Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. apríl 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/113/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5718010526
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Kristína Ferencziová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:5718010526.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Ferencziovej a sudcov
JUDr. Martina Žovinca a JUDr. Mgr. Martina Floriša, PhD., v trestnej veci obžalovaného: A. B. C.,
nar. XX.XX.XXXX, pre obzvlášť závažný zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa v štádiu
pokusu podľa § 14 ods. 1, § 326 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. b) Trestného zákona (v znení účinnom
do 05.08.2024), o odvolaní prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava proti rozsudku Okresného súdu

Trnava,č.k.:9T/49/2019-944zodňa13.02.2024,naverejnomzasadnutíkonanomdňa24.04.2025,takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava, zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Obžalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len ,,prvostupňový súd“ v príslušnom
gramatickom tvare) zo dňa 13.02.2024, č.k. 9T/49/2019-944 oslobodený podľa § 285 písm. b/
Trestného poriadku spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Martin zo dňa 07.05.2018 zn. 1Pv

590/17/5506-20, pre skutok právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin zneužívania právomoci
verejného činiteľa v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 326 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. b) Trestného
zákona na skutkovom základe, že
„ako primátor mesta D. D., t. j. verejný činiteľ, konajúci v mene mesta, majúceho v zmysle § 2 ods. 1
písm. d) a § 42 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne
odpady a drobné stavebné odpady a § 29a zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, postavenie

správcu dane, v úmysle spôsobiť spoločnosti Slovenské liečebné kúpele D. D., E., F. F. F. XXX, D. D.
XXX XX, B.: XX XXX XXX (ďalej len ,,Slovenské liečebné kúpele D. D., a.s., ´´ škodu vo výške 166.645,-
€ a súčasne zadovážiť v tejto výške mestu D. D. neoprávnený prospech, v rozpore s ustanoveniami
§ 145 ods. 4 a § 191 ods. 6 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ďalej v rozpore s
ustanoveniami § 37, § 38, § 39, § 40 a § 41 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom
poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, účinného do 31.12.2012, s odkazom

na príslušné ustanovenia vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 277/2008 Z.
z., ktorou sa ustanovujú klasifikačné znaky na ubytovacie zariadenia pri ich zaraďovaní do kategórií
a tried, príslušné ustanovenia zákona č. 538/2005 Z. z. o prírodných liečivých vodách, prírodných
liečebných kúpeľoch, kúpeľných miestach a prírodných minerálnych vodách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, príslušné ustanovenia zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a

doplnení niektorých zákonov a príslušné ustanovenia vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej
republiky č. 770/2004 Z. z., ktorou sa ustanovujú určujúce znaky jednotlivých druhov zdravotníckych
zariadení, tiež v rozpore s ustanoveniami § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z.
o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného do 31.12.2017, a
teda aj v rozpore s článkom 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, dňa 06.02.2017 podpísal
a vydal Rozhodnutie mesta D. D. o vyrubení rozdielu dane Číslo: 213/2017, ktorým mesto D. D.,

podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, vyrubilo platiteľovi dane Slovenské liečebné kúpele D. D., a. s. rozdiel dane vsume 166.645,-€ a to na dani za ubytovanie podľa zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach
a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady za obdobie od 01.01.2012
do 31.12.2012, pričom takto konal aj napriek tomu, že mal vedomosť o obsahu rozsudku Krajského

súdu Žilina sp. zn. 21S/125/2014-94 z 11.02.2015, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.03.2016 a
ktorým bolo, podľa § 250j ods. 2 písm. a) Zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku,
pre nesprávnosť právneho posúdenia veci zrušené rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej
republiky Číslo: 1100308/1/208185/2014 z 15.05.2014, ako aj rozhodnutie mesta D. D. Číslo: 1120/2013
z 31.10.2013 o vyrubení rozdielu dane, ktorým mesto D. D., podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009

Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vyrubilo platiteľovi
dane Slovenské liečebné kúpele D. D., a. s, rozdiel dane v sume 166.645,-€ a to na dani za ubytovanie
podľa zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a
drobné stavebné odpady za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012, a z odôvodnenia ktorého (rozsudku
Krajského súdu Žilina sp. zn. 21S/125/2014-94 z 11.02.2015) vyplynulo, že nie v každom prípade je
spoločnosť Slovenské liečebné kúpele D. D., a.s., platiteľom dane za ubytovanie podľa Zákona č.

582/2004 Z.z. o miestnych daniach a na miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné
odpady za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012 a z odôvodnenia ktorého (rozsudku KS Žilina sp.
zn. 21S 125/2014 - 94 z 11.02.2015) vyplynulo, že nie v každom prípade je spoločnosť Slovenské
liečebné kúpele D. D., a.s., platiteľom dane za ubytovanie v zmysle § 41 v kontexte predmetom dane
podľa § 37 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady

a drobné stavebné odpady účinného do 31.12.2012 a tiež napriek tomu že mal vedomosť aj o obsahu
rozsudkuNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.8Sžf36/2015z18.02.2016,ktorýmNajvyššísúd
Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 21S/125/2014 /94 z 11.02.2015 potvrdil,
a taktiež aj napriek tomu, že mal vedomosť aj o obsahu prípisu Finančného riaditeľstva Slovenskej
republiky, Odbor daňovej metodiky číslo 492602/2016 z 15.04.2016, označeného ako informácia k

dopytu správcu dane, ktorý bol doručený Mestu D. D., dňa 17.05.2016 a z obsahu ktorého okrem iného
vyplynulo, že v danom prípade je potrebné vychádzať z rozsudku súdu a jeho právneho názoru“,
pretože nebolo dokázané, že skutok je trestným činom.
2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava (pozn. po podaní
obžaloby prišlo k zmene príslušnosti okresných prokuratúr – pozn. súdu), pričom odvolanie bolo

následne predložené Krajskému súdu v Trnave (ďalej len ,,odvolací súd“ v príslušnom gramatickom
tvare). Podané odvolanie prokurátor následne písomne odôvodnil podaním zo dňa 29.05.2024, pričom
uviedol nasledovné (skrátene):
2.1. Prvostupňový súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že obžalovaný bol spod obžaloby podľa §
285 písm. b) Trestného poriadku oslobodený. Prokuratúra považuje napadnutý rozsudok za nezákonný.

