Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. apríl 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 3S/18/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823106098
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Zdráhalová Rúfusová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823106098.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej

Rúfusovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Ing. Matúša Škarbalu a JUDr. Andrey Soukupovej,
v právnej veci žalobcu: STONES SLOVAKIA s.r.o., so sídlom Topoľová 2810, 926 01 Sereď, IČO:
47 389 061, právne zastúpený: HALADA & PARTNERS s. r. o. Kapitulská 21, 917 01 Trnava,
IČO: 36 669 661, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, so sídlom
Vysokoškolákov 8556, 010 08 Žilina, za účasti ďalších účastníkov konania: 1/ Obec Rakša, so sídlom
Rakša 41, 039 01 Rakša, právne zastúpený : Mgr. Ľuboš Kráľ, advokát, Červenej armády 1, 036 01
Martin, IČO: 37 804 171, 2/ Mesto Turčianske Teplice, so sídlom Partizánska 413/1, 039 01 Turčianske

Teplice, 3/ Obec Háj, so sídlom Háj 176, 039 01 Háj, 4/ Občianske združenie Tatry, so sídlom Kemi
5/627, 031 04 Liptovský Mikuláš a 5/ A. B. C., trvalý pobyt D. XXXXX/X, XXX XX E., o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OOP3-2023/007556-002 zo dňa 07.06.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu z a m i e t a.

II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

III. Ďalším účastníkom konania 1/, 2/, 3/, 4/ a 5/ voči žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Na základe návrhu žalobcu predložením zámeru navrhovanej činnosti „Plán otvárky, prípravy a
dobývania ložiska dolomitov Rakša“ začal Okresný úrad Turčianske Teplice, odbor starostlivosti o
životné prostredie (ďalej aj len „orgán verejnej správy prvého stupňa“) administratívne konanie vo veci
vykonania zisťovacieho konania vo vzťahu k činnosti navrhovanej v predloženom zámere podľa zákona
č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon EIA“). Oznámenie o zámere bolo doručené rezortnému
a povoľujúcemu orgánu, taktiež aj dotknutým orgánom, a bolo zverejnené na webovej stránke. Dotknuté
orgány boli vyzvané na zaslanie písomného stanoviska k oznámeniu podľa § 23 ods. 4 zákona EIA
najneskôr do 21 dní odo dňa jeho doručenia s uvedením klauzuly, že pokiaľ sa v uvedenej lehote
nevyjadria, teda nedoručia písomné stanovisko, bude sa podľa § 23 ods. 4 zákona EIA považovať ich
stanovisko za súhlasné.

2. V nasledujúcom konaní boli doručené:
- dňa 08.04.2021 stanovisko Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici;
- dňa 12.04.2021 stanovisko Mesta Turčianske Teplice;
- dňa 16.04.2021 stanovisko Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Martin;- dňa 19.04.2021 stanovisko Okresného úradu Turčianske Teplice, odbor starostlivosti o životné
prostredie;
- dňa 19.04.2021 stanovisko Okresného úradu Turčianske Teplice, odbor krízového riadenia;

- dňa 19.04.2021 stanovisko Okresného úradu Turčianske Teplice, odbor starostlivosti o životné
prostredie ako príslušného orgánu štátnej správy odpadového hospodárstva;
- dňa 19.04.2021 stanovisko Okresného úradu Turčianske Teplice, odbor starostlivosti o životné
prostredie, odbor krízového riadenia;
- dňa16.04.2021 stanovisko Štátnej ochrany prírody SR, Správa Národného parku Veľká Fatra;

- dňa 16.04.2021 stanovisko Obce Rakša;
- dňa 16.04.2021 stanovisko Obce Háj;
- dňa 18.04.2021 petícia proti otvoreniu ťažby v dobývacom priestore Rakša a proti preprave vyťaženého
materiálu cez Obec Rakša;
- dňa 19.04.2021 stanovisko Okresného úradu Turčianske Teplice, odbor starostlivosti o životné
prostredie – časť vodné hospodárstvo;

- dňa 19.04.2021 stanovisko Okresného úradu Martin, pozemkový a lesný odbor;
- dňa 19.04.2021 stanovisko Okresného riaditeľstva hasičského a záchranného zboru Martin;
- dňa 29.04.2021 stanovisko Okresného úradu Martin, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií;
- dňa 30.04.2021 stanovisko Okresného úradu Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie, oddelenie
ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia kraja;

- dňa 30.04.2021 stanovisko A. B. C., F.;
- dňa 06.05.2021 stanovisko Občianskeho združenia Tatry;
- dňa 11.05.2021 stanovisko Krajského pamiatkového úradu Žilina;
- dňa 31.05.2021 stanovisko Žilinského samosprávneho kraja;
- dňa 31.05.2021 stanovisko Správy ciest Žilinského samosprávneho kraja.

3. Orgán verejnej správy prvého stupňa vykonal dňa 25.05.2021 konzultácie podľa zákona EIA, o
čom bol spísaný záznam. V priebehu prvostupňového konania sa žalobca vyjadril podaním zo dňa
04.05.2021 a ďalej podaním zo dňa 14.06.2021. Následne orgán verejnej správy prvého stupňa
rozhodnutím č. OU-TR-OSZP-2021/000349-039 zo dňa 02.07.2021 rozhodol, že navrhovaná činnosť

sa bude posudzovať podľa zákona EIA. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktorému
Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, referát starostlivosti o životné prostredie (ďalej aj len
„žalovaný“) vyhovel a rozhodnutím č. OU-ZA-OOP-2022/005130-002 zo dňa 25.02.2020 rozhodol tak,
že prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný
konštatoval, že prvostupňový orgán sa dopustil vady konania, ktorá mala za následok nezákonnosť

jeho rozhodnutia. Žalovaný vytýkal formuláciu výroku prvostupňového rozhodnutia, konkrétne uvedenie
ustanovení zákona EIA s tým, že prvostupňový orgán vo výrokovej časti rozhodnutia uviedol, že
rozhodol podľa § 29 ods. 11 zákona EIA, pričom podľa žalovaného vo výroku rozhodnutia bolo potrebné
uviesť, že prvostupňový orgán rozhodol podľa § 29 ods. 2 v súlade s § 29 ods. 11 zákona EIA. Ďalej
prvostupňovému orgánu vytýkal, že v rozpore s ustanovením § 63 zákona EIA vykonal konzultácie bez

toho, aby na ne prizval všetkých účastníkov konania vrátane navrhovateľa (žalobcu).

4. Po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie boli dňa 13.09.2022
orgánom verejnej správy prvého stupňa znovu vykonané konzultácie podľa § 63 zákona EIA, o čom
bol vyhotovený záznam. Následne orgán verejnej správy prvého stupňa rozhodol podľa § 29 ods. 2

v súlade s § 29 ods. 11 zákona EIA rozhodnutím č. OU-TR-OSZP-2022/000050-055 zo dňa 03.10.2022
tak, že navrhovaná činnosť „Plán otvárky, prípravy a dobývania ložiska dolomitov Rakša“, ktorá má
byť podľa predloženého zámeru realizovaná v katastrálnom území obce Rakša, k. ú. G., na parc.
KN C 271/1, v Žilinskom kraji, v okrese Turčianske Teplice, sa bude posudzovať podľa zákona EIA.
Orgán verejnej správy prvého stupňa písal obsah stanovísk povoľovacieho orgánu, dotknutých orgánov

a zainteresovanej verejnosti. Vyhodnotil jednotlivé doručené stanoviská a odkázal aj na výsledok
konzultácií vykonaných v zmysle § 63 zákona EIA s tým, že navrhovaná činnosť sa bude posudzovať
podľa zákona EIA, a to aj z dôvodu nedostatočného spracovania očakávaných vplyvov a kumulatívnych
vplyvov navrhovanej činnosti, ktoré namietali najmä regionálny úrad verejného zdravotníctva, orgán
cestnej dopravy, orgán ochrany prírody a krajiny, orgán štátnej vodnej správy a ochrany ovzdušia

a dotknuté obce Rakša a Háj, ako aj Mesto Turčianske Teplice. Prvostupňový orgán poukázal na
ustanovenie § 2 písm. a) a b) zákona EIA a uviedol, že rozhodnutie odôvodňuje aj aplikáciou princípu
predbežnej opatrnosti v zmysle § 13 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení neskorších
predpisov (ďalej aj len „zákon o životnom prostredí“). Uviedol ďalej, že pri aplikácii princípu predbežnejopatrnosti sa opiera o obsah stanovísk dotknutých orgánov a na základe odborného posúdenia
predloženého zámeru navrhovanej činnosti, vzhľadom na povahu a rozsah navrhovanej činnosti,
jej umiestnenie, zhodnotenie stavu životného prostredia v záujmovom území, vzhľadom na význam

očakávaných vplyvov na životné prostredie a zdravie obyvateľstva, doručených stanovísk orgánov
štátnej správy, samosprávy a verejnosti, dospel k záveru, že navrhovaná činnosť môže predstavovať
taký zásah do územia a do prvku územného systému ekologickej stability, ktorý by v značnej miere
mohol ohroziť životné prostredie. Uviedol aj, že zo zámeru nebolo možné jednoznačne vyhodnotiť vplyv
navrhovanej činnosti, nakoľko v ňom boli nedostatočne posúdené vplyvy, a to najmä na obyvateľstvo,

prírodu a krajinu. Samotné zisťovacie konanie nemožno považovať za dostačujúci podklad na riadne
posúdenie vplyvov navrhovanej činnosti, ktorá je predmetom konania a vplyvy identifikované v rámci
vykonaného zisťovacieho konania nemožno považovať za preukázané. Cieľom zisťovacieho konania je
zabezpečiť, aby navrhovaná činnosť, pri ktorej nie je možné vylúčiť možný významný nepriaznivý vplyvy
na životné prostredie, bola posudzovaná podľa zákona EIA.

5. Proti uvedenému rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa podal žalobca odvolanie, o
ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. OU-ZA-OOP3-2023/007556-002 zo dňa 07.06.2003 tak, že
podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej aj len „Správny poriadok“) odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie
potvrdil. K odvolacej námietke žalobcu, že niektoré stanoviská dotknutých orgánov a verejnosti boli

doručené podľa § 23 ods. 4 zákona EIA po stanovenej lehote, a teda sa nemalo na ne prihliadať
a mala byť vytvorená fikcia súhlasných stanovísk, žalovaný uviedol, že sa nestotožňuje s názorom
žalobcu, že uvedené ustanovenie zákona EIA zavádza prísnu koncentráciu konania a zákonnú fikciu
súhlasného stanoviska. Procesná lehota definovaná v § 23 ods. 4 zákona EIA v rozsahu 21 dní má
význam najmä z pohľadu, že sú od jej plynutia závislé ďalšie procesné úkony v konaní, napríklad v

zmysle § 29 ods. 14 písm. a) zákona EIA príslušný orgán vydá rozhodnutie vydané v zisťovacom
konaní v lehote 20 dní od uplynutia poslednej lehoty podľa § 23 ods. 4, ak je predmetom zisťovacieho
konania navrhovaná činnosť. V zákone EIA nie je tak ako je tomu napríklad v § 36 alebo v § 61
zákona č. 50/1976 o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších
predpisov (ďalej aj len „Stavebný zákon“) explicitne stanovené, že konajúci správny orgán na stanoviská

doručené po lehote už neprihliada. Zákon EIA v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia síce
stanovuje, že písomné stanovisko, ktoré nebolo doručené v lehote, sa považuje za súhlasné, toto ale
nemožno interpretovať spôsobom, že zakladá fikciu súhlasného stanoviska bez ohľadu na jeho prípadné
neskoršie doručenie pred vydaním rozhodnutia, ale je naň potrebné nahliadať ako na vyvrátiteľnú
právnu domnienku, ktorá umožňuje príslušnému orgánu vydať rozhodnutie aj bez zabezpečenia

všetkých potrebných podkladov pre rozhodnutie, de facto aj bez úplného zistenia skutkového stavu
veci. Stanoviská subjektov, ktoré ich doručili po lehote stanovenej v § 23 ods. 4 zákona EIA a pred
vydaním rozhodnutia vo veci samej, je tak príslušný orgán povinný zohľadniť a použiť ako podklad
rozhodnutia. Žalovaný ďalej uviedol, že pokiaľ by aj bola pripustená možnosť, že toto ustanovenie
zavádza prísnu koncentračnú zásadu, tak v prípade konaní v zmysle zákona EIA, kedy je hájený verejný

záujem na ochrane životného prostredia, je nevyhnutné zásade náležitého zistenia skutkového stavu
veci poskytnúť privilegovaný status vo vzťahu ku koncentračnej zásade. Príslušný orgán je povinný tiež
sledovať účel zákona EIA, ktorým je najmä zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia a
prispieť k integrácii environmentálnych aspektov do prípravy a schvaľovania strategických dokumentov,
so zreteľom na podporu trvalo udržateľného rozvoja, komplexne zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a

nepriame vplyvy na životné prostredie, objasniť a porovnať výhody a nevýhody návrhu strategického
dokumentu a navrhovanej činnosti, určiť opatrenia, ktoré zabránia alebo zmenšia znečisťovanie alebo
poškodzovanie životného prostredia, získať objektívne odborný podklad pred schválením strategického
dokumentuavydanímrozhodnutiaopovoleníčinnostipodľaosobitnýchpredpisov.Záujemozachovanie
priaznivého životného prostredia tak musí byť v každom konaní hlavným aspektom, na ktorý je

príslušný orgán povinný prihliadať. Žalovaný ďalej poukázal na to, že na podporu záveru o nemožnosti
aplikácie koncentračnej zásady v zmysle § 23 ods. 4 zákona EIA považuje za vhodné doplniť, že
s účinnosťou od 01.04.2023 došlo k zmene znenia tohto ustanovenia, kedy zákonodarca explicitne
stanovil, že na stanovisko doručené po lehote sa nemusí prihliadnuť, a teda príslušnému orgánu tak
dáva možnosť podľa vlastnej správnej úvahy prihliadať alebo neprihliadať na stanovisko doručené po

lehote. K ďalšej odvolacej námietke, že boli akceptované požiadavky niektorých dotknutých orgánov
na vypracovanie projektu rekultivácie pozemkov v dobývacom priestore a že táto požiadavka bude
zapracovaná do podmienok rozsahu hodnotenia, žalovaný uviedol, že predmetom zisťovacieho konania
nie je stanovenie podmienok rozsahu hodnotenia, ale rozhodnutie o tom, či sa navrhovaná činnosť máposudzovať podľa zákona EIA. Odôvodnenie rozhodnutia nie je pre účastníkov konania právne záväzné
a odvolací orgán preskúmava najmä, či dôvody rozhodnutia sú dostatočné k vysloveniu výroku daného
rozhodnutia. Určenie rozsahu hodnotenia tak bude prebiehať v súlade s ustanovením § 30 zákona

EIA na základe prerokovania s navrhovateľom, a ak to bude potrebné aj s povoľujúcim, rezortným,
dotknutým orgánom, dotknutou obcou a ostatnými účastníkmi konania, prípadne podľa jednotlivých
vplyvov aj so štátnym orgánom ochrany prírody a krajiny, s orgánom štátnej vodnej správy a s
orgánom štátnej správy na ochranu pamiatkového fondu. V zmysle § 4 písm. e) zákona EIA sa na
určenie rozsahu hodnotenia a harmonogramu podľa § 30 nevzťahuje všeobecný predpis o správnom

konaní. Akékoľvek skutočnosti, ktoré sa týkajú rozsahu hodnotenia, ktoré sú uvedené v rozhodnutí
zo zisťovacieho konania, podľa žalovaného nie sú právne záväzné a sú vo vzťahu k posúdeniu
zákonnosti rozhodnutia irelevantné. Podľa žalovaného prvostupňový orgán prihliadol na stanoviská
dotknutýchorgánovdoručenékpredmetnémuzámerunavrhovanejčinnostiaprikonečnomrozhodovaní
primerane použil kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe č. 10 zákona EIA. Podľa žalovaného
prvostupňový orgán vyvodil správny záver, že na základe komplexných výsledkov zisťovacieho konania

existuje predpoklad priamych alebo nepriamych environmentálnych vplyvov navrhovanej činnosti na
životné prostredie takého významu, že je potrebné ich podrobnejšie analyzovať a posudzovať. Žalovaný
poukázalnaviacerépripomienkydotknutýchorgánov,dotknutýchobcíadotknutejverejnosti,ktorépodľa
neho vyžadujú podrobnejšie zhodnotenie vplyvu navrhovanej činnosti na životné prostredie s tým, že
konkrétne požiadavky a pripomienky budú podrobnejšie prerokované a určené v rozsahu hodnotenia

navrhovanej činnosti a budú predmetom ďalšieho konania podľa § 30 zákona EIA. Podľa žalovaného
prvostupňový orgán postupoval v konaní v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona EIA a Správneho
poriadku, zaoberal sa všetkými stanoviskami a pripomienkami a rozhodol v súlade s platnými právnymi
predpismi.

