Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. máj 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6To/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812010585
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Dubňanský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8812010585.4

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr.
Petra Farkaša a JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LL.M., MBA na neverejnom zasadnutí konanom dňa 28.
mája 2024, v trestnej veci obž. A. B. pre spolupáchateľstvo zločinu vydierania podľa § 20 k § 189 ods.
1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona a iné, o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad
Topľou sp. zn. 12T/221/2012 zo dňa 19.06.2023, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, c/ Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku vec v r a c i a súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 12T/221/2012 zo dňa 19.06.2023 bol

obžalovaný A. B. podľa § 285 písm. a/ Tr. poriadku oslobodený spod obžaloby pre skutok právne
kvalifikovaný ako 1/ spolupáchateľstvo zločinu vydierania podľa § 20 k § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr.
zákona, 2/ spolupáchateľstvo zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 20 k § 183 ods. 1, ods. 2
písm. a/ Tr. zákona, 3/ spolupáchateľstvo prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 20 k § 245 ods.
1 Tr. zákona, ktorého sa mal obžalovaný dopustiť tak, že

spolu s už nebohým C. D., nar. XX.XX.XXXX vo E. F. C., zomrelým dňa XX.XX.XXXX, trvale bytom
G. XXX/XX, E. F. C., dňa 04.06.2012 v čase okolo 16.30 hod. až do 20.30 hod. na B. H. XXXX E.
E. F. C. po predchádzajúcej vzájomnej dohode vošli do kancelárie prevádzky spoločnosti ASTHERM
spol. s.r.o., Močarianska 1, Michalovce, kde až do svojho odchodu v čase okolo 20.30 hod. vulgárne
nadávali konateľovi uvedenej spoločnosti I. J. J., ktorému sa vyhrážali zabitím a ublížením na zdraví,
bránili mu v odchode z kancelárie, nedovolili mu prijímať telefonické hovory, pričom zlomiac drevenú

zdravotnícku barlu, patriacu poškodenému, rozbíjali ňou zariadenie kancelárie a obaja sa mu vyhrážali,
že zlomenú časť barly mu vrazia do kolena a druhé koleno mu prevŕtajú vŕtačkou, kde pod vyššie
uvedenými hrozbami ho žiadali, aby do budúceho dňa, t.j. 05.06.2012 do 12.00 hod. opustil mesto E.
F. C. alebo im vyplatil bližšie nešpecifikovanú sumu peňazí a to z dôvodu, že je ich konkurenciou v
podnikaní, kde týmto svojím konaním spôsobili poškodenému škodu na majetku v sume cca 405,56 Eur,
no nespôsobili mu zranenia vyžadujúce si lekárske ošetrenie,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. poriadku okresný súd odkázal poškodeného I. J. J., nar. XX.XX.XXXX v J. D., K.,
trvale bytom L. XXX/XX, XXX XX M., okr. E. F. C. s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podala ihneď po jeho vyhlásení odvolanie prokurátorka v neprospech
obžalovaného. V neskoršie preložených písomných dôvodoch odvolania po rekapitulácii výrokovej častinapadnutého rozsudku konštatuje, že súd odôvodňuje svoje rozhodnutie tým, že z trestnej činnosti
je obžalovaný usvedčovaný len poškodeným. Bola aplikovaná zásada „in dubio pro reo“. Zásada
prezumpcie neviny vyžaduje, aby to bol štát, kto v konaní nesie dôkazné bremeno. Od podania

obžaloby dňa 28.12.2012 bol vyhlásený v poradí už tretí rozsudok. Je pravdou, že obžalovaný je
usvedčovaný výpoveďou poškodeného J.. Na č.l. 17 rozsudku súd konštatuje, že skutok mal byť
spáchaný obžalovaným a už nebohým D. iba za prítomnosti poškodeného. Poškodený uviedol pri
výsluchu na hlavnom pojednávaní, že práve obžalovaný B. mal hovoriť, že pôjde do svojho auta po
vŕtačku a tou mu prevŕta to druhé zdravé koleno, rovnaké vyhrážky ako uvádzal nebohý obžalovaný o

tom ako poškodeného utopia na L. hovoril aj obžalovaný B.. Taktiež sa mal poškodeného pýtať koľko
peňazí im ponúkne, aby mohol ostať vo Vranove. Medzi poškodeným a obžalovaným bola vykonaná
konfrontácia. Svedok K. J. vypovedal, že videl v kancelárii poškodeného oboch obžalovaných a po
opustení kancelárie stál vonku pod oknom a počul hlasy oboch obžalovaných ako kričia po poškodenom.
Poukazuje na znalecký posudok č. 36/2013 vypracovaný PhDr. Eugenom Čižekom na poškodeného,
u ktorého znalec zistil známky silnej neuropatickej symptomatológie, panické prejavy a je vysoká