Prvostupňový súd v bode 11 konštatoval, že v danej veci nie je sporný skutkový stav, ale to, či konanie
obžalovaného naplnilo trestnoprávnu rovinu. S uvedeným záverom sa stotožňuje aj prokurátor Okresnej
prokuratúry Trnava, avšak nesúhlasí s ďalšími závermi prvostupňového súdu, ktoré viedli k oslobodeniu
obžalovaného spod obžaloby.
2.2. Ako správne konštatoval už prvostupňový súd, je nesporné, že obžalovaný vykonáva právomoc

verejného činiteľa. Taktiež je dôvodné predpokladať, že obžalovaný si bol vedomý toho, že pri vydaní
daného rozhodnutia aplikuje právnu úpravu, ktorá je aj zo strany príslušných súdov interpretovaná
rozdielne v porovnaní s výkladom mesta ako správcu dane (viď bod 20).
2.3. Poukaz prvostupňového súdu na skutočnosť, že dôkazné bremeno v daňovom konaní zaťažuje
platiteľa dane (bod 22), je v danom prípade irelevantný. Z rozhodnutí Krajského súdu v Žiline, sp. zn.:

21S/125/2014-94 z 11.02.2015 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisová značka 8Sžf 36/2015
z 18.02.2016 spoľahlivo a bez akýchkoľvek pochybností vyplývalo, ako má obžalovaný v predmetnom
daňovom konaní postupovať. V správnom konaní v nadväznosti na vymienené súdne rozhodnutia nebol
sporný zistený skutkový stav, ale jeho právna interpretácia, pričom jednoznačnú odpoveď na to, ako má
správca dane vo veci postupovať poskytli práve dané súdne rozhodnutia.

2.4. Samotný prvostupňový súd v bodoch 30 až 34 pripustil, že nenastala žiadna taká výnimka, ktorá by
umožňovala v danej veci odchýliť sa od všeobecne záväzného príkazu rešpektovať právny názor súdu.
Boloibapoukázané,žeexistovali2rozdielneskupinyprávnychnázorov.Kdanémujenevyhnutnéuviesť,
že aj keď sa v prípade súdnych rozhodnutí reprezentujúcich odlišný právny názor jedná o rozhodnutia v
skutkoch obdobných právnych veciach, je zrejmé, že aj takéto rozhodnutia v inej právnej veci, respektíve

ich vecná argumentácia, nemôžu mať nikdy prednosť pred rozhodnutiami súdov vo veci samej.
2.5. Odhliadnuc od uvedeného je potrebné poukázať aj na inú relevantnú skutočnosť, a to, že,
obžalovaný v predmetnom administratívnom právnom vzťahu nevystupoval ako fyzická osoba, ktorá
disponuje všetkými základnými právami, a teda má aj právo na slobodnú vôľu, a to aj čo sa týka rôznychprávnych názov na sporné právne otázky, ale ako správny orgán - správca dane, t.j. orgán verejnej
správy, ktorý nie je nositeľom základných práv a nemá ani slobodný priestor na slobodnú vôľu, ale má
len právomoci a kompetencie a je povinný sa pri svojej činnosti spravovať primárne zákonmi, a teda aj

ustanovením § 250j ods. 7 zákona číslo 99/1963 Zb. O.s.p. s poukazom na § 492 ods. 2 zák. č. 162/2015
Z.z. Správneho súdneho poriadku.
2.6. Záver prvostupňového súdu, že nástroje trestného práva majú postihovať iba konanie, ktoré sa
vyznačuje závažnými porušeniami povinnosti verejného činiteľa (bod 37 napadnutého rozsudku), nemá
žiadnu zákonnú oporu. Je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a následne súdov v trestnom

konaní skúmať naplnenie znakov skutkovej podstaty daného trestného činu, pričom otázka skúmania
závažnosti porušenia povinnosti verejného činiteľa v kontexte aplikácie § 326 a nasl. Trestného zákona
nezohráva žiadnu úlohu. V predmetnej veci bolo rozhodujúce z hľadiska objektívnej stránky skutkovej
podstatydanéhotrestnéhočinuvýlučneto,čiprišlokvykonávaniuprávomocizostranyverejnéhočiniteľa
spôsobom odporujúcim zákonu v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému
neoprávnený prospech. Ak je preto nepochybné, že obžalovaný vykonáva svoju právomoc v rozpore

so zákonom, v nadväznosti na uvedené dáva prokurátor do pozornosti jednak to, že zákonný znak "v
úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech" charakterizuje
pohnútku konania páchateľa, takže k dokonaniu tohto trestného činu postačí, ak páchateľ, vedený s
touto pohnútkou, a to či už na základe priameho alebo nepriameho úmyslu, vykonáva svoju právomoc
spôsobom odporujúcim zákonu, a nie je teda treba, aby škoda skutočne vznikla, resp. aby páchateľ

skutočne aj zadovážil sebe alebo inému neoprávnený prospech.
2.7. Uzrozumenie páchateľa pri nepriamom úmysle vyjadruje aktívny vôľový vzťah páchateľa k
spôsobeniu následkov relevantných pre trestné právo, čím je mienená vôľa, ktorá sa prejavila navonok,
t.j. chovaním páchateľa. Spôsobenie takéhoto následku však nie je, respektíve nemusí byť priamym
cieľom páchateľa, ani nevyhnutným prostriedkom (páchateľ ho nechce), nakoľko páchateľ sleduje (môže

sledovať) svojím zámerom iný cieľ, ktorý môže byť z hľadiska trestného práva cieľom relevantným (a to
aj cieľom nezávadným). Pritom však páchateľ musí vždy byť uzrozumený s tým, že realizácia tohto cieľa
predpokladá spôsobenie následku významného pre trestné právo, avšak tento následok je nechceným,
iba vedľajším následkom konania páchateľa, s ktorým je však uzrozumený.
2.8. S poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: IV US 271/2023 (bod

