSM), obsahujúce 60 mg absolútneho
metamfetamínu, z ktorého množstva by bolo možné pripraviť minimálne 2 obvykle jednorazové dávky

drogy,
- plastové vrecko s tlakovým uzáverom (rozmer cca 10,1 x 6,1 cm) s obsahom zvyškov bieleho
kryštalického materiálu s hmotnosťou 6 mg, v ktorom bola zistená prítomnosť metamfetamínu s
prímesou metylsulfonylmetánu (MSM), ktoré množstvo nepostačuje na prípravu obvykle jednorazovej
dávky drogy,

v celkovej hodnote minimálne l6,32 eura, pričom metamfetamín je zaradený v zmysle zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 139/1998 Z.z., o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch
v znení neskorších predpisov do II. skupiny psychotropných látok.
Za túto trestnú činnosť okresný súd obžalovanému A. B. uložil podľa § 172 ods. 1 s poukazom na § 37
písm. m), § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov,

na ktorého výkon trestu ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom
stráženia. Obžalovanej E. B. za túto trestnú činnosť uložil podľa § 172 ods. 1 s poukazom na § 37 písm.
m), § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov a 6 mesiacov, na ktorého
výkon trestu ju zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Proti
tomuto rozsudku podali odvolanie obžalovaní A. B., E. B. a okresný prokurátor.

Následne Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 22.03.2022 pod sp. zn. 3To/102/2021, rozhodol
tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d), ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok
vo vzťahu k obžalovanej E. B. vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a na základe § 322 ods. 3
Trestného poriadku obžalovanej uložil podľa § 172 ods. 1 s poukazom na § 36 písm. l), § 37 písm.
m), § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 3 roky, na ktorého výkon trestu ju

zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň napadnutý
rozsudok prvostupňového súdu vo vzťahu k obžalovanému A. B. podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm. b),
písm. c), ods. 2 Trestného poriadku v celom rozsahu zrušil a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku
vec vrátil súdu prvého stupňa, aby o nej znovu konal a rozhodol. Po zrušení a vrátení veci okresnému
súdu bolo jeho úlohou v dostatočnej miere sa vysporiadať s namietanými pochybeniami, následne so

všetkými vo veci vykonanými dôkazmi, zopakovať dokazovanie v naznačenom smere, prípadne vykonať
ďalšiedokazovanie,ktoréhopotrebanahlavnompojednávanívyvstaneaktorébudeplnekorešpondovať
s obsahom spisu a následne bude premietnuté i do samotného rozsudku s tým, aby bol vypracovanýv súlade s ust. § 168 Trestného poriadku a aby bolo v tomto smere zaručené i právo obžalovaného na
obhajobu.
V poradí druhým rozsudkom Okresný súd Galanta zo dňa 13.02.2023 pod sp. zn. 17T/14/2020

obžalovaného A. B. súd podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby
Okresnej prokuratúry Galanta č. 3 Pv 335/20/2202 zo dňa 23.12.2020 podanej za obzvlášť závažný
zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a
obchodovaniesnimipodľa§172odsek1písmenoc),písmenod),odsek2písmenoc)Trestnéhozákona
poukazom na § 138 písmeno j) Trestného zákona sčasti spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného

zákona a sčasti samostatne na tom skutkovom základe, že
obžalovaný A. B. od presne nezistenej doby a obžalovaná E. B. (odsúdená rozsudkom Okresného súdu
Galanta č. k. 17T/14/2020 - 584 zo dňa 04. 10. 2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave pod
č. k. 3To/102/2021 - 675 zo dňa 22. 03. 2022, právoplatného dňa 22. 03. 2022) najmenej od 22. 08. 2019
po vzájomnej dohode, na presne neustálených miestach v meste B., od doposiaľ neustálenej osoby, bez
povolenia spoločne zadovažovali, v meste B. spoločne predávali minimálne 15 dávok pervitínu za 100,-

eur F. B., odsúdená E. B. presne neustálené množstvo pervitínu v sáčku minimálne za 150,- eur G. H.,
obžalovaný A. B. samostatne minimálne jeden kubík pervitínu za 30,- eur E. A. a tiež prechovávali až
do 16:16 hodiny dňa 14. 07. 2020 v osobnom motorovom vozidle značky Mercedes S430, evidenčné
číslo I., bordovej farby, na parkovisku na adrese J. C. XXXX, B.:
- plastové vrecko s tlakovým uzáverom (rozmer cca 10,1 x 6,1 cm) s obsahom bieleho kryštalického

materiálu s hmotnosťou 2776 mg s priemernou koncentráciou 45,2 % hmotnostných metamfetamínu
s prímesou metylsulfonylmetánu (MSM), obsahujúce 1255 mg absolútneho metamfetamínu, z ktorého
množstva by bolo možné pripraviť minimálne 31 obvykle jednorazových dávok drogy,
- zatavenú plastovú injekčnú striekačku o objeme 10 ml olepenú priehľadnou lepiacou páskou s
obsahom zvyškov bieleho kryštalického materiálu s hmotnosťou 8 mg, v ktorom bola zistená prítomnosť

metamfetamínu s prímesou metylsulfonylmetánu (MSM), ktoré množstvo nepostačuje na prípravu
obvykle jednorazovej dávky drogy,
- roztrhané plastové vrecko s tlakovým uzáverom (rozmer cca 10,1 x 6,1 cm s obsahom
bieleho kryštalického materiálu s hmotnosťou 132 mg s priemernou koncentráciou 45,6 %
hmotnostných metamfetamínu s prímesou metylsulfonylmetánu (MSM), obsahujúce 60 mg absolútneho

metamfetamínu, z ktorého množstva by bolo možné pripraviť minimálne 2 obvykle jednorazové dávky
drogy,
- plastové vrecko s tlakovým uzáverom (rozmer cca 10,1 x 6,1 cm) s obsahom zvyškov bieleho
kryštalického materiálu s hmotnosťou 6 mg, v ktorom bola zistená prítomnosť metamfetamínu s
prímesou metylsulfonylmetánu (MSM), ktoré množstvo nepostačuje na prípravu obvykle jednorazovej

dávky drogy,
v celkovej hodnote minimálne l6,32 eura, pričom metamfetamín je zaradený v zmysle zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 139/1998 Z.z., o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch
v znení neskorších predpisov do II. skupiny psychotropných látok, nakoľko nebolo dokázané, že skutok
spáchal obžalovaný.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie okresný prokurátor.