Správna žaloba – žalobné body

6. Žalobca v správnej žalobe namietal, že rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím sú nesprávne a nezákonné z nasledujúcich dôvodov :
a) Prvostupňový orgán použil ako podklad prvostupňového rozhodnutia aj stanoviská orgánov, ktoré boli

doručené po uplynutí zákonnej lehoty podľa § 23 ods. 4 zákona EIA a v rozpore s výslovným znením
zákona akceptoval námietky, ktoré boli obsahom predmetných neskoro doručených stanovísk, hoci tieto
stanoviská mal vyhodnotiť ako súhlasné. Tento nedostatok pritom neodstránil ani žalovaný v rámci
odvolacieho konania a naopak v napadnutom rozhodnutí skonštatoval správnosť postupu a záverov
prvostupňového orgánu. Postup prvostupňového orgánu a žalovaného, ktorý sa pri svojom rozhodovaní

odmietli riadiť platnou právnou úpravou a aplikovať zákonnú fikciu súhlasných stanovísk doručených
po zákonnej lehote (a námietky a pripomienky z neskoro doručených stanovísk zohľadnili vo svojich
rozhodnutiach), prestavuje podstatné porušenie ustanovení o konaní, ktoré mohlo mať za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej, čo je v zmysle ust. § 191 ods. 1 písm. g) Správneho
súdneho poriadku (ďalej aj len „SSP“) dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia. Prvostupňový

orgán a žalovaný v tejto súvislosti navyše vychádzali zo zjavne nesprávneho právneho názoru, podľa
ktorého prvostupňový orgán mohol ignorovať nedodržanie zákonnej lehoty podľa § 23 ods. 4 zákona
EIA a nemusel aplikovať zákonnú fikciu súhlasu, hoci na jej aplikáciu boli splnené zákonné podmienky.
Uvedené je v zmysle ust. § 191 ods. 1 písm. c) SSP opätovne dôvodom na zrušenie napadnutého
rozhodnutia. Zároveň tým, že prvostupňový orgán a žalovaný vychádzali aj z nezákonných podkladov,

zistili skutkový stav v rozpore s administratívnym spisom, čo je tiež dôvodom na zrušenie rozhodnutia
podľa ust. § 191 ods. 1 písm. f) SSP.
b) Prvostupňový orgán v zisťovacom konaní konal ako s dotknutými orgánmi s viacerými orgánmi
verejnejmoci,ktorézjavnenemajústatusdotknutéhoorgánuvzmyslezákonaEIAaktorédopríslušného
zisťovacieho konania nemali oprávnenie poskytovať akékoľvek stanoviská alebo vyjadrenia. Uvedený

nezákonný postup opätovne predstavuje podstatné porušenie ustanovení o konaní, ktoré mohlo mať za
následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej, čo je v zmysle ust. § 191 ods. 1 písm. g)
SSP dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia. Zároveň tým, že prvostupňový orgán a žalovaný
vychádzali aj z nezákonných podkladov, zistili skutkový stav v rozpore s administratívnym spisom, čo je
tiež dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa ust. § 191 ods. 1 písm. f) SSP.

c) Prvostupňový orgán vychádzal v zisťovacom konaní z nesprávneho právneho posúdenia veci,
keď nerozlišoval medzi tým, čo je a čo nie je predmetom navrhovanej činnosti, v dôsledku čoho
nesprávne vyhodnotil ako dôvodné námietky a pripomienky týkajúce sa budúcej rekultivácie pozemkovv dobývacom priestore. Uvedené je v zmysle ust. §191 ods. 1 písm. c) SSP opätovne dôvodom na
zrušenie napadnutého rozhodnutia.

7. K dôvodom nezákonnosti podľa bodu a) žalobca poukázal na to, že veľké množstvo stanovísk
orgánov (ktoré prvostupňový orgán a žalovaný vo svojich rozhodnutiach výslovne označujú za dotknuté
orgány), ktoré boli doručené správnemu orgánu a tvoria súčasť administratívneho spisu, bolo zo strany
predmetných orgánov doručené po uplynutí zákonnej lehoty, v dôsledku čoho prvostupňový orgán
a žalovaný nemohli na námietky uvedené v predmetných stanoviskách prihliadať. Žalobca poukázal

na ustanovenia § 23 ods. 1, 3 a 4 zákona EIA, v zmysle ktorých podľa neho platí, že jednotlivé
stanoviská rezortného orgánu, povoľujúceho orgánu, dotknutej obce, dotknutých orgánov a verejnosti
možno do konania doručiť len v striktne určenej zákonnej lehote v trvaní 21 dní. V prípade stanovísk
rezortného orgánu, povoľujúceho orgánu, dotknutej obce a dotknutých orgánov začíta táto lehota plynúť
odo dňa, kedy bol príslušnému orgánu resp. obci postupom podľa § 23 ods. 1 zákona EIA doručený
predmetný zámer. Zákon pritom explicitne uvádza, že pokiaľ nie je stanovisko rezortného orgánu,

povoľujúceho orgánu, dotknutej obce a dotknutých orgánov doručené príslušnému orgánu v zákonnej
lehote, stanovisko sa považuje za súhlasné (zákonná fikcia súhlasného stanoviska). file_0.jpg

file_1.wmf

Z obsahu jednotlivých stanovísk nachádzajúcich sa v administratívnom spise vyplýva, že v danom
prípade doručil prvostupňový orgán predmetný zámer jednotlivým dotknutým orgánom už dňa
26.03.2021. Lehota na podanie stanoviska podľa § 23 ods. 4 zákona EIA tak v danom prípade
jednotlivým dotknutým orgánom uplynula dňa 16.04.2021. Akékoľvek stanoviská alebo vyjadrenia, ktoré
dotknuté orgány doručili po tomto dátume tak boli doručené po uplynutí zákonnej lehoty, a preto sa

tieto stanoviská zo zákona považujú za súhlasné. Vzhľadom na uvedené tak možno skonštatovať,
že v prípade: vyjadrenia Správy ciest Žilinského samosprávneho kraja č. 103/2021/SCŽSK-72 zo
dňa 31.05.2021, stanoviska Žilinského samosprávneho kraja č. 04809/2021/0RR-3 zo dňa 26.05.202,
stanoviska Okresného úradu Martin, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií č. OU-
MTOCDPK-2021/006771 zo dňa 19.04.2021, stanoviska Okresného úradu Žilina, odboru starostlivosti

o životné prostredie č. OU-ZA-OSZPI2021/021321-002/Drn, stanoviska Krajského pamiatkového úradu
Žilina č. KPUZA-2021/8601-2/34711/OPO zo dňa 10.05.2021, stanoviska Okresného úradu Martin,
pozemkového a lesného odboru, oddelenia lesného hospodárstva č. OU-MT-PL02-2021/005870-L-ČEP
zo dňa 19.04.2021, stanoviska Okresného úradu Turčianske Teplice, odboru starostlivosti o životné
prostredie ako orgánu pre ochranu ovzdušia č. OU-TR-OSZP-2021/000433-Ku zo dňa 19.04.2021 a

stanoviska Okresného úradu Turčianske Teplice, odboru starostlivosti o životné prostredie ako orgánu
vodného hospodárstva č. OU-TR-OSZP-2020/000414-vod.Sá zo dňa 19.04.2021, ide o stanoviská
doručené po uplynutí zákonnej lehoty. Prvostupňový orgán z tohto dôvodu nemohol prihliadať na
akékoľvek námietky, výhrady či žiadosti vyjadrené v predmetných stanoviskách a tieto stanoviská musel
v konaní vyhodnotiť ako súhlasné (t.j. tak, ako keby príslušné dotknuté orgány nemali k navrhovanej

činnosti žiadne pripomienky a s touto činnostnou vyjadrili súhlas). Napriek uvedenému prvostupňový
orgán všetky uvedené stanoviská orgánov, ktoré boli do konania doručené po uplynutí zákonnej lehoty,
akceptoval tak, ako keby boli doručené v rámci zákonnej lehoty a na vznesené námietky a požiadavky
uvedené v neskoro doručených stanoviskách prihliadal pri rozhodovaní o tom, či sa navrhovaná činnosť
bude posudzovať podľa zákona EIA, a zároveň skonštatoval, že námietky a požiadavky, ktoré sú

v týchto stanoviskách vyjadrené, budú zapracované do rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti.
Prvostupňový orgán úplne odignoroval ust. § 23 ods. 4 zákona EIA, resp. toto ustanovenie odmietol
aplikovať. Takýto postup správneho orgánu je úplne nesprávny a svojvoľný, nakoľko správny orgán
v danom prípade postupoval v rozpore s explicitným znením zákona a žalobca na túto skutočnosť
upozornil už vo svojom písomnom vyjadrení, ktoré bolo prvostupňovému orgánu doručené pred vydaním

prvostupňového rozhodnutia. Žalobca namietol tento postup aj v odvolaní a žalovaný prvostupňové
rozhodnutie nezrušil, ale naopak potvrdil, že takýto postup prvostupňového orgánu považuje za správny.
Závery uvedené žalovaným v jeho rozhodnutí sú nesprávne, nakoľko sú v priamom rozpore s jasnou
a zrozumiteľnou právnou úpravou, podľa ktorej sa má na stanoviská rezortného orgánu, povoľujúceho
orgánu, dotknutej obce a dotknutých orgánov, ktoré boli doručené po uplynutí zákonom určenej lehoty,

hľadieť ako na súhlasné. Zákon v tomto smere nevyvoláva žiadne interpretačné problémy, právna norma
obsiahnutá v ust. § 23 ods. 4 zákona EIA je formulovaná jasne a zrozumiteľne a aj samotný účel
tohto ustanovenia je na prvý pohlaď zrejmý (zaviesť koncentráciu konania v záujme jeho urýchlenia
tak, aby príslušné orgány doručovali svoje stanoviská do zisťovacieho konania včas, inak sa má za to,že s navrhovanou činnosťou súhlasia). Žalovaný sa v tomto smere snaží len účelovo dezinterpretovať
nesporné a zrozumiteľné znenie zákona EIA, argumentujúc všeobecnou požiadavkou na riadne zistenie
skutkového stavu v správnom konaní. Prvostupňový orgán sa nemôže rozhodnúť, že nebude prihliadať

na zákonom stanovenú lehotu podľa ust. § 23 ods. 4 zákona EIA pod zámienkou potreby riadneho
zistenia skutkového stavu. Zákon EIA v ust. § 23 ods. 4 upravuje zákonnú koncentráciu konania. Zákon
pritom v tomto smere ide ešte ďalej a v prípade márneho uplynutia zákonnej lehoty pre doručenie
stanovísk dotknutých orgánov ustanovuje zákonnú fikciu súhlasného stanoviska, t.j. fikciu, podľa ktorej
sa u všetkých dotknutých orgánov, ktoré nedoručili svoje stanoviská v zákonom stanovenej lehote,

predpokladá, že tieto dotknuté orgány vyjadrili vo vzťahu k navrhovanej činnosti súhlasné stanovisko.
Správny orgán je povinný pri každom doručenom stanovisku v zisťovacom konaní skúmať, či bolo
doručené včas a v prípade, ak zistí, že stanovisko nebolo doručené v zákonnej lehote, nemôže na obsah
takéhoto stanoviska prihliadať, pričom v prípade, ak ide o stanovisko dotknutého orgánu, musí zároveň
vychádzať zo zákonnej fikcie súhlasného stanoviska tak, ako to priamo vyžaduje zákon. Akýkoľvek
iný postup správneho orgánu je v priamom rozpore so zákonom EIA. Zákon EIA výslovne konštatuje,

že fikcia súhlasu sa má aplikovať v prípade, ak stanovisko nie je doručené v zákonnej lehote, nie
ak stanovisko nie je doručené vôbec. Tvrdenie žalovaného, že za súhlasné sa má považovať len
také stanovisko, ktoré vôbec nebolo konajúcemu orgánu doručené, je celkom nelogické, nakoľko ak
nebolo doručené žiadne stanovisko, nie je voči akému stanovisku aplikovať fikciu súhlasu. Na to,
aby mohlo byť určité stanovisko považované za súhlasné, musí takéto stanovisko najprv existovať,

a teda dotknutý orgán ho musí vydať a doručiť. Je zjavné, že žalovaný v tomto smere účelovo
dezinterpretuje celkom jasné a zrozumiteľné zákonné ustanovenie. Koncentračná zásada sa môže v
rôznych zákonoch prejavovať rôznymi spôsobmi. Niektorý procesný predpis môže ustanoviť, že na
neskoro doručené podanie nemusí správny orgán prihliadať, iný procesný predpis môže obsahovať
fikciu, že neskoro doručené podanie sa považuje za súhlasné (či naopak, v závislosti od druhu konania

a sledovaného účelu, za nesúhlasné). Ak je v niektorom právnom predpise upravené, že v prípade
nedodržania zákonnej lehoty na doručenie určitého podania sa na podanie neprihliada a v inom predpise
je upravené, že v prípade nedodržania zákonnej lehoty na doručenie určitého podania sa podanie
považuje za súhlasné, neznamená to, že v druhom z menovaných prípadov sa na obsah oneskorene
doručeného podania má prihliadať. V druhom z menovaných prípadov len zákon upravuje odlišný

následok (odlišnú fikciu) nedodržania zákonnej lehoty, a to fikciu súhlasného stanoviska. V jednom
prípade je tak dôsledkom koncentračnej zásady to, že na neskoro doručené podania sa hľadí ako
keby neboli vôbec doručené, v druhom prípade je zas dôsledkom to, že neskoro doručené podania
sa zo zákona považujú za súhlasné. Navyše Stavebný zákon (na ktorý poukázal žalovaný) v ust. §
36 rozlišuje medzi námietkami a pripomienkami účastníkov konania a medzi stanoviskami dotknutých

orgánov (obdobne ako zákon EIA rozlišuje medzi stanoviskami dotknutých orgánov a stanoviskami
verejnosti). V prípade oneskorene podaných námietok a pripomienok účastníkov konania sa na takéto
námietky a pripomienky neprihliadne (§ 36 ods. 1 Stavebného zákona), v prípade oneskorene podaných
stanovísk dotknutých orgánov sa takéto stanoviská považujú za súhlasné (§ 36 ods. 3 Stavebného
zákona). Stavebný zákon tak upravuje následok neskoro doručeného stanoviska dotknutého orgánu v

územnom konaní obdobne ako to upravuje zákon EIA v ust. § 23 ods. 4 v prípade stanovísk dotknutých
orgánov k zámeru v zisťovacom konaní. Argumentácia žalovaného ustanoveniami Stavebného poriadku
je tak úplne nesprávna. Rovnako nelogické je aj tvrdenie žalovaného, že aj ak by v ust. § 23 ods. 4
zákona EIA bola vo vzťahu k stanoviskám dotknutých orgánov zavedená koncentračná zásada, táto sa
nemá uplatňovať v konaniach v zmysle zákona EIA z dôvodu, že v týchto konaniach má mať prednosť

zásada náležitého zistenia skutkového stavu. Je otázne, v akom inom konaní než v zisťovacom konaní
podľa zákona EIA sa má podľa žalovaného aplikovať fikcia súhlasu, ktorá je upravená priamo v ust.
§ 23 ods. 4 zákona EIA, ktoré upravuje postup v rámci zisťovacieho konania. Tvrdenie žalovaného,
že aj ak v konaní podľa zákona EIA platí koncentračná zásada, táto sa nemá aplikovať, lebo v konaní
podľa EIA má mať prednosť zásada riadneho zistenia skutkového stavu, je už na prvý pohlaď celkom

nelogické a žalovaný si týmto tvrdením protirečí. Ak raz v zisťovacom konaní platí fikcia súhlasu
oneskorene doručených stanovísk dotknutých orgánov, nemôže zároveň platiť, že táto fikcia sa nemá
v tomto konaní aplikovať. Rovnako nemožno akceptovať tvrdenie, že zásada spoľahlivého zistenia
skutkového stavu v zmysle ust. § 3 ods. 5 Správneho poriadku má mať prednosť pred ustanovením §
23 ods. 4 zákona EIA. Správny poriadok je vo vzťahu k zákonu EIA v pozícii všeobecného predpisu