44 napadnutého rozsudku ) prokuratúra uvádza, že na podklade zisteného skutkového stavu bolo
spoľahlivo preukázané, že v danej veci nešlo zo strany obžalovaného o spor dvoch rôznych právnych
názorov, ale o vedomé nerešpektovanie záväzného právneho názoru vyjadreného v konkrétnych
rozhodnutiach súdov.
2.9.Aplikáciaprincípuultimaratiovdanejvecirovnakonemážiadnuodporu,čiužvprávnejúpravealebo

rozhodovacej činnosti najvyšších súdny autorít Slovenskej republiky. Podporne je vhodné poukázať,
že NSSR opakovane konštatoval, že princíp ultima ratio je možné aplikovať jedine prostredníctvom
materiálneho kolektívu v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 Trestného zákona (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 13. augusta 2013, spisová značka 2Tdo/35/2013). Vzhľadom na právnu
kvalifikáciu skutku ako obzvlášť závažného zločinu zneužitia právomoci verejného činiteľa v štádiu

pokusu podľa § 14 ods. 1, § 326 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. b) Trestného zákona, teda nie je možné
využiť v nadväznosti na vyššie uvedené aplikovať princíp ultima ratio.
2.10. Ďalej prokurátor považuje za potrebné zdôrazniť, že podstatou trestného konania vedeného voči
osobeobžalovanéhoniejerozdielnypohľadasnímspojenározdielnainterpretáciaprávnychnoriem,ale
vedoménerešpektovaniezáväznéhoprávnehonázoruvúmyslespôsobiťinémuškoduazadovážiinému

neoprávnený prospech. Argument, že konanie obžalovaného nebolo v celom rozsahu svojvoľné (bod 48
napadnutého rozsudku), by bol namieste výlučne v prípade, ak by v danej konkrétnej veci neexistovalo
záväzné právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, potvrdené rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky.
2.11. Právna úprava - správny súdny poriadok - § 145 ods. 4 a § 191 ods. 6 priamo zakotvuje viazanosť

orgánu verejnej správy rozhodnutím súdu. Obdobná právna úprava bola obsiahnutá aj v ustanovení §
159 ods. 2, ods. 3 O.s.p.. Ako bolo opakované konštatované obžalovaný ako verejný činiteľ nemusí byť
vnútorne stotožnený s dotknutými rozhodnutiami súdov, ale je povinný rešpektovať a konať v ich súlade,
inak dochádza k výkonu právomoci v rozpore so zákonom.
2.12. Nad rámec uvedeného prokurátor dodáva, že naplnenie subjektívnej stránky predmetného

obzvlášť závažného zločinu (v štádiu pokusu) bolo na podklade vykonaného dokazovania spoľahlivo
preukázané, pričom animozita obžalovaného vo vzťahu k poškodenému – spol. Slovenské liečebné
kúpele D. D., a.s., ilustruje celkový vzťah obžalovaného k poškodenému. Aj z uvedeného je možnébez pochybností ustáliť pohnútku determinujúcu správanie sa a konanie obžalovaného vo vzťahu k
poškodenému.
2.13.Zhrnúcuvedené-vedomýmnerešpektovanímprávnezáväznéhonázoruvyjadrenéhovdotknutých

rozhodnutiach, a teda vedomým konaním v rozpore so zákonom, prišlo zo strany obžalovanému
k naplneniu všetkých zákonných znakov skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu zneužitia
právomoci verejného činiteľa v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 326 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm.
b) Trestného zákona.
2.14. Súd prvého stupňa tak nesprávnym vyhodnotením výpovedí svedkov a ďalších dôkazov dospel k

nesprávnym právnym zisteniam, resp. záverom, pričom svoje rozhodnutie založil primárny na aplikácii
princípu ultima ratio, čo v danej veci možné nebolo, a teda prokurátor má za to, že obžalovaný B. C. bol
spod obžaloby oslobodený v rozpore so zákonom.
2.15. Preto na základe vyššie uvedeného navrhuje, aby odvolací súd podľa ustanovenia § 321 ods. 1
písm. a), písm. b) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a súčasne, aby podľa § 322 ods. 1
Trestného poriadku vrátil vec prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a

rozhodol.
3. K podanému odvolaniu sa vyjadril obžalovaný cestou obhajkyne JUDr. Mišíkovej podaním zo dňa
25.06.2024, v ktorom uviedol nasledovné (skrátene):
3.1. Obhajoba považuje napadnutý rozsudok je zákonný, vecne správny, vydaný na základe
správne zisteného a vyhodnoteného skutkového stavu. Prokurátor v odôvodnení odvolania namieta

výlučne také skutočnosti, na ktoré už v plnom rozsahu dal odpovede priamo prvostupňový súd v
odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom tieto odpovede sú jasné, zrozumiteľné a ich správnosť je
nespochybniteľná. Argumentácia prokurátora v odôvodnení odvolania je jednostranná, vyslovená bez
akéhokoľvek náznaku objektivity vo svojom obsahu. Argumentácia prokurátora je prísne formalistická,
bez zohľadnenia podstatných skutočností, z ktorých je zrejmé, že konanie a rozhodovanie obžalovaného

nebolo svojvoľné, v čase konania a rozhodovania existovali na danú problematiku rôzne právne názory
a voči rozhodnutiu obžalovaného existovalo viacero možných opravných prostriedkov.
3.2. Prokurátor opomína aj skutočnosť, že dokonca ani z rozsudku Krajského súdu Žiline, sp. zn.
21S/125/2014-94 zo dňa 11.02.2015 a ani z rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Sžf/36/2015 zo
dňa 18.02.2016 nevyplýva, že predmetnú daň nie je možné vyrubiť, dokonca v rozsudku Krajského súdu

