Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. apríl 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/54/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2321202407
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2321202407.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudkýň:

JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Monika Vozárová, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX,
trvale bytom C. D., proti žalovanému: E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. B. XXXX/XX, H., zastúpeného
spoločnosťou: AK Petrovič s. r. o., so sídlom Kollárova 566/32, Trnava, IČO: 54 980 682, o určenie
vlastníckeho práva a iné, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k.
28C/31/2021-164 zo dňa 8. decembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalobcu voči I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie o d m i e t a.

II. Výroky II., III., IV. rozsudku súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol,
II. výrokom žalobu v časti určenia, že vec patrí do dedičstva odmietol, III. výrokom vo zvyšnej časti žalobu
zamietol, IV. výrokom rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 129, 130 ods. 1, § 133 ods. 2, § 134
ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj
„Občiansky zákonník“), s poukazom na procesné ustanovenia § 137 písm. c), d), § 205, § 255 ods. 1, §
262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších právnych predpisov
(ďalej aj „CSP“).

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že rodičmi žalobcu podľa rodného listu sú A. B.,

nar. XX.XX.XXXX a G. B., I. J., nar. XX.X.XXXX. Podľa LV bez čísla (na čl. 10) boli pôvodní vlastníci B. K.
1/6, B. H. 1/6, B. E. 1/6, B. E. 1/6, B. L. 1/6, B. M. 1/6 boli ako vlastníci vyčiarknutí a ako nový vlastník bol
zapísanýB.J.,nazákladeosvedčeniač.N58/2007,NZ7183/2007,NCRls7233/2007zodňa23.2.2007.
Podľa notárskej zápisnice N 58/2007, NZ 7183/2007, NCRls 7233/2007 zo dňa 23.2.2007 sa J. B., nar.
XX.X.XXXX, bytom D. XXX stal titulom vydržania vlastníkom nehnuteľností vedených na: LV č. XXX,
parc. č. 316 - rodinný dom súpis. č. XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 83 m2, parc. č. 314 -
zastavané plochy a nádvoria o výmere 86 m2, parc. č. 315 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 32

m2, v celosti, LV č. XXX, parc. č. 322 - rodinný dom súpis. č. XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere
147 m2, parc. č. 321 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 133 m2, v celosti, LV č. XXX, parc. č. 317
- rodinný dom súpis. č. XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 83 m2, parc. č. 318 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 57 m2, v celosti, LV č. XXX, parc. č. 319 - rodinný dom súpis. č. XXX,zastavané plochy a nádvoria o výmere 126 m2, parc. č. 320 - zastavané plochy a nádvoria o výmere
72 m2, v celosti (podľa bodu 2. predmetné nehnuteľnosti si vysporiadali v 60. a v 70. rokoch minulého
storočiaprávnipredchodcovianavrhovateľa,jehostarámatka,neb.E.D.,I.B.(zomreladňaXX.X.XXXX)

a jeho otec, neb. A. B. (zomrel dňa XX.X.XXXX). Stará matka navrhovateľa je vedená ako podielová
spoluvlastníčka na LV č. XXX. Právni predchodcovia navrhovateľa tieto nehnuteľnosti v dobrej viere,
nikým nerušení ako vlastníci, držali a užívali, vzhľadom na všetky okolnosti držby boli dobromyseľní
v tom, že im tieto nehnuteľnosti vlastnícky patria, po ich smrti vstúpil do držby týchto nehnuteľností
navrhovateľ.Tentoskutkovýstavpotvrdilidvajasvedkoviaznalímiestnychpomerov,vovecinezaujatí,D.

J., nar. XX.X.XXXX, bytom D. N. XXX a E. D., nar. X.X.XXXX, bytom D. N. XXX, čestnými vyhláseniami
zo dňa 6.2.2007. O. B. st., bytom D. N. XXX, ako zapísaný knihový vlastník na LV č. XXX v 2/4, O. B.
ml., bytom P., D. N. XXXX/XXX, ako zapísaný knihový vlastník na LV č. XXX X/X, čestným vyhlásením
zo dňa 6.2.2007, potvrdili, že nemajú žiadne výhrady k vzniku vlastníckeho práva vydržaním ohľadom
predmetných nehnuteľností v prospech navrhovateľa. Ostatní dotknutí vlastníci sú pre navrhovateľa
neznámi, resp. neznámeho pobytu. Obec D. dňa 25.1.2007 potvrdila, že nemá žiadne výhrady k vzniku

vlastníckehoprávavydržanímohľadompredmetnýchnehnuteľnostívprospechnavrhovateľa.Slovenský
pozemkový fond, regionálny odbor Galanta, dňa 14.2.2007 pod zn. 170/RO-4/07 potvrdil, že nemá
žiadne výhrady k vzniku vlastníckeho práva vydržaním ohľadom predmetných nehnuteľností v prospech
navrhovateľa). Žalovaný na základe kúpnej zmluvy, číslo vkladu V2924/2012 zo dňa 5.10.2012 č.z.
200/2012 (LV č. XXX) sa stal vlastníkom nehnuteľností: rodinný dom a prístrešok pre auto so súpis. č.

XXX postavený na parcele reg. „C“ č. 319, rodinný dom so súpis. č. XXX postavený na parcele reg. „C“
č. 317 a pozemkov parcely reg. „C“: parc. č. 314 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 204 m2, parc.
č. 315 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 169 m2, parc. č. 316 - zastavaná plocha a nádvoria o
výmere 140 m2, parc. č. 317 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 97 m2, parc. č. 319 - zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 205 m2 (nehnuteľnosti evidované na LV č. XXX sú aj nehnuteľnosťami z LV

č. XXX, XXX, XXX - č. z. 35/2007 s odkazom geom. plán č. 37/2007 - v.z. 177/2007). B. K., B. H., B. E.,
B. E., B. L. a B. M. boli zapísaní ako podieloví spoluvlastníci nasledovných nehnuteľností: parc. č. 316
o výmere 83 m2, zastavaná plocha, na ktorej je postavený rodinný dom so súpis. č. XXX, parc. č. 214 o
výmere 86 m2, zastavaná plocha, parc. č. 315 o výmere 32 m2, zastavaná plocha, parc. č. 322 o výmere
147, zastavaná plocha, na ktorej je postavený rodinný dom súp. č. XXX a parc. č. 321 o výmere 133

m2, zastavaná plocha, každý v podiele 1/6 (LV bez čísla). Predmetom konania vedeného na okresnom
súde pod sp. zn. 30C/169/2013 bola žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným
na LV č. XXX pre kat. úz. D., ktorého sa ako žalobca domáhal J. B., nar. XX.X.XXXX (brat žalobcu)
a E. F., nar. 18.12,1969 ako žalovaný. Vo veci bolo právoplatne rozhodnuté dňa 4.12.2017 rozhodnuté
rozsudkom č. k. 30C/169/2013-107 zo dňa 19.8.2015 (v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave

č. k. zn. 10Co/174/2016-138 zo dňa 27.9.2017) zamietnutím žaloby. Predmetom konania vedeného na
okresnom súde pod sp. zn. 17C/310/2015 bola žaloba o vypratanie nehnuteľností zapísaných na LV
č. XXX pre kat. úz. D., ktorého sa ako žalobca domáhal E. F., nar. XX.XX.XXXX proti žalovanému
J. B., nar. XX.X.XXXX. Vo veci bolo právoplatne rozhodnuté dňa 26.3.2021 rozsudkom č. k. vypratať
nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX pre kat. úz. D. a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu

100 %. Voči rozsudku podal odvolanie žalovaný, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnava rozsudkom
sp. zn. 25Co/11/2020-247 zo dňa 23.2.2021 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.3.2021.