(lex generalis), ktorého ustanovenia sa aplikujú subsidiárne len v prípade, ak zákon EIA určitú otázku
neupravuje osobitne. Preto nemožno odôvodňovať porušovanie ustanovení zákona EIA ustanoveniami
Správneho poriadku s tým, že ustanovenia Správneho poriadku majú byť aplikované prednostne.
Vzťah medzi týmito právnymi predpismi je totiž úplne opačný, a teda v prípade akéhokoľvek rozporumedzi týmito zákonmi je potrebné vždy prednostne aplikovať ustanovenia zákona EIA ako špeciálneho
predpisu (lex specialis). Pokiaľ preto zákon EIA ustanovuje pre určitý úkon (doručenie stanoviska)
zákonnú lehotu a dokonca aj zákonnú fikciu, ktorá nastáva v prípade nedodržania tejto lehoty (fikcia

súhlasného stanoviska), nemôže správny orgán tieto ustanovenia zákona EIA ignorovať s odkazom
na iné ustanovenia Správneho poriadku. Zákon EIA (ako lex specialis) má v prípade kolízie s inými
ustanoveniami Správneho poriadku absolútnu aplikačnú prednosť. Zároveň predmetná argumentácia
žalovaného nemôže obstáť, nakoľko je v priamom rozpore nielen so zákonom EIA (podľa ktorého
má správny orgán v danej veci konať a rozhodnúť), ale aj so samotným čl. 2 ods. 2 Ústavy SR,

ktorý zakotvuje princíp zákonnosti ako jeden zo základných princípov právneho štátu. Prvostupňový
orgán (aj žalovaný) zrejme opomína fakt, že požiadavka na riadne zistenie skutkového stavu nemôže
odôvodňovať postup správneho orgánu, ktorý je v priamom rozpore s osobitným predpisom (zákonom
EIA) a neumožňuje správnemu orgánu prihliadať na podklady, ktoré boli získané v rozpore so zákonom.
Navyše požiadavka na riadne a úplné zistenie skutkového stavu nemôže byť nikdy správnym orgánom
dezinterpretovaná tým spôsobom, že správny orgán môže v záujme úplného zistenia skutkového stavu v

konaní prihliadnuť na akýkoľvek nezákonný dôkaz. Skutkový stav môže správny orgán zisťovať výlučne
len zákonným postupom a zákonným spôsobom na základe zákonne získaných podkladov. V prípade
prijatia (nesprávnej) argumentácie žalovaného by totiž v zásade platilo, že správny orgán by v konaní
mohol v záujme úplného zisťovania skutkového stavu prihliadať na čokoľvek, bez ohľadu na otázku
zákonnosti získaného podkladu. Správny orgán môže skutkový stav zisťovať výlučne len spôsobom

ustanovenýmzákonomprirešpektovanívšetkýchzákonnýchustanoveníupravujúcichpríslušnésprávne
konanie. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že novelou č. 69/2023 Z. z. bola do ustanovenia § 23 ods. 4
zákona EIA doplnená veta „Na stanovisko doručené po lehote sa nemusí prihliadnuť.“, z čoho vyvodzuje,
že pred účinnosťou predmetnej novely teda správny orgán musel prihliadať na všetky (aj oneskorene
doručené) stanoviská, tento argument je opätovne nesprávny. Zo systematiky príslušného ustanovenia

jezrejmé,žepredmetnádoplnenávetasatýkadôsledkovoneskorenedoručenéhostanoviskaverejnosti,
pri ktorom zákon do 01.04.2023 explicitne neurčoval žiadny následok nedodržania lehoty na doručenie
stanoviska. Je zrejmé, že tento dodatok sa netýka stanovísk dotknutých orgánov, pri ktorých zákon
už dávno predtým (a aj v aktuálnom znení) explicitne upravoval, že následkom nedodržania lehoty na
doručenie stanoviska je vznik fikcie súhlasného stanoviska. Ak by sa príslušná doplnená veta mala

vzťahovať aj na stanoviská dotknutých orgánov, zákon by sa stal celkom zmätočným, keďže na jednej
strane by explicitne uvádzal, že oneskorené stanoviská sa považujú za súhlasné, a zároveň by uvádzal,
že na oneskorené stanoviská orgán nemusí prihliadať. Jediným korektným výkladom by v takom prípade
bol výklad, kedy by si správny orgán mohol v prípade oneskorene doručených stanovísk dotknutých
orgánov vybrať, či na ne nebude vôbec prihliadať (a teda bude vychádzať zo stavu, ako keby neboli

doručené), alebo ich bude zohľadňovať ako súhlasné stanoviská (ako tomu bolo do 0l.04.2023). Zo
systematického, logického i teleologického výkladu je však zrejmé, že predmetné doplnenie ust. § 23
ods. 4 sa týka stanovísk verejnosti, pri ktorých bol taktiež doplnený dôsledok koncentračnej zásady v
podobe možnosti správneho orgánu neprihliadať na oneskorene doručené stanoviská. Podľa žalobcu
prvostupňový orgán a žalovaný neprípustným nezákonným spôsobom rozšírili rozsah podkladov pre

vydanie svojich rozhodnutí o stanoviská s námietkami, na ktoré nemohli prihliadať a ktoré sa zo zákona
mali považovať za súhlasné stanoviská (t.j. stanoviská bez námietok).

8.Kdôvodomnezákonnostipodľabodub)žalobcapoukázalnato,žeprvostupňovýorgánvpredmetnom
zisťovacom konaní žiadal o poskytnutie stanoviska k zámeru navrhovanej činnosti viaceré orgány

verejnej moci, ktoré nemajú postavenie dotknutého orgánu v zmysle ust. § 3 písm. p) zákona EIA,
a ktoré pri poskytovaní stanoviska do konania postupovali bez opory v zákone, nad rámec svojich
zákonných kompetencií, a teda arbitrárne a nezákonne. Hoci prvostupňový orgán i žalovaný označujú
všetky orgány, ktoré do konania doručili svoje stanovisko, za dotknuté orgány a týmto spôsobom s nimi
aj konali, faktom je, že viaceré z predmetných orgánov postavenie dotknutého orgánu nemali, a preto

s nimi ani prvostupňový orgán ako s dotknutými orgánmi nemal konať. V zmysle zákonnej definície
dotknutého orgánu na účely konaní podľa zákona EIA sa za dotknutý orgán považuje len taký orgán
verejnejsprávy,ktorémutakétopostavenieexplicitnevyplývazustanoveníurčitéhoosobitnéhopredpisu,
a ktorého záväzný posudok, súhlas, stanovisko, rozhodnutie alebo vyjadrenie podmieňujú povolenie
navrhovanej činnosti. Navrhovaná činnosť je v tomto prípade banskou činnosťou, na ktorú sa vyžaduje

vydanie povolenia banskej činnosti podľa ust. § 23 ods. 5 zákona č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití
nerastného bohatstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „Banský zákon”) v konaní podľa § 10
zákona č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Zákon o banskej činnosti”). Dotknutým orgánom pre účely zisťovacieho konaniao zámere k navrhovanej činnosti je tak len taký orgán, ktorý je oprávnený do konania o povolení
banskej činnosti v zmysle Zákona o banskej činnosti alebo Banského zákona vydávať záväzné posudky,
súhlasy, stanoviská, rozhodnutia alebo vyjadrenia, ktorých vydanie je v zmysle osobitných predpisov

podmienkou pre vydanie povolenia príslušnej banskej činnosti (navrhovanej činnosti). Inak povedané,
na to, aby mal určitý orgán verejnej správy postavenie dotknutého orgánu v zmysle zákona EIA, musí mu
takéto postavenie vyplývať z určitého osobitného predpisu, na základe ktorého je explicitne oprávnený
poskytovať posudky, súhlasy, stanoviská, rozhodnutia alebo vyjadrenia do budúceho povoľovacieho
konania, ktorého sa týka zisťovacie konanie vedené podľa zákona EIA. Teda nie každý orgán verejnej

správy, ktorý je požiadaný o poskytnutie stanoviska k zámeru navrhovanej činnosti, má automaticky
postavenie dotknutého orgánu a môže k predmetnému zámeru poskytnúť stanovisko. Na vydanie
určitého stanoviska do konkrétneho zisťovacieho konania musí byť v prípade každého orgánu verejnej
správy, ktorý stanovisko poskytuje, daný právny základ, a teda explicitné zákonné oprávnenie takéto
stanovisko do príslušného konania poskytnúť. V opačnom prípade by príslušný orgán verejnej správy
konal bez zákonnej opory, a teda svojvoľne. file_2.jpg

file_3.wmf

Žalobca poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že žiadny orgán verejnej moci nemôže v právnom
štáte konať svojvoľne, bez opory v zákone, ale môže konať len to, čo mu ústava a zákon explicitne

umožňuje. Zo zásady zákonnosti okrem iného vyplýva aj fakt, že orgány verejnej správy nemôžu
svojvoľne a podľa vlastného uváženia vydávať vlastné stanoviská do akýchkoľvek správnych konaní,
ktoré vedú iné orgány. Na to, aby sa určitý orgán verejnej správy mohol vyjadriť k predmetu správneho
konania vedeného iným orgánom verejnej správy, musí mať na to dané zákonné oprávnenie v určitom
právnom predpise, ktorý presne stanoví, ktorý orgán môže poskytnúť svoje stanovisko do konkrétneho

druhu správneho konania. Zisťovacie konanie podľa zákona EIA v tomto smere nie je žiadnou výnimkou.
Akýkoľvek orgán verejnej moci, ktorému z osobitného predpisu vyslovene nevyplýva právo poskytnúť
do určitého zisťovacieho konania stanovisko, takéto stanovisko poskytnúť nemôže a ak by tak spravil,
išlo by na jeho strane o neprípustnú svojvôľu a jeho stanovisko by malo povahu nezákonného podkladu,
ktorý nemôže byť pri rozhodovaní braný do úvahy. Ide o zásadný rozdiel oproti dotknutej verejnosti, kedy

naopak platí, že ktorýkoľvek súkromný subjekt v postavení verejnosti môže poskytnúť svoje stanovisko
do akéhokoľvek zisťovacieho konania bez ohľadu na to akej navrhovanej činnosti sa konanie týka.
V danom prípade je nesporné, že postavenie dotknutého orgánu v zisťovacom konaní vedenom na
základe zámeru k navrhovanej činnosti má napr. Okresný úrad Žilina, odbor starostlivosti o životné
prostredie, ktorý je v postavení okresného úradu v sídle kraja v zmysle ust. § 67 písm. f) zákona č.

543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane
prírody a krajiny“) oprávnený poskytovať záväzné stanoviská do zisťovacieho konania podľa zákona
EIA. Tento dotknutý orgán v danom prípade aj vydal stanovisko OU-ZA-OSZP1-2021/021321-002/Drn
zo dňa 27.04.2021, ktoré však doručil po uplynutí zákonnej lehoty, v dôsledku čoho sa toto stanovisko
v súlade s ust § 23 ods. 4 zákona EIA považuje za súhlasné. Obdobne je nesporné, že postavenie

dotknutého orgánu v predmetnom zisťovacom konaní má aj Okresný úrad Turčianske Teplice, odbor
starostlivosti o životné prostredie, a to ako orgán štátnej vodnej správy v zmysle zákona č. 364/2004
Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov (vodný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Vodný zákon“), ktorý
v zmysle § 28 ods. 2 písm. g) vydáva vyjadrenia k povoľovaniu banskej činnosti, a teda spĺňa definíciu

dotknutého orgánu v zmysle § 3 písm. d) zákona EIA. Tento dotknutý orgán v danom prípade aj
vydal stanovisko OU-TR-OSZP-2020/000414-vod.Sá zo dňa 19.04.2021, ktoré však doručil po uplynutí
zákonnej lehoty, v dôsledku čoho sa toto stanovisko v súlade s ust. § 23 ods. 4 zákona EIA považuje
za súhlasné. Je však otázne, na základe akého zákonného ustanovenia konali pri vydávaní svojich
stanovísk viaceré orgány, ktoré prvostupňový orgán i žalovaný považovali za dotknuté orgány, hoci

im takéto postavenie zo zákona zjavne nevyplýva. Príkladom môže byť Regionálny úrad verejného
zdravotníctvasosídlomvMartine,ktorýdokonaniavydalstanoviskobeztoho,abymutakétooprávnenie
vyplývalo z akéhokoľvek právneho predpisu. Oprávnenie regionálnych úradov verejného zdravotníctva
vydávať záväzné stanoviská do správnych konaní vedených inými orgánmi verejnej správy upravuje ust.
§ 13 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia“), v zmysle ktorého regionálny úrad verejného zdravotníctva nie je oprávnený vydávať
akékoľvek stanoviská do zisťovacieho konania podľa zákona EIA, ktorého predmetom je posudzovanie
navrhovanej banskej činnosti. Predmetný úrad tak pri vydaní a doručení stanoviska č. PPL 2021/002177zo dňa 16.04.2021 do predmetného zisťovacieho konania konal bez právneho základu, úplne svojvoľne,
keďže na vydanie predmetného stanoviska neboli splnené zákonné podmienky. Takéto stanovisko,
ktoré bolo vydané bez právneho základu, je zaťažené vadou nezákonnosti a má povahu nezákonného

podkladu, ktorý prvostupňový orgán ani žalovaný nemali pri svojom rozhodovaní zohľadniť. Obdobne
je tomu napr. v prípade stanoviska Štátnej ochrany prírody a krajiny č. NP VF/136-001/2021 zo dňa
16.04.2021, na ktorého vydanie taktiež neboli splnené zákonné podmienky. Štátna ochrana prírody
a krajiny má svoje kompetencie taxatívne vymedzené v zákone o ochrane prírody a krajiny, pričom
oprávnenie na vydávanie stanovísk do zisťovacích konaní podľa zákona EIA medzi ne nepatrí (na

rozdiel od okresného úradu v sídle kraja, ktorý takéto oprávnenie v zmysle § 67 písm. f) cit. zákona
má). Pri vydaní predmetného stanoviska tak Štátna ochrana prírody a krajiny taktiež postupovala bez
zákonného oprávnenia, celkom svojvoľne, čo má za následok nezákonnosť predmetného stanoviska
ako podkladu pre zisťovacie konanie. Toto stanovisko tak prvostupňový orgán ani žalovaný nemali pri
vydávaní prvostupňového a napadnutého rozhodnutia zohľadňovať ako podklad rozhodnutia. Podľa
žalobcu prvostupňový orgán postupoval nezákonne aj pri vykonaní konzultácií podľa § 63 zákona

EIA, keďže v zmysle zákona sa týchto konzultácií môžu zúčastniť okrem samotného navrhovateľa len
povoľujúci orgán alebo schvaľujúci orgán, rezortný orgán, dotknutý orgán, dotknutá obec a dotknutá
verejnosť. Prvostupňový orgán napriek tomu na konzultácie uskutočnené dňa 13.09.2022 prizval a účasť
povolil aj iným orgánom verejnej správy, ktoré nemali postavenie žiadneho z orgánov vymedzených v
ust § 63 zákona EIA (príkladom môže byť napr. už spomenutý Regionálny úrad verejného zdravotníctva

so sídlom v Martine). Závery z týchto konzultácií tak boli opätovne zaťažené vadou nezákonnosti,
keďže konzultácie neboli uskutočnené v súlade s ust. § 63 zákona EIA, a teda nemali byť zohľadnené
ako podklady pre vydanie rozhodnutí. Napriek tomu sa prvostupňový orgán i žalovaný na predmetné
konzultácie vo svojich rozhodnutiach opakovane odvolávajú ako na jeden z podkladov rozhodnutia, z
ktorého pri rozhodovaní vychádzali. Možno tak uzavrieť, že prvostupňový orgán i žalovaný pri svojom

rozhodovaní vychádzali z nezákonných podkladov. Postup, kedy správny orgán vychádzal zo zjavne
nezákonného podkladu, ktorý zohľadnil aj vo svojom rozhodnutí, predstavuje podstatné porušenie
ustanovení o konaní, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej, čo
je v zmysle ust. § 191 ods. 1 písm. g) SSP dôvodom pre zrušenie rozhodnutia.