Následne Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 19.12.2023 pod sp. zn. 3To/54/2023, rozhodol
tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c), ods. 2 Trestného poriadku zrušil rozsudok Okresného

súdu Galanta zo dňa 13.02.2023 pod sp. zn. 17T/14/2020 v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1
Trestného poriadku vec sa vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a
rozhodol. Úlohou okresného súdu bolo postupovať v naznačenom smere odvolacieho súdu, s poukazom
na nutnosť oboznámenia podstatného obsahu spisového materiálu OS Galanta pod sp. zn. 1T/54/2021,
následne vypočuť svedkov F. N., F. B. a opätovne vypočuť svedkov G. H. a F. B., všetkých k okolnostiam

popísaných v odvolacích námietkach prokuratúry, ktoré sa i odvolaciemu súdu zdali byť relevantné pre
dostatočné a úplné ustálenie skutkového stavu, keď následne okresný súd mal za úlohu opätovne
vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach a odstrániť odvolacím
súdom ostatné vytknuté nedostatky.
Následne okresný súd rozhodol po vykonaní nariadených úkonov napadnutým rozsudkom dňa

27.11.2024.
Po preskúmaní obsahu spisového materiálu krajský súd dospel k záveru, že okresný súd v konaní, ktoré
predchádzalo napadnutému rozsudku (po predchádzajúcom zrušení), postupoval v súlade s Trestným
poriadkom, na hlavnom pojednávaní po doplnení dokazovania v zmysle uznesenia Krajského súduv Trnave sp.zn. zo dňa 19.12.2023 pod sp. zn. 3To/54/2023 vykonal všetky dostupné dôkazy v rozsahu
potrebnom pre náležité zistenie skutočného stavu veci nevyhnutného pre zákonné a objektívne
rozhodnutie. Okresný súd tiež dodržal všetky zákonné ustanovenia zmyslom ktorých je zabezpečenie

práva obžalovaného na obhajobu, následne v súlade s ustanovením § 2 ods.12 Trestného poriadku
vykonané dôkazy vyhodnotil po uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel
tak ku správnym skutkovým zisteniam, ktoré zodpovedajú vykonaným dôkazom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku potom okresný súd aj keď stručne, no v súlade s ustanovením

§ 168 ods.1 Trestného poriadku jasne vyložil, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu
ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú,
akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä pokiaľ si vzájomne odporujú.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, ako sa prvostupňový súd vyrovnal s obhajobou
obžalovaného a akými právnymi úvahami sa riadil, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa
príslušných ustanovení zákona v otázke viny.

Krajský súd vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému a ustálenému okresným súdom v napadnutom
rozsudku nemá žiadne výhrady, závery okresného súdu v celom rozsahu osvojuje a v podrobnostiach
odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého
a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí
všetky správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

(II.US 78/05, III.US 264/08, IV.US 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno
pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,

§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Ak si potom nadriadený súd osvojuje správnosť záverov napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa,
je jeho úlohou zamerať sa výlučne na riešenie odvolacích námietok odvolateľa.

K odvolacím námietkam obžalovaného:

Obžalovaný v prvom rade namietal, že okresný súd rozhodol v nezákonnom zložení, pričom
svoju námietku opiera o skutočnosť, že konajúca sudkyňa už predtým rozhodovala o vine bývalej
spoluobžalovanej, pričom v rozsudku bolo uvedené, že skutku sa mala dopustiť ako spolupáchateľ spolu

s obžalovaným.
Takéto tvrdenie je neprípustné ako dôvod nezákonnosti zloženia senátu. Z obsahu spisu a z dostupných
rozhodnutí je zrejmé, že nebolo rozhodované o obžalovanom predtým, ale o osobe, ktorá sa k skutku
priznala a voči ktorej bolo konanie právoplatne skončené. Zákonnosť zloženia senátu okresného súdu
bola dodržaná, keďže samosudkyňa bola riadne pridelená v súlade s rozvrhom práce.

Odvolací súd sa v danej súvislosti dôsledne zaoberal aj judikatúrou, na ktorú obžalovaný odkazuje –
najmä rozhodnutím ESĽP F. v. Slovenská republika, ako aj rozhodnutiami NS SR sp. zn. 2TdoV/10/2021,
5Ndt/9/2023 a 3Tdo/43/2023.
Z týchto rozhodnutí však nevyplýva žiadna všeobecná prekážka, ktorá by apriórne vylučovala, aby
sudca,ktorýrozhodolvtomistomkonanívočiosobe,ktorásapriznalakskutku(vcelomrozsahuaučinila

v tomto smere vyhlásenie), nemohol následne pokračovať v tom istom konaní a následne rozhodovať
aj proti inej osobe, ktorá sa ku skutku nepriznala. Zásadným kritériom je vždy otázka zachovania
nestrannosti a možnosti nezávislého posúdenia viny obžalovaného na základe samostatne vykonaného
dokazovania.
Odvolací súd teda nepovažuje za dôvodnú námietku, podľa ktorej by mal byť vylúčený sudca len z toho