4. Okresný súd dôvodil, že v priebehu konania podal žalobca návrh na prerušenie konania v zmysle §

162 ods. 1 CSP z dôvodu, že rodinný dom so súpis. č. XXX žiada zaradiť do dedičstva. Ďalej v návrhu
uviedol, že na Okresnom úrade Galanta, katastrálny odbor zistil, že v roku 1982 bolo súpisné číslo
domu XXX zmenené na XXX, pričom táto zmena bola prevedená na LV č. XXX. V rodnom liste má
uvedené bydlisko D. XXX ako rodičia. Dňa 7.11.2012 nadobudol občiansky preukaz č. Q., v ktorom mal
uvedený trvalý pobyt v obci D. XXX. Ak rodinný dom súp. č. XXX prestal existovať v roku 1982 a v registri

obyvateľov bol jeho trvalý pobyt v rodinnom dome súpis. č. XXX ešte v roku 2022, tak je potrebné vyriešiť
otázku existencie domu súpis. č. XXX, pravdivosť údajov katastra nehnuteľností, ktorú okresný súd nie
je oprávnený v tomto konaní riešiť, a od ktorej závisí rozhodnutie. Žalovaný s návrhom na prerušenie
konania nesúhlasil. Okresný súd návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP zamietol,
nakoľko dôvody na prerušenie konania neboli dané. Skutočnosť akú adresu trvalého pobytu mal žalobca

uvedenú v občianskom preukaze s poukazom na súpisné číslo domu, resp. jeho prečíslovanie, nemajú
vplyv na predmet konania, nakoľko tieto skutočnosti neosvedčujú či žalobca predmetné nehnuteľnosti
vydržal, resp. či predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva.5. Vo vzťahu k požadovanému určeniu, že vec patrí do dedičstva okresný súd konštatoval, že uznesením
č. k. 28C/31/2021-135 zo dňa 30.5.2023 vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia
doplnil svoje podanie, ktoré by podľa obsahu mohlo byť žalobou tak, že označí osobu poručiteľa,

ktorej sa podanie týka, že vec patrí do dedičstva. Zároveň poučil žalobcu, že v prípade, ak nedostatok
nedoplní, nebude môcť pokračovať v konaní a podanie v tejto časti odmietne. Žalobca osobu poručiteľa
v stanovenej lehote nedoplnil. Vzhľadom na uvedený nedostatok, okresný súd nemohol v konaní o
určenie, že vec patrí do dedičstva pokračovať a žalobu v časti určenia, že vec patrí do dedičstva odmietol
v zmysle § 129 ods. 3 CSP. Zároveň k požadovanému určeniu, že vec patrí do dedičstva poukázal na

uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/94/2018, v zmysle ktorého možno považovať za ustálený záver, že v
konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, až do vyporiadania dedičstva ohľadom
tejto veci sú všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov, pričom v danom určovacom spore, títo majú
postavenie tzv. nútených procesných spoločníkov (§ 78 ods. 1 CSP). Konania o takejto žalobe sa tak
musia zúčastniť (ako žalobcovia alebo ako žalovaní) všetci dedičia, inak je daný nedostatok vecnej
legitimácie. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v žalobe neoznačil všetkých dedičov, okresný súd by

v prípade, ak by žalobu v tejto časti neodmietol v zmysle § 129 ods. 3 CSP, žalobu by pre nedostatok
vecnej legitimácie zamietol. Nad rámec okresný súd uviedol, že z predložených listinných dôkazov (listov
vlastníctva)nevyplýva,žebypredmetnénehnuteľnostibolivovlastníctvežalobcovýchrodičov(G.B.aA.
B.), po ktorých mal žalobca predmetné nehnuteľnosti zdediť. Žalobca rovnako netvrdil a ani nepreukázal
príbuzenský vzťah k K. B., H. B., E. B., E. B., L. B. a M. B., resp. skutočnosti, na základe ktorých

by bol žalobca oprávneným dedičom po týchto osobách, ktoré boli zapísané v minulosti ako vlastníci
predmetných nehnuteľností. Žalobca tak neuniesol bremeno tvrdenia a ani bremeno dôkazu.

6. Vo vzťahu k požadovanému určeniu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam okresný súd uviedol,
že bolo potrebné skúmať, či žaloba na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam je prípustná v

zmysle § 137 písm. c) CSP. Pričom bolo potrebné vyhodnotiť, či žalobca má na požadovanom určení
naliehavý právny záujem, ktorý musí preukázať. Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či
tu právo je alebo nie je, ak je tvrdené právo neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim
určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo ohrozenie odstrániť. Povinnosť žalobcu preukázať
naliehavý právny záujem znamená, že žalobca je povinný uviesť v žalobe skutkové tvrdenia o tom, že

naliehavýprávnyzáujemjedaný.Naliehavýprávnyzáujemžalobcunaurčeníprávajevždy,akzozápisu
vo verejnom registri vyplýva, že tvrdené právo patrí žalovanému. V danom prípade, však určovacia
žaloba nemôže prichádzať do úvahy ako prostriedok ochrany porušeného práva, nakoľko žalobca ako
vlastník predmetných nehnuteľností zapísaný v katastri nehnuteľností nikdy nebol a porušenia žiadneho
práva nepreukázal. Určovacia žaloba predovšetkým prichádza do úvahy vtedy, keď jej prostredníctvom

možno eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu, pričom k zodpovedajúcej
náprave nemožno dospieť iným spôsobom. Platí, že rozsudok určuje existenciu (neexistenciu) práva ku
dňu jeho vyhlásenia. Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným
spôsobom užitočný. V tomto prípade žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení, a rovnako
neprichádza do úvahy určovacia žaloba, ktorou sa má dosiahnuť zhoda zápisu vo verejnom registri.

Žalobca neosvedčil, že predmetné nehnuteľnosti v minulosti vlastnili jeho rodičia a z toho dôvodu by mali
patriť do dedičstva po jeho rodičoch. Žalobca rovnako neosvedčil, že by predmetné nehnuteľnosti mali
patriť do dedičstva po iných právnych predchodcoch žalobcu, po ktorých by bol žalobca oprávneným
dedičom. Žalobca rovnako neosvedčil, že sa stal vlastníkom predmetných nehnuteľností vydržaním,
na základe oprávnenej držby. K nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním, je potrebné, aby žalobca

preukázal, že premenené nehnuteľnosti mal v oprávnenej držbe po dobu 10 rokov. Samotné tvrdenie
žalobcu, že v nehnuteľnostiach býval od narodenia, resp. že v prípade, ak boli splnené podmienky
vydržania u jeho brata, museli byť splnené aj v prípade žalobcu a žalobca sa teda stal vlastníkom
predmetných nehnuteľností vydržaním nezakladajú oprávnenosť držby. Oprávnená držba predpokladá:
a) vôľu nakladať s vecou ako vlastnou, b) faktické ovládanie veci, c) dobrú vieru, že mi vec či právo patrí

so zreteľom na všetky okolnosti, čo zahŕňa aj ospravedlniteľnosť omylu (skutkového či právneho) a d)
existenciu nadobúdacieho titulu. Žalobca musí splniť všetky zákonné podmienky, aby žalobcovi vzniklo
vlastnícke právo vydržaním. Podanú žalobu nemožno považovať ani za určovaciu žalobu, ktorou sa má
dosiahnuť zhoda zápisu vo verejnom registri a nemôže byť v tomto prípade ani prostriedkom ochrany
údajne porušeného práva. Žalobca nepreukázal, že by predmetné nehnuteľnosti mali patriť do dedičstva

po žalobcových predkoch, resp. že by sám žalobca predmetné nehnuteľnosti vydržal a navyše žalovaný
nadobudol predmetné nehnuteľnosti kúpou, na základe platného právneho úkonu a v dobrej viere. Vo
vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré mali byť podľa tvrdení zapísané na LV č. XXX, XXX, XXX pre kat.úz. D. okresný súd uviedol, takéto listy vlastníctva sa v internetovej databáze katastra nehnuteľností
nenachádzajú. S ohľadom na uvedené žalobu o určenie vlastníckeho práva zamietol.

7. Dokazovanie výsluchom svedka E. K. a svedkov, ktorí mali potvrdiť, že žalobca rodinný dom užíva
50 rokov okresný súd nevykonal, nakoľko na vykonaní týchto dôkazov strany sporu netrvali, žalobca
svedkov v priebehu celého konania neoznačil a ich výsluchom by podľa názoru okresného súdu nedošlo
k preukázaniu rozhodných skutočností, najmä k preukázaniu vydržania predmetných nehnuteľností
žalobcom.

8.Záveromokresnýsúdkonštatoval,žežalovanývdobrejvierenadobudolnehnuteľnostizapísanénaLV
č.XXXprekat.úz.D.odbratažalobcu(J.B.),ktorýbolakovlastníkpredmetnýchnehnuteľnostízapísaný
na LV č. XXX pre kat. úz. D., titulom vydržania, na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený pod
V 2924/2012 zo dňa 5.10.2012, č. z. 200/2012. Platnosť predmetnej kúpnej zmluvy bola predmetom
konania vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 30C/169/2013-107, v ktorom súd nezistil žiadne

dôvody, ktoré by mali za následok neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy. Žalovaný je tak vlastníkom
predmetných nehnuteľností.

9. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s poukazom na § 365 ods. 1 písm. a) b), d), e), f), g),

h), ods. 2 CSP. Argumentoval tým, že okresný súd nezistil spoľahlivo skutkový stav, pretože z listinných
dôkazovzaloženýchvsúdnomspisevyplývaexistenciaapravdivosťtvrdenížalobcuajskutočností,ktoré
v konaní žalobca na svoju obranu a ochranu svojho vlastníctva uplatnil. Okresný súd oprel rozhodnutie
o nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení a nerešpektoval rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky ani Ústavného súdu Slovenskej republiky. Od narodenia žije v rodičovskom dome

na adrese D. XXX, má tam jediné obydlie, a stará sa o majetok - predmetné nehnuteľnosti viac ako
10 rokov, z čoho je nesporné, že má na určovacom rozsudku naliehavý právny záujem. Nesúhlasí
snázoromokresnéhosúdu,žežalobcanemánaliehavýprávnyzáujemnaurčení,arovnakoneprichádza
do úvahy určovacia žaloba, ktorou sa má dosiahnuť zhoda zápisu vo verejnom registri. Na verejnom
prejednávaníokresnýsúdzisťovalvoverejnomregistriastranámsporuuviedol,žežalobcajevlastníkom

1/6 dotknutých nehnuteľností ako je uvedené v odseku 24. odôvodnenia napadnutého rozsudku, a
preto je napadnutý rozsudok nepresvedčivý a nepreskúmateľný. Vytýka okresnému súdu nesprávne
názory uvedené v odseku 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že žalobu nemožno považovať ani
za určovaciu žalobu, ktorou sa má dosiahnuť zhoda zápisu vo verejnom registri a nemôže byť v tomto
prípade ani prostriedkom ochrany údajne porušeného práva. Nie je pravdivý názor súdu prvej inštancie,

že žalobca nepreukázal, že by predmetné nehnuteľnosti mali patriť do dedičstva po žalobcových
predkoch. S tvrdeniami ohľadom notárskej zápisnice N 58/2007, NZ 7183/2007, NCRIs7233/2007
zo dňa 23.2.2007, ktorej neplatnosti sa domáhal, sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Okresný súd
nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov, ktorí mali potvrdiť, že žalobca užíva rodinný dom viac
ako 50 rokov. Namietal závery okresného súdu v odseku 19. odôvodnenia napadnutého rozsudku,

„...nakoľkonavykonanítýchtodôkazovstranysporunetrvali,žalobcasvedkovvpriebehuceléhokonania
neoznačil a ich výsluchom podľa názoru súdu nedošlo k preukázaniu rozhodných skutočností, najmä
k preukázaniu vydržania predmetných nehnuteľností žalobcom...,,. Okresný súd mal zistené, že právni
predchodcovia žalobcu vlastnili a užívali predmetné nehnuteľnosti, stará matka žalobcu bola podielovou
spoluvlastníčkou na liste vlastníctva č. XXX a toto vlastníctvo nebolo doposiaľ predmetom dedičstva,

domáhasadedičstva,ktorémuzaručujeÚstavaSlovenskejrepubliky.Nesúhlasísnázormivodseku22.,
32. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorými súd prvej inštancie poprel právo žalobcovi uplatniť jeho
právo podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ľudských právach. V prejednávanej
veci ide o základné ľudské právo vlastnícke právo, ako i právo na ochranu obydlia (čl. 12, čl. 20, čl.
21 Ústavy SR). Neobstoja závery súdu prvej inštancie, že neosvedčil, že predmetné nehnuteľnosti by v

minulosti vlastnili jeho rodičia, či iní právni predchodcovia, že predmetné nehnuteľnosti mal v oprávnenej
držbe po dobu 10 rokov, pretože sám zistil z verejných registrov tieto skutočnosti, ako i mal preukázané:
a) vôľu nakladať s vecou ako vlastnou, b) faktické ovládanie veci, c) dobrú vieru, že žalobcovi právo
patrí so zreteľom na všetky okolnosti, čo zahŕňa aj ospravedlniteľnosť omylu (skutkového či právneho),
d) existenciu nadobúdacieho titulu. Okresný súd mal vedomosť z verejného registra a tiež preukázanú

totožnosť žalobcu, na prvom verejnom pojednávaní platným občianskym preukazom, že jeho jediným
obydlím je D. N. XXX, na ktorú adresu okresný súd poslal i napádaný rozsudok, čo osvedčuje žalobcovu
vôľu nakladať s vecou ako vlastnou, faktické ovládanie veci, dobrú vieru, že žalobcovi právo patrí a
existenciu nadobúdacieho titulu, pretože od narodenia mal právo bývať v predmetných nehnuteľnostiacha po nadobudnutí plnoletosti mať predmetné nehnuteľnosti v oprávnenej držbe a to od roku 1984. Z
evidencie Okresného úradu Galanta katastrálny odbor zistil, že v roku 1982 bolo súpisné číslo rodinného
domu XXX zmenené na súpisné číslo XXX, pričom táto zmena bola prevedená na liste vlastníctva č.

XXX. Rodinný dom s. č. XXX prestal existovať v roku 1982. Avšak táto skutočnosť ostala sporná, pretože
vo verejnom registri verejnoprávnej inštitúcie je dodnes zapísaná existencia rodinného domu D. XXX.
Žalobca má v rodnom liste uvedené bydlisko D. N. XXX ako rodičia. Dňa 7.11.2012 nadobudol OP č. Q.,
v ktorom mal uvedený trvalý pobyt v obci D. N. XXX. Ak rodinný dom s.č. XXX prestal existovať v roku
1982, a v registri obyvateľstva bol jeho trvalý pobyt v rodinnom dome s.č, XXX ešte v roku 2022, tak

je potrebné vyriešiť otázku existencie domu s.č. XXX. Pravdivosť údajov katastra nehnuteľnosti, ktorú
okresný súd nie je v tomto konaní oprávnený riešiť a od ktorej závisí rozhodnutie, preto žalobca navrhol
prerušiť konanie na zistenie rozhodných skutočností, pretože rodinný dom s.č. XXX i po údajnej zmene
na s. č. XXX žiadal zaradiť do dedičstva.

10. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný a uviedol, že napadnutý rozsudok navrhuje ako vecne

správny potvrdiť. Nestotožňuje sa s námietkou nepreskúmateľnosti rozsudku. Odvolanie žalobcu je
nejasné. Žalobca sa účelovo v snahe oddialiť svoje vypratanie z nehnuteľností a znemožniť žalovanému,
aby mal k svojim nehnuteľnostiam po viac ako 12 rokoch, od kedy ich platne nadobudol kúpnou zmluvou
zo dňa 6.9.2012, prístup. Nie je možné súhlasiť s odvolacou argumentáciou žalobcu spočívajúcou vo
vytýkaní nedostatkov okresnému súdu za vlastné neunesenie bremena tvrdenia a ani dôkazu, pretože

to bol žalobca, ktorý dokonca ani po výzve okresného súdu na doplnenie podania v stanovenej lehote
nedoplnil označenie poručiteľa, ktoré sa má týkať jeho podanie a žaloba o určenie, že vec patrí do
dedičstva. Okresný súd preto správne žalobu v tejto časti odmietol, súčasne keďže by sa jednalo o
nútených procesných spoločníkov, bolo by dôvodné, ako okresný súd uzatvoril, žalobu zamietnuť, ak by
nebola odmietnutá, pre nedostatok vecnej legitimácie. Žalobca tiež nepreukázal, že by bol dedičom po

nebohých K. B., H. B., E. B., L. B. a M. B. a to ani v odvolaní. Domnelé žalobcom tvrdené práva nemôžu
požívať právnu ochranu a už vôbec nie voči dobromyseľnému vlastníkovi, t.j. žalovanému. Neobstoja
poukazy na Ústavou Slovenskej republiky garantované práva, keďže žalobca si ich nemá od akého
práva odvodiť. Napokon žalobcove poukazy na právne normy sú takmer kompletne iba všeobecnými
konštatáciami, bez ohľadu na konkrétne skutkové okolnosti prípadu. K vydržaniu, od ktorého sa žalobca

snaží odvodiť svoje práva, je treba uviesť, že nemajú logiku a sú absurdné v tom, že ak by sa malo podľa
nich postupovať, tak ktokoľvek by kdekoľvek býval po dobu dlhšiu ako 10 rokov, vznikol by mu nárok na
vlastnícke právo vydržaním(?). Žalobca opomína, že na to, aby sa mohol stať vlastníkom nehnuteľností
vydržaním, by musel preukázať oprávnenú držbu po dobu 10 rokov, ktorá by predpokladala, ako okresný
súd uvádza v odseku 32 odôvodnenia napadnutého rozsudku: a) vôľu nakladať s vecou ako vlastnou,

b) faktické ovládanie veci, c) dobrú vieru, že mi vec či právo patrí so zreteľom na všetky okolnosti,
čo zahŕňa aj ospravedlniteľnosť omylu (skutkového či právneho) a d) existenciu nadobúdacieho titulu.
Žalobca oprávnenú držbu nepreukázal a ani preukázať nemohol, keďže predpoklady oprávnenej držby
nespĺňa. Ak žalobca odvodzuje svoje mylne vnímané (pre absenciu oprávnenej držby) vydržanie od
evidencie trvalého pobytu, je potrebné uviesť, že rodinný dom s takýmto súpisným alebo popisným

číslom ani na liste vlastníctve a ani v údajoch obce neexistuje a žalobca nepreukázal opak. Keďže táto
skutočnosť však nemá vplyv na predmet konania vo vzťahu k evidencii trvalého pobytu a vydržaniu,
okresný súd správne zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, pretože nebolo dôvodné a ani
potrebné riešiť otázku súladu údajov evidencie katastra, resp. ich pravdivosti. Právo na spravodlivý
proces žalobcu porušené, tak ako to tvrdí žalobca, nebolo. V tomto smere je odvolanie žalobcu iba

formálne a všeobecné. Rozsudok je aj čo odôvodnenia jasný, presvedčivý, logický a správny, zákonný.
Žalobca sa pred okresným súdom opakovane pred pojednávaním, na ktorom okresný súd rozhodol,
vyjadril, že by sa mal záujem dohodnúť, na čo uviedol lehotu na svoje vysťahovanie, ktorú nedodržal
a tiež ani to, že by bol stiahol žalobu.