9. K dôvodom nezákonnosti podľa bodu c) žalobca uviedol, že prvostupňový orgán v rozhodnutí
opakovane konštatuje, že sa stotožňuje s námietkami niektorých orgánov o tom, že žalobca ako
navrhovateľbymalpreúčelyposúdeniavplyvovnavrhovanejčinnostinaživotnéprostredievypracovaťaj
plán rekultivácie pozemkov v predmetnom dobývacom priestore a že táto požiadavka bude zapracovaná
do rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti. Správnosť tohto záveru potvrdil aj žalovaný v napadnutom

rozhodnutí, ktorý k tomu dodal, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia nie je záväzné, a preto je
irelevantné, či sa prvostupňový orgán s námietkami v predmetných doručených stanoviskách stotožnil
alebo nie.
Podľa žalobcu je ale záver o tom, že žalobca by mal vypracovať plán rekultivácie pozemkov, vecne
nesprávny, nakoľko predpokladá, že žalobca bude povinný predložiť v rámci posudzovania vplyvov

podklady, ktoré sa netýkajú navrhovanej činnosti. Žalobca poukázal na to, že činnosť rekultivácie
vyťaženého priestoru prichádza do úvahy až po tom, čo dôjde k vyťaženiu povolených zásob nerastného
bohatstva a k likvidácii vyťaženého lomu. Inak povedané, po tom ako dôjde k vyťaženiu povolených
zásob nerastu je banská organizácia v zmysle ust. § 31 ods. 4 Banského zákona povinná uskutočniť
likvidáciu lomu a jeho následnú rekultiváciu. Činnosť rekultivácie je teda činnosťou, ktorá nadväzuje na

činnosť likvidácie lomu, nie na činnosť ťažby. V danom prípade ide o posudzovanie navrhovanej činnosti
spočívajúcej v obnovení ťažby (dobývania) zásob dolomitov v existujúcom dobývacom priestore, ktorý
doposiaľ nebol zlikvidovaný. Požiadavka na rekultiváciu dobývacieho priestoru je preto v rámci tohto
konania úplne nesprávna, nakoľko navrhovaná činnosť nie je činnosťou, na ktorú by bezprostredne
mohla nadväzovať činnosť rekultivácie. Až po tom, čo sa v dobývacom priestore po trvalom ukončení

ťažby uskutoční činnosť likvidácie lomu (ktorá je taktiež banskou činnosťou, ktorá podlieha osobitnému
posudzovaniu a povoľovaniu) bude možné na ploche dobývacieho priestoru realizovať rekultiváciu
územia. Žalobca nemôže byť zaviazaný predkladať podklady a preukazovať skutočnosti, ktoré sa týkajú
inej ako posudzovanej navrhovanej činnosti. Rozsah možného posudzovania je striktne obmedzený
len na možné vplyvy navrhovanej činnosti, ktorá bude následne predmetom povoľovacieho procesu

v rámci povoľovacieho konania. Predmetom budúceho povoľovacieho konania (na základe výsledkov
tohto konania) pritom nebude činnosť likvidácie dobývacieho priestoru a jeho následnej rekultivácie, ale
činnosť obnovenia a realizácie ťažby v už existujúcom dobývacom priestore. V danom prípade žalobca
v rámci zámeru navrhovanej činnosti nenavrhol, aby bola súčasťou posudzovania aj budúca likvidácia arekultivácia dobývacieho priestoru. Navrhovaná činnosť je v zámere vymedzená ako činnosť obnovenia
ťažby v existujúcom dobývacom priestore. Vzhľadom na to, že množstvo file_4.jpg

file_5.wmf

existujúcich zásob nerastného bohatstva v dobývacom priestore odôvodňuje realizáciu ťažby počas
dlhého obdobia, je predčasné aktuálne navrhovať aj posudzovanie vplyvov budúcej likvidácie a
rekultivácie dobývacieho priestoru, nakoľko k tejto činnosti môže dôjsť až po úplnom vyťažení priestoru

a trvalom ukončení ťažby (v celom dobývacom priestore, alebo aspoň v jeho časti). Neexistuje preto
dôvod, prečo by žalobca mal žiadať aj o povolenie činnosti likvidácie lomu, keď túto činnosť reálne
nebude môcť v dohľadnej dobe realizovať (z dôvodu nevyťaženia lomu alebo jeho časti). Preto ani
neexistuje dôvod, prečo by v rámci zámeru mal navrhovať aj posudzovanie vplyvov budúcej likvidácie
a následnej rekultivácie dobývacieho priestoru. V súlade s citovaným ustanovením § 18 ods. 3 zákona
EIA tak bude činnosť likvidácie a rekultivácie lomu samostatným predmetom zisťovacieho konania,

nakoľko táto činnosť nie je súčasťou posudzovania aktuálnej navrhovanej činnosti. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti sú tak závery správneho orgánu o dôvodnosti požiadaviek na vypracovanie plánu
rekultivácie dobývacieho priestoru úplne nesprávne, nakoľko tieto požiadavky smerujú k preukazovaniu/
dokladaniu skutočnosti a podkladov, ktoré sa netýkajú posudzovanej činnosti. Správny orgán nemôže
žiadať, aby navrhovateľ preukazoval skutočnosti, ktoré sa netýkajú navrhovanej činnosti. Neexistuje

dôvod, prečo by žalobca mal do tohto konania predkladať podklady, ktoré sa týkajú činnosti, ktorá nie je
navrhovanou činnosťou a ktorú žalobca aktuálne neplánuje realizovať. Na margo argumentu žalovaného
o tom, že je bezpredmetné, čo prvostupňový orgán uvádza v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia,
keďže toto nie je pre žalobcu záväzné, možno uviesť len to, že obsah odôvodnenia správneho orgánu
je pre žalobcu ako účastníka príslušného zisťovacieho konania zásadný. Len z odôvodnenia sa môže

žalobca dozvedieť čo viedlo prvostupňový orgán k výroku uvedenému v prvostupňovom rozhodnutí a
akýjeďalšípredpokladanýpriebehkonaniapodľazákonaEIA.Pretoniejepravdou,žejebezpredmetné,
ktoré námietky z doručených stanovísk vyhodnotil prvostupňový orgán ako dôvodné a ktoré nie. Od tejto
skutočnosti totiž v zásade závisí aj samotný fakt, či sa má navrhovaná činnosť posudzovať alebo nie (a
teda výsledok zisťovacieho konania). Ak teda prvostupňový orgán nesprávne vyhodnotil ako dôvodnú

určitúnámietkuvzmysledoručenéhostanoviskadotknutéhoorgánualeboverejnosti,jemožné,žepráve
táto(nesprávnevyhodnotená)námietkamohlamaťrozhodujúcivplyv(samaalebosďalšíminámietkami)
na samotný výrok rozhodnutia o tom, že navrhovaná činnosť sa bude posudzovať podľa zákona EIA.
Práve z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že prvostupňový orgán pri rozhodovaní v
zisťovacom konaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (o tom, čo je vlastne predmetom

navrhovanej činnosti), čo mohlo mať vplyv na zákonnosť samotného prvostupňového rozhodnutia. Toto
nesprávne právne hodnotenie je tak ďalším dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia ako i
prvostupňového rozhodnutia.

10. Žalobca uviedol, že zo skutočností uvedených v správnej žalobe podľa neho vyplýva, že napadnuté

rozhodnutie žalovaného a aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa sú nezákonné, nakoľko
vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP), vychádzajú z
nesprávne zisteného skutkového stavu, ktorý je v rozpore s obsahom spisov (§ 191 ods. 1 písm. f) SSP),
a zároveň došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred správnym orgánom, ktoré mohlo
mať (a malo) za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP). Žalobca

v petite správnej žaloby navrhol zrušenie rozhodnutia žalovaného aj rozhodnutia orgánu verejnej správy
prvého stupňa a vrátenie veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si
uplatnil právo na náhradu trov konania.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

11. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že trvá v plnom rozsahu na tom, čo je uvedené
vo výrokovej časti ako aj v odôvodnení správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo vydané
v súlade so zákonom a je po formálnej a obsahovej stránke správne. Odôvodnenie predmetného
rozhodnutiajevsúlades§47ods.3Správnehoporiadkuavychádzazdostatočnezistenéhoskutkového

stavu v súlade s § 32 ods. 1 Správneho poriadku.

12. K námietkam nezákonnosti uvedeným pod bodom a) správnej žaloby žalovaný uviedol, že sa
s týmito námietkami zaoberal v odôvodnení správnou žalobou napadnutého rozhodnutia a zotrvalna dôvodoch v ňom uvedených. Podľa žalovaného zo znenia § 23 ods. 4 zákona EIA nemožno
bez ďalšieho odvodiť prísnu koncentráciu konania a z toho vyplývajúcu fikciu súhlasných stanovísk
v prípade všetkých dotknutých subjektov, ktoré nedoručili svoje stanovisko v lehote 21 dní. Podľa

žalovaného má procesná lehota definovaná v ustanovení § 23 ods. 4 zákona EIA (21 dní) význam
najmä z pohľadu, že sú od jej plynutia závislé ďalšie procesné úkony v konaní, ako je napríklad § 29
ods. 14 písm. a) zákona EIA, podľa ktorého príslušný orgán vydá rozhodnutie vydané v zisťovacom
konaní v lehote 20 dní od uplynutia poslednej lehoty podľa § 23 ods. 4, ak je predmetom zisťovacieho
konania navrhovaná činnosť. Zákon EIA v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia síce stanovuje,

že písomné stanovisko, ktoré nebolo doručené v uvedenej lehote sa považuje za súhlasné, uvedené
ustanovenie však nemožno interpretovať spôsobom, že zakladá fikciu súhlasného stanoviska bez
ohľadu na jeho prípadné neskoršie doručenie pred vydaním rozhodnutia, ale je potrebné naň nahliadať
ako na vyvrátiteľnú právnu domnienku. Na základe tejto domnienky môže príslušný správny orgán vydať
rozhodnutie vo veci aj v prípade, kedy neboli doručené stanoviská všetkých dotknutých orgánov (a
neboli de facto zabezpečené všetky potrebné podklady k náležitému zisteniu skutkového stavu veci),

pretože sa predpokladá skutočnosť, že tieto orgány vydali vo vzťahu k navrhovanej činnosti súhlasné
stanovisko. Túto predpokladanú skutočnosť je však možné vyvrátiť tým, že pred vydaním rozhodnutia
je stanovisko konkrétneho dotknutého orgánu reálne doručené, a to bez ohľadu na jeho obsah. Právna
domnienka o súhlasnom stanovisku potom musí ustúpiť právnej skutočnosti, že konkrétny dotknutý
orgán, chrániaci záujmy chránené osobitnými právnymi predpismi, v konaní svoje stanovisko reálne

doručil. Preto stanoviská subjektov, ktoré ich doručili po lehote stanovenej v ustanovení § 23 ods. 4
zákona EIA a pred vydaním rozhodnutia vo veci samej, je príslušný orgán povinný zohľadniť a použiť
ako podklad rozhodnutia. Odlišný výklad by bol v rozpore s účelom zákona EIA a posudzovania vplyvov
na životné prostredie, ktorým je najmä zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia. Záujem
na zachovaní priaznivého životného prostredia musí byť v každom konaní hlavným aspektom, na

ktorý je príslušný orgán povinný prihliadať. Výklad predmetného ustanovenia, ktorý zastáva žalobca,
by v konečnom dôsledku viedol k situácii, kedy by príslušný orgán napriek skutočnosti, že by v
priebehu konania zistil na základe stanovísk doručených po lehote, že navrhovaná činnosť predstavuje
pravdepodobne environmentálne neprijateľný projekt, ktorý je potrebné ďalej posudzovať v zmysle
zákona EIA, nemal inú možnosť ako pri takomto projekte rozhodnúť o jeho ďalšom neposudzovaní,

a to celkom zjavne v rozpore so zisteným skutkovým stavom veci. Žalobca vo svojej žalobe tiež
označuje tvrdenie žalovaného, že za súhlasné sa má považovať len také stanovisko, ktoré vôbec nebolo
konajúcemu orgánu doručené, za nelogické, nakoľko podľa jeho názoru, ak nebolo doručené žiadne
stanovisko,niejevočiakémustanoviskuaplikovaťfikciusúhlasu.Žalovanýjevšaktohonázoru,žepráve
vyjadrenie žalobcu je v tomto smere nelogické, nakoľko právna fikcia (ako žalobca označuje súhlasné

stanovisko v zmysle § 23 ods. 4 zákona EIA) práve simuluje právnu skutočnosť, ktorá v skutočnosti
nenastala. Naproti tomu právna domnienka môže, ale nemusí zodpovedať skutočnosti. Žalovaný ďalej
odkázal na dôvodovú správu k zákonu č. 314/2014 Z. z., ktorým sa novelizovalo predmetné ustanovenie
doplnením textu „Ak sa nedoručí písomné stanovisko v uvedenej lehote, stanovisko sa považuje za
súhlasné.“, v ktorej sa uvádza nasledovné: „V praxi sa mnohokrát stáva, že dotknuté orgány, rezortné

orgány, povoľujúce orgány alebo obce nie vždy zašlú svoje stanovisko. Vzhľadom na túto skutočnosť sa
do návrhu novely dopĺňa ustanovenie, ktoré pre prípady, kedy sa dotknuté oslovené orgány alebo obce
k zámeru nevyjadria, stanovuje, že nedoručenie znamená v tomto prípade ich súhlasné stanovisko so
zámerom.“ Z dôvodovej správy je tak evidentné, že domnienka súhlasného stanoviska sa má aplikovať
najmä vo vzťahu k stanoviskám, ktoré neboli vôbec doručené. K nevyhnutnosti zohľadniť v konaní aj

stanoviská doručené po lehote 21 dní sa vyjadril aj Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn.
74S/49/2021, v ktorom je uvedené: „Námietka irelevantnosti stanovísk doručených žalobcovi 4.5.2020
nemá žiadnu argumentáciu, prečo sa žalobca domnieva, že išlo o stanoviská irelevantné. Nedôvodnosť
tejto námietky vyplýva z obsahu právnej úpravy, ktorou sa preskúmavané konanie riadilo. Zákon č.
24/2006 Z. z. v znení účinnom pre preskúmavané konanie ( viď § 65d ods. 4 zák. č. 24/2006 Z. z. ) a

procesná úprava v ňom obsiahnutá nebola založená na koncentračnej zásade, ktorá by bránila tomu,
aby orgán verejnej správy prihliadol na stanoviská a pripomienky doručené po uplynutí lehoty na ich
podanie, pretože aj keď táto úprava stanovuje lehotu na podanie stanovísk a pripomienok, neobsahuje
pravidlo, že na neskôr podané námietky sa neprihliada. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku tunajšieho
súdu 24S/101/2018 žalovaný pred vydaním predchádzajúceho, predmetným rozsudkom zrušeného

rozhodnutia, nedoručil zámer všetkým dotknutým orgánom, preto bolo žalovanému uložené túto chybu
konania napraviť. Z obsahu správneho spisu vyplýva, že po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia
žalovaného súdom, boli žalovanému doručené stanoviská aj dotknutými orgánmi, ktorým bol Zámer
doručený už v roku 2014. Tým, že takéto stanoviská boli žalovanému doručené, musel sa nimizaoberať. Zákon o EIA v znení účinnom pre preskúmavané konanie nemá žiadne ustanovenie, ktoré by
žalovanémuukladalopovinnosť,abynastanoviskápodanépolehoteuvedenejv§23ods.4neprihliadol.
Na základe uvedeného správny súd takéto námietky vyhodnotil ako nedôvodné pre ich všeobecnosť a

tiež pretože im chýbala opora v obsahu správneho spisu a v aplikovanom právnom predpise.“ Uvedený
rozsudok sa síce týka správneho konania začatého za účinnosti zákona EIA, v ktorom ešte nebolo
doplnené ustanovenie týkajúce sa právnej domnienky súhlasného stanoviska, je však z neho zrejmý
názor súdu, že z textu zákona by musela jednoznačne vyplývať povinnosť správneho orgánu, aby na
stanoviská podané po lehote uvedenej v § 23 ods. 4 neprihliadol. To len potvrdzuje názor, že sa v danom

prípade jedná o vyvrátiteľnú právnu domnienku súhlasného stanoviska vo vzťahu k tým dotknutým
orgánom, ktoré svoje stanovisko nedoručili do vydania rozhodnutia vôbec. Taktiež tvrdenie žalobcu,
že sa v prípade oneskorene doručených stanovísk jedná o nezákonne získané dôkazy nemá podľa
žalovaného oporu v platnom a účinnom zákone, nakoľko zákon EIA v žiadnom svojom ustanovení
explicitne neuvádza, že sa na stanoviská doručené po lehote neprihliada. Zároveň žalovaný poukázal na
§ 32 ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie

určuje správny orgán.