dôvodu, že predtým rozhodoval v spoločnom konaní ( v jednom momente a jedným rozsudkom) o dvoch
obžalovaných – údajných spolupáchateľoch, z ktorých sa jeden k spáchaniu skutku priznal, kým druhý
vinu poprel a jeho výrok o vine bol následne zrušený odvolacím súdom.V právnej praxi totiž nie je nijako výnimočné, že súd rozhoduje o viac obžalovaných v spoločnom konaní,
pričom nie všetci sa priznajú ku skutku. Skutočnosť, že jeden z obžalovaných vinu prizná a druhý nie, a
že v dôsledku podaného odvolania dôjde zo strany odvolacieho súdu k zrušeniu rozsudku len vo vzťahu

k jednému z nich, nemôže byť bez ďalšieho dôvodom pre vylúčenie zákonného sudcu, ktorý o veci
rozhodoval.
Z judikatúry Ústavného súdu SR i Európskeho súdu pre ľudské práva síce vyplýva, že sudca musí
rozhodovať nestranne a nezávisle, avšak len samotná skutočnosť, že už v tej istej trestnej veci rozhodol
o dvoch obžalovaných, z ktorých jeden sa ku skutku priznal a druhý nie, nepostačuje na záver o jeho

zaujatosti. Odlišný výklad by bol v praxi neudržateľný a neprípustne by paralyzoval trestné konanie,
keďže by znamenal, že v každom spoločnom konaní, kde sa jeden z údajných spolupáchateľov prizná a
druhý nie, by o nepriznanom musel vždy rozhodovať nový sudca alebo nový senát. Takýto výklad by bol
nielen absurdný, ale aj v rozpore s princípom procesnej hospodárnosti a zásadou rýchleho a efektívneho
súdneho konania.
Podľanázoruodvolaciehosúdutedasamotnérozhodovanieodvochspolupáchateľochvjednomkonaní,

pričom jeden sa prizná a druhý nie, nezakladá žiadne objektívne pochybnosti o nestrannosti sudcu,
pričom zrušenie časti rozsudku len vo vzťahu k jednému z obžalovaných nepredstavuje porušenie práva
na zákonného sudcu, pokiaľ ďalšie konanie prebieha pred tým istým zákonne určeným sudcom podľa
rozvrhu práce. Pochybnosti o zaujatosti musia byť podložené konkrétnymi okolnosťami, ktoré by mohli
vyvolať obavu z predpojatej vopred utvorenej mienky – čo v danom prípade nebolo preukázané. Z týchto

dôvodov nepovažuje odvolací súd takto formulovanú námietku za dôvodnú.
Tvrdenie obžalovaného, že v jeho prípade neboli naplnené podmienky judikatúry NS SR, je len
formálnym výkladom bez ohľadu na skutkový stav veci.
Rozhodnutie o vine spoluobžalovanej nebolo podmienené potrebou vysloviť vinu obžalovaného, a
žiadne z predpokladov na konštatovanie prejudikovania jeho viny neboli naplnené.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že namietané skutočnosti nezakladajú nezákonnosť zloženia súdu
ani dôvodnú pochybnosť o nestrannosti konajúcej sudkyne, a odvolanie obžalovaného je v tejto časti
nedôvodné. Zo strany okresného súdu nedošlo podľa názoru odvolacieho súdu k porušeniu práva
obžalovaného na zákonného sudcu ani práva na spravodlivý proces.
Odvolací súd sa dôsledne zaoberal aj judikatúrou, na ktorú obžalovaný odkazuje – najmä rozhodnutím

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci F. v. Slovenská republika, ako aj rozhodnutiami Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 2TdoV/10/2021, 5Ndt/9/2023 a 3Tdo/43/2023.
Z uvedených rozhodnutí však nevyplýva žiadna všeobecná procesná prekážka, ktorá by automaticky a
bez ďalšieho vylučovala možnosť, aby ten istý sudca, ktorý predtým rozhodoval o osobe priznanej ku
skutku, rozhodoval aj o vine iného spoluobžalovaného, ktorý sa ku skutku nepriznal. Naopak, zásadným

a rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní prípustnosti takéhoto postupu je zachovanie sudcovskej
nestrannosti a možnosť nezávislého posúdenia viny obžalovaného na základe samostatne vykonaného
dokazovania okresný súd po zrušení veci vo vzťahu k obžalovanému A. B. aj učinil.
V tejto súvislosti však odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že veci, o ktorých sa v judikatúre
hovorí, nie sú identické so súčasne prejednávanou vecou, a to najmä z nasledovných dôvodov.

O vine spoluobžalovaných osôb v predmetnej veci bolo rozhodnuté v iných, samostatných konaniach,
ktoré boli procesne ukončené najmä na základe dohôd o vine a treste, uzavretých medzi obžalovanými
a prokurátorom, a schválených príslušným súdom podľa § 232 a nasl. Trestného poriadku.
Ide teda o iné trestné konania s rozdielnym procesným režimom a odlišným rozsahom dokazovania, v
ktorých súd posudzoval vinu len jednej osoby, ktorá sa priznala, a nie o spoločné konanie voči viacerým

obžalovaným, v ktorom by sudca rozhodoval o všetkých osobách spoločne.
Napokon, aj v tomto samostatnom konaní, ktoré je predmetom aktuálneho preskúmania, okresný
súd vykonal dôkazy ( a to aj po predchádzajúcich zrušujúcich uzneseniach tunajšieho súdu) voči
obžalovanému A. B. samostatne, nezávisle a v plnom rozsahu, a svoje rozhodnutie založil na
individuálnom posúdení dôkazov týkajúcich sa výlučne obžalovaného, čo de facto potvrdil aj v poradí