pravdepodobnosť, že tento stav bol dôsledkom konania, ktoré sa kladie obvineným za vinu obžalobou.
Pri posudzovaní konania obžalovanými uvádza, že v prípade spolupáchateľstva sa nevyžaduje, aby sa
všetci spolupáchatelia zúčastnili na trestnej činnosti rovnakou mierou, stačí aj čiastočné prispenie i v
podradenej roli, keď je vedené rovnakým úmyslom. Vyhodnotiac dôkazy jednotlivo ako aj v ich súhrne
bolo jednoznačne preukázané, že sa obžalovaný B. dopustil skutku, tak ako je to uvedené v obžalobe.

Vzhľadom na uvedené navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Vranov
nad Topľou sp. zn. 12T/221/12 zo dňa 19.06.2023 a sám vo veci rozhodol.

Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal

odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie
prokurátora je dôvodné.

Ako vyplýva zo spisového materiálu, v danej trestnej veci už odvolací súd dvakrát konal, pričom na
podklade odvolaní podaných obžalovanými uzneseniami zo dňa 14.01.2014 vydaného pod sp. zn.

6To/29/2013 a zo dňa 21.03.2016 sp. zn. 6To/44/2015 napadnuté rozsudky v zmysle § 321 ods. 1 písm.
b/, c/ Tr. poriadku zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol a to z dôvodov (predovšetkým procesných) bližšie uvedených v týchto uzneseniach.
Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia po rekapitulácii dôkazov, ktoré boli v predmetnej veci
vykonané uviedol, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že nebolo dokázané, že sa stal skutok,

pre ktorý je obžalovaný stíhaný, na základe čoho ho spod obžaloby oslobodil. Z vykonaných dôkazov
nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že obžalovaný spolu s už nebohým
C. D. sa dopustil skutku kladenému mu obžalobou za vinu. Skutok mal byť spáchaný obžalovaným a už
nebohým D. iba za prítomnosti poškodeného.
Vykonanými dôkazmi s poukazom na výsluch obžalovaného, výsluch poškodeného, svedkov N. A., O.

J. a K. J. bolo podľa okresného súdu jednoznačne preukázané, že obžalovaný a nebohý D. sa dňa
04.06.2012 v čase okolo 17.00 hod. až do 20.30 hod. zdržiavali na B. H. P. XXXX vo Vranove nad
Topľou v kancelárii prevádzky spoločnosti ASTHERM spol. s.r.o. so sídlom Močarianska 1, Michalovce,
ktorej jediným spoločníkom a konateľom je poškodený. Počas pobytu obžalovaného a nebohého D. v
kancelárii poškodeného asi o 18.00 hod. vošiel do kancelárie zamestnanec a kamarát poškodeného

svedok N. A., aby odovzdal poškodenému peniaze, ktoré dal obžalovanému A. B. vo dverách kancelárie,
obžalovaný po odchode svedka z kancelárie za ním zavrel dvere. Svedok N. A. vtedy videl v kancelárii
poškodeného sedieť D. na stoličke pri stene asi 2 metre od pracovného stola poškodeného. Dvakrát
vošiel do kancelárie poškodeného svedok O. J., ktorý počul hluk, prvýkrát vošiel do kancelárie o 18.00
hod., vtedy videl v kancelárii poškodeného, obžalovaného a D., poškodený sedel za svojím stolom

v rohu svojej kancelárie a obžalovaný a D. sedeli na stoličkách vedľa poškodeného, svedok videl v
kancelárii zlomenú barlu a rozhádzané papiere, druhýkrát svedok vošiel do kancelárie poškodeného
o 18.30 hod., chcel si od poškodeného zobrať cigaretu, v kancelárii boli stále poškodený, obžalovaný
a už nebohý D., všetci sedeli zhruba tak ako predtým, ešte sa svedok opýtal, či je všetko v poriadku,
povedali, že áno a svedok odišiel preč. Svedok J. nevidel, čo sa udialo dnu v kancelárii, podľa neho to

bola len hádka ohľadom okien, ktorá prebiehala medzi obžalovaným, už nebohým D. a poškodeným. Aj
svedokK.J.,klientpoškodeného,počulzkanceláriepoškodenéhokrik,buchot,kričaliobaja-obžalovaný
aj D., bavili sa o firme L., ktorá poškodenému dodáva okná. Asi o 20.30 hod. prišiel do kancelárie
poškodeného svedok K. J. spolu so svedkom O. J.. Po príchode do kancelárie poškodeného tam svedokJ. videl zlomenú barlu, dieru v stole, na stenách stopy po úderoch, porozhadzované papiere, strhnutú
žalúziu, zranenia na poškodenom nevidel, všetci traja kanceláriu poupratovali, svedok J. upresnil, že
poukladali veci, uložili to, čo bolo rozhádzané. Ani svedok A. nevidel na poškodenom žiadne zranenia.