13. K dôvodom nezákonnosti uvedeným v bode b) správnej žaloby žalovaný uviedol, že žalobca by mal
konkrétne označiť všetky dotknuté orgány, o ktorých sa domnieva, že sa nemali predmetného konania
zúčastniť. Žalobca len ako príklad uvádza Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v Martine

a Štátnu ochranu prírody a krajiny, pričom vo vzťahu k regionálnemu úradu verejného zdravotníctva
je oprávnenie vydávať záväzné stanoviská vymedzené v § 13 ods. 2 zákona o ochrane, podpore a
rozvoji verejného zdravia, podľa ktorého orgány oprávnené podľa osobitných predpisov (poznámka pod
čiarou č. 15 odkazuje priamo na zákon EIA) rozhodnúť vo veciach, ktoré posudzuje príslušný orgán
verejného zdravotníctva z hľadiska ich možného negatívneho vplyvu na verejné zdravie, rozhodnú až po

vydaníkladnéhozáväznéhostanoviskapríslušnéhoorgánuverejnéhozdravotníctva.VovzťahukŠtátnej
ochrane prírody a krajiny sa žalovaný stotožnil s názorom žalobcu, že sa v danom prípade nejedná o
dotknutý orgán, pretože tým je v závislosti od konkrétneho prípadu Ministerstvo životného prostredia
SR, okresný úrad v sídle kraja alebo okresný úrad. Podkladom k vydaniu záväzného stanoviska týmito
orgánmi je však odborné stanovisko Štátnej ochrany prírody a krajiny vydávané v zmysle § 65a ods. 2

písm.zc)zákonaoochraneprírodyakrajiny.OznačenieŠtátnejochranyprírodyakrajinyakodotknutého
orgánu v konaní podľa žalovaného nemá za následok nezákonnosť vydaného rozhodnutia, nakoľko
prihlásiť sa do konania v zmysle zákona EIA vo vzťahu k navrhovaným činnostiam alebo ich zmenám
je umožnené širokej verejnosti, a to v podstate akémukoľvek subjektu s právnou subjektivitou, ktorého
je možné následne považovať za dotknutú verejnosť v zmysle ustanovenia § 3 písm. s) zákona EIA.

Podľa názoru žalovaného tak možno v konaní zohľadniť aj vyjadrenie tohto subjektu, a to ako dotknutej
verejnosti, ktorá má tiež právo zúčastniť sa konzultácií v zmysle § 63 zákona EIA.

14. K námietkam nezákonnosti uvedeným v bode c) správnej žaloby žalovaný uviedol, že predmetom
zisťovacieho konania je rozhodnúť o tom, či sa navrhovaná činnosť má alebo nemá ďalej posudzovať

podľa zákona EIA. Stanovenie rozsahu hodnotenia je predmetom ďalšieho konania, a preto akékoľvek
žalobné námietky ohľadom rozsahu hodnotenia sú vo vzťahu k tomuto konaniu irelevantné.

15. Žalovaný v závere vyjadrenia uviedol, že nezistil také porušenie hmotného alebo procesného práva,
pre ktoré by bolo potrebné odvolaním napadnuté rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť a navrhol správnu

žalobu žalobcu ako nedôvodnú v zmysle ustanovenia § 190 SSP zamietnuť.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného – replika

16. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného v podstate zopakoval argumentáciu uvedenú

v správnej žalobe.

17. Závery žalovaného uvedené vo vyjadrení k správnej žalobe vo vzťahu k námietkam nezákonnosti
uvedeným v bode a) správnej žaloby označil žalobca za nesprávne a nelogické. Žalovaný podľa
žalobcu interpretuje ustanovenie § 23 ods. 4 zákona EIA spôsobom, ktorý je v priamom rozpore s

jeho jasným gramatickým znením, ale aj účelom predmetného zákonného ustanovenia. Zákon v tomto
ustanovení zrozumiteľne stanovuje, že pokiaľ nie je písomné stanovisko dotknutého orgánu (rovnako
aj rezortného orgánu, povoľujúceho orgánu a dotknutej obce) doručené v zákonnej 21-dňovej lehote,
považuje sa toto neskoro doručené stanovisko za súhlasné. Príslušné ustanovenie v tomto smerevzhľadom na svoju jasnú gramatickú formuláciu v zásade nevyvoláva žiadne pochybnosti o tom, ako by
mal konajúci správny orgán hľadieť na stanoviská, ktoré neboli doručené v zákonnej lehote. Ak by mal
byť správny záver žalovaného, podľa ktorého sa predpoklad súhlasného stanoviska dotknutého orgánu

má aplikovať len v prípade, ak stanovisko dotknutého orgánu nebolo vôbec (nikdy) do konania doručené,
príslušné ustanovenie § 23 ods. 4 zákona EIA by nepochybne muselo byť formulované odlišne.
Zákon by v takom prípade celkom nepochybne nepodmieňoval predpoklad súhlasného stanoviska
nedoručením stanoviska v zákonnej lehote (prijatá dikcia „nedoručí písomné stanovisko v uvedenej
lehote“), ale len samotným nedoručením stanoviska (napr. dikcia „nedoručí písomné stanovisko“).

Rovnako, ak by mal mať zákonný predpoklad súhlasného stanoviska podľa § 23 ods. 4 zákona EIA
povahu vyvrátiteľnej domnienky, pri ktorej prichádza do úvahy dôkaz opaku (tým, že dôjde k doručeniu
stanoviska dotknutého orgánu po zákonnej lehote), a nie zákonnej fikcie (ktorá dôkaz opaku nepripúšťa),
predmetné zákonné ustanovenie by možnosť vyvrátenia zákonom založeného predpokladu súhlasného
stanoviska muselo pripúšťať tak, ako je to bežné pri každej zákonnej vyvrátiteľnej domnienke, ktorá
pripúšťa dôkaz opaku (napr. dikciou „ak sa nepreukáže inak“, alebo „ak nebude stanovisko doručené

neskôr“ a pod.). V danom prípade však zákon takúto možnosť neustanovuje, t.j. z ust. § 23 ods.
4 žiadnym spôsobom (ani náznakom) nevyplýva, že v prípade, ak dotknutý orgán nedoručí svoje
stanovisko v zákonnej lehote a nastane zákonný predpoklad, že takéto stanovisko sa považuje za
súhlasné, možno tento predpoklad vylúčiť dôkazom opaku (t.j. tým, že po uplynutí zákonnej lehoty
dôjde k doručeniu nesúhlasného stanoviska). Naopak, zákon v tomto smere celkom jasne konštatuje,

že v prípade nedoručenia stanoviska v zákonnej lehote, považuje sa toto stanovisko za súhlasné,
bez akejkoľvek možnosti vylúčenia tejto zákonnej fikcie súhlasného stanoviska. Nesprávnym je aj
argument žalovaného, podľa ktorého správny orgán v zisťovacom konaní mohol na obsah neskoro
doručených stanovísk dotknutých orgánov prihliadať z dôvodu, že zákon o EIA v ust. § 23 ods. 4
explicitne neuvádza, že správny orgán na neskoro doručené stanoviská nemá prihliadať. Žalovaný

v tejto súvislosti ignoruje skutočnosť, že zákon EIA v citovanom ustanovení explicitne uvádza, ako
má konajúci správny orgán vyhodnotiť stanoviská, ktoré neboli doručené v zákonnej lehote, a to
tak, že takéto stanoviská má považovať za súhlasné. Je teda pravdou, že dôsledkom oneskoreného
doručenia stanoviska dotknutého orgánu nie je to, že by konajúci správny orgán na existenciu stanoviska
ako takého neprihliadal, ale zákonným dôsledkom je vznik fikcie súhlasného obsahu stanoviska, t.j.

správny orgán na stanovisko prihliada, avšak jeho obsah je fikciou stanovený ako súhlasný. Ide o
obdobnú zákonnú konštrukciu fikcie súhlasného stanoviska ako je upravená napr. aj v ust. § 36 ods.
3 Stavebného zákona, kedy sa taktiež stanoviská dotknutých orgánov nedoručené v stanovenej lehote
považujú za súhlasné stanoviská. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že v prípade ak by akceptoval
existenciu zákonnej fikcie súhlasného stanoviska v zmysle § 23 ods. 4 zákona o EIA, viedlo by to

ku stavu, kedy by konajúci správny orgán musel rozhodnúť o ďalšom neposudzovaní navrhovanej
činnosti aj v prípade, ak by zo stanovísk doručených po zákonnej lehote zistil, že ide o environmentálne
neprijateľný projekt, tento argument je nesprávny a vychádza hneď z viacerých mylných predpokladov.
V prvom rade, konajúci správny orgán by na základe neskoro doručených stanovísk nikdy nemohol
„zistiť, že ide o environmentálne neprijateľný projekt“, keďže by na oneskorene doručené stanoviská

musel zo zákona hľadieť ako na súhlasné stanoviská (a teda nemohol by sa zaoberať ich obsahom).
Navyše, v rámci zisťovacieho konania správny orgán nikdy nemôže prijať záver o tom, že určitá
navrhovaná činnosť je „environmentálne neprijateľná“, nakoľko predmetom zisťovacieho konania je
len posúdenie otázky, či sú dané dôvody na ďalšie posudzovanie vplyvov navrhovanej činnosti na
životné prostredie, a nie prijatie záveru či je činnosť „environmentálne neprijateľná“ (jej možný vplyv

na životné prostredie sa má komplexne posúdiť až v rámci ďalšieho posudzovania, ak sú na ďalšie
posudzovanie dané zákonné dôvody). V neposlednom rade však žalovaný úplne opomína, že o
ďalšom posudzovaní navrhovanej činnosti nerozhodujú dotknuté orgány formou ich stanovísk, ale
samotný konajúci správny orgán vedúci zisťovacie konanie, ktorý má na základe všetkých zákonne
získaných podkladov vlastnou úvahou vyhodnotiť, či v konkrétnom prípade sú alebo nie sú dané

dôvody na ďalšie posudzovanie vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie alebo nie. Teda
ak by aj niektoré stanoviská dotknutých orgánov boli doručené oneskorene, v dôsledku čoho by sa
považovali za súhlasné, neznamená to automaticky stratu rozhodovacej autonómie správneho orgánu
vo vzťahu k otázke ďalšieho posudzovania. Správny orgán aj v takom prípade môže rozhodnúť o ďalšom
posudzovaní činnosti, ak zo zákonných podkladov (napr. aj zo samotného zámeru navrhovanej činnosti)

vyvodí potrebu ďalšieho posudzovania, a tento svoj záver aj riadne odôvodní. Argument žalovaného o
tom, že pri akceptácii zákonnej fikcie súhlasného stanoviska v zmysle ust. § 23 ods. 4 zákona EIA by
po oneskorenom doručení stanovísk dotknutých orgánov nemohlo dochádzať k ďalšiemu posudzovaniu
navrhovaných činností je teda od počiatku vadný.18. Pokiaľ žalovaný odkazuje na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 74S/49/2021 zo
dňa 30.11.2022, závery tohto rozsudku sú na danú vec nepoužiteľné, nakoľko predmetný rozsudok

vychádzal z iného právneho i skutkového stavu. Sám žalovaný vo svojom vyjadrení priznáva, že v ním
citovanom rozsudku vychádzal súd ešte z predchádzajúcej právnej úpravy, kedy zákon EIA neobsahoval
ust. § 23 ods. 4 v dnešnom znení a kedy zákon nestanovoval fikciu súhlasného stanoviska v prípadne
nedoručenia stanoviska v zákonnej lehote. Za daných okolností je potom logické, že súd dospel k
záveru, že na oneskorene doručené stanoviská dotknutých orgánov mohol konajúci správny orgán

prihliadať, nakoľko zákon v tomto smere neobsahoval žiadne ustanovenie, ktoré by takúto možnosť
vylučovalo(zákonneupravovalžiadendôsledoknedodržanialehotynadoručeniestanoviskadotknutého
orgánu). V prípade, ktorý je predmetom tohto konania, však ide o diametrálne odlišnú situáciu, kedy
už zákon explicitne stanovuje právne dôsledky nedoručenia stanoviska dotknutého orgánu v zákonnej
lehote tak, že takéto stanovisko sa považuje za súhlasné. Je otázne, ako môže žalovaný poukazovať na
právnezáverysúdu,ktorýprisvojomrozhodovanívychádzalzodlišnejprávnejúpravy,pričomrelevantná

odlišnosť sa týka práve otázky, ktorá je v danom prípade sporná. Argumentáciu žalovaného odkazujúcu
na predmetný rozsudok možno v tomto smere označiť za prinajmenšom nekorektnú.

19. Žalovaný ako aj prvostupňový orgán musí v prvom rade rešpektovať základnú zásadu zákonnosti
ako ťažiskovej súčasti princípov právneho štátu garantovaných samotnou Ústavou SR. Záujem

žalovaného (a prvostupňového orgánu) na riadnom zistení skutkového stavu nikdy nemôže prevážiť
zásadu zákonnosti, podľa ktorej musia správne orgány konať a rozhodovať len na základe zákona a
spôsobom ustanoveným zákonom, a teda nemôžu svojvoľne ignorovať relevantné ustanovenia zákona
s argumentom, že chcú riadne zistiť skutkový stav. Skutkový stav je totiž zistený riadne len vtedy, ak je
zistený zákonným spôsobom, t.j. pri zohľadnení podkladov rozhodnutia (dôkazov), ktoré boli získané a

vyhodnotené zákonným postupom a spôsobom.

20. Ďalej žalobca poukázal na § 13 ods. 2 zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia
s tým, že toto ustanovenie konštatuje, že orgány rozhodujúce v konaniach podľa osobitných predpisov
(napr. aj podľa zákona EIA) si majú ako podklad pre svoje rozhodnutie vyžiadať aj záväzné stanovisko

orgánu verejného zdravotníctva v prípadoch, ak ide o veci, ktoré posudzuje príslušný orgán verejného
zdravotníctvazhľadiskaichmožnéhonegatívnehovplyvunaverejnézdravie.Zpríslušnéhoustanovenia
tak vyplýva, že záväzné stanovisko orgánu verejného zdravotníctva sa nevyžaduje pri rozhodovaní
v každej veci (ani v každom konaní podľa zákona EIA), ale len vo veciach, kde zákon ustanovuje
právomoc orgánu verejného zdravotníctva posudzovať vec z hľadiska jej možného negatívneho

vplyvu na verejné zdravie. Inak povedané, uvedené ustanovenie nezakladá univerzálnu právomoc
orgánov verejného zdravotníctva vydávať záväzné stanoviská do akýchkoľvek konaní vedených podľa
osobitných predpisov, ale vyjadruje požiadavku, aby v prípadoch, kedy zákon upravuje osobitnú
právomoc orgánu verejného zdravotníctva posudzovať vec z hľadiska jej možného negatívneho
vplyvu na verejné zdravie, bolo do osobitného konania pred vydaním rozhodnutia poskytnuté záväzné

stanovisko príslušného orgánu verejného zdravotníctva. To, v akých prípadoch majú orgány verejného
zdravotníctva právomoc vydávať do osobitných konaní záväzné stanoviská, upravuje zákon o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia v ust. § 13 ods. 3, kde sú taxatívnym spôsobom vymenované
veci, v súvislosti s ktorými orgány verejného zdravotníctva vydávajú záväzné stanoviská (v akomkoľvek
štádiu konania, t.j. aj v prvotnom štádiu posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa zákona

EIA). Oprávnenie orgánov verejného zdravotníctva posudzovať vec z hľadiska jej možného negatívneho
vplyvu na verejné zdravie môže vyplývať aj z iných právnych predpisov, vždy však musí ísť o prípad,
kedy zákon výslovne zakladá právomoc orgánov verejného zdravotníctva na príslušnú posudkovú
činnosť. V prípade akceptácie (nesprávneho) tvrdenia žalovaného, že uvedené ustanovenie zakladá
univerzálne oprávnenie orgánov verejného zdravotníctva poskytovať záväzné stanoviská do všetkých

konaní vedených podľa predpisov, na ktoré v § 13 ods. 2 odkazuje legislatívny odkaz č. 15 (t.j. Stavebný
zákon, zákon EIA, vodný zákon či zákon o priestupkoch) bez potreby založenia osobitnej posudkovej
právomoci orgánov verejného zdravotníctva, by platilo, že orgány verejného zdravotníctva by museli
poskytovať záväzné stanoviská napr. aj do všetkých konaní o priestupkoch, či do všetkých konaní podľa
Stavebného zákona, čo je už prima facie nesprávny, až absurdný záver. Predpoklad žalovaného, že na

základe ust. § 13 ods. 2 zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia môže regionálny úrad
verejného zdravotníctva vydávať záväzné stanoviská do akýchkoľvek konaní vedených podľa zákona
EIA bez ohľadu na to, čo je predmetom posudzovanej navrhovanej činnosti, je zjavne nesprávny a
nemá oporu v zákone. Len v prípade, ak ide o navrhovanú činnosť, pri ktorej má regionálny úradverejného zdravotníctva na základe zákona danú posudkovú právomoc, je potom oprávnený poskytnúť
k navrhovanej činnosti záväzné stanovisko, pričom v takom prípade platí požiadavka, aby správny
orgán v osobitnom konaní nevydal rozhodnutie bez takéhoto záväzného stanoviska. V danom prípade

zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva právo regionálnemu úradu verejného zdravotníctva
posudzovať navrhovanú banskú činnosť (konkrétne otvárku, prípravu a dobývanie ložiska v povrchovom
dobývacom priestore) z hľadiska jej možného negatívneho vplyvu na verejné zdravie. Pre vydanie
povolenia v samotnom povoľovacom konaní (povolenia banskej činnosti v banskom konaní podľa §
10 zákona č. 51/1988 Zb.), ktoré bude nadväzovať na posudzovanie vplyvov navrhovanej činnosti, nie

je podmienkou vydanie záväzného stanoviska RÚVZ podľa § 13 ods. 2 zákona o ochrane, podpore
a rozvoji verejného zdravia, keďže takáto podmienka nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu.
Regionálny úrad verejného zdravotníctva preto celkom zjavne nemá postavenie dotknutého orgánu
podľa § 3 písm. p) zákona EIA.