11. Odvolací súd skôr ako mohol pristúpiť k meritórnemu preskúmaniu veci na základe podaného
odvolania žalobcom, musel sa zaoberať naplnením formálnych podmienok pre jeho podanie, medzi
nimi prednostne otázkou, či odvolanie v celom jeho rozsahu je prípustné (§ 357 písm. n/ CSP). Pričom
žalobca napadol odvolaním okrem iného aj I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bol návrh
žalobcu na prerušenie konania zamietnutý.

12. Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
pripúšťa.13. Podľa § 357 písm. n) CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení
konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164.

14. Keďže žalobca napadol odvolaním (aj) I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bol návrh
žalobcu na prerušenie konania zamietnutý, voči ktorému podľa § 357 písm. n) CSP a contrário odvolanie
nie je prípustné dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu v tejto časti je nevyhnutné odmietnuť
(§ 386 písm. c/ CSP), nakoľko ide o rozhodnutie, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP v spojení s § 360 ods. 2 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III., IV.,
proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že
podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom

(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce
sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred

jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch II., III., IV. vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

16. Uznesením sp. zn. 28C/31/2021-119 zo dňa 30.11.2022 (nadobudlo právoplatnosť dňa 27.12.2022)

okresný súd vylúčil na samostatné konanie vzájomnú žalobu žalovaného (žalobu o vypratanie
predmetných nehnuteľností).

17. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. nadobudol právoplatnosť, keďže odvolanie žalobcu bolo
s poukazom na uvedené v odseku 14 odmietnuté.

18. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak II. výrokom žalobu v časti určenia, že vec
patrí do dedičstva (nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX pre kat. úz. D., a to: rodinný dom a prístrešok
pre auto so súp. č. XXX postavený na parcele reg. „C“ č. 319, rodinný dom so súp. č. XXX postavený

na parc. reg. „C“ č. 317 a pozemky - parcely reg. „C“ č. 314 - zastavané plochy a nádvoria o výmere
204 m2, č. 315 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 169 m2, č. 316 - zastavané plochy a nádvoria
o výmere 140 m2, č. 317 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 97 m2, č. 319 - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 205 m2, predtým zapísané na LV č. XXX, parc. č. 316 - rodinný dom č. súp. XXX,
zastavané plochy a nádvoria o výmere 83 m2, parc. č. 314 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 86

m2, parc. č. 315 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 32 m2, v celosti, LV č. XXX, parc. č. 322 -
rodinný dom č. súp. XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 147 m2, parc. č. 321- zastavané plochy
a nádvoria o výmere 133 m2, v celosti, LV č. XXX, parc. č. 317 - rodinný dom č. súp. XXX, zastavané
plochy a nádvoria o výmere 83m2, parc. č. 318 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 57 m2, v celosti,
LV č. XXX parc. č. 319 - rodinný dom č. súp.XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 126 m2, parc.

č. 320 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 72 m2, v celosti) odmietol, III. výrokom žalobu zamietol
(určenie neplatnosti notárskej zápisnice N 58/2007, NZ 7183/2007, NCRIs 7233/2007 zo dňa 23.2.2007,
určenie, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností, ktoré má nepretržite v držbe po dobu viac ako desať
rokov a v súčasnosti sú zapísané na liste vlastníctva LV č. XXX pre katastrálne územie D. ako rodinný
dom a prístrešok pre auto so súp. č. XXX postavený na parcele reg. „C“ č. 319, rodinný dom so súp. č.

XXX postavený na parc reg. „C“ č. 317 a pozemky parcely reg. „C“ č. 314 - zastavané plochy a nádvoria
o výmere 204 m2, č. 315 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 169 m2, č. 316 - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 140 m2, č. 317 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 97 m2, č. 319 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 205 m2, ktoré nehnuteľnosti nepretržite užíva a stará sa o ne viac ako 10
rokov), IV. výrokom priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

19. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdených nárokov, ktorý v potrebnom rozsahu vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i vovzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil (s výnimkou záveru o tom, že určovacia žaloba
vo vzťahu určeniu vlastníckeho práva v prospech žalobcu nemôže prichádzať do úvahy), pričom i podľa
odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho

právny záver vo veci (s vyššie uvedenou výnimkou), keď vec vo výrokoch II., III., IV. i správne právne
posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé
odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku vo výrokoch II., III., IV. (s uvedenou
výnimkou). Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie (s
uvedenou výnimkou) odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

20. Vo vzťahu v odvolaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd prioritne zdôrazňuje,
že v zmysle § 379, § 380 ods. 1 v spojení s § 365 ods. 3 CSP je viazaný nielen rozsahom, ale aj
konkrétnymi dôvodmi odvolania, ktoré odvolávajúca sa strana vymedzí v zákonom stanovenej lehote
na podanie tohto opravného prostriedku. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok posudzoval výlučne z
hľadiska odvolacích dôvodov označených v odvolaní.

21. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že v štandardnom sporovom konaní
zodpovednosť za obsahové vymedzenie odvolania v plnej miere zaťažuje odvolateľa (v prejednávanom
spore žalobcu). Odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú
procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať

rozhodnutie na základe iných, než stranou v odvolaní vznesených konkrétnych námietok. Odvolanie
musí byť niektorou (prípadne viacerými) z uvedených vád odôvodnené (§ 363 CSP), čo znamená,
že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t. j. v akom
konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu. Súd je viazaný
využitými odvolacími dôvodmi, a to nielen nominálne, ale aj ak ide o odvolateľom použitú odvolaciu

argumentáciukonkrétnepochybenia,vytýkanésúduprvejinštancievrámcidanéhoodvolaciehodôvodu.

22. V odvolaní žalobca označil ako odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) CSP.

23. Žalobca v posudzovanom prípade vo vzťahu k odmietnutiu žaloby v časti určenia, že nehnuteľnosti

patria do dedičstva, neuviedol v odvolaní žiadne konkrétne skutkové, či právne dôvody, ktoré by mohli
(čo i len teoreticky) spochybniť záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k odmietnutiu toho nároku (II. výrok
napadnutého rozsudku), čím prakticky odvolaciemu súdu znemožnil odvolací prieskum. K uvedenému
odvolacísúdpoukazujenaodsek11odôvodnenianapadnutéhorozsudku,vktoromokresnýsúduzavrel,
že žalobu v časti o určenia, že vec patrí do dedičstva podľa § 129 ods. 3 CSP odmietol, keď žalobca

osobu poručiteľa v lehote nedoplnil. Pričom uvedený záver okresného súdu s ohľadom na obsah
odvolania nemal odvolací súd dôvod posúdiť inak ako správny a stotožniť sa s ním. Odvolací súd nemal
dôvod nesúhlasiť ani so záverom okresného súdu (odsek 12 odôvodnenia napadnutého rozsudku),
že v prípade, ak by žalobu v tejto časti neodmietol, bol by dôvod na jej zamietnutie pre nedostatok
vecnej legitimácie. Z ustálenej praxe Najvyššieho súdu SR v otázke okruhu sporových strán v spore o

určenie, že vec patrí do dedičstva vyplýva, že až do vyporiadania dedičstva ohľadom majetku poručiteľa
sú všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov, pričom v určovacom spore majú títo postavenie tzv.
nútených procesných spoločníkov (§ 78 ods. 1 CSP). Konania o takejto žalobe sa tak musia zúčastniť
(ako žalobcovia alebo ako žalovaní) všetci dedičia, inak je daný nedostatok vecnej legitimácie (R 49/82,
R 65/2003, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/94/2018, sp. zn. 3Cdo/178/2006,

sp. zn. 3Cdo/222/2010, sp. zn. 4Cdo/120/2009, sp. zn. 2Cdo/45/2008, sp. zn. 8Cdo/28/2019). Treba
konštatovať, že ak ide o nútené procesné spoločenstvo, pôjde vždy o spoločenstvo nerozlučné (§ 77
CSP). Pričom z obsahu spisu vyplýva, že žalobca mal aj brata J. B., ktorý zomrel dňa X.X.XXXX, pričom
podľa tvrdenia žalobcu mal deti.