v Žiline sp. zn. 21S/125/2014-94 zo dňa 11.02.2015 je uvedené nasledovné: ,,Pokiaľ kúpeľnú zdravotnú
starostlivosť žalobca vo svojich zariadeniach neposkytuje, poskytuje len stravovanie, ubytovanie, v
týchto prípadoch má postavenie platiteľa dane za ubytovanie a je potrebné, aby uvedená daň
za ubytovanie s poukazom aj na príslušné ustanovenia VZN Mesta D. D. bola vyberaná a teda
platená“. Tvrdenie prokurátora o tom, že z označených dvoch rozsudkov spoľahlivo a bez akýchkoľvek

pochybností vyplývalo, ako má obžalovaný v predmetom daňovom konaní postupovať teda nie je
správne a práve preto ani samotný prokurátor v celom svojom odôvodnení odvolania takýto postup
nekonkretizuje. V nadväznosti na túto skutočnosť potom nie je ani irelevantným tvrdenie súdu, že
dôkazné bremeno v daňovom konaní zaťažuje platiteľa dane. V podrobnostiach odkazuje obžalovaný
na záverečné reči obhajcov prednesených na hlavnom pojednávaní súdu aj na skutočnosti uvádzané

prvostupňovým súdom v bode č. 21 odôvodnenia napadnutého rozsudku.
3.3. Za takéhoto skutkového stavu by v prípade uznania viny obžalovaného došlo k vyvodzovaniu
trestnoprávnej zodpovednosti výlučne za právny názor, čo v demokratickej spoločnosti aplikujúcej
zásady materiálneho právneho štátu nie je možné pripustiť. Skutočnosť, že konanie obžalovaného
nebolo svojvoľné a že v skutkovo a právne zhodných daňových a správnych súdnych konaniach boli

prijaté rozhodnutia, ktoré diametrálne odlišným spôsobom pristupovali k posúdeniu spornej právnej
otázky, považuje za významnú okolnosť aj prvostupňový súd (bod č. 34-35). Pokiaľ prokurátor poukazuje
na to, že samotný prvostupňový súd (body 30. až 34.) pripustil, že nenastala žiadna taká výnimka,
ktorá by exaktne umožňovala v danej veci odchýliť sa od všeobecne záväzného príkazu rešpektovať
právny názor súdu (viď posledný odsek na str. č. 3 odôvodnenia odvolania prokurátora), potom je

potrebné k takejto argumentácii prokurátora doplniť, že termíny a slovné spojenia ako ,,pripustil a ktorá
by exaktne umožňovala" preukazujú pochybnosť samotného prokurátora o existencii povinnosti osoby
obžalovaného rozhodnúť výlučne tak, že by predmetné daňové konanie zastavil.
3.4. Jednoznačnú a nespochybniteľne správnu argumentáciu preto obžalovaný nachádza v rozsudku
prvostupňového súdu v bodoch č. 32 (v kontexte skutočnosti uvádzaných v predchádzajúcom texte a

v bodoch č. 21 a 22 a č. 33 v nadväznosti na bod č. 23), z ktorej vyplýva nesprávnosť argumentácie
prokurátora. Na tieto skutočnosti nemá vplyv ani všeobecná argumentácia prokurátora o tom, že ako
správca dane nemal priestor na slobodnú vôľu ,,a to aj čo sa týka rôznych právnych názorov“. Prokurátor
ďalej spochybňuje závery prvostupňového súdu o tom, že by nástroje trestného práva mali postihovaťiba konanie, ktoré sa vyznačuje závažným porušením povinností verejného činiteľa. V rozpore s
takýmito závermi prokurátora je potrebné poukázať na skutočnosť, že aplikácia princípu ultima ratio ako
interpretačného pravidla má oporu rozsiahlej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít, a to bez

ohľadu na staršie uznesenie NS SR sp. zn. 2 Tdo 35/2013 z 13.08.2013, na ktoré prokurátor poukazuje.
3.5. Právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho sudu SR, sp. zn. 2 Tdo
35/2013 zo dňa 13.08.2013 uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu rozhodnutí súdov SR v
zošite 6/2014 pod č. 96/2014 o tom, že princíp ultima ratio je síce využiteľný pri aplikácii trestného práva,
avšak len prostredníctvom materiálneho kolektívu rozsahu § 10 ods. 2 Trestného zákona, teda len pri

prečinoch, bol už prekonaný následnou rozhodovacou praxou súdov a aj právnou teóriou, viď napríklad
článok sudcu Krajského súdu v Bratislave JUDr. Petra Šamka zo dňa 16.10.2016 s názvom ,,Princíp
ultima ratio ako interpretačné pravidlo a majetkové trestné činy", pričom obhajoba poukazuje aj na
nadväzujúcu argumentáciu autora.
3.6. Skutočnosť, že princíp ultima ratio je potrebné rozlišovať z hľadiska jeho aplikácie ako
interpretačného pravidla a aj ako tzv. materiálneho kolektívu vyplýva aj z ďalšej judikatúry, na ktorú

poukazuje obžalovaný.
3.7. Prokurátor ďalej vo svojom odôvodnení odvolania dáva do pozornosti domnelé konanie
obžalovanéhovúmyslespôsobiťinémuškodualebozadovážiťsebealeboinémuneoprávnenýprospech
(v rozsahu tvrdenia prokurátora v podanom odvolaní), čo spája s argumentáciou o akejsi animozite
obžalovaného vo vzťahu k poškodenému a z toho vyplývajúcej pohnútky v konaní obžalovaného