druhým rozsudkom, ktorým obžalovaného spod obžaloby oslobodil.
Za týchto okolností teda odvolací súd považuje tvrdenie o možnej zaujatosti sudkyne za nepodložené
a právne nedôvodné. Súčasne zdôrazňuje, že ak by bol takýto výklad prijatý, znamenalo by to, že v
každom prípade, keď dôjde k rozhodnutiu o jednom z údajných spolupáchateľov – najmä jeho vyhlásení
o vine vo vzťahu k skutku popísaného v obžalobe– by bolo treba následne z veci vylúčiť každého sudcu,

ktorýo prijatíjehovinyrozhodol,čobyviedlokabsurdnýmdôsledkomaneopodstatnenebyparalyzovalo
výkon spravodlivosti.
Z vyššie uvedených dôvodov považuje odvolací súd aj túto časť odvolania za nedôvodnú.Odvolací súd sa dôsledne zaoberal aj námietkou obžalovaného, podľa ktorej má z dvoch rozsudkov
Okresného súdu Galanta – č. k. 17T/14/2020-584 zo dňa 4. 10. 2021 a č. k. 17T/14/2020-860 zo dňa
27. 11. 2024 – vyplývať nelogický rozpor, keďže podľa názoru obžalovaného ide o odlišný skutkový opis

„toho istého skutku“, čo má podľa neho znamenať, že skutkový záver v jednom z týchto rozhodnutí musí
byť nutne nesprávny.
Odvolací súd túto námietku nepovažuje za dôvodnú, a to z nasledujúcich dôvodov.
Je potrebné zdôrazniť, že rozsudok zo dňa 27. 11. 2024 bol vydaný až po rozsudku z 4. 10. 2021, teda
v čase, keď už došlo k ďalšiemu vývoju dokazovania, ku doplneniu dôkaznej situácie a k výraznému

posunu v skutkových zisteniach, ktoré boli súdom nanovo rozhodnuté po ich následnom vyhodnotení,
pričom skutok v rozsudku prvostupňového súdu z 27. 11. 2024 vymedzený na základe výpovede svedka
F. B. presnejšie, v užšom časovom rámci (júl 2020) a s konkrétnejšími údajmi o množstve a frekvencii
dodávok drog. Z obsahov oboch rozsudkov vyplýva, že každý z nich vychádzal z inej dôkaznej situácie
a z iného štádia poznania skutkového deja, pričom v skoršom rozsudku išlo o zovšeobecnený opis
zadováženia a distribúcie drog v období od augusta 2019, v neskoršom rozsudku išlo o doplnené a

upresnené skutkové zistenia vzťahujúce sa na obdobie júla 2020, pričom tento bol posudzovaný vo
v následnom procesnom rámci a na základe aktuálne dostupných dôkazov.
Z toho, že v dvoch rozsudkoch sú uvedené odlišné údaje o čase a množstve drog, nevyplýva ich
vzájomná výlučnosť, ale len to, že v neskoršom rozhodnutí došlo po prehodnotení skutkových okolností
k doplneniu a konkretizácii skutku. Tieto skutkové závery boli v súlade so zásadou voľného hodnotenia

dôkazov (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku) a ako také nemôžu byť bez ďalšieho považované za rozporné
či nesprávne.
Odvolací súd preto uzatvára, že namietané skutkové rozdiely medzi uvedenými rozsudkami nie
sú výsledkom logického alebo právneho omylu, ale prirodzeným dôsledkom vývoja dokazovania a
postupného dopĺňania. Prehodnocovania skutkového stavu, pričom každý z uvedených rozsudkov

bol vydaný v samostatnom konaní, na základe aktuálne dostupného dokazovania po komplexnom
vyhodnotení dôkazov
Táto časť odvolania je preto rovnako nedôvodná a ako taká nemôže mať rovnako za následok zrušenie
napadnutého rozhodnutia.
Odvolací súd sa zaoberal aj ďalšou odvolacou námietkou, ktorou obžalovaný namieta vierohodnosť

výpovede svedka F. B., pričom poukazuje na to, že na hlavnom pojednávaní dňa 30. 06. 2021
obžalovaného priamo nemenoval, ale ako osoby, od ktorých si zadovažoval drogy, uviedol len osobu s
prezývkou „K.“, „L.“ a ďalšiu neznámu osobu.
Odvolací súd túto námietku nepovažuje tiež za dôvodnú, a to z nasledovných dôvodov.
Je nesporné, že výpoveď svedka F. B. z 30. 06. 2021 obsahuje len čiastkové a neúplné identifikačné

údaje o osobách, od ktorých mal zadovažovať drogy, a obžalovaného priamo nemenoval. Táto výpoveď
však bola posudzovaná v kontexte dôkaznej situácie v danom štádiu konania, a nemožno ju vytrhávať
z kontextu neskoršieho vývoja dokazovania.
Rozhodujúce je, že na ďalšom hlavnom pojednávaní dňa 11. 09. 2024 svedok B. jednoznačne a dôrazne
identifikoval obžalovaného ako osobu, ktorá mu drogy opakovane predávala. Opakovane potvrdil, že

obžalovaného pozná, že ho videl pri predaji drog, že drogy mu najčastejšie odovzdával osobne a že ho
vie s istotou identifikovať ako predajcu pervitínu, ktorý riadil vozidlo značky Mercedes, spomínané aj v
iných dôkazoch. Svedok ďalej uviedol, že pri rekognícii nebol na neho vyvíjaný žiadny nátlak, nikoho
nenaznačoval ani neovplyvňoval, a že obžalovaného označil dobrovoľne a samostatne ako osobu, od
ktorej si drogy kupoval. Táto výpoveď bola vyhodnotená v súvislosti s ďalšími dôkazmi ako logická,