21. Žalovaný vo svojom vyjadrení sám priznáva, že v prípade Štátnej ochrany prírody a krajiny skutočne

nejde o orgán, ktorý by mal v zisťovacom konaní postavenie dotknutého orgánu. Žalovaný však tvrdí,
že napriek tomu bolo možné jej stanovisko v zisťovacom konaní zohľadniť ako zákonný podklad pre
rozhodnutia,nakoľkomalavdanomprípadepostaveniedotknutejverejnostivzmysle§3písm.s)zákona
EIA. Uvedené tvrdenie je opätovne nesprávne. Tvrdenie žalovaného, že Štátna ochrana prírody a krajiny
akosubjektverejnejsprávyzriadenýMinisterstvomživotnéhoprostrediaSlovenskejrepublikynazáklade

zákona o ochrane prírody a krajiny môže mať v zisťovacom konaní vedenom na základe zákona EIA
postavenie dotknutej verejnosti, nemožno akceptovať. Žiadny subjekt verejnej správy nemôže mať
postavenie verejnosti v zmysle § 3 písm. r) zákona EIA, a teda ani dotknutej verejnosti v zmysle § 3
písm. s) zákona EIA. Verejnosťou sa v zmysle zákona rozumie fyzická alebo právnická osoba alebo viac
takýchto osôb, prípadne ich organizácie alebo skupiny. Účasť dotknutej verejnosti na konaniach podľa

zákona EIA je pritom umožnená z dôvodu, aby dotknutá verejnosť mohla v konaní realizovať úkony za
účelom ochrany svojho ústavou garantovaného práva na priaznivé životné prostredie. Zo samotného
vymedzeniapojmuverejnosti(adotknutejverejnosti)akoajzúčelusledovanéhozákonomEIAjezrejmé,
že postavenie dotknutej verejnosti môžu mať len súkromné subjekty, t.j. osoby, ktorým patria základné
práva a slobody, vrátane práva na priaznivé životné prostredie v zmysle čl. 44 ods. 1 Ústavy SR, a nie

subjekty verejnej správy, ktorým takéto práva nepatria. S ohľadom na to, že Štátna ochrana prírody
a krajiny je subjektom verejnej správy, ktorému nepatrí právo podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR a ktorý ani
nespadá pod definíciu verejnosti resp. dotknutej verejnosti podľa zákona EIA, nemohla mať v príslušnom
zisťovacom konaní ani postavenie dotknutej verejnosti, zúčastňovala sa predmetného konania bez
právneho základu, jej postup bol v tomto smere svojvoľný a jej stanoviská mali povahu nezákonných

podkladov, na ktoré nemali konajúce orgány prihliadať.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom

22. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie na deň 16.04.2025 podľa § 107 ods. 1

písm. a) SSP. Žalovaný sa pojednávania pred správnym súdom nezúčastnil a súhlasil s prejednaním
a rozhodnutím veci v jeho neprítomnosti. Právny zástupca žalobcu sa vyjadril v zhode s obsahom
podanej správnej žaloby a repliky. Právny zástupca ďalšieho účastníka konania 1/ uviedol, že nebolo
preukázané, že všetky stanoviská dotknutých orgánov boli doručené po lehote stanovenej v § 23
ods. 4 zákona EIA a že rozhodnutia považuje za zákonné, pričom sú výsledkom konania, v ktorom

nebola zistená taká vada v postupe, ktorá by mohla mať za následok ich nezákonnosť. V ďalšom sa
pripojil k vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe a poukázal ešte na to, že v roku 2024 došlo zo
strany žalobcu k podaniu ďalšieho zámeru a Ministerstvo životného prostredia SR v zisťovacom konaní
rozhodlo, že navrhovaná činnosť s nižším limitom sa bude posudzovať podľa zákona EIA, voči čomu
žalobca podal rozklad. Ďalší účastník konania 2/ uviedol, že sa stotožňuje s vyjadrením žalovaného

ksprávnejžalobe. Ďalšíúčastníkkonania3/uviedol,žesastotožňujesvyjadrenímpodanýmzaďalšieho
účastníka konania 3/ v administratívnom konaní a stotožňuje sa s vyjadrením žalovaného k správnej
žalobe. V rámci záverečného slova odkázal právny zástupca žalobcu na obsah prednesov žalobcu
v súdnom konaní, zotrval na petite správnej žaloby (zrušenie rozhodnutí, vrátenie veci na ďalšie konanie
a priznanie náhrady trov konania) s tým, že žalobca sa nebráni posudzovaniu činnosti podľa zákona

EIA, ale požaduje, aby podklady rozhodnutia boli zákonné. Právny zástupca ďalšieho účastníka konania
1/ navrhol správnu žalobu zamietnuť s tým, že nedošlo k vade v postupe orgánov verejnej správy, boli
vyhodnotené aj iné stanoviská a skutočnosti, poukázal na dopad navrhovanej činnosti na dotknuté obce,
pričom si uplatnil náhradu trov konania. Ďalší účastník konania 2/ v rámci záverečného slova uviedol,že navrhuje rozhodnúť v prospech žalovaného. Ďalší účastník konania 3/ nevyužil právo záverečného
slova.

23. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie
orgánu verejnej správy prvého stupňa, vrátane postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, v rozsahu a z
dôvodov všeobecnej správnej žaloby (§ 134 SSP), a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu je
nedôvodná, preto ju podľa § 190 zamietol.

24. Predmetom prieskumu v prejednávanej veci bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný zamietol
odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa vydané v zisťovacom
konaní, ktorým orgán verejnej správy prvého stupňa rozhodol, že navrhovaná činnosť „Plán otvárky,
prípravy a dobývania ložiska dolomitov Rakša“, ktorá má byť podľa žalobcom predloženého zámeru
realizovaná v katastrálnom území obce Rakša, k. ú. G., na parc. KN C 271/1, v Žilinskom kraji, v
okrese Turčianske Teplice, sa bude posudzovať podľa zákona EIA. Predmetom navrhovanej činnosti

je obnovenie ťažby dolomitov v lome Rakša, pričom ide o pokračovanie činnosti, ktorá bola ukončená
v roku 2010. V minulosti bola ťažba realizovaná v rozsahu 100 000 ton ročne a podľa predloženého
zámeru má byť ťažba realizovaná v rozsahu 195 000 ton ročne, čo predpokladá aj navýšenie nákladnej
dopravy prepravujúcej vyťažený nerast z 32 nákladných áut denne na 64 nákladných áut denne.

25. Prvou námietkou žalobcu, uvedenou pod bodom a) správnej žaloby, je žalobná námietka, v ktorej
žalobca namietal, že orgán verejnej správy prvého stupňa nemohol prihliadať na stanoviská dotknutých
orgánov, ktoré boli doručené po lehote ustanovenej v § 23 ods. 4 zákona EIA. Medzi žalobcom
a žalovaným pritom nie je sporné, že niektoré zo stanovísk, ktoré žalobca vymenúva v správnej žalobe,
boli doručené po lehote stanovenej v § 23 ods. 4 zákona EIA (čo potvrdzujú doručenky predložené

žalovaným).

26. V prvom rade správny súd poukazuje na to, že ustanovenie § 23 zákona EIA bolo viackrát
novelizované. Rozhodujúce pre posúdenie zákonnosti správnou žalobou napadnutého rozhodnutia je
znenie tohto ustanovenia platné a účinné do 31.03.2023, pretože podľa § 40i zákona č. 69/2023 Z.

z. ktorým sa dopĺňa zákon č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
sa konania začaté a právoplatne neukončené do 31. marca 2023 dokončia podľa predpisov účinných
do 31. marca 2023.

27. Podľa § 23 zákona EIA v znení platnom a účinnom do 31.03.2023; (1) Príslušný orgán do siedmich
pracovných dní od doručenia zámeru podľa § 22 zašle zámer povoľujúcemu orgánu, rezortnému
orgánu, dotknutému orgánu a dotknutej obci. Príslušný orgán zverejní bezodkladne prostredníctvom
webového sídla ministerstva zámer a oznámenie o predložení zámeru, ktoré obsahuje základné údaje
o navrhovanej činnosti a základné údaje o navrhovateľovi. Základnými údajmi o navrhovanej činnosti sú

názov, miesto realizácie, predmet činnosti a základnými údajmi o navrhovateľovi sú názov, adresa alebo
sídlo navrhovateľa. (2) Príslušný orgán môže určiť, že z dôvodu veľkého počtu dotknutých obcí bude
zámer na nahliadnutie len v ním vybraných obciach, svoje rozhodnutie oznámi aj ostatným dotknutým
obciam v lehote podľa odseku 1. (3) Dotknutá obec do troch pracovných dní od doručenia zámeru alebo
oznámenia podľa odseku 2 informuje o ňom verejnosť na úradnej tabuli obce a zároveň oznámi, kde a

kedy možno do zámeru nahliadnuť, v akej lehote môže verejnosť podávať pripomienky a miesto, kde
sa môžu pripomienky podávať. Zámer musí byť verejnosti sprístupnený najmenej po dobu 21 dní od
zverejnenia informácie o jeho doručení.(4) Rezortný orgán, povoľujúci orgán, dotknutý orgán a dotknutá
obec doručia písomné stanoviská 23) k zámeru príslušnému orgánu do 21 dní od jeho doručenia; ak sa
nedoručí písomné stanovisko v uvedenej lehote, stanovisko sa považuje za súhlasné. Verejnosť môže

doručiť svoje písomné stanovisko k zámeru príslušnému orgánu do 21 dní od zverejnenia zámeru na
webovom sídle ministerstva alebo od zverejnenia oznámenia podľa odseku 3; písomné stanovisko sa
považuje za doručené, aj keď je doručené v stanovenej lehote prostredníctvom dotknutej obce.
23) § 126 ods. 4 zákona č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov

28.Podľa§23ods.4zákonaEIAvznenírozhodnompretotokonanie platí,žerezortnýorgán,povoľujúci
orgán, dotknutý orgán a dotknutá obec doručia písomné stanoviská k zámeru príslušnému orgánu do 21
dní od jeho doručenia; ak sa nedoručí písomné stanovisko v uvedenej lehote, stanovisko sa považuje za
súhlasné. Verejnosť môže doručiť svoje písomné stanovisko k zámeru príslušnému orgánu do 21 dní odzverejnenia zámeru na webovom sídle ministerstva alebo od zverejnenia oznámenia podľa odseku 3;
písomné stanovisko sa považuje za doručené, aj keď je doručené v stanovenej lehote prostredníctvom
dotknutej obce. Sporným medzi žalobcom a žalovaným je výklad tohto ustanovenia, konkrétne, či orgán

verejnej správy môže prihliadať aj na stanovisko dotknutého orgánu doručené po uvedenej lehote, pokiaľ
toto stanovisko bolo doručené do rozhodnutia orgánu verenej správy, alebo či ide o prísnu koncentráciu
konania a v prípade, že stanovisko je doručené po uplynutí uvedenej lehoty, už naň nie je možné
prihliadať, pretože platí fikcia súhlasného stanoviska.

29. Správny súd nespochybňuje žalobcom zdôrazňované ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle
ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Zároveň správny súd ale poukazuje na ustálené závery judikatúry Ústavného súdu
SR, v zmysle ktorej orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri
interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti.
Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho

odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z
ústavnoprávnychprincípov.Privýkladeaaplikáciiprávnychpredpisovtedanemožnoopomínaťichúčela
zmysel,ktorýniejevyjadrenýlenvslováchavetáchtoho-ktoréhozákonnéhopredpisu,aleivzákladných
princípoch právneho štátu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 155/2017 z 31.
augusta 2017).

30. Z citovaného ustanovenia § 23 ods. 4 zákona EIA vyplýva, že dotknutý orgán môže doručiť
písomné stanovisko k zámeru príslušnému konajúcemu orgánu do 21 dní od doručenia zámeru, a ak
sa písomné stanovisko v tejto lehote nedoručí, považuje sa za súhlasné. Aplikujúc výlučne gramatický
výklad pri rozbore uvedeného ustanovenia možno dospieť k záveru, že dotknutý orgán je oprávnený

doručiť písomné stanovisko k zámeru len v zákonom stanovenej lehote 21 dní od doručenia zámeru
a v prípade, že dotknutý orgán toto stanovisko v uvedenej lehote nedoručí, má to za následok fikciu
súhlasného stanoviska, teda že dotknutý orgán so zámerom súhlasí. Aj v zmysle citovaných záverov
judikatúry Ústavného súdu SR správny súd ale považuje za potrebné vychádzať aj z účelu zákona
EIA a prihliadať naň, keď podľa § 2 zákona EIA účelom tohto zákona je najmä včasne a účinne

zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia a prispieť k integrácii environmentálnych
aspektov do prípravy a schvaľovania strategických dokumentov so zreteľom na podporu trvalo
udržateľného rozvoja, zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy navrhovaného strategického
dokumentu a navrhovanej činnosti na životné prostredie, objasniť a porovnať výhody a nevýhody návrhu
strategickéhodokumentuanavrhovanejčinnostiatoajvporovnanísnulovýmvariantom,určiťopatrenia,

ktoré zabránia znečisťovaniu životného prostredia, zmiernia znečisťovanie životného prostredia alebo
zabránia poškodzovaniu životného prostredia, získať odborný podklad na schválenie strategického
dokumentu a na vydanie rozhodnutia o povolení činnosti podľa osobitných predpisov. Akceptovanie
takého výkladu právnej normy, v zmysle ktorého nedoručenie žiadaného stanoviska dotknutým orgánom
v lehote 21 dní od doručenia zámeru a jeho doručenie po tejto lehote má za následok, že už naň

nemožno prihliadať, hoci toto stanovisko obsahuje zásadné skutočnosti vo vzťahu k dosiahnutiu účelu
vymedzenému zákonom EIA, by malo za následok rezignovanie orgánu verejnej správy na zámery
a účel zákona EIA, keď v čase rozhodovania by mal konajúci orgán k dispozícii podklad rozhodnutia,
ktorý by práve dosiahnutie zámeru a účelu zákona EIA zabezpečoval. Preto je podľa správneho súdu
potrebné aplikovať nielen gramatický ale aj teleologický výklad tohto ustanovenia. V tejto súvislosti je

potrebné zdôrazniť, že samotný zákon EIA v prílohe č. 8 vymedzuje činnosti, ktoré podliehajú posúdeniu
v zisťovacom konaní, medzi ktoré patrí aj zámer predložený žalobcom, a to z dôvodu rozsahu ťažby od
100 00 t/ročne do 200 000 t/ročne – kapitola č. 1. Ťažobný priemysel, položka č. 11. Lomy a povrchová
ťažba a úprava kameňa, ťažba štrkopiesku a piesku, časť B, pričom táto skutočnosť nie je medzi
účastníkmi konania sporná. Už zadefinovanie určitých činností alebo ich zmien, ktoré povinne podliehajú

posúdeniu v zisťovacom konaní znamená, že sa predpokladá možnosť negatívneho dopadu na životné
prostredie. Podľa čl. 44 Ústavy SR každý má právo na priaznivé životné prostredie; každý je povinný
chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo; nikto nesmie nad mieru ustanovenú
zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky a štát má
dbať o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ekologickú rovnováhu a účinnú starostlivosť o životné

prostredie. Preto aj s prihliadnutím na naplnenie čl. 44 Ústavy SR podľa správneho súdu je nutné
akceptovať postup prvostupňového orgánu verejnej správy a žalovaného, keď prihliadali aj na také
stanoviská dotknutých orgánov, ktoré boli doručené po lehote stanovenej v § 23 ods. 4 zákona EIA, a
to za účelom zabezpečenia účinnej ochrany životného prostredia. Je potrebné zdôrazniť, že dôsledkyväčšiny negatívnych dopadov na životné prostredie je veľmi náročné odstrániť resp. je náročné uviesť
jednotlivé zložky životného prostredia do pôvodného stavu, a to napríklad aj pokiaľ ide o zabezpečenie
ochrany vodných zdrojov, čistoty ovzdušia, zachovanie flóry a fauny, a pod. V prejednávanej veci

nemožno prehliadnuť skutočnosť, že ťažba je spojená aj so zvýšením frekvencie dopravy v obytnej
zóne, preto nemožno opomenúť ani potrebu zabezpečenia ochrany zdravia ľudí a aj bezpečnosť cestnej
premávky.