spôsobiť poškodenému škodu. K tejto argumentácii prokurátora obhajoba uvádza, že obžalovaný nikdy
nekonal v úmysle (ani v priamom a ani v nepriamom) spôsobiť škodu poškodenému a nekonal ani
v úmysle (ani v priamom a ani v nepriamom) zadovážiť komukoľvek (sebe či inému) neoprávnený
prospech. Vo vzťahu k poškodenému nemá žiadnu animozitu, toto tvrdenie prokurátora je svojvoľné a
zrejme práve preto prokurátor nekonkretizuje žiadny konkrétny spor, z ktorého by táto moja animozita

mala vyplývať, resp. z ktorého by bola jej existencia zistiteľná (preukázaná). Toto tvrdenie prokurátora
tak zostalo v rovine tvrdenia svojvoľného, bez akejkoľvek konkrétnej skutočnosti, ktorá by pravdivosť
takéhoto tvrdenia prokurátora preukazovala. Vzhľadom na už uvedenú existenciu systému viacerých
opravných prostriedkov je dokonca zrejmé, že konanie, ktoré sa obžalovanému kladie za vinu, ani
nebolo spôsobilé naplniť akýkoľvek následok predpokladaný obligatórnou pohnútkou vyjadrenou v

základnej skutkovej podstate predmetného trestného činu (t. j. konanie obžalovaného nikdy nemohlo
spôsobiť komukoľvek škodu ani zadovážiť komukoľvek neoprávnený prospech).
3.8. Na základe argumentácie uvedenej vyššie si preto obhajoba dovoľuje vysloviť záver, že odvolanie
prokurátora je nedôvodné a z toho dôvodu navrhuje, aby odvolací súd odvolanie prokurátora proti
napadnutému rozsudku podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.

4. K podanému odvolaniu sa vyjadril obžalovaný aj cestou obhajcu JUDr. Ing. Pekára podaním zo dňa
20.06.2024, v ktorom uviedol nasledovné (skrátene):
4.1. Odvolanie prokurátora obžalovaný považuje v celom rozsahu za nedôvodné a žiada, aby ho
odvolací súd zamietol podľa § 319 Trestného poriadku, a to najmä z nasledovných dôvodov. Prokurátor
nepredložil a ani nenavrhol vykonať žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu subjektívnej stránky

trestného činu, menovite pohnútky spôsobiť poškodenému – spoločnosti Slovenské liečebné kúpele D.
D., a.s. akúkoľvek škodu. Prokurátor síce v odôvodnení odvolania konštatuje, že „naplnenie subjektívnej
stránky predmetného obzvlášť závažného zločinu ( v štádiu pokusu) bolo na podklade vykonaného
dokazovania bolo spoľahlivo preukázané“, avšak z textu odôvodnenia odvolania (ani z obžaloby) nie je
zrejmé, akým konkrétnym dôkazom malo byť naplnenie subjektívnej stránky trestného činu spoľahlivo

preukázané.
4.2. Prokurátorovo tvrdenie, v zmysle ktorého „animozita obžalovaného vo vzťahu k poškodenému...v
spojenísradomminulýchipretrvávajúcichsporovmedziosobouobžalovanéhoakopredstaviteľomD.D.
a poškodeným....ilustruje celkový vzťah obžalovaného k poškodenému.“, je len obyčajnou špekuláciou
bez opory vo vykonanom dokazovaní. Obžalovaný nemá s poškodenou spoločnosťou, ani s jej

predstaviteľmi žiadny osobný spor a akékoľvek úkony v konaniach, ktorého účastníkom bol poškodený,
vykonával s maximálnou profesionalitou a po konzultácii s príslušnými odbornými pracovníkmi mesta.
Existencia právnych sporov medzi dvomi subjektmi neznamená existenciu osobných sporov a v tomto
prípade absentuje akýkoľvek logický súd zo strany prokuratúry, pričom tvrdenia prokurátora považuje
za snahu o kompenzáciu dôkaznej núdze.

4.3. Počas celého konania obhajoba poukazuje na to, že dobromyseľnosť obžalovaného preukazuje:
- niekoľkoročná správna prax (viď. metodické pokyny Finančného riaditeľstva SR- doložené do spisu)- súdna prax (viď. rozsudok NS SR 5Sžf 69/2012 z 28.02.2013 alebo uznesenie Ústavného súdu
SR č. k. IV.ÚS 118/2014-23 zo dňa 07.03.2014 alebo rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR č.k.
2Afs/51/2009-85 zo dňa 25.11.2009 - všetky sú súčasťou vyšetrovacieho spisu),

- súdna prax (viď. rozsudok NS SR 5Sžf 69/2012 z 28.02.2013 alebo uznesenie Ústavného súdu
SR č. k. IV.ÚS 118/2014-23 zo dňa 07.03.2014 alebo rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR č.k.
2Afs/51/2009-85 zo dňa 25.11.2009 - všetky sú súčasťou vyšetrovacieho spisu),
- právna doktrína (viď napr. Praktické komentáre pre mestá a obce, Bratislava: Eurokódex, 2015, ISBN:
978-80-8155-052-2 – doložené do spisu),

- samotný zákonodarca (viď dôvodová správa k novele zákona o miestnych daniach, ktorou je zákon
č. 538/2007 Z.z.).
Prokurátor uvedené dôkazy odignoroval, pričom ich existencia je mimoriadne dôležitá pre posúdenie
naplnenia znakov skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. b) Trestného zákona.
4.4. Je otázne, či vyššie opísaný postup prokurátora, ktorý ignoruje vykonané dokazovanie a prezentuje

celkom svojvoľné, ničím nepodložené skutkové závery, je súladný s ust. § 237 ods. 2 Trestného
poriadku a § 3 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre. Prokurátor zároveň nijako nereflektuje na
skutočnosť, že daň v pôvodnej daňovej kontrole bola vyrubená dôvodne, a to vzhľadom na výsledky
opätovnej daňovej kontroly miestnej dane za ubytovanie za zdaňovacie obdobia roku 2012 vykonanej
u poškodeného, ktoré boli právoplatne potvrdené vo vyrubovacom konaní rozhodnutím Finančného