Aj sám poškodený vypovedal, že mu neboli spôsobené žiadne zranenia. Podľa zápisnice o trestnom
oznámení na druhý deň po skutku poškodený podal trestné oznámenie, ktoré prijal svedok Q. R. A. S.
- vyšetrovateľ, ktorý s technikom - svedkom F. Q. Q. J. urobili dodatočnú obhliadku miesta činu, kde
našli prederavenú dosku stola, rozbitú šálku, rozbitú barlu, boli tam zaistené nejaké stopy, biologické
stopy, striekance červenej farby. Bola spísaná zápisnica o obhliadke miesta činu a bola vyhotovená

fotodokumentácia. Podľa výpovede svedkov Q. R. A. S. a F. Q. Q. J. všetko, čo je zaznamenané v
zápisnici a fotodokumentácii, je obraz toho, čo tam našli.

Obžalovaný B. potvrdil, že počas incidentu neb. D. chytil barlu poškodeného a začali sa s poškodeným
naťahovať, D. buchol barlou po stole, kde asi odštiepil zo stola, praskla barla, spadla šálka a rozbila sa,
spadol organizér na papiere zo stola na zem a taktiež buchli aj po žalúzii, ktorá sa asi ohla, k fyzickému

napadnutiu poškodeného nedošlo, nikto sa mu nevyhrážal zabitím ani mu nenadával ani ho neudieral,
poškodený bol rozčúlený, lebo D. začal na poškodeného kričať, z kancelárie poškodeného odišiel asi
o 20.00 - 20.30 hod. To, že sa mal poškodený vysťahovať do 12.00 hod,. podľa obžalovaného nie
je pravda, obžalovaný mal s D. prísť za poškodeným do 12.00 hod., aby im urobil ponuku na okná.
Obžalovaného má z trestnej činnosti usvedčovať len poškodený, ktorý priebeh incidentu tak, ako to

popísal vo svojej výpovedi a ako to počas incidentu vnímal on, znázorňoval aj počas rekonštrukcie
vykonanej dňa 04.10.2012. Samotná výpoveď poškodeného však nepostačuje na vyvodenie záveru, že
sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, a ktorého sa mal dopustiť spolu s už nebohým D. tak,
ako je to uvedené v obžalobe prokurátora. Navyše, výpoveď poškodeného obsahuje určité rozpory, na
ktoré prvostupňový súd v ďalších častiach odôvodnenia napadnutého rozsudku bližšie poukázal.

Podľa okresného súdu vykonanými dôkazmi bolo preukázané, že v čase skutku došlo v kancelárii
poškodeného k hádke medzi obžalovaným, nebohým D. a poškodeným ohľadom dodávateľa okien firmy
L., počas ktorej D. zdravotníckou barlou poškodeného poškodil zariadenie kancelárie poškodeného,
D. boli pritom spôsobené povrchové poranenia predlaktia a zápästia, poškodenému neboli spôsobené

žiadne zranenia.

Povinnosťou obžalovaného nie je dokazovať svoju nevinu. Zásada prezumpcie neviny vyžaduje, aby
to bol štát, kto nesie v trestnom konaní dôkazné bremeno. Vykonané dôkazy musia jednoznačne a s
najvyšším stupňom istoty preukazovať, že skutok uvedený v obžalobe, sa stal a že práve obžalovaný

je osobou, ktorá sa žalovaného skutku dopustila. V prípade existencie akýchkoľvek rozumných
pochybností je ich potrebné vykladať v prospech obžalovaného a nie naopak. Ani vysoký stupeň
podozrenia sám osebe nevytvára zákonný podklad pre odsudzujúci výrok.

Preto bolo podľa súdu prvého stupňa na mieste aplikovať zásadu „in dubio pro reo" (v pochybnostiach v

prospech obžalovaného). Táto prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní
odokazovanejskutočnosti,trvajúajpovykonaníazhodnotenívšetkýchdostupnýchdôkazov,ktorémôžu
reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu
veci a zákonu zodpovedajúcemu spravodlivému rozhodnutiu.