31. Navyše je potrebné poukázať na to, že aj žalobca v replike uvádza argumentáciu, v zmysle

ktorej o ďalšom posudzovaní navrhovanej činnosti nerozhodujú dotknuté orgány formou ich stanovísk
ale samotný konajúci správny orgán vedúci zisťovacie konanie, ktorý má na základe všetkých zákonne
získaných podkladov vlastnou úvahou vyhodnotiť, či v konkrétnom prípade sú alebo nie sú dané
dôvody na ďalšie posudzovanie vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie alebo nie. Teda
aj ak by niektoré stanoviská dotknutých orgánov boli doručené oneskorene, v dôsledku čoho by sa
považovali za súhlasné, neznamená to automaticky stratu rozhodovacej autonómie správneho orgánu

vo vzťahu k otázke ďalšieho posudzovania. Správny orgán v takom prípade môže rozhodnúť o ďalšom
posudzovaní činnosti, ak zo základných podkladov (napríklad aj zo samotného zámeru navrhovanej
činnosti) vyvodí potrebu ďalšieho posudzovania a tento záver aj riadne odôvodní. Z odôvodnenia
rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa pritom vyplýva, že už aj samotný zámer bol
vyhodnotený ako nedostatočný, pretože bol vytýkaný nedostatok posúdenia vplyvu nákladnej dopravy

pri samotnej činnosti v areáli ťažobného priestoru a vo vzťahu k preprave materiálu cez obec Rakša,
prímestskú časť Turčiansky Michal a Turčianske Teplice s tým, že zámer poukazuje na štúdiu Dopravné
napojenie kameňolomu Rakša z roku 2015, ale táto štúdia nebola súčasťou zámeru a jednak bola
vypracovaná pre iné parametre navrhovanej činnosti, pričom zvýšená nákladná doprava bola označená
ako kľúčový problém pri navrhovanej činnosti, ktorý nebol dostatočne posúdený ohľadne vplyvu

navýšenia dopravy či už na zdravie ľudí ale aj vo vzťahu k stavu dotknutých cestných komunikácií.
Taktiež bolo zámeru vytýkané, že poukazuje na výsledky rozptylovej štúdie, ktorá bola vypracovaná
v januári 2016 pre účely zámeru s limitom navrhovanej činnosti do 100 000 ton ročne, bolo vytýkané,
že nebol dostatočne posúdený vplyv hlukovej záťaže a pod. Ide o závery o nedostatkoch predloženého
zámeru, ktoré sú obsiahnuté aj v predložených stanoviskách dotknutých orgánov, ale z časti ide aj

o vlastné hodnotiace argumenty orgánu verejnej správy prvého stupňa vo vzťahu k predloženému
zámeru, nevychádzajúce len z predložených stanovísk. Žalobca pritom tieto závery, podstatné pre vec,
nijako nespochybňuje.

32. Nemožno opomenúť, že vo veciach podliehajúcich režimu zákona EIA ide v podstate o stret dvoch

záujmov, a to záujmu na ochrane a dobrom stave životného prostredia garantovaného v čl. 44 Ústavy SR
a záujmu na hospodárskom rozvoji krajiny a trhovej ekonomiky, v súvislosti s čím je ale taktiež potrebné
zdôrazniť čl. 55 ods. 1 Ústavy SR, v zmysle ktorého hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá
na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Teda aj rozvoj hospodárstva, kde
možno nepochybne zaradiť obnovu ťažby, sa má realizovať pri zohľadňovaní a zabezpečení ochrany

ekologicky významných záujmov, čo orgány verejnej správy svojim postupom zabezpečili.

33. Ďalšou žalobnou námietkou, uvedenou v bode b) správnej žaloby, žalobca namietal, že orgán
verejnej správy prvého stupňa konal ako s dotknutými orgánmi aj s takými subjektami, ktoré nemali mať
postavenie dotknutého orgánu v zmysle § 3 písm. p) zákona EIA a stanoviská týchto orgánov potom

podľa žalobcu nemohli predstavovať zákonný podklad pre rozhodnutie. V súvislosti s týmito žalobnými
námietkami správny súd poukazuje na to, že iniciátorom súdneho prieskumu pred správnym súdom je
žalobca a je na ňom ako žalobné dôvody v správnej žalobe vymedzí. V zmysle § 182 ods. 1 SSP je
náležitosťou správnej žaloby aj uvedenie žalobných dôvodov, v ktorých je potrebné uviesť konkrétne
skutkové a právne dôvody, pre ktoré žalobca považuje správnou žalobou napadnuté rozhodnutie orgánu

verejnej správy za nezákonné. Správny súd nie je oprávnený a ani povinný všeobecne vymedzené
žalobné dôvody za žalobcu konkretizovať alebo vyhľadávať v postupe a v rozhodnutiach orgánov
verejnej správy dôvody nezákonnosti. V zmysle § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom
a dôvodmi správnej žaloby, pokiaľ nejde o prípady vymedzené v odseku 2 tohto ustanovenia, medzi
ktoré prejednávaná vec svojim charakterom nepatrí. Preto túto žalobnú námietku mohol správny súd

vyhodnotiť v rámci prieskumu zákonnosti postupu a rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa
a žalovaného len vo vzťahu ku dvom orgánom, vo vzťahu ku ktorým žalobca konkrétne namietal,
že nemali mať postavenie dotknutého orgánu, a to vo vzťahu k Regionálnemu úradu verejného
zdravotníctva Martin a vo vzťahu k Štátnej ochrane prírody SR.34. Podľa § 3 písm. p) zákona EIA v znení platnom a účinnom do 31.03.2023; Na účely tohto zákona
dotknutý orgán je orgán verejnej správy, ktorého záväzný posudok, súhlas, stanovisko, rozhodnutie

alebovyjadrenievydávanépodľaosobitnýchpredpisov7)podmieňujúpovolenienavrhovanejčinnosti,jej
zmeny, alebo ktorého vyjadrenie sa vyžaduje pred prijatím alebo schválením strategického dokumentu.
7) Napríklad § 15, 17 a 19 zákona č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský
zákon) v znení neskorších predpisov, zákon č. 220/2004 Z.z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej
pôdy a o zmene zákona č. 245/2004 Z.z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného

prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 13 ods. 2 a 3 zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon č. 576/2004 Z.z.,
zákon č. 541/2004 Z.z. o mierovom využívaní jadrovej energie (atómový zákon) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, zákon č. 313/1999 Z.z. v znení neskorších predpisov, § 28 zákona č. 314/2001 Z.z.
o ochrane pred požiarmi, § 7 ods. 1 písm. a) až e) a k) a § 16 ods. 1 písm. a) až c) zákona č. 223/2001
Z.z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 22 ods. 1

písm. a) až d) a odsek 6, § 23 ods. 7 a 9 a § 33 ods. 3 písm. l) zákona č. 478/2002 Z.z. o ochrane
ovzdušia a ktorýmsa dopĺňa zákon č. 401/1998 Z.z. o poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia v znení
neskorších predpisov, § 9, § 12 až 16 a § 24 zákona č. 543/2002 Z.z. v znení zákona č. 525/2003 Z.z.,
zákon č. 364/2004 Z.z. a zákon č. 326/2005 Z.z. o lesoch.

35. Podľa § 23 ods. 1 zákona EIA sa zámer, ktorý je predmetom posudzovania v zisťovacom konaní,
doručí rezortnému, povoľovaciemu a dotknutému orgánu, ako aj dotknutej obci. Navrhované činnosti sú
vpríloheč.8rozdelenépodľarezortnejpôsobnostijednotlivýchministerstiev,pretosazasielaoznámenie
príslušnému rezortnému orgánu, a to podľa konkrétneho druhu navrhovanej činnosti. Povoľujúci orgán
je orgánom, ktorý povoľuje posudzovanú činnosť podľa osobitného predpisu a upovedomuje sa preto,

aby mal vedomosť o skutočnosti, že činnosť (alebo jej zmena), ktorú bude povoľovať, podlieha
posudzovaniu vplyvov podľa zákona EIA, a preto by nemal vydať povolenie na túto činnosť predtým
ako bude právoplatne ukončený proces posudzovania. Zároveň by na základe tohto oboznámenia mal
povoľujúci orgán vyžadovať od navrhovateľa pri podaní žiadosti o vydanie povolenia rozhodnutie, ktorým
bol ukončený proces posudzovania vplyvov činnosti, ktorú žiada navrhovateľ povoliť. Informovanie

dotknutých orgánov je dôležité z hľadiska uplatnenia ich vecných záujmov z hľadiska ich pôsobnosti
v priebehu posudzovania vplyvov, a to zaslaním ich stanoviska k navrhovanej činnosti alebo zmene
činnosti.

36. Predmetom posudzovania v tejto veci bola navrhovaná činnosť, ktorej povolenie podlieha

obvodnému banskému úradu podľa Banského zákona. Podstatné pre zodpovedanie žalobcom
nastolenej žalobnej námietky potom je, či regionálnemu úradu verejného zdravotníctva vyplýva
z konkrétneho právneho predpisu oprávnenie vydať stanovisko, vyjadrenie, posúdenie alebo
rozhodnutie vo vzťahu k povoľovanej činnosti.

37. Podľa § 6 ods. 1, 2 a 3 zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia; (1) Regionálne úrady
verejného zdravotníctva sú rozpočtové organizácie štátu zapojené finančnými vzťahmi na rozpočet
ministerstva. Sídla a územné obvody regionálnych úradov verejného zdravotníctva sú uvedené v prílohe
č. 1. (2) Regionálny úrad verejného zdravotníctva riadi a za jeho činnosť zodpovedá regionálny hygienik,
ktorý je zároveň vedúcim služobného úradu. Regionálneho hygienika vymenúva a odvoláva na návrh

ministra zdravotníctva Slovenskej republiky hlavný hygienik.
(3) Regionálny úrad verejného zdravotníctva
a) zúčastňuje sa na riešení národných a medzinárodných programov významných pre verejné zdravie
a vykonáva vedecký výskum v tejto oblasti,
b) riadi, usmerňuje a kontroluje epidemiologickú bdelosť prenosných ochorení a plnenie imunizačného

programu,
c) posudzuje potrebu vykonania hodnotenia vplyvov na verejné zdravie na regionálnej úrovni a na
miestnej úrovni a posudzuje hodnotenie vplyvov na verejné zdravie na regionálnej úrovni a na miestnej
úrovni,
d) plní špecializované úlohy verejného zdravotníctva podľa § 11 a úlohy pri ohrození verejného zdravia

podľa § 48 ods. 3,
e) nariaďuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 a opatrenia pri ohrození verejného
zdravia podľa § 48 ods. 4 v rámci svojej územnej pôsobnosti,f) podáva návrh na vyhlásenie mimoriadnej situácie 7a) a návrh na vykonanie opatrení podľa § 48 ods.
5 v rámci svojej územnej pôsobnosti,
g) vydáva záväzné stanoviská a rozhoduje o návrhoch podľa § 13,

h) zriaďuje komisie na preskúšanie odbornej spôsobilosti, vydáva osvedčenia o odbornej spôsobilosti a
vedie register odborne spôsobilých osôb na epidemiologicky závažné činnosti uvedené v § 15 ods. 2,
i) povoľuje a zrušuje ním povolené výnimky, ak to ustanovuje tento zákon,
j) vykonáva štátny zdravotný dozor, epidemiologické vyšetrovanie, vydáva pokyny a ukladá opatrenia
na odstránenie nedostatkov zistených pri výkone štátneho zdravotného dozoru podľa § 54 a 55,

k) v rámci výkonu štátneho zdravotného dozoru na úseku ochrany zdravia pri práci kontroluje plnenie
povinností pracovnej zdravotnej služby podľa § 30c a § 30d ods. 1 písm. c) až f,
l) prejednáva priestupky a iné správne delikty, ukladá pokuty a povinnosť nahradiť náklady podľa § 56
až 58,
m) vedie register rizikových prác (§ 31 ods. 6); osobné údaje súvisiace s registrom rizikových prác sú
uvedené v prílohe č. 11,

n) sprístupňuje počas kúpacej sezóny informácie o kvalite vôd určených na kúpanie a o kvalite vody v
prírodných kúpaliskách a v umelých kúpaliskách na svojom webovom sídle,
o) plní úlohy kontrolného orgánu oprávneného ukladať sankcie pri uvádzaní chemických látok a zmesí
na trh podľa osobitného predpisu, 12a)
p) poskytuje súčinnosť obvodným úradom a obciam pri vypracúvaní plánu ochrany obyvateľstva, 13a)

q) vytvorí každoročne pred začiatkom kúpacej sezóny pre každú vodu určenú na kúpanie program
monitorovania a vymedzuje dĺžku kúpacej sezóny,
r) zabezpečuje monitorovanie pre každú vodu určenú na kúpanie počas kúpacej sezóny,
s) preskúmava znečistenie vody určenej na kúpanie,
t) prijíma primerané opatrenia riadenia v oblasti vody určenej na kúpanie a vydáva trvalý zákaz kúpania

alebo trvalé odporúčanie nekúpať sa vo vode určenej na kúpanie,
u) prijíma primerané opatrenia riadenia v oblasti vody určenej na kúpanie pri výnimočných okolnostiach,
v) požiada príslušný inšpektorát práce13b) alebo príslušný orgán dozoru,13c) ak je to potrebné,
aby prešetril bezpečnostné a technické príčiny vzniku choroby z povolania a ohrozenia chorobou z
povolania,13d)

w) poskytuje súčinnosť úradu verejného zdravotníctva pri plnení úloh podľa § 5 ods. 5 písm. b) až d)
a g) až k),
x) sprístupňuje na svojom webovom sídle aktuálne informácie o kvalite pitnej vody a o povolených
výnimkách na použitie pitnej vody, ktorá nespĺňa limity ukazovateľov kvality pitnej vody na regionálnej
úrovni,

y) rozhoduje o prvej výnimke a v odôvodnených prípadoch aj o druhej výnimke na použitie pitnej vody,
ktorá nespĺňa limity ukazovateľov kvality pitnej vody,
z) informuje bezodkladne úrad verejného zdravotníctva o povolených výnimkách na použitie pitnej
vody, ktorá nespĺňa limity ukazovateľov kvality pitnej vody; informácia o druhej výnimke obsahuje aj
odôvodnenierozhodnutiaavýsledkykontrolykvalitypitnejvodyvykonanejpočasplatnostiprvejvýnimky,

aa) vydáva vyjadrenia podľa osobitného predpisu,
ab) vydáva počas krízovej situácie z dôvodu ochorenia COVID-19 povolenie na prevádzkovanie
mobilného odberového miesta.