riaditeľstva SR č. 146888/2023 zo dňa 24.03.2023 (doložené do spisu). Miestna daň za ubytovanie za
zdaňovacie obdobia roku 2012 bola preto aj v roku 2017 vyrubená v zákonnej výške. Táto skutočnosť
nevylučuje len existenciu subjektívnej stránky, ale aj objektívnej stránky obzvlášť závažného zločinu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. b) Trestného zákona.
4.5. Obhajoba opätovne poukazuje na to, že ak by odvolací súd mal za to, že bolo preukázané

nezákonné konanie správcu dane, čo však kategoricky odmieta, samotné vydanie nesprávneho či
nezákonného rozhodnutia verejným činiteľom nemôže mať za následok trestnoprávnu represiu, nakoľko
knápravechýbprvostupňovéhorozhodnutiaslúžisystémopravnýchprostriedkovupravenývpríslušnom
právnom predpise (viď. napr. nález Ústavného súdu ČR (ďalej aj ako „ÚS ČR“) sp. zn. III.ÚS 3296/21
zo dňa 2.5.2023). Uvedené platí o to viac, keď mesto D. D. rozhodlo v súlade s dlhodobo zaužívanou

správnou praxou a existujúcou judikatúrou (viď. rozsudok NS SR 5Sžf 69/2012 z 28.02.2013 alebo
uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV.ÚS 118/2014-23 zo dňa 07.03.2014 alebo rozsudok Nejvyššího
správního soudu ČR č.k. 2Afs/51/2009-85 zo dňa 25.11.2009 - všetky boli už skôr doručené do
vyšetrovacieho spisu).
4.6. Prvostupňové rozhodnutie správcu dane nie je predbežne vykonateľné a vykonateľnosť nadobúda

až márnym uplynutím lehoty na podanie odvolania, pričom včas podané odvolanie má odkladný účinok.
Keďže rozhodnutie č. 213/2017 sa nikdy nestalo vykonateľným, a správca dane na jeho vykonateľnosť
a právoplatnosť nemal žiadny dosah, tak konanie správcu dane nebolo spôsobilé vyvolať trestne
relevantný následok, ktorým je spôsobenie škody veľkého rozsahu, teda vydanie rozhodnutia 213/2017
nemohlo bezprostredne smerovať k dokonaniu obzvlášť závažného zločinu zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. b) Trestného zákona, preto konanie správcu
dane nemôže byť kvalifikované ako pokus uvedeného trestného činu (a to aj s poukazom na ostatné
dôvody prezentované vyššie, ako aj v rozsudku súdu prvého stupňa). Táto skutočnosť vylučuje aj
existenciu motívu spôsobiť inému škodu. Obhajoba zdôrazňuje, že daň bola vyrubená v správnej výške,
čo potvrdila opätovná daňová kontrola a Finančné riaditeľstvo SR.

4.7. Obžalovaný následne odkazuje na skôr doručené vyjadrenie, vyhotovené G. A., ako aj na
odôvodneniesamotnéhonapadnutéhorozsudku.Vzhľadomnauvedenéobžalovanýžiada,abyodvolací
súd zamietol odvolanie prokurátora podľa § 319 Trestného poriadku.
5. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, ktoré bolo nariadené na rozhodnutie o odvolaní, prokurátor
poukázal na odôvodnenie prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava a navrhol, aby odvolací súd

napadnutýrozsudokzrušilavecvrátilprvostupňovémusúdunanovékonanie.Obhajcoviaobžalovaného
uviedli, že napadnutý rozsudok považujú za vecne správny, zákonný, vydaný na základe správne
zisteného a vyhodnoteného skutkového stavu, a v nadväznosti na ich skoršie vyjadrenia vyjadrenie
k podanému odvolaniu (obidvoch obhajcov), považujú podané odvolanie prokurátora za nedôvodné
a preto navrhujú, aby odvolací súd odvolanie prokurátora proti napadnutému rozsudku podľa § 319

Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol. Obžalovaný sa následne pridržal vyjadrení svojich
obhajcov.
6. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:
1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým

výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo

c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,

e) ak je uložený trest neprimeraný.
7. Odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316
Trestného poriadku a zistil, že vo vzťahu k odvolaniu prokurátora nie je dôvod na jeho zamietnutie
v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods.
3 Trestného poriadku. Odvolanie podal prokurátor ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti

výrokom, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný.
8. Po preskúmaní napadnutých výrokov a konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, dospel odvolací súd
k záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.
9. Skutkové zistenia prvostupňového súdu vo vzťahu k správaniu sa obžalovaného, ktoré nenaplnilo
všetky zákonné znaky trestného činu, čo bolo dôvodom pre oslobodenie spod obžaloby prokurátora,

považuje odvolací súd vo svojom výsledku za správne. Prvostupňový súd v rámci procesného postupu
rešpektoval a dodržal základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Trestného poriadku,
najmä však zásady zákonného procesu (§ 2 ods. 7), práva na obhajobu (§ 2 ods. 9), voľného hodnotenia
dôkazov (§ 2 ods. 12), ako i rovnosti strán trestného konania (§ 2 ods. 14). Odvolací súd teda konštatuje,
že prvostupňový súd dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade

so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.
10. Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako

ajokolnosti,ktorésvedčiavjehoprospech,avobochsmerochvykonávajúdôkazytak,abyumožnilisúdu
spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd
hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v
ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

11. Prvostupňový súd v preskúmavanom prípade postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav
veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti
obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho
vnútorného presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne.
V odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a prečo, ako ja to, o

ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia. Rovnako uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení
vykonaných dôkazov. Vysporiadal sa s obžalobnou argumentáciou a aj s obhajobou obžalovaného,
pričom pred ukončením dokazovania strany doplnenie dokazovania ani nenavrhovali. Tým si splnil svoju
zákonnú povinnosť odôvodniť napadnuté rozhodnutie v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestnéhoporiadku. Skutočnosť, že strana (v danom prípade prokurátor) sa nestotožnila so skutkovými a právnymi
názormi prvostupňového súdu, uvedenými v napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací
súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených prvostupňovým súdom.