presvedčivá a vnútorne konzistentná. Svedok opísal konkrétny spôsob predaja drog – výmena peňazí a
drogy cez okno auta, najčastejšie prostredníctvom muža sediaceho za volantom. Tento muž bol podľa
jeho opisu obžalovaný, ktorého viackrát videl a pri ktorom si je istý, že to bol on. Tento opis predaja
zodpovedá aj iným častiam vykonaného dokazovania a nie je v rozpore s ďalšími dôkazmi vo veci.
Odvolací súd ďalej zaoberal aj námietkou obžalovaného, podľa ktorej nie je zrejmé, z akého dôvodu súd

uprednostnil výpoveď svedka F. B. zo dňa 11. 9. 2024 pred jeho skoršou výpoveďou zo dňa 30. 6. 2021.
Obhajoba v tejto súvislosti tvrdí, že v prípade opätovného výsluchu by svedok mohol opäť vypovedať
odlišne a poukazuje na rozhodnutia publikované pod č. R 8/1965-II., R 38/1970-II. a R 38/1968, pričom
analogicky aplikuje závery týkajúce sa opakovaných výsluchov obvineného aj na svedka.
Odvolací súd považuje túto námietku za nedôvodnú z týchto dôvodov.

Je nespochybniteľné, že svedok F. B. už vo svojej skoršej výpovedi zo dňa 30. 6. 2021 podrobne opísal
priebeh trestnej činnosti, a to spôsob, akým si zadovažoval pervitín, kde k tomu dochádzalo, ako mu bol
pervitín odovzdávaný, a tiež opísal základné charakteristiky osôb, ktoré mu drogu odovzdávali.To, že v tejto výpovedi obžalovaného priamo nemenoval, nevylučuje jej dôkaznú hodnotu, nakoľko
skutkové okolnosti boli opísané pomerne presne a detailne – a výpoveď obsahovala viacero konkrétnych
znakov, ktoré boli neskôr zosúladené s ďalšími dôkazmi vo veci.

Neskoršia výpoveď z 11. 9. 2024 slúžila potom najmä na jednoznačnú identifikáciu osoby obžalovaného.
Na hlavnom pojednávaní dňa 11. 9. 2024 svedok výslovne uviedol, že osobu, ktorá mu drogy predávala,
jednoznačne opoznáva ako obžalovaného, pričom opísal, že išlo o muža, ktorý sedel za volantom
bordového Mercedesu a ktorému cez okno odovzdával peniaze, za čo mu bola poskytnutá dávka drogy.
Táto výpoveď nepriniesla nový skutkový opis trestnej činnosti, ale slúžila výhradne na potvrdenie

totožnosti osoby, ktorá bola už v predchádzajúcej výpovedi opísaná nepriamo – prezývkami alebo
všeobecnými črtami. Súd preto logicky a správne dospel k záveru, že výpoveď zo septembra 2024
neprotirečí skoršej výpovedi, ale ju len dopĺňa a precizuje, pričom túto výpoveď nebolo dôvodné
odmietnuť len preto, že nastala v čase po skoršom konaní.
Obhajoba tvrdí, že v prípade ďalšieho výsluchu by svedok mohol opäť vypovedať inak, čo má
spochybňovať dôveryhodnosť výpovede. Ide však o nepodloženú domnienku, ktorá nemá oporu v

žiadnom konkrétnom dôkaze. Pokiaľ výpoveď svedka spĺňa formálne aj materiálne požiadavky na jej
zákonnosť a vnútornú súdržnosť, nie je možné ju odmietnuť len na základe špekulatívneho predpokladu
o jej budúcej možnej zmene.
Rozhodnutie R 38/1968 sa týka výsluchu obvineného, ktorému zákon priznáva osobitné práva – vrátane
práva nevypovedať a nespolupracovať. Tieto práva nemožno analogicky preniesť na postavenie svedka,

ktorý má inú dôkaznú úlohu a pri ktorom opakovaný výsluch, vedený zákonným spôsobom, nie je
nijako nezákonný. Navyše, v danom prípade k ďalšiemu výsluchu nedošlo z iniciatívy orgánov činných v
trestnom konaní na účel nátlaku, ale ako súčasť objasnenia identity osoby, ktorú svedok predtým opísal.
Odvolací súd dospel k záveru, že výpoveď svedka F. B. zo dňa 11. 9. 2024 nepredstavuje nový skutkový
obsah, ale najmä jednoznačnú identifikáciu obžalovaného ako osoby, ktorú už skôr opísal v rámci

priebehu trestnej činnosti. Jej vyhodnotenie ako dôveryhodnej a súladnej so skoršou výpoveďou je
vecne odôvodnené a zákonné. Námietku obžalovaného preto považuje odvolací súd aj v tomto smere
za nedôvodnú.
Odvolací súd sa podrobne zaoberal aj námietkou obžalovaného, podľa ktorej svedok E. A. nevypovedal,
že by mu obžalovaný osobne predal drogu, a zároveň nie je podľa obhajoby zrejmé, na základe čoho súd

prvého stupňa vyvodil, že osoba označovaná ako „M.“, za ktorou mal svedok posielať svojich známych,
je totožná s obžalovaným A. B.. Tieto námietky však odvolací súd taktiež nepovažuje za dôvodné.
Výpoveď svedka E. A., ktorú uviedol v prípravnom konaní a ktorá bola riadne prečítaná na hlavnom
pojednávaní, odvolací súd považuje za usvedčujúcu voči obžalovanému, a to najmä v kontexte s
ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi.