24. Vo vzťahu k III. výroku, ktorým prvoinštančný súd zamietol žalobu (aj) v časti určenia neplatnosti
notárskej zápisnice N 58/2007, NZ 7183/2007, NCRIs 7233/2007 zo dňa 23.2.2007, odvolací súd
konštatuje, že žalobca vo vzťahu k uvedenému zamietnutiu v odvolaní neuviedol žiadne konkrétne
skutkové, či právne dôvody, ktoré by mohli (čo i len teoreticky) spochybniť záver súdu prvej inštancie (III.
výrok), čím prakticky odvolaciemu súdu znemožnil odvolací prieskum. K uvedenému je nutné poukázať

na odsek 15 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom okresný súd uzavrel, že podľa § 137 písm.
d) CSP, žaloba na určenie právnej skutočnosti, ktorou je neplatnosť právneho úkonu je možná len
v prípadoch, ak to vyplýva z osobitného právneho predpisu, pričom žalobca v konaní neuviedol osobitný
právny predpis, ktorý by ho na určenie neplatnosti notárskej zápisnice oprávňoval. K uvedenémuodvolací súd dopĺňa, že okresný súd sa dôvodne zaoberal prípustnosťou žaloby, z pohľadu nového
procesného kódexu (CSP). Žalobca sa podanou žalobou domáhal o. i. určenia neplatnosti notárskej
zápisnice, čo je celkom zrejme žaloba spadajúca pod ustanovenie § 137 písm. d) CSP. Žaloba v zmysle

tohto ustanovenia je však prípustná len vtedy, ak určenie právnej skutočnosti vyplýva z osobitného
predpisu. Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami
(§ 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Určenie existencie právnej skutočnosti (napr. že právny úkon je
neplatný) odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení právnej
skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti.

Žalobný návrh znejúci na určenie právnej skutočnosti, ktorý nevyplýva z osobitného právneho predpisu,
je potrebné považovať za vadný. Okresný súd žalobu v časti o určenie neplatnosti notárskej zápisnice
správne zamietol, keďže určenie neplatnosti právneho úkonu nevyplýva z osobitného predpisu. Nad
rámec uvedeného odvolací súd ešte dopĺňa, že nárok na určenie neplatnosti notárskej zápisnice nemá
oporu v právnych predpisoch, keď túto možnosť nepripúšťa tak Notársky poriadok, rovnako ani hmotné
právo (Občiansky zákonník, Obchodný zákonník) nemá ustanovenia, ktoré by umožňovali dotknutej

osobedomáhaťsa(ne)platnostiosvedčeniavydanéhonotárom.Notárskyporiadokzalistiny,vyhotovené
v rámci notárskej činnosti, považuje aj notárom vydávané osvedčenia významných skutočností, medzi
ktoré patrí aj osvedčenie o vyhlásení o vydržaní, ktoré je notár povinný spísať do notárskej zápisnice.
Takétoosvedčenievydanénotáromvprípade,žeobsahujevšetkynáležitostiuvedenév§63Notárskeho
poriadku má povahu verejnej listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami. Podstatou

činnosti notára pri vydávaní osvedčenia je len zaznamenať dej, ktorý sa pred ním odohráva, keď
pri osvedčovaní notár do deja nezasahuje, účastníka nepoučuje a ani nedozerá na to, či obsah
nastávajúcej skutočnosti alebo urobeného vyhlásenia je v súlade so zákonom. Notár nezodpovedá za
to, či sa pred ním urobené vyhlásenie (ne)prieči zákonu. Osvedčenie o právnej skutočnosti vydané
notárom na žiadosť účastníka je teda listinou, na ktorej sa nachádza iba záznam o ním tvrdených

skutočnostiach. Osvedčenie tak nie je právnym úkonom. Notársky poriadok, vzhľadom na povahu tohto
osvedčenia a na podstatu činnosti notára vydávajúceho osvedčenie nemá osobitné ustanovenie, ktoré
by umožňovalo osobe tvrdiacej o sebe, že bola vydaným osvedčením dotknutá na svojich právach,
požiadať súd, aby určil jeho neplatnosť. Rovnako ani hmotnoprávny predpis - Občiansky zákonník,
Obchodnýzákonníka,nemázákonnéustanovenia,umožňujúcedotknutejosobedomáhaťsaneplatnosti

osvedčenia vydaného notárom, keď v hmotnom práve sa nachádzajú len zákonné ustanovenia, ktoré
upravujú platnosť právneho úkonu. Žaloba o neplatnosť osvedčenia o právne významnej skutočnosti
vydaného notárom vo forme notárskej zápisnice nemá teda oporu v príslušných právnych predpisoch.
Ak teda v posudzovanej veci súd prvej inštancie žalobu žalobcu na určenie neplatnosti notárskej
zápisnice (vyššie špecifikovanej) zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne. Záverom odvolací súd

poukazuje, že otázku nedôvodnosti žaloby o vyslovenie neplatnosti vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho
práva vo forme notárskej zápisnice opakovane judikoval i Najvyšší súd Slovenskej republiky, a to napr.
v rozhodnutiach sp. zn. 4MCdo/24/2008, 2Cdo/11/2007.

25. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu

pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného

skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.

26. V posudzovanej veci súd prvej inštancie III. výrokom okrem iného žalobu v časti určenia vlastníckeho
práva svedčiacemu žalobcovi zamietol, pričom podanú žalobu aj síce správne podriadil pod ustanovenie

§ 137 písm. c) CSP ako žalobu o určenie či tu právo je, avšak záver okresného súdu, že takáto žaloba
nemôže prichádzať do úvahy, podľa odvolacieho súdu neobstojí s ohľadom na uvedené nižšie.27. Podľa § 137 písm. c) CSP účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie žalobou možno
požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

28. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 137 písm.
c) CSP (pred tým § 80 písm. c/ OSP), musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho
záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj
ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len nevyvoláva

zbytočné konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať ďalšie iné súdne konanie. Naliehavý právny
záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by bez
tohto určenia sa stalo jeho právne postavenie neisté. Procesná povinnosť preukázať a tvrdiť, že v čase
rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho,
kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem,
musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti v prejednávanej veci vedúce k sporu medzi

stranamiakpotrebeurčiťsúdom,čituprávnyvzťahaleboprávojealebonieje,nadruhejstranevysvetliť,
že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu
vzťahu strán sporu alebo vytvára pevný základ jeho usporiadania). Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý
právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samotný a prvoradý dôvod pre zamietnutie návrhu.

29. Súd sa preto v prvom rade musí zaoberať otázkou prípustnosti určovacej žaloby a v tej súvislosti aj
otázkou danosti naliehavého právneho záujmu, ktoré podmienky tvoria conditio sine qua non určovacej
žaloby. Ak totiž súd dospeje k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky pre prípustnosť určovacej
žaloby, resp. že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je
potrebné takúto žalobu zamietnuť bez vykonávania ďalšieho dokazovania. Právny záujem žalobcu musí

byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je
otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť
a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení,
čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť
právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je

sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu,
ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom, a jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty resp.
ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem je zásadne daný vtedy, ak by bez
tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo, ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie
stalo neistým.

30. Súd v každom štádiu konania musí mať za doloženú existenciu takéhoto záujmu, inak (a to bez
skúmania vecnej stránky návrhu), musí žalobný návrh ako neprípustný zamietnuť. Či tento záujem
jestvuje,skúmasúdexoffo,t.j.zúradnejpovinnosti.Platítoajpresúdprvejinštancie,ajpresúdodvolací.
Pre skúmanie súdu teda netreba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní žalovaný vôbec

urobil, napríklad v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Nepreukázaná existencia
naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacej žaloby. Je teda
nutné, aby tento naliehavý právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ale
aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu (§ 217 ods. 1 v spojení s § 378 CSP).

31. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 1998, sp. zn. 5 Cdo 60/98,
publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, určovacou žalobou sa žalobca domáha
vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia
žaloba), alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať
vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez

tohto určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu alebo
neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti.
Preto sa pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a
význam. Z uvedeného možno teda uzavrieť, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu
aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho

právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nezáleží na tom, ako táto
neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných
skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho
porušenia právnych povinností iným subjektom.32. Odvolací súd má za to, že pokiaľ sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva predmetných
nehnuteľností, ktorých vlastnícke právo svedčí žalovanému, je zrejmé, že je tu stav, kedy právo resp.

právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný, existuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp.
stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom,
a jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Teda je
daná naliehavosť právneho záujmu, keďže bez tohto určenia je právo (tvrdené) žalobcom ohrozené,
pričom požadovaného určenia je právne postavenie žalobcu neisté. S ohľadom na uvedené je nutné

uzavrieť, že záver okresného súdu v odseku 32 odôvodnenia napadnutého rozsudku, že žalobca nemá
naliehavý právny záujem na požadovanom určení neobstojí. Odvolací súd teda námietku žalobcu, že na
určovacom výroku má naliehavý právny záujem, a že rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom
užitočný považoval za dôvodnú.

33. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou

alebo kto vykonáva právo pre seba.

34. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.

35. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť.