S takto uvedenými závermi a hodnotením vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom sa krajský
súd nestotožnil, k čomu uvádza nasledovné.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich

rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

Trestný poriadok teda ustanovuje, že primárnym cieľom zásady náležitého zistenia skutkového stavu
veci je umožniť súdu spravodlivé rozhodnutie. Súvisí to s predmetom zákona a jeho účelom, ktorým
je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie páchateľov a uskutočnenie spravodlivého
procesu.Podľa§2ods.12Tr.poriadku,orgányčinnévtrestnomkonaníasúdhodnotiadôkazyzískanézákonným
spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 a 6 podľa svojho vnútorného presvedčenia

založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od
toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 285 písm. a/ Tr. poriadku súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak nebolo dokázané, že
sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa dôsledne
neriadil citovanými zákonnými ustanoveniami.

Krajský súd primárne konštatuje, že skutkové zistenia, na ktorých súd prvého stupňa založil svoj
oslobodzujúci rozsudok, nie sú logicky odôvodnené a zároveň sa odvolací súd ani nemôže stotožniť s

úvahami právneho charakteru, na ktorých súd prvého stupňa založil svoj oslobodzujúci rozsudok.

Všeobecne treba pripomenúť, že výpoveď obžalovaného je dôkazom rovnocenným s ostatnými
dôkazmi. Obsah výpovede obžalovaného je zároveň formou jeho obhajoby, pričom krajský súd
neopomína, že obžalovaný sa môže brániť spôsobom, ktorý uzná za vhodný, a teda i tvrdeniami,

ktoré sa nezakladajú na pravde. Pravdivosť tvrdení obžalovaného je však potrebné vyvrátiť procesne
relevantnými dôkazmi a zistením skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a ktoré
zároveň vyvracajú výpoveď a obhajobu obžalovaného. Je pochopiteľné, že obžalovaný A. B. popiera
spáchanie súdeného skutku. Využíva tak svoje zákonné právo hoci aj beztrestne klamať. Výpoveď
obžalovaného musí súd vždy posudzovať s rešpektom a s ohľadom aj na to, že môže uvádzať nepravdu

a tú prezentovať ako jedinú pravdu - svoju. Preto je vždy v prioritnom záujme obžalovaného predložiť
súdu svoje alibi, a tak dodať svojim vyjadreniam „punc úplnej pravdivosti“. Krajskému súdu sa pritom javí
ako krajne nedôveryhodné tvrdenie obžalovaného o tom, že na druhý deň po incidente cca o 12.00 hod,
pri ktorom malo dôjsť podľa obžalovaného len k hádke a k porozbíjaniu vecí v kancelárii poškodeného,
sa mali všetci znova stretnúť a poškodený im mal dokonca vypracovať ponuku na okná, pričom práve

dodávanie okien od poľského výrobcu aj obžalovaným malo byť jadrom hádky.

Pri hodnotení vierohodnosti svedka je súd povinný prihliadať najmä k vnútornej štruktúre výpovede
svedka, teda či si neodporuje v podstatných okolnostiach, o ktorých vypovedal, k logickým súvislostiam
o okolnostiach, o ktorých vypovedá, či výpoveď svedka je v súlade aj s ostatnými dôkazmi zadováženými

v trestnom konaní, pričom nie menej podstatná bude aj okolnosť vzťahu svedka (poškodeného)
k obžalovanému alebo poškodenému, teda či svedok s obžalovaným alebo poškodeným je v
príbuzenskom vzťahu, resp. (ne)priateľskom, susedskom či zamestnávateľskom vzťahu, prípadne v
inom vzťahu podriadenosti alebo nadriadenosti. Taktiež je potrebné prihliadať na existenciu vlastného,
často hmotného záujmu svedka na výsledku trestného konania, v prípade, že v trestnom konaní vyjde

najavo motív a príčiny vyplývajúce či už z pozitívneho alebo negatívneho pomeru medzi svedkom a
obžalovaným alebo svedkom a poškodeným, ktoré by mohli mať na výpoveď svedka vplyv. Je úlohou
súdu, aby po zvážení všetkých týchto dôkazov a okolností prípadu, postupom v zmysle § 2 ods. 12
Tr. poriadku podľa vnútorného presvedčenia rozhodol, ktorá skupina dôkazov je vierohodná a ktorá
vierohodná nie je. Pritom nemožno opomenúť, že svedok na rozdiel od obžalovaného má zákonnú

povinnosť vypovedať pravdu, a preto logicky i právne vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia
svedka, a to až do okamihu, kým nie je preukázaný opak.