Z výpovede jednoznačne vyplýva, že svedok poznal telefónne číslo XXXX XXX XXX a mal ho vo svojom
mobilnom telefóne uložené pod menom „M.“, pričom výslovne uviedol: „Keď ho mám v telefóne, tak
ho poznám.“ Zároveň uviedol, že vedel, že M. predáva pervitín, a viackrát za ním posielal svojich
známych, aby mu drogy zadovážili. Tento opis nepredstavuje len neurčitý alebo všeobecný dojem,
ale konkrétne popísaný spôsob kontaktu s predajcom drog, vrátane uvedenia miesta (B., parkovisko

pred Lidlom), dopravného prostriedku (bordový Mercedes), spôsobu transakcie (odovzdanie peňazí,
odovzdanie drogy), a obdobia (marec až máj 2020).
Významným prvkom tejto výpovede je skutočnosť, že hoci svedok nepoznal obžalovaného po mene a
výslovne uviedol, že sa s ním osobne nestretol, spájal ho s konkrétnym telefónnym číslom a prezývkou,
pod ktorou ho evidoval vo svojom telefóne. Práve toto telefónne číslo bolo v rámci operatívnych úkonov

monitorované a na základe odpočúvania bola odhalená komunikácia týkajúca sa predaja drog.
Hoci svedok sám nedostal pervitín priamo z rúk obžalovaného, jeho výpoveď potvrdzuje, že:
– obžalovaný pravidelne a systematicky distribuoval pervitín,
– konkrétne osoby za ním chodili za účelom nákupu drog,
– miesto, čas, spôsob a rozsah tejto činnosti boli opakovane pozorované svedkom,

– telefonická komunikácia smerovala na číslo patriace obžalovanému,
– vozidlo a spôsob predaja zodpovedá popisom iných svedkov (napr. F. B., G. H.).
V spojení s ďalšími dôkazmi, najmä s výpoveďou F. B., ktorý pri výsluchoch obžalovaného jednoznačne
označil ako osobu, od ktorej osobne prevzali pervitín, výsluchoch svedka H. v konteexte výsledkov
sledovania zo dňa 14.07.2020 ako aj s obsahom odpočúvaných komunikácií a ich väzbou na

konkrétne osoby a mobilné čísla, predstavuje výpoveď svedka A. relevantný a usvedčujúci dôkaz, ktorý
významne prispel k objasneniu identity predajcu, ako aj k celkovému obrazu páchania trestnej činnosti
obžalovaným.Pretoodvolacísúdkonštatuje,žetútovýpoveďjepotrebnépovažovaťzadôkaz,ktorýrovnakovýznamne
usvedčuje obžalovaného z predmetnej drogovovej trestnej činnosti, a výhrady obžalovaného v tomto
smere považuje za nedôvodné.

Odvolací súd sa dôsledne zaoberal aj ďalšími odvolacími námietkami obžalovaného, ktoré smerovali
proti skutkovým a právnym záverom okresného súdu, konkrétne vo vzťahu k údajnej participácii
obžalovaného na predaji drog G. H., ako aj vo vzťahu k spoločnému konaniu s E. B. a k vlastníctvu drog
zaistených pri prehliadke motorového vozidla zn. Mercedes.
K námietke týkajúcej sa úvahy okresného súdu o účasti obžalovaného na predaji drog G. H., ktorému

boli omamné látky reálne odovzdané osobou F. B., odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd správne
nezaložil svoje rozhodnutie výlučne na tejto samotnej skutočnosti. Okresný súd vychádzal zo súboru
viacerých dôkazov, ktoré vo vzájomnej súvislosti vytvárajú logický reťazec usvedčujúcich okolností. Zo
spisu jednoznačne vyplýva, že obžalovaný A. B. zabezpečoval podmienky na realizáciu predaja drog,
a to vrátane ich držby, skladovania, presunov a odovzdania ďalším osobám, čomu zodpovedajú aj
záznamy o jeho komunikácii, výpovede svedkov a výsledkoch prehliadky motorového vozidla.

Právoplatné odsúdenie F. B. v inej trestnej veci nebráni tomu, aby boli v tomto konaní samostatne
vyhodnocované dôkazy smerujúce k zisteniu miery zapojenia ďalších osôb vrátane obžalovaného A. B.
do rovnakej trestnej činnosti. Zásada ne bis in idem v tomto prípade nedopadá na obžalovaného, ktorý
nebol v uvedenej veci 1T/54/2021 právoplatne odsúdený. Skutočnosť, že sa skutok už stal predmetom
právoplatného rozhodnutia vo vzťahu k inej osobe, nevylučuje, že súd v inom konaní skúma účasť

ďalších páchateľov, a to na základe vlastného hodnotenia dôkazov.
Rovnako tak nie je dôvodná námietka, že okresný súd neodôvodnil záver o spoločnom postupe
obžalovaného A. B. a spoluobžalovanej E. B.. Zo skutkových okolností, ktoré sú podrobne rozobraté
v rozsudku, jednoznačne vyplýva, že obaja sa na trestnej činnosti podieľali dlhodobo, systematicky, s
rozdelenými úlohami a opakovane. Svedkovia F. B. i E. A. opísali model predaja drog, v rámci ktorého sa

obžalovaný B. zúčastňoval na odovzdávke a preberal peniaze, zatiaľ čo spoluobžalovaná vystupovala
ako osoba prítomná v aute, ktorá sa na predaji spolupodieľala. K tomuto záveru prispeli aj zistenia
z prehliadky vozidla, ktoré obžalovaný užíval – konkrétne zadržanie drog a obalov zodpovedajúcich
výpovediam svedkov o ich forme a množstve. Na základe toho prvostupňový súd dôvodne uzavrel, že
ide o spoločnú trestnú činnosť, vykonávanú po predchádzajúcej dohode.