12. Nakoľko rozhodnutia v prvostupňovom a v odvolacom konaní tvoria jednotu, nie je potrebné na tomto
mieste opakovať všetky zistenia a závery prvostupňového súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o nevine
obžalovaného a ktoré považuje odvolací súd za vecne správne.
13. Špecifikom predmetnej trestnej veci je nespornosť skutkového stavu, keď v priebehu celého konania
pred súdom nebol sporný skutkový stav, ale skôr jeho právne hodnotenie. Jedinou zásadnou výnimkou,

je tvrdenie prokuratúry o motíve obžalovaného spočívajúce v animozite obžalovaného ako primátora
mesta vo vzťahu k poškodenému. V tomto smere však prokurátor poskytol vlastnú interpretáciu
skutočnosti,ktorúpovažovalzapreukázanúarelevantnú,avšakvtomtosmerenenavrholžiadnedôkazy.
Preto aj odvolací súd musí konštatovať, že v konaní nebol preukázaný osobný motív obžalovaného
smerujúci k poškodeniu záujmov spoločnosti Slovenské liečebné kúpele D. D., a. s.. V tomto smere
neboli navrhnuté (a teda ani vykonané), dôkazy, z ktorých by tento záver mohol byť odvodený. Vo vzťahu

k zvyšným otázkam skutkového stavu postačí odkaz na textáciu napadnutého rozsudku v bodoch 1 až
9 odôvodnenia, voči správnosti a ani úplnosti ktorých neboli vznesené oprávnené požiadavky.
14. Pokiaľ ide o ustálenie skutkového deja, prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
veľmi podrobne rozviedol skutočností, ktoré mal z vykonaných dôkazov preukázané a zároveň sa
podrobne vysporiadal s rozsiahlou argumentáciu strán, ktorú vzniesli pred vydaním napadnutého

rozsudku. Prvostupňový súd v tejto časti z odôvodnenia napadnutého rozsudku dal odpovede na
argumenty prokurátora a ním prezentované právne názory, ktoré sa z prevažnej časti obsahovo kryjú
s jeho odvolacími námietkami. Odvolací súd sa s argumentáciou prvostupňového súdu stotožňuje a
preto na tomto mieste, v odvolacom konaní, nepovažuje za potrebné opakovať odpovede, ktoré dal
obžalovanému už prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku a to s jednou výnimkou.

15. Prvostupňový súd (v časti odôvodnenia od bodu 36 až po bod 49) uzavrel, že v predmetnej veci
nie je možné nástrojmi trestného práva sankcionovať akékoľvek odchýlenia sa od právneho názoru
správnych súdov, ale len to, ktoré by napĺňalo atribúty istej závažnosti. Teda ani existencia excesu
zo zákonnej povinnosti rešpektovať právny názor vyslovený správnymi súdmi v konaní, v ktorom na
strane obžalovaného vystupovalo Mesto D. D., zastúpené obžalovaným ako štatutárom (primátorom

mesta) nie je bez ďalšieho conditio sine qua non (nevyhnutná podmienka) pre založenie trestnoprávnej
zodpovednosti obžalovaného zo spáchania stíhaného skutku.
16. Odvolací súd sa nestotožňuje s potrebou primárne skúmať závažnosť konania obžalovaného vo
vzťahu k tzv. objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejného
činiteľa. Úvahy prvostupňového súdu sú logické a opierajú sa aj o relevantnú judikatúru, avšak

primárnym záujmom konajúceho súdu musí byť v tomto prípade najmä otázka zavinenia obžalovaného.
Pokiaľ teda prokurátor namieta skutočnosť, že závažnosť konania obžalovaného nie je možné v
predmetnej veci zohľadniť a to minimálne v otázke viny obžalovaného, možno sa s týmto čiastočne
stotožniť, najmä pokiaľ ide o otázku objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu zneužitia
právomoci verejného činiteľa. Záver prvostupňového súd o nutnosti právne uloženej povinnosti

obžalovaného konať v prísnom súlade s právnym názorom vysloveným správnymi súdmi, je preto vecne
správny, pričom konanie obžalovaného nie je možné vyhodnotiť optikou závažnosti konania (objektívna
stránka), ale výhradne cez skúmanie zavinenia obžalovaného (subjektívna stránka).
17. Podstatným pre právne posúdenie predmetnej trestnej veci preto ostáva najmä otázka zavinenia
obžalovaného. Skutková podstata trestného činu podľa § 326 Trestného zákona je koncipovaná tak,

že páchateľ musí konať v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe či inému neoprávnený
prospech. Pre naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty tohto trestného činu nepostačuje, že
obžalovaný koná ako verejný činiteľ v rozpore s objektívnym právom, respektíve s povinnosťou uloženou
objektívnym právom rešpektovať právny názor súdu vyslovený vo veci, v ktorej bolo mesto (ktorého
je štatutárom) účastníkom konania. Vyžaduje sa teda špecifický úmysel, ktorý spočíva v spôsobení