Krajský súd zastáva názor, že dôkazy zabezpečené na účel nového rozhodnutia, nijako nezmenili
skutočnosti, očividne vyplývajúce z dovtedajšieho dokazovania, totiž to, že obž. A. B. spolu už

s nebohým D. sa dňa 04.06.2012 v čase okolo 17.00 hod. až do 20.30 hod. zdržiavali na B. H. P.
XXXX E. E. F. C. v kancelárii prevádzky poškodeného J., čo preukazuje jednak výpoveď samotného
obžalovaného, poškodeného ako aj svedkov J., J. a A.. Taktiež net pochýb o tom, že došlo aj k zničeniu,
resp. poškodeniu zariadenia tejto kancelárie (písací stôl, polička, stena, barla) o čom svedčí obhliadka
miesta činu, hoc došlo čiastočne k uprataniu kancelárie poškodeného. Sporným ostala skutočnosť, či

v rámci toho došlo aj zo strany obžalovaného ku konaniu uvedeného v skutkovej vete obžaloby, t.j. že
spoločne s neb. D. vulgárne nadávali konateľovi – poškodenému I. J. J. a vyhrážali sa mu zabitím,
ublíženímnazdraví,bránilimuvodchodezkancelárie,nedovolilimuprijímaťtelefonickéhovory,ataktiež
sa poškodenému vyhrážali, že zlomenú časť barly mu vrazia do kolena a druhé koleno mu prevŕtajúvŕtačkou, kde pod vyššie uvedenými hrozbami ho žiadali, aby do budúceho dňa, t.j. 05.06.2012 do 12.00
hod. opustil mesto E. F. C. alebo im vyplatil bližšie nešpecifikovanú sumu peňazí a to z dôvodu, že je
ich konkurenciou v podnikaní. O týchto skutočnostiach ale vypovedal poškodený konzistentne počas

celého trestného konania. Svedok K. J. uviedol, že bol v kritickom čase v kancelárii poškodeného, do
ktorej prišli obž. B. a neb. D., ktorý ho vzal za bundu a vyhodil ho z kancelárie von a ešte mu kopol do
zadku. Svedok sa pohyboval pred kanceláriou, asi o 17.20 hod. telefonoval s obžalovaným B. a povedal
mu, aby nechali poškodeného na pokoji a aby odišli z kancelárie preč. Obžalovaný povedal svedkovi,
aby sa do toho nestaral. Svedok sa pohyboval asi 2 až 2 a pol hodiny pred kanceláriou a počul, ako sa

v kancelárii bavili o firme L., obžalovaný B. a nebohý D. povedali poškodenému, aby sa im nestaral do
kšeftu a aby vypadol z E.. Keď bol svedok von pri budove, pokúšal sa volať poškodenému, avšak ten
nedvíhal telefón. Poškodený mu zavolal okolo 20.30 hod. a vtedy sa opýtal poškodeného, či má prísť do
jeho kancelárie. Po príchode do kancelárie poškodeného svedok videl v kancelárii zlomenú barlu, dieru
v kancelárskom stole poškodeného, bola strhnutá žalúzia na okne, papiere boli porozhadzované po
kancelárii, na stenách boli stopy po úderoch. Svedok sa opýtal poškodeného, či je v poriadku, viditeľné

stopy po násilí na poškodenom neboli. Poškodený mu povedal, že ho udierali do pleca a do hrudníka.
Poškodený bol v šoku. Do kancelárie prišiel aj svedok J. a všetci traja rozoberali situáciu, ktorá sa stala v
kancelárii poškodeného, snažili sa v kancelárii trochu poupratovať, pozbierať papiere a podobne. Podľa
svedka to, čo sa udialo v kancelárii poškodeného, nebol priateľský dialóg, ale skôr hádka. Obžalovaný
a nebohý D. kričali na poškodeného, hlavne tam rezonovala firma L., slovo L. sa tam spomínalo dve

hodiny v kuse.