Argument obhajoby, že súd neuviedol, na základe čoho dospel k záveru, že drogy vo vozidle patrili práve
obžalovanému A. B., je v rozpore s obsahom rozsudku. V ňom je podrobne uvedené, že obžalovaný
mal dispozičné oprávnenie k vozidlu, drogy sa nachádzali v priestore dostupnom z jeho miesta vo
vozidle, a navyše ich balenie, množstvo a forma zodpovedali opisom predaja drog svedkami. To všetko
bolo doplnené analýzou komunikácie a ďalších listinných dôkazov, ktoré potvrdili, že vozidlo využíval v

súvislosti s páchaním drogovej trestnej činnosti.
Z týchto dôvodov odvolací súd konštatuje, že námietky obžalovaného sú založené na účelovej
interpretácii jednotlivých dôkazov, bez ich hodnotenia v súhrne, a preto ich považuje za nedôvodné.
Rozhodnutie okresného súdu v tomto rozsahu obstálo aj v rámci odvolacieho preskúmania.
Odvolací súd sa ďalej zaoberal aj námietkami obžalovaného, ktorými spochybňuje zákonnosť použitia

záznamov z telekomunikačnej prevádzky týkajúcich sa telefónneho čísla XXXX XXX XXX, pričom
namieta, že toto číslo údajne nepatrilo jemu, ale osobe menom F. N., a že príkaz na odpočúvanie
(č.l.569-573) bol vydaný voči inej osobe – konkrétne voči E. G., nar. X. X. XXXX. Na tomto základe
obhajoba tvrdí, že išlo o dôkaz získaný nezákonne a že ho preto nemožno použiť proti obžalovanému
A. B.. S týmto právnym názorom sa však odvolací súd nestotožňuje a považuje túto námietku za

nedôvodnú.
Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa neprebral použitie telekomunikačného
dôkazu mechanicky, ale oprel sa o komplexný súbor dôkazov, z ktorých jasne vyplýva, že predmetné
telefónne číslo v relevantnom období aktívne používal obžalovaný A. B.. Táto skutočnosť bola
preukázaná viacerými výpoveďami svedkov, najmä E. A., ktorý uviedol, že mal dané číslo uložené v

telefóne pod menom „M.“, a že „M.“ je jeho rodinný príslušník – obžalovaný B.. Okrem toho aj svedok F.
B. komunikoval z t.č. XXXX XXX XXX s obžalovaným ohľadom nákupu drog na monitorovanom čísle
(č.l. 296).
Okrem výpovedí svedkov sa okresný súd opieral aj o telekomunikačné dáta, ktoré potvrdzovali kontakty
tohto čísla s osobami z prostredia distribúcie drog, ako aj ich obsah a frekvenciu, ktoré jasne indikovali,

že išlo o prostriedok užívaný osobou zapojenou do tejto činnosti. Samotná identifikácia používateľa čísla
ako A. B. bola teda výsledkom dôkazného procesu, nie predpokladu.
Pokiaľ ide o námietku nezákonnosti dôkazu z dôvodu, že príkaz na odpočúvanie bol vydaný voči
inej osobe, odvolací súd poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax a stanoviská Najvyššieho súduSR, podľa ktorých nie je v rozpore so zákonom, ak sa počas zákonne nariadeného odpočúvania a
záznamutelekomunikačnejprevádzkyzískajúinformácieajoinýchosobáchnežtých,naktorébolpríkaz
pôvodne vydaný, za predpokladu, že sa tieto informácie týkajú závažnej trestnej činnosti a sú následne

použité v konaní vedenom proti týmto osobám. Takéto použitie dôkazu je prípustné a zákonné, pričom
neporušujeprávonaspravodlivýproces,pokiaľjezabezpečenámožnosťobhajobyavykonaniadôkazov
v kontradiktórnom konaní.
Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade, ak bolo číslo XXXX XXX XXX pôvodne monitorované v rámci
konania vedeného voči inej osobe, zákonnosť jeho použitia v tomto konaní nie je dotknutá, nakoľko

išlo o zákonne získané údaje, ktoré boli relevantné pre vyšetrovanie inej osoby zapojenej do trestnej
činnosti. Nešlo o tzv. náhodný dôkaz, ale o logický výstup z legálneho operatívneho prostriedku, ktorý
umožnil rozšírenie trestného stíhania na ďalších páchateľov. Tento prístup je v súlade aj s judikatúrou
Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane judikoval, že použitie takto
získaných údajov voči tretej osobe je prípustné, ak ich zákonnosť možno preskúmať a ich využitie prešlo
zákonným procesom dokazovania.

Odvolací súd preto uzatvára, že námietky obžalovaného o údajnej nezákonnosti použitia dôkazu
z telekomunikačnej prevádzky neobstoja, a to jednak pre nepravdivosť východiska o tom, že číslo
nepoužívalobžalovaný,akoajprenesprávneprávneposúdeniezákonnostizískaniadôkazu.Súdprvého
stupňa postupoval v súlade so zákonom a na podklade komplexného hodnotenia dôkazov, pričom jeho
záver o identite používateľa čísla ako obžalovaného A. B. je logický, zákonný a dôkazne podložený.

Odvolací súd sa napokon zaoberal námietkami obžalovaného, ktorými namieta údajne účelový postup
okresného súdu pri hodnotení dôkazov, najmä tvrdením, že súd si vopred vytvoril určitú predstavu o
vine obžalovaného, selektoval dôkazy a údajne jednostranne smeroval dokazovanie len k potvrdeniu
obžaloby. Tieto výhrady však odvolací súd považuje za nepodložené a nedôvodné.
Z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že okresný súd postupoval v súlade so zásadami

trestného konania, najmä zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku.
Prvostupňový súd vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre zistenie skutkového stavu, a to
nielen vo vzťahu k dôkazom potvrdzujúcim verziu obžaloby, ale aj vo vzťahu k okolnostiam, ktoré svedčili
v prospech obžalovaného. Súd žiadnym spôsobom nevylúčil zo zreteľa žiadny relevantný dôkaz a svoj
skutkový záver vyvodil z komplexného hodnotenia všetkých vykonaných dôkazov, ktoré posudzoval v