škody inému alebo zadovážení neoprávneného prospechu. V predmetnej trestnej veci neboli navrhnuté
žiadne dôkazy, pričom prvostupňový súd postupoval logicky, vecne správne, predovšetkým dôsledne
rešpektujúc zásadu rovnosti zbraní v trestnom konaní. Nie je možné odvodzovať úmysel obžalovaného
len z faktu, že obžalovaný postupoval v správnom konaní v neprospech osoby poškodeného, keďže z
vykonanéhodokazovaniavyplýva,žeobžalovanýmoholazrejmeajobjektívnenadobudol presvedčenie

o správnosti vlastného právneho názoru, hoci aj v rozpore so záväzným právnym názorom vysloveným
správnymi súdmi. Z vykonaného dokazovania teda jednoznačne nevyplýva úmysel obžalovaného
spôsobiť poškodenému škodu, práve z postupu obžalovaného je zrejmé, že úmyslom obžalovaného
bolo konanie v prospech mesta D. D., ktorého bol a aj v súčasnosti je štatutárom.18. Pokiaľ ide o otázku, či konanie obžalovaného nemohlo smerovať k nadobudnutiu neoprávneného
prospechu Mestu D. D., tu je potrebné uviesť, že práve postup obžalovaného spočívajúci vo
vykonávaní úkonov podobných právnej analýze, zisťovaní právneho stavu, respektíve právneho

postavenia iných samosprávnych jednotiek a právneho stavu judikatúry v iných správnych konaniach,
a výsledky jeho zisťovania, mohol v obžalovanom vyvolať presvedčenie o opodstatnenosti vyrubenia,
respektíve ,,dovyrúbenia“ dane poškodenej spoločnosti. Ak prokuratúra teda namieta, že konanie
obžalovaného bolo vedené minimálne nepriamym úmyslom spôsobiť poškodenému škodu, respektíve
Mestu D. D. privodiť neoprávnený prospech v rozsahu majetkového plnenia z dane, na ktoré podľa

právneho názoru správnych súdov nemá právny nárok, odvolací súd poukazuje, že táto skutočnosť
nevyplynula z vykonaného dokazovania. Aby sa tak stalo, je nutné dôkazy tohto druhu zabezpečiť v
prípravnom konaní a následne na hlavnom pojednávaní procesne predpokladaným spôsobom vykonať.
V tomto smere však odvolací súd musí konštatovať, že prokurátor nenavrhol vykonať žiadne dôkazy
smerujúce k preukázaniu úmyslu obžalovaného spáchať stíhaný trestný čin (a to bez ohľadu na
to, či takéto dôkazy neexistovali alebo išlo o procesnú pasivitu prokuratúry). Nie je totiž možné

argumentačne obstáť v prípade absencie dôkazov podporujúcich použité argumenty. A to aj napriek
tomu, že interpretácia zisteného skutkového stavu je prirodzeným právom strany trestného konania,
avšak konajúce súdy ňou nie sú viazané a vyhodnocujú dôkazy na základe vlastnej vnútornej úvahy,
jednotlivo a vo svojom súhrne. Povinnosťou súdu teda je zohľadniť masu zabezpečených a procesne
riadne vykonaných dôkazov a túto riadnym spôsobom vyhodnotiť bez toho, aby súd dotváral skutkový

dej bez dôkazných podkladov, respektíve mal za preukázané aj skutočnosti, ktoré z vykonaného
dokazovania nevyplynuli.
19. Ak prokurátor namieta, že v predmetnom prípade ide o konanie obžalovaného minimálne v
nepriamom úmysle, ktoré spočívalo v tom, že obžalovaný vedený pohnútkou spôsobiť inému škodu,
respektíve privodiť mestu D. D. neoprávnený prospech, v tomto smere aktívne konal, pričom naplnil

objektívnu stránku skutkovej podstaty trestného činu bez toho, aby reálne spôsobil poškodenému
majetkovú škodu, je nutné zo strany odvolacieho súdu uviesť, že tieto tvrdenia je nutné označiť ako
nepodložené domnienky, práve z dôvodu, že tieto nenašli svoj odraz v riadne vykonaných dôkazoch.
Ak prokuratúra uvádza, že k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejného
činiteľa dochádza aj v prípade, ak je konanie iba vedené pohnútkou spôsobiť škodu, respektíve privodiť

neoprávnený prospech, pričom primárny cieľ obžalovaného mohol byť aj iný - právne nezávadný a
spôsobenie škody mohlo byť iba nevyhnutným prostriedkom a obžalovaný ho dosiahnuť ani nemusel
chcieť, avšak so vznikom tohto bol nevyhnutne uzrozumený, v tomto smere musí odvolací súd
poukázať, že je ťažko predstaviteľné, aby obžalovaný konal v úmysle spôsobiť škodu, respektíve privodiť
inému neoprávnený prospech a pritom nechcel spôsobiť inému škodu. Ide teda o teoretický konštrukt

prokuratúry, ktorý ale nemá vplyv na absenciu relevantných dôkazov, z ktorých by bolo možné odvodiť
úmyselné konanie obžalovaného.
20. V tomto smere sa možno stotožniť so záverom prvostupňového súdu o tom, že v konaní
nebolo preukázané konanie obžalovaného vedené motívom spôsobenia škody inému, respektíve
privodenia neoprávneného prospechu inému, pričom je možné primerane odkázať na argumentáciu

prvostupňového súdu, ktorou tento vecne správne vysvetlil, prečo subjektívnu stránku skrutkovej
podstaty u obžalovaného nezistil a v jeho konaní nezistil prvky svojvôle v rozsahu relevantnom pre
trestnoprávne posúdenie konania obžalovaného.
21. V neposlednom rade ak prokuratúra poukazuje na rozpor konania obžalovaného s objektívnym
právom, tento sám o sebe nepostačuje pre konštatovanie naplnenia všetkých znakov skutkovej podstaty

trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa. Bez ďalšieho nie je ani konštatovaním správnosti
konania obžalovaného, respektíve jeho súladu s povinnosťami formulovanými objektívnym právom.
Vyššie uvedená právna argumentácia preto nie je odôvodnením správnosti postupu obžalovaného v
rovine právne formulovaných povinností, ale iba záverom o nemožnosti právne kvalifikovať konanie
obžalovaného ako trestný čin (aktuálne zločin) zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods.

1 a nasledujúce Trestného zákona.
22. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou

navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07,
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04).23. Preto odvolací súd nevidel dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku a odvolanie prokurátora ako
nedôvodné zamietol.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.