Svedok O. J. vypovedal, že v deň skutku vošiel do kancelárie poškodeného, lebo počul hluk, bol tam
poškodený, obžalovaný a nebohý D., pričom v kancelárii bol asi dvakrát. Okolo 18.00 hod., keď išiel
svedok na toaletu, začul ako niečo v kancelárii poškodeného buchlo. Hlavnými vstupnými dverami

svedok vošiel do kancelárie poškodeného, tam uvidel, ako sú na zemi rozhádzané papiere, zlomenú
barlu, ktorej časti boli pohodené na podlahe, poškodený sedel za svojím stolom v rohu svojej kancelárie
a obžalovaný a nebohý D. sedeli na stoličkách, vedľa poškodeného, kancelársky stôl poškodeného bol
trochu posunutý, svedok sa opýtal, čo tam buchlo, čo sa deje a D. mu povedal, aby sa nestaral, že
sa rozprávajú o oknách a aby odišiel preč, čo svedok aj urobil. Medzi 20.00 až 20.30 hod. zašiel do

kancelárie svedka D., pozdravil sa, naštartoval dodávku a odišiel. Svedok sa zdržal vo svojej kancelárii
asi do 22.00 hod. Potom zašiel za poškodeným a spolu so svedkom J. a poškodeným poupratovali
kanceláriupoškodeného,poukladalisaveci,čobolirozhádzané,svedokuvarilkávu.Prisvojomvýsluchu
konanom dňa 06.06.2012 ale tento svedok uviedol, že potom keď odišiel D. zašiel za I., kde mu hovoril
otejnávšteve,alenerádbysaktomuvyjadroval,pretožeontamnebolaneviekdejepravda(viďčl.107).

Táto skutočnosť teda, že medzi týmto svedkom a poškodeným prebehol rozhovor ohľadne návštevy
obžalovaných ostala zo strany ako orgánov činných v trestnom konaní tak aj súdu nepovšimnutá.
To, že sa svedok nechce k niečomu vyjadrovať ho nezbavuje povinnosti svedčiť, okrem zákonom
predpokladaných výnimiek, a preto mal konajúci súd obsah tohto rozhovoru bližšie zisťovať a teda či sa
potvrdzujú alebo vyvracajú skutočnosti uvádzané poškodeným.

Súčasne zo strany okresného súdu bez povšimnutia a jeho hodnotenia ostal aj listinný dôkaz – rukou
písaný text na štvorčekovom papieri, na ktorom boli zistené daktyloskopické odtlačky ľavej ruky neb. C.
D. (čl. 182) a to, že tento text vyhotovila práve táto osoba, o čom poškodený tiež vypovedal pri svojom
výsluchu.

Chronologicky vzaté, krajský súd považoval vytrhnutie z kontextu niektorých tvrdení obžalovaného a
poškodeného, bez opory v ďalších dôkazoch, za nedostatočné pre použitie zásady in dubio pro reo, ak
vo veci vykonané ďalšie dôkazy tvoria ucelenú reťaz ničím nenarušovaných a logicky odôvodniteľných
dôkazov a nasvedčujú použitiu opačného princípu než v pochybnosti v prospech. Rovnako tak

prvostupňový súd presvedčivo neuviedol, z akého dôvodu oprel svoje rozhodnutie o nedôveryhodnosti
výpovede poškodeného poukazujúc pritom na ním uvádzané rozpory v jeho výpovediach, avšak bez
toho, aby sa aspoň pokúsil tieto rozpory akýmkoľvek spôsobom odstrániť. Proti výpovedi obžalovaného
stoja výpovede poškodeného a svedka J., ktoré zhodné popisujú základnú dejovú líniu žalovaného
skutku (príchod obžalovaného do kancelárie poškodeného, vyhodenia svedka J. z nej, následný krik

a buchot z kancelárie poškodeného, o tom ako obžalovaní kričali, že ma poškodený vypadnúť z E.
a nestaral sa im do kšeftu). To nepriamo potvrdzuje aj svedok J., ktorý bol počas žalovaného času 2
krát v kancelárii poškodeného, lebo počul krik a buchot a keď tam vošiel videl zničený nábytok, žalúziu,
či zlomenú barlu. Krajský súd, na rozdiel od okresného súdu, vo výpovediach svedka poškodenéhonevzhliadol žiadne také podstatné rozpory, ktoré by mali vplyv na celkovú vierohodnosť jeho svedeckých
výpovedí. Svedok sa v podstatných bodoch neodchýlil od svojich predchádzajúcich výpovedí.

Záver súdu o pravdivosti alebo nepravdivosti určitej skutočnosti sa musí zakladať na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a musí sa skúmať, či je výpoveď svedkov
logická, či sa svedkovia v menej podstatných okolnostiach neodchyľujú od svojej predchádzajúcej
výpovede a v prípade odchýlok musí súd zisťovať z akého dôvodu k nim došlo a následne pri hodnotení
dôkazov musí vychádzať zo všetkých výpovedí svedkov, z rozsahu a povahy eventuálnych rozporov vo

výpovediachazvysvetlenia,prečokrozporomdošlo.Abybolomožnéspoľahlivodôkazzhodnotiť,musia
sa brať do úvahy aj ostatné dôkazy, posúdiť eventuálne rozpory medzi nimi, z akého dôvodu k rozporom
došlo. Jedine tak môže súd získať bezpečný základ pre skutkové zistenia a pre záver o vine/nevine
obžalovaného. Nemožno tiež ponechať bez povšimnutia, že vyššie uvedení svedkovia boli viackrát
vypočutí v konaní pred okresným súdom, pričom súd prvého stupňa tieto procesne použiteľné výpovede
neoboznámil a nevychádzal aj z nich, prípadne neskúmal rozpory medzi nimi (ak existovali).