súvislostiach, nie izolovane.
K výhrade obžalovaného, že súd vykonával tzv. „neprípustnú selekciu dôkazov“ a že údajne konal v
rozpore s nálezom Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 617/2000, odvolací súd uvádza, že z obsahu
spisu nevyplýva žiadne porušenie práv na obhajobu ani dôkazový formalizmus. Uvedené rozhodnutie
českého Ústavného súdu síce upozorňuje na povinnosť rešpektovať rovnosť zbraní a neselektívnosť

dokazovania, no tieto princípy boli v danom prípade plne dodržané.
Pokiaľ ide o výhradu, že okresný súd vychádzal z výpovedí osôb stíhaných a súdených v iných veciach,
konkrétne z trestných vecí vedených pod sp. zn. 1T/121/2020 a 1T/54/2021, odvolací súd konštatuje, že
okresný súd nepoužil tieto výpovede ako samostatné alebo rozhodujúce dôkazy o vine obžalovaného.
Naopak, súd sa opieral o výpoveď svedka G. H., ktorý bol riadne vypočutý na hlavnom pojednávaní v

tejto veci, a teda išlo o zákonne vykonaný dôkaz, ktorého použitie je plne v súlade s Trestným poriadkom.
Výpoveď F. B., ktorá bola súčasťou iného konania, nebola rozhodujúcim dôkazom v tejto veci – okresný
súd ju po oboznámení sa so spisovým materiálom vyhodnotil ako doplnkový zdroj informácií, ktorý len
dotváral obraz skutkového deja, pričom ho sám v rozhodnutí neoznačil za nosný dôkaz svedčiaci o vine
obžalovaného.

Použitie informácií z iných trestných spisov, najmä ak ide o skutkovo súvisiace prípady, nie je
obchádzaním zákona, pokiaľ ich súd posudzuje kriticky, obozretne a v súvislostiach s ďalšími dôkazmi,
čo okresný súd v danom prípade dôsledne urobil. Navyše, samotná existencia právoplatných rozhodnutí
vo veciach iných osôb zapojených do tejto trestnej činnosti nemôže byť dôvodom na diskvalifikáciu
dôkazov, ktoré majú významné usvedčujúce hodnoty v kontexte obžalovaného – a už vôbec nie, ak je

obžalovanému umožnené sa k nim v plnom rozsahu vyjadriť.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd konštatuje, že obžalovaný v odvolaní neuviedol žiadne
konkrétne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali účelovosti či nezákonnosti postupu súdu prvého stupňa
pri vykonávaní a hodnotení dôkazov, a preto jeho námietky smerujúce k údajnej selekcii dôkazov, resp.
vopred vytvorenej predstave súdu o vine, považuje za nedôvodné. Rozhodnutie okresného súdu tak

obstojí aj v tomto smere.
K výroku o treste a odvolacím námietkam okresného prokurátora:Odvolací súd sa následne zaoberal odvolaním okresného prokurátora, ktorý namietal neprimeranú
miernosť uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody a jeho nesúlad so zákonnými kritériami
preukladanietrestov.Stýmitonámietkamisaodvolacísúdplnestotožnilapovažujeichzaopodstatnené.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa síce správne konštatoval
prevahu priťažujúcich okolností, najmä viaceré predchádzajúce odsúdenia obžalovaného, no opomenul
konštatovať aj opakované nerešpektovanie výchovného účinku predchádzajúcich trestov. Vzhľadom
k tomu preto pri určovaní výmery trestu túto skutočnosť nezohľadnil v súlade so zásadami spravodlivého
trestania, keď obžalovanému uložil trest odňatia slobody na samotnej spodnej hranici zákonnej trestnej

sadzby, ako keby išlo o osobu bez akejkoľvek trestnej minulosti.
Takýto postup súdu bol v priamom rozpore so zásadou individualizácie trestu, zakotvenou v § 34 a nasl.
Trestného zákona, ako aj so zásadou proporcionality, rovnosti a predvídateľnosti rozhodnutí. Nemožno
totiž považovať za spravodlivé, ak sa rovnaký trest ukladá recidivistovi, u ktorého sa opakovane
preukázalaabsenciakorekciesprávania,akoajnezáujemorešpektovanieprávnehoporiadku,azároveň
prvopáchateľovi, u ktorého možno uvažovať o účinnosti miernejšej trestnej sankcie.

Odvolací súd preto považuje napadnutý výrok o treste za arbitrárny, keďže okresný súd nijak
nezdôvodnil, prečo uložil len minimálny trest v zákonnej sadzbe, hoci neidentifikoval žiadne výnimočné
poľahčujúce okolnosti, ktoré by mohli takýto prístup odôvodniť. Zároveň sa nevysporiadal so
závažnosťou skutku, mierou zavinenia obžalovaného, jeho postojom k spáchanej trestnej činnosti ani
jeho osobnostnými pomermi, ktoré preukazujú vysokú mieru nebezpečnosti takéhoto správania pre

spoločnosť.
Odvolací súd preto na základe § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Trestného poriadku zrušil výrok o treste
z rozsudku Okresného súdu Galanta a v zmysle § 322 ods. 3 Trestného poriadku obžalovanému uložil
nový, sprísnený trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov, a to po zohľadnení právnej úpravy účinnej po 6.
auguste 2024, ako to učinil i prvostupňový súd. Obžalovaného zároveň zaradil do ústavu na výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia, keďže pred spáchaním skutku nebol vo výkone trestu odňatia slobody.
Odvolací súd má za to, že takto uložený trest je zákonný, primeraný a spravodlivý, keď primerane
reflektuje jednak povahu a závažnosť spáchaného skutku, jednak kriminálnu minulosť obžalovaného,
ako aj celkový spoločenský význam trestnej represie vo vzťahu k drogovej trestnej činnosti.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trnave jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.