36. Z obsahu spisu vyplýva, že rodičmi žalobcu sú A. B., nar. XX.XX.XXXX a G. B., I. J., nar. XX.X.XXXX.
Podľa LV bez čísla (na čl. 10) boli pôvodní vlastníci B. K. 1/6, B. H. 1/6, B. E. 1/6, B. E. 1/6, B. L. 1/6,
B. M. 1/6 ako vlastníci vyčiarknutí a ako nový vlastník bol zapísaný B. J., na základe osvedčenia č. N
58/2007, NZ 7183/2007, NCRls 7233/2007 zo dňa 23.2.2007. Podľa notárskej zápisnice N 58/2007, NZ
7183/2007, NCRls 7233/2007 zo dňa 23.2.2007 sa J. B., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XXX stal titulom

vydržania vlastníkom nehnuteľností vedených na: LV č. XXX, parc. č. 316 - rodinný dom súpis. č. XXX,
zastavané plochy a nádvoria o výmere 83 m2, parc. č. 314 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 86
m2, parc. č. 315 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 32 m2, v celosti, LV č. XXX, parc. č. 322 -
rodinný dom súpis. č. XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 147 m2, parc. č. 321 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 133 m2, v celosti, LV č. XXX, parc. č. 317 - rodinný dom súpis. č. XXX,

zastavané plochy a nádvoria o výmere 83 m2, parc. č. 318 - zastavané plochy a nádvoria o výmere
57 m2, v celosti, LV č. XXX, parc. č. 319 - rodinný dom súpis. č. XXX, zastavané plochy a nádvoria o
výmere 126 m2, parc. č. 320 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 72 m2, v celosti. Žalovaný
na základe kúpnej zmluvy, číslo vkladu V2924/2012 zo dňa 5.10.2012 č.z. 200/2012 (LV č. XXX) sa stal
vlastníkom nehnuteľností: rodinný dom a prístrešok pre auto so súpis. č. XXX postavený na parcele reg.

„C“ č. 319, rodinný dom so súpis. č. XXX postavený na parcele reg. „C“ č. 317 a pozemkov parcely reg.
„C“: parc. č. 314 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 204 m2, parc. č. 315 - zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 169 m2, parc. č. 316 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 140 m2, parc. č. 317
- zastavaná plocha a nádvorie o výmere 97 m2, parc. č. 319 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere
205 m2 (nehnuteľnosti evidované na LV č. XXX sú aj nehnuteľnosťami z LV č. XXX, XXX, XXX - č. z.

35/2007 s odkazom geom. plán č. 37/2007 - v.z. 177/2007). B. K., B. H., B. E., B. E., B. L. a B. M.
boli zapísaní ako podieloví spoluvlastníci nasledovných nehnuteľností: parc. č. 316 o výmere 83 m2,
zastavaná plocha, na ktorej je postavený rodinný dom so súpis. č. XXX, parc. č. 214 o výmere 86 m2,
zastavaná plocha, parc. č. 315 o výmere 32 m2, zastavaná plocha, parc. č. 322 o výmere 147, zastavaná
plocha, na ktorej je postavený rodinný dom súp. č. XXX a parc. č. 321 o výmere 133 m2, zastavaná

plocha, každý v podiele 1/6 (LV bez čísla). Okresný súd Galanta rozsudkom č. k. 30C/169/2013-107
zo dňa 19.8.2015 (v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. zn. 10Co/174/2016-138 zo
dňa 27.9.2017) právoplatne dňa 4.12.2014 zamietol žalobu J. B., nar. XX.X.XXXX (brat žalobcu) voči
žalovanému (o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX pre kat. úz. D.).
Okresný súd Galanta rozsudkom č. k. 174C/310/2015-176 zo dňa 20.6.2019 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Trnave č. k. 25Co/11/2020-247 zo dňa 23.2.2021 právoplatne dňa 23.2.2021 vyhovel
žalobe E. F. voči J. B. o vypratanie nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX.37. Právny poriadok platný v Slovenskej republike v období od 1.4.1964, kedy nadobudol účinnosť nový
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. až do jeho novelizácie dňom 1.4.1983 vydržanie nepoznal. Bolo
zavedené až novelou ust. § 132a a § 135a Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých kto s vecou

zaobchádza ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má -
pokiaľ nie je ustanovené inak - obdobné práva na ochranu ako má vlastník. V zmysle § 135a ods. 1
vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva sa stane občan, ktorý má nepretržite
v držbe nehnuteľnú vec 10 rokov. Podľa ods. 2 ak ide o pozemok alebo jeho časť, ktorú má občan
nepretržite v držbe 10 rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania, nadobúda

vlastníctvo k pozemku alebo k jeho časti štát a občan nadobudne právo, aby sa s ním uzavrela dohoda
o osobnom užívaní pozemku v rozsahu podľa § 200. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia ale vydržaním
nemožno nadobudnúť právo k pozemku, ktorý je v socialistickom vlastníctve alebo ku ktorému má
socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov.

38. Podľa platnej občianskoprávnej úpravy (od novelizácie Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom

č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1. januára 1992), sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu desiatich rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje len splnenie podmienky oprávnenej držby po
dobu desať rokov; žiadne ďalšie podmienky pre dôsledok stanovený v dispozícii (nadobudnutie
vlastníctva) nestanovuje. Preto k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním dôjde, pokiaľ sú v dobe

po nadobudnutí účinnosti uvedenej novely Občianskeho zákonníka splnené predpoklady stanovené v
hypotéze citovanej právnej normy. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je potrebné
započítať aj držbu, vykonanú pred 1. januárom 1992. Nemožno totiž prehliadnuť, že už držba na základe
ust. § 132a ods. 1 zákona č. 131/1982 Zb. bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia;
súčasťou skutkovej podstaty vydržania však bola len obmedzene (nevzťahovala sa na právnické osoby

a na nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve). Nová právna úprava (zákona č. 509/1991
Zb.) držbu uskutočňovanú do 31. decembra 1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do dĺžky
nevyhnutnej vydržacej doby (pozri § 868 a § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka). Pritom však účinky
súhrnnej právnej skutočnosti (t.j. právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu) mohli nastať najskôr
1.januárom 1992 (rozsudok NS SR č. 3Cdo 80/01 z 30.10.2001).

39. K zamietnutiu žaloby v časti určenia vlastníckeho práva nadobudnutého žalobcom vydržaním (III.
výrok) žalobca nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie, že neosvedčil, že predmetné nehnuteľnosti
by v minulosti vlastnili jeho rodičia, či iní právni predchodcovia, že predmetné nehnuteľnosti mal v
oprávnenej držbe po dobu 10 rokov, pretože sám zistil z verejných registrov tieto skutočnosti, ako

i mal preukázané: a) vôľu nakladať s vecou ako vlastnou, b) faktické ovládanie veci, c) dobrú vieru,
že žalobcovi právo patrí so zreteľom na všetky okolnosti, čo zahŕňa aj ospravedlniteľnosť omylu
(skutkového či právneho), d) existenciu nadobúdacieho titulu. Okresný súd mal vedomosť z verejného
registra a tiež preukázanú totožnosť žalobcu, na prvom verejnom pojednávaní platným občianskym
preukazom, že jeho jediným obydlím je D. N. XXX, na ktorú adresu okresný súd poslal i napádaný

rozsudok, čo osvedčuje žalobcovu vôľu nakladať s vecou ako vlastnou, faktické ovládanie veci, dobrú
vieru,žežalobcoviprávopatríaexistenciunadobúdaciehotitulu,pretožeodnarodeniamalprávobývaťv
predmetných nehnuteľnostiach a po nadobudnutí plnoletosti mať predmetné nehnuteľnosti v oprávnenej
držbe, a to od roku 1984.

40. Odvolací súd poukazuje na to, že vydržanie predstavuje originálny spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej
dlhodobejdržbyoprávnenouosobou,ktorániejevlastníkom. Jetedaúzkospätésdržbou,atokonkrétne
lensoprávnenoudržbou,ktorámôževyústiťdonadobudnutiavlastníckehoprávavydržaním.Zákonnými
predpokladmi vydržania, ktoré musia byť splnené po celú vydržaciu dobu, sú a) spôsobilý subjekt, b)

spôsobilý predmet držby, c) dobrá viera (dobromyseľnosť) vydržateľa, d) oprávnená držba po zákonom
stanovenú dobu, e) uplynutie vydržacej doby, čo je v prípade nehnuteľnosti 10 rokov. Žalobca je ako
fyzická osoba spôsobilým subjektom vydržania, rovnako nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXX, k. ú.
D. je spôsobilým predmetom vydržania, predmetné nehnuteľnosti žalobca užíva v podstate od svojho
narodenia, teda viac ako 10 rokov, uvedené však ešte nepostačuje pre záver o tom, že predmetné

nehnuteľnosti nadobudol do vlastníctva vydržaním.

41. Základnou podmienkou vydržania je oprávnenosť držby, teda nakladanie s vecou ako so svojou, ak
je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti (t.j. aj okolnosti nadobudnutia držby) dobromyseľný, že muvec patrí ako vlastníkovi. Oprávnená držba sa nemusí opierať o platný nadobúdací titul, ale môže sa
opierať aj o domnelý právny dôvod. Z uvedeného vyplýva, že domnienka držiteľa, že mu vec patrí, sa
musí vždy opierať o niektorý z právnych úkonov alebo inú právnu skutočnosť, na základe ktorých, podľa

jeho presvedčenia vec alebo právo nadobudol. V zmysle ustálenej judikatúry oprávneným držiteľom je
ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec
patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie,
či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho
hľadiska(osobnéhopresvedčenia)účastníka,atrebavždybraťdoúvahy,čidržiteľpribežnej(normálnej)

opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať,
nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O
dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl
ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval
s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého
požadovať (z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 1.3.2011, sp.zn. 5Cdo/30/2010).

42. Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol
byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,
že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také
nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú

vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar
ako bezodplatné plnenie. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14.
novembra 2018, publikovaný v Zbierke nálezov s uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č.
48/2018). Na uvedené nadviazal najvyšší súd napr. v uznesení z 30. mája 2022 sp. zn. 2Cdo/190/2020
a v uznesení z 30. mája 2022 sp. zn. 2Cdo/201/2020.

43. Veľký senát najvyššieho súdu Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/1/2024 zo dňa
13.05.2024 k dobromyseľnosti držby uviedol, že držiteľ je teda dobromyseľný o tom, že mu vec patrí
vtedy, keď je poctivý, čestný o tom, že svojou držbou vykonáva vlastné právo, a teda že svojou držbou
nerobí inému zle, že nezasahuje do práva iného, že nekoná bezprávne. Pri vydržaní nejde o to, či

je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na právny poriadok ako taký, ale či ho môžeme považovať za
nedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý má stratiť svoje vlastníctvo, teda či na jeho správaní
k vlastníkovi je niečo odsúdeniahodného, čo spôsobuje, že spoločnosť nechce poskytnúť ochranu jeho
dlhodobejavlastníkomnerušenejdržbe.Súdsavrámciskúmaniaotázkydobromyseľnostizameriavana
skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie právneho

titulu. Najvyšší súd ďalej uviedol, že v zhode s názorom ústavného súdu (II. ÚS 484/2015-pozn.) pri
ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne
presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,
že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také
nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú

vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar
ako bezodplatné plnenie (pozn. - najvyšší súd sa v konaní zaoberal otázkou, či môžu byť splnené
podmienky vydržania (aj) bez existencie písomného nadobúdacieho úkonu).

44. S ohľadom na právne závery v odseku 41, 42, 43 odvolací súd konštatuje, že žalobca nepreukázal,

že predmetné nehnuteľnosti mal v oprávnenej držbe, tak ako to už uzavrel prvoinštančný súd.
Oprávnenosť držby žalobca dôvodil tým, že v predmetných nehnuteľnostiach býva od svojho narodenia,
o nehnuteľnosti sa stará, že je oprávneným dedičom (po právnych predchodcoch), pričom neuviedol
žiaden nadobúdací titul (kúpna zmluva, darovacia zmluva a pod.) ani domnelý titul (napr. ústna kúpna
zmluva a pod.). Žalobca ani netvrdil žiadne skutkové okolnosti o tom, že by za držanú nehnuteľnosť

zaplatil akúkoľvek finančnú čiastku, resp. poskytol iné dohodnuté plnenie, že by išlo o dar ako bezplatné
plnenie. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ žalobca odôvodňuje oprávnenosť držby tým,
že je oprávneným dedičom po K. B., H. B., E. B., L. B. a M. B., v konaní túto skutočnosť nepreukázal,
pričom je nutné poukázať aj na to, že každá z uvedených osôb mala predtým ako nadobudol predmetné
nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva brat žalobcu (J. B.) vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu

1/6 k celku (teda aj stará matka žalobcu E. D., I. B. bola iba podielovou spoluvlastníčkou). Tiež
je potrebné poukázať na to, že otec žalobcu (A. B.) zomrel v roku 1995 a stará matka (E. D., I.
B.) zomrela v roku 1997, teda predumrela otca žalobcu. Žalobca nepreukázal ani, že predmetné
nehnuteľnosti v minulosti vlastnili jeho rodičia (A. B. a G. B.) a teda ani, že nehnuteľnosti by malipatriť do dedičstva po nich. Aj keď žalobca mohol mať subjektívny pocit, že mu nehnuteľnosť patrí, len
takýto subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit
vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby; v danom prípade však okolnosti

nasvedčujúce oprávnenosti držby neboli zistené. Dlhodobá držba nehnuteľnosti žalobcom bez toho,
že by bola preukázaná skutočnosť, ktorá mohla v ňom vyvolať presvedčenie, že po smrti svojho
brata (J. B., ktorý zomrel v roku 2021) sa stal vlastníkom celej nehnuteľnosti, preto nepostačovala
pre ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Pričom významnou
okolnosťou vo vzťahu k ne/dobromyseľnosti žalobcu je, že hoci v predmetnej nehnuteľnosti žil od

narodenia, tak to tvrdí, skutočnosti ohľadom vlastníckych vzťahov neboli žalobcom riešené v súvislosti
so smrťou jeho otca A. B., ktorý zomrel v roku 1995, ani v súvislosti so smrťou jeho starej matky (ako
podielovej spoluvlastníčky), ani v súvislosti s nadobudnutím predmetných nehnuteľností jeho bratom (J.
B.), s ktorým podľa tvrdenia žalobcu v predmetných nehnuteľnostiach žili a starali sa o ne. Uvedené
správanie(ne/konanie)nezodpovedábežnej(normálnej)opatrnosti,ktorúmožnosohľadomnaokolnosti
a povahu daného prípadu od každého požadovať, teda uvedené nenasvedčuje tomu, že žalobca nemal,

resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. S ohľadom
na uvedené podľa odvolacieho súdu v konaní nebolo žalobcom preukázané, že ako držiteľ mohol byť
objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol, pričom ani skutočnosť, že
predmetné nehnuteľnosti sú obydlím žalobcu neodôvodňuje oprávnenosť držby, tým skôr, že žalovaný
sa stal vlastníkom predmetných nehnuteľností titulom kúpnej zmluvy, ktorú uzavrel s bratom žalobcu

dňa 6.9.2012, pričom táto kúpna zmluva bola už predmetom prieskumu okresného súdu vo veci sp. zn.
30C/169/2013, v ktorej sa brat žalobcu J. B. domáhal určenia vlastníckeho práva voči E. F. (žalovaný),
pričom žaloba bola právoplatne zamietnutá rozsudkom č. k. 30C/169/2013-107 zo dňa 19.8.2015
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 10Co/174/2016-138 zo dňa 27.9.2017. Sporové
konanie je zásadným spôsobom ovládané zásadou kontradiktórnosti, je nevyhnutné, aby sporové strany

svoje tvrdenia buď priamo preukázali, alebo minimálne, aby označili konkrétne dôkazy na preukázanie
pravdivosti svojich tvrdení. Túto procesnú povinnosť si žalobca nesplnil, keď nepreukázal (neuniesol
dôkazné bremeno) na preukázanie nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam
vydržaním,predovšetkýmsdôrazomnaoprávnenosťdržby(dobromyseľnosť),pretookresnýsúdžalobu
o určenie vlastníckeho práva dôvodne zamietol.

45. Žalobca namietal, že na verejnom prejednávaní okresný súd zisťoval vo verejnom registri a stranám
sporu uviedol, že žalobca je vlastníkom 1/6 dotknutých nehnuteľností ako je uvedené v odseku 24.
odôvodnenia napadnutého rozsudku, a preto je napadnutý rozsudok nepresvedčivý a nepreskúmateľný.

46. Námietku označenú v odseku 45 považuje odvolací súd za nedôvodnú, ale aj nezrozumiteľnú,
keď z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 8.12.2013 na čl. 159 nevyplýva tvrdenie žalobcu, že
okresnú súd na pojednávaní zisťoval vo verejnom registri, ani že stranám sporu uviedol, že žalobca
je vlastníkom 1/6 dotknutých nehnuteľností, pričom s poukazom na obsah odseku 24 odôvodnenia
napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd v uvedenom odseku označil listinný dôkaz a uviedol, čo

z neho vyplýva. Pre doplnenie odvolací súd ešte uvádza, že neoznačený list vlastníctva, ktorý okresný
súd opisoval sa nachádza na čl. 10 a bol predložený žalobcom spolu so žalobou.

47. Žalovaný namietal, že okresný súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov, ktorí mali potvrdiť,
že žalobca užíva rodinný dom viac ako 50 rokov, ako aj záver v odseku 19. odôvodnenia napadnutého

rozsudku, „...nakoľko na vykonaní týchto dôkazov strany sporu netrvali, žalobca svedkov v priebehu
celého konania neoznačil a ich výsluchom podľa názoru súdu nedošlo k preukázaniu rozhodných
skutočností, najmä k preukázaniu vydržania predmetných nehnuteľností žalobcom...,“.

48. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie

strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh.

49. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k

návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

50. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.51. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia

nesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy
na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani
povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť
strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť
rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o

veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného
práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení podľa § 132 ods. 1 CSP alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť
preukázaná vôbec).

52. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania. Strana, ktorá neoznačí

dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého
rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich
tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo
pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť

strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho
je, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé na základe
navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

53. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením bremena tvrdenia

a dôkazného bremena (preukázania tvrdených skutočností). Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť
všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je potom určovaný
hypotézou hmotnoprávnej normy, upravujúcej sporný právny pomer strán. Rozdelenie bremena tvrdenia
a dôkazného bremena medzi stranami v spore je závislé na tom, ako vymedzuje právna norma práva
a povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ

čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno
vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže
dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

54. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania, ods. 2 na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré
strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu, ods. 3 ak súd na prostriedky procesného útoku

alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

55. Ustanovenie § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania je normatívnym vyjadrením základného
princípu zakotveného v článku 5 CSP (súd môže v rozsahu ustanovenom zákonom odmietnuť procesné
úkony, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom v konaní). Vo všeobecnosti procesný úkon v zmysle § 153

ods. 1 CSP nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr, ak by konala starostlivo.

56. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

57. Podľa § 185 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

58. Podľa § 182 veta druhá CSP, ak po vyjadrení strán súd nepovažuje za potrebné vykonať ďalšie
dôkazy, uznesením vyhlási dokazovania za skončené.

59. Odvolací súd uvádza, že súd môže vykonať iba tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu a proces
dokazovania podľa Civilného sporového poriadku je vybudovaný výlučne na princípe prejednacom,
princípekontradiktórnostikonaniaakoncentračnejzásade,takžesúdmáobmedzenúdôkaznúiniciatívu,
ktorá sa presúva na procesné strany. V danej veci dôkazná povinnosť preukázania existenciepredpokladov vydržania vrátane dobromyseľnosti stíha (resp. žalobcu), ale aj dôvodnosti ohľadom
všetkých požadovaných nárokov. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týka povinnosť strany
sporu tvrdiť a označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy,

ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje rozsah dôkazného
bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané) a aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti
na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť
tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia
a dôkazné bremeno. Pokiaľ strana sporu nerešpektuje bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno,

ktoré ju zaťažujú, z hľadiska procesného postupuje vo svoj neprospech. Procesná nečinnosť strany
v tomto smere má (pre ňu) negatívne dôsledky pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, čo
sa v konečnom dôsledku prejaví vo vydaní (pre neho) nepriaznivého rozhodnutia. Obvykle platí, že
skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú
záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú
situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

Ďalej, že súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi strán sporu a nemá povinnosť všetky
navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou
strane sporu odňatie možnosti konať pred súdom, pretože je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z
navrhovanýchdôkazovvykoná.Totooprávneniesúdusaneviaženanávrhystránsporu(napr.uznesenie
NS SR sp.zn.6Cdo 153/2011). Ďalej odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskejrepubliky,vktoromsúdskonštatoval,žedokazovanievobčianskomsúdnomkonaníprebieha
vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie.
Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strany sporu, len súd rozhodne,
ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci
všeobecného súdu korigovať návrhy strán na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny

priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v
mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej
veci nie je relevantný.

60. K námietku v odseku 47 odvolací súd poukazuje na obsah spisu, konkrétne žaloby na čl.

1,v ktorej žalobca okrem iného uviedol „Dôkaz: výsluch svedkov, ktorý potvrdia, že rodinný dom
užívam 50 rokov a som oprávnený dedič“, ako aj na obsah zápisnice o pojednávaní zo dňa 8.12.2023
na čl. 159, z ktorej vyplýva, že žalobca (prostredníctvom zástupkyne) uviedol, že nemá námietky
k vykonanému dokazovaniu, nepožaduje oboznámiť obsah listín a nemá žiadne ďalšie návrhy na
vykonanie dokazovania. Odvolací súd námietku, že okresný súd nevykonal výsluch svedkov nepovažuje

za dôvodnú, keď samotný žalobca nedodržal postup v zmysle § 132 ods. 1 CSP a neoznačil dôkazy
riadne, konkrétne neuviedol identifikačné údaje svedka/svedkov (meno, priezvisko, bydlisko, na ktorej
je zastihnuteľný, príp. ďalšie identifikačné údaje, ak je to potrebné). Odvolací súd poukazuje aj na to,
že od podania žaloby v roku 2021 mal žalobca dostatočný časový priestor na to, aby dôkaz/dôkazy
(výsluch svedkov) ako prostriedok ich procesného útoku uplatnil riadne, čo však z dôvodov neznámych

ani odvolaciemu súdu nevyužil. Súd prvej inštancie v odseku 19 odôvodnenia napadnutého rozsudku
teda dôvodne konštatoval, že nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov, ktorí mali potvrdiť, že žalobca
rodinný dom užíva 50 rokov, keďže svedkov žalobca v priebehu celého konania neoznačil. Názor
okresného súdu, že výsluchom by nedošlo k preukázaniu rozhodných skutočností, najmä k preukázaniu
vydržania predmetných nehnuteľností žalobcom, možno hodnotiť síce ako predčasný (keďže ani

konkrétne osoby svedkov neboli okresnému súdu identifikované), avšak na oprávnenom dôvode, pre
ktorý nebol vykonaný dôkaz (výsluch svedkov, ktorý potvrdia, že rodinný dom užívam 50 rokov) to nič
nemení.

61. Nesúhlas žalobcu s odsekom 22 odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je opodstatnený, keď

okresný súd v uvedenom odseku (iba) popísal obsah notárskej zápisnice N 58/2007, NZ 7183/2007 zo
dňa 23.2.2007 (na čl. 16).

62. Námietku žalobcu, že okresný súd nezistil spoľahlivo skutkový stav, pretože z listinných dôkazov
založenýchvsúdnomspisevyplývaexistenciaapravdivosťtvrdenížalobcuajskutočností,ktorévkonaní

žalobca na svoju obranu a ochranu svojho vlastníctva uplatnil, považuje odvolací súd za všeobecnú
a neurčitú, keď žalobca nešpecifikuje konkrétne listinné dôkazy, z ktorých má vyplývať existencia
a pravdivosť tvrdení a skutočností, ktoré však tiež nekonkretizuje, čím vylúčil možnosť odvolacieho
prieskumu.63. Žalobca v odvolaní označil za odvolací dôvod aj § 365 ods. 1 písm. d/, e/, g/, f/ CSP bez uvedenia
odvolacích argumentov týkajúcich sa tohto dôvodu. Krajský súd poukazuje na to, že odvolanie musí

byť odôvodnené, čo znamená, že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho
identifikovať, t. j. v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho
dôvodu. Odvolací súd je viazaný využitými odvolacími dôvodmi, a to nielen nominálne, ale aj ak ide
o odvolateľom použitú odvolaciu argumentáciu (konkrétne pochybenia, vytýkané súdu prvej inštancie
v rámci daného odvolacieho dôvodu). Takto odvolateľ vymedzuje konkrétny predmet, resp. hĺbku

odvolacieho prieskumu. Keďže v odvolaní žalobcu vo vzťahu k uvedeným dôvodom absentovalo ich
obsahové vymedzenie, uvedené vylučovalo možnosť jeho prieskumu odvolacím súdom. Pokiaľ ide
o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP odvolací súd naplnenie tohto dôvodu v rámci
prieskume veci nezistil.

64. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalobca vytýka súdu prvej inštancie, že napadnutý rozsudok je

nepreskúmateľný (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP). Tento argument žalobcu neobstojí. Rozsudok súdu prvej
inštancie je podľa odvolacieho súdu preskúmateľný, pretože obsahuje dôvody, resp. argumentáciu,
pre ktoré súd prvej inštancie dospel k svojim záverom o neopodstatnenosti žaloby (aj v časti určenia
vlastníckeho práva) obsahuje ustanovenia právnych prepisov, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav
veci. Súd prvej inštancie venoval primeranú pozornosť zisťovaniu rozhodujúcich skutkových okolností,

svoje rozhodnutie primerane odôvodnil. Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne, jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo strany na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie spĺňa náležitosti vyplývajúce z
ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, je teda preskúmateľné (odvolací súd nezistil,
že by prvoinštančný súd porušil zásady vyplývajúce z ust. § 191 CSP v súvislosti s hodnotením

dôkazov),hociodvolacísúddospelkzáveruočiastočnomnesprávnomprávnomposúdenívecizostrany
súdu prvej inštancie v súvislosti so záverom o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu na určení
vlastníckeho práva, čo vyplýva z odseku 32, čo však nemá za následok také závažné pochybenie, ktoré
by odôvodňovalo naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu.

65. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie
preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III. (vrátane konkrétnymi odvolacími
dôvodmi nespochybneného IV. výroku o náhrade trov prvoinštančného konania) podľa § 387 ods. 1 a 2
CSP potvrdil.

66. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

67. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

68. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

69. Vzhľadom k tomu, že žalovaný bol plne úspešný v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP, mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol

tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, keď
nevidel v predmetnom spore dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ust. §
257 CSP. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie do 60 po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

70. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
žalobcu, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti
upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnyminázormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

71. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).