Pokiaľ nastane situácia, že si výpovede osôb vypočutých na hlavnom pojednávaní navzájom odporujú,
musí sa okresný súd pokúsiť tieto rozpory odstrániť, napríklad konfrontáciu alebo iným vhodným
spôsobom. Ak sa ani potom rozpory nepodarí odstrániť, je potrebné aby okresný súd po zvážení
všetkých dôkazov a okolností prípadu, postupom v zmysle ust. § 2 ods. 12 Tr. poriadku podľa

vnútorného presvedčenia rozhodol, ktorá skupina dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je.
Zároveň platí, že ak je súd postavený pred úlohu vyhodnotiť vierohodnosť dvoch v podstatných bodoch
diametrálne odlišných dôkazov, nemôže nevierohodnosť jedného z týchto dôkazov odôvodniť iba a len
okolnosťami svedčiacimi o vierohodnosti druhého dôkazu (R 6/1970). Ako je to už vyššie uvedené,
súd pri hodnotení pravdivosti a vierohodnosti výpovedí obžalovaného, poškodeného a svedkov musí

prihliadnuť k vnútornej štruktúre ich výpovedí, či si neodporujú v podstatných okolnostiach o ktorých
vypovedali, k logickým súvislostiam o okolnostiach, o ktorých vypovedajú, či ich výpovede sú v súlade
aj s ostatnými dôkazmi zadováženými v trestnom konaní.

Z týchto preukázaných okolností by nemalo v závere rezultovať oslobodenie spod obžaloby podľa § 285

písm. a/ Tr. poriadku, pretože podľa názoru odvolacieho súdu niet pochybností o tom, že skutok sa stal.
A rovnako ak možno konštatovať, že rozsudok opretý len o pravdepodobné zistenie viny nemá náležitú
morálnu váhu a nie je spoločnosťou hodnotený ako akt spravodlivosti, možno z opaku (per analogiam)
konštatovať, že rovnako ako akt spravodlivosti nemôže byť spoločnosťou takto hodnotený oslobodzujúci
rozsudok a nemá náležitú morálnu váhu, ak sa napriek jasným a presvedčivým dôkazom o vine opiera

len o pravdepodobné zistenie neviny.

Odvolací súd nemá v úmysle opustiť postavenie nestranného tribunálu, ale jeho povinnosťou je hľadať
cestu k spravodlivosti, ktorá nepatrí len obžalovanému, ale všetkým. Následne úlohou súdu prvého
stupňa po doplnení dokazovania v naznačenom smere bude logickým spôsobom vyhodnotiť všetky

dôkazy jednotlivo, ale aj v ich súvislostiach tak, aby došlo k naplneniu primárneho cieľa - zásady
náležitého zistenia skutkového stavu veci, ktorým je spravodlivé rozhodnutie súdu. Takýto postup súdu
súvisí s predmetom zákona a jeho účelom, ktorým je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé
potrestanie páchateľov a uskutočneniu spravodlivého procesu.

Odvolací súd pre tieto nedostatky zásadného charakteru podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr.
poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku vec vrátiť
okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, lebo je predčasný, je
nepreskúmateľný a vychádza z pochybností o správnosti, úplnosti a jasnosti skutkových zistení. V
rozhodovanej veci také dôkazy zatiaľ sú viac ako nejasné, pričom súd prvého stupňa ich hodnotil v

podstate len v prospech obžalovaného, čo odporuje ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. poriadku.
Stále platí, že Trestný poriadok ponecháva hodnotenie vykonaných dôkazov na voľnú úvahu okresného
súdu a krajský súd nie je oprávnený dávať okresnému súdu záväzné pokyny, k akým záverom má
dôjsť pri hodnotení dôkazov, ani na to, aké celkové skutkové zistenia má z vykonaného dokazovania
urobiť. Avšak voľná úvaha okresného súdu nemôže byť absolútna a nesmie byť prejavom ľubovôle,

resp. svojvôle. Je preto povinnosťou krajského súdu upozorniť okresný súd na to, aké pravidlá je
potrebné v tomto smere dodržiavať a vytknúť mu, ak tieto pravidlá nedodržal. V danom prípade preto
bude potrebné opätovne vypočuť poškodeného a zisťovať dôvody rozporov v jeho výpovediach, ktoré
uvádzal okresný súd ako aj svedkov J. a J. k obsahu ich rozhovoru po tom ako odišiel obžalovanýa nebohý z kancelárie poškodeného. Taktiež v kontexte uvedeného bude potrebné sa vyporiadať aj
z vyššie uvedeným listinným dôkazom. Súčasne bude na zvážení súdu prvého stupňa, či nebude
potrebné opätovne predvolať znalkyňu K. O. J., ktorá vypracovala znalecký posudok na obž. B. ohľadne

prípadnej korekcie jej záverov, keď uviedla, že obžalovaný nie je násilnícky, agresívny typ osobnosti a
charakter trestného činu a spôsob jeho vykonania nezodpovedá osobnosti obžalovaného A. B., a to vo
svetle rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 12T/111/2015 zo dňa 09.05.2022 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9To/29/2022 zo dňa 14.09.2022, ktorým bol obžalovaný
uznaný za vinného zo spáchania prečinu výtržníctva podľa § § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, formou

spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, ktorý spáchal dňa 15.03. 2011 (teda ešte pred teraz súdeným
skutkom), kedy bezdôvodne fyzicky napadol obžalovaný B. poškodeného Q. B. (jedenkrát ho udrel rukou
zovretou v päsť do zadnej časti hlavy) a spoločne s A. T. mu spôsobili tam uvedené zranenia.

Až po vykonaní dokazovania v naznačenom smere, resp. po doplnení ďalších dôkazov, potreba ktorých
vyvstane v priebehu konania, bude možné podľa názoru odvolacieho súdu ustáliť skutkový stav veci,

o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie a následne
rozhodnúť o vine alebo nevine obžalovaného.

Záverom ale odvolací súd pripomína prokurátorovi, že procesná aktivita v súvislosti s navrhovaním
dôkazov a odstraňovaním rozporov medzi jednotlivými dôkazmi je na strane obžaloby, resp. procesných

strán a nie súdu. V zmysle § 2 ods. 11 Tr. poriadku môže síce súd vykonať na hlavnom pojednávaní
aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli, avšak iniciatíva súdu pri vykonávaní dôkazov má svoje hranice a tie
končia tam, kde začínajú hranice spravodlivého procesu (§ 2 ods. 7 Tr. poriadku) a hranice rovnosti
strán v konaní pred súdom a kontradiktórneho procesu (§ 2 ods. 14 Tr. poriadku). Platí teda, že
súd má rozhodnúť spor medzi prokurátorom (štátom) a obžalovaným. Pri tomto rozhodovaní musí

zachovať nestrannosť a nesmie iniciatívne napomáhať jednej alebo druhej strane. Súd nie je partnerom
ani pomocníkom prokurátora pri preukazovaní skutkového stavu veci, ale je nestranným riešiteľom
sporu medzi štátom a obžalovaným. Bremeno dokazovania je na prokurátorovi a práve prokurátor
je zodpovedný za to, či ho v konaní pred súdom unesie. Kontradiktórnosť konania pred súdom totiž
znamená, že aktivita pri dokazovaní je v súdnom konaní na stranách a kontradiktórne konanie je konanie

dvoch protistrán – prokurátora na jednej strane a obžalovaného a jeho obhajcu na strane druhej, ktoré
pred súdom predkladajú a vykonávajú dôkazy, ktoré obžalovaného usvedčujú, alebo oslobodzujú. Ich
posúdenie je úlohou nezávislého a nestranného súdu.

Pokiaľ ide ešte o odvolacie námietky prokurátora týkajúce sa spôsobu vyhodnotenia dôkazov okresným

súdom, treba poukázať v prvom rade na to, že prokurátor ako nositeľ dôkazného bremena nemá v
odvolaní podanom do viny v neprospech obžalovaného „len príkladmo“ poukazovať na niektoré chyby v
procese hodnotenia dôkazov, ale má poukázať na všetky chyby, ktorých sa podľa jeho názoru okresný
súd v tomto procese dopustil pri hodnotení toho ktorého dôkazu.

V podstate z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolanie prokurátora ako dôvodné a postupom
podľa § 321 ods. 1 písm. b/, c/ Tr. poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vrátil vec súdu
prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Rozhodnutie bolo prijaté jednohlasne.

jednohlasný

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok
nie je prípustný.