38. Podľa § 13 ods. 1 a 2 zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v znení platnom

a účinnom do 11.01.2023; (1) Posudková činnosť na účely tohto zákona je proces posudzovania
a vyhodnocovania opatrení a návrhov z hľadiska ich možného negatívneho vplyvu na verejné
zdravie, ktorého výsledkom je vydanie záväzného stanoviska alebo rozhodnutia. (2) Orgány oprávnené
podľa osobitných predpisov 15) rozhodnúť vo veciach, ktoré posudzuje príslušný orgán verejného
zdravotníctva z hľadiska ich možného negatívneho vplyvu na verejné zdravie, rozhodnú až po vydaní

kladného záväzného stanoviska príslušného orgánu verejného zdravotníctva; to neplatí, ak ide o
schvaľovanie podľa osobitného predpisu.16)
15) Napríklad zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)
v znení neskorších predpisov, zákon č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a
o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 32 zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách a o zmene zákona

Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon)
v znení zákona č. 230/2005 Z.z.
16) § 39 zákona č. 39/2007 Z.z. o veterinárnej starostlivosti.39. S ohľadnom na citované ustanovenia zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia
správny súd vo vzťahu k námietkam o tom, že Regionálny úrad verejného zdravotníctva Martin sa
nemal vyjadrovať k zámeru ako dotknutý orgán uvádza, že táto námietka žalobcu nie je dôvodná.

Z ustanovenia § 13 ods. 2 zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia nepochybne vyplýva,
že orgány oprávnené rozhodnúť podľa osobitných predpisov (pričom zákon vo vzťahu k osobitným
predpisom odkazuje príkladmo aj na zákon o EIA v poznámke 15)) vo veciach, ktoré posudzuje
príslušný orgán verejného zdravotníctva z hľadiska ich možného negatívneho vplyvu na verejné zdravie,
rozhodnú až po vydaní kladného záväzného stanoviska príslušného orgánu verejného zdravotníctva

(to neplatí, ak ide o schvaľovanie podľa osobitného predpisu). Z ustanovenia § 6 ods. 3 písm. c)
zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia pritom vyplýva, že regionálny úrad verejného
zdravotníctva posudzuje potrebu vykonania hodnotenia vplyvov na verejné zdravie na regionálnej úrovni
a na miestnej úrovni a posudzuje hodnotenie vplyvov na verejné zdravie na regionálnej úrovni a na
miestnej úrovni. V prejednávanej veci je nesporné, že ide o obnovenie ťažby v lome, ktorá nebola
realizovaná od roku 2010. Zároveň nie je sporné, že boli iniciované aj petície zo strany obyvateľov

dotknutých obcí, ktorých sa ťažba priamo dotýka, a to nielen samotná ťažba v lome, ale predovšetkým aj
preprava vyťaženého nerastu, ktorá má byť realizovaná priamo cez obytnú časť obcí, preto je nesporný
možný vplyv navrhovanej činnosti na verejné zdravie. Práve posúdenie potreby vykonania hodnotenia
vplyvov na verejné zdravie a aj samotné hodnotenie vplyvov na verejné zdravie je v právomoci
regionálneho úradu verejného zdravotníctva.

40. Podľa § 2 ods. 1 zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia; Na účely tohto zákona :
písm. b) verejné zdravie je úroveň zdravia spoločnosti, ktorá zodpovedá úrovni poskytovanej zdravotnej
starostlivosti, ochrany a podpory zdravia a ekonomickej úrovni spoločnosti; písm. c) determinanty
zdravia sú faktory určujúce zdravie, ktorými sú životné prostredie, pracovné prostredie, genetické

faktory, zdravotná starostlivosť, ochrana a podpora zdravia a spôsob života; písm. d) životné podmienky
sú fyzikálne, chemické a biologické faktory životného prostredia vo vzťahu k verejnému zdraviu,
podmienky bývania, odpočinku, telesnej kultúry, rekreácie, kultúry a iných záujmových činností, dopravy,
poskytovania zdravotnej starostlivosti a poskytovania ďalších služieb, výživy a spôsobu stravovania,
stavu a spôsobu používania predmetov prichádzajúcich do styku s požívatinami a predmetov bežného

používania, podmienky na zdravý vývoj, výchovu, psychický a fyzický rozvoj detí, mládeže a dospelých;
písm. f) zdravé životné podmienky a zdravé pracovné podmienky sú podmienky, ktoré nepôsobia
nepriaznivo na zdravie ľudí, ale ho chránia a kladne ovplyvňujú; písm. g) zdraviu škodlivé faktory
životného prostredia a pracovného prostredia sú fyzikálne, chemické a biologické faktory, ktoré podľa
súčasných poznatkov vedy spôsobujú alebo môžu spôsobiť poruchy zdravia, a ľudský organizmus

zaťažujúce faktory vyplývajúce zo životných podmienok, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú fyziologické a
psychickéfunkcieľudí;písm.j)hodnotenievplyvovnaverejnézdraviejesúbornástrojovametód,ktorých
cieľom je posúdiť predpokladané priame a nepriame vplyvy politík, stratégií, programov, projektov a
navrhovaných činností na zdravie populácie.

41. V zmysle citovaných ustanovení zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia je
samotné hodnotenie vplyvov na verejné zdravie súborom nástrojov a metód, ktorých cieľom je posúdiť
predpokladané priame a nepriame vplyvy aj navrhovaných činností na zdravie populácie. Verejné
zdravie ako úroveň zdravia spoločnosti je determinované aj ochranou a podporou zdravia, čo je
zabezpečené aj elimináciou negatívnych vplyvov na zdravie ľudí konkrétnych povoľovaných činností,

pretože jedným z determinantov zdravia sú aj životné podmienky, kde patria aj faktory životného
prostredia, ktorými sú aj podmienky bývania, odpočinku, telesnej kultúry, rekreácie, kultúry a iných
záujmových činností, dopravy, a pod. Vykonávanie ťažobnej činnosti v blízkosti obytnej zóny ako aj
realizácia frekventovanej prepravy vyťaženého nerastu cez obytnú časť obcí a mesta je činnosťou, ktorá
môže výrazne ovplyvňovať životné podmienky dotknutých obyvateľov a tým aj verejné zdravie. Zároveň

nemožno opomenúť ani vplyv navrhovanej činnosti na pracovné podmienky, ktorých úroveň nachádza
taktiež svoj odraz v úrovni zdravia spoločnosti a tým aj vo verejnom zdraví. Prepojením citovaných
úvodných ustanovení zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia s § 6 ods. 3 písm. c) a §
13 ods. 2 tohto zákona preto možno vyvodiť, že je úlohou regionálneho úradu verejného zdravotníctva
hodnotiť možné vplyvy navrhovaných činností na zdravie populácie a zabezpečiť ochranu a podporu

verejného zdravia zabezpečením zdravých životných a pracovných podmienok, pričom je nesporné, že
realizácianavrhovanejčinnostibymohlamaťvplyvnaživotnéapracovnépodmienky,atýmajnaverejné
zdravie, a to najmä z hľadiska hluku, vibrácií, emisií a imisií, a pod. Preto podľa správneho súdu orgánverejnej správy prvého stupňa nepochybil, keď obstaral aj stanovisko regionálneho úradu verejného
zdravotníctva ako dotknutého orgánu.

42. Vo vzťahu k žalobnej námietke, ktorou žalobca namietal, že orgán verejnej správy prvého stupňa
nemal konať so Štátnou ochranou prírody SR, Správa Národného parku Veľká Fatra (ďalej len „Štátna
ochrana prírody SR“) ako s dotknutým orgánom aj sám žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol,
že súhlasí s názorom žalobcu, že tento subjekt nie je dotknutým orgánom ale dotknutým orgánom je
v závislosti od konkrétneho prípadu Ministerstvo životného prostredia SR, okresný úrad v sídle kraja

aokresnýúrad,pričompodkladomkvydaniuichstanovískjeodbornéstanoviskoŠtátnejochranyprírody
SR v zmysle § 65a ods. 2 písm. zc) zákona o ochrane prírody a krajiny. Skutočnosť, že orgán verejnej
správy prvého stupňa zabezpečil do konania aj stanovisko Štátnej ochrany prírody SR, hoci nebola
dotknutým orgánom, nie je podľa správneho súdu spôsobilá privodiť záver o nezákonnosti rozhodnutia
žalovaného a orgánu verejnej správy prvého stupňa, pretože záver o potrebe posudzovania navrhovanej
činnosti podľa zákona EIA nevyplýval len zo stanoviska Štátnej ochrany prírody SR ale aj z iných

stanovísk a z vlastného hodnotenia vykonaného orgánom verejnej správy prvého stupňa. Je preto
nepodstatná aj tá časť argumentácie žalovaného, v ktorej uvádzal, že tento subjekt by mohol byť v pozícii
dotknutej verejnosti podľa § 3 písm. s) zákona EIA. Túto argumentáciu žalovaného by nebolo možné
navyše akceptovať z toho dôvodu, že pri dotknutej verejnosti je jej účasť v konaní výsledkom jej vlastnej
aktivity (určitý subjekt využije možnosť zúčastniť sa konania ako dotknutá verejnosť), ktorá nevychádza

z adresnej výzvy konajúceho orgánu verejnej správy.

43. Žalobca ďalej namietal, že orgán verejnej správy prvého stupňa postupoval nesprávne, pokiaľ
na konzultácie vykonané dňa 13.09.2022 prizval aj orgány verejnej správy, ktoré nemali postavenie
rezortného, povoľujúceho, schvaľujúceho alebo dotknutého orgánu, dotknutej obce alebo dotknutej

verejnosti. Žalobca príkladmo uviedol Regionálny úrad verejného zdravotníctva Martin a iné subjekty
nekonkretizoval. Aj vo vzťahu k tejto časti správnej žaloby platí, že správny súd môže vznesenú žalobnú
námietku zodpovedať len v takej miere, v akej obsahuje konkrétnu argumentáciu.

44. Podľa § 63 ods. 1 zákona EIA v znení platnom a účinnom do 31.03.2023; Príslušný orgán

pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo ich zmien
zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným
orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť
sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov.

45.PokiaľžalobcanamietalúčasťRegionálnehoúraduverejnéhozdravotníctvaMartinnakonzultáciách,
v tejto súvislosti správny súd odkazuje na vyššie uvedenú argumentáciu o tom, že tento orgán verejnej
správy mal postavenie dotknutého orgánu, a preto sa v zmysle § 63 ods. 1 zákona EIA mohol zúčastniť
konzultácii ako dotknutý orgán. Keďže uvedená žalobná námietka žalobcu nadväzuje na žalobnú
námietku o tom, že orgán verejnej správy prvého stupňa nemal konať so Štátnou ochranou prírody

SR ako s dotknutým orgánom, možno vyvodiť, že ani tento orgán nemal podľa žalobcu oprávnenie
zúčastniť sa konzultácií. Správny súd k tejto skutočnosti uvádza, že pokiaľ aj konal orgán verenej správy
prvého stupňa so Štátnou ochranou prírody SR ako s dotknutým orgánom a umožnil jej aj účasť na
konzultáciách, nedošlo vo vzťahu k výsledku konania k takej vade v postupe orgánu verejnej správy,
ktorámohlamaťzanásledoknezákonnosťrozhodnutia,pretožezástupcaŠtátnejochranyprírodySR sa

zúčastnil konzultácií ale nijako sa nevyjadroval. Aj vo vzťahu k predchádzajúcej argumentácii o tom, že
orgán verejnej správy prvého stupňa konal ako s dotknutým orgánom aj so Štátnou ochranou prírody SR,
ktorá nemala mať postavenie dotknutého orgánu, sa žiada ešte uviesť, že žalobca nedôvodí konkrétnym
dopadom na svoje subjektívne práva a právom chránené záujmy, ktoré by účasťou tohto subjektu
boli dotknuté okrem toho, že bolo akceptované ako podklad rozhodnutia zo zisťovacieho konania

stanovisko Štátnej ochrany prírody SR. Zástupcovi resp. samotnej inštitúcii Štátnej ochrane prírody SR
neboli sprístupnené také informácie o činnosti žalobcu, ktoré by mali byť utajené alebo nesprístupnené,
pretože podstatou zisťovacieho konania je, že s posudzovaným zámerom sa môže oboznámiť aj široká
verejnosť, ide o dokumentáciu zverejňovanú na webovej stránke, a preto v tomto smere nedošlo
k ukráteniu na právach žalobcu. Štátna ochrana prírody SR by navyše bola oprávnená spracovať

stanovisko pre príslušný orgán, nakoľko podľa § 65a ods. 2 písm. zc) zákona o ochrane prírody a krajiny
spracúva odborné stanoviská pre rozhodovaciu a inú činnosť orgánov ochrany prírody. Pokiaľ ide
o ňou vypracované stanovisko, z ktorého orgány verejnej správy vychádzali, už bolo v tejto súvislosti
uvedené, že záver o potrebe posudzovania navrhovanej činnosti podľa zákona EIA je udržateľný ajbez prihliadnutia na obsah tohto stanoviska, preto jeho zadováženie a vyhodnotenie nepredstavuje
takú podstatnú vadu v postupe orgánov verejnej správy, ktorá by bola spôsobilá privodiť zrušenie
správnou žalobou napadnutého rozhodnutia. Neprihliadnutie na toto stanovisko by nemalo za následok

vydanie iného rozhodnutia v zisťovacom konaní, preto by sa v prípade zrušenia rozhodnutia žalovaného
pre takúto vadu (ktorá podľa správneho súdu nemá charakter podstatnej vady) len zopakoval proces
administratívneho konania bez dopadu na rozhodnutie v merite veci.

46. V závere správnej žaloby v rámci bodu c) žalobca namietal, že prvostupňový orgán sa nesprávne

stotožnil s požiadavkou vyplývajúcou z niektorých stanovísk, a to že je potrebné zabezpečiť aj plán
rekultivácie pozemkov a že žalovaný nesprávne poukázal na to, že odôvodnenie prvostupňového
rozhodnutia nie je záväzné, a preto je irelevantné, či sa v tejto časti orgán verejnej správy prvého stupňa
stotožnil s požiadavkami vyplývajúcimi z niektorých stanovísk. Správny súd prisvedčuje argumentácii
žalovaného v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí, že predmetom zisťovacieho konania bolo,
či sa navrhovaná činnosť bude alebo nebude ďalej posudzovať podľa zákona EIA, pričom rozsah

posúdenia bude stanovený v následnom konaní. Podľa § 30 ods. 1 zákona EIA v znení platnom
a účinnom do 31.03.2023 rozsah hodnotenia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny a jeho harmonogram
určí príslušný orgán na základe prerokovania s navrhovateľom, ak je to potrebné, aj s povoľujúcim
orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a s ostatnými účastníkmi konania,
a ak ide o navrhovanú činnosť alebo jej zmenu, ktorá môže mať vplyv samostatne alebo v kombinácii

s inou činnosťou alebo s iným strategickým dokumentom na : a) územie sústavy chránených území,
aj so štátnym orgánom ochrany prírody a krajiny, b) vodný útvar, aj s orgánom štátnej vodnej správy,
c) pamiatkový fond, archeologické nálezy a archeologické náleziská, aj s orgánom štátnej správy na
ochranu pamiatkového fondu.

47. Pre záver o potrebe posudzovania navrhovanej činnosti podľa zákona EIA nebola smerodajná
len požiadavka zabezpečenia rekultivácie pozemkov, ale tento záver bol založený aj na iných
skutočnostiach. Preto aj v prípade, že by správny súd uznal za dôvodnú žalobnú námietku o tom, že
je chyba v odôvodnení rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa v tom, že absentujúci plán
revitalizácie pozemkov taktiež odôvodňuje záver o potrebe posudzovania navrhovanej činnosti podľa

zákona EIA, nie je táto skutočnosť spôsobilá privodiť záver o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného
a prvostupňového orgánu z tohto dôvodu, že záver o potrebe posudzovania navrhovanej činnosti podľa
zákona EIA nebol založený len na tejto požiadavke. Rozhodnutie orgánu verejnej správy preskúmavané
v správnom súdnom konaní sa nemá podľa ustálenej judikatúry súdov vyššej súdnej autority zrušovať
len preto, aby sa formálne zopakovalo konanie, pokiaľ toto zopakovanie konania nie je spôsobilé privodiť

pre účastníka konania iný záver ako je v preskúmavanom rozhodnutí.

48. Žalobca nebol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd nepriznal právo na
náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario.

49. Ďalším účastníkom konania správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania podľa voči
neúspešnému žalobcovi § 169 SSP, nakoľko im nevznikli trovy konania v súvislosti s plnením povinnosti,
ktorú by im uložil správny súd. Účasť na pojednávaní je právom a nie povinnosťou účastníka konania.
Správny súd nezistil, že by ďalším účastníkom konania vznikli ďalšie trovy konania, ktorých náhrada by
mohla byť priznaná z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

50. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP
a § 439 ods. 3 SSP a contr.).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods.

2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP)vlehotejednéhomesiacaoddoručeniarozhodnutiaoprávnenémusubjektu(§443ods.1SSP).Kasačná